Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/9/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200049 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1020200049.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobkyne: V.. H.. Q. O., V.., nar. XX.XX.XXXX, Y. XX, XXX XX O., zastúpená: FERRO Legal, advokátska kancelária, s. r. o., Karadžičova 7244/8, 821 08 Bratislava, IČO: 47 257 431, proti žalovanej: Slovenská technická univerzita v Bratislave, Vazovova 5, 812 43 Bratislava, IČO: 00 397 687, o preskúmanie zákonnosti uznesení žalovanej č. 1.3/2019 zo dňa 28.10.2019 a č. 2.3/2019 zo dňa 28.10.2019, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu o d m i e t a . Žiaden z účastníkov konania n e m á p r á v o na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Žalobou zo dňa 13.01.2020, doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo aj ako „Správny súd“) dňa 14.01.2020, sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutí žalovanej - č. 1.3/2019 zo dňa 28.10.2019 a č. 2.3/2019 zo dňa 28.10.2019 (ďalej len ako „napadnuté uznesenia“), nakoľko vychádzajú z nesprávneho posúdenia veci (ust. § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z., Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „SSP“) a sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (ust. § 191 ods. 1 písm. d) SSP.) 2. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že žalovaná je verejnou vysokou školou, ktorá poskytuje technické vzdelávanie v študijných programoch troch stupňov a ktorá sa okrem iných pracovísk a súčastí člení na fakulty, pričom jednou z fakúlt žalovaného je fakulta informatiky a informačných technológií (ďalej len ako „FIIT“). V rámci žalovanej ako verejnej vysokej školy pôsobia orgány akademickej samosprávy, pričom jedným z nich je akademický senát žalovaného (ďalej len ako „AS STU“) a ktorý je jej orgánom akademickej samosprávy (ďalej len ako „AS FIIT“) a podľa ust. § 24 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o vysokých školách“), samosprávnym zastupiteľským orgánom fakulty verejnej vysokej školy a ktorý sa člení na študentskú časť a na zamestnaneckú časť, ktorá má ôsmich členov. Ďalej žalobkyňa uviedla, že od 01.08.1989 je zamestnankyňa žalovanej a od 01.03.2016 do 01.12.2019 zastávala funkciu dekanky FIIT. 3. Ďalej žalobkyňa uviedla, že dňa 09.01.2020 jej žalovaná prostredníctvom dekana FIIT doručila okamžité skončenie pracovného pomeru a ktoré považuje za neplatné s tým, že žalovanej dňa 10.01.2020 oznámila, že trvá na svojom ďalšom zamestnávaní. Dňa 07.06.2019 bol predsedovi AS FIIT doručený návrh na odvolanie všetkých ôsmich členov zamestnaneckej časti AS FIIT (ďalej len ako „ZČ AS FIIT“) a v nadväznosti na uvedené skutočnosti predseda AS FIIT zvolal mimoriadne zasadnutie AS FIIT na deň 11.06.2019, na ktorom sa vzdali svojich funkcií členov AS FIIT štyria členovia ZČ AS FIIT, a teda AS FIIT tak prestal byť funkčný. Uviedla, že o nefunkčnosti AS FIIT, ktorý začal vykonávať svoju pôsobnosť v zložení v rozpore so zákonom ústne informovala bez zbytočného odkladu v tom čase ešte ako dekanka FIIT, rektora žalovaného a predsedu AS STU, ktorých zároveň požiadala o vyhlásenie volieb do ZČ AS FIIT v čo najkratšom možnom čase a taktiež ho informovala aj písomne listom zo dňa 17.06.2019, v ktorom opísala vzniknutú situáciu a žiadala o prípravu a zaradenie na najbližšie zasadnutie AS STU návrhov, ktoré umožnia realizáciu doplňujúcich volieb do ZČ AS FIIT. Na zasadnutí AS STU konanom dňa 24.06.2019 AS STU schválil uznesenia č. 8.2/2019, na základe ktorého, s účinnosťou od 24.06.2019 vykonáva pôsobnosť AS FIIT AS STU do termínu, kým zloženie AS FIIT bude zosúladené s ust. § 26 ods. 1 zákona o vysokých školách a s vnútorným predpisom FIIT Zásady volieb do AS FIIT zo dňa 03.02.2004 (ďalej len ako „Zásady volieb do AS FIIT“), a to za podmienok a v rozsahu ustanovenom v Štatúte STU a uznesenie č. 9.2/2019, na základe ktorého AS STU poveril predsedu AS STU vypracovaním návrhu opatrení, ktorými sa zloženie AS FIIT uvedie do súladu s ust. § 26 ods. 1 zákona o vysokých školách a so Zásadami volieb do AS FIIT a predložením návrhu na zasadnutie AS STU dňa 28.10.2019 a na ktorom AS STU schválil uznesením č. 1.3/2019 návrh a uznesením č. 2.3/2019 Dodatok č. 1 k Zásadám volieb do AS FIIT zo dňa 03.02.2004 (ďalej len ako „Dodatok“). Uviedla, že na predmetnom zasadnutí AS STU sa zúčastnila ako hosť, pričom uviedla svoje námietky k navrhovaným zmenám a požiadala o uvedenie svojho stanoviska v zápisnice č. 3 zo zasadnutia AS STU, avšak sa tak nestalo s tým, že na uvedené upozornila predsedu AS STU listom zo dňa 14.11.2019. 