Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/93/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200530 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Otília Belavá ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1020200530.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Anny Peťovskej, PhD., v právnej veci žalobcu: B. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXXX/XX, XXX XX W., štátny občan G.A. G. H., zastúpený advokátskou kanceláriou BURDA LEGAL s.r.o., so sídlom Rudnícka 8, 831 06 Bratislava, IČO: 46 530 894, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, so sídlom Krížna 44, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Č.p.: PPZ-HCP-BA2-2020/020289-003 zo dňa 16.03.2020, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava Č.p.: PPZ-HCP-BA2-2020/020289-003 zo dňa 16.03.2020 ako aj prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava Č.p.: PPZ-HCP-BA6-7481-026/2019-PPC zo dňa 06.12.2019 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Rozhodnutia správnych orgánov. 1. Rozhodnutím Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava Č.p.: PPZ-HCP-BA6-7781-026/2019-PPC zo dňa 06.12.2019, ako orgánom príslušným podľa § 125 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), bola žiadosť žalobcu o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania zamietnutá podľa § 34 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov z dôvodu § 33 ods. 6 písm. g) zákona o pobyte cudzincov s poukazom na § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov. 2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava pod Č.p.: PPZ- HCP-BA2-2020/020289-003 zo dňa 16.03.2020 tak, že odvolanie zamietol a napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil. II. Žaloba. 3. V zákonnej lehote žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 14.04.2020, sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti napadnutých rozhodnutí, ktoré vychádzajú z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, v dôsledku čoho bola vec nesprávne právne posúdená a správne orgány chybne interpretovali a aplikovali právne predpisy. Vzhľadom na uvedené nedostatky žalobca považuje rozhodnutia za nepreskúmateľné. 4. Žalobca uviedol, že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán zamietli žiadosť žalobcu z dôvodu, že obnovenie prechodného pobytu za účelom podnikania na území Slovenskej republiky nie je vo verejnom záujme. Nedostatok verejného záujmu správne orgány odôvodnili údajným porušením povinnosti v zmysle § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého štátny príslušník tretej krajiny je povinný zdržiavať sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku. 5. Žalovaný na str. 7 svojho rozhodnutia uviedol, že „preverením cestovného dokladu účastníka konania č. P43086003, platného od 15.10.2017 do 15.10.2022 a odtlačených priechodných pečiatok zo štátov schengenského priestoru nachádzajúcich sa v ňom, správny orgán zistil, že účastník konania sa na území Slovenskej republiky zdržiaval v posudzovanom období od 02.08.2018 do 31.12.2018 zdržiaval v dátumoch 25.09.2018 - 07.10.2018, 03.11.2018 - 10.11.2018, čo je dokopy 21 dní z 228 dní udeleného prechodného pobytu. Správny orgán uvádza, že ide o priechodné pečiatky, ktoré odtlačili štáty schengenského priestoru (Rakúsko, Francúzsko) a nie Slovenská republika, z čoho nie je dostatočne zrejmé, či sa účastník konania počas celého uvedeného obdobia zdržiaval na území Slovenskej republiky, ako to ukladá ustanovenie § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov. Aj napriek tejto skutočnosti správny orgán počíta počet dní v prospech účastníka konania, a teda že sa v tomto období zdržiaval na území Slovenskej republiky. Účastník konania si podal žiadosť o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania dňa 31.01.2018, prechodný pobyt mu bol obnovený dňa 08.08.2018. Odvolací orgán vypočítal lehotu 228 dní, t.j., počítal aj lehotu od 01.05.2018 z toho dôvodu, že podanie žiadosti o prechodný pobyt oprávňuje účastníka konania zdržiavať sa na území Slovenskej republiky oprávnene až do rozhodnutia o žiadosti. Preto odvolací orgán počíta splnenie podmienky podľa § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov od 01.05.2018. Podľa § 34 ods. 18 zákona o pobyte cudzincov, prechodný pobyt sa po skončení jeho platnosti až do rozhodnutia o žiadosti o obnovenie prechodného pobytu považuje za oprávnený na území Slovenskej republiky.“ Ďalej žalovaný uviedol, že „z uvedeného vyplýva, že účastník konania sa na území Slovenskej republiky nezdržiaval viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku. V spojitosti s ustanovením § 21 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, ktorý stanovuje, že účastník konania účel prechodného pobytu vykonáva na území Slovenskej republiky, má správny orgán za to, že obnovenie prechodného pobytu účastníkovi konania nie je vo verejnom záujme a odvolací orgán sa s týmto odôvodnením stotožňuje. Zákonodarca prostredníctvom zákona o pobyte cudzincov upravuje podmienky pre udelenie, resp. obnovenie prechodného pobytu tak, že pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky musí byť odôvodnený účelom, v tomto prípade podnikaním, ktorý musí byť fakticky na území Slovenskej republiky plnený.“ 6. Žalobca namieta, nesprávnosť postupu žalovaného, ktorý dĺžku zdržiavania sa žalobcu na území Slovenskej republiky na účely ust. § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov počítal odo dňa 01.05.2018, odlišne od prvostupňového správneho orgánu a svoj odklon odôvodnil tým, že v zmysle zákona o pobyte cudzincov sa prechodný pobyt po skončení jeho platnosti až do rozhodnutia o žiadosti o obnove prechodného pobytu považuje za oprávnený. Podľa názoru žalobcu, z ust. § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov, nemožno vyvodiť, že do uvedeného časového obdobia možno zarátať aj obdobie od podania žiadosti o obnovenie prechodného pobytu do rozhodnutia o obnovení. Žalovaný si svojím postupom zákon vyložil extenzívne a na ťarchu žalobcu. 7. Žalobca namieta tvrdenie, že sa v posudzovanom období od 02.08.2018 do 31.12.2018 nezdržiaval na území Slovenskej republiky viac ako polovicu udeleného prechodného pobytu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na list zo dňa 06.08.2019, ktorým na výzvu správneho orgánu preukázal, že sa na území Slovenskej republiky zdržiaval aj v období od 18.08.2018 do 18.09.2018, od 17.10.2018 do 24.10.2018, od 24.11.2018 do 15.12.2018, od 24.12.2018 do 31.12.2018, pričom predložil letenky - elektronické rezervácie a navrhol výsluch žalobcu. Žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán doložené dôkazy neakceptovali a žalovaný na str. 8 svojho rozhodnutia k predloženým letenkám uviedol, že „správny orgán doložený doklad nepovažoval za hodnoverný doklad, ktorým by účastník konania správnemu orgánu bez akýchkoľvek pochybností preukázal, že sa v danom období reálne nachádzal na území Slovenskej republiky.“ Ďalej žalovaný uviedol, že „v prípade, ak cestovný doklad štátneho príslušníka tretej krajiny neobsahuje odtlačok pečiatky na vstupe alebo na výstupe, správny orgán sa môže domnievať, že účastník konania nespĺňa podmienku týkajúcu sa dĺžky pobytu. Odvolací orgán uvádza, že túto domnienku musí vyvrátiť samotný účastník konania akýmkoľvek dôveryhodným spôsobom. Odvolací orgán sa v tomto smere stotožňuje so správnym orgánom a pokladá vyhodnotenie dôkazov t.j. predložených leteniek - elektronických rezervácií k vyjadreniu účastníka konania za nedôveryhodný podklad, nakoľko v cestovnom doklade účastníka konania č. F. sa nenachádza ani jedna vstupná a výstupná pečiatka v období, ktoré namieta v podanom vyjadrení (čo je dokopy 16 pečiatok).