Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/133/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200846 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Peťovská PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1019200846.2 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave ako správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a členiek senátu JUDr. Evy Fulcovej a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: MAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, právne zastúpený: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 36 731 544, proti žalovanej: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Palisády 36, 811 06 Bratislava, IČO: 30 844 151, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. RP/13/2019 zo dňa 03.04.2019, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalovanej súd n e p r i z n á v a voči žalobcovi právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej aj len „Rada“ alebo „žalovaná“) dňa 21.11.2018 prijala uznesenie o začatí správneho konania voči vysielateľovi MAC TV s.r.o. vo veci možného porušenia § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) v súvislosti s tým, že dňa 11.09.2018 o cca 21:45 hod. odvysielal na televíznej programovej službe JOJ program Ministri, v ktorom mohlo dôjsť k porušeniu zákazu otvorenou alebo skrytou formou podnecovania nenávisti znevažovať alebo hanobiť na základe viery a náboženstva. 2. Oznámenie o začatí správneho konania bolo žalobcovi ako účastníkovi konania doručené dňa 18.12.2018. Účastník konania bol súčasne vyzvaný, aby v lehote do 10 dní od doručenia oznámenia v súlade s § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, Správny poriadok (ďalej aj len „Správny poriadok“) zaslal svoje stanovisko, prípadne navrhol dôkazy a vyjadril sa k podkladom pre rozhodnutie. Prílohou oznámenia o začatí správneho konania bol aj prepis/popis skutkového stavu. 3. Na podanie vyjadrenia bol účastník konania urgovaný listom č. 356/SKO/2019-3, ktorý mu bol doručený dňa 21.01.2019. Účastník konania sa k začatiu konania ani na opakovanú výzvu nevyjadril. 4. Následne Rada dňa 03.04.2019 vydala rozhodnutie č. RP/13/2019, ktorým rozhodla, že účastník správneho konania spoločnosť MAC TV, s.r.o. porušil povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 11.09.2018 o cca 21:45 hod. odvysielal na televíznej programovej službe JOJ program Ministri, v ktorom došlo k zosmiešňovaniu, znevažovaniu a hanobeniu výzoru predstaviteľov cirkvi, významu cirkevných obradov, sviatostí a úkonov, čím predstaviteľov cirkvi, ako aj veriacich hrubo urážal, a teda porušil zákaz otvorenou formou znevažovať alebo hanobiť na základe viery a náboženstva, za čo mu uložila podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu - pokutu určenú podľa § 67 ods. 5 písm. e/ zákona vo výške X.XXX,- eur. 5. Rada svoje rozhodnutie založila na závere, že posudzovaný program hanobil a znevažoval Rímskokatolícku cirkev otvorenou formou prostredníctvom jednoznačných a priamočiarych výrokov, na základe ktorých už priemerne vnímavý divák ihneď identifikoval, ktorá skupina osôb, resp. ktorí jej členovia či predstavitelia sú objektom hanobenia a znevažovania, ako aj to, voči ktorým konkrétnym sviatostiam a obradom uznávaným katolíckou cirkvou sú odvysielané slovné informácie namierené, a to bez toho, aby bol význam či účel týchto vyjadrení nútený hlbšie skúmať v kontexte celého programu, či prostredníctvom svojich vlastných domnienok. Otvorená forma hanobenia a znevažovania katolíckej cirkvi bola zrejmá z priamočiarosti, intenzity a charakteru použitých vyjadrovacích prostriedkov v rámci sporných vyjadrení majúcich podobu vulgárnych výrazov na adresu cirkevných predstaviteľov a osoby vyhlásenej za svätú v katolíckej cirkvi a slovných spojení s negatívnou konotáciou vo vzťahu ku katolíckej cirkvi a jej sviatostiam, obradom, úkonom a spôsobu života jej kňazov, ale vyplynula tiež z odvysielanej obrazovej zložky využívajúcej zreteľné a ľahko identifikovateľné prvky zosmiešňovania a zľahčovania vážnosti cirkevných predstaviteľov a úkonov. Vykonanou analýzou jednotlivých odvysielaných vyjadrení dospela Rada k záveru, že tieto napĺňajú definíciu hanobenia a znevažovania, nakoľko ide o výroky s urážlivým, hrubo osočujúcim, znevažujúcim a zneucťujúcim obsahom voči skupine osôb, v predmetnom prípade predstaviteľom katolíckej cirkvi a jej veriacim. 6. Pri určovaní výšky pokuty za porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. vzala Rada do úvahy závažnosť správneho deliktu spočívajúcu v tom, že odvysielaním predmetného programu došlo k porušeniu zákonom osobitne ustanovenej povinnosti vysielateľa chrániť skupinu osôb determinovanú na základe spoločného určovateľa, ktorým je v danom prípade príslušnosť ku katolíckej cirkvi či náboženstvu. Závažnosť porušenia je premietnutá aj v zákone č. 308/2000 Z. z., konkrétne v ustanovení § 64 ods. 2 zákona, z ktorého vyplýva, že Rada za porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 bez ohľadu na konkrétny odsek, uloží pokutu bez predchádzajúceho upozornenia. Ďalej Rada zohľadnila skutočnosť, že v danom prípade sa jednalo o objektívnu zodpovednosť za správny delikt, pri ktorej je podstatné len to, či k porušeniu zákona objektívne došlo alebo nie; rozsah a dosah vysielania, keď účastník konania je na základe licencie č. T39 multiregionálnym vysielateľom, čo v tomto prípade vyjadruje percentuálne pokrytie vysielania účastníka konania, a teda vyjadruje, koľko potencionálnych recipientov je spôsobilých vnímať prípadné porušenie povinností ustanovených v zákone (viac ako 30 % a menej ako 80 % obyvateľov); trvanie a následky porušenia povinností, pričom v danom prípade sa nejedná o trvajúci správny delikt, nakoľko k jeho spáchaniu došlo odvysielaním programu Ministri dňa 11.09.2018 o cca 21:45 hod. na televíznej programovej službe JOJ. Ďalším kritériom pre určenie výšky pokuty bol spôsob porušenia povinnosti účastníkom konania tak ako bol uvedený vo výroku tohto rozhodnutia. Pri rozhodnutí o výške pokuty preto Rada pri určovaní závažnosti správneho deliktu vzala do úvahy skutočnosť, že v dôsledku odvysielania predmetných satirických výrokov došlo k zosmiešneniu a dehonestácii cirkevných predstaviteľov a cirkevných stúpencov, zohľadnené kritériá a zábavný charakter relácie. Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti a zákonom stanovený rozsah pre uloženie sankcie, z ktorého Rada vychádzala (od X.XXX,-. eur do XXX.XXX,- eur), sankciu vo výške X.XXX,- eur, t.j. v najnižšej prípustnej výške považovala za plne odôvodnenú a zodpovedajúcu závažnosti prejednávanej veci. II. Žaloba 7. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave ako súdu správnemu (ďalej aj len „správny súd“) dňa 19.06.2019 sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia žalovanej č. RP/13/2019 zo dňa 03.04.2019 a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu trov konania. Žalobca vytýka žalovanému nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov a podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 8. Nesprávne právne posúdenie veci žalobca odôvodňuje tým, že napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj správne konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, je zásahom do žalobcovho Ústavou SR a Dohovorom chráneného práva na slobodu prejavu. Tvrdí, že žalovaná nesprávne vec právne posúdila tým, že nesprávne aplikovala a nerešpektovala garantované práva žalobcu na slobodu prejavu a nesprávne právne posúdila legalitu, legitimitu a proporcionalitu zásahu do práva žalobcu. Má za to, že ustanovenia zákona č. 308/2000 Z. z. nie je možné vykladať izolovane, ale len v súlade s Ústavou SR, Dohovorom a rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len „ESĽP“), pričom pri každom zásahu do práva žalobcu na slobodu prejavu je tento zásah žalovaná povinná skúmať ad hoc, teda od prípadu k prípadu a nielen paušálne uplatňovať ustanovenia zákona. 9. Žalovaná môže obmedziť právo na slobodu prejavu žalobcu len v prípade, že takýto zásah je v súlade so zákonom. Zásah „propagovať násilie a otvorenou alebo skrytou formou podnecovať nenávisť, znevažovať alebo hanobiť na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine, nezodpovedá na primárnu otázku, čo sa rozumie pod pojmom propagovať násilie a otvorenou alebo skrytou formou podnecovať nenávisť, znevažovať alebo hanobiť“. Presná formulácia je požiadavkou zákona, a z tohto dôvodu nie je možné odkazovať na neurčité a legálne nedefinované pojmy. Vágnosť týchto pojmov umožňuje absurdné rozhodnutia správneho orgánu, akým je i napadnuté rozhodnutie žalovanej, kedy žalovaná uložila vysielateľovi sankciu za odvysielanie časti seriálu s humorným kontextom, ktorého primárnou úlohou je zábava recipientov a odľahčenie zobrazených situácií v danom kontexte a v žiadnom prípade nie hanobenie či znevažovanie kohokoľvek a z akéhokoľvek dôvodu. 10. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na skutočnosť, že dňa 05.06.2019 požiadal žalovanú podľa § 5 ods. 1 písm. e/ zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám o sprístupnenie prípravných materiálov a podkladov rozhodnutia v podobe výkladových stanovísk, pokynov a inštrukcií, na základe ktorých Rada vydala napadnuté rozhodnutie. Dňa 06.06.2019 bol žalobcovi doručený mail, ktorého prílohou bol pracovný materiál kancelárie Rady, v rozpore s ktorým Rada rozhodla o porušení zákona. 11. Žalobca ďalej argumentuje, že účel ustanovenia § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. je zameraný na ochranu pred reálnymi, teda skutočnými atakmi spočívajúcimi v prejavoch nenávisti. Obsah odvysielaných programov však nijako neznevažuje a nehanobí rímskokatolícku cirkev ako inštitúciu a ani jej stúpencov. Naopak, biskup v ňom zobrazený z pozície hodnostára cirkvi požívajúceho úctu určuje, že neudelí rozhrešenie postave s názvom Milan, a to z dôvodu, že nesplnil podmienky určené cirkvou na udelenie takéhoto rozhrešenia. Cieľom tohto fiktívneho programu komediálneho charakteru ani nebolo hodnoverne, presne a úplne zobrazovať veriacich, či cirkev samotnú. Bežne vnímanému recipientovi je zrejmé, že ide o satiru a humor a síce môžu existovať recipienti, ktorým sa tento druh humoru môže zdať na hranici vkusu, sankcie však žalovaná nemá udeľovať na základe vkusnosti či nevkusnosti toho ktorého programu, ale na základe naplnenia zákonných kritérií pre ich udelenie. Žalobca má za to, že odvysielaným obsahom nedošlo k naplneniu zákonných kritérií na udelenie sankcie, a preto rozhodnutie žalovanej považuje za neproporcionálny zásah do slobody prejavu vysielateľa. Má za to, že požiadavka zákonnosti zásahu nebola v prejednávanej veci splnená, čo predstavuje nesprávne právne posúdenie veci. 12. Ak žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedla, že legitímny cieľ na zásah do slobody prejavu žalobcu predstavuje v danom prípade ochrana práv a slobôd iných, namietaným konaním vysielateľa nedošlo k zásahu, ani nedošlo k ohrozeniu záujmu chráneného Ústavou SR, t.j. ochrany práv a slobôd iných. Žalobcovo konanie nespočívalo v tom, že by nabádal alebo podnecoval k nenávisti skrytou ani otvorenou formou na základe žiadneho zo znakov uvedených v § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. Žalobcovi je zrejmé postavenie kancelárie Rady v zmysle zákona č. 308/2000 Z. z., rovnako aj skutočnosť, že žalovaná nie je právnym názorom kancelárie Rady nijako viazaná, žalobca len poukazuje na opačné závery Rady, s ktorými nemôže súhlasiť. Napadnuté rozhodnutie obsahuje vykonštruované a preexponované tvrdenia s represívnym cieľom uložiť vysielateľovi sankciu. Navyše program je časťou komediálneho seriálu a v prípade, ak by sa nejaký stúpenec, či hodnostár cirkvi cítil dotknutý na základe sarkastických humorných poznámok fiktívneho deja programu, ide o jeho subjektívny, vnútorný duševný pocit, na základe ktorého nemôže byť obmedzená sloboda prejavu vysielateľa. Z uvedeného žalobca vyvodil, že pripustenie správneho trestania na základe takýchto okolností predstavuje cenzúru. Žalobcovi bola udelená sankcia za odvysielanie programu, ktorý je časťou komediálneho seriálu s fiktívnym dejom s cieľom zabaviť recipienta. Forma a spôsob satirického humoru nijakým spôsobom a žiadnou formou nezosmiešňuje, neznevažuje a nehanobí žiaden subjekt a ani cirkev, či jej stúpencov ako to tvrdí žalovaná. Žalobca preto zotrváva na závere, že žalovaná neoprávnene týmto rozhodnutím cenzuruje obsah vysielania žalobcu, čím neoprávnene zasahuje do slobody prejavu vysielateľa. 