Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8SaZ/7/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201686 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1020201686.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou v právnej veci žalobcu: G. nar. XX.XX.XXXX, D. štátnej príslušnosti, D. národnosti, islamského vierovyznania, t.č. Pobytový tábor Rohovce, zastúpený Mgr. Vierou Orichovou, advokátkou so sídlom Kláštorská 131, pracovisko Hollého 10, 949 01 Nitra proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 04.12.2020 proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-193-12/2020-Ž zo dňa 29. októbra 2020, takto r o z h o d o l : I. Žalobu z a m i e t a . II. Žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. Správna žaloba 1. Správnou žalobou doručenou v zákonnej lehote sa žalobca s odkazom na ust. § 2 písm. d/, e/, § 8, § 13 a § 13a zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoA“) domáhal vynesenia rozsudku, ktorým by súd rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-193-12/2020-Ž zo dňa 29.10.2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovanému vytkol zistenie skutkového stavu za nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia za v rozpore s administratívnymi spismi alebo nemajúci v nich oporu (§191 ods. 1 písm. e/ a f/). 2. V skutkových dôvodoch uviedol, že o udelenie azylu na území Slovenskej republiky požiadal z dôvodu obavy o svoju bezpečnosť v krajine pôvodu, kde mala jeho rodina pozemkové spory. Otec v roku 1990 kúpil pozemok, ktorý najskôr ležal ľadom, no keď ho po čase chceli začať obrábať, zistili, že ho obhospodaruje cudzia osoba, na ktorú je pozemok aj evidovaný. Podali žalobu, súd rozhodol v ich prospech, avšak týmto človekom boli ohrozovaní, vyhrážal sa im a na pozemok ich nepustil. Nekonala ani polícia, pretože dotyčná osoba je v ich regióne známa a disponuje množstvom kontaktov. Žalobca z obáv z realizácie jeho vyhrážok krajinu pôvodu opustil. Tiež uviedol, že v Pakistane mal problémy aj pri vylepovaní plagátov pre politickú stranu Pakistan Muslim Leugue - N, keďže išlo o opozičnú politickú stranu a aj to, že problémy v ich regióne robia aj šiíti, ktorých je tam väčšina a presviedčali ho, aby vstúpil do ich radov, čo on odmietol. Zdôraznil, že zabratie pôdy cudzím subjektom považuje za závažné porušenie jeho vlastníckeho práva a za ešte závažnejšie považuje konanie štátnych úradov, ktoré nezákonné zabratie pôdy legalizovali a pozemok bez právneho dôvodu prepísali na iný subjekt. Najzávažnejším problémom je podľa jeho argumentácie nevymožiteľnosť súdneho rozhodnutia. 3. S odkazom na ust. § 19a ods. l písm. a/ zákona o azyle žalovanému vytkol, že prijal veľmi predčasný záver o tom, že k porušeniu jeho vlastníckych práv nedošlo a má ich zaručené. K tomuto záveru dospel bez skúmania, či je súdne rozhodnutie v podmienkach Pakistanu vymožiteľné, nakoľko verejná moc mu síce formálne prístup k spravodlivosti umožnila, vydaním rozhodnutia o vlastníctve pozemku, avšak jeho skutočný výkon je nemožný, pretože polícia je nečinná. Vzhľadom k uvedenému bolo povinnosťou žalovaného zaobstarať informácie o tom, či v Pakistane existuje vymožiteľnosť práva, či sú súdne rozhodnutia o vlastníctve pôdy vykonateľné, mal teda riadne zistiť skutkový stav a následne preskúmať, či porušenie jeho práv v krajine pôvodu, ku ktorému došlo konaním neštátnych subjektov, dosahuje intenzitu prenasledovania podľa príslušných ustanovení zákona o azyle, alebo či toto konanie spĺňa definíciu vážneho bezprávia podľa ust. § 2 písm. f/ bod 2 zákona o azyle. II. Vyjadrenie žalovaného 4. Vo vyjadrení doručenom súdu dňa 31.12.2020 žalovaný uviedol, že žalobca po nelegálnom príchode na územie Slovenskej republiky požiadal dňa 31.07.2020 pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné o udelenie azylu z dôvodu obavy o svoj život pre pozemkové spory, ktoré má v Pakistane. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-193-12/2020-Ž zo dňa 29.10.2020 mu migračný úrad azyl neudelil a neposkytol mu ani doplnkovú ochranu (ust. § 13 ods. 1, § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle), nakoľko v jeho prípade nebola preukázaná opodstatnená obava z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov, príslušnosti k určitej sociálnej skupine a nie je ani prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle a zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov, ktorý bol doplnený New Yorským protokolom z roku 1967. Rovnako u neho neboli preukázané žiadne skutočnosti, že by v prípade návratu do Pakistanu bol vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia tak, ako to zakotvuje ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle. 5. Žalovaný poukázal na svoje skutkové zistenia, z ktorých žalobca v správnej žalobe vychádzal a nespochybnil ich a doplnil, že v krajine pôvodu absolvoval deväť ročnú školskú dochádzku, následne pracoval ako roľník na cudzích pozemkoch a príležitostne ako stavebný robotník. Súrodencov nemá, otec aj matka sú v domácnosti. Za príčinu odchodu z krajiny pôvodu žalobca označil problémy s pozemkom, ktoré však nezakladajú dôvody na udelenie azylu podľa ust. § 8 zákona o azyle, čo žalovaný v predmetnom rozhodnutí dostatočne zdôvodnil a za účelom posúdenia žiadosti využil informácie z databázy migračného úradu Č.p.: MU-ODZS-2020/000049-024 z 03.07.2020, ako aj z iných verejne dostupných zdrojov. Dodal, že problémy súkromného charakteru v krajine pôvodu, i keď podopreté prehlásením žiadateľa o tom, že by mohol byť v domovskej krajine prenasledovaný, nie sú dôvodom na zneužívanie inštitútu azylu na dodatočné legalizovanie pobytu v Slovenskej republike, ktorú si po nezákonnom vstupe na jej územie vybral za svoju cieľovú krajinu. Žalovaný vyjadril presvedčenie, že pri posudzovaní žiadosti o azyl je potrebné vychádzať z právnej úpravy vymedzujúcej pojem žiadateľa o udelenie azylu v podmienkach Slovenskej republiky, a to zákonom o azyle a Ženevským dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951. Žalobca tento primárny predpoklad na udelenie azylu nesplnil a svoju žiadosť založil na dôvodoch irelevantných pre jeho udelenie. Rovnako nesplnil ani podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany. III. Konanie na krajskom súde 6. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy SSP podľa ust. § 107 v spojení s ust. § 206 ods. 6 SSP, bez nariadenia ústneho pojednávania. Po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (ust. § 219 SSP). 7. Podľa § 206 ods. 3, 4, 6 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 8. Podľa § 220 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. 9. Podľa § 219 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 10. Podľa § 3 ods. 1, 2 a 5 zák.č. 71/1967 Z.z. (ďalej aj „Správny poriadok), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. IV. Napadnuté rozhodnutie 11. Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutia žalovaného, ktoré právne odôvodnil ust. § 2 písm. a/, d/, e/, f/ a § 8, § 10, § 13a a 13b zákona o azyle, s upriamením pozornosti na dôvody, pre ktoré žalobca požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany vyplýva, že žalobcovi neudelil azyl a ani neposkytol doplnkovú ochranu. 