“ Žalobca k chýbajúcim vstupným a výstupným pečiatkam v cestovnom doklade už v odvolaní uviedol, že colné orgány Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky pri vstupe a výstupe žalobcu zo schengenského priestoru nevyznačili tieto skutočnosti v cestovnom doklade žalobcu, preto nie je možné túto skutočnosť pri posudzovaní žiadosti žalobcu, vykladať na jeho ťarchu. Žalobca uviedol, že v rozhodnom období išlo len o sedem vstupov a výstupov zo schengenského priestoru, nie šestnásť ako uviedli správne orgány, pričom až v piatich prípadoch išlo o vstup prostredníctvom letiska vo Frankfurte nad Mohanom, čo dokumentuje, že zrejme ide o zavedenú prax na predmetnom letisku, zjavne odlišnú napr. od letiska Viedeň-Schwechat. 8. Žalobca namieta porušenie zásady materiálnej pravdy vyplývajúcej z § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „SP“), keď správne orgány neprihliadali na dôkazy predložené žalobcom a len konštatovali, že predložené letenky nie sú hodnoverným dôkazom, nakoľko v cestovnom doklade žalobcu absentovali vstupné a výstupné pečiatky zo schengenského priestoru. Správne orgány nezistili skutočný stav veci tak, ako im to ukladá ust. § 32 ods. 1 SP. 9. Žalobca sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného na str. 8 rozhodnutia, ktorým reagoval na návrh žalobcu, na výsluch jeho osoby za účelom preukázania dĺžky jeho pobytu na území Slovenskej republiky v posudzovanom období ,,správny orgán zastáva názor, že v prípade vypočutia by účastník ďalej zastával svoj názor a tvrdil by, že v posudzovanom období, a hlavne v období, ktoré namieta, sa na území Slovenskej republiky zdržiaval, čo by nebolo žiadnym novým dôkazom v konaní ...“ V tejto súvislosti žalobca uviedol, že predložil návrhy na dokazovanie, avšak správne orgány na ne neprihliadali, neodôvodnene ich spochybnili a nevykonali ďalšie dôkazy za účelom zistenia skutkového stavu, pričom výsluch účastníka konania je tiež jedným z dôkazných prostriedkov, ktorý však žalovaný zamietol bez akéhokoľvek racionálneho odôvodnenia a sám prezumoval obsah tohto výsluchu, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 10. Žalobca poukázal na skutočnosť, ktorú uviedol už v odvolaní, že v období roku 2019 sa až do dňa podania žiadosti, t.j. do 13.06.2019 zdržiaval na území Slovenskej republiky takmer nepretržite (od 01.01.2019 do 04.01.2019 a následne od 17.01.2019 do 16.06.2019), avšak žalovaný a ani prvostupňový správny orgán sa s touto skutočnosťou žiadnym spôsobom nevysporiadali. Žalobca je názoru, že správne orgány tak postupovali príliš formalisticky, keď neskúmali pobyt žalobcu do času podania žiadosti, ale iba do času, ktorý im prišiel argumentačne vhodný. Ak by správne orgány tak nepostupovali, dospeli by k záveru, že žalobca plnil účel svojho pobytu na území Slovenskej republiky a zdržiaval na území Slovenskej republiky tak ako to vyžaduje zákon o pobyte cudzincov a splnil všetky ďalšie podmienky potrebné pre obnovenie prechodného pobytu. 11. Žalobca namieta porušenie princípu právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, keď žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán sa mali zaoberať aj dĺžkou jeho pobytu na území Slovenskej republiky v roku 2019, o to viac keď im bol tento údaj známy. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie žalovaného v inom konaní pod č. PPZ-HCP-BA2-2019/059180-004 zo dňa 13.12.2019, ktorým zrušil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, ktoré sa týkalo žiadosti o obnovenie prechodného pobytu matky žalobcu - W. C., nar.: XX.XX.XXXX, v ktorom uviedol, že „účastník konania síce nesplnil povinnosť, ktorú mu ukladá ustanovenie § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov za rok 2018 ale za rok 2019 podmienku splnil.“ Z uvedeného rozhodnutia tak vyplýva, že i keby nebol žalobca splnil podmienku dĺžky pobytu na území Slovenskej republiky v roku 2018 (čo popiera), túto podmienku v roku 2019 jednoznačne splnil. 12. Žalobca namieta, že napadnuté rozhodnutia správnych orgánov zasiahli do práva žalobcu na jeho skutočný rodinný život, tak ako to garantuje čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko jeho skutočný rodinný život sa nachádza práve na území Slovenskej republiky. Žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaného na str. 8 rozhodnutia, podľa ktorého zamietnutie žiadosti žalobcu o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania nemožno považovať za zásah do jeho súkromného a rodinného života, nakoľko „21 dní pobývania v schengenskom priestore predstavuje významný nepomer týkajúci sa miery integrácie účastníka konania do slovenskej spoločnosti s integráciou v domovskej krajine.“ V tejto súvislosti žalobca uviedol, že na území Slovenskej republiky majú udelený prechodný pobyt aj jeho rodičia, s ktorými tu spoločne žije, žalobca podniká na území Slovenskej republiky prostredníctvom spoločnosti P. G. L. s.r.o. spolu so svojím otcom L. Y.. Žalobca tiež poukázal, že je čiastočne odkázaný na svojich rodičov, nakoľko trpí závažnou sluchovou vadou, ktorá ho do značnej miery obmedzuje v bežnom živote a je tiež dôvodom na jeho závislosti na rodičoch, vrátane zdieľania spoločnej domácnosti. 13. Žalobca namieta ničím nepodložené tvrdenie žalovaného, o nepomere miery integrácie žalobcu do slovenskej spoločnosti s integráciou v domovskej krajine, keď správne orgány žiadnym spôsobom neskúmali integráciu žalobcu v domovskej krajine. Žalobca tiež poukázal, že prechodný pobyt na území Slovenskej republiky mu už raz bol obnovený, čo je v prospech tvrdenia žalobcu, že miera jeho integrácie v Slovenskej republike, kde niekoľko rokov žije, podniká a snaží sa začleniť, je v súčasnosti väčšia ako v jeho domovskej krajine. 14. Žalobca poukázal na str. 9 rozhodnutia žalovaného, v ktorom uviedol, že „ustanovenie § 33 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, je ustanovením kogentným, čo znamená, že správny orgán nemá možnosť správnej úvahy z dôvodu, že dôraz v ustanovení je položený na slovo zamietne. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ policajný útvar zistí, že sú splnené podmienky na zamietnutie žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania nemá inú možnosť iba žiadosť o udelenie prechodného pobytu zamietnuť.“ V tejto súvislosti žalobca uviedol, že správne orgány vytýkali žalobcovi nesplnenie podmienky dĺžky pobytu v roku 2018, ktorú bez ďalšieho subsumovali pod nedostatok verejného záujmu na obnovenie prechodného pobytu a žiadosť žalobcu zamietli. Žalobca zdôraznil, že i keby nesplnil podmienku dĺžky pobytu na území Slovenskej republiky v roku 2018 (čo popiera), porušenie tejto podmienky v zmysle § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov, nie je dôvodom na zamietnutie žiadosti o obnovenie prechodného pobytu v zmysle § 33 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, ktorý obsahuje taxatívny výpočet dôvodov pre zamietnutie žiadosti. Nesplnenie podmienky dĺžky pobytu je za určitých okolností v zmysle § 36 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, dôvodom na zrušenie prechodného pobytu, avšak nie je dôvodom na zamietnutie žiadosti o obnovenie prechodného pobytu. Ak by zákonodarca s porušením povinnosti v zmysle § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov, spájal právne následky v podobe zamietnutia žiadosti o obnovenie prechodného pobytu, uvedený dôvod by nepochybne zaradil medzi taxatívne dôvody pre zamietnutie žiadosti. Vzhľadom na skutočnosť, že takýto dôvod na zamietnutie žiadosti zákon o pobyte cudzincov neupravuje, žalobca má za to, že napádané rozhodnutia sú nezákonné. Štátne orgány, ktoré rozhodujú o právach a povinnostiach osôb, totiž musia postupovať podľa pravidiel, ktoré sú stanovené zákonom. Iba tak môžu naplniť povinnosť uloženú článkom 2 ods. 2 Ústavy SR konať len na základe zákona a v jeho medziach. To, že správne orgány subsumovali údajné porušenie povinnosti v zmysle § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov, pod dôvod na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 6 písm. g) zákona o pobyte cudzincov, t.j., že obnova nie je vo verejnom záujme, je podľa žalobcu právnym poriadkom zakázané, ide o nezákonné konanie správneho orgánu, v rozpore s čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. 