Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/133/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200946 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jeannette Hajdinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1019200946.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: HD Medical s.r.o. v reštrukturalizácii, IČO: 34132210, so sídlom v Piešťanoch, Školská 2034/6, právne zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Gembickým, so sídlom v Piešťanoch, E. Belluša 8, proti žalovanému: Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Námestie SNP 33, za účasti: Obec Kočovce, so sídlom v Kočovciach 280, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MK-2635/2019-321/6793 zo dňa 14.5.2019, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému a ďalšiemu účastníkovi sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : I. Skutkový stav 1. Žalobca podal podnet na zrušenie ochrany národnej kultúrnej pamiatky, ktorej je výlučným vlastníkom. Ide o kaštieľ v Kočovciach, okres Nové mesto nad Váhom, súpisné č. XXX nachádzajúci sa na parcele č. XX/X, zapísaný na LV č. XXX pre k.ú. Rakoľuby, obec Kočovce, okres Nové Mesto nad Váhom (ďalej aj len národná kultúrna pamiatka). Argumentoval havarijným stavom objektu, komplikovaným narábaním s majetkom podriadeným pamiatkovej ochrane a nedostatočnou finančnou podporou štátu na udržiavanie objektu. 2. Pamiatkový úrad SR ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. PUSR-2019/2656-7/7839/SAB zo dňa 14.2.2019 zamietol návrh žalobcu na zrušenie ochrany národnej kultúrnej pamiatky podľa § 20 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 2 zákona č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 49/2002 Z.z.). V odôvodnení uviedol, že kaštieľ v Kočovciach bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku rozhodnutím Okresného národného výboru Trenčín zo dňa 26.9.1963 a je evidovaný v Ústrednom zozname pamiatkového fondu v registri nehnuteľných kultúrnych pamiatok pod č. 1235/1. Kaštieľ patrí k renesančným stavbám z polovice 17. storočia, postavený bol zemianskou rodinou Rakoľubských. Pamiatkový výskum analyzoval štyri základné vývojové etapy, ktoré postupne naplnili obranné, hospodárske a reprezentačné potreby vlastníkov. Kaštieľ nie je len najstarším objektom v obci, ale bol to prvý kaštieľ na ľavom brehu Váhu, na podhorskej ceste medzi Piešťanmi a Trenčí- nom. Kaštiele v Lúke, Kočovciach a zemianske kúrie v Kálnici a Beckove sú mladšieho dáta. Kaštieľ v Kočovciach mal dominantné postavenie na križovatke ciest z Nového Mesta nad Váhom, Považskou cestou vedúcou cez Piešťany do Trenčína cez Beckov a cestou na ďalšie panské sídlo obývané rodom Kalnických. Kaštieľ aj napriek terajšiemu havarijnému stavu má zachovanú dispozíciu a obvodové múry s reliktami architektonického členenia. S vysokou pravdepodobnosťou sa zachovali priestory podzemného podlažia. Viaceré pamiatkové hodnoty objektu, i keď v parciálnej miere, naďalej pretrvávajú. Vzhľadom na statické poruchy celého objektu, absenciu strechy a úplne nulové zabezpečenie torza kaštieľa zo strany vlastníka (žalobcu), však hrozí kaštieľu úplný zánik, čomu je potrebné urýchlene zamedziť nielen z iniciatívy Krajského pamiatkového úradu, ale hlavne samého vlastníka (žalobcu). Prvostupňový správny orgán upriamil pozornosť na to, že kaštieľ v Kočovciach je aj naďalej nositeľom nasledujúcich pamiatkových hodnôt: Urbanistická hodnota: Kaštieľ zaujíma dominantnú polohu pri ceste č. XXX Piešťany - Beckov - Tren- čín, stojí na križovatke starej cesty z Nového Mesta nad Váhom. Aj napriek súčasnému stavu pretrváva jeho urbanistická hodnota v rámci štruktúry osídlenia. Architektonická hodnota: Napriek rozsiahlej deštrukcii a úbytku pôvodnej hmoty kaštieľa sú predmetom ochrany naďalej všetky pôvodné zachované architektonické, hmotovo-tvarové, hmotovo- priestorové, dispozičné a konštrukčné riešenia a fasády. Architektonickú pamiatkovú hodnotu napriek súčasnému stavu vykazuje objekt na zachovaných hmotách (členenie fasád, nárožné arkiere na čelnej fasáde, relikty dispozície a klenbového systému, rámovanie a veľkosť okenných otvorov ako aj archeologické nálezy a situácie zistené aj neodkryté). Výtvarná hodnota: Cenné prvky z výtvarného hľadiska predstavujú predovšetkým torzá renesančnej sgrafitovej výzdoby hlavnej uličnej fasády. Vzhľadom na havarijný stav objektu hrozí ich zánik, avšak nateraz pretrvávajú a naďalej podliehajú ochrane. Umelecko-remeselná hodnota: Je predpokladané zachovanie kamenných portálov a klenbového systému suterénu. Historická hodnota: Kaštieľ je aj v súčasnom stave nositeľom historickej hodnoty. Objekt koexistoval a v budúcnosti opätovne môže spoluvytvárať „život" v obci, tak ako v minulých storočiach. Kaštieľ je nenahraditeľným dokladom samostatnej správnej jednotky - panstva Rakoľuby. Kaštieľ je najstaršou stavbou v obci, ktorý vznikla už v polovici 17. storočia a nesie teda nijako neumenšenú historickú pamiatkovú hodnotu. Pamiatkový úrad vychádzal zo skutočnosti, že závažne narušený stav objektu a z pohľadu vlastníka (žalobcu) komplikované okolnosti vykonávania vlastníckeho práva nie sú dostatočným dôvodom na zrušenie pamiatkovej ochrany objektu. I keď objekt vplyvom