Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/167/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201072 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Fulcová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1019201072.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členiek senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a JUDr. Otílie Belavej, v právnej veci žalobcu: Z. S., narodeného dňa XX.XX.XXXX, trvale bytom Č.G. X, XXX XX, I., štátny občan Slovenskej republiky, zastúpeného: KADUC & PARTNERS s.r.o., IČO: 50 290 762, so sídlom Trojičné námestie 4, Trnava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo:KM-OLVS-65/2019/RK zo dňa 31.05.2019, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie Ministerky vnútra Slovenskej republiky Číslo: KM- OLVS-65/2019/RK zo dňa 31.05.2019 v spojení s rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky KM-TO-2019/003578-005 zo dňa 21.03.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Priebeh administratívneho konania 1. Z pripojeného administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že žalobca sa na základe žiadosti o sprístupnenie informácií zo dňa 17.07.2019 (ďalej aj ako „Žiadosť“) domáhal sprístupnenia informácie od Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej aj ako MV SR), a to: Koncepcie rozvoja a riadenia Policajného zboru, ktoré k žiadosti o zaradenie do prebiehajúceho výberového konania na funkciu prezidenta Policajného zboru priložili uchádzači S. K., U. Š., A. P. a U. Z.. Informácie žalobca žiadal zaslať v elektronickej podobe na jeho emailovú adresu: W.Y..T..sk. 2. Dňa 21.03.2019 vydalo MV SR rozhodnutie KM-TO- 2019/003578-005, ktorým žiadosti žalobcu nevyhovelo a ním požadovanú informáciu odmietlo sprístupniť s poukazom na ust. § 9 ods. 1 v spojení s ust. § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ZSI“) s odôvodením, že sprístupnenie žiadaných údajov podlieha obmedzeniu prístupu k informáciám ustanovenom v § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií - ochrane osobnosti a súkromia. V odôvodnení rozhodnutia MV SR ďalej uviedlo, že pri posudzovaní možnosti sprístupnenia Koncepcií rozvoja a riadenia Policajného zboru, ktoré k žiadosti o zaradenie do prebiehajúceho výberového konania na funkciu prezidenta Policajného zboru priložili v žiadosti menovaní uchádzači dospelo k záveru, že v uvedenom prípade je nutné pristúpiť k ochrane osobnosti a súkromia dotknutých fyzických osôb, ktorá nachádza svoj základ v zákone o slobode informácií, Ústave Slovenskej republiky a rovnako v občianskom zákonníku. 3. Poukázal na to, že Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach uvádza, že „súkromný život“ je veľmi široký pojem zahŕňajúci aspekty fyzickej ale aj sociálnej identity jednotlivca, vrátane práva na osobnú autonómiu, osobný rozvoj, zakladania a rozvíjania vzťahov s inými ľuďmi (Pretty vs. Veľká Británia). Účelom je vytvorenie pozitívneho záväzku štátu spočívajúcom v účinnom rešpekte súkromného a rodinného života jednotlivca. Pojem súkromný život rovnako nemožno vykladať reštriktívne. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva do neho zaraďuje aj aktivity profesijné, obchodné či spoločenské (Nimietz vs. Nemecko). 4. Argumentoval aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Sžo 250/2008, podľa ktorého je právo na ochranu súkromia právom osoby rozhodnúť sa podľa vlastného uváženia, či, v akom rozsahu a akým spôsobom majú byť skutočnosti jej osobného súkromia iným sprístupnené, súčasťou uvedeného práva je i ochrana osobných údajov, ale aj tých informácií a skutočností, ktoré nemožno kvalifikovať ako osobné údaje, t.j. napr. písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, atď. 5. Podľa MV SR kolízia medzi právom na ochranu súkromia a právom na informácie nastáva najmä v prípadoch, ak sa dopyt na informácie dotýka verejne činných osôb. Pri posudzovaní pomeru kolidujúcich ústavných práv v takýchto prípadoch je nutné v prvom rade vnímať aspekt práva na informácie vo vzťahu k výkonu zákonných právomocí nositeľa práva na ochranu súkromia na verejnosti. 6. Povinná osoba teda pri možnosti sprístupnenia žiadaných informácií pristúpila k skúmaniu možného zásahu do ústavných práv jednotlivca, pričom dospela k záveru, že v uvedenom prípade je nevyhnutné pristúpiť k uplatneniu práva na ochranu osobnosti a súkromia dotknutých osôb. Povinná osoba uviedla, že Koncepcia rozvoja a riadenia Policajného zboru predstavuje písomnosť, ktorej obsahom sú informácie týkajúce sa názorov na súčasné fungovanie Policajného zboru, predstavy o budúcom fungovaní Policajného zboru a celkovom rozvoji vrátane plánov jeho riadenia do budúcna jednotlivcov, ktorí túto písomnosť vypracovali. Zároveň tieto písomnosti môžu obsahovať určité minulé skúsenosti a prax jednotlivých dotknutých osôb, preto povinná osoba na základe vyššie uvedených skutočností mala bez najmenších pochybností za to, že požadované informácie možno subsumovať pod také informácie, na ktoré sa vzťahujú dôvody obmedzenia prístupu k informáciám podľa § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií., nakoľko ide o informácie, dotýkajúce sa osobnosti a súkromia fyzických osôb. Tieto údaje podľa povinnej