15. Žalobca namieta tvrdenie žalovaného na str. 9 rozhodnutia kde „zastáva názor, že udelenie resp. obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky nie je vo verejnom záujme, ak štátny príslušník tretej krajiny fakticky nenapĺňal účel prechodného pobytu na území Slovenskej republiky tým, že jeho prítomnosť na území Slovenskej republiky je v tak výraznom nepomere k dĺžke trvania prechodného pobytu na území Slovenskej republiky. ...“ Žalobca má za to, že jednoznačne preukázal, že v posudzovanom období sa na území Slovenskej republiky zdržiaval viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu, v roku 2019 sa do dňa podania žiadosti, na území Slovenskej republiky zdržiaval takmer nepretržite. Žalobca spája svoj život so Slovenskou republikou, kde žije aj jeho rodina, kde podniká (jeho podnikateľská činnosť dosahuje každým rokom zisk, riadne si plní daňové a odvodové povinnosti), preto nemožno vyvodiť záver o nedostatku verejného záujmu na pobyte žalobcu, ako aj o nenapĺňaní účelu prechodného pobytu na území Slovenskej republiky, ktorým je výkon podnikateľskej činnosti. III. Vyjadrenie žalovaného. 16. Žalovaný sa vyjadril k žalobe podaním zo dňa 29.06.2020, doručeným súdu dňa 02.07.2020 s tým, že napadnuté rozhodnutia boli vydané v súlade so SP a zákonom o pobyte cudzincov, správne orgány náležite použili hmotnoprávny predpis, správne vyhodnotili získané podklady a dôkazy. Žalovaný trvá na svojom rozhodnutí a žalobu žiada zamietnuť. 17. K námietke uvedenej v odseku 7. tohto rozhodnutia žalovaný uviedol, že dňa 06.08.2019 č.p.: PPZ- HCP-BA6-7481-009/2019-PPC bolo na správny orgán doručené vyjadrenie na výzvu pred vydaním rozhodnutia, v ktorom splnomocnený zástupca uviedol, že žalobca sa na území schengenského priestoru zdržiaval tiež v období od 18.08.2018 do 18.09.2019, od 17.10.2018 do 24.10.2018, od 24.11.2018 do 15.12.2018 a od 24.12.2018 do 31.12.2018, z čoho vyplýva, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky. Splnomocnený zástupca ďalej uviedol, že skutočnosť, že colné orgány tretích krajín, menovite Francúzska a Nemecka, pri vstupe a výstupe žalobcovi zo schengenského priestoru tieto skutočnosti nevyznačili v cestovnom doklade, nie je možné pri posudzovaní žiadosti žalobcu o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky vykladať na jeho ťarchu. Na podporu tvrdenia boli priložené letenky - elektronické rezervácie. K uvedenému žalovaný uviedol, že ide o e-mail v cudzom jazyku (anglickom) a zároveň sa nejedná o originál dokladu. Prvostupňový správny orgán ako aj žalovaný doložený doklad nepovažuje za hodnoverný, ktorým by žalobca správnemu orgánu bez akýchkoľvek pochybností preukázal, že sa v danom období reálne nachádzal na území Slovenskej republiky. Žalovaný uviedol, že preverením cestovného dokladu žalobcu č. F., platný od 15.10.2017 do 15.10.2022, vo vzťahu k skúmanému obdobiu, t.j. od 02.08.2018 do 31.12.2018, bolo správnym orgánom zistené, že cestovný doklad žalobcu nie je označený vstupnými ani výstupnými pečiatkami (v počte šestnásť) v období, ktoré žalobca namieta vo svojom vyjadrení. Žalovaný má na základe vykonaného dokazovania jednoznačne preukázané, že žalobca sa v rámci skúmaného obdobia, t.j. od 02.08.2018 do 31.12.2018, zdržiaval v schengenskom priestore vyslovene sporadicky, spolu 21 dní. Tieto skutočnosti má správny orgán preukázané z odtlačkov priechodových pečiatok z cestovného dokladu žalobcu. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že cestovné doklady štátnych príslušníkov tretích krajín sa podľa platnej legislatívy systematicky označujú odtlačkom pečiatky na vstupe a na výstupe zo schengenského priestoru. Uvedenú prax má väčšina štátov sveta aj mimo schengenského priestoru, a to hlavne na hraničných priechodoch na letiskách. Preto žalovaný ako nepresvedčivú vyhodnotil skutočnosť, že v šestnástich prípadoch bolo opomenuté odtlačenie priechodovej pečiatky do cestovného dokladu žalobcu. Zároveň žalovaný poukázal aj na vyjadrenie splnomocneného zástupcu, ktorý uviedol, že „pokiaľ sa klientovi podarí dohľadať prípadné ďalšie dôkazy (napr. palubné lístky) budú tieto správnemu orgánu v priebehu konania o obnove prechodného pobytu dodatočne predložené.“ Správnemu orgánu ani žalovanému neboli doručené žiadne nové dôkazy, resp. preukázané žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by potvrdzovali tvrdenie žalobcu o zdržiavaní sa na území Slovenskej republiky v posudzovanom období. Žalovaný má zato, že správny orgán zistil presne a úplne skutočný stav veci pred vydaním rozhodnutia, zároveň v doplnenom konaní prihliadal aj na návrhy a dôkazy predložené žalobcom a vec správne posúdil, že žalobca sa na území Slovenskej republiky nezdržiaval viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v posudzovanom období. 18. K námietkam uvedeným v odseku 7. až 9. tohto rozhodnutia, žalovaný uviedol, že k absentujúcim priechodovým pečiatkam v cestovnom doklade žalobcu sa už vyjadril vyššie a k vyjadreniu žalobcu, že sa na území schengenského priestoru zdržiaval tiež v období od 18.08.2018 do 18.09.2019, od 17.10.2018 do 24.10.2018, od 24.11.2018 do 15.12.2018 a od 24.12.2018 do 31.12.2018, podľa žalovaného ide o štyri vstupy do schengenského priestoru, štyri výstupy zo schengenského priestoru, štyri vstupy mimo Schengenského priestoru a štyri výstupy mimo schengenského priestoru, čo je spolu 16 pečiatok, ktoré absentujú v cestovnom doklade žalobcu. 19. K námietke, že správny orgán neprihliadal na dôkazy predložené žalobcom, pričom len konštatoval, že predložené letenky nie sú hodnoverným dôkazom, nakoľko v cestovnom doklade žalobcu absentovali vstupné a výstupné pečiatky zo schengenského priestoru, a že ich neodôvodnene spochybnil, pričom nevykonal akékoľvek ďalšie dôkazy za účelom zistenia skutkového stavu, tak ako mu to ukladá SP, žalovaný uviedol, že doloženými letenkami sa zaoberal, avšak nakoľko sa jedná o e-mail, ktorý je v cudzom (anglickom) jazyku a zároveň sa nejde o originál dokladu, správny orgán ani žalovaný doklad nepovažoval za hodnoverný, ktorým by žalobca správnemu orgánu bez akýchkoľvek pochybností preukázal, že sa v danom období reálne nachádzal na území Slovenskej republiky. Žalovaný opätovne uviedol, že splnomocnený zástupca v svojom vyjadrení uviedol, že „Pokiaľ sa klientovi podarí dohľadať prípadné ďalšie dôkazy (napr. palubné lístky) budú tieto správnemu orgánu v priebehu konania o obnove prechodného pobytu dodatočne predložené.“ No žiadne nové dôkazy žalobca do konania nepredložil, resp. neboli preukázané žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by potvrdzovali tvrdenie žalobcu o zdržiavaní sa na území Slovenskej republiky v posudzovanom období. 20. K námietke, že výsluch žalobcu zamietol žalovaný bez akéhokoľvek racionálneho odôvodnenia, keďže správny orgán výsluch žalobcu nevyhodnotil ako dôkaz, ktorý je potrebné vykonať ..., žalovaný citoval ustanovenie § 34 ods. 3 SP a má za to, že je na žalobcovi, aby v správnom konaní pôsobil aktívne a aby navrhoval dôkazy na podporu svojich tvrdení. Žalobca nemôže očakávať, že správny orgán mu navrhne konkrétne dôkazy, ktoré má do konania na podporu svojich tvrdení doložiť, nakoľko správny orgán nemá vedomosť, akými dôkazmi žalobca disponuje (napr. nemôže žalobcovi navrhnúť doloženie výpisu z účtu, ktorým by preukázal, že v posudzovanom období platil kartou na území Slovenskej republiky, ak žalobca platí len hotovosťou alebo nemôže navrhnúť doložiť lístky napr. z účasti na kultúrnych podujatiach v posudzovanom období, ak žalobca takéto nenavštevuje, originál letenky a pod.). Uvedeným má žalovaný na mysli, že žalobca má sám vlastným logickým uvážením vyhodnotiť, aké dôkazy má k dispozícii na doloženie a na podporu svojich tvrdení. Ak žalobca v konaní aktívne nespolupracuje so správnym orgánom (nenavrhuje na podporu svojich tvrdení dôkazy, pričom sám uvádza vo vyjadrení, že ich doloží) a ak doloží dôkazy, ktoré správny orgán vyhodnotí ako nehodnoverné, nemožno správnemu orgánu vyčítať, že predmetné dôkazy vyhodnotil na ťarchu žalobcu. 