Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/190/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111214696 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1111214696.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: J.. Q. K.Á., A. XX, A., proti žalovanému: V. F. P. M. B. T., N.V. B. X, A., zastúpenému A., A. P. B.., B..T..Y.., J.: XXXXXXXX, F.. E. XX, A., o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26.11.2015, č.k. 8C/68/2011-213, v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 18.06.2019, č.k. 8C/68/2011-249, a opravným uznesením zo dňa 12.08.2019, č.k. 8C/68/2011-269, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru daného žalovaným žalobcovi listom zo dňa 25.02.2011, doručeným žalobcovi dňa 07.03.2011, vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 13.050 eur brutto a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e. Žalobcovi priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom, v spojení s dopĺňacím rozsudkom a opravným uznesením, súd prvej inštancie 1/ určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi listom zo dňa 25.02.2011, doručené žalobcovi dňa 07.03.2011, je neplatné, 2/ žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 13.050 eur brutto, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a 3/ vo zvyšnej časti žalobu zamietol s tým, že rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné uznesenie, do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 06.05.2011 domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru zo dňa 25.02.2011, ktoré mu bolo doručené dňa 07.03.2011 je neplatné a žiadal aj o náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku vo výške 1.825,67 eura brutto od 08.03.2011 až do času, kým mu žalovaný umožní pokračovať v práci alebo do doby, keď súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Dôvodil, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 03.12.2008, č.k. 11Cpr/8/2003-245, v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 16.09.2009, sp. zn. 11Cpr/8/2003, a s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.07.2010, č.k. 6Co/387/2009-296, právoplatným dňa 25.08.2010 a vykonateľným dňa 28.08.2010, súdy rozhodli, že výpoveď daná žalobcovi Slovenskou správou letísk zo dňa 03.03.2003, je neplatná. Z odôvodnenia týchto rozhodnutí vyplýva, že odvolanie žalobcu z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej správy letísk bolo nezákonné a súdy sa touto otázkou zaoberali ako predbežnou otázkou. Následne žalobca listom zo dňa 22.09.2010 vyzval žalovaného na prideľovanie práce alebo na rokovanie o skončení pracovného pomeru, na ktorý reagoval žalovaný listom zo dňa 04.10.2010 a oznámil mu, že v dôsledku zrušenia jeho pôvodného zamestnávateľa - Slovenskej správy letísk ku dňu 31.12.2004 sa stal jeho právnym nástupcom. Keďže pracovný pomer žalobcu k žalovanému naďalej trvá, navrhol mu zaradenie na štátnozamestnanecké miesto v štátnej službe, na sekcii civilného letectva a vodnej dopravy, odbor civilného letectva, vo funkcii štátny radca. Žalobca v liste zo dňa 18.10.2010 žalovanému oznámil svoj nesúhlas s navrhovaným pracovným miestom a druhom práce, pretože išlo o pracovné miesto s rozdielnymi podstatnými náležitosťami ako bolo jeho pôvodné. Na uvedené reagoval žalovaný listom zo dňa 28.10.2010, v ktorom uviedol, že súdy neskonštatovali neplatnosť odvolania žalobcu z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej správy letísk, a preto nie je možné, aby vykonával rovnaký druh práce, s rovnakými podstatnými náležitosťami. Vzhľadom na to, že po určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 03.03.2003 súdy neurčili druh práce, ktorý mal žalobca vykonávať po odvolaní z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej správy letísk dňa 14.02.2003 až do momentu dania výpovede dňa 03.03.2003, žalovaný ponúkol žalobcovi ďalšie pracovné miesto pri výkone práce vo verejnom