Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/216/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201750 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 08. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Dzurdzík PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1018201750.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a členov senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: MEDIA.COM Slovakia, s.r.o., so sídlom Toplianska č. 26, 821 07 Bratislava, IČO: 35 880 791, zastúpeného JUDr. Ľudmilou Penz Vachulovou, advokátkou, AK Leškova č. 3/A, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica IČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 102292729/2018 zo dňa 21.11.2018 a Daňového úradu Bratislava č. 101464911/2018 zo dňa 31.07.2018, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. administratívne rozhodnutia 1. Žalovaný rozhodnutím č. 102292729/2018 zo dňa 21.11.2018 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101464911/2018 zo dňa 31.07.2018, ktorým podľa § 68 ods. 5 cit. zákona za zdaňovacie obdobie február 2015 zvýšil žalobcovi vlastnú daňovú povinnosť zo sumy 1.639,00 € na sumu 3.865 €, t. j. vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 2.226 €. 2. Predmetné rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že platiteľ dane (odvolávajúci sa) ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov (plnenie daňových povinností je jedna z podstatných podmienok podnikania). Dá sa preto oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom, že má v zmysle daňových predpisov preukázať pri daňovej kontrole, že k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo a preukázať, kto uvedenú službu skutočne poskytol. Je na úvahe odvolávajúceho sa, akým spôsobom mal zabezpečiť dôkazy, ktoré by preukázali dodanie služieb osobou uvedenou na faktúrach. Podľa názoru žalovaného z vykonaných zistení, predložených dokladov a vyjadrení bolo preukázané, že dodávateľ platiteľa dane, neuskutočnil predmet dane uvedený na faktúrach, nepredložil dôkazné prostriedky o ich realizácii. Odvolávajúci sa s úmyslom vyplatiť finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu SR, deklaroval dodávateľskými faktúrami spoločnosti FENICIA LLC., organizačná zložka zdaniteľný obchod, ktorý sa neuskutočnil. Dôkazná núdza bola a je na strane platiteľa. Jeho povinnosťou bolo preukázať reálne uskutočnenie všetkých zdaniteľných obchodov. Dôkazné bremeno platiteľa sa týkalo výlučne skutočností, o ktorých musí subjekt uskutočňujúci ekonomickú činnosť ako zdaniteľná osoba vedieť. Zistené skutočnosti a dôkazy preukazujú, že fakturované služby nedodal daňový subjekt FENICIA LLC., organizačná zložka uvedený na faktúre, nevznikla mu daňová povinnosť podľa § 19 zákona o DPH, následkom čoho je, že platiteľ dane (odvolávajúci sa) nemá právo na odpočítanie dane. Správca dane postupoval v zmysle § 3 Daňového poriadku, pričom v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi chránil záujmy štátu a obci a dbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa § 3 ods. 3 vyššie citovaného zákona hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 3. Správca dane nevykonal pri daňovej kontrole iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na skutkový stav veci, na realitu vecného plnenia zdaniteľných obchodov, ktoré boli deklarované na predložených faktúrach. Hodnotenie dôkazov neznamená mechanické preberanie informácií, či bezvýhradné akceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených ako fakty, pretože ak správca dane na základe informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti predložených dokladov, či vyjadrení, nemusel tieto uznať ako relevantné, ak odvolávajúci sa ich hodnovernosť nepreukázal. Podľa odvolacieho orgánu faktúra (vyhotovená v zmysle § 71 až § 74 zákona o DPH) je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. Zaúčtovanie faktúr v účtovníctve ešte nie je dôkazom reálneho dodania tovaru a služieb dodávateľom, ktorý ich vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt reálne uskutočnil zdaniteľný obchod a je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. V daňovej kontrole (pri dôkaznej povinnosti daňového subjektu) platí prejednávacia zásada, nie vyhľadávacia, správca dane nie je povinný vyhľadávať dôkazy svedčiace v prospech platiteľa. Správca dane iba prejednáva dôkazy platiteľom predložené, čo vyplýva zo skutočnosti, že dôkazná povinnosť je na strane platiteľa (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku). Správca dane mal právo preveriť pôvod služby ako aj dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť daňovému subjektu napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že so spornými službami skutočne obchodoval. 4. Skutočnosť, že bola vyhotovená faktúra, nie je relevantný dôkaz o tom, že k dodaniu služby, ktorá je na faktúrach uvedená, v skutočnosti došlo. Aj keď majú doklady všetky náležitosti daňového dokladu a sú riadne zaúčtované, neznamená to, že daň z pridanej hodnoty bola odpočítaná oprávnene. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je síce jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, tieto doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia. Odvolací orgán konštatoval, že podľa predloženého spisového materiálu, správca dane postupoval správne, keď za február 2015 nepriznal odvolávajúcemu sa právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry za deklarované služby. Zákon o DPH v § 49 až § 51 stanovuje podmienky, ktoré musí platiteľ splniť, aby mu vzniklo právo na odpočítanie dane. V danom prípade neboli splnené, následkom toho je, že odvolávajúcemu sa nevzniklo právo na odpočítanie dane. Bolo zistené a preukázané, že právo na odpočítanie dane bolo uplatnené za účelom neoprávneného zníženia dane z pridanej hodnoty na výstupe, t. j. neodvedenia finančných prostriedkov do štátneho rozpočtu SR. Finančné riaditeľstvo SR nezistilo porušenie základných zásad daňového konania správcom dane. II. žaloby a námietky 5. Žalobca v svojich žalobách namietal, že správny orgán prvého stupňa počas daňovej kontroly mal preverovať dodávky tovarov a služieb od zmluvného partnera v zmysle predložených faktúr, z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane. Závery správneho orgánu prvého stupňa nie sú správne, tieto sú tendenčné, nezákonné a bez vyhodnotenia dôkazov. Dôkazy preukazujúce uskutočnenie zdaniteľných obchodov žalobca