Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/104/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112203472 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1112203472.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Alena Roštárová, v spore žalobkyne: U.. K. G., bytom X. č. 3, I., zastúpenej A.. O. G., bytom X. č. 3, I. proti žalovanému: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, so sídlom Špitálska č. 4-6, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 10C 25/2012-226 zo dňa 19.10.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 10C 25/2012-226 zo dňa 19.10.2016 p o t v r d z u j e. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I vo veci o náhradu škody podľa ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. 2. Žalobkyňa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 02.02.2012 žiadala, aby súd zaviazal pôvodne žalovaného Úrad práce sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Vazovova č. 7/A, Bratislava na zaplatenie sumy vo výške 12.473,- € titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Podaním doručeným súdu dňa 05.10.2012, žalobkyňa, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu, súdu oznámila, že funkcia aplikácie Word, Microsoft Office "automatický prenos textu "spôsobila nedostatok podania v označení a adrese žalovaného. Na pojednávaní konanom dňa 07.12.2012 splnomocnený zástupca žalobkyne uviedol, že žalobkyňa komunikovala s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a tento subjekt má byť uvedený ako žalovaný a žiadal, aby súd rozhodol o zámene účastníkov konania v zmysle ustanovenia § 92 O. s. p. Súd prvej inštancie uznesením 10C 25/2012-52 zo dňa 18.1.2013 pripustil zámenu účastníka konania na strane žalovaného tak, že z konania vystúpil, za súhlasu pôvodne žalovaného - žalovaný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny a do konania na jeho miesto vstúpilo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. 3. Žalobkyňa si svoj nárok uplatnila na tom skutkovom základe, že s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len Úrad) uzatvorila písomnú Dohodu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku na začatie prevádzkovania alebo vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti podľa ustanovenia § 57 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a vyhlášky č. MPSVR SR č. 44/2004 Z. z., číslo 15/ §57/2007/II, dňa 23.07.2007 (ďalej len Dohoda). V zmysle uvedenej Dohody Úrad poskytol žalobkyni, ako zdravotne postihnutej, z projektu DE MINIMIS nenávratný finančný príspevok na začatie výkonu samostatnej zárobkovej činnosti. Využitie príspevku v zmysle Dohody bolo zrealizované do 31.7.2008. Úrad napriek tomu posledné tri faktúry v sume 1.031,15 € (31.064,44 Sk), prijaté dňa 4.7.2008, nepreplatil s poukazom na novú právnu úpravu. Úrad postupoval v rozpore s dohodnutým obsahom Dohody tým, že žalobkyni zmenu právnej úpravy neoznámil a až následne dňa 05.08.2008 predložil žalobkyni k podpísaniu Dodatok č. I, ktorý bol datovaný ku dňu 30.04.2008. Nevyplatením zvyšku príspevku žalobkyňa musela ukončiť svoju podnikateľskú činnosť. Žalobkyňa dňa 27.07.2011 požiadala Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej Úradom. 4. Žalovaný svojim písomným vyjadrením doručeným súdu dňa 19.03.2013 žiadal žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu, že zmenou právnej úpravy, ktorou bol novelizovaný zákon č. 5/2004 Z. z., ako aj vyhláška č. 44/2004 Z.z. bola zmenená od 01.05.2008 výška a spôsob výpočtu príspevku občanovi so zdravotným postihnutím na prevádzkovanie alebo vykonávanie samostatnej zárobkovej činnosti v závislosti od priemernej evidovanej nezamestnanosti v danom okrese. Obsah Dohody uzavretej so žalobkyňou sa uvedenou novelou nezmenil, zmena sa dotkla iba výšky a spôsobu výpočtu poskytnutého príspevku. Celkový finančný príspevok mal byť v nadväznosti na túto legislatívnu zmenu od 01.05.2008 po splnení ostatných podmienok dohody poskytovaný v zmenenej maximálnej výške 166.240,- Sk. O tejto skutočnosti bola žalobkyňa informovaná listom Úradu zo dňa 30.04.2008. Úrad žalobkyni vzhľadom na legislatívnu zmenu nemohol preplatiť platby, v zmysle faktúr vystavených žalobkyňou zo dňa 04.07.2008 a bolo žalobkyni oznámené, že tieto platby jej nebudú refundované, nakoľko výdavky na dodatočné náklady boli vynaložené žalobkyňou po 01.05.2008. 