Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4Co/119/2022 1112234057 31. 05. 2024 Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová ECLI:SK:KSBA:2024:1112234057.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej st. a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, proti žalovaným: 1/ DDSG MAHART Kft, DIČ: 11905693-4-43, Weiss Manfréd út 5-7, 12 11 Budapešť, Maďarská republika, zastúpený TaylorWessing e/n/w/c advokáti s.r.o., so sídlom Panenská 6, Bratislava, IČO: 35 905 832, 2/ MARGOLO HOLDINGS LIMITED, HE 216067, Kyriakou Matsi 16, EAGLE House, 10th Floor, Cy-1082 Nicosia Cyprus, zastúpený JUDr. Dušan Pohovej & partners, s.r.o., so sídlom Námestie Slobody 10, Bratislava, IČO: 36 863 904, 3/ Helogistics Asset Leasing Kft., Sukorói út 1., 8097 Nadap, Maďarsko, daňové číslo spoločnosti: 23722732-4-07, o náhradu škody vo výške 35.165,44 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného 2/ voči uzneseniu bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa 05.10.2021, č.k. (10C)15C/197/2012-421, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalobcovi nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 35.165,44 eur spolu s príslušenstvom titulom náhrady škody. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 15.01.2013 žalobca navrhol vstup ďalšieho účastníka do konania ako žalovaného v 2. rade a navrhol zmenu petitu. Uznesením č.k. 15C/197/2012-79 zo dňa 25.06.2018 súd prvej inštancie pripustil vstup do konania spoločnosti MARGOLO HOLDINGS LIMITED, HE 216067 ako žalovaného v 2. rade. Uznesením č.k. 15C/197/2012-168 zo dňa 12.11.2020 súd prvej inštancie pripustil zmenu petitu žaloby v znení: „Žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 35.165,44 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 35.165,44 eur odo dňa podania žaloby až do úplného zaplatenia.“ Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 15.01.2013 žalobca navrhol vstup ďalšieho účastníka do konania ako žalovaného v 3. rade a navrhol zmenu petitu. Uznesením č.k. (10C)15C/197/2012-263 zo dňa 01.03.2021 súd prvej inštancie pripustil vstup do konania spoločnosti Helogistics Asset Leasing Kft. ako žalovaného v 3. rade a pripustil zmenu petitu žaloby v znení: „Žalovaný v 1. rade, žalovaný v 2. rade a žalovaný v 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 29.339,90 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 29.339,90 eur odo dňa podania žaloby až do úplného zaplatenia, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalovaný v 1. rade a žalovaný v 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 5.825,54 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9
% ročne zo sumy 5.825,54 eur odo dňa podania žaloby až do úplného zaplatenia, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.“ 3. Žalobca vzal podaním zo dňa 23.06.2021 žalobu v celom rozsahu späť dôvodiac tým, že mu žalovaný v 3. rade zaplatil žalovanú istinu spolu s príslušenstvom, avšak až po podaní žaloby na súd. Uviedol, že žalobca v konaní požadoval zaplatenie žalovanej istiny spolu s príslušenstvom od žalovaných spoločne a nerozdielne, a teda bol oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich, pričom ak dlh splnil jeden z dlžníkov, dôvody na podanie žaloby zanikli. 4. Súd prvej inštancie pri posudzovaní späťvzatia žaloby vychádzal z ustanovení § 145 ods. 1 a 3 CSP a § 146 ods. 1 a 2 CSP a vzhľadom na to, že k späťvzatiu žaloby došlo pred začatím pojednávania vo veci samej, vyvodil, že nebol v tomto prípade potrebný súhlas žalovaných k späťvzatiu žaloby a konanie zastavil. 5. O trovách konania rozhodol v zmysle § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP podľa zásady zavinenia zastavenia konania. Konštatoval, že zavinenie pre potreby rozhodovania o trovách konania sa posudzuje z procesného a nie z hľadiska hmotného práva. Mal za to, že v prejednávanej veci muselo byť konanie zastavené, pretože žalobca vzal žalobu späť z dôvodu, že žalovaný v 3. rade žalobcovi uhradil žalovanú istinu spolu s príslušenstvom, pričom žalobca sa domáhal nároku aj voči žalovanému v 1. a 2. rade a žiadal žalobou žalovaných zaviazať na náhradu škody spoločne a nerozdielne, z toho dôvodu bol žalobca oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Z dôvodu, že žalovaný v 3. rade uhradil žalobcovi žalovanú sumu, z vyššie uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že teda aj žalovaný v 1. a 2. rade, a preto by bol povinný nahradiť trovy konania žalobcovi, avšak nakoľko žalobcovi žiadne trovy konania nevznikli, súd prvej inštancie žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. 6. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti výroku o trovách tak, aby bolo žalovanému 2/ priznané právo na náhradu trov konania v plnej výške. 7. Voči uzneseniu súdu prvej inštancie podal žalovaný v 2. rade v zákonnej lehote odvolanie v časti výroku o náhrade trov konania (2. výrok) z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Žalovaný v 2. rade v odvolaní namietal, že samotná skutočnosť, že žalobca žaluje troch žalovaných s tvrdením o ich solidárnej zodpovednosti za vznik škody nestačí na to, aby mohol byť bez ďalšieho prijatý záver súdu o tom, že takýto žalovaní skutočne zodpovedajú za škodu spoločne a nerozdielne. Taktiež sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že následne ak takúto škodu niekto z troch žalovaných, v tomto prípade len žalobcom označených ako solidárnych dlžníkov, nahradí (v prejedávanej veci žalovaný v 3. rade), možno rozhodnúť o trovách konania tak, že plnenie jedného zo žalovaných sa považuje za plnenie ostatných a teda ostatným žalovaným, a teda ani žalovanému v 2. rade, nevznikne nárok na náhradu trov konania, aj keď boli v súdnom konaní 100% úspešní a ako strana procesne nezavinili zastavenie konania. Mal za to, že vyššie uvedené závery by bolo možné prijať len za predpokladu, že by súd prvej inštancie posúdil predmetnú právnu otázku existencie/neexistencie solidárnej zodpovednosti žalovaných v 1. až 3. rade a prišiel k záveru, že táto je daná. Dôvodil, že samotné označenie žalovaných v 1. až 3. rade žalobcom ako solidárne zodpovedných za vznik škody nestačí. Zdôraznil, že súd prvej inštancie však existenciu/ neexistenciu pasívnej solidarity na strane žalovaných neposudzoval vôbec. Žalovaný v 2. rade v odvolaní uvádzal argumentáciu, ktorou mala byť jeho zodpovednosť za vzniknutú škodu vyvrátená. Tvrdil, že zo žaloby žalobcu, ako aj z dôkazov, ktoré žalobca predložil súdu spolu so žalobou a jeho ďalšími podaniami bolo zrejmé, že v prípade vzniku škody, ku ktorej došlo v dôsledku plavebnej nehody zo dňa 18.11.2010 v čase 22.40 hod. a zodpovednosti za ňu ide o osobitný druh zodpovednosti za takúto škodu, a to o zodpovednosť podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Konštatoval, že zodpovednosť z prevádzky dopravného prostriedku patrí medzi osobitné prípady zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou. Z výpisu z obchodného registra Maďarskej republiky, ktorý žalobca založil spolu so žalobou vyvodil, že žalovaný v 1. rade je obchodná spoločnosť, ktorej hlavnou hospodárskou činnosťou je doprava a ide teda podľa neho o „dopravcu“ v zmysle § 427 odsek 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaný v 2. rade namieta nedostatok jeho pasívnej legitimácie. Vychádzal z toho, že žalobca žiadal rozšírenie svojej žaloby o žalovaného v 2. rade, keď pán K. L., vodca plavidla, ktorým bola spôsobená došlo k plavebnej nehode, oznámil žalobcovi, že v čase vzniku plavebnej nehody bol zamestnancom u žalovaného v 2. rade. Bol názoru, že argumentácia žalobcu, že za vzniknutú škodu
zodpovedá aj žalovaný v 2. rade, je nesprávna poukazujúc na § 420 ods. 1-3 OZ. Tvrdil, že je pravda, že zodpovednosť prevádzkovateľa podľa § 427 OZ ostáva zachovaná aj v prípade, ak nebol vodičom dopravného prostriedku - vodcom predmetného plavidla, povahou ktorého bola spôsobená škoda, avšak zodpovednosť prevádzkovateľa je daná na základe samotnej existencie kvalifikovanej škodovej udalosti majúcej svoj pôvod v prevádzke. Zároveň podľa neho nie je vopred vylúčené, aby si poškodený uplatnil právo na náhradu škody proti prevádzkovateľovi podľa § 427 OZ a voči vodičovi - vodcovi predmetného plavidla podľa § 420 ods. 1 OZ. Žalovaný v 2. rade argumentoval, že zodpovednosť vodiča - vodcu predmetného plavidla však neprichádza do úvahy v prípade predvídanom v § 420 ods. 2 OZ, keďže ak škodu dopravným prostriedkom - plavidlom spôsobí osoba, ktorá je vo vzťahu k právnickej osobe, prípadne inej fyzickej osobe podľa § 420 ods. 2 OZ osobou, ktorú daná právnická osoba alebo fyzická osoba použila na výkon svojej činnosti a zároveň možno identifikovať v činnosti použitej osoby vecnú, časovú a miestnu súvislosť s činnosťou právnickej osoby, prípadne fyzickej osoby, nemožno voči vodičovi - vodcovi predmetného plavidla uplatňovať právo na náhradu