Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/67/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1518205593 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Eren ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1518205593.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkyne: U. Š., K.. XX. XX. XXXX, O. O. T.. Č.. XXXX/X, O., zastúpená: Studio Legale, s.r.o., Mostová ul. č. 2, Bratislava, IČO: 36 811 874, proti žalovaným: X/ Q. C., K.. XX. XX. XXXX, O. D. T.. Č.. XXX/XX, D. F., X/ A. S., K.. XX. XX. XXXX, O. R. T.. Č.. XX, O., žalované 1/ a 2/ zastúpené: Advokátska kancelária Prachová & Partners, s. r. o., Pribinova ul. č. 20, Bratislava, IČO: 50 491 300, o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 31. januára 2020, č. k. 56C/35/2018 - 176, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovaným 1/ a 2/ určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaných na J. B. Č.. XXXX, S.. Ú.. V., U. I. O. D.ˇ X na X. V.. O. P. O. X, XX, XX, W. W. Č. XXXX, V. na V. D. D.ˇ XXXX, XXXX, XXXX, B. W. V. R. B.S. XXXX/XXXXXX na W. Č. U. G. O. P. U. V. V. D. D.ˇ XXXX, G. V. U. K. R. B. XXX Q.X, V. V. D. D.ˇ XXXX, G. V. U. K. R. B. XXX Q.X, V. D. D.ˇ XXXX, G. V. U. K. R. B. XXX Q.X (ďalej len ako „nehnuteľnosti“), za súčasného vyriešenia predbežnej otázky o určenie neplatnosti Kúpnej zmluvy zo dňa 06. 11. 2017 a nadväzujúcich právnych úkonov (výrok I. napadnutého rozsudku) a žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (výrok II. napadnutého rozsudku). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne podľa čl. 5, 8 a 9 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“), ust. § 3 ods. 1, § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že sporná Kúpna zmluva zo dňa 06. 11. 2017 jej vôľu nevyjadrovala a zastierala iný právny úkon. Uviedol, že z Kúpnej zmluvy zo dňa 06. 11. 2017 v spojení s nájomnou zmluvou zo dňa 06. 11. 2017 na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že boli vyjadrením vôle žalobkyne previesť vlastníctvo k bytu na žalovanú 1/, ktorá umožnila žalobkyni na základe nájomnej zmluvy predmetný byt užívať so záväzkom riadneho uhrádzania nájomného. K námietke žalobkyne, že Kúpna zmluva zo dňa 06. 11. 2017, ktorou previedla vlastnícke právo k danému bytu na žalovanú 1/ je neplatná z dôvodu dohodnutej neprimeranej nízkej kúpnej ceny uviedol (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 06. 2019, sp. zn. 3Cdo 244/2018), že kúpna cena bola výsledkom dohody oboch zmluvných strán a zdôraznil, že žalobkyňa si pri podpise zmluvy bola vedomá akú sumu jej žalovaná 1/ poskytne (v konkrétnom prípade 50. 000 eur). Poukázal na skutočnosť, že je síce všeobecne známe, v akých cenových rozpätiach sa pohybujú trhové ceny bytov v Bratislave teda, že hodnota daného bytu by bola vyššia, napriek tomu však dohodnutá výška kúpnej ceny neosvedčuje neplatnosť kúpnej zmluvy a konštatoval, že z celého listinami preukázaného chodu udalostí nesporne vyplýva, že zámerom účastníkov právneho vzťahu bolo vyriešiť dlhy žalobkyne a v tejto súvislosti s ohľadom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 03. 2011, sp. zn. 3Cdo 144/2010 dospel k záveru, že Kúpnu zmluvu zo dňa 06. 11. 2017 nie je možné považovať za absolútne neplatnú pre jej rozpor s dobrými mravmi. K tvrdeniam žalobkyne, že Kúpna zmluva zo dňa 06. 11. 2017 je simulovaným právnym úkonom zastierajúcim zmluvu o pôžičke, súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa zrejme opomenula, že dňa 06. 11. 2017 uzatvorila so žalovanou 1/ nie len kúpnu zmluvu, ale aj nájomnú zmluvu a ak sa žalobkyňa domnievala, že byt nepreviedla na žalovanú 1/, tak nie je zrejmý dôvod úhrady prvej splátky nájomného dňa 25. 11. 2017. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej v zhode s procesnou obranou žalovaných uviedol, že je zrejmé, že Kúpnu zmluvu zo dňa 06. 11. 2017 a nájomnú zmluvu žalobkyňa aj žalovaná 1/ uzatvorili slobodne a vážne, obsahu týchto zmlúv porozumeli a na dôkaz súhlasu s ich obsahom ich bez výhrad aj podpísali, pričom zdôraznil, že žalovaná 1/ nájomnou zmluvou mienila zabezpečiť žalobkyni užívanie bytu aj naďalej, teda žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala úmysel žalovanej 1/ pripraviť žalobkyňu o obydlie. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania, súd prvej inštancie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 C. s. p. a vecne tým, že žalované boli v konaní v celom rozsahu úspešné, preto im vznikol nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne v súlade s ust. § 262 ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením. 2. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), ako aj z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a navrhla rozsudok zmeniť a jej žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Uviedla, že trvá na tom, že Kúpna zmluva o prevode vlastníctva bytu zo dňa 06. 11. 2017 je neplatná jednak pre rozpor s dobrými mravmi a jednak pre zastieranie iného právneho úkonu, ktorým bola pôžička peňazí. Poukázala na skutočnosť, že v súkromnom práve platí zásada zmluvnej slobody a Občiansky zákonník, ktorý upravuje kúpnu zmluvu, nelimituje výšku kúpnej ceny, v ust. § 589 však uvádza, že cenu treba dojednať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, inak je neplatná, pričom týmito všeobecne záväznými právnymi predpismi sa rozumie najmä zákon č. 18/1996 Z. z. o cenách, ktorý však v zásade nereguluje výšku ceny v súkromnoprávnych vzťahoch týkajúcich sa prevodu nehnuteľností, napokon platné právo teda nezakazuje uzavrieť kúpnu zmluvu, kde kúpna cena medzi zmluvnými stranami je dohodnutá vo výške, ktorá nie je vyjadrením reálnej trhovej hodnoty nehnuteľnosti a dohodu o kúpnej cene ponecháva na zmluvné strany a v ich zmluvnej voľnosti ich neobmedzuje, avšak napriek tomu namietla, že nemožno bez výhrad uzavrieť, že znevýhodnenej, prípadne až poškodenej strane platné právo nepriznáva žiadnu ochranu, ale aj to, že neprimerané protiplnenie bez ďalšieho nemožno považovať za rozporné s dobrými mravmi, pretože k vyhláseniu rozpornosti s dobrými mravmi musia v zmluvnom procese pristúpiť ešte ďalšie vady, preto s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 1776/2007, obdobne aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 21/2012 uviedla, že právny úkon, kde kupujúci dostal podstatne viac než predávajúci, môže byť vyhlásený za neplatný pre rozpor s dobrými mravmi len vtedy, ak týmto právnym úkonom sledovali účastníci nemravný cieľ, alebo tento úkon mal nemravné následky. Poukázala na skutočnosť, že jej úmyslom bola snaha o získanie pôžičky na vyrovnanie súkromných záväzkov a nie predaj nehnuteľnosti, ktorú so svojou rodinou obýva už od roku 1999 a keďže žalovaná 1/ ju utvrdzovala v tom, že predaj nehnuteľnosti za účelom zabezpečenia pôžičky je nutnosť a jedná sa o štandardný postup, tak toto konanie považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Namietla, že úmyslom žalovanej 1/ bolo bezpochyby získanie majetkového prospechu nepoctivým spôsobom, a to uvedením osoby s nízkym právnym vedomím do omylu, čo sa aj stalo, ako aj to, že žalovaná 1/ kúpou bytu získala hodnotu nepomerne vyššiu ako získala ona, teda sumu viac ako 100. 000 eur, čím je podľa jej názoru splnené aj druhé kritérium pre vyhlásenie kúpnej zmluvy a na ňu nadväzujúcich zmlúv za neplatný právny úkon pre ich rozpor s dobrými mravmi. Poukázala na skutočnosť, že žalovaná 1/, ani žalovaná 2/ sa nikdy nesprávali ako vlastníčky nehnuteľnosti, nikdy nevykonali osobne obhliadku nehnuteľnosti ani nemajú kľúče od kupovanej nehnuteľnosti s tým, že žalovaná 1/ na pojednávaní dňa 20. 