Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/23/2023 z 30. 10. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 15Co/23/2023 1114233921 30. 10. 2024 JUDr. Eva Mészárosová ECLI:SK:KSBA:2024:1114233921.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobkyne: P. so sídlom Banská Bystrica, Kapitulská č. 4, bývalá správkyňa konkurznej podstaty úpadcu AVENA družstvo agroslužieb, so sídlom Banská Bystrica, Horná č. 67, IČO: 34 122 249, zastúpená JUDr. Františkom Vavráčom, advokátom, so sídlom Banská Bystrica, Horná č. 51, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska č. 71, o zaplatenie 24.068,47 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 28. októbra 2022, č. k. 15 C 213/2014-185, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava I) zo dňa 28. októbra 2022, č. k. 15 C 213/2014-185, - vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 24.068,47 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % p o t v rdzuje, - vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 24.068,47 € od 21.8.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku m e n í tak, že žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni úrok z meškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 24.068,47 € od 21.8.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto a predchádzajúceho odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1.1. Rozsudkom zo dňa 6.4.2018, č. k. 15 C 213/2014-90 (v poradí prvým), súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 4.12.2014 sa žalobkyňa domáha od žalovanej zaplatenia sumy 24.068,47 € s príslušenstvom, titulom náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Nárok žalobkyňa odôvodnila tým, že uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 46-24 K 269/98-469, zo dňa 7.4.2006, súd v právnej veci vyhláseného konkurzu na majetok úpadcu AVENA, družstvo agroslužieb „v konkurze“, schválil konečnú správu o speňažení majetku podstaty. Vo výroku III. rozhodnutia určil odmenu správkyne konkurznej podstaty v celkovej výške 461.523,- Sk, v prepočte 15.319,75 €, pričom súd správkyni nepriznal časť odmeny predstavujúcej 10 % z výťažku z prerušených exekučných konaní, vrátane úroku z omeškania a ani zvýšenie odmeny o daň z pridanej hodnoty. Proti uvedenému uzneseniu podala žalobkyňa odvolanie,

o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací tak, že napadnuté uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdil. Následne Krajský súd v Banskej Bystrici vydal rozvrhové uznesenie č. k. 46-24 K 269/98-522, zo dňa 16.10.2006, v spojení s opravným uznesením č. k. 46-24 K 269/98-533, zo dňa 26.10.2006, na základe ktorého žalobkyňa ako správkyňa konkurznej podstaty vyplatila všetky pohľadávky proti podstate a pohľadávky konkurzných veriteľov, čím boli rozdelené všetky finančné prostriedky tvoriace konkurznú podstatu. Po splnení rozvrhového uznesenia Krajský súd v Banskej Bystrici vydal uznesenie č. k. 46-24 K 269/98-563, zo dňa 12.1.2007, ktorým rozhodol o zrušení konkurzu a žalobkyňu zbavil funkcie správkyne konkurznej podstaty. Na základe podnetu žalobkyne podal generálny prokurátor na Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie, o ktorom súd rozhodol uznesením č. k. 1 M Obdo V 6/2007-583, zo dňa 26.10.2009, tak, že mimoriadne dovolanie zamietol. Na základe uvedeného podala žalobkyňa na Ústavnom súde Slovenskej republiky sťažnosť pre porušenie základných práv. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č. k. III. ÚS 243/2010-28, zo dňa 26.1.2011, rozhodol, že základné práva žalobkyne, zaručené Ústavou Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 M Obdo V 6/2007-583, porušené boli a dotknuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 M Obdo V 4/2001, zo dňa 28.7.2011, zrušil napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 6 Obo 142/2006-483, zo dňa 23.5.2006, ako aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 46-24 K 269/98-469, zo dňa 7.4.2006 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Následne Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 46-24 K 269/98-637, zo dňa 4.10.2012, v spojení s opravným uznesením č. k. 46-24 K 269/98-642, zo dňa 7.11.2012, rozhodol tak, že určil výšku konkurznej odmeny na sumu 39.388,22 €, z toho správkyni bol vyplatený preddavok 5.974,91 € a z rozvrhu 9.344,84 € a zostáva jej na doplatenie suma vo výške 24.068,47 €. Žalobkyňa je presvedčená, že jej vznikla skutočná škoda vo výške 24.068,47 € s príslušenstvom, ktorá spočíva v sume určenej na doplatenie jej odmeny ako správkyne konkurznej podstaty, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 46-24 K 269/98-469, zo dňa 7.4.2006, o schválení konečnej správy o speňažení majetku podstaty, ktorým sa vyvolala nevymožiteľnosť pohľadávky, v spojení s nezákonným rozvrhovým uznesením, podľa ktorého boli rozdelené všetky finančné prostriedky, nachádzajúce sa v konkurznej podstate, ešte pred zrušením predmetného nezákonného rozhodnutia o schválení konečnej správy rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky. 1.2. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť. Vzniesla hmotnoprávnu námietku premlčania, keďže mala vedomosť, že žiadosť o predbežné prerokovanie jej bola doručená dňa 18.2.2013. Oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody bolo žalobkyni doručené dňa 21.8.2013 (preto v období predbežného prerokovania, presnejšie v období nasledujúcich šiestich mesiacov po podaní žiadosti o predbežné prerokovanie, čiže od 18.2.2013 do 18.8.2013, premlčacia lehota spočívala) a žaloba bola podaná na súd až dňa 4.12.2014. Žalovaná poukázala na to, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky nadobudol právoplatnosť dňa 6.4.2011, najneskôr k tomuto dňu došlo k oznámeniu, resp. doručeniu predmetného nálezu žalobkyni. Subjektívna trojročná premlčacia lehota začala plynúť najneskôr odo dňa 6.4.2011 a k jej uplynutiu došlo 6.10.2014. Ak by aj nebol uvedený nárok premlčaný ešte pred podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, stalo sa tak nepochybne v období od 18.8.2013 do 4.12.2014 (čiže od uplynutia šiestich mesiacov po doručení žiadosti o predbežné prerokovanie do dňa podania žaloby na súd). K podaniu žaloby došlo až dňom 4.12.2014, teda v čase, kedy bol tento nárok v dôsledku uplynutia trojročnej premlčacej doby už premlčaný. Vo vzťahu k uplatňovanej náhrade škody žalovaná argumentovala, že v zmysle ustálenej judikatúry majetkovú ujmu žalobkyne nie je možné kvalifikovať ako škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Ak má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu. Kým žalobkyňa má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázala bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ňou zavinená, napr. nepodaním návrhu riadne a včas), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa osobitného právneho predpisu, a to existencia samotnej škody. Žalobkyňa nepreukázala, že by sa uvedeného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia riadne a včas domáhala, a že by takéto uplatnenie bolo neúspešné. 1.3. Žalobkyňa, reagujúc na vyjadrenie žalovanej považovala záver o premlčaní za chybný, keďže nález Ústavného súdu Slovenskej republiky nezrušil rozhodnutie konkurzného súdu zo dňa 7.4.2006, ani rozhodnutie odvolacieho súdu zo dňa 23.5.2006, lebo inštančný postup ústavného súdu sa zameral len na zrušenie dovolacieho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, proti ktorému bola sťažnosť podaná a rozhodnutie, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V

