Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/157/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515210281 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1515210281.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: H. L., U.. XX. XX. XXXX, R. R. Z.. Č.. XX, R., zast. advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Železničiarska ul. č. 13, Bratislava, proti povinnému: B.. H. L., U.. XX.X.XXXX, R. C. A. Č.. XXXX/X, R., zast. advokátskou kanceláriou Yingke W&P Slovakia and Czech republic, spol. s r. o., Hviezdoslavovo nám. č. 7, Bratislava, IČO: 50 001 574, o určenie vyživovacej povinnosti pre plnoleté dieťa, na odvolania žalobcu a povinného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 26. júna 2020 č. k. 39C/318/2015- 428, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žiadnemu z účastníkov sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnému povinnosť platiť výživné na žalobcu za obdobie od 16.9.2015 do 21.10.2019 vo výške 150 eur mesačne a povinnosť zaplatiť žalobcovi zročné výživné za toto obdobie vo výške 7.376,61 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca je synom povinného. Naposledy bola vyživovacia povinnosť povinného voči žalobcovi upravená rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č. k. 17P 28/98- 19, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.4.1998. Týmto rozsudkom Okresný súd Bratislava V schválil rodičovskú dohodu, na základe ktorej sa povinný zaviazal platiť výživné v tom čase maloletého žalobcu vo výške 900 Sk mesačne. Žalobca ukončil stredoškolské štúdium na Súkromnej obchodnej akadémii dňa 18.9.2013. Po ukončení stredoškolského štúdia v období do 31.3.2014 pracoval v Spolkovej republike Nemecko a po návrate na Slovensko pracoval do 15.4.2015 brigádnicky, resp. na viazanú pracovnú zmluvu. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny ho odo dňa 16.4.2015 zaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie. V septembri 2015 sa žalobca stal riadnym študentom denného štúdia na Fakulte managementu UK v Bratislave. Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Štúdiu sa riadne venoval, školu navštevoval a plnil si študijné povinnosti a skladal skúšky. Navrhovateľov týždenný študijný rozvrh mu na začiatku štúdia neumožňoval získať trvalý pracovný pomer, resp. iný zdroj príjmu, ktorý by zabezpečoval uspokojovanie jeho životných nákladov. Aktívne sa snažil využiť štúdium v plnej miere, zapojil sa do programu Y., aby získal ďalšie odborné vedomosti a rozšíril si obzory a skúsenosti v študovanej oblasti zo zahraničia. Je teda nepochybné, že navrhovateľ nemal počas štúdia schopnosť samostatne sa živiť a zabezpečovať si živobytie vlastnou prácou. Od 21.10.2019 získal pracovný pomer vzhľadom na dosiahnuté vedomosti, väčšiu flexibilitu študijného programu a najmä ochotu a zhovievavosť zamestnávateľa, vďaka ktorému nadobudol schopnosť sám sa živiť. Aj táto skutočnosť, kedy navrhovateľ využil ponúkanú príležitosť získať zamestnanie ešte počas štúdia, preukazuje, že štúdium navrhovateľa nebolo účelovým pokusom o získanie výživného, ale riadnou prípravou na budúce povolenie zvyšujúcou šancu navrhovateľa na uplatnenie sa na trhu práce. V čase rozhodnutia súdu mal navrhovateľ uzavreté všetky skúšky, chýba mu už len štátnica magisterského štúdia, v rámci ktorej je obhajoba diplomovej práce, ktorú má hotovú a skúška z hlavného predmetu.