záujme, a to miesto na sekcii civilného letectva a vodnej dopravy, odbor civilného letectva, funkcia vedúci odborný referent I, ktoré považoval za primerané a vhodné pracovné miesto, keďže išlo o miesto v civilnom letectve. Žalobca sa v liste zo dňa 18.11.2010 pridržal svojho predchádzajúceho stanoviska a s navrhovaným pracovným miestom nesúhlasil. Žalovaný ďalším listom zo dňa 30.11.2010 zopakoval svoju ponuku na obsadenie dvoch pracovných pozícií, na ktoré vyzval žalobcu nastúpiť; na opakovanú výzvu žalovaného žalobca nereagoval a do práce nenastúpil, preto ho žalovaný upozornil, že sa tým dopustil porušenia pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru a upozornil ho i na možnosť výpovede. Žalobca následne dňa 07.03.2011 obdržal okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 25.02.2011 a listom zo dňa 08.03.2011 žalovanému oznámil, že ho považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní. Neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru videl žalobca v tom, že nenaplnil dôvod pre tento spôsob skončenia pracovného pomeru, spočívajúci v závažnom porušení pracovnej disciplíny. Podľa mienky žalobcu nebolo jeho povinnosťou prijať ktorékoľvek žalovaným ponúknuté pracovné miesto, o to viac, keď nebolo primerané jeho pôvodnému pracovnoprávnemu zaradeniu, a preto ani nemal na aké pracovné miesto nastúpiť. Žalovaný mohol riešiť danú situáciu skončením pracovného pomeru dohodou alebo výpoveďou z organizačných dôvodov (zrušenie organizácie, zrušenie miesta), zmenou pracovnej zmluvy na nové pracovné miesto, a nie okamžitým skončením pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa mal dopustiť tým, že nechodil do práce. 3. Na návrh žalobcu konajúci súd na pojednávaní dňa 11.09.2014 pripustil zmenu žaloby, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 25.02.2011, doručené žalobcovi dňa 07.03.2011, je neplatné a žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku 1.825,67 eura za dobu 12 mesiacov odo dňa oznámenia žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, t.j. celkovo v sume 21.908,04 eura. 4. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a skutkovo ustálil, že žalobca uzatvoril dňa 01.03.2002 s ministrom dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky zmluvu o pracovných a mzdových podmienkach, na základe ktorej vykonával funkciu generálneho riaditeľa príspevkovej organizácie Slovenská správa letísk, s dohodnutým mesačným platom v sume 1.825,67 eura (55.000,- Sk), s účinnosťou od 01.04.2002. Funkčný plat žalobcu pozostával z tarifného platu v 13. platovej triede a v 12. platovom stupni v sume 483,64 eura (14.570,-Sk), z príplatku za riadenie v sume 241,98 eura (7.290,-Sk), z osobného príplatku v sume 338,58 eura (10.200,-Sk) a z doplatku v sume 761,47 eura (22.940,-Sk). Žalobca bol z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej správy letísk odvolaný dňa 14.02.2003, pričom Slovenská správa letísk s ním ukončila pracovný pomer výpoveďou dňa 03.03.2003, ktorá bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 03.12.2008, č.k. 11Cpr/8/2003-245, doplneným rozsudkom zo dňa 16.09.2009, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.07.2010, sp. zn. 6Co/387/2009, 6Co/388/2009, právoplatným dňa 25.08.2010 a vykonateľným dňa 28.08.2010, určená za neplatnú. Po právoplatnosti a vykonateľnosti vyššie uvedeného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II žalobca listom zo dňa 22.09.2010 vyzval žalovaného na prideľovanie práce alebo na rokovanie o skončení pracovného pomeru. Žalovaný mu listom zo dňa 04.10.2010 oznámil, že v dôsledku zrušenia Slovenskej správy letísk ku dňu 31.12.2004, sa stal jeho právnym nástupcom a ponúkol mu zaradenie na štátnozamestnanecké miesto v štátnej službe, na sekcii civilného letectva a vodnej dopravy, odbor civilného letectva, vo funkcii štátny radca, s funkčným platom 948 eur mesačne, na ktorého výkon bolo potrebné vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, bez určenia odboru vzdelania, znalosť anglického, francúzskeho alebo nemeckého jazyka a užívateľská znalosť práce s počítačom, všetko v zmysle opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta. Uvedené štátnozamestnanecké miesto ponúkol žalovaný žalobcovi i na osobnom stretnutí dňa 12.10.2010, s nástupom do 18.10.2010. Žalobca však ponuku žalovaného neprijal, majúc za to, že ponúkané štátnozamestnanecké miesto má rozdielne podstatné náležitosti ako jeho pôvodný pracovnoprávny stav. Žalovaný preto listom zo dňa 28.10.2010 žalobcovi ponúkol iné pracovné miesto pri výkone práce vo verejnom záujme, na sekcii civilného letectva a vodnej dopravy, odbor civilného letectva, vo funkcii vedúci odborný referent I, s funkčným platom 948 eur mesačne, na výkon ktorého bolo potrebné vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, bez určenia odboru vzdelania, podľa opisu pracovnej činnosti vzťahujúcej sa k tomuto miestu. Vzhľadom na to, že žalobca ani s ponukou tohto pracovného miesta nesúhlasil z dôvodu jeho odlišnosti oproti jeho pôvodnému pracovnému miestu, žalovaný listom zo dňa 30.11.2010 zopakoval svoju ponuku na dve už ponúknuté pracovné miesta, s tým, že žalobcu upozornil, že nenastúpením do práce sa dopustil porušenia pracovných povinností vyplývajúcich pre neho z pracovného pomeru a upozornil ho na možnosť dania výpovede pre porušovanie pracovnej disciplíny. Žalobca dňa 07.03.2011 obdržal okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 25.02.2011 dané žalovaným, na ktoré reagoval oznámením zo dňa 08.03.2011, doručeným žalovanému dňa 09.03.2011, v ktorom uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní. 5. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalovaný určil žalobcovi v liste zo dňa 05.04.2011 funkčný plat s účinnosťou od 24.08.2010, ktorý predstavoval mesačne spolu 1.087,50 eura a pozostával z tarifného platu v 13. platovej triede a 12. platovom stupni v sume 748,50 eura a z osobného príplatku v sume 339 eur. Takto žalobcovi priznaný funkčný plat, ktorého výšku žalobca nenamietal, za obdobie od 24.08.2010 do 07.03.2011, spolu v sume 4.951,70 eura vyplatil žalovaný žalobcovi dňa 11.04.2011. Žalobca sa počnúc od 01.04.2010 zamestnal v pracovnom pomere v spoločnosti P. Z., B. T..Y., K. X, A.. 6. Zohľadniac vykonané dokazovanie, za súčasnej aplikácie ustanovení § 63 ods. 3, ods. 4, 68 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), súd prvej inštancie žalobe žalobcu v časti určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 25.02.2011 vyhovel. Uviedol, že nebolo sporné, že žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce okamžitým skončením z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. I keď dôvod špecifikovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru bol podľa mienky konajúceho súdu skutkovo vymedzený veľmi rozsiahlo, všeobecne a nejednoznačne, bolo z neho zrejmé, že k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny zo strany žalobcu malo dôjsť tak, že po 28.08.2010, kedy nadobudol vykonateľnosť rozsudok určujúci neplatnosť výpovede zo dňa 03.03.2003, žalobca nenastúpil do práce k žalovanému, a to i napriek jeho opakovaným výzvam. Žalobca podľa mienky konajúceho súdu nechodil do práce, pretože sa so žalovaným na jeho ďalšom pracovnom zaradení nedohodol, a preto nemal kam nastúpiť a nemohol ani vykonávať prácu. Žalovaný síce žalobcovi preukázateľne ponúkal dve pracovné miesta, na ktoré podľa neho mohol nastúpiť, avšak žalobca tieto ponuky neprijal, čo malo za následok, že sa so žalovaným nedohodol na zmene pracovnej zmluvy. 