Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8Co/51/2024 1110249629 11. 06. 2024 JUDr. Jana Vlčková ECLI:SK:KSBA:2024:1110249629.5
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: S.. F.. Z. N., J.. XX.XX.XXXX, G. X. X, X., zastúpeného: JUDr. Emília Korčeková, advokátka so sídlom Malacká cesta 2/B, Pezinok, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o náhradu ušlého zisku a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 30.januára 2024, č. k. B1-10C/167/2010-745, takto rozhodol: Odvolací súd opravuje označenie spisovej značky na strane 1 rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 30.januára 2024 tak, že správne má znieť: "B1-10C/167/2010". Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému nárok na náhradu trov súdneho konania nepriznal. Konštatoval, že žalobou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia nemajetkovej ujmy (odškodného) vo výške 689.000,- eur a škody vo výške 5.525.423,44 eur s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Vykonaným dokazovaním zistil, že uznesením Obvodného úradu vyšetrovania PZ Bratislava I zo dňa 24.10.1995, ČVS: VP- 139/30-95 Ko, bolo žalobcovi vznesené obvinenie za trestný čin neoprávneného podnikania podľa § 118 ods. 1 Trestného zákona. Uznesením Obvodného úradu vyšetrovania PZ Bratislava I zo dňa 14.12.1995, ČVS: VP- 139/30-95 Ko, bolo žalobcovi vznesené obvinenie za trestný čin neoprávneného podnikania podľa § 118 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Uznesením Obvodného úradu vyšetrovania PZ Bratislava I zo dňa 30.09.1996, ČVS: VP139/30-95 Ko, bolo vznesené žalobcovi obvinenie za trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona. Okresný súd Bratislava I vydal dňa 06.06.1996 príkaz na vyšetrenie duševného stavu žalobcu, trestne stíhaného pre trestný čin podľa § 125 ods. 1, 2 písm. b) Trestného zákona a iné pod spisovou značkou 3 Nt 1270/96. Krajské riaditeľstvo policajného zboru Bratislava rozhodnutím zo dňa 08.11.2000, KRP- 1024/CP-2000-V rozhodlo o odňatí cestovných pasov Slovenskej republiky žalobcovi. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 23.06.1999, 3Nt 34/99, vydal príkaz na zatknutie žalobcu s odôvodnením, že žalobca sa nezdržiava na známych adresách, jeho pobyt sa nepodarilo zistiť a bez jeho účasti nemožno pokračovať v trestnom stíhaní. Uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 03.02.2010, č. k. 1Pv 76/10-3 prokurátor okresnej prokuratúry zastavil trestné stíhanie voči žalobcovi za trestný čin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie,
za trestný čin neoprávneného podnikania, ako aj za trestný čin sprenevery, pretože trestné stíhanie je neprípustné podľa § 9 Trestného poriadku, lebo je premlčané. Z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplýva, že posledný úkon so žalobcom ako obvineným bol naposledy vykonaný dňa 25.9.1997, doposiaľ nebol súdne trestaný, horná hranica trestných činov, za ktoré bol žalobca stíhaný, neprevyšuje 3 roky. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia Trestného poriadku sa trestné stíhanie zastaví, ak je trestné stíhanie premlčané. Po právnej stránke takto zistený skutkový stav posúdil podľa § 27 ods. 1,2, § 1 písm. a), § 2 písm. a), § 3 ods.1 písm. a), d), § 9 ods.1,2, § 15 ods.1,2, § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, podľa § 1, § 2, § 3 ods.1, § 4 ods.1, 2, § 9 ods.1, § 10, § 20, § 22 ods.1, ods.2, zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v spojení s § 442 ods.1 a § 443 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Považoval za nespornú skutočnosť, že proti žalobcovi bolo vedené trestné stíhanie v konaní ČVS: VP-139/30-95 Ko, v rámci ktorého boli žalobcovi vznesené 4 obvinenia (uznesenie zo dňa 21.02.1995, uznesenie zo dňa 24.10.1995, uznesenie zo dňa 14.12.1995, uznesenie zo dňa 30.09.1996), a to za trestný čin skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie, trestný čin neoprávneného podnikania a trestný čin sprenevery. Za nespornú považoval aj skutočnosť, že uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 03.02.2010, č.k. 1Pv 76/10-3, bolo trestné stíhanie proti obvinenému - žalobcovi za uvedené trestné činy zastavené z dôvodu, že trestné stíhanie je premlčané. Žalobca si žalobou v konaní uplatnil proti žalovanému nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 689.000,- eur s príslušenstvom a náhradu skutočnej škody vo výške 5.525.423,44 eur s príslušenstvom, ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonných rozhodnutí, ako aj nesprávnym úradným postupom v podobe prieťahov v trvaní 15 rokov v označenom konaní. Konštatoval, že žalobca sa domáhal svojho nároku titulom vydania nezákonných rozhodnutí o vznesení obvinenia žalobcovi Obvodným úradom vyšetrovania PZ Bratislava I vedených pod ČVS: VP-139-30-95 Ko, ako aj rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I (príkaz na zatknutie, príkaz na vyšetrenie duševného stavu), Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave zo dňa 08.11.2000, č. p.: KRP-1024/CP-2000-V (o odňatí cestovných pasov), majúc za to, že tieto sú v zmysle uznesenia Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 03.02.2010, č.k. 1 Pv 76/10-3, ktoré trestné stíhanie voči žalobcovi zastavilo, považované za nezákonné. Trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 03.02.2010, sp. zn. 1Pv 76/10 z dôvodu premlčania trestného stíhania