4. Žalobkyňa zdôraznila, že napadnutými uzneseniami boli okrem iného, prijaté zmeny a to: zavedenie princípu parity, na základe ktorého má každý ústav FIIT bez ohľadu na svoju veľkosť paritné zastúpenie, teda rovnaký počet členov v AS FIIT; zavedenie neprimeraných lehôt, ktoré značne presahujú lehoty pre konanie volieb do AS STU a ostatných fakúlt STU/predĺženie lehoty medzi zverejnením kandidátnych listín a termínom konania všeobecných volieb; zavedenie dôvodov odvolania členov AS FIIT. 5. Namietala, že prijatím napadnutých uznesení AS STU, AS významne prekročil svoju právomoc a poukázala na ust. 16 Štatútu STU AS STU v zmysle ktorého, bol oprávnený urobiť len také opatrenia, aby sa zloženie AS FIIT uviedlo do súladu so zákonom o vysokých školách a s vnútornými predpismi FIIT. Poukázala na to, že v odôvodnení k Dodatku sa uvádza, že „materiál sa predkladá z dôvodu zosúladenia vnútorného predpisu FIIT Zásady volieb do AS FIIT so zákonom o vysokých školách a vnútornými predpismi STU a FIIT, t. j. Štatútom STU v platnom znení dodatkov 1 - 9 a Štatútom FIIT zo dňa 16.02.2004, prípravy a organizačného zabezpečenia volieb do zamestnaneckej časti AS FIIT STU v Bratislave“. 6. Zároveň namietala, že v napadnutých uzneseniach absentujú konkrétne dôvody a úvahy o tom, v čom konkrétne má spočívať rozpor zásad volieb do AS FIIT so zákonom o vysokých školách, iným právnym predpisom, Štatútom STU a Štatútom FIIT či iným vnútorným predpisom STU s tým, že ani jedna zo zmien zavedených Dodatkom nie je požadovaná zákonom o vysokých školách, ani žiadnym iným právnym predpisom, ani Štatútom STU a Štatútom FIIT, ani žiadnym iným vnútorným predpisom STU alebo FIIT. Preto s ohľadom na § 9 ods. 3 písm. a) zákona o vysokých školách a body (16) a (17) čl. 11 Štatútu STU, uvedené zmeny a doplnky boli prijaté v rozpore s povinnosťou AS STU prijímať pri výkone pôsobnosti AS FIIT len také zmeny a doplnky, ktorých účelom je zosúladenie vnútorných predpisov FIIT so zákonom, všeobecne záväzným právnym predpisom alebo vnútornými predpismi STU alebo FIIT. AS STU tak prijatím napadnutého rozhodnutia porušil zákon o vysokých školách a Štatút STU. Zároveň žalobkyňa zdôraznila, že v nadväznosti na uvedené, právo byť volený do AS FIIT má požívať túto ochranu, avšak miesto toho bolo do tohto jej subjektívneho práva zasiahnuté a toto jej právo bolo obmedzené a AS STU prijatím napadnutých uznesení porušil zákon o vysokých školách a Štatút STU. 7. Uviedla, že v dôsledku zavedenia princípu parity, na základe ktorého má každý ústav FIIT rovnaký počet členov v ZČ AS FIIT, dochádza k nedôvodnému zvýhodneniu niektorých kandidátov, kedy kandidáti s menším počtom získaných hlasov budú zvolení za členov AS FIIT a uprednostnení pred kandidátmi s väčším počtov hlasov, a to len podľa zaradenia pod konkrétny ústav FIIT a že takáto principiálna zmena pravidiel volieb členov AS FIIT má zásadný dopad na budúce zloženie AS FIIT, a tým aj na jeho budúce rozhodovanie, vrátane voľby či prípadného odvolávania dekana. Bezdôvodne tak došlo k zásahu do pasívneho volebného práva jednotlivých kandidátov do AS FIIT, ako aj do jej práva. S ohľadom na predchádzajúce voľby do AS FIIT, kedy bol opakovane zvolený väčší počet kandidátov na senátorov za ZČ AS FIIT za Ústav informatiky, informačných systémov a softvérového inžinierstva (ďalej len ako „UIISSI“), na ktorom je profesorkou, je dôvodné predpokladať, že táto účelová zmena bola vedená snahou obmedzenia počtu členov ZČ AS FIIT zvolených do AS FIIT za UISSI, a tým aj k zaisteniu podpory súčasnému dekanovi a vedeniu FIIT. Poukázala na to, že žalovaná prostredníctvom súčasného dekana FIIT v priebehu od začiatku funkčného obdobia súčasného dekana 02.12.2019 pred konaním volieb do AS FIIT 16.01.2020 zvýšila počet členov zamestnaneckej časti akademickej obce FIIT o 18, čím účelovo zvýšila voličskú základňu vo voľbách do AS FIIT za Ústav počítačového inžinierstva a aplikovanej informatiky a jej (oprávnenej kandidovať za UIISSI) dňa 09.01.2020 doručil okamžité skončenie pracovného pomeru. 