7. Súd prvej inštancie v ďalšom poukázal na špecifiká danej veci, spočívajúce v tom, že po právoplatnom určení neplatnosti výpovede danej žalobcovi Slovenskou správou letísk dňa 03.03.2003, súdy neurčili ďalšie pracovné zaradenie žalobcu v období medzi odvolaním z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej správy letísk dňa 14.02.2003 a následnou výpoveďou zo dňa 03.03.2003, pričom Slovenská správa letísk bola zrušená ku dňu 31.12.2004. Žalobca mal i napriek tomu za to, že žalovaný bol povinný ponúknuť mu rovnaké pracovné miesto (oblasťou, platovým zaradením, postavením v služobnej hierarchii) a nesúhlasil s ponukami predkladanými žalovanými ako druhovo príbuznými pracovnými miestami. Konajúci súd s poukazom na optiku spravodlivosti dospel k záveru, že žalovaný bol povinný ponúknuť žalobcovi pracovné miesto skutočne primerané (nie rovnaké) jeho pracovnej pozícii v Slovenskej správe letísk, ktoré mu však neponúkol a stotožniac sa s argumentáciou právneho zástupcu žalobcu dospel k záveru, že žalobca potom nebol povinný také pracovné miesto prijať. Preto pokiaľ žalobca v tejto situácii nenastúpil do práce k žalovanému, nedopustil sa porušenia pracovnej disciplíny závažným spôsobom. 8. Vzhľadom na to, že konajúci súd určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu zo dňa 25.02.2011, v ďalšom rozhodoval i o nároku na náhradu mzdy. Konštatoval, že žalobca požadoval od žalovaného náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku 1.825,67 eura za 12 mesiacov, počnúc odo dňa oznámenia žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, spolu v sume 21.908,04 eura vychádzajúc z toho, že vo funkcii generálneho riaditeľa Slovenskej správy letísk mu s účinnosťou od 01.04.2002 patril funkčný plat v sume 1.825,67 eura (55.000,-Sk). Žalovaný s týmto vyčíslením nesúhlasil poukazujúc na to, že žalobca bol dňa 14.02.2003 z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej správy letísk odvolaný a súdy neskonštatovali neplatnosť jeho odvolania z funkcie, preto mu s účinnosťou od 24.08.2010 prináleží funkčný plat v sume 1.087,50 eura, vyplývajúci z oznámenia o určení funkčného platu zo dňa 01.03.2011; funkčný plat v predmetnej výške za obdobie od 24.08.2010 do 07.03.2011 v sume spolu 4.951,70 eura napokon vyplatil žalobcovi dňa 11.04.2011. Konajúci súd, po vyhodnotení argumentácie oboch procesných strán, vzhliadol za dôvodný návrh žalobcu v časti požiadavky na náhradu mzdy, čo do jeho základu, avšak pokiaľ išlo o jeho výšku, stotožnil sa s názorom žalovaného, že v tomto prípade nemožno vychádzať z platových pomerov žalobcu v čase výkonu funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej správy letísk, nakoľko bol z tejto funkcie dňom 14.02.2003 odvolaný a súdy vo výroku svojich rozhodnutí neurčili toto odvolanie neplatným. V nadväznosti na to, súd prvej inštancie vychádzal z oznámenia o určení funkčného platu žalobcu zo dňa 01.03.2011, podľa ktorého funkčný plat žalobcu predstavoval sumu 1.087,50 eura mesačne a priznal žalobcovi náhradu mzdy z titulu neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru za 12 mesiacov v sume spolu 13.050 eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. 9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 151 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), tak, že si rozhodovanie o nich vyhradil na samostatné uznesenie, do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Uviedol, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 15.07.2010, sp. zn. 6Co/387/2009, 6Co/388/2009, potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II o určení neplatnosti výpovede žalobcu danej Slovenskou správou letísk dňa 03.03.2003, dopĺňací rozsudok o neplatnosti odvolania žalobcu z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej správy letísk dňa 14.02.2003 zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi konkrétnu finančnú čiastku ako náhradu mzdy. V označenom rozsudku Krajský súd v Bratislave nerozhodol o neplatnosti odvolania žalobcu z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej správy letísk, ktorá zanikla ku dňu 31.12.2004, s tým, že všetky práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zrušenej príspevkovej