a zániku trestnosti skutkov. Dôvodom na zastavenie teda nebola skutočnosť, že by v rámci prípravného konania bolo preukázané, že žalobca ako obvinený nespáchal trestné činy, ktoré mu boli kladené za vinu, resp. že skutok sa nestal. Ustálená súdna prax považuje nenaplnenie predpokladu o spáchaní trestného činu obvineným za nevyhnutnú podmienku pre vznik nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Táto podmienka je pritom splnená vždy, ak trestné stíhanie obvineného bolo zastavené z dôvodu, že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie sa nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený. O nenaplnení predpokladu spáchania trestného činu obvineným však nemožno hovoriť v prípade premlčania trestného stíhania, kedy dôvod zastavenia trestného stíhania závisí len od splnenia objektívne zákonom stanovených podmienok (od márneho uplynutia premlčacej doby), spáchanie skutku majúceho znaky trestného činu obvineným ale nijako nespochybňuje. (Rozsudok NS SR zo dňa 23.07.2018, sp. zn. 1Cdo/167/2016). Na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že tu nie je možné vyhodnotiť žalobcom namietané uznesenia vydané v rámci prípravného konania za nezákonné. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 22.500,- eur, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom, spočívajúcim v prieťahoch počas obdobia takmer 15 rokov v označenom konaní, a to za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z. z. platného a účinného v rozhodnom čase. Napriek tomu, že ustanovenie § 9 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom, bolo prijaté až novelou č. 412/2012 Z. z., mal za to, že v rámci rozhodovania o uvedenom nároku nie je oprávnený suplovať rozhodnutie príslušného nadriadeného orgánu, ktorý by vyhodnotil podané sťažnosti žalobcu na prieťahy v prípravnom konaní za dôvodné. Na uplatnenie tohto nároku slúži iný inštitút, ktorý mohol žalobca v rámci prípravného konania na ochranu svojho práva využiť. Za skutočnú škodu žalobca označil sumu vo výške 4.266,92 eur s príslušenstvom, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku rozhodnutia Krajského
riaditeľstva PZ v Bratislave zo dňa 08.11.2000, sp. zn. KRP-1024/CP-2000-V, o odňatí cestovného pasu. Na preukázanie vzniku tejto škody žalobca predložil súdu Mandátnu zmluvu č. 23/12/99 zo dňa 23.12.1999 medzi spoločnosťou VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o. ako mandatárom a spoločnosťou AEH, spol. s r.o. ako mandantom. Mandatár menom mandanta mal riešiť nespornú pohľadávku proti spoločnosti MUCK - Productions u. Poysdorf, Rakúsko, za čo mandatárovi prislúchala odmena vo výške 12,5 % + DPH z vymoženej sumy. Plnomocenstvo, ktoré bolo prílohou č. 1 k Mandátnej zmluve udelila spoločnosť AEH, spol. s r.o. splnomocnencovi: VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o. Mal za to, že predmetná pohľadávka nevznikla v príčinnej súvislosti s vedením prípravného konania vo veci žalobcu, nakoľko predmetná obchodná spoločnosť nebola účastníkom správneho konania o odňatí cestovných pasov žalobcovi, a preto táto pohľadávka ani nemohla byť postúpená na žalobcu. V súvislosti s náhradou skutočnej škody vo výške 4.643.378,12 eur s príslušenstvom, poukázal tiež na túto argumentáciu, nakoľko je založená na rovnakých skutkových základoch. Táto škoda mala vzniknúť obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o. v dôsledku vydaných rozhodnutí v prípravnom konaní znemožnením inkasa zmenky. Menovaná obchodná spoločnosť nebola subjektom, voči ktorému bolo vedené trestné stíhanie a "nezákonné" rozhodnutia sa jej vecne nedotýkali. Z uvedeného dôvodu nemohla vzniknúť menovanej obchodnej spoločnosti pohľadávka voči žalovanému, ktorú by následne na základe zmluvy o postúpení pohľadávky postúpila na žalobcu. Z predloženej fotokópie zmenky vyplýva, že táto je vystavená na meno: VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o. a splatná dňa 15.09.1997. Súd má za to, že obchodnej spoločnosti pre prípad, že žalobca nemal možnosť inkasovať zmenku, nič nebránilo, aby týmto poverila F.. S. S., druhého konateľa spoločnosti (tak ako vyplýva z OR SR v rozhodnom období). Žalobca si v konaní uplatnil aj nárok na náhradu ušlej mzdy vo výške 705.835,49 eur s príslušenstvom za obdobie od 01.05.1997 do 30.04.2002 priznanej mu pracovnou zmluvou uzatvorenou dňa 07.04.1997 medzi spoločnosťou VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o. ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom, v súlade s rozhodnutím zakladateľa č. 07/04/97 zo dňa 07.04.1997 o vytvorení obchodného zastúpenia spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia s.r.o. v Spojených štátoch mexických dňom 01.05.1997 na počiatočnú dobu piatich rokov, nevyhnutného na plnenie záväzkov menovanej obchodnej spoločnosti v rámci založeného spoločného podniku SP "CAISPROMEX/VENUS". Pracovná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú od 01.05.1997 do 30.04.2000. Žalobca tento svoj nárok opieral o skutočnosť, že v dôsledku trestného stíhania nemohol vycestovať do Spojených štátov mexických. Konštatoval, že okrem tvrdenia žalobcu nebolo v súdnom konaní preukázané, že by v rámci prípravného konania bolo rozhodnuté o zákaze žalobcovi vycestovať. Platí, že v prípade stíhania obvineného na slobode, čiže mimo väzbu, nie je povinnosť zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. V prípade, ak