“ 3. Pokiaľ ide o pomery matky žalobcu, súd prvej inštancie zistil, že jej priemerný mesačný netto príjem za obdobie od 8/2016 do 7/2017 činil 1.120,93 eur, za obdobie od 2/2019 do 1/2020 1.541,57 eur. Je vlastníčkou 3 bytov a to 2 bytov Č.. XX K. XX na R. ul. Č.. XX v Bratislave a 1 bytu Č.. XX na Q. Z.. Č.. X H. R.. Podľa tvrdenia matky žalobcu v prípade bytu č. XX na R. Z.. Č.. XX K. R. Č.. XX na Q. Z.. Č.. X je iba formálne zapísaná v katastri nehnuteľností ako vlastníčka týchto bytov a to po dohode s osobami, za finančné prostriedky ktorých boli tieto byty obstarané. Vlastní 2 motorové vozidlá a v roku 2019 nadobudla dedením lesný pozemok v kat. úz. N.. V súvislosti so štúdiom žalobcu si vzala spotrebiteľský úver vo výške 4.800 eur, ktorý spláca v splátkach po 79 eur mesačne. Ohľadom pomerov žalovaného súd prvej inštancie zistil, že je od 2.9.2016 zamestnaný v Štátnom inštitúte odborného vzdelávania a podľa potvrdenia zamestnávateľa za obdobie 06/2017 do 08/2017 dosiahol príjem 1.192,48 eur mesačne netto. Za obdobie od 1.1.2019 do 30.9.2019 dosiahol príjem z dohody o pracovnej činnosti 2.777,85 eur netto, t. j. 308,65 eur mesačne a za obdobie 1/2019-10/2019 dosiahol čistý priemerný mesačný príjem vo výške 1.635,02 eur. Zároveň je štatutárom spoločnosti F., K..E.., z ktorej pozície podľa jeho tvrdenia mu neplynie žiaden príjem, býva v prenajatom byte na základe zmluvy o krátkodobom nájme bytu z 8.10.2017, za ktorý platí nájomné vo výške 300 eur mesačne. Nájom bol dohodnutý na obdobie od 15.10.2017 do 15.1.2018 s možnosťou jeho predĺženia. Vlastnil nehnuteľnosti - pozemky zapísané na LV pre kat. úz. E.Ý. I. Č.. XXXX, na ktorých realizoval výstavbu rodinného domu z prostriedkov hypotekárneho úveru a stavebného sporenia pri celkovej mesačnej splátke úverov 600 eur mesačne. Následne nehnuteľnosti predal. Hypotéku nesplatil z dôvodu, že stavia druhý dom a v súčasnosti splátka hypotéky predstavuje sumu 567,57 eur mesačne. Okrem splácania hypotéky spláca spotrebný úver vo X. stavebná sporiteľňa vo výške 150 eur mesačne. Žije sám. 4. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je čo do základu opodstatnená. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Navrhovateľ žije v spoločnej domácnosti so svojou matkou, starou matkou a bratom. Matka si svoju časť vyživovacej povinnosti voči nemu riadne plní s prihliadnutím na jej zárobkové pomery a z časti i osobnou starostlivosťou, resp. vedením spoločnej domácnosti a zabezpečovaním stravy. Na druhej strane navrhovateľ sa musí spolupodieľať osobnou pomocou na spoločných potrebách rodiny. Za odôvodnené základné náklady na výživu navrhovateľa súd, vychádzajúc z predložených a vykonaných dôkazov a tiež s prihliadnutím na vek, záujmy a potreby primerané statusu študenta, považoval sumu 150 eur mesačne, ku ktorej sume dospel súčtom preukazovaných nevyhnutných mesačných výdavkov na výživu navrhovateľa (strava v škole 214 eur, MHD 12 eur, náklady súvisiace so štúdiom 50 eur, notbook 16 eur, mobil 29 eur, lieky 10 eur, bývanie 94 = 1/4 z celkových nákladov na bývanie - celková suma 425 eur). Do uvedenej sumy súd nezahrnul ďalšie výdavky navrhovateľa na kultúrne, športové a spoločenské vyžitie. Súd pri rozhodovaní vzal do úvahy aj občasný príjem navrhovateľa, ktorý bol schopný dosahovať popri štúdiu svojou brigádnickou činnosťou študenta. Medzi účastníkmi konania s nevyvinul žiaden vzájomný vzťah, otec navrhovateľa sa žiadnym spôsobom nepodieľal na jeho výchove keď bol maloletý, po nadobudnutí plnoletosti sa navzájom sa nekontaktujú, vzájomne si dlhodobo neposkytujú žiadnu pomoc, neposkytujú si o sebe žiadne informácie, čo obe strany odôvodňujú komplikovanými rodinnými vzťahmi. Obaja rodičia mali za obdobie od roku 2015 do 2019 porovnateľný čistý príjem zo zamestnania, matka od 1.120,93 eur až 1.541,57 eur, otec vo výške od 1.192,48 eur až 1.635,02 eur a určité časové obdobie na dohodu o výkone práce 308 eur mesačne. Podľa súdom určeného výživného, otec navrhovateľa sedemnásť rokov, napriek zmene pomerov na oboch stranách platil výživné vo výške 900 SKK/29,87 eur mesačne. Súd prihliadal predovšetkým na schopnosti a možnosti otca navrhovateľa, ktoré mu umožňujú uhrádzať ním prezentované výdavky, ako i vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľovi, pričom je tiež potrebné zdôrazniť, že otec navrhovateľa je vo veku 48 rokov na vrchole produktívneho veku, je zdravý, s vysokým potenciálom. Nie bez významu je i tá skutočnosť, že pôsobí v hlavnom meste republiky, t.z. v regióne s najvyššími možnosťami uplatnenia a vyživovacia povinnosť voči deťom má prednosť pred akýmikoľvek inými výdavkami. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie zaujal stanoviasko, že primeraným výživným na žalobcu zo strany povinného je suma 150 eur mesačne a preto povinnému uložil povinnosť platiť výživné v tejto výške za obdobie od 16.9.2015 do 21.10.2019. Keďže žalobca požadoval výživné vo výške 250 eur mesačne, súd prvej inštancie žalobu zamietol v časti prevyšujúcej výživné 150 eur mesačne. Výrok o zročnom výživnom súd prvej inštancie odôvodnil nasledovne: “Sumu zročného výživného za obdobie od 16. 9. 2015 do 21. 10. 2019, ktorú súd ustálil v sume 7.376,61 eur (od 16. 9. do 30.9.2015 - 150 eur : 30 x 14 dní = 70 eur + od 1. 1. 2016 do 31. 12. 2018 - 150 eur x 12 x 3 = 5.400 eur + od 1. 1 .2019 do 21.10.2019 - 150 eur x 9 = 1.350 + ( 150 : 31 x 21) 101,61 eur) zaviazal otca navrhovateľa zaplatiť do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Otec navrhovateľa žiadal vzhľadom na svoju finančnú situáciu, aby súd v prípade určenia výživného na plnoleté dieťa, povolil otcovi navrhovateľa splatiť zročné výživné v splátkach. Súd žiadosti nevyhovel z dôvodu, že navrhovateľ žiadal v súdnom konaní o určenie vyživovacej povinnosti po jej obnovení dňa 16.9.2015. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.12.2016 č.k. 6Co 270/2016-160, vyslovil svoj právny názor v časti obnovenia vyživovacej povinnosti. Otec navrhovateľa najneskôr od 12. 12. 2016 do 26.6.2020 si mohol vytvoriť primeranú rezervu na zaplatenie zročného výživného.“ Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil poukazom na ust. § 52 C.m.p. 5. Proti tomutol rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a napadol ním výrok, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a výrok o náhrade trov konania. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že žalobe vyhovie. Odvolanie odôvodnil v podstate tým, že výživné vo výške 150 eur mesačne nepokryje jeho odôvodnené potreby, ktoré zahŕňajú aj náklady na jeho kultúrne, športové a spoločenské vyžitie. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že povinný platil od roku 1998 až do dočasného zániku vyživovacej povinnosti výživné iba vo výške 29,87 eur mesačne a po jej obnovení neplatil výživné vôbec. Pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania žalobca v odvolaní vyjadril názor, že súd prvej inštancie mal použiť ust. § 55 C.m.p. pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie podľa žalobcu pochybil aj v tom, že nezohľadnil tú skutočnosť, že to bol povinný, kto zavinil nutnosť celého súdneho konania a jeho neprimeranú dĺžku. Povinný v konaní trval na tom, že jeho vyživovacia povinnosť voči žalobcovi neexistuje a to aj napriek právnemu názoru odvolacieho súdu. 6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj povinný a napadol ním výroky, ktorými bolo žalobe vyhovené (výroky I., II.). Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalobu zamietne alebo aby ho v napadnutých výrokoch zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietol, že súd prvej inštancie pochybil, keď dospel k záveru, že žalobca má nárok na výživné, iba na tom základe, že začal dennou formou študovať na vysokej škole. Poukázal na to, že žalobca od 1.9.2015 do 30.9.2015 mal trvalý pracovný pomer v spoločnosti N., E.. E. A.. O.., a v čase od 14.10.2015 do 31.12.2015 v spoločnosti m:Q., E.. E. A.. O.. Tieto skutočnosti žalovaný zistil až po vyhlásení napadnutého rozsudku z anonymného