Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/84/2023 z 8. 10. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 2Cob/84/2023 1113243928 08. 10. 2024 JUDr. Ľubica Krišková ECLI:SK:KSBA:2024:1113243928.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: MARCO - SPEDITION, s.r.o., so sídlom Šenkvická cesta 12, 902 01 Pezinok, IČO: 35 681 420, zastúpeného: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281 proti žalovanému: Právne centrum s.r.o., so sídlom Mýtna 42, 811 05 Bratislava, IČO: 36 698 873, zastúpenému Mgr. Tomášom Kováčom, advokátom, so sídlom Mýtna 42, 811 05 Bratislava, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom Digital Park I, Einsteinova 21, 851 01 Bratislava, IČO: 31 383 408, zastúpeného: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, o zaplatenie 35.494,40 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 30Cb/240/2013-927 zo dňa 24.1.2023 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 30Cb/240/2013-927 zo dňa 24.1.2023 v napadnutom výroku I. a súvisiacom výroku III. v spojení s opravným uznesením č. k. 30Cb/240/2013-965 zo dňa 22.3.2023 p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“) svojim rozsudkom č. k. 30Cb/240/2013-927 zo dňa 24.1.2023 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol vo výroku I. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 25.700,19 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 14.832,13 Eur od 20. júla 2013 do zaplatenia, zo sumy 6.716,88 Eur od 28. augusta 2013 do zaplatenia, zo sumy 4.151,18 Eur od 24. septembra 2013 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. súd vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania vo výške 45%. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že žalobou, doručenou dňa 20.12.2013 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi 35.494,40 Eur spolu s úrokom z omeškania vrátane náhrady trov konania titulom náhrady škody. Žalobca dôvodnosť žalobou uplatňovaného nároku preukazoval v samotnej žalobe aj v priebehu sporového konania tým, že v rámci konania, vedeného Krajinským súdom v Hamburgu (ďalej len KSH), bola žaloba žalobcu - spoločnosti Transa Spedition GmbH (ďalej len Transa) doručovaná na nesprávnu adresu spoločnosti MARCO - SPEDITION, s.r.o. (v tomto konaní ako žalobcu), v dôsledku čoho sa žalobca nemal možnosť oboznámiť s tým, že je proti nemu vedené sporové konanie a tiež, že je v predmetnej právnej veci nariadený termín pojednávania. Z uvedeného dôvodu mohlo byť vydanie rozsudku pre zmeškanie zo strany KSH

nezákonné, nakoľko odporovalo čl. 19 ods. 1 nariadenia EP a Rady (ES) č. 1393/2007 o doručovaní súdnych a mimosúdnych písomností v občianskych a obchodných veciach v členských štátoch. V rámci hypotézy, že nebolo splnené ani ustanovenie čl. 19 ods. 2 nariadenia, by existoval dôvod na zrušenie predmetného rozsudku pre zmeškanie, ak by došlo k podaniu včasného odvolania v spojení so splnením podmienok podľa § 28 ods. 1 a § 29 ods. 3 nemeckého zákona o pôsobení európskych advokátov v Nemecku - EuRAG. Vystupovanie žalovaného ako právneho zástupcu žalobcu bolo prípustné, ale pre účinnosť jednotlivých procesných úkonov sa zároveň v konaní vyžadoval aj súhlas nemeckého advokáta (supervízia). Žalobcovi bol doručovaný predmetný rozsudok pre zmeškanie taktiež na nesprávnu adresu, tento sa však prostredníctvom vrátnika budovy, kam bol pôvodne doručený, dostal do jeho dispozície. K takémuto „faktickému doručeniu“ došlo v auguste 2009, pričom lehota na podanie odvolania bola zo strany KSH stanovená na 1 mesiac. September 2009 preto predstavoval časový priestor na začatie konania, ktorým by žalobca, zastúpený žalovaným, mohol napadnúť predmetný rozsudok pre zmeškanie. Žalobca zároveň zdôraznil, že rozsudok KSH pre zmeškanie bol spolu s uznesením o trovách konania uznaný za vykonateľný v Slovenskej republike na základe rozsudku Okresného súdu Pezinok, č.k. 29Ecud/1/2011-166 zo dňa 03.11.2011, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave, č.k. 17CoE/15/2012-214 zo dňa 27.06.2012. KSH dňa 22.09.2009 prostredníctvom faxu doručil žalovanému oznámenie, v ktorom ho upozornil na neúčinnosť jeho procesného podania odvolania proti uvedenému rozsudku pre zmeškanie, pričom žalovaný aj napriek upozorneniu supervíziu nemeckého advokáta nezabezpečil, ale listom zo dňa 22.09.2009 naďalej trval na tom, aby KSH na predmetné podanie prihliadal. KSH opakovane listom zo dňa 29.09.2009 informoval žalovaného o neúčinnosti predmetného odvolania, pričom list bol žalovanému doručený dňa 05.10.2009 a až vtedy, t.j. po uplynutí lehoty na podanie odvolania ako aj lehoty na podanie žiadosti o navrátenie veci do pôvodného stavu, ktorá uplynula dňom 06.10.2009 (a ktorá by zároveň bola nedôvodná, pretože žalobcovi, zastúpenému žalovaným, nebolo zabránené, aby podal odvolanie včas) začal žalovaný v Nemecku vyhľadávať advokáta. Podľa názoru žalobcu je to práve konanie žalovanej strany sporu pred KSH, ktoré viedlo ku vzniku škody, pričom sa jednalo o konanie v súvislosti s výkonom advokácie. Žalovaný má podľa žalobcu (a zároveň aj podľa vyjadrenia na pojednávaní, nariadenom súdom prvej inštancie na deň 23.03.2018) za to, že žalobca by (údajne) prehral súdny spor pred KSH, aj keby bolo odvolanie podané riadne a včas, nakoľko preprava zásielky z Hamburgu do Čiernej nad Tisou a späť bola vykonaná vadne, počas prepravy došlo k vzniku škody, za ktorú nesie zodpovednosť dopravca (spoločnosť Donivo MKD s.r.o.) a poťažmo tak aj žalobca. Žalovaný však podľa žalobcu opomína, že KSH ho zaviazal na plnenie len na podklade jednostranného vyjadrenia spoločnosti Transa Spedition GmbH, avšak žalobca vadnosť prepravy neuznal, navyše právny základ povinnosti žalobcu menovanej spoločnosti platiť nespočíval v (údajnej) vadne vykonanej preprave, ale práve v tom, že bol vydaný nezákonný rozsudok, ktorý žalovaný ako právny zástupca žalobcu opomenul napadnúť riadne a včas podaným odvolaním a ktorý bol vyhlásený za vykonateľný aj na území SR. Dohoda medzi žalobcom a spoločnosťou Transa Spedition GmbH zo dňa 05.06.2013 nevyporiadavala žiadne sporné práva a navyše, bola uzavretá až po tom, čo Generálna prokuratúra SR odložila podnet žalobcu na podanie mimoriadneho dovolania - v tom čase už mal zároveň žalobca blokované bankové účty a dochádzalo k výraznému obmedzovaniu jeho podnikateľskej činnosti a hrozil vznik ďalšej ujmy. Spoločnosť Transa Spedition GmbH mala voči žalobcovi nárok na plnenie na základe exekučného titulu, ktorým je predmetný rozsudok pre zmeškanie a uznesenie o trovách konania, ktoré boli vyhlásené za vykonateľné na území SR. Keďže uvedená právna skutočnosť je nesporná, žalobca si vo vzťahu ku spoločnosti Transa Spedition GmbH uvedomoval svoj záväzok vzniknutý v dôsledku vyššie spomínaných okolností. V danom prípade sa jednalo o zmiešanú zmluvu, resp. zmluvu nepomenovanú, nakoľko dohoda niesla prvky záväzkov strán spočívajúcich vo vykonaní úkonov smerujúcich k ukončeniu exekúcie a taktiež prvky dohody o vzdaní sa práva podľa § 574 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), avšak v žiadnom prípade nešlo o dohodu o urovnaní, predpokladom ktorej je vôľa strán usporiadať medzi sebou sporné nároky. Aj keby žalobca a spoločnosť Transa Spedition GmbH takúto dohodu uzavreli (čo však nenastalo), k zániku zodpovednosti žalovaného za vznik škody by nedošlo, pretože ani dohoda o urovnaní by z pohľadu majetkovej ujmy na strane žalobcu nepretrhla kauzálny nexus na strane žalovaného, keďže vznik samotnej škody zapríčinilo výlučne jeho konanie a v prípade uzavretia dohody o urovnaní by bolo kauzou len vyporiadanie takto vzniknutej škody. Žalovaná strana sporu sa odhodlala zastupovať žalobcu pred KSH bez supervízie nemeckého advokáta, pričom zo strany KSH bola na uvedený nedostatok upozornená, a to dňa 22.09.2009 - 8 dní pred uplynutím lehoty na podanie odvolania proti rozsudku pre zmeškanie. Pre objasnenie žalobca dodal, že Dr. Geissler po tom, čo bol 05.10.2009 vyhľadaný, spracoval a doručil KSH odvolanie dňa 09.10.2009, čo svedčí o tom, že uvedená sporová vec nebola po právnej stránke zložitá,