obvinený plánuje vycestovať do zahraničia je potrebné túto informáciu oznámiť príslušným OČTK s uvedením miesta, kde sa bude zdržiavať a preberať zásielky. Príkaz na zatknutie vydal Okresný súd Bratislava I dňa 23.06.1999, sp. zn. 3Nt 334/99, s odôvodnením, že obvinený (žalobca) sa nezdržiava na známych adresách, jeho pobyt sa nepodarilo zistiť a bez jeho účasti nemožno pokračovať v trestnom stíhaní. Z uvedeného vyplýva, že žalobca svoju povinnosť ohlásiť adresu, na ktorej sa zdržiava, nesplnil. K odňatiu cestovných dokladov došlo dňom 08.11.2000, čiže po uplynutí trvania pracovného pomeru. Žalobca si uplatnil aj nárok vo výške 300.000,- eur z dôvodu zásahu do práva žalobcu na súkromie, na pokojný stav, práva na obhajobu, sumu vo výške 200.000,- eur titulom zásahu do práva na slobodu pohybu, na slobodu podnikania a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti, tvorby, na prácu, práva na príležitosť zarábať si na živobytie svojou prácou, sumu vo výške 100.000,- eur titulom vyšetrenia psychického stavu žalobcu a sumy vo výške 67.500,- eur ako odškodnenie za tri rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I vo veciach sp. zn. 3Nt 1270/96, 3Nt 405/96, 3Nt 334/99. Pri rozhodovaní sa dôvodnosťou a výškou uplatnenej nemajetkovej ujmy nezaoberal, majúc za to, že pre jej priznanie je nevyhnutné, aby takáto ujma bola spôsobená v súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia, príp. spôsobená nesprávnym úradným postupom. Nakoľko nemal preukázanú existenciu nezákonného rozhodnutia, príp. nesprávneho úradného postupu, ako ani vznik škody, nie je možné konštatovať, že uplatňovaná výška škody a nemajetkovej ujmy mohla vzniknúť v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok pre úspešné uplatnenie náhrady škody a nemajetkovej ujmy v tomto konaní, a preto žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania procesných strán súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v § 365 ods.
1 písmeno a), b), c), e), f), h) C.s.p. Namietal, že nebolo vykonané dokazovanie navrhnuté listom zo dňa 04.10.2019, že sa súd nevysporiadal dôsledne a ústavne konformné s ustanoveniami zákona číslo 58/1969 Zb. - §§ 1 až 4 a nasledujúcich, ako aj s dikciou § 160 ods. 1 Trestného poriadku v čase vydania štyroch po sebe nasledujúcich nezákonných uznesení, ktorými vyšetrovateľ PZ postupne a šikanóznym konaním vzniesol obvinenia žalobcovi za údajne ním spáchané trestné činy, voči ktorým podal sťažnosti, ktoré dozorový prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava 1 podľa vopred dohodnutého scenára organizovanej zločineckej skupiny riadenej takzvanou teroristickou Lexovej SIS zamietol. Voči týmto zverstvám proti ľudskosti sa nemohol účinne brániť, rozsudok považoval za arbitrárne odôvodnený ako výsledok nesprávneho právneho posúdenia veci bez vykonania riadneho a ústavne konformného dokazovania, je výsledkom neprípustného prekrúcania práva a odmietnutia spravodlivosti. Konajúci súd bez citu pre spravodlivosť a v dôsledku prílišného formalizmu v dôsledku interpretácie a naoktrojovania neposkytol mu spravodlivú ochranu, nekonal a opätovne nerozhodol v súlade so zárukami, ktoré mu garantuje článok 6 ods. 1 Dohovoru, o to viac, keď bez citu pre spravodlivosť sa nevysporiadal s neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním zo strany vyšetrovateľa Policajného zboru, Okresnej prokuratúry Bratislava 1, Okresným súdom Bratislava 1 pod záštitou takzvanej teroristickej Lexovej SIS. S poukazom na zákon číslo 58/1969 Zb. uviedol, že v zásade platí/platilo, že ak bol obvinený oslobodený spod obžaloby, alebo trestné konanie bolo voči nemu zastavené, má v zásade nárok na náhradu škody bez ohľadu na to, či v dobe zahájenia trestného stíhania tu boli skutočnosti odôvodňujúce jeho zahájenie podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku, bez ohľadu na to, či voči uzneseniam podal sťažnosť alebo nie, s čím sa dôsledne a ústavne konformné súd konajúci za účasti zaujatej a nie nestrannej zákonnej sudkyne dôsledne nevysporiadal, nedal jasnú a presvedčivú odpoveď, čím zaťažil konanie vadou. Napadnutý rozsudok sa javí ako nezákonný a nespravodlivý, predčasne vydaný nezákonnou sudkyňou, flagrantne popierajúci základné práva a slobody. Súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre jeho rozhodnutie a zároveň dospel k záverom, ktoré nie sú logicky odôvodnené. Neprípustne legalizoval konanie štátneho terorizmu v období takzvanej Mečiarovej vlády voči žalobcovi, čo malo za následok ublíženie na zdraví žalobcovi s trvalými následkami, čo súd nezaujímalo, odignoroval ublíženie na zdraví žalobcovi s trvalými následkami. Pred začatím prvého trestného stíhania bol žalobca zdraví, po jeho skončení zastavením už bol invalidným dôchodcom. Údajné trestné činy mu neboli nikdy preukázané, musel proti svojej vôli strpieť šikanu, prenasledovania, perzekúciu daňovými kontrolami, neľudské a ponižujúce zaobchádzanie, zatýkanie, vrátane rozvodu. Zotrval na tom, že uznesenia o zahájení trestných stíhaní voči nemu boli zmyslené a nezákonné, nikdy sa obvinenia nepreukázali aj napriek opakovaným perzekúciám a ponižovania žalobcu pred jeho zamestnancami na základe dožiadaní vyšetrovateľa Policajného zboru po dohode s takzvanou Lexovou teroristickou SIS, v trestnom konaní bolo flagrantne porušené právo rovnosti v jeho neprospech, keďže zvoleného obhajcu si musel hradiť