osoby zasahujú priamo do osobnostných práv subjektu, ktorého sa týkajú, preto je na ich sprístupnenie potrebné udelenie predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby, resp. existencia osobitného právneho predpisu. V tomto prípade ide o zákon č. 73/1998 Z.z., ktorý však takúto povinnosť povinnej osobe nestanovuje. Zákon č. 73/1998 Z.z. v súvislosti s uchádzačmi a výberovým konaním nestanovuje povinnosť zverejňovať prílohu k žiadosti, ktorou je Koncepcia rozvoja a riadenia Policajného zboru, preto je pri možnosti sprístupnenia žiadaných údajov nevyhnutné pristúpiť k aplikácii predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutých osôb. Z predmetnej žiadosti nevyplýva, že by dotknuté osoby udelili predchádzajúci písomný súhlas na sprístupnenie informácií, tak ako to vyplýva z § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií a žiadateľ nijakým spôsobom nepreukázal udelenie predchádzajúceho písomného súhlasu so sprístupnením požadovaných informácií dotknutej osoby. Vzhľadom na to, že žiadateľ takýto súhlas nepredložil a povinná osoba týmto súhlasom nedisponuje, nebolo podľa povinnej osoby možné informácie požadované žiadateľom vzhľadom na ochranu osobnosti a súkromia sprístupniť. 7. Proti povinnej osoby podal žalobca v zákonnej lehote rozklad, v ktorom namietal, že v uvedenej veci došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu a nedostatočnému odôvodneniu veci a napadnuté rozhodnutie žiadal zrušiť. Žalobca namietal nesprávne posúdenie miery ochrany poskytovanej informácie, ako aj to, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a s nálezmi Ústavného súdu. 8. Žalobca poukázal na činnosť a judikatúru ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré sa v prípade posudzovania zásahov do ochrany súkromia zaoberajú nielen tým, či sa sťažnosť dotýka súkromia jednotlivca, ale aj tým, či došlo k zásahu do súkromného rodinného života a ak k zásahu došlo, či je oprávnený. V prípade stretu s iným právom, napr. právom na informácie je potrebné tieto práva vyvážiť. V tomto posúdení bolo podľa žalobcu potrebné zvážiť aj postavenie konkrétnej osoby vo verejnom živote, pričom v prípade osôb verejne činných alebo takých, ktoré významným spôsobom formujú alebo ovplyvňujú verejný život je ochrana súkromia užšia. Prevažujúci verejný záujem môže byť významný do tej miery, že môže prevážiť nad ochranou súkromia. 9. Žalobca v podanom odpore poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu SR, týkajúcu sa konštatovania zúženia priestoru súkromnej sféry príslušníkov Mestskej polície v dôsledku zvýšenej kontroly verejnosti nad ich činnosťou. 10. Žalobca uviedol, že MV SR sa v rozhodnutí nezaoberalo aspektmi pre určenie, či ide o prejavy osobnej povahy požívajúce ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka a či došlo k zásahu a ak áno, či je tento primeraný. Zároveň poukázal na skutočnosť, že požadovaný dokument je strategickým dokumentom, ktorý nie je výrazne spätý s intímnou sférou jednotlivca. Vzťah takéhoto dokumentu k súkromiu kandidáta podľa žalobcu nemožno pomeriavať k takým prejavom osobnej povahy, ako sú denníkové záznamy, korešpondencia a iné, ktoré požívajú osobitný režim ochrany podľa Občianskeho zákonníka. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že o požadovanej informácii možno dôvodne predpokladať, že bude predmetom verejnej kontroly, a to v priebehu výberového konania. V prípade menovania kandidáta za prezidenta Policajného zboru by Koncepcia rozvoja a riadenia Policajného zboru spadala pod definíciu všeobecného materiálu nelegislatívnej povahy, ktorý môže byť v súlade so Smernicou na prípravu a predkladanie materiálov na rokovanie vlády predložený na rokovanie vlády Slovenskej republiky a tiež zverejnený na webovom sídle Úradu vlády. Podľa žalobcu uvedená informácia podlieha povinnému zverejneniu v rámci verejného rokovania výboru NR SR, preto každý z kandidátov mohol predpokladať, že tieto informácie budú použité na splnenie zákonnej povinnosti, resp. na splnenie úlohy realizovanej vo verejnom záujme, a to aj sprístupnenia, či dokonca zverejnenia. Vzhľadom na vyššie uvedené mal žalobca za to, že sprístupnenie požadovaných informácií nesmeruje k žiadnemu, príp. k minimálnemu zásahu do súkromia kandidátov a sprístupnenie či dokonca zverejnenie informácií nespôsobí väčší zásah do súkromia dotknutej osoby, ako je zverejnenie v rámci rokovania výboru NR SR. 11. Žalovaný svojím rozhodnutím Číslo: KM-OLVS-65/2019/RK zo dňa 31.05.2019 (ďalej aj ako „Napadnuté rozhodnutie“) podaný rozklad zamietol a rozkladom napadnuté rozhodnutie potvrdil. Napadnuté rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 05.06.2019. II. Napadnuté rozhodnutie žalovaného 12. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tak, nezistil žiadne dôvody, ktoré by opodstatňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Podľa žalovaného povinná osoba postupovala v súlade s ustanovením § 32 ods. 1 Správneho poriadku so záverom, že boli zistené dôvody nesprístupnenia požadovanej informácie podľa § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií - ochrana osobnosti a súkromia. Žalovaný poukázal na Čl. 16 Ústavy SR, § 11 ods. 1 Občianskeho zákonníka, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo 250/2008 (podľa ktorého je právo na ochranu súkromia právom osoby rozhodnúť sa podľa vlastného uváženia, či, v akom rozsahu a akým spôsobom majú byť skutočnosti jej osobného súkromia iným sprístupnené, súčasťou uvedeného práva je i ochrana osobných údajov, ale aj tých informácií a skutočností, ktoré nemožno kvalifikovať ako osobné údaje, t.j. napr. písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, atď.) 13. Žalovaný uviedol, že pri posudzovaní žalobcovej žiadosti bolo potrebné vychádzať zo základnej premisy, a to, že právo jedného človeka končí tam, kde začína právo druhého a obe Ústavou Slovenskej republiky garantované práva, tak právo na súkromie, ako aj právo na informácie majú svoje hranice. Kolízia medzi zmienenými právami nastáva najmä v prípadoch, ak sa dopyt na informácie dotýka verejne činných osôb. Pri posudzovaní pomeru kolidujúcich ústavných práv v takýchto prípadoch bolo nutné v prvom rade vnímať aspekt práva na informácie vo vzťahu k výkonu zákonných právomocí nositeľa práva na ochranu súkromia na verejnosti. 14. Žalovaný sa stotožnil so záverom povinnej osoby, podľa ktorého Koncepcia rozvoja a riadenia PZ predstavuje písomnosť, ktorej obsahom sú informácie týkajúce sa názorov na súčasné fungovanie PZ, predstavy o budúcom fungovaní PZ a celkovom rozvoji vrátane plánov jeho riadenia do budúcna jednotlivcov, ktorí túto písomnosť vypracovali. Zároveň tieto písomnosti môžu obsahovať určité minulé skúsenosti a prax jednotlivých dotknutých osôb. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mal za to, že v prípade požadovaných informácií ide o informácie, dotýkajúce sa osobnosti a súkromia fyzických osôb, a teda o informácie, na ktoré sa vzťahujú dôvody obmedzenia prístupu k informáciám podľa § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií. Keďže predmetné údaje zasahujú priamo do osobnostných práv subjektu, ktorého sa týkajú, na ich sprístupnenie je podľa žalovaného potrebné udelenie predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby, resp. existencia osobitného právneho predpisu. 15. Osobitným predpisom podľa žalovaného je v tomto prípade zákon č. 73/1998 Z.z., ktorý však takúto povinnosť povinnej osobe neukladá. Zákon o štátnej službe príslušníkov v súvislosti s uchádzačmi a výberovým konaním neukladá povinnosť zverejňovať prílohu k žiadosti, ktorou je Koncepcia rozvoja a riadenia PZ, preto bolo pri možnosti sprístupnenia žiadaných údajov nevyhnutné pristúpiť k aplikácii predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutých osôb. Vzhľadom na to, že žalobca takýto súhlas nepredložil a povinná osoba týmto súhlasom nedisponovala, nebolo možné informácie požadované žalobcom vzhľadom na ochranu osobnosti a súkromia sprístupniť. 16. Žalovaný poukázal na to, že v súlade so zákonom o štátnej službe príslušníkov uchádzača, ktorý spĺňa predpoklady podľa § 33a ods. 3 uvedeného zákona a ktorý doručil žiadosť o zaradenie do výberového konania spolu so životopisom a Koncepciou rozvoja a riadenia PZ pozve MV SR na výberové konanie a po pozvaní uchádzačov zverejní na webovom sídle ich životopisy. Uchádzači prezentovali Koncepciu rozvoja a riadenia PZ ústne pred odbornou komisiou menovanou podľa § 33c ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov na jej neverejnom zasadnutí ako svoju predstavu o rozvoji a riadení PZ a s ktorou súťažili pred komisiou o post prezidenta PZ. Žalovaný mal za to, že sprístupnenie uvedených informácií ako „súťažnej" koncepcie v neverejnom výberovom konaní pred odbornou komisiou by bolo kontraproduktívne. 17. Poukázal na to, že zákon o štátnej službe nestanovuje povinnosť zverejňovať Koncepciu rozvoja a riadenia PZ (Koncepcia). Preto sa stotožnil s názorom prvostupňového správneho orgánu, že ide o také údaje, na ktoré sa právo na ochranu osobnosti a súkromia v plnej miere vzťahuje. 18. Argumentáciu žalobcu spočívajúcu v tom, že predmetná koncepcia v prípade úspešného uchádzača o post prezidenta Policajného zboru by predstavovala dokument nelegislatívneho charakteru, ktorý môže byť prerokovaný na rokovaní vlády, považoval žalovaný za irelevantnú a uviedol, že predmetný dokument vytvorený jednotlivými uchádzačmi o funkciu prezidenta PZ je predovšetkým „súťažným“ podkladom za účelom výberu kandidáta na funkciu prezidenta PZ. 19. Z uvedených dôvodov sa žalovaný stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ktorý podľa jeho názoru vecne správne a náležite odôvodnil, prečo požadované informácie nie je možné žalobcovi sprístupniť. III. Žaloba 20. Žalobca sa žalobou doručenou súdu v zákonnej lehote dňa 31.07.2019 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného ako i rozhodnutia povinnej osoby a vec žiadal vrátiť na ďalšie konanie. 