Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/257/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108227771 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1108227771.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: K.. E.. K. L., W.. XX.XX.XXXX, F. Q. XX, F., zast. advokátom Mgr. Miroslavom Golianom, Budatínska 16, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne nám č. 1, Bratislava IČO: 00 603 481, 2/ Mestská časť Staré mesto, Vajanského nábr. č. 3, Bratislava, IČO: 00 603 147, o určenie povinnosti uzavrieť kúpnu zmluvu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 20. apríla 2018 č.k. 26C/147/2008-204, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . Žalovaným 1/, 2/ sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovaným 1/ a 2/ uzavrieť so žalobcom kúpnu zmluvu podľa zákona č. 182/1993 Z.z., ktorej predmetom bude prevod vlastníctva ateliéru Č.. XX pozostávajúceho z dvoch miestností, jednej kuchyne, kúpeľne a WC, nachádzajúceho sa v F. v suteréne bytového domu na ulici H. C. Č.. XX, L.. Č.. XXXXXX, ktorý je postavený na parcele Č.. XXXX, zapísaný na N. pre V.. Ú.. L. Y. Č.. XXXX. Súd prvej inštancie zároveň napadnutým rozsudkom taktiež priznal žalovaným 1/ a 2/ proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že Obvodný národný výbor (ďalej len „ONV“ ) v F. K., bytový odbor - dislokačné oddelenie rozhodnutím č. D/69-444/89/Ma zo dňa 17.4.1989 žalobcovi v zmysle § 196 a § 197 Obč. zák. pridelil do užívania ako nájomcovi nebytový priestor - ateliér na H. C. Č.. XX. Pôvodne bol rozhodnutím zo dňa 21.3.1988 predmetný priestor pridelený K.. E.C.. U. W., ktorý sa ateliéru vzdal v prospech žalobcu. Obe uvedené rozhodnutia označovali predmetnú nehnuteľnosť - nebytový priestor ako ateliér. Vlastníkom predmetného ateliéru Č.. XX je podľa výpisu z N. Č.. XXXX žalovaný 1/. Žalovaný 1/ listom zo dňa 2.6.1994 zn. 10028-1994 vyzval žalobcu, aby v prípade záujmu podal žiadosť o prevod bytu do vlastníctva žiadateľa v zmysle tzv. „Zásad prevodu bytov a nebytových priestorov...“, podľa ktorých mali byť realizované prevody bytov a nebytových priestorov. Následne žalobca listom zo dňa 8.7.1996 požiadal o prevod ateliéru do vlastníctva, na ktorý list reagovala žalovaná 2/ listom zo dňa 10.7.1996 tak, že jeho žiadosť budú posudzovať individuálne pri realizácii jednotlivých prevodov. Následne listom zo dňa 3.10.1996 č.A2241/96/33 bolo žalobcovi oznámené, že vlastník pristúpil k prevodu bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na H. C. Č.. XX a zároveň mu bolo oznámené, že prevod ateliéru, o ktorý žiadal, nie je možné uskutočniť z dôvodu, že nespĺňa podmienky zák. č. 182/1993 Z.z., keďže nebytovým priestorom je len taký priestor, ktorý je rozhodnutím stavebného úradu určený na iné účely ako na bývanie. Predmetným listom bolo žalobcovi súčasne oznámené, že po predložení príslušného rozhodnutia stavebného úradu bude spracovaná zmluva o prevode vlastníctva k ateliéru na žalobcu. Žalobca tvrdí, že ako nájomca nemal oprávnenie konať pred stavebným úradom, preto listom zo dňa 15.7.2002 opätovne požiadal o prevod ateliéru do vlastníctva, na čo mu žalovaná 2/ oznámila, že k prevodu pristúpi až po predložení potrebných dokladov a to kolaudačného rozhodnutia a nájomnej zmluvy. Žalobca na základe tohto postoja žalovanej 2/ mal za to, že táto nemá záujem pristúpiť k prevodu ateliéru do vlastníctva žalobcu. Obaja žalovaní namietli nedostatok pasívnej vecnej legitimácie vo veci. Žalovaný 1/ argumentoval tým, že podľa zákona č. 138/1991 Z.z dňom 1.5.1991 prešli bytové domy spravované podnikmi bytového hospodárstva prípadne národnými výbormi z vlastníctva štátu do vlastníctva obcí. Hlavné mesto SR Bratislava ako vlastník nehnuteľnosti - predmetného bytového domu na H. C. Č.. XX U. F. L.. Č.. XXXXXX, zapísaného na LV č. XXXX, nachádzajúceho sa na pozemku T.. Č.. XXXX zapísaného na LV pre