Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/167/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201413 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Dzurdzík PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1018201413.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Škubla & Partneri s.r.o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 36 861 154, zastúpeného advokátskou kanceláriou: JUDr. Dušan Ďurík, advokát s.r.o., so sídlom Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 36 866 571, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-90/2018/ RK zo dňa 26.07.2018, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. administratívne rozhodnutie 1. Minister rozhodnutím č. KM-OLVS-90/2018/RK, zo dňa 26.07.2018 podľa § 19 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 písm. d) a § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ZSI) a podľa § 46, § 47 ods. 1 až 5, § 59 ods. 1 a 2 a § 61 ods. 3 Správneho poriadku zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, kancelárie ministra vnútra Slovenskej republiky, tlačového odboru č. KM-TO- 2018/002589-017 z 28.05.2018, ktorým sa čiastočne nevyhovelo žalobcovej žiadosti o sprístupnenie informácií s nasledovným obsahom: „Vážené ministerstvo, v zmysle ust. § 2 ods. 1 v spojení s ust. § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sa na Vás obraciame so žiadosťou o sprístupnenie rozkazu ministra vnútra SR č. 2/2012, zo dňa 09.01.2012, ktorým bol zriadený špecializovaný tím Ministerstva vnútra SR na zabezpečenie plnenia mimoriadnych úloh v súvislosti s vyšetrovaním a dokumentovaním trestných činov založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č 3000/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov, trestných činov korupcie podľa tretieho dielu ôsmej hlavy osobitnej časti Trestného zákona a ďalších súvisiacich trestných činov v súvislosti s kauzou mediálne známou ako „Gorila“, a to vrátane všetkých jeho prípadných zmien a doplnení. Dovoľujeme si Vás požiadať o poskytnutie úplného znenia vyššie uvedeného rozkazu berúc na vedomie, že osobné údaje v ňom obsiahnuté budú anonymizované. Pokiaľ ide o spôsob poskytnutia požadovaných informácií, dovoľujeme si Vás požiadať o ich sprístupnenie zaslaním na e-mailovú adresu X.. sk, a v prípade, že vyššie uvedený spôsob nie je možný, zaslaním požadovaných informácií na adresu: Škubla & Partneri s. r. o., Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava.“ 2. Žalovaný predmetné rozhodnutie odôvodnil predovšetkým tým, že sprístupňovať interné predpisy týkajúce sa pôsobnosti Policajného zboru, ktoré majú typicky policajný charakter alebo sa týkajú typicky policajných činností, prostredníctvom uplatnenia práva na informácie je neprimerané. Takto sprístupnené informácie môžu samé, ale i v spojení s inými získanými informáciami nepriaznivo zasahovať do plnenia základných úloh Policajného zboru. V týchto intenciách je nevyhnutné, aby bolo právo na informácie limitované. Tieto limity sú determinované práve úlohami stanovenými osobitným zákonom, a to zákonom o Policajnom zbore, ktoré plní Policajný zbor na úseku boja s trestnou činnosťou. Ide o interný predpis viažuci sa k činnosti útvaru Policajného zboru, ktorý realizuje odhaľovanie a vyšetrovanie trestných činov tak, ako to predvída § 2 ods. 1 zákona o Policajnom zbore. Ku každému z takýchto interných predpisov je nielen potrebné, ale nevyhnutné pristupovať individuálne a podrobiť analýze, či nie sú ohrozené záujmy, ktoré sú privilegované voči právu na informácie. Žalovaný sa odvolal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/52/2015-45 z 24.11.2015, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.11.2016 sp. zn. 10Sži/3/2016. 3. Ďalej žalovaný dôvodil, že pôsobnosť útvarov Policajného zboru na úseku odhaľovania a vyšetrovania trestnej činnosti, je neverejná. Odhaľovanie sa realizuje najmä podľa § 38a zákona o Policajnom zbore. Toto zákonné ustanovenie obsahuje legálnu definíciu pojmu operatívno-pátracia činnosť, ktorej postulátom je spravidla utajený a spravodajský charakter. Uvedené evokuje iba záver o tom, že sa nerealizuje pod verejnou kontrolou. Procesná stránka vyšetrovania trestných činov je upravená Trestným poriadkom. Žiadaný interný predpis sa týka pôsobenia personálnej zložky príslušníkov Policajného zboru na úseku celospoločenský závažnej trestnej činnosti. V tomto rámci sa identifikujú príslušníci Policajného zboru konajúci podľa Trestného poriadku, ale aj príslušníci Policajného zboru, ktorých pôsobenie upravuje aj § 38a zákona o Policajnom zbore. V týchto medziach je naliehavé, aby bolo právo na informácie limitované. Tieto limity sú determinované práve úlohami stanovenými zákonom o Policajnom zbore, ktoré plní Policajný zbor na úseku boja s trestnou činnosťou. Žalovaný považoval za nedôvodnú a nenáležité aplikovanú argumentáciu žiadateľa vo vzťahu k ustanoveniu § 9 ods. 1 ZSI, keďže toto ustanovenie prvostupňový správny orgán v napadnutom rozhodnutí neaplikoval, ani sa o tom nezmienil. Za irelevantné považoval tiež dôvodenie žiadateľa prostredníctvom konania o žiadosti o poskytnutie informácií, realizovaného inou povinnou osobou (Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky), ktorej činnosti sú na rozdiel od ozbrojeného bezpečnostného zboru, značne diferentné. Vyjadril súhlas s prvostupňovým správnym orgánom, ktorý pri vyhodnotení obsahu žiadosti vychádzal z ustanovenia § 9 ods. 2 ZSI a jeho doslovného výkladu, čiže normu obsiahnutú v právnom predpise doslovne aplikoval na matériu žiadosti. 4. Vzhľadom na legálnu definíciu osobných údajov (či už zrušeným zákonom č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov alebo aktuálnym zákonom č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov), táto legálna definícia neobsahuje kritérium určenia konkrétnej identity fyzickej osoby. Preto je posudzovanie toho, či ide o osobný údaj alebo nie, závislý od jednotlivého posúdenia každej veci a nie je možné tak učiniť generálnou formou, ako to realizoval žiadateľ v rozklade. Dôležitou je miera, do akej sú identifikátory postačujúce na individuálnu identifikáciu konkrétnej fyzickej osoby. Pokiaľ ide o konkrétnu žiadosť, hodnosť, titul, meno, priezvisko, funkčné zaradenie, dokonca osobné číslo policajta a miesto výkonu štátnej služby policajta, vrátane viazanosti na činnosť špecializovaného tímu, sú to identifikátory umožňujúce, a to aj po ukončení štátnozamestnaneckého pomeru príslušníka Policajného zboru, individuálnu identifikáciu osoby. Meno, priezvisko, funkčné zaradenie a miesto výkonu štátnej služby policajta, jeho osobné číslo vrátane viazanosti na činnosť špecializovaného tímu, roky medializovanej a masmediálnymi prostriedkami označovanej „kauzy Gorila“, sú identifikátory umožňujúce, a to aj po ukončení štátnozamestnaneckého pomeru príslušníka Policajného zboru, individuálnu identifikáciu osoby. Čiže nielen meno, priezvisko a služobné zaradenie sú rozhodujúcimi ukazovateľmi v konaní o žiadosti, ale aj vzťah s konkrétnou, a verejne známou situáciou. Preto nemožno súhlasiť s argumentom žiadateľa, že pri uvedených údajoch nejde o trvalý identifikátor fyzickej osoby. Už i len meno, priezvisko, funkčné zaradenie v určitom čase a miesto výkonu služby sú postačujúcimi ukazovateľmi pre nezameniteľnosť subjektu. 5. Ani ustanovenie § 9 ods. 3 ZSI neradí vyšetrovateľov Policajného zboru (ani operatívnych pracovníkov) medzi dotknuté a druhovo vymenované subjekty, o ktorých sa v zákonom uvádzanom rozsahu sprístupňujú osobné údaje. Vyšetrovateľ Policajného zboru požíva až v konkrétnom trestnom konaní status „známeho, verejného subjektu“, a to vo vzťahu k ostatným subjektom trestného konania (§ 10 ods. 11 Trestného poriadku - napríklad obvinený, poškodený) a osobám ktoré s ním majú súvis (napr. svedkovia). Tieto osoby však vyšetrovateľa Policajného zboru ponímajú výlučne v intenciách konkrétneho trestného konania, pričom vo vzťahu k iným osobám, teda mimo relácií jednotlivého trestného konania, osoba vyšetrovateľa Policajného zboru, konkrétne jeho osobné údaje podliehajú ochrane spôsobom predpokladaným zákonom o ochrane osobných údajov. To znamená, že poznanie osobných údajov týkajúcich sa osoby vyšetrovateľa je prirodzená v prostredí konkrétneho trestného konania, ktoré je vykonávané podľa Trestného poriadku. Z tohto dôvodu požadovanie informácií v rozsahu určenom žiadateľom v intenciách zákona o slobode informácií, nemôže byť bez ujmy na právach príslušníkov Policajného zboru. Je vo vážnom záujme konkrétnych trestných konám a sprievodných policajných činností, zachovanie stupňa anonymity v prípade tých príslušníkov Policajného zboru, ktorí výkon služobnej činnosti v rámci špecializovaného tímu realizujú vo funkčnom zaradení starších referentov špecialistov (operatívnych pracovníkov), ktorých činnosť sa realizuje podľa § 38a zákona o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a je paralelnou s trestnými konaniami. 