Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/269/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713201799 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1713201799.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobkyne: C. H. G., Z..G.., R. XX, Ž., V.B.: XX XXX XXX proti žalovanému: M. K., T.. X. XX. XXXX, H. I. C. H. XXX, o zaplatenie 2520,92 eur s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Pezinok z 26. júna 2018 č. k. 4C/102/2016 - 253, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba v časti o zaplatenie 20 % sankčného úroku zamietnutá, p o t v r d z u j e. Žalovanému sa proti žalobkyni nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.308,36 eur spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 24. 8. 2013 do zaplatenia, do troch dní po právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na pomernú časť náhrady trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo zistil, že právny predchodca žalobkyne (S. H. G. Z..G..) Z. žalovaný uzavreli dňa 23. 8. 2005 zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb č. XXXXXXXXXX, ktorej obsahom bolo zriadenie osobného rastového účtu. Na základe tejto zmluvy bola žalovanému poskytnutá služba povoleného prečerpania a bola mu vydaná platobná karta MasterCard- štandardná. Dňa 15. 11. 2005 žalovaný navrhol uzavretie zmluvy o poskytovaní služby povoleného prečerpania na osobnom účte. Žalobkyňa oznámila žalovanému schválenie debetného limitu vo výške 4.000,- Sk s účinnosťou od 15. 11. 2005. Listom zo dňa 31. 5. 2008 žalobkyňa oznamovala žalovanému debetný zostatok na účte č. XXXXXXXXXX vo výške 40.621,34 Sk s tým, že limit povoleného prečerpania 16.000,- Sk bol prekročený o sumu 24.621,34 Sk a vyzvala ho na jeho doplnenie v lehote do 20 kalendárnych dní minimálne o výšku nepovoleného debetného zostatku spolu so sankčným úrokom vo výške 20% p. a. v zmysle platného sadzobníka. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že žalovaný ku dňu 19. 3. 2009 vykazoval debetný zostatok vo výške 1.608,36 eur (zostatok k 31. 12. 2008 - 1 536,46 eur + úroky + poplatky za služby Balík sl. Výhoda 50). Listom zo dňa 16. 3. 2009, doručenie ktorého žalovanému žalobkyňa podľa súdu prvej inštancie nepreukázala, právna predchodkyňa žalobkyne odstúpila od zmluvy o vedení účtu č. XXXXXXXXXX vrátane k nemu viažucich sa služieb - produktov (napr. povolené prečerpanie, platobná karta) z dôvodu, že odo dňa 31. 5. 2008 na tomto účte vykazuje debetný zostatok, aktuálne vo výške 1.590,26 eur. 3. Za tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodilo záver, že žaloba je čiastočne dôvodná. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že medzi stranami vznikol spotrebiteľský právny vzťah, v ktorom mala žalobkyňa postavenie dodávateľa a žalovaný postavenie spotrebiteľa, pretože v zmluvnom vzťahu vystupoval ako fyzická osoba - občan a nekonal teda v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na charakter predmetného právneho vzťahu vec treba posúdiť podľa Obchodného zákonníka, zákona. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a v prípade, že je to pre spotrebiteľa priaznivejšie, aj podľa Občianskeho zákonníka. Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Z listinných dôkazov pripojených žalobcom k žalobe súd mal za preukázané uzavretie zmluvy o poskytovaní služieb povoleného prečerpania na osobnom účte žalovaného vedeného u žalobcu a čerpanie týchto služieb žalovaným bez riadneho plnenia záväzkov z tejto zmluvy pre neho vyplývajúcich, v dôsledku čoho žalobca po márnej výzve žalovanému na doplnenie peňažných prostriedkov na osobnom účte od zmluvy odstúpil. Podľa skutkového tvrdenia žalobcu v žalobe výška takto žalovaným čerpaných peňažných prostriedkov v zmysle zmluvy, od ktorej žalobca odstúpil, bola 1.608,36 eur, s čím korešponduje výpis z účtu č. XXXXXXXXXX zo dňa 19. 3. 2009, pričom na vydanie ( zaplatenie ) tejto sumy zo zrušenej zmluvy, po odpočítaní za konania žalovaným uhradenej žalobcovi sumy 300,-eur, súd žalovaného aj zaviazal titulom vydania bezdôvodného obohatenia zo zaniknutej zmluvy a vo zvyšku o zaplatenie istiny 912,36 eur vyčísleného sankčného úroku 20 % ročne odo dňa „zatvorenia účtu“, žalobu ako nedôvodnú nemajúcu oporu vo vykonanom dokazovaní a právnom posúdení veci zamietol.“ V súvislosti so zamietnutím žaloby v časti sankčného 20 % úroku súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Na rozdiel od právnej úpravy dôsledkov odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, kde účinným odstúpením sa zrušuje zmluva od začiatku ( § 48 ods. 2 ) sa odstúpením od zmluvy v obchodných vzťahoch zmluva podľa § 351 ods. 1 Obch. zák. zrušuje a účinky odstúpenia nastávajú až momentom odstúpenia ( ex nunc ). Plnenie, poskytnuté pred zrušením zmluvy, nie je plnením z neplatnej zmluvy, preto na usporiadanie vzájomných nárokov nemožno použiť právnu úpravu bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka. (rozsudok NS SR sp. zn. IM Obdo V 2/2007 zo dňa 30. 9. 2009). S poukazom na čl. 2 ods. 1 a ž 3 C.s.p. a cit. rozhodnutie NS SR je aplikácia právnej úpravy inštitútu odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka pre žalovaného ako spotrebiteľa priaznivejšia, keďže zmluva sa zrušuje od počiatku a preto ju aj súd aplikoval na daný prípad. Pokiaľ chcela žalobkyňa v dôsledku porušenia zmluvných povinností žalovaným (prekročenie povoleného prečerpania, nedostatok kreditných operácií na osobnom účte) iba predčasne zosplatniť dlh, mala postupovať v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka a nie podľa § 48 Občianskeho zákonníka, čo sú odlišné právne inštitúty s odlišnými právnymi následkami.“ Vo vzťahu k úrokom z omeškania súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Pokiaľ sa žalobca domáhal zaplatenia aj úrokov z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 1.608,36 eur od 20. 3. 2009 do 4. 7. 2013 a vo výške 9,5 % úrok ročne zo sumy 1.308,36 eur od 20. 3. 2009 do 5. 7. 2013 do zaplatenia, súd žalobe vyhovel len v časti zákonného úroku z omeškania vo výške 8,5 % ročne z prisúdenej sumy od 24. 8. 2013 do zaplatenia, keď žalobcom nebol preukázaný počiatok omeškania žalovaného, s poukazom na cit. ust. § 563 a R 27/1977. Žalobca v konaní nepreukázal doručenie kvalifikovanej výzvy veriteľa na plnenie žalovanému, či už odstúpenia od zmluvy, alebo predžalobnej výzvy, preto priznal žalobcovi nárok na zaplatenie príslušenstva z prisúdenej sumy až odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému (dňa 23. 8. 2013 ), od 24. 8. 2013 do zaplatenia, a to vo výške 8,5 % ročne, určenej § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 v platnom znení.“ 4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. 5. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalobkyňa a napadla ním výrok, ktorým bola žaloba zamietnutá v časti 20 % úroku z nezaplatenej istiny. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Argumentovala tým, že súd prvej inštancie uplatnený nárok na úrok vo výške 20 % ročne nesprávne právne posúdil. Uviedla, že tento nárok si uplatnila z titulu prekročenia, ktoré upravuje zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ( § 2 písm. f/ a § 18 ). Samotný zákon počíta s možnosťou, že zostatok na účte vzniknutý titulom prekročenia bude úročený. Zmluva o účte pre prípad prekročenia nemusí ako obligatórnu náležitosť obsahovať údaje uvedené v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., naopak, podľa § 18 ods. 1 cit. zákona postačuje, aby veriteľ informoval spotrebiteľa na trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe. Z uvedených dôvodov mala za to, že zverejním vývesiek úrokových sadzieb na webovom sídle žalobcu a v pobočkách bola splnená jeho povinnosť v zmysle § 18 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Keďže tento zákon nevyžaduje uvedenie úrokovej sadzby v zmluve o účte, je zamietnutie žaloby v časti úroku nedôvodné. 10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.) preskúmal rozsudok v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá pokiaľ ide o 20 % úrok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 11. V prejednávanej veci ide medzi sporovými stranami o spotrebiteľský právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Obč. zák., vzťah zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Táto skutočnosť ani nebola medzi stranami sporná. Bol preto správny postup súdu prvej inštancie, ktorý ustálil, že ide o vzťah podliehajúci režimu nielen zákonnej úprave podľa Obchodného zákonníka, ale aj zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (zák. č. 258/2001 Z.z.) a v danom prípade, keďže je to pre spotrebiteľa priaznivejšie, aj vzťah upravený ustanoveniami Občianskeho zákonníka a to aj vo vzťahu posúdenia dôsledkov, ktoré vyvolalo odstúpenie od zmluvy využité žalobkyňou. Právna úprava obsiahnutá v § 48 ods. 2 Obč. zák. s odstúpením od zmluvy spája rovnaký právny stav ako keby k uzavretiu zmluvy vôbec nedošlo. Účinným odstúpením od zmluvy sa zmluva teda zrušuje od začiatku, práva a povinnosti z nej zanikajú a v prípade, ak už strany podľa zmluvy plnili, majú sa vysporiadať medzi sebou podľa zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia (tzv. vzájomná reštitučná povinnosť). Odstúpenie od zmluvy má v prejednávanej veci za následok, že predmetná zmluva sa zrušila od začiatku, keďže z osobitného predpisu, ani z obsahu zmluvy a z VOP žalobkyne nevyplynulo, že by si sporové strany dojednali následky odstúpenia od zmluvy odlišne od zákonnej úpravy obsiahnutej v ust. § 48 ods. 2 Obč. zák. Vzhľadom na to nebolo možné priznať žalobkyni ňou požadovaný sankčný úrok vo výške 20 %. 12. K odvolacej argumentácii žalobkyne odvolací súd uvádza, že predmetná spotrebiteľská zmluva (Zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a Zmluva o povolenom prečerpaní na osobnom účte), na podklade ktorých si žalobkyňa uplatňuje sporný nárok na úrok za nepovolené prečerpanie, bola uzavretá za účinnosti zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na to je bezpredmetný poukaz žalobkyne na zák. č. 129/2010 Z.z. (§ 2 pís. f/, § 18). Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z. totiž ukladá veriteľovi povinnosť písomne informovať spotrebiteľa o ročnej úrokovej sadzbe v prípade, ak je na účte prípustné prečerpanie peňažných prostriedkov (§ 3 ods. 6 posledná veta) a zároveň ho oprávňuje na uplatňovanie takých úrokov a poplatkov, ktorú sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere (§5 ods. 4). Pokiaľ teda žalobkyňa informovala žalovaného o výške úrokovej sadzby pri nepovolenom prečerpaní len všeobecným odkazom formou zmluvného ustanovenia v bode III.23 VOP, podľa ktorého po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu, pričom konkrétnu výšku úroku oznamovala na svojej web stránke, nenaplnila ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z., a preto jej nárok na úrok za nepovolené prečerpanie nepatrí. 13. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny v napadnutom výroku, ktorým bola žaloba o zaplatenie 20 % úroku z nezaplatenej istiny zamietnutá. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 14. Vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním a preto tento výrok nadobudol právoplatnosť. To isté sa týka aj výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá v časti úrokov z omeškania prevyšujúcich 8,5 %, resp. v časti úrokov z omeškania za obdobie do 24. 8. 2013. Z obsahu odvolania je totiž zrejmé, že žalobkyňa ním nenapadla výrok, ktorým bola žaloba o zaplatenie úrokov z omeškania sčasti zamietnutá. 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 16. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).