4/2011, zo dňa 28.7.2011, jej bolo doručené dňa 3.10.2011. Preto žalovaným uplatnený spôsob aplikácie § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v tom „Ak je podmienkou na uplatnenia práva zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie“, je nesprávny. Účinky neodňalo rozhodnutie ústavného súdu ale nové dovolacie rozhodnutie a následne v intenciách tohto rozhodnutia boli nanovo upravené jej práva na odmenu v konkrétnej výške vzniknutej škody a až toto rozhodnutie znamenalo zmenu právoplatného rozhodnutia (§ 19 ods. 1 zákona). Námietku prekážky nároku na bezdôvodné obohatenie taktiež považovala za nedôvodnú. Uviedla, že vzťah z potencionálneho bezdôvodného obohatenia je vzťahom medzi konkurznými veriteľmi a úpadcom a po zrušení konkurzu nemala žiadny právny dôvod (oprávnenie) zaoberať sa otázkou bezdôvodného obohatenia vo vzťahu ku konkurzným veriteľom, ak dostali v rozvrhu viac ako by mali dostať. Ak dostali viac, ide o typický prípad bezdôvodného obohatenia, ktorým bolo plnenie na základe právneho dôvodu, ktorý odpadol a to z dôvodu zrušenia konštitutívneho rozhodnutia, na ktorého základe bolo plnené. Oprávnenie žalobkyne uplatňovať takýto nárok je neopodstatnené, vzhľadom na zrušenie konkurzu. Tiež, podľa žalobkyne, treba brať do úvahy, že úpadca, ktorý jediný mohol po zrušení konkurzu vymáhať prípadné nároky bezdôvodného obohatenia, zanikol výmazom ex offo z obchodného registra dňom 28.8.2012. 1.4. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že uznesením č. k. 46-24 K 269/98-98, zo dňa 19.7.2000, Krajský súd v Banskej Bystrici vyhlásil konkurz na spoločnosť AVENA, družstvo agroslužieb, Horná 67, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 34 122 249 a za správcu konkurznej podstaty ustanovil žalobkyňu. Uznesením č. k. 46-24 K 269/98-469, zo dňa 7.4.2006, Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci vyhláseného konkurzu na majetok úpadcu schválil konečnú správu o speňažení majetku podstaty v rozsahu cit.: „ I. Celkové príjmy podstaty predstavujú sumu 10.623.612,- Sk. Z toho suma získaná speňažením konkurznej podstaty 2.576.641,80 Sk, výťažok z prerušených exekučných konám 5.094.751,- Sk, peniaze na účte a v pokladni ku dňu vyhlásenia konkurzu 364.708,72 Sk, iné príjmy 2.587.510,50 Sk. II. Pohľadávky proti podstate - náklady na správu a udržiavanie konkurznej podstaty vrátane súdneho poplatku za konkurzné konanie predstavujú čiastku 2.127.526,- Sk. III. Odmenu správkyne konkurznej podstaty určuje v celkovej výške 461.523,- Sk. IV. Suma určená na rozdelenie konkurzných veriteľov predstavuje čiastku 8.033.873,- Sk. Z toho výťažok určený pre oddeleného veriteľa predstavuje čiastku 1.755.998,- Sk.“ Súd nepriznal žalobkyni: a) časť odmeny predstavujúcej 10 % z výťažku z prerušených exekučných konaní vrátane úroku z omeškania s oneskoreným vydaním výťažku; b) a ani zvýšenie odmeny o daň z pridanej hodnoty i napriek tomu, že žalobkyňa bola platiteľom dane z pridanej hodnoty. Na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7.4.2006 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd napadnuté uznesenie zo dňa 7.4.2006, č. k. 46-24 K 269/98-469, uznesením č. k. 6 Obo 142/2006, zo dňa 23.5.2006, potvrdil. Následne Krajský súd v Banskej Bystrici vydal rozvrhové uznesenie č. k. 46-24 K 269/98-522, zo dňa 16.10.2006, právoplatné dňa 25.11.2006, v spojení s uznesením č. k. 46-24 K 269/98-533, zo dňa 25.11.2006, právoplatným dňa 5.12.2006, na základe ktorého žalobkyňa, ako správca konkurznej podstaty, vyplatila všetky pohľadávky proti podstate a pohľadávky konkurzných veriteľov, čím boli rozdelené všetky finančné prostriedky tvoriace konkurznú podstatu. Po splnení rozvrhového uznesenia žalobkyňou ako správcom konkurznej podstaty Krajský súd v Banskej Bystrici vydal uznesenie č. k. 46-24 K 269/98-563, zo dňa 12.1.2007, právoplatné dňa 22.2.2007, ktorým rozhodol cit.: „Konkurz na úpadcu AVENA, družstvo agroslužieb, Horná 67, Banská Bystrica zrušuje. Advokátku P., so sídlom Správcovskej kancelárie, Lazovná č. 18, Banská Bystrica zbavuje funkcie správkyne konkurznej podstaty.“ Žalobkyňa dňa 12.10.2006 podala Generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky podnet na mimoriadne dovolanie, na základe ktorého dňa 21.3.2007 generálny prokurátor podal na Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie. O tomto rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. 1 M Obdo V 6/2007-583, zo dňa 26.10.2009, tak, že mimoriadne dovolanie zamietol. Na základe sťažnosti žalobkyne podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky pre porušenie základných práv Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom III. ÚS 243/2010-28, zo dňa 26.1.2011, rozhodol cit.: „1. Základné právo JUDr. L. V., správkyne konkurznej podstaty AVENA, družstvo agroslužieb, vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 6/2007 porušené boli. 2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. októbra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 6/2007, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle nálezu č. k. III. ÚS 243/2010-28, Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.1.2011, uznesením č. 1 M ObdoV 4/2011, zo dňa 28.7.2011, rozhodol cit.: „Napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 23. mája 2006 č. k. 6 Obo 142/2006-483 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 7. apríla 2006 č. k. 46-24 K 269/98-469, zrušuje a vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie“. Následne Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 46-24 K 269/98-Že-637, zo dňa 4.10.2012, právoplatným dňa 20.11.2012, v spojení s opravným uznesením č. k. 46-24 K 269/98Že-642, zo dňa 7.11.2012, právoplatným dňa 27.11.2012, rozhodol v ods. 4 o odmene žalobcu tak, že cit.: „Konkurzná odmena je 39.388,22 Eur, z toho správkyni bol vyplatený preddavok 5.974,91 Eur, z rozvrhu 9.344,84 Eur a zostáva jej na doplatenie suma 24.068,47 Eur.“ Z internetového výpisu Obchodného registra Okresného súdu v Banskej Bystrici vyplýva, že právnická osoba úpadca AVENA, družstvo agroslužieb, Horná 67, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 34 122 249, zanikla výmazom ex offo z obchodného registra dňom 28.8.2012. 1.5. Keďže žalovaná vzniesla námietku premlčania v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., súd prvej inštancie sa v prvom rade vysporiadal s touto námietkou. Konštatoval, že v konaní bolo nesporné, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 243/2010-28, zo dňa 26.1.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 6.4.2011, bol žalobkyni doručený dňa 6.4.2011. Žiadosť o predbežné prerokovanie bola žalovanej doručená dňa 18.2.2013. Oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku bolo žalobkyni doručené dňa 21.8.2013. Ústavný súd zrušil dovolacie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, proti ktorému bola ústavná sťažnosť podaná, pričom dovolacie rozhodnutie, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 4/2011, zo dňa 28.7.2011, bolo žalobkyni doručené dňa 3.10.2011. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne, že § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je potrebné vykladať tak, že ak je podmienkou na uplatnenia práva zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie, ale takéto zrušenie alebo zmena sa musí vzťahovať na to alebo na tie rozhodnutia, ktoré spôsobili konkrétne porušenie zákona a z ktorých vyplýva porušenie práv žalobkyne na odmenu. Nálezom ústavného súdu nebolo zrušené rozhodnutie konkurzného súdu, ktoré žalobkyni v rozpore so zákonom nepriznalo odmenu v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorým sa tento nezákonný akt stal právoplatný. Nemožno spájať plynutie premlčacej doby od nálezu ústavného súdu, keďže ten zrušil dovolacie rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, proti ktorému bola sťažnosť podaná, toto však nemalo žiadny vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia konkurzného súdu, ktorého účinky neodňalo rozhodnutie ústavného súdu, ale nové dovolacie rozhodnutie a následne v intenciách tohto rozhodnutia boli nanovo upravené práva žalobkyne na odmenu v konkrétnej výške vzniknutej škody a až toto rozhodnutie znamenalo doručenie právoplatného rozhodnutia podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. V konaní bolo nesporné, že Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 46-24 K 269/98-Že-637, zo dňa 4.10.2012, právoplatným dňa 20.11.2012, v spojení s opravným uznesením č.k. 46-24K 269/98Že-642, zo dňa 7.11.2012, právoplatným dňa 27.11.2012, rozhodol v ods. 4 o odmene žalobkyne tak, že cit.: „Konkurzná odmena je 39.388,22 Eur, z toho správkyni bol vyplatený preddavok 5.974,91 Eur, z rozvrhu 9.344,84 Eur a zostáva jej na doplatenie suma 24.068,47 Eur.“ Z tohto rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa sa o výške škody mohla dozvedieť najskôr v novembri 2012, pričom žaloba bola na súd podaná 4.12.2014, čiže v rámci zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby. Námietku premlčania žalovanej súd prvej inštancie preto vyhodnotil ako nedôvodnú. 1.6. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že existencia nezákonného rozhodnutia v konaní sporná nebola, preto sa bližšie nezaoberal tým, či existuje nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, ktorý by nárok na náhradu škody voči štátu zakladal. Ďalej uviedol, že druhou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu je preukázanie vzniku škody a jej výšky. K námietke žalovanej, v zmysle ktorej by nárok na náhradu škody od štátu mohol byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak by bolo zo strany žalobkyne preukázané, že sa bezúspešne domáhala vydania bezdôvodného obohatenia konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že rozvrhové uznesenie, č. k. 46-24 K 269/98-522, zo dňa 16.10.2006, v spojení s opravným uznesením č. k. 46-24 K 269/98-533, zo dňa 26.10.2006, na základe ktorého žalobkyňa ako správkyňa konkurznej podstaty vyplatila všetky pohľadávky proti podstate a pohľadávky konkurzných veriteľov, čím boli rozdelené všetky finančné prostriedky tvoriace konkurznú podstatu, je právoplatné a nikdy nebolo zrušené. Obrana žalovanej, že konkurzní veritelia, ktorí obdržali podľa rozvrhového uznesenia finančné prostriedky z rozdelenej konkurznej podstaty a mali takto získať bezdôvodného obohatenie, a to na tej skutkovej podstate, že odpadol dôvod, na základe ktorého sa plnilo, nemohla obstáť, keďže len vtedy by sa ocitli konkurzní veritelia, ktorým bolo na základe rozvrhového uznesenia plnené, v postavení osôb, ktoré sa bezdôvodného obohatili, keby takého rozvrhové uznesenie bolo zrušené. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobkyňa sa nemohla dožadovať od veriteľov vrátenia sumy žalovanej