kat. úz. L. Y. Č.. XXXX, na základe „Protokolu č. 55/92 o zverení majetku hlavného mesta SR Bratislavy do správy mestskej časti F. - L. Y. zo dňa 13.1.1992 zverilo tento nehnuteľný majetok do správy mestskej časti F. - L. Y. na základe čl. 82 a 83 Štatútu Hlavného mesta SR Bratislavy. Podľa čl. 81 štatútu pod správou majetku hlavného mesta sa rozumie oprávnenie mestských častí zverený majetok držať, užívať, brať z neho úžitky a nakladať s ním v súlade so štatútom a osobitnými uzneseniami mestského zastupiteľstva. Na základe uvedeného bol nehnuteľný majetok, ktorý je predmetom tohto konania zverený do správy žalovanej 2/ so všetkými právami a záväzkami, aby s týmto majetkom nakladala v súlade so štatútom a právnym poriadkom. 3. Z tohto skutkového stavu právne súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Poukázal na to, že zo zák. č. 182/1993 Z.z. vyplýva, že základným predpokladom pre úspech podanej žaloby je preukázanie kumulatívneho splnenia troch základných podmienok a to: 1/ existencia nájomného vzťahu na predmetný nebytový priestor medzi žalobcom ako nájomcom a žalovaným ako prenajímateľom, 2/ musí ísť o ateliér (teda nie akýkoľvek nebytový priestor), 3/žiadosť nájomcu o prevod vlastníctva. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že žiadosť žalobcu o prevod sporného priestoru do jeho vlastníctva nebola stranami spochybňovaná, k tej došlo prvýkrát listom zo dňa 8.7.1996 a túto podmienku súd prvej inštancie teda považoval za splnenú. K existencii nájomného vzťahu súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebola sporná existencia nájomného vzťahu k predmetnému nebytovému priestoru ku dňu podania žaloby. V priebehu konania však žalovaná 2/ nájom predmetného ateliéru vypovedala, pričom platnosť tejto výpovede bola predmetnom súdneho konania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25C 220/2009. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 7.11.2011 č.k. 25C 220/2009 súd zamietol žalobu o určenie neplatnosti výpovede z nájmu. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 17.12.2013 sp. zn. 8Co 37/2012 uvedený rozsudok prvoinštančného súdu potvrdil. Došlo teda k zániku predmetného nájomného vzťahu. Na základe týchto zistení súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že nie je možné, aby medzi žalobcom a žalovaným (1/ či 2/) vznikol konkludentne nájomný vzťah už len pre nedostatok písomnej formy a náležitosti nájomnej zmluvy predpokladaných ustanoveniami § 3 zák. č. 116/1990 Zb., ktorý nesplnenie týchto podmienok sankcionuje neplatnosťou nájmu. Uvedené súd prvej inštancie zdôvodnil nasledovne: „Súd teda zistil, že pôvodný nájomný vzťah zanikol, pričom následne nebola uzatvorená nová písomná nájomná zmluva a s poukazom na § 217 ods. 1 CSP už samotná táto skutočnosť je dostatočná na to, aby súd žalobu zamietol, keďže podmienky predpokladané zákonom o vlastníctve bytov musia byť splnené kumulatívne. Nesplnením čo i len jednej z nich v čase vyhlásenia rozhodnutia má za následok zamietnutie žaloby a súd v tomto zmysle aj rozhodol.“ 4. K otázke, či je predmetný priestor ateliérom súd prvej inštancie uviedol: „Nebytový priestor Č.. XX, pozostávajúceho z dvoch miestností, jednej kuchyne, kúpeľne a WC, nachádzajúceho sa v F. v suteréne bytového domu na ulici H. C. Č.. XX, súpisné číslo XXXXXX, ktorý je postavený na parcele č. XXXX, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie L. Y., I. F. K., I. F. - Y..Č.. L. Y. je vedený ako „iný nebytový priestor“. Súd poukazuje aj na už citovaný rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.12.2013 sp. zn. 8Co 37/2012, kde sa na strane 7 odôvodnenia zaoberá otázkou, či je predmetný nebytový priestor ateliérom... Keď na LV Č.. XXXX pre katastrálne územie L. Y., okres F. K., I. F.- Y..