sám, trovy ex offo obhajcu znášal štát, teda je tu disproporcia, čo mestský súd vôbec nezaujímalo. Vznikla mu škoda na zdraví trvalého následku - invalid uznaný Sociálnou poisťovňou. V súlade s platnými ustanoveniami zákona číslo 58/1969 Zb., ako aj judikatúrou Najvyššieho súdu vzťahujúcou sa k § 160 ods. 1 Trestného poriadku zásade platí, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené má právo na náhradu škody spôsobenej mu uznesením o vznesení obvinenia, takéto právo nemá iba ten, kto si vznesené obvinenie zavinil sám, čo nie je jeho prípad, s čím sa mestský súd dôsledne a ústavne konformné konaním a rozhodovaním v zlom úmysle dôsledne nevysporiadal, konanie zaťažil vadou, odňal mu právo riadne konať pred súdom o ním uplatnenom nároku a to všetko nadužívaním práva nie nestrannou a zaujatou sudkyňou. Zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú vždy bez ohľadu na dôvody, ktoré k nim viedli z hľadiska § 4 zákona číslo 58/1969 Zb. rovnaký význam ako zrušenie či zmena uznesenia o vznesení obvinenia. Súd teda vec nesprávne právne posúdil, porušil princípy právneho štátu právnej istoty, zdravého rozumu a legitímneho očakávania žalobcu, keďže sa dôsledne neriadil konštantnou judikatúrou vnútroštátnych súdov a riadil sa judikatúrou, ktorá sa na daný prípad neľudského a ponižujúceho zaobchádzania, traumatizovania, vydierania, zastrašovania, ktoré vyústilo do ublíženia na zdraví žalobcovi, nevzťahuje. Nebolo rešpektované právo na prezumpciu neviny. Mal za to, že preukázal kumulatívne splnenie všetkých troch zákonných predpokladov pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, nebol tu teda dôvod na zamietnutie žaloby. Vytýkal súdu prvej inštancie, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovanej k veci - záverečná reč, preto nemohol primerane reagovať do pojednávania dňa 22.09.2020 ani do pojednávania 30.01.2024. Nemohol vykonať kontrolu či skutočne poverený zástupca žalovaného predniesol svoju záverečnú reč, keďže iba uviedol, že sa pridržiava záverečnej reči doručenej súdu 09.03.2020, čím bolo porušené právo procesného útoku/ procesnej obrany v jeho neprospech, právo rovnosti a kontradiktórne súdne konanie. Zotrval na nárokoch, ktoré si uplatnil v konaní ako aj na návrhoch na vykonanie dokazovania. Poukázal na to, že
obvinený je počas trestného konania oprávnený používať svoju taktiku a táto jeho taktika mu nemôže byť kladená za vinu. Namietal odňatie možnosti konať o uplatnenom nároku, prílišný formalizmus, zmarenie riadneho a včasného vykonania dokazovania a objektivizácie uplatnenej nemajetkovej ujmy za jednotlivé čiastkové útoky v priebehu extrémne dlhého trestného stíhania. Poukazoval na článok 46 ods. 1 Ústavy a článok 6 ods. 1 Dohovoru so zreteľom na to, že v demokratickom a právnom štáte sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať základné práva a slobody a úlohou súdov je poskytovať im ochranu, respektíve svojbytnú a špecifickú formu ochrany, ak ide o ústavný súd. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že obmedzenie prístupu na súd nebude zlučiteľné s článkom 6 ods. 1 Dohovoru vtedy, ak nebude sledovať legitímny cieľ a ak tu nebude existovať primeraný vzťah proporcionality medzi použitými prostriedkami a legitímnym účelom, ktorý má byť dosiahnutý. V dôsledku krajnej svojvôle vymykajúcej sa spravodlivosti súdneho konania, mestský súd vec nesprávne právne posúdil, odňal mu možnosť riadne konať pred súdom o uplatnenom nároku, prežitým extrémne dlhým 15 rokov trestným konaním s ťažkým dopadom na jeho zdravie traumatizuje odvolateľa od 21.12.2020, teda aktuálne viac ako 13 rokov, čo je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné a neakceptovateľné o to viac, že dňa 30.01.2024 podľa právneho názoru odvolateľa zneužitím práva svojvoľne a opätovne vydal napadnuté arbitrárne, nepresvedčivo, neracionálne a nekonzistentne odôvodnené rozhodnutie. Uviedol svoje tvrdenia v súlade s rozhodovacou praxou vyšších súdov. Mestský súd svoje rozhodnutie tendenčne a nekonzistentne odôvodnil v úmysle poškodiť odvolateľa, myšlienkové pochody mestského súdu a zákonnej sudkyne trpia vadou, odporujú princípu zdravého rozumu a princípom právneho štátu. Zdôraznil, že majetková a nemajetková ujma, ktorej vznik odôvodňuje riadne v žalobe, je odškodniteľná o to viac, ak tu však došlo k ublíženiu na zdraví s trvalými následkami, bol vystavený neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu, bol vystavený vydieraniu a nútený k spolupráci s takzvanou Lexovo teroristickou SIS aj so zneužitím tohto trestného konania a vyšetrovacieho spisu. Napadnuté rozhodnutie je z ústavnoprávneho pohľadu deficitné, mestský súd chybne posudzoval jednotlivé predpoklady zodpovednosti za škodu, lebo pokiaľ škoda nevznikne, nevznikne ani zodpovednosť za škodu, a preto je zbytočné preukazovať ešte aj príčinnú súvislosť. Mestský súd sa dôsledne a ústavne konformne nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre jeho rozhodnutie a zároveň dospel k záverom, ktoré nie sú logicky odôvodnené. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že žalobca naplnenie odvolacích dôvodov nekonkretizoval. Tento nedostatok odvolania nemôže za žalobcu odstraňovať súd a zároveň žalobca nemôže byť s poukazom na § 373 ods. 1 posledná veta CSP ani vyzvaný na odstránenie nedostatku odvolania. Dodržanie zásady rovnosti strán a zákonná koncentrácia konania, ktorá sa uplatňuje aj v odvolacom konaní, by mali mať za následok neprihliadanie na žalobcom deklarované odvolacie dôvody. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP nemá žiadne racionálne opodstatnenie. Námietka žalobcu, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre jeho rozhodnutie taktiež nemôže obstáť, pretože súd nemá povinnosť sa vysporiadať so "všetkými" argumentmi tak, ako sa nesprávne domnieva žalobca. Škoda na zdraví predstavuje osobitný nárok, pri ktorého preukazovaní je potrebné postupovať v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, a preto skutočnosť, že žalobca je invalidným dôchodcom, nemohla a ani byť zohľadnená nemôže pri posudzovaní nároku na náhradu škody (ušlého zisku a nemajetkovej ujmy) uplatneného žalobcom v tomto konaní. Mal za to, že zastavenie trestného stíhania z dôvodu premlčania skutku nezakladá zodpovednosť žalovanej za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.07.2018, sp. zn. 1Cdo/167/20161, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.04.2020, sp. zn. 6Cdo/50/20202, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.08.2020, sp. zn. 8Cdo/55/2019, obdobne rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 19.09.2012, sp. zn. 28Cdo/605/2012 alebo zo dňa 02.11.2015, sp. zn. 30Cdo/3719/2014, nález Ústavného súdu ČR zo dňa 19.01.2016, sp. zn. III. ÚS 1391/15). Preto, ak súd prvej inštancie nemal za preukázanú existenciu právneho titulu - nezákonného rozhodnutia, prípadne nesprávneho úradného postupu, vec správne posúdil. Uviedol, že žalobca mal možnosť sa dôkladne oboznámiť so súdnym spisom temer po dobu štyroch rokov od doručenia záverečnej reči žalovanej na súd. Vo svojej záverečnej reči nepredniesol žiadne nové skutočnosti majúce vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej, a preto nemohlo dôjsť k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania a zásady rovnosti zbraní tak, ako sa snaží prezentovať žalobca. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky podstatné skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov sporových strán počas konania vyplynuli a tieto vyhodnotil v súlade s čl. 15 CSP podľa svojej úvahy. Vo svojom rozhodnutí jasne uviedol, ktoré skutočnosti považoval v konaní za nepreukázané (existenciu nezákonného rozhodnutia, resp. nemajetkovej ujmy, vznik škody, vrátane nemajetkovej ujmy na strane žalobcu a existenciu príčinnej súvislosti medzi žalobcom namietaným
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, škodou a nemajetkovou ujmou), z dôvodu ktorého akékoľvek ďalšie vykonanie dokazovania, s ohľadom na nepreukázanie zákonných podmienok pre uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako aj s prihliadnutím na dĺžku trvania sporu, by bolo možné považovať za neúčelné a nehospodárne. Navrhol odvolanie v súlade s § 386 CSP odmietnuť, alternatívne napadnuté rozhodnutie v súlade s § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalobcu; ktorým sa domáhal zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy titulom zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutia a nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní; z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku. Na jeho posúdenie si zadovážil potrebné dôkazy, ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom a správne ich aj vyhodnotil. Jeho skutkové závery sú dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania. 6. Vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie ako i výkladu právnych predpisov. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na správnom právnom názore v súvislosti s aplikáciou zákona č. 58/1969 Zb. a zákona č. 514/2003 Z.z., že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie všetkých zákonom stanovených predpokladov vzniku nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Žalobca v podanom odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, z konania pred súdom prvej inštancie iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva. 7. Rozsudok súdu prvej inštancie je zákonu zodpovedajúcim spôsobom odôvodnený. Z odôvodnenia možno zistiť, na akých skutkových a právnych záveroch je rozhodnutie súdu prvej inštancie založené, teda je z neho zrejmé, k akým právnym záverom konajúci súd dospel a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil. Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých skutkových a právnych záverov, proti týmto záverom súdu prvej inštancie mohol žalobca náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo zachované jeho právo na spravodlivý súdny proces, nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom len z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá jeho predstavám a očakávaniam, a preto žalobcom uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že bolo porušené jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstáť. 8. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď zisťoval v konaní existenciu objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi činnými v trestnom konaní podľa zákona č. 58/1969 Zb., resp. zákona č. 514/2003 Z.z., pre vznik ktorej sa vyžaduje súčasné splnenie troch podmienok, a to: 1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného 2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3./ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. 9. Ustálená súdna prax dospela k záveru, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením judikatúra súdov (R 37/2014), považuje za špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a to ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaké dôsledky ako zrušenie nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o zastavení trestného
stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, t.j. že skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie sa nestal; že skutok nie je trestným činom; resp. že skutok nespáchal obvinený. O nenaplnení predpokladu spáchania trestného činu obvineným však nemožno hovoriť v prípade premlčania trestného stíhania, kedy dôvod zastavenia trestného stíhania závisí len od splnenia objektívne zákonom ustanovených podmienok (od márneho uplynutia premlčacej doby), lebo spáchanie skutku majúceho znaky trestného činu obvineným sa tým nijako nespochybňuje; v prípade zastavenia trestného stíhania z dôvodu jeho premlčania právo na náhradu škody nevznikne. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 167/2016 zo dňa 23.júla 2018, obdobne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 50/2019, 8Cdo 183/2020, 7Cdo 124/2021, 4Cdo 321/2020, 2Cdo 19/2022). 10. V danom prípade nebolo trestné stíhanie vedené voči žalobcovi zastavené z dôvodu, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, teda z dôvodov, že ku skutku, pre ktorý bol obvinený, nedošlo, že by sa ho nedopustil a ani z dôvodu, že by skutok nebol trestným činom, ale v tomto prípade došlo k zastaveniu trestného stíhania výlučne z dôvodu premlčania, ktorým trestnosť činu zaniká. Žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na náhradu škody, vrátane nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže v jeho prípade nemožno jednoznačne konštatovať, že podozrenia zo spáchania skutku, z ktorých bol obvinený, sa nepotvrdili, a teda že trestné stíhania proti nemu nemali byť ani začaté. Na základe zastavenia trestného stíhania z dôvodu premlčania tak v danom prípade nemožno jednoznačne dospieť k záveru, ktorý predpokladá súdna judikatúra, a to, že na základe výsledkov trestného (prípravného) konania sa nejedná o trestný čin, resp. že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo, a preto nemožno, ako to správne konštatoval aj súd prvej inštancie, dovodiť ani nezákonnosť rozhodnutí o vznesení obvinenia, a tým ani rozhodnutí vydaných v súvislosti s vedením trestného konania, a to príkazu na vyšetrenie duševného stavu zo dňa 06.06.1996 a príkazov na zatknutie zo dňa 23.06.1999. 11. Odvolací súd si osvojil tieto právne závery a nemal dôvod sa v danej veci od nich odchýliť a zhodne s právnym záverom súdu prvej inštancie, na ktorom spočíva jeho rozhodnutie, dospel k záveru, že nie je splnený základný predpoklad vzniku nároku žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenú mu uzneseniami o vznesení obvinenia, keď nemožno považovať rozhodnutia o vznesení obvinenia za nezákonné, za stavu, pokiaľ následne v trestnom konaní došlo k zastaveniu trestného stíhania pre premlčanie. Pokiaľ teda bolo v preskúmavanej veci trestné stíhanie žalobcu zastavené z dôvodu jeho premlčania, súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že uznesenia o vznesení obvinenia, ako i ďalšie rozhodnutia vydané v rámci prípravného konania, nemožno považovať za nezákonné, a v tomto prípade nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy žalobcovi nevznikol. S poukazom na uvedené závery možno uzavrieť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, pokiaľ ide o vyriešenie otázky vzťahu uznesenia o vznesení obvinenia a uznesenia o zastavení trestného stíhania pre premlčanie, z hľadiska naplnenia predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. 12. Žalobca preto nedôvodne namieta, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s ustanoveniami zákona č. 58/1969 Zb. - §§ 1-4 a nasl. ako i s dikciou § 160 ods. 1 Tr. poriadku. Žalobca si neuplatňoval trovy obhajcu, a preto je bezpredmetná jeho námietka, že bolo porušené v jeho neprospech právo rovnosti, keďže si zvoleného obhajcu musel hradiť sám. Súd prvej inštancie preto vec neposúdil právne nesprávne, neporušil princípy právneho štátu a legitímneho očakávania žalobcu, riadiac sa totiž konštantnou judikatúrou súdov vzťahujúcou sa k relevantným ustanoveniam zákona. 13. Vzhľadom na uvedené žalobcovi nevznikol nárok ani na odškodnenie v sume 100.000 eur za zásah do práva na súkromie v súvislosti s vydaním príkazu na vyšetrenie jeho duševného stavu, v sume 200.000 eur za obmedzenie osobnej slobody a slobody pohybu v súvislosti s vydaním príkazov na zatknutie a odňatím cestovných pasov a v sume 67.500 eur za rozhodnutia sp.zn. 3Nt 1270/96, 3Nt 405/96, 3Nt 334/99. Vzhľadom na to, že uznesenia o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné, nemohol žalobcovi vzniknúť ani nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 300.000 eur za pocity tiesne a frustrácie vzhľadom na nezákonnosti napáchané OČTK voči nemu v trestných konaniach. 14. V súlade s judikatúrou je i posúdenie vzniku nároku žalobcu na náhradu ujmy spôsobenej mu prieťahmi v trestnom konaní (R 19/2014). Žalobca v tomto smere neuviedol žiadne také námietky, že by súd prvej inštancie nepoužil správny právny predpis, nesprávne interpretoval príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. alebo že by z ustáleného skutkového stavu vyvodil nesprávne právne závery.