v odvolaní podrobne uviedol aj bližšie špecifikoval všetky predložené dôkazy (preukazujúce skutočne poskytnutie služieb) a to nasledovné: Zmluva o poskytovaní servisných služieb 01/2014 a 02/2015 - Zmluvy sú riadne podpísaná štatutárnym zástupcom Zmluvného partnera; Objednávky, faktúry - Protihodnota za plnenie uvedená v jednotlivých faktúrach nie je bez ekonomického opodstatnenia neprimerane vysoká alebo neprimerane nízka, protihodnota bola uhradená; Mesačné výkazy vykonaných prác - presne rozpisujú jednotlivé služby - úkony priradené k odberateľom spolu s počtom vykonaných hodín tak, ako bolo dojednané v Zmluve; Čestné prehlásenia odberateľov. Žalobca nad rámec uvedených dokladov, ktoré mal založené v účtovníctve, požiadal obchodných partnerov - odberateľov o vyjadrenie, či boli služby riadne dodané a vykonané. Najvýznamnejší odberatelia tieto skutočnosti písomne potvrdili. Správny orgán prvého stupňa neskúmal prepojenosť dodávateľských a odberateľských faktúr, rovnako nepreveroval, či k dodaniu služieb došlo, obmedzil sa len na konštatovanie, že dôkazná povinnosť je na strane dodávateľa, teda uvedené má preukázať žalobca. Skutočnosť je taká, že toto žalobca preukázal, ale Správny orgán sa týmto vôbec nezaoberal. 6. Žalobca predložil všetky doklady preukazujúce právny dôvod spolupráce, objednanie služieb, ich vykonanie, fakturáciu a úhradu. Toto nad rámec bežných úkonov v obchodnom styku potvrdili aj odberatelia žalobcu, ktorými sú renomované spoločnosti. Správny orgán prvého stupňa tvrdil, že žalobca nepreukázal vykonanie služieb, poukazoval na skutočnosť, že konateľ žalobcu pán Peter Ardan nevie uviesť, kto (ktorá osoba) tieto práce skutočne vykonal. Nie je rozhodujúce kto (ktorá fyzická osoba) vykonal predmetné služby, keď je rozhodujúce a preukázané, že boli reálne (skutočne) služby vykonané, keďže aj samotní odberatelia tieto skutočnosti potvrdili. Podľa ust. § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Žalobca bol zmluvne zaviazaný na realizáciu služieb od zmluvného partnera, ktorý nebol zaviazaný na osobné vykonanie týchto služieb, preto v prípade ak vykonával tieto služby dodávateľsky, nie je odôvodnené, prečo by malo žalobcu zaujímať, kto tieto služby vykonal. Žalobcovým obchodným partnerom, ktorý skutočne zodpovedal za riadne a včasné vykonanie služieb, bol výlučne jeho zmluvný partner! Služby boli vykonané riadne a včas, presne špecifikovaný postup priebehu vykonávania služieb, kontroly žalobcom a následnou realizáciou úhrady za vykonanie služieb uviedol konateľ žalobcu v Zápisnici zo dňa 12.03.2018. 7. Správny orgán prvého stupňa závery ničím neodôvodnil, pre spravodlivé vedenie konania nemôže byť postačujúce samotné tvrdenie správneho orgánu prvého stupňa, z titulu mocenskej sily, ale skutočné preukázanie a odôvodnenie skutočností a záverov, ktoré dostatočne odôvodňujú závery uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia prvého stupňa. V konkrétnom prípade tomu tak nie je. Žalobca je spoločnosťou so serióznymi obchodnými kontaktmi, už od roku 2004 pôsobí na trhu v oblasti IT služieb, doteraz nebol spájaný so žiadnymi „podvodnými praktikami“, na ktoré správca dane prvého stupňa nepriamo poukazuje. Čím absolútne neopodstatnene a neodôvodnene kriminalizuje žalobcu, voči tomuto sa v celom rozsahu žalobca ohradil. Správny orgán prvého stupňa si sám vytvoril neodôvodnený subjektívny názor, ktorý vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Tento je v celom rozsahu tendenčný. Správny orgán prvého stupňa v odôvodnení navodzoval dojem, že je rozhodujúce, že konateľ žalobcu nevie, kto skutočne vykonal služby. Táto skutočnosť nie je rozhodujúca. Žalobca preukázal, že odberateľom boli IT služby poskytnuté prostredníctvom žalobcu, tento ich získal subdodávateľský, kedy viedol všetky účtovné a daňové doklady ohľadom Zmluvného partnera riadne. Tvrdenie štatutárneho orgánu zmluvného partnera, že zmluvný partner nevie uviesť, kto tieto služby vykonal a nemá k tomu žiaden doklad nemôže byť pričítané na ťarchu žalobcovi, ktorý nemal o týchto skutočnostiach vedomosť, ani nemal dôvod. Zdôraznil, že služby boli skutočne vykonané. Žalobca vykonával kontrolu služieb zmluvného partnera riadne (cez informačné systémy) a odberatelia boli spokojní s dodaním služieb. Neexistovalo žiadne podozrenie, že zmluvný partner je nespoľahlivý, v opačnom prípade by s ním nespolupracoval. 8. Správny orgán prvého stupňa sa tvrdeniami žalobcu vôbec nezaoberal, hoci tieto by potvrdili rozhodujúce skutočnosti potrebné pre správne právne posúdenie veci a teda priznanie odpočtu DPH. Podľa ustálenej judikatúry je notoricky známe, že inštitút dane z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľný, a preto daňový subjekt je povinný viesť účtovné daňové doklady alebo účtovnú evidenciu tak, ako upravuje zákon o účtovníctve, aby v prípade daňovej kontroly mohol svoje tvrdenia aj vierohodne preukázať. Žalobca ako daňový subjekt mal všetky účtovné daňové doklady v poriadku, daňovou kontrolou mu nebolo nič vytýkané, Správny orgán prvého stupňa len opakovane tvrdí, že daňový subjekt údajne nepreukázal vykonanie služieb, ktoré sú predmetom faktúr. Na druhej strane sa správny orgán správne nevyporiadal so všetkými dôkazmi preukazujúcimi vykonanie služieb, a ak by tieto mal dôvod spochybniť, mal by preukázať, že služby poskytnuté neboli, vrátane relevantného vyhodnotenia potvrdení Žalobcových odberateľov, ktorí potvrdili dodanie služieb ! Žalobca predložil všetky objektívne možné dostupné doklady. Správny orgán prvého stupňa ani platný právny poriadok neuvádzali, aké konkrétne doklady by mali byť považované za relevantne preukazujúce, že skutočne došlo k vykonaniu služieb. Nie je absolútne zrejmé, aký dôkaz by považoval správny orgán prvého stupňa za dostatočne preukazujúci poskytnutie IT služieb, ktoré nie sú materiálne uchopiteľné, keďže všetky listinné dôkazy: vrátane súpisu vykonaných prác - kde sú opísané vykonané úkony, ktorých skutočné vykonanie možno v systémoch dotknutých osôb verifikovať, daňových a účtovných dokladov Žalobca predložil správnemu orgánu prvého stupňa riadne a včas. Z judikátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednoznačne vyplýva, že daňový subjekt je povinný preukázať existenciu materiálneho plnenia a musí disponovať faktúrou a prílohami s explicitným opisom jednotlivých položiek druhu a ceny dodaných tovarov a služieb od určitého dodávateľa. Uvedenú povinnosť žalobca splnil a opätovne zdôrazňuje, že tieto skutočnosti už preukázal nielen mesačnými výkazmi vykonaných prác, ale aj podpornými dôkazmi čestnými prehláseniami odberateľov, ktorí potvrdili existenciu poskytnutých IT služieb. 