13. Žalobca napadnuté rozhodnutie považuje aj za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, pretože s poukazom na konštantnú judikatúru najvyššieho súdu, na ktorú v žalobe odkazuje, výrok napadnutého rozhodnutia nespĺňa požiadavky individualizácie skutku čo do miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne aj uvedenia iných skutočností. Pri aplikácii uvedeného názoru a rozhodnutí najvyššieho súdu na predmetnú vec má žalobca za to, že vo výroku rozhodnutia jednoznačne absentuje vymedzenie skutku, ktorým mal žalobca porušiť povinnosť stanovenú v § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. Žalobcovi tak nie je z výroku a ani z odôvodnenia rozhodnutia zrejmé, akým spôsobom došlo k zosmiešňovaniu, znevažovaniu a hanobeniu, nakoľko sa jedná o fiktívny, teda nereálny dej s humorným zameraním. Konštatácia, že došlo k porušeniu ustanovenia nie je a nemôže byť dostačujúca pre naplnenie podmienky určitosti výroku, ktorou je spôsob spáchania správneho deliktu. Uvedená skutočnosť teda spôsobuje nepresnosť a neurčitosť výroku napadnutého rozhodnutia, majúcu za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca preto považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, čo samo zakladá dôvod na jeho zrušenie. 14. Z procesných pochybení žalobca vytýka žalovanej, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Predovšetkým tvrdí, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a napadnutým rozhodnutím žalovanej došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci tým, že žalovaná účelovo, preexponovane a cenzúrne vyložila ustanovenie § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z., nesprávne vyhodnotila dôkaz v správnom konaní, ktorým je záznam vysielania programu Ministri odvysielaného na programovej službe JOJ dňa 11.09.2019 o cca 21:45 hod. Napadnuté rozhodnutie žalovanej zároveň nespĺňa podmienky stanovené v § 47 ods. 3 Správneho poriadku, keďže nedáva jasným a zrozumiteľným spôsobom odpovede na základné otázky merita veci a záver rozhodnutia nie je logickým záverom vychádzajúcim zo vstupov a premis, ktoré boli predmetom konania. 15. Žalovaná je v zmysle Správneho poriadku a trestnoprávnych zásad povinná pri zisťovaní skutkového stavu postupovať tak, aby skutkový stav a porušenie povinností boli zistené bez dôvodných pochybností. Žalobca má za to, že v predmetnej veci žalovaná nepostupovala v intenciách ustanovení Správneho poriadku a trestnoprávnych zásad, ktoré by bez dôvodných pochybností preukázali vinu alebo nevinu žalobcu. Tým došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. III. Vyjadrenie žalovanej k žalobe 16. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe podaním zo dňa 25.07.2019 zotrvala na svojom názore a žalobu neuznala dôvodnou. Má za to, že jej rozhodnutie spĺňa všetky zákonné náležitosti a vychádza z dostatočne a spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, z ktorého bol vyvodený vecne správny záver a tento bol riadne a dostatočne zrozumiteľne v rozhodnutí uvedený. 17. Žalovaná predovšetkým nesúhlasí s námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci. V danom prípade vyvodenie administratívnoprávnej zodpovednosti za porušenie § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. bolo dôvodné. Tvrdenie žalobcu o tom, že žalovaná riadne nezdôvodnila, že zásah do slobody prejavu žalobcu v podobe napadnutého rozhodnutia zodpovedá kritériám legality, legitimity a proporcionality sa nezakladá na pravde. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, že otázkou posúdenia konfliktu práva na slobodu prejavu žalobcu a ochrany práv a slobôd iných sa žalovaná zaoberala na strane 10-11 predmetného rozhodnutia. V tejto súvislosti skúmala naplnenie podmienky legality, legitimity ako aj proporcionality obmedzenia slobody prejavu žalobcu prostredníctvom realizácie trojstupňového testu proporcionality v súlade s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR. Po posúdení kolízie ústavou zaručených práv a právom chránených záujmov dospela k záveru, že v predmetnom prípade prevážil záujem na ochrane práv a slobôd iných, t.j. veriacich a predstaviteľov rímskokatolíckej cirkvi a v podmienkach demokratického pluralitného štátu bolo odôvodnené zasiahnuť do práva na slobodu prejavu žalobcu vyvodením administratívnej zodpovednosti za porušenie zákona č. 308/2000 Z. z. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaná posudzovala skutkový stav v kontexte slobody prejavu vysielateľa, pričom naplnenie všetkých troch podmienok obmedzenia slobody prejavu žalobcu vyhodnotila ako pozitívne preukázané. Vzhľadom na uvedené žalovaná odmieta tvrdenie žalobcu, že napadnuté rozhodnutie predstavuje neoprávnený zásah do jeho slobody prejavu. Rozhodnutím č. RP/13/2019 bola vysielateľovi MAC TV, s.r.o. uložená sankcia - pokuta vo výške X.XXX,- eur za porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s tým, že dňa 11.09.2018 o cca 21:45 hod. odvysielal na televíznej programovej službe JOJ program Ministri, v ktorom došlo k zosmiešňovaniu, znevažovaniu a hanobeniu výzoru predstaviteľov cirkvi, významu cirkevných obradov, sviatostí a úkonov, čím predstaviteľov cirkvi ako aj veriacich hrubo urážal, a teda porušil zákaz otvorenou formou znevažovať alebo hanobiť na základe viery a náboženstva. 18. Rada podrobila dostatočnému skúmaniu skutočnosť, či v oznámení o začatí správneho konania identifikované sporné výroky a scény boli objektívne spôsobilé otvorenou alebo skrytou formou podnecovať nenávisť, znevažovať alebo hanobiť na základe viery alebo náboženstva v rozpore so zákonom, a to v kontexte charakteru programu, pričom prijala záver, ktorý sformulovala do napadnutého rozhodnutia vedúceho k vyhodnoteniu sporného obsahu natoľko závažného a takej intenzity, že jeho zaradením v predmetnom programe došlo k naplneniu definície hanobenia a znevažovania na základe viery a náboženstva. 