6. Aplikáciu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) ZSI považoval žalovaný za správnu a náležitú. Nemožno akceptovať názorové zameranie žiadateľa v smere, že tým, čo sa týka rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní, treba rozumieť iba konkrétny postup orgánov činných v trestnom konaní. Definovanie trestnej činnosti, na ktorú je zriadený špecializovaný tím, je potrebné subsumovať pod ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, keďže druh vyšetrovanej trestnej činnosti sa týka pôsobnosti, ktorú vykonávajú orgány činné v trestnom konaní - policajti zaradení v jeho štruktúre. Názor žiadateľa by bol správny iba v prípade, ak by normatívny text zákona bol konštruovaný v intenciách, že „povinná osoba informáciu nesprístupní, ak je rozhodovacou činnosťou orgánu činného v trestnom konaní“. Ak v žiadanej informácii ide o okolnosti týkajúce sa rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní, táto nepodlieha povinnému sprístupneniu, nakoľko tomuto je vystavené iba sprístupňovanie rozhodnutí podľa piateho dielu druhej hlavy druhej časti Trestného poriadku a informácia o vznesení obvinenia vrátane popisu skutku, a to tiež nie vždy bez výhrady. Uvedené je dôvodom, pre ktorý povinná osoba vylúčila žiadané údaje zo sprístupnenia formou vymazania. V rozkaze ide skôr o formálny akt vo vzťahu k zriadeniu špecializovaného tímu, pričom obsah rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní je podmienený začatím trestného konania. Rozkaz je síce formálnym aktom pre prácu špecializovaného tímu, avšak ak tento v sebe obsahuje informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti, je nutné ich vylúčiť z medzí sprístupnenia. Špecializovaný tím sa zriaďuje najmä pri výskyte trestnej činnosti páchanej organizovanou skupinou alebo v prípade založenia, zosnovania alebo podporovania zločineckej skupiny alebo založenia, zosnovania alebo podporovania teroristickej skupiny, ktorej odhaľovanie, zisťovanie páchateľov a vyšetrovanie je vzhľadom na jej rozsah a spôsob vykonania mimoriadne náročné, vyžiada si značné úsilie a nie je možné ho vykonať bežnými formami alebo prostriedkami. Argumentácia žiadateľa je aj s poukazom na závažnosť dôvodov zriaďovania špecializovaných tímov teda irelevantná. Pokiaľ je akákoľvek informácia týkajúca sa trestných konaní známa verejnosti, je tomu tak z dôvodu informovania verejnosti prostredníctvom hromadných informačných prostriedkov podľa § 6 Trestného poriadku alebo je známa z otvorených zdrojov. Rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky je žiadaný prostredníctvom zákona o slobode informácií, ktorý hranicu práva na informácie vymedzil ustanovením § 11 ods. 1 písm. d). II. Žaloba a námietky 7. Z odbornej literatúry vo vzťahu opätovnému prejednaniu veci vyplýva, že „Pri zrušení rozhodnutia a jeho vrátení na nové konanie a rozhodnutie je prvostupňový orgán viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu. Tento právny názor musí byť v rozhodnutí o odvolaní jednoznačne vyjadrený v odôvodnení. Táto viazanosť platí iba za predpokladu, že počas nového prejednania nevyjdú najavo nové skutočnosti, ktoré odvolaciemu orgánu neboli známe.“ Odklonenie sa od právneho názoru je teda možné len v prípade, ak počas nového prejednania veci vyjdú najavo nové skutočnosti, ktoré správnemu orgánu neboli známe pred novým prejednaním veci. V tomto prípade o takúto situáciu však nešlo. Ministerstvo muselo mať vedomosť o existencii povinnosti zachovávať mlčanlivosť už v čase vydania rozhodnutia č. 1. Ide totiž o skutočnosť, ktorá je Ministerstvu známa minimálne z jeho úradnej činnosti v zmysle ust. § 34 ods. 6 Správneho poriadku z čoho možno analogicky dôvodiť, že nielen, že Ministerstvo malo túto vedomosť, ale túto vedomosť musela mať aj ministerka vnútra, ako jeho predstaviteľka, pri rozhodovaní o rozklade č. 1. V rozhodnutí č. 2 žalovaný prostredníctvom konštatoval, že sprístupneniu požadovaných informácií nebráni žiadna prekážka, a teda za prekážku sprístupnenia informácií zjavne nepovažovala ani existenciu povinnosti mlčanlivosti podľa osobitných predpisov. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že ministerstvo bolo právnym názorom vysloveným v rozhodnutím č. 2 viazané a o žiadosti mohlo zákonne rozhodnúť len v súlade s týmto právnym názorom, k čomu ale nedošlo. 8. Už pri vydaní rozhodnutia č. 2 ministerstvo, zastúpené ministerkou disponovalo informáciou o povinnosti zachovávať mlčanlivosť, ktorú uviedlo ministerstvo ako „novú skutočnosť“ pri vydaní rozhodnutia č. 3 a rovnako sa musela vysporiadať aj s otázkou povahy vestníka ako interného predpisu ministerstva. Napriek týmto skutočnostiam žalovaný v rozhodnutí č. 4 prekvapivo dospel k záveru, že sprístupneniu požadovaných informácií nebráni žiadna prekážka, a preto rozhodnutie č. 4, v ktorom sa žalovaný úplne odklonil od predchádzajúceho právneho názoru (len na základe novej časti odôvodnenia rozhodnutia č. 3 opisujúcej povinnosť mlčanlivosti jednotlivých príslušníkov) je nutné považovať za nesprávne, porušujúce jeden z princípov právneho štátu, a to princíp právnej istoty, nakoľko k tomuto dospelo Ministerstvo zastúpené ministerkou na základe nezmeneného skutkového stavu veci, ktorý nesprávne právne posúdilo, a tým porušilo právo žalobcu na informácie podľa čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 17.12.2002, sp. zn. 4Sž 98-102/2002, ktorý vo vzťahu k rozhodnutiu vydanom v správnom konaní udáva: „Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka“. Zároveň podľa Žalobcu takýto postup prvostupňového orgánu je čisto formalistický, a teda brániaci v reálnom uplatnení práva na prístup k informáciám, k čomu sa taktiež vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. 8Sžh/1/2010, zo dňa 20.05. 2010. 9. Predmetom žiadosti žalobcu nebola požiadavka sprístupnenia osobných údajov alebo údajov o súkromí fyzickej osoby, ale žiadosť o poskytnutie rozkazu prezidenta Policajného zboru č. 65/2014, zo dňa 02.06.2014 vrátane jeho neskorších zmien a doplnení, (ktoré ako sa ukázalo, obsahujú konkrétne mená príslušníkov Policajného zboru - vyšetrovateľov). Napriek tomu, vzhľadom na obsah žiadosti žalovaný nesprávne uviedol, že na predmetný prípad sa vzťahuje ust. § 9 ods. 2 ZSI, pretože sprístupnenie požadovaných informácií sa týka osobných údajov (alebo súkromia fyzickej osoby v zmysle ust. § 9 ods. 1 ZSI). Nesprávnosť tohto tvrdenia Ministerstva možno vyvodiť hneď z viacerých dôvodov a odpoveď možno nájsť v správnej interpretácii pojmu „osobný údaj“. Z aktuálnej rozhodovacej praxe súdov v rozpore s tvrdením žalovaného jednoznačne vyplýva, že meno, priezvisko a pracovné zaradenie fyzickej osoby nie sú nevyhnutne takými trvalými identifikátormi, ktoré by túto fyzickú osobu nezameniteľne identifikovali spomedzi množstva iných fyzických osôb. Konkrétne sa k uvedenému vyjadril Krajský súd v Bratislave, keď uviedol, že: „Údaj o tom, že fyzická osoba určená menom a priezviskom pracuje na Ministerstve zahraničných vecí SR nepochybne nemá povahu všeobecne použiteľného identifikátora, pretože nie je trvalým identifikačným údajom dotknutej osoby a podľa názoru súdu nie je ani takou charakteristikou alebo znakom, na základe ktorého by bolo možné jednoznačne určiť identitu dotknutej osoby, či už priamo alebo nepriamo. Preto súd dospel k záveru, že meno a priezvisko fyzickej osoby, bez určenia všeobecne použiteľného identifikátora, spolu s údajom o tom, že táto osoba pracuje na Ministerstve zahraničných vecí SR, nie je osobným údajom používajúcim ochranu v zmysle zákona o ochrane osobných údajov. Pokiaľ teda správne orgány prvého i druhého stupňa nevyhoveli žiadosti žalobcu o poskytnutie informácie v časti týkajúcej sa mien a priezvisk zamestnancov ministerstva s odvolaním sa na zákon o ochrane osobných údajov, nepostupovali v súlade s objektívnym právom.“ 10. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že napriek tomu, že by sprístupnením požadovaných informácií boli sprístupnené aj údaje o vyšetrovateľoch zrejme v rozsahu meno, priezvisko a pracovné zaradenie, takéto údaje by dotknuté osoby v žiadnom prípade nerobili priamo alebo nepriamo určiteľné, a preto predmetné „osobné údaje“ takto označených osôb nemôžu mať povahu osobných údajov a zo sprístupňovania nemôžu byť vylúčené s odvolaním sa na ust. § 9 ods. 2 ZSI. Výkladom ad absurdum by bolo možné dospieť k záveru, že aj meno, priezvisko a pracovné zaradenie osoby, ktorá vybavovala v mene žalovaného žiadosť (t.j. Z.. S. F., riaditeľ tlačového odboru kancelárie Ministerstva vnútra SR), by mali byť uvedené v anonymizovanej podobe. Poskytnutie požadovaných informácií v plnom rozsahu by takisto žalovaný nemohol odmietnuť z dôvodu ochrany súkromia. Osoby, ktorých mená boli anonymizované, sú totiž zamestnancami verejnej správy - sú príslušníkmi Policajného zboru a v predmetných požadovaných dokumentoch figurovali z dôvodu ich pracovného zaradenia a nie z dôvodu vykonávania ich súkromných aktivít. Príslušníci Policajného zboru (vyšetrovatelia, prípadne inak funkčne zaradení príslušníci Policajného zboru) totiž pri plnení služobných povinností nevykonávajú svoje súkromné aktivity, ale spravidla sú v pozícii verejného činiteľa, dokonca s osobitnými právomocami. Aj v prípade, že by sa na uvedený prípad vzťahovalo obmedzenie prístupu k informáciám podľa ust. § 9 ods. 2 ZSI, týkalo by sa takéto obmedzenie len osobných údajov / informácií o súkromí fyzickej osoby / osôb, čo ale s prihliadnutím na charakter požadovaného dokumentu možno s určitosťou vylúčiť. V súlade s vyššie uvedeným postupuje napríklad aj Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, ktoré v plnom rozsahu vyhovelo žiadosti žiadateľa o poskytnutie informácií, predmetom ktorej bolo sprístupnenie informácií v rozsahu uvedenia mena, priezviska a funkčného zaradenia každého jednotlivého zamestnanca v štruktúre správcu dane. Obdobne, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky zverejňuje a pravidelne aktualizuje menný zoznam všetkých prokurátorov. Je teda bežnou praxou povinných osôb, že informácie o mene, priezvisku a pracovnom zaradení ich zamestnancov žiadateľom o informácie poskytujú. Vyššie uvedená argumentácia je natoľko jednoznačná, že nemožno mať pochybnosti o nesprávnosti postupu žalovaného, keď dôvodom na čiastočné nesprístupnenie požadovaných informácií v rozsahu údajov (zrejme) meno, priezvisko a pracovné zaradenie mala byť aplikácia ust. § 9 ods. 2 ZSI. Takéto odôvodnenie je zjavne nesprávne a v rozpore so zákonom. 11. Nemožno súhlasiť ani s vyššie spomenutým názorom žalovaného, v zmysle ktorého možno neposkytnuté údaje subsumovať pod rozhodovaciu činnosť orgánov činných v trestnom konaní v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI. Uvedené vyplýva predovšetkým z toho, že právo na prístup k informáciám predstavuje základné právo garantované čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. Akékoľvek obmedzenie tohto základného práva tak s ohľadom na ust. čl. 13 ods. 1 v spoj. s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky nemožno vykladať extenzívne. Extenzívny výklad by tak v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a v rozpore s účelom tohto základného práva podstatne, ale najmä neprimerane obmedzil okruh sprístupňovaných informácií. Ako uviedol aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku zo dňa 29.02.2016, sp. zn. 8Sži/3/2011: „Cieľom zákonného obmedzenia práva na informácie poskytovaných o činnosti súdov a orgánov činných v trestnom konaní zamýšľaným zákonodarcom v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ ZSI bola ochrana pred neprimeraným zasahovaním do vlastnej rozhodovacej činnosti súdu (resp. orgánov činných v trestnom konaní), a tým aj verejný záujem na nestrannom a nezávislom súdnictve (čl. 124 a čl. 141 ústavy), ktorý cieľ je potrebné považovať za legitímny s ohľadom na ústavne ustanovený obsah dotknutého základného práva“. Tieto závery pritom zjavne primerane platia aj vo vzťahu k rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní, čo priamo vyplýva aj z odôvodnenia cit. rozsudku. Sprístupnenie požadovaných informácií v celom rozsahu nepredstavuje neprimeraný zásah do vlastnej rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní. Uvedené vyplýva predovšetkým zo skutočnosti, že žiadaným rozkazom došlo „iba“ k zriadeniu vyšetrovacieho tímu, ktorý až po jeho vzniku mohol začať vykonávať svoju činnosť, a teda aj viesť trestné konania a vydávať v nich rozhodnutia. 12. Pod rozhodovacou činnosťou tak v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI možno rozumieť iba konkrétny postup orgánov činných v konkrétnom trestnom konaní podľa Tr. poriadku (napr. vydávanie príslušných rozhodnutí, vykonávanie jednotlivých procesných úkonov a pod.). Existencia a obsah samotnej rozhodovacej činnosti sú tak v prvom rade podmienené začatím konkrétneho trestného konania, v ktorom sa takáto rozhodovacia činnosť (procesný postup orgánov činných v trestnom konaní) realizuje. Pod rozhodovacou činnosťou ale v žiadnom prípade nemožno rozumieť jednotlivé predpisy (všeobecne záväzné právne predpisy, ako ani interné predpisy), od ktorých orgány činné v trestnom konaní odvodzujú ich pôsobnosť. V tomto smere je rozhodujúce to, že rozkaz prezidenta Policajného zboru č. 65/2014, zo dňa 02.06.2014 vrátane všetkých jeho prípadných zmien a dodatkov predstavuje len rámcový interný predpis, ktorým sa určil okruh osôb, ktoré sa budú špecializovať na určitý druh, v rozkaze druhovo vymedzenej, trestnej činnosti. Rozkaz sa tak žiadnym spôsobom nedotýka (a ani by sa nemohol dotýkať) vedenia konkrétneho trestného konania a zároveň ani nepredstavuje zákonný dôvod pre začatie akéhokoľvek trestného konania. Nesprístupnené informácie z uvedených dôvodov nemožno v žiadnom prípade podradiť pod ust. § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, ako to urobil žalovaný. Výklad žalovaného prostredníctvom ktorého dospelo k záveru o podradení vymedzenia predmetu činnosti zriadeného tímu pod rozhodovaciu činnosť orgánov činných v trestnom konaní, je preto neprimerane extenzívny a právne neudržateľný. 13. Ak by bol daný dôvod odmietnutia sprístupnenia požadovaných informácií s poukazom na povinnosť zachovávať mlčanlivosť, potom mal žalovaný túto skutočnosť zohľadniť už v rozhodnutí č. 1, prípadne v rozhodnutí č. 2. Tvrdenie žalovaného, že povinnosť zachovávať mlčanlivosť predstavuje „novú skutočnosť“, na základe ktorej sa „zbavuje povinnosti“ byť viazaný právnym názorom druhostupňového orgánu je nanajvýš absurdné, nakoľko táto skutočnosť bezpochyby existovala v čase vydania oboch rozhodnutí, teda aj rozhodnutia č. 1 a aj rozhodnutia č. 2. Naopak, ako už bolo uvedené, Ministerstvo zastúpené ministerkou konštatovalo v rozhodnutí č. 2, že sprístupneniu požadovaných informácií nebráni žiadna prekážka, a teda za prekážku sprístupnenia informácií zjavne nepovažovalo ani existenciu povinnosti mlčanlivosti podľa osobitných predpisov. Na tomto mieste možno opätovne zdôrazniť, že prvostupňový orgán bol právnym názorom vysloveným v rozhodnutím č. 2 viazaný a o žiadosti mohol zákonne rozhodnúť len v súlade s týmto právnym názorom, k čomu ale nedošlo. Vo vzťahu k osobám uvedeným v časti II. žaloby - príslušníkom jednotlivých zborov, absentuje súvislosť informácií uverejnených vo Vestníku s výkonom ich pôsobnosti/práce, a teda je v prvom rade pochybné, či tieto osoby vôbec majú povinnosti mlčanlivosti podľa osobitných predpisov aj vo vzťahu k obsahu Vestníka. Taktiež sa nemožno stotožniť s tvrdením žalovaného uvedeným v rozhodnutí č. 3, a to konkrétne, že skutočnosť, že Vestník obsahuje o.i. aj interné predpisy žalovaného bez ďalšieho zakladá dôvod pre odmietnutie sprístupnenia jeho obsahu. To, že je určitý predpis označený ako interný je len preto, lebo reguluje vnútorné záležitosti dotknutého subjektu, no automaticky to neznamená, že tento interný predpis je aj neverejný. Naviac, viaceré štátne orgány (najmä) v záujme transparentnosti výkonu ich pôsobnosti už tradične zverejňujú okrem povinných informácií aj ich interné predpisy (ako príklad možno uviesť najmä prokuratúru Slovenskej republiky). Vyššie uvedenú argumentáciu žalobcu napokon potvrdzuje aj argumentácia uvedená v rozhodnutí č. 2. III. vyjadrenie žalovaného 14. Žalovaný vo svojom vyjadrení považoval za nesprávny výklad ZSI v kontexte s predmetom žiadosti. Rovnako považoval za nedôvodnú vysvetľujúcu argumentáciu žiadateľa vo vzťahu k ustanoveniu § 9 ods. 1 ZSI, keďže toto prvostupňový správny orgán v napadnutom rozhodnutí neaplikoval, ani sa o tomto alternatívne nezmienil. Za irelevantné vyhodnotil tiež dôvodenie žiadateľa prostredníctvom konania o žiadosti o poskytnutie informácií, realizovaného inou povinnou osobou (Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky), ktorej činnosti sú na rozdiel od ozbrojeného bezpečnostného zboru značne diferentné. Žiadateľ uviedol, že predmetom jeho žiadosti nebola požiadavka na zverejnenie osobných údajov, ale požiadavka na zverejnenie interného predpisu, ktorý, ako sa podľa neho ukázalo, obsahuje mená príslušníkov Policajného zboru. Žiadateľ opomenul, že pokiaľ sprístupňovaná informácia obsahuje niektorý z údajov subsumovateľných ustanoveniam § 8 až § 11 ZSI, povinná osoba je povinná, nie oprávnená tieto vylúčiť vymazaním, a to práve z dôvodu ochrany práv odlišných od práva na informácie, ktoré sú privilegované k právu na informácie. V tomto smere žiadateľ preto neakceptoval nevyhnutnosť garancie iných práv, jednostranne zdôrazňujúc právo na informácie, ktorému nedôvodné určil v hierarchii práv status nadriadenosti nad inými ústavou chránenými právami a záujmami. Týmto postojom žiadateľ potieral proporcionalitu medzi tým, čo zákon o slobode informácií garantuje a tým, čo sa z dôvodu nevyhnutnej ochrany obligatórne stáva vyšším spoločenským záujmom, rovnako zabezpečeným štátom. 