nepriaznivých okolností a nedostatočnej údržby utrpel závažné škody, nestratil podstatnú časť pamiatkových hodnôt. Obec Kočovce súhlasila so zrušením ochrany národnej kultúrnej pamiatky Kaštieľ (č. ÚZPF 1235/1), ako ju predkladá žalobca. Podľa prvostupňového správneho orgánu je vlastník povinný vzhľadom na nevyhovujúci stavebno- technický stav objektu objekt zabezpečiť tak, aby nedošlo k ohrozeniu života, zdravia a majetku obča- nov. Existencia pamiatkovej ochrany objektu kaštieľa ako národnej kultúrnej pamiatky v tomto ohľade nemá priamy súvis so stavebno-technickým stavom objektu, keďže Ústava SR č. 460/1992 Zb. v čl. 44 ods. 2 ukladá každému povinnosť chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo. Žalobca tiež uviedol, že redukciou pozemkov a necitlivými opravami kaštieľ nenávratne stratil svoju pamiatkovú hodnotu, na objekte kaštieľa je zachovaných málo fragmentov a ich úroveň je nízka a odvoláva sa na pamiatkový výskum, ktorý vykonala PhDr. Kodoňová Mária CSc. v roku 2004. Pamiatkový výskum z roku 2004 však na žiadnom mieste nekonštatuje úplný zánik pamiatkových hodnôt, spomína len ich nivelizáciu nevhodnými zásahmi. Vo všeobecnosti však správny orgán konštatoval, že napriek nepopierateľnému úbytku časti pamiatkových hodnôt, naďalej pretrvávajú vo vyššie popísaných konkrétnostiach a nie je daný dôvod na zrušenie jeho vyhlásenia za národnú kultúrnu pamiatku. 3. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. MK-2635/2019-321/6793 zo dňa 14.5.2019 zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. PUSR-2019/2656-7/7839/ SAB zo dňa 14.2.2019 ako vecne správne a zákonné. Žalovaný uviedol, že kaštieľ naďalej podlieha ochrane podľa zákona č. 49/2002 Z.z. a aj jeho bezprostredné okolie. Podľa § 27 ods. 2 citovaného zákona v bezprostrednom okolí nehnuteľnej národnej kultúrnej pamiatky nemožno vykonávať stavebnú činnosť ani inú činnosť, ktorá by mohla ohroziť pamiatkové hodnoty národnej kultúrnej pamiatky. Bezprostredným okolím nehnuteľnej národnej kultúrnej pamiatky je priestor v okruhu desiatich metrov od nej; desať metrov sa počíta od obvodového plášťa stavby, ak nehnuteľnou kultúrnou pamiatkou je stavba, alebo od hranice pozemku, ak je nehnuteľnou národnou kultúrnou pamiatkou aj pozemok. Súčasný zlý stavebno-technický stav kaštieľa je následkom nedodržiavania ustanovenia § 28 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 27 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z.z. zo strany vlastníka (žalobcu), a to napriek tomu, že mu KPÚ Trenčín opakovane uložil pokutu za nevykonanie opatrení, ktoré mu uložil rozhodnutím o náprave. K námietke žalobcu, že s kaštieľom z dôvodu jeho ochrany nemôže voľne nakladať, čím je značne obmedzené jeho vlastnícke právo a to bez náhrady, žalovaný uviedol, že obmedzenie vlastníckeho práva iba za náhradu súvisí s tak závažným zásahom do vlastníckych práv ako je vyvlastnenie. Skutočnosť, že jeho nehnuteľnosť je národnou kultúrnou pamiatkou, neznamená zánik jeho vlastníckeho práva. Ochranou národnej kultúrnej pamiatky sa sleduje všeobecný spoločenský záujem, t.j. zákonná ochrana pamiatkového fondu, a tým dochádza podľa zákona č. 49/2002 Z.z. k obmedzenému zásahu do vlastníckeho práva ako základného ľudského práva chráneného Ústavou SR. Čl. 20 ods. 3 Ústavy SR výslovne uvádza, že vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru stanovenú zákonom. Ústava v šiestom oddiele „Právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva“ v čl. 44 ods. 2 ukladá povinnosť každému chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo. Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky (čl. 44 ods. 3 Ústavy SR). K argumentácii žalobcu, že jeho žiadostiam o dotácie na rekonštrukciu kaštieľa nebolo vyhovené, preto sa stal objektom sankcií zo strany štátu a, že prostriedky, ktoré mu štát poskytol, nestačili ani na potrebnú sanáciu objektu, a následne to viedlo k vyhláseniu reštrukturalizácie, žalovaný uviedol, že žalobca si protirečí, keď na jednej strane uvádza, že žiadostiam o dotácie nebolo vyhovené, zároveň hovorí o tom, že prostriedky, ktoré mu štát poskytol, mu nestačili ani na sanáciu objektu. Žalovaný zdôraznil, že vyhovenie žiadosti o dotáciu z verejných zdrojov a povinnosť udržiavať národnú kultúrnu pamiatku v dobrom stave, nie sú v príčinnej súvislosti. Povinnosti vlastníka podľa zákona č. 49/2002 Z.z. (aj podľa stavebného zákona) platia bez ohľadu na to, či mu boli poskytnuté prostriedky na zachovanie pamiatkovej hodnoty na národnú kultúrnu pamiatku v jeho vlastníctve alebo nie. Žalovaný má vytvorený program „Obnovme si svoj dom“ zameraný na podporu obnovy národných kultúrnych pamiatok. O dotáciu možno žiadať každý rok bez ohľadu na to, či bolo žiadosti vlastníka o dotáciu vyhovené v predchádzajúcom roku. Podnikateľský zámer žalobcu založený na očakávaní pridelenia prostriedkov od štátu patrí do kategórie podnikateľského rizika; podľa § 18 ods. 1 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov na poskytnutie štátnej pomoci nie je právny nárok. Žalobca si bol vedomý, že si kupuje stavbu, ktorá je národnou kultúrnou pamiatkou. V čase jeho kúpy stavebno-technický stav kaštieľa bol ešte vyhovujúci, mal kompletne zachované všetky obvodové steny, bola