11. 2019 na otázku jej právneho zástupcu, ako si vysvetľuje čl. 1 ods. 10 kúpnej zmluvy, kde vyhlásila, že predmet kúpy a jeho stav je jej známy z osobnej obhliadky uviedla, že ju do bytu nevpustila, čo je v rozpore s predmetným ustanovením o absolvovaní osobnej obhliadky, pretože je neštandardné, ak niekto kupuje nehnuteľnosť bez toho, aby si ju obhliadol. Uviedla, že jej tvrdenia, že sa jednalo o simulovaný právny úkon potvrdzuje aj nevyvrátiteľná skutočnosť, že predávajúca odmietla kupujúcemu prehliadku predávanej nehnuteľnosti, pretože u oboch zmluvných strán absentovala vážnosť vôle uzatvoriť kúpnu zmluvu. Ďalej poukázala aj na skutočnosť, že žalovaná 1/ osobne vyplácala jej dlhy, čo len potvrdzuje tvrdenie, že jej vôľou bolo získanie pôžičky a nie predaj nehnuteľnosti s tým, že kúpna cena bola len o niečo málo vyššia ako suma jej dlhov a výška nájomného presne zodpovedala výške mesačnej splátky, ktorú si ako spôsob splácania úroku dohodli a dĺžka nájmu tiež presne zodpovedala času, dokedy mala byť povinná dlh žalovanej 1/ uhradiť. Žalobkyňa vo svojom odvolaní ďalej uviedla, že ani jedna z vlastníčok, resp. žalovaná 1/ a neskôr žalovaná 2/ neukončili nájomný vzťah, napriek tomu, že nezaplatila mesačné splátky a zdôraznila, že všetky spomenuté skutkové okolnosti len potvrdzujú jej tvrdenia, že nešlo o predaj, ale len o získanie pôžičky na vyplatenie dlhov. 3. Žalované 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedli, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne a podané odvolanie žalobkyne označili za účelové s cieľom získania čo najdlhšieho času na to, aby mohla nehnuteľnosť obývať, pričom jej konanie potvrdzujú podané návrhy na odklad exekúcie v rámci exekučného konania, ako aj samotné podanie odvolania a navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K tvrdeniam žalobkyne uvádzaných v žalobe, že kúpna zmluva zo dňa 06. 11. 2017 je bez pochýb simulovaným právnym úkonom, keďže úmyslom žalobkyne bolo získanie pôžičky na vyrovnanie svojich súkromnoprávnych záväzkov a nie predaj nehnuteľností, kde však uvádza ďalej, že žalovaná 1/ údajne žalobkyňu presviedčala, že po splatení pôžičky jej nehnuteľnosti vráti do vlastníctva, žalované uviedli, že už z tohto tvrdenia žalobkyne je zrejmé, že sama žalobkyňa si pri uzatvorení predmetnej kúpnej zmluvy bola vedomá toho, že žalovaná 1/ uhradí za žalobkyňu jej dlhy a zároveň sa podpisom kúpnej zmluvy na ňu prevedie vlastnícke právo k nehnuteľnostiam. Uviedli, že kúpna zmluva zo dňa 06. 11. 2017 je výslovne nazvaná ako kúpna zmluva o prevode vlastníctva bytu a nie ako zmluva o pôžičke a už pri prvom pohľade na ňu je zjavné, že ide o kúpnu zmluvu o prevode vlastníctva bytu, ktorej celý obsah zodpovedá náležitostiam kúpnej zmluvy v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z., a ani jedna veta predmetnej kúpnej zmluvy nenavodzuje dojem, že by mohlo ísť o akýkoľvek iný právny úkon, či dokonca o zmluvu o pôžičke. Poukázali na tvrdenia žalobkyne v žalobe, že pri jej podpise mala vedomosť o tom, že danou kúpnou zmluvou dôjde k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Žalované 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení ďalej uviedli, že od podpisu kúpnej zmluvy zo dňa 06. 11. 