pretože sa jednalo len o posúdenie naplnenia dôvodov pre rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie. Vyhľadanie nemeckého advokáta, spracovanie a podanie odvolania reálne trvalo 4 dni, čo svedčí o tom, že 8 dní, ktoré mal žalobca od upozornenia zo strany KSH zo dňa 22.09.2009 o neúčinnosti jeho podania do uplynutia lehoty na podanie odvolania dňom 30.09.2009, by boli zrejme postačujúce na to, aby žalovaný ako právny zástupca žalobcu našiel právneho zástupcu v Nemecku a podal odvolanie proti predmetnému rozsudku pre zmeškanie s jeho súhlasom. Podanie dovolania proti rozsudku KS BA č.k. 17CoE/15/2012-214 zo dňa 27.06.2012, by podľa žalobcu taktiež nemalo vyhliadky na úspech. Jedinou, a teda podstatnou príčinou vzniku škody na strane žalobcu je konanie žalovanej strany. Žalovaný síce namietal, že Dr. Geissler odvolanie proti rozsudku KSH zo dňa 08.12.2009 nepodal, pričom ním (údajne) mohol zvrátiť výsledok predmetného sporového konania, avšak bol to samotný žalovaný, ktorý žalobcovi podanie predmetného opravného prostriedku neodporučil (čo vyplýva aj z mailovej komunikácie zo dňa 14.02.2020), nakoľko sa malo jednať o zjavne bezúspešné podanie, ktorým žalobca ušetril min. 4-5 tisíc Eur. Rovnako tak je irelevantný aj jeho argument týkajúci sa skutočnosti, že žalobcu následne pred KSH zastupoval len Dr. Geissler, nakoľko vznik škody súvisí jednoznačne s konaním, resp. nekonaním žalovaného v septembri 2009. Poisťovňa žalovaného podľa žalobcu pasívne legitimovaným subjektom v konaní nie je, nič však nebráni jej procesnému postaveniu ako intervenienta na strane žalovaného. Žalobca záverom poukázal na to, že námietka premlčania, vznesená žalovaným, je nedôvodná, nakoľko žiadny z ním uplatnených nárokov premlčaný nie je. V danom prípade sú naplnené predpoklady, spočívajúce vo vzniku škody, protiprávnosti konania žalovaného, kauzálny nexus medzi vznikom škody a konaním žalovaného ako aj to, že jedinou príčinou vzniku predmetnej škody je konanie žalovanej strany sporu. 3. Súd prvej inštancie uviedol, že rozsudkom z 29. júna 2018, č. k. 30Cb/240/2013-611 súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 35.494,40 Eur spolu s úrokom z omeškania a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Na základe odvolaní žalovaného a intervenienta Krajský súd v Bratislave uznesením z 18. novembra 2021, č. k. 2Cob/8/2020-846 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 4. Podľa súdu prvej inštancie medzi žalobcom a žalovaným bol založený zmluvný vzťah (v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka o mandátnej zmluve), na základe ktorej mal žalovaný ako právnická osoba poskytujúca právne služby podľa zákona o advokácii zastupovať žalobcu a poskytnúť mu kvalifikovanú právnu pomoc v konaní vedenom na Krajinskom súde v Hamburgu pod sp. zn. 409O/10/09, v ktorom vystupoval žalobca v postavení žalovanej strany sporu, a ktoré bolo iniciované žalobou obchodnej spoločnosti Transa o náhradu škody. Žalovaný mal pri plnení svojho záväzku, t. j. pri zastupovaní žalobcu v konaní vedenom na Krajinskom súde v Hamburgu pod sp. zn. 409O/10/09, postupovať s odbornou starostlivosťou (podľa ustanovenia § 567 ods. 1 Obchodného zákonníka) a v súlade so záujmami žalobcu (podľa ustanovenia § 567 ods. 2 Obchodného zákonníka). K predmetným všeobecným povinnostiam žalovaného ako advokátskej kancelárie pristupovali osobitné povinnosti vyplývajúce mu zo zákona o advokácii, vrátane jeho povinnosti pri výkone činnosti (pri poskytovaní právnych služieb) konať čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme žalobcu všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Vychádzajúc z uvedeného bolo v rozhodovanom spore nevyhnutné, aby súd v prvom rade posúdil, či žalobcovi vznikla povinnosť nahradiť obchodnej spoločnosti Transa škodu, ktorá mala byť spôsobená na prepravovanom tovare, a teda či by bol žalobca v konaní vedenom na Krajinskom súde v Hamburgu pod sp. zn. 409O/10/09 úspešný alebo nie. 5. Pokiaľ ide o prejudiciálne posúdenie nároku obchodnej spoločnosti Transa na náhradu škody voči žalobcovi uplatneného v konaní vedenom na Krajinskom súde v Hamburgu sp. zn. 409O/10/09, súd prvej inštancie uviedol, že obchodná spoločnosť Transa si u žalobcu objednala obstaranie prepravy tovaru z Hamburgu do Čiernej nad Tisou a následne z Čiernej nad Tisou do Hamburgu. Predmetom záväzku žalobcu tak bolo obstaranie prepravy tovaru z určitého miesta do určitého iného miesta, t. j. dojednať spôsob a podmienky prepravy s dopravcom. Žalobca v rámci plnenia záväzku v prípade obidvoch objednávok dojednal vykonanie prepravy s dopravcom, ktorým bola obchodná spoločnosť Donivo. Záväzkový vzťah medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou Transa je z obsahu záväzku žalobcu potrebné kvalifikovať ako obchodný záväzkový vzťah založený zasielateľskou zmluvou. Keďže žalobca mal v čase uzatvorenia zmluvy sídlo na území Slovenskej republiky (Záhradnícka 72, Bratislava) a zároveň miesto vykladania tovaru v prípade prvej objednávky a miesto nakladania tovaru v prípade druhej objednávky (Čierna nad Tisou) sa nachádzalo na území Slovenskej republiky, podľa súdu prvej

inštancie je rozhodným právom pre zmluvný vzťah medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou Transa slovenské právo, čo znamená, že je naň nutné aplikovať ustanovenia § 601 a nasl. Obchodného zákonníka o zasielateľskej zmluve. Uviedol, že pokiaľ ide o zodpovednosť zasielateľa (žalobcu) príkazcovi (obchodnej spoločnosti Transa) za škodu vzniknutú na zásielke, je potrebné vychádzať z ustanovenia § 603 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého zasielateľ zodpovedá za škodu na prevzatej zásielke vzniknutú pri obstarávaní prepravy, ibaže ju nemohol odvrátiť pri vynaložení odbornej starostlivosti. Vo vzťahu k výkladu predmetného ustanovenia uviedol, že zodpovednosť zasielateľa za škodu na zásielke (na prepravovanom tovare) nie je daná za škodu, ktorá vznikla na zásielke počas vykonávania prepravy dopravcom, ale zasielateľ výlučne zodpovedá za škodu vtedy, ak bola zásielka príkazcom odovzdaná zasielateľovi, a to od okamihu prevzatia zásielky zasielateľom od príkazcu do okamihu jej odovzdania zasielateľom dopravcovi. Okrem tejto zodpovednosti je možné vyvodiť zodpovednosť zasielateľa maximálne za výber dopravcu. V iných prípadoch za škodu na prepravovanej zásielke nezodpovedá zasielateľ, ale samotný dopravca, ktorý vykonával jej prepravu. Vychádzajúc z predložených listinných dôkazov súd konštatoval, že obchodná spoločnosť Transa svoj nárok na náhradu škody na tovare voči žalobcovi odôvodňovala tak, že počas jeho prepravy z Hamburgu do Čiernej nad Tisou a späť do Hamburgu malo dôjsť k jeho zmoknutiu. Je tak zrejmé, že k vzniku škody na tovare došlo počas jeho prepravy dopravcom (obchodnou spoločnosťou Donivo). Keďže k vzniku škody na tovare nedošlo počas obstarávania prepravy - t. j. v čase, kedy by mal žalobca prepravovaný tovar v detencii (keďže tovar žalobcovi príkazcom, obchodnou spoločnosťou Transa, nebol vôbec odovzdaný) - nie je naplnený základný predpoklad zodpovednosti žalobcu ako zasielateľa obsiahnutý v ustanovení § 603 ods. 2 Obchodného zákonníka za škodu vzniknutú na prepravovanom tovare. Žalobca tak za vzniknutú škodu nezodpovedá, a preto mu nevznikla hmotnoprávna povinnosť nahradiť obchodnej spoločnosti Transa akúkoľvek škodu, ale naopak obchodná spoločnosť Transa si mala svoj nárok na náhradu škody uplatniť u dopravcu (u obchodnej spoločnosti Donivo). 6. Pokiaľ ide o posúdenie nároku žalobcu na náhradu škody, súd prvej inštancie konštatoval, že v rozhodovanom spore boli splnené predpoklady zodpovednosti za škodu. V rozhodnom období do 30. septembra 2009 - žalobcu v konaní vedenom na Krajinskom súde v Hamburgu pod sp. zn. 409O/10/09 zastupoval výlučne žalovaný, advokátska kancelária Právne centrum s.r.o. Predmetná skutočnosť jednoznačne vyplýva z e-mailovej správy žalovaného zo 14. januára 2010 v čase o 17:49 hod. adresovanej žalobcovi tvoriacej súčasť súdneho spisu (k tomu viď č. l. 347 súdneho spisu), z ktorej vyplýva, že až po doručení listu Krajinského súdu v Hamburgu z 29. septembra 2009, ktorým bolo žalovanému opakovane oznámené neuznanie právneho zastupovania, ktorý si žalovaný prevzal dňa 5. októbra 2009, žalovaný kontaktoval dve nemecké právnické kancelárie. Žalovaný tak až po 5. októbri 2009 hľadal nemecké právnické kancelárie a až po tomto dátume žalovaný na základe konzultácie so žalobcom udelil plnú moc Dr. Frankovi Geisslerovi na nové podanie odvolania proti rozsudku pre zmeškanie z 11. augusta 2009. Pokiaľ ide o posúdenie, či konanie žalovaného pri zastupovaní žalobcu v súvislosti s podaním odvolania proti rozsudku pre zmeškanie Krajinského súdu v Hamburgu z 11. augusta 2009, sp. zn. 409O/10/09 bolo súladné s jeho povinnosťami vyplývajúcimi zo zmluvy a zo zákona o advokácii, alebo či žalovaný tieto povinnosti porušil, podľa súdu nie je podstatné, či žalovaný podal proti rozsudku pre zmeškanie odvolanie, ale to, či podané odvolanie bolo prejednateľné a či mohlo privodiť pre svojho klienta (pre žalobcu) meritórne prejednanie žaloby obchodnej spoločnosti Transa o náhradu škody a jeho následný úspech v spore. Súd mal za to, že už v čase prevzatia zastupovania žalobcu v konaní pred nemeckými súdmi žalovaný musel byť oboznámený s podmienkami, ktoré sú nevyhnutné pre zastupovanie podľa nemeckých právnych predpisov, a to preukázanie písomnej dohody s advokátom zaregistrovaným v Nemecku pri prvom úkone súdu. Ak si žalovaný nebol tejto podmienky vedomý alebo si jej bol napriek jej nesplneniu vedomý a napriek tomu zastupovanie žalobcu prevzal a zastupovanie neodmietol s poukazom na znenie ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o advokácii, zodpovedá za škodu, ktorú svojmu klientovi (žalobcovi) svojím konaním, resp. opomenutím konania spôsobil, keďže takéto konanie žalovaného ako advokátskej kancelárie nie je konaním s odbornou starostlivosťou, ale naopak je nutné ho považovať za konanie, ktoré je nečestné a v rozpore s povinnosťami advokáta. Súd mal za preukázané, že žalovaný síce v mene žalobcu odvolanie proti rozsudku pre zmeškanie z 11. augusta 2009 podal dňa 14. septembra 2009, ktoré bolo Krajinskému súdu v Hamburgu doručené dňa 21. septembra 2009, jeho súčasťou však nebola písomná dohoda s nemeckým advokátom, ako povinná súčasť odvolania podaného žalovaným ako zahraničným advokátom. Na nedostatok odvolania podaného žalovaným Krajinský súd v Hamburgu obratom, t. j. dňa 22. septembra 2009 upozornil žalovaného, ktorý sa o predmetnom nedostatku odvolania dozvedel ten istý deň (22. septembra 2009).