9. Žalobca predložil v odvolaní ďalšie dôkazy - odberateľské faktúry, ktoré dopĺňajú ostatné skôr predložené dôkazy, k týmto dôkazom sa žalovaný v odôvodní napadnutých rozhodnutí absolútne nevyjadril. V jednotlivých faktúrach odberateľov žalobcu je presne uvedené, čo bolo predmetom plnenia s tým, že predmet plnenia v zmysle konkrétnej dodávateľskej faktúry zodpovedá predmetu plnenia podľa k nej prislúchajúcej odberateľskej faktúry. Žalobca predložil všetky relevantné doklady, popísal charakter služieb v zmysle jednotlivých faktúr - pre koho a kým boli dodané, pričom z týchto údajov a obsahu faktúr bolo možné skúmať charakter obchodov. Ako podporný dôkaz slúži čestné vyhlásenie odberateľov o uskutočnených službách. V prípade ak by bolo pravdivé tvrdenie či už žalovaného alebo Správneho orgánu prvého stupňa, že sa zamerali práve na reálnosť plnenia, nemohli dospieť k záverom, že zdaniteľný obchod sa neuskutočnil, keď tento obchod bol zo strany odberateľa riadne vykonaný (čestné prehlásenia odberateľov), uhradený a vyfakturovaný odberateľskými faktúrami (doložené v odvolacom konaní). Žalobca si uskutočnenie služieb zabezpečil subdodávateľský prostredníctvom zmluvného partnera (Zmluva o poskytovaní služieb, objednávky a faktúry, mesačné výkazy konaných prác, pokladničné doklady o úhrade). Žalovanému sa síce javí, že jednotlivé dôkazy sú nedostatočné, na podporu svojej argumentácie odkazuje na judikatúru Slovenskej republiky. Žalovaný neuviedol v čom má spočívať nedostatočnosť, ktorá má údajne vyplývať z judikatúry ! Dôležitou pravdivou skutočnosťou je, že všetky tieto predložené dôkazy treba hodnotiť vo vzájomnej súvislosti, záverom takéhoto hodnotenia je skutočnosť, že vykonanie prác Žalobca bez pochybností preukázal. Žalobca v najlepšom záujme predložil všetky dostupné doklady, keďže skutočne došlo k zdaniteľnému obchodu. Legitímnym očakávaním žalobcu je, že žalovaný riadne odôvodní, prečo nevyhodnotil dôkazy vo vzájomnej súvislosti. 10. Úplne absentuje odôvodnenie ohľadom odberateľských faktúr, Žalovaný len opakuje argumentáciu správneho orgánu prvého stupňa. Správny orgán prvého stupňa ako aj žalovaný sa vôbec nezaoberali jednotlivými faktúrami - či sa jednalo o ekonomicky reálne a opodstatnené plnenia a neskúmal ani charakter týchto obchodov. K týmto faktúram sa každý správny orgán vyjadroval výlučne všeobecne, kedy opakoval svoju všeobecnú argumentáciu, že faktúra nie je dokladom preukazujúcim dodanie služby. Vzhľadom k skutočnosti, že žalobca predložil ďalšie dôkazy, ktoré vo vzájomnej súvislosti s vystavenými faktúrami či už odberateľskými alebo dodávateľskými preukazujú existenciu zdaniteľného obchodu, nie je zrejmé, prečo sa daňové orgány zmohli len na takéto všeobecné konštatovanie, že faktúra nie dokladom preukazujúcim dodanie služby. Žalovaný neskúmal prepojenosť dodávateľských a odberateľských faktúr napriek tomu, že správnemu orgánu prvého stupňa bola predložená Hlavná kniha, rovnako nepreveroval, či k dodaniu služieb došlo, obmedzil sa len na konštatovanie, že uvedené má preukázať žalobca. Skutočnosť je taká, že práve z označených dôkazov toto vyplýva. Ďalej žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 6S/82/2016 zo dňa 10.05.2018 a dodal, že správny orgán prvého stupňa odôvodňuje svoje „podozrenia“ tým, že štatutárny orgán žalobcu nevedel odpovedať, kto konkrétne vykonal predmetné služby. Keďže žalobca bol subdodávateľsky zmluvne zaviazaný so zmluvným partnerom, že tento vykoná predmetné služby a zároveň ich nemusí vykonať osobne, nebolo potrebné zo strany žalobcu skutočne vedieť meno a priezvisko osoby, ktorá vykonala tieto služby. Toto ani žiaden právny predpis žalobcovi neukladá. Žalobca kontrolou v počítačových systémoch skontroloval riadne vykonanie služieb bez potreby osobného stretnutia s osobou, ktorá tieto služby vykonala, keďže za poskytnutie služieb bol zmluvne zaviazaný Zmluvný partner, ktorý potvrdil vykonanie týchto služieb pre žalobcu. Vykonanie služieb môže ktokoľvek skontrolovať! Žalobca komunikoval výhradne so zmluvným partnerom, preto nevie mená osôb, ktoré uskutočňovali predmetné IT služby. Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo potrebné, aby žalobca zisťoval, kto v skutočnosti vykonal tieto služby, keďže odberatelia boli spokojní s uskutočnením služieb, v prípade reklamácii by žalobca komunikoval so zmluvným partnerom. 11. Žalobca preukázal všetkými predloženými dokladmi počas daňovej kontroly v súlade s ust. § 24 Daňového poriadku, že služba vznikla, napriek tomu je to práve daňový subjekt, ktorému z dôvodu absencie dokladov zmluvného partnera správca dane nepriznáva odpočítanie dane z predmetných faktúr, hoci nevyhodnotil doklady predložené daňovým subjektom najmä nie však výlučne Monthly maintanance and 24/7/365 support; Additional monthly service work, objednávok, ktoré obsahujú špecifikáciu projektu u jednotlivých obchodných partnerov daňového subjektu, ktorým poskytoval služby prostredníctvom Zmluvného partnera. Správny orgán prvého stupňa zároveň aj žalovaný len nedôvodne skonštatoval, že všetky doklady si mohol žalobca jednostranne vyhotoviť bez skutočného poskytnutia služieb. Tieto tvrdenia sa nezakladajú na pravde, uvedené vyvrátili aj najdôležitejší odberatelia. Vyplývajú z evidencie žalobcu. Pre takéto osočujúce tvrdenia nemá žiadne správny orgán absolútne žiaden dôvod. Správny orgán prvého stupňa na základe svojich ničím nepodložených a neodôvodnených indícií urobil závery o domnelom neuskutočnení obchodných transakcií - poskytnutí služieb. Rozhodnutia žalovaného ako aj rozhodnutia prvého stupňa sú nepreskúmateľné pre ich nezrozumiteľnosť, nedostatok dôvodov a preto, že vôbec nie sú náležite a zákonne odôvodnené. Správca dane sa nevyporiadal so skutočnosťami uvádzanými v písomnej výzve a v zápisniciach o ústnom pojednávaní, tieto správca dane riadne nezdôvodnil prečo na ne neprihliadol. 