12. V skutkových dôvodoch konštatoval, že po nelegálnom príchode na územie SR žalobca dňa 31.07.2020 požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o svoj život pre pozemkové spory, ktoré má v Pakistane. V pohovore vykonanom dňa 23.09.2020 potvrdil dôvod svojej žiadosti, pozemkové spory, ktoré začali už v dávnej minulosti, keď otec kúpil pozemok, ktorý spočiatku neobhospodaroval, a keď sa k tomu odhodlal, zistil, že ho už obrába a vlastní cudzí človek, ktorý bol uvedený aj na pozemkovom fonde. Hoci súd rozhodol v ich prospech, užívateľ pozemku bránil rodine pozemok obhospodarovať a jemu osobne sa vyhrážal, čo ho viedlo k opusteniu krajiny. Tiež uviedol, že v krajine pôvodu mal aj drobné incidenty s členmi a sympatizantmi rôznych politických strán, pretože dlhodobo sympatizoval s politickou stranou Pakistan Muslim Leugue - N (ďalej len „PML-N“) a pri výkone prác pre túto stranu (hlavne pri vylepovaní plagátov) sa dostával do kontaktu a občas aj do bežných konfliktov s členmi a sympatizantmi iných politických strán. V ich regióne sú náboženskou majoritou šiíti a tí sa ho snažili zverbovať do ich radov, čo dôrazne odmietol. Správny orgán poznamenal, že v súlade so spoločným stanoviskom Európskej únie o harmonizovanom prístupe k pojmu „utečenec“ zo dňa 04.03.1996, sa každá žiadosť o azyl skúma individuálne, na základe predložených skutočností a so zohľadnením situácie, pretrvávajúcej v krajine pôvodu žiadateľa. V prípade žalobcu však žiadne prvky, ktoré by bolo možné subsumovať pod pojem prenasledovanie, nezistil. Z jeho výpovede je zrejmé, že krajinu pôvodu opustil dobrovoľne, bez známok prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd vyjadrených v ust. § 8 ZoA a obavy o svoju bezpečnosť kvôli pozemkovým sporom mali osobný a lokálny charakter. Porušenie jeho práv v Pakistane nebolo nijako preukázané, súd v pozemkovom spore konal a rozhodol v prospech ich rodiny, čím boli ich vlastnícke práva k pozemku objektívne zaručené a bolo výlučne v ich záujme, prostredníctvom príslušných orgánov sa domáhať aj výkonu súdneho rozhodnutia. Jeho problémy sú riešiteľné v rámci krajiny pôvodu, z ktorej nebol nútený odísť. 13. Migračný úrad uviedol, že v konaní posúdil aj jeho tvrdenia o sympatizácii s politickou stranou PML- N a o presviedčaní náboženskou skupinou šiítov, na vstup do ich radov. Tieto skutočnosti vyhodnotil v rozsahu jeho výpovede, z ktorej je zrejmé, že išlo o konanie neohrozujúce jeho bezpečnosť do miery vyžadujúcej jeho odchod z krajiny. Zo všeobecne dostupných zdrojov je zrejmé, že v Pakistane často dochádza k zrážkam členov a sympatizantov rôznych politických zoskupení, najmä v predvolebnom období. Tieto však majú zväčša charakter pouličných nepokojov a roztržiek, bez akýchkoľvek súvislostí s politickou perzekúciou, čo bol aj prípad žalobcu, ktorý síce poukázal na „drobné potýčky“ s členmi a sympatizantmi iných politických strán, avšak neuviedol jediný akt, ktorý by v naznačenej súvislosti bolo možné chápať ako perzekučný. Za irelevantné z hľadiska poskytnutia medzinárodnej ochrany vyhodnotil správny orgán aj ponuky šiítskej islamskej skupiny, čo vyplýva zo samotnej výpovede žalobcu, podľa ktorej boli ponuky šiítov prezentované len v rovine návrhov, ktoré on odmietol a v konaní nepreukázal, že by toto konanie bolo spojené s rizikom možných útokov voči jeho osobe do miery napĺňajúcej znaky prenasledovania v zmysle zákona o azyle. Aby ho bolo možné považovať za utečenca v zmysle ust. § 8 zákona o azyle alebo Dohovoru o právnom postavení utečencov z r. 1951 (ďalej len „Dohovor“), musel by preukázať prenasledovanie z dôvodov objektívne súvisiacich s jeho rasou, národnosťou, politickým alebo náboženským presvedčením, prípadne príslušnosťou k sociálnej skupine. 