Žalovaný tak mal, ak by postupoval pri zastupovaní žalobcu s odbornou starostlivosťou, ešte 8 dní v rámci plynutia lehoty na podanie odvolania proti rozsudku pre zmeškanie, aby nedostatok svojho odvolania odstránil, a teda aby podal odvolanie nanovo spolu s predložením písomnej dohody s nemeckým advokátom. Podľa súdu je zrejmé, že žalovaný naznačeným spôsobom nepostupoval a namiesto toho, aby zabezpečil ochranu práv svojho klienta, podaním z 22. septembra 2009 podal námietku proti listu Krajinského súdu v Hamburgu z 22. septembra 2009. 7. Vo vzťahu k druhému predpokladu zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorým je vznik škody súd uviedol, že aj tento predpoklad je splnený. Poukázal na to, že škodou sa v okolnostiach rozhodovaného sporu rozumie zníženie majetku žalobcu, konkrétne výdavky, ktoré musel žalobca vynaložiť v súvislosti s konaním vedenom na Krajinskom súde v Hamburgu pod sp. zn. 409O/10/09, a to peňažné prostriedky vyplatené žalobcom obchodnej spoločnosti Transa na základe rozhodnutí vydaných v predmetnom spore, ako aj ďalšie výdavky, ktoré vynaložil žalobca v priamej súvislosti so súdnym sporom. Mal za to, že peňažné prostriedky vyplatené žalobcom obchodnej spoločnosti Transa na podklade rozsudku pre zmeškanie Krajinského súdu v Hamburgu z 11. augusta 2009, sp. zn. 409O/10/09 a jeho uznesenia o nákladoch z 5. februára 2010, sp. zn. 409O/10/09 je nutné považovať za škodu, keďže na vyplatenie týchto peňažných prostriedkov nemala obchodná spoločnosť Transa nárok v hmotnom práve s poukazom na skutočnosť, že žalobca ako zasielateľ nezodpovedal za škodu na tovare, ktorá vznikla počas jeho prepravy realizovanej dopravcom (obchodnou spoločnosťou Donivo). V prípade, že by bol spor o náhradu škody iniciovaný obchodnou spoločnosťou Transa vedený zo strany žalovaného riadne, žalobcovi by nebola rozsudkom uložená povinnosť zaplatiť obchodnej spoločnosti Transa 21.615,40 Eur s príslušenstvom, ale žaloba obchodnej spoločnosti Transa by bola pre neexistenciu jej nároku na náhradu škody voči žalobcovi zamietnutá. Rovnako tak by v prípade riadneho vedenia sporu žalovaným nebola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť obchodnej spoločnosti Transa náklady (trovy) konania vo výške 2.449,79 Eur, ale naopak by nárok na náhradu trov konania mal žalobca voči obchodnej spoločnosti Transa. 8. Súd prvej inštancie uviedol, že je splnený aj tretí predpoklad zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu, a to príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovaného a vznikom škody na strane žalobcu, ktorá je priama a bezprostredná. Súd konštatoval, že jedinou a bezprostrednou príčinou vzniku škody na strane žalobcu v podobe vyplatenia plnenia obchodnej spoločnosti Transa na základe právoplatných rozhodnutí Krajinským súdom v Hamburgu bolo neprofesionálne a neodborné konanie žalovaného pri poskytovaní právnych služieb v súvislosti s podaním odvolania proti rozsudku pre zmeškanie z 11. augusta 2009 počas plynutia lehoty na podanie odvolania (do 30. septembra 2009), a to jednak podaním neúčinného odvolania zo 14. septembra 2009 pre absenciu písomnej dohody s nemeckým advokátom, hoci existencia tejto povinnosti (a nutnosť predloženia písomnej dohody s nemeckým advokátom) musela byť žalovanému známa od počiatku, keď prevzatím zastupovania deklaroval žalobcovi spôsobilosť poskytovania právnych služieb v súdnom konaní vedenom na nemeckom súde, ako aj neodstránením nedostatkov neúčinného odvolania včas napriek opakovaným oznámeniam Krajinského súdu v Hamburgu z 22. septembra 2009 a z 29. septembra 2009. Rovnako tak žalovaný neuskutočnil žiadne úkony v lehote do 6. októbra 2009 smerujúce k podaniu žiadosti o obnovenie predchádzajúceho stavu, hoci bol žalovaný o tejto možnosti Krajinským súdom v Hamburgu výslovne poučený. 9. K výške škody súd prvej inštancie uviedol, že za skutočnú škodu je potrebné považovať sumu 21.615,40 Eur v zmysle rozsudku pre zmeškanie Krajinského súdu v Hamburgu z 11. augusta 2009, sp. zn. 409O/10/09, ktorú žalobca zaplatil obchodnej spoločnosti Transa. Skutočnou škodou, ktorá vznikla žalobcovi, je aj suma 2.449,79 Eur v zmysle uznesenia o nákladoch Krajinského súdu v Hamburgu z 5. februára 2010, sp. zn. 409O/10/09. Priznanie trov konania obchodnej spoločnosti Transa je priamym a nevyhnutným dôsledkom právoplatnosti rozsudku proti zmeškanie z 11. augusta 2009, voči ktorému žalovaný v rozpore s jeho povinnosťami podal neúčinné odvolanie. Skutočná škoda, ktorú je tak žalovaný povinný žalobcovi nahradiť, predstavuje sumu 24.065,19 Eur. Pri posudzovaní účelnosti vynaložených výdavkov na zastupovanie Dr. Frankom Geisslerom dospel súd prvej inštancie k záveru, že je nevyhnutné vychádzať zo stavu ex ante, teda z množstva a kvality informácii, ktoré mal žalobca v čase, kedy žalovaný v jeho mene udelil plnú moc Dr. Frankovi Geisslerovi, a nie z ex post stavu vyplývajúceho z rozsudku Krajinského súdu v Hamburgu z 8. decembra 2009, sp. zn. 409/10/09. Súd má za to, že v rozhodnom čase (október 2009) bol žalobca v dobrej viere v tom, že udelenie plnej moci nemeckému advokátovi a ním podané odvolanie môžu zvrátiť výsledok konania vedeného na

Krajinskom súde v Hamburgu pod sp. zn. 409O/10/09 v podobe zrušenia rozsudku pre zmeškanie z 11. augusta 2009 a odvrátiť tak hroziacu škodu v podobe povinnosti zaplatenia sumy priznanej rozsudkom pre zmeškanie z 11. augusta 2009 obchodnej spoločnosti Transa. Z tohto dôvodu náklady vynaložené žalobcom na zastupovanie Dr. Frankom Geisslerom predstavujú náklady účelne vynaložené žalobcom na odvrátenie hroziaceho negatívneho následku spôsobeného neodborným poskytovaním právnych služieb žalovaným. Žalobca uhradil Dr. Frankovi Geisslerovi sumu 1.635,- Eur na základe faktúry č. 00829/09 z 30. decembra 2009 dňa 22. januára 2010 a o túto sumu sa znížil pre porušenie právnej povinnosti žalovaného majetok žalobcu. Preto je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi v rámci náhrady škody okrem skutočnej škody 24.065,19 Eur aj sumu 1.635,- Eur. V zostávajúcej časti (v časti o zaplatenie sumy 9.794,21 Eur) mal súd za to, že náklady žalobcu na zastupovanie v exekučnom konaní a trovy exekučného konania obchodnej spoločnosti Transa uhradené žalobcom, nie je možné považovať za škodu spôsobenú žalovaným a to predovšetkým z dôvodu, že vznik týchto výdavkov nemohol byť v čase uzatvorenia zmluvy o poskytovaní právnych služieb predvídateľný. Tieto výdavky podľa názoru súdu prvej inštanice súd nesprávne stotožňuje s opatreniami uskutočnenými na odvrátenie hroziacej škody. 10. K námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný nesprávne odvodzoval začiatok plynutia premlčacej lehoty od skutočnosti, že žalobca bol z jeho strany informovaný už v októbri 2009 o neúčinnosti ním podaného odvolania. Podľa súdu v danom čase sa žalobca mohol nanajvýš dozvedieť o tom, že žalovaný pochybil pri poskytovaní právnych služieb, pričom žalovaný žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal, že by v danom čase žalobcu o vlastnom pochybení pri poskytovaní právnych služieb informoval. V danom čase však ešte samotná škoda nevznikla. Súd uviedol, že žalovaný opomína rozhodujúcu skutočnosť, a to, že vznik zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú klientovi nenastáva samotným pochybením advokáta pri poskytovaní právnych služieb, ale až vtedy, ak bol klient v súdnom konaní neúspešný v dôsledku porušenia povinnosti. Preto premlčacia lehota v prípade nároku na náhradu škody voči advokátovi začína plynúť najskôr dňom, kedy sa klient dozvedel o neúspechu v súdnom konaní, ku ktorému došlo v dôsledku porušenia povinnosti advokáta pri poskytovaní právnych služieb. V rozhodovanom spore sa žalobca dozvedel o neúspechu v súdnom konaní vedenom na Krajinskom súde v Hamburgu pod sp. zn. 409O/10/09 spôsobenom podaním neúčinného odvolania žalovaným proti rozsudku pre zmeškanie z 11. augusta 2009 na základe oznámenia o zamietnutí odvolania rozsudkom z 8. decembra 2009, ktoré bolo obsahom emailovej správy žalovaného adresovanej žalobcovi zo 14. januára 2010. Žalobca sa o vzniku škody a o subjekte povinnom na jej náhradu dozvedel dňa 14. januára 2010 a v tento deň začala plynúť štvorročná premlčacia lehota podľa ustanovenia § 398 Obchodného zákonníka. Keďže žalobca podal žalobu o náhradu škody voči žalovanému na súde dňa 20. decembra 2013, podal ju včas (t. j. počas plynutia zákonom stanovenej premlčacej lehoty). 11. Ako nedôvodnú vyhodnotil súd aj námietku žalovaného, že žalobca mal podať žalobu aj voči jeho poisťovateľovi, voči obchodnej spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a.s., keďže táto nemá oporu v zákone. Súd poukázal na to, že ak osobitný právny predpis neustanoví inak (napr. zákon č. 381/2001 Z. z.), nemôže sa domáhať poškodený svojho nároku na náhradu škody priamo voči poisťovateľovi, ako to vyplýva zo znenia ustanovenia § 823 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného vyplýva, že ak poškodený podá na súde žalobu na náhradu škody voči poisťovateľovi škodcu, nemá poisťovateľ v spore pasívnu vecnú legitimáciu, keďže v prípade žaloby poškodeného na náhradu škody je pasívne vecne legitimovaným subjektom - a nositeľom hmotnoprávnej povinnosti nahradiť vzniknutú škodu - výlučne škodca. 12. Súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku žalovaného, že za škodu má zodpovedať Dr. Frank Geissler, prípadne iné subjekty, keď žalobcu malo zastupovať viacero advokátov. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ ide o údajnú zodpovednosť iných subjektov, žalovaný ich ani jednoznačne nešpecifikoval a ani nešpecifikoval ich údajné porušenie právnej povinnosti, ktoré by malo predstavovať liberačný dôvod žalovaného za vzniknutú škodu. Navyše okrem žalovaného a Dr.Franka Geisslera ďalšie advokátske kancelárie (LEGAL ART, s.r.o. a Prosman a partneri advokátska kancelária, s.r.o.) zastupovali žalobcu v exekučnom konaní, ktoré nemá žiadny vplyv na rozhodnutie súdu o podanej žalobe a na rozsah zodpovednosti žalovaného za škodu. 13. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný neopodstatnene namietal, že žalobca nevyužil všetky dostupné opravné prostriedky. V rámci tejto námietky žalovaný netvrdil, že by mal žalobca v konaní