15. Nad rámec odvolacích námietok žalobcu, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nečinnosť orgánu verejnej moci či zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé osebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Pri posudzovaní intenzity zásahu je za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre účastníka konania (trestné konanie, konanie starostlivosti o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života a zdravia) a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jeho osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký vek, zdravotný stav a pod.); zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní spoľahlivo doložiť. Z uvedeného vyplýva, že nesprávny úradný postup nemožno považovať bez ďalšieho, za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, a žalobca v konaní mal povinnosť tvrdiť konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje výšku uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy ako i rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, vzniknúť (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo 222/2021, 9Cdo/259/2021). 16. Žalobca v podanej žalobe neodôvodňoval vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy žiadnymi takými relevantnými skutočnosťami, na základe ktorých by bolo možné vyvodiť, že by tieto výrazne (závažným spôsobom) ovplyvnili dovtedajší život žalobcu a že by preto svojím rozsahom a intenzitou predstavovali značný zásah do jeho osobnostných práv. Neprimeranú dĺžku trestného stíhania nemožno považovať bez ďalšieho za také neoprávnené konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom na to, že vznik ujmy sa neprezumuje, bolo na žalobcovi náležite preukázať vznik konkrétnych nepriaznivých následkov. Len tvrdenie žalobcu o pocitoch tiesne a frustrácie vzhľadom na 15 rokov nezákonností napáchaných OČTK voči nemu považoval odvolací súd za nepostačujúce pre priznanie nemajetkovej ujmy, nakoľko ich intenzitu a prežívanie žalobca ničím nepodložil a nenavrhol ani len svoj výsluch ako strany sporu, aby bolo možné intenzitu jeho ujmy objektívne posúdiť. Len potenciálna možnosť vzniku negatívnych následkov podľa názoru odvolacieho súdu nepostačuje pre priznanie finančnej kompenzácie. Tvrdenie žalobcu o zhoršení psychického stavu opierajúce sa o nález zo dňa 6.10.2010 nepostačuje na konštatovanie nemajetkovej ujmy v priamej príčinnej súvislosti s dĺžkou trestného konania. Žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku prieťahov vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. V tomto konaní však žalobca neuniesol dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k rozhodujúcim skutočnostiam pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v trestnom konaní. Z hľadiska posudzovania, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Skutočnosť, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného, vyplýva aj z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 1/2012). 17. Kauzálny nexus je jedným zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Jeho existencia predpokladá, aby protiprávne konanie a vznik škody boli v logickom slede, teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody; vrátane jej rozsahu; následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku, a preto ju nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také
protiprávne konanie, bez ktorého by škodný následok nevznikol. Príčinná súvislosť by tak nebola daná, pokiaľ by škodlivý následok bez protiprávneho konania nenastal. Priamosť pôsobenia príčiny na následok znamená, že príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho, vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. 18. V súlade s ustálenou súdnou praxou sa súd prvej inštancie vysporiadal aj s otázkou ne/ existencie príčinnej súvislosti medzi eventuálnym nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, a vznikom škody/ujmy, keď dospel k záveru, že ani tento predpoklad vzniku nároku žalobcu nebol splnený. 19. Správne sa vysporiadal súd prvej inštancie aj s nárokom žalobcu na zaplatenie škody vo výške 4.266,92 eur s príslušenstvom, ktorá mala vzniknúť spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o. v dôsledku rozhodnutia Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave zo dňa 08.11.2000, sp. zn. KRP-1024/ CP-2000-V o odňatí cestovného pasu. Predmetná pohľadávka spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o. nevznikla v príčinnej súvislosti s vedením trestného konania vo veci žalobcu a nakoľko predmetná obchodná spoločnosť nebola ani účastníkom správneho konania o odňatí cestovných pasov žalobcovi, nemohla jej vzniknúť škoda v súvislosti s rozhodnutím o odňatí pasov, a preto táto pohľadávka ani nemohla byť postúpená na žalobcu. Navyše v prípade rozhodnutia o odňatí pasov vydanom v trestnom konaní nejde o rozhodnutie, ktoré by bolo zrušené pre nezákonnosť a za nezákonné ho nemožno považovať ani z dôvodu, že nebolo vydané v nezákonnom konaní o vydanie uznesení o vznesení obvinení voči žalobcovi. Napokon je zrejmé, že mandátna zmluva č.23/12/99 uzavretá dňa 23.12.1999 trvala do 23.12.2000 a k odňatiu cestovných pasov došlo k jej koncu dňa 08.11.2000, a preto žalobcovi nič nebránilo predmet zmluvy naplniť. 20. Správne poukázal súd prvej inštancie na to, že v súvislosti s náhradou skutočnej škody vo výške 4.643.378,12 eur, ktorá mala vzniknúť obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o. v dôsledku vydaných rozhodnutí v prípravnom konaní znemožnením inkasa zmenky, táto obchodná spoločnosť nebola subjektom, voči ktorému bolo vedené trestné stíhanie a rozhodnutia o vznesení obvinenia voči žalobcovi sa jej vecne nedotýkali. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že z uvedeného dôvodu nemohla vzniknúť menovanej obchodnej spoločnosti pohľadávka voči žalovanému, ktorú by následne na základe zmluvy o postúpení pohľadávky postúpila na žalobcu. 21. Správne poukázal súd prvej inštancie na nedostatok príčinnej súvislosti medzi vznikom ušlej mzdy žalobcovi vo výške 705.835,49 eur a vznesením obvinení voči žalobcovi, keď samotné trestné stíhanie neznamená zákaz vycestovať. K odňatiu cestovných dokladov došlo dňom 08.11.2000, čiže po uplynutí trvania pracovného pomeru žalobcu 30.04.2000. 22. Súd prvej inštancie nepostupoval v danej veci spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto z jeho strany nedošlo k porušeniu čl. 20 ods.4, čl. 46 ods.3, čl. 152 Ústavy SR. Postup súdu prvej inštancie mal oporu v čl. 2 ods.2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 23. Napadnuté rozhodnutie rovnako rešpektuje právo obvineného na obhajobu, na základe ktorého obvinený počas trestného konania je oprávnený použiť svoju taktiku a táto mu nemôže byť kladená za vinu. Rozsudok nie je ani v rozpore s dobrými mravmi. Nenáležite žalobca namieta, že konajúci zmaril riadne a včasné vykonanie dokazovania a objektivizácie žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujmy za jednotlivé čiastkové útoky voči nemu v priebehu extrémne dlhého trestného stíhania. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď rozhodol na základe skutkového stavu zisteného z vykonaného dokazovania (§ 215 ods. 1 C.s.p.). V sporovom konaní nie je povinnosťou súdu, aby sám vyšetroval - obstarával dôkazy; bremeno tvrdenia a bremeno dôkazov je výsostnou úlohou strán sporu. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie zistil neúplne skutkový stav, pretože nevykonal ním navrhované dokazovanie listom zo dňa 04.10.2019. Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 30.01.2024 nepochybne vyplýva, že žalobca nemal ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, a preto správne súd prvej inštancie uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené. Taktiež zo zápisnice z pojednávania zo dňa 07.10.2020 vyplýva, že žalobca na otázku súdu, či majú sporové strany návrhy na doplnenie dokazovania, uviedol, že vzhľadom na dĺžku prebiehajúceho súdneho konania nepredpokladá, že by výsluch nejakých svedkov po tak dlhom čase bol
