Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7CoPr/10/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317218554 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1317218554.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej, JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Patricie Skotnickej v právnej veci žalobcu: T.. V. M., G.. XX.XX.XXXX, K. L. G.. XXX/ X, C., zastúpeného: L. &., A..P..U.., T.: XX XXX XXX, A. A. K. XX, C. proti žalovanému: U. Q. A., Q..A.., T.: XX XXX XXX, A. A. C. X, K., zastúpeného: B.. K. V., Q., A. A. B. X, K. o zaplatenie 1.863,22 eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe o zaplatenie 2.536,78 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18.6.2019, č.k. 60CPr/16/2017-174, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.), žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému 2.536,78 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 4.400 eur od 21.3.2015 do 1.2.2017, s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2.536,78 eur od 2.2.2017 do zaplatenia a sumu 40 eur titulom paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu (výrok III.). 2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 672a ods. 1, 2 a § 358 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“) a vecne tým, že predmetom žalobného nároku bolo vyplatenie zadržanej stornorezervy podľa zmluvy o sprostredkovaní uzavretú medzi sporovými stranami, ktorej posúdenie vzniku neskúmal vzhľadom na realizáciu zápočtu žalovaným, ktorým úkonom túto pohľadávku uznal, pričom dokazovanie a právne posúdenie smeroval na posúdenie možnosti zániku uplatňovaného nároku žalobcu v dôsledku vzájomnej žaloby a žalovaným vykonaného čiastočného započítania nároku titulom zmluvnej pokuty za porušenie tzv. konkurenčnej doložky. Konkurenčnú doložku pritom posúdil primerane podľa kogentného ust. § 672a Obchodného zákonníka, pričom prihliadol na segment trhu podnikania žalovaného v oblasti finančného sprostredkovania, na charakter zmluvného vzťahu založeného zmluvou medzi žalobcom a žalovaným, ktorý u žalovaného pracoval od roku 2005, nastúpil ako začiatočník v oblasti finančného sprostredkovania a získal u žalovaného odborné znalosti, skúsenosti, know-how a zručnosti, zúčastňoval sa u žalovaného odborných podujatí a školení, boli mu udelené certifikáty, v dôsledku čoho získal postavenie GST a následne u konkurencii vo Fincentrum a.s. pozíciu oblastného riaditeľa. Vo vzťahu k námietke žalobcu o neurčitosti a nezrozumiteľnosti konkurenčnej doložky čo do určenia výšky odplaty za nevykonávanie dohodnutej činnosti dospel k záveru, že žalovaný poskytol žalobcovi primeraný ekvivalent k záväzku zdržať sa výkonu jeho činnosti v podobe vyšších provízií. Zároveň konštatoval, že zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka nevyplýva povinnosť poskytnúť určité protiplnenie za zákaz konkurencie, pričom právnu úpravu zákazu konkurencie v Zákonníku práce nemožno aplikovať na iné zmluvné vzťahy ako pracovnoprávne. V danom prípade nedospel k záveru, že by dohoda strán o zákaze konkurencie bola v rozpore s poctivým obchodným stykom alebo s dobrými mravmi, keď je primeraným a efektívnym prostriedkom zabezpečenia záujmov žalovaného spočívajúce v ochrane jeho know-how a portfólia klientov, pričom riziko vyplývajúce zo zákazu konkurencie bolo premietnuté v rámci zmluvných rokovaní do vyššej zmluvnej odmeny žalobcu, ktorý vstúpil do zmluvného vzťahu samostatne a slobodne. V súvislosti s posúdením zmluvnej pokuty vyvodil, že jej výška zodpovedá výpočtu podľa dodatku zmluvy o sprostredkovaní, odvíja sa od postavenia žalobcu na pozícii GST a dĺžky trvania jeho pôsobenia na tejto pozícii a je primeraná zabezpečovanej povinnosti. Považoval za odôvodnené, že žalovaný si u vedúcich pracovníkov (vrátane žalobcu), ktorí viedli iných spolupracovníkov, nadobudli u žalovaného vedomosti a zručnosti dôležité pre výkon finančného sprostredkovania, vymienil pre prípad porušenia konkurenčnej doložky zmluvnú pokutu. Po vyhodnotení dohody o zákaze