12. Žalovaný sa stotožnil s argumentáciou správneho orgánu prvého stupňa, v rozhodnutiach neuviedol žiadnu argumentáciu, ktorá by riadne zdôvodnila, prečo považuje nepreukázanie dokladov zo strany zmluvného partnera (aj keď zmluvný partner potvrdil, že k dodaniu služieb dochádzalo), ktoré ani objektívne nemôže žalobca preukázať, za tvrdenie s väčšou dôkaznou silou ako listinné dôkazy, ktoré má žalobca vo svojej účtovnej evidencii v súlade so zákonom o DPH, ktoré riadne predložil v daňovom konaní ako aj ostatné doklady, ktoré v daňovom konaní predložil. Žalovaný teda v zásade žiadnu argumentáciu odôvodňujúcu jeho tvrdenia/závery neoznačil a nepreukázal, čím predmetné rozhodnutia trpia vadou nezákonnosti. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že žalovaný ako aj správny orgán prvého stupňa pochybil pri vydávaní oboch rozhodnutí, pretože sú nesprávne, nezákonné, nedostatočne odôvodnené, v dôsledku čoho aj nepreskúmateľné. Žiadne skutočnosti nenasvedčovali tomu, že by sa mal žalobca domnievať, že zmluvný partner už nedisponuje so svojím účtovníctvom. Žalobca v odôvodnení napádaných rozhodnutí nedostal presvedčivú odpoveď prečo je tomu tak, že táto skutočnosť má takú dôkaznú silu, že poprie existenciu všetkých ostatných dôkazov, ktoré preukazujú opak. 13. Žalobca rovnako poukázal na judikatúru ESD, podľa ktorej právo platiteľa dane na odpočítanie dane na vstupe nemôže byť podmienené tým, či daň z pridanej hodnoty na predchádzajúcom alebo nasledujúcom stupni bola, alebo nebola zaplatená do štátneho rozpočtu. Právo na odpočítanie dane môže byť zamietnuté len preto, že sa objektívne preukáže, že platiteľ dane vedel, alebo mohol vedieť, že toto plnenie je súčasťou podvodu (C-80/11 a C-142 bod 42 a 45). Žalobca a jeho významní obchodní partneri potvrdili vykonanie služieb, je nesporné, že sa nemôže jednať o podvod. Voči tomu sa žalobca v celom rozsahu vyhradil a toto namietal. Podľa súčasnej judikatúry Európskeho súdneho dvora, ktorú odcitoval napr. Krajský súd Trenčín vo svojom rozhodnutí spis. zn. 13S/69/2017 zo dňa 17.01.2018: Európsky súdny dvor taktiež vo svojom rozsudku zo dňa 21.06.2012 v spojených veciach C 80/2011 a C - 14ľ/ľ0ĽĽ (Mahagében Kft a Pétér Dávid) jednoznačne vyslovil právny názor, že správca dane je oprávnený zamietnuť zdaniteľnej osobe, v tomto prípade žalobcovi, právo odpočítať DPH za poskytnutý tovar z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tento tovar alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti, ale len vtedy, ak správca dane objektívne preukáže, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba, v tomto prípade žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúci nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Pokiaľ ide o jednotlivé formy vedomosti správny súd poukazuje na to, že ak osoba o podvode, resp. zneužívajúcom konaní vedela, bola aktívnou súčasťou tohto konania. Pojmoslovie „mohla vedieť“ je potrebné vykladať tak, že skutkové zistenia v danej veci zakladajú dôvodné pochybnosti o tom, že o podvodnom konaní táto osoba nevedela a teda, že bola s existenciou podvodného konania minimálne uzrozumená. Zároveň je možné uvedené vykladať v zmysle „mala vedieť“, teda, že dotknutý subjekt mal a mohol prijať také opatrenia, ktoré by vylúčili účinky podvodného konania, resp. účasti dotknutého subjektu na takom konaní. Tieto vyššie uvedené rozsudky teda umožňujú platcom, ktorí sa bez vlastnej viny stanú súčasťou podvodného daňového reťazca, aby neboli nútení niesť následky protiprávneho konania iných subjektov v prípadoch, kedy svoje daňové povinnosti sami riadne plnili. Pokiaľ by obchodníci konajúci v nevedomosti o tom, že sa stali súčasťou podvodného reťazca, nemali nárok na odpočet DPH, niesli by najmä oni náklady podvodu. Takéto riešenie by ohrozilo ich právnu istotou a zrejme by znížilo objem legitímneho obchodovania na vnútornom trhu. Akýkoľvek i nedbalostný podiel však pre obchodníkov zakladá negatívne účinky. 14. Táto skutočnosť nebola ani nemohla byť preukázaná, nakoľko služby boli skutočne poskytnuté a Správny orgán prvého stupňa ako aj žalovaný nepreukázali opak. Správca dane je povinný zaoberať sa preverovaním zdaniteľných plnení na výstupe, čo mu ukladá ust. § 49 ods. 2 Zákona o DPH. K uvedenej skutočnosti predloženými dokladmi sa absolútne nezaoberal, tieto nevyhodnotil a dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. Žalobca jednoznačne trval na tom, že služby boli u odberateľov vykonané riadne, čo preukázal všetkými účtovnými a daňovými dokladmi ako aj odberateľskými faktúrami, objednávkami a čestnými prehláseniami odberateľov. porušenie ust. § 3 a ust. § 63 ods. (5) Daňového poriadku žalobný dôvod podľa ust. § 191 (1) písm. d) S.S.P. Podľa ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku: Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Žalovaný sa vo svojom odôvodnení nevysporiadal s tvrdeniami a predloženými dôkazmi zo strany žalobcu, zároveň nevyhodnotil predložené dôkazy jednotlivo (odôvodnenia trpia vadou nepreskúmateľnosti, pretože jednotlivé dôkazy ani nevymenoval, už vôbec sa nimi nezaoberal, len všeobecne konštatoval zaužívané názory daňových orgánov na jednotlivé druhy dôkazov) a v ich vzájomnej súvislosti (nevyhodnotil, prečo absencia dôkazu - účtovníctva Zmluvného partnera je dôkaz s vyššou/väčšou právnou silou ako všetky ostatné dôkazy predložené 14 Žalobcom). Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí sp.zn. 6S/82/2016 zo dňa 10.05.2018 v bode 48 k riadnemu odôvodneniu rozhodnutí konštatuje: „Pre porovnanie najvyšší súd v rozsudku 10Sžo/323/2015 poukazuje na obdobnú judikatúru Nejvyššího správního soudu (napr. rozsudok zo dňa 22.01.2004, č. j. 4 Azs 55/2003-51), z ktorej vyplýva, že rozhodnutie správneho orgánu, v odôvodnení ktorého absentuje úvaha, ktorou bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal ako aj správna úvaha, ktorú použil pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, rovnako tak aj chýbajúca argumentácia ako sa vyrovnal s námietkami žalobcu ako účastníka správneho konania je v rozpore s § 47 ods. 3 Správneho poriadku a takéto rozhodnutie je nepeskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Analogicky tu možno použiť aj § 63 ods. 5 Daňového poriadku“. III. argumenty žalovaného 15. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že dôvody uvedené vo vyjadrení žalobcu k vyjadreniu žalovaného k žalobe sú vo všeobecnej rovine, nepoukazujú na konkrétne porušenia všeobecne záväzných predpisov, nepredložil žiadne nové doklady a dôkazy, o ktorých by žalovaný nevedel. Žalobca len namieta nezákonnosť napádaného rozhodnutia, konštatuje, že preukázal reálnosť zdaniteľných obchodov, a preto má nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2015. Správca dane preveroval dodanie tovaru a služieb daňovým subjektom FENICIA LLC, organizačná zložka, IČO: 46 227 130, vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil a doručil protokol č. 100847002/2018 zo dňa 27.04.2018, v ktorom správca dane na základe výsledkov zistení uviedol, že odvolávajúci sa nepreukázal uskutočnené zdaniteľné obchody deklarované na predmetných faktúrach, a teda nemá právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Správca dane začal daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty spísaním zápisnice o ústnom pojednávaní č. 100809580/2017 zo dňa 10.05.2017 v zmysle § 46 ods. 3 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane začne daňovú kontrolu spísaním zápisnice o ústnom pojednávaní, ak je dôvodné podozrenie, že daňové a účtovné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. 16. Hlavným predmetom zápisnice o ústnom pojednávaní č. 100536051/2017 zo dňa 28.03.2017 bolo vypočutie svedka B. ktorý je vedúci organizačnej zložky FENICIA LLC., konateľom spoločnosti MODIFIN STAVBY, s.r.o., IČO: 35888938, IČ DPH: SK2021837917 a zároveň konateľom spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o., IČO: 36318345, IČ DPH: SK2020178402, za zdaňovacie obdobia rokov 2014, 2015 a 2016. Z nej vyplynulo podľa vyjadrenia svedka, že uvedené spoločnosti skladové priestory nemajú ani nemali, nevlastnia hmotný a nehmotný majetok, nikoho nesplnomocnil na zastupovanie spoločností, dodávateľské a odberateľské faktúry, účtovníctvo spoločností predložiť nevie, nakoľko dňa 26.10.2016 Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Trenčíne vykonalo domovú prehliadku, ako aj prehliadku motorového vozidla a boli mu odobraté všetky pamäťové médiá, počítač, mobilný telefón, pečiatky a doklady, v rámci ktorých boli aj preberacie protokoly týkajúce sa odovzdania dokladov na vykonanie auditu v spoločnostiach DREVOSTYL, s.r.o. a MODIFIN STAVBY, s.r.o., ale nevie komu doklady odovzdal. Doklady za FENICIA LLC., organizačnú zložku protokolárne odovzdal nejakému zástupcovi, ktorý hovoril slovensko - anglicko - maďarsky, meno samozrejme nevie. Nepamätá si názvy spoločností (dodávateľských a odberateľských), s ktorými spolupracoval, tvrdil, že služby poskytoval výlučne na základe ústnych objednávok, nie v papierovej forme, služby neposkytoval a nevykonával, ale riešil ich subdodávateľsky, ale názvy subdodávateľov si nepamätá, a tiež nevie s kým rokoval. Na záver uviedol, že od roku 1992 je ťažký cukrovkár a trpí na ťažkú neuropatiu, od 25.02.2015 do 24.02.2016 bol dlhodobo práceneschopný, v ostatnom období rokov 2014 a 2016 si opätovne nepamätá. 17. Žalovaný len predloženie faktúr žalobcom a ústne tvrdenia dodávateľa žalobcu nepovažoval za dostatočný dôkaz vecného a reálneho uskutočnenia zdaniteľných obchodov dodaných práve dodávateľom uvedeným na faktúrach, a preto žalovaný považuje opakované tvrdenie žalobcu o predložení všetkých dokladov za nepreukazné, irelevantné, bez vplyvu na výsledok daňovej kontroly. Žalovaný predloženie zmluvy o poskytovaní servisných služieb č. 01/2014 zo dňa 01.01.2014 nepovažoval za dôkaz uskutočnenia služieb dodávateľom uvedeným na faktúrach, nakoľko konateľ dodávateľskej spoločnosti tvrdil, že služby poskytoval výlučne na základe ústnych objednávok, nie v papierovej forme, služby neposkytoval a nevykonával, ale riešil ich subdodávateľsky, ale názvy subdodávateľov si nepamätá, a tiež nevie s kým rokoval. Z uvedeného dôvodu správca dane neskúmal prepojenosť s odberateľskými faktúrami, pretože správca dane v priebehu daňovej kontroly jednoznačne preukázal nedodanie služby deklarovanej na dodávateľských faktúrach dodávateľa FENICIA LLC., organizačná zložka. Žalovaný k tvrdeniu žalobcu o predložení mesačných výkazov vykonaných prác uviedol, že predložené doklady boli v anglickom jazyku, čo je v rozpore s ustanovením § 5 ods. 1 Daňového poriadku, v zmysle ktorého ide o povinnosť používania štátneho jazyka a vzťahuje sa na všetky podania v písomnej forme týkajúce sa samotného správcu dane, ale i daňových subjektov. V prípade, že podanie by bolo podané v inom ako štátnom jazyku, je povinnosťou toho, kto podanie urobil, dať podanie úradne preložiť, podpísať a podpis overiť. V tomto prípade sú predložené mesačné výkazy prác tvoriace prílohu k faktúram v anglickom jazyku, sú všeobecné, bez presnej špecifikácie vykonaných prác, miesta a času. Žalovaný k predloženým čestným vyhláseniam obchodných partnerov - spoločností POLUS City Center, Vajnorská 10645/100, Bratislava, AUPARK a.s., Einsteinova 18, Bratislava a PFIZER LUXEMBOUR SARL, organizačná zložka, Pribinova 25, Bratislava žalovaný dodal, že sú vo všeobecnej rovine, kde odberateľské spoločnosti uvádzajú len, že sú spokojný s dodanými tovarmi a službami žalobcu, ktoré boli dodané včas a v dohodnutej kvalite. V deklarovaných čestných prehláseniach nie je uvedené kto práce vykonal, kedy boli dodané, akým spôsobom boli vykonané a o akú oblasť služby sa jednalo, t. j. predložené čestné prehlásenia nie je možné považovať za dôkaz preukazujúci reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaného dodávateľskou spoločnosťou FENICIA LLC., organizačná zložka. 18. Žalovaný k použiteľnosti čestného prehlásenia, ako dôkazného prostriedku, poukazuje na stanovisko Najvyšší súd SR v rozsudku 2Sžf 40/2011, z ktorého vyplýva, že aj keď v § 24 ods. 4 Daňového poriadku ide o demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov, z vymenovaných dôkazných prostriedkov vyplýva, že musí ísť o listinné dôkazy a výpovede svedkov založené na overiteľných skutočnostiach. Čestné vyhlásenie predstavuje jednostranný úkon, ktorý nemôže nahrádzať dôkaz, pretože to daňový poriadok v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nedovoľuje. Čestné vyhlásenie môže nahradiť dôkaz len za výnimočnej procesnej situácie a za splnenia striktných podmienok, ktoré sú upravené v Správnom poriadku, keď čestné vyhlásenie nemôže byť v rozpore so všeobecným záujmom, ani ním nemôže byť porušená rovnosť medzi účastníkmi konania. Správny poriadok sa však na daňové konanie nevzťahuje (§ 163 Daňového poriadku), preto predloženie čestných vyhlásení je v daňovom konaní právne irelevantné. Preukazovanie prijatých zdaniteľných obchodov žalobcom, ktorý si z nich uplatňuje právo na odpočítanie dane, je jeho povinnosťou, aj bez vydania výzvy na predloženie dôkazov, pretože musí byť predovšetkým v jeho záujme preukázať všetky skutočnosti, ktoré predložením dokladov tvrdí. Povinnosť