pred nemeckým súdom k dispozícii akýkoľvek efektívny opravný prostriedok, ktorým by bolo možné zvrátiť vydaný rozsudok pre zmeškanie z 11. augusta 2009. Naopak, súd poukázal na to, že samotný žalovaný v e-mailovej správe zo 14. januára 2010 výslovne neodporučil žalobcovi podať odvolanie proti rozsudku Krajinského súdu v Hamburgu z 8. decembra 2009, sp. zn. 409O/10/09. Tu považoval súd za nevyhnutné zdôrazniť, že ak sa žalobca spravoval odporúčaním žalovaného ako advokáta, a odvolanie proti rozsudku nepodal pre jeho viac ako pravdepodobnú neúspešnosť, nemôže následne žalovaný v súdnom konaní s úspechom namietať, že žalobca nakoniec predmetné odvolanie nepodal. K uzatvoreniu dohody medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou Transa súd uviedol, že Dohodou z 5. júna 2013 uzatvorenou medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou Transa nedošlo k zániku pôvodného záväzku a jeho nahradeniu novým, ako to mylne prezentoval žalovaný, došlo len k vzdaniu sa časti práva veriteľom (obchodnou spoločnosťou Transa) vyplývajúceho z pôvodného záväzku a k dohode o úhrade zvyšku dlhu v splátkach. 14. K nevykonaniu ďalších dôkazov súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ ide o návrh intervenienta na predloženie kompletnej komunikácie medzi žalobcom a Dr. Frankom Geisslerom, s týmto procesným návrhom sa súd vysporiadal už vyššie v bode 25.2. odôvodnenia rozsudku. Vo vzťahu k predloženiu súdneho spisu Krajinského súdu v Hamburgu sp. zn. 409O/10/09 súd uviedol, že tomuto návrhu žalovaného nevyhovel, keďže predloženie predmetného súdneho spisu nepovažoval súd za potrebné. Pre posúdenie žaloby žalobcu boli postačujúce listinné dôkazy predložené stranami sporu, a to tak vo vzťahu k posúdeniu nároku obchodnej spoločnosti Transa voči žalobcovi, ako aj vo vzťahu ku konaniu žalovaného v rámci zastupovania žalobcu. Predloženie spisov Okresného súdu Pezinok sp. zn. 29Ecud/1/2011 a sp. zn. 9Er/585/2010, vrátane spisu súdnej exekútorky Mgr. Dáši Skýpalovej EX 22/2010 nebolo potrebné pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, keďže exekučné konania a ich priebeh nemali žiadny vplyv pre rozhodnutie o žalobe o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi spôsobenú škodu. K poslednému dôkaznému návrhu žalovaného, ktorý žalovaný uplatnil na pojednávaní uskutočnenom dňa 20. decembra 2022, v podobe vyžiadania si správy od poisťovateľa žalobcu za účelom preverenia, či žalobcovi nebolo vyplatené poistné plnenie, súd uviedol, že predmetný dôkazný návrh bol zo strany žalovaného uplatnený oneskorene. 15. Vzhľadom na závery vyslovené vyššie vyhodnotil súd prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie istiny vo výške 25.700,19 Eur ako dôvodný. V časti o zaplatenie istiny vo výške 9.794,21 Eur (k tomu viď body 36. až 39.2. odôvodnenia rozsudku vyššie) vyhodnotil súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú. Vzhľadom na vyššie uvedené uložil súd žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 25.700,19 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 14.832,13 Eur od 20. júla 2013 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 6.716,88 Eur od 28. augusta 2013 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 4.151,18 Eur od 24. septembra 2013 do zaplatenia (výrok I.). V prevyšujúcej časti súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol (výrok II.). 16. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 255 ods. 1 v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 a ustanovením § 396 ods. 3 C. s. p. tak, že nárok na náhradu trov konania pomerne rozdelil. Žalobca bol v spore úspešný v časti 72,5% (zaokrúhlene) predmetu sporu a žalovaný v časti 27,5% (zaokrúhlene) predmetu sporu. Preto súd priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania vo výške 45% (72,5% - 27,5%) [výrok III.]. 17. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie, ktorým napadol výrok I. a súvisiaci výrok III. rozsudku. Žalovaný údajný nárok na náhradu škody spôsobenú pri výkone advokácie, uplatnený žalobcom, naďalej v celom rozsahu neuznáva, pričom predmetný nárok žalobcu v celom rozsahu rozporuje čo do právneho dôvodu a čo do sumy (istina a príslušenstvo) ako nedôvodný a nepreukázaný. Podľa jeho názoru žalovaný ako obchodná spoločnosť, poskytujúca právne služby na základe zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v platnom znení, sa nedopustil žiadneho pochybenia, ani porušenia alebo opomenutia povinností pri poskytovaní právnych služieb žalobcovi ako klientovi. 18. Podľa žalovaného súd prvej inštancie po vrátení veci z odvolacieho súdu v ďalšom konaní a v napadnutom rozsudku nerešpektoval právny názor Krajského súdu v Bratislave ako odvolacieho súdu obsiahnutý v zrušujúcom uznesení zo dňa 18.11.2021, sp. zn. 2Cob/8/2020 - 846, nedoplnil a nevykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie napriek záverom odvolacieho súdu a napriek riadne a včas predneseným návrhom žalovaného a intervenienta na strane žalovaného a dospel k nesprávnym skutkovým aj právnym záverom o naplnení predpokladov žalovaného ako advokáta za škodu spôsobenú

pri výkone advokácie. Pre nevykonanie dokazovania v potrebnom rozsahu súdom prvej inštancie nedošlo k náležitému objasneniu veci a preto je vecne nesprávny a predčasný aj záver súdu prvej inštancii v bodoch 17. až 21. odôvodnenia napadnutého rozsudku o tom, že žalobca nemal byť v konaní pred nemeckým súdom (Krajinský súd v Hamburgu, sp. zn. 409 O 10/09) zaviazaný na zaplatenie nároku spoločnosti TRANSA Spedition GmbH. 19. Podľa žalovaného žalobca postupoval v rozpore so zákonom, keď nepodal žalobu zo dňa 20.12.2013 len proti poisťovni, s ktorou mal v rozhodnom čase žalovaný uzavreté poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom advokácie t. j. proti spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a.s., resp. keď žalobca popri žalovanom nepodal žalobu zo dňa 20.12.2013 aj proti poisťovni - spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a.s., ako proti žalovanému v ďalšom (v tomto prípade druhom) rade. V súlade s ustanovením § 86 ods. 1 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z. z. v platnom znení žalovaný adresoval spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a.s. oznámenie o spore, ktorým ju žalovaný vyzval, aby ako intervenient vstúpila do predmetného súdneho konania. Následne bolo súdne konanie pred súdom prvej inštancie aj konanie pred odvolacím súdom vedené aj za účasti spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a.s. ako intervenienta na strane žalovaného. Podľa žalovaného nemožno súhlasiť ani s právnym záverom súdu prvej inštancie ohľadom zodpovednosti Dr. Franka Geisslera, resp. iných subjektov (bod 44. odôvodnenia napadnutého rozsudku). 20. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil a nesprávne vyhodnotil právne relevantnú a odôvodnenú námietku premlčania vznesenú žalovaným a nesprávne právne posúdil skutočnosť, kedy sa žalobca mohol dozvedieť o tom, že mu vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá. Má za to, že žalobca sa mohol dozvedieť a aj dozvedel o škode údajne mu spôsobenej žalovaným a teda aj o tom, kto je povinný na jej náhradu, už pred udelením plnej moci na zastupovanie v súdnom konaní pred Krajinským súdom v Hamburgu nemeckému advokátovi Dr. Frankovi Geisslerovi, ktorý podal odvolanie dňa 09.10.2009, t. j. už pred 09.10.2009. Po tomto termíne žalobcu vo vyššie uvedenom súdnom konaní vedenom na Krajinskom súde v Hamburgu, Nemecká spolková republika, zastupoval výlučne advokát Dr. Frank Geissler. Je toho názoru, že v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal, že žaloba žalobcu zo dňa 20.12.2013 bola podaná až po uplynutí premlčacej doby. 21. Podľa žalovaného vykonaným dokazovaním v tomto súdnom konaní pred Okresným súdom Bratislava I ako súdom prvej inštancie aj pred Krajským súdom v Bratislave ako odvolacím súdom bolo preukázané, že vo vzťahu k žalovanému neboli naplnené a ani neboli preukázané základné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorými sú: porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovaného a škodou. Uvádza, že ak príčinou škody je iná skutočnosť (napr. porušenie povinnosti samotným poškodeným, prípadne porušenie povinností tretích osôb), zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto určujúci význam, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), sa príčinná súvislosť zisťuje. 22. Žalovaný má za to, že Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie priznaním náhrady škody žalobcovi, a to v čiastočnom rozsahu (priznaná istina v sume = 25.700,19 EUR), rozhodol v rozpore aj s ďalším ustanovením zákona, nakoľko žalobca nemá nárok na náhradu škody aj z dôvodu podľa ustanovenia § 384 ods. 1 Obchodného zákonníka a to z dôvodu, že žalobca pri obrane svojich práv, nárokov a oprávnených záujmov nevyčerpal všetky právne možnosti, opravné prostriedky a postupy, ktoré mu umožňoval a poskytoval právny poriadok Nemeckej spolkovej republiky (v súdnom konaní sp. zn. 409 O 10/2009 pred Krajinským súdom v Hamburgu) a ktoré mu umožňoval a poskytoval právny poriadok Slovenskej republiky (1. v súdnom konaní TRANSA Spedition GmbH c/a MARCO SPEDITION, s.r.o. o vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia na území Slovenskej republiky, vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 29Ecud/1/2011 a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 17CoE/15/2012 a 2. v exekučnom konaní TRANSA Spedition GmbH c/a MARCO - SPEDITION, s.r.o., vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 9Er/585/2010 a na Exekútorskom úrade súdneho exekútora Mgr. Dáši Skypalovej, Bratislava, pod sp. zn. EX 22/2010).