8. Tvrdila, že napadnutými uzneseniami došlo k zásahu do jej právom chránených záujmov, in concrete k obmedzeniu subjektívneho práva byť zvolená nielen jej, ale aj ostatných členov zamestnaneckej časti akademickej obce AS FIIT, a následne práva vykonávať mandát člena akademického senátu, ktoré je verejným subjektívnym právom. Zdôraznila, že predmetné právo je garantované ust. § 23 ods. 2 písm. f) v spojitosti s ust. § 26 ods. 2 zákona o vysokých školách, ktoré sú vyústením všeobecného ústavne garantovaného práva podľa čl. 30 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky a ktoré zaisťuje občanom právo podieľať sa na verejnej správe výkonom aktívneho a pasívneho volebného práva. Ochrana volebného práva pritom spočíva aj v možnosti získania mandátu voľbou a do tohto subjektívneho práva nemôže byť zo strany akéhokoľvek orgánu verejnej správy zasiahnuté inak ako pri rešpektovaní ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 9. Uviedla, že proti napadnutým uzneseniam sa nie je možné odvolať, avšak zastávala názor, že sú preskúmateľné súdom. Činnosť AS STU vo forme vydania rozhodnutia podľa ust. § 9 ods. 3 zákona o vysokých školách je činnosťou v oblasti verejnej správy, keďže sleduje verejný cieľ, ktorým je uvedenie zloženia AS FIIT do súladu so zákonmi. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky 10Sžk/42/2017 zo dňa 26.09.2018, ktoré sa zaoberá otázkou preskúmateľnosti uznesenia akademického senátu verejnej vysokej školy. Na základe citovaného ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o vysokých školách, je AS STU oprávnený vykonávať pôsobnosť AS F1IT len v určitom obmedzenom rozsahu. Účelom zákonodarcu bolo prijať opatrenie, na základe ktorého by akademický senát verejnej vysokej školy bol oprávnený schváliť len také zmeny a doplnky tak, aby vnútorné predpisy fakulty neboli v rozpore so zákonom, všeobecne záväzným právnym predpisom alebo štatútom príslušnej fakulty. V nadväznosti na uvedené poukázala na ustálenú judikatúru. Zdôraznila, že AS STU je viazaný svojimi vnútornými predpismi, teda je povinný vykonávať pôsobnosť AS FIIT len v súlade so Štatútom STU, ktorý v čl. 11 ods. 14 písm. u) stanovuje, že AS STU vykonáva počas nevyhnutnej doby pôsobnosť akademického senátu fakulty za podmienok a v rozsahu ustanovených v bode 15 - 17 článku 11 Štatútu STU a vo vzťahu k uvedenému sa odvolávala na body 16 a 17 článku 11 Štatútu STU. 10. Ďalej žalobkyňa uviedla, že správnu žalobu podala včas, a to v súlade s ust. § 181 ods. 1 SSP v nadväznosti na ust. § 69 ods. 4 SSP, nakoľko lehota na podanie správnej žaloby začala plynúť odo dňa, kedy jej boli e - mailom zo dňa 13.11.2019 zaslaného tajomníčkou AS STU oznámené napadnuté uznesenia. Mala za to, že lehota na podanie správnej žaloby uplynula dňa 13.01.2020 a správna žaloba bola podaná na poštovú prepravu dňa 13.01.2020. 11. K žalobe sa vyjadrila žalovaná vyjadrením zo dňa 13.07.2020, doručeným krajskému súdu dňa 13.07.2020 a v ktorom navrhla, aby súd žalobu odmietol podľa ustanovenia § 98 ods. 1 písm. d) a to z dôvodu jej oneskoreného podania, resp. aby žalobu zamietol ako nedôvodnú. Uviedla, že napadnuté uznesenia boli oznámené všetkým prítomným, teda aj žalobkyni na zasadnutí dňa 28.10.2019 ústnym vyhlásením bezprostredne po sčítaní hlasov jednotlivých senátorov, s tým, že uvedenú skutočnosť môže svedecky potvrdiť niekoľko desiatok osôb, a uvedené nepopiera ani samotná žalobkyňa. Zdôraznila, že pokiaľ žalobkyňa obdržala dňa 13.11.2019 aj oznam o uvedených napadnutých rozhodnutiach aj prostredníctvom e-mailu, tento úkon nespôsobil neplatnosť oznámenia žalovaného žalobkyni zo dňa 28.10.2019 a teda ani začiatok plynutia novej lehoty. Uviedla, že v predmetnej veci nevedie osobitný administratívny spis (ust. § 105 ods. 2 písm. c) SSP), ani jej to žiadny predpis neukladá