v tomto konaní, titulom bezdôvodného obohatenia, keďže títo sa bezdôvodne neobohatili. Podľa názoru súdu prvej inštancie tak k vzniku škody došlo, pričom jej výška v konaní sporná nebola. 1.7. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Konštatoval, že bolo nesporné, že medzi vydaním rozhodnutia o schválení konečnej správy a vznikom škody bolo vydané rozvrhové uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 46-24 K 269/98-522, zo dňa 16.10.2006, na základe ktorého došlo nielen k uspokojeniu konkurzných veriteľov, ale aj k vyplateniu odmeny správkyne konkurznej podstaty. Podkladom pre vyplatenie odmeny teda bolo primárne rozvrhové uznesenie, nie uznesenie o schválení konečnej správy. Príčinou vzniku škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím, môže byť len také nezákonné rozhodnutie, bez ktorého by škodlivý následok nevznikol. Rozvrhové uznesenie súdu č. k. 46-24 K 269/98-522, zo dňa 16.10.2006 však doposiaľ nebolo zmenené ani zrušené pre svoju nezákonnosť. Žalobkyňa, hoci mala postavenie účastníka konania s možnosťou podať proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, túto nevyužila, ak však chcela dosiahnuť zmenu stavu, bolo nevyhnutné, aby sa domáhala aj zrušenia rozvrhového uznesenia, keďže k vyplateniu odmeny došlo práve na základe nadobudnutia jeho právoplatnosti a vykonateľnosti. V dôsledku toho, že žalobkyňa aktívne nevyužila všetky jej dostupné procesné možnosti (odvolanie, ktoré nevyužila, návrh na prerušenie konania, ktorými mohla zvrátiť vzniknutú situáciu, keďže ak by došlo k podaniu riadneho opravného prostriedku proti rozvrhovému uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 46-24 K 269/98-522, zo dňa 16.10.2006, ktoré žalobkyňa ako veriteľka proti podstate mohla podať spolu s návrhom na prerušenie odvolacieho konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, do času kým sa nerozhodne o podaných mimoriadnych prostriedkoch, mala by žalobkyňa reálnu možnosť zabrániť nadobudnutiu právoplatnosti a vykonateľnosti rozvrhového uznesenia a oddialiť tak aj samotný rozvrh speňaženého majetku. Následne po opätovnom vydaní rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 46-24 K 269/98-Že-637, zo dňa 4.10.2012, o schválení konečnej správy, by odvolací súd mohol vyhovieť odvolaniu žalobkyne a zrušiť rozvrhové uznesenie č. k. 46-24 K 269/98-522, zo dňa 16.10.2006, vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie o rozvrhu vydať podľa novej správne schválenej konečnej správy. Takýmto postupom by žalobkyňa mohla mať reálnu možnosť dosiahnuť vyplatenie svojej odmeny, pričom, aj keby žalobkyňa nebola úspešná s podaním odvolania spolu s návrhom na prerušenie konania, využitie riadneho opravného prostriedku by jej umožnilo podať aj proti rozvrhovému uzneseniu mimoriadny opravný prostriedok spolu s návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia), sa aj napriek vydaniu nového rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 46-24 K 269/98Že-637, zo dňa 4.10.2012, o schválení konečnej správy, tento počin stal pre žalobkyňu bezvýznamný. Súd na základe uvedeného dospel k záveru, že uplatnená škoda (v podobe nevyplatenej odmeny) nevznikla v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s označeným rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 46-24 K 269/98-469, zo dňa 7.4.2006, o schválení konečnej správy, keďže do deja vstúpila iná, pre vznik škody rozhodujúca skutočnosť, a to v podobe vydania rozvrhového uznesenia, na základe ktorého došlo k vyplateniu odmeny, pričom voči tomuto rozhodnutiu žalobkyňa nepodala odvolanie, rovnako ako proti uzneseniu o zrušení konkurzu. Žalobkyni, ktorá nevyužila všetky dostupné prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich práv (aj napriek tomu, že sa aktívne pokúšala pôvodné rozhodnutie o odmene správcu zmeniť, a to aj formou ústavnej sťažnosti, pričom ak považovala výšku svojej odmeny za spornú, mohla navrhnúť konkurznému súdu rozdelenie výťažku zo speňaženej konkurznej podstaty tak, že sporná suma, týkajúca sa odmeny správcu konkurznej podstaty, by sa nerozdelila až do rozhodnutia ústavného súdu) vznikla škoda, no v nie v príčinnej súvislosti s konaním žalovanej, ale v dôsledku jej činnosti, resp. nečinnosti, spočívajúcej v nevyužití opravných prostriedkov, resp. naopak nepoužití postupov majúcich potenciál predchádzať vzniknutej škode (iniciovanie čiastkového rozvrhového uznesenia). Preto, podľa záverov súdu prvej inštancie, neexistuje priama, bezprostredná a ničím neprerušená príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a uplatnenou škodou. Argument žalobkyne o tom, že podanie odvolania voči rozvrhovému uzneseniu by nemalo žiaden význam, nepovažoval súd prvej inštancie za presvedčivé, keďže v takto špecifickej situácii nemožno bez ďalšieho dospieť k záveru, že odvolací súd by dôvody žalobkyne vo svojom rozhodnutí nijako nezohľadnil. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že ak žalobkyňa mala záujem na tom, aby sa jej odmena vyplatila v požadovanej výške, bolo primárne v jej záujme, aby nedošlo k rozdeleniu výťažku, keďže ako správkyňa konkurznej podstaty bezpochyby musela vedieť, aký dosah správoplatnenie tohto rozhodnutia i rozhodnutia, ktorým bol konkurz zrušený, môže následne mať na uplatnenie jej nárokov voči ostatným konkurzným veriteľom (ich priame poškodenie ako účastníkov konkurzného konania). Podľa súdu prvej inštancie žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno pri preukázaní existencie priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi označeným nezákonným rozhodnutím

a uplatnenou náhradou škody, čím neboli kumulatívne naplnené všetky predpoklady potrebné pre priznanie požadovaného nároku. 1.8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že plne úspešnej žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania, keďže jej v konaní žiadne trovy konania nevznikli. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa dôvodiac, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam pri posudzovaní príčinnej súvislosti a následne rozhodol nesprávne, keď vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolaciemu súdu navrhla, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil, jej žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal jej nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Zotrvala v argumentácii, že príčinou vzniku škody v prejednávanom prípade bolo vydanie nezákonného rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici o schválení konečnej správy a odmene správcu, proti ktorému bol podaný opravný prostriedok. Zodpovedným subjektom je tak Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal, keďže žalobkyni nepriznal dve samostatné zložky správcovskej odmeny, ktoré jej priznať mal. Príčinou, v súlade s osobitnou úpravou tejto zodpovednosti, je podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nezákonné rozhodnutie (existencia ktorého je preukázaná) v spojení s kvalifikovanou podmienkou jeho zrušenia alebo zmeny pre nezákonnosť, ak poškodený podal proti tomuto nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok (žalobkyňa ako správkyňa odvolanie podala). Odvolateľka ďalej poukázala, rovnako ako v konaní pred súdom prvej inštancie, na vzťah medzi rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7.4.2006, č. k. 46-24 K 269/98- 469, o schválení konečnej správy a odmene správkyne a rozvrhovým uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16.10.2006, č. k. 46-24 K 269/98-522. Prvé rozhodnutie o konečnej správe a odmene správkyne vo vzťahu k odmene je konštitutívnym rozhodnutím o jej definitívnej výške, nerieši otázku spôsobu a rozsahu uspokojenia pohľadávok konkurzných veriteľov; o tom rozhoduje konkurzný súd v rozvrhovom uznesení. V tomto smere poukázala na konštantnú judikatúru (Sbírka soudných rozhodnutí a stanovisek Nejvyššího soudu České republiky č. 10/2017 pod č. 134, strana 1016, tiež Nejvyššího soudu České republiky Soudní judikatura č. 11/2007 pod č. 170 a iné). Uviedla, že rozvrh podľa judikatúry (v zmysle konečného rozvrhu) patrí k záverečným úkonom konkurzného konania pri jeho normálnom priebehu, ak dôjde k jeho realizácii, konkurz sa zrušuje. Rozvrhovým uznesením sa konkurz nenariaďuje, ale sa vykonáva. Predpokladom takéhoto výkonu je ale právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o konečnej správe a odmene správkyne. Preto podstata prieskumu správnosti rozvrhového uznesenia voči konkurzným veriteľom tkvie len v posúdení, či podľa pravidiel určených Zákonom o konkurze a vyrovnaní bude rozvrhnutý výťažok zo speňaženia (Najvyšší súd Českej republiky sp. zn. 29 Cdo 2106/2010). Ak nadobudne právoplatnosť uznesenie o schválení konečnej správy a odmene správkyne, ide o „res iudicata“ (definitívne určený hmotnoprávny vzťah), je zásadne vylúčené, aby sa súdy problematikou, ktorá sa týka konečnej správy a odmeny správkyne neskoršie v konkurze zaoberali, napr. pri vydaní rozvrhového uznesenia, či pri vydaní uznesenia o zrušení konkurzu. Námietkami, ktoré by mali zaznieť pri prejednaní a schválení konečnej správy a odmene správcu sa súd v rozvrhovom uznesení už nezaoberá, resp. nesmie zaoberať (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Odo 777/2002, zo dňa 23.10.2003, uverejnené pod č. 48/2004 v Sbírke rozhodnutí občanskoprávních alebo uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo 1750/2008, zo dňa 10.12.2008, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Cdo 4838/2008, zo dňa 17.2.2010 - poznámka odvolateľky: rozhodnutia vychádzali z pôvodne spoločného zákona Českej a Slovenskej republiky o konkurze a vyrovnaní). Odvolateľka poukázala na to, že žalovaná sa obmedzila len na tvrdenie o absencii príčinnej súvislosti, ktoré ničím neodôvodnila. Vytýkala súdu prvej inštancie, že sa s jej argumentáciou riadne nevysporiadal, pričom v jeho posúdení ide o odklon od ustálenej rozhodovacej praxe. Odvolateľka dôvodila, že príčinou vzniku škody môže byť len také rozhodnutie, ktoré bolo ako nezákonné zrušené. Poukázala na to, že rozvrhové uznesenie zrušené nebolo a ani nemohlo byť, keďže bolo naviazané na rozhodnutie o schválení konečnej správy a odmeny správkyne a toto rozvrhové uznesenie ho len vykonávalo. Preto rozvrhové uznesenie nemohlo nikdy rozvrhnúť inú výšku odmeny, aká bola určená v právoplatnom rozhodnutí o schválení konečnej správy a odmene správkyne. Poukázala aj na časovú súvislosť, keď rozhodnutie o výške odmeny správkyne bolo právoplatné 14.6.2006, keďže po vydaní prvostupňového rozhodnutia zo dňa 7.4.2006 na odvolanie žalobkyne rozhodol odvolací Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím č. k. 6 Obo 142/2006, zo dňa 23.5.2006, právoplatným dňa 14.6.2006. Na toto rozhodnutie nadväzovalo rozvrhové uznesenie č. k. 46-24 K 269/98-522, zo dňa 16.10.2006. Z uvedeného plynie ten záver, že príčinou vzniku škody nebolo rozvrhové uznesenie, lebo toto výšku odmeny nestanovovalo, ale