21. Žalovaný uviedol, že zákonodarca prostredníctvom zákona o pobyte cudzincov upravil podmienky pre udelenie, resp. obnovenie prechodného pobytu tak, že pobyt štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky musí byť odôvodnený účelom, v tomto prípade podnikaním, ktorý musí byť fakticky na území Slovenskej republiky plnený. Inými slovami, zákon o pobyte cudzincov ukladá žiadateľovi o prechodný pobyt na území Slovenskej republiky, aby sa zdržiaval na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku, a aby daný účel aj reálne na území Slovenskej republiky vykonával. Žalovaný si je vedomý, že s faktickým plnením účelu - podnikaním - je v určitých prípadoch spojená aj nevyhnutnosť cestovania (napr. obchodné rokovania mimo územia Slovenskej republiky), avšak na druhej strane žalovaný zastáva názor, že v takomto prípade je na žalobcovi, aby preukázal túto skutočnosť ako aj spojitosť s výkonom podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na uvedené žalovaný zastáva názor, že obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky nie je vo verejnom záujme, nakoľko žalobca fakticky nenapĺňal účel prechodného pobytu na území Slovenskej republiky tým, že sa na území Slovenskej republiky nezdržiaval viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že žalobcovi bol udelený prechodný pobyt z dôvodu podnikania, ktoré bude vykonávať na území Slovenskej republiky a je potrebné, aby mal udelený prechodný pobyt nakoľko jeho pobyt na území Slovenskej republiky je pre jeho podnikanie nevyhnutný. Pre sporadické zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky pre účel podnikania na území Slovenskej republiky nie je potrebné, aby bol udelený prechodný pobyt. Na zriedkavý vstup na územie Slovenskej republiky postačuje vízum. Žalovaný má za to, že je vo verejnom záujme, mať na území Slovenskej republiky migráciu ľudí, ktorí sa reálne na území Slovenskej republiky zdržiavajú prevažnú časť udeleného pobytu. V prípade, ak by to tak nebolo, dochádzalo by k degradácii vízovej politiky Slovenskej republiky, resp. k jej obchádzaniu. 22. K námietkam uvedeným v odseku 12. a 13. tohto rozhodnutia, žalovaný uviedol, že zamietnutie žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania nemožno považovať za zásah do súkromného a rodinného života žalobcu, nakoľko žalobca nevedie rodinný a súkromný život na území Slovenskej republiky. Toto tvrdenie správneho orgánu vyplýva zo skutočnosti, že žalobca sa nezdržiaval na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku, teda sa v rámci obnoveného pobytu zdržiaval prevažnú väčšinu mimo územia Slovenskej republiky. Okrem toho žalovaný zastáva názor, že miera integrácie žalobcu do tunajšej spoločnosti je vo významnom nepomere s integráciou v domovskej krajine, a to najmä vzhľadom na obdobie pobývania na území Slovenskej republiky v porovnaní s obdobím pobývania mimo územia Slovenskej republiky. Zároveň žalovaný uviedol, že otec a matka žalobcu majú v súčasnosti podané žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky, o ktorých nebolo do dnešného dňa rozhodnuté, pričom z administratívneho spisu matky žalobcu vyplýva, že matka žalobcu sa na území Slovenskej republiky v roku 2018 nachádzala v dátumoch od 17.08.2018 do 07.10.2018, čo je spolu 52 dní. Z uvedeného dôvodu žalovaný trvá na svojom názore, že v prípade žalobcu nemožno zamietnutie jeho žiadosti považovať za zásah do jeho rodinného života. K zdravotnému stavu žalobcu a jeho čiastočnej odkázanosti na rodičov, žalovaný uviedol, že žalobca túto skutočnosť v konaní pred správnym orgánom neuviedol a ani nijakým spôsobom nepreukázal. Na základe uvedeného, nemožno zamietnutie žiadosti považovať za zásah do rodinného života žalobcu, keďže sa žalobca prevažnú časť udeleného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky ani nezdržiaval. 23. K námietkam uvedeným v odseku 14. tohto rozhodnutia, žalovaný uviedol, že žalobca mal na území Slovenskej republiky obnovený prechodný pobyt na účel podnikania na území Slovenskej republiky s platnosťou od 02.08.2018 do 02.09.2019. Dňa 13.06.2019 žalobca podal žiadosť o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko na území Slovenskej republiky pôsobí ako konateľ spoločnosti P. G. L. X.. H.. E.., G.: XX XXX XXX, X. X. U. X,XXX XX W.. Napriek skutočnosti, že žalobca k svojej žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky doložil všetky doklady, ktoré stanovuje zákon o pobyte cudzincov, správny orgán vyhodnotil, že je dôvodné a potrebné sa zaoberať ustanovením § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov, t.j. nezdržiavaním sa žalobcu na území Slovenskej republiky, nakoľko ide o povinnosť žalobcu. Podľa § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov, je žalobca povinný zdržiavať sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku. Preto v prípade žalobcu je potrebné skúmať splnenie tejto povinnosti v období od 02.08.2018 do 31.12.2018. Preverením cestovného dokladu žalobcu a odtlačených priechodových pečiatok zo štátov schengenského priestoru, správny orgán a žalovaný zistil, že žalobca sa na území Slovenskej republiky v posudzovanom období od 02.08.2018 do 31.12.2018 zdržiaval v období od 25.09.2018 do 07.10.2018 a od 03.11.2018 do 10.11.2018, čo je spolu 21 dní z 152 dní udeleného prechodného pobytu. Žalovaný uvádza, že ide o priechodové pečiatky, ktoré odtlačili štáty schengenského priestoru (Rakúsko, Francúzsko), z čoho nie je dostatočne zrejmé, či sa žalobca počas celého uvedeného obdobia zdržiaval na území Slovenskej republiky, ako to ukladá ustanovenie § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov, napriek tomu správny orgán počítal počet dní v prospech žalobcu, teda že sa v tomto období zdržiaval na území Slovenskej republiky. 24. V ďalšom žalovaný uviedol, že podnikateľská činnosť žalobcu nebola na území Slovenskej republiky vykonávaná sústavne počas celého obdobia prechodného pobytu, pričom prechodný pobyt bol udelený žalobcovi práve z dôvodu výkonu podnikateľskej činnosti, ktorú má v prevažnej miere vykonávať na území Slovenskej republiky. Pobyt žalobcu na území Slovenskej republiky je úzko spojený s účelom jeho pobytu, teda podnikať. V prípade výkonu podnikateľskej činnosti žalobcom na území Slovenskej republiky žalovaný uviedol, že žalobca v rámci udeleného prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť na území Slovenskej republiky nevykonával v takom rozsahu, aby žalovaný mohol konštatovať, že jeho podnikateľská činnosť je vo verejnom záujme, nakoľko, ako z vyššie uvedeného vyplýva, výkon podnikateľskej činnosti žalobcu na území Slovenskej republiky bol len sporadický, čo nepredstavuje pravidelnú činnosť za účelom dosiahnutia zisku, a preto ho nie je možné posúdiť ako podnikanie. Takéto konanie žalobcu v žiadnom prípade nemožno považovať, že je vo verejnom záujme. IV. Replika žalobcu. 25. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 24.07.2020 s tým, že žalovaný si účelovo vyberá tvrdenia, ktoré sa mu práve hodia a len opakuje svoju argumentáciu, ktorú uviedol už v rozhodnutí a neprináša žiadne nové argumenty vo veci. Žalobca sa v plnom rozsahu pridržiava svojej argumentácie uvedenej v správnej žalobe. 