19. Žalovaná v tejto súvislosti pripomenula, že Dohovor, na ktorý sa odvoláva žalobca, v článku 10 zakotvuje právo na slobodu prejavu pre každého ako základné politické práva v právnom poriadku každej demokratickej spoločnosti a v právnom poriadku Slovenskej republiky je toto právo zakotvené v čl. 26 Ústavy SR. Z cit. článku ústavy explicitne vyplýva, že sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Neprimeraný rozsah môže spočívať najmä v zásahu do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných. V takých prípadoch už je nutné hovoriť o jej obmedzení a výnimkách, kedy je potrebné zasiahnuť do slobody prejavu. Sloboda prejavu teda nemá absolútny charakter. V prípade vzájomného konfliktu ústavou garantovaných práv Ústavný súd SR vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť prostredníctvom zásady spravodlivej rovnováhy (napr. IV. ÚS 362/09, PL.ÚS 22/06, III.ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Pri posúdení kolízie dvoch základných práv je uznávanou teóriou, s ktorou sa vo svojich nálezoch stotožnil aj Ústavný súd SR, teória proporcionality, tiež nazývaná aj „trojstupňový test proporcionality“. 20. Vychádzajúc z článku 26 ods. 4 Ústavy SR slobodu prejavu je možné obmedziť na základe kumulatívneho splnenia troch podmienok: a /obmedzenie musí vyplývať zo zákona (požiadavka legality), b/ musí byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti (požiadavka proporcionality), c/musí sledovať legitímny cieľ (požiadavka legitimity). 21. Proporcionalitu obmedzenia slobody prejavu je možné vnímať v dvoch rovinách. Prvou je obmedzenie slobody prejavu zakotvením určitých konkrétnych povinností všeobecne záväzným právnym predpisom, v tomto prípade zakotvením ustanovenia § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. Keďže zákonodarca využil ústavné splnomocnenie (čl. 26 ods. 4) na zakotvenie tohto obmedzenia formou zákona, je potrebné považovať tento princíp za zachovaný a Rade neprináleží zachovávanie proporcionality v tejto rovine ani skúmať. Druhou rovinou proporcionality je obmedzenie slobody prejavu uplatnením konkrétnych zákonných ustanovení v konkrétnom prípade. Aplikácia ustanovenia § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. obmedzujúceho slobodu prejavu je teda v každom konkrétnom prípade otázkou posúdenia, či existujúci skutkový stav možno pod toto ustanovenie subsumovať. Túto rovinu skúmala Rada prostredníctvom zákonom dovolenej správnej úvahy, pričom analyzovala intenzitu porušenia § 19 ods. 1 písm. b/ zákona na jednej strane a intenzitu obmedzenia slobody prejavu žalobcu na strane druhej. Z uvedeného vyplýva, že v niektorých situáciách tak musí sloboda prejavu vysielateľa ustúpiť inému právom chránenému záujmu. Žalovaná nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že pochybila pri posudzovaní naplnenia kritéria podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Úlohou žalovanej je v rámci správneho konania posúdiť, či odvysielaním daného audiovizuálneho komunikátu mohlo dôjsť k porušeniu povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., čo žalovaná použitím zásady správnej úvahy v správnom konaní č. 356/SKO/2019 skonštatovala ako pozitívne preukázané. 22. Žalovaná súhlasí s tvrdením žalobcu, že v každom prípade je nevyhnutné skúmať mieru a intenzitu tvrdeného porušenia zákazu znevažovať alebo hanobiť na základe viery a náboženstva, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Všetky základné práva a slobody sú však chránené len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Vyvažovaním práv a chránených záujmov, ktoré sa dostali v predmetnom prípade do kolízie, Rada identifikovala spôsob a konkretizovala skutočnosti, ktorými prišlo k znevažovaniu a hanobeniu na základe viery a náboženstva, a tým i zásah do práv osôb identifikovaných na základe ich príslušnosti ku katolíckej viere. 23. Rada skúmala proporcionalitu zásahu do práv vysielateľa eventuálnym uložením sankcie vyvažovaním všetkých práv a chránených záujmov, ktoré sa v tomto prípade dostali do kolízie, pričom dospela k záveru, že takto prezentované informácie v rámci predmetného programu predstavovali prekročenie nevyhnutnej miery zásahu do základných práv a slobôd dotknutých veriacich v záujme zachovania obsahovej podstaty programu. Žalovaná vyhodnotila, že odvysielanie predmetného programu obsahujúceho scény a výroky zosmiešňujúce, znevažujúce a hanobiace výzor predstaviteľov katolíckej cirkvi a význam cirkevných obradov či sviatostí, nebolo odôvodnené potrebou verejnosti byť informovaní a taktiež takéto odvysielanie nebolo nevyhnutné pre zachovanie práva žalobcu na slobodu prejavu. Vzhľadom na uvedené je tak nesporné, že v predmetnom prípade existovala nevyhnutná potreba zasiahnuť do práva na slobodu prejavu žalobcu vydaním napadnutého rozhodnutia. 24. K námietke ohľadne cenzurovania obsahu vysielania žalobcu prostredníctvom napadnutého rozhodnutia žalovaná uviedla, že legálne a legitímne obmedzenie slobody prejavu nemožno považovať za obmedzovanie, šírenie názorov a informácií pro futuro, či zakazovanie prejavovania názoru ako takého. Rada predmetným spôsobom dbá o to, aby sa v programovej službe, okrem iného, neposkytoval nenáležitý priestor výrokom či scénam, ktoré predstavujú hanobenie či znevažovanie na základe viery a náboženstva a voči osobám s náboženskou príslušnosťou a vierovyznaním tak vyznievajú dehonestujúco, hanlivo či urážlivo. Aj v prípade odvysielania fiktívneho deja, ako to bolo v posudzovanom prípade, je žalobca povinný prispôsobiť obsah programu tak, aby jeho zámer v podobe napr. zábavy recipienta prostredníctvom karikovania postáv nepresiahol mieru, ktorá je prípustná v rámci zákonodarcom stanovených hraníc, tu daných § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. Konanie si preto každý vysielateľ musí zvážiť a pristupovať k obsahu vysielania zodpovedne a v súlade s podmienkami, ktoré mu zákon určuje. 