15. Nadväzujúc na § 4 ods. 1 zákona číslo 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov, osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej, či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu. Legálna definícia osobných údajov neobsahuje kritérium určenia konkrétnej identity fyzickej osoby. Preto je posudzovanie toho, či ide o osobný údaj alebo nie, závislý od jednotlivého posúdenia každej veci a nie je možné tak učiniť generálnou formou, ako to realizoval žiadateľ v rozklade. Dôležitou je miera, do akej sú identifikátory postačujúce na individuálnu identifikáciu konkrétnej fyzickej osoby. Preto je nutné všetky údaje posúdiť v jednotlivom sociálnom prostredí a toto vyhodnotiť od situácie ako celku. Hodnosť, titul, meno, priezvisko, funkčné zaradenie, dokonca osobné číslo policajta a miesto výkonu štátnej služby policajta, vrátane viazanosti na činnosť špecializovaného tímu, sú identifikátory umožňujúce, a to aj po ukončení štátnozamestnaneckého pomeru príslušníka Policajného zboru, individuálnu identifikáciu osoby. Meno, priezvisko, funkčné zaradenie a miesto výkonu štátnej služby policajta, jeho osobné číslo vrátane viazanosti na činnosť špecializovaného tímu, ktorý disponuje príznakom jedinečnosti z dôvodu trestnej veci, ktorej sa dotýka, t.j. roky medializovanej a masmediálnymi prostriedkami označovanej „kauzy Gorila“, sú identifikátory umožňujúce, a to aj po ukončení štátnozamestnaneckého pomeru príslušníka Policajného zboru, individuálnu identifikáciu osoby. Čiže nielen meno, priezvisko a služobné zaradenie sú rozhodujúcimi ukazovateľmi v konaní o žiadosti, ale aj vzťah s konkrétnou, a verejne známou situáciou. Preto žalovaný nesúhlasil s argumentom žiadateľa o nie trvalom identifikátore. Dokonca už i len meno, priezvisko, funkčné zaradenie v určitom čase a miesto výkonu služby sú postačujúcimi ukazovateľmi pre nezameniteľnosť subjektu. 16. Žalovaný súhlasil so záverom žiadateľa, že príslušník Policajného zboru je verejným činiteľom. Doplnil však, že týmto príznakom disponuje za podmienok vykonávania svojej právomoci a zodpovednosti. Taktiež si uvedomoval rozdiel medzi žiadateľom uvádzanou súkromnou sférou a verejnou sférou, v ktorej vykonávajú činnosti fyzické osoby, ktoré sú predmetom záujmu. To však nemôžu byť bez ďalších pridružených predpokladov dôvody, pre ktoré by žiadané informácie mali byť sprístupnené prostredníctvom uplatnenia subjektívneho práva na informácie, a aby sa týmto postupom de facto stali verejnými. V tejto spätosti neakceptoval absolútny záver žiadateľa, pretože jeho výklad prezentovaný rozkladom by znamenal, že pokiaľ je fyzická osoba verejným činiteľom, pri výkone svojej právomoci je právo na ochranu podľa zákona o ochrane osobných údajov nie minimalizované, ale eliminované, čiže neexistujúce. Je nepopierateľným faktom, že verejný činiteľ musí strpieť vyšší zásah do svojej osobnej sféry, nie však nekontrolovateľne a absolutistickým spôsobom prezentovaným žiadateľom. Zdôraznil reálny fakt aktuálne realizovaných trestných konaní vedených v rámci špecializovaného tímu, na ktorý sa žiadosť vzťahovala prostredníctvom sprístupnenia rozkazu, preto považoval a považuje ingerenciu do jeho činnosti zisťovaním jeho personálneho obsadenia za škodlivú a neadekvátnu. Ani ustanovenie § 9 ods. 3 ZSI neradí vyšetrovateľov Policajného zboru (ani operatívnych pracovníkov) medzi dotknuté a druhovo vymenované subjekty, o ktorých sa v zákonom uvádzanom rozsahu sprístupňujú osobné údaje. Vyšetrovateľ Policajného zboru požíva až v konkrétnom trestnom konaní status „známeho, verejného subjektu“, a to vo vzťahu k ostatným subjektom trestného konania ( § 10 ods. 11 Trestného poriadku - napríklad obvinený, poškodený) a osobám ktoré s ním majú súvis (napr. svedkovia). Tieto osoby však vyšetrovateľa Policajného zboru ponímajú výlučne v intenciách konkrétneho trestného konania, pričom vo vzťahu k iným osobám, teda mimo relácií jednotlivého trestného konania, osoba vyšetrovateľa Policajného zboru, konkrétne jeho osobné údaje podliehajú ochrane spôsobom predpokladaným zákonom o ochrane osobných údajov. To znamená, že poznanie osobných údajov týkajúcich sa osoby vyšetrovateľa je prirodzená v prostredí konkrétneho trestného konania, ktoré je vykonávané podľa Trestného poriadku. 17. Z tohto dôvodu požadovanie informácií v rozsahu určenom žiadateľom v intenciách zákona o slobode informácií, nemôže byť bez ujmy na právach príslušníkov Policajného zboru. Je vo vážnom záujme konkrétnych trestných konaní a sprievodných policajných činností. zachovanie stupňa anonymity najmä v prípade tých príslušníkov Policajného zboru, ktorí výkon služobnej činnosti v rámci špecializovaného tímu realizujú vo funkčnom zaradení starších referentov špecialistov (operatívnych pracovníkov), ktorých činnosť sa realizuje podľa § 38a zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a je paralelnou s trestnými konaniami. Zverejňovanie ich osobných údajov je v rozpore s ich právom garantovaným článkom 19 Ústavy Slovenskej republiky a zákonom o ochrane osobných údajov. Pokračujúc v kontra argumentácii rozkladu, za absurdný označil žalovaný záver žiadateľa, že pokiaľ by boli dôvody rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu správne, mohlo by sa dospieť k záveru, že meno, priezvisko a pracovné zaradenie osoby, ktorá rozhodovala v prvom stupni (Z.. P. H.), by malo byť uvedené v anonymizovanej podobe. Z.. P. H. bol oprávneným subjektom v podmienkach povinnej osoby, teda zástupcom príslušného správneho orgánu, ktorý de iure rozhodoval o konkrétnej žiadosti, podanej podľa ZSI. To znamená, že napadnuté rozhodnutie nebolo predmetom žiadosti podľa ZSI, toto rozhodnutie nebolo požadované v medziach „informácie“, ale bolo výrazom zákonného postupu pri konaní o konkrétnej žiadosti, teda výrazom aplikácie ZSI a Správneho poriadku. Je nanajvýš diferentnou situáciou, v ktorej žiadateľ požiadal podľa ZSI o sprístupnenie interného predpisu - informácie, ktorá obsahovala osobné údaje. Preto bol aplikovaný postup podľa §12 ZSI a tieto boli vylúčené vymazaním. Nad rámec napadnutého rozhodnutia bola argumentácia žiadateľa vo vzťahu k súkromiu fyzickej osoby (§ 9 ods. 1 ZSI), keďže v týchto intenciách sa dôvody výroku prvostupňového správneho orgánu neuberali. Prvostupňový správny orgán totiž svoj čiastočne nevyhovujúci status neodôvodňoval súkromím dotknutých osôb. 18. Špecializovaný tím sa zriaďuje najmä pri výskyte trestnej činnosti páchanej organizovanou skupinou alebo v prípade založenia, zosnovania alebo podporovania zločineckej skupiny alebo založenia, zosnovania alebo podporovania teroristickej skupiny, ktorej odhaľovanie, zisťovanie páchateľov a vyšetrovanie je vzhľadom na jej rozsah a spôsob vykonania mimoriadne náročné, vyžiada si značné úsilie a nie je možné ho vykonať bežnými formami alebo prostriedkami (nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky číslo 175/2010 v znení neskorších predpisov). Argumentácia žiadateľa bola s poukazom na závažnosť dôvodov zriaďovania špecializovaných tímov vyhodnotená ako irelevantná. Žiadateľ opomenul kardinálnu diferenciu medzi konaním súdov v súdnom konaní a konaniami, ktoré tomuto štádiu predchádzajú. Ďalej opomenul značný rozdiel medzi prípravným, v danom prípade prebiehajúcim prípravným konaním a súdnym konaním. Žalovaný upozornil na zásadu verejnosti konštruovanú v § 10 ods. 17 Trestného poriadku, ktorá je zárukou kontroly verejnosti nad výkonom súdnictva a zvyšuje najmä zodpovednostnú zložku sudcov za výkon súdnictva. Túto verejnosť realizuje napríklad prítomnosťou na pojednávaniach súdov, resp. prostredníctvom masmediálnych prostriedkov. Zásada verejnosti sa uplatňuje v celom trestnom procese, ale v predprípravnom konaní a prípravnom konaní v prísnych reštrikciách. Verejnosť sa na úkony predsúdneho konania v žiadnom prípade nepripúšťa a informácie sa jej poskytujú iba vtedy, ak sa to neprieči záujmom trestného stíhania. Predprípravné a prípravné konanie sú neverejné a sú najmä výrazom činnosti policajta (§ 10 ods. 8 Trestného poriadku) a podporných policajných činností v podobe operatívno-pátracej činnosti, teda majú tzv. „inkvizičný“ charakter. Toto sa vzťahuje aj na činnosť špecializovaného tímu, ktorý pracuje v označených štádiách trestného konania. Tieto okolnosti v spojení s vysvetľujúcim substrátom o činnosti ozbrojeného bezpečnostného zboru v predchádzajúcej časti zakladali dôvodnosť nevyhovujúceho výroku rozhodnutia v časti týkajúcej sa aplikácie § 11 ods. 1 písm. d) ZSI. Rovnako je možné a vysoko dôvodné použiť výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti súdov. prezentované citáciou v texte vyššie, a to najmä v smere, že verejnosť nemôže byť bez limitov informovaná o práci polície. 