e-mailu, ktorý mu bol doručený dňa 13.8.2020. Žalobca teda už v čase začatia vysokoškolského štúdia disponoval schopnosťou sám sa živiť. V súvislosti s tzv. elasticitou vyživovacej povinnosti povinný v odvolaní uviedol: „Je teda namieste otázka, čo by malo byť v rámci tzv. elasticity vyživovacej povinnosti dôvodom jej vzniku, keď navrhovateľ preukázal, že dokáže súčasne študovať aj pracovať na trvalý pracovný pomer (minimálne od októbra 2019) ? Je namieste požadovať od odporcu výživné, keď sa navrhovateľ dokáže samostatne živiť ? Domnievame sa, že aj s ohľadom na vyššieuvedený nález Ústavného súdu ČR (ide o nález z 8.10.2014 sp. zn. II. ÚS 2121/14 - pozn. odvolacieho súdu) je v prípade navrhovateľa daný dôvod, pre ktorý - napriek jeho štúdiu na vysokej škole - sa neobnovila vyživovacia povinnosť odporcu voči nemu, pretože svojím životom preukázal, že aj počas štúdia bol a aj stále je schopný samostatne sa živiť.“ Ďalej povinný v odvolaní poukázal na majetkové pomery matky žalobcu, ktorá vlastní 3 byty a vlastní ja ďalšie nehnuteľnosti a na to, že o plnoletý žalobca nevyžaduje osobnú starostlivosť. Napokon povinný v odvolaní vyjadril názor, že „návrh na určenie výživného ako mimosporová obdoba určovacej žaloby na určenie, či tu právo je alebo nie je (§ 137 písm. c/ C.s.p.), sa nemôže týkať práv, ktoré v minulosti zanikli.“ Súd prvej inštancie mal preto žalobu zamietnuť. 7. Odvolací súd, ktorý nebol viazaný dôvodmi odvolaní (§ 66 C.m.p.), ale bol viazaný ich rozsahom (§ 65 a contrario), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolania na pojednávaní a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny. 8. V predmetnej veci sa povinný (v pozícii žalobcu) proti žalobcovi (v pozícii žalovaného) domáhal určenia, že jeho vyživovacia povinnosť voči žalobcovi zanikla dňom 1.5.2015. Žalobca v konaní podal vzájomnú žalobu, ktorou sa proti povinnému domáhal určenia vyživovacej povinnosti, konkrétne požadoval, aby bola povinnému uložená povinnosť platiť výživné vo výške 250 eur mesačne od 16.9.2015. Súd prvej inštancie prvým v poradí rozsudkom z 30. marca 2016 č. k. 39C 318/2015-130 určil, že vyživovacia povinnosť žalobcu voči žalovanému zanikla dňom 1.5.2015 a zamietol žalobu žalovaného o určenie vyživovacej povinnosti. Odvolací súd rozsudkom z 12.12.2016 č. k. 6Co/270/2016-160 uvedený prvoinštančný rozsudok potvrdil vo výroku, ktorým bolo určené, že vyživovacia povinnosť povinného voči žalobcovi zanikla dňom 1.5.2015 a zrušil ho vo výroku, ktorým bola vzájomná žaloba zamietnutá a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V dôsledku toho predmetom konania zostal iba nárok žalobcu na výživné. Odvolací súd v odôvodnení spomenutého rozsudku okrem iného uviedol: „Dokazovaním vykonaným súdom prvej inštancie bolo preukázané, že žalovaný v septembri 2013 maturitou ukončil stredoškolské vzdelanie. Nadobudol teda schopnosť sám sa živiť a preto vyživovacia povinnosť žalobcu voči nemu zanikla najneskôr dňom 1.10.2013. Ide tu o tzv. relatívny zánik vyživovacej povinnosti. Žalobca požadoval určenie zániku vyživovacej povinnosti ku dňu 1.5.2015. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď napadnutým rozsudkom určil, že vyživovacia povinnosť žalobcu voči žalovanému zanikla dňom 1.5.2015. Pokiaľ ide o moment zániku vyživovacej povinnosti, súd prvej inštancie bol viazaný žalobným petitom. Žalovaný v konaní uplatnil protižalobu, ktorou sa proti žalobcovi domáha určenia výživného za obdobie od 10.9.2015 vo výške 250 eur mesačne. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom vyplýva priamo zo zákona a trvá do tej doby, pokiaľ dieťa nie je schopné samo sa živiť. Kritérium neschopnosti sám sa živiť znamená, že oprávnený nedisponuje žiadnym vlastným príjmom, alebo disponuje príjmom tak nízkym, že nepostačuje na krytie jeho odôvodnených potrieb. Samotné dosiahnutie plnoletosti nemá pre trvanie vyživovacej povinnosti hmotnoprávny význam. Súčasne je však zrejmé, že odlišná je situácia u maloletého dieťaťa (najmä mladšieho ako 15 rokov), ktoré je celkom alebo prevažne odkázané na svojich rodičov a plnoletého dieťaťa, u ktorého by malo vo všeobecnosti platiť, že bude vyvíjať primerané úsilie smerujúce k tomu, aby sa uživilo samo, ak sa samozrejme nevyskytnú okolnosti, ktoré mu v tom celkom alebo čiastočne bránia. Plnoletý jedinec by mal byť zásadne schopný postarať sa sám o seba a dôvod pre určenie vyživovacej povinnosti by preto mal byť podložený konkrétnymi okolnosťami každého prípadu. Štúdium plnoletého dieťaťa na strednej alebo vysokej škole predstavuje skutočnosť, od ktorej sa odvíja vyživovacia povinnosť rodičov. Je však treba zaoberať sa všetkými okolnosťami konkrétneho prípadu a najmä účelnosťou štúdia. Toto štúdium by totiž malo slúžiť na prehlbovanie predchádzajúceho vzdelania, na ktoré by malo spravidla nadväzovať. Štúdium po dosiahnutí plnoletosti možno považovať za prípravu na budúce povolanie iba vtedy, ak študovaná škola zvyšuje šance dieťaťa na uplatnenie na trhu práce a súčasne za situácie, keď sa dieťa štúdiu venuje s dostatočným úsilím a dosiahnuté študijné výsledky potvrdzujú jeho skutočný záujem o zvolený odbor. Ako je to uvedené vyššie, vyživovacia povinnosť žalobcu voči žalovanému zanikla dňom 1.5.2015. Ide však o relatívny zánik vyživovacej povinnosti v tom zmysle, že vyživovacia povinnosť žalobcu sa môže obnoviť v prípade, ak sa obnovia zákonné podmienky vyživovacej povinnosti, najmä podmienka neschopnosti žalovaného sám sa živiť (tzv. elasticita vyživovacej povinnosti). Súd prvej inštancie zamietnutie vzájomnej žaloby žalovaného odôvodnil tým, že žalovaný po ukončení stredoškolského štúdia nadobudol schopnosť sám sa živiť. Tento záver súdu prvej inštancie je správny z hľadiska zániku vyživovacej povinnosti žalobcu (výrok I. napadnutého rozsudku). Ani žalovaný správnosť tohto záveru súdu prvej inštancie zjavne nenamieta, pretože vzájomnou žalobou sa domáha určenia výživného až od 10.9.2015. Schopnosť žalovaného sám sa živiť je zrejmá už z faktu, že po ukončení stredoškolského štúdia určitú dobu pracoval a neskôr bol zaradený v evidencii uchádzačov o zamestnanie. Je nesporné, že žalovaný je od septembra 2015 študentom denného bakalárskeho štúdia fakulty managementu UK v Bratislave. Súd prvej inštancie sa nezaoberal posúdením z hľadísk uvedených v ods. 8 tohto rozsudku, či sa nástupom žalovaného na vysokú školu vyživovacia povinnosť žalobcu voči nemu neobnovila. Žalovaný ukončil strednú školu v septembri 2013 a na vysokej škole začal študovať v septembri 2015, t. j. po 2 rokoch. Odvolací súd nepovažuje túto skutočnosť za dôvod, ktorý by sám osebe odôvodňoval zamietnutie vzájomnej žaloby o určenie výživného. Paušálny záver súdu prvej inštancie, že v dôsledku ukončenia stredoškolského štúdia žalovaný nadobudol schopnosť sám sa živiť a preto nemá nárok na výživné voči žalobcovi napriek tomu, že sa stal študentom vysokej školy, je podľa názoru odvolacieho súdu neudržateľný. Podľa tohto záveru súdu prvej inštancie by žiadny študent vysokej školy nemal nárok na výživné v prípade, ak po ukončení stredoškolského štúdia nenastúpil hneď na vysokú školu, ale po určitú dobu napr. pracoval. Vo všeobecnosti totiž každé plnoleté dieťa po ukončení stredoškolského vzdelania nadobudne schopnosť samé sa živiť.“ 9. V konaní teda bolo právoplatne určené, že vyživovacia povinnosť povinného voči žalobcovi zanikla dňom 1.5.2015. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca sa v septembri 2015 stal študentom denného štúdia fakulty managementu UK a od 21.10.2019 je zamestnaný v riadnom pracovnom pomere. Odvolacie námietky žalovaného spočívali predovšetkým v tvrdení, že jeho vyživovacia povinnosť voči žalobcovi sa po nástupe žalobcu na vysokú školu neobnovila, pretože bolo preukázané, že aj počas štúdia bol schopný samostatne sa živiť. K tomu odvolací súd uvádza, že v celom rozsahu trvá na svojom právnom názore, ktorý vyjadril v rozsudku z 12.12.2016 č. k. 6Co/270/2016-160 (viď predchádzajúci odsek). Bolo nesporné, že v inkriminovanom čase (16. 9. 2015 - 21.10. 2019) bol žalobca študentom denného štúdia vysokej školy. Nástupom na vysokú školu sa obnovila vyživovacia povinnosť žalovaného k nemu ( tzv. elasticita vyživovacej povinnosti). Na tomto záver nič nemení ani fakt, že - ako to vyplýva z potvrdí E. G.:Q., E.. E. A.. O.. a N., E.. E. A.. O.. zo 16.12.2020, resp. zo 7.1. 2021 (č. l. 471, 473) - žalobca v období od 10/2015 do 12/2015 pracoval v spoločnosti G.:Q., E.. E. A.. O.. a v mesiaci september 2015 pracoval v spoločnosti N., E.. E. A.. O.. Je zrejmé, že žalobca v tomto období bol schopný zladiť študijné povinnosti s prácou s týchto spoločnostiach. Len z tejto skutočnosti však nemožno vyvodiť, že by netrvala vyživovacia povinnosť žalovaného voči nemu. Treba v prospech žalobcu vyhodnotiť to, že využil možnosť finančne si prilepšiť aj počas štúdia na vysokej školy v čase, keď mu to umožňoval jeho študijný rozvrh a naviac v čase, keď žalovaný na jeho výživu ničím neprispieval. Žalobca podal žalobu o určenie výživného dňa 16.9.2015 a napadnutým rozsudkom teda bolo určené výživné za obdobie po podaní žaloby. Preto neobstojí odvolacia argumentácia žalovaného, že „návrh na určenie výživného ako mimosporová obdoba určovacej žaloby na určenie, či tu právo je alebo nie je (§ 137 písm. c/ C.s.p.), sa nemôže týkať práv, ktoré v minulosti zanikli.“ Inými slovami, žalobca ako plnoletá osoba sa mohol domáhať určenia výživného za obdobie od podania žaloby do zániku vyživovacej povinnosti žalovaného a súd prvej inštancie nemohol žalobu zamietnuť iba z dôvodu, že vyživovacia povinnosť žalovaného voči žalobcovi zanikla ešte pred vydaním napadnutého rozsudku. 10. K odvolaniu žalobcu odvolací súd uvádza, že nepochybne výživné vo výške 150 eur mesačne by nemožno považovať za postačujúce v prípade, ak by bol žalobca aj v čase rozhodovania súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v postavení osoby odkázanej na výživné, teda osoby, ktorá má nárok na výživné, resp. ktorej nárok na výživné stále trvá. Treba zohľadniť, že vyživovacia povinnosť žalovaného voči žalobcovi zanikla už v októbri 2019, teda pred viac ako rokom a ide tu teda o výživné za uplynulé obdobie (zročné výživné). Vzhľadom na to je odvolací súd toho názoru, že výživné stanovené napadnutým rozsudkom v dostatočnej miere reflektuje potreby žalobcu v inkriminovanom období a zohľadňuje aj mieru, ktorou sa na výžive žalobcu podieľala jeho matka. 11. Pokiaľ ide o výrok o nároku na náhradu trov konania, odvolací súd je toho názoru, že neboli splnené podmienky pre použitie ust. § 55 C.m.p. pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. Neboli totiž zistené žiadne také okolnosti, ktoré by odôvodňovali použitie tohto zákonného ustanovenia pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Len samotná tá skutočnosť, že predmetom sporu je výživné, nemôže byť dôvodom pre priznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi aj s ohľadom na to, že jeho žalobe bolo vyhovené iba sčasti a v čase rozhodovania súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu už na výživné zo strany žalovaného nebol odkázaný (vyživovacia povinnosť žalovaného už netrvala). Odvolanie žalobcu preto nie je dôvodné ani čo do výroku o trovách konania. 12. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 52 C.m.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a s § 2 ods. 1 C.m.p. 14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).