25. Žalovaná nesúhlasí ani s tvrdením žalobcu, že rozhodnutím sa dopustila cenzúry. Cenzúru v zmysle čl. 26 Ústavy SR je nutné chápať ako vopred štátom nariadené obmedzenie slobody prejavu. Činnosť Rady v súvislosti s plnením jej povinností vyplývajúcich zo zákona však spočíva až v následnom posúdení vysielateľom odvysielaného obsahu, pričom Rada týmto spôsobom dbá o to, aby sa vo vysielaní programovej služby neobjavovali prejavy spôsobilé, okrem iného, znevažovať alebo hanobiť na základe viery a náboženstva. 26. Rada uznáva široký rozsah slobody prejavu, zároveň ale tvrdí, že jej legálne a legitímne obmedzenie nemožno považovať za cenzúru, či zakazovanie slobody prejavu, prejavenie názoru ako takej. Vyvodením administratívnoprávnej zodpovednosti voči vysielateľovi za porušenie zákonnej povinnosti Rada v žiadnom prípade nepopiera význam slobody prejavu spoločnosti. V konkrétnych prípadoch nejde o cenzurovanie, ani o zakazovanie prejaviť slobodne názor a nie je ani možné spájať prípadné obmedzenie účastníka konania za porušenie konkrétnej zákonnej povinnosti v konkrétnom prípade za celkové obmedzenie jeho slobodného pôsobenia na mediálnom trhu, a už vôbec nie za prípad neprípustnej cenzúry z hľadiska formy a šírenia informácií do budúcnosti. 27. Žalobca v žalobe ďalej namieta, že výrazy hanobiť či znevažovať možno považovať za vágne pojmy bez legálnej definície, pričom presné vymedzenie ich obsahu na účely sankcionovania spravovaných subjektov žalovanou je požiadavka zákona. Žalovaná v tejto súvislosti nesporuje, že pojmy hanobiť a znevažovať nie sú zákonodarcom bližšie definované a neexistuje ich legitímna definícia, teda spadajú do kategórie tzv. neurčitých pojmov. Rada v tejto súvislosti ale zdôrazňuje, že v záujme potreby pokryť bližšie nešpecifikované spektrum prípadov, zákony ponechávajú v diskréčnej právomoci správneho orgánu pre účely správneho konania niektoré pojmy definovať a vymedziť. Pre neurčité pojmy tak platí zásada, že je vo výlučnej kompetencii správneho orgánu, aby v procese aplikácie práva vymedzil ich obsah. Správny orgán podáva tzv. autentický výklad práva, ktorým sa zabezpečuje efektivita, pružnosť a schopnosť aplikujúceho orgánu reagovať na neohraničené množstvo situácií. Žalovaná má za to, že citovaním definícií obsahu a významu predmetných pojmov obsiahnutých v kodifikovaných príručkách spisovného slovenského jazyka nepochybila a nevybočila zo zákonom dovolených medzí aplikácie správnej úvahy. Pojmy hanobiť a znevažovať nemožno považovať za také vágne pojmy, bez ktorých exaktnej definície v zákone o vysielaní a retransmisii by vysielateľ nebol schopný urobiť si predstavu o ich obsahu a následne tomu prispôsobiť svoje konanie. Vzhľadom na uvedené žalovaná striktne odmieta tvrdenie žalobcu o tom, že práve vágnosť pojmov spôsobuje absurdnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca bol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia riadne oboznámený jednak s obsahom pojmov hanobiť a znevažovať, ako aj s úvahami žalovanej pri vyhodnocovaní charakteru sporných výrokov a scén a ich subsumovaní pod obsah predmetných pojmov. 28. Na základe ustanovenia § 19 ods. 1 písm. b/ zákona je Rada povinná v zákonných medziach správnej úvahy posúdiť obsah vysielania, ktorý môže byť neúctivý, urážlivý, môže hanobiť a znevažovať. Ak Rada dospela v rámci správneho konania k záveru, že istá zložka programovej služby obsahovala také vyjadrenia, ktoré v konečnom dôsledku a v celkovom kontexte programu dosiahli intenzitu hanobenia, či znevažovania otvorenou alebo skrytou formou, nemožno takúto skutočnosť považovať za svojvoľné konanie správneho orgánu, nakoľko žalovaná takýmto postupom neprekročila zákonom vymedzené medze správneho uváženia. 29. Žalovaná v tejto súvislosti upozorňuje na skutočnosť, že porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. sa neviaže na vysielanie špecifického programového typu a k porušeniu predmetného ustanovenia tak môže dôjsť k odvysielaniu informácií v rámci akéhokoľvek programu. Skutočnosť, že vo veci išlo o satiru odvysielanú v rámci zábavného programu, vzala Rada do úvahy pri posudzovaní kritéria závažnosti správneho deliktu a nebol vo veci dôvod pre zastavenie správneho konania. Žalovaná taktiež zdôrazňuje, že hoci sú humor, žart, satira, karikatúra v zmysle judikatúry ESĽP jednoznačne chránenými formami slobody prejavu, to platí len do momentu, kým svojim obsahom a intenzitou nepredstavujú šírenie nenávistných myšlienok voči dotknutým osobám smerujúcim k potláčaniu ich základných práv a slobôd, tzv. hate speech. Z uvedeného tak vyplýva, že aj informácie humorného či satirického charakteru sa môžu stať informáciami spôsobilými znevažovať, hanobiť, osočovať či šíriť nenávisť. 30. Žalovaná nepopiera, že sporné vyjadrenia odzneli v rámci fiktívneho programu komediálneho charakteru, ako však na strane 11 napadnutého rozhodnutia uviedla, skutočnosť, že išlo o fiktívny dej automaticky neznamená, že nedošlo k hanobeniu či znevažovaniu určitej skupiny obyvateľstva, v tomto prípade na základe viery alebo náboženstva. Vždy je potrebné posúdiť konkrétny odvysielaný obsah toho ktorého programu. Zámerom autorov tohto, či akéhokoľvek programu, môže byť zábava prostredníctvom karikovania postáv, avšak vždy do takej miery, ktorá je prípustná v rámci zákonodarcom stanovených hraníc, v danom prípade limitovaných § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. 