a nemá k dispozícii iné relevantné dokumenty, ako tie, ktoré tvoria prílohu žaloby. Zdôraznila, že nie je orgánom uvedeným v ust. § 4 SSP. Uviedla, že na jej rozhodovanie sa ani nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (ust. § 108 zákona o vysokých školách) a napadnuté uznesenia nezakladajú administratívny právny vzťah. Ďalej uviedla, že zo žaloby ani z výzvy súdu nie je zrejmé, ktoré napadnuté uznesenie žalobkyňa považuje za rozhodnutie prvostupňového orgánu a ktoré za rozhodnutie druhostupňového orgánu, rovnako jej nie je zrejmé, ktorý orgán je prvostupňový a ktorý druhostupňový. Žalovaná poukázala na to, že rozhodovanie žalovaného nie je rozhodovaním, ktorým by vykonávala samostatne alebo prenesene niektorú oblasť verejnej správy. Jedná sa o rozhodovanie, ktoré rieši autonómna akademická obec, ktorá je absolútne nezávislá na verejnej správe, na základe akademickej slobody. 12. K vyjadreniu žalovanej zo dňa 13.07.2020 sa vyjadrila žalobkyňa vyjadrením zo dňa 13.08.2020, doručeným krajskému súdu dňa 17.08.2020 a v ktorom mala za to, že napadnuté uznesenia akademického senátu žalovaného nemožno považovať za oznámené ústnym vyhlásením na jeho zasadnutí dňa 28.10.2019 a že v záujme zachovania princípu právnej istoty a z dôvodu vylúčenia akýchkoľvek pochybností, je možné za riadne oznámenie napadnutého uznesenia považovať až jeho oznámenie prostredníctvom e-mailu zo dňa 13.11.2019. Zdôraznila, že okamih oznámenia rozhodnutia je v podstatnej miere významný pre plynutie lehoty na podanie opravného prostriedku, a preto musí byť preukázaný nad akúkoľvek pochybnosť. V danom prípade pochybnosť navodzuje okrem iného aj skutočnosť, že jej stanovisko na predmetnom zasadnutí akademického senátu nebolo do zápisnice zahrnuté. Zastávala názor, že ústny spôsob oznámenia uznesenia akademického senátu, nie je možné považovať za dostačujúce a za riadne doručenie uznesenia akademického senátu aj z toho dôvodu, že presné znenie uznesenia akademického senátu obsiahnuté v zápisnici so všetkými jeho náležitosťami a v jeho konečnej podobe, predstavuje podstatný podklad pre uplatnenie si jej práva na podanie žaloby podľa ust. § 181 SSP. V opačnom prípade, ak by žalobkyňa nedisponovala konečným znením uznesenia akademického senátu ako nevyhnutného podkladu pre vypracovanie žaloby, by mohlo dôjsť k zásahu do jej práva na súdnu ochranu zaručenú ako článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, tak aj článkom 36. ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. S ohľadom na vyššie uvedené, má žalobkyňa za to, že za moment doručenia podstatný pre počiatok plynutia lehoty pre podanie žaloby, je nevyhnutné považovať až doručenie uznesenia akademického senátu prostredníctvom e-mailu dňa 13.11.2019, a preto je správny súd vo veci povinný ďalej konať. 13. Žalobkyňa v súvislosti s tvrdením žalovanej, že napadnuté uznesenia nespadajú pod činnosti v oblasti verejnej správy a že sa na ne nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PI. ÚS 19/1998, s tým, že uviedla, že ak správa vykonávaná orgánom slúži k dosiahnutiu verejného cieľa, činnosť je vykonávaná vo verejnom záujme, pričom v pochybnostiach treba skúmať, či činnosť má aspoň zmiešanú verejnoprávnu a súkromnoprávnu povahu. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžk/7/2018 vo všeobecnosti je možné konštatovať, že v správnom súdnictve je právo na prístup k súdu vymedzené princípom generálnej klauzuly podľa ust. § 2 ods. 2 SSP s negatívnou enumeráciou v ustanovení § 7 písm. a) až h) SSP, z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy, okrem tých, ktoré zákon výslovne zo súdneho prieskumu vylučuje. Rozhodnutia, ktoré správne súdy nepreskúmavajú, sú vymedzené v ust. § 7 SSP. Predmetné ustanovenie v písmene a) až h) obsahuje taxatívny výpočet konkrétnych druhov rozhodnutí, ktoré sú vylúčené zo súdneho prieskumu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom rozhodnutí uviedol, že „právo vykonávať mandát zvoleného člena akademického senátu je verejným subjektívnym právom, ktoré je v rovine zákonnej garantované § 23 ods. 2 písm. f) v spojení s § 26 ods. 2 zákona o vysokých školách a je vyústením všeobecného ústavne garantovaného práva zakotveného v článku 30 Ústavy SR, ktoré zabezpečuje občanom právo podieľať sa na verejnej správe výkonom aktívneho alebo pasívneho volebného práva.