14. V zmysle kapitoly II., ods. B, písm. f/ voľného prekladu UNHCR „Kritéria a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov“, v prípade, že osoba opustí dobrovoľne svoju krajinu mimo príčin, uvedených v definícií, je považovaná za prisťahovalca. Môže ho k tomu viesť túžba po zmene alebo po dobrodružstve, rodinné, alebo iné osobné dôvody. Toto je aj prípad žalobcu, ktorý opustil krajinu pôvodu z osobných dôvodov, nesúvisiacich s kritériami prenasledovania, resp. perzekúcie a ani v konaní nebolo preukázané že ide o utečenca, ale o osobu, ktorá opustila krajinu pôvodu z iných dôvodov, ako uvedených v Dohovore alebo v ust. § 8 zákona o azyle, čo bol dôvod na neudelenie azylu. 15. Žalobca nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom, a preto nespĺňa ani podmienky na udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny podľa ust. § 10 ZoA. 16. Pri posudzovaní spĺňania podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany, dospel správny orgán k záveru, že žiadnej forme vážneho bezprávia by v zmysle ust. § 2 písm. f/ zákona o azyle, žalobca v prípade nedobrovoľného návratu do krajiny pôvodu nečelil. 17. Pakistanský trestný zákonník síce doposiaľ trest smrti nezrušil, avšak žalobca v konaní ničím nepreukázal, že by mu práve takáto forma trestu mohla v prípade jeho nedobrovoľného návratu do krajiny pôvodu hroziť a nehrozilo by mu ani mučenie, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, pretože v priebehu konania nepreukázal, že by bol v krajine pôvodu vystavený akejkoľvek forme perzekúcie. Jeho obavy z možnej ujmy sú len subjektívnymi a deklaratívnymi pocitmi, objektívne nenapĺňajúcimi definíciu uvedenej formy vážneho bezprávia. Žalobcovi v prípade návratu do krajiny nehrozí ani tretia forma vážneho bezprávia, teda vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Bezpečnostnú situáciu v Pakistane síce nemožno hodnotiť ako absolútne stabilnú, nakoľko teroristi hlavne z Afganistanu sa tam snažia preniesť ohnisko napätia a najvyhrotenejšia situácia je hlavne na severozápade krajiny, kde dlhodobo pretrváva konflikt medzi pakistanskou armádou a rôznymi militantnými skupinami na čele s Talibanom a Islamským štátom. Napriek krehkému prímeriu nie je do dnešného dňa definitívne vyriešený ani konflikt s Indiou o sporné územie Džammu - Kašmír. Ide však o lokálne konflikty, bez zásadného vplyvu na bezpečnosť obyvateľov krajiny a na prevažnej väčšine územia, vrátane provincie Pandžáb, odkiaľ žalobca pochádza, je bezpečnostná situácia dlhodobo stabilizovaná. Napriek prítomnosti niektorých militantných skupín aj v tejto provincii má pakistanská vláda situáciu pod kontrolou a je ochotná a schopná zaistiť individuálnu bezpečnosť obyvateľov krajiny. Vychádzajúc z uvedených informácií, nemožno celkovú situáciu v Pakistane vo všeobecnosti charakterizovať ako medzinárodný konflikt takého rozmeru, ktorý by pre žalobcu predstavoval individuálnu hrozbu vážneho bezprávia v prípade návratu do krajiny pôvodu. 18. Žalobca nespĺňa ani podmienky na zlúčenie rodiny, podľa ust. § 13b ZoA, nakoľko na území SR nemá žiadnych rodinných príslušníkov s poskytnutou doplnkovou ochranou. 