právoplatnú odmenu len vykonalo (podľa zákonných pravidiel ju rozdeľovalo). Ďalším dôvodom, prečo rozvrhové uznesenie nemohlo byť príčinou vzniku škody je, že príčinou mohlo byť len také rozhodnutie, ktoré definitívne určilo výšku odmeny a bolo zrušené a zmenené a takýmto bolo rozhodnutie o schválení konečnej správy a výške odmeny správkyne. Poukazujúc na uvedenú argumentáciu odvolateľka nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že nevyužila všetky procesné možnosti a nepodala proti rozvrhovému uznesenie odvolanie. Dôvodila nemožnosťou podať odvolanie pre neexistenciu dôvodov smerujúcich k zmene rozvrhu. K prípadnému návrhu na prerušenie konania poukázala na to, že prerušenie konania (podľa pôvodného právneho stavu) by formálne prichádzalo do úvahy len z dôvodu podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo, ak súd dal na takéto konanie podnet. Ide o fakultatívny dôvod prerušenia konania, prihliadajúc na hospodárnosť, ide skôr o výnimku ako pravidlo. Uviedla, že uvedené ustanovenie o prerušení konania rieši len také prípady, keď ide o otázku, ktorá patrí do právomoci iného orgánu, resp. ide o predbežnú otázku, ktorú si súd pre svoje rozhodnutie môže podľa § 135 ods. 2 O.s.p. posúdiť sám. V tejto súvislosti dôvodila, že výška odmeny správcu nezáležala na rozhodnutí iného orgánu a nešlo o predbežnú otázku. Výška odmeny správcu bola určená konštitutívne s účinkami „res iudicata“ a stanovená v právoplatnom rozhodnutí súdu, ktoré bolo podrobené aj prieskumu odvolacieho (aj dovolacieho) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Odvolateľka tiež poukázala na to, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. nie je konaním návrhovým, ale konkurzný súd, ktorý vydal rozvrh, majúc vedomosť o námietkach žalobkyne o vecnej nesprávnosti rozhodnutia o výške odmeny správkyne, sám konanie neprerušil. Pokiaľ ide o úvahu súdu prvej inštancie, že žalobkyňa mohla navrhnúť konkurznému súdu rozdelenie výťažku zo speňaženej konkurznej podstaty tak, že sporná suma týkajúca sa odmeny by sa nerozdelila až do rozhodnutia ústavného súdu, odvolateľka dôvodila, že konkurzný súd mal k dispozícii riadne právoplatné rozhodnutie o výške odmeny správkyne a jeho ignorovanie v rozvrhovom konaní nemalo právny základ. 3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila. 4. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods 1 písm. c/ C.s.p.). Konštatoval, že rozhodujúcim bolo v odvolacom konaní posúdenie vzájomného vzťahu medzi uznesením o schválení konečnej správy a rozvrhovým uznesením. S poukazom na § 206 b ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 29 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní účinného v čase začatia konkurzného konania (ďalej len „zákon č. 328/1991 Zb.“), § 30 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. konštatoval, že správca je povinný predložiť súdu konečnú správu o speňažení majetku z podstaty a vyúčtovaní odmeny a výdavkov, súd je povinný konečnú správu preskúmať a následne prejednať a rozhodnúť o nej, a to uznesením. Proti takémuto uzneseniu je prípustné odvolanie, v odvolacom konaní súd preskúma, či bol dodržaný zákonom vyžadovaný postup. Odvolací súd sa stotožnil s námietkami odvolateľky (podporenými poukazom na súdne rozhodnutia, vychádzajúce z pôvodne spoločného zákona Českej a Slovenskej republiky o konkurze a vyrovnaní), podľa ktorých, ak nadobudne právoplatnosť uznesenie o schválení konečnej správy a odmene správkyne, ide o „res iudicata“ a je zásadne vylúčené, aby sa súdy problematikou, ktorá sa týka konečnej správy a odmeny správkyne neskoršie v konkurze zaoberali, a to prípadne aj v rozvrhovom uznesení. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.2.2008, sp. zn. 3 Obo 19/2008, podľa ktorého „Rozvrhové uznesenie slúži k rozvrhnutiu výťažku konkurzu, t. j. najmä výťažku speňaženia konkurznej podstaty podľa pravidiel vyjadrených v § 32 zák. č. 328/1991 Zb., ktorým sa tento konkurz spravuje, pričom schválená konečná správa vrátane vyúčtovania a upravený zoznam sú základnými podkladmi, z ktorých súd pri preskúmaní vecnej správnosti na rozvrh a pri vydaní rozvrhového uznesenia vychádza. Rozvrhovým uznesením súd rozhoduje o výťažku, stanovuje v ňom čiastky, ktoré budú veriteľom pohľadávok proti podstate, ostatným konkurzným veriteľom a prípadne správcovi, vyplatené. Rozvrhové uznesenie teda nasleduje až po tých štádiách konkurzu, ktoré slúžia ako ku zisteniu konkurzných pohľadávok, tak k preskúmaniu správnosti postupu správcu pri vykonávaní súpisu podstaty, teda majetku, ktorý do konkurznej podstaty patrí, ako i pri speňažovaní podstaty a pri vynaložení prostriedkov z konkurznej podstaty. Keďže odvolateľ proti konečnej správe o speňažovaní majetku, ktorá bola podkladom pre vydanie napadnutého rozvrhového uznesenia nenamietal, uznesenie

o schválení konečnej správy spolu s vyúčtovaním odmeny a náhrady hotových výdavkoch správcu nadobudlo právoplatnosť 13.12.2007, nemôže sa preto už pri rozhodnutí o rozvrhu s úspechom dovolávať nesprávnosti postupu pri speňažovaní majetku z podstaty.“ Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutím spĺňajúcim znaky rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici o schválení konečnej správy o speňažení majetku podstaty a odmene správcu zo dňa 7.4.2006, č. k. 46-24 K 269/98-469. I keď je pravdou, že odmena bola žalobkyni ako správkyni konkurznej podstaty vyplatená na základe rozvrhového uznesenia, rozhodujúcim, pokiaľ ide o určenie výšky odmeny správkyne konkurznej podstaty je uznesenie o schválení konečnej správy o speňažení majetku podstaty a odmene správcu. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého v prejednávanom prípade uplatnená škoda nevznikla v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s označeným rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 46-24K 269/98-469, zo dňa 7.4.2006, o schválení konečnej správy, keďže do deja vstúpila iná, pre vznik škody rozhodujúca skutočnosť, a to v podobe vydania rozvrhového uznesenia, na základe ktorého došlo k vyplateniu odmeny, pričom voči tomuto rozhodnutiu žalobkyňa nepodala odvolanie. Odvolací súd mal za to, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom posúdení veci, žalobkyňa preto opodstatnene uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. Z uvedeného dôvodu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil (§ 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uložil súdu prvej inštancie opätovne posúdiť vecnú opodstatnenosť žalobkyňou uplatňovaného nároku na náhradu škody, rešpektujúc vyslovený záväzný právny názor odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.) v otázke príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody ako zákonnej podmienky zodpovednosti žalovaného za škodu, ako aj otázku vzniku škody spôsobenej žalobkyni a jej výšky, vykonať prípadne dokazovanie navrhnuté stranami sporu, následne riadne vyhodnotiť vykonané dokazovanie, ustáliť skutkový a právny stav, opätovne rozhodnúť v merite veci a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. 5.1. Rozsudkom č. k. 15 C 213/2014-185, zo dňa 28.10.2022 (v poradí druhým), súd prvej inštancie vyhovel žalobe a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 24.068,47 € s 9,25 % ročným úrokom z omeškania od 21.8.2013 až do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. 5.2. Pokaľ ide o vecné odôvodnenie uviedol, že existencia nezákonného rozhodnutia v konaní sporná nebola. 5.3. K otázke škody uviedol, že škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi, ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné, nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že rozvrhové uznesenie č. k. 46-24 K 269/98-522, zo dňa 16.10.2006, v spojení s opravným uznesením č. k. 46-24 K 269/98-533, zo dňa 26.10.2006, na základe ktorého žalobkyňa ako správkyňa konkurznej podstaty vyplatila všetky pohľadávky proti podstate a pohľadávky konkurzných veriteľov, čím boli rozdelené všetky finančné prostriedky tvoriace konkurznú podstatu, je právoplatné a nikdy nebolo zrušené. Dôvodil, že obrana žalovanej, že konkurzní veritelia, ktorí obdržali podľa rozvrhového uznesenia finančné prostriedky z rozdelenej konkurznej podstaty a mali takto získať bezdôvodného obohatenie na tej skutkovej podstate, že odpadol dôvod, na základe ktorého sa plnilo, nemohla vo svetle tejto skutočnosti, teda existencie právoplatného rozvrhového uznesenia obstáť. Len vtedy by sa ocitli konkurzní veritelia, ktorým bolo na základe rozvrhového uznesenia plnené, v postavení osôb, ktoré sa bezdôvodne obohatili, keby rozvrhové uznesenie bolo zrušené. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa sa nemohla dožadovať od veriteľov vrátenia sumy žalovanej v tomto konaní, z titulu bezdôvodného obohatenia, nakoľko títo sa bezdôvodne neobohatili. Vzhľadom na tieto skutočnosti, podľa súdu prvej inštancie, k vzniku škody došlo, pričom jej výška v konaní sporná nebola. 5.4.1. V otázke príčinnej súvislosti, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, súd prvej inštancie konštatoval, že uplatnená škoda (v podobe nevyplatenej odmeny) vznikla v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 46-24 K 269/98-469, zo dňa 7.4.2006, o schválení konečnej správy, ktoré bolo zrušené na základe nálezu ústavného súdu (č. k. III. ÚS 243/2010-28, zo dňa 26.1.2011) pre nezákonnosť. Na základe nezákonného rozhodnutia bolo vydané rozvrhové uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 46-24 K 269/98-522, zo dňa 16.10.2006, právoplatné dňa 25.11.2006, v spojení s uznesením č. k. 46-24 K 269/98, zo 26.10.2006,