Č.. L. Y. je tento označený ako „iný nebytový priestor“, a preto sa naň vzťahuje právny režim zákona č. 116/1990 Zb., a teda či bola výpoveď zo zmluvy o nájme zo dňa 30.3.2009 daná navrhovateľovi platne; alebo sa jedná o „ateliér“, keď rozhodnutím ONV zo dňa 17.4.1989 bol predmetný priestor navrhovateľovi pridelený ako „nebytový priestor - ateliér“. Krajský súd dal do pozornosti, že Dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 18.4.1989 nie je dokument, ktorý určuje charakter nehnuteľnosti alebo účel užívania nehnuteľnosti, je to len záznam o tom, že určitá nehnuteľnosť bola odovzdaná jedným subjektom druhému subjektu, pričom účel užívania nehnuteľnosti možno záväzne určiť len v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne stavebnom povolení. Preto, ak je predmetný priestor na LV označený ako „iný nebytový priestor“ a teda aj zo stavebného hľadiska je nebytovým priestorom, nie ateliérom, vzťahuje sa naň právny režim zákona č. 116/1990 Zb., pričom rozhodnutie ONV zo dňa 17.4.1989, resp. Dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu (bez ohľadu na označenie predmetného priestoru) nemôže nahrádzať rozhodnutie v zmysle § 85 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „stavebný zákon“). Podľa § 85 ods. 1 zákona č. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), stavbu možno užívať len na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení. Zmeny účelu užívania stavby, ktoré spočívajú v zmene spôsobu užívania stavby, jej prevádzkového zariadenia, v zmene spôsobu a v podstatnom rozšírení výroby alebo činností, ktoré by mohli ohroziť život a zdravie ľudí alebo životné prostredie, vyžadujú rozhodnutie stavebného úradu o zmene v užívaní stavby; na konanie o zmene v užívaní stavby sa vzťahujú primerane ustanovenia § 76 až 84. Konajúci súd si osvojil názor krajského súdu v citovanom rozsudku, že žiadne so žalobcom predložených rozhodnutí, nie je rozhodnutím nahrádzajúcim kolaudačné rozhodnutie v zmysle stavebného zákona, ktorý by určil stavebný účel sporného nebytového priestoru, evidovaného na LV ako „iný nebytový priestor“ za ateliér. Teda nie je ani splnená podmienka toho, že nebytový priestor by bol ateliérom ako ďalšieho predpokladu prípadného úspechu žaloby.“ 5. Žalovaní namietli premlčanie nároku žalobcu na prevedenie predmetného nebytového priestoru do vlastníctva žalobcu. K námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že námietku premlčania by bolo na mieste posudzovať v prípade, že by právo vzniklo a bolo by možné ho uplatniť. Ďalej súd prvej inštancie v tejto súvislosti v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Vzhľadom na citované závery súdu, najmä že predmetný priestor nie je ateliérom, čo aj žalovaní po celý čas namietali, nikdy neboli splnené podmienky na prevod vlastníctva v zmysle ustanovení zákona o bytoch a teda ani nemohla začať plynúť premlčania lehota. V tomto smere súd zastáva názor, že aj v prípade, ak by prijal argumentáciu žalobcu v tom, že predmetný nebytový priestor je ateliérom (a boli splnené všetky zákonné podmienky), sa javí nárok ako premlčaný vzhľadom na nespornú skutočnosť, že žalobca prvýkrát požiadal o prevod vlastníctva už dňa 8.7.1996 a s prihliadnutím na dvojročnú lehotu obce na uzatvorenie zmluvy stanovenú zákonom o vlastníctve bytov, táto by uplynula dňom 8.7.1998, kedy by začala plynúť premlčacia lehota (t. j. viac ako 10 rokov pred podaním žaloby). Na základe vyššie uvedených úvah súd prvej inštancie žalobu zamietol. 6. Výrok o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie odôvodnil takto: „S poukazom na § 255 ods. 1 CSP by vznikol žalovaným nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, avšak zástupcovi žalovaných na pojednávaní náhradu trov konania nežiadali a výslovne uviedli, že žalovanej žiadne trovy nevznikli. Súd preto s poukazom na čl. 4 ods. 1 CSP a § 257 CSP s poukazom na zásadu hospodárnosti konania, napriek absencii dôvodov hodných osobitného zreteľa rozhodol tak, že žalovanej náhradu trov konania nepriznal.