26. K argumentácii žalovaného, ktorý neakceptoval žalobcom doložené letenky, ktoré preukazovali dĺžku jeho pobytu na území Slovenskej republiky z dôvodu, že nešlo o originál letenky a navyše tento dôkaz bol v anglickom jazyku, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie je účelové. Žalobca má aj naďalej za to, že predložením leteniek preukázal, že na území Slovenskej republiky sa v posudzovanom období zdržiaval viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu. 27. K argumentácii žalovaného k 16 pečiatkam, ktoré v cestovnom doklade žalobcu absentujú, žalobca uviedol, že skutočnosť, že colné orgány tretích krajín, menovite Nemeckej spolkovej republiky a Francúzskej republiky pri vstupe a výstupe žalobcu zo schengenského priestoru nevyznačili tieto skutočnosti v cestovnom doklade, nie je možné vykladať na ťarchu žalobcu a osobitne nie v prípade, keď žalobca za účelom preukázania svojich tvrdení predložil aj dôkazy, ktoré mal k dispozícii. Žalobca sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že v jeho cestovnom doklade absentuje celkovo 16 pečiatok, nakoľko v rozhodnom období išlo len o sedem vstupov a výstupov zo schengenského priestoru, pričom až v piatich prípadoch išlo o vstup prostredníctvom letiska vo Frankfurte nad Mohanom, čo len dokumentuje, že zrejme ide o zavedenú prax na predmetnom letisku. Žalobca na podporu svojich tvrdení navrhol výsluch svojej osoby, čo žalovaný zamietol a žalobca má zato, že prezumovaním obsahu výsluchu žalovaným došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 28. K argumentácii žalovaného, že žalobca v konaní aktívne nespolupracuje so správnym orgánom, nenavrhuje na podporu svojich tvrdení dôkazy, žalobca uviedol, že predložil dôkazy, ktoré mal k dispozícii, navyše ako dôkaz navrhol aj výsluch svojej osoby, ktorý bol žalovaným ako aj prvostupňovým správnym orgánom zamietnutý, čím vyčerpal svoje dôkazné bremeno. 29. K argumentácii žalovaného, že z dôvodu údajného nezdržiavania sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku nenapĺňal účel prechodného pobytu, žalobca uviedol, že preukázal zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky v rozhodnom období viac ako polovicu času, pričom reálne tu aj vykonával svoju podnikateľskú činnosť, čomu taktiež nasvedčuje skutočnosť, že spoločnosť, prostredníctvom ktorej žalobca na území Slovenskej republiky podniká, dosiahla za obdobie pôsobenia žalobcu v spoločnosti zisky vyššie ako vyžaduje zákon o pobyte cudzincov. Výkon podnikateľskej činnosti si vyžaduje vo veľkej miere osobnú účasť žalobcu na území Slovenskej republiky, žalobca sa tak nemôže stotožniť s tvrdením žalovaného, že na tento výkon podnikateľskej činnosti mu postačuje vízum a preto žalovaný nepovažuje za potrebné žalobcovi obnoviť prechodný pobyt na účel podnikania na území Slovenskej republiky. Žalobca je tak názoru, že žalovaný mu zamietnutím žiadosti o obnovenie prechodného pobytu upiera právo na výkon podnikateľskej činnosti za rovnakých podmienok a v rovnakom rozsahu ako majú slovenské osoby. 30. Žalobca opäť poukázal na skutočnosť, že pokiaľ by sa aj v rozhodnom období (t.j. v roku 2018) nezdržiaval na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu (čo popiera), tak v roku 2019 splnil podmienku dĺžky pobytu na území Slovenskej republiky, čím sa žalovaný pri svojom rozhodovaní žiadnym spôsobom nezaoberal. Žalovaný vo svojom inom rozhodnutí, týkajúce sa matky žalobcu, ktorým zrušoval rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu uviedol, že táto síce podmienku dĺžky pobytu v roku 2018 nesplnila, avšak v roku 2019 túto podmienku splnila, a tak pri rozhodovaní o obnovení prechodného pobytu žalobcu nezohľadnil stav v čase rozhodovania, čím postup žalovaného v dvoch rozhodnutiach v skutkovo obdobných, vyslovil dva odlišné právne názory, čo je postup v rozpore s princípom právnej istoty. 31. K argumentácii žalovaného, že zamietnutím žiadosti o obnovenie prechodného pobytu nezasiahol do práva žalobcu na rodinný život, nakoľko žalobca nevedie rodinný a súkromný život na území Slovenskej republiky a podľa žalovaného je miera integrácie žalobcu v Slovenskej republike vo významnom nepomere s integráciou v domovskej krajine, vzhľadom na obdobie pobývania na území Slovenskej republiky, žalobca uviedol, že na území Slovenskej republiky sa v roku 2018, ako aj v roku 2019 zdržiaval viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu, na území Slovenskej republiky podniká a zároveň žije so svojimi rodičmi, na ktorých je z dôvodu svojej sluchovej vady čiastočne odkázaný a preto tvrdenie žalovaného o tom, že žalobca na území Slovenskej republiky nevedie rodinný život je ničím nepodložené a vyznieva viac ako účelovo. 32. K argumentácii žalovaného, že žalobca svoju podnikateľskú činnosť na území Slovenskej republiky nevykonával v takom rozsahu, aby bolo možné konštatovať, že jeho podnikateľská činnosť je vo verejnom záujme, nakoľko výkon jeho podnikateľskej činnosti na území Slovenskej republiky bol len sporadický, nepredstavuje pre žalobcu pravidelnú činnosť za účelom dosiahnutia zisku, žalobca uviedol, že s takýmto tvrdením nesúhlasí. Žalobca preukázal splnenie podmienky dĺžky pobytu na území Slovenskej republiky, pričom sústavnosť ako jeden z definičných znakov podnikania žiadny právny predpis nevymedzuje určitým časovým úsekom, v rámci ktorého je podnikateľ povinný zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, a to najmä v prípadoch, kedy je s výkonom podnikateľskej činnosti spojená potreba zahraničných pracovných ciest, tak, ako to je v prípade žalobcu. Sústavnú podnikateľskú činnosť odborná literatúra definuje ako kontrast k príležitostnému výkonu činnosti, o čom v prípade žalobcu nemožno hovoriť o to viac, kedy žalobca výkonom svojej podnikateľskej činnosti v Slovenskej republike reálne dosahuje zisky (v miere vyššej ako je potrebná podľa zákona o pobyte cudzincov) a riadne plní svoje daňové a odvodové povinnosti voči štátu. Preto žalobca je názoru, že takúto podnikateľskú činnosť nemožno v žiadnom prípade považovať za činnosť, ktorá nie je vo verejnom záujme. V. Administratívne konanie. 33. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca mal obnovený prechodný pobyt na účel podnikania na území Slovenskej republiky s platnosťou od 02.08.2018 do 02.09.2019. Dňa 13.06.2019 žalobca podal žiadosť o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko na území Slovenskej republiky vykonáva činnosť ako konateľ spoločnosti P. G. L. X..H..E.., G. XX XXX XXX, X. X. U. X, XXXXX W.. Podľa § 34 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, žalobca k žiadosti priložil platný cestovný doklad Iránskej islamskej republiky č. F., platný od 15.10.2017 do 15.10.2022. Preverením cestovného dokladu a v ňom odtlačených priechodných pečiatok zo štátov schengenského priestoru (Rakúsko a Francúzsko), správny orgán zistil, že žalobca sa na území Slovenskej republiky v posudzovanom období od 02.08.2018 do 31.12.2018 zdržiaval od 25.09.2018 do 07.10.2018, od 03.11.2018 do 10.11.2018, čo je spolu 21 dní zo 152 dní udeleného prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky. 34. Správny orgán podľa § 33 ods. 2 SP listom zo dňa 17.07.2019 Č. p.: PPZ-HCP-BA6-7481-006/2019- PPC zaslal žalobcovi prostredníctvom splnomocneného zástupcu výzvu na vyjadrenie k podkladom pred vydaním rozhodnutia. Výzva bola riadne doručená dňa 29.07.2019. Dňa 06.08.2019 bolo správnemu orgánu doručené vyjadrenie, v ktorom splnomocnený zástupca uviedol, že žalobca sa na území schengenského priestoru zdržiaval tiež v období od 18.08.2018 do 18.09.2018, od 17.10.2018 do 24.10.2018, od 24.11.2018 do 15.12.2018, od 24.12.2018 do 31.12.2018, z čoho vyplýva, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu. Skutočnosť, že colné orgány tretích krajín (Francúzska a Nemecka) pri vstupe a výstupe žalobcu zo schengenského priestoru tieto skutočnosti nevyznačili v cestovnom doklade, nie je možné pri posudzovaní žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky vykladať na ťarchu žalobcu. Na podporu tvrdenia k vyjadreniu priložil letenky - elektronické rezervácie. 