právoplatným dňa 5.12.2006, na základe ktorého došlo nielen k uspokojeniu konkurzných veriteľov, ale aj k vyplateniu odmeny správkyne konkurznej podstaty. Podkladom pre vyplatenie odmeny teda bolo primárne rozvrhové uznesenie, nie uznesenie o schválení konečnej správy. Súd prvej inštancie konštatoval, že je nesporné, že odmena bola žalobkyni ako správkyni konkurznej podstaty vyplatená na základe rozvrhového uznesenia, rozhodujúcim, pokiaľ ide o určenie výšky odmeny správkyne konkurznej podstaty, je uznesenie o schválení konečnej správy o speňažení majetku podstaty a odmene správcu. Ďalej konštatoval, že v konaní bolo nesporné, že konkurzná odmena bola 39.388,22 €, z toho správkyni bol vyplatený preddavok vo výške 5.974,91 €, z rozvrhu bolo vyplatených 9.344,84 € a zostáva na doplatenie suma 24.068,47 € (predmet sporu). Podľa názoru súdu uplatnená výška škody, ktorú si uplatnila žalobkyňa v konaní nie je sporná a vznikla v priamej bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a ujmou. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobkyne, že nezákonné rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 46-24 K 269/98469, zo dňa 7.4.2006, o schválení konečnej správy o speňažení majetku podstaty a odmeny správcu vyvolalo následok a to nedobytnosť pohľadávky - časti odmeny žalobkyne ako správcu konkurznej podstaty v spojení s nezákonným rozvrhovým uznesením, podľa ktorého boli rozdelené všetky finančné prostriedky nachádzajúce sa v konkurznej podstate ešte pred rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným na základe nálezu ústavného súdu. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobkyni bola nezákonným rozhodnutím súdu, ako orgánu verejnej moci, spôsobená skutočná škoda vo výške 24.068,47 €. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej ohľadom uplatnenia vydania bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie sa rovnako stotožnil s argumentáciou žalobkyne, že domáhať sa bezdôvodného obohatenia nemala ako, pretože v tom čase nemala žiaden titul na uplatnenie práva. Uviedla, že sa domáhala ochrany práva opravnými prostriedkami, ako aj mimoriadnymi prostriedkami, ústavnou sťažnosťou z dôvodu, že je nebola priznaná odmena v rozsahu, ako si uplatnila, t. j. nebolo jej priznané DPH za jednotlivé úkony. Žalovaná namietala v konaní, že jedine žalobkyňa bola oprávnená požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že došlo k obohateniu veriteľov. Súd prvej inštancie konštatoval, že zrušením uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7.4.2006, č. k. 46-24 K 269/98-469, o schválení konečnej správy o speňažení majetku podstaty a následne vydaním uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 4.10.2012, č. k. 46-24 K/269/98-Že-637, v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 46-24 K 269/98, zo dňa 7.11.2012 (uznesenie bolo právoplatné dňa 27.11.2012) nedošlo k navýšeniu sumy konkurznej podstaty prerozdelenej medzi žalobkyňu ako správkyňu konkurznej podstaty a veriteľov úpadcu, ale len k novému prerozdeľovaniu rovnakej majetkovej podstaty medzi žalobkyňu ako správkyňu konkurznej podstaty a veriteľov úpadcu. Súd konštatoval, že odmena správkyne konkurznej podstaty (žalobkyne), ktorá jej bola priznaná právoplatným uznesením dňa 27.11.2012, sa stala nedobytnou voči spoločnosti AVENA, družstvo agroslužieb, Horná 67, 974 01 Banská Bystrica, IČO : 34 122 249 z dôvodu, že uvedený subjekt zanikol dňa 28.8.2012 ex offo výmazom z obchodného registra. V danom prípade je preukázané, že uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici o priznaní odmeny správkyni konkurznej podstaty zo dňa 4.10.2012, právoplatné dňa 27.11.2012 (žalobkyni) sa stalo vo vzťahu k dotknutému subjektu nevykonateľné z dôvodu, že spoločnosť zanikla ex offo výmazom už pred vydaním rozhodnutia dňa 28.8.2012. Súd sa v tomto smere nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že si mala uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a takúto námietku žalovanej považoval nedôvodnú. 5.4.2. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni úroky z omeškania v zmysle jej návrhu, vo výške 9,25 % ročne od 21.8.2013, teda potom, čo žalovaná oznámila žalobkyni výsledok predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Súd postupoval podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. v spojení s § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka. 5.5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 % z dôvodu úspechu v konaní. 6.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná dôvodiac, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Žalovaná predovšetkým namietala nesprávne právne závery súdu prvej inštancie o nemožnosti domáhania sa vydania bezdôvodného obohatenia od veriteľov v konkurznom konaní a existencii príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a uplatnenou škodou. S poukazom na bod 36. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie žalovaná konštatovala, že súd prvej inštancie sa plne stotožnil s jej názorom o primárnosti rozvrhového uznesenia, keď vo svojom rozhodnutí prevzal

jej argumentáciu z vyjadrenia zo dňa 21.2.2018 o tom, že podkladom pre vyplatenie odmeny bolo rozvrhové uznesenie, a nie uznesenie o schválení konečnej správy. Ak teda súd prvej inštancie dospel k takémuto (správnemu) záveru, potom musí platiť aj to, že žalobkyňa nepreukázala existenciu tretej kumulatívnej podmienky a to existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím (ktorým je uznesenie o schválení konečnej správy, nie rozvrhové uznesenie) a uplatnenou škodou. Odvolateľka konštatovala, že príčinou vzniku škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím môže byť len také nezákonné rozhodnutie, bez ktorého by škodlivý následok nevznikol. Predmetné rozvrhové uznesenie však doposiaľ nebolo zmenené ani zrušené pre svoju nezákonnosť, aj napriek tomu, že súd prvej inštancie toto rozhodnutie za nezákonné (už nesprávne) označuje. Ak žalobkyňa chcela dosiahnuť zmenu stavu bolo nevyhnutné, aby sa domáhala aj zrušenia rozvrhového uznesenia, nakoľko k vyplateniu odmeny došlo práve na základe nadobudnutia jeho právoplatnosti a vykonateľnosti. V dôsledku absencie takéhoto postupu zo strany žalobkyne bola existencia nového rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 4.10.2012, č. k. 46 -24K/269/1998-Že-637, o schválení konečnej správy, bez reálneho právneho významu. Jedine na základe rozvrhového uznesenia totiž dochádza k reálnemu rozvrhu speňaženého majetku úpadcu, a teda aj k následnému vyplateniu odmeny správkyne konkurznej podstaty. Podľa odvolateľky žalobkyňa mala k dispozícií rad prostriedkov (okrem odvolania, ktoré nevyužila) napr. aj návrh na prerušenie konania, ktorými mohla zvrátiť vzniknutú situáciu. Ak by došlo k podaniu riadneho opravného prostriedku proti rozvrhovému uzneseniu, spolu s návrhom na prerušenie odvolacieho konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (do času, kým sa nerozhodne o podaných mimoriadnych prostriedkoch), mala by žalobkyňa reálnu možnosť zabrániť nadobudnutiu právoplatnosti a vykonateľnosti rozvrhového uznesenia a oddialiť tak aj samotný rozvrh speňaženého majetku. Následne po opätovnom vydaní rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 4.10.2012, č. k. 46-24 K 269/1998-Že-637, o schválení konečnej správy, by odvolací súd mohol vyhovieť odvolaniu žalobkyne a zrušiť predmetné rozvrhové uznesenie, vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnúť o rozvrhu podľa novo schválenej konečnej správy. Takýmto postupom by žalobkyňa mohla mať reálnu možnosť dosiahnuť vyplatenie svojej odmeny. Odvolateľka poukázala na to, že rozvrhové uznesenie bolo vydané až po tom, čo žalobkyňa podala podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniu o schválení konečnej správy. Podľa názoru žalovanej má predmetné konanie o náhradu škody zhojiť pasivitu žalobkyne, ktorá nevyužila všetky dostupné prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich práv. Ak žalobkyni vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia, ktoré nenapadla opravnými prostriedkami, neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a uplatnenou škodou. Žalobkyňa nepostupovala v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). Odvolateľka ďalej poukázala na to, že už momentom doručenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.7.2011, sp. zn. 1 M Obdo V 4/2001, ktorým bolo zrušené tak uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.5.2006, č. k. 6 Obo 142/2006-483, ako aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7.4.2006, č. k. 46-24 K 269/1998-469, muselo byť žalobkyni, ako správkyni konkurznej podstaty zrejmé, že k vyplateniu finančných prostriedkov došlo na základe titulu, ktorý odpadol a napriek tomu, za ešte súčasnej existencie spoločnosti v konkurze, neuskutočnila žiadne kroky k tomu, aby dosiahla navrátenie vyplatených finančných prostriedkov od konkurzných veriteľov. Podľa odvolateľky žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno pri preukázaní existencie priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi označeným nezákonným rozhodnutím a uplatnenou náhradou škody. V súvislosti s otázkou príčinnej súvislosti poukázala odvolateľka na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.6.2010, sp. zn. 5 Cdo 126/2009, ako aj rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 129/2008, sp. zn. 3 Cdo 313/2009, sp. zn. 3 Cdo 130/2010, sp. zn. 6 M Cdo 16/2012. Podľa žalovanej súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil existenciu príčinnej súvislosti, keď konštatoval, že medzi nezákonným rozhodnutím, ktorým v tomto prípade je výlučne uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7.4.2006, č. k. 46-24 K 269/1998-469, nie rozvrhové uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16.10.2006, č. k. 46-24 K 269/1998-522, a vznikom škody v podobe nevyplatenej odmeny žalobkyne, existuje príčinná súvislosť, hoci na základe nezákonného rozhodnutia k vyplateniu odmeny žalobkyni nedošlo. 6.2. Odvolateľka vytýkala súdu prvej inštancie, že sa vôbec nevysporiadal s jej námietkami o tom, že žalobkyňa nevyužila všetky prostriedky na ochranu svojich práv, ktoré jej v tom čase platný a účinný zákon o konkurze a vyrovnaní, ako aj Občiansky súdny poriadok poskytoval. Nestotožnila sa ani so závermi súdu prvej inštancie ohľadom nemožnosti uplatňovania nároku žalobkyne priamo u konkurzných veriteľov prostredníctvom vydania bezdôvodného obohatenia, za súčasného konštatovania nezákonnosti rozvrhového uznesenia, a aj naďalej je toho názoru, že odpadol dôvod, na základe ktorého