“ 7. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca v celom jeho rozsahu. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a vyhovel žalobe, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Mal za to, že súd prvej inštancie mal jeho nárok správne právne posúdiť podľa zák. č. 182/1993 Zb., ale v jeho znení platnom ku dňu podania tretej žiadosti o odkúpenie ateliéru, teda ku dňu 28.7.2004 a nie účinného ku dňu 8.7.1996. K námietke premlčania žalobného nároku uviedol, že podal až tri žiadosti o odkúpenie ateliéru do svojho vlastníctva, pričom poslednú žiadosť podal dňa 28.7.2004. Žalovaní mali povinnosť so žalobcom uzavrieť kúpnu zmluvu o predaji ateliéru najneskôr v lehote dvoch rokov od podania žiadosti, a teda najneskôr k 28.7.2006, čo sa nestalo. Preto až dňa 29.7.2006 začala žalobcovi plynúť trojročná premlčacia lehota na podanie žaloby, ktorá uplynula dňom 29.7.2009. Žalobu podal na súd prvej inštancie dňa 22.8.2008, teda včas. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, aký právny predpis, resp. zákonná úprava zakazuje podať žiadosť o odkúpenie ateliéru opakovane, najmä v prípadoch, ak povinný subjekt žiadosť ignoruje a k predaju nehnuteľnosti nepristúpil v zákonnom určenej lehote. V napadnutom rozhodnutí tiež absentuje zdôvodnenie, prečo súd prvej inštancie nebral do úvahy ostatné žiadosti o odkúpenie ateliéru, najmä poslednú tretiu zo dňa 28.7.2004, od ktorej odvíja svoj nárok, ktorý je predmetom žaloby. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, ktorú v konaní žalovaní uplatnili. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že vo veci je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného 1/. Ďalej žalobca v odvolaní vyjadril názor, že v prvom rade sa malo rozhodovať o jeho žalobe o nahradenie vôle uzavrieť kúpnu zmluvu a až následne sa malo rozhodnúť o žalobe o určenie neplatnosti výpovede nájmu vo veci OS Bratislava I sp. zn. 25C/220/2009. V čase podania žaloby o nahradenie vôle žalovaných uzavrieť kúpnu zmluvu totiž nájomný vzťah medzi sporovými stranami existoval. Opačný postup, ku ktorému v konaní došlo, považoval preto za nezákonný. Podľa žalobcu jeho nájomný pomer nikdy nezanikol, a to aj napriek vyššie uvedenému rozhodnutiu, pretože žalovaní ako prenajímatelia sa aj napriek vydanému rozhodnutiu nesprávali ako keby k zániku nájmu došlo, ale naďalej žalobcovi vystavujú faktúry ako aj vyúčtovanie služieb spojených s užívaním ateliéru. Zdôraznil, že v čase podania žaloby o nahradenie vôle uzatvoriť kúpnu zmluvu, nájomný vzťah existoval, a preto je potrebné vychádzať z tejto skutočnosti. Mal za to, že ak súd prvej inštancie vzhľadom na tieto skutočnosti pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 217 ods. 1 C.s.p., pochybil a poskytol ochranu bezpráviu nastolenú už uvedeným rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I č. k. 25C/220/2009. K otázke kvalifikácie sporného nebytového priestoru ako ateliéru žalobca v odvolaní uviedol, že právny názor vyjadrený v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/37/2012, ktorý si oslovil aj súd prvej inštancie, je nelogický a nezmyselný, a nemá oporu v zákone. Zo stavebného hľadiska je aj ateliér nebytový priestor, rozdiel je len v jeho označení ako nebytového priestoru v katastri nehnuteľností príslušným kódom. Dodal, že ak sú žalovaní ochotní uznať, že sporný priestor je „iný nebytový priestor“ čo preukazujú výpisom z LV prideleným kódom 12 bez vydaného kolaudačného rozhodnutia o zmene účelu využitia sporného priestoru, ktorý bol bytom, je nepochopiteľné, prečo nechcú uznať, že sporný priestor je ateliérom, keď ako tvrdia žalovaní, ani v tomto prípade údajne o zmene užívania sporného priestoru neexistuje kolaudačné rozhodnutie, hoci na to, že sporný priestor je ateliérom rozhodnutia existujú. Je to rozhodnutie ONV Bratislava X, bytového odboru - dislokačného oddelenia, č. D/69-444/89/Ma zo dňa 17.4.1989, ktorým bol žalobcovi pridelený, v tom čase už ateliér, podľa § 196 a § 197 Obč. zák. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že bytový odbor, dislokačné oddelenie ešte rozhodnutím č. D/69-1123/87/Ma zo dňa 21.3.1988 pridelilo priestor bývalej bytovej jednotky vyradenej z bytového fondu na ateliér pre K.. E.. U. W.. Z uvedeného vyplýva, že priestor, ktorý je predmetom sporu, bol pred jeho vyradením z bytového fondu bytom, a to aj pred jeho pridelením pôvodne K.. E.. W.I.. V tejto súvislosti ďalej žalobca podotkol, že z uvedeného dôvodu na zmenu stavebného určenia bytu na iný nebytový priestor neexistuje žiadne právne relevantný doklad. Uviedol taktiež, že keďže bytový odbor pridelil priestory bývalej bytovej jednotky vyradenej z bytového fondu na ateliér K.. E.. W., znamená to, že sa jedná o definitívnu zmenu v užívaní žalobcovi prideleného priestoru, z čoho je potrebné usudzovať, že v takom prípade ONV musel postupovať podľa vtedy platnej zákonnej úpravy stavebného zákona, v súlade s § 85, podľa ktorého stavbu možno užívať len na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne stavebnom povolení. Zmeny v spôsobe užívania stavby, v jej prevádzkovom zariadení, v spôsobe alebo podstatnom rozšírení výroby sú prípustné len po predchádzajúcom ohlásení stavebného úradu, ktorý o nich rozhodne alebo nariadi nové kolaudačné konanie. Neexistuje žiaden doklad, ktorý by preukazoval, že sporný priestor je iný nebytový priestor. V konaní vyšlo najavo, že údaj na LV č. XXXX pre V.. Ú.. L. Y., ktorý zápis svedčí označeniu sporového priestoru ako iný nebytový priestor, bolo vyvrátené. 8. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Uviedol, že z podmienok potrebných na to, aby bol žalobca v spore úspešný, bola splnená len jedna a tou bolo podanie žiadosti o prevod dotknutého priestoru do vlastníctva žalobcu. Ďalšie dve podmienky neboli naplnené. Ďalej žalovaný 1/ poukázal na to, že žalobca mohol navrhnúť prerušenie konania o zákonnosti výpovede nájmu, ak bol názoru, že sa jedná o otázku podstatnú aj v konaní o určenie povinnosti uzavrieť kúpnu zmluvu. Tvrdenia žalobcu, že žalovaná 2/ sa aj po právoplatnosti rozsudku o platnosti výpovede nájmu naďalej správala, akoby nájomný vzťah trval aj naďalej, sú irelevantné. Uhrádzanie faktúr znejúcich na nájom nebytového priestoru nemôže nahradiť nájomnú zmluvu, u ktorej zákon predpokladá písomnú formu. Uvedený záver bol konštatovaný aj v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/37/2012 zo dňa 17.12.2013. Ohľadom kvalifikácie predmetného nebytového priestoru mal žalovaný 1/ za to, žalobca v konaní nepredložil žiadne relevantné doklady svedčiace v prospech jeho tvrdení, že predmetný nebytový priestor je ateliérom. Na základe zásady sa vychádza zo správnosti údajov katastri nehnuteľností, až kým nie je preukázaný opak, pričom súd vyslovil, že účel užívania nehnuteľnosti možno záväzne určiť len v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne stavebnom povolení. 9. Žalovaná 2/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Bolo nesporné, že nájom nebytového priestoru medzi žalovanou 2/ a žalobcom skončil platnou výpoveďou a uplynutím výpovednej lehoty dňa 30.9.2009. Aj keby - ako tvrdil žalobca - bolo právne významné, že v čase podania žaloby nájom existoval, nešlo o nájom ateliéru. Hoci bol prenajímaný priestor v listinách zakladajúcich nájomný vzťah opakovane označovaný ako ateliér, nikde stavebne určený ako ateliér nebol. Ako vyplýva z listinných dôkazov v spise išlo o byt vyradený z bytového fondu. Po vyradení bytu z bytového fondu sa z priestoru byt stal nebytový priestor a keďže mu nebol rozhodnutím stavebného úradu určený konkrétny spôsob využitia ako napr. ateliér, je v katastri nehnuteľností zapísaný ako iný nebytový priestor. Preto žalobca nebol nikdy nájomcom ateliéru, ale len iného nebytového priestoru, ktorý ako ateliér užíval a vzhľadom na to nikdy nevznikla obci povinnosť previesť priestor do vlastníctva žalobcu. 