19. Pokiaľ je akákoľvek informácia týkajúca sa trestných konaní známa verejnosti, je tomu tak z dôvodu informovania verejnosti prostredníctvom hromadných informačných prostriedkov podľa § 6 Trestného poriadku alebo je známa z otvorených zdrojov. Rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky je žiadaný prostredníctvom ZSI, ktorý hranicu práva na informácie vymedzil ustanovením § 11 ods. 1 písm. d). Od „verejnosti“ niektorých informácií týkajúcich sa pôsobenia špecializovaného tímu tak nemožno derivovať právo na informácie. Rozklad tak žalovaný považoval za snahu o získavanie informácií z činnosti Policajného zboru, ktorá nie je konformná ani s uplatňovaním práva na informácie, ani s účelom Trestného poriadku (§ 1), ani s primárnou podstatou činnosti Policajného zboru podľa zákona č. 171/1993 Z. z. Povinnosť mlčanlivosti je principiálnou, zákonnou a elementárnou, rovnako etickou súčasťou personálneho substrátu. Osobitné predpisy stanovujú podmienky, za ktorých môžu byť fyzické osoby od tejto povinnosti oslobodené. Materiálna zložka povinnosti mlčanlivosti je extenzívna a nemožno ju podrobiť taxatívnemu výpočtu. Povinnosť mlčanlivosti platí erga omnes a v relácii na všetky informácie, ktoré sa subjekt dozvedel v súvislosti s výkonom svojho zamestnania, povolania, funkcie. Povinnosť mlčanlivosti je formulovaná kategoricky a platí aj po skončení výkonu zamestnania, povolania, funkcie. Samotný zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov upravuje povinnosť mlčanlivosti normatívnym textom „aby zostali utajené pred nepovolanou osobou“. Utajenosť sa zákonom nevníma v zmysle pojmológie zákona číslo 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Naopak, „utajenosť“ sa vníma v intenciách „citlivosti“ údajov, o ktorých nemá byť informovaná široká verejnosť, keďže súvisia s výkonom štátnozamestnaneckého pomeru príslušníka Policajného zboru. Kategorický imperatív zároveň znamená, že príslušník Policajného zboru nesmie byť skrytým nástrojom na poskytovanie informácií získaných v súvislosti s výkonom štátnej služby. To by bolo porušením povinnosti mlčanlivosti s rozmerom protiprávneho konania, či už na úseku priestupkovom podľa § 46 zákona č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, alebo na úseku disciplinárnom podľa zákona číslo 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, nevynímajúc trestnoprávnu zodpovednosť v zmysle hmotnej úpravy Trestného zákona. 20. Polemiku žiadateľa, či sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti aj na interné predpisy žalovaný vyhodnotil ako absurdnú. Je nutné pristupovať k tejto otázke aj z hľadiska etickej základne, aj z hľadiska zásady posudzovania prípadov vo svojej jedinečnosti, vylučujúc formalizovaný a zvyklosťou poznačený všeobecný prístup. Uvedené sa dá vysvetliť na príklade povinnosti mlčanlivosti príslušníka Policajného zboru. Tento v prípade porušenia povinnosti môže naplniť skutkovú podstatu priestupku podľa § 46 zákona o priestupkoch. Podľa tohto, priestupkom je aj porušenie iných povinností ako ustanovených v § 21 až § 45, ak sú ustanovené všeobecne záväzným právnym predpisom. Týmto môže byť aj zákon o Policajnom zbore a porušenou povinnosťou môže byť povinnosť podľa § 80 ods. 1. Skutková podstata priestupku je zároveň viazaná na okolnosť „sťaženia plnenia úloh štátnej správy“. Preto ak príslušník Policajného zboru sprístupní nepovolanej osobe interný predpis a dôjde k sťaženiu plnenia úloh Policajného zboru, naplnil skutkovú podstatu priestupku. Tento prípad je demonštráciou toho, že každú vec je potrebné posudzovať individuálne a následne v kontexte sprievodných skutkových a právnych okolností. V prípade žiadaného interného predpisu škodlivosť poznania verejnosťou žalovaný podčiarkol. Z podstaty veci týkajúcej sa pôsobnosti ozbrojeného bezpečnostného zboru a z druhového označenia predpisu v pozícii „interného“ je možné derivovať jeho neverejnosť. Z hľadiska gramatického tento pojem znamená vnútorný, regulujúci určité vzťahy, úlohy, kompetencie. Je preto vylúčené, aby sa s internými predpismi, ktoré majú vzťah k úlohám Policajného zboru na úseku boja s protiprávnou činnosťou, kategóriou najzávažnejšou, teda trestne relevantnou, oboznamovala verejnosť. Pôsobnosť útvarov Policajného zboru na úseku odhaľovania a vyšetrovania trestnej činnosti je neverejná. Odhaľovanie sa realizuje najmä podľa § 38a zákona o Policajnom zbore. Toto zákonné ustanovenie obsahuje legálnu definíciu pojmu operatívno-pátracia činnosť, ktorej postulátom je spravidla utajený a spravodajský charakter. Uvedené evokuje iba záver o tom, že sa nerealizuje pod verejnou kontrolou. Procesná stránka vyšetrovania trestných činov je upravená Trestným poriadkom. Tento zásadu verejnosti podľa § 2 ods. 17 neviaže na predsúdne konanie, táto sa v predprípravnom a prípravnom konaní uplatňuje v rozsahu § 6 Trestného poriadku. Žiadaný interný predpis sa týka pôsobenia personálnej zložky príslušníkov Policajného zboru na úseku celospoločenský závažnej trestnej činnosti. V tomto rámci sa identifikujú príslušníci Policajného zboru konajúci podľa Trestného poriadku, ale aj príslušníci Policajného zboru, ktorých pôsobenie upravuje aj § 38a zákona o Policajnom zbore. Je sme považovali za neadekvátne, aby sa údaje o nich pertraktovali verejne! 21. Tvrdenie žiadateľa, že meno, priezvisko a pracovné zaradenie nie sú nevyhnutne trvalým identifikátorom, ktorý by osobu nezameniteľné identifikovali, považoval žalovaný vo všeobecnosti za správne. Akceptoval to do miery, ktorá znamená všeobecné hodnotenie a teda generalizáciu problému. Pokiaľ sa však vychádza z podmienok konkrétnej žiadosti, týkajúcej sa osobných údajov vyjadrených v internom predpise, rezolútne deklarujeme nesúhlas. Hodnosť, titul, meno, priezvisko, funkčné zaradenie, dokonca osobné číslo policajta a miesto výkonu štátnej služby policajta, vrátane viazanosti na činnosť špecializovaného tímu, sú identifikátory umožňujúce, a to aj po ukončení štátnozamestnaneckého pomeru príslušníka Policajného zboru, individuálnu identifikáciu osoby. Meno, priezvisko, funkčné zaradenie a miesto výkonu štátnej služby policajta, jeho osobné číslo vrátane viazanosti na činnosť špecializovaného tímu, ktorý disponuje príznakom jedinečnosti z dôvodu trestnej veci, ktorej sa dotýka, t.j. roky medializovanej a masmediálnymi prostriedkami označovanej „kauzy Gorila“, sú identifikátory umožňujúce, a to aj po ukončení štátnozamestnaneckého pomeru príslušníka Policajného zboru, individuálnu identifikáciu osoby. Čiže nielen meno, priezvisko a služobné zaradenie sú rozhodujúcimi ukazovateľmi v konaní o žiadosti, ale aj vzťah s konkrétnou, a verejne známou situáciou. Preto nemožno súhlasiť s argumentom žiadateľa o nie trvalom identifikátore. Dokonca zastával žalovaný názor, že už i len meno, priezvisko, funkčné zaradenie v určitom čase a miesto výkonu služby sú postačujúcimi ukazovateľmi pre nezameniteľnosť subjektu. 22. Za absurdný považoval žalovaný záver žalobcu, že pokiaľ by boli dôvody rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu správne, mohlo by sa dospieť k záveru, že meno, priezvisko a pracovné zaradenie osoby, ktorá rozhodovala v prvom stupni (Z.. S. F.), by malo byť uvedené v anonymizovanej podobe. Z.. F. bol oprávneným subjektom v podmienkach povinnej osoby, teda zástupcom príslušného správneho orgánu, ktorý de iure rozhodoval o konkrétnej žiadosti, podanej podľa ZSI. To znamená, že napadnuté rozhodnutie nebolo predmetom žiadosti podľa zákona o slobode informácií, toto rozhodnutie nebolo požadované v medziach „informácie“, ale bolo výrazom zákonného postupu pri konaní o konkrétnej žiadosti, teda výrazom aplikácie zákona o slobode informácií a Správneho poriadku. Je nanajvýš diferentnou situáciou, v ktorej žiadateľ požiadal podľa zákona o slobode informácií o sprístupnenie interného predpisu - informácie, ktorá obsahovala osobné údaje. Preto bol aplikovaný postup podľa § 12 ZSI a tieto boli vylúčené vymazaním. Nad rámec napadnutého rozhodnutia bola argumentácia žalobcu ako žiadateľa vo vzťahu k súkromiu fyzickej osoby (§ 9 ods. 1 ZSI), keďže v týchto intenciách sa dôvody výroku prvostupňového správneho orgánu neuberali. Prvostupňový správny orgán totiž svoj čiastočne nevyhovujúci status neodôvodňoval súkromím dotknutých osôb. S vecnou irelevanciou žalovaný vyhodnotili žiadateľom uvedený fakt, že Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky poskytlo informáciu zaslaním zoznamu, obsahujúceho meno, priezvisko a pracovné zaradenie osôb pracujúcich v danej ustanovizni. Vo Finančnom riaditeľstve Slovenskej republiky ide o odlišnú povinnú osobu a Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky neprislúcha hodnotiť jej rozhodnutia a odpovede pri aplikácii zákona o slobode informácií s tým, že je v jeho zodpovednostnej zložke, ak by došlo k porušeniu práv odlišných od práva na informácie. Použitie tohto argumentu žiadateľom nepovažoval za dôvodné. Takýto sumár je komplexom údajov o osobách pracujúcich v určitom orgáne, bez vzťahu ku konkrétnej veci (napríklad kontrola konkrétneho daňového subjektu), ako je to naopak v prípade špecializovaného tímu, vykonávajúceho služobné činnosti pre účely konkrétnych trestných vecí. Prvostupňový správny orgán zo sprístupňovanej informácie vylúčil vymazaním tiež informáciu o druhu vyšetrovanej trestnej činnosti špecializovaným tímom. 