Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/115/2023 z 31. 7. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 4Co/115/2023 1116221870 31. 07. 2024 JUDr. Valéria Kleinová, st. ECLI:SK:KSBA:2024:1116221870.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej st. a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobcu: I. K., nar. X.X.XXXX, bytom Ľ. X, X., zastúpený: Mgr. Roman Kerak, advokát, Advokátska kancelária, so sídlom Seberíniho 6C, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, Bratislava, o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 5 000 Eur, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 17. februára 2022 č.k. 49C 30/2017-342 v spojení s opravným uznesením zo dňa 6. júla 2023 č.k. B5-49C/30/2017-399 takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo dňa 6. júla 2023 č.k. B5-49C/30/2017-399 v napadnutých častiach, a to vo vyhovujúcej i zamietajúcej časti vo veci samej, ako aj v časti trov konania p o t v r d z u j e. II. Žiadna zo strán sporu n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1000 Eur, v lehote do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok). Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (II. výrok). Žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v časti týkajúcej sa náhrady majetkovej škody (III. výrok). Žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania (IV. výrok). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou zo dňa 18.10.2016, postúpenou na Okresný súd Bratislava V dňa 03.07.2017, sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 2 325,55 Eur z titulu náhrady škody a 5000 Eur ako nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, spôsobenej mu nezákonnými rozhodnutiami. Zároveň si voči žalovanému uplatnil nárok na náhradu trov konania. 3. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V č.k. 49C/30/2017-206 zo dňa 15.02.2019 bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 259,79 Eur v lehote do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a žiadnej zo sporových strán nepriznal nárok na náhradu trov konania. Na základe odvolania strán sporu Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 4Co 200/2019-280 zo dňa 24.6.2020 v napadnutej vyhovujúcej časti týkajúcej sa náhrady majetkovej škody vo výške 2 259,79 Eur rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a v ostatnej vyhovujúcej časti aj v zamietajúcej časti týkajúcej sa nemajetkovej ujmy, ako aj v časti trov konania napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcu na náhradu vzniknutej mu majetkovej škody a odvolací súd sa stotožnil aj s výškou majetkovej škody priznanej žalobcovi.

V časti týkajúcej sa nároku žalobcu na uhradenie nemajetkovej ujmy odvolací súd podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/ Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v spojení s ust.§ 391 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie bol nedostatočne a nepresvedčivo v rozpore s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodnený, čím bol naplnený zákonný dôvod pre zrušenie rozhodnutia v časti uhradenia nemajetkovej ujmy v súlade s ust. § 389 ods. 1 písm. b/ CSP. Rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 49C 30/2017-206 zo dňa 15.02.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co/200/2019-280 zo dňa 24.6.2020 nadobudol, čo do časti týkajúcej sa náhrady majetkovej škody vo výške 2 259,79 Eur právoplatnosť dňa 31.07.2020. 4. Predmetom konania po rozhodnutí odvolacieho súdu zostal nárok žalobcu na uhradenie nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5 000 Eur. Žalobca uplatnený nárok v konaní zdôvodnil tým, že uznesením Krajského dopravného inšpektorátu Č.P.:W.-XXX/ODNX-X.-XXXX zo dňa 24.12.2011 bolo voči nemu začaté trestné stíhanie vo veci prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona (ďalej aj ako „Tr. zák.“) v jednočinnom súbehu s prečinom neposkytnutia pomoci podľa § 178 Tr. zák. Uznesením OR PZ v Bratislave V Č.:C.-XXX/X-C.-X.-XXXX zo dňa 18.10.2012 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zák. a uznesením OR PZ v Bratislave V Č.:C.-XXX/X-C.-X.-XXXX zo dňa 8.11.2012 bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin neposkytnutia pomoci podľa § 178 Tr. zák. Proti uzneseniam o vznesení obvinenia podal žalobca sťažnosti, ktoré dozorujúci prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V uznesením č.k. 1Pv 948/11 zo dňa 30.10.2012 a Uznesením č.k. 1Pv 948/11 zo dňa 16.11.2012 ako nedôvodné zamietol. Dňa 4.11.2014 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V na žalobcu obžalobu č.k. 1Pv 948/11/1105 pre prečin ublíženie na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zák. a prečin neposkytnutie pomoci podľa § 178 Tr. zák. na Okresný súd Bratislava V. Uznesením Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 1T 111/2014 zo dňa 6.11.2014 bolo rozhodnuté, že súd žalobcove trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zák., podľa § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por. zastavuje, nakoľko skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci a pre prečin neposkytnutia pomoci podľa § 178 Tr. zák., podľa § 215 ods. 1 písm. a) Tr. por. zastavuje, nakoľko je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Krajský súd v Bratislave Uznesením sp.zn. 4Tos/135/2014 zo dňa 12.2.2015 sťažnosť prokurátora voči uzneseniu zamietol ako nedôvodnú. Žalobca sa dňa 01.08.2016 obrátil na štát zastúpený Generálnou prokuratúrou SR so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, jeho nárok však uspokojený nebol. 5. Žalobca k dôvodnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázal na zažívanie psychických útrap a poníženia jeho osoby v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním. Zdôraznil, že vo svojom dovtedajšom živote sa vždy zachovával a správal spravodlivo, čestne a slušne, a to isté očakával od štátu. K svojej osobe uviedol, že nikdy nebol trestaný, bol dlhodobo a riadne zamestnaný a jeho povesť bola medzi známymi dobrá. V príčinnej súvislosti s uvedenými nezákonnými rozhodnutiami musel so svojim zamestnávateľom - Ministerstvo financií Slovenskej republiky zmeniť druh vykonávanej práce z druhu práce: šofér, čo okrem iného pociťoval ako stratu dôvery zo strany dlhoročného zamestnávateľa a taktiež mal pocit hanby pred známymi. Vo veku 55 rokov pociťoval vážny strach z možnej straty zamestnania v dôsledku trestného konania vedeného proti jeho osobe. Osobitne na neho vplývala aj neprimeraná dĺžka trestného konania a nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní v jeho trestnej veci, ktorá mala na neho veľmi zlý a ťaživý vplyv, naviac mal aj dlhodobé zdravotné problémy. Nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní, najmä vyšetrovateľa PZ v žalobcovej trestnej veci bola viackrát potvrdená samotným dozorovým prokurátorom. V tejto súvislosti poukázal na Opatrenie Okresnej prokuratúry Bratislava V č.k. 1Pv 948/11/1105 zo dňa 7.3.2014 v spojení s Opatrením Okresnej prokuratúry Bratislava V č.k. 1Pv 948/11/1105 zo dňa 7.3.2014. Mal za to, že s prihliadnutím na uvedené skutočnosti, najmä vzhľadom na nezákonné rozhodnutia o vznesení obvinenia, a následne viac ako dva roky trvajúce trestné konanie, ktoré zásadne zasiahlo do osobného aj pracovného života žalobcu, by len konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením. Na základe uvedeného žiadal priznať i náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 Eur. K výške požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na to, že spĺňa požiadavku § 17 ods. 4 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a nie je vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi.

6. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť, k namietanému nesprávnemu úradnému postupu, ktorý spočíval v prieťahoch vyšetrovateľa v konaní, dôvodil tým, že za tento nesprávny úradný postup Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nenesie zodpovednosť. Poukázal i na žalobcom k žalobe predložené dôkazy - pokyn prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-28 zo dňa 19.2.2014, signalizácia prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-29 zo dňa 7.3.2014 a opatrenie prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-27 zo dňa 7.3.2014, ktoré preukazujú, že prokuratúra podnikla všetky dostupné kroky k tomu, aby prieťahom vyšetrovateľa v konaní zamedzila. Žalovaný zdôraznil, že v konaní nebola preukázaná nemajetková ujma v sume 5000 Eur, keď žaloba neobsahovala žiadne také relevantné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali právny záver, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je uplatnený v súlade s § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Okrem subjektívnych pocitov žalobcu, k žalobe nebol pripojený žiadny taký objektívny relevantný dôkaz, ktorý by napr. preukazoval, že v súvislosti s trestným stíhaním došlo k zhoršeniu zdravotného stavu žalobcu. K skutkovým tvrdeniam žalobcu týkajúcich sa preradenia žalobcu od 1.6.2012 na inú prácu uviedol, že žalobcom predložená pracovná zmluva zo dňa 17.1.2006 na druh vykonávanej práce - vodič, bola uzavretá na dobu určitú, do 31.1.2007. Dopravná nehoda sa stala 20.12.2011 a prvé obvinenie bolo žalobcovi vznesené 18.10.2012. Dňa 30.12.2011 bol žalobcovi zadržaný vodičský preukaz, avšak zo žaloby nevyplýva, že by žalobca podal proti rozhodnutiu o zadržaní vodičského preukazu odvolanie v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. K Dohode z 30.5.2012 o zmene pracovnej zmluvy uviedol, že tá nepreukazuje, že k zmene druhu práce z vodiča na technický dozor nad stavebnými prácami, došlo v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním žalobcu, naviac žalobca objektívne nemohol ani vykonávať prácu vodiča, ak mal zadržaný vodičský preukaz. Navyše z dohody z 30.5.2012 o zmene pracovnej zmluvy vyplýva, že ostatné ustanovenia pracovnej zmluvy zo dňa 17.1.2006 (vrátane platových podmienok) zostali nezmenené. 7. Súd prvej inštancie vychádzal z vykonaného dokazovania, a to: z výsluchu žalobcu, z výsluchu svedkýň Z. K. a Y. K. a z listinných dôkazov: Uznesenia KR PZ v Bratislave Č.:W.-XXX/ODNX-X.-XXXX zo dňa 24.12.2011, rozhodnutia OR PZ v Bratislave V o zadržaní vodičského preukazu Č.:W.-L.-XXXX/VC.-XXXX z 30.12.2011, Uznesenia o vznesení obvinenia Č.:C.-XXX/X-C.-X.- XXXX, Uznesenia Okresnej prokuratúry BA V č.k. 1Pv 948/11-12 z 30.10.2012, Uznesenia OR PZ Č.:C.-XXX/X-C.-X.-XXXX z 8.11.2012, Uznesenia Okresnej prokuratúry BA V č.k. 1Pv 948/11-16 zo dňa 16.11.2012, Oznámenia o podaní obžaloby, Uznesenia Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 1T 111/2014 zo dňa 6.11.2014, Uznesenia KS v BA 4Tos/135/2014 z 12.2.2015, Žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody adresovanej žalovanému z 29.7.2016, Odpovede na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z 27.9.2016, Pracovnej zmluvy žalobcu zo 17.1.2006 a Dohody o zmene pracovnej zmluvy z 30.5.2012, Opatrenia OP BA V pre OR PZ v Bratislave V OKP z 19.2.2014, Signalizácie OP BA V adresovanej riaditeľovi OR PZ, OKP Bratislava zo 7.3.2014, Opatrenia OP BA V 1 Pv 948/11/1105-27 zo dňa 7.3.2014, z lekárskych správ žalobcu, ako aj z ostatného na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