“ 14. Zastávala názor, že napadnutými uzneseniami sú priamo dotknuté verejné subjektívne práva žalobkyne a teda podliehajú súdnemu prieskumu. Poukázala na to, že žalovaná je právnickou osobou, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti záujmovej samosprávy, ktorej rozsah vymedzuje ust. § 6 zákona o vysokých školách. 15. Žalobkyňa uviedla, že napadnuté uznesenia sú podľa ustanovení SSP individuálne správne akty, ktoré sú preneseným výkonom štátnej správy a sú preskúmateľné súdom v plnom rozsahu a to bez ohľadu na to, či budú mať súkromnoprávny alebo verejnoprávny charakter. Zdôraznila, že individuálne správne akty, ktoré predstavujú výkon samosprávnych aktivít, sú preskúmateľné súdom do tej miery, či neodporujú ústave, ústavným zákonom, zákonom a medzinárodným zmluvám, ktoré boli prijaté a ratifikované predpísaným spôsobom. Podľa Nálezu Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 75/01 zo dňa 22. augusta 2002 medzi verejné funkcie v zmysle čl. 30 ods. 4 Ústavy SR patrí aj funkcia rektora vysokej školy, t.j. orgánu záujmovej samosprávy. S poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR (Nález sp. zn. II. US48/97 zo dňa 07.01.1998) neexistuje rozumný dôvod, prečo by sa za verejnú funkciu nemala považovať aj funkcia člena akademického senátu verejnej vysokej školy, resp. jej fakulty tak, ako sa za verejnú funkciu považuje napr. funkcia poslanca Národnej rady SR alebo poslanca obecného zastupiteľstva, ktoré sú takisto kreované na základe volieb. 16. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žalobkyňa mala za to, že je zrejmé, že žalovaná rozhodovala ako orgán verejnej správy o právach a povinnostiach fyzických osôb a teda zákonnosť takéhoto jej rozhodnutia je preskúmateľná správnym súdom, a preto navrhovala, aby správny súd rozhodol v zmysle žalobného návrhu. 17. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. 18. Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. 19. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 20. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 21. Podľa § 3 ods. 1 SSP na účely tohto zákona sa rozumie a) administratívnym konaním postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov, b) rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka, c) opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté. 22. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 23. Podľa § 7 písm. b) SSP, správne súdy nepreskúmavajú správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nemajú povahu rozhodnutia o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby, najmä rozhodnutia a opatrenia organizačnej povahy a rozhodnutia a opatrenia upravujúce vnútorné pomery orgánu, ktorý ich vydal, ak tento zákon neustanovuje inak, 24. Podľa § 97 SSP, ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). 25. Podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP, správny súd uznesením odmietne žalobu, ak je neprípustná. 26. Podľa ustanovenia § 124 ods. 3 SSP, ak sa pojednávanie nenariaďuje, správny súd vykoná dokazovanie oboznámením sa s dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v súdnom spise. 27. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 28. Správny súd primárne skúmal, či napadnuté uznesenia majú povahu rozhodnutí vydaných v správnom konaní podliehajúcich prieskumu podľa tretej časti Správneho súdneho poriadku a teda, či sú spôsobilým predmetom súdneho prieskumu z hľadiska ust. § 7 SSP, ktoré negatívne vymedzuje právomoc správnych súdov, teda ustanovuje, čo správne súdy nepreskúmavajú a ktoré nadväzuje na pozitívne vymedzenie právomoci obsiahnutej v ust. § 6 ods. 1 SSP. 29. S procesným právom je úplne súladné, ak správny súd prioritne skúma prípustnosť správnej žaloby, či vôbec napadnuté rozhodnutie je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu a až následne je úlohou správneho súdu skúmať ďalšie podmienky správneho súdneho konania (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. augusta 2019, sp. zn. 6Sžfk/35/2018, uverejnené pod č.23 v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 2/2021). 