2017 došlo k zmene vlastníckeho práva z výlučného vlastníckeho práva žalobkyne na žalovanú 1/, čo ku dňu podania žaloby predstavuje takmer jeden rok, a preto na tomto mieste potom vystávala otázka, čo žalobkyňa žalobou o určenie vlastníckeho práva sleduje, keď túto podala takmer po 1 roku od prevodu nehnuteľnosti s tým, že uvedenú otázku žalobkyňa zodpovedala nejasne, keď sama nevedela uviesť dôvod, pre ktorý podala žalobu až takmer po 1 roku. Žalovaná 1/ uviedla, že jej úmyslom nebolo pripraviť žalobkyňu o obydlie, pretože jej zároveň navrhla uzatvoriť nájomnú zmluvu, vďaka ktorej žalobkyni postačovalo uhrádzať nájomné a mohla bez ďalšieho nehnuteľnosti naďalej užívať na určitý čas, resp. na obdobie dvoch rokov, pričom v prípade, ak by si žalobkyňa plnila svoje povinnosti, ktorými bolo hradenie nájomného, nájomná zmluva by sa automaticky predĺžila na obdobie ďalších dvoch rokov. Poukázali na skutočnosť, že žalobkyňa do dnešného dňa nájomné nehradí a dlh predstavuje sumu cca 9. 000 eur. Vo vzťahu ku kúpnej cene žalované poukázali na to, že bola výsledkom dohody oboch zmluvných strán a žalobkyňa si pri podpise kúpnej zmluvy bola vedomá toho, akú sumu jej žalovaná 1/ poskytne, ako aj to, že v prípade, ak je kúpna cena nižšia ako trhová hodnota veci, v žiadnom prípade dohoda zmluvných strán na kúpnej cene nespôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy pre jej rozpor s dobrými mravmi. 4. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaných, ktoré jej bolo doručené dňa 27. 04. 2020, nevyjadrila. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa ust. § 379 a § 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. 01. 2021 podľa ust. § 378 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom. 6. Odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil (ust. § 387 ods. 1 C. s. p.), pretože súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (ust. § 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozsudku aj náležite odôvodnil (ust. § 220 ods. 2 C. s. p.). 7. Podľa ust. § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne a žalovaným 1/ a 2/ proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov (prvoinštančného) konania. 9. K odvolacej námietke žalobkyne, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 ods. písm. f) C. s. p. je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel a ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať o jeho skutkových záveroch, avšak odvolací súd považuje skutkové zistenia, ku ktorým súd prvej inštancie dospel na základe dôkazov vykonaných konaní za správne. 10. K tvrdeniu žalobkyne v podanom odvolaní, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci však odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne. 11. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne v podanom odvolaní, že nesprávne právne posúdenie sporu súdom prvej inštancie spočíva v jeho právnom závere, že sporná Kúpna zmluva zo dňa 06. 11. 2017 bola vyjadrením vôle žalobkyne previesť svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalovanú 1/, keď žalobkyňa v konaní nepreukázala svoje tvrdenie, že predmetná kúpna zmluva zastiera (simuluje) iný právny úkon, teda zmluvu o pôžičke, ktorou sa žalobkyňa snažila vyriešiť svoje dlhy. 12. Podľa § 41a ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka, ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný právny úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. 13. Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva prípad spoločnej vedomej nezhody vôle a prejavu, ktorá spočíva v tom, že pri dvojstrannom právnom úkone (zmluva) obe strany po vzájomnej dohode zhodne prejavujú niečo iné, ako v skutočnosti chcú, pričom ide o zastretý právny úkon z dôvodu vnútornej výhrady alebo simulácie (vedomá nezhoda vôle a prejavu) s tým, že vedomá nezhoda vôle a prejavu je jednak jednostranná, keď sa nezhoduje vôľa a prejav konajúceho pri jednostrannom právnom úkone alebo vôľa a prejav jednej strany pri dvojstrannom právnom úkone (pri zmluve) a konajúci o tom vie alebo spoločná, keď medzi