organizácie prešli priamo na žalovaného. Žalovaný, rešpektujúc právoplatné rozhodnutia súdov, postupoval pri doriešení pracovného pomeru žalobcu korektne a ponúkol mu písomne i ústne vhodné pracovné miesta, ktoré z hľadiska jeho vzdelania a odbornosti zodpovedali jeho predchádzajúcemu pracovnému zaradeniu. Išlo pritom o jedno štátnozamestnanecké miesto a jedno pracovné miesto vo výkone práce vo verejnom záujme. Žalobca však žiadne z ponúkaných miest neakceptoval a žiadal o pracovné miesto v riadiacej funkcii, ktoré mu však nemohol ponúknuť z dôvodu, že miesto vedúceho zamestnanca sa v súlade s § 5 ods. 1 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme a § 36 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe obsadzuje natrvalo výhradne výberovým konaním. Žalovaný podotkol, že ponúkané štátnozamestnanecké miesto a miesto práce vo verejnom záujme boli obe v sekcii civilného letectva a vodnej dopravy, v odbore civilného letectva, so zameraním na koncepčné, metodické a koordinačné činnosti v oblasti civilného letectva, vypracovanie systému opatrení na ochranu civilného letectva pred činmi protiprávneho zasahovania, vykonávanie kontroly dodržiavania pravidiel na určovanie výšky a vybavenie odplát za použitie verejných letísk a letových prevádzkových služieb pri medzinárodných letoch, vypracovávanie podkladov, informácií, stanovísk a materiálov za oblasť civilného letectva, na spoluprácu na príprave medzinárodných zmlúv vo veciach leteckej dopravy a leteckej prevádzky; tieto pracovné miesta boli teda primerané kvalifikácii a schopnostiam žalobcu, ako i jeho zdravotnému stavu. Podľa mienky žalovaného, aj keď žalobca obe pracovné miesta opakovane odmietal prijať, následkom čoho zostával nezaradený na konkrétnu pracovnú pozíciu, bol naďalej jeho zamestnancom a vzťahovala sa na neho povinnosť dochádzať do zamestnania a zotrvať na ňom od začiatku pracovného času až do jeho skončenia, tak ako uvádza ustanovenie § 81 písm. b) Zákonníka práce. Žalobca však tieto povinnosti opakovane a neustále porušoval a do zamestnania v pracovnom čase nedochádzal; vedel pritom, kde sa nachádza jeho osobný úrad a ak by prejavil záujem o prácu, poskytol by mu miestnosť s predpísaným elektronickým a kancelárskym vybavením, ktoré má každý jeho zamestnanec, pričom dochádzaním do zamestnania by sa zapojil aj do evidencie dochádzky. Z uvedeného dôvodu preto bol toho názoru, že bolo na mieste ukončiť s ním okamžite pracovný pomer. 11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného zotrval na tom, že žalovaný mu ponúkal pracovné miesta, s takým navrhovaným zaradením a funkciou, ktoré mali rozdielne podstatné náležitosti v porovnaní s jeho dovtedajším pracovnoprávnym stavom, a preto s navrhovanou zmenou dohodnutých pracovných podmienok nesúhlasil a opakovane žalovaného vyzýval na prideľovanie práce podľa existujúceho pracovného pomeru. Zároveň žalovaného upozornil, že v dôsledku tohto stavu vznikli na jeho strane prekážky v zmysle § 142 ods. 3 Zákonníka práce, a preto je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 25.02.2011 žalovaný protizákonne a účelovo aplikoval ustanovenie § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorú skutočnosť súd prvej inštancie vyhodnotil správne a určil jeho neplatnosť. Žalobca ďalej uviedol, že podľa platného pracovného pomeru mal dohodnuté ako miesto svojho pracoviska R. V.. T.. Š. M. A., kde sídlila Slovenská správa letísk, v ktorej vykonával funkciu generálneho riaditeľa; tá bola zrušená ku dňu 31.12.2004, a preto bez zmeny dohodnutých pracovných podmienok nebol povinný nastúpiť na iné (nové) pracovisko na inom (novom) mieste výkonu práce. Žalobca v závere uviedol, že súdy sa zaoberali posúdením otázky neplatnosti jeho odvolania z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej správy letísk ako otázkou predbežnou vo vzťahu k posúdeniu (ne)platnosti výpovede z pracovného pomeru, považujúc jeho