prínosný pre toto konanie, ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemá. Z uvedených dôvodov žalobca neopodstatnene vytýka konajúcemu súdu, že rozhodol bez náležitého zistenia skutkového stavu. 24. Podstata kontradiktórnosti sporového konania spočíva v tom, že strany musia dostať reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany; a zásada rovnosti, resp. princíp rovnosti zbraní, má v kontradiktórnom spore garantovať strane, aby jej bola poskytnutá rozumná možnosť obhajovať sa za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú vo vzťahu k protistrane. Súd prvej inštancie postupoval v súlade so zásadou kontradiktórnosti konania a neporušil ani rovnosť strán, keď žalobcovi poskytol rovnaký priestor v konaní navrhnúť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a vyjadriť sa k dôkazom predkladaných protistranou. Porušenie zásady rovnosti nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že súd prvej inštancie na dôkazy predložené stranou neprihliadol, pretože ich nepovažoval za významné pre konečné rozhodnutie v danej veci. So zreteľom na uvedené možno zhrnúť, že súd prvej inštancie správne posúdil a uplatnil zodpovednosť strán za splnenie procesnej povinnosti preukázať svoje tvrdenia, jeho záver založený na konštatovaní o neunesení dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k preukázaniu uplatňovaného nároku čo do právneho dôvodu ako aj výšky a tiež postup súdu prvej inštancie, na základe ktorého dospel ku konečnému verdiktu, zodpovedajú kontradiktórnosti sporového konania, v rámci ktorého bolo za rovnakých procesných podmienok žalobcovi umožnené uplatniť svoj vplyv na konečné meritórne rozhodnutie súdu realizáciou jeho procesných práv navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a nadväzne na uvedenú zásadu konajúci súd zákonným spôsobom vyhodnotil procesnú aktivitu oboch strán a túto následne náležite premietol do svojich záverov, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Z práva na spravodlivý súdny proces pre žalobcu nevyplýva právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, akceptoval relevantnosť ním predkladaných dôkazov a námietok, preberal podstatu jeho argumentácie a rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami. 25. K výhradám žalobcu k vedeniu konania a k postupu súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že v prípade znemožnenia strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, je nevyhnutné skúmať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu. Odvolací súd v tomto prípade dospel k záveru, že pokiaľ by aj súd prvej inštancie pochybil tým, že nedoručil záverečnú reč žalovaného žalobcovi, bolo konanie na súde prvej inštancie ako celok zákonné a spravodlivé. Žalobca na pojednávaní dňa 22.09.2020 z prednesu zástupkyne žalovaného vedel, že súdu bola doručená dňa 09.03.2020 záverečná reč, napriek tomu na pojednávaní jej nedoručenie nenamietal, a preto odvolací súd posúdil v tomto smere odvolacie námietky žalobcu ako účelové. Žalobca sa preto nedôvodne dovoláva porušenia jeho práva na spravodlivý súdny proces v súvislosti s nedoručením mu záverečnej reči žalovaného. 26. Zo spisu nevyplýva žiadna okolnosť svedčiaca o tom, že by u zákonnej sudkyne Z.. N. V. neboli dané dostatočné záruky objektívneho, nezaujatého a nestranného rozhodovania. Žalobca neuviedol žiadny zákonom uznaný dôvod zaujatosti spochybňujúci nezaujatosť sudkyne súdu prvej inštancie. Odvolací súd pochybnosti žalobcu o nezaujatosti sudkyne nepovažuje za také, ktoré by mohli mať právnu relevanciu a je toho názoru, že sú motivované tým, že nebolo rozhodnuté podľa subjektívnych predstáv žalobcu; hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania nepatrí strane a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Za dôvody pre vylúčenie sudcu totiž nemožno považovať okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní alebo v jeho rozhodovaní. 27. V danom prípade postup zákonnej sudkyne nevykazuje známky protizákonnosti či svojvôle. Zo spisu nevyplýva, že by konajúca sudkyňa vadným jednostranným procesným postupom znemožnila žalobcovi realizáciu niektorého zákonného procesného práva a že by tak porušila povinnosť zabezpečiť stranám rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Nič nenasvedčuje tomu, že by nebola zachovaná zásada rovnosti strán tým, že by konajúca sudkyňa niektorú z procesných strán na úkor druhej zvýhodnila. Žalobcom v odvolaní tvrdená zaujatosť zákonnej sudkyne nie je v odvolaní ničím konkretizovaná a jej opodstatnenosť obsah spisu nepotvrdzuje. Okolnosťami, ktoré by určitého sudcu zo zákona vylučovali z prejednávania a rozhodovania veci, môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie však iba subjektívna domnienka strany o možnej neobjektívnosti sudcu, ktorú namietajúci dostatočne nekonkretizuje, nepreukazuje a nedoloží. Z dohadov, predpokladov alebo špekulácií nemožno vyvodiť
existenciu zákonného dôvodu pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Meradlom pre hodnotenie objektivity sudcu nemôže byť subjektívne hľadisko strany, ktoré je spravidla motivované tým, že súd nekonal a nerozhodol podľa jej predstáv. Takéto hodnotenie správnosti súdneho konania, resp. rozhodovania, nepatrí strane a nemôže objektívne zakladať pochybnosti o nezaujatosti sudcu. 28. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalobcu uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a riadne vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, správne vec posúdil aj po právnej stránke a neporušil ani zásadu kontradiktórnosti konania, žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 29. S poukazom na § 224 C.s.p. v spojení § 378 ods. 1 C.s.p., súd na námietku žalobcu opravil v napadnutom rozsudku pisársku chybu v spisovej značke na strane 1. 30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa obsahu spisu žalovanému žiadne trovy nevznikli, je preto v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018). 31. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).