vôľou a prejavom oboch strán pri dvojstrannom právnom úkone (pri zmluve) je tá istá nezhoda a ony o tom vedia. Pokým pri spoločnej simulácií, resp. spoločnej vedomej nezhody vôle a prejavu, musia byť obe strany uzrozumené alebo musí byť daná vedomosť oboch účastníkov o simulácií a rovnako tak musí byť daná aj chýbajúca vôľa byť právny úkonom viazaný, tak naopak pri jednostranne simulovaných právnych úkonoch sa postupuje v súlade s teóriou ochrany dôvery, čo znamená, že neplatnosti simulovaného právneho úkonu sa nemožno úspešne dovolávať voči tomu subjektu, ktorý úkon považoval za nezastretý (ak ho vzhľadom na objektívne okolnosti mohol považovať za nezastretý), pričom dôkazné bremeno o skutočnosti, že chránený účastník mal a mohol vedieť o simulácií zaťažuje ostatné strany sporu. 14. Odvolací súd v súvislosti s tvrdeniami žalobkyne, že kúpna zmluva zo dňa 06. 11. 2017 je simulovaným právnym úkonom, ktorý zastiera zmluvu o pôžičke, a naopak s tvrdeniami žalovanej 1/, ktorá považovala kúpnu zmluvu za platný právny úkon, ktorý zo strany žalobkyne bol uzatvorený slobode, vážne a bez akéhokoľvek nátlaku uvádza, že v konkrétnom prípade možno vzhľadom na skutkový stav zistený v konaní pred súdom prvej inštancie konštatovať, že ide o jednostrannú simuláciu založenú na jednostranne vedomej nezhode vôle žalobkyne s jej prejavom, kde s ohľadom na uplatňujúcu sa teóriu ochrany dôvery účastníka, ktorý právny úkon nepovažoval za zastretý, zaťažuje dôkazné bremeno žalobkyňu, inak povedané práve žalobkyňa je tým účastníkom právneho vzťahu, ktorý musí preukazovať zastretie (simuláciu) iného (disimulovaného) právneho úkonu. 15. Požiadavka, aby súd v civilnom sporovom súdnom konaní vychádzal zo skutočného stavu veci je vyslovená tak v Ústave SR, ako i v jednotlivých ustanoveniach Civilného sporového poriadku a vyjadruje základnú zásadu občianskeho súdneho procesu, t. j. zásadu materiálnej pravdy, ktorá znamená to isté, ako zásada objektívnej pravdy. Je totiž procesnou požiadavkou, aby poznatky súdu o skutočnostiach boli v súlade s objektívnou realitou, pričom pojem skutočný stav veci je totožný s výrazom rozhodné skutočnosti. Pre poznávaciu činnosť súdu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie, teda i pre procesné dokazovanie sú vždy nutné tvrdenia o takých skutočnostiach. To vyplýva z toho, že sa v procese dokazuje súdu pravdivosť tvrdenia o takých skutočnostiach, o ktorých sa súd dozvedá z prednesov strán sporu, z vykonaného dokazovania, ako i inými možnými spôsobmi, pričom zákon stranám ukladá povinnosť objasniť všetky potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú) s tým, že okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena, t. j. v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti spojeným s vyriešením prejudiciálnej otázky platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu, zaťažuje dôkazné bremeno žalobcu preukázať svoje skutkové tvrdenia o neplatnosti právnych úkonov, na základe ktorých došlo k zmene vlastníka nehnuteľnosti. 16. Z uvedeného teda vyplýva, že v civilnom procese v zmysle ust. § 150 ods. 1 C. s. p. vo všeobecnosti platí, že strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, a ak strana túto povinnosť splní, možno uzavrieť, že uniesla bremeno tvrdenia. 17. V posudzovanej veci síce žalobkyňa aj podľa názoru odvolacieho súdu bremeno tvrdenia, že Kúpna zmluva zo dňa 06. 11. 2017 je simulovaným právnym úkonom zastierajúcim zmluvu o pôžičke, pretože uzavretie kúpnej zmluvy nepredstavoval jej právny zámer previesť svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalovanú 1/, ale naopak získať pôžičku, a preto je predmetná kúpna zmluva pre simuláciu neplatná, uniesla, nakoľko však žalobkyňa na preukázanie tvrdených skutočností neoznačila a nenavrhla žiadne dôkazy (dôkazná povinnosť), dospel súd prvej inštancie k správnemu právnemu záveru, že dôkazné bremeno tvrdenia neplatnosti Kúpnej zmluvy zo dňa 06. 