35. Následne, po zvážení všetkých listinných dôkazov a zistených skutočností, prvostupňový správny orgán Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava vydal rozhodnutie Č.p.: PPZ- HCP-BA6-7481-026/2019-PPC zo dňa 06.12.2019, ktorým zamietol žiadosť o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania na území Slovenskej republiky podľa § 34 ods. 12 z dôvodu § 33 ods. 6 písm. g) s poukazom na § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov. Predmetné rozhodnutie bolo žalobcovi doručené prostredníctvom splnomocneného zástupcu dňa 08.01.2020. Dňa 23.01.2020 bolo správnemu orgánu doručené odvolanie žalobcu prostredníctvom splnomocneného zástupcu. Správny orgán odvolaniu nevyhovel a podľa § 57 ods. 2 SP, odvolanie predložil dňa 19.02.2020 spolu s výsledkami doplneného konania a s administratívnym spisom žalovanému. Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, po preskúmaní celého konania sa stotožnilo s názorom prvostupňového správneho orgánu a svojím rozhodnutím Č.p.: PPZ- HCP-BA2-2020/020289-003 zo dňa 16.03.2020 rozhodnutie Č.p.: PPZ-HCP-BA6-7481-026/2019-PPC zo dňa 06.12.2019 potvrdil a odvolanie zamietol. VI. Právne posúdenie žaloby. 36. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 37. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 38. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 39. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto zistenie súdu musí smerovať k tomu, či objasnenie skutkového stavu správnym orgánom je úplné a jeho postup zákonný. 40. Podľa § 1 ods. 1 písm. d) zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, účinný ku dňu podania žiadosti, tento zákon upravuje podmienky pobytu. 41. Podľa § 2 ods. 4 zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. 42. Podľa § 22 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, prechodný pobyt na účel podnikania udelí policajný útvar, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 6, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý koná alebo bude konať v mene obchodnej spoločnosti alebo družstva a nie je v pracovnoprávnom vzťahu. 43. Podľa § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie prechodného pobytu prihliada na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na ochranu verejného zdravia. 44. Podľa § 33 ods. 6 písm. g) zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak udelenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme. 45. Podľa § 34 ods. 10 vety prvej zák. č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, policajný útvar pri rozhodovaní o žiadosti o obnovenie prechodného pobytu postupuje podľa § 33 ods. 1 a 5. 46. Podľa § 34 ods. 12 vety prvej pred bodkočiarkou zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, policajný útvar zamietne žiadosť o obnovenie prechodného pobytu z dôvodov podľa § 33 ods. 6. 47. Podľa § 34 ods. 18 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, prechodný pobyt sa po skončení jeho platnosti až do rozhodnutia o žiadosti o obnovenie prechodného pobytu považuje za oprávnený na území Slovenskej republiky. 48. Podľa § 111 ods. 1 písm. u) pred bodkočiarkou zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny je povinný zdržiavať sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku. 49. Podľa § 120 ods. 1 vety prvej zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. 50. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 51. Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 52. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 53. Podľa § 3 ods. 5 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 54. Podľa § 32 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 55. Podľa § 32 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Údaje z informačných systémov verejnej správy a výpisy z nich, okrem údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať dokladmi. Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať. 56. Podľa § 33 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. VII. Závery správneho súdu. 57. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo v medziach žalobných dôvodov preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutí žalovaného Č.p.: PPZ-HCP-BA2-2020/020289-003 zo dňa 16.03.2020 a prvostupňového správneho orgánu Č.p.: PPZ-HCP-BA6-7781-026/2019-PPC zo dňa 06.12.2019, ktorými bola žalobcovi zamietnutá žiadosť o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania podľa § 34 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov z dôvodu § 33 ods. 6 písm. g) zákona o pobyte cudzincov v spojení s § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov. 58. Hneď v úvode správny súd uvádza, že rozhodovanie o žiadosti obnovenia prechodného pobytu cudzinca na účel podnikania, je jedným zo spôsobov, ktorým sa prejavuje územná suverenita Slovenskej republiky a cudzinec nemá na obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania právny nárok. Pri rozhodovaní o obnovení prechodného pobytu na účel podnikania sa prihliada na verejný záujem, bezpečnostné hľadisko, hospodárske potreby SR, prínos cudzinca pre hospodárstvo SR. Príslušný orgán je povinný riadne vec preskúmať a žiadosť o obnovenie prechodného pobytu je oprávnený zamietnuť iba v zákonom stanovených prípadoch, pričom svoje rozhodnutie, v súlade so zákonom, má povinnosť náležite odôvodniť. 59. Základným rámcom právneho posúdenia žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania je zákon o pobyte cudzincov, ktorý v § 22 upravuje prechodný pobyt na účel podnikania, v § 34 ods. 10 vety prvej upravuje postup správneho orgánu pri posudzovaní žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania, keď podľa § 33 ods. 1 písm. a) prihliada na verejný záujem, na bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky, a to všetko za splnenia povinnosti ustanovenej v § 111 ods. 1 písm. u) pred bodkočiarkou, podľa ktorej štátny príslušník tretej krajiny je povinný zdržiavať sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku. Všetky uvedené kritériá musí správny orgán preskúmať a pokiaľ zistí, že obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania nie je vo verejnom záujme, žiadosť o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania podľa § 34 ods. 12 vety prvej pred bodkočiarkou zamietne. 60. Dôraz súdneho prieskumu treba zamerať na účel obnovenia prechodného pobytu a to podnikanie, ktoré sa pre potreby zákona o pobyte cudzincov vždy posudzuje vo vzťahu k verejnému záujmu a to preto, lebo právo podnikať sa v súkromnom záujme chráni ako spôsob obživy jednotlivca a v prípade obchodnej spoločnosti ako spôsob dosiahnutia zisku. Zároveň sa však podnikaním zabezpečuje verejný záujem ako prvok trhového hospodárstva. Z uvedeného potom vyplýva, že podnikanie by malo prinášať prospech podnikateľovi ako aj prospech spoločnosti, t.j. verejný záujem. No v kontexte verejného záujmu správny orgán musí vychádzať z účelu zákona o pobyte cudzincov, ku ktorému dôvodová správa uvádza: „Riešenie problematiky kontroly hraníc a pobytu cudzincov, ako aj riadenie migračnej politiky patrí medzi prvoradé úlohy demokratickej a dynamicky sa rozvíjajúcej spoločnosti založenej na princípoch slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Slovenská republika od svojho vstupu medzi členské krajiny Európskej únie v roku 2004 plní úlohy vytýčené Zmluvou o fungovaní Európskej únie v oblasti azylu, kontroly hraníc, pobytu cudzincov a ochrany práv štátnych príslušníkov tretích krajín, ako aj práv občanov Európskej únie a ich rodinných príslušníkov... Už samotná príprava na vstup Slovenskej republiky do Európskej únie si vyžiadala výraznú a rozsiahlu zmenu v zákone č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), ktorý sa formoval s cieľom vytvoriť legislatívnu základňu prispôsobenú príslušnej legislatíve Európskej únie vo vzťahu k občanom tretích štátov a tiež k občanom Európskej únie a ich rodinným príslušníkom. Súčasný zákon o pobyte cudzincov vzal do úvahy aj príslušné ustanovenia Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, Európskej dohody, Schengenskej dohody a vykonávacej dohody k Schengenskej zmluve. Dňom vstupu do Európskej únie Slovenská republika prevzala príslušnú časť acquis upravujúci voľný pohyb osôb.