23. Žalovaný v odvolaní tvrdí, že neobstoja ani ďalšie právne a skutkové závery súdu prvej inštancie obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalovaným napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I ako súdu prvej inštancie je vo výrokoch I. a III. nezákonný a vecne nesprávny aj s ohľadom na skutočnosť, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal, že žalobcom tvrdená „škoda“, nárok na náhradu ktorej si žalobca uplatnil v predmetnom súdnom konaní proti žalovanému, vznikla úplne a výlučne zavinením žalobcu, a to konaním žalobcu, resp. nekonaním žalobcu ako aj pôsobením ďalších príčin. Uvádza, že súd prvej inštancie v poslednej vete bodu 11.2 odôvodnenia napadnutého rozsudku spomína vystavenie dobropisu spoločnosťou TRANSA Spedition GmbH c/a MARCO - SPEDITION, s.r.o., náležite sa však v napadnutom rozsudku nevysporiadal s námietkou žalovaného ohľadom nepoužitia dobropisu žalobcom proti nárokom uplatneným spoločnosťou TRANSA Spedition GmbH voči žalobcovi a zodpovednosťou žalobcu za neuplatnenie dobropisu na jeho obranu a právnymi následkami neuplatnenia dobropisu žalobcom a jeho zodpovednosťou (zavinením) za vznik škody, nárok na náhradu ktorej si v tomto súdnom konaní žalobca uplatnil proti žalovanému. Opakovane namieta, že žalobca nevyužil všetky právom prípustné opravné prostriedky na ochranu svojich práv, oprávnených záujmov a nárokov. 24. Skutkové a právne závery Okresného súdu Bratislava I ako súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku sú podľa žalovaného vecne nesprávne, aj s ohľadom na to, že súd prvej inštancie na toto súdne konanie nesprávne a v rozpore so zákonom aplikoval ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania, upravenej v ustanovení § 153 C. s. p., keď odmietol návrhy žalovaného a intervenienta na strane žalovaného na doplnenie dokazovania. Okrem uplatnenej sumy (istiny) skutočnej „škody“ žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie v celom rozsahu rozporoval a naďalej rozporuje žalobcom uplatnené a súdom prvej inštancie žalobcovi priznané úroky z omeškania. Má za to, že pokým súd právoplatným rozsudkom nejudikoval, že žalobcovi vznikla škoda, neurčil ju (výšku škody) a kto za ňu zodpovedá (zodpovedný subjekt - škodca), žalovaný nebol a ani objektívne nemohol byť v žiadnom omeškaní voči žalobcovi a žalobcovi teda až do vydania rozsudku súdu prvej inštancie (24.01.2023) nevznikol, ani nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Navyše žalobca výlučne na základe jeho vedomého a slobodného rozhodnutia dobrovoľne plnil skôr, ako vo veci rozhodol príslušný exekučný súd v Slovenskej republike, a to na základe osobitnej dohody uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou TRANSA Spedition GmbH. Okrem uplatnenej sumy (istiny) skutočnej „škody“ a jej príslušenstva (úrok z omeškania) žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie v celom rozsahu rozporoval a naďalej rozporuje žalobcom uplatnené a súdom prvej inštancie žalobcovi čiastočné priznané náklady na odvracanie hroziacej škody v sume =1.635,- EUR, ktoré mal žalovaný uhradiť nemeckému advokátovi Dr. Frankovi Geisslerovi. 25. Podľa žalovaného z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie vyplýva právny záver, že vznik škody a príčinná súvislosť medzi údajným pochybením advokáta a vzniknutou škodou neboli ani v žalobe žalobcu zo dňa 20.12.2013, ani v tomto súdnom konaní preukázané, pritom ide o základné (esenciálne) predpoklady vzniku zodpovednosti advokáta za škodu. Priznaním časti v žalobe uplatneného nároku na náhradu škody žalobcovi (istina pohľadávky v sume = 25.700,19 EUR + súdom priznané úroky z omeškania), súd prvej inštancie predmetnú právnu vec a nárok na náhradu škody nesprávne skutkovo aj právne posúdil a vyhodnotil. Žalovaný v konaní predloženými a označenými dôkazmi preukázal, že údajná škoda, uplatnená žalobcom proti žalovanému, vznikla úplne a výlučne v dôsledku spoluzavinenia a konania žalobcu, resp. nekonania žalobcu, a tiež v dôsledku ďalších príčin, nesúvisiacich so žalovaným, ani s konaním žalovaného. 26. Namieta, že skutkové aj právne závery uvedené v napadnutom rozsudku Okresného súdu Bratislava I ako súdu prvej inštancie, nie sú riadne odôvodnené, sú vecne nesprávne a arbitrárne, ďalej sú z ústavného hľadiska neudržateľné a nezdôvodniteľné a preto majú za následok porušenie základných práv a slobôd žalovaného ako strany sporu. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie v predmetnej právnej veci vykonal ústavne nesúladný výklad právnych noriem, pričom podľa názoru žalovaného na zistený skutkový a právny stav veci nepoužil ústavne súladne interpretované platné a účinné právne normy. Okresný súd Bratislava I podľa jeho názoru porušil základné právo žalovaného na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo žalovaného na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo žalovaného na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom a napadnutým rozsudkom (výroky I. a III. napadnutého rozsudku).

27. V závere žalovaný opakovane namieta, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil námietku premlčania, vznesenú žalovaným, ak za začiatok plynutia premlčacej doby považoval dátum 14.01.2010 (e-mail žalobcu adresovaný žalobcovi) a nie okamih, kedy sa žalobca z komunikácie medzi žalobcom a žalovaným mohol dozvedieť o tom, že Krajinský súd Hamburg neakceptuje právne zastúpenie žalobcu žalovaným ako zahraničnou advokátskou kanceláriou. Opakovane zdôrazňuje skutočnosť, že žalobca sa mohol dozvedieť a aj dozvedel o škode údajne mu spôsobenej žalovaným a teda aj o tom, kto je povinný na jej náhradu, už pred udelením plnej moci na zastupovanie v súdnom konaní pred Krajinským súdom v Hamburgu nemeckému advokátovi Dr. Frankovi Geisslerovi, ktorý podal odvolanie dňa 09.10.2009, t. j. už pred 09.10.2009. Nesprávny je preto právny záver súdu prvej inštancii o začatí plynutia premlčacej doby, podľa ktorého je to až okamih doručenia rozsudku Krajinského súdu Hamburg zo dňa 08.12.2009, sp. zn. 409 O 10/09. Pre právne posúdenie začatia plynutia premlčacej doby nie je smerodajný dátum doručenia, ani dátum právoplatnosti rozsudku Krajinského súdu Hamburg zo dňa 08.12.2009, sp. zn. 409 O 10/09, ale okamih, kedy žalobca zistil, resp. sa dozvedel o tom, že zahraničný súd (Krajinský súd Hamburg) neakceptuje právne zastúpenie žalobcu žalovaným a neakceptuje žalovaným podané odvolanie. Právny záver súdu podľa žalovaného neobstojí aj vzhľadom na judikatúru, ktorú cituje. 28. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 29. K odvolaniu žalovaného doručil vyjadrenie žalobca. Uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie nerešpektoval názor odvolacieho súdu. Poukázal na to, že v rámci pochybenia žalovaného ako advokáta žalobcu, spočívajúceho v podaní vadného odvolania proti rozsudku KSH pre zmeškanie (sp. zn. 409O 10/09 zo dňa 11.08.2009), bolo v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie o náhrade škody podstatné preukázanie tej skutočnosti, že ak by opravný prostriedok (odvolanie proti uvedenému rozsudku pre zmeškanie) bol žalovaným podaný riadne a včas, konečné meritórne rozhodnutie KSH (nielen samotné rozhodnutie o predmetnom opravnom prostriedku) by bolo v prospech žalobcu ako klienta žalovaného. V predmetnej veci bolo preto rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušené s cieľom potreby vyriešenia prejudiciálnej otázky v rámci sporu o náhradu škody proti žalovanému ako advokátovi. V zmysle právneho názoru odvolacieho súdu bolo povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať dokazovanie o výsledku konania pred KSH bez toho, aby muselo reálne prebehnúť, resp. skúmať alternatívny výsledok v predmetnej sporovej veci. 30. K námietke premlčania uviedol, že v predmetnom prípade došlo ku vzniku škody až po tom, ako neuspeli pokusy o jej odvrátenie, pričom vzhľadom na prebiehajúcu exekúciu a s tým spojenými sprievodnými opatreniami (blokovanie účtov žalobcu) bola vymáhaná suma zo strany žalobcu zaplatená, a to na základe Dohody o úhrade časti dlhu a odpustení jeho zvyšku zo dňa 05.06.2013 (bod 44 a nasl. žaloby). Škoda tak vznikala až v priebehu roka 2013 (bod 46 žaloby) a teda až v tomto roku začala plynúť premlčacia lehota. Žalobca sa tak dozvedel o príčine vzniku škody v priebehu roku 2009, avšak o tom, že škoda vznikla sa dozvedel až v momente, kedy škoda reálne vznikla, t.j. v momente, keď v roku 2013 realizoval bankové prevody (bod 46 žaloby). Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozhodnutí č. 4Co 185/2013 zo dňa 13.03.2014 interpretoval pojem „dozvedieť sa o škode“ nasledovne: Pojem „dozvie sa o škode“ sa v zmysle tohto ustanovenia viaže k okamžiku, kedy sa poškodený dozvedel o tom, že na jeho úkor došlo ku škode. Je teda zrejmé, že beh premlčacej lehoty nemôže začať skôr, než škoda vôbec vznikla. Rovnako, v zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu ČR a Ústavného súdu ČR taktiež plynie, že premlčacia lehota mohla začať plynúť až po tom, čo škoda reálne vznikla, teda v predmetnej veci až v roku 2013 (v roku podania žaloby o náhradu škody). Napriek vyššie uvedenému mal súd prvej inštancie síce za to, že premlčacia lehota začala plynúť skôr, a to konkrétne dňa 14.01.2010, kedy sa žalobca dozvedel o neúspechu v súdnom konaní vedenom na Krajinskom súde v Hamburgu spôsobenom podaním neúčinného odvolania žalovaným proti rozsudku pre zmeškanie zo dňa 11.08.2009, avšak aj v tomto prípade by bola stále žaloba podaná v rámci uplynutia zákonnej štvorročnej lehoty. 31. Poukázal na to, že žalovaný namieta, že žalobca na svoju obranu voči spoločnosti TRANSA Spedition nepoužil dobropis zo dňa 17.09.2008, pričom podľa názoru žalovaného žalobca predmetný dobropis mal použiť v exekučnom konaní proti žalobcovi. Napriek tomu, že nárok vznesený spoločnosťou TRANSA Spedition proti žalobcovi v konaní pred Krajinským súdom v Hamburgu bol v plnom rozsahu nedôvodný (z dôvodov, že počas prepravy nedošlo ku vzniku škody, resp. za túto škodu by žalobca

nezodpovedal), došlo k vydaniu predmetného rozsudku, ktorým bol žalobca zaviazaný na náhradu škody voči spoločnosti TRANSA Spedition, pričom tento rozsudok nadobudol, už viackrát opísaným spôsobom, právoplatnosť a aj vykonateľnosť. Zdôraznil, že dobropis by mohol byť použitý ako dôkaz práve a len v súdnom (tzv. nachádzacom) konaní č. 409 O 10/09 pred Krajinským súdom v Hamburgu, pričom toto konanie bolo bohužiaľ ukončené z dôvodov, na ktorých je postavená žaloba žalobcu. V dôsledku pochybenia žalovaného preto žalobca nemal ani možnosť predmetný dobropis v konaní využiť. 32. V závere žalobca uviedol, že žalovaný v článku X. namieta nesprávne právne posúdenie veci, porušenie základných práv a slobôd žalovaného, nesprávnu interpretáciu platných a účinných noriem, nesprávnu a formalistickú aplikáciu práva a pod., v žiadnej časti tohto článku však žalovaný neuviedol, konkrétne ktoré ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu súd prvej inštancie mal nesprávne použiť, konkrétne ktoré ustanovenie malo byť v danej veci naopak v zmysle názoru žalovaného správne použité, žalovaný nikde neuviedol, v čom konkrétne mala spočívať nesprávna interpretácia zo strany súdu, žalovaný vôbec neuviedol, aké konkrétne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu bolo v danej veci formalisticky aplikované a ktoré konkrétne základné práva a slobody mali byť v danej veci porušené. 33. S odkazom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 34. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrval na svojej doterajšej argumentácii. Žalovaným napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I ako súdu prvej inštancie považuje vo výrokoch I. a III. za nezákonný a vecne nesprávny aj s ohľadom na skutočnosť, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal, že žalobcom tvrdená „škoda“, nárok na náhradu ktorej si žalobca uplatnil v predmetnom súdnom konaní proti žalovanému, vznikla úplne a výlučne: a) zavinením žalobcu, a to konaním žalobcu, resp. nekonaním žalobcu: b) pôsobením ďalších príčin, ktoré sú podrobne špecifikované najmä v bode VIII. odvolania žalovaného zo dňa 22.02.2023 proti rozsudku súdu prvej inštancie. 35. Podľa názoru žalovaného, z vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie vyplýva právny záver, že vznik škody a príčinná súvislosť medzi údajným pochybením advokáta a vzniknutou škodou neboli ani v žalobe žalobcu zo dňa 20.12.2013, ani v konaní pred súdom prvej inštancie preukázané, pritom ide o základné (esenciálne) predpoklady vzniku zodpovednosti advokáta za škodu. Priznaním časti v žalobe uplatneného nároku na náhradu škody žalobcovi (istina pohľadávky v sume = 25.700,19 EUR + súdom priznané úroky z omeškania) súd prvej inštancie predmetnú právnu vec a nárok na náhradu škody nesprávne skutkovo aj právne posúdil a vyhodnotil. Napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I ako súdu prvej inštancie je podľa neho nezákonný a vecne nesprávny aj s ohľadom na skutočnosť, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie predloženými a označenými dôkazmi preukázal, že údajná škoda, uplatnená žalobcom proti žalovanému, vznikla úplne a výlučne v dôsledku spoluzavinenia a konania žalobcu, resp. nekonania žalobcu a tiež v dôsledku ďalších príčin, nesúvisiacich so žalovaným, ani s konaním žalovaného. Odhliadnuc od skutočnosti, že v plnom rozsahu rozporuje neexistenciu nároku žalobcu na náhradu škody, bolo v konaní pred súdom prvej inštancie preukázané, že prípadný nárok žalobcu na náhradu škody, uplatnený žalobcom v tomto súdnom konaní, je v celom rozsahu premlčaný. Žalobcom nebol, ani v žalobe zo dňa 20.12.2013, ani v súdnom konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný predpoklad vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorý musí v súdnom konaní preukázať žalobca pri podaní žaloby, a ktorý bol Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie povinný posúdiť ako predbežnú otázku: príčinná súvislosť medzi údajným pochybením advokáta a vzniknutou škodou ako ujmou v majetkovej sfére poškodeného, vyjadriteľnou peniazmi. 36. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril intervenient, ktorý sa stotožnil s právnou argumentáciou žalovaného. Rozsudok prvoinštančného súdu v časti I. a III. výroku považuje taktiež za vecne nesprávny a vydaný v rozpore so zisteným skutkovým aj právnym stavom veci. Intervenient sa najmä nestotožňuje s právnym posúdením veci súdu prvej inštancie vo vzťahu k prejudiciálneho posúdeniu nároku obchodnej spoločnosti Transa Spedition GmbH (ďalej len “Transa”) na náhradu škody voči žalobcovi uplatneného v konaní vednom na Krajinskom súde v Hamburgu pod sp. zn. 409O/10/09 (ods. 17 až 21 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Podľa názoru prvoinštančného súdu malo byť totiž rozhodným právom slovenské právo podľa čl. 4 Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (ďalej len “Rímsky dohovor”), keďže najužšiu väzbu mal mať žalobca so Slovenskou republikou, a to s prihliadnutím na sídlo žalobcu (Záhradnícka 72, Bratislava) a miestom vykladania tovaru v