21. Žalobca napadnutému rozhodnutiu vyčítal nesprávne právne posúdenie a nedostatočné odôvodnenie. Nesúhlasil s tým, že Koncepcia je prejavom osobnej povahy každého z uchádzačov o funkciu prezidenta PZ, čoho dôsledkom je možné tieto dokumenty sprístupniť len s predchádzajúcim súhlasom dotknutej osoby (tzn. uchádzača o funkciu) a že sa na dané informácie vzťahujú dôvody obmedzenia prístupu k informáciám v zmysle § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií. 22. Žalobca je presvedčený, že subsumovaním Koncepcie pod rámec prejavov osobnej povahy, na ktoré sa vzťahuje výnimka v zmysle § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií, žalovaný nesprávne právne posúdil jeho žiadosť o sprístupnenie informácií. Žalobca bol názoru, že na ním požadované informácie nie je možné aplikovať tieto dôvody obmedzenia prístupu k informáciám a predmetné informácie mu zo strany povinnej osoby mali byť poskytnuté. 23. Žalobca poukázal na to, že žiadal sprístupnenie materiálu koncepčného charakteru, ktorý slúži ako podklad pre výberové konanie na funkciu prezidenta PZ. 24. V zmysle § 5 ods. 5 zákona o slobode informácií pritom platí, že ministerstvá zverejňujú materiály programového, koncepčného a strategického charakteru a texty navrhovaných právnych noriem po ich uvoľnení na medzirezortné pripomienkové konanie. Žalobca uviedol, že podľa názoru žalovaného je možné aj Koncepciu subsumovať pod uvedený rámec povinne zverejňovaných informácií v zmysle § 5 ods. 5 zákona o slobode informácií, a to napriek tomu, že MV SR nie je autorom predmetných koncepcií rozvoja a riadenie PZ. Ustanovenie § 5 ods. 5 zákona o slobode informácií totižto explicitne nestanovuje, že ministerstvo musí byť priamo autorom zverejňovaných materiálov - z normatívneho textu je možné teleologickým a systematickým výkladom odvodiť, že ministerstvá majú povinnosť zverejňovať všetky koncepčné materiály, ktoré majú k dispozícii, tzn. aj tie, ktoré vypracovali, ako aj tie, ktoré nadobudli zákonným spôsobom (napríklad od uchádzačov o funkciu prezidenta PZ). 25. Žalobca uviedol, že si uvedomuje, že žalovaný v procese rozhodovania o Žiadosti musel zohľadňovať ústavné právo na informácie a vážiť na jednej strane právo na ochranu osobnosti a súkromia uchádzačov o funkciu prezidenta PZ a na druhej strane právo verejnosti na informácie. Zároveň však bol presvedčený, že v prípade informácií, ktoré požadoval prostredníctvom svojej Žiadosti, malo prevážiť právo verejnosti na informácie nad osobnostnými právami dotknutých osôb. Tak ako konštatoval v odôvodnení Rozhodnutia aj samotný žalovaný, Koncepcia predstavuje písomnosť, ktorej obsahom sú informácie týkajúce sa zhodnotenia súčasného fungovania PZ, ako aj vízie budúceho fungovania PZ. 26. Podľa názoru žalobcu majú takéto informácie osobitný verejný význam, keďže sa bezprostredne týkajú verejnej inštitúcie (PZ) a predstavujú súbor informácií, ktoré majú potenciál v budúcnosti reálne formovať funkčnú a organizačnú podobu tejto verejnej inštitúcie. Zároveň sa podľa žalobcu tieto informácie v žiadnom prípade netýkajú a nedotýkajú súkromia uchádzačov o funkciu prezidenta PZ, rovnako ako ani nepredstavujú informácie, ktoré by boli späté s intímnou sférou jednotlivca - v danom prípade žalobca nepožadoval zverejnenie písomností, ktoré by mali osobnú povahu (denníkové záznamy; listová korešpondencia; fotografické, zvukové či iné obrazové záznamy a podobne), ale písomnosti, ktoré majú odborný koncepčný charakter. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že povaha požadovaných informácií (tzn. obsah Koncepcie) nie je taká, aby sa na nich mohol aplikovať osobitný režim ochrany podľa Občianskeho zákonníka a aby sa na ich použitie vyžadoval súhlas dotknutej osoby (§ 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka) prípadne existencia zákonnej licencie. 27. Žalobca poukázal na to, že pri posudzovaní konfliktu práva na informácie a ochrany osobnostných práv sa zohľadňuje aj postavenie konkrétnej osoby vo verejnom živote, pričom v prípade osôb verejne činných alebo takých, ktoré významným spôsobom formujú, ovplyvňujú verejný život, je ochrana súkromia užšia. Prevažujúci verejný záujem môže byť významný do tej miery (major public concern), až môže prevážiť nad ochranou súkromia, a to dokonca až do tej miery, že je primerané zverejnenie údajov o zdravotnom stave dotknutej osoby (Editions Plon proti Francúzsku, sťažnosť č. 58148/00, § 53). 28. Žalobca poukázal aj na známy nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 44/00 z 5. januára 2001, v ktorom sa ústavný súd zaoberal otázkou, či vyhotovovanie obrazových a zvukových záznamov zamestnancov Mestskej polície možno považovať za prejav osobnej povahy, ktorý možno sprístupniť len so súhlasom dotknutej osoby. Ústavný súd uviedol, že pri uplatňovaní týchto základných práv ide o vytvorenie primeranej rovnováhy medzi právom na informácie na strane jednej a právom na súkromie toho (tých), o ktorom sa informácie získavajú, pričom sa uznáva, že u osôb verejného záujmu dochádza k zúženiu priestoru ich súkromnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany ich osobnostných práv: „každá osoba vystupujúca na verejnosti musí strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad svojou činnosťou“. Ústavný súd v tomto svojom rozhodnutí zdôraznil, že predmetom ochrany sú len rýdzo osobné práva fyzickej osoby ovplyvňujúce rozvoj jeho osobnosti (sú s ním úzko späté), hlavným zmyslom a cieľom takejto občianskoprávnej ochrany je všestranný rozvoj a uplatnenie osobnosti človeka. Toto hľadisko je potom rozhodujúce aj pri určení, ktoré práva fyzickej osoby a v akom rozsahu sú týmto ustanovením Občianskeho zákonníka chránené. Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie a ani za prejav osobnej povahy (v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka) nemožno u verejného činiteľa - zamestnanca mestskej polície považovať výkon jeho zákonom upravenej služobnej právomoci na verejnosti. Predmetné prejavy sa totiž netýkali súkromnej sféry, ale výkonu ich právomocí. Preto ústavný súd na vyhotovovanie snímky pri výkone služby nepozeral ako na prejav osobnej povahy a konštatoval, že v danom prípade došlo obmedzením práva na informácie k porušeniu práv sťažovateľa. 29. Keďže povaha a obsah materiálov požadovaných žalobcom bezprostredne súvisí s budúcim výkonom funkcie prezidenta PZ, je možné ich vnímať ako písomnosti, ktoré boli vytvorené osobou, ktorá vstupuje do verejného priestoru a prezentuje nimi názory a informácie, ktoré sú predmetom verejného záujmu, keďže majú potenciál formovať verejný priestor resp. podobu verejnej inštitúcie (PZ). V tomto ohľade sú požadované dokumenty nielenže predmetom legitímneho verejného záujmu, avšak zároveň súvisia (podobne ako v analogickom prípade so zamestnancom mestskej polície) s potenciálnym budúcim výkonom zverenej právomoci prezidenta PZ. 30. Žalobca poukázal aj na to, že osobné názory uchádzačov o funkciu prezidenta PZ musia byť prezentované aj v rámci verejného vypočutia kandidátov vo výbore NR SR pre obranu a bezpečnosť. Sprístupnenie požadovanej informácie žalobcovi nespôsobí väčší zásah do súkromia kandidátov než ich zverejnenie a prezentácia počas rokovania výboru NR SR pre obranu a bezpečnosť. 31. V súvislosti s účelom a zmyslom požadovaných dokumentov, tzn. v súvislosti s tým, že boli podkladovým materiálom pre výberové konanie na verejnú funkciu, žalobca poukázal na právny názor NS SR, ktorý v skutkovo analogickej veci (rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžo/76/2015) skonštatoval, že verejný záujem na transparentnosti výberových konaní a verejnej občianskej kontrole prevažuje nad potrebou ochrany osobnostných práv kandidátov na verejnú funkciu (pozn. v danom prípade na funkciu sudcu). S ohľadom na verejný záujem NS SR v danom prípade umožnil sprístupnenie hodnotiacich hárkov kandidátov a uviedol, že ich sprístupnením nemôže dôjsť k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv uchádzača. Žalobca je presvedčený, že uvedený právny názor sa dá analogicky aplikovať aj na zverejnenie Koncepcie, keďže tento dokument bol súčasťou podkladových materiálov pre proces výberového konania podobne, ako nimi boli aj hodnotiace hárky v prípade, ktorý posudzoval NS SR. 32. Podľa žalobcu je verejný záujem a právo na prístup k informáciám jedným z najpodstatnejších výdobytkov transformácie Slovenskej republiky na slobodnú demokratickú spoločnosť a tvorí bariéru voči kabinetnému výkonu verejnej moci a umožňujú podrobiť výkon verejnej moci kontrole zo strany verejnosti (nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 830/2016). 33. Z rozhodovacej praxe NS SR podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám má slúžiť ako nástroj spoločenskej kontroly (rozsudok NS SR sp. zn. 10Sžo/191/2015). 34. Žalobca svojou žiadosťou chcel využiť tento nástroj spoločenskej kontroly, čo mu však bolo v dôsledku konania žalovaného znemožnené. Žalobca bol presvedčený, že informácie, o ktorých zverejnenie žiadal žalovaného, mu mali byť - vzhľadom na to, že sú predmetom verejného záujmu - poskytnuté a nesprístupnenie požadovaných informácii bolo protiústavným obmedzením jeho práva na informácie. IV. Vyjadrenie žalovaného 35. Elektronickým podaním zo dňa 16.10.2019 sa žalovaný vyjadril k žalobe nasledovne: 36. Žalovaný s poukazom na ustanovenia § 33a ods. 1, ods. 3 a § 33b ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. uviedol, že uchádzači k žiadosti o zaradenie do výberového konania priložili aj Koncepciu, ktorú následne ústne prezentovali pred odbornou komisiou menovanou podľa § 33c ods. 1 zákona o štátnej službe na jej neverejnom zasadnutí ako svoju predstavu o rozvoji a riadení PZ a ktorou súťažili pred komisiou o post prezidenta PZ s ostatnými uchádzačmi. 37. Koncepciu považoval podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií za informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia uchádzačov, za písomnosť osobnej povahy obsahujúce ich predstavy fungovania PZ, predstavy celkového rozvoja PZ ako aj ich predstavy a plány riadenia PZ, ktorou pred odbornou komisiou na neverejnom zasadnutí súťažili o post prezidenta PZ s ďalšími uchádzačmi. 38. Právnym základom spracúvania osobných údajov na účely výberového konania na funkciu prezidenta PZ je zákon o štátnej službe. Rozsah spracúvaných osobných údajov je ustanovený v § 33a až 33e zákona o štátnej službe. Osobné údaje pri vymenovaní do funkcie prezidenta Policajného zboru možno poskytnúť alebo zverejniť v rozsahu hodnosť, titul, meno, priezvisko, funkcia v súlade s ustanovením § 78 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov spolu s informáciami v rozsahu podľa ustanovenia § 33a ods. 3 zákona o štátnej službe. Na základe uvedeného podľa žalovaného platí, že pri poskytovaní alebo zverejňovaní informácií k výberovému konaniu je potrebné, aby osobné údaje, ktoré sú súčasťou zverejnených informácií, boli poskytované alebo zverejňované v rozsahu uvedenom v zákone o štátnej službe. 