31. Žalobca ďalej v žalobe vzniesol námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia, pričom tvrdí, že výrok rozhodnutia je nepresný a neurčitý. Ani s touto námietkou žalovaná nesúhlasí. Namietaná výroková časť je v napadnutom rozhodnutí formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, v ktorej vylučuje zameniteľnosť skutku s iným. Je nepochybné, že skutok, ktorým sa žalobca dopustil porušenia zákona tak ako je špecifikovaný vo výroku napadnutého rozhodnutia, čo do času, spôsobu, miesta a označenia správneho deliktu a porušenia povinností, nemôže byť zameniteľný s iným skutkom a je z neho dostatočne zrejmé, za aké konanie bol žalobca sankcionovaný. Dôvody uloženia sankcie sú následne podrobne rozvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, teda vo výrokovej časti rozhodnutia je vymedzený presný čas spáchania správneho deliktu, spôsob jeho spáchania, miesto spáchania správneho deliktu a je dostatočne presne určite vymedzený aj správny delikt. Rada vo výroku napadnutého rozhodnutia jednoznačne konštatovala, že zásahu do práv skupiny ľudí identifikovanej na základe ich príslušnosti ku katolíckej cirkvi sa žalobca v predmetnom programe dopustil porušením zákazu otvorenou formou znevažovať alebo hanobiť na základe viery a náboženstva, pričom zároveň jasne a zreteľne identifikovala, akým spôsobom došlo k porušeniu predmetného zákona. Výroková časť rozhodnutia tak exaktne popisuje konanie, ktorého sa žalobca dopustil a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia, podporujúc svoj názor poukazom na citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. 32. Žalovaná za nedôvodnú považuje i námietku žaloby spočívajúcu v tom, že pri vydaní rozhodnutia vychádzala zo zistenia skutkového stavu, ktoré bolo nedostačujúce na posúdenie prejednávanej veci a nesprávne právne posúdila vec tým, že nesprávne vyhodnotila dôkaz - záznam vysielania programu Ministri a zároveň, a že rozhodnutie žalovanej nespĺňa požiadavky stanovené § 47 ods. 3 Správneho poriadku. 33. Vydaniu rozhodnutia vo veci predchádzalo správne konanie, v rámci ktorého Rada postupovala v medziach zákona a využila všetky zákonom zverené kompetencie. Žalovaná úplne a presne zistila skutkový stav veci, oboznámila sa s podkladmi pre rozhodnutie a zanalyzovala odvysielaný obsah v súvislosti s povinnosťami plynúcimi žalobcovi zo zákona č. 308/2000 Z.z. Všetky argumenty, na základe ktorých bolo možné konštatovať, že konaním žalobcu došlo k porušeniu § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. žalovaná uviedla v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že žalovaná sa zaoberala významom a charakterom odvysielaných informácií, záujmom na ich odvysielaní a zároveň aj záujmom na ochrane práv veriacich a predstaviteľov katolíckej viery. Správna žaloba tak neobsahuje žiadne relevantné argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť alebo vyvrátiť závery Rady uvedené v jej rozhodnutí. Záver Rady o porušení predmetnej povinnosti má podklad vo vykonanom dokazovaní a zodpovedá zásadám správneho uváženia. Tým bol zároveň naplnený právny dôvod na uloženie pokuty podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona, ktorej výška predstavuje najnižšiu prípustnú sankciu za porušenie povinnosti ustanovenej § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. 34. Vychádzajúc z uvedeného žalovaná zotrvala na svojom právnom závere a jej argumentácii uvedenej v napadnutom rozhodnutí, a preto záverom navrhla, aby správny súd po preskúmaní žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. IV. Relevantné právne predpisy 35. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 36. Podľa článku 26 ods. 2 veta prvá Ústavy SR, každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idei a informácie bez ohľadu na hranice štátu. 37. V zmysle článku 26 ods. 4 Ústavy SR slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 38. Podľa § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. audiovizuálna mediálna služba na požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú propagovať násilie a otvorenou alebo skrytou formou podnecovať nenávisť, znevažovať alebo hanobiť na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického, či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine. 39. Podľa § 64 ods. 1 cit. zákona, za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona, b) odvysielanie oznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti, d) pokutu, e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti. 40. Podľa § 67 ods. 5 písm. e/ cit. zákona, Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319 eur do 165 969 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49 790 eur, ak vysiela programy a iné zložky programovej služby, ktorých obsah je v rozpore s povinnosťami podľa § 19. 41. Podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. V. Právne posúdenie veci 42. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Vec rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 23.02.2021 v zmysle § 107 ods. 2 SSP. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bol oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 137 ods. 4 SSP). 43. Predmetom posúdenia správneho súdu je rozhodnutie žalovanej č.: RP/13/2019 zo dňa 03.04.2019, ktorým žalovaná rozhodla, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 11.09.2018 od cca 21:45 hod. odvysielal na televíznej programovej službe JOJ program Ministri, v ktorom došlo k zosmiešňovaniu, znevažovaniu a hanobeniu výzoru predstaviteľov cirkvi, významu cirkevných obradov, sviatostí a úkonov, čím predstaviteľov cirkvi, ako aj veriacich hrubo urážal, a teda porušil zákaz otvorenou formou znevažovať alebo hanobiť na základe viery a náboženstva, za čo mu bola uložená podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. sankcia - pokuta určená podľa § 67 ods. 5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške X.XXX,- eur. 44. Žalobca nezákonnosť napadnutého rozhodnutia vidí v nesprávnom právnom posúdení veci, nedostatočne zistenom skutkovom stave a nepreskúmateľnosti rozhodnutia spočívajúcej v nedostatočnej individualizácii skutku čo do času, spôsobu a miesta porušenej povinnosti vo výroku rozhodnutia a v nedostatočnom a nezrozumiteľnom zdôvodnení záverov žalovanej. 