5. Na pojednávaní konanom dňa 16.10.2013 žalovaný vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v konaní z dôvodu, že žalobkyňa sa náhrady škody domáhala titulom nesprávneho úradného postupu pôvodne proti Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a neskôr súd pripustil zámenu účastníkov na Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ale žalovaným subjektom v konaní mala byť Slovenská republika zastúpená Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. 6. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 10C 25/2012-121 zo dňa 10.03.2015 vyzval žalobkyňu na odstránenie vád žaloby vo vzťahu k označeniu žalovaného subjektu a na špecifikáciu uplatneného nároku. 7. Žalobkyňa súdu prvej inštancie dňa 25.03.2015 doručila písomné podanie, v zmysle ktorého opravila označenie žalovaného tak, že žalovaným v konaní je Slovenská republika zastúpená Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR a zároveň uviedla, že sa domáha voči žalovanému náhrady škody v sume 11.307,61 €. Uviedla, že pôvodne uplatnená suma bola nesprávne ustálená. Na dopyt súdu, na pojednávaní konanom dňa 23.05.2016, právny zástupca žalobkyne uviedol, že žalobu v prevyšujúcej časti podaním doručeným súdu dňa 25.03.2015 neberie späť, predmetom konania, aj napriek tejto skutočnosti, je len nárok o zaplatenie 11.307,61 €. Súd prvej inštancie uznesením, vyhláseným na pojednávaní konanom dňa 23.05.2016, pripustil zmenu petitu žaloby. 8. Žalovaný v konaní vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku na náhradu škody. Žalovaný pri svojej argumentácií poukázal na znenie ustanovenia § 19 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorým je upravená trojročná premlčacia doba, ktorá začne plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode. Legislatívna zmena v dôsledku ktorej Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny žalobkyni nevyplatil ňou fakturované posledné tri sumy, nastala prijatím vyhlášky č. 157/2008 Z. z. zo dňa 18.04.2008 a jej účinnosť nastala dňom 01.05.2008. Od tohto momentu začala plynúť subjektívna trojročná premlčacia doba. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR žalobkyňou doručená dňa 27.07.2011. Žalovaný zároveň poukázal aj na tú skutočnosť, že uplatnený nárok je premlčaný, aj keby začala premlčacia doba plynúť až dňom 05.08.2008, kedy žalobkyňa podpísala Dodatok č. I k pôvodnej Dohode, z obsahu ktorého sa dozvedela, že jej nebude doplatená suma v pôvodne dohodnutej výške, v zmysle Dohody uzavretej s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny dňa 23.07.2007. Žaloba bola súdu doručená dňa 02.02.2012, avšak smerovala proti zmluvnej strane Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý v konaní nebol pasívne vecne legitimovaným subjektom. Žalovaný námietku premlčania zdôvodnil aj v písomnom podaní doručenom súdu dňa 23.06.2016 v zmysle ktorého doplnil, že žalobkyňa tvrdila, že oznámenie Úradu práce sociálnych vecí a rodiny o legislatívnej zmene prevzala dňa 05.08.2008 - teda od tohto dňa nadobudla vedomosť o prípadnom nesprávnom úradnom postupe Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a spôsobenej škode, a ak sa začiatok plynutia premlčacej doby ustáli na tento deň, subjektívna premlčacia doba uplynula dňa 05.08.2011. Plynutie premlčacej doby bolo prerušené doručením žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá bola Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny doručená dňa 27.07.2011. Dňa 26.1.2012 bol žalobkyni oznámený výsledok predbežného prerokovania nároku. K premlčaniu uplatneného nároku došlo dňa 05.02.2012 a nárok bol uplatnený na súde síce dňa 02.02.2012 avšak voči Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý v konaní nebol pasívne vecne legitimovaným subjektom. K zámene účastníkov konania došlo až v zmysle uznesenia súdu zo dňa 18.01.2013, pričom žalovaným bolo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Žalovaný poukázal, že žaloba o náhradu škody voči Slovenskej republike v mene ktorej koná Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR ako voči vecne pasívne legitimovanému subjektu bola súdu doručená až dňa 25.03.2015 - po uplynutí premlčacej doby. 9. Právny zástupca žalobkyne sa nestotožnil s obranou žalovaného, že uplatnený nárok je premlčaný. V písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 13.10.2016 uviedol, že tri roky podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je doba 3 x 365 dní = 1 095 dní. Od 05.08.2008, ktorým dňom bol deň prijatia doložky k Dohode žalobkyňou, ktorým v zmysle ustanovenia § 45 Občianskeho zákonníka začala plynúť premlčacia doba a ktorej plynutie skončilo podaním žaloby na súd dňa 02.02.2012 - čo predstavuje 1 275 dní, čo je o 180 dní viac ako