konkurzní veritelia prijali plnenie v rozsahu, v akom im bolo podľa rozvrhového uznesenia vyplatené a dostali sa tak do postavenia osôb, ktoré sa bezdôvodne obohatili na úkor žalobkyne. Poukázala na to, že primárnym cieľom a účelom judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, o ktorú opierala a naďalej opiera svoje stanovisko k uplatnenému nároku žalovaná, je predchádzanie existencii dvoch súčasných nárokov od rôznych subjektov, pretože úspešné uplatnenie oboch nárokov by viedlo k možnosti legálneho dvojnásobného uspokojenia fakticky totožných nárokov od rôznych subjektov. Judikatúra ustálila, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je v takýchto prípadoch potrebné uplatniť pred nárokom na náhradu škody, keďže až nevymožiteľnosť bezdôvodného obohatenia znamená vznik škody. Odvolateľka dôvodila, že zrušením právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7.4.2006, č. k. 46-24 K 269/1998-469, ktorým súd priznal žalobkyni ako správkyni konkurznej podstaty odmenu vo výške 15.319,76 € a ktoré bolo vykonané v zmysle záverov súdu prvej inštancie nezákonným rozvrhovým uznesením zo dňa 16.10.2006, č. k. 46-24 K 269/1998-522, s následným vydaním uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 4.10.2012, č. k. 46-24 K 269/1998-Že-637, v spojení s opravným uznesením zo dňa 7.11.2012, č. k. 46-24 K 269/1998-Že-642, ktorým súd určil sumu odmeny žalobkyne ako správkyne konkurznej podstaty už v novej výške 39.388,22 €, potom musí platiť aj to, že vo vzťahu ku konkurzným veriteľom došlo k plneniu z právneho dôvodu, ktorý odpadol, a konkurzným veriteľom bolo vyplatené viac ako malo byť, a to práve o navýšenú odmenu žalobkyne ako správkyne konkurznej podstaty. Zároveň však došlo k vzniku záväzkového vzťahu, v ktorom žalobkyňa vystupovala ako veriteľ (oprávnený subjekt) proti svojím dlžníkom (povinným subjektom), pričom nie je podstatné, či medzičasom došlo k zániku spoločnosti v konkurze, nakoľko aj po jej zániku zostali vyplatené finančné prostriedky v držbe osôb, t. j. konkurzných veriteľov, ktorí nimi disponovali bez právneho dôvodu a bez ohľadu na následný zánik spoločnosti boli povinní ich spätne vydať. Súd prvej inštancie preto podľa názoru žalovanej nesprávne vyhodnotil ako podstatnú skutočnosť, že žalobkyňa sa už nemohla domáhať vydania bezdôvodného obohatenia od konkurzných veriteľov, z dôvodu zániku spoločnosti, ktorá sa nachádzala v konkurze, čím naplnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., zároveň vytýkala súdu prvej inštancie, že rozsudok je v tejto časti nedostatočne a zmätočne odôvodnený. Žalovaná dôvodila, že žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala, že by sa uvedeného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia riadne a včas (resp. vôbec) domáhala, a že by takéto uplatnenie bolo neúspešné. Podľa odvolateľky v predmetnom prípade došlo k obohateniu konkurzných veriteľov práve o sumu, ktorú súd určil na doplatenie odmeny žalobkyne ako správkyne konkurznej podstaty, keďže zrušením uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7.4.2006, č. k. 46-24 K 269/1998-469, o schválení konečnej správy o speňažení majetku podstaty, a následným vydaním nového uznesenia zo dňa 4.10.2012, č. k. 46-24 K 269/1998-Že-637, v spojení s opravným uznesením zo dňa 7.11.2012, č. k. 46-24 K 269/1998-Že-642, nedošlo k navýšeniu sumy konkurznej podstaty prerozdeľovanej medzi žalobkyňu (ako správkyňu konkurznej podstaty) a veriteľov úpadcu, ale len k potrebe nového prerozdelenia rovnakej majetkovej podstaty novým spôsobom, v prospech správkyne a na úkor veriteľov úpadcu. Odvolateľka konštatovala, že preukázanie nemožnosti dosiahnuť uspokojenie pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia je podmienkou pre preukázanie vzniku škody ako jedného zo základných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. V tomto smere poukázala na uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 20.9.2018, č. k. 8Co/327/2016-124, vydané v obdobnej právnej veci. Ďalej žalovaná poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cz 110/1984 a sp. zn. 4 Cdo 199/2005, a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 361/2009, ale príkladmo aj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 27/2016 a sp. zn. 6 Cdo 9/2016, sp. zn. 8 Cdo 88/2017, alebo obdobne rozsudok sp. zn. 4 M Cdo 3/2014 a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 17/2013, sp. zn. II. ÚS 570/2013 alebo Najvyššieho súdu Českej repulbliky sp. zn. 25 Cdo 105/2004, sp. zn. 30 Cdo 4418/2013 a sp. zn. 30 Cdo 1840/2017, vydané v konaniach o náhradu škody proti štátu, ktorý nie je súčasne subjektom, ktorý sa mal bezdôvodne obohatiť (resp. mu neprináleží povinnosť plniť aj z iného právneho dôvodu). Právny záver vyslovený v týchto rozhodnutiach hovorí, že „existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia“. Podľa žalovanej žalobkyňou požadovaná suma 24.068,47 € existuje, je v držbe konkurzných veriteľov a napadnutým rozsudkom sa de facto vytvára ďalší majetok úpadcu, t. z. + ďalších 24.068,47 €, ktorým má byť uspokojená žalobkyňa. Preto je potrebné skúmať existenciu bezdôvodného obohatenia a vzhľadom aj na skutkový stav veci, nie je možné lipnúť na jazykovom vyjadrení jednotlivých skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, ale je

potrebné prihliadnuť na ich podstatu a zmysel tak, aby bol zachovaný princíp spravodlivosti a spravodlivého usporiadania právnych vzťahov. 6.3. Odvolateľka ďalej namietala, že rozhodnutie súdu prvej pri určení výšky úroku z omeškania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko súd prvej inštancie obsah správnej právnej normy nesprávne aplikoval. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná sa dostala do omeškania odo dňa 21.8.2013. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola od 8.5.2013 do 12.11.2013 0,5 %. V zmysle citovaného ustanovenia nariadenia vlády navýšením tejto základnej úrokovej sadzby o päť percentuálnych bodov je správna výška úroku z omeškania 5,5 %. 6.4. Odvolateľka odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. 7.1. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa. Poukázala na to, že súd prvej inštancie bol pri rozhodovaní vo veci viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý v uznesení, ktorým zrušil v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie konštatoval, že „... rozhodnutím spĺňajúcim znaky rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici o schválení konečnej správy o speňažení majetku podstaty a odmene správcu zo dňa 07.04.2006. č.k. 46-24K 269/98-469.“ Opätovné námietky odvolateľky k novému odvolaciemu prieskumu toho istého právneho posúdenia považovala žalobkyňa za nedôvodné a v rozpore so zákonom. 7.2. K subsidiárnej zodpovednosti žalovanej a vzniku škody žalobkyňa poukázala na rozvrhové uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 46-24 K 269/98-522, zo dňa 16.10.2006, právoplatné dňa 25.11.2006, v spojení s uznesením zo dňa 26.10.2006, právoplatným dňa 5.12.2006, na základe ktorého ako správkyňa konkurznej podstaty vyplatila všetky pohľadávky proti podstate a pohľadávky konkurzných veriteľov, čím boli rozdelené všetky prostriedky konkurznej podstaty. Pretože sa tak stalo, tak Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 46-24 K 269/98-563, zo dňa 12.1.2017, právoplatným 22.2.2007, rozhodol tak, že konkurz na úpadcu AVENA, družstvo agroslužieb, zrušil a zbavil ju funkcie správkyne konkurznej podstaty. Vo vyjadrení ďalej poukázala na § 45 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „ZKV“), podľa ktorého „zrušením konkurzu zanikajú účinky vyhlásenia konkurzu uvedené v § 14, platnosť a účinnosť úkonov vykonaných počas konkurzu tým nie je dotknutá.“ Dôvodila, že vo vzťahu k § 14 ZKV je rozhodujúce ustanovenie § 14 ods. 1 písm. a) ZKV, v zmysle ktorého zrušením konkurzu je vylúčené oprávnenie nakladať s majetkom podstaty a zaniká aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty. Právne úkony úpadcu týkajúce sa tohto majetku sú voči konkurzným veriteľom neúčinné. Zároveň podľa písm. c) tohto ustanovenia súdne a iné konania podľa osobitného predpisu, ktoré sa týkajú majetku patriaceho do podstaty alebo konania o nárokoch, ktoré majú byť uspokojené z tohto majetku, možno začať na návrh správcu alebo podaním návrhu proti správcovi. Teda subjektom oprávnenia je len a jedine správca. Ak žalobkyňa bola zbavená funkcie správcu a konkurz bol zrušený, akékoľvek oprávnenia neprichádzajú do úvahy. Ak by sa mala naplniť predstava odvolateľa (ktorá je v rozpore so zákonom), keď požadoval, aby tá časť rozvrhu, ktorá by bola patrila žalobkyni ako odmena správkyne, by mala byť prinavrátená od konkurzných veriteľov do konkurznej podstaty, by mala mať v čase podania takejto žaloby uvedené oprávnenia. Tieto však nemohla mať, ak jej zanikli zo zákona. Uvedeným rozhodnutím žalobkyňa stratila oprávnenie správkyne konkurznej podstaty, konkurz bol zrušený a jej hmotnoprávne oprávnenia vo vzťahu k podstate a úpadcovi zanikli. 7.3. Žalobkyňa poukázala aj na následky plynutia času. Aj keby mala oprávnenie uvedené vyššie, nemohla by požadovať od konkurzných veriteľov vrátenie časti zaplatených pohľadávok, lebo rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.7.2011 (4 roky a 5 mesiacov) došlo k zrušeniu pôvodného rozhodnutia na základe nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 243/2010, zo dňa 26.1.2011 (právoplatné dňa 6.4.2011) a od tohto momentu sa časti uspokojených pohľadávok stali sčasti bezdôvodným obohatením. Vymáhanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa uplynutím času stalo naturálnou obligáciou, by bolo oslabené vznesením námietky premlčania na úroveň nevymáhateľnosti. 7.4. Žalobkyňa sa nestotožnila ani s názorom žalovanej, podľa ktorého vymáhanie bezdôvodného obohatenia je primárnym vo vzťahu k zodpovednosti za náhradu škody. 7.5. Odvolaciemu súdu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 8.1. K vyjadreniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná. Poukázala na to, že svojim odvolaním nerozporuje závery odvolacieho súdu z uznesenia zo dňa 9.12.2020, č. k. 15 Co 264/2018-153, o tom, že uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7.4.2006, č. k. 46-24 K 269/1998-469, o schválení konečnej správy o speňažení majetku podstaty a odmene správcu,

napĺňa znaky nezákonného rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Zároveň poukázala na to, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zo dňa 28.10.2022, sp. zn. 15 C 213/2014, sa plne stotožnil s jej názorom o primárnosti rozvrhového uznesenia, keď vo svojom rozhodnutí prevzal argumentáciu z jej vyjadrenia zo dňa 21.2.2018 o tom, že podkladom pre vyplatenie odmeny bolo rozvrhové uznesenie, a nie uznesenie o schválení konečnej správy, a tak dospel k správnemu záveru, pričom v zmysle uvedeného potom musí platiť aj to, že žalobkyňa nepreukázala existenciu tretej kumulatívnej podmienky - a to existenciu priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím (ktorým je uznesenie o schválení konečnej správy, nie rozvrhové uznesenie) a uplatnenou škodou. Podstatou odvolania v prejednávanej veci teda bolo, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil existenciu príčinnej súvislosti, keď konštatoval, že medzi nezákonným rozhodnutím, ktorým je v tomto prípade výlučne uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7.4.2006, č. k. 46-24 K 269/1998-469, nie rozvrhové uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16.10.2006, č. k. 46-24 K 269/1998-522, a vznikom škody v podobe nevyplatenej odmeny žalobkyne, existuje príčinná súvislosť, hoci na základe nezákonného rozhodnutia k vyplateniu odmeny žalobkyni nedošlo, a to osobitne za situácie nevyužitia dostupných opravných prostriedkov žalobkyňou. Uvedené predstavuje naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. 8.2. K argumentu žalobkyne, že momentom zrušenia konkurzu stratila všetky oprávnenia správkyne konkurznej podstaty, ktorými disponovala a preto sa už od konkurzných veriteľov nemohla domáhať plnenia, ktoré im bolo vyplatené z právneho dôvodu, ktorý odpadol žalovaná poukázala na svoje odvolanie, kde konštatovala, že „(...) uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia zo strany žalobkyne pritom nijako nesúvisí, a ani by nesúviselo, s jej oprávneniami ako správkyne konkurznej podstaty. Išlo by o podanie osobitného návrhu podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa však nijakým spôsobom nepreukázala, že by sa uvedeného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia riadne a včas (resp. vôbec) domáhala, a že by takéto uplatnenie bolo neúspešné, či aspoň toho, že od momentu zrušenia uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 07.04.2006, č. k. 46-24K/269/1998-469, vyvíjala snahu na zamedzenie vzniku škody.“, na ktorej v celom rozsahu zotrváva. Žalobkyňa si mohla a mala sumu uplatnenú v tomto konaní ako náhradu škody v celkovej výške 24.068,47 € s príslušenstvom, uplatniť z titulu vydania bezdôvodného obohatenia od konkurzných veriteľov ako subjektov, ktorí sa na jej úkor obohatili. 8.3. Žalovaná sa nestotožnila s názorom žalobkyne, že voči konkurzným veriteľom sa už nemohla domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, aj keby o to mala záujem, nakoľko je presvedčená, že premlčacia doba na uplatnenie tohto práva jej začala plynúť od momentu právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 12.1.2007, č. k. 46-24 K 269/1998-563, právoplatným dňa 22.2.2007, a v momente keď Ústavný súd Slovenskej republiky vydal nález zo dňa 26.1.2011, č. k. III. ÚS/243/2010-28, o tom, že základné práva žalobkyne zaručené ústavou boli uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.10.2009, č. k. 1 M Obdo V 6/2007-583, porušené, a dotknuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie, už jej právo na vydanie bezdôvodného obohatenia bolo premlčané. Ak by uvedené malo platiť, bolo by to popretím zmyslu a účelu začatia a plynutia premlčacej doby, nakoľko právo na vydanie bezdôvodného obohatenia by sa premlčovalo ešte predtým, ako by ho vôbec bolo možné uplatniť. Až vydaním uznesenia najvyššieho súdu zo dňa 28.7.2011, sp. zn. 1 M Obdo V 4/2001, reagujúceho na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky, bolo zrušené mimoriadnym dovolaním napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.5.2006, č. k. 6 Obo 142/2006-483, ako aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7.4.2006, č. k. 46-24 K 269/98-469, a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Až vydaním tohto rozhodnutia došlo k začatiu plynutia premlčacej doby, keďže zrušením uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7.4.2006, č. k. 46-24 K 269/98-469, odpadol dôvod, na základe ktorého konkurzní veritelia prijali plnenie v rozsahu, v akom im bolo podľa rozvrhového uznesenia vyplatené a veritelia sa tak dostali do postavenia osôb, ktoré sa bezdôvodne obohatili na úkor žalobkyne. Žalobkyňa si teda mohla a mala sumu uplatňovanú v tomto konaní, uplatňovať z titulu vydania bezdôvodného obohatenia od konkurzných veriteľov až do dňa 28.7.2014. Žalovaná poukázala na to, že žalobkyňa vo vyjadrení (bod 6.) sama uznala, že došlo k bezdôvodnému obohateniu konkurzných veriteľov. Žalovaná zotrvala na svojom odvolacom návrhu. 9.1. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa. Pokiaľ ide o názor vyslovený v rozhodnutí odvolacieho súdu zo dňa 9.12.2020, sp. zn. 15 Co 264/2018, žalobkyňa poukázala na to, že odvolací súd zároveň v uvedenom rozhodnutí uviedol, že „Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie,

podľa ktorého v prejednávanom prípade uplatnená škoda nevznikla v priamej príčinnej súvislosti označením rozhodnutím KS v Banskej Bystrici č. k. 46-24 K 269/98- 469 zo dňa 07.04.2006 o schválení konečnej správy, keďže do deja vstúpila iná, pre vznik škody rozhodujúca skutočnosť a to v podobe vydania rozvrhového uznesenia, na základe ktorého došlo k vyplateniu odmeny, pričom voči tomuto uzneseniu žalobkyňa nepodala odvolanie.“ Z uvedeného vyplýva záver, že rozhodujúcim rozhodnutím je rozhodnutie o schválení konečnej správy o speňažení majetku podstaty a odmene správcu zo dňa 7.4.2006, č. k. 46-24 K 268/98-469. Teda odvolací súd jasne vymedzil rozhodujúcu skutočnosť ako aj to, že tu existuje príčinná súvislosť medzi týmto rozhodnutím a škodou napriek tomu, že súd prvej inštancie túto súvislosť nevidel a pričítal ju rozvrhovému uzneseniu. Žalobkyňa opätovne poukázala na to, že rozvrhové uznesenie nemohlo nič zmeniť na výške odmeny správcu, keďže išlo o „res iudicata“ a v rozvrhovom uznesení sa výška odmeny brala ako konečná, definitívna a právoplatne určená. Preto len medzi rozhodnutím o schválení konečnej správy a vznikom škody existuje príčinná súvislosť. 9.2. Žalobkyňa ďalej dôvodila, že hmotnoprávne by účastníkom konania o vydanie bezdôvodného obohatenia bola fyzická osoba JUDr. L. na jednej strane a tretie osoby, ktorými sú konkurzní veritelia, ktorí prevzali vyplatené svoje prihlásené pohľadávky, keď objektívne momentom prevzatia vzniklo bezdôvodné obohatenie, bez ohľadu na to, ako formálne postupovali súdy. Hmotnoprávnymi účastníkmi konania na ústavnom súde neboli konkurzní veritelia a neboli nimi ani v konaní pred dovolacím súdom, išlo o samostatný právny vzťah a preto tu neexistuje závislosť tohto vzťahu s bezdôvodným obohatením. Konkurzní veritelia prevzali finančné prostriedky v dobrej viere, keď v ich prospech svedčia právoplatné rozhodnutia (rozvrhové uznesenie), ktorými im tieto prostriedky boli priznané. Právne je nespochybniteľné, že na strane konkurzných veriteľov k žiadnej zmene ohľadne priznanej výšky uplatnených pohľadávok pri rozvrhu nedošlo, teda z ich hľadiska im bezdôvodné obohatenie nevzniklo. Legálne podľa právoplatného rozvrhu dostali finančné prostriedky, toto ich právo nebolo zrušené. 9.3. Žalobkyňa poukázala na to, že ak by žalovaná nebola porušila zákon a ústavnoprávne právo na odmenu, tak by jej škoda nikdy nevznikla. Preto primárne jediným dôvodom uplatneného nároku je zodpovednosť žalovanej. 10. Ďalšie vyjadrenia do spisu doložené neboli. 11. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 470 ods. 1, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. októbra 2024; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 24.068,47 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % ako vecne správny potvrdil (387 ods. l C.s.p.). Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 12.1. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci rozhodol v poradí druhým rozsudkom tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 24.068,47 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vysloveným v uznesení č. k. 15 Co 264/2018-153, zo dňa 9.12.2020. Odvolateľka v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie namieta existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a uplatnenou škodou majúc za to, že podkladom pre vyplatenie odmeny žalobkyni ako správkyni konkurznej podstaty bolo rozvrhové uznesenie, a nie uznesenie o schválení konečnej správy, ktoré však (rozvrhové uznesenie) doposiaľ nebolo zmenené ani zrušené pre svoju nezákonnosť. 12.2.1. Odvolací súd konštatuje, že v konaní tak stále zostal sporným vzájomný vzťah medzi uznesením o schválení konečnej správy a rozvrhovým uznesením, ktorého posúdenie tvorí základ predmetu sporu. Odvolací súd zotrváva na názore uvedenom vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí č. k. 15 Co 264/2018-153, v zmysle ktorého uznesenie o schválení konečnej správy je rozhodnutím spĺňajúcim znaky rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Opätovne poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.2.2008, sp. zn. 3 Obo 19/2008, podľa ktorého „Rozvrhové uznesenie slúži k rozvrhnutiu výťažku konkurzu, t.j. najmä výťažku speňaženia konkurznej podstaty podľa pravidiel vyjadrených v § 32 zák. č. 328/1991 Zb., ktorým sa tento konkurz spravuje,