10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 11. K otázke premlčania predmetného nároku na prevod nebytového priestoru do vlastníctva žalobcu odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že premlčacia doba na uplatnenie nároku na súde ani len nezačala plynúť. Inými slovami, podľa súdu prvej inštancie nárok nemôže byť premlčaný. Toto stanovisko súdu prvej inštancie žalobca samozrejme nenapadol odvolaním, pretože vyznieva v jeho prospech. Vzhľadom na to nebol daný žiadny dôvod na to, aby sa odvolací súd zaoberal skúmaním (ne)dôvodnosti námietky premlčania uplatneného nároku. 12. Z ust. § 29a ods. 2 zák. č. 182/1993 v znení platnom ku dňu 8. 7. 1996, teda ku dňu podania prvej žiadosti žalobcu o prevod vlastníctva, vyplýva, že obec je povinná previesť do vlastníctva nájomcu (teda nie inej osoby) ateliér (teda nie iný nebytový priestor). Preto bolo potrebné skúmať, či žalobca má postavenie nájomcu a či sporný nebytový priestor je ateliérom na účely aplikácie § 29a ods. 2 bytového zákona. Pokiaľ ide o existenciu nájomného vzťahu, medzi stranami sporu, ako to už uviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, existencia nájomného vzťahu v momente podania žaloby nebola sporná. V priebehu konania však došlo k vypovedaniu nájmu zo strany žalovanej 2/, pričom platnosť výpoveď z nájmu bola predmetom konania vedeného na OS Bratislava I pod sp. zn. 25C 220/2009. V uvedenej veci OS Bratislava I rozsudkom zo dňa 7.11.2011 č. k. 25C/220/2009 žalobu žalobcu zamietol a tento jeho rozsudok potvrdil odvolací súd rozsudkom zo dňa 17.12.2013 č. k. 8Co/37/2012. Vzhľadom na to nájom žalobcu sa skončil platnou výpoveďou uplynutím výpovednej lehoty dňa 30.9.2009. Správnosť spomenutého právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo 7.11.2011 č.k. 25C/220/2009 nemohol v prejednávanej veci súd prvej inštancie a ani odvolací súd preskúmavať, ale musel z tohto rozsudku vychádzať. Súd totiž nemôže ako predbežnú otázku riešiť to, čo už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore strán sporu, pričom je dokonca irelevantné, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. Skončenie nájomného pomeru uplynutím výpovednej lehoty je spojené so stratou postavenia nájomcu nebytového priestoru a nárokmi vyplývajúcimi z 16 a § 29a bytového zákona. Námietka žalobcu smerujúca k nesprávnemu rozhodnutiu o neplatnosti výpovede z nájmu je preto v prejednávanom konaní irelevantná. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku teda nebola splnená podmienka pre prevod predmetného nebytového priestoru do vlastníctva žalobcu spočívajúca v existencii nájomného vzťahu ( § 217 ods. 1 prvá veta C.s.p. ). 13. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu spočívajúcu v tvrdení, že tento nájomný vzťah aj napriek tomu konkludentne pokračoval, keďže žalovaná 2/ mu aj naďalej vystavovala faktúry za nájom, odvolací súd poukazuje na to, že zák. č. 116/1990 Z.z. v § 3 ods. 4 sankcionuje neplatnosťou nájomnú zmluvu, ktorá nemá náležitosti uvedené v ods. 3 tohto ustanovenia, medzi ktoré patrí písomná forma nájomnej zmluvy. Nájomný vzťah v zmysle zák. č. 116/1990 Z.z. preto nemôže vzniknúť len konkludentne. Z tohto dôvodu už len kvôli absencii písomnej formy zmluvy nemožno považovať nájom za platný. Okrem toho samotná tá skutočnosť, že žalovaná 2/ žalobcovi vystavovala a vystavuje faktúry a vyúčtovania v súvislosti s tým, že žalobca sporný nebytový priestor naďalej užíva, sama osebe bez ďalšieho nepreukazuje jej vôľu so žalobcom v nájomnom vzťahu pokračovať, o čom svedčí aj súdne konanie iniciované žalovanou 2/ voči žalobcovi o vypratanie uvedeného priestoru, vedené na Okresnom súde Bratislava I. 14. Keďže teda - ako je to uvedené v ods. 12. - žalobca v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku nemal postavenie