23. Základné pravidlá správneho konania sú určujúce pre ciele správneho konania a naplnenie jeho procesných inštitútov. Princíp legitímneho očakávania slúži priamo k zabezpečeniu ochrany ústavou chránených práv a slobôd jednotlivcov. Jeho precízne uplatňovanie je dôležité z hľadiska právnej istoty, ktorú nadobúda adresát rozhodnutí správnych orgánov. Je vylúčené, aby nastala digresia od pravidla správneho konania bez toho, aby bolo dané racionálne odôvodnenie. Z princípu legitímneho očakávania je derivovaný princíp zákazu prekvapivých rozhodnutí, ktorého podstatou je, že sa správny orgán bez náležitého odôvodnenia odchýlil od dovtedajšej rozhodovacej praxe. Zmena správnej praxe za nezmeneného stavu právnych predpisov môže nastať len zo závažných a principiálnych dôvodov smerujúcich k dosiahnutiu právom chránenej hodnoty a nesmie sa tak diať svojvoľne (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.01.2008, spisová značka I. ÚS 520/06). Zmena rozhodovacej praxe, ktorá nastala rozhodnutím druhostupňového správneho orgánu nevychádzala zo žiadnych závažných dôvodov. Toto prišlo v čase, keď Slovenská republika harmonizovala svoj právny poriadok s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov a transponovala smernicu Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/680 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov príslušnými orgánmi na účely predchádzania trestným činom, ich vyšetrovania, odhaľovania alebo stíhania alebo na účely trestných sankcií a o voľnom pohybe takýchto údajov a o zrušení rámcového rozhodnutia Rady 2008/977/SVV. Vyjadrením týchto postupov je národná právna úprava, teda zákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a o doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 25.05.2018. Tento právny rámec je čo do ochrany osobných údajov prísnejším rámcom než aktuálna právna úprava. Nakoľko druhostupňový správny orgán rozhodoval o skutkovo totožnej veci ako v skoršom konaní a zároveň podľa rovnakých pravidiel, t.j. rovnakých zákonov a rovnakých materiálnych podmienok vo vnútri ústredného štátneho orgánu, bolo na mieste, aby sa v novom konaní o žiadosti Z.. Z.. Š. postupovalo totožne. Preto žalovaný navrhol, aby prvostupňový správny orgán v nadväznosti na § 57 ods. 2 Správneho poriadku predložil opravný prostriedok na rozhodnutie druhostupňovému správnemu orgánu s návrhom, aby tento podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku rozklad zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil. V opačnom prípade, ak by druhostupňový správny orgán neakceptoval závažné dôvody s dosahom na ďalšiu činnosť v rámci Policajného zboru, žalovaný navrhol sme, aby sám vyhovel žiadosti o sprístupnenie interného predpisu - rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky. 24. Nemožno akceptovať názorové zameranie žalobcu, podľa ktorého v novom konaní neboli zistené žiadne nové skutočnosti. Tvrdí, že povinnosť mlčanlivosti týkajúca sa personálneho obsadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, bola či už prvostupňovému, ako i druhostupňovému správnemu orgánu známa už v skoršom konaní (rozhodnutia KM-TO-2018/002589-007 a KM-OLVS-31/2018/ RK). Žalobca vníma nesprávne dôvody, pre ktoré v novom konaní bolo opätovne rozhodnuté o aplikácii obmedzujúcich dôvodov vo vzťahu k žiadanej informácii - rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky. Povinnosť mlčanlivosti bola národnou kriminálnou agentúrou zmienená ako jeden z viacerých argumentov, v rade ktorých má primárne postavenie argument o relácii interného predpisu týkajúceho sa otázok pôsobnosti Policajného zboru v nadväznosti na vnútorné zákazy obsiahnuté v právnych normách osobitných predpisov. Týmito sú zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov a Trestný poriadok. V tejto spätosti žalovaný upozornil na to, že sprístupnením žiadanej informácie podľa vôle žiadateľa by došlo k zásahu do práv príslušníkov Policajného zboru na úseku ochrany osobných údajov, akcentujúc neverejný charakter výkonu ich pôsobnosti na úseku odhaľovania a vyšetrovania trestných činov. Žiadaný interný predpis sa týka pôsobenia personálnej zložky príslušníkov Policajného zboru na úseku celospoločenský závažnej trestnej činnosti. V tomto rámci sa identifikujú príslušníci Policajného zboru konajúci podľa Trestného poriadku, ale aj príslušníci Policajného zboru, ktorých pôsobenie upravuje aj 8 38a zákona Národnej rady Slovenskej republiky číslo 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na charakter výkonu ich pôsobnosti je ohrozujúce, aby sa informácie o nich prerokovávali de facto verejne. Okrem týchto okolností žalovaný dal do pozornosti status neverejnosti žiadanej informácie a dotkol sa základného pravidla správneho konania (§ 3 ods. 5 Správneho poriadku), t.j. princípu legitímneho očakávania v rozhodovacej praxi správnych orgánov. Komplex týchto dôvodov tak predstavoval nové okolnosti pri posudzovaní veci a zakladal dôvod pre vydanie rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu z 28.05.2018, ako i druhostupňového správneho orgánu z 29.06.2018. IV. verejné vyhlásenie rozsudku 25. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 491 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) v spojení s § 9 ods. 1 SSP a § 246 ods. 1, rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 20.01.2021, postupujúc podľa § 107 ods. 2 a § 137 ods. 4 SSP. Žalobca ani žalovaný nežiadali o nariadenie pojednávania vo veci a súdom boli poučení, že ak sa výslovne nevyjadria, že žiadajú o nariadenie pojednávania, bude mať súd za to, že súhlasia s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania. V. Relevantné právne predpisy 26. Podľa § 6 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 27. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon. 28. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z., zákona o slobode informácií (ďalej len ZSI), osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. 29. Podľa § 3 ods. 1 ZSI, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 30. Podľa § 9 ods. 2 ZSI, informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže poskytnúť jej zákonný zástupca. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba. 31. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/> a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. 32. Podľa § 12 ZSI všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 33. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 34. Podľa § 23 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán môže povoliť nazrieť do spisov a urobiť si výpis, odpis, môže poskytnúť kópiu spisov alebo môže poskytnúť informáciu zo spisov iným spôsobom aj iným osobám, pokiaľ preukážu odôvodnenosť svojej požiadavky. Správny orgán je povinný umožniť nazerať do spisov verejnému ochrancovi práv, komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím v súvislosti s výkonom ich pôsobnosti. 35. Podľa § 6 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, Orgány činné v trestnom konaní a súd informujú verejnosť o trestnom konaní podľa tohto zákona poskytnutím informácií oznamovacím prostriedkom. Pri tomto informovaní však musia dbať na ochranu utajovanej skutočnosti, obchodného tajomstva, bankového tajomstva, daňového tajomstva, poštového tajomstva alebo telekomunikačného tajomstva. Pri poskytovaní informácií sú orgány činné v trestnom konaní a súd oprávnení utajiť tie skutočnosti, ktoré by mohli zmariť alebo sťažiť objasnenie a vyšetrenie veci. Pritom sú povinní dbať na zásadu prezumpcie neviny. Dbajú aj na to, aby nezverejňovali chránené osobné údaje ani skutočnosti súkromného charakteru, najmä rodinného života, obydlia a korešpondencie, ktoré priamo s trestnou činnosťou nesúvisia. Osobitne dbajú na záujmy maloletých, mladistvých a poškodených, ktorých osobné údaje sa nezverejňujú. 36. Podľa § 38a ods. 1 a 2 zákona č. 171/1993 Z. z., operatívno-pátracia činnosť je systém spravidla utajených, spravodajských opatrení vykonávaných Policajným zborom na účely predchádzania, zamedzovania, odhaľovania a dokumentovania trestnej činnosti a zisťovania jej páchateľov, zabezpečovania ochrany určených osôb a strážených objektov, technicky chránených objektov, zabezpečovania a poskytovania ochrany a pomoci ohrozenému svedkovi a chránenému svedkovi, ochrany štátnej hranice a vypátrania osôb a vecí. Operatívno-pátraciu činnosť vykonávajú na to určené služby Policajného zboru. 37. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. VI. Posúdenie veci správnym súdom 38. Z článku 26 ods. 5 Ústavy SR výslovne vyplýva povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Ústava v článku 26 ods. 4 stanovuje aj dôvody pre obmedzenie práva na informácie. Ide o prípady, keď je to „v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti“, pričom konkrétne dôvody a spôsob odmietnutia prístupu k informáciám musia byť stanovené iba predpisom so silou zákona. V článku 45 Ústavy SR je osobitne zakotvené právo každého na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach potvrdil, že z článku 26 ústavy vyplýva každému právo na prístup k informáciám, ktoré sú v dispozícii štátnych orgánov a orgánov verejnej moci. Ak si niekto uplatní svoje právo na informácie, orgán verejnej moci je povinný strpieť prístup ku konkrétnym k informáciám, t.j. informáciu mu musí sprístupniť (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/99). 39. Ústavný súd SR v súvislosti s výkladom čl. 26 <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb. %2523%25C8l.26'&ucin-k-dni='30.12.9999'> uviedol, že „z ústavnej definície vyplýva, že právo na informácie zaručené v čl. 26 ústavy <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523Cl26'&ucin- k-dni='30.12.9999'> má tri zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. Ide o tri relatívne samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne zisťovanie, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa nachádzajú. Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie informácií je akýkoľvek spôsob odovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, resp. ďalším subjektom (mutatis mutandis I. ÚS 57/00). Ústava ponecháva v dispozičnej sfére každého oprávneného subjektu, aby sa rozhodol, ako právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie o verejných veciach uplatní a či pritom využije technické zariadenia určené na vyhotovenie obrazového, zvukovoobrazového alebo zvukového záznamu (podobne aj II. ÚS 28/96 <aspi://module='JUD'&link='JUD30664SK'&ucin-k- dni='30.12.9999'>)." Ústavný súd SR ďalej uviedol, že "Ústava SR prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predložiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim, ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria informácie, ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26 ods. 4 Ústavy SR <aspi:// module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.%2523Cl26'&ucin-k-dni='30.12.9999'>. Ústava SR neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva, teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno vyhľadávať, prijímať a rozširovať.“ 40. Rozsah a podmienky prístupu k informáciám zaručené Ústavou SR upravuje ZSI, podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 cit. zák.). Povinná osoba by pri výklade a aplikácii ZSI vždy mala dbať na účel úpravy tohto základného práva. Je to dôležité najmä vtedy, ak zákonná regulácia nedáva explicitnú odpoveď, ako riešiť situáciu, ktorá môže nastať, ak osoba nepostupuje v súlade so zákonom. Podľa zákona o slobode informácií majú povinnosť sprístupňovať informácie tzv. povinné osoby. Ide o inštitúcie resp. organizácie, a v určitých prípadoch aj fyzické osoby, ktoré vykonávajú verejnú správu, rozhodujú o právach a povinnostiach občanov, hospodária s verejnými prostriedkami alebo vykonávajú činnosť vo verejnom záujme. Zákon o slobode informácií definuje kategórie subjektov povinných sprístupňovať informácie v ustanovení § 2 ZSI. Je teda evidentné, že štátne orgány a obce majú informačnú povinnosť o všetkých informáciách, ktoré majú k dispozícii, pokiaľ nejde o informácie podľa § 8 až § 11 (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/4/2004 zo dňa 16. decembra 2004). Nezákonné rozhodnutia a nezákonnosť v postupoch povinných osôb v súvislosti so šírením a sprístupňovaním informácií sú - ako potvrdzuje i judikatúra v správnom súdnictve - najčastejšie zapríčinené práve nepochopením alebo nezohľadnením účelu zákona č. 211/2000 Z. z. Podľa čl. 2 ods. 3 smernice 2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora je dokumentom - „každý obsah bez ohľadu na nosič tohto obsahu (na papieri alebo v elektronickej forme, alebo ako zvukový, vizuálny alebo audiovizuálny záznam)” alebo „akákoľvek časť takého obsahu”. Podľa ods. 16 preambuly smernice 2003/98/ES „Verejné sprístupnenie všetkých všeobecne dostupných dokumentov, ktoré má v držbe verejný sektor - týkajúcich sa nielen politických postupov ale aj právnych a správnych postupov - je základným nástrojom rozšírenia práva na vedomosti, ktoré je základným princípom demokracie.“ Podľa prílohy k zákonu o slobode informácií je tento zákon prebratím (transpozíciou resp. vykonaním týchto smerníc: Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/98/ES <http://eur- lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:32003L0098:SK:HTML> zo 17. novembra 2003 o opakovanom použití informácií verejného sektora /Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 13/zv. 32, Ú. v. EÚ L 345, 31. 12. 2003/, Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES <http://eur-lex.europa.eu/ LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:32003L0004:SK:HTML> z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/313 EHS <http://eur- lex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=CELEX:31990L0313:SK:HTML> /Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 15/zv. 7, Ú. v. EÚ L 041, 14. 2. 2003/Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/37/ EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa mení smernica 2003/98/ES o opakovanom použití informácií verejného sektora. (Ú. v. EÚ L 175, 27. 6. 2013). 41. Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) ZSI sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánov činných v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku <aspi://module='ASPI'&link='301/2005%20Z.z.'&ucin- k-dni='30.12.9999'> a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. Rozsah slovného spojenia "informácia o rozhodovacej činnosti", resp. presnejšie "informácia týkajúca sa rozhodovacej činnosti" (t.j. pojem rozhodovacia činnosť) je širší ako rozsah jazykových spojení "informácie o rozhodnutí" alebo "informácie o výsledku konania". Z uvedených dôvodov pojem informácia o rozhodovacej činnosti zahŕňa aj pojmy informácia o rozhodnutí a informácia o výsledku konania. Podľa správneho súdu je pod tzv. rozhodovacou činnosťou rozumieť kompetenciu súdnych orgánov a orgánov činných v trestnom konaní konať a rozhodovať v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, v správnom súdnictve o preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon, rovnako aj kompetenciu ústavného súdu rozhodovať vo veciach podľa príslušných článkov Ústavy SR <aspi://module='ASPI'&link='460/1992%20Zb.'&ucin-k-dni='30.12.9999'>. Pri interpretácii tohto pojmu je možné použiť aj zužujúci výklad a tu je podstatné uviesť, že rozhodovacou činnosťou konkrétne orgánov činných v trestnom konaní je potrebné rozumieť konanie a rozhodovanie orgánu činného v trestnom konaní v konkrétnej právnej veci, t.j. od začatia konania, cez jednotlivé procesné úkony, procesné čiastkové rozhodnutia, až po rozhodnutie vo veci samej. 42. Pri posudzovaní tohto sporu je potrebné si uvedomiť, že právo na informácie je limitované požiadavkou nezasahovať do vlastnej rozhodovacej činnosti súdov či orgánov činných v trestnom konaní v priebehu konania a to v záujme objektivity a nestrannosti posudzovanej konkrétnej právnej veci. Tiež je limitované nevyhnutnými opatreniami na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia a mravnosti, územnej celistvosti a pod. Samozrejme iná situácia je v prípade konečných rozhodnutí súdu v danej veci (či už meritórnych alebo procesných rozhodnutí, ktorými sa konanie pred súdom končí). V týchto prípadoch nie je daný dôvod na obmedzenie ich prístupu za podmienky, že nebudú obsahovať osobné údaje chránené zákonom. Cieľom zákonného obmedzenia práva na informácie o rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní je ochrana pred neprimeraným zasahovaním do ich vlastnej rozhodovacej činnosti a tým aj verejný záujem na nestrannom a nezávislom trestnom konaní. Zároveň rozhodovacou činnosťou orgánov činných v trestnom konaní je potrebné rozumieť postup smerujúci k objasneniu trestnej veci, ktorá patrí do ich pôsobnosti. Podstatou rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní je vydanie rozhodnutia, v ktorého výroku orgán činný v trestnom konaní vysloví záver, ku ktorému v priebehu konania dospel. V užšom význame sa rozhodovacou činnosťou rozumie konanie a rozhodovanie v konkrétnej trestnej veci - od začatia trestného stíhania cez jednotlivé procesné úkony až po rozhodnutie vo veci samej. 