45. Zo zistení správneho súdu zdokumentovaných v administratívnom spise vyplynulo, že žalobca dňa 11.09.2018 o cca 21:45 hod. odvysielal na televíznej programovej službe JOJ program Ministri, ktorý obsahoval scény a výroky zosmiešňujúce, znevažujúce a hanobiace výzor predstaviteľov katolíckej cirkvi, význam cirkevných obradov a sviatostí, čím došlo k znevažovaniu a hanobeniu na základe viery a náboženstva takej intenzity, že ich zaradením v predmetnom, i keď humoristickom programe, došlo k naplneniu definície hanobenia a znevažovania na základe viery a náboženstva. Preto vyvodenie administratívnej zodpovednosti za porušenie § 19 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. bolo podľa názoru súdu dôvodné. 46. Žalobca tvrdí, že zásah do slobody prejavu vydaním napadnutého rozhodnutia nespĺňa požiadavku legitimity a proporcionality. Žalovaná posudzovala skutkový stav v kontexte slobody prejavu vysielateľa, pričom naplnenie všetkých troch podmienok obmedzenia slobody prejavu žalobcu vyhodnotila ako pozitívne preukázané. 47. Správny súd rovnako ako žalovaná nespochybňuje právo na slobodu prejavu pre kohokoľvek ako základného politického práva v právnej demokratickej spoločnosti, ktoré je v našom právnom poriadku zakotvené v článku 26 Ústavy SR. Zároveň ale pripomína, že sloboda prejavu nemá absolútny charakter. 48. Z článku 26 ods. 4 Ústavy SR explicitne vyplýva, že sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Neprimeraný rozsah môže spočívať najmä v zásahu do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných. V takých prípadoch už je nutné hovoriť o jej obmedzení a výnimkách, kedy je potrebné zasiahnuť do slobody prejavu. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Pri posúdení kolízie dvoch základných práv je uznávanou teóriou tzv. teória proporcionality, tiež nazývaná aj „trojstupňový test proporcionality“. 49. Z citovaného článku Ústavy SR vyplýva a správne na to poukázala už žalovaná, že slobodu prejavu je možné obmedziť na základe kumulatívneho splnenia troch podmienok; a /obmedzenie musí vyplývať zo zákona (požiadavka legality), b/ musí byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti (požiadavka proporcionality), c/musí sledovať legitímny cieľ (požiadavka legitimity), pričom samotnú proporcionalitu obmedzenia slobody prejavu je treba vnímať v dvoch rovinách. Prvou je obmedzenie slobody prejavu zakotvením určitých konkrétnych povinností všeobecne záväzným právnym predpisom. V danom prípade ide o ustanovenie § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. Keďže zákonodarca využil svoje ústavné splnomocnenie (čl. 26 ods. 4) na zakotvenie tohto obmedzenia formou zákona, treba považovať tento princíp za zachovaný a žalovanej neprináležalo zachovávanie proporcionality v tejto rovine skúmať. Druhou rovinou proporcionality je obmedzenie slobody prejavu uplatnením konkrétnych zákonných ustanovení, v danom prípade aplikácie ustanovenia § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. obmedzujúceho slobodu prejavu. 50. Zo zistení správneho súdu vyplynulo, že žalovaná skúmala proporcionalitu zásahu do práv vysielateľa eventuálnym uložením sankcie vyvažovaním všetkých práv a chránených záujmov, ktoré sa v tomto prípade dostali do kolízie. Po posúdení kolízie ústavou zaručených práv a právom chránených záujmov správny súd dospel k rovnakému záveru, že posudzovaný program Ministri obsahoval scény a výroky zosmiešňujúce, znevažujúce a hanobiace výzor predstaviteľov rímskokatolíckej cirkvi, význam cirkevných obradov a sviatostí, a preto prevážil záujem na ochrane práv a slobôd iných (veriacich a predstaviteľov rímskokatolíckej cirkvi) a bolo odôvodnené zasiahnuť do práva na slobodu prejavu žalobcu vyvodením administratívnej zodpovednosti za porušenie zákona č. 308/2000 Z.z. Inak povedané, vo veci existovala nevyhnutná potreba zasiahnuť do práva na slobodu prejavu žalobcu vydaním napadnutého rozhodnutia, ktorým si žalovaná splnila zákonom zverenú právomoc. 51. Pokiaľ žalobca namietal, že výrazy hanobiť či znevažovať možno považovať za vágne pojmy bez legálnej definície, v takom prípade vo výlučnej kompetencii správneho orgánu, aby v procese aplikácie práva vymedzil ich obsah. Citovaním definícií obsahu a významu predmetných pojmov obsiahnutých v kodifikovaných príručkách spisovného slovenského jazyka v odôvodnení žalovaná nijako nepochybila a nevybočila zo zákonom dovolených medzí aplikácie správnej úvahy. 52. Nemožno súhlasiť ani s námietkou žalobcu, že žalovaná sa rozhodnutím dopustila cenzúry. Pod cenzúrou v zmysle čl. 26 Ústavy SR je treba chápať štátom vopred nariadené obmedzenie slobody prejavu. Činnosť žalovanej v súvislosti s plnením jej povinností vyplývajúcich zo zákona spočíva v následnom posúdení vysielateľom odvysielaného obsahu, a to tak, že dbá o to, aby sa vo vysielaní programovej služby neobjavovali prejavy spôsobilé o. i. znevažovať alebo hanobiť na základe viery a náboženstva. 53. Správny súd na tomto mieste považuje za potrebné pripomenúť, že žalovaná je orgánom verejnej správy, ktorého prvoradým poslaním je presadzovať záujmy verejnosti, dohliadať na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie a retransmisiu a vykonávať štátnu správu v oblasti vysielania a retransmisie. Medzi túto kompetenciu patrí i vyhodnocovanie takých obsahov, ktoré môžu svojim charakterom porušiť zákaz vymedzený v § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z., o. i. aj zákaz, aby programová služba a jej zložky otvorenou alebo skrytou formou hanobili na základe viery a náboženstva. Interpretácia normy ustanovenej v § 19 ods. 1 písm. b/ zákona je ponechaná na aplikujúci orgán, aby v rámci správneho uváženia zistil, či prišlo k porušeniu povinností, a ak áno, aby tieto subsumoval pod príslušné zákonné ustanovenie. 54. Legálne a legitímne obmedzenie slobody prejavu nemožno v žiadnom prípade považovať za obmedzovanie, šírenie názorov a informácií pro futuro, či zakazovanie prejavovania názoru ako takého. Úlohou žalovanej je dbať o to, aby sa v programovej službe neposkytoval nenáležitý priestor výrokom či scénam, ktoré predstavujú o. i. hanobenie či znevažovanie na základe viery a náboženstva a voči osobám s náboženskou príslušnosťou a vierovyznaním, aby nevyznieval dehonestujúco, hanlivo či urážlivo. Uvedená požiadavka platí rovnako aj v prípade odvysielania fiktívneho deja, ako to bolo v posudzovanom prípade. Vysielateľ je povinný prispôsobiť obsah programu vždy tak, aby jeho zámer v podobe napr. aj zábavy recipienta prostredníctvom karikovania postáv nepresiahol mieru, ktorá je prípustná v rámci zákonodarcom stanovených hraníc, v danom prípade vymedzených § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. 