nájomcu, nie je osobou oprávnenou v zmysle § 29a ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z. požadovať prevod predmetného nebytového priestoru do svojho vlastníctva. Samotná táto skutočnosť spôsobuje, že žalobe nemožno vyhovieť. Preto nebolo potrebné zaoberať sa posúdením toho, či má predmetný nebytový priestor po právnej stránke charakter ateliéru. Napriek tomu odvolací súd k tejto otázke uvádza, že ateliér je druhom nebytového priestoru. V súlade s legálnou definíciou nebytového priestoru uvedenou v ust. § 2 ods. 3 bytového zákona v spojení s ostatnými dotknutými právnymi predpismi na úseku evidencie v katastri nehnuteľností a stavebného práva, nebytový priestor je množinou, ktorá v sebe zahŕňa všetky priestory, ktoré sú určené na iné účely ako na bývanie a zároveň patria k bytovému domu. Ateliér tak nevyhnutne musí patriť k bytovému domu a bude určený na iné účely ako na bývanie. O stavebnotechnickom určení priestoru rozhodujú správne orgány na úseku stavebného práva podľa osobitného predpisu. Na klasifikáciu nebytového priestoru ako ateliéru sa tak vyžaduje príslušné rozhodnutie, ktorým sa povoľuje užívanie nebytového priestoru na tento účel. Faktický stav, ako aj zápis na liste vlastníctva bytového domu, nie sú rozhodujúcimi kritériami a môžu byť smerodajnými až v prípade, ak potrebná dokumentácia neexistuje, prípadne ju objektívne nie je možné získať. Dôkazné bremeno v prípadnom súdnom spore ohľadom preukázania skutočnosti, že nebytový priestor je ateliérom a teda, že sa naň vzťahuje povinnosť uvedená v ustanovení § 29a ods. 2 bytového zákona, bude zaťažovať vždy nájomcu. Ak o charaktere nebytového priestoru bude mať súd i napriek všetkým vykonaným dôkazom pochybnosti, bude musieť v súlade so zásadou non liquet rozhodnúť v neprospech nájomcu dožadujúceho sa prevodu za regulovanú cenu ( viď Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, komentár, Valachovič, Grausová, Cirák, C.H. Beck ). Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie toho názoru, že v konaní nebolo preukázané, že by sa v prejednávanej veci jednalo o ateliér. Tento záver vyplýva z rozhodnutia tunajšieho súdu zo 17.12.2013 č. k. 8Co/37/2012. Žalobcom uvádzané rozhodnutie ONV zo dňa 17.4.1989 nenahrádza rozhodnutie podľa zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku. Tento záver nespochybňuje ani žalobcom uvádzané rozhodnutie ONV Bratislava X, bytového odboru - dislokačného oddelenia, č. D/69-444/89/Ma zo dňa 17.4.1989. Toto rozhodnutie nespochybňuje správnosť údajov uvedených na príslušnom liste vlastníctva v katastri nehnuteľností, z čoho vyplýva, že predmetný priestor je v ňom deklarovaný správne ako nebytový priestor. Žiadna zo strán v konaní nevyprodukovala v tejto súvislosti žiaden dôkaz, ktorý by akokoľvek spochybňoval predmetnú nehnuteľnosť ako nebytový priestor. Vo veci nebolo predložené rozhodnutie stavebného úradu o využití predmetného nebytového priestoru ako ateliéru. Dôkazné bremeno v tomto ohľade zaťažovalo žalobcu. 15. Možno teda zhrnúť, že žalobca v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku nemal postavenie nájomcu a v konaní nebolo preukázané, že by predmetný nebytový priestor mal po právnej stránke charakter ateliéru. Preto žalobcovi nevznikol nárok v zmysle § 29a ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z. a vzhľadom na to žalobe nebolo možné vyhovieť. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že ďalším dôvodom zamietnutia žaloby je vo vzťahu k žalovanej 2/ nedostatok pasívnej vecnej legitimácie vo veci. Žalovaná 2/ je totiž iba správcom predmetného nebytového priestoru a ako taká nie je obcou, na ktorú by sa vzťahovala povinnosť uvedená v ust. § 29a ods. 2 zák. č. 182/1993 Z.z. 16. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešným žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože im v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).