zachovaná strešná konštrukcia aj so strešnou krytinou. V predchádzajúcom období stačilo dodržiavať § 27 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z.z. aj § 86 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb., aby nedošlo k zhoršeniu stavebno-technického stavu kaštieľa, aby mohla byť zachovaná aspoň taká trhová hodnota nehnuteľnosti, akú mala v čase kúpy. Zanedbaním základnej údržby žalobca sám zapríčinil súčasný stavebno-technický stav kaštieľa, a tým degradáciu svojho majetku. Neurobil ani najzákladnejšiu vec, keď kaštieľ po vyhorení v roku 2006 ani provizórne neprekryl, aby ho zakonzervoval do doby, kedy bude mať finančné prostriedky na jeho obnovu. Dôvodom prípadnej nepredajnosti kaštieľa teda nie je fakt, že kaštieľ je národnou kultúrnou pamiatkou disponujúcou pamiatkovými hodnotami v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 49/2002 Z.z., ale skôr jeho súčasný stavebno-technický stav, za ktorý zodpovedá jeho vlastník - žalobca. Kaštieľ bol za kultúrnu pamiatku vyhlásený v roku 1963 v zmysle vtedy platného zákona Slovenskej národnej rady č. 7/1958 Zb. o kultúrnych pamiatkach. V tej dobe za kultúrnu pamiatku sa považovala vec, ktorá bola dokladom historického vývoja v spoločnosti, jej umenia, techniky, vedy a iných odborov ľudskej práce a života alebo mala vzťah k význačným osobnostiam. Kaštieľ do tejto kategórie nepochybne patril, preto mohol byť vyhlásený za kultúrnu pamiatku. Kaštieľ síce čiastočne prišiel o niektoré časti svojich pamiatkových hodnôt, väčšina z nich však zostala zachovaná, a tak aj podľa súčasných, prísnejších požiadaviek zákona č. 49/2002 Z.z. kaštieľ ako vec disponujúca pamiatkovými hodnotami v zmysle § 2 ods. 2 citovaného zákona, je hodná ochrany. Čím dlhšie bude čakať žalobca s obnovou kaštieľa, o to je pravdepodobnejšie, že kaštieľ bude možné obnoviť už len do torzálnej podoby a okrem využitia ako turistickej atrakcie iné využitie, ktoré by mohlo prinášať vyššie zisky, už možné nebude. Podľa názoru žalovaného k zániku pamiatkových hodnôt kaštieľa nedošlo, z tohto dôvodu nedošlo ani k splneniu kritérií podľa § 20 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z.z., nenastali ani žiadne odôvodnené podmienky, na ktoré by bolo možné viazať zrušenie vyhlásenia podľa § 20 ods. 2 zákona č. 49/2002 Z.z. Žalovaný zopakoval, že spravidla najstaršie stavby v obciach zvyknú byť ako národné kultúrne pamiatky kostoly. To, že najstaršou stavbou v obci Kočovce nie je sakrálna, ale profánna stavba, robí kaštieľ ešte vzácnejším. K tej časti námietky, že kaštieľ v Moravanoch nad Váhom je starší, lebo pochádza zo 16. storočia a tak nie je pravda, že kaštieľ v Kočovciach by bol najstarší na ľavom brehu Váhu na podhorskej ceste medzi Piešťanmi a Trenčínom, žalovaný uviedol, že kaštieľ nie je len najstarším objektom v obci, ale bol to prvý kaštieľ na ľavom brehu Váhu, na podhorskej ceste medzi Piešťanmi a Trenčínom. Kaštiele v Lúke, Kočovciach a zemianske kúrie v Kálnici a Beckove sú mladšieho dáta. KPÚ Trenčín je miestne a vecne príslušným správnym orgánom len na území Trenčianskeho kraja, z tohto dôvodu porovnával kaštieľ len s podobnými stavbami, ktoré sa taktiež nachádzajú v tomto kraji. Kaštieľ v Moravanoch nad Váhom sa nachádza na území okresu Piešťany, ktorý už patrí do Trnavského samosprávneho kraja, z tohto dôvodu KPÚ Trenčín tento kaštieľ nespomína. Kaštieľ zaujíma v obci dominantnú polohu pri ceste č. 507 Piešťany - Beckov - Trenčín, stojí na križovatke starej cesty z Nového Mesta n/Váhom. Aj napriek súčasnému stavu pretrváva jeho urbanistická hodnota v rámci štruktúry osídlenia. Z tohto popisu je nepochybné, že kaštieľ bol a stále je dôležitým činiteľom v rámci urbanistickej štruktúry obce. Z mapových podkladov vyplýva, že jeho dominantné postavenie na križovatke je stále rešpektované aj súčasnými cestami (nebol obstavaný, cesta ho obchádza). Obec sa vo svojom stanovisku k urbanizmu obce vôbec nevyjadruje, spomína len stavebno-technický stav kaštieľa. Z tohto dôvodu popis urbanistickej hodnoty v rozhodnutí nie je v priamom rozpore so stanoviskom obce. Už len skutočnosť, že kaštieľ je renesančnou stavbou z polovice 17. storočia a bol postavený zemianskou rodinou Rakoľubských v bývalej obci Rakoľuby (dnes súčasť obce Kočovce), znamená, že ide o významnú stavbu minimálne z historického hľadiska. Kaštieľ má aj množstvo iných hodnôt. Žalobca má pravdu vtom, že na okolí sa nachádzajú aj ďalšie kaštiele, napríklad priamo v obci Kočovce sa nachádza ďalší kaštieľ, ktorý je však tiež vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. II. Žaloba 4. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MK-2635/2019-321/6793 zo dňa 14.5.2019, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. PUSR-2019/2656-7/7839/SAB zo dňa 14.2.2019 a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, nedostatočné zistenie skutkového stavu, rozpor medzi skutkovým stavom a obsahom administratívnych spisov a podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 5. V niektorých krajinách Európskej únie je ochrana kultúrnych pamiatok v súkromnom vlastníctve ako verejného záujmu riešená preplatením rozdielu nákladov, ktoré vzniknú pri bežnom užívaní a údržbe budovy a tým, ktoré požaduje príslušný štátnym orgánom. Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z.z. u nás vlastník kultúrnej pamiatky síce môže požiadať o finančný príspevok ministerstvo alebo obec, na jeho poskytnutie však nemá nárok. 6. Žalobca v žalobe ďalej uvádza: »Čo je to teda „Národná kultúrna pamiatka“ a čím je kaštieľ v Rakoľuboch „Národný“? Kto ho na Slovensku pozná? Však nie každá kultúrna pamiatka je národná a nie každá pamiatka je kultúrna. Tiež nie každá stavba je pamiatka. Vždy musí ísť o súhrn všetkých týchto vlastností, aby nejaká vec mohla byť „Národná kultúrna pamiatka“ a následne aj za ňu „úradne“ vyhlásená. Napríklad v susednom Rakúsku je podľa stránky tamojšieho Ministerstva kultúry (//www.kunstkultur.bka.gv.at <http://www.kunstkultur.bka.gv.at>) tam takých 40. U nás 16.709 !!! Tento inflačný počet vedie k pojmovej devalvácii, ale aj k celkovému povrchnému vnímaniu verejnosti ku skutočným „Národným“ „kultúrnym“ „pamiatkam“. Však čím je bezvýznamný kaštielik v Rakoľuboch pre tento národ významným? Však ani v samotnom okrese o ňom ľudia nevedia a ani nevedia nič o jeho pôvodných majiteľoch a o ich údajnom význame pre tento národ (ak nejaký vôbec bol), pričom pôvodné dôvody jeho zaradenia do zoznamu NKP v roku 1962 (t.j. v dobe neslobody) nie sú do dnes známe a súčasný úradníci si ich dodatočne účelovo vymýšľajú. Je tiež dôležité, že ani občania samotnej obce túto chránenú vec ako Národnú kultúrnu pamiatku nevnímajú. Skutočnosť, že táto stavba nemá žiadny národný charakter je iste známa aj samotnému súdu z jeho činnosti. Súd v tomto konaní nemôže riešiť systémové chyby, ale môže svojím prelomovým rozhodnutím umožniť vyňať stavbu kaštieľa zo zoznamu NKP a napomôcť tak procesu zosúlaďovania postupu orgánov štátu s Ústavou a zákonmi Slovenskej republiky. Súd musí zvážiť aj pomer medzi obmedzením vlastníckeho práva súkromných osôb (ako absolútneho práva) a práva štátu na ochranu skutočných „Národných kultúrnych pamiatok“, vrátane relevantných dôvodov na ich ochranu.« 7. Žalobca namietal, že žalovaný sa v odvolacom konaní neriadil zásadami správneho konania a ani ostatnými ustanoveniami Správneho poriadku, najmä nerešpektoval rovnosť strán, nakoľko bezvýhradne prijal všetky názory Pamiatkového úradu SR za svoje bez toho, aby skúmal všetky dôkazy a hodnotil ich jednotlivo a v ich spojitosti, čo urobil aj správny orgán prvého stupňa. 8. Citoval čl. 7, čl. 13 a čl. 20 Ústavy SR, § 1 až § 3, § 11 Listiny základných práv a slobôd, § 2, § 23, § 27, § 28, § 30, § 45 zákona č. 49/2002 Z.z., § 2 až § 4, § 6, § 10, § 13, § 27 ods. 1, § 119, § 120, § 167, § 177, § 180, § 181, § 191 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP), § 3, § 4, § 46 a § 59 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len SP alebo Správny poriadok), § 1 zákona č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody, preambulu zákona č. 125/1996 Z.z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. III. Vyjadrenie žalovaného a ďalšieho účastníka 9. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť a v podrobnostiach sa pridržiaval odôvodnenia svojho rozhodnutia. Popiera skutkové tvrdenia žalobcu a trvá na tom, že posudzovaná národná kultúrna pamiatka naďalej disponuje pamiatkovými hodnotami podľa § 2 ods. 2 zákona č. 49/2002 Z.z. v rozsahu, ktorý podrobne popísal prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí. Vec pamiatkovej hodnoty nemusí disponovať všetkými hodnotami uvedenými v § 2 ods. 2 zákona č. 49/2002 Z.z. súčasne. Dôvodom na zrušenie ochrany podľa zákona č. 49/2002 Z.z. nemôže byť havarijný stav objektu, komplikované narábanie s majetkom podriadeným pamiatkovej ochrane a nedostatočná finančná podpora štátu na udržiavanie objektu. Vyhlásením veci za národnú kultúrnu pamiatku dochádza len k čiastočnému obmedzeniu vlastníckeho práva, ktoré priamo súvisí s povinnosťou vlastníka národnej kultúrnej pamiatky nakladať s ňou tak, aby nedošlo k neodôvodnenému úbytku, alebo až zániku pamiatkových hodnôt objektu. Povinnosť udržiavať nehnuteľnosť v dobrom stavebno-technickom stave je uložená aj v zákone č. 50/1976 Zb. a jeho § 86 ods. 1, ktorý ukladá vlastníkom povinnosť udržiavať stavbu v dobrom stave tak, aby nevznikalo nebezpečenstvo požiarnych a hygienických závad, aby nedochádzalo k jej znehodnoteniu alebo ohrozeniu jej vzhľadu a aby sa čo najviac predĺžila jej užívateľnosť. Krajské pamiatkové úrady na základe zákona č. 49/2002 Z.z. nemôžu napríklad nariadiť, že nejaký kaštieľ sa môže využívať len na obytné a reprezentačné účely, lebo pre tie účely bol pôvodne postavený a že ho treba zariadiť dobovým nábytkom. Kaštiele vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku na Slovensku majú rôzny charakter využitia. Ich využitie ako napríklad múzeum je len jedna z možností. V samotných Kočovciach, v k. ú. Kočovce, sa nachádza ďalší, mladší kaštieľ (ktorý je tiež národnou kultúrnou pamiatkou, č. ÚZPF 1234/1-6), ktorý je využívaný ako učebno-rekreačné zariadenie Stavebnej fakulty Slovenskej technickej univerzity. Iné kaštiele sú využívané ako ubytovacie a reštauračné zariadenia (napríklad Liptovský Hrádok, Oponice), v ďalších zas fungujú domy sociálnych služieb a zariadenia pre seniorov (napr. Stupava, Rohovce). Vlastník kaštieľa má sám možnosť navrhnúť spôsob využitia nehnuteľnosti. Neprijateľná je len funkcia, ktorá by ohrozovala pamiatkové hodnoty, alebo by viedla k ich zániku. 