11. 2017 pre jej simuláciu neuniesla. 18. Dôkazné bremeno možno charakterizovať ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledok toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie, pretože v rámci dokazovania platí zásada, že každá strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia resp. kto tvrdí, dokazuje (affirmanti in cumbit probatio), inak povedané strana musí preukázať to, čo tvrdí, nakoľko iba vtedy môže súd poňať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. 19. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu právnemu záveru, že Kúpna zmluva zo dňa 06. 11. 2017 bola stranami sporu uzavretá vážne, resp. tento podstatný prvok vôle žalobkyne v nej neabsentoval, nakoľko v konaní pred prvoinštančným súdom nebolo právne relevantným spôsobom preukázané, že vôľou žalobkyne nebolo previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na žalovanú 1/, z dôvodu ktorého je aj kúpna zmluva ako aj na ňu nadväzujúce zmluvy (nájomná zmluva zo dňa 06. 11. 2017, kúpna zmluva zo dňa 27. 04. 2018) absolútne platným právnym úkonom. 20. Odvolací súd sa zároveň stotožnil aj so záverom prvoinštančného súdu, že žalobkyňa v konaní ani vzťahu k preukázaniu tvrdenej simulácie Kúpnej zmluvy zo dňa 06. 11. 2017, resp. disimulácií zmluvy o pôžičke, dôkazné bremeno neuniesla, keď nepreukázala, že Kúpna zmluva, predmetom ktorej bol predaj nehnuteľnosti mala zastierať zmluvu o pôžičke, ktorou sa snažila získať finančné prostriedky na zaplatenie svojich dlhov, a preto opakujúce sa tvrdenia žalobkyne v podanom odvolaní, že jej vôľou bolo získanie pôžičky a nie predaj nehnuteľností, zostali naďalej výlučne v rovine skutkových tvrdení, ktoré však neboli preukázané žiadnymi relevantnými dôkazmi, ktoré by opodstatnenosť jej žaloby preukazovali. 21. Nebolo možné sa stotožniť ani s argumentáciou žalobkyne v podanom odvolaní, že kúpna zmluva a na ňu nadväzujúce zmluvy sú neplatné z dôvodu ich rozporu s dobrými mravmi, nakoľko úmyslom žalovanej 1/ bolo jednoznačne získanie majetkového prospechu nepoctivým spôsobom, pretože kúpou bytu získala hodnotu nepomerne vyššiu ako získala žalobkyňa, s poukazom na právne závery rozsudkov Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 30 Cdo 1776/2007 a sp. zn. 30 Cdo 21/2012, keď samotná skutočnosť, že účastníci kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti sa pri jej uzavretí dohodli na kúpnej cene 50. 000 eur, bez ďalšieho nesignalizuje porušenie dobrých mravov (ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a preto pokiaľ bolo uzavretie kúpnej zmluvy výsledkom dohody jej účastníkov nespätej s konaním priečiacim sa dobrým mravom (konaním contra bonos mores), samotné dojednanie kúpnej ceny v tejto výške nie je v rozpore s dobrými mravmi, nemá spoločensky neakceptovateľné ciele ani dôsledky, ktoré by boli v kolízii s dobrými mravmi (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky to dňa 27. 06. 2019, sp. zn. 3 Cdo 244/2018). 22. Z kúpnej zmluvy vznikne predávajúcemu povinnosť predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúcemu povinnosť predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu (ust. § 588 Občianskeho zákonníka). Cenu treba dojednať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, inak je zmluva neplatná podľa § 40a (ust. § 589 Občianskeho zákonníka). 23. Z dikcie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že dohoda o kúpnej cene je obligatórnou náležitosťou kúpnej zmluvy, pričom výška kúpnej ceny sa v praxi stanovuje spravidla dohodou predávajúceho a kupujúceho, avšak nemusí zodpovedať trhovej cene. Určité zákonné obmedzenie voľnosti dojednávania výšky kúpnej ceny predstavuje ust. § 589 Občianskeho zákonníka, pričom všeobecne záväzným právnym predpisom, na ktorý odkazuje ust. § 589 Občianskeho zákonníka, je zákon č. 18/1996 Z. z. o cenách, avšak ako správne skonštatoval aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, z ustanovení tohto zákona nevyplýva viazanosť alebo obmedzenosť zmluvných strán kúpnej zmluvy pri dojednávaní výšky kúpnej ceny, ktorá nie je upravená cenovým predpisom. Neprieči sa preto zákonu, pokiaľ účastníci kúpnej zmluvy v prípade, na ktorý sa nevzťahuje cenová regulácia, dojednajú kúpnu cenu vo výške, ktorá je vyššia alebo nižšia ako cena obvyklá (trhová). V rámci zmluvnej voľnosti nie je v týchto prípadoch právnym poriadkom zakázané ani dojednanie príliš nízkej kúpnej ceny (laesio enormis), resp. dojednanie, pri ktorom je zvlášť hrubý nepomer medzi plnením a protiplnením pri kúpe nehnuteľností, pretože výlučne skutočnosť, že si účastníci kúpnej zmluvy dohodli príliš nízku kúpnu cenu (v danom prípade 50. 000 eur), nepredstavuje rozpor so zákonom a nezakladá absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. 24. Zmyslom ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom, ktoré možno definovať ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 26. 6. 1997, sp. zn. 3 Cdon 69/96). Súdna prax zaujala názor, že postup súdu podľa uvedeného zákonného ustanovenia má miesto len vo výnimočných situáciách, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je dosiahnutie hospodárskych cieľov či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca motivácia je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva), prípadne kedy je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi účastníkmi, tak na postavení niektorého z nich navonok. Korektív dobrých mravov však nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce z právnych noriem. 25. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1964/40/> patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t. j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého dopredu neobmedzeného okruhu okolnosti. Pri posudzovaní, či konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade, či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne neurčuje z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/> je potrebné urobiť pri starostlivej úvahe, v rámci ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce okolnosti. 26. Dobré mravy sú síce neurčitým právnym pojmom, ktorého obsah je dopĺňaný judikatúrou a často je problematické zistiť, ktoré konkrétne okolnosti možno alebo nemožno subsumovať pod tento pojem. Vo všeobecnosti sa zvykne o dobrých mravoch hovoriť ako o mimoprávnych hodnotách, spoločných určitej spoločnosti na určitom stupni jej vývoja chápaných ako nespochybniteľné minimum slušnosti všetkých spravodlivo uvažujúcich jedincov. Súhlasiť možno aj s chápaním dobrých mravov ako súboru určitých spoločnosťou vytvorených a uznávaných pravidiel slušnosti, ktoré vedú jednotlivcov ako k rešpektovaniu sa navzájom, tak aj k nepoškodzovaniu všeobecných záujmov spoločnosti. Hoci Občiansky zákonník priamo pojem dobré mravy nedefinuje, vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorých sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie, keď posúdenie konkrétneho obsahu pojmu dobré mravy patrí vždy od prípadu k prípadu. 