Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/48/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1609204871 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1609204871.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: D. H., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XX, T., zastúpený Nosko & Partners s.r.o., so sídlom Podjavorinskej 2, Bratislava, IČO : 36 860 107 a PM Lawyer, s.r.o., so sídlom Košická 49, Bratislava, IČO: 47 251 387, proti žalovanému: O.. J. P., nar. XX.X.XXXX, bytom Š. XX, T., zastúpený D.. R. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. X, XXX XX T., adresa na doručovanie H. Č..X, XXX XX J. G., o určenie vlastníctva, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 12.03.2019, č.k. 6C/371/2009-479, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Malacky zo dňa 30.08.2019, č.k. 6C/371/2009-542, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa m e n í tak, že žaloba sa zamieta. II. Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozhodnutím ( v poradí druhým) súd prvej inštancie určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností, nachádzajúcich sa v katastrálnom území E., zapísaných na LV č. XXX Okresného úradu Malacky, katastrálneho odboru, ako parcely registra „C“ č. XXX/X - orná pôda o výmere 976 m2 a parc. č. XXX/X - orná pôda o výmere 976 m2, a to v podiele jednej dvanástiny (1/12) vo vzťahu k celku (výrok I), a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku ( výrok II). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 39, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132a ods. 1, § 134 ods. 1 a 3, § 135a ods. 1, 2, 4, § 451 ods. 2, § 507a ods. 3, § 872 ods. 6 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Vecne rozhodnutie zdôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca a aj jeho právny predchodca splnili podmienky nevyhnutné pre uplatnenie vlastníckeho práva vydržaním v podiele 1/12 k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území E., zapísaných na LV č. XXX Okresného úradu Malacky, katastrálneho odboru, ako parcely registra „C“ č. XXX/X - orná pôda o výmere 976 m2 a parc. č. XXX/X - orná pôda o výmere 976 m2 (ďalej len „nehnuteľnosti“). Vzhliadol na to, že medzi právnym predchodcom žalobcu neb. D. H. st. a jeho súrodencami J. H., I. M. rod. H., H. H., E. R., S.. H. I. Š. H. došlo v roku 1969 k uzavretiu kúpnej zmluvy o čom svedčí listina označená ako „Uznesenie“. Predmetom tohto „Uznesenia“ bol odpredaj „rodičovskej čiastky v dome a v záhrade pod parcelným č.XXX ako dom pod p. č. XXX, záhrady vl. XXX/X a parc. č. XXX ako dvor a hospodárske stavisko“ zo strany súrodencov právneho predchodcu žalobcu, ktorú mali každý na týchto nehnuteľnostiach. Podľa obsahu túto listinu posúdil ako kúpnu zmluvu, ktorou piati súrodenci právneho predchodcu žalobcu D. H. st. odpredali svoje spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam - rodinnému domu s príslušenstvom a záhrade v E.. Skutočnosť, že súčasťou týchto odpredávaných nehnuteľností boli aj podiely súrodencov právneho predchodcu žalobcu na parc. č. XXX resp. podiely na parc. č. XXX/X I. XXX/X mal za preukázané z výpovede svedkyne I. H.. Svedkyňa potvrdila, že obe tieto záhrady, záhrada H.Š. a záhrada svedkyne boli vždy oplotené samostatne ako parcela č. XXX/X I. Č.. XXX/X. Rodina H. užívala vždy parc. č. XXX/X a rodina Š. užívala vždy parc. č. XXX/X. Predmetné skutočnosti potvrdila i svedkyňa L. Š., ktorá potvrdila vo výpovedi, že parc. č. XXX/X užívala rodina D. H. st. : „Pod touto parcelou mali rodinný dom, kde všetci bývali a po smrti neb. D. H. st. tam zostal bývať žalobca a túto parcelu obhospodaroval on. Ide o záhradu, ktorá je za ich domom“. Parc. č. XXX bola vždy v podiele polovice vo vlastníctve rodiny H. tak, ako to vyplýva či už z PK vl. č. 47, neskôr z PK vl. č. XXX. Bola taktiež predmetom dedenia po právnych predchodcov žalobcu, ako i predmetom dedenia v podiele 1/2 ako aj po právnych predchodcoch. Napriek tomu, že Uznesenie nikdy nebolo registrované štátnym notárstvom, mal za to, že došlo k omylu, keďže v texte Uznesenia bola uvedená záhrada, avšak všetci účastníci tejto kúpnej zmluvy záhradu, okrem ostatných nehnuteľností, vždy ponímali ako parcelu č. XXX, resp. č. XXX/X I. Č.. XXX/X. Súd prvej inštancie mal za to, že uvedené mohlo vyvolať dojem pre právneho predchodcu žalobcu a aj pre žalobcu, že odkúpil nie len dom a parcely tam príslušné, ale aj záhradu a to hlavne z dôvodu, že záhrada - parcela č. XXX/X nikdy nebola oficiálne záhradou, ale bol to len strmý briežok ako prístupová cesta k skutočnej záhrade pri tomto dome, a to k parc. č. XXX/X. Na základe uvedeného súd prvej inštancie ustálil, že na strane žalobcu sa jednalo o omyl spočívajúci v predmete, kedy sa domnieval, že vlastníkom tých spoluvlastníckych podielov k záhrade, ktoré jeho otec nadobudol na základe vyššie opísanej kúpnej zmluvy označenej ako „Uznesenie“ sa stal v rámci dedičského konania po svojom otcovi, mysliac si, že záhrada, ktorá je tam uvedená, je hlavnou záhradou, ktorú užíval tak jeho otec, ako aj on sám, a teda že ju aj zdedil. Zohľadnil skutočnosť, že v osvedčení o dedičstve je ako predmet dedičstva označená záhrada pod parc. č. XXX/X, čo žalobcovi nebolo známe, pričom ako záhradu ich rodina ako i susedia Š. vždy označovali parcelu č. XXX/X I. Č.. XXX/X a nie parcelu č. XXX/X, ktorá v skutočnosti záhradou nie je. O skutočnosti, že došlo k omylu v predmete sa žalobca dozvedel až keď malo dôjsť k vyporiadaniu jeho podielového spoluvlastníctva k parcelám č. XXX/X a XXX/X s L. Š.. Mal tak za to, že tieto okolnosti jednoznačnej svedčia o dobromyseľnosti žalobcu, že mu aj spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/12 k parcelám č. XXX/X I. XXX/X, ktorého vlastníkom je v súčasnosti žalovaný, patrí. Túto skutočnosť potvrdili všetci právni nástupcovia jeho otca D. H. st., obec E. ako aj svedkyňa L. Š., ako i pôvodne žalovaný M. M., ktorý tento podiel nadobudol v dedičskom konaní. Vyhodnotil, že na strane právneho predchodcu žalobcu i žalobcu sa jednalo o omylom ospravedlniteľný, keďže obaja boli dobromyseľní v tom, že právny predchodca žalobcu nadobudol predmetné nehnuteľnosti tak, ako sa dohodol so svojimi súrodencami. Všetci predávajúci t.j. súrodenci právneho predchodcu žalobcu a aj ich právni nástupcovia trvalo rešpektovali skutočnosť, že vlastníkom rodinného domu s príslušenstvom a aj záhrady (parc. č. XXX/X a parc. č. XXX/X) je právny predchodca žalobcu. Keď žalobca a jeho súrodenci pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k záhrade (parcela č. XXX/X a XXX/X) s L. Š. zistili, že k zápisu vlastníctva do pozemkovej knihy na základe vyššie opísanej kúpnej zmluvy nedošlo, boli všetci súrodenci právneho predchodcu žalobcu, resp. ich právni nástupcovia, ochotní potvrdiť a aj prehláseniami a právnymi úkonmi potvrdili, že za vlastníka polovice záhrady (parcela č. XXX/X a č. XXX/ X) vždy považovali na základe kúpnej zmluvy D. H. st., pričom im bolo známe, že tento mal vysporiadať rodinné majetkové vzťahy tak, že mal previesť vlastnícke právo k polovici záhrady na žalobcu. Tieto skutočnosti potvrdila aj obec E. a svedkovia vypočutí v konaní L. Š. O. E.S. R. S.. H. v prehlásení, ktorá ako posledná žijúca z účastníkov kúpnej zmluvy („Uznesenia“) uviedla, že vôľou účastníkov predmetnej kúpnej zmluvy zo dňa 06.07.1969 bol predaj spoluvlastníckych podielov súrodencov na rodinnom dome a záhrade (v súčasnosti parcele č. XXX/X I. XXX/X) ich bratovi D. H. st., pričom tento za prevádzané podiely riadne zaplatil kúpnu cenu. Žalobca nedostatok, t.z. skutočnosť, že nebol zapísaný ako vlastník polovice záhrady konvalidoval darovacími zmluvami a v prípade sestry právneho predchodcu žalobcu - I. M. rod. H., formou spísania notárskej zápisnice o vydržaní spoluvlastníckeho podielu na predmetných parcelách po neb. I. M. rod. H.. Súd prvej inštancie vzhliadol na to, že žalovaný zabezpečoval dodatočné dedičské konania po zomrelých súrodencoch H. a inicioval dodatočné dedičské konanie po neb. I. M. S.. H., kde v rámci dedičstva zastupoval dedičov I. M. a zahrnul do predmetu dedičstva aj spoluvlastnícky podiel na parcelách č. XXX/X I. Č.. XXX/X, hoci vedel, že tento podiel už vydržal žalobca. Pričom v danom čase sám M. M. opakovane prehlásil, že sa necíti byť vlastníkom predmetných podielov na parc. č. XXX/X I. Č.. XXX/X, keďže mal vedomosť o tom, že jeho matka predala svoj spoluvlastnícky podiel svojmu bratovi - otcovi žalobcu, o čom mal žalovaný taktiež vedomosť. Následne žalovaný uzavrel s M. M. kúpnu zmluvu, na základe ktorej bol napokon zapísaný ako podielový spoluvlastník par. č. XXX/X a parc. č XXX/X v podiele 1/12-iny. Z uvedeného súd vyvodil, že takýmto konaním si žalovaný mienil zabezpečiť pozíciu podielového spoluvlastníka na parc. č. XXX/X I. Č.. XXX/X, keďže súd mal v konaní preukázané, že žalovaný mal záujem kúpiť nielen od žalobcu ale aj od rodiny Š. záhrady t. j. predmetné parcely. V konaní mal súd preukázané, že žalovaný spolupracoval s bratom žalobcu D. H., ktorý podľa dohody so žalobcom a sestrou E. nadobudol rodinný dom s priľahlými pozemkami s výnimkou záhrady (parcely č. XXX/X I. XXX/X) a zrejme z toho dôvodu spoluvlastnícky podiel po neb. I. M., ktorý žalobca vydržal na ostatnom majetku (dom, dvor a pod) do dodatočného dedičského konania po I. M. zahrnutý nebol a bol zahrnutý len majetok žalobcu (teda spoluvlastnícky podiel na parcelách č. XXX/X I. XXX/X) - hoci z právneho hľadiska išlo o identickú situáciu. Podstatnú časť týchto skutočností potvrdil aj sám žalovaný vo svojej výpovedi. Mal za to, že takéto konanie žalovaného nemôže požívať ochranu a je v rozpore s dobrými mravmi, preto kúpnu zmluvu uzavretú medzi žalovaným a M. M. vyhodnotil ako absolútne neplatnú, a to v časti prevodu podielu 1/12-iny na parc. č. XXX/X I. Č.. XXX/X. Poukázal na zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet (každý môže na druhého preniesť iba toľko práva koľko má) - keďže na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že M. M. nemohol byť vlastníkom predmetného spoluvlastníckeho podielu 1/12-iny na parc. č. XXX/X I. Č.. XXX/X z dôvodu predaja predmetného spoluvlastníckeho podielu matkou M.P. M. - I. M. S.. H., a to na základe kúpnej zmluvy zo dňa 06.07.1969 a do samotného dodatočného dedičského konania po I. M. S.. H. parcely č. XXX/X I. XXX/X, tento podiel nemal byť zahrnutý. Predmetom dodatočného dedičského konania po I. M. rod. H. nebol spoluvlastnícky podiel na rodinnom dome súp. č. XXX na par. č. XXX, par. č. XXX, par. č. XXX/X ani par. č. XXX, nachádzajúce sa v E., i napriek tomu, že všetci súrodenci D. H. staršieho ako aj sám D. H. st. pôvodne vlastnili každý spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/6 aj na týchto nehnuteľnostiach. Poukázal na to, že zo strany žalovaného došlo aj k porušeniu ustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo. Toto predkupné právo nebolo vo vzťahu k žalobcovi uplatnené ani zo strany M. M. a ani zo strany žalovaného, ktorý sám dal vyhotoviť kúpnu zmluvu. Keďže v danom prípade ide o relatívnu neplatnosť kúpnej zmluvy v jej časti a žalobca si toto predkupné právo neuplatnil, súd na túto skutočnosť neprihliadal. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca splnil zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k podielu 1/12-tiny na parc. č. XXX/X a parc. č. XXX/X v kat. úz. E.. Tvrdenie žalovaného v konaní, že žalobca v skutočnosti predmetné parcely nikdy neužíval, ale užíval ich jeho brat D. H., bolo vyvrátené tak vyhláseniami dedičov po neb. I. M. a právnych nástupcov týchto dedičov, ktoré robili pre účely vydržania, ako aj svedeckou výpoveďou spoluvlastníčky L. Š., svedkyne I. H.. Svedok D. H. vo výpovedi sám potvrdil, že predmetné parcely neužíval, pretože bol viackrát vo výkone trestu a to hlavne v prvých 10 rokoch po smrti ich otca D. H.. Túto skutočnosť mal súd preukázanú aj z výpovede svedkyne E. E. - dcéry neb. I. M.. Mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu neb. D. H. podiel 1/12-tiny na parc. č. XXX/X I. H.. Č.. XXX/X užíval riadne od roku 1969 v dobrej viere, že mu podiel na týchto parcelách vlastnícky patrí. Aj napriek prehláseniam dedičov a právnych nástupcov neb. I. M., že počas života neb. D. H. daroval podiel na parc. č. XXX/X I. H.. Č.. XXX/X žalobcovi, súd v súlade s osvedčením o vydržaní a výpoveďami svedkov vo veci vypočutých, dospel k záveru, že podiel na týchto parcelách užíval neb. D. H. až do svojej smrti v roku XXXX a po jeho smrti vstúpil do tejto dobromyseľnej držby žalobca. Aj keď Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. účinný od 01.04.1964 vydržanie vôbec neupravoval, k vydržaniu na strane právneho predchodcu žalobcu došlo na základe novely Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 131/1982 Zb. s účinnosťou od 01.01.1983, ktorá inštitút vydržania opätovne zaviedla. Keďže v danom prípade nešlo o stavebný pozemok, ktorý bolo možné vydržať len do osobného užívania, došlo na strane právneho predchodcu žalobcu k riadnemu vydržaniu podielu 1/12-tiny na parc. č. XXX/X a parc. č. XXX/X v kat. úz. E.. Vydržacia lehota začala plynúť v roku 1969 a uplynula so zreteľom na novelu Občianskeho zákonníka § 872 ods. 6 zák. č. 509/1991 Zb. najneskôr 01.01.2000. Na základe týchto skutočností súd žalobe žalobcu vyhovel v plnom rozsahu a určil, že žalobca je vlastníkom parcely registra „C“ , parcela č. XXX/X - orná pôda o výmere 976 m2 a parc. č. XXX/X - orná pôda o výmere 976 m2, a to v podiely jednej dvanástiny (1/12) vo vzťahu k celku. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Nakoľko bol žalobca v konaní plne úspešný, súd mu priznal náhradu trov vo výške 100%. S tým, že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia. 3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, dôvodiac ust. § 365 ods. 1 písm. h), f), e) C.s.p.. Namietal, že nadobudol nehnuteľnosť zákonným spôsobom t.j. kúpnou zmluvou, zaplatením kúpnej ceny, túto skutočnosť potvrdila aj svedkyňa I. E., S.. M.. Dedičia tieto skutočnosti nepopreli. Predávajúci M. M.T. nadobudol vlastnícke právo na základe právoplatného rozhodnutia Osvedčenia o dedičstve č. XXD/XXX/XXXX-XX-C. XX/XX, zo dňa 15.11.2006, právoplatné 01.12.1006. Namietal, že v prípade žalobcu absentuje oprávnenosť držby, ktorá musí byť podložená určitou skutočnosťou napr. zaplatením kúpnej ceny, dohody, darovacia zmluva a podobne. To, že chýba spomínaná držba k predmetnej nehnuteľnosti na strane žalobcu vyplýva z jeho tvrdení, že pozemky boli vo vlastníctve otca - právneho predchodcu. Uvedené tvrdenie nie je presvedčivé, čoho dôkazom je skutočnosť, že pozemky - podiely vlastnícky patriace žalovanému neboli predmetom dedičského konania po právnom predchodcovi žalobcu (Osvedčenie o dedičstve 31D 2007/2005 Dnot 182/2005 z 25.10.2005). Žalobca rovnako nepreukázal, že za uvedené nehnuteľnosti platil daň z nehnuteľností. Žalobca pozemky neužíval, od roku 1980 býva v Bratislave, je invalidný dôchodca. Prehlásenia nachádzajúce sa v spise nemajú oporu v platnom právnom poriadku, vydali ich osoby, ktoré neboli v prvej skupine dedičov v dedičskom konaní novoobjaveného majetku v roku 2006 ani nevedeli o existencii nehnuteľností. Upriamil pozornosť na to, že súd nevypočul všetkých nástupcov po nebohej I. M. S.. H.. K výpovedi svedkyne I. E. S.. M. uviedol, že táto nepreukázala žiadne relevantné skutočnosti. Rovnako D. H. uviedol, že žalobca nehnuteľnosti neužíval a neužíva, nepotvrdil kúpu pozemkov od I. M. S.. H., resp. jej právneho nástupcov v prospech nebohého otca, ani darovanie žalobcovi. Upriamil pozornosť na to, že po nebohom D. H. ako dedičia podľa zákona v I. skupine sú E. T. rod. H. D. H. I. D. H., preto v prípade vlastníctva nehnuteľnosti prichádzajú do úvahy ako dedičia v spoluvlastníctve všetci a nie iba žalobca, nakoľko medzi nimi k žiadnej dohode nedošlo. Žalobca nepreukázal, že uhrádzal daň z nehnuteľností za pozemky p.č. XXX/X a p.č. XXX/X, ktoré sú predmetom sporu od roku 1969 ani nepredložil doklad, že mu jeho súrodenci svoje podiely darovali. Namietal, že žalobca nepreukázal ani existenciu naliehavého právneho záujmu, čo sa v prípade vydržania vyžaduje. Konštatoval, že v danom prípade neboli splnené podmienky vydržania, najmä oprávnenosť držby, žalobca nepredložil písomnú formu zmluvy o prevode nehnuteľností od I. H., ktorú vyžadovalo ust. § 6 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to pod sankciou je neplatnosti. Na preukázanie dôvodnosti odvolania odvolateľ k odvolaniu pripojil ďalšie listinné doklady. V závere uviedol, že sa súd prvej inštancie v rozhodnutí dostatočne nezaoberal jeho argumentáciou, rozhodnutie je zmätočné, nepreskúmateľné a nezrozumiteľné. Na základe uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. 4. K odvolaniu žalovaného sa podaním zo dňa 05.08.2019 vyjadril žalobca a uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne. Nakoľko predmetom konania bolo nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti vydržaním, preto žalovaným tvrdený spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva pre posúdenie veci nebol rozhodujúci. Bol to práve žalovaný, ktorý majúc vedomosť o tom, že sporný spoluvlastnícky podiel má byť predmetom vydržania a a predávajúci M. M. v skutočnosti tento za svoje vlastníctvo ani nepovažoval a bol žalovaným uvedený do omylu, tieto skutočnosti vedú k záveru, že spravodlivosť je na jeho strane. Poukázal na to, že v konaní pred súdom prvej inštancie vyčerpávajúcu popísal všetky okolnosti, za ktorým malo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva ním, resp. následne jeho otcom. Skutočnosť, že predmetný spoluvlastnícky podiel nebol predmetom dedenia vychádzal z omylu v predmete, keď on aj svedkovia potvrdili, že za „záhradu“ v rodine vždy považovali podiel na parcele č. XXX (S.. XXX/X, XXX/X), preto nemohol byť notárom ani zahrnutý do dedičstva. Vyhlásenia o nadobudnutí vlastníckeho práva k spornému spoluvlastníckemu podielu, potvrdili ním uvádzané skutočnosti, vediac o vysporiadaní vlastníckeho práva k predmetnému pozemku a o jeho vlastníctve spoluvlastníckych podielov na tomto pozemku. Pokiaľ išlo o žalovaným namietané nevykonané dôkazy uviedol, že tieto neboli navrhnuté a nebol ich preto dôvod vykonať. Pričom výpoveď Jána Pšenku bola zjavne účelovou, nakoľko jeho vzťah k súrodencom nie je dobrý. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného o nepreukázaní jeho dohody so súrodencami ani o nepreukázaní faktickej držby dotknutého pozemku, nakoľko uvedené preukázal v konaní listinnými dôkazmi a svedeckými výpoveďami. Pričom pri vydržaní sa nepreukazuje naliehavý právny záujem na určení, tak ako nesprávne tvrdil žalovaný. Vo vzťahu k listinným dokladom predloženým žalovaným v odvolacom konaní uviedol, že dokazovanie bolo riadne skončené a nemožno na nové dôkazy prihliadnuť. Na základe uvedeného žiadal napadnuté rozhodnutie potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 5. K vyjadreniu žalobcu sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 21.11.2019 a uviedol, že pravdivosť jeho tvrdení bola preukázaná dôkazmi. Mal za to, že nehnuteľnosť nadobudol zákonným spôsobom a žalobca nepreukázal dôvodnosť žaloby. 6. K vyjadreniu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 24.01.2020 poukázal na to, že konanie prebieha od roku 2009, preto mal žalovaný niekoľko rokov na predkladanie dôkazov. Predkladanie ďalších dôkazov v konaní zo strany žalovaného tak smeruje len k predlžovaniu sporu. Osvedčenie o dedičstve 38 D/351/2006, Dnot/55/2006 po nebohom H. H., ktoré nadobudlo právoplatnosť v roku 2006, mohol žalovaný predložiť počas konania. Podstatným dôkazom, ktorý potvrdzuje, že súrodenci D. H. st. skutočne predali svoje podiely na sporných nehnuteľnostiach je Prehlásenie E. R. S.. H. zo dňa 17.06.2005, ktorá bola poslednou žijúcou zo súrodencov, ktorí v roku 1969 spísali „Uznesenie“ a nakoniec aj Darovacia zmluva zo dňa 16.06.2005, kde je darcom E. R. rod. H.. Žalovaný nemohol nadobudnúť sporný podiel zákonným spôsobom, keďže nie je možné nadobudnúť vlastníctvo od nevlastníka. M. M. sa opakovane vyjadril, že sa necíti byť vlastníkom sporného podielu na nehnuteľnostiach nakoľko má vedomosť o tom, že jeho matka predala svoj podiel na predmetných nehnuteľnostiach svojmu bratovi D. H. st. a do dodatočného dedičského konania sa predmetný podiel dostal omylom, keďže v danom čase už bol vydržaný Jozefom H. ml.. Konanie žalovaného bolo konaním proti dobrým mravom, preto kúpna zmluva uzavretá medzi žalovaným a M. M. je absolútne neplatná. 7. K vyjadreniu žalobcu sa žalovaný vyjadril podaním zo dňa 04.04.2020 a uviedol, že Osvedčenie o dedičstve 38D/351/2006, Dnot 55/2006 po nebohom H. H. nie je novým dôkazom v konaní, tento dôkaz sa nachádza v spise, ale súd prvej inštancie sa ním nezaoberal, čo je vadou konania. Žalobca nepreukázal, že na neho prešlo vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, ani nepreukázal porušenie jeho právnej povinnosti. 8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods.1 a 378 ods. 1 C.s.p. O odvolaní žalovaného rozhodoval s nariadením odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p., na ktorom zopakoval vykonané dokazovanie v potrebnom rozsahu, s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.) a po vyhodnotení skutočností uvádzanými stranami sporu v priebehu nariadeného odvolacieho pojednávania dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je podané dôvodne. 9. Podľa § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení platnom od 1.4.1983), kto s vecou nakladá ako so svojou a so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný, že mu vec patrí, má pokiaľ nie je ustanovené inak - obdobné práva na ochranu, aké má vlastník veci. 10. Podľa § 135a ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení platnom od 1.4.1983), vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne občan aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu. 11. Podľa § 135a ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení platnom od 1.4.1983), ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorý má občan nepretržite v držbe desať rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania, nadobúda vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti štát; občan nadobúda právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku v rozsahu uvedenom v § 200. Ak výmera pozemku je väčšia než najvyššia prípustná výmera podľa § 200 a ak podľa územného plánu alebo územného rozhodnutia možno prenechať do osobného užívania viac častí tohto pozemku, má občan právo vybrať si len jednu z týchto častí, ku ktorej sa potom ako k samostatnému pozemku dohodou zriadi právo osobného užívania. 12. Podľa § 135a ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení platnom od 01.04.1983), do doby podľa odsekov 1 a 2 si občan môže započítať dobu, po ktorú jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu. 13. Podľa § 507a ods. 3 Občianskeho zákonníka (v znení platnom od 01.04.1983), do času uvedeného v ustanovení § 135a sa započíta aj čas, po ktorý občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe ( § 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu ( § 135a ods. 2 pred 1. aprílom 1983; tento čas sa však neskončí skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa). 14. Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka ( v znení od 01.01.1992), držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba. 15. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ( v znení od 01.01.1992), ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. 16. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka ( v znení od 01.01.1992), oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. 17. Podľa § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka ( v znení od 01.01.1992), do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. 18. Podľa § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka ( v znení od 01.01.1992), ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku podľa tohto zákona, kde na základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemku, môže si oprávnená osoba započítať čas, po ktorý jej právny predchodca mal pozemok v nepretržitej držbe aj pred účinnosťou tohto zákona. 19. Na odvolacom pojednávaní nariadenom odvolacím súdom na deň 29.09.2021 žalovaný uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava podaného odvolania a žalobca poukázal na svoje vyjadrenie k odvolaniu žalovaného. Odvolací súd na odvolacom pojednávaní dňa 29.09.2021 zopakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu a vo veci rozhodol. 20. Vo vzťahu k námietkam odvolateľa, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.), dôvodiac tým, že súd prvej inštancie nevypočul všetkých nástupcov po nebohej I. M. S.. H., odvolací súd uvádza. Sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou strán sporu. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať ( § 120 O.s.p., § 132 ods. 1 C.s.p.). Uvedené ustanovenie stanovuje teda aj dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu, zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť týchto skutkových tvrdení. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží teda na tej strane sporu, ktorá z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Preskúmaním obsahu spisu nemal odvolací súd za preukázané, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie navrhol vykonanie dôkazu výsluchom všetkých nástupcov po nebohej I. M. S.. H., preto keď žalovaný takýto dôkaz v konaní nenavrhol, súd takýto dôkaz ani nemohol vykonať ani rozhodnúť o tom, či dôkaz pripúšťa alebo nepripúšťa (§ 185 ods. 1 C.s.p.). Vzhľadom k uvedenému posúdil odvolací súd odvolaciu argumentáciu žalovaného v tejto časti ako nedôvodnú. 21. Na preukázanie dôvodnosti odvolania odvolateľ k odvolaniu pripojil aj ďalšie listinné doklady, a to Rozhodnutie Štátneho notárstva Bratislava - vidiel D 112/80-10 zo dňa 15.02.1980 a osvedčenie o dedičstve sp.zn. 38D/351/2006, Dnot 55/2006. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolané použiť len za splnenia podmienok uvedených v ust. § 366 C.s.p.. Z obsahu podania žalovaného nevyplýva, že by navrhovaný dôkaz nemohol navrhnúť v konaní pred súdom prvej inštancie. Nakoľko žalovaný do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej nenavrhoval vykonať uvedený dôkaz a jeho vykonanie žiadal až v odvolacom konaní, odvolací súd mohol takýto dôkaz (novotu) pripustiť (prihliadať naň) len za splnenia podmienok uvedených v § 366 C.s.p.. Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy (t.j. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie) iba za podmienok ust. § 366 C.s.p.. Odvolací súd je totiž viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 C.s.p.). Doplniť dokazovanie však môže odvolací súd (ako už bolo uvedené) iba za podmienok uvedených v § 366 (§ 384 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd teda môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla, ako aj doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 C.s.p., keď pôjde o tzv. novoty v odvolacom konaní. Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak - sa týkajú procesných podmienok, - sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, - má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo - ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Z uvedeného potom pre posudzovaný prípad znamená, že nové dôkazy predložené žalovaným v odvolacom konaní (pripojené k odvolaniu a ktoré neboli doteraz použité, ani ich vykonanie navrhnuté žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie) by mohol odvolací súd akceptovať, len ak by sa týkali procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ak by nimi žalovaný preukazoval, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ak ich žalovaný bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. V danej veci sa však žalovaným navrhnutý dôkaz netýka procesných podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, a žalovaný ním nepreukazuje ani skutočnosť, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pod takouto vadou sa v zmysle ustálenej súdnej praxe totiž rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktorých dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej. V danej veci však nedošlo v konaní pred súdom prvej inštancie k porušeniu žiadnych procesných práv žalovaného. Do úvahy napokon neprichádza ani situácia, že by žalovaný nemohol tento dôkaz bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Nemožnosťou označenia alebo predloženia skutočností alebo dôkazov bez viny účastníka súdneho konania treba rozumieť nemožnosť ich procesného uplatnenia v procese dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie, t.j. situáciu, keď účastník (strana sporu) konania nemohol bez svojej viny skutočnosti alebo dôkazy označiť alebo predložiť, pretože o nich nevedel a ani inak z procesného hľadiska nezavinil nesplnenie svojej povinnosti ich tvrdenia alebo predloženia. Procesným uplatnením treba pritom rozumieť podanie účastníka (strany sporu), ktorým takú skutočnosť alebo dôkaz označil pre účely jeho zaobstarania, vykonania a vyhodnotenia. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaným navrhovaný dôkaz, ktorého vykonanie navrhoval v podanom odvolaní potom predstavuje neprípustný prostriedok procesného útoku a procesnej obrany v odvolacom konaní (neboli splnené podmienky na doplnenie dokazovania odvolacím súdom podľa § 366 C.s.p.), v dôsledku čoho, odvolací súd na neho pri svojom rozhodovaní neprihliadal. Odvolací súd tak rozhodol podľa skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie Na preukázanie dôvodnosti odvolania odvolateľ k odvolaniu pripojil aj ďalšie listinné doklady, a to Rozhodnutie Štátneho notárstva Bratislava - vidiel D 112/80-10 zo dňa 15.02.1980 a osvedčenie o dedičstve sp.zn. 38D/351/2006, Dnot 55/2006. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolané použiť len za splnenia podmienok uvedených v ust. § 366 C.s.p.. Z obsahu podania žalovaného nevyplýva, že by navrhovaný dôkaz nemohol navrhnúť v konaní pred súdom prvej inštancie. Nakoľko žalovaný do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej nenavrhoval vykonať uvedený dôkaz a jeho vykonanie žiadal až v odvolacom konaní, odvolací súd mohol takýto dôkaz (novotu) pripustiť (prihliadať naň) len za splnenia podmienok uvedených v § 366 C.s.p.. Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy (t.j. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie) iba za podmienok ust. § 366 C.s.p.. Odvolací súd je totiž viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 C.s.p.). Doplniť dokazovanie však môže odvolací súd (ako už bolo uvedené) iba za podmienok uvedených v § 366 (§ 384 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd teda môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla, ako aj doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 C.s.p., keď pôjde o tzv. novoty v odvolacom konaní. Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak - sa týkajú procesných podmienok, - sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, - má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo - ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Z uvedeného potom pre posudzovaný prípad znamená, že nové dôkazy predložené žalovaným v odvolacom konaní (pripojené k odvolaniu a ktoré neboli doteraz použité, ani ich vykonanie navrhnuté žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie) by mohol odvolací súd akceptovať, len ak by sa týkali procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ak by nimi žalovaný preukazoval, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ak ich žalovaný bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. V danej veci sa však žalovaným navrhnutý dôkaz netýka procesných podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, a žalovaný ním nepreukazuje ani skutočnosť, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pod takouto vadou sa v zmysle ustálenej súdnej praxe totiž rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktorých dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej. V danej veci však nedošlo v konaní pred súdom prvej inštancie k porušeniu žiadnych procesných práv žalovaného. Do úvahy napokon neprichádza ani situácia, že by žalovaný nemohol tento dôkaz bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Nemožnosťou označenia alebo predloženia skutočností alebo dôkazov bez viny účastníka súdneho konania treba rozumieť nemožnosť ich procesného uplatnenia v procese dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie, t.j. situáciu, keď účastník (strana sporu) konania nemohol bez svojej viny skutočnosti alebo dôkazy označiť alebo predložiť, pretože o nich nevedel a ani inak z procesného hľadiska nezavinil nesplnenie svojej povinnosti ich tvrdenia alebo predloženia. Procesným uplatnením treba pritom rozumieť podanie účastníka (strany sporu), ktorým takú skutočnosť alebo dôkaz označil pre účely jeho zaobstarania, vykonania a vyhodnotenia. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaným navrhovaný dôkaz, ktorého vykonanie navrhoval v podanom odvolaní potom predstavuje neprípustný prostriedok procesného útoku a procesnej obrany v odvolacom konaní (neboli splnené podmienky na doplnenie dokazovania odvolacím súdom podľa § 366 C.s.p.), v dôsledku čoho, odvolací súd na neho pri svojom rozhodovaní neprihliadal. Odvolací súd tak rozhodol podľa skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 22. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku odvolateľa, že žalobca nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu, čo sa v prípade vydržania vyžaduje. Nakoľko vo veci žalobca žiada o určenie svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, má na požadovanom určení naliehavý právny záujem, pretože súdnym rozhodnutím určujúcim vlastnícke právo zaznamenané do katastra nehnuteľností sa dosiahne stav súladu (zhody) medzi právnym stavom a stavom zapísaným (evidovaným) v katastri nehnuteľností, čím by došlo k odstráneniu neistoty v právnom postavení žalobcu. V danom prípade tak má odvolací súd za preukázanú naliehavosť právneho záujmu na určení, preto bolo dôvodným skúmať žalobu podľa hmotnoprávnych ustanovení Občianskeho zákonníka. 23. Vo vzťahu k žalovaným uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p., odvolací súd uvádza. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. 24. V podanom odvolaní odvolateľ uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. (že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.) Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 25. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bolo posúdenie, či na strane žalobcu a jeho právneho predchodcu boli splnené podmienky vydržania podielu 1/12-tiny na nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX, k. ú. E., ako parc. č. XXX/X I. Č.. XXX/X(ďalej len „nehnuteľnosť“). Vydržanie patrí medzi originárne formy nadobudnutia vlastníctva práva, a to za podmienky, že držba držiteľa bola oprávnená a vykonávaná po zákonom stanovenú dobu. Tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991). Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Nie je však vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného, či neplatného). Je potrebné však vziať vždy v úvahu, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí (rozhodnutie NS SR, sp. zn. 7Cdo 12/2011 z 29. februára 2012). Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je vlastníkom držanej veci. Ospravedlniteľným omylom môže byť omyl skutkový aj právny. Pričom subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. 26. Odvolacia argumentácia odvolateľa smerovala k absencii oprávnenosti držby tak na strane právneho predchodcu žalobcu ako i žalobcu samotného. Skutkové tvrdenia žalobcu vo vzťahu k vydržaniu podielu 1/12 na parc. č. XXX/X I. H.. Č.. XXX/X boli založené na tom, že vstúpil do oprávnenej držby po právnom predchodcovi, a to na základe omylu v predmete, že sa vlastníkom týchto spoluvlastníckych podielov v záhrade stal v rámci dedičského konania po právnom predchodcovi. Pričom tak on ako i jeho právny predchodca oprávnenosť držby odvodzovali od ospravedlniteľného omylu, že na základe Uznesenia zo dňa 06.07.1969 ( „Uznesenie“) nadobudol jeho právny predchodca aj pozemky, na ktorých sa nachádzala hlavná záhrada, t.j. aj parcelu č. XXX, majúc za to, že všetci účastníci tejto kúpnej zmluvy ako záhradu, okrem ostatných nehnuteľností, vždy ponímali parcelu č. 600 (pozemok p. č. XXX/X a p.č. XXX/X). V konaní nebolo sporným, že od roku 1949 boli vlastníkmi parc. č. XXX - roľa pod G. o výmere 1953 m2 Š. H., D. H., I. H., H. H. H., J. H. I. E. H., každý v podiele 2/24-tiny titulom dedenia (1/24 + 1/24) a od roku 1963 na základe kúpnej zmluvy nadobudli na predmetnej nehnuteľnosti podiel XX/XX D. Š. I. L. Š.. Pri skúmaní dobromyseľnosť na strane právneho predchodcu žalobcu bolo potrebné vychádzať z obsahu Uznesenia, v ktorom sa súrodenci H.Š. (Š. H., D. H., H. H. H., J. H., E. R. S.. H. ) dohodli, že D. H. predajú každý svoj podiel na rodičovskom majetku ( „svoju rodičovskú čiastku“) - dom a záhradu pod parcelným číslom vo vložke 123 ako dom so súp. č. XXX, vložka 122 ako záhrada 124 ako dvor a hospodárske stavisko. Z doslovného znenia „ Uznesenia“ je tak zrejmou vôľa súrodencov právneho predchodcu žalobcu previesť na právneho predchodcu žalobcu tam špecifikované nehnuteľnosti, a to konkrétne tam uvedený dom a záhradu pod parcelným číslom vo vložke 123 ako dom so súp. č. XXX, vložka 122 ako záhrada 124 ako dvor a hospodárske stavisko. K dovŕšeniu vecnoprávnych účinkov, t.z. k prevodu nehnuteľností na právneho predchodcu žalobcu na základe Uznesenia nikdy nedošlo. Preto ak sa aj právny predchodca žalobcu na základe „Uznesenia“ uchopil držby predmetných nehnuteľnosti na základe „Uznesenia“, ktoré nebolo registrované štátnym notárstvom v dobe, kedy zákon takú registráciu vyžadoval, nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom ( Ro NS ČR z 10.10.2002, sp.zn. 2 Cdo 490/2001, analogicky Ro NS ČR z 27.4.2006, sp.zn. 22 Cdo 984/2006 a Ro NS ČR z 27.10.1998, sp.zn. 2 Cdo 1925/1997). Odvolací súd dáva do pozornosti, že súčasťou domnelého právneho titulu aj pred rokom 1992 bola registrácia zmluvy o prevode nehnuteľnosti štátnym notárstvom, pretože Občiansky zákonník vyžadoval v tom čase pre účinnosť zmluvy registráciu (§ 134 ods.2 Občianskeho zákonníka účinného od 1.7.1969 do 31.12.1982). Právny omyl spočívajúci v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností, nie je ospravedlniteľným, lebo pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa predpokladá, že každý sa zoznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý hodlá urobiť. Keďže naviac omyl vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka <http://zakony.judikaty.info/predpis/zakon-40/1964> platného v dobe, kedy sa držiteľ ujíma držby, nie je ospravedlniteľný (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22 Cdo 490/2001 z 10. októbra 2002), právneho predchodcu žalobcu nemožno považovať za dobromyseľného držiteľa. Vzhliadnuc na obsah Uznesenia, v ktorom súrodenci právneho predchodcu žalobcu vyjadrili vôľu predať právnemu predchodcovi žalobcu okrem domu aj záhradu, a to parc. č. XXX/X záhradu vo výmere 213 m2, je potrebné uviesť, že i za splnenia podmienok účinnosti Uznesenia, jeho predmetom nebola dohoda strán vo vzťahu k ich podielom na parcele č. XXX. Absentuje tak už prvý predpoklad, a to existencia domnelého právneho titulu, z ktorého by právny predchodca žalobcu mohol nadobudnúť presvedčenie, že mu patria aj podiely na parcele č. XXX. I keď nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného, či neplatného), bolo potrebné vziať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Odvolací súd nemal na strane právneho predchodcu žalobcu za preukázané, že mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Pričom za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Právny predchodca žalobcu totiž zaplatil dohodnutú kúpnu cenu na základe Uznesenia, len za dom, záhradu a hospodárske stavisko, nie za podiely na parc. č. XXX. Žalobcom prednesená konštrukcia, že jeho právny predchodca mal za to, že predmetom „Uznesenia“ boli aj podiely jeho súrodencov na parc.č. XXX/X a parc. č. XXX/X, t.z. že na strane jeho právneho predchodcu došlo k ospravedlniteľnému omylu v držbe, nemá oporu ani pri skúmaní hľadiska pomeru t.z. kúpeného a skutočne držaného pozemku, nakoľko záhrada zapísaná na parc. č. XXX/X mala výmeru 213 m2, zatiaľ čo nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, a to parc.č. XXX/X mala výmeru 976 m2 a parc. č. XXXX/ mala výmeru 976 m2. 27. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že pri riešení právnej otázky splnenia podmienok vydržania sporného pozemku žalobcom sú pritom bezprostredne významné nie len okolnosti týkajúce sa jeho právneho predchodcu (teda to, či, ako, kedy a na základe čoho vstúpil do užívania), ale zásadnými sú okolnosti týkajúce sa priamo osoby žalobcu. Súdna prax judikovala, že posúdenie otázky, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa sa musí vzťahovať i k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vzniknúť vecné právo, teda aj k právnemu dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva. Z rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava - vidiek v Bratislave sp.zn. D 816/89-10 zo dňa 21.09.1989 nesporne vyplýva, že predmetom dedičského konania po poručiteľovi, D. H., J.. W.. XX.XX.XXXX, nebol podiel 1/12 na predmetnej nehnuteľnosť, z ktorého právneho titulu žalobca vychádzal pri preukazovaní vydržania. Predmetom dedičského konania po poručiteľovi - právnom predchodcovi žalobcu bol len podiel 1/6 na nehnuteľnosti zapísanej na A. Č..XX, P..Ú.. E., ako H..Č.. XXX - C., H.. Č.. XXX/X-W., H.. Č.. XXX -U.. T., H.. Č.. XXX- W. H. C., J..Č.. XXX Z. R.Ý. XXX E., H.. Č.. XXX-W. H. XXX E., H. Č.. XXX/ XXX E.. Pričom na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava - vidiek v Bratislave sp.zn. D 816/89-10 zo dňa 21.09.1989 tento majetok poručiteľa nadobudli dedičia E. T. S.. H. v podiele 1/18, D. H.L. v podieli 1/18 a D. H. v podieli 1/18. Vychádzajúc z toho, že žalobca v dedičskom konaní po právnom predchodcovi nadobudol len 1/18 podielu na uvedených nehnuteľnostiach, tvrdenie žalobcu, že na základe dedičského konania po poručiteľovi D. H. st. (sp.zn. D 816/89-10 zo dňa 21.09.1989) nadobudol aj spoluvlastnícky podiel k záhrade ( pozemku parc. č. XXX), ktorý mal jeho právny predchodca nadobudnúť na základe Uznesenia, neobstojí. Keďže dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom ku všetkým okolnostiam veci, sa musí vzťahovať i k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť právo, možno uviesť, že práve v tomto smere nemožno vyvodiť dobromyseľnosť žalobcu. Dobrá viera zaniká v okamihu, resp. ani nevzniká, kedy sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí, žalobca nemohol byť vzhľadom k objektívnym skutočnostiam dobromyseľný. Vyvodzovanie dobromyseľnosti žalobcu s poukazom na to, že mal za to, že záhrada, ktorú po poručiteľovi zdedil (správne len podiel 1/18, pozn. odvolacieho súdu) a bola označená ako záhrada pod p.č. XXX/X je „hlavnou záhradou“ (parc. č. XXX/X), s prihliadnutím na to, že žalobca s právnym predchodcom býval v dome do roku 1981, ktoré dotvárajú subjektívnu predstavu držiteľa, je bez zodpovedajúceho právneho titulu v rozpore s právnou úpravou upravujúcou inštitút vydržania. I v prípade, ak by žalobca v konaní preukázal, že po smrti svojho právneho predchodcu sporný podiel na nehnuteľnosti užíval, bol len jeho detentorom, v danom prípade nejde o dobrú vieru, že mu podiel na nehnuteľnosti vlastnícky patrí. 28. I keď Občiansky zákonník v znení účinnom od 01.01.1992 umožňoval podľa ust. § 872 ods. 6 započítať na účely vydržania aj oprávnenú držbu právneho predchodcu pred 01.01.1992. samotné nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním u právneho predchodcu žalobcu, by nezakladalo bez ďalšieho záver o vlastníckom práve žalobcu. Nakoľko ak právny predchodca žalobcu už podiel na pozemkoch vydržal, zostal by v jeho vlastníctve a v prípade jeho smrti by tvoril majetok, ktorý je predmetom dedenia. Pred právoplatným skončením dedičského konania o dedičstve nemožno ani uzavrieť dohodou o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctve k veciam po poručiteľovi s poukazom na to, že nadobudli vlastníctvo k týmto veciam smrťou poručiteľa. Dôvodnou sa tak javí námietka žalovaného, že dedičmi po poručiteľovi D. H., st. sú okrem žalobcu aj E. T. S.. H. I. D. H., preto otázka, kto, resp. v akom podieli by v prípade kvalifikovaného vydržania sporného podielu na nehnuteľnosti poručiteľom nadobudol dedičstvo, by bola vyriešená v dedičskom konaní. Omyl žalobcu v predmete nemožno vyvodiť ani z ním tvrdenej skutočnosti, že o omyle v predmete sa dozvedel až vtedy, keď malo dôjsť k vyporiadaniu jeho podielového spoluvlastníctva k parcelám č. XXX/X I. XXX/ X s L. Š.. Žalobca sa teda nestal dobromyseľným držiteľom sporného podielu 1/12 na nehnuteľnosti ani v roku 1989 (dedičské konanie po svojom otcovi) a ani na základe iného titulu, z ktorého by mohol odvodzovať vstup do dobromyseľnej držby po roku 1992. Nebola tak splnená dobromyseľnosť držby ako základná podmienka pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním a súčasne v konaní nebolo preukázané, že by žalobca nadobudol vlastníctvo k spornému podielu na nehnuteľnosti ani iným právnym titulom. 29. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalovaného je spôsobilý spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, preto odvolací súd po zopakovaní dokazovania v potrebnom rozsahu pristúpil v súlade s ust. § 388 C.s.p. k zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie a žalobu žalobcu zamietol. 30. O trovách konania t.j. prvoinštančného konania aj odvolacieho konania, súd rozhodol v súlade s §255 ods. 1 C.s.p. (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru je úspechu vo veci) v spojení s § 262 ods. 1, 2 C.s.p. (o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. V konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania. S tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).