je premlčacia doba. Premlčacia doba neplynie počas predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Právny zástupca žalobkyne v písomnom podaní uviedol, že právo na úhradu neuhradených faktúr v Dohode stanovenej výške i lehote bolo uplatnené na príslušných orgánoch: a) Úrade práce sociálnych vecí a rodiny, b) prokuratúrach SR. Úrad prijal žiadosť o preplatenie faktúr zo dňa 27.08.2008, ktorú zamietol dňa 22.9.2008, žiadosť o informáciu zo dňa 17.10.2008, na ktorú bola doručená odpoveď dňa 28.10.2008. Konanie o žiadostiach podľa právneho názoru žalobkyne prezentovaného zvoleným právnym zástupcom tvoria odpočet z premlčacej doby 36 dní. Generálnej prokuratúre SR bol doručený podnet dňa 29.12.2008, odpoveď na podnet je datovaná dňom 11.02.2009, čo tvorí odpočet premlčacej doby 44 dní. Krajskej prokuratúre bol doručený podnet dňa 20.09.2010, odpoveď na podnet je datovaná dňom 19.11.2010, čo tvorí odpočet premlčacej doby 50 dní. Generálnej prokuratúre SR bol doručený opakovaný podnet dňa 19.07.2011, odpoveď na podnet je datovaná dňom 15.11.2011, čo tvorí odpočet premlčacej doby 118 dní. Generálna prokuratúra SR opakovaný podnet z 05.12.2011 neprerokovala, nedoručila žalobkyni žiadnu odpoveď, čiže konanie stále, podľa vyjadrenia žalobkyne, trvá. V dôsledku nečinnosti Úradu a prokuratúr žalobkyňa doručila Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 27.07.2011, ktoré jej doručilo odpoveď zo dňa 26.01.2012, čo predstavuje z premlčacej doby mínus 185 dní. Žaloba bola okresnému súdu doručená dňa 02.02.2012, a aj keď došlo k zámene žalovaného, konanie vo veci sa nikdy neprerušilo a ani nezastavilo, preto od 02.02.2012 v zmysle ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka riadne pokračuje. Súčet dní počas ktorých premlčacia doba neplynie je 433. Ak súčet dní od 05.08.2008 - od momentu doručenia a podpísania Dodatku k Dohode až po 02.02.2012, ktorým dňom je deň doručenia žaloby na súd je 1 275 dní a súčet dní, kedy bola vec v konaní pred príslušnými orgánmi je 433 dní - 1275 dní - 433 dní je 842 dní a nie 1 095 dní, po uplynutí ktorých by premlčanie nároku nastalo. Žalobkyňa poukázala aj na fakt, že Generálna prokuratúra SR posledný podnet nevybavila a preto podľa jej názoru premlčacia lehota od dňa 05.12.2011 neplynie. 10. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa žalobou doručenou súdu dňa 02.02.2012 sa domáhala náhrady škody voči žalovanému - Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Vazovova č. 7/A, Bratislava, ktorý subjekt bol zmluvnou stranou vo vzťahu k žalobkyni v zmysle uzavretej Dohody o poskytnutí nenávratného finančného príspevku na začatie prevádzkovania alebo vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 57 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a vyhlášky MPSVR SR č. 44/2004 Z. z., ktorou sa vykonáva ustanovenie § 69 ods. 2 zákona. Dohoda bola vedená pod číslom 15/§57/2007/II. Zmluvné strany dňa 05.08.2008 uzavreli Dodatok č.1 k uvedenej Dohode v zmysle ktorého bol zmenený článok II., písmeno A/ bod 4 Dohody ktorým bola znížená výška poskytnutého nenávratného príspevku. Po vznesení námietky nedostatku pasívnej vecnej legitimácie pôvodne žalovaným, žalobkyňa prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu súdu dňa 05.10.2012 doručila písomné podanie, ktorého obsah bol neurčitý v tom smere, že žiadala "vymeniť titulnú stranu žaloby" z dôvodu chyby v prenose údajov a žalovaným malo byť Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR so sídlom Špitálska č. 4,6,8 Bratislava. 11. Okresný súd právne vec posúdil podľa § 1 písm. a), c), § 2, § 3 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 19 ods. 1, ods. 3 a § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len z. č. 514/2003 Z. z.), ako aj podľa § 112 a § 18 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), ďalej podľa § 2, § 5 ods. 1, ods. 2 zákona č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov a taktiež podľa § 3 ods. 1 písm. a), § 21 ods. 1, ods. 4, ods. 5 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov a dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť a preto ju zamietol. 12. Nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu sa premlčí v trojročnej premlčacej lehote, kedy sa poškodený o vzniku škody dozvie. Žalobkyňa sa o vzniku škody dozvedela dňom 05.08.2008, kedy podpísala Dodatok č.1 k Dohode o poskytnutí nenávratného finančného príspevku na začatie prevádzkovania alebo vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti podľa ustanovenia § 57 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a vyhlášky MPSVR SR č. 44/2004 Z. z., ktorou sa vykonáva, ustanovenia § 69 ods. 2 zákona. Z obsahu Dodatku č. 1 bolo zrejmé, že žalobkyni nebude vyplatený zvyšok nenávratného príspevku, od nevyplatenia ktorého odvodzovala vznik škody. Žalobkyňa si vznik nároku na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci odvodzuje od tohto momentu. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa požiadala Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky v zmysle citovaného ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, žiadosťou doručenou dňa 27.07.2011. Dňa 26.01.2012 bol žalobkyni ministerstvom oznámený výsledok predbežného prerokovania nároku. Plynutie premlčacej doby sa prerušilo na čas odo dňa doručenia žiadosti žalobkyňou o predbežné prerokovania nároku na náhradu škody ministerstvu, do momentu oznámenia výsledku predbežného prerokovania nároku, najdlhšie na dobu šiestich mesiacov v zmysle citovaného ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.. Premlčacia doba začala plynúť dňom 5.8.2008 uplynula by 5.8.2011, avšak deň uplynutia premlčacej doby je v zmysle ustanovenia § 19 zákona č. 514/2003 Z. z. posunutý ku dňu skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov odo dňa doručenia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, teda premlčacia doba uplynula dňom 27.01.2012. Žalobu mohla žalobkyňa súdu doručiť voči pasívne vecne legitimovanému subjektu, najneskôr dňa 27.01.2012. Žalobkyňa však až podaním doručeným súdu dňa 05.10.2012, obsah ktorého upresnila na pojednávaní konanom dňa 7.11.2012, požiadala o zámenu strany sporu a za žalovaného označila Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Žalobkyňa podaním doručeným súdu dňa 25.3.2015 vadu označenia žalovaného odstránila, v zmysle uznesenia súdu č. k. 10C 25/2012-121 zo dňa 10.3.2015 vydaného v zmysle ustanovenia § 43 vtedy platného OSP, v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu. 13. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s právnym názorom žalobkyne, že premlčacia doba nemohla uplynúť z dôvodu jej prerušenia plynutia tým, že sa domáhala nápravy doručením rôznych podaní Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny ako aj prokuratúram SR a ani s tým názorom, že plynutie premlčacej doby sa úplne zastavilo z dôvodu, že Generálna prokuratúra SR doposiaľ nerozhodla o poslednom podnete, ktorý jej bol doručený 5.12.2011. Zákon č. 514/2003 Z. z. presne upravuje postup predbežného prerokovania nároku, ktorý bol žalobkyni známy, keďže požiadala Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá jej mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Žalobkyňa v konaní nepreukázala prípadný postup požiadaného nepríslušného subjektu o predbežné prerokovanie nároku podľa ustanovenia § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. - že by dotknutým subjektom doručila žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, a že by žiadosti tieto orgány postúpili príslušnému orgánu a upovedomili žalobkyňu ako poškodenú o takomto postupe. 14. Taktiež sa súd prvej inštancie nestotožnil s právnym názorom žalobkyne, že k premlčaniu nároku nemohlo prísť s poukazom na ustanovenie § 112 OZ. Žalobkyňa si v žalobe pôvodne uplatnila nárok voči rozpočtovej organizácií, ktorá namietala nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie. Po námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie pôvodne žalovaným, žalobkyňa požiadala súd o zámenu účastníka konania, vo vzťahu ku ktorému súd vzhľadom na právny záver odvolacieho považoval nárok za uplatnený podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., avšak po uplynutí premlčacej doby. V prejednávanej veci došlo k zámene žalovaných, ktorý neboli v žiadnom právnom vzťahu, táto procesná zámena účastníkov konania nenaplnila znaky hmotnoprávneho nástupníctva. Voči každému subjektu samostatne plynula premlčacia doba, ktorá vo vzťahu k neskôr žalovanému márne uplynula pred podaním žaloby a ktorý sa premlčania uplatneného nároku dovolal, v dôsledku čoho súd žalobkyni nemohol premlčaný nárok priznať a žalobu o náhradu škody v sume 8.407,61 € zamietol. 15. Vo vzťahu k uplatneným nárokom na náhradu škody titulom bolestného a titulom sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 2.900,- € žalobkyňa súdu nepredložila žiadne dôkazné prostriedky na preukázanie vzniku zodpovednosti žalovaného za vznik uplatnených nárokov. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia. Súd takto postupoval a požiadal právneho zástupcu žalobkyne o doručenie znaleckých posudkov vo vzťahu k uplatneným nárokom na náhradu škody titulom bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktorý však takéto dôkazné prostriedky odmietol súdu preložiť. Žalobkyňa v konaní nesplnila vôbec dôkaznú povinnosť z tohto dôvodu súd žalobu zamietol. 16. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd tak, že žalovanému nepriznal nárok na ich náhradu vo vzťahu k žalobkyni z dôvodu, že žalovanému v súvislosti s prejednávanou vecou trovy konania nevznikli. 17. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktorá nesúhlasila s rozhodnutím súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby a navrhla odvolaciemu súdu rozsudok zmeniť tak, že žalovaného zaviaže na zaplatenie sumy 11.307,61 Eur. 18. V podanom odvolaní žalobkyňa uviedla ako odvolací dôvod § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Tvrdila, že zamietnutím žaloby došlo k uznaniu retroaktívnej zmeny kogentnej dohody. Ďalej uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je dostatočne zdôvodnené a presvedčivé v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Podľa žalobkyne argumenty žaloby sudkyňa nevyvracia stručne, jasne ani výstižne na základe protiargumentov žalovaného, ale sama obšírne vysvetľuje dotknuté skutočnosti, čo nepredstavuje zdôvodnenie popretia skutočností tvrdeniami žalovaného. Žalobkyňa ďalej tvrdí, že analýzou súčtu dní dokázala, že prvý deň premlčania je až 6.2.2012 i bez odpočtu 433 dní, kedy vec bola v konaní oprávnených orgánov, bez plynutia lehoty premlčania. Súd prvej inštancie uvádza, že žalobkyňa odmietla doručiť súdu dôkazy preukazujúce vznik bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia uvádza, že podľa jej názoru mala byť vyzvaná na doručenie znaleckých posudkov, aby si mohla túto povinnosť splniť. Ďalej žalobkyňa uvádza, že nie je správne tvrdenie súdu prvej inštancie o nesplnení si dôkaznej povinnosti, nakoľko žalobkyňa predložila súdu 21 listinných dôkazov na 29 stranách a uvádza podnety na prokuratúry spolu s odpoveďami a pod. Žalobkyňa v odvolaní uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie jasne neuvádza podstatu a dôvod zamietnutia žaloby, ale možno len hádať, čo ním je, keď súd prvej inštancie bez opory tvrdí premlčanie veci. Žalobkyňa podľa svojho názoru jasne preukázala, že neprišlo k uplynutiu premlčacej doby. Žalobkyňa tvrdí, že rozhodnutie o premlčaní má iba umožniť obísť a neriešiť vec samú. 19. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol rozsudok potvrdiť s tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za správne. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukazoval na skutkový stav tvrdený už pred súdom prvej inštancie. Opätovne tiež poukazoval na premlčanie nároku uplatneného žalobkyňou na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Taktiež žalovaný nemá za preukázanú existenciu danej škody, jej výšku a príčinnú súvislosť medzi konaním ÚPSVaR v Bratislave a vznikom, resp. výškou škody. 20. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu sa opätovne vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že vyjadrenie žalovaného neobsahuje a nevyvracia, ani len nezmieni nič z odvolania, iba popiera bez dôkazu, opory zákona vyjadrenia uvedené v žalobe. Podľa žalobkyne, žalovaný nevyčíslil dni premlčania, ale iba uviedol, prečo daný nárok považuje za premlčaný. Podľa žalobkyne, ak žalovaný nič z odvolania napádajúce rozsudok nevyvracia, ani nezmieni, tak uznáva odvolaním uvedené. 21. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku, v čase podania odvolania. 22. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 CSP). Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. 23. Žalobkyňa v odvolaní zopakovala skutočnosti, ktoré boli tvrdené už pred súdom prvej inštancie. V podanom odvolaní namietala, že nemožno sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je premlčaný, nakoľko v zmysle § 112 OZ bola lehota na podanie žaloby zachovaná. 24. Podľa § 19 ods. 1 prvá veta zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. 25. Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/20130101> odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. 