odvolanie z tejto funkcie za nezákonné a neplatné a len z tohto dôvodu následne určili neplatnosť samotnej výpovede z pracovného pomeru. Navrhol preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 12. V reakcii na to, žalovaný v podaní zo dňa 02.11.2016 zotrval na tom, že žalobca si zákonnú povinnosť dochádzať do zamestnania každý deň a byť prítomný na pracovisku od začiatku pracovného času až do jeho skončenia neplnil, pričom sám potvrdil, že s výnimkou osobného stretnutia dňa 12.10.2010 v práci od 28.08.2010 do 07.03.2011 absentoval. Ak by prejavil záujem, žalovaný by mu poskytol miestnosť s predpísaným elektronickým a kancelárskym vybavením a zapojil by ho do evidencie príchodov a odchodov zamestnancov. Mal za to, že pri riešení pracovného pomeru so žalobcom postupoval v súlade s právoplatnými rozhodnutiami súdov, ktoré určili neplatnosť výpovede z pracovného pomeru žalobcu zo dňa 03.03.2003 a zamietli žalobu o určenie neplatnosti odvolania žalobcu z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej správy letísk. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6Cdo 157/2010, mal za to, že tento nemožno na skúmanú vec aplikovať. Žalobca vedel kam má nastúpiť, keďže po zrušení Slovenskej správy letísk prešli práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov na ministerstvo dopravy. 13. Žalobca v reakcii na vyjadrenie žalovaného v podaní zo dňa 03.04.2017 zotrval na svojich dovtedajších ústnych vyjadreniach a písomných podaniach vo veci samej. Podľa neho možno na vec aplikovať závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 6Cdo 157/2010, nakoľko i v prejednávanej veci nemal žalobca kam nastúpiť, keďže jeho pracovisko a miesto výkonu práce bolo zrušené, a teda nemal zákonnú povinnosť bez zmeny dohodnutých pracovných podmienok nastúpiť na iné pracovisko na inom mieste výkonu práce a vykonávať iný druh práce. 14. Odvolací súd s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "C.s.p.") účinného od 01.07.2016, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 04.03.2021 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) 15. V danej veci je predmetom sporu žaloba týkajúca sa určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru daného žalobcovi žalovaným dňa 25.02.2011 a súvisiaci nárok žalobcu na náhradu mzdy. 16. Podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin, b) porušil závažne pracovnú disciplínu. 17. Podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže podľa odseku 1 okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol. O začiatku a plynutí lehoty rovnako platia ustanovenia § 63 ods. 4 a 5. 18. Podľa § 70 Zákonníka práce okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť. 19. Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti, keď toto musí byť písomné a doručené druhému účastníkovi a dôvod ktorý sa v ňom uplatňuje, musí byť skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, t.j. musí z neho byť zrejmé, ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru v ňom zamestnanec alebo zamestnávateľ uplatňuje. 20. Vo všeobecnosti možno uviesť, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81, § 82 Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny, pričom len porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažným spôsobom) je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. 21. Preskúmaním súdneho spisu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom tento po vykonaní dokazovania dospel k správnemu záveru o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcu zo dňa 25.02.2011 z dôvodu, že žalovaný nepreukázal také závažné porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu odôvodňujúce uvedený spôsob ukončenia pracovného pomeru žalobcu, a preto na neho v podrobnostiach odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 22. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie odvolací súd uvádza, že dôsledkom rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II zo dňa 03.12.2008, č.k. 11Cpr/8/2003-245, v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 16.09.2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.07.2010, sp. zn. 6Co/387/2009, 6Co/388/2009, bola neplatnosť výpovede z pracovného pomeru žalobcu zo strany Slovenskej správy letísk, pôsobiaca ex tunc. Uvedené malo za následok, že pracovný pomer žalobcu na základe takto určenej neplatnosti výpovede neskončil a ďalej trval. Vzhľadom na to, že v konaní nebolo sporné, že Slovenská správa letísk, ako pôvodný zamestnávateľ žalobcu, bola zrušená ku dňu 31.12.2004, je zrejmé, že uvedeným dňom zaniklo miesto výkonu práce žalobcu, ktoré bolo dohodnuté v sídle Slovenskej správy letísk (R. V..T.. Š. M. A.), pričom absentoval i druh práce, ktorý mal žalobca vykonávať vo väzbe na dohodnuté miesto. Za tejto situácie, keď chýbal dohodnutý druh práce žalobcu, ako i miesto jej výkonu, žalovaný ako právny nástupca zrušenej Slovenskej správy letísk nemal povinnosť prideľovať žalobcovi prácu a tento potom nebol povinný podľa pokynov žalovaného túto osobne vykonávať, a to až do času, kým by sa dohodli na ďalšom pracovnom zaradení žalobcu alebo na skončení jeho pracovného pomeru, tak ako to navrhoval žalobca. Povinnosť prideľovať prácu totiž nastáva len za predpokladu, že je pracovnou zmluvou stanovený, resp. dohodnutý druh práce, ktorú má zamestnanec pre zamestnávateľa vykonávať (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. 2Cdon 662/97). Medzi sporovými stranami však nastal stav, v ktorom chýbali základné prvky pracovného pomeru, a to dohodnutý druh práce vo väzbe na miesto výkonu práce, pričom sporové strany sa nedohodli na ďalšom pracovnom zaradení žalobcu, keďže žalobca nesúhlasil s ponukou pracovných miest uskutočnenou zo strany žalovaného. Žalobca pritom nebol povinný prijať žalovaným predložené ponuky na obsadenie či už štátnozamestnaneckého miesta alebo miesta vo výkone práce vo verejnom záujme, obe na sekcii civilného letectva a vodnej dopravy, odbor civilného letectva, vo funkcii štátny radca (pri štátnozamestnaneckom mieste) alebo vo funkcii vedúci odborný referent I (pri výkone práce vo verejnom záujme), ako nesprávne namietal žalovaný, nakoľko na druhu práce, resp. funkcii v prípade štátneho zamestnanca, a mieste jej výkonu, ako podstatných náležitostiach pracovnej, resp. služobnej zmluvy sa majú tak zamestnanec, ako aj zamestnávateľ dohodnúť; k takej dohode však nedošlo. Zároveň nebolo povinnosťou žalobcu do času, kým sa taká dohoda nedosiahne, zotrvať na osobnom úrade žalovaného, resp. v priestoroch jeho sídla, a to od začiatku pracovného času až do jeho skončenia, i keby de facto nič nerobil, ako chybne namietal žalovaný, keď jeho argumentácia nemá oporu v ustanoveniach Zákonníka práce, ani v iných pracovnoprávnych predpisoch. Tie totiž vychádzajú práve z predpokladu, že na jednej strane je povinnosťou zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi dojednaný druh práce na konkrétnom mieste výkonu práce a na strane druhej je povinnosťou zamestnanca túto prácu vykonávať; ako bolo uvedené vyššie, tieto predpoklady naplnené neboli, nakoľko žalobca nevedel akú prácu a na akom mieste má vykonávať. 23. Za tohto stavu považoval odvolací súd za nadbytočné, že sa súd prvej inštancie bližšie zaoberal a hodnotil, či ponuky pracovných miest predložené žalobcovi zo strany žalovaného zodpovedali jeho zdravotnému stavu, schopnostiam a kvalifikácii, a teda, či boli pre neho primerané alebo nie. Z rovnakého dôvodu nebolo rozhodujúce, či v dôsledku vyššie označených rozhodnutí súdov o neplatnosti výpovede z pracovného pomeru žalobcu zo strany Slovenskej správy letísk tieto vyslovili i neplatnosť jeho odvolania z funkcie generálneho riaditeľa, keď túto otázku posudzovali ako otázku predbežnú vo vzťahu k posúdeniu (ne)platnosti výpovede z pracovného pomeru. Odvolací súd však v tejto súvislosti