43. Správny súd ale prízvukuje, že v súvislosti s činnosťou orgánov činných v trestnom konaní existuje potreba implicitného obmedzenia informácií, ktoré majú svoj pôvod v operatívno-pátracej činnosti. Vyzradením informácií získaných operatívno-pátracou činnosťou by mohlo dôjsť k ohrozeniu bezpečnosti a záujmov štátu. Legitímny dôvod obmedzenia prístupu k informáciám je ochrana dôležitých záujmov štátu, a preto povinné osoby pri sprístupňovaní informácií musia zvážiť dôvod neposkytnutia informácie, ktorý spočíva v záujme štátu na tom, aby poskytnuté informácie neohrozili objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie a aby ani nebola porušená prezumpcia neviny. Povinné osoby v takýchto prípadoch musia v rámci správnej úvahy zvážiť, či by poskytnutím informácií mohol byť zmarený účel trestného konania a či by nebolo ohrozené objasnenie skutočností dôležitých pre trestné konanie. Výsledky operatívno-pátracej činnosti môžu obsahovať informácie o formách práce kriminálnej polície a o vyšetrovaní a ich zverejnenie by mohlo mať vplyv na činnosť polície. Z uvedených dôvodov existuje legitímny záujem na odoprení poskytnutia informácií. Nie je vhodné, aby boli zverejnené informácie o činnosti orgánov činných v trestnom konaní, či iných pracovníkov Policajného zboru SR, a to aj v tých prípadoch, ak nebolo začaté trestné konanie, ak by tým boli ohrozené práva tretích osôb alebo schopnosť orgánov činných v trestnom konaní predchádzať trestnej činnosti, vyhľadávať alebo odhaľovať trestnú činnosť, stíhať trestné činy alebo zabezpečovať bezpečnosť Slovenskej republiky. Utajovanosť operatívno-pátracej činnosti má slúžiť aj na zamedzenie úniku informácií z Policajného zboru SR. Preto z hľadiska právnej argumentácie súd musel prisvedčiť žalovanému, ktorý zdôvodňoval čiastočné nesprístupnenie požadovanej informácie hlavne charakterom tzv. predprípravného konania. Vylúčenie informovania verejnosti v tomto štádiu trestného konania má svoje relevantné opodstatnenie a ako uviedol žalovaný: „informácie sa jej poskytujú iba vtedy, ak sa to neprieči záujmom trestného stíhania. Predprípravné a prípravné konanie sú neverejné a sú najmä výrazom činnosti policajta 10 ods. 8 Trestného poriadku) a podporných policajných činností v podobe operatívno-pátracej činnosti, teda majú tzv. „inkvizičný“ charakter. Toto sa vzťahuje aj na činnosť špecializovaného tímu, ktorý pracuje v označených štádiách trestného konania“. Z uvedeného vyplýva preto záver, že nie je možné žalovanému vytknúť nesprávne právne posúdenie veci resp. zlú interpretáciu a aplikáciu ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) ZSI a trestná činnosť, na ktorú je zriadený špecializovaný tím musí byť subsumovaná pod citované ustanovenie. 44. S uvedeným súvisí aj povinnosť mlčanlivosti príslušníkov PZ a štátnych zamestnancov. Informácie týkajúce sa policajných činností, ktoré majú neverejný charakter, vrátane interných predpisov upravujúcich citlivé oblasti pôsobnosti Policajného zboru sú zase chránené prostredníctvom implicitných zákazov ustanovených osobitnými právnymi predpismi. Ustanovenie § 80 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z definuje povinnosť policajtov zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, ktoré sa dozvedeli pri plnení zákonom vymedzených úloh, pričom dotknuté fyzické alebo právnické osoby požadujú utajenosť pred nepovolanými osobami. Osobou, ktorá môže oslobodiť od povinnosti mlčanlivosti, je minister vnútra SR alebo prezident Policajného zboru. Žalovaný podľa názoru správneho súdu zákonne postavil dôvody svojho rozhodnutia aj na povinnosti mlčanlivosti s tým, že tento druh interného predpisu reguluje vnútorne vzťahy, určené úlohy a kompetencie. Predmetný interný rozkaz má reláciu k stanoveným konkrétnym úlohám činnosti PZ na úseku boja so závažnou kriminálnou činnosťou a pôsobnosť daných policajných útvarov je neverejná. Tu nie je možné zo strany správneho súdu z hľadiska vlastných úvah žalovaného orgánu verejnej správy vytknúť nezákonný postup. Uvedené sa vzťahuje aj na argumentáciu týkajúcu sa ust. § 9 ods. 2 ZSI. Osobnými údajmi podľa zákona č. 122/2013 Z. z. sú údaje týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu. Osobnými údajmi sú takto údaje, ktoré sa týkajú konkrétnej fyzickej osoby. Vo všeobecnosti možno povedať, že osobnými údajmi môžu byť akékoľvek údaje týkajúce sa konkrétnej osoby, a preto v sebe aj zákon neobsahuje presný výpočet údajov, ktoré možno považovať za osobné údaje. To, či je nejaký údaj osobným je potrebné posudzovať v danej situácii na základe dostupných údajov, ktoré možno k fyzickej osobe priradiť. Ďalšou z podmienok určených v rámci definície pojmu osobné údaje je vymedzenie, že osobné údaje sa týkajú "určenej" (identifikovanej) alebo "určiteľnej" (identifikovateľnej) fyzickej osoby. Zákonná definícia osobných údajov neobsahuje kritérium určenia konkrétnej identity fyzickej osoby. Na základe jej znenia postačuje, aby bola osoba "určiteľná". Určiteľnosť je v kontexte ochrany osobných údajov stav, keď je fyzickú osobu, na základe určitého údaja alebo viacerých údajov, možné identifikovať. Fyzická osoba sa vo všeobecnosti môže považovať za "identifikovanú" vtedy, keď je v rámci skupiny osôb odlíšená od všetkých ostatných príslušníkov skupiny, čiže dôjde k jednoznačnému určeniu jej identity. V tomto smere sa správny súd stotožnil so záverom žalovaného, že hodnosť, titul, meno, priezvisko, funkčné zaradenie, osobné číslo policajta a miesto výkonu štátnej služby policajta, vrátane viazanosti na činnosť špecializovaného tímu mediálne sledovaného prípadu, sú identifikátory umožňujúce, a to aj po ukončení štátnozamestnaneckého pomeru príslušníka PZ individuálnu identifikáciu osoby. Uvedené identifikátory spolu so zaradením do špecializovaného tímu vytvárajú predpoklad na individuálnu identifikáciu osoby príslušníka PZ. Zásada verejnosti je v tzv. predprípravnom konaní uplatňovaná v rámci, ktorý vymedzuje § 6 Trestného poriadku. 45. Pri zrušení rozhodnutia a jeho vrátení na nové konanie a rozhodnutie je prvostupňový orgán viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu. Tento právny názor musí byť v rozhodnutí o odvolaní jednoznačne vyjadrený v odôvodnení. Táto viazanosť platí iba za predpokladu, že počas nového prejednania nevyjdú najavo nové skutočnosti, ktoré odvolaciemu orgánu neboli známe. Správny súd preto podotýka, že nemožno vylúčiť ani situáciu, keď na základe ďalších skutočností bude aj nové rozhodnutie obsahovo totožné so zrušeným rozhodnutím. V danej administratívnej veci správny orgán konajúci o rozklade v rozhodnutí č. KM-OLVS-31/2018/RK zo dňa 10.05.2018 vo svojich záveroch vytkol prvostupňovému orgánu nedostatočné zistenie skutkového stav veci, na základe ktorého došlo aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu. Zároveň ponechal prvostupňovému orgánu možnosť v prípade zistenia iných právnych dôvodov na nesprístupnenie požadovaných informácií, resp. ich časti, ako sú ustanovené v § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. d) ZSI svoj právny názor náležite zdôvodniť a na základe toho vydať nové rozhodnutie. Treba tiež uviesť, že správne konanie tvorí jeden celok a pokiaľ žalovaný v rozhodnutí č. KM-OLVS-90/2018/RK zo dňa 26.07.2018 napokon akceptoval dôvody uvedené v druhom prvostupňovom rozhodnutí č. KM-TO-2018/002589-017 z 28.05.2018 s tým, že rozhodnutie bolo správne a náležite odôvodnené, nie je možné prijať námietku žalobcu o rozpore s ustanovením § 59 ods. 3 Správneho poriadku. 46. Vo všeobecnosti je vždy možné uviesť, že pri akomkoľvek rozhodnutí možno polemizovať či správny orgán mohol svoje argumenty vysvetliť podrobnejšie alebo sa precíznejšie vysporiadať s tvrdeniami účastníka konania, ktoré možno považovať za právne významné. Súd hodnotí však preskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úvah a zvážení správny orgán vydal meritórne rozhodnutie. Skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy, treba v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia a ako sa vyhodnotili vykonané dôkazy. V tejto svojej povinnosti je správny orgán limitovaný len všeobecnými obmedzeniami zákonných podmienok, ktoré predstavujú hranicu voľnej úvahy. Pre súd je rozhodujúce, či rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej voľnej úvahy nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. V tomto spore pre vyššie uvádzané hľadisko nemohol správny súd vyhodnotiť ani jednu zo žalobcových námietok takého charakteru a takej závažnosti, že by mohol konštatovať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, resp. procesu, ktorý napadnutému rozhodnutiu predchádzal. Z listín založených v administratívnom spise a ani priložených k žalobe nevyplývali zistenia takého charakteru, na základe ktorých by správny súd mohol konštatovať nezákonnosť. Neexistoval žiaden zo zákonných dôvodov na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, preto súd žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 47. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 SSP v spojení s §175 ods.1 SSP tak, že žalovanému ako vo veci úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli (resp. tieto nie sú preukázané) a žalovaný si ich náhradu ani neuplatnil, a pretože ide o orgán štátnej správy, ktorému možno náhradu trov konania priznať iba vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať. 48. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).