škody podľa § 420 ods. 1 OZ. Dôvodil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú zavineným protiprávnym konaním (podľa § 420 ods. 1 OZ) nesie právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá vodiča - vodcu predmetného plavidla na plnenie svojich úloh alebo v priamej súvislosti s ich plnením použila, prípadne ak bude touto právnickou alebo fyzickou osobou prevádzkovateľ dopravného prostriedku, bude zodpovedať podľa § 427 a nasl. OZ prevádzkovateľ dopravného prostriedku. Vo všeobecnej rovine ust. § 420 ods. 2 OZ podľa neho vyjadruje pravidlo, že pokiaľ niekto spôsobí škodu pri vykonávaní činnosti, ktorú vykonával pre inú osobu, nezodpovedá za túto škodu sám, ale zodpovedá ten, za koho túto činnosť vykonával. Takáto zodpovednosť právnickej či fyzickej osoby sa uplatní nie len v prípadoch, kedy bola škoda spôsobená ich zamestnancom, ale aj vtedy ak bola spôsobená inými osobami, ktoré podnikateľský subjekt použil na svoju činnosť. Môže ísť o činnosť pracovníkov, členov právnickej alebo fyzickej osoby, o činnosť osôb ktoré pre právnickú alebo fyzickú osobu vykonávajú činnosť na základe iného zmluvného vzťahu než pracovnoprávneho. Zároveň podľa neho podmienkou nie je ani priamy zmluvný vzťah toho kto škodu spôsobil voči podnikateľovi. Takzvaná „osoba použitá na činnosť“ totiž nevykonáva prácu vo vlastnom mena a na vlastné riziko, ale pre právnickú osobu, podľa jej príkazov, pokynov poprípade v jej záujme. Žalovaný v 2. rade poukázal na to, že pán K. L. síce bol zamestnancom žalovaného v 2. rade, avšak činnosť vodiča - vodcu predmetného plavidla pre neho nevykonával. Dodal, že túto činnosť vykonával pre žalovaného v 1. rade, ktorý bol prevádzkovateľom predmetného plavidla tak, ako to vyplýva aj zo žaloby žalobcu a žalobcom doložených dôkazov. Z pripojených príloh k žalobe vyvodil, že žalovaný v 2. rade len zabezpečoval posádky lodí pre žalovaného v 1. rade a podľa jeho požiadaviek. Z uvedeného ustálil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú zavineným protiprávnym konaním teda nesie právnická osoba, ktorá vodiča - vodcu predmetného plavidla na plnenie svojich úloh alebo v priamej súvislosti s ich plnením použila a keďže v predmetnej veci ide o prevádzkovateľa dopravného prostriedku, bude zodpovedať podľa § 427 a nasl. OZ prevádzkovateľ dopravného prostriedku, ktorým žalovaný v 2. rade nebol. Záverom uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené a skutočnosť, že bol v súdnom konaní 100% úspešný a ako strana procesne nezavinil zastavenie konania žiadal odvolací súd, aby zmenil uznesenie v časti výroku o trovách tak, aby mu bolo priznané právo na náhradu trov konania v plnej výške. 8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 2. rade poukázal na nasledovné súdne rozhodnutia: 1) uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.05.2014, sp. zn.: 7M Cdo 1/2014: „... Keďže nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného ale procesného práva, a teda z hľadiska vzťahu výsledku chovania odporcu (žalovaného) k požiadavkám navrhovateľa (žalobcu). Ide teda o to, či sa navrhovateľ domohol k uplatnenému nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol navrhovateľ v meritórnom konaní úspešný, alebo nie ... (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Sžo 225/2010)“ 2) uznesenie Krajského súdu v Trnave z 10.03.2014, sp. zn.: 23Co 413/2012: „... Z uvedeného potom vyplýva, že pri zodpovedaní otázky, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania, treba vychádzať z porovnania toho, čoho sa navrhovateľ podaným návrhom domáhal, a dôvodu späťvzatia žaloby. Ak je dôvodom späťvzatia návrhu podaného dôvodne správanie odporcu v súlade so žalobnou požiadavkou navrhovateľa, teda dospieť k záveru, že odporca zastavenie konania zavinil.“ Vzhľadom na uvedené mal za to, že z odbornej literatúry ako aj z rozhodovacej praxe súdu jednoznačne vyplýva, že zavinenie pri späťvzatí žaloby je potrebné skúmať len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného práva z toho dôvodu, že v opačnom prípade by išlo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo veci samej. V tomto konaní zobral žalobca žalobu späť z dôvodu, že žalovaný v treťom rade mu uhradil žalovanú istinu spolu s príslušenstvom. Preto sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie pri náhrade trov konania, ktorý vychádzal zo zásady procesného zavinenia žalovaného v 3. rade (a teda aj žalovaného v 1. a 2. rade).
9. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v 2. rade nie je dôvodné. 10. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 11. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 12. V danom prípade žalovaný v 2. rade namietal rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti nároku na náhradu trov konania, keď mal za to, že mu mal byť priznaný nárok na náhradu trov konania, nakoľko zastavenie konanie nezavinil, plnenie jedného zo žalovaných nemožno podľa neho považovať za plnenie ostatných žalovaných, keď len skutočnosť, že žalobca žaloval troch žalovaných s tvrdením, že sú solidárne zodpovední, postačovalo na to, aby mohol byť bez ďalšieho prijatý záver súdu o tom, že takíto žalovaní zodpovedajú za škodu spoločne a nerozdielne. Argumentácia žalovaného v 2. rade uvedená v odvolaní spočívala vo vyvracaní jeho akejkoľvek zodpovednosti za spôsobenú škodu. Odvolací súd sa však stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, podľa ktorého zavinenie pre potreby rozhodovania o trovách konania sa posudzuje z procesného a nie z hľadiska hmotného práva. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že nárok na náhradu trov konania je nárokom procesným, pretože má základ v procesnom práve. Až na základe právoplatného rozhodnutia o priznaní náhrady trov konania možno hovoriť o hmotnoprávnom nároku a v súvislosti s tým o pohľadávke. Preto súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania neskúma hmotnoprávny nárok, ale procesný. Súd prvej inštancie preto vyvodil správny právny záver, že v prejednávanej veci muselo byť konanie zastavené, pretože žalobca vzal žalobu späť z dôvodu, že žalovaný v 3. rade žalobcovi uhradil žalovanú istinu spolu s príslušenstvom. V zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 293/2020 zo 17. júna 2020, podľa ktorého: „Rozhodovanie o trovách konania je akcesorické k tzv. hlavnému žalovanému nároku a je ním podmienené. V prípade, ak sa v konaní o veci samej vyskytne neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, ktorého následkom je nemožnosť pokračovať v konaní o veci samej, nemožno pripustiť možnosť pokračovania konania iba v časti týkajúcej sa jeho trov.“, je zrejmé, že nakoľko došlo k uhradeniu žalovanej sumy žalovaným v 3. rade, a teda zo strany žalovaných, a z toho dôvodu podal žalobca späťvzatie žaloby, muselo byť konanie zastavené a vzhľadom na to nebolo možné posúdiť meritórne konanie, t.j. kto by mal vo veci úspech a kto bol za konanie zodpovedný. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a ustálenú judikatúru súdov zastáva názor, že pri rozhodovaní o procesnom nároku - o nároku na náhradu trov konania, nie je možné posudzovať zodpovednosť žalovaného v 2. rade za vzniknutú škodu, išlo by o posúdenie hmotnoprávneho nároku a vzhľadom na akcesorickú povahu k hlavnému žalovanému nároku nie je možné pokračovať v konaní iba v časti týkajúcej sa jeho trov. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobcovi v danej veci nepriznal (nakoľko zastavenie konania zavinila protistrana a trovy konania mu nevznikli) nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd záverom dodáva, že vzhľadom na procesnú situáciu žalovaného v 2. rade mu nárok na náhradu trov konania nemohol byť priznaný a jeho odvolacím námietkam preto nevyhovel. 13. Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, plne úspešnému v odvolacom konaní, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli a ani si ich neuplatnil. 15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).