konkurencie a dohody o zmluvnej pokute ako platných právnych úkonov pristúpil k posúdeniu, či došlo k porušeniu zákazu konkurencie zo strany žalobcu. Mal preukázané, že žalobca po ukončení spolupráce so žalovaným začal okamžite po uplynutí výpovednej doby a po tom, čo bol odregistrovaný ako podriadený agent vykonávajúci činnosť pre žalovaného vykonávať činnosť pre konkurenčnú spoločnosť žalovaného (Fincentrum, a.s.), ktorá je priamym konkurentom žalovaného na trhu finančného sprostredkovania a ktorá ho zaregistrovala ako svojho podriadeného agenta. S ohľadom na výsledky vykonaného dokazovania (výpoveď svedka M.. M.Š. a žiadosť žalobcu o skončenie spolupráce so žalovaným dohodou) vyvodil, že postup žalobcu bol vopred naplánovaný a s konkurenčnou spoločnosťou dohodnutý. Dospel k záveru, že žalobca porušil svoj záväzok vyplývajúci mu z tzv. konkurenčnej doložky, pričom vyvodil, že v nej obsiahnuté obmedzenie žalobcu neodporuje poctivému obchodnému styku ani dobrým mravom, neodopiera žalobcovi právo slobodne podnikať, je teda spravodlivo primeraná a vzájomne vyvážená pre obe zmluvné strany. Pri rozhodovaní vzal do úvahy skutočnosť, že žalovaný vyzval žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 4.400 eur v lehote do 20.3.2015, pričom v časti pohľadávky žalovaného vo výške 1.863,22 eur došlo k započítaniu voči žalobcom uplatnenému nároku (pohľadávky sa stretli dňa 1.2.2017), preto v zostávajúcej časti 2.536,78 eur vzájomnej žalobe vyhovel a priznal žalovanému aj úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 4.400 eur od 21.3.2015 do 1.2.2017 a zo sumy 2.536,78 eur od 2.2.2017 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a plne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Upozornil, že konkurenčná doložka nesmie byť koncipovaná tak, aby znemožňovala možnosť obživy žalobcu, teda musí byť primeraná, dostatočne určitá a práva z nej majú byť uplatňované v súlade s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku. Podľa jeho názoru má dojednaná konkurenčná doložka viaceré zásadné chyby, ktoré ju robia neplatnou a zmluvná pokuta je neprimerane vysoká. Namietal, že konkurenčná doložka nie je dostatočne určitá a zrozumiteľná čo do výšky odplaty, ktorá má byť vyplácaná za nevykonávanie určitej dohodnutej činnosti a z dokazovania nie je možné ustáliť o akú sumu finančnej kompenzácie malo ísť (v zmluve sa hovorí iba o akejsi sume, ktorá je už zahrnutá v províziách). Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že v Obchodnom zákonníku nie je definovaná odplatnosť konkurenčných doložiek, nakoľko konkurenčná doložka má vytvárať záväzok synalagmatický, kedy záväzku jednej strany zodpovedá záväzok druhej strany zaplatiť za toto obmedzenie primerané odškodnenie. Mal za to, že žalovaný v konaní nepreukázal výšku odplaty dojednanej konkurenčnej doložky s poukazom na skutočnosť, či výška dojednanej odplaty reflektuje dobu, počas ktorej nemá určitá osoba vykonávať určitú činnosť - primeranosť odplaty. Záver súdu prvej inštancie, že prevzatie záväzku nevykonávať konkurenčnú činnosť bolo zohľadnené pri určení výšky provízií, podľa jeho názoru nemá oporu vo vykonanom dokazovaní (nebolo preukázané aká konkrétna časť provízie mala slúžiť ako odplata za dodržanie konkurenčnej doložky); rovnako nemá oporu vo vykonanom dokazovaní tvrdenie, že záväzok žalobcu bol kompenzovaný vyplácaním osobitných odmien na pozícii GST. Namietal, že konkurenčná doložka je v otázke odplatnosti formulovaná tak, aby žalobca nikdy nemal možnosť sa dozvedieť výšku jej odplaty. Podľa jeho názoru sa prvoinštančný súd dôsledne nezaoberal ani otázkou výšky dohodnutej zmluvnej pokuty, ktorá je neprimerane vysoká a neúmerná tomu, čo má zabezpečovať, pričom žalovaný nepreukázal dôkazy o tom, čo všetko urobil pre kariérny postup žalobcu. Tvrdenia svedka M.. P. M., že know-how OVB je špecifické a že všetky konkurenčné spoločnosti vznikli z OVB odchodom zamestnancov, považoval za vymyslené a žiadnymi dôkazmi nepodložené. Poukázal na to, že sa dostal u žalovaného na manažérsku pozíciu je