26. Ustanovenie § 19 zákona č. 514/2003 Z. z. je osobitným ustanovením k ustanoveniam § 101 - 110 OZ, ktoré upravuje dĺžku a začiatok behu subjektívnej premlčacej doby, v ktorej musia byť uplatnené nároky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Túto subjektívnu premlčaniu dobu zákonodarca stanovil zhodne so všeobecnou premlčacou dobou podľa OZ v dĺžke troch rokov. Začiatok behu tejto subjektívnej premlčacej doby odvíja od okamihu, kedy sa poškodený o škode z nesprávneho úradného postupu dozvedel, teda kedy získal vedomosť o tom, že vznikla. Nejedná sa o vedomosť o škodnej udalosti (o nesprávnom úradnom postupe), ktorá škodu vyvolala, ale o vedomosť o vzniku majetkovej ujmy (skutkových okolností, z ktorých je možné dôvodiť vznik škody a orientačne aj jej rozsah) na strane poškodeného. 27. V predmetnom prípade súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu správne ustanovil začiatok plynutia premlčacej doby na deň 05.08.2008, t. j. na deň, kedy sa žalobkyňa o vzniku škody dozvedela pri podpísaní Dodatku č. 1 k Dohode o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, z ktorého bolo zrejmé, že žalobkyni nebude vyplatený zvyšok nenávratného finančného príspevku, vzhľadom na zmenu legislatívy, od nevyplatenia ktorého odvodzovala vznik škody. Ak táto premlčacia doba začala plynúť od 05.08.2008 uplynula by dňom 05.08.2011, avšak v zmysle § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je deň uplynutia premlčacej doby posunutý o dni predbežného prerokovania nároku na príslušnom orgáne, najviac však o 6 mesiacov. V predmetnom prípade nárok žalobkyne na predbežné prerokovanie bol žalovanému doručený 27.07.2011 (pričom 05.08.2011 malo prísť k uplynutiu premlčacej doby), od tohto momentu bolo prerušené plynutie premlčacej doby a to až do dňa 26.01.2012, kedy bol žalobkyni oznámený výsledok predbežného prerokovania, čo znamená, že lehota začala opäť plynúť dňa 27.01.2012 a vzhľadom na jej prerušenie uplynula dňom 05.02.2012. Žaloba na súd prvej inštancie bola podaná 02.02.2012, avšak proti nesprávne označenému žalovanému, ktorému nesvedčila pasívna vecná legitimácia. 28. Žalobkyňa namietala, že v zmysle § 112 OZ nemohlo dôjsť k premlčaniu nároku, nakoľko táto si pôvodne uplatnila nárok voči rozpočtovej organizácii, ktorá namietla nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, preto žalobkyňa požiadala súd o zámenu účastníka konania, preto premlčacia doba v tomto čase neplynula a žalobkyňa svoj nárok uplatnila včas. 29. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že v zmysle § 112 OZ spočívanie premlčacej lehoty sa týka len žalobou uplatneného subjektívneho práva, resp. jeho časti, a to za podmienky, že jeho rušiteľ je správne žalobcom označený ako pasívne vecne legitimovaný procesný subjekt (žalovaný). Inak povedané, ak žalobca neoznačí v žalobe ako žalovaného skutočného rušiteľa svojho subjektívneho práva k spočívaniu premlčacej lehoty nedôjde. V predmetnom prípade došlo k správnemu označeniu žalovaného subjektu až podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 25.03.2015, teda tri roky po uplynutí subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 19 zákona č. 514/2003 Z. z.. 30. K tomuto ešte odvolací súd dodáva, že s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania súd správne prednostne posudzoval opodstatnenosť vznesenej námietky premlčania. Účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občiansko-právnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť svoje povinnosti. Ak uplynula zákonom stanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej stanoveným spôsobom svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tým dosiahnuť stav, v rámci ktorého sa už oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Následkom účinne vznesenej námietky premlčania v občianskom súdnom konaní je, že premlčané právo nemožno oprávnenému priznať. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že ak bola v súdnom konaní vznesená námietka premlčania voči žalobkyňou uplatnenej pohľadávke z hľadiska procesnej ekonómie ďalšieho postupu v konaní, sa súd prioritne zaoberá jej zodpovedaním, až následne pristupuje k riešeniu ďalších otázok (napríklad o výške nároku a podobne), pokiaľ sa mu námietka premlčania nejaví byť dôvodná. Preto námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie preskúmal len predmetnú námietku a rozhodol o zamietnutí žaloby, bez preskúmania ďalších predpokladov o nároku na náhradu škody, je v danom prípade irelevantná. 31. Žalobkyňa vo svojom odvolaní poukazovala na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP a porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces z dôvodu nedostatočného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, kedy sa súd prvej inštancie priklonil k tvrdeniam vyjadreným žalovaným. K tomu odvolací súd uvádza, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I.ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003); porovnaj aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 175/2013. 32. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že na každý argument strany nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008). 33. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu uviedla, že žalovaný vo vyjadrení neuviedol žiadny argument, ktorým by vyvrátil odvolanie žalobkyne a preto je jej odvolanie dôvodné a má mu byť odvolacím súdom vyhovené. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že nie je povinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť v prospech strany, ktorá podala odvolanie len z toho dôvodu, že protistrana vo vyjadrení neuviedla dôvody, ktoré by vyvracali argumenty uvedené v odvolaní. Odvolací súd vždy skúma dôvodnosť podaného odvolania spolu s ostatnými vyjadreniami a podaniami, ktoré hodnotí z hľadiska ich právnej relevancie a v súlade so zákonnými ustanoveniami. Až následne, ak sa domnieva, že dôvody uvedené odvolateľom sú správne a argumenty protistrany ich nevyvracajú, môže rozhodnúť v prospech strany, ktorá podala odvolanie. 34. V danej veci žalobkyňa podala žalobu, ktorá bola doručená okresnému súdu dňa 2.2.2012 proti pôvodne žalovanému, ktorého označila ako Úrad práce sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Vazovova č. 7/A, Bratislava a uplatnila si nárok na zaplatenie sumy vo výške 12.473,- € titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Na pojednávaní dňa 07.12.2012 žalobkyňa tvrdila, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky má byť uvedené ako žalovaný a žiadala, aby súd rozhodol o zámene účastníkov konania v zmysle ustanovenia § 92 O. s. p. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 10C 25/2012-52 zo dňa 18.01.2013 pripustil zámenu účastníka konania na strane žalovaného tak, že z konania vystúpil žalovaný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny a do konania na jeho miesto vstúpilo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. 35. V danej veci po rozhodnutí okresného súdu o návrhu žalobkyne na zámenu účastníkov konania na strane žalovaného podľa § 92 Občianskeho súdneho poriadku, platného a účinného v čase rozhodovania súdu o tomto návrhu, žalovaným v konaní bolo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. 36. Podľa § 60 Civilného sporového poriadku stranami sú žalobca a žalovaný. 37. Súd v rámci skúmania procesných podmienok skúma len otázku spôsobilosti označených subjektov byť stranou v spore, tzv. procesnú subjektivitu a otázku procesnej spôsobilosti v konaní. Podľa § 61 C.s.p. procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Záväzné stanovenie toho, či sú strany v konaní legitimované aj hmotnoprávne, je až otázkou meritórneho rozhodovania o žalobe. Posúdenie hmotnoprávnej vecnej legitimácie nijako nesúvisí s procesným statusom strany, ktorou bude vždy subjekt označený žalobcom, bez ohľadu na to, či je aj hmotnoprávne vecne legitimovaný a to so všetkými procesnými právami a povinnosťami z toho vyplývajúcimi. Procesnú zodpovednosť za označenie strany v žalobe vždy nesie žalobca v tom zmysle, že zodpovedá za nesprávne označenie vecne nelegitimovaných účastníkov napr. tým, že bude znášať náhradu trov konania, alebo bude znášať následky vo forme uplynutia lehôt. 38. V zmysle ustanovenia § 60 C.s.p. okruh strán sporu v konaní sa zakladá procesným spôsobom a to žalobca je ten, kto podal na súde žalobu a žalovaný je ten, koho žalobca v žalobe za žalovaného označil. Vzhľadom k dispozičnej zásade občianskeho súdneho konania je tak v sporovom konaní možné, aby sa iný ako za žalovaného v žalobe označený subjekt stal stranou v spore iba na základe procesného úkonu žalobcu (návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka podľa § 92 ods. 1 O.s.p., alebo návrh na zámenu účastníkov podľa § 92 ods. 2 O.s.p., platného v čase rozhodovania okresného súdu o podanom návrhu na zámenu strany žalovaného), pokiaľ nejde o prípad univerzálnej sukcesie. Účastníkom konania sa nový žalovaný stáva okamihom právoplatnosti rozhodnutia súdu o pripustení pristúpenia, či zámeny a to s hmotnoprávnymi účinkami začatia konania od podania návrhu na vykonanie tejto zámeny. Ak súd koná popri pôvodnom žalovanom s iným subjektom ako s účastníkom konania bez toho, aby do konania vstúpil uvedeným spôsobom, jedná sa spravidla o vadu konania, ktorá má vplyv na správnosť rozhodnutia. 