10. Žalovaný uviedol, že žalobca v období, kedy plánoval obnoviť predmetnú národnú kultúrnu pamiatku za pomoci eurofondov v rámci projektu obnovy kultúrnych pamiatok, nespochybňoval skutočnosť, že predmetná národná kultúrna pamiatka požíva pamiatkovú ochranu. Žalobca v dobe, keď si predmetnú národnú kultúrnu pamiatku kupoval (na liste vlastníctva č. 984 je uvedená kúpna zmluva V 1350/04- VZ. 32/04), si bol tejto skutočnosti vedomý. V súčasnosti ide stále o tú istú stavbu až na nejaké úbytky, ku ktorým došlo počas uplynulého obdobia. K týmto úbytkom došlo z dôvodu, že dlhodobo nebolo dodržiavané ustanovenie § 28 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 27 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z.z. ako aj ustanovenie § 86 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb., čiže žalobca zanedbával údržbu predmetnej národnej kultúrnej pamiatky. 11. Ak sa žalobcovi zdá, že na Slovensku a aj konkrétne v okrese Nové Mesto nad Váhom je priveľa národných kultúrnych pamiatok, je to spôsobené tým, že v rovnakých prípadoch je potrebovať postupovať rovnako. Napríklad keď je v jednom okrese zachovaných 10 kaštieľov, ktoré disponujú pamiatkovými hodnotami, nemožno vyhlásiť za národnú kultúrnu pamiatku len jeden z nich s tým, že pre jeden okres jeden kaštieľ stačí, ale podľa zákona je potrebné vyhlásiť za národnú kultúrnu pamiatku všetkých 10. Relatívne vysoké počty národných kultúrnych pamiatok na území Slovenska súvisia s historickými udalosťami. V severnejšie položených častiach sa všeobecne zachovalo viac historických stavieb ako na južnejšie položených územiach, pretože južnejšie časti boli viac vystavené pustošeniu vojenskými udalosťami až do 18. storočia. Podľa zákonov, ktoré predchádzali súčasnému pamiatkovému zákonu na vyhlásenie veci za kultúrnu pamiatku, stačilo ak disponovala revolučnou, historickou, umeleckou, vedeckou alebo technickou hodnotou, pamiatková hodnota nebola potrebná, keďže tento pojem v zákonných normách ešte neexistoval. 12. Porovnávať vyhlásenie predmetnej národnej kultúrnej pamiatky za chránenú stavbu v roku 1963 s nemorálnosťami a protiprávnosťami páchaného komunistickým systémom, tak ako to robí žalobca, je scestné. Predmetná národná kultúrna pamiatka bola za kultúrnu pamiatku vyhlásená v roku 1963 v zmysle vtedy platného zákona Slovenskej národnej rady č. 7/1958 Zb. o kultúrnych pamiatkach a za kultúrnu pamiatku ju dňa 26.9.1963 určila školská a kultúrna komisia Okresného národného výboru Trenčín, ktorá v tej dobe mala takú právomoc. Komisia uviedla, že predmetná národná kultúrna pamiatka je zaujímavý príklad slovenskej renesancie vidieckeho charakteru, ktorá prešla menšími úpravami v neskorších storočiach. Z uvedeného vyplýva, že dôvod, prečo sa stala predmetná národná kultúrna pamiatka kultúrnou pamiatkou, je známy. 13. Z podkladov rozhodnutia vyplýva, že nový vlastník kaštieľa od roku 2004 (žalobca) začal realizovať zámer obnovy kaštieľa na reštauračné a ubytovacie priestory v roku 2004 spracovaním potrebnej projektovej dokumentácie, k čomu boli vydané potrebné rozhodnutia a záväzné stanoviská. Vzhľadom na finančnú náročnosť obnovy bolo snahou vlastníka, ktorý objekt kúpil v schátralom stavebno- technickom stave, opakovane získať dostatok finančných prostriedkov z rôznych grantov na celkovú rekonštrukciu kaštieľa. Situácia sa zhoršila v dôsledku požiaru v auguste 2006, následkom ktorého bol krov na 90% zhorený, časť stropov nad podlažím preborená, žľaby strhnuté a do objektu začala zatekať zrážková voda. V snahe eliminovať daný stav, Krajský pamiatkový úrad Trenčín postupne vyčerpal všetky dostupné možnosti dosiahnuť nápravu existujúceho stavu, okrem iných prekrytím budovy provizórnou drevenou konštrukciou, pokiaľ nezačne celková obnova. Faktom zostalo, že objekt chátra, hrozí deštrukcia jeho múrov, západná časť je už spadnutá a v múre sú viditeľné ďalšie trhliny. 14. Ďalší účastník konania - Obec Kočovce - v písomnom vyjadrení uviedol, že obecné zastupiteľstvo obce Kočovce dňa 21.1.2019 prijalo uznesenie, ktorým súhlasilo so zrušením ochrany národnej kultúrnej pamiatky Kaštieľ Kočovce, č. ÚZPF 1235/1 na parcele č. 71/1 v k.ú. Rakoľuby, pretože uvedená stavba je vo veľmi havarijnom stave, ohrozuje životy a majetok občanov. IV. Replika žalobcu 15. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zotrval na argumentoch uvedených v žalobe. Zopakoval, že nie je pravdou, že predmetná nehnuteľnosť má národný charakter a že spĺňa kritériá pamiatkovej hodnoty, t.j. súhrn významných historických, spoločenských, krajinných, urbanistických, architektonických, vedeckých, technických, výtvarných alebo umelecko-remeselných hodnôt. Podľa názoru žalobcu zaujal žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe arogantný postoj štátneho orgánu v duchu zásady „quod licet Iovi, non licet bovi“ vhodný na zverejnenie a svojvoľne vykladá ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 49/2002 Z.z. 16. Ďalší účastník sa k vyjadreniu žalovaného písomne nevyjadril. V. Duplika žalovaného 17. Žalovaný v duplike k replike žalobcu uviedol, že zákon č. 49/2002 Z.z. niečo také, ako významnú národnú hodnotu nepozná. V ostatnom zotrval na svojom vyjadrení. 