výsledkom len jeho činnosti s prihliadnutím na fakt, že klienti, ktorým boli poskytnuté finančné služby, boli výlučne klientmi žalobcu a s ohľadom na predloženie certifikátov z troch školení, ktoré absolvoval a musel absolvovať iba z dôvodu, aby mohol vykonávať finančné sprostredkovanie. Tvrdil, že z charakteru činnosti žalovaného je zjavné, že sa nejedná o žiadnu vysoko odbornú činnosť vyžadujúcu osobitné postupy a znalosť know-how poskytnutého žalovaným, preto hlavnou motiváciou žalovaného bola účelová eliminácia konkurenčného konania žalobcu, ktorá však v danej oblasti podnikania nemá žiadne opodstatnenie. Súd prvej inštancie sa podľa jeho názoru vôbec nezaoberal otázkou, či žalobca mal možnosť po skončení spolupráce so žalovaným vykonávať inú zárobkovú činnosť, ďalej podnikať a či vôbec mohol robiť niečo iné. Konkurenčnú doložku ako aj celé konanie žalovaného považoval za rozporné s ústavným právom žalobcu slobodne podnikať a v rozpore s dobrými mravmi, a išlo o šikanózne a pomstychtivé konanie voči nemu. Namietal, že prvoinštančný súd vyhodnotil osobu svedka M. ako nezaujatú, dôveryhodnú a objektívnu, a to napriek tomu, že sa jedná o osobu, ktorá len z osobných pohnútok iniciovala šikanózny postup žalovaného voči žalobcovi, preto považoval závery súdu o tom, že žalobca plánoval odchod ku konkurencii za hodnotenia, ktoré len reprodukujú tvrdenia svedka bez snahy objektivizovať motív jeho tvrdení. Rovnako tak konštatáciu súdu prvej inštancie, že žalobca počas výpovednej doby nemal záujem vykonávať ďalšiu činnosť pre žalovaného, považoval za nepodložené, nakoľko je zrejmé, že aj keby takúto činnosť vykonával, žiadne finančné ohodnotenie by nedostal a reálne by z nej profitoval svedok M.. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, eventuálne, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie a vzájomnú žalobu zamietne. 4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril v podaní zo dňa 20.9.2019, v ktorom uviedol, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca v októbri 2014 zamýšľal prestúpiť ku konkurenčnej spoločnosti žalovaného (Fincentrum a.s.) a svoj zámer napokon aj zrealizoval. Podľa jeho názoru táto skutočnosť vyvracia tvrdenia žalobcu o tom, že jeho spolupráca so spoločnosťou Fincentrum a.s. nebola vopred plánovaná a bola vynútená vývojom situácie a že bol obeťou akéhosi svojvoľného postupu žalovaného, keď v skutočnosti žalovaný iba reagoval na konanie žalobcu a postupoval striktne v súlade so zmluvou, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca mal okrem finančného sprostredkovania podnikateľské oprávnenie na 13 živností. Súhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že žiadna norma obchodného práva neustanovuje povinnosť protiplnenia v prípade zákazu konkurencie, pričom napriek tomu bola odplata za záväzok nevykonávania konkurenčnej činnosti výslovne dojednaná tak, že bola zohľadnená v odmene poskytovanej žalobcovi. Úvahy súdu prvej inštancie o primeranosti dohodnutej zmluvnej pokuty považoval za logické, vychádzajúce z vykonaných dôkazov, ktoré vysvetlili prečo bola u žalobcu pôsobiaceho na pozícii vedúceho zmluvná pokuta dojednaná a zohľadňovala špecifiká postavenia žalobcu ako vedúceho ako aj dĺžku trvania jeho pôsobenia na tejto pozícii. Vo vzťahu k spochybňovaniu svedka M. uviedol, že svedecká výpoveď je sama osebe dôkazom, ktorý netreba ďalej dokazovať s poukazom na obsah výpovede, keď svedok konštatoval, že žalobca bol pravidelne školený a že žalovaný disponuje špecifickým know-how. Poukázal na to, že ak žalobca považoval tvrdenia svedka za nepravdivé, mal právo produkovať iné dôkazy, ktoré by tento dôkaz vyvracali. Podľa jeho názoru v prvoinštančnom konaní ohľadom okolností odôvodňujúcich výšku dohodnutej a uplatnenej zmluvnej pokuty uniesol bremeno tvrdenia aj bremeno dôkazu. Pokiaľ ide o údajnú zaujatosť, nedôveryhodnosť a neobjektivitu svedka M., poukázal na to, že žalobca pred súdom prvej inštancie objektivitu a nezaujatosť svedka nikdy nerozporoval. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 5. Žalobca v podaní zo dňa 30.10.2019 uviedol, že nie je pravdou, že prestup do spoločnosti Fincentrum a.s. realizoval na základe nejakej predošlej dohody, ktoré tvrdenie nebolo zo strany žalovaného preukázané s tým, že s uvedenou spoločnosťou jednal až koncom plynúcej výpovednej doby, keď už vedel, že nemôže ďalej fungovať u žalovaného, nakoľko mal zablokované kontá a prístup na svojom účte a dôvodom prestupu bola skutočnosť, že si potreboval zabezpečiť ďalšiu prácu. Tvrdil, že žiadnych klientov nikomu neprevzal, pretože klienti boli výlučne jeho, ktorých kontakty si nahromadil sám len vlastnou činnosťou. Pokiaľ ide o finančné sprostredkovanie, zopakoval, že samotné finančné sprostredkovanie nie je know-how. Zdôraznil, že žalovaný v konaní predložil iba certifikáty školení žalobcu, ktoré boli nevyhnutné na činnosť finančného sprostredkovateľa bez ohľadu na to, či pôsobil pod žalovaným alebo inou spoločnosťou, pričom poskytnutie iných informácií výnimočného charakteru neboli preukázané. Vierohodnosť svedka M. naďalej spochybňoval z dôvodu jeho veľkej inklinácii k spoločnosti OVB, ktorý háji záujmy tejto spoločnosti. Taktiež rozporoval žalovaným uvádzanú tzv. notorietu, že žalovaný disponuje v oblasti finančného sprostredkovania špecifickým know-how. 6. Žalovaný v duplike zo dňa 28.11.2019 uviedol, že svedeckou výpoveďou svedka M. bolo spoľahlivo preukázané, že žalobca už pred ukončením spolupráce oznámil svedkovi, že odchádza ku konkurencii, ktorá výpoveď logicky a vecne zapadá do skutkového stavu zisteného v prvoinštančnom konaní a zodpovedá mu konanie žalobcu v čase ukončenia zmluvy so žalovaným. Podotkol, že žalobca sa mylne domnieva, že klienti, v prospech ktorých vykonával činnosť finančného sprostredkovateľa boli výlučne klienti žalobcu, a to s poukazom na znenie zákona č. 186/2009 Z.z. ako aj s poukazom na obsah zmluvy o spolupráci. Vo vzťahu k odbornému vzdelávaniu uviedol, že vykonaný dôkaz svedeckou výpoveďou, nebol ničím vyvrátený. Konštatoval, že žalobca mal možnosť namietať vykonané dôkazy alebo navrhnúť na preukázanie vlastných tvrdení vykonanie iných dôkazov. 7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 8. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu , v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.). K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné. 9. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. vyplývajúcemu z obsahu odvolania (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 a § 193 C.s.p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192 a § 193 O.s.p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 10. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 11. Podľa § 672a ods. 1 Obchodného zákonníka v zmluve možno písomne dohodnúť, že obchodný zástupca nesmie najdlhšie dva roky po skončení zmluvy na určenom území alebo voči určenému okruhu zákazníkov na tomto území vykonávať na vlastný alebo cudzí účet činnosť, ktorá bola predmetom obchodného zastúpenia, alebo inú činnosť, ktorá by mala súťažnú povahu voči podnikaniu zastúpeného. 12. Podľa § 672a ods. 2 Obchodného zákonníka v prípade pochybností môže súd konkurenčnú doložku, ktorá by obmedzovala obchodného zástupcu viac, ako vyžaduje potrebná miera ochrany zastúpeného, obmedziť alebo vyhlásiť za neplatnú. 13. Vo veci samej dospel súd prvej inštancie k správnemu právnemu záveru o platnosti konkurenčnej doložky uzavretej medzi žalobcom a žalovaným. Súd prvej inštancie sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s podstatnou argumentáciou žalobcu a žalovaného a s jeho závermi sa odvolací súd plne stotožňuje. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka nevyplýva odplatnosť dojednaného zákazu konkurencie. Odvolací súd dáva do pozornosti, že v prípade tzv. konkurenčnej doložky je jediným kritériom posúdenia tohto právneho úkonu za účelom jeho obmedzenia, príp. vyhlásenia za neplatný, iba primeranosť, t.j. posúdenie, či zástupca (analogicky žalobca ako spolupracovník) nie je neprimerane obmedzený dodržiavaním konkurenčnej doložky nad rámec potrebnej miery ochrany zastúpeného (analogicky žalovaný ako finančný agent). Námietka žalobcu o neurčitosti a nezrozumiteľnosti konkurenčnej doložky čo do výšky odplaty, je preto nedôvodná. Zároveň je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie sa s primeranosťou obmedzenia vyplývajúceho z konkurenčnej doložky riadne vysporiadal, keď poukázal na potrebnú ochranu know- how žalovaného, u ktorého žalobca prakticky profesionálne vyrástol a získal odborné znalosti a skúsenosti v oblasti finančného sprostredkovania a naviac, konkurenčné obmedzenie žalobcu súčasne sprevádzalo dojednanie výšky provízií s tým spojených (bez potreby presnej kvantifikácie) ako aj vyplácanie osobitných provízií spojených s výkonom pozície GST. Potreba primeranej ochrany know- how žalovaného bola podľa názoru odvolacieho súdu v konaní dostatočne preukázaná, a to nielen predložením listinných dôkazov (ohľadom absolvovania školení žalobcom), ale aj výpoveďou svedka M., ktorý dôkaz žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nerozporoval a ani nevyvrátil. Vo vzťahu k posúdeniu zmluvnej pokuty sa prvoinštančný súd vysporiadal s argumentáciou sporových strán a správne dospel k záveru o jej primeranosti vo vzťahu k významu zabezpečovanej povinnosti. Predovšetkým je potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosť, že zmluvná pokuta pre prípad porušenia konkurenčnej doložky bola dojednaná iba so spolupracovníkmi, ktorí dosiahli u žalovaného určitú vyššiu pozíciu (obchodný vedúci- GST), s ktorou sa spájali špecifické práva a povinnosti, pričom žalobca nepochybne získal odborné vedomosti a zručnosti v oblasti finančného sprostredkovania práve u žalovaného, ktorá skutočnosť odôvodňovala ochranu záujmov žalovaného dojednaním konkurenčnej doložky ako aj zmluvnej pokuty pre prípad jej porušenia. Žalobca nedôvodne zľahčuje svoju kvalifikáciu, resp. pozíciu, ktorú vykonával u žalovaného, a to aj s poukazom na to, že u konkurenčnej spoločnosti získal nepochybne vyššiu profesnú pozíciu. 14. V prejednávanej veci nemožno opomenúť podstatnú skutočnosť, a to, že žalobca vedome mienil porušiť dojednanú konkurenčnú doložku, a napokon tak aj urobil. Zároveň je potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosť, že v danom prípade nejde o pracovnoprávny vzťah, pri posúdení ktorého z hľadiska práv a povinností zmluvných strán by prichádzala do úvahy zvýšená ochrana zamestnanca, ale ide o obchodnoprávny vzťah, kde na oboch zmluvných stranách vystupujú podnikatelia. 15. V súvislosti s namietanou obmedzenou nemožnosťou vykonávať podnikateľskú činnosť odvolací súd konštatuje, že nebyť zámeru žalobcu smerujúceho k porušeniu konkurenčnej doložky (preukázaného svedeckou výpoveďou), ktorý napokon aj zrealizoval, nedošlo by k zadržaniu jeho stornoprovízií zo strany žalovaného. Iba v dôsledku konania žalobcu, keď požiadal o ukončenie zmluvného vzťahu dohodou a oznámil svojmu nadriadenému, že mieni odísť ku konkurenčnej spoločnosti, pristúpil žalovaný k úkonom, ktoré plne korešpondovali s obsahom uzavretej zmluvy. Žalobca sa nemôže brániť znemožnením získavania obživy, keď jeho správanie odôvodňovalo postup žalovaného upravený v zmluve. Inak povedané, nie postup žalovaného, ale naopak, postup žalobcu bol príčinou, že jeho stornoprovízie boli zadržané. Odvolací súd opakovane prízvukuje, že ide o obchodnoprávny vzťah a žalobca pri uzatváraní všetkých dojednaní konal ako podnikateľ, slobodne a samostatne. Na záver je potrebné skonštatovať, že vo vzťahu k námietkam, týkajúcim sa spochybňovania svedka M., resp. jeho svedeckej výpovede, ide o tzv. neprípustné novoty v odvolacom konaní. S poukazom na znenie § 366 C.s.p. odvolací nemôže prihliadať na prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom z obsahu odvolania nevyplýva, že by išlo o niektorý z prípadov uvedených v písm. a), b), c) alebo d) uvedeného ustanovenia § 366 C.s.p. 16. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie , podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).