19. Žalovaný nepoprel ani existenciu organizovaného zločinu vo vzťahu k nelegálnym prevodom pozemkov, tak ako ju namietala právna zástupkyňa žalobcu, avšak konštatoval, že pozemkové spory nezakladajú relevantný dôvod na udelenie azylu v zmysle ust. § 8 zákona o azyle, naviac, ak v jeho prípade bola objektívne preukázateľná nielen možnosť ale aj účinnosť ochrany štátnymi orgánmi (príslušným súdom). Žalovaný nespochybnil ani tvrdenia o náraste výskytu bezpečnostných incidentov a o prítomnosti viacerých militantných skupín, najmä Islamského štátu, Al Khaida a iných, avšak skonštatoval, že prítomnosť týchto militantných skupín nutne neznamená, že by bezpečnostnú situáciu v Pakistane bolo možné charakterizovať ako vnútroštátny alebo medzinárodný ozbrojený konflikt takých rozmerov, že by žalobca v prípade návratu do krajiny čelil reálnemu riziku vážneho a individuálneho ohrozenia podľa čl. 15 (c) Kvalifikačnej smernice a teda dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR nevznikol. V. Právne posúdenie krajského súdu 20. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia) - správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov, preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil, pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. Povinnosťou správneho orgánu teda je, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú a nie je povinnosťou žiadateľa o azyl svoje obavy z prenasledovania podradiť pod konkrétny dôvod, v zmysle zákona o azyle. To je úlohou posúdenia správneho orgánu. 21. Podľa čl. 7 ods. 2 SMERNICE RADY č. 2004/83/ES z 29.04.2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu (ďalej aj „kvalifikačná smernica“) sa má spravidla za to, že ochrana je poskytovaná, ak tieto subjekty učinia primerané kroky k zabráneniu prenasledovania, okrem iného aj zavedením účinného právneho systému pre odhaľovanie, stíhanie a trestanie jednania predstavujúceho prenasledovanie a žiadateľ musí mať k tejto ochrane prístup. Preukázanie splnenia podmienky, že dané štátne a kvázi štátne subjekty nie sú schopné poskytnúť žiadateľovi ochranu postuluje, aby v krajine svojho pôvodu požiadal tieto subjekty o pomoc. Podľa judikatúry NS SR však „môžu nastať situácie, za ktorých nie je možné ani účelné trvať na predchádzajúcom pokuse žiadateľa o medzinárodnú ochranu, usilovať o ochranu v štáte pôvodu k tomu, aby mohla byť považovaná podmienka nemožnosti ochrany vlastného štátu za splnenú“ a v takom prípade je na mieste, aby správny orgán preveril a prípadne na základe relevantných informácií a správ o štáte pôvodu vyvrátil, či by bola žiadateľovi na základe jeho žiadosti poskytnutá ochrana v štáte pôvodu alebo nie (rozsudok NS SR republiky sp. zn. 1Sža/10/2014 zo dňa 29.04.2014, sp. zn. 10Sža/17/2015 zo dňa 20.05.2015). 22. Podľa ust. § 8 zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 23. Konanie o udelenie azylu na území SR prebieha v súlade s ust. § 8 zákona o azyle vo väzbe na splnenie podmienok v ňom taxatívne vymedzených, a je zákonným vyjadrením ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom, prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy SR). Právo na azyl je teda len právom cudzinca a to takého, ktorý bol mimo územia SR prenasledovaný kvôli uplatňovaniu politických práv a priznáva sa v rozsahu dvoch kumulatívnych materiálnych podmienok. Prvou je prenasledovanie, druhou je uplatnenie politických práv a slobôd. Prvou podmienkou sa zaručuje ochrana až vo fáze reálneho prenasledovania a na jej splnenie nestačí ohrozenie, resp. možnosť, že osoba bude v kratšej alebo vzdialenejšej budúcnosti ohrozená prenasledovaním. Druhá podmienka práva na azyl je splnená, ak žiadateľ o azyl uplatnil slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania, slobodu združovania, volebné právo alebo právo na odpor a za to je prenasledovaný. 24. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, a týmto inštitútom je chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti, práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa ust. § 8 zákona o azyle je objektívne viazané na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti definovanej v ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu, (rozsudok NS SR sp. zn. 8Sža/41/2009 zo dňa 04.08.2009). 25. Prenasledovaním podľa ust. § 2, písm. d/ sa na účely zákona o azyle rozumie závažné alebo opakované konanie, spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom a spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia, vrátane sexuálneho, v použití zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatrení, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, v odmietnutí súdnej ochrany, vedúce k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, spočívajúce v neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, v konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 26. Žalobca požiadal o poskytnutie medzinárodnej ochrany z dôvodu obavy o život pre pozemkové spory v krajine pôvodu, vzniknuté z obhospodarovania pozemkov jeho rodiny cudzou osobou, susedom, ktorý je vplyvným človekom a mal sa mu aj vyhrážať. Danú situáciu žalovaný správne vyhodnotil ako problémy osobného a lokálneho charakteru, nespĺňajúce kritéria prenasledovania, ktoré bolo možné vyriešiť v rámci krajiny pôvodu. Na akcent právnej zástupkyne žalobcu, vychádzajúci zo správy Ministerstva vnútra Spojeného kráľovstva, o všeobecnom probléme so zaberaním cudzej pôdy, rozmáhajúcom sa v Pakistane a v nadväznosti naň vznik množstva pozemkových sporov, tvoriacich 60 - 80 % všetkých civilných sporov, je potrebné zdôrazniť, že súd, na ktorý sa rodina žalobcu v krajine pôvodu obrátila, rozhodol v ich prospech a vlastníctvo k pozemku prešlo späť na otca žalobcu. Vlastníctvo k pozemku bolo žalobcovej rodine priznané cca pred piatimi rokmi a v prípade bránenia v jeho užívaní, bolo legitímnym právom rodiny opäť sa obrátiť na príslušné orgány alebo políciu, s požiadavkou proti neoprávnenému užívateľovi zakročiť a dosiahnuť vykonateľnosť súdneho rozhodnutia. Takéto kroky však nepodnikli, a podľa výpovede žalobcu k domoženiu sa svojich práv legálnou cestou vôbec nepristúpili. Takáto rezignácia v ochrane vlastných majetkových práv potom nemôže byť cestou k získaniu statusu utečenca, definovaného ako osobu majúcu opodstatnené obavy z prenasledovania z jedného z piatich dôvodov uvedených v Ženevskom dohovore (rasa, náboženstvo, národnosť, príslušnosť k určitej sociálnej skupine a politické presvedčenie), ktorá sa pre tieto obavy nemôže alebo nechce vrátiť späť do krajiny pôvodu. Takémuto postupu žalobcu nemožno priznať naplnenie materiálnych podmienok prenasledovania, vytvárajúcich predpoklady na udelenie medzinárodnej ochrany, nakoľko konaniu, resp. v žalobcovom prípade nekonaniu štátnych orgánov v jeho veci, nemožno priradiť znaky perzekúcie, alebo diskriminácie pre jeho náboženské vierovyznanie, rasu alebo politické presvedčenie. 27. Správny orgán sa v rozhodnutí venoval aj tvrdeniu žalobcu o stotožnení sa s programom politickej strany PML-N, ako opozičnej strany a aj o nábore náboženskou skupinou šiítov na vstup do ich radov a dospel k záveru, že tieto udalosti neboli spôsobilé ohrozovať jeho bezpečnosť do miery nabádajúcej na nevyhnutnosť opustenia Pakistanu. Žalovaný tieto skutočnosti vyhodnocoval čerpajúc zo správy o krajine pôvodu, vypracovanej odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce, z ktorých vyplýva, že v Pakistane, najmä v predvolebnom období, často dochádza k zrážkam členov a sympatizantov rôznych politických zoskupení, ktoré však zväčša majú charakter pouličných nepokojov a roztržiek, nesúvisiacich s politickou perzekúciou, čo harmonizuje aj so žalobcom deklarovanými skúsenosťami, opisujúcimi „drobné potýčky“ s členmi a sympatizantmi iných politických strán, bez akejkoľvek súvislosti s jeho politickými aktivitami. Perzekvačne či diskriminačne nemožno definovať ani nedostatok ašpirácie z jeho strany na ponuky šiítskej islamskej skupiny, s rizikom možných atakov na jeho osobu v miere napĺňajúcej definíciu prenasledovania v zmysle zákona o azyle. 