prípade prvej objednávky a miestom nakladania tovaru v prípade druhej objednávky (Čierna nad Tisou). Domnieva sa, že závery súdu prvej inštancie v ods. 18 až 18.2 rozsudku nie sú správne a prejudiciálne posúdenie nároku v konaní pred Krajinským súdom v Hamburgu mal posudzovať podľa nemeckého práva. Sporná zmluva mala užšiu väzbu s Nemeckom z nižšie uvedených dôvodov, ku ktorým prvoinštančný súd nezaujal žiadne stanovisko. Okrem toho intervenient (rovnako ako žalovaný) trvá na vznesenej námietke premlčania, ktorú súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil (premlčacia lehota mala údajne plynúť až dňom 14.1.2010). Premlčacia lehota začala plynúť momentom vydania rozsudku pre zmeškanie (11.8.2009), eventuálne momentom nesprávne podaného odvolania zo dňa 9.10.2009. Za týchto okolností bola žaloba zo dňa 20.12.2013 podaná zjavne oneskorene, t.j. niekoľko mesiacov po uplynutí štvorročnej premlčacej doby. 37. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu intervenienta zotrval na svojom odvolaní a zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v predchádzajúcom vyjadrení. 38. Ďalšie vyjadrenia podané neboli. 39. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej iba CSP) prejednal vec v zmysle ustanovenia § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodom odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave dňa 19.9.2024 (t.j. v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením). Po oboznámení sa s obsahom spisu a odvolaním dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť. 40. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 41. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 42. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. zákona o advokácii (ďalej len “zákon o advokácii“), advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, ktorou sa rozumie, že koná čestne, svedomito, primeraným spôsobom a dôsledne využíva všetky právne prostriedky a uplatňuje v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia považuje za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. 43. Podľa § 26 ods. 1 zákona o advokácii, advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho zamestnancom, ak advokát vykonáva advokáciu ako spoločník spoločnosti podľa tohto zákona, povinnosť podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje iba na túto spoločnosť. Ak tento zákon neustanovuje inak, advokát sa zbaví zodpovednosti podľa odseku 1, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho žiadať (ods. 4). 44. Podľa § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. 45. Podľa § 374 ods. 1 Obchodného zákonníka, za okolnosti vylučujúce zodpovednosť sa považuje prekážka, ktorá nastala nezávisle od vôle povinnej strany a bráni jej v splnení jej povinnosti, ak nemožno rozumne predpokladať, že by povinná strana túto prekážku alebo jej následky odvrátila alebo prekonala, a ďalej, že by v čase vzniku záväzku túto prekážku predvídala. 46. Podľa § 380 Obchodného zákonníka, za škodu sa považuje tiež ujma, ktorá poškodenej strane vznikla tým, že musela vynaložiť náklady v dôsledku porušenia povinnosti druhej strany.

47. Podľa § 398 Obchodného zákonníka, pri práve na náhradu škody plynie premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo mohol dozvedieť o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, končí sa však najneskôr uplynutím 10 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti. 48. Podľa § 601 ods. 1 Obchodného zákonníka, zasielateľskou zmluvou sa zaväzuje zasielateľ príkazcovi, že mu vo vlastnom mene na jeho účet obstará prepravu vecí z určitého miesta do určitého iného miesta, a príkazca sa zaväzuje zaplatiť zasielateľovi odplatu. 49. Podľa § 603 ods. 3 Obchodného zákonníka, zasielateľ zodpovedá za škodu na prevzatej zásielke vzniknutú pri obstaraní prepravy, ibaže ju nemohol odvrátiť pri vynaložení odbornej starostlivosti. 50. Po oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalovaného a následného vyjadrenia strán sporu odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého zamietajúceho výroku I. rozsudku a s ním súvisiaceho výroku III. o nároku na náhradu trov konania s tým, že súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku a svoje rozhodnutie v súlade s § 220 ods. 2 CSP presvedčivo a náležitým spôsobom odôvodnil, keď sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného súdneho procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, nakoľko súd prvej inštancie sa logickým, zrozumiteľným a vecne i právne správnym spôsobom vysporiadal so všetkými medzi stranami v priebehu konania spornými skutočnosťami majúcimi podstatný a zásadný vzťah k meritu sporu. 51. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca si od žalovaného uplatňoval nárok na náhradu škody spôsobenú protiprávnym konaním žalovaného spočívajúcim vo vadne poskytnutých právnych službách. Súd prvej inštancie rozhodol Rozsudkom z 29. júna 2018, č. k. 30Cb/240/2013-611, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 35.494,40 Eur spolu s úrokom z omeškania a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Na základe odvolaní žalovaného a intervenienta Krajský súd v Bratislave uznesením z 18. novembra 2021, č. k. 2Cob/8/2020-846 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (ďalej iba zrušujúce rozhodnutie). V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd vyslovil právny názor, že zodpovednosť advokáta je zodpovednosťou záväzkovou, keďže advokát je jej subjektom z titulu existencie platného záväzkového vzťahu medzi ním a jeho klientom, založeným zmluvou o poskytovaní právnych služieb. Predmetná zodpovednosť je založená na kumulatívnom splnení troch predpokladov, ktorými sú činnosť advokáta súvisiaca s výkonom jeho profesie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi výkonom advokácie a vznikom škody. Podľa odvolacieho súdu bola preukázaná prvá podmienka vzniku zodpovednosti žalovanej strany sporu za škodu spôsobenú podľa § 26 zákona o advokácii. Odvolací súd konštatoval, že v rámci pochybenia žalovaného ako advokáta žalobcu spočívajúceho v podaní vadného odvolania proti rozsudku Krajinského súdu v Hamburgu (ďalej iba KSH) pre zmeškanie, sp. zn. 409O 10/09 zo dňa 11.08.2009, je však pre rozhodnutie o náhrade škody, ktorej existencia je odôvodňovaná práve predmetným pochybením žalovaného, podstatné preukázanie tej skutočnosti, že ak by opravný prostriedok (odvolanie proti uvedenému rozsudku pre zmeškanie) bol žalovaným podaný riadne a včas, konečné meritórne rozhodnutie KSH (nielen samotné rozhodnutie o predmetnom opravnom prostriedku) by bolo v prospech žalobcu ako klienta žalovaného. Uvedené predbežné posúdenie výsledku konania o opravnom prostriedku ako aj konania, ktoré nasleduje po zrušení opravným prostriedkom napadnutého rozsudku KSH pre zmeškanie, s poukazom na konštantnú judikatúru, patrí vykonať súdu prvej inštancie, ktorý rozhoduje o žalobe žalobcu ako klienta žalovaného o nároku na náhradu škody, a to aj napriek tomu, že v pôvodnom konaní (ktoré bolo v danom prípade sporovým konaním, vedeným KSH) mu rozhodovať neprináleží. V danom prípade totiž nejde o preskúmanie rozhodnutia, predpokladom ktorého je práve podanie odvolania, ale o riešenie prejudiciálnej otázky v rámci sporu o náhradu škody proti žalovanému ako advokátovi. Znamená to, že súdu prvej inštancie (ako súdu rozhodujúcemu o náhrade škody viažucej sa na postup žalovaného ako advokáta žalobcu v sporovom konaní, vedenom KSH) vzniká povinnosť vykonať dokazovanie o výsledku konania pred KSH bez toho, aby muselo reálne prebehnúť, resp. skúmať alternatívny výsledok v predmetnej sporovej veci. Záver o príčinnej súvislosti