pričom schválená konečná správa vrátane vyúčtovania a upravený zoznam sú základnými podkladmi, z ktorých súd pri preskúmaní vecnej správnosti na rozvrh a pri vydaní rozvrhového uznesenia vychádza. Rozvrhovým uznesením súd rozhoduje o výťažku, stanovuje v ňom čiastky, ktoré budú veriteľom pohľadávok proti podstate, ostatným konkurzným veriteľom a príp. správcovi vyplatené. Rozvrhové uznesenie teda nasleduje až po tých štádiách konkurzu, ktoré slúžia ako ku zisteniu konkurzných pohľadávok, tak k preskúmaniu správnosti postupu správcu pri vykonávaní súpisu podstaty, teda majetku, ktorý do konkurznej podstaty patrí, ako i pri speňažovaní podstaty a pri vynaložení prostriedkov z konkurznej podstaty. Keďže odvolateľ proti konečnej správe o speňažovaní majetku, ktorá bola podkladom pre vydanie napadnutého rozvrhového uznesenia nenamietal, uznesenie o schválení konečnej správy spolu s vyúčtovaním odmeny a náhrady hotových výdavkoch správcu nadobudlo právoplatnosť 13.12.2007, nemôže sa preto už pri rozhodnutí o rozvrhu s úspechom dovolávať nesprávnosti postupu pri speňažovaní majetku z podstaty.“ Obdobne odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Obdo V 4/2012, zo dňa 13.12.2016, v zmysle ktorého „Vydanie rozvrhového uznesenia je jednostranne závislé od existencie právoplatného uznesenia o schválení konečnej správy. V zmysle ustanovenia § 30 ods. 1 ZKV totiž konkurzný súd vydá rozvrhové uznesenie po právoplatnosti uznesenia o schválení konečnej správy.“ V citovanom rozhodnutí najvyšší súd postupoval tak, že okrem zrušenia rozhodnutia o schválení konečnej správy zrušil aj rozvrhové rozhodnutie ako závislé rozhodnutie (i keď voči nemu nebol podaný mimoriadny opravný prostriedok) s odôvodnením, v zmysle ktorého „Zrušením rozhodnutia o konečnej správe totiž rozvrhové uznesenie ako závislé rozhodnutie stratilo svoj podklad. Bez nadväznosti na predchádzajúce (zrušené) rozhodnutie o schválení konečnej správy by zostalo rozvrhové uznesenie osamotené, strácalo by rozumný zmysel a odporovalo by to princípu právnej istoty (obdobne viď napr. nález ústavného súdu zo 16. marca 2016 č. k. I. ÚS 549/2015-33, bod 20. a uznesenia najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 173/2008, 2 Cdo 267/2008, 1 M Cdo 14/2010, 1 Cdo 36/2011, 6 Cdo 201/2012 a 4 Cdo 52/2014).“ Špecifickosť situácie v prejednávanom prípade spočíva v tom, že k zrušeniu rozvrhového uznesenia nemohlo dôjsť z dôvodu, že po náleze ústavného súdu už bol konkurz sp. zn. 46-24 K 269/98, zrušený. 12.2.2. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné poukázať na to, že nezákonnosť rozhodnutia o schválení konečnej správy vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 243/2010, zo dňa 26.1.2011, v ktorom tento konštatoval, že základné právo žalobkyne ako správkyne konkurznej podstaty vlastniť majetok zaručené Čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, jej základné právo na súdnu ochranu zaručené Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26.10.2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 6/2007 (ktorým najvyšší súd zamietol mimoriadne dovolanie proti uzneseniu totožného súdu č. 6 Obo 142/2006, zo dňa 23.5.2006, ktorým bolo potvrdené uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7.4.2006, č. k. 46-24 K 269/98-469 o určení nesprávnej výšky odmeny), porušené bolo, dotknuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo svojom rozhodnutí ústavný súd uložil najvyššiemu súdu „opätovne prerokovať sťažovateľkou uplatnený nárok na odmenu správcu konkurznej podstaty. Bude pritom viazaný právnym názorom o ústavnej konformite výkladu, podľa ktorého výťažok exekučného konania nevyplatený oprávnenému pred vyhlásením konkurzu, ktorého vydanie do konkurznej podstaty sa po vyhlásení konkurzu stane sporným, a správca konkurznej podstaty jeho vydanie úspešne uplatní v súdnom konaní proti súdnemu exekútorovi, musí tvoriť súčasť základu pre výpočet odmeny správcu konkurznej podstaty tak, ako to malo na mysli ustanovenie § 6 písm. a) vyhlášky v znení účinnom od 13. decembra 1996 („suma určená na uspokojenie veriteľov, ktorá bola získaná pri výkone funkcie správcu“). Ďalej bude najvyšší súd povinný posúdiť otázku dane z pridanej hodnoty sťažovateľkou uplatnenej k odmene vyúčtovanej podľa § 29 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní vo svetle právnych názorov formulovaných ústavným súdom v bode 2 tejto časti odôvodnenia nálezu, a tým dôsledne rešpektovať zákonom zakotvený systém uplatňovania dane z pridanej hodnoty ako dane všeobecnej a spotrebnej tak, aby sťažovateľkino postavenie v právnej úprave uvedenej dane zodpovedalo právnej pozícii platiteľa dane, ktorého povinnosťou je uplatnenú daň z pridanej hodnoty výlučne odviesť do štátneho rozpočtu bez toho, že by sa stal materiálnym nositeľom bremena tejto dane.“ Výsledkom uvedeného konania bolo, že najvyšší súd, konajúc v zmysle nálezu ústavného súdu, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 5. 2006 č. k. 6 Obo 142/2006-483 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7.4.2006 č. k. 46-24 K 269/98-469, zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Následne Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 46-24 K 269/98-Že-637, zo dňa 4.10.2012, právoplatným dňa 20.11.2012, v spojení s opravným uznesením

č. k. 46-24 K 269/98-Že-642, zo dňa 7.11.2012, právoplatným dňa 27.11.2012, rozhodol v ods. 4 o odmene žalobkyne tak, že cit.: „ Konkurzná odmena je 39.388,22 Eur, z toho správkyni bol vyplatený preddavok 5.974,91 Eur, z rozvrhu 9.344,84 Eur a zostáva jej na doplatenie suma 24.068,47 Eur“. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené primárnym, pokiaľ ide o odmenu správcu konkurznej podstaty je uznesenie o schválení konečnej správy a vyúčtovaní odmeny a výdavkov. Konečná správa o speňažovaní majetku je podkladom pre vydanie rozvrhového uznesenia, keďže podľa § 30 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní po právoplatnosti uznesenia o schválení konečnej správy a vyúčtovaní odmeny a výdavkov vydá súd rozvrhové uznesenie. Konečná správa je základným podkladom, z ktorého súd pri preskúmaní vecnej správnosti na rozvrh a pri vydaní rozvrhového uznesenia vychádza. Pokiaľ by uznesenie, ktorým súd schválil konečnú správu o speňažení majetku podstaty bolo v súlade so zákonom a v súlade so zákonom by bola aj odmena žalobkyne ako správkyne konkurznej podstaty, nebolo by na strane žalobkyne došlo ku škode, ktorej sa domáha v predmetnom konaní. Je pravdou, že podkladom pre vyplatenie odmeny bolo rozvrhové uznesenie, avšak bez zmeny rozhodnutia o schválení konečnej správy by nemohlo dôjsť ani k zmene rozvrhového uznesenia (i keď v prejednávanom prípade už k jeho zmene z objektívnych dôvodov nedošlo, keďže konkurz bol už uznesením zrušený). Medzi uznesením o schválení konečnej správy a škodou na strane žalobkyne tak existuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. 12.3. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyňa, pokiaľ ide o uznesenie o schválení konečnej správy, využila riadny aj mimoriadny opravný prostriedok, pričom k náprave došlo až po vydaní nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 243/2010, ktorý konštatoval porušenie jej ústavných práv. 12.4. Podľa odvolateľky v prejednávanom prípade nedošlo na strane žalobkyne k vzniku škody, keďže táto mala možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia od konkurzných veriteľov, pričom existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy. Právo domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia žalobkyňa nevyužila. Odvolací súd v súvislosti s uvedenou odvolacou námietkou poukazuje na to, že škoda vznikla žalobkyni ako správkyni konkurznej podstaty, v dôsledku nesprávne určenej odmeny uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7.4.2006, č. k. 46-24 K 269/98-469. Po zrušení konkurzu uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 46-24 K 269/98-563, zo dňa 12.1.2007, právoplatným dňa 22.2.2007, bola žalobkyňa zbavená funkcie správcu konkurznej podstaty. Podľa § 45 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní zrušením konkurzu zanikajú účinky vyhlásenia konkurzu uvedené v § 14, v zmysle § 14 písm. a) v spojení s § 45 zákona č. 328/1991 Zb. správcovi zaniká oprávnenie nakladať s majetkom podstaty, zaniká aj výkon práv a povinností, ktoré súvisia s nakladaním s majetkom podstaty. Žalobkyni tak zaniklo hmotnoprávne oprávnenie domáhať sa akýchkoľvek nárokov voči konkurzným veriteľom. Zároveň u nej absentoval aj právny titul na vymáhanie bezdôvodného obohatenia od konkurzných veriteľov, ktorým bolo plnené v zmysle právoplatného rozvrhového uznesenia, ktorého podkladom bolo uznesenie o schválení konečnej správy. Na zdôraznenie správnosti uvedeného názoru odvolací súd opätovne poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Obd V 4/2012, zo dňa 13.12.2016, v zmysle ktorého „Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní namietal nesprávnosť výpočtu odmeny správcu, v dôsledku čoho mu bola priznaná vyššia odmena, než na akú mal podľa Vyhlášky nárok. Z uvedeného je zrejmé, že preskúmaním napadnutých rozhodnutí v prípade dôvodnosti mimoriadneho dovolania nedôjde k zhoršeniu postavenia konkurzných veriteľov, ktorých pohľadávka nebola uspokojená v celom rozsahu, okrem nároku, ktorý im bol priznaný rozvrhovým uznesením, im vznikne nárok na uspokojenie ďalšej časti prihlásených (a zatiaľ neuspokojených) pohľadávok zo sumy, o ktorú malo dôjsť k navýšeniu odmeny správcu nesprávnou aplikáciou právnych predpisov. Kasačným rozhodnutím môže byť dotknutý iba správca, pokiaľ ide o nárok na jeho odmenu. V takom prípade však nemôže dôjsť k zásahu do jeho vlastníckeho práva, nakoľko predmetom ochrany je iba tá časť, na ktorú má nárok pri správnej aplikácii právnych predpisov. Správca je pritom osoba znalá práva (advokát), preto je jeho povinnosťou predložiť konkurznému súdu konečnú správu s uvedením výšky odmeny, na ktorú mu mal vzniknúť nárok v zmysle jednotlivých ustanovení Vyhlášky. V danom prípade ochrana práv (najmä vlastníckeho práva) konkurzných veriteľov má prednosť pred tézou vyplývajúcou z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutia súdov predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“. Z citovaného vyplýva, že ochrana práv konkurzných veriteľov je prioritná, čím je spochybnená možnosť žalobkyne úspešne sa domáhať vydania bezdôvodného obohatenia voči konkurzným veriteľom. 12.5. V prejednávanom prípade tak boli, podľa názoru odvolacieho súdu, splnené všetky zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to existencia nezákonného rozhodnutia, škoda, ktorej výška v konaní nebola sporná a príčinná súvislosť medzi

nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorý žalovanú zaviazal povinnosťou zaplatiť žalobkyni sumu 24.068,47 €, ako správny potvrdil podľa § 387 C.s.p. Ako vecne správny potvrdil aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keďže bola v konaní pred súdom prvej inštancie plne procesne úspešná (§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p.). 13. Odvolateľka v odvolaní ďalej namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie pri určení výšky úroku z omeškania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko súd prvej inštancie obsah správnej právnej normy nesprávne aplikoval. Dôvodila, že do omeškania sa dostala odo dňa 21.8.2013, základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola v období od 8.5.2013 do 12.11.2013 0,5 %, potom správna výška úroku z omeškania je 5,5 %. Odvolací súd považoval uvedenú námietku odvolateľky za dôvodnú. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Keďže základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola v období od 8.5.2013 do 12.11.2013 0,5 %, ako uviedla odvolateľka v odvolaní, odvolací súd výrok rozsudku súdu prvej inštancie v časti priznaných úrokov z omeškania zmenil a žalobkyni priznal úrok z omeškania vo výške 5,5 % ročne z dlžnej sumy 24.068,47 € (§ 388 C.s.p.). 14. O trovách tohto a predchádzajúceho odvolacieho konania (o ktorých opomenul rozhodnúť súd prvej inštancie) rozhodol odvolací súd postupom podľa § 396 ods. 1 C.s.p., § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobkyňa bola v predchádzajúcom ako aj tomto odvolacom konaní plne procesne úspešná, odvolací súd jej preto priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, neúspech žalobkyne v časti príslušenstva v rozsahu 3,75 % ročne považoval za neúspech nepatrný. 15. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).