28. Za prenasledovanie v súlade s ust. § 8 ZoA je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom problémy so súkromnými osobami nemôžu byt dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi. Pokiaľ žiadateľ o azyl nepreukáže, že verejná moc v krajine pôvodu ako celok, mu odoprela poskytnúť ochranu pred prípadnými vyhrážkami zo strany súkromnej osoby, nemôže sa úspešne domáhať ochrany v podobe udelenia azylu“ (napr. rozsudok NS SR sp.zn. 1 Sža 50/2010 z 08.06.2010). Z výpovede žalobcu nevyplýva, že by bol niekedy členom určitej politickej strany, alebo že by bol prenasledovaný pre uplatňovanie svojich politických práv a slobôd. Jediným dôvodom opustenia krajiny, boli ním uvádzané roztržky so susedom, sprevádzané vyhrážkami, pre ich úspech v spore o vlastnícke právo k pozemku, ktorý sused bez právneho titulu obhospodaroval. Ide o konanie súkromnej osoby, v snahe nezákonným spôsobom sa obohatiť a nie o konanie štátnych orgánov, ktoré by bolo možné subsumovať pod prenasledovanie z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine či zastávania určitých politických názorov (§ 8 písm. a/) a ani z dôvodu uplatňovania politických práv a slobôd (§ 8 písm. b/). 29. Z rozsudku sp.zn. 10Sžak/17/2019 zo dňa 15.11.2019 vyplýva, že „povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (rozsudok NS SR sp. zn. 8Sza/34/2009 zo dňa 01.07.2009). 30. Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 31. Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 32. Ak utečenec nespĺňa podmienky pre udelenie azylu, avšak do krajiny pôvodu sa nemôže vrátiť, lebo mu hrozí vážne bezprávie, môže získať dočasnú doplnkovú ochranu, ktorá sa prvýkrát udeľuje na dobu 1 roka. Doplnková ochrana spravidla chráni civilistov, ktorí utekajú pred všeobecným násilím, spojeným s vojnovým konfliktom. Taktiež však môže byť poskytnutá tým, ktorí sa obávajú popravy, mučenia alebo iného neľudského zaobchádzania v krajine pôvodu a nepreukázali obzvlášť zavrhnutiahodný dôvod, ktorý sa vyžaduje pre udelenie azylu. 33. Vážne bezprávie je podobné ako prenasledovanie. Tiež ide o vážne alebo opakované porušenie ľudských práv. Doplnková ochrana chráni výlučne pred hrozbou bezprávia vo forme trestu smrti alebo popravy, vo forme mučenia alebo krutého, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu. Osobitne chráni pred reálnou hrozbou vážneho a individuálneho ohrozenia života nerozlišujúcim násilím spôsobeným ozbrojeným konfliktom. Pôvodcom vážneho bezprávia môže byť štát a jeho štátne orgány. Ak sa bezprávia dopúšťajú neštátne subjekty, v prvom rade sa utečenec ako občan, má so žiadosťou o ochranu obrátiť na štátne orgány svojej krajiny (armádu, políciu, súdy). Doplnková ochrana prichádza do úvahy iba vtedy, ak preukážete, že štátne orgány nie sú schopné alebo ochotné ho pred vážnym bezprávím chrániť, a že ani presťahovanie sa do inej bezpečnej časti krajiny pôvodu mu nemôže zabezpečiť účinnú ochranu pred bezprávím. 