predkladať záznamy, doklady, ktoré preukazujú hospodárske, finančné a účtovné prípady a dôkazy, ktoré preukazujú jeho plnenia, vyplýva platiteľovi dane aj z § 45 ods. 1 Daňového poriadku. Dôkazná povinnosť je na žalobcovi, správca dane vedie dokazovanie podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku. Žalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka vo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov (plnenie daňových povinností je jedna z podstatných podmienok podnikania). Dá sa preto oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom, že má v zmysle daňových predpisov preukázať pri daňovej kontrole, že k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo a preukázať, kto uvedenú službu skutočne poskytol. Je na úvahe žalobcu, akým spôsobom mal zabezpečiť dôkazy, ktoré by preukázali dodanie služieb osobou uvedenou na faktúrach. Dôkazná núdza bola a je na strane žalobcu. Jeho povinnosťou bolo preukázať reálne uskutočnenie všetkých zdaniteľných obchodov. Dôkazné bremeno žalobcu sa týkalo výlučne skutočností, o ktorých musí subjekt uskutočňujúci ekonomickú činnosť ako zdaniteľná osoba vedieť. Zistené skutočnosti a dôkazy preukazujú, že fakturované služby nedodal daňový subjekt FENICIA LLC., organizačná zložka uvedený na faktúrach, nevznikla mu daňová povinnosť podľa § 19 zákona o DPH, následkom čoho je, že žalobca nemá právo na odpočítanie dane. 19. Zákon o DPH v § 49 až § 51 stanovuje podmienky, ktoré musí platiteľ splniť, aby mu vzniklo právo na odpočítanie dane. V danom prípade neboli splnené, následkom toho je, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane. Bolo zistené a preukázané, že právo na odpočítanie dane bolo uplatnené za účelom neoprávneného čerpania finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu SR. Žalovaný nezistil porušenie základných zásad daňového konania správcom dane. Skutočnosť, že si žalobca splnil povinnosť predložiť doklady za kontrolované zdaňovacie obdobie, nie je postačujúca na preukázanie reálneho uskutočnenia hospodárskych operácií. Samotná existencia faktúry alebo iného dokladu, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt reálne uskutočnil zdaniteľný obchod a je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Samotná existencia faktúry alebo iného dokladu, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Dôkaz daňovým dokladom je iba formálnym dôkazom, pretože je nepochybné, že podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká, ak je preukázané, že daňová povinnosť pri dodaní tovaru z titulu jeho dodania deklarovanému dodávateľovi vôbec vznikla. Žalovanému správny poriadok neukladá, akým spôsobom má byť vedené dokazovanie a preverovanie skutočností uvedené žalobcom, a preto vyjadrenie a tvrdenie žalobcu, že správny orgán mal len preverovať dodanie tovaru a služieb daňovým subjektom FENICIA LLC., organizačná zložka pre žalobcu, považuje žalovaný za irelevantné. Žalobca nie je oprávnený určiť správnemu orgánu, čo a v akom rozsahu má byť kontrolované. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že dodávateľská spoločnosť FENICIA LLC., organizačná zložka vykonávala reálnu ekonomickú činnosť, že nešlo len o vystavovanie fiktívnych faktúr v rámci reťazca podnikateľských subjektov, ktoré väčšinou zastupovala jedna a tá istá osoba p. Peter Ferenčík. Žalovaný zastáva názor, že sa v odôvodnení rozhodnutia, rovnako aj vo vyjadrení k žalobe vysporiadal so všetkými skutkovými aj právnymi otázkami, ktoré majú význam pre posúdenie rozporných zdaniteľných obchodov a uviedol zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospel v danej veci k správnemu právnemu záveru. IV. pojednávanie 20. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný § 9 ods. 1 SSP nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 SSP a rozhodol vo veci dňa 11.08.2021.Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutie, pričom jeho odôvodnenie bolo obdobné ako vyjadrenie k žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku. V. Relevantné právne predpisy 21. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 22. Daňový poriadok v § 3 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa tohto ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. 23. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy SR. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. 24. Podľa § 3 ods. 2 DP správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 25. Podľa § 3 ods. 6 prvá veta DP pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. 26. Podľa § 44 ods. 1 DP daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 27. Podľa § 45 ods. 2 DP kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu (písm. a/), zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly (písm. b/), poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou (písm. c/), predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia (písm. d/), predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia (písm. e/), umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom (písm. f/), zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie (písm. g/), umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov (písm. h/). 28. Podľa § 46 ods. 1 DP daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole. 29. Podľa § 46 ods. 8 DP zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b/ a c/. Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu. 30. Podľa § 46 ods. 9 DP daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu podľa odseku 8 (písm. a/), doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2 (písm. b/), alebo zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu (písm. c/). 31. Podľa § 24 ods. 1 DP daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov (písm. a/), skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (písm. b/), vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (písm. c/). 32. Podľa § 24 ods. 2, ods. 3 DP správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ods. 2). Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti (ods. 3). 33. Podľa § 24 ods. 4 DP ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 34. Podľa § 8 ods. 1 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z. dodaním tovaru je dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy. 35. Podľa § 9 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu. 36. Podľa § 19 ods. 1, ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi (ods. 1). Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby (ods. 2). 37. Podľa § 49 ods. l zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 38. Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (písm. a/), ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12 (písm. b/), ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a (písm. c/), zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru (písm. d/). 39. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. VI. Posúdenie veci správnym súdom 40. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Daňový subjekt preukazuje aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov, ktoré vedie. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdiť zákonnosť rozhodnutí žalovaného č. 102292729/2018 zo dňa 21.11.2018, ktorým bolo podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101464911/2018 zo dňa 31.07.2018, na základe ktorého bola podľa § 68 ods. 5 cit. zákona za zdaňovacie obdobie február 2015 zvýšená žalobcovi vlastná daňovú povinnosť zo sumy 1.639,00 € na sumu 3.865 €, t. j. vyrubil sa rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 2.226 €. 41. Z ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/, § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. vyplývajú hmotnoprávne podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré mu boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom DPH (t.j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia). Na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú bez ďalšieho predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z.z. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.2.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.1.2013). Správny súd poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.09.2016, sp. zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014 zo dňa 17.09.2015, sp. zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, podľa ktorých uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. 42. Obchod je spojovací medzičlánok medzi rôznymi hospodárskymi odvetviami zameranými na uskutočňovanie obehu tovaru. Obchod predstavuje výmenu produktov (statkov, výrobkov, tovaru a služieb) formou kúpy a predaja. Správny súd pri obchodnej činnosti prízvukuje ekonomickú analýzu a zdôvodnenie opodstatnenosti relevantných obchodných transakcií. Vzhľadom na uvedené daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z.z.), ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ. 43. Správny súd v tomto kontexte poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených. Avšak nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Plnenia, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a hospodársku činnosť v zmysle čl. 2 bodu 1, čl. 4 a čl. 5 ods. 1 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.5.1977, ak spĺňajú objektívne kritériá bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, a/ alebo prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom platiteľom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.3.2011, rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics a C-484/03 Bond House). 44. Subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, bod 51; vo veci C-384/04, bod 33). Inými slovami, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby daňový subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky zo dňa 27.9.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj zo dňa 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). Ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že dodávka tovaru alebo služby je uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel alebo musel vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby odmietol priznanie práva na odpočet tomuto platiteľovi dane (rozsudok v spojených veciach C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling, bod 61). Určenie opatrení, ktoré možno v tom-ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho-ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft. a Pétér Dávid).Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t. j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo dňa 23.2.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 24/2013 zo dňa 17.1.2013). 45. Súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa preukáže, že platiteľ dane sa svojou participáciou (kúpou) zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Bolo na žalobcovi (on mal dôkazné bremeno), aby preukázal, že vynaložil adekvátne úsilie a prijal všetky opatrenia, a ktoré možno od neho rozumne požadovať a ktoré by účinne viedli k tomu, aby nebol súčasťou fiktívneho obchodu, ktorého účelom bolo získať(neoprávnene) nadmerný odpočet DPH (účasti na daňovom podvode). Osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Z toho dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. Obchod, o existencií ktorého svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality DPH žalobcom. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí nevyplýva, že by správne orgány od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od iného daňového subjektu (svojho subdodávateľa, resp. odberateľa). Správca dane mal právo preveriť existenciu obchodu, príp. odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení o skutočnom vykonaní deklarovaného zdaniteľného obchodu. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že služby boli aj skutočne dodané tak, ako to deklaroval. Toto však neučinil. 46. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že Daňový úrad Bratislava vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu za účelom zistenia oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie január až október 2015, o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol č. 100847002/2018 zo dňa 27.04.2018. Správca dane preveroval dodanie tovaru a služieb daňovým subjektom FENICIA LLC, organizačná zložka, IČO: 46 227 130, Ružová dolina 6, 821 08 Bratislava a spoločnosťou MODIFIN STAVBY, s.r.o. Správca dane na základe výsledkov zistení v protokole uviedol, že odvolávajúci sa nepreukázal uskutočnené zdaniteľné obchody deklarované na predmetných faktúrach, a teda nemá právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. 47. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane, súd poznamenáva, že nie je úlohou daňových orgánov odstraňovať rozpory vzniknuté v rámci šetrenia správcu dane, ktorým sa overuje pravdivosť tvrdení žalobcu, ako aj pravdivosť skutočnosti uvedených na dokladoch predložených žalobcom. Je povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z daňových dokladov preukázať relevantnými dôkazmi, že nim uplatnený nárok bol oprávnený. Dôkazná povinnosť správcu dane spočíva až v overení pravdivosti tvrdení daňového subjektu. Pokiaľ daňový subjekt spoľahlivo nepreukáže pravdivosť svojich tvrdení, nemôže mu byť uznané právo na odpočítanie dane. Právo na odpočítanie dane z tovaru vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Právo na odpočítanie dane teda vzniká len za predpokladu, že tovar bol i skutočne dodaný a dodanie daňovým subjektom náležite preukázané. Pri posudzovaní správnosti daňového priznania sa nemôže vychádzať len z faktúr a iných písomností ale k tomuto účelu musí byť vykonané dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry a písomnosti odrážajú v skutočnosti a či majú i obsahový podklad. Ani doklady so všetkými požadovanými náležitosťami nemusia byť dostatočným podkladom pre uznanie práva odpočítať daň, ak nie je preukázané, že skutočne k uskutočneniu zdaniteľného obchodu došlo tak, ako je na daňových dokladoch deklarované. Nie je úlohou ani povinnosťou daňových orgánov preukazovať v skutočnosti tvrdené daňovým subjektom, táto povinnosť spočíva len na daňovom subjekte. V danom prípade vznikli v rámci daňovej kontroly u správcu dane dôvodné pochybnosti opravdivosti žalobcom predložených dokladov a o skutočnostiach v týchto dokladoch uvedených. Správca dane umožnil žalobcovi uvedené pochybnosti odstrániť, z dôkazov predložených žalobcom však o odstránení pochybnosti nemožno hovoriť. 48. Podľa názoru správneho súdu správca dane a žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného bremena v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ (rozhodnutia citované vyššie). Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca v žalobe namietal rovnaké skutočnosti, ktoré namietal už v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane. Žalovaný sa v rozhodnutí napadnutom žalobou podrobne vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami, svoje závery náležite a zrozumiteľne odôvodnil - aj prečo považoval za nevierohodné dodatočne predložené doklady daňovým subjektom, pričom súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje. Z dôkazov založených v administratívnom spise však vyplýva, že nebolo zo strany daňového subjektu riadne preukázané dodanie služby deklarovanej na dodávateľských faktúrach dodávateľa FENICIA LLC., organizačná zložka. Ako vyplýva zo zápisnice č. 100536051/2017 zo dňa 28.03.2017, správca dane vykonal dôkaz vypočutím svedka Petra Ferenčíka - vedúceho organizačnej zložky FENICIA LLC., IČO: 46227130, ktorý bol zároveň aj konateľom spoločnosti MODIFIN STAVBY, s.r.o. a spoločnosti DREVOSTYL, s.r.o. Svedok vypovedal, že doklady spoločnosti FENICIA LLC., organizačnú zložku protokolárne odovzdal nejakému zástupcovi, ktorého bližšie určiť nevedel. Nepamätal si názvy spoločností (dodávateľských a odberateľských), s ktorými spolupracoval. Zároveň tvrdil, že služby poskytoval výlučne na základe ústnych objednávok, nie v papierovej forme, služby neposkytoval a nevykonával, ale riešil ich subdodávateľsky, ale názvy subdodávateľov si nepamätá, a tiež nevedel s kým rokoval. Uvedená organizačná zložka skladové priestory nemá ani nemala, nevlastní žiaden hmotný a nehmotný majetok. V prípade čestných vyhlásení obchodných partnerov - spoločností POLUS City Center, Vajnorská 10645/100, Bratislava, AUPARK a.s., Einsteinova 18, Bratislava a PFIZER LUXEMBOUR SARL, organizačná zložka, Pribinova 25, Bratislava je možné uviesť, že tieto v slabšej dôkaznej hodnote preukazujú, že nejaké služby boli dodané v dohodnutej kvalite. Vo svojej podstate však nemajú náležitú dôkaznú kvalitu vyvrátiť závery správcu dane, resp. preukázať, kto uvedené práce vykonal, kedy a ako boli vykonané a o akú službu malo ísť. Teda žalobca nepreukázal, že reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaného dodávateľskou spoločnosťou FENICIA LLC., organizačná zložka. Žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, ktoré je primárnym predpokladom na uplatnenie nároku na odpočet DPH. Čo je však podstatné - žalovaný v rámci daňovej kontroly pri posúdení, či žalobca mal a mohol vedieť, že plnenie, ktoré mala deklarovaným spôsobom uskutočniť FENICIA LLC., organizačná zložka a spoločnosť MODIFIN STAVBY, s.r.o., s tým, že správne konštatoval, že dôkazná núdza bola na strane žalobcu, kedy bol súčasťou fakturačného reťazca, v ktorom dochádzalo k zneužitiu systému DPH. 49. Žalovaný riadne vyhodnotil dôkazný materiál, kedy zásada voľného hodnotenia dôkazov je tvorená na vnútornom presvedčení príslušného správneho orgánu, ktoré však nie je prejavom jeho ľubovôle alebo slobody, ale utvára sa prísne logicky na základe zákonov a iných právnych predpisov, pričom sa opiera o právne vedomosti, o všestranné, hlboké a logické zhodnotenie dôkazov a ich vzájomných súvislostí, s prihliadnutím ku všetkým okolnostiam prípadu. Ako vyplýva z listín založených v administratívnom spise, žalobca pri týchto konkrétnych dodávateľoch na vstupe nepristupoval s náležitou starostlivosťou a teda v tomto prípade mal mať vedomosť, že pri vytvorení takéhoto reťazca prechádza do rizikového obchodu (absentujú ďalšie doklady o dlhoročnej spolupráci, neexistuje komunikácia so štatutárom dodávateľa o riešení konkrétnych obchodných situácií, ktoré boli predmetom dodávky služieb atď.) - pravda z aspektu legislatívnej úpravy DPH, kedy samotná existencia faktúry nezakladá automaticky právo na odpočítanie dane uvedenej na tejto faktúre. Súd nezistil žiadne namietané porušenia zásad daňového konania, daňové orgány vykonali riadne dokazovanie, v zodpovedajúcom rozsahu, náležite zistili skutkový stav veci a žalovaný v napadnutom rozhodnutí prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom naň kladené náležitosti a je riadne odôvodnené. Žalovaný sa v rozhodnutí vyrovnal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu, podrobne rozobral predložené dôkazy aj skutkový stav, ktorý správne právne vyhodnotil. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane, je vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol. 50. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 v spojení s §175 ods.1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 51. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum