Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Cob/8/2023 1109240822 31. 07. 2024 JUDr. Lea Gubová ECLI:SK:KSBA:2024:1109240822.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ley Gubovej a členov senátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Marty Šašinkovej, v právnej veci žalobcu ARTIN, spol. s.r.o., so sídlom Radničné námestie 6, 085 01 Bardejov, IČO: 31 666 183, proti žalovanému ITALMARKET SLOVAKIA, a.s., so sídlom Holubyho 1/A, 811 03 Bratislava, IČO: 35 758 601, práv. zast. BOHUNICKÝ & Co. s.r.o., so sídlom Lermontovova 16, 811 05 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 876 034, v konaní o žalobe o zaplatenie 17.631,21 EUR s príslušenstvom a vzájomnom návrhu o zaplatenie 46.913,09 EUR a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 27Cb/14/2010-697 zo dňa 23.8.2022 jednohlasne, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 27Cb/14/2010-697 zo dňa 23.8.2022 v napadnutom výroku I., III. a IV. a vo výroku II. zamietajúcom v prevyšujúcej časti vzájomnú žalobu žalovaného p o t v r d z u j e . II. Krajský súd v Bratislave odvolanie žalovaného proti výroku II. rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 27Cb/14/2010-697 zo dňa 23.8.2022 zamietajúceho v prevyšujúcej časti vzájomnú žalobu žalobcu odmieta. III. Krajský súd v Bratislave výrok V. rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 27Cb/14/2010-697 zo dňa 23.8.2022 mení tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania sp. zn. 3Cob/128/2019 nepriznáva. IV. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania sp. zn. 3Cob/8/2023 nepriznáva. odôvodnenie: 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.236,38 EUR, úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 354,07 EUR od 21.3.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 3.223,85 EUR od 26.3.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 967,16 EUR od 25.4.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 967,16 EUR od 26.5.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 842,40 EUR od 27.6.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 10 % p.a. zo sumy 1.515,63 EUR od 28.2.2009 do 28.9.2018, úrok z omeškania vo výške 10 % p.a. zo sumy 1.015,63 EUR od 29.9.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 10 % p.a. zo sumy 1.541,53 EUR od 28.2.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9,25 % p.a. zo sumy 232,75 EUR od 16.4.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 1.019,39 EUR od 2.6.2009 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 72,44 EUR od 10.7.2009 do zaplatenia, druhým výrokom súd v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu a v prevyšujúcej časti vzájomnú žalobu žalovaného zamietol, tretím výrokom priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania o žalobe
vo výške 21,78 % voči žalovanému, štvrtým výrokom priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe vo výške 97,86 % voči žalovanému, a piatym výrokom priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 % voči žalovanému. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 2.11.2009 domáhal, aby žalovaný zaplatil žalobcovi sumu 17.631,21 EUR spolu s príslušenstvom a trovami konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca so žalovaným uzatvoril dňa 13.9.2002 zmluvu o nájme nebytových priestorov nehnuteľnosti v KN k.ú. A. B. LV č. XXXX, parc. č.XXX/X, zast. plocha o výmere 2535 m2 budova č. 10. na ul. C. D. B. E.. Predmetom nájmu bolo aj právo prechodu cez parcely popísané v nájomnej zmluve, ako aj užívanie vodovodnej kanalizačnej, elektrickej a plynovej prípojky. Účelom nájmu bolo užívanie predmetu zmluvy na veľkoobchod liehovín, nealko nápojov a cukroviniek, ako aj potravinový tovar. Doba nájmu bola dohodnutá na dobu určitú 10 rokov, pričom žalovaný spolu neuhradil celkové platby vo výške 17.631,21 EUR. 3. Súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom zo dňa 19.02.2019 č.k. 27Cb 14/2010-474 tak, že žalovaný je povinný zaplatiť sumu 7.450,66 EUR, spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 354,07 EUR od 21.3.2009 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 3.223,85 EUR od 26.3.2009 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 10 % p.a. zo sumy 1.515,63 EUR od 28.2.2009 do 28.9.2018, úrokom z omeškania vo výške 10 % p.a. zo sumy 1.015,63 EUR od 29.9.2018 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 10 % p.a. zo sumy 1.541,53 EUR od 28.2.2009 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,25 % p.a. zo sumy 223,75 EUR (chyba v písaní, správne malo byť 232,75 EUR) od 16.4.2009 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 1.019,39 EUR od 2.6.2009 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 72,44 EUR od 10.7.2009 do zaplatenia. Vo výroku II. rozsudku súd v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu a v prevyšujúcej časti vzájomnú žalobu žalovaného zamietol. Vo výroku III. rozsudku súd žalovanému priznal právo na náhradu trov konania o žalobe vo výške 26,38 % voči žalobcovi a vo výroku IV. rozsudku súd žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe vo výške 97,86 % voči žalovanému. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný si zľavu z nájomného uplatnil podľa čl. XI, ods. 6 zmluvy a § 8 zák. č. 116/1990 Zb. Súd v tejto súvislosti zohľadnil, že zľavu z nájmu je možné si s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu uplatniť aj vo výške 100 %. S prihliadnutím však na konkrétne okolnosti prípadu, a to dlhodobé zanedbávanie povinností žalobcu a prenos jeho povinností na nájomcu za súčasného stavu hrozby ukladania správnych sankcií, však súd vyhodnotil ako dôvodné uplatnenie si práva nájomcu v takto požadovanej výške, v rozsahu 100 % zľavy z nájomného. V ostatnom sú závery a právne posúdenie konajúceho súdu prvej inštancie zhodné (okrem výpočtu trov konania). 4. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 10.2.2021, č.k. 3Cob/128/2019-652 zrušil rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení predmetného rozhodnutia namietal posúdenie súdu prvej inštancie týkajúce sa primeranosti uplatnenej zľavy z nájomného vo vzťahu k rozsahu obmedzenia užívania priestorov a dobu počas, ktorej boli priestory s vadami užívané, ako aj výpočet trov konania. 5. Na pojednávaní dňa 27.1.2017 súd rozhodol rozsudkom pre zmeškanie pre neospravedlnenú neprítomnosť žalovaného, ktorým v plnom rozsahu vyhovel žalobcovmu návrhu a vzájomnú žalobu zamietol. Žalovaný doručil súdu dňa 15.2.2017 návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, keďže na predmetnom pojednávaní sa nezúčastnil z ospravedlniteľného dôvodu. Predvolanie na predmetné pojednávanie nebolo zaslané právnemu zástupcovi žalovaného, ale tretej osobe, keďže právny zástupca oznámením zmeny právneho zastúpenia žalovaného adresovanému tunajšiemu súdu oznámil súdu nového právneho zástupcu žalovaného. Z opatrnosti z tých istých dôvodov, v rovnakom rozsahu adresoval súdu aj podanie označené ako odvolanie. Vzhľadom na zistené skutočnosti, keďže neboli splnené procesné podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie, Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 21.3.2017 č.k. 27Cb/14/2010-300 zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27.1.2017. Na výzvu súdu žalovaný reagoval tak, že na podanom odvolaní netrvá. Súd v tejto súvislosti dospel k záveru, keďže v prípade návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie a odvolania ide o obsahovo totožné podania a súd takémuto návrhu vyhovel, nie je hospodárne a efektívne (rozhodnutie bolo právoplatne zrušené) predkladať návrh označený ako odvolanie, ktoré navyše je treba z obsahového hľadiska posudzovať ako návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, odvolaciemu súdu na rozhodovanie o rozhodnutí, ktoré po jeho zrušení rozhodnutím súdu prvej inštancie nemá žiadne právne účinky.
6. Súd prvej inštancie mal za to, že predmetom konania bol nárok žalobcu uplatnený na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov, ktorá bola uzatvorená medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom dňa 13.9.2002. Predmetná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú v trvaní 10 rokov. Súčasťou predmetu nájmu bolo aj právo prechodu cez parcelu č. XXX/X, zapísanú na LV č. XXXX a cez parcelu č.XXX/X zapísanú na LV č. XXXX a neobmedzený prístup cez pozemky prenajímateľa. Účelom nájmu bolo užívanie predmetu zmluvy na veľkoobchod liehovín, nealko nápojov a cukroviniek, ako aj potravinový tovar. Žalovaný sa zaviazal hradiť žalobcovi nájomné mesačne vopred vo výške 2.709,12 EUR. V cene nájmu neboli zahrnuté platby za dodávky médií (EE, plyn, teplo, voda a stočné, zrážková voda) a ostatných služieb, ktoré si mal zabezpečiť nájomca od ich poskytovateľov na vlastný účet. Uvedené spotrebované energie počas trvania zmluvného vzťahu hradil žalobca, ktorý ich následne žalovanému v tom-ktorom príslušnom mesiaci refakturoval. Predmetný zmluvný vzťah skončil výpoveďou zo strany nájomcu podľa § 9 ods. 3 písm. b ) zákona č. 116/1990 Zb. zo dňa 29.4.2009 uplynutím trojmesačnej výpovednej lehoty. Predmetná výpoveď bola žalobcovi doručená dňa 30.4.2009. Nebytový priestor bol žalobcovi odovzdaný dňa 27.7.2009, kedy bol spísaný aj preberací protokol. Samotnej výpovedi predchádzala kontrola potravín RVPS Prešov dňa 28.4.2009, ktorá zistila, že v prevádzkovanej hygiene boli zistené nedostatky v sklade potravín, maľba stropu skladu, kde bola stena navlhnutá, výrazne znečistená plesňou od zatekajúcej dažďovej vody. Podobný nedostatok bol zistený aj vo vedľajšom nepotravinárskom sklade a v sklade obalov a sociálnych zariadeniach, kde vonkajšia stena je znečistená, vlhká s opadajúcou maľbou a omietkou. Kontrolovanému subjektu bolo uložené opatrenie, a to odstrániť pleseň zo stien, opraviť poškodenú omietku, vykonať maľbu a opraviť zatekajúcu strechu prevádzky distribučného skladiska. Rozhodnutím RVPS Prešov zo dňa 19.6.2009, č.k. 13/2009/II-AK bola žalovanému bola udelená pokuta vo výške 500,- EUR za porušenie zásad, povinností a požiadaviek na hygienu manipulácie s potravinami a pri ich umiestňovaní na trh tým, že nezabezpečil čistotu a dobrý technický stav skladovacích priestorov prevádzkarne. V odôvodnení bolo skonštatované, že inšpektori RVPS Prešov dňa 2.6.2009 vykonali v prevádzkarni účastníka konania na C. XX následnú kontrolu, pričom bolo zistené, že kontrolovaný subjekt v týchto priestoroch už nevykonáva činnosť manipulácie, resp. skladovania potravín. Uvedené okolnosti neboli sporné. 7. Sporným bol žalobcov nárok na zaplatenie nájomného na základe vystavených faktúr ako doplatok za mesiace január, február, marec 2009 v sume 354,07 EUR (faktúra č. 44090329 splatná dňa 20.3.2009), nájomné za mesiace apríl až júl 2009 v celkovej výške 12.895,40 EUR (3.223,85 EUR mesačne x 4 mesiace, faktúra č. 44090484 splatná dňa 25.3.2009, faktúra č. 44090637 splatná dňa 24.4.2009, faktúra č. 44090772 splatná dňa 25.5.2009, faktúra č. 44090940 splatná dňa 26.6.2009). 8. Žalobca požadoval uhradiť aj refakturáciu elektrickej energie podľa vyúčtovania za obdobie 1.4.2009-30.6.2009 vo výške 1.019,39 EUR (faktúra č. 46090006, splatná dňa 1.6.2009) refakturácia za vodné podľa vyúčtovania za obdobie 17.3.2009-15.6.2009 (faktúra č. 4609007, splatná dňa 9.7.2009) vo výške 72,44 EUR. Uvedený nárok žalovaný poprel z titulu uplatnenej zľavy na nájomnom. V časti refakturovaných energií žalovaný namietal, že nejde o skutočne spotrebované energie, keďže nebytový priestor opustil dňa 30.4.2009 a vzhľadom na vymedzené obdobie, za aké sú energie refakturované, nie je možné preskúmať, v akej výške je nárok žalobcu za mesiac apríl (kedy ešte užíval žalovaný predmetné nebytové priestory) dôvodný. Sporným sa zostal aj úrok z omeškania v časti nároku spotrebovaných energií, ktorý podľa žalovaného nebol dojednaný vo výške 0,05 % denne z dlžnej sumy, keďže v predmetnej zmluve chýbala prejavená vôľa žalovaného predmetný úrok z omeškania na refakturáciu energií dojednať. 9. Spornou okolnosťou bola žalovaným uplatnená zľava z nájomného vo výpovedi zo dňa 29.4.2009, týkajúca sa najmä charakteru uplatneného práva, výkladu, akého obdobia sa má predmetná zľava týkať, najmä či bola uplatnená spätne. Spornými boli aj predpoklady uplatnenia takejto zľavy, a to existencia vád, ktoré nespôsobil žalovaný, ako aj ich včasné oznámenie. Nespôsobilosť predmetu nájmu na dohodnuté užívanie videl žalovaný vo vadách na plynovej sústave a vykurovacom potrubí, v úniku vody z potrubia a zatopení skladových priestorov, v poškodenej streche a zatekaní do skladových priestorov, vzniku a šíreniu plesní, obmedzeniu prístupu k nebytovému priestoru, v zlej izolácii okien, ktoré netesnili. V tomto smere bolo medzi stranami sporné, či išlo o drobné vady, ktoré mal odstrániť žalovaný alebo či bolo povinnosťou prenajímateľa predmetné vady na predmete nájmu odstraňovať. Sporným boli aj žalobcom namietané revízie kúrení, ktoré mal podľa jeho názoru vykonávať žalovaný a nevykurovanie predmetných nebytových priestorov, ktoré spôsobilo zavlhnutie, vznik a šírenie plesní. Rozhodujúcou
bolo pre súd posúdenie otázky, či predmet nájmu bolo možné užívať obmedzene a či v danom prípade išlo o vady, ktoré mal odstraňovať žalobca v zmysle čl. XI, ods. 3 zmluvy. 10. Súd prvej inštancie uviedol, že u východiskového stavu predmetu nájmu je zrejmé, že nebytový priestor sa odovzdal nájomcovi po kompletnej rekonštrukcii priestorov (nebolo sporné). Žalobca ako prenajímateľ počas trvania nájomného vzťahu dostatočne nerozlišoval medzi úpravami predmetnej nehnuteľnosťami a opravami závažných vád, na ktoré bol povinný. Rovnako tak bagatelizoval vadyako poškodenie strechy, ktoré nazval malou vadou. Naproti tomu bolo v konaní dokázané, že išlo o vadu, ktorá spôsobila zatekanie do predmetných priestorov a bola aj príčinou vzniku plesní, ktoré spôsobili, že predmet nájmu bolo možné užívať len obmedzene. V tejto súvislosti súd považoval za rozhodujúce konštatovanie RVPS Prešov zaznamenané v úradnom zázname vykonanej kontroly potravín, že v prevádzkovanej hygiene boli kontrolou zistená výrazne znečistená stena plesňou od zatekajúcej dažďovej vody. Z uvedeného mal jednoznačne preukázané, že žalobcom tvrdená drobná vada, ktorá mala byť malou dierou v streche, bola závažnou vadou, ktorú bol povinný odstraňovať žalobca. Z toho, že k zatekaniu strechy napriek oprave (nebolo sporné, že ju žalobca opravoval zatmelením) dochádzalo, je rovnako tak preukázané v zmysle vyššie uvedeného. V danom prípade nešlo o úpravy prenajatého priestoru, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako určité vylepšenie, skvalitnenie stavu nebytového priestoru, ktoré by boli len nad rámec povinností udržiavať byt v stave spôsobilom na riadne užívanie. Odstránenie takej závažnej vady, akou je zatečenie do nebytových priestorov v rozsahu, ktorý bol preukázaný a zaznamenaný v úradnom zázname RVPS, ako aj hygienicky a zdravotne závadné vyskytujúce sa plesne, nie je možné v žiadnom prípade nazývať drobnou vadou, či úpravou nebytového priestoru. K vade kúrenia uviedol, že tá nebola preukázaná. 11. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný ďalej namietal, že mal obmedzený prístup k distribučnému stredisku, pričom sa žalobca v zmysle čl. IX, ods. 6 zmluvy zaviazal umožniť žalovanému neobmedzený prístup k predmetu nájmu cez komunikácie žalobcu. Súd v tomto smere pripomenul, že predmet nájmu sa nachádzal na parcele zapísanej na LV č. XXXX. Spoločnosť BAFER, spol. s.r.o. však žiadala úhradu za platbu prístupovej komunikácie na parcele zapísanej na výpise LV č. XXXX, z čoho je zrejmé, že sa nejedná ani o jednu z týchto komunikácií. K porušeniu povinností prenajímateľa v tomto smere nedošlo. Súd považoval za dôležité sa vysporiadať aj s námietkou žalobcu týkajúcou sa nevykurovania predmetu nájmu, čo bolo podľa žalobcu príčinou vzniku plesní. 12. V danom prípade je však dôkazné bremeno na strane žalobcu, ak tvrdí, že k vzniku plesní došlo nevykurovaním priestorov, preukázať túto príčinu a samotné nevykurovanie týchto priestorov, ako aj rozsah jeho vplyvu. Súd v tomto smere nemôže na základe všeobecného tvrdenia, nepodporeného žiadnym bližším určením dospieť k záveru, aký podporný vplyv (vyjadrenie pána B. po obhliadke zo dňa 4.11.2008) by takéto nevykurovanie, prípadne len temperovanie v určitých stupňoch oC v danom priestore malo vplyv na ďalšie šírenie už vzniknutých plesní s poukazom aj na záver, že príčinou vzniku znečistenia stien a šírenia plesní bolo zatekanie dažďovej vody do priestoru, čo mal súd za preukázané. V danom smere tak považoval súd uvedené tvrdenie za nepreskúmateľné. Za takéhoto dôkazného stavu, v situácii, kedy má súd k dispozícii rozporné tvrdenia strán, nie je možné jednoznačne ustáliť, aký bol predmetný skutkový stav ohľadom namietanej vady vykurovacieho zariadenia a následného vykurovania v priestoroch prenájmu najmä v zimnom období na vplyv a tvorbu plesne. 13. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že ak z výsledkov dokazovania vyplynul záver, že v prejednávanej veci prenajímateľ vedel o potrebe opráv - zatečené steny, vlhkosť a vznik a šírenie plesní, ktoré spôsobujú nehygienické podmienky v prenajatých priestoroch, a ktoré bolo nevyhnutné vykonať zo strany prenajímateľa, je možné vyhodnotiť, že aj predmetná správa z ohliadky je oznámením potreby odstránenia vád brániacich zmluvnému užívaniu uvedených priestorov. Pleseň tvoriaca sa v dôsledku vlhkosti od zatečených stien je nepochybne vadou, ktorá obmedzuje užívanie prenajatých priestorov (najmä skladov potravín). V tejto súvislosti súd upozorňuje aj na účel predmet nájmu. Ak je v dôsledku zdravotnej závadnosti nebytový priestor môže nájomca využívať v dôsledku týchto vád obmedzene, je zľava z nájmu dôvodná. RVPS uložila kontrolovanému subjektu v tomto smere opatrenia, ktoré spočívali v odstránení zistených vád, ako odstránenie plesne zo stien, opravu poškodenú omietku, vykonanie maľby a opravy zatekajúcej strechy prevádzky distribučného skladiska. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že daný priestor v dôsledku zistených vád bolo možné užívať len obmedzene. Zákon v tomto smere nerozlišuje medzi uplatnením práva na odpustenie úhrady nájomného a zľavy z nájmu podľa číselného rozdielu (zľavou je možnosť dlžníka poskytnúť veriteľovi nižšie než dohodnuté plnenie rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 26.09.2001, sp.zn. 20Cdo 2295/99), ale na základe otázky charakteru
jednotlivých inštitútov, ktoré môžu byť použité v rozdielnych situáciách. V prípade uplatnenie práva na odpustenie nájomného je základným predpokladom nemožnosť užívania nebytových priestorov, avšak v danom prípade bolo možné predmetné priestory využívať, i keď obmedzene, keďže boli hygienicky závadné. Žalovaný v nebytových priestoroch vykonával podnikateľskú činnosť niekoľko mesiacov pred vykonaním kontroly RVPS, a to minimálne od 4.11.2008 do 30.4.2009. Z rozhodnutia RVPS rovnako tak nevyplýva úplná nemožnosť využívania predmetných priestorov, čo je zrejmé aj z nariadených opatrení, ktoré daný subjekt uložil na nápravu stavu (ako napr. odstránenie plesne zo stien, opravy poškodenej omietky, vykonanie maľby a opravy zatekajúcej strechy prevádzky distribučného skladiska). V danom prípade súd vychádzajúc z obsahu samotného podania žalovaného zo dňa 29.4.2009 dospel k záveru, že nedošlo k uplatneniu si práva na odpustenie úhrady nájomného. V tomto smere bolo potrebné uviesť, že žalovaný si predmetnú zľavu uplatnil podľa čl. XI, ods. 6 zmluvy a § 8 zák. č. 116/1990 Zb. 14. Sporným bolo okrem charakteru práva a uplatnenia si tohto práva v prekluzívnej lehote, aj samotné obdobie, za ktoré si toto právo žalovaný uplatnil. Žalobca sa vyjadril tak, že žalovaný si uplatnil zľavu z nájomného vo výške 100 % v súlade s článkom XI, ods. 6 zmluvy a § 8 zák. č. 116/1990 Zb. Súd z obsahového hľadiska jednostranne prejavenej vôle žalovaného, musel dať za pravdu žalobcovi, že z listu z 29.4.2009 nevyplýva skutočnosť, že si predmetné právo uplatňuje aj spätne za obdobie od januára, či apríla do konca výpovednej doby. Zľava uplatnená žalovaným a obdobie, na akú si túto zľavu uplatňuje, musí byť prejavom vôle určitým, jasným a zrozumiteľným aj vo vzťahu k obdobiu, za ktoré si nájomca zľavu uplatňuje. Je síce pravdou, že v poslednom odstavci predmetného listu je uvedené zo strany žalovaného, že žalovaný zváži uplatnenie predmetného práva z už uhradeného nájmu, avšak aj z pohľadu samotnej vety, v ktorej nie je gramaticky zachytené, že sa má jednať okrem iného - alebo (o neuhradený nájom) aj o ten uhradený, nie je celkom jasný prejav tejto vôle, ktorý spôsobil výkladové nezrovnalosti. Súd na základe tejto jedinej vety v kontexte s predchádzajúcim odstavcom však nedospel záveru, že sa má jednať o uplatnené právo aj spätne za obdobie predchádzajúce výpovednej dobe. Ak si žalovaný mienil uplatniť predmetné právo aj spätne, mal toto obdobie špecifikovať, keďže v uvedenom prejave vôle takto uplatnené právo absentuje. V takom prípade žalovaný svoj prejav vôle dotvára ex post, keďže takéto uplatnenie práva aj spätne nekorešponduje s jazykovým vyjadrením nájomcu na uplatnenie zľavy z nájmu zachyteným v liste z 29.4.2009. Zároveň však súd nedal za pravdu žalobcovi, že uplatnená zľava z nájmu sa nemôže týkať obdobia, za ktoré už boli vystavené faktúry, keďže faktúra je len účtovným doklad, ktorý nemá vplyv na uplatnenie zľavy z nájmu (týkajúce sa obdobia nájomného za mesiac máj, aj keď faktúra už bola vystavená). 15. Súd prvej inštancie poukázal na to, že sa nemohol stotožniť ani s jedným z výpočtov a spôsobu výpočtu primeranej zľavy z nájomného. Predovšetkým súd uviedol, že žalobca nesprávne vychádzal z celkovej podlahovej plochy predmetu nájmu v zmysle zápisu o odovzdaní predmetu nájmu, ak v samotnej zmluve v čl. X bol mesačný nájom rozdelený osobitne za nebytové priestory, ktorých celková výmera predstavuje 1.295,70 m2 v sume za rok 777.420,- Sk + DPH a osobitne za prenájom pozemku spevnenej plochy a komunikácie vo výmere 1973.7 m2, za ktoré bolo dohodnuté nájomné vo výške 53.289,90 Sk ročne. Celkové nájomné spolu predstavovalo pôvodne v zmluve (následne sa menilo) sumu 830.709,90 Sk + DPH, z čoho vyplývalo, že celkovú sumu nájmu v rozsahu podielu 93,57 % tvorí prenájom za nebytové priestory skladových priestorov, rampy, chodby, sociálneho zariadenia a kancelárii a osobitne za ostatné plochy v rozsahu podielu na celkovom nájme vo výške 6,43 %. Na základe tejto skutočnosti je potom možné konštatovať v prevažnej časti nájmu (podiel aj 93,57 %) tvoria plochy bez prístupových ciest, ktoré žalobca do svojho výpočtu zahrnul. Uvedené len svedčí o tom, že aj samotné strany už pri uzatváraní nájomnej zmluvy rozlišovali, ktoré priestory majú predovšetkým slúžiť účelu nájmu a bez ktorých by uvedená zmluva nemala pre žalovaného zmysel (predovšetkým nebytové priestory, a to konkrétne skladové priestory, kancelárske priestory a sociálne zariadenia k nim prislúchajúce). V týchto nebytových priestoroch sa objavila závažná vada, a to zatekanie vody do daných priestorov (okrem kancelárii) a rozširujúce plesne, ktoré podstatnou mierou zasahovali do podnikateľskej činnosti žalovaného, o čom svedčí aj úradný záznam RVPS. Rovnako tak súd uviedol, že v tomto smere snaha strán konania vypočítať presným spôsobom na podiel m2 podlahovej plochy, akým predmetná vada mala zasahovať do pokojného užívania predmetu nájmu, nebola adekvátnou metódou na určenie primeranosti zľavy z ceny nájmu. Súd musel zohľadniť práve charakter danej vady s ohľadom na účel, na ktorý mal predmet nájmu slúžiť, ako aj na dobu, počas ktorej predmetná vada nájmu pretrvávala, napriek tomu, keďže žalobca o nej preukázateľne vedomosť mal, aj keď žalovaný uplatnil zľavu z nájmu len za posledné tri mesiace trvania nájmu. Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že žalobca sa najneskôr dozvedel o vade zatekania do prenajatých priestorov a vzniku plesní
po obhliadke pána B. dňa 4.11.2008, pričom na toto oznámenie v zmysle povinností prenajímateľa mal žalobca aj adekvátne reagovať a predmetné vady odstrániť. Odstránenie takej závažnej vady, akou je zatečenie do nebytových priestorov v rozsahu, ktorý bol preukázaný a zaznamenaný v úradnom zázname RVPS, ako aj hygienicky a zdravotne závadné vyskytujúce sa plesne, nie je možné považovať za taký stav nebytových priestorov, aby mohol byť naplnený účel nájmu v požadovanom rozsahu. S ohľadom na rozsah priestorov, v ktorých sa popísané závažné a podstatné vady objavili, teda v skladovacích priestoroch a sociálnych zariadeniach, teda na celkovej podlahovej ploche 1072 m2, teda v podiele 82,74 % v pomere k celkovým ostatným podlahovým plochám v rozsahu 1295,70 m2, ktoré tvorili prevažnú časť plochy, za ktorú bol určený nájom v podiele 93,57 %, je možné tvrdiť, že vada na predmete nájmu sa vyskytovala vo veľkom rozsahu (žalobca nezohľadnil, že nájom bol určený pomerom 93,57 % výšky nájmu na nebytové priestory ku 6,43 % výšky nájmu na ostatné plochy). Napriek tomuto číselnému vyjadreniu nebolo možné vychádzať len z matematického prepočtu, či podlahovej plochy nájmu, na ktorej sa vady nachádzali (aj to nie je možné úplne presne zistiť), či podielu na nájomnom, ktorým tieto priestory prislúchali, keďže v súlade so spravodlivým a primeraným posúdením súdu (ako požadoval odvolací súd) je potrebné zohľadniť aj účel nájmu a dobu trvania vád. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu popísané vyššie, teda dlhodobé zanedbávanie povinností žalobcu ako prenajímateľa a prenos jeho povinností na nájomcu za súčasného stavu hrozby ukladania správnych sankcií, však súd vyhodnotil ako dôvodné uplatnenie si práva nájomcu vo výške 70 % zľavy z nájomného. 16. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti pripomenul, že aj keď žalobca si uplatnil nájomné vo výške 3.223,85 EUR za celý mesiac júl, teda do 31.7.2009, výpovedná lehota uplynula už dňa 30.7.2009. Žalobca však od žalovaného prevzal priestory už dňa 27.7.2009, pričom aj odvolací súd v bode 22 odôvodnenia uznesenia uviedol, že súd má určiť výšku a dôvodnosť nájomného do 27.7.2009, a preto alikvótna časť nájomného, z ktorej súd vychádzal bola vo výške 2.808,- EUR (104,- EUR eur na deň). Vo vzťahu k pomeru zľavy z nájmu vo výške 70 %, je zrejmé, že žalobcovi vznikol nájom za mesiac júl vo výške 842,40 EUR (30 %) a za mesiace máj a jún je vo výške 967,16 EUR (30 %). Súd dospel k záveru, že žalobcovi vzniklo právo na úhradu faktúry č. 44090329 zo dňa 27.2.2009 splatnú dňa 20.3.2009 v sume 354,07 EUR ako doplatku za nájom za január, február, marec 2009 a faktúru č. 44090484 zo dňa 10.3.2009 splatnú dňa 25.3.2009 v sume 3.223,85 EUR za nájom za apríl 2009, faktúru č. 44090637 zo dňa 8.4.2009 splatnú dňa 24.4.2009 v sume 967,16 EUR nájom za máj 2009, faktúru č. 44090772 zo dňa 11.5.2009 splatnú dňa 25.5.2009 v sume 967,16 EUR nájom za jún 2009, faktúru č. 44090940 zo dňa 12.6.2009 splatnú dňa 26.6.2009 v sume 842,40 EUR nájom za júl 2009. V ostatnej časti, teda uplatnenia istiny v rozsahu 70 % zľavy za nájom v mesiacoch máj, jún a júl, celkovo vo výške 6.478,98 EUR a rovnako tak v časti sumy 415,85 EUR ako rozdielu alikvótnej časti nájmu za mesiac júl, súd žalobu zamietol, teda celkovo v sume 7.394,83 EUR. 17. Súd prvej inštancie poukázal na to, že predmetom konania v prejednávanej veci bol žalobcom uplatnený nárok na úhradu skutočných nákladov za energie-refakturáciu za elektrickú energiu a vodné podľa vyúčtovania za obdobie od januára 2008 do 15.6.2009, resp. 30.6.2009. V tomto smere súd upozornil na započítanie vykonané žalovaným s časťou týchto nákladov. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že refakturované energie - elektrická energia podľa vyúčtovania celkovo v sume 3.289,91 EUR, boli vyúčtované podľa skutočnej spotreby žalovaného, ktorý sa v predmetných prenajatých priestoroch nachádzal a vykonával v nich podnikateľskú činnosť. Spornými v predmetnom konaní ostali faktúra č. 46090006 splatná dňa 1.6.2009, refakturácia elektrickej energie podľa vyúčtovania za obdobie 1.4.2009-30.6.2009 vo výške 1.019,39 EUR a faktúra č. 46090007, splatná dňa 25.6.2009, refakturácia za vodné podľa vyúčtovania za obdobie od 17.3.2009-15.6.2009 v sume 72,44 EUR. 18. Pokiaľ išlo o obranu žalovaného v prejednávanej veci, súd konštatoval, že žalovaný spochybnil nárok žalobcu fakturovaných nákladov za elektrickú energiu a vodné za obdobie, v ktorom žalovaný neužíval nebytový priestor. Súd uviedol, že samotná skutočnosť, že žalovaný by v spornom období nevyužíval prenajaté nebytové priestory na účel, na ktorý boli v zmysle nájomnej zmluvy prenajaté, samo o sebe neznamená, že na chod a prevádzku predmetných nebytových priestorov by nebola spotrebúvaná žiadna energia, ktoré si navyše podľa čl. X, ods. 6 zmluvy mal zabezpečiť žalovaný od poskytovateľov na vlastný účet. Za dobu trvania nájomného vzťahu (do konca júla 2009) bez ohľadu na to, či žalovaný nebytové priestory užíval alebo neužíval na účel dojednaný v nájomnej zmluve, bol povinný uhrádzať skutočne spotrebované energie, resp. spotrebu energií pripadajúcu v nehnuteľnosti, v ktorej sa nebytové priestory nachádzajú. Z obsahu čl. X, ods. 6 zmluvy nepochybne vyplýva, že v cene nájmu nie sú zahrnuté platby za dodávky médií (spotreba elektrickej energie, plyn, teplo,
vodné, stočné a odvoz smetí a i.), pričom spotrebu týchto komodít sa žalovaný ako nájomca zaviazal uhrádzať sám na vlastný účet. Špecifikácia výpočtu fakturovaného plnenia je obsahom listinných dôkazov, pričom podkladom vyúčtovania sú dodávateľské faktúry Východoslovenskej energetiky a.s. a Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s. V tomto smere súd pripomenul, že žalobca si uplatnil refakturáciu energií do konca júna v roku 2009, pričom priestor bol odovzdaný až dňa 27.7.2009. Žalovaný síce tvrdil, že nebytový priestor opustil bezprostredne po výpovedi, čo má dokumentovať aj záznam z kontroly RVPS, avšak súd v tomto smere z vykonaného dokazovania zistil, že inšpektori RVPS Prešov vykonali dňa 2.6.2009 v predmetnom nebytovom priestore následnú kontrolu, pričom bolo zistené, že žalovaný v týchto priestoroch už nevykonáva činnosť manipulácie, resp. skladovania potravín. V tejto súvislosti je treba upozorniť, že týmto konštatovaním RVPS bolo zistené jednak len to, že v danom priestore nevykonávajú činnosť manipulácie - skladovania potravín, čo však nevylučuje, že žalovaný mohol spotrebovať energie aj bez ohľadu na uvedené, ako aj na tú skutočnosť, že táto kontrola bola vykonaná až dňa 2.6.2009, pričom žalovaný v mesiaci apríl (štvrťročne refakturované, teda predmetná faktúra sa vzťahuje aj na obdobie apríla) sa bezpochyby v predmetných nebytových priestoroch nachádzal a vykonával aj podnikateľskú činnosť, pričom v ostatných mesiacoch mal predmet nájmu k dispozícii. Navyše tak, ako bolo uvedené vyššie, súd zdôraznil, že aj v prípade nevyužívania prevádzky na účel predmetu nájmu, nemá to samo o sebe za následok, že na chod a prevádzku nebytových priestorov nebola spotrebúvaná žiadna energia. Vzhľadom na uvedené, súd dospel k záveru, že v časti uplatneného nároku zo strany žalobcu na refakturované energie je tento nárok dôvodný. 19. Vo vzťahu k úroku z omeškania súd uviedol, že priznal z predmetných súm nájomného, dojednaný úrok z omeškania v prípade doplatku za mesiace január, február, marec 2009 od 21.3.2009 až do zaplatenia a v prípade nájomného za mesiac apríl od 26.3.2009 až do zaplatenia, za mesiac máj z priznanej časti nájomného od 25.4.2009 až do zaplatenia, za mesiac jún z priznanej časti nájomného od 26.5.2009 až do zaplatenia, za mesiac júl (jeho alikvótnu časť) z priznanej časti nájomného od 25.4.2009 až do zaplatenia. Sporným však bola v konaní dohoda týkajúca sa úroku z omeškania vo výške 0,05 % denne vo zvyšnej časti ohľadom úhrad spojených s užívaním nebytového priestoru. Strany sporu si v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy dohodli úroky z omeškania vo výške 0,05 % denne iba vo vzťahu k úhrade nájomného, a preto súd na omeškanie s úhradou služieb spojených s užívaním predmetu nájmu aplikoval zákonný úrok z omeškania. Vzhľadom na vyššie uvedený rozbor je zrejmé, že súd v časti nájomného za mesiace máj, jún a júl v celkovej hodnote 6.478,98 eur nárok žalobcu vzhľadom na uplatnenú zľavu z nájomného zamietol. V tejto spojitosti je zrejmé, že súd zamietol aj prislúchajúci úrok z omeškania z časti istiny, ktorú zamietol. Súd zamietol aj žalobu v časti rozdielu alikvótnej časti za mesiac júl vo výške 415,85 EUR spolu s príslušným úrokom z omeškania z predmetnej sumy (spolu 6.894,83 EUR). Rovnako tak súd zamietol žalobu aj v časti úroku z omeškania, ktorý prevyšoval zákonný úrok z omeškania zo sumy 1.515,63 EUR od 28.2.2009 do zaplatenia, zo sumy 1.541,53 EUR od 28.2.2009 do zaplatenia, zo sumy 223,75 EUR od 16.4.2009 do zaplatenia, zo sumy 1.019,39 EUR od 2.6.2009 do zaplatenia, zo sumy 72,44 EUR od 10.7.2009 do zaplatenia. Súd zamietol aj nárok žalobcu v časti aj z titulu uplatneného jednostranného započítania žalovaného vo výške 500,- EUR, vykonaného podaním doručeným 28.9.2018, ktorým žalovaný žiadal započítať sumy úhrad za plnenie spojené s užívaním nebytové priestoru, a to konkrétne sumy za refakturáciu elektrickej energie (faktúra č. 46090001) najskôr splatnej dňa 27.2.2009 spolu s príslušenstvom. 20. Súd prvej inštancie vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaného uviedol, že žalovaný si vzájomnou žalobou v súvislosti s tvrdenými vadami uplatnil voči žalobcovi nárok z titulu náhrady škody vo výške 46.413,09 EUR ako škody spočívajúcej v nákladoch, ktoré mal žalovaný vynaložiť v súvislosti s prispôsobením nových priestorov potrebám žalovaného a vo výške 500,- EUR ako škody, ktorá spočíva zo zaplatenej pokuty uloženej rozhodnutím RVPS. Žalobca uvedený nárok poprel v celom rozsahu, namietal splnenie hmotnoprávnych predpokladov titulu nároku na náhrady škody, pričom uplatnil aj námietku premlčania. 21. Vo vzťahu k nákladom na úpravu novoprenajatých priestorov s ohľadom na vyjadrenie žalovaného, že sa má jednať o náklady na prispôsobenie nových priestorov potrebám žalovaného, súd konštatoval, že v tomto prípade nie sú splnené ďalšie predpoklady vzniku nároku na náhradu škody, a to príčinná súvislosť a preukázanie vzniku škody. Čo sa týka príčinnej súvislosti, zo žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplýva, že by k vynaloženiu predmetných prostriedkov na strane žalovaného došlo práve v dôsledku skutočnosti, že žalobca v nebytovom priestore neodstránil vady, ktoré bol povinný odstrániť. Naproti tomu
sám žalovaný uvádza, že si nechal prerobiť priestor podľa svojich potrieb. Vykonanie rekonštrukcie po následnom presťahovaní do nového nebytového priestoru nie je naplnením predpokladu pre vznik škody a rovnako tak predkladanie faktúr, ktoré sú len účtovným dokladom samy o sebe neznamenajú, že k takto rozsiahlej rekonštrukcii muselo dôjsť nevyhnutne v dôsledku a v bezprostrednej príčine po porušení povinnosti žalobcu spočívajúcom v neodstránení vád. V tejto súvislosti súd upozornil, že nájomná zmluva s novým prenajímateľom bola uzavretá už pred samotnou výpoveďou z predmetnej nájomnej zmluvy dňa 7.4.2009, pričom v rovnaký deň udelil tento prenajímateľ súhlas na úpravu predmetného priestoru. V tomto smere je teda aj otázna otázka zhodnotenia nehnuteľnosti s ohľadom na obsah samotnej zmluvy po ukončení takéhoto nájmu (protihodnota toho, o čo sa zhodnotila hodnota veci) a nárok na vysporiadanie týchto nákladov, ako aj tej skutočnosti, ktorú uvádzal svedok F., že náklady na rekonštrukciu mali byť delené s novým prenajímateľom 50:50. Zo samotných listinných dokladov predložených žalobcom nevyplýva, v akom stave sa predmetná nehnuteľnosť nachádzala pred touto úpravou a po tejto úprave, ani čo malo predstavovať nevyhnutne vynaložené náklady. V tomto smere súd zdôraznil, že úprava priestorov podľa potrieb žalovaného je diametrálne odlišným pojmom od toho, čo sa rozumie pod pojmom skutočná škoda a nevyhnutne vynaložené náklady. Dôkazné bremeno na preukázanie uvedených skutočností a súvislostí, teda predpokladov na vznik nároku na náhradu škody nesie žalovaný. Súd konštatuje, že v danom konkrétnom prípade nemal uvedené za preukázané. 22. Vo vzťahu ku započítaniu pohľadávky z titulu náhrady škody spôsobenej uložením pokuty rozhodnutím RVPS Prešov zo dňa 19.6.2009 súd konštatoval, že žalovanému bola uložená pokuta v sume 500,- EUR. Žalovaný predmetnú pokutu uhradil dňa 19.6.2009. Vzhľadom na to, že uvedené vady na predmete nájmu súd považoval za vady, ktoré mal na predmete nájmu odstrániť žalobca, ktorý tak napriek upozorneniu žalovaného neurobil, súd dospel k záveru, že predmetná pokuta bola udelená v dôsledku príčinnej súvislosti s uvedeným porušením povinnosti žalobcu tieto vady na predmete nájmu odstrániť (zmluvná povinnosť čl. XI). Podanie obsahujúce započítanie žalovaného bolo doručené do dispozičnej sféry žalobcu, ktorý sa s ním mohol oboznámiť dňa 28.9.2018, preto súd k tomuto dňu kedy sa pohľadávky stretli uvedenú pohľadávku započítal na plnenie najskôr splatné, s ktorým žiadal predmetnú pohľadávku započítať aj žalovaný, a to s refakturáciou elektrickej energie vo výške 1.515,63 EUR splatnej dňa 27.2.2009. V tejto súvislosti súd pripomenul, že k premlčaniu pohľadávky na započítanie nedošlo. Z vykonaného dokazovania vyplynulo doručenie započítacieho prejavu žalobcovi až po začatí konania dňa 28.9.2018. Uvedená pohľadávka, ktorá je vo svojej podstate hmotnoprávny úkon započítania pohľadávok v priebehu súdneho konania, aj keď bola pôvodne uplatnená vzájomnou žalobou ako procesným právnym úkonom a smeruje k zániku záväzku, ktorý má žalovaný voči žalobcovi, bola jednostranným započítaním ako hmotnoprávnym úkonom uplatnená až dňa 28.9.2018. Pri hmotnoprávnych úkonoch je teda rozhodujúcim deň, kedy sa žalobca o tomto hmotnoprávnom úkone dozvedel, a to doručením podania, ktorým si žalovaný započítal predmetnú pohľadávku dňa 28.9.2018, čo sa premietlo aj do výroku vo vzťahu k úroku z omeškania, kedy súd za rozhodný považoval uvedený dátum a nie dátum podania vzájomnej žaloby dňa 19.7.2012. Rozhodujúcim preto bolo určiť, kedy sa žalobca o prejavoch žalovaného k započítaniu dozvedel. Týmto dňom došlo k stretu ich pohľadávok. Nie je vylúčeným realizovať jednostranný úkon-oznámenie o započítaní, procesnoprávnym úkonom, a to podaním - vzájomnou žalobou, avšak žalovaný tak vykonal až podaním zo dňa 28.9.2018. Súd v tejto súvislosti dodal, že vzájomnú žalobu v prevyšujúcom rozsahu vo výške 46.413,09 EUR preto zamietol, keďže z celkovo uplatnenej sumy 46.913,09 EUR priznal na započítanie žalovanému len 500,- EUR z titulu náhrady škody. 23. O trovách konania súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v konaní o žalobe voči žalovanému vo výške 21,78 %. Súd určil trovy podľa úspechu v konaní, ktorý bol čiastočný. Súd prvej inštancie nemal dôvod odkloniť sa od uvedeného právneho záveru vyplývajúceho z rozsudku NS SR sp.zn. 1 MCdo 1/2004 a s ohľadom na priznanú istinu a výšku príslušenstva pohľadávky pri rozhodovaní o trovách konania, preto vychádzajúc z uvedených princípov, bolo potom nutné konštatovať, že pri uplatnení pôvodnej istiny vo výške 17.631,21 EUR a priznanej istiny vo výške 10.236,34 EUR, do ktorej je nutné započítať aj sumu 500,- EUR, ktorá sa ako úspech prejavila vo výpočte trov konania o vzájomnej žalobe (aby nebola v prospech žalovaného započítaná 2x), čiže v celkovej sume 10.736,38 EUR, čo v konaní o žalobe predstavuje úspech žalobcu 60,89 % a úspech žalovaného 39,11 %. Po odpočítaní úspechu žalovaného, ktorý predstavuje neúspech žalobcu od úspechu žalobcu, bolo nutné v konečnom dôsledku konštatovať, že čiastočný úspech žalobcu v konaní o žalobe predstavoval 21,78 %, čo predstavuje percentuálne vyjadrenie čistého úspechu žalobcu v konaní.
24. S ohľadom na priznanú istinu v konaní o vzájomnej žalobe pri rozhodovaní o trovách konania, bolo potom nutné konštatovať, že pri uplatnení pôvodnej istiny vo výške 46.913,09 EUR a priznanej istiny vo výške 500,- EUR, v konaní o vzájomnej žalobe predstavuje úspech žalobcu 98,93 % a úspech žalovaného 1,07 %. Po odpočítaní úspechu žalovaného, ktorý predstavuje neúspech žalobcu od úspechu žalobcu, bolo nutné v konečnom dôsledku konštatovať, že čiastočný úspech žalobcu v konaní o vzájomnej žalobe predstavoval 97,86 %, čo predstavuje percentuálne vyjadrenie čistého úspechu žalobcu v konaní o vzájomnej žalobe. 25. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), a h) C.s.p. Uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení nijako nezdôvodnil, na základe akého kľúča dospel k záveru o primeranosti zľavy z nájomného v rozsahu práve 70 %. V odseku 83. rozsudku súd prvej inštancie iba vo všeobecnej rovine spomína, že na účely posúdenia primeranosti zľavy z nájomného je potrebné vziať do úvahy aj konkrétne okolnosti prípadu, avšak následne nijako nešpecifikuje, ako aj na základe týchto kritérií dospel k záveru o primeranosti zľavy z nájomného práve v rozsahu 70 %. Nie je zrejmé, ako tieto okolnosti prípadu použil na účely zvýšenia alebo naopak zníženia výšky zľavy z nájomného (prečo súd prvej inštancie nepriznal napríklad 60 % alebo 80 %); rozhodnutie súdu prvej inštancie je tak v tomto rozsahu z dôvodu absencie úvahy súdu nepreskúmateľné. Žalovaný zároveň uvádza, že aj bez ohľadu na absenciu odôvodnenia priznanej výšky zľavy z nájomného je zľava v rozsahu 70 % v každom prípade neprimeraná. Žalobca svojim konaním znemožnil žalovanému užívať predmet nájmu v celosti, nakoľko nedostatočnými hygienickými podmienkami znemožnil užívanie skladových priestorov a sociálnych zariadení, ale aj kancelárskych priestorov, ktoré nebolo možné ďalej využívať ako pracovisko pre zamestnancov žalovaného z dôvodu absencie zdravotne vyhovujúcich sociálnych zariadení (nehovoriac o tom, že oddelenie pracovníkov skladu od samotných skladov by bolo v rozpore s akoukoľvek logikou). Žalovaný má za to, že nemožno prijať záver o opodstatnenosti tak nízkej zľavy z nájomného, ako je 70%. 26. Žalovaný ďalej namieta nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v kontexte kompenzačnej námietky, ktorej sa súd prvej inštancie venuje v odseku 117. rozsudku. Z jeho obsahu je zrejmé, že súd pri posudzovaní kompenzačnej námietky považoval za okamih stretu pohľadávok moment, kedy sa žalobca dozvedel o podaní žalovaného zo dňa 28.9.2018; v dôsledku čoho súd priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 1.515,63 EUR od 28.2.2009 do 28.9.2018 a vo výške 10 % ročne zo sumy 1.015,63 EUR od 29.9.2018 do zaplatenia. Pri dikcii ust. § 580 druhá veta OZ, teda nie je rozhodujúce, kedy žalovaný vykonal kompenzačnú námietku a kedy bola táto doručená žalobcovi, ale je rozhodujúce, kedy došlo k súbežnej splatnosti oboch kompenzovaných pohľadávok. K tej pritom došlo už dňa 9.12.2009, kedy žalovaný uhradil správnemu orgánu pokutu vo výške 500,EUR, ktorá predstavuje výšku škody, ktorá bola súdom priznaná a započítaná v rámci kompenzačnej námietky, a nie až dňa 28.9.2018, ako to odzrkadlil súd v rozsudku. Žalovaný ďalej namieta právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v kontexte posúdenia procesného úspechu strán sporu v konaní o žalobe a vzájomnej žalobe. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít je však potrebné na účely posudzovania miery procesného úspechu vo veci prihliadať nielen na istinu, ale aj na kapitalizované príslušenstvo pohľadávky. 27. Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie sa podľa žalovaného odzrkadlilo aj v piatom výroku, keď súd prvej inštancie priznal plný úspech v odvolacom konaní žalobcovi, a to z dôvodu, že predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie malo byť zrušené na základe ním podaného odvolania. V prvom rade uvádzame, že zrušenie a vrátenie predchádzajúceho rozsudku súdu prvej inštancie svojim odvolaním požadoval aj žalovaný, nielen žalobca. Zároveň platí, že jediným dôvodom zrušenia predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvej inštancie bol právny názor odvolacieho súdu, že zľava z nájomného vo výške 100 % je podľa jeho názoru neprimeraná. Žalobca však v odvolaní voči predchádzajúcemu rozsudku súdu prvej inštancie výšku priznanej zľavy vôbec nenamietal, neprimeranosť výšky zľavy z nájomného žalobcom uvádzaná ako jeho odvolací dôvod. Považuje preto za nespravodlivé, aby žalobca mal mať v odvolacom konaní plný úspech, keď dôvod zrušenia predchádzajúceho rozsudku ani neuviedol ako svoj odvolací dôvod. V takomto prípade podľa nášho názoru nemožno hovoriť o úplnom procesnom úspechu žalobcu v odvolacom konaní, a preto mu nemôže prislúchať právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 28. Žalovaný v odvolaní vo vzťahu k II. a IV. výroku uviedol, že súd sa iba stroho vyjadril k dôkazom preukazujúcim nárok žalovaného na náhradu škody voči žalobcovi uplatnený vzájomnou žalobou,
pričom už zo samotného znenia je zrejmé, že súd prvej inštancie nevenoval týmto dôkazom náležitú pozornosť. Ak by súd prvej inštancie bližšie skúmal tieto navrhnuté dôkazy, potom by zistil, že hoci by bolo možné viesť polemiku o účelnosti a nevyhnutnosti prác. Súd prvej inštancie ďalej vôbec nevzal do úvahy, že náklady na opravu predmetu nájmu mali byť s novým prenajímateľom delené pomerom 50:50. Úvahy súdu prvej inštancie o tom, že úprava nového predmetu nájmu nemusela byť vzhľadom na účel nájmu nevyhnutná, je nelogická aj v tom zmysle, že žalovaný si ako podnikateľ nevie predstaviť racionálny hospodársky dôvod, prečo by bol ochotný investovať do cudzej nehnuteľnosti vysoké vstupné investície. Súd prvej inštancie pri skúmaní vzájomnej žaloby žalovaného nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a vadným aj štvrtý výrok, ktorý implicitne vychádza z nesprávneho vyčíslenia pomeru úspechu strán v konaní o vzájomnej žalobe žalovaného. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu navrhol žalobu žalobcu zamietnuť v plnom rozsahu a žalovanému prizná právo na náhradu trov konania o žalobe v plnom rozsahu, (ii) žalovanému prizná právo na zaplatenie sumy 46.913,09 EUR a právo na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v plnom rozsahu, a (iii) žalovanému prizná právo na náhradu trov konania o odvolaní. 29. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, podľa ktorého bolo rozhodnutie o priznaní zľavy z nájomného na hranici maximálnej možnej zľavy, aká mohla byť poskytnutá. Pri svojom rozhodnutí takmer nevzal do úvahy skutočnosť, že plesňou zasiahnuté časti predmetu nájmu nemali postihnutie vo výške 100 % a aj napriek závadam boli priestory užívania schopné, resp. v stave, ktorý RVaPS nevyhodnotil ako absolútne nevhodný. To je možné usudzovať zo skutočnosti udelenia povinnosti odstrániť závady, pričom k zatvoreniu prevádzky nepristúpil, ako by tomu bolo v prípade 100 % nevhodnosti priestorov. Stotožnil sa so súdom v časti pomerného nájomného pre jednotlivé časti Predmetu nájmu a v kontexte pomeru nájomného a plesňami zasiahnutých časti Predmetu nájmu bola Okresným súdom priznaná zľava maximálna možná. Má za to, že súd mohol dôslednejšie zohľadniť skutočnosť rozsahu postihnutia plesňami, napriek tomu rozhodnutie rešpektuje. Skutočnosť stretu pohľadávok už žalovaný namietal v odvolaní proti rozsudku zo dňa 19.2.2019 s rovnakou argumentáciou, pričom Krajský súd v Bratislave odôvodnenie potvrdil. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdenú absenciu namietania výšky zľavy zo strany žalobcu, v tomto prípade zrejme žalovaný neprečítal podania dôsledne. Žalobca popieral zľavu ako celok a v odôvodnení zároveň namietal skutočnosť, že plesňou neboli zasiahnuté všetky časti predmetu nájmu a zároveň, že tie časti ktoré boli zasiahnuté plesňou, neboli zasiahnuté v celosti. Dodal, že výber budúceho predmetu nájmu bol subjektívnym rozhodnutím žalovaného, rovnako ako miera realizovanej investície. Žalovaný si mohol nájsť predmet nájmu pre svoje budúce podnikanie v takom stave, ktorý si nevyžadoval žiadne investície. Má za to, že žalovanému nevznikol nárok na náhradu škody. Náklady vynaložené žalovaným boli výlučne v rozhodovacej sfére žalovaného bez toho, aby tak musel vykonať. 30. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu uviedol, že žalobca svojim konaním znemožnil žalovanému užívať predmet nájmu v celosti, nakoľko nedostatočnými hygienickými podmienkami znemožnil užívanie skladových priestorov a sociálnych zariadení (ktoré tvorili 94,57 % celého predmetu nájmu), ale aj kancelárskych priestorov, ktoré nebolo možné ďalej využívať ako pracovisko pre zamestnancov žalovaného z dôvodu absencie zdravotne vyhovujúcich sociálnych a hygienických zariadení. Tvrdenia týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci v kontexte okamihu stretu pohľadávok spôsobilých na započítanie, nie sú pravdivé. Odvolací súd v odseku 26. uznesenia zo dňa vôbec nepotvrdil odôvodnenie (pôvodného) rozhodnutia súdu prvej inštancie v otázke okamihu stretu pohľadávok, ale iba v otázke posúdenia sumy 500,- EUR ako dôvodného nároku na náhradu škody. Odvolací súd sa v tomto odseku rozsudku otázke okamihu stretu pohľadávok vôbec nevenoval, právny názor odvolacieho súdu na otázku okamihu stretu pohľadávok v jeho uznesení úplne absentuje. Rozsudok je v časti nezohľadňujúcej príslušenstvo uplatnených pohľadávok ako súčasť základu pre určenie miery procesného úspechu vo veci v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a to bez toho, aby súd prvej inštancie tento rozpor dôkladne odôvodnil. Ďalej má za to, že nie je pravdou, že by bol žalobca v odvolacom konaní úspešný v plnom rozsahu. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd sa s viacerými odvolacími dôvodmi žalobcu nestotožnil. 31. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že ak zohľadníme celý predmet nájmu, mieru proporčného rozdelenia nájomného a plochu zasiahnutú nedostatkami (pri fabulovanej miere zasiahnutia nedostatkami 100 %) dostaneme sa na úroveň zľavy približne 75 % a preto považuje priznanú zľavu vo výške 70 % na hranici maximálnej možnej zľavy. Považujeme za nevyhnutné poznamenať, že v čase výkonu kontroly RVaPS bola činnosť skladovania zo strany žalovaného realizovaná a RVaPS konštatoval, že tovar ktorý bol uskladnený v sklade nebol poškodený. Aj z
uvedeného je zrejmé, že existujúce závady nespôsobovali úplnú nemožnosť využívania skladovacích miest. Napriek tomu, že súd takmer nevzal do úvahy skutočnosť miery postihnutia dotknutých časti predmetu nájmu, rozhodnutie rešpektuje. 32. Na vyjadrenie žalobcu žalovaný poukázal na to, že nie je mu zrejmé, ako dospel k záveru o úrovni zľavy približne 75 %. Žalovaný podotýka, že obdobný nedostatok preskúmateľnosti záverov o výške zľavy z nájomného je odvolacím dôvodom v tomto konaní, pretože ani súd prvej inštancie vôbec nevysvetľuje, ako (pomocou akého postupu) sa dopracoval práve k takej výške zľavy z nájomného. Vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom zotrváva a odkazuje na podané odvolanie, ako aj vyjadrenia. 33. Žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na výpočet sumy zľavy, zmluvne dohodnuté Nájomné predstavovalo sumu 3.223,85 EUR (vrátane DPH), čo predstavovalo sumu 2.709,11 EUR bez DPH. Z uvedenej sumy bolo na spevnené plochy, pozemok a komunikácie alokovaných 6,4% sumy nájomného. To znamená, suma nájomného bola rozdelená nasledovne: Nebytové priestory - suma nájomného 2.535,72 EUR, Spevnené plochy, pozemok a komunikácie 173,39 EUR. V zmysle zápisu RÚVaPS boli plesňou zasiahnuté sklady (1043m2) a WC (29m2) čo predstavuje 82,73 % nebytových priestorov (1295,7m2). Ak by sme uvažovali, že miesta zasiahnuté plesňou boli zasiahnuté na 100 % k čomu nedošlo, suma zľavy by bola nasledovná: Zľava vo výške 82,73 % zo sumy 2.535,72 EUR (2.535,72 EUR je suma nájomného prislúchajúca Nájmu nebytových priestorov), čo predstavuje sumu zľavy vo výške 2.097,80 EUR. Iné priestory, ani spevnené plochy, pozemky a komunikácie neboli v podľa zápisu RÚVaPS postihnuté plesňou, či inou závadou. V zmysle uvedeného by teda suma zľavy 2.097,80 EUR k celkovej sume nájomného 2.709,11 EUR (celý predmet nájmu), predstavovala 77,44 %, a teda maximálna možná zľava by mohla byť poskytnutá vo výške 77,44 %. Upozorňuje však, že by tomu tak bolo pri uvažovaní o 100 % zasiahnutí plesňou v dotknutých priestoroch, k čomu nedošlo. Preto uviedol, že súdom určená zľava bola na hranici maximálnej možnej zľavy. 34. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 22.7.2024. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a s dôvodmi odvolania žalovaného, vyjadreniami v odvolacom konaní, dospel súd k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 35. K odvolaniu žalovaného proti časti výroku II. napadnutého rozsudku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol, odvolací súd poukazuje na to, že subjektívna procesná legitimácia odvolateľa na podanie odvolania vyplýva z ustanovení § 359 až 361 C.s.p. Podľa § 359 C.s.p, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Civilný sporový poriadok tak právo strany podať odvolanie výslovne obmedzuje tým spôsobom, že právo podať odvolanie priznáva strane len v tom prípade, ak bolo rozhodnutie vydané v jej neprospech. Ako je zrejmé zo znenia uvedeného výroku II., ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol, neznie v neprospech žalovaného, teda žalovaný nie je osobou oprávnenou podať voči rozsudku v tejto časti odvolanie, z dôvodu nedostatku jeho subjektívneho oprávnenia podať odvolanie voči tej časti rozsudku, ktorá mu nebola v neprospech. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené odvolanie žalovaného voči časti II. výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol, odmietol podľa § 386 písm. b) C.s.p. ako podané neoprávnenou osobou. 36. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 37. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 38. Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého výroku I. a výroku II. zamietajúcom v prevyšujúcej časti vzájomnú žalobu žalovaného, pričom súd prvej inštancie správne vyhodnotil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 C.s.p., a preto je viazaný skutkovým
stavom veci, tak ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 C.s.p. Súd prvej inštancie sa podrobne, presvedčivo a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými spornými skutočnosťami, na závery ktoré odvolací súd odkazuje. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného súdneho procesu a odvolací súd v tomto smere nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k podstatným tvrdeniam uvedených v odvolaní odvolací súd dopĺňa nasledovné: 39. Z obsahu spisu je zrejmé, že medzi stranami sporu vznikol záväzkový vzťah z nájomnej zmluvy zo dňa 13.9.2002, ktorý bol ukončený zo strany žalovaného výpoveďou dňa zo dňa 29.4.2009, pričom výpovedná doba uplynula dňa 30.7.2009 a nebytové priestory boli odovzdané žalobcovi dňa 27.7.2009. 40. Bolo nesporné, že žalovaný si uplatnil u žalobcu zľavu z nájomného, z dôvodu existencie vád, ktoré nespôsobil žalovaný. Na základe kontroly RVPS Prešov zo dňa 28.4.2009 bolo konštatované a preukázané porušenie hygienických podmienok pri prevádzkovaní nebytových priestorov z dôvodu výskytu plesne na stenách a boli uložené povinnosti na odstránenie nežiaduceho stavu, za čo bola žalovanému uložená pokuta v sume 500,- EUR, ale nebolo konštatované, že nebytové priestory boli absolútne nevhodné na užívanie v rozsahu dohodnutého účelu. Odvolací súd odkazuje aj na svoje skoršie zrušujúce uznesenie zo dňa 10.2.2021. 41. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie nezdôvodnil, na základe akého kľúča dospel k záveru o primeranosti zľavy z nájomného v rozsahu práve 70 % a že uvedená zľava z nájomného je neprimeraná. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v odseku 82. – 85. dostatočne vyhodnotil a ustálil spôsob výpočtu primeranej zľavy z nájomného aj s ohľadom na zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.2.2021. Súd prvej inštancie rešpektoval právny názor odvolacieho súdu uvedený v odseku 22. zrušujúceho uznesenia, správne ustálil primeranosť zľavy na 70 %, svoje rozhodnutie náležite podrobne a logicky odôvodnil s odkazom na konkrétne dôvody, pre ktoré takú zľavu ustálil a výšku nájomného správne vypočítal, logicky odôvodnil a prihliadol na účel zmluvy aj charakter užívaných priestorov. Súd prvej inštancie primerane a spravodlivo posúdil výšku zľavy z nájomného v súlade s ods. 22. zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, pričom zľavu nemožno považovať za nízku. 42. V nadväznosti na uvedené sú ďalšie námietky žalovaného týkajúce sa znemožnenia užívania predmetu nájmu v celosti nepreukázané. Na základe kontroly RVPS Prešov zo dňa 28.4.2009 bolo konštatované porušenie hygienických podmienok pri prevádzkovaní nebytových priestorov z dôvodu výskytu plesne na stenách a boli uložené povinnosti na odstránenie nežiaduceho stavu, avšak nebolo konštatované, že nebytové priestory boli absolútne nevhodné na užívanie v rozsahu dohodnutého účelu, a teda žalovaný mohol užívať prenajaté priestory v obmedzenom rozsahu (ktoré užíval až do dňa 27.7.2009). 43. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie v kontexte kompenzačnej námietky, kedy súd považoval okamih stretu pohľadávok moment, kedy sa žalobca dozvedel o podaní žalovaného zo dňa 28.9.2018, v dôsledku čoho súd priznal žalobcovi úroky z omeškania. Poukázal na § 580 veta druhá OZ, a teda nie je rozhodujúce kedy žalovaný vykonal kompenzačnú námietku a kedy bola táto doručená žalobcovi, ale je rozhodujúce, kedy žalovaný uhradil správnemu orgánu pokutu 500,- EUR. Započítanie je zánikom vzájomne sa kryjúcich pohľadávok patriacich vzájomne veriteľovi a dlžníkovi, ktorých plnenie je rovnakého druhu, ak niektorý z účastníkov i bez súhlasu, prípadne i proti vôli druhého účastníka urobí prejav smerujúci k započítaniu. Musí však ísť o pohľadávky spôsobilé na započítanie, t.j. také, ktorých započítanie nie je vylúčené dohodou účastníkov alebo zákonom. Občiansky zákonník upravuje dva prípady zániku záväzku započítaním, a to je započítanie jednostranným právnym úkonom a započítanie dohodou. Započítací prejav treba adresovať druhému účastníkovi. Ide o jednostranný právny úkon, pre platnosť ktorého sa vyžadujú náležitosti v zmysle § 34 a nasl. OZ. Právnym predpokladom započítania je existencia vzájomných pohľadávok, ktoré sú spôsobilé na započítanie a vzájomne sa kryjú. Vzájomné pohľadávky sú také, pri ktorých tie isté osoby ako veriteľ a dlžník majú v záväzkovom vzťahu spravidla na základe iného právneho vzťahu opačné postavenie. Veriteľ určitej pohľadávky, ktorú má voči dlžníkovi z určitého záväzkového vzťahu je zároveň jeho dlžníkom, spravidla z iného záväzkového vzťahu. Započítanie je typickým jednostranným právnym úkonom a predstavuje prejav vôle veriteľa započítať pohľadávku, ktorú má voči svojmu dlžníkovi voči pohľadávke tejto osoby, ktorú má ona ako veriteľ voči
nemu. Započítanie ako každý právny úkon musí byť zrozumiteľný a určitý. Z prejavu vôle veriteľa musí predovšetkým vyplývať, ktorú určitú pohľadávku alebo viac pohľadávok a v akej výške chce započítať voči inej alebo viacerým iným pohľadávkam, ktoré má dlžník v právnej pozícii veriteľa voči nemu. K zániku pohľadávky dochádza vtedy, keď sa pohľadávky stretnú. Pohľadávky zaniknú v takom rozsahu ako sa vzájomne kryjú. Započítanie je právne účinné vtedy, keď dôjde druhej strane. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie uvedeným v ods. 116. a 117. napadnutého rozsudku a preto v ďalšom v tejto časti na odôvodnenie napadnutého rozsudku odkazuje a konštatuje, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil započítanie a teda aj priznanie nároku na úrok z omeškania. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody vo výške 500,- EUR, odvolací súd poukazuje aj na skoršie zrušujúce uznesenie zo dňa 10.2.2021 (č.l. 652 ) v ods. 26. odôvodnenia. 44. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie sa s námietkami žalovaného týkajúcimi sa nároku na náhradu škody (vzájomná žaloba) vysporiadal podrobne v ods. 115. napadnutého rozsudku s tým, že im venoval náležitú pozornosť a poukázal na absenciu príčinnej súvislosti a preukázania vzniku škody, ako predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, pričom tieto predpoklady odvolateľ nepreukázal ani v odvolacom konaní s tým, že odvolací súd odkazuje na svoje skoršie zrušovacie uznesenie zo dňa 10.2.2021 (č.l. 652) v ods. 25. odôvodnenia. 45. Čo sa týka odvolacej námietky žalovaného, že pre účely posudzovania miery procesného úspechu vo veci treba prihliadať nielen na istinu, ale aj na kapitalizované príslušenstvo pohľadávky pri náhrade trov konania, tak v danom prípade žalovaného argumentácia nie je správna. Správne prvoinštančný súd ustálil percentuálnu mieru pomeru úspechu a neúspechu žalobcu a žalovaného, a aj aplikáciu ust. § 255 ods. 1, 2 C.s.p., uvedenú v ods. 124 až 129 a odvolací súd na ne v podrobnostiach odkazuje. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že pri posudzovaní rozsahu zavinenia a rozsahu úspechu súd prvej inštancie neprihliadol na zavinenie vo vzťahu k príslušenstvu, pretože podľa súdnej praxe úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky, a pokiaľ nie sú samostatne predmetom konania, súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádza len z uplatnenej istiny (porov. napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25. apríla 2018, sp. zn. 41Co/1/2018, cit. podľa str. Mačugová, B.: Trovy súdneho konania: judikatúra. Žilina: Eurokódex, 2021, s. 93). Na účely rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné, aby súd prvej inštancie vychádzal z § 123 Občianskeho zákonníka a teda zo skutočnosti, že úroky z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky (uplatnenej v tomto spore), sa nezohľadňujú pri výpočte úspechu strany sporu na účely rozsahu nároku na náhradu trov konania. 46. K nevykonaniu navrhovaných dôkazov, ktoré žalovaný nešpecifikoval v bode 35 odvolania, odvolací súd poukazuje na to, že kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Odvolací súd nezistil taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav vec. 47. Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 48. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie pochybil, keď vo výroku V. priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 % voči žalovanému. Odvolací súd sa s uvedeným nestotožnil a vychádzajúc z odvolacej námietky žalovaného, podľa ktorého súd prvej inštancie priznal plný úspech v odvolacom konaní sp. zn. 3Cob/128/2019 žalobcovi, a to z dôvodu, že predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie malo byť zrušené na základe ním podaného odvolania, dospel k záveru, že je potrebné výrok V. (ktorý má charakter uznesenia o trovách konania) zmeniť. Žalovaný uviedol, že zrušenie a vrátenie predchádzajúceho rozsudku súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie svojim odvolaním požadoval aj žalovaný, nielen žalobca. Dôvodom zrušenia predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvej inštancie bol aj právny názor odvolacieho súdu, že zľava z nájomného vo výške 100 % je
podľa jeho názoru neprimeraná. V takomto prípade podľa odvolacieho súdu nemožno hovoriť o úplnom procesnom úspechu žalobcu v odvolacom konaní. Vzhľadom k tomu, že odvolacia námietka žalovaného vo vzťahu k výroku V. napadnutého rozsudku bola dôvodná, odvolací súd v tejto časti rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania sp. zn. 3Cob/128/2019 nepriznáva v súlade s § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého: Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Keďže rozsudok bol zrušený na základe odvolaní oboch strán sporu, pričom úspešnosť nemožno v tomto prípade vyčísliť inak, ako rovnakým podielom pomeru úspechu oboch odvolateľov, odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania sp.zn. 3Cob/128/2019. Predmet sporu bol založený na početných skutkových tvrdeniach ako aj dôkazoch a preto zrušenie rozhodnutia odvolacím súdom bolo dôsledkom oboznámenia sa s rozsiahlym skutkovým stavom sporu, početnými tvrdeniami strán sporu, vzájomnými súvislosťami medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, ako aj uplatňovanými nárokmi medzi stranami sporu a rozsahom odvolaní, pričom k zrušeniu rozsudku došlo podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p.. Odvolací súd vyslovil svoj právny názorom k viacerým právnym otázkam, ktoré bolo potrebné vyriešiť pre nové prvoinštančné rozhodnutie súdu a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok bolo potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, to však nebolo možné posúdiť ako úspech len jedného z odvolateľov v odvolacom konaní sp.zn. 3Cob/128/2019. 49. Súd prvej inštancie riadne vyčíslil aj nárok na náhradu trov prvoinštančného konania o žalobe vo výške 21,78 % (výrok III.) a nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe vo výške 97,86 % (výrok IV.), keďže zohľadnil percentuálny úspech strán sporu, preto odvolací súd žalovanými napadnutý rozsudok vo výroku III. a IV. potvrdil ako správny. 50. V postupe súdu prvej inštancie odvolací súd nevzhliadol porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces, keďže súd prvej inštancie sa vo svojom odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalovaného, ktoré mohli mať vplyv na meritórne rozhodnutie súdu. Samotná skutočnosť, že žalovaný nie je spokojný s výsledkom konania ako aj právnym posúdením predmetu sporu prvoinštančným súdom neznamená, že došlo k porušeniu jeho procesných práv, a teda práva na spravodlivý proces. Žalovaný mal vytvorený dostatočný časový priestor na predloženie skutkových tvrdení a na ich preukázanie predložením, či navrhnutím príslušných dôkazov. 51. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalovaným uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a výroku II. zamietajúcom v prevyšujúcej časti vzájomnú žalobu žalovaného, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p., potvrdzuje. 52. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok splnil. 53. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že odvolací súd v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi nárok
na náhradu trov odvolacieho konania sp.zn. 3Cob/8/2023 nepriznáva v súlade s čl. 17 CSP, nakoľko mu v tomto odvolacom konaní žiadne nevznikli. 54. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).