34. S poukazom na príručku UNHCR „Kritéria a postupy pri udeľovaní štatútu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov“ osoby, ktoré sú donútené opustiť rodnú krajinu následkom medzinárodných alebo vnútroštátnych ozbrojených konfliktov, sa obvykle nepovažujú za utečencov, pokiaľ tento konflikt neprechádza priamo do perzekúcie v zmysle uvedeného dohovoru. Takýmto osobám však býva zabezpečená ochrana podľa iných medzinárodných dokumentov, no ani jej podmienky žalobca nesplnil, a preto mu migračný úrad neposkytol ani doplnkovú ochranu, čo v odôvodnení rozhodnutia aj dostatočne objasnil. 35. Vo vzťahu k druhej forme medzinárodnej ochrany, a to doplnkovej ochrane, súd dopĺňa, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané, či inak nežiadúce požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase, než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie, či neudelenie doplnkovej ochrany do podstatnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa a z nich je potrebné vychádzať. V tejto časti je odôvodnenie rozhodnutia žalovaného dostatočne rozanalyzované, vychádzajúce z výpovedí žalobcu, v ktorých takúto hrozbu ani len nenaznačil, a ďalšie rozvádzanie naplnenia možných dôvodov, spĺňajúcich predpoklady na poskytnutie doplnkovej ochrany (uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu), by bolo len zopakovaním zistení a nad rámec vykonaného dokazovania a odôvodnenia žalovaného. Možno len odobriť, že akúkoľvek formu reálnej hrozby vážneho bezprávia možno v prípade žalobcu vylúčiť, už len pre úplne dobrovoľný spôsob opustenia krajiny pôvodu. 36. Inštitúty medzinárodnej ochrany (azyl a doplnková ochrana) ako najvyššia forma ochrany majú slúžiť na nevyhnutnú ochranu života a slobody ľudí, ktorí sa nachádzajú v bezprostrednom ohrození života. Aby mohla byť osoba považovaná za utečenca, musí preukázať, že sa opodstatnene obáva perzekúcie z rasových, náboženských, národnostných dôvodov, z dôvodov príslušnosti k istej sociálnej skupine alebo z politických dôvodov, či z dôvodov uplatňovania politických práv a slobôd alebo, že jej hrozí uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, čomu žalobcove dôvody žiadosti o poskytnutie medzinárodnej ochrany nezodpovedajú. Žalobca sám vypovedal, že otec je po nehode invalidný, ani jeden z rodičov nepracuje, on má skončených deväť tried základného vzdelania a pracoval príležitostne. Finančná situácia rodiny bola veľmi zlá, a preto sa rozhodol krajinu pôvodu opustiť. V prípade skutočnej prítomnosti prenasledovania alebo hrozby uloženia výnimočných opatrení, by sa žalobca nepohyboval po rôznych štátoch Európy, ale o medzinárodnú ochranu by požiadal v prvej bezpečnej krajine, na územie ktorej vstúpil. 37. I so zreteľom na uvedené správny súd nemohol prijať iný záver ako ten, že správny orgán dôkladne zistil skutkový stav veci, na tento aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona a svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom aj odôvodnil. Pretože súd nevyhodnotil ani jednu z vznesených námietok žalobcu ako dôvodnú, podanú žalobu zamietol. Možno tak uzavrieť, že vzhľadom na nesplnenie podmienok pre udelenie azylu uvedených v ust. § 2 a § 8 ani podmienok uvedených v § 13a a v § 13b zákona o azyle, mu žalovaný dôvodne neudelil azyl a ani neposkytol doplnkovú ochranu. 38. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 S.s.p. a s poukazom na výsledok konania, teda celkovú neúspešnosť žalobcu v preskúmavanej veci mu náhradu trov konania nepriznal. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 S.s.p.). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 S.s.p.) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 S.s.p.). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 S.s.p.). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 S.s.p.).