medzi vyššie uvedeným pochybením žalovanej strany sporu ako advokáta a tým, že žalobca v sporovom konaní, vedenom KSH pod sp. zn. 409 O 10/09, nebol úspešný, možno vyvodiť len v prípade, že nebyť vyššie uvedeného konania žalovaného ako advokáta, by došlo zo strany KSH k zamietnutiu žaloby, podanej spoločnosťou Transa Spedition GmbH proti žalobcovi ako jeho klientovi (bližšie viď napr. uznesenie ÚS SR sp. zn. II ÚS 678/2015 zo dňa 22.10.2015, rozsudok KS BA č.k. 4Cdo/456/2010-165 zo dňa 15.06.2011, k tomu podporne aj nález ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 913/09 zo dňa 04.08.2010, uznesenie NS ČR sp. zn. 25Cdo/2213/2005 zo dňa 26.07.2007, rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/1242/2006 zo dňa 30.07.2008, uznesenie NS ČR sp. zn. 25Cdo/947/2007 zo dňa 12.02.2009, rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/1734/2016 zo dňa 27.09.2017); (ods. 44 a 45 zrušujúceho rozhodnutia). Keďže rozhodujúci záver o príčinnej súvislosti medzi výkonom advokácie a vznikom škody je možné prijať len v prípade, ak bude súdom prvej inštancie v predmetnom sporovom konaní predbežne preskúmané, či by pri riadnom postupe žalovaného ako advokáta bol žalobca ako jeho klient v konaní pred KSH úspešný, uložil odvolací súd súdu prvej inštancie v ďalšom konaní, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), sa s uvedenou prejudiciálnou otázkou dostatočným spôsobom vysporiadať. V nadväznosti na súdom prvej inštancie prijatý záver o možnej úspešnosti žalobcu v konaní vedenom KSH pod sp. 409 O 10/09, mu uložil zaoberať sa určením samotnej výšky škody, náhrady ktorej sa žalobca domáha, a to aj s ohľadom na námietky odvolateľov. 52. Odvolací súd nesúhlasí s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu a nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu. Nerešpektovanie právneho názoru vidí v tom, že súd prvej inštancie po vrátení veci nedoplnil a nevykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie, čím dospel k nesprávnym skutkovým aj právnym záverom o naplnení predpokladov žalovaného ako advokáta za škodu spôsobenú pri výkone advokácie. Ako vyplýva z predchádzajúceho odseku, odvolací súd vyslovil jednoznačný právny názor o splnení základného predpokladu zodpovednosti za škodu a to porušenie povinnosti žalobcom ako advokátom a uložil súdu prvej inštancie prejudiciálne posúdiť, či by bol žalobca v konaní pred KSH úspešný a v nadväznosti na výsledok posúdiť samotnú škodu. Súd prvej inštancie sa týmto právnym názorom riadil, čo vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku. V odsekoch 17 až 21 dal zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď ako prejudiciálne posúdil nárok obchodnej spoločnosti Transa Spedition GmbH (ďalej iba Transa) na náhradu škody voči žalobcovi uplatneného v konaní vedenom na Krajinskom súde v Hamburgu pod sp. zn. 409O/10/09. Keďže súd prvej inštancie dospel k záveru, že pri riadnom behu udalostí by bol žalobca v konaní vedenom na Krajinskom súde v Hamburgu pod sp. zn. 409/10/09 úspešný a nebola by mu uložená povinnosť zaplatiť obchodnej spoločnosti Transa sumu 21.615,40 Eur s príslušenstvom rozsudkom pre zmeškanie z 11. augusta 2009, sp. zn. 409O/10/09 a sumu 2.449,79 Eur uznesením o nákladoch z 5. februára 2010, sp. zn. 409O/10/09, ďalej sa zaoberal posúdením nároku na náhradu škody a to v intenciách právneho názoru a uloženia povinnosti odvolacím súdom. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie v nadväznosti na vyriešenie prejudiciálnej otázky, určiť výšku škody bez toho, aby súdu ukladal konkrétne, aké dôkazy má vykonať. Bolo teda na úvahe súdu prvej inštancie aké dokazovanie vykoná na zistenie skutkového stavu. Neobstojí preto námietka nerešpektovanie právneho názoru odvolacieho súdu a nevykonanie dokazovania v potrebnom rozsahu. Opodstatnenosť tejto odvolacej námietky by bola daná výlučne v prípade, ak by súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania, je na jeho úvahe, ktoré dôkazy vykoná a či vykoná všetky dôkazy, ktoré strany sporu navrhujú. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 205/2019 vyplýva, že aj keď má strana sporu procesné oprávnenie navrhovať dôkazy, súd nemusí vykonať každý ňou navrhnutý dôkaz, musí však v rozhodnutí vysvetliť, prečo ho nevykonal. Súd môže nevyhovieť návrhu strany na vykonanie dokazovania len z dôvodu, že navrhnutý dôkaz: a) sa týka skutočnosti, ktorá je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, b) nie je spôsobilý overiť alebo vyvrátiť tvrdenú skutočnosť a c) je vzhľadom na nepochybné výsledky dokazovania vykonaného inými dôkazmi nadbytočný. Súd prvej inštancie postupoval pri vykonávaní a hodnotení dôkazov v súlade s procesným poriadkom a v odsekoch 48 až 49 objasnil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. 53. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie aplikoval vo svojom rozhodnutí ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré súd prvej inštancie v prvom rozsudku, ani odvolací súd v zrušujúcom uznesení nepoužili a žalovanému ako strane sporu súd prvej inštancie neumožnil sa vyjadriť k možnému použitiu týchto ustanovení právnych predpisov, ani žalovanému ako strane sporu s ohľadom na uvedené neumožnil navrhnúť prípadne vykonanie ďalších dôkazov, odvolací súd uvádza, že z tejto námietky nie je zrejmé, či žalobca spochybňuje aplikáciu Rímskeho dohovoru

alebo len namieta postup súdu. Odvolací súd poukazuje na odsek 18 napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu vychádzal pri určení rozhodného práva z článku 4 Rímskeho dohovoru. Keďže žalobca mal v čase uzatvorenia zmluvy sídlo na území Slovenskej republiky (Záhradnícka 72, Bratislava) a zároveň miesto vykladania tovaru v prípade prvej objednávky a miesto nakladania tovaru v prípade druhej objednávky (Čierna nad Tisou) sa nachádzalo na území Slovenskej republiky, je rozhodným právom pre zmluvný vzťah medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou Transa slovenské právo, čo znamená, že súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia § 601 a nasl. Obchodného zákonníka o zasielateľskej zmluve. Ak žalobca namieta, že nemal možnosť sa k aplikácii tohto predpisu vyjadriť, treba konštatovať, že sám žalobca uvádza, že súd to vyslovil v rámci predbežného právneho posúdenia a žalobcovi nič nebránilo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k priebehu konania. Rozhodujúce však je, že súd prvej inštancie svoj postup a aplikáciu právneho predpisu vysvedtlil v napadnutom rozhodnutí. 54. Ďalším odvolacím dôvodom bola námietka voči okruhu žalovaných subjektov a to z dôvodu, že podľa žalovaného žalobca nesprávne označil ako žalovaného len advokátsku kanceláriu. Podľa žalovaného nemožno súhlasiť s právnym záverom súdu prvej inštancie k námietke nepodania žaloby voči poistiteľovi, pretože žalobca postupoval v rozpore so zákonom, keď nepodal žalobu zo dňa 20.12.2013 len proti poisťovni, s ktorou mal v rozhodnom čase žalovaný uzavreté poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom advokácie t. j. proti spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a.s., resp. keď žalobca popri žalovanom nepodal žalobu zo dňa 20.12.2013 aj proti poisťovni - spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a.s. ako proti žalovanému v ďalšom (v tomto prípade druhom) rade. Túto námietku považuje odvolací súd za nedôvodnú, keďže poisťovateľ škodcu nemá v spore o náhradu škody pasívnu vecnú legitimáciu. Podľa § 823 Občianskeho zákonníka: „Náhradu platí poistiteľ poškodenému; poškodený však právo na plnenie proti poistiteľovi nemá, ak osobitné predpisy neustanovujú inak.“ Z uvedeného vyplýva, že ak škodu spôsobí škodca s poistením zodpovednosti za škodu, vzniknutú škodu je za škodcu povinná (samozrejme za splnenia zmluvných a zákonných podmienok) vyplatiť jeho poisťovňa. Hoci má škodu poškodenému nahradiť poisťovňa, pokiaľ tak neurobí, poškodený síce nemá právo náhradu škody vymáhať priamo od poisťovne, avšak môže si náhradu škody vymáhať od škodcu. Ak škodca škodu uhradí, môže si následne vymáhať od poisťovne náhradu. Uvedené potvrdzuje aj rozhodovacia prax súdov, napr. rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 38/2005 z 28. apríla 2005: „V prípade, že osobitné predpisy ustanovujú „inak“, vznikne poškodenému právo, aby mu poisťovňa plnila; ani vtedy sa však poškodený nestáva účastníkom právneho vzťahu z poistenia a nemá ani priamy nárok na náhradu škody voči poisťovni - medzi poškodeným a poisťovňou tu vzniká osobitný právny vzťah, v rámci ktorého má poškodený voči poisťovni špecifický právny nárok na osobitné plnenie. Oba vzťahy treba odlišovať, a to aj z hľadiska subjektu, ktorý je z hľadiska hmotnoprávneho v danom právnom vzťahu nositeľom povinnosti (t. j. je pasívne legitimovaný). V prípade nároku na náhradu škody je pasívne legitimovaný škodca.“ 55. Odvolací súd nesúhlasí ani s argumentáciou žalobcu, že žaloba mala byť zamietnutá z dôvodu, že nebola splnená podmienka účasti na strane žalovaných subjektov, t.j. všetkých, ktorí mohli spôsobiť škodu. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvod na zamietnutie žaloby je len vtedy, ak nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov v prípade núteného spoločenstva, kedy osobitný predpis vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu, čo nesporne nie je tento prípad. Pokiaľ ide o názor žalovaného, že škoda mohla vzniknúť aj konaním Dr. Franka Geisslera, resp. iných subjektov, odvolací súd odkazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie v odseku 43 napadnutého rozsudku. Podľa odvolacieho súdu, pre posúdenie nároku žalobcu na náhradu škody a pre posúdenie zodpovedného subjektu za spôsobenú škodu je určujúce, ktorý subjekt zastupoval žalobcu v konaní vedenom na Krajinskom súde v Hamburgu pod sp. zn. 409O/10/09 v lehote na podanie účinného odvolania proti rozsudku pre zmeškanie z 11. augusta 2009 (t. j. v lehote do 30. septembra 2009). V lehote do 30. septembra 2009 zastupoval v predmetnom spore žalobcu výlučne žalovaný. Za škodu spôsobenú žalobcovi nekvalitným poskytovaním právnych služieb zo strany žalovaného znamenajúcich neúspech žalobcu v konaní zodpovedá výlučne žalovaný a za zavinené pochybenie žalovaného nemôže zodpovedať žiadny iný subjekt, teda ani Dr. Frank Geissler. 56. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil a nesprávne vyhodnotil právne relevantnú a odôvodnenú námietku premlčania znesenú žalovaným a nesprávne právne posúdil skutočnosť, kedy sa žalobca mohol dozvedieť o tom, že mu vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá. Podľa žalovaného sa žalobca mohol dozvedieť a aj dozvedel