“ V tejto súvislosti súd odkazuje aj na vyjadrenie žalovaného, ktorý vo svojom rozhodnutí citoval dôvodovú správu k zákonu č. 108/2018 Z.z. ako novely zákona č. 404/2011 Z.z., ktorou bolo prijaté ust. § 111 ods. 1 písm. u). 61. V súvislosti s nastolenou problematikou treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy, pričom zároveň musí vychádzať z účelu zákona o pobyte cudzincov. 62. Námietku žalobcu uvedenú v odseku 6. tohto rozhodnutia, správny súd vyhodnotil ako dôvodnú. Podľa názoru súdu, ust. § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov jednoznačne definuje povinnosť zdržiavania sa cudzinca na území Slovenskej republiky, t.j. viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca mal obnovený prechodný pobyt od 02.08.2018 do 02.09.2019 a tak v kalendárnom roku 2018 v období od 02.08.2018 do 31.12.2018 mal 152 dní udeleného prechodného pobytu (povinnosť zdržiavať sa viac ako polovicu t.j. 77 dní) a v kalendárnom roku 2019 v období od 01.01.2019 do 02.09.2019 mal žalobca 245 dní udeleného prechodného pobytu (povinnosť zdržiavať sa viac ako polovicu t.j. 123 dní). A keďže žalobca požiadal o obnovenie prechodného pobytu žiadosťou zo dňa 13.06.2019, t.j. v čase trvania obnoveného prechodného pobytu, nebol legitímny dôvod počítať podmienku ust. § 111 ods. 1 písm. u) od 01.05.2018 tak, ako uviedol žalovaný. Takýto postup žalovaného nemá oporu v zákone. 63. Námietky žalobcu uvedené v odseku 7. a 8. tohto rozhodnutia, správny súd vyhodnotil ako dôvodné. Súd ako dôvodnú vyhodnotil námietku nevyhodnotenia predložených leteniek z dôvodu, že sú v cudzom jazyku a že nebol predložený originál listiny, ako aj z dôvodu nedostatočného resp. zmätočného odôvodnenia rozhodnutia v tejto časti, keď správny orgán konštatuje, že listiny sú predložené v cudzom jazyku a vzápätí hodnotí údaje z leteniek v kontexte, že v cestovnom doklade č. F. sa nenachádza ani jedna vstupná a výstupná pečiatka z obdobia, ktoré žalobca namieta. V tejto súvislosti správny súd konštatuje, že v rámci administratívnych úkonov a posudzovania žiadostí, sú členské štáty povinné zabezpečiť pracovníkov, ktorí sú v danej problematike riadne vyškolení, t.j. absolvovali príslušnú odbornú prípravu, ktorá zahŕňa prvky uvedené v článku 6 ods. 4 písm. a) až e) nariadenia č. 439/2010. Z uvedeného vyplýva, že príslušníci policajného zboru pôsobiaci v rámci hraničnej a cudzineckej polície, musia mať primerané vedomosti alebo absolvovanú potrebnú odbornú prípravu, aby mohli plniť svoje pracovné povinnosti. Medzi nároky práce v rámci hraničnej a cudzineckej polície patrí aj jazyková kompetencia, ktorá je nevyhnutná pri zabezpečovaní každodennej práce vrátane rozhodovania. Preto nevyhodnotenie leteniek predložených žalobcom v anglickom jazyku, je prinajmenšom neprofesionálne. Nemožno sa stotožniť s odôvodnením, že v prípade leteniek ide o nedôveryhodný doklad, keďže sa jedná o e-mail v cudzom (anglickom) jazyku a nejde o originál dokladu. V dnešnej dobe sa úplne bežne letenky kupujú elektronicky, t.zn., že letenka sa dostáva do e-mailu kupujúceho, ktorý si ju môže ale aj nemusí vytlačiť cez internet. Žalobca predložil doklady o svojich letoch v rozhodnom období, ktoré je potrebné s náležitou odbornou starostlivosťou jednotlivo vyhodnotiť (t.j. či ide o reálnu elektronickú letenku s vyznačením mena cestujúceho, uvedenie dokladu totožnosti, dátum a čas letu, číslo letu, trieda služieb, miesto odchodu, miesto určenia, stav platby) a v prípade potreby, podľa výsledkov doplniť dokazovanie. Ako dôvodnú súd vyhodnotil námietku vo vzťahu k chýbajúcim vstupným a výstupným pečiatkam v cestovnom doklade, čo nie je možné vyhodnotiť na ťarchu žalobcu. Túto skutočnosť treba vyhodnotiť nielen teoreticky s odkazom na platnú legislatívu, v zmysle ktorej, cestovné doklady štátnych príslušníkov tretej krajiny sa systematicky označujú otlačkom pečiatky na vstupe a na výstupe zo Schengenského priestoru, ale aj s poukazom na reálny skutkový stav veci a to výsluchom žalobcu k uvedeným skutočnostiam a až potom tieto náležite vyhodnotiť. Napr. práve v súvislosti s postavením žalobcu ako štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý pri takýchto situáciách by mal vo svojom záujme dbať o takéto vyznačenie v cestovnom doklade, jednak pri splnení času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku (§111 ods. 1 písm. u)) a jednak pri preukázaní dôvodu, účelu cesty (cesta súvisiaca s podnikaním alebo cesta s iným zámerom). 64. Námietku žalobcu uvedenú v odseku 9. tohto rozhodnutia, správny súd vyhodnotil ako dôvodnú. Reflektujúc základné zásady správneho konania, ako dokazovaním možno vymedziť procesné postupy správneho orgánu a účastníkov konania v rámci zisťovania skutočného stavu veci, t.j. právom regulovaný postup správneho orgánu a účastníkov konania, ktorého cieľom je získanie a vyhodnotenie priamych poznatkov dôležitých pre rozhodnutie správneho orgánu. Dokazovanie sa vykonáva prostredníctvom obstarania, vykonania a hodnotenia dôkazov, ktoré je možné získať z dôkazných prostriedkov. Získavanie dôkazných prostriedkov má význam iba v tom rozsahu, v akom ešte môže prispieť k získaniu informácií účelne potrebných pre rozhodnutie. V tomto smere sa predstavy o potrebe ďalšieho dokazovania môžu medzi účastníkom konania a správnym orgánom odlišovať. Tu možno poukázať na judikatúru súdov Slovenskej republiky, podľa ktorej, za porušenie procesných práv účastníka konania nemožno považovať nevykonanie ním navrhovaných dôkazov, a to najmä vtedy, ak by išlo o preukázanie skutočností zjavne nepotrebných alebo nadbytočných. Na tomto mieste správny súd zdôrazňuje, že o takúto situáciu v preskúmavanej veci nejde. Vyhodnotenie dôkaznej situácie správnym orgánom, ktorý zamietol výsluch žalobcu ako nadbytočný, súd považuje za neprípustný, v rozpore so zabezpečením materiálnej pravdy, pričom odôvodnenie zamietnutia výsluchu žalobcu s tým, že v prípade vypočutia by účastník ďalej zastával svoj názor a tvrdil by, že „v posudzovanom období, a hlavne v období, ktoré namieta, sa na území Slovenskej republiky zdržiaval, čo by nebolo žiadnym novým dôkazom v konaní“, nie je relevantným odôvodnením. Správny orgán vôbec neuviedol žiadny logický argument na základe ktorého by bolo možné bezpochyby výsluch žalobcu zamietnuť a správny orgán nemohol ani vedieť, aké informácie chce žalobca v rámci výsluchu správnemu orgánu povedať. 65. Námietky uvedené v odseku 10. a 11. tohto rozhodnutia, správny súd vyhodnotil ako dôvodné. Podľa názoru súdu, správny orgán sa mal vysporiadať so všetkými relevantnými skutočnosťami zistenými v rámci administratívneho konania pokiaľ majú dosah na konečné rozhodnutie. Z uvedenej námietky je zrejmé a vyplýva to i z administratívneho spisu, ako aj z rozhodnutia žalovaného, že správnemu orgánu bola známa skutočnosť, že žalobca mal udelený prechodný pobyt od 02.08.2018 do 02.09.2019, t.j. aj pre obdobie roku 2019, avšak s podmienku v zmysle § 111 ods. 1 písm. u) sa za obdobie od 01.01.2019 do 02.09.2019 nevysporiadal vôbec. Uvedenú námietku žalobca dôvodne namieta aj pre porušenie princípu právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, keď žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán sa mali zaoberať dĺžkou jeho pobytu na území Slovenskej republiky aj v roku 2019, o to viac keď im bol tento údaj známy ako aj s poukazom na rozhodnutie žalovaného v inom konaní č. PPZ-HCP-BA2-2019/059180-004 zo dňa 13.12.2019, ktorým zrušil rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, ktoré sa týkalo žiadosti o obnovenie prechodného pobytu matky žalobcu - W. C., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom správny orgán uviedol, že „účastník konania síce nesplnil povinnosť, ktorú mu ukladá ustanovenie § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov za rok 2018 ale za rok 2019 podmienku splnil.“ Z uvedeného rozhodnutia tak vyplýva, že i keby nebol žalobca splnil podmienku dĺžky pobytu na území Slovenskej republiky v roku 2018 (čo popiera), túto podmienku v roku 2019 jednoznačne splnil. 