považuje za vhodné ozrejmiť, že prejudiciálna otázka je taká otázka, ktorá je potrebná pre rozhodnutie súdu, avšak jej posúdenie nie je poňaté do výroku súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na to, že výrok súdneho rozhodnutia je jedinou časťou rozsudku, ktorá nadobúda právoplatnosť, prejudiciálne posúdená otázka sa prejavuje iba v odôvodnení rozsudku, a preto nemôže tvoriť ani prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Inak povedané prejudiciálny účinok právoplatnosti skoršieho rozsudku v novom (ďalšom) občianskom súdnom konaní s neidentickým predmetom konania (inak by tu bola prekážka rei iudicatae) je pre súd záväzný, ak právoplatným rozsudkom už bolo o danej otázke rozhodnuté. Aby však takéto posúdenie bolo záväzné, otázka, ktorá je predbežnou otázkou v novom ďalšom konaní, musela byť v predchádzajúcom právoplatne skončenom súdnom konaní priamym predmetom sporu a musela byť posúdená vo výroku rozsudku. Právne posúdenie predbežnej otázky v odôvodnení rozhodnutia nemôže predurčovať hmotnoprávny stav pre rozhodnutie, ktoré ešte súdom nebolo vydané, pretože by tým dochádzalo k obmedzeniu subjektívneho hmotného práva žalobcu a jeho výkonu. Z toho potom vyplýva, že vyriešenie otázky, ktorá nebola priamym predmetom konania, ale s ktorou sa súd musel vysporiadať len ako s predbežnou, v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia (v danom prípade ide o posúdenie (ne)platnosti odvolania žalobcu z funkcie generálneho riaditeľa Slovenskej správy letísk) nie je pre súd v inej veci záväzné (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Cdo 115/2016, Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. 26 Cdo 2804/2012, vo veci sp. zn. 32 Cdo 4004/2014). 24. Sumarizáciou vyššie uvedeného možno konštatovať, že v danej veci bolo rozhodujúce, že pri absencii druhu práce, vo väzbe na absentujúce miesto výkonu práce žalobcu, sa strany sporu nedohodli na ďalšom pracovnom zaradení žalobcu, čoho dôsledkom bolo, že žalobca nemal zákonnú povinnosť nastúpiť na iné pracovisko, nachádzajúce sa na inom mieste výkonu práce a vykonávať na ňom žalovaným ponúkaný druh práce; za tohto stavu sa žalobca absenciou v práci počnúc od 23.08.2010 (tak ako deklaroval žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru) nedopustil porušenia povinností zamestnanca podľa § 81 písm. b) Zákonníka práce (podľa ktorého je zamestnanec povinný byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času), a žalovaný nebol oprávnený ukončiť s ním pracovný pomer okamžitým spôsobom. Na uvedenom základe preto súd prvej inštancie nepochybil, pokiaľ určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru daného žalovaným žalobcovi listom zo dňa 25.02.2011, doručeného žalobcovi dňa 07.03.2011. 25. Vychádzajúc z odvolania žalovaného, i keď tento napadol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, t.j. i vo výroku o povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 13.050 eur brutto, vo vzťahu k uvedenému výroku nepripojil ani len stručné dôvody jeho nesprávnosti, pričom tieto sa odvolaciemu súdu nepodarilo zistiť ani z obsahu jeho odvolania. Odvolací súd, viazaný uplatnenými dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), preto nemohol podrobiť napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie odvolaciemu prieskumu a vychádzajúc z toho, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, vrátane tých, ktoré by svojou relevanciou boli spôsobilé privodiť ich zmenu, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru daného žalovaným žalobcovi listom zo dňa 25.02.2011, doručeným žalobcovi dňa 07.03.2011, ako aj vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume 13.050 eur brutto a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 26. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko žalobca mal v odvolacom konaní plný úspech. 27. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).