39. Žalovaný poukázal na to, že zákon o štátnej službe v súvislosti s výberovým konaním na funkciu prezidenta PZ neukladá povinnosť zverejňovať prílohu k žiadosti, ktorou je Koncepcia, preto je pri možnosti sprístupnenia žiadaných údajov nevyhnutné pristúpiť k aplikácii predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutých osôb, čo však v danom prípade žalobca nepredložil a ani povinná osoba takýmto súhlasom nedisponuje. 40. K námietke žalobcu uvedenej v žalobnom bode č. 13 o tom, že podľa § 5 ods. 5 zákona o slobode informácií ministerstvá zverejňujú materiály programového, koncepčného a strategického charakteru a texty navrhovaných právnym noriem po ich uvoľnení na medzirezortné pripomienkové konanie, z čoho podľa žalobcu vyplýva, že požadované informácie možno subsumovať pod uvedený rámec povinne zverejňovaných informácií uvádzame, že tvrdenie žalobcu v tejto súvislosti neobstojí. Žalobcom požadované Koncepcie sú písomnosťami vypracovanými jednotlivými uchádzačmi o funkciu prezidenta PZ a boli prílohou ich žiadosti o zaradenie do výberového konania. Predmetné koncepcie podľa žalovaného nie sú koncepčnými dokumentmi MV SR a z tohto dôvodu mal za to, že ich nemožno subsumovať pod ustanovenie § 5 ods. 5 zákona o slobodnom prístupe k informáciám a v žiadnom prípade podľa neho nejde o povinne zverejňovanú informáciu. 41. K žalobnému bodu č. 19, v ktorom žalobca poukázal na nález ÚS SR, sp. zn. II ÚS 44/00 z 5. januára 2001, o vyhotovovaní obrazových a zvukových záznamov zamestnancami mestskej polície pri výkone ich služby, považoval v predmetnej veci za irelevantné. 42. Obdobne považujeme za irelevantné aj poukázanie na právny názor NS SR vyslovený vo svojom rozsudku, sp. zn. 5Sžo/76/2015, vo veci sprístupnenia hodnotiacich hárkov vo výberovom konaní sudcov. Žalovaný zastával názor, že uvedený právny názor nemožno analogicky aplikovať aj na zverejnenie Koncepcie predloženej uchádzačmi do „súťaže“ o túto funkciu vo výberovom konaní. Podľa § 33b ods. 5 zákona o štátnej službe sa na webovom sídle Ministerstva vnútra SR zverejňuje iba životopis pozvaných uchádzačov do výberového konania na funkciu prezidenta PZ. 43. Vo veci teda opätovne konštatoval, že v uvedenom prípade ide o dokumenty, ktoré považuje za prejav súkromia a osobnosti dotknutých osôb, ktoré nepodliehajú zverejneniu. 44. Sčasti je možné stotožniť sa s názorom žalobcu o širšom rozsahu zásahu do osobných a osobnostných práv verejne činných osôb, avšak podľa názoru žalovaného v uvedenom prípade je tento širší rozsah zásahov daný samotným zákonom o štátnej službe príslušníkov PZ, ktorý ustanovuje povinnosť zverejňovať životopis (obsahuje údaje, ktoré sa týkajú súkromia ako vzdelanie, pracovné skúsenosti, osobnostné predpoklady a iné), avšak nestanovuje povinnosť zverejňovať Koncepciu, preto tieto údaje naďalej považoval za také, na ktoré sa právo na ochranu osobnosti a súkromia v plnej miere vzťahuje. 45. Žalovaný zotrval na tom, že napadnuté rozhodnutie je zákonné a riadne odôvodnené, postup prvostupňového správneho orgánu a druhostupňového správneho orgánu bol v súlade so zákonom. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby správny súd žalobu zamietol. V. Skutkové a právne závery správneho súdu. 46. Krajský súd v Bratislave ako správny súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 11 ods. 1 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného nespĺňa podmienky zákonnosti a ako také bolo potrebné ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 1 písm. c) v spojení s § 191 ods. 4 SSP. Súd rozhodol bez nariadenia pojednávania s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23.02.2021 (§ 137 ods. 4 SSP). 47. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 48. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 49. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 50. Podľa § 191 ods. 1 SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 51. Podľa § 191 ods. 4 SSP, ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci. 52. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 53. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. 54. Podľa § 5 ods. 5 zákona č. 211/2000 Z.z., ministerstvá, ostatné ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy zverejňujú materiály programového, koncepčného a strategického charakteru a texty navrhovaných právnych noriem po ich uvoľnení na medzirezortné pripomienkové konanie. 55. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba. Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté. 56. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 57. Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. 58. Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka, privolenie nie je potrebné, ak sa vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona. 59. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z., ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3). 60. Podľa ustanovenia § 19 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z., o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy. 61. Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia. 62. Podľa ustanovenia § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. 63. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 64. Podľa ustanovenia § 46 zákona č. 71/1967 Zb., rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 65. Podľa ustanovenia § 47 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. 66. Podľa ustanovenia § 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb., výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. 67. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb., v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 68. Podľa ustanovenia § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb., ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. 69. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 70. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR, orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku, podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon. 71. Predmetom súdneho prieskumu bolo zistiť, či došlo k porušeniu subjektívnych práv žalobcu vydaním napadnutého rozhodnutia č. KM-TO- 2019/003578-005 zo dňa 21.03.2019, ktorým odmietol žalovaný žiadosť žalobcu o poskytnutie požadovaných informácii /Koncepcie/ a ktoré bolo následne potvrdené rozhodnutím ministerky vnútra Slovenskej republiky č. KM-OLVS-65/2019/RK zo dňa 31.05.2019. 72. Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie a ani za prejav osobnej povahy (v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka) nemožno u verejného činiteľa - zamestnanca mestskej polície považovať výkon jeho zákonom upravenej služobnej právomoci na verejnosti. Zatiaľ čo do súkromia osôb, a teda aj do predmetu ochrany osobnosti patria zásadne otázky týkajúce sa ich intímnej sféry (písomnosti osobnej povahy, zvukové záznamy prejavov osobnej povahy), v prípade výkonu ústavnej alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide o diametrálne odlišné otázky verejnej, a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom prípade považovať za súčasť ich základného práva na súkromie /Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/00 zo dňa 5. januára 2001/. 73. V citovanom náleze ústavný súd navyše dodal, že predmetom ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka „sú len rýdzo osobné práva fyzickej osoby ovplyvňujúce rozvoj a uplatnenie osobnosti človeka... Toto hľadisko je potom rozhodujúce aj pri určení, ktoré práva fyzickej osoby a v akom rozsahu sú týmto ustanovením Občianskeho zákonníka chránené. Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie a ani za prejav osobnej povahy... nemožno u verejného činiteľa... považovať výkon jeho zákonom upravenej služobnej právomoci... Zatiaľ čo do súkromia osôb, a teda aj do predmetu ochrany osobnosti patria zásadne otázky týkajúce sa ich intímnej sféry..., v prípade výkonu ústavnej alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide o diametrálne odlišné otázky verejnej, a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom prípade považovať za súčasť ich základného práva na súkromie.“. Uvedený právny názor prijal ústavný súd vo veci zákazu zhotovenia filmovej dokumentácie zásahu príslušníka mestského polície. Podobným spôsobom vyložil ústavný súd možnosť obmedzenia práva na informácie aj vo vzťahu k možnosti fotografovania poslancov mestského zastupiteľstva pri hlasovaní (porov. nález sp. zn. IV. ÚS 40/03 z 23. septembra 2004) / Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa 19. januára 2011/. 74. Aby sprístupnením dokumentov neprišlo zároveň ku sprístupneniu osobných údajov a tým aj k porušeniu zákona o ochrane osobných údajov, je potrebné informácie na dokumentoch upraviť tak, aby obsahovali iba anonymizované údaje - t.j. údaje, ktoré nemožno priradiť k dotknutej osobe, ktorej sa údaje týkajú. Toto opatrenie sa vykoná tak, že sa na každom dokumente, ktorý obsahuje údaj o určenej alebo určiteľnej fyzickej osobe znečitateľnia údaje, na základe ktorých je táto osoba určená alebo určiteľná (t.j. bydlisko a rodné číslo, za určitých špecifických okolností aj meno a priezvisko, alebo údaje o vlastnostiach alebo znakoch, ktoré umožňujú dotknutú osobu nezameniteľne odlíšiť od iných osôb) / Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo 250/2008 zo dňa 25. novembra 2009/. 75. Žalobca napadnutému rozhodnutiu vyčítal nesprávne právne posúdenie a v nadväznosti na to nedostatočné odôvodnenie. Nesúhlasil s tým, že Koncepcia je prejavom osobnej povahy každého z uchádzačov o funkciu prezidenta PZ, čoho dôsledkom je možné tieto dokumenty sprístupniť len s predchádzajúcim súhlasom dotknutej osoby (tzn. uchádzača o funkciu) a že sa na dané informácie vzťahujú dôvody obmedzenia prístupu k informáciám v zmysle § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií. 76. Správny súd vyhodnotil žalobnú námietku nesprávneho právneho posúdenia, obsiahnutú v správnej žalobe ako dôvodnú. 