66. Námietky uvedené v odseku 12. a 13. tohto rozhodnutia, správny súd vyhodnotil ako dôvodné. Správny súd má zato, že správny orgán v zmysle čl. 8 ods. 2 Dohovoru nemôže zasahovať do výkonu základných práv súkromného a rodinného života, okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. S poukazom na uvedené, potom nepochybne odôvodnenie žalovaného, že „21 dní pobývania v schengenskom priestore predstavuje významný nepomer týkajúci sa miery integrácie účastníka konania do slovenskej spoločnosti s integráciou v domovskej krajine. Odvolací orgán zastáva názor, že zamietnutím žiadosti účastníka konania správny orgán žiadnym spôsobom nezasiahne do práva účastníka konania na rodinný a súkromný život.“, nie je v súlade so zákonom a je aj nedostatočne odôvodnené. Je potrebné vyhodnotiť skutkovú situáciu a to, s kým žalobca praktizuje podnikanie (žalobca tvrdí, že podniká na území Slovenskej republiky prostredníctvom spoločnosti P. G. L. X..H..E.. spolu so svojím otcom L. Y.) a zároveň vedie spoločnú domácnosť so svojimi rodičmi, ktorí majú na území Slovenskej republiky udelený prechodný pobyt. Na tomto mieste správny súd dodáva, že aj keď v prípade posúdenia žiadosti o obnovenie prechodného pobytu na účel podnikania nie je namieste, aby správny orgán zohľadňoval i súkromné hľadisko, je však potrebné, aby správny orgán ochranu súkromného života chránenú Dohovorom, vzal do úvahy vtedy, ak by žalobca takúto sféru mal na území Slovenskej republiky už vybudovanú. Uvedené bude predmetom ďalšieho dokazovania, t.j. či zrušením prechodného pobytu na účel podnikania nebudú porušené práva žalobcu ohľadne rešpektovania súkromného a rodinného života, ktoré mu vyplývajú z článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov číslo 209/1992 Zb. a číslo102/1999 Z.z. (Dohovor), ako aj či nebudú porušené jeho práva, ktoré sú garantované v čl.19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ohľadne rešpektovania súkromného a rodinného života. 67. Námietku uvedenú v odseku 14. tohto rozhodnutia, správny súd vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú. Je nepochybné, že v preskúmavanej veci ide o posúdenie žiadosti o obnovenie prechodného pobytu, ktorú podľa § 34 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov, policajný orgán zamietne z dôvodov podľa § 33 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov v ktorom je taxatívny výpočet dôvodov pre zamietnutie žiadosti, medzi ktorými je aj písm. g) keď udelenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme. Už v odseku 58. tohto rozhodnutia správny súd okrem iného uviedol, že pri rozhodovaní o obnovení prechodného pobytu na účel podnikania sa prihliada na verejný záujem. Keďže verejný záujem spočíva aj na dodržiavaní povinností uložených zákonom (v danom prípade je to povinnosť príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa na území Slovenskej republiky viac ako polovicu času udeleného prechodného pobytu v kalendárnom roku v zmysle § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov), v prípade žalobcu, ak nesplní povinnosť uloženú zákonom v § 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov, bude možné konštatovať, že udelenie prechodného pobytu nie je vo verejnom záujme, čo žalovaný vôbec v tomto kontexte neodôvodnil. Treba povedať, že zákon o pobyte cudzincov nedefinuje pojem verejný záujem, napriek tomu sa najmä v oblasti správneho práva pomerne často používa. Verejný záujem je opakom tzv. súkromného záujmu a z povahy veci je možné odvodiť, že ide o taký záujem, ktorý by bolo možné označiť za všeobecne či verejne prospešný, ktorého nositelia sú síce bližšie neurčení, ale aspoň rámcovo determinovateľní, a to okruhom či spoločenstvom osôb, ako tzv. verejnosť. Tieto záujmy nesmú byť v rozpore s platnými právnymi predpismi, pričom verejné záujmy súvisia s režimom verejného práva, ako i poslaním a úlohami orgánov verejnej moci. V zmysle platnej právnej úpravy na obnovenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky nie je právny nárok, a teda je na úvahe správneho orgánu ako rozhodne. Otázka posúdenia, či pobyt účastníka konania bude vo verejnom záujme je vecou voľnej úvahy správneho orgánu. Samotný proces obnovenia prechodného pobytu vychádza aj z dostupných analýz a trendov zneužívania rôznych druhov pobytov cudzincami a s tým súvisiacich interných aktov riadenia. Správny orgán preto pri použití voľnej úvahy musí rozhodovať tak, aby bola zachovaná právna istota a predvídateľnosť postupu správneho orgánu v súlade so zákonom a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Je potrebné, aby správne orgány regulovali neefektívny pobyt cudzincov na území Slovenskej republiky. Preto opatrenia regulujúce a podmieňujúce prechodný pobyt cudzincov na území Slovenskej republiky musia nevyhnutne vychádzať a nadväzovať nielen na právne, ale aj na také podmienky v Slovenskej republike, akými sú verejný záujem, osobitne bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky, na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky pod. Zároveň zákonodarca dáva možnosť v zmysle § 36 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, zrušiť povolenie na prechodný pobyt, ak príslušník tretej krajiny závažným spôsobom porušil povinnosť ustanovenú zákonom (§ 111 ods. 1 písm. u) zákona o pobyte cudzincov), čo však podľa názoru súdu, s poukazom na usporiadanie a význam jednotlivých zákonných ustanovení zákona o pobyte cudzincov, pripadá do úvahy v prípade, ak sa správny orgán dozvie (vlastnou činnosťou alebo oznámením iného subjektu), že štátny príslušník tretej krajiny povolenie na prechodný pobyt porušuje, pominul dôvod prechodného pobytu a pod. Inak povedané, nejde o rozhodovanie na základe žiadosti príslušníka tretej krajiny. Takže v tejto časti je námietka, podľa názoru súdu nedôvodná. 68. Správny súd dodáva, že v odôvodnení rozhodnutia musí správny orgán reagovať na skutkové okolnosti a právne posúdenie. Za skutkové okolnosti treba považovať najmä skutočnosti, ktoré boli nepochybne zistené a ich právny význam. V súvislosti s právnym posúdením nie je dostatočné len citovanie príslušných ustanovení, ale je potrebné, aby sa vyložil aj obsah právnej normy, aby účastníci pochopili vzťah medzi skutkovým zistením a právnym posúdením. Uvedené v odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov absentuje. Právna teória považuje za nesprávne také odôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa nedajú rozlíšiť skutkové a právne závery. V odôvodnení napadnutých rozhodnutí absentuje uvedenie logickej súvzťažnosti medzi použitými zákonnými ustanoveniami a opisom skutkových zistení. Argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia má byť tak presvedčivá, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým správny orgán na základe týchto premís dospel, boli prijateľné, racionálne a v neposlednej rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu, v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku, musí spĺňať zákonom stanovené požiadavky. Iba riadne, logické a zrozumiteľné odôvodnenie sa pre účastníka správneho konania stáva presvedčivým o jeho zákonnosti (rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžp/76/2009, sp.zn. 5Sžp/87/2009). 69. Krajský súd v Bratislave s poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu sú postihnuté vadou podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) SSP, ktorá ich robí nepreskúmateľnými, preto ich zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je viazaný vysloveným právnym názorom súdu podľa § 191 ods. 6 SSP a bude povinný vo veci na základe indícií súdu opätovne konať a rozhodnúť. VIII. Trovy konania. 70. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 167 v spojení s § 175 ods.1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. 71. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).