18. Žalobca vo vyjadrení k duplike poukázal na zákon č. 22/1958 Zb. o kultúrnych pamiatkach. Žalovaný podľa jeho názoru nevyvracia argument, že predmetná nehnuteľnosť nemá spôsobilosť ani podľa teraz platnej právnej úpravy mať charakter národnej kultúrnej pamiatky. Poukázal aj na zákon č. 27/1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti. VI. Verejné vyhlásenie rozsudku 19. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10, § 13 SSP vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 21.4.2021, keďže žalobca, žalovaný ani ďalší účastník nežiadali o nariadenie pojednávania. 20. Okrem uvedeného správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len ESĽP) vo veci Varela Assalino proti Portugalsku zo dňa 25.4.2002, č. sťažnosti 64336/01, v zmysle ktorého ESĽP nedospel k záveru, že článok 6 Dohovoru vždy zahŕňa právo na verejné pojednávanie bez ohľadu na povahu otázky, ktorá má byť vyriešená; je legitímne, keď vnútroštátne orgány berú do úvahy požiadavky efektivity a hospodárnosti konania [rozsudok Jan-Ake Andersson proti Švédsku zo dňa 29.10.1991, séria A č. 212-B, s. 45, § 27; rozsudok Allan Jacobsson proti Švédsku (č. 2) zo dňa 19.2.1998, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, s. 168, § 46; rozsudok Schuler-Zgraggen proti Švajčiarsku z 24. júna 1993, séria A č. 263, s. 19, § 58]. V konaní, v ktorom sa majú riešiť iba právne otázky, postačuje preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie a pre spor z nich vyplývajúci sa javia byť výhodnejšie skôr písomné vyjadrenia ako ústne prednesy. V predmetnom konaní sa správny súd (ktorý nie je súdom skutkovým, ale preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda jeho právnu stránku) na základe predloženého administratívneho spisu zameral na skúmanie právnej otázky a správnosť aplikácie ustanovení zákona č. 49/2002 Z.z., preto aj v tomto konaní možno postupovať podľa záverov ESĽP vyjadrených vo vyššie citovaných rozhodnutiach a vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. VII. Relevantné právne predpisy 21. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 22. Podľa § 2 ods. 1 až ods. 3 zákona č. 49/2002 Z.z. pamiatkový fond je súbor hnuteľných vecí a nehnuteľných vecí vyhlásených podľa tohto zákona za národné kultúrne pamiatky (ďalej len "kultúrna pamiatka"), pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny. Za pamiatkový fond sa považujú aj veci, o ktorých sa začalo konanie o vyhlásenie za kultúrne pamiatky, pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny (ods. 1). Pamiatková hodnota je súhrn významných historických, spoločenských, krajinných, urbanistických, architektonických, vedeckých, technických, výtvarných alebo umelecko-remeselných hodnôt, pre ktoré môžu byť veci predmetom individuálnej alebo územnej ochrany (ods. 2). Kultúrna pamiatka podľa tohto zákona je hnuteľná vec alebo nehnuteľná vec pamiatkovej hodnoty, ktorá je z dôvodu ochrany vyhlásená za kultúrnu pamiatku (ods. 3). 23. Podľa § 2 ods. 7 zákona č. 49/2002 Z.z. ochrana pamiatkového fondu je súhrn činností a opatrení zameraných na identifikáciu, výskum, evidenciu, zachovanie, obnovu, reštaurovanie, regeneráciu, využívanie a prezentáciu kultúrnych pamiatok a pamiatkových území. 24. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z.z. ak nastanú nové skutočnosti, môže pamiatkový úrad vyhlásenie kultúrnej pamiatky alebo vláda vyhlásenie pamiatkovej rezervácie alebo ministerstvo vyhlásenie pamiatkovej zóny zmeniť vo verejnom záujme alebo po zániku pamiatkových hodnôt aj zrušiť. Vyhlásenie ochranného pásma podľa § 18 ods. 2 môže pamiatkový úrad rozhodnutím na základe stanoviska obce vo verejnom záujme zmeniť alebo zrušiť. Ak dôjde k zrušeniu vyhlásenia kultúrnej pamiatky, pamiatkovej rezervácie alebo pamiatkovej zóny, pamiatkový úrad rozhodnutím zruší vyhlásenie ochranného pásma. 25. Podľa § 20 ods. 3 zákona č. 49/2002 Z.z. krajský pamiatkový úrad alebo pamiatkový úrad vypracúva podklady na zmenu alebo zrušenie vyhlásenia na základe podnetu právnickej osoby, fyzickej osoby alebo z vlastného podnetu. Ak ide o zmenu alebo zrušenie vyhlásenia nehnuteľnej kultúrnej pamiatky, pamiatkovej rezervácie alebo pamiatkovej zóny, k podkladu si krajský pamiatkový úrad alebo pamiatkový úrad vyžiada aj vyjadrenie obce. 26. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z.z. základná ochrana kultúrnej pamiatky je súhrn činností a opatrení vykonávaných na predchádzanie ohrozeniu, poškodeniu, zničeniu alebo odcudzeniu kultúrnej pamiatky, na trvalé udržiavanie dobrého stavu vrátane prostredia kultúrnej pamiatky a na taký spôsob využívania a prezentácie, ktorý zodpovedá jej pamiatkovej hodnote a technickému stavu. 27. Podľa § 28 ods. 1 písm. c/ zákona č. 49/2002 Z.z. vlastník kultúrnej pamiatky má právo na primeranú náhradu preukázateľnej ujmy, ktorá mu vznikne aplikáciou tohto zákona alebo rozhodnutím podľa tohto zákona. 