77. Právnym dôvodom neposkytnutia žalobcom požadovaných informácií zo strany povinnej osoby bolo to, že by požadované dokumenty mohli obsahovať osobné údaje kandidátov výberového konania, resp. že by mohli zasiahnuť do ich osobnostných práv. Rozhodnutie povinnej osoby nevymedzilo jednoznačne konkrétne zložky osobnosti, prípadne kategóriu osobných údajov, do ktorých by mohlo byť sprístupnením požadovaných informácií zasiahnuté, tak ako to požaduje ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. Rozhodnutie povinnej osoby teda iba pripustilo eventualitu zásahu bez ďalšej konkretizácie. Napriek tomu však orgán verejnej správy druhého stupňa napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil, pričom rozvinul úvahy povinnej osoby o tom, že žiadané informácie podliehajú obmedzeniu sprístupnenia podľa skôr označeného zákonného ustanovenia a zmenil dôvod obmedzenia sprístupnenia najmä na to, že požadované informácie podliehajú obmedzeniu sprístupnenia podľa rovnakého zákonného ustanovenia, avšak z dôvodu, že sa jedná o písomnosti súkromnej povahy. 78. Vo vzťahu k takémuto právnemu posúdeniu správny súd uvádza, že je potrebné súhlasiť s názorom žalobcu, že vo vzťahu k žiadaným informáciám nie je daný dôvod obmedzenia sprístupnenia požadovaných informácií podľa § 9 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. Žalovaný vo vzťahu k charakteru požadovaných listín poukazoval na ustanovenie § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že na sprístupnenie požadovaných informácií sa v zmysle tohto zákonného ustanovenia vyžaduje súhlas pôvodcov listín, ktorým on nedisponuje a ktorý žalobca ako žiadateľ o informácie nepredložil. 79. Napriek tomu, že pôvodcami listín sú jednotlivý uchádzači vo výberovom konaní, nemožno podľa súdu dotknuté listiny považovať za písomnosti osobnej povahy, ktorých sprístupnenie je podmienené súhlasom autora. 80. Z vyššie citovaného Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/09 zo dňa 19. januára 2011 vyplýva, že obsah žiadaných listín nemôže byť súčasťou práva na súkromie, pretože ich obsahom neboli žiadne informácie, týkajúce sa intímnej sféry účastníkov výberového konania, ale ich obsahom bola vízia riadenia orgánu verejnej správy. Takýto obsah listiny, ktorý sa týka fungovania vecí verejných, nemožno v žiadnom prípade považovať za súčasť základného práva na súkromie, ktoré by odôvodňovalo odmietnutie sprístupnenia požadovaných informácií a vylúčiť tak prípadnú kontrolu verejnosti. 81. Okrem toho, že žiadané informácie nepredstavujú písomnosti osobnej povahy, súd poukazuje aj na to, že Písomnosti boli vypracované na úradné účely (podmienka účasti vo výberovom konaní) a na základe zákona, ktorý stanovuje rozsah požadovaných dokladov. Tieto charakteristiky v zmysle § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka priamo vylučujú potrebu súhlasu s použitím listín od ich autorov (uchádzačov vo výberovom konaní). 82. Na základe vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že požadované informácie (Koncepcie) nie sú písomnosťami osobnej povahy a ani na ich použitie nie je potrebný predchádzajúci súhlas ich autorov. Následne potom nie je daný dôvod obmedzenia prístupu k informáciám podľa § 9 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. z dôvodov, ako ich uviedli povinná osoba a žalovaný. 83. K rozhodnutiu povinnej osoby správny súd poznamenáva, že skutočnosť, že žiadaná informácia obsahuje osobné údaje nie je dôvodom na odmietnutie sprístupnenia celej žiadanej informácie, ale v takomto prípade je namieste postup sprístupňovanú informáciu upraviť tak, aby obsahovala iba anonymizované údaje /porovnaj Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo 250/2008 zo dňa 25. novembra 2009/. 84. Žalovaný v súvislosti s tvrdeným zákonným dôvodom na odmietnutie sprístupnenia informácii opakovane (v napadnutom rozhodnutí ako aj vo vyjadrení k správnej žalobe) poukazoval, že žiadané informácie podľa zákona nie je povinný zverejniť. Súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti žalovanému, že zverejnenie a sprístupnenie informácii sú úplne odlišné inštitúty. Pre jednoduchú ilustráciu súd rozdiel vysvetlí vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam - ich sprístupňovanie a zverejňovanie je upravuje ustanovenie § 82a zákona č. 757/2004 Z.z.. Zákon v tomto prípade ustanovuje, ktoré konkrétne rozhodnutia je povinný súd z úradnej povinnosti zákonom ustanoveným spôsobom zverejniť, pričom zverejnením rozhodnutia sa dotknuté rozhodnutie stane dostupné každému, kto oň prejaví záujem. Pri sprístupnení je okruh sprístupňovaných rozhodnutí podstatne širší, súd má povinnosť sprístupniť každé existujúce rozhodnutie na základe individuálnej žiadosti o informácie, a to bez ohľadu na to, či rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť alebo nie a zároveň aj bez ohľadu na to, či už bolo doručené všetkým účastníkom konania. Je teda nepochybné, že pojem zverejnenie informácie a pojem sprístupnenie informácie majú úplne odlišný obsah. 85. S poukazom na vyššie citované právne názory je nepochybné, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, keď podľa názoru žalovaného žalobcom žiadané informácie nebolo možné žalobcovi sprístupniť z dôvodu, že podliehajú obmedzeniu sprístupnenia podľa § 9 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. 86. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 87. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu trov konania. 88. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).