55. Legálne a legitímne obmedzenie slobody prejavu preto nemožno považovať za cenzúru/ zakazovanie slobody prejavu, či prejavenia názoru. Vyvodením administratívnoprávnej zodpovednosti voči vysielateľovi za porušenie zákonnej povinnosti v konkrétnom prípade preto nejde o cenzurovanie, ani o zakazovanie prejaviť slobodne názor. 56. Ako už bolo vyššie uvedené, na základe ustanovenia § 19 ods. 1 písm. b/ zákona je žalovaná povinná v zákonných medziach správnej úvahy posúdiť obsah vysielania, ktorý môže byť neúctivý, urážlivý, hanobiť a znevažovať. Ak žalovaná v rámci správneho konania dospeje k záveru, že istá zložka programovej služby obsahovala také vyjadrenia, ktoré v celkovom kontexte programu dosiahli intenzitu hanobenia, či znevažovania otvorenou alebo skrytou formou, nemožno takúto skutočnosť považovať za svojvoľné konanie správneho orgánu a žalovaná takýmto postupom neprekročila zákonom vymedzené medze správneho uváženia. 57. Správny súd opakovane pripomína, že porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. sa neviaže na vysielanie špecifického programového typu a k porušeniu predmetného ustanovenia tak môže dôjsť k odvysielaniu informácií v rámci akéhokoľvek programu. Aj informácie humorného či satirického charakteru sa môžu stať informáciami spôsobilými znevažovať, hanobiť, osočovať či šíriť nenávisť. Zámerom autorov programu môže byť zábava prostredníctvom karikovania postáv, avšak vždy musí byť do takej miery, ktorá je prípustná v rámci zákonodarcom stanovených hraníc, v danom prípade vymedzených § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z. z. 58. Správny súd za nedôvodnú považuje i námietku žaloby spočívajúcu v tom, že žalovaná pri vydaní rozhodnutia vychádzala zo zistenia skutkového stavu, ktoré bolo nedostačujúce na posúdenie prejednávanej veci a že rozhodnutie žalovanej nespĺňa požiadavky vyplývajúce z § 47 ods. 3 Správneho poriadku, pretože nedáva jasným a zrozumiteľným spôsobom odpovede na základné otázky v danej veci. 59. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovanej a oboznámením sa s obsahom administratívneho spisu a s obsahom nahrávky na predloženom CD nosiči dospel k záveru, že vydaniu rozhodnutia vo veci predchádzalo správne konanie, v rámci ktorého žalovaná postupovala v medziach zákona, úplne a presne zistila skutkový stav veci, oboznámila sa s podkladmi pre rozhodnutie a zanalyzovala odvysielaný obsah v súvislosti s povinnosťami plynúcimi žalobcovi zo zákona č. 308/2000 Z.z. Neuniklo pritom pozornosti súdu, že žalobca v správnom konaní voči podkladom, ktoré mu bolo doručené po začatí konania, vo veci nijako nenamietal a svoje právo vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie, prípadne navrhnúť dôkazy pre správne konanie ani na opakovanú výzvu žalovanej nevyužil. Vykonané dokazovanie bolo postačujúce pre prijatie správneho záveru, že žalobca odvysielaním sporného audiovizuálneho komunikátu porušil povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. a žalovaná svoj záver zhrnula v odôvodnení rozhodnutia č.: RP/13/2019 zo dňa 03.04.2019 zrozumiteľne, jasne, presvedčivo a s dostatkom dôvodov ku každej žalobou namietanej skutočnosti. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že žalovaná posudzovala význam a charakter odvysielaných informácií, záujem na ich odvysielaní a zároveň aj záujem na ochrane práv veriacich a predstaviteľov katolíckej viery. Žalovaná ako príslušný správny orgán teda v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné ustanovenia zákona, jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené § 47 ods. 3 Správneho poriadku a nevykazuje žiadne formálne ani logické nedostatky. 60. Súd nevzhliadol pochybenie ani vo výrokovej časti rozhodnutia, ktorú žalovaná v napadnutom rozhodnutí formulovala presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným skutkom a je z neho dostatočne zrejmé, za aké konanie bol žalobca sankcionovaný. Dôvody uloženia sankcie žalovaná následne podrobne rozviedla v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Rada vo výroku napadnutého rozhodnutia jednoznačne konštatovala, že zásahu do práv skupiny ľudí identifikovanej na základe ich príslušnosti ku katolíckej cirkvi sa žalobca v predmetnom programe dopustil porušením zákazu otvorenou formou znevažovať alebo hanobiť na základe viery a náboženstva, pričom zároveň jasne a zreteľne identifikovala, akým spôsobom došlo k porušeniu predmetného zákona. Výroková časť rozhodnutia tak exaktne popisuje konanie, ktorého sa žalobca dopustil a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Svoj názor žalovaná podporila poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. 61. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej o vyvodení administratívnej zodpovednosti za porušenie § 19 ods. 1 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. má podklad vo vykonanom dokazovaní a zodpovedá zásadám správneho uváženia. Tým bol naplnený právny dôvod pre uloženie pokuty podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona, ktorá bola uložená vo výške predstavujúcej najnižšiu prípustnú sankciu za porušenie povinnosti ustanovenej § 19 ods. 1 písm. b/ zákona. Výška pokuty napokon medzi účastníkmi nebola ani sporná, sporné bolo jej samotné uloženie pokuty. Správna žaloba preto podľa názoru súdu neobsahuje žiadne relevantné argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť alebo vyvrátiť závery žalovanej uvedené v napadnutom rozhodnutí. 62. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a preto ju podľa § 190 SSP zamietol. 63. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že žalovanej v konaní úspešnej nepriznal náhradu trov konania, pretože jej žiadne preukázateľne nevznikli. 64. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.