28. Podľa § 28 ods. 2 písm. a/ zákona č. 49/2002 Z.z. vlastník kultúrnej pamiatky je povinný vykonávať na svoje náklady základnú ochranu kultúrnej pamiatky, oznámiť zmluvnej strane v prípade prevodu vlastníctva, že na kultúrnu pamiatku sa vzťahuje režim ochrany podľa tohto zákona. VIII. Posúdenie veci správnym súdom 29. Predmetom preskúmania správnym súdom je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie o zamietnutí návrhu žalobcu na zrušenie ochrany národnej kultúrnej pamiatky v k.ú. Rakoľuby, ktorej je výlučným vlastníkom od roku 2004. Medzi účastníkmi je sporné, či stavba aj v súčasnosti spĺňa charakter národnej kultúrnej pamiatky podľa zákona č. 49/2002 Z.z., resp. či došlo k zániku jej pamiatkových hodnôt. 30. Žalobcom vlastnený kaštieľ v Kočovciach bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku rozhodnutím Okresného národného výboru Trenčín zo dňa 26.9.1963 a je evidovaný v Ústrednom zozname pamiatkového fondu v registri nehnuteľných kultúrnych pamiatok pod č. 1235/1, nachádza sa na pozemku parc. č. 71/1 a je zapísaný na LV č. 984 pre k.ú. Rakoľuby, obec Kočovce, okres Nové Mesto nad Váhom. 31. Základným účelom existencie určitých nehnuteľností v postavení národných kultúrnych pamiatok je zachovanie a ochrana kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky pre nasledujúce generácie. Ide o súbor objektov, ktoré sú určitým spôsobom významné pre Slovensko, slovenský národ, resp. pre kultúrne dedičstvo Európy. 32. Žalobca cituje zákony č. 22/1958 Zb. a č. 27/1987 Zb., ktoré sú však pre právne posúdenie veci právne irelevantné, pretože prvý z nich bol účinný v čase vyhlásenia národnej kultúrnej pamiatky, čo nie je predmetom tohto súdneho preskúmavacieho konania, a druhý z nich bol zrušený zákonom č. 49/2002 Z.z., čiže ho nemožno na vec vôbec aplikovať. Skutočnosť, že národná kultúrna pamiatka, ktorú žalobca vlastní, bola vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku v roku 1963 (v čase trvania komunistického režimu na území Slovenskej republiky), bez ďalšieho neznamená, že rozhodnutie o vyhlásení národnej kultúrnej pamiatky je nezákonné, že je zrušené alebo sa považuje za nulitné. Z § 2 zákona č. 480/1991 Zb. vyplýva, že právne akty prijaté v rokoch 1948 až 1989 sa zrušujú len vtedy, ak tak ustanovujú osobitné zákony. Osobitný zákon na úseku ochrany pamiatok neobsahuje žiadne ustanovenie o zrušení rozhodnutí o vyhlásení národných kultúrnych pamiatok na území Slovenskej republiky v rokoch 1948 až 1989. Zákon č. 125/1996 Z.z., na ktorý sa žalobca tiež odvoláva, nerieši problematiku národných kultúrnych pamiatok, ale upravuje podmienky protikomunistického odboja, premlčaciu doby trestných činov, trestnosť ktorých nezanikla, zmiernenie niektorých krívd spáchaných na odporcoch komunistického režimu a na osobách, ktoré boli postihnuté jeho perzekúciami, a umiestňovanie pamätníkov, pomníkov a pamätných tabúľ, o ktoré v predmetnej veci nejde. 33. Žalobca poukazuje na to, že mu patrí primeraná náhrada preukázateľnej ujmy, ktorá mu vznikne aplikáciou zákona č. 49/2002 Z.z. alebo rozhodnutím podľa tohto zákona, správny súd k tejto námietke uvádza, že žalobca nešpecifikuje, o akú ujmu by malo ísť, či mu vôbec ujma vznikla, za akých podmienok, ako sa prejavuje v jeho sfére a čo urobil, aby jej predišiel v rámci všeobecnej prevencie. Žalobca tým zabránil správnemu súdu zaoberať sa bližšie touto jeho námietkou. Námietky žalobcu nemožno vyčítať len z toho, že zvýrazní pri citovaní celého ustanovenia § 28 zákona č. 49/2002 Z.z. len odsek 1 písmeno c/. Úlohou správneho súdu nie je vyhľadávať a predkladať dôkazy za žalobcu, ale naopak je na zodpovednosti každého účastníka súdneho konania, aby vo svoj prospech predložil súdu dôkazy, ktoré má k dispozícii (rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžp/37/2012, sp. zn. 1Sža/23/2014, sp. zn. 8Sžo/185/2010, sp. zn. 4Sžf/65/2016, atď.). 34. Vlastnícke právo žalobcu nezaniklo tým, že nehnuteľnosť v jeho vlastníctve je národnou kultúrnou pamiatkou, nakladanie s ktorou podlieha režimu zákona č. 49/2002 Z.z. 35. Správny súd poukazuje na povinnosť vlastníka kultúrnej pamiatky - žalobcu - vykonávať na jeho vlastné náklady základnú ochranu kultúrnej pamiatky, teda vykonávať opatrenia na predchádzanie ohrozeniu, poškodeniu alebo zničeniu kultúrnej pamiatky, na trvalé udržiavanie dobrého stavu vrátane prostredia kultúrnej pamiatky, ktorý zodpovedá jej pamiatkovej hodnote a technickému stavu (§ 28 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 27 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z.z.). Splnenie uvedenej povinnosti je o to dôležitejšie, že kaštieľ v roku 2006 zasiahol požiar, v jeho dôsledku zhorel krov na 90%, preborila sa časť stropov nad podlažím, žľaby boli strhnuté a do objektu začala zatekať zrážková voda(dva roky od kúpy žalobcom). Krajský pamiatkový úrad Trenčín s cieľom eliminovať daný stav riešil situáciu prekrytím budovy provizórnou drevenou konštrukciou až do začatia celkovej obnovy kaštieľa. V súčasnosti objekt chátra, hrozí deštrukcia jeho múrov a v múre sú viditeľné ďalšie trhliny. Žalobca ani len netvrdí a už vôbec nepreukazuje, aké opatrenia vykonal na predchádzanie ďalšiemu poškodeniu kaštieľa od roku 2006, kedy kaštieľ zasiahol požiar, do dňa podania jeho žiadosti o zrušenie ochrany národnej kultúrnej pamiatky, či nechal kaštieľ od požiaru v roku 2006 v samovývoji. Nevykonávaním opatrení na predchádzanie škodám na národnej kultúrnej pamiatke dochádza k jej zanedbaniu a aj prípadnému znehodnoteniu, čo však nie je dôvodom na zrušenie jej ochrany podľa § 20 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z.z. Práve naopak, vlastník národnej kultúrnej pamiatky je povinný v rámci všeobecnej prevencie vynaložiť náklady na predchádzanie ďalšiemu poškodzovaniu, ktoré by mohlo viesť až k zničeniu národnej kultúrnej pamiatky, čo je však v rozpore s cieľom zákona č. 49/2002 Z.z. a ochranou národných kultúrnych pamiatok. 