39. Pokiaľ ide o procesný postup pri označení žalovaného v tomto konaní, v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku ( s účinnosťou do 30.6.2016 ), podľa ktorého okresný súd procesne postupoval v čase rozhodovania v danej veci, odvolací súd pre doplnenie uvádza nasledovné. Vecná legitimácia je stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého je účastník subjektom práva, či povinnosti, ktorá je predmetom konania. Jej nedostatok je dôvodom na zamietnutie žaloby a nie na zastavenie konania. Bolo vecou žalobkyne, aby tejto požiadavke vyplývajúcej z hmotného práva vyhovela a riadne označila žalovaného, prípadne podal návrh podľa § 92 O.s.p., resp. vo svojom predchádzajúcom návrhu na zámenu účastníkov konania na strane žalovaného správne označila žalovaného, proti ktorému si uplatnila náhradu škody. . Okresný súd právne vec posúdil podľa § 1 písm. a), c), § 2, § 3 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 19 ods. 1, ods. 3 a § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase. V súvislosti s uplatneným nárokom je významné ustanovenie § 3 ods. 1 tohto zákona, podľa ktorého, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobkyňa podala návrh na zámenu účastníkov a to tak, že navrhla, aby z konania vystúpil žalovaný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny a aby do konania na jeho miesto vstúpilo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Takémuto návrh aj okresný súd uvedeným uznesením vyhovel. Žalobkyňa nežiadala, aby do konania na miesto pôvodného žalovaného ÚPSVaR vstúpil štát v označení Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. V danej veci je tak naďalej označený ako žalovaný: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na to, že žaloba bola súdu doručená dňa 02.02.2012, avšak smerovala proti zmluvnej strane Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý v konaní nebol pasívne vecne legitimovaným subjektom. Po vznesení námietky nedostatku pasívnej vecnej legitimácie pôvodne žalovaným, žalobkyňa prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu súdu dňa 05.10.2012 doručila písomné podanie, ktorého obsah bol neurčitý v tom smere, že žiadala "vymeniť titulnú stranu žaloby" z dôvodu chyby v prenose údajov a žalovaným malo byť Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR so sídlom Špitálska č. 4,6,8 Bratislava. . Súd prvej inštancie uznesením č.k. 10C 25/2012-52 zo dňa 18.1.2013 pripustil zámenu účastníka konania na strane žalovaného tak, že z konania vystúpil, za súhlasu pôvodne žalovaného - žalovaný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny a do konania na jeho miesto vstúpilo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Nebolo povinnosťou súdu poučiť žalobkyňu o tom, koho by mal podľa hmotného práva žalovať. Takéto poučenie by nepochybne presahovalo poučovaciu povinnosť súdu podľa § 5 O.s.p. a bolo by v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania zakotvenej tak v ustanovení § 18 O.s.p., ako aj v ustanoveniach článku 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a článku 47 Ústavy SR. Podľa § 5 O.s.p. súdy poskytujú účastníkom poučenie o ich procesných právach a povinnostiach. V danom prípade by ale išlo o poučenie iné, o poučenie o tzv. vecnej legitimácii, t.j. o tom kto by mal byť podľa hmotného práva účastníkom konania. Pokiaľ žaloba smerovala proti ministerstvu ako ústrednému orgánu štátnej správy, teda proti subjektu spôsobilému byť účastníkom súdneho konania - stranou v spore, ktorý je zároveň subjektom odlišným od štátu, nešlo o nesprávne a nezrozumiteľné podanie, ktoré by bolo potrebné podľa § 43 a § 79 O.s.p. upraviť, alebo doplniť, pretože takáto oprava by neodstraňovala vady v označení pôvodného žalovaného. Vzhľadom na uvedené, okresný súd prejednal vec so žalovaným, ktorý bol jasne a zrozumiteľne označený a mal spôsobilosť byť účastníkom konania podľa § 19 O.s.p. a preto aj námietka žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného bola v tomto konaní dôvodná. 40. Odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 C.s.p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p. poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 C.s.p. zdôvodnil. 41. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvoinštančného súdu ako správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalobkyňa neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku potvrdil a podľa § 387 ods. 2 C.s.p. sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie. 42. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 43. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 odsek 1 v spojení s § 262 odsek 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).