27. Právny úkon sa prieči dobrým mravom úkon (contra bonos mores), ak sa jeho obsah (bez ohľadu na zmluvnú voľnosť tento obsah stanoviť, na to, kto rozpor s dobrými mravmi zavinil, a na to, či druhá strana pri vzniku zmluvy bola v dobrej viere) ocitne v rozpore so všeobecne uznávanou mienkou, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi určuje, aký má byť obsah ich správania, aby bolo v súlade so základnými zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti. Dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr merítkom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania a pod. 28. Posúdenie, či dojednanie príliš nízkej kúpnej ceny, pri ktorom dochádza k zvlášť hrubému nepomeru medzi plnením a protiplnením pri kúpe nehnuteľnosti, je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi, závisí v každej veci na individuálnych skutkových okolnostiach týkajúcich sa predovšetkým vzájomného vzťahu zmluvných strán, a preto súlad právneho úkonu s dobrými mravmi je nutné vždy posudzovať komplexne, so zreteľom na konkrétnu situáciu účastníkov úkonu a s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti. 29. K tvrdeniu žalobkyne, že úmyslom žalovanej 1/ bolo pripraviť ju o byt, t. j. konala v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko vedela, že jej snahou bolo iba získať pôžičku na vyrovnanie dlhov, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie uvádza, že listinné dôkazy, ktoré žalobkyňa v konaní predložila preukazujú pravý opak, nakoľko pokiaľ by bolo úmyslom žalovanej 1/ pripraviť žalobkyňu o obydlie, nesúhlasila by s uzavretím nájomnej zmluvy na dobu určitú (dva roky), ktorou žalobkyni aj po predaji umožnila byt užívať. 30. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku dodáva, že aj osoba s minimálnym právnym vedomím nemôže nechápať rozdiel medzi kúpnou a nájomnou zmluvou, prípadne zmluvou o pôžičke, t. j. ani žalobkyňou tvrdená nízka úroveň jej právneho vedomia, jej nemohla brániť v pochopení obsahu uzavretých zmlúv a musela si byť vedomá toho, že svoj byt predala (06. 11. 2017) a následne uzavrela nájomnú zmluvu (06. 11. 2017), ktorá jej umožnila aj po prevode svojho vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti na žalovanú 1/, v danom byte bývať. 31. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobkyňa v jeden deň (06. 11. 2017) uzavrela najprv Kúpnu zmluvu, ktorou byt v jej výlučnom vlastníctve predala žalovanej a následne nájomnú zmluvu uzavretú na dobu určitú, ktorou jej kupujúca umožnila od 06. 11. 2017 do 06. 11. 2019 daný byt užívať, a preto je nutné opätovne skonštatovať, že žalobkyňa ani v tomto svojom tvrdení dôkazné bremeno neuniesla, keďže úmysel žalovanej 1/ pripraviť ju o jej obydlie nepreukázala, na základe čoho práve naopak odvolací súd zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že dňa 06. 11. 2017, resp. v deň uzatvorenia spornej kúpnej zmluvy došlo aj k uzatvoreniu nájomnej zmluvy medzi tými istými zmluvnými stranami je práve okolnosťou popierajúcou zámer žalovanej 1/ získať majetkový prospech nepoctivým spôsobom, tak ako to uvádza žalobkyňa v podanom odvolaní, pričom nie je možné opomenúť ani skutočnosť, že žalovaná 1/ a následne žalovaná 2/ neukončili nájomný vzťah so žalobkyňou založený práve na základe nájomnej zmluvy zo dňa 06.11.2017 napriek tomu, že žalobkyňa neuhrádza mesačné splátky nájomného. 32. Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúceho všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a nakoľko žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, keď iba zopakovala svoje tvrdenia z prvoinštančného konania, ohľadne ktorých však súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie, a keďže odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje odpovede na všetky argumenty uvádzané žalobkyňou v odvolaní a odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 a ust. § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešným žalovaným 1/ a 2/ priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).