36. Žalobca už v čase kúpy kaštieľa v roku 2004 musel mať vedomosť, že ide o národnú kultúrnu pamiatku, na ktorú sa vzťahuje osobitný režim ochrany podľa zákona č. 49/2002 Z.z., pretože už v roku 2004 existovala zákonná povinnosť vlastníka oznámiť zmluvnej strane v prípade prevodu vlastníctva, že na kultúrnu pamiatku sa vzťahuje režim ochrany podľa tohto zákona (§ 28 ods. 2 písm. c/ zákona č. 49/2002 Z.z.), teda aj vlastníka, od ktorého žalobca kaštieľ v roku 2004 kúpil. Ak by predchádzajúci vlastník žalobcu neupozornil, že ide o národnú kultúrnu pamiatku, ide o porušenie zmluvných povinností v rámci synalagmatického vzťahu medzi žalobcom a predchádzajúcim vlastníkom kaštieľa, ktoré však správny súd nie je kompetentný v tomto konaní riešiť. 37. Podľa názoru správneho súdu z administratívneho spisu aj zo súdneho spisu, do ktorého účastníci konania založili fotografie súčasného stavu dotknutej národnej kultúrnej pamiatky, jednoznačne vyplýva aj v súčasnosti existencia (hoci aj len torzálna) pamiatkových hodnôt, ktoré jednoznačne a podrobne špecifikoval prvostupňový správny orgán v rozhodnutí: - urbanistická hodnota: kaštieľ zaujíma dominantnú polohu pri ceste č. 507 Piešťany - Beckov - Tren- čín, stojí na križovatke starej cesty z Nového Mesta nad Váhom. Aj napriek súčasnému stavu pretrváva jeho urbanistická hodnota v rámci štruktúry osídlenia, - architektonická hodnota: napriek rozsiahlej deštrukcii a úbytku pôvodnej hmoty kaštieľa sú predmetom ochrany naďalej všetky pôvodné zachované architektonické, hmotovo-tvarové, hmotovo-priestorové, dispozičné a konštrukčné riešenia a fasády. Architektonickú pamiatkovú hodnotu napriek súčasnému stavu vykazuje objekt na zachovaných hmotách (členenie fasád, nárožné arkiere na čelnej fasáde, relikty dispozície a klenbového systému, rámovanie a veľkosť okenných otvorov ako aj archeologické nálezy a situácie zistené aj neodkryté), - výtvarná hodnota: cenné prvky z výtvarného hľadiska predstavujú predovšetkým torzá renesančnej sgrafitovej výzdoby hlavnej uličnej fasády. Vzhľadom na havarijný stav objektu hrozí ich zánik, avšak nateraz pretrvávajú a naďalej podliehajú ochrane, - umelecko-remeselná hodnota: je predpokladané zachovanie kamenných portálov a klenbového systému suterénu, - historická hodnota: Kaštieľ je aj v súčasnom stave nositeľom historickej hodnoty. Objekt koexistoval a v budúcnosti opätovne môže spoluvytvárať „život" v obci, tak ako v minulých storočiach. Kaštieľ je nenahraditeľným dokladom samostatnej správnej jednotky - panstva Rakoľuby. Kaštieľ je najstaršou stavbou v obci, ktorý vznikla už v polovici 17. storočia a nesie teda nijako neumenšenú historickú pamiatkovú hodnotu. Najstaršie stavby v obciach zvyknú byť ako národné kultúrne pamiatky kostoly. To, že najstaršou stavbou v obci Kočovce nie je sakrálna, ale profánna stavba, robí kaštieľ ešte vzácnejším. 38. Z alternatívneho výpočtu charakteristík pamiatkovej hodnoty vyplýva, že zákonom vymenované vlastnosti nemusia byť pri jednotlivej národnej kultúrnej pamiatke splnené všetky kumulatívne - v § 2 ods. 2 zákona č. 49/2002 Z.z. to zákonodarca vyjadril slovom „alebo“ („Pamiatková hodnota je súhrn významných historických, spoločenských, krajinných, urbanistických, architektonických, vedeckých, technických, výtvarných alebo umelecko-remeselných hodnôt, pre ktoré môžu byť veci predmetom individuálnej alebo územnej ochrany.“). Zo synonymického slovník slovenčiny z roku 2004 vyplýva, že spojka „alebo“ vyjadruje vylučovací vzťah často s príznakom eventuality. Preto je prípustné, ak niektorá národná kultúrna pamiatka má len niektoré vlastnosti predpokladané § 2 ods. 2 zákona č. 49/2002 Z.z., tak ako je tomu aj v predmetnej právnej veci. 39. Podľa názoru správneho súdu v danom prípade nedošlo k zániku pamiatkových hodnôt národnej kultúrnej pamiatky vo vlastníctve žalobcu, ktoré by mali za následok zrušenie vyhlásenia národnej kultúrnej pamiatky podľa § 20 ods. 1 zákona č. 496/2002 Z.z. 40. Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov dospel správny súd k záveru, že žalovaný správne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil, v jeho konaní sa nevyskytli vady, ktoré by mali negatívny vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd preto žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú podľa § 190 SSP. 41. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nezistil podmienky, na základe ktorých to možno spravodlivo požadovať. O náhrade trov konania ďaklšieho účastníka správny súd rozhodol podľa § 169 SSP a náhradu trov konania mu nepriznal, pretože mu neuložil takú povinnosť, pre ktorú by mu vznikli trovy. 42. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jeden mesiac od jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).