o škode údajne mu spôsobenej žalovaným a teda aj o tom, kto za ňu zodpovedá a kto je povinný na jej náhradu, už pred udelením plnej moci pred KSH udelenej Dr. Frankovi Geisslerovi, ktorý podal odvolanie 9.10.2009 (žaloba bola podaná až 20.12.2013, po uplynutí premlčacej doby). Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že vznik zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenú klientovi nenastáva samotným pochybením advokáta pri poskytovaní právnych služieb, ale až vtedy, ak bol klient v súdnom konaní neúspešný v dôsledku porušenia povinnosti. Preto premlčacia lehota v prípade nároku na náhradu škody voči advokátovi začína plynúť najskôr dňom, kedy sa klient dozvedel o neúspechu v súdnom konaní, ku ktorému došlo v dôsledku porušenia povinnosti advokáta pri poskytovaní právnych služieb. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne aplikoval okrem príslušného ustanovenia zákona o premlčaní aj uznesenie Najvyššieho súdu SR ako najvyššej súdnej autority a predovšetkým odkazuje na rozhodnutie citované aj súdom prvej inštancie a to rozsudok z 23. augusta 2007, sp. zn. 25Cdo/2507/2005 (publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí ako judikát pod č. R 38/2008, v ktorom Najvyšší súd Českej republiky dospel k právnemu záveru, že objektívna premlčacia doba k uplatneniu nároku na náhradu súm vyplatených tretej osobe podľa rozhodnutia súdu v konaní, v ktorom v dôsledku pochybenia advokáta pri výkone advokácie bolo žalobe proti jeho klientovi vyhovené, začína plynúť dňom, kedy boli prisúdené čiastky zaplatené. K totožnému právnemu záveru dospel Najvyšší súd Českej republiky aj v rozsudku z 28. mája 2014, sp. zn. 25Cdo/1903/2012. Odvolací súd si je vedomý, že rozhodnutia súdov Českej republiky nemožno považovať na Slovensku za ustálenú súdnu judikatúru, nie je však dôvod z nich nevychádzať pri totožnom skutkovom a právnom stave veci, ako je tomu v prejednávanej veci. 57. Podľa žalovaného, v konaní bolo preukázané, že neboli naplnené základné predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu a to porušenie právnej povinnosti, existencia škody a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovaného a škodou, s čím nemožno súhlasiť. Ak žalovaný namieta, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym záverom ohľadom naplnenia predpokladov žalovaného ako advokáta za škodu spôsobenú pri výkonu advokácie, je potrebné uviesť, že v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v zrušujúcom uznesení sa súd činnosťou advokáta pri poskytovaní právnych služieb už zaoberať ani nemusel, nakoľko vykonanie dokazovania v predchádzajúcom konaní pred súdom prvej inštancie vo vzťahu k splneniu prvého predpokladu zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu (t.j. k nesprávnej činnosti advokáta pri výkone jeho profesie) už bolo zo strany súdu prvej inštancie dostatočne preskúmané a jeho záver bol odvolacím súdom označený za správny a teda už bol potvrdený. V konaní pred súdom prvej inštancie po zrušení a vrátení veci malo byť predmetom dokazovania posúdenie úspešnosti žalobcu v konaní vedenom KSH pod sp. zn. 409 O 10/09 v prípade včas podaného odvolania zo strany žalovaného, t.j. predmetom konania malo byť výlučne vyriešenie prejudiciálnej otázky a v nadväznosti na jej vyriešenie určenie výšky škody. Súd prvej inštancie dal v odseku do pozornosti kasačné rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave (zrušujúce uznesenie) a opätovne sa zaoberal, resp. posudzoval nárok žalobcu na náhradu škody (viď odseky 22 až 39). 58. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s odvolacou námietkou žalovaného, že žalobcom tvrdená škoda vznikla výlučne zavinením žalobcu. Žalovaný vytýka súdu prvej inštancie, že sa náležite v napadnutom rozsudku nevysporiadal s námietkou žalovaného ohľadom nepoužitia dobropisu žalobcom proti nárokom uplatneným spoločnosťou TRANSA Spedition GmbH voči žalobcovi a zodpovednosťou žalobcu za neuplatnenie dobropisu na jeho obranu a právnymi následkami neuplatnenia dobropisu žalobcom a jeho zodpovednosťou (zavinením) za vznik škody. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal s uvedenou námietkou, keď v odôvodnení rozsudku správne poukázal na to, že dobropis zo 17. septembra 2008 bol vystavený obchodnou spoločnosťou Transa pred vydaním rozsudku pre zmeškanie a teda túto okolnosť bol oprávnený preskúmavať jedine Krajinský súd v Hamburgu v konaní o žalobe a nie exekučný súd vo vykonávacom konaní. V exekučnom konaní možno namietať len tie skutočnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu (§ 50 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017), a nie skutočnosti, ktoré nastali pred jeho vznikom, keďže ich preskúmanie patrí do právomoci orgánu, ktorý exekučný titul vydal (viď uznesenie najvyššieho súdu z 30. marca 2016, sp. zn. 3MOboer/1/2015). V žiadnom prípade teda nemožno súhlasiť, že súd prvej inštancie iba okrajovo spomenul dobropis a nevysporiadal sa s tým, že žalobca ho nepoužil. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuvádza, na základe čoho tvrdí, že dobropis mohol byť úspešne použitý v exekučnom konaní, nevyvracia konkrétne závery súdu prvej inštancie v tejto otázke.

59. Podľa odvolacieho súdu je nedôvodná aj odvolacia námietka, že žalobca nevyužil všetky právom prípustné prostriedky na ochranu svojich práv. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa náležite vysporiadal aj s touto obranou žalovaného (odseky 45 až 46 napadnutého rozsudku) a na správnosť týchto záverov odvolací súd odkazuje. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd pripomína, že žalovaný netvrdil, že by mal žalobca v konaní pred nemeckým súdom k dispozícii akýkoľvek efektívny opravný prostriedok, ktorým by bolo možné zvrátiť vydaný rozsudok pre zmeškanie z 11. augusta 2009. Samotný žalovaný v e-mailovej správe zo 14. januára 2010 výslovne neodporučil žalobcovi podať odvolanie proti rozsudku Krajinského súdu v Hamburgu z 8. decembra 2009, sp. zn. 409O/10/09, možno teda konštatovať, že ak sa žalobca spravoval odporúčaním žalovaného ako advokáta, a odvolanie proti rozsudku nepodal pre jeho viac ako pravdepodobnú neúspešnosť, nemôže následne žalovaný v súdnom konaní s úspechom namietať, že žalobca nakoniec predmetné odvolanie nepodal. 60. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie nesprávne a v rozpore so zákonom uplatnil sudcovskú koncentráciu. Možno súhlasiť, že z ust. § 470 ods. 2 CSP vyplýva, že „ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany”. Názor žalovaného, že ide o účinnú brzdu a žalovaného nemožno sankcionocvať do minulosti je však prekonaný judikatúrou, konkrétne rozhodnutím, na ktoré poukázal súd prvej inštancie. V uznesení najvyššieho súdu z 26. februára 2019, sp. zn. 3Obdo/43/2018, dovolací súd jednoznačne skonštatoval, že „sudcovská koncentrácia konania sa pritom vzťahuje aj na konania, ktoré začali pred 1. júlom 2016 (t. j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku), keďže prechodné ustanovenie § 470 ods. 2 C. s. p. vo svojej druhej vete vylučuje použitie iba spätnej sudcovskej koncentrácie, čo vychádza z toho, že sporové strany nemožno sankcionovať „do minulosti”. “Žalovaný nerešpektoval výzvu súdu na predloženie nových tvrdení a dôkazov v záväznej procesnej lehote spojenej so sudcovskou koncentráciou konania, čím došlo k procesnej preklúzii práva predkladať v neskoršom štádiu konania nové skutkové tvrdenia a dôkazy, ktoré bolo možné skôr (t. j. najneskôr v lehote určenej súdom). Je nepochybné, že žalovaný (jeho právny zástupca) v rozpore s platnou a účinnou právnou úpravou nerešpektoval pokyny súdu, čím došlo k sudcovskej koncentrácii konania, čím zaniklo jeho oprávnenie predkladať súdu tvrdenia a dôkazy, ktoré bolo možné predložiť v skoršom štádiu konania na základe záväznej výzvy súdu prvej inštancie“. Predmetné závery dovolacieho súdu sú plne aplikovateľné aj na rozhodovaný spor a na konanie, resp. nečinnosť žalovaného v ňom. 61. K odvolacej námietke týkajúcej sa priznaných úrokov z omeškania odvolací súd uvádza, že nesúhlasí s názorom žalovaného, že do omeškania sa nemohol dostať skôr ako súd judikoval, že škoda vznikla, neurčil výšku škody a kto za ňu zodpovedá. Úrok z omeškania je sankciou za to, že dlžník mešká so splnením peňažného záväzku, dôsledkom čoho je, že veriteľ nemôže disponovať svojimi peňažnými prostriedkami, a dlžník ich zasa neoprávnene, bez súhlasu veriteľa využíva vo svoj prospech. Povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká pri omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti. Ak sú splnené zákonné predpoklady, omeškanie dlžníka, a teda aj povinnosť platiť úroky z omeškania nastane priamo zo zákona (ex lege). Zmluvné strany si úrok z omeškania nemusia dohodnúť v zmluve. Nárok na úroky z omeškania vznikne aj v takomto prípade priamo zo zákona. V prípade omeškania s plnením peňažného záväzku sa mení obsah záväzku v tom zmysle, že na strane dlžníka pribudne povinnosť popri peňažnom dlhu plniť aj úroky z omeškania. Na strane veriteľa pribudne oprávnenie požadovať od dlžníka popri plnení peňažného dlhu aj úroky z omeškania. Z hľadiska funkčnosti úrokov z omeškania možno hovoriť o zabezpečovacej (preventívnej) funkcii, ktorá pôsobí ex ante vo vzťahu k porušeniu povinnosti, t.j. pôsobí v smere včasného plnenia peňažného záväzku. Úroky z omeškania plnia sčasti aj kompenzačnú funkciu, a to v tom rozsahu, v akom kompenzuje ujmu, ktorá vznikla veriteľovi v dôsledku toho, že nedostal peňažné plnenie včas. Napokon, úroky z omeškania sú aj sankčným postihom, lebo sú sankciou za spôsobenie takej ujmy, ktorá nie je škodou. Podľa odvolacieho súdu výklad žalovaného neobstojí, pretože by sa potrela funkcia úrokov z omeškania. 62. V závere odvolania (ale aj v iných častiach odvolania) žalovaný namietal, že skutkové aj právne závery uvedené v napadnutom rozsudku Okresného súdu Bratislava I ako súdu prvej inštancie nie sú riadne odôvodnené, sú vecne nesprávne a arbitrárne, ďalej sú z ústavného hľadiska neudržateľné a nezdôvodniteľné a preto majú za následok porušenie základných práv a slobôd žalovaného ako strany sporu. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie v predmetnej právnej veci vykonal podľa jeho názoru ústavne nesúladný výklad právnych noriem, pričom na zistený skutkový a právny stav veci

nepoužil ústavne súladne interpretované platné a účinné právne normy. Ak žalovaný touto námietkou namieta porušenie práva na spravodlivý súdny proces a nesprávne právne posúdenie, odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný neuvádza konkrétne, v čom vidí pochybenia súdu prvej inštancie. Nemožno súhlasiť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené, keď súd dal odpovede na všetky otázky predostreté stranami sporu, uviedol zistený skutkový stav, dôkazy, z ktorých vychádzal, tieto dôkazy vyhodnotil a vysvetlil, prečo tie-ktoré dôkazy nevykonal. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštanice správne aplikoval príslušné predpisy, aj ich správne interpretoval. Ako už bolo uvedené, rozhodnutie súdu je vyhotovené v súlade s § 220 ods. 2 CSP. 63. Odvolací súd nesúhlasí, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, t.j. svojvoľný a neudržateľný. Pojem arbitrárnosť rieši judikatúra, napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. US 51/2020 z 9. 6. 2020 (bod 37): „O arbitrárne rozhodnutie ide vtedy, ak je svojvoľné. Arbitrárnosť môže mať v súdnych rozhodnutiach rôznu podobu. Môže ísť o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním, alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené s nedostatočným odôvodnením, avšak nemusí to tak byť nevyhnutne. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05, I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06, I. ÚS 200/2012). Arbitrárne rozhodnutie predstavuje zásah do práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.“ Napadnutý rozsudok ani postup súdu v prvoinštančnom konaní v žiadnom prípade takto definované znaky nenapĺňa. 64. Na záver odvolací súd uvádza, že ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). 65. Vzhľadom na to, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil závery súdu prvej inštancie, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vecne správny vrátane výrokov o trovách konania potvrdil. 66. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 67. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 396 ods. 1CSP v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 a 2 CSP a to tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 68. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).