30. V systéme správneho súdnictva je právo na prístup k súdnemu preskúmaniu právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe správnej žaloby determinované princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia alebo opatrenia orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia, zrušujú alebo deklarujú práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté, a to okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje (§ 7 SSP). 31. Rozsah preskúmavacej činnosti súdu v správnom súdnictve je vymedzený tak, že preskúmavaniu podliehajú zásadne všetky rozhodnutia orgánov štátnej správy, ktorými sa rozhodlo o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Predmetom preskúmania musí byť právoplatné rozhodnutie ako výsledok určitého postupu správneho orgánu. Ďalšou podmienkou je, že musí dôjsť k ukráteniu na subjektívnych právach žalobcu. Pojem „svojich právach“ treba vysvetľovať reštriktívne. Toto subjektívne právo sa opiera alebo vychádza zo všeobecne záväzného právneho predpisu. Musí ísť o práva, a nie o záujmy alebo oprávnené záujmy. Toto subjektívne právo sa opiera alebo vychádza zo všeobecne záväzného právneho predpisu. 32. Predmetom prieskumu v správnom súdnictve sú rozhodnutia, opatrenia, iné zásahy, nečinnosť orgánov verejnej správy a ďalšie veci ustanovené zákonom, týkajúce sa činnosti orgánov verejnej správy. Spoločným menovateľom všetkých týchto predmetov prieskumu je, že ide o výsledky konania, resp. nekonania orgánov verejnej správy pri výkone verejnej správy. Od tohto elementárneho vyjadrenia predmetu prieskumu možno potom odvodiť prvé základné vymedzenie toho, čo správne súdy nepreskúmavajú, a to právne a iné akty, či úkony subjektov, ktoré nie sú orgánmi verejnej správy, resp. tie právne akty orgánov verejnej správy, ktoré nie sú výsledkom výkonu verejnej správy a v ktorých teda absentuje vrchnostenský vzťah medzi orgánom verejnej správy a adresátom daného aktu. Práve z uvedenej axiómy možno odvodiť nedostatok právomoci správnych súdov preskúmavať, napr. rozhodovanie orgánov činných v trestnom konaní, konanie prokuratúry pri výkone trestného dozoru, verejného ochrancu práv, Ústavného súdu SR, Národnej rady SR, atď. (komentár Správny súdny poriadok, JUDr. Jana Baricová, JUDr. Marián Fečík, prof. JUDr. Marek Števček, PhD. a JUDr. Anita Filová a kol., 2018). 33. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 2/2003 zo dňa 12.11.2014: „Primárnym účelom správneho súdnictva je poskytovanie ochrany subjektívnym právam fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ust. § 2, § 5 ods. 2 SSP). Priamy dotyk na týchto právach je u fyzických a právnických osôb procesnou podmienkou spojenou s existenciou ich aktívnej žalobnej legitimácie. O priamom dotyku na subjektívnych právach však možno hovoriť v zásade len pri individuálnych správnych aktoch, teda takých, ktoré majú konkrétneho adresáta...“. 34. Správne súdnictvo predstavuje prostriedok ochrany subjektívnych práv a zákonom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a je právnym inštitútom umožňujúcim každej osobe, ktorá sa cíti poškodená vo svojich právach rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej správy, aby sa dovolala súdu alebo nezávislého orgánu, ktorý rozhodne o zákonnosti takéhoto rozhodnutia alebo postupu, a to v konaní, v ktorom orgán verejnej správy už nemá autoritatívne postavenie, ale má postavenie účastníka konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. V tomto konaní sa uplatňuje zásada rovnosti účastníkov konania, ktorí majú rovnaké postavenie. 35. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobkyňa napadla uznesenia žalovanej - č. 1.3/2019 zo dňa 28.10.2019 a č. 2.3/2019 zo dňa 28.10.2019, z dôvodu, že sú nezákonné, nakoľko vychádzajú z nesprávneho posúdenia veci (ust. § 191 ods. 1 písm. c) SSP) a sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov (ust. § 191 ods. 1 písm. d) SSP). 36. Správny súd mal zistené z napadnutých uznesení, že tieto boli schválené dňa 28.10.2019 Akademickým senátom Slovenskej technickej univerzity v Bratislave na jeho zasadnutí a sú súčasťou zápisnice č. 3. Z uznesenia žalovanej - č. 1.3/2019 zo dňa 28.10.2019, súd zistil, že týmto uznesením bol schválený materiál „Návrh opatrení a harmonogram doplňujúcich volieb do zamestnaneckej Akademického senátu Fakulty informatiky a informačných technológií Slovenskej technickej univerzity v Bratislave na funkčné obdobie 2019 - 2021“ jednomyseľne bez pripomienok s tým, že sa prezentovalo 38 členov AS STU, za návrh hlasovalo - bolo 38 členov AS STU, proti nebol nikto a nikto sa nezdržal hlasovania. Ďalej z uznesenia žalovanej - č. 2.3/2019 zo dňa 28.10.2019, súd zistil, že týmto uznesením bol schválený „Dodatok č. 1 ku Zásadám volieb do Akademického senátu Fakulty informatiky a informačných technológií Slovenskej technickej univerzity v Bratislave“ s pripomienkami s tým, že sa prezentovalo 38 členov AS STU, za návrh hlasovalo - bolo 36 členov AS STU, proti boli dvaja členovia AS STU a nikto sa nezdržal hlasovania. 37. Zároveň mal správny súd zistené z obsahu súdneho spisu (č.l. 91), že dňa 13.11.2019 tajomníčka Akademického senátu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave zaslala senátorom a senátorkám AS STU po overení overovateľmi zápisnicu č. 3 zo zasadnutia Akademického senátu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave zo dňa 28.10.2019 s tým, že zároveň im oznámila, že predmetná zápisnica je im k dispozícii aj v aplikácii e-Porady a webovej strábke STU. 38. Správny súd vo vzťahu k uvedenému konštatuje, že v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a ustanoveniami Súdneho správneho poriadku, ktoré upravujú právomoc súdov v správnom súdnictve, môže byť predmetom správneho súdneho preskúmania rozhodnutie orgánov verejnej správy, ktoré vydal orgán verejnej správy v administratívnom konaní, ktoré je formálne označené ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považované podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy, alebo povinnosti fyzickej a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka. Taktiež opatrenie orgánu verejnej správy je preskúmateľné správnym súdom, ak ide o správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy, alebo povinnosti fyzickej osoby, a právnickej osoby priamo dotknuté. Z uvedeného vyplýva, že musí ísť o také rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ktorým bola fyzická alebo právnická osoba ukrátená na svojich subjektívnych právach alebo právom chránených záujmoch. K priamemu dotyku na subjektívnych právach dochádza v zásade len pri individuálnych správnych aktoch, teda takých, ktoré majú konkrétneho adresáta. Preto správne súdnictvo vo všeobecnosti neposkytuje ochranu subjektom vo vzťahu k správnym aktom vydaným orgánmi verejnej správy ak ich adresátom je neurčitý počet osôb. Jedinou výnimkou je preskúmanie zákonnosti všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy. 39. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že napadnuté uznesenia nie sú konkrétne, nakoľko nekonkretizujú subjekty, ktorým sú určené a upravené povinnosti a majú všeobecne platný charakter a teda sa nevzťahujú na konkrétne individuálne určené osoby, či situácie, ale naopak okruh jeho adresátov resp. situácií, ktoré upravuje, je neurčitý a teda sa nejedná o také rozhodnutia ani opatrenia orgánu verejnej správy, ktorými bola žalobkyňa ukrátená na svojich subjektívnych právach alebo právom chránených záujmoch. 40. Právomoc súdov preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy je originárne ústavná, založená priamo ustanovením čl. 142 ods. 1 časť vety za bodkočiarkou ústavy bez toho, aby na to bol potrebný zákon. Právomoc preskúmavať zákonnosť opatrení alebo iných zásahov akýchkoľvek orgánov verejnej moci nie je originárne ústavná, ale vyžaduje si výslovné zákonné ustanovenie, ktoré takúto právomoc súdom zverí. Ustanovenie čl. 46 ods. 2 ústavy vyslovene zaručuje len právo na prieskum zákonnosti „rozhodnutí“, čím sa zreteľne odlišuje od čl. 142 ods. 1 ústavy. Preto nie je zrejmé, prečo by malo byť na základe tohto ustanovenia nevyhnutné pripustiť preskúmanie aj aktu typu „opatrenie všeobecnej povahy“, ktorý v právnom poriadku Slovenskej republiky nie je pozitívne upravený (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL.ÚS 37/2015 zo 17. júna 2015). 41. V ust. § 7 písm. b) SSP, sú vymedzené správne akty orgánov verejnej správy, ktoré sa netýkajú práv, právom chránených záujmov alebo povinností fyzických osôb alebo právnických osôb, najmä ak smerujú dovnútra orgánu verejnej správy. Zo súdneho prieskumu sa teda v správnom súdnictve vylučujú rozhodnutia a opatrenia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú povahu rozhodnutia o práve, právom chránenom záujme alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby. 42. Správny súd uvádza, že zásah do subjektívnych práv ako podmienka aktívnej procesnej legitimácie na podanie správnej žaloby nemôže spočívať v prípadnom zásahu do práv žalobcu, ktorý je predmetom a dôsledkom samostatného konania. Správny súd nie je oprávnený na základe individuálnych správnych úkonov konajúceho orgánu verejnej správy predbežnej povahy prezumovať prípadné možné správne konanie, ktorého výsledkom by mohlo byť rozhodnutie zasahujúce do sféry práv a oprávnených záujmov žalobcu. Takýmto postupom by správny súd zasiahol do zákonom zverených kompetencií orgánu verejnej moci, pričom úlohou správneho súdu nie je nahrádzať či dopĺňať jeho činnosť; zákon totiž zveruje súdom až následnú ochranu porušených práv a právom chránených záujmov rozhodnutím orgánu verejnej správy. Žalobkyňa v konaní nepreukázala priamy negatívny následok preskúmavaných správnych aktov ako základného kritéria spôsobilosti rozhodnutia alebo postupu orgánu verejnej správy byť predmetom súdneho prieskumu podľa tretej časti SSP. 43. V nadväznosti na vyššie uvedené zároveň správny súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/25/2018 zo dňa 03.07.2018, v ktorom sa uvádza že: „Správne súdnictvo je založené na princípe generálnej klauzuly, čo v zásade znamená, že súdnemu prieskumu zákonnosti podliehajú v zásade všetky rozhodnutia vydané správnymi orgánmi s výnimkou tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje. Rozsah právomocí pri preskúmaní správnych rozhodnutí je teda obmedzený negatívnou enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy nepreskúmavajú. Rozhodnutia, ktoré správne súdy nepreskúmavajú, sú vymedzené v ustanovení § 7 SSP, ktoré obsahujú taxatívny výpočet konkrétnych druhov rozhodnutí, ktoré sú vylúčené zo súdneho prieskumu.“. 44. Ďalej správny súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/21/2017 zo dňa 21.11.2017, z ktorého vyplýva že: „Rozsah preskúmavacej činnosti súdu v správnom súdnictve je vymedzený tak, že preskúmavaniu podliehajú zásadne všetky rozhodnutia orgánov štátnej správy, ktorými sa rozhodlo o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Predmetom preskúmania musí byť právoplatné rozhodnutie ako výsledok určitého postupu správneho orgánu. Ďalšou podmienkou je, že fyzická osoba alebo právnická osoba musí tvrdiť (procesne), že bola ukrátená na svojich právach. Súdna prax trvá na tom, že k ukráteniu musí dôjsť na subjektívnych právach žalobcu. Pojem „svojich právach“ treba vysvetľovať reštriktívne. Musí ísť o práva, a nie o záujmy alebo oprávnené záujmy. Toto subjektívne právo sa opiera alebo vychádza zo všeobecne záväzného právneho predpisu.“. 45. Správne súdy teda nepreskúmavajú správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nemajú povahu rozhodnutia o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby, ktoré nemajú konkrétneho adresáta. 46. Na základe uvedeného správny súd dospel k záveru, napadnuté uznesenia sa netýkajú subjektívnych práv alebo právom chránených záujmoch žalobkyne, ktorá by mala byť nimi ukrátená na svojich subjektívnych právach alebo právom chránených záujmoch a preto je jej správna žaloba neprípustná a sú dôvody na jej odmietnutie podľa ust. § 98 ods. 1 písm. g) SSP. 47. O trovách konania správny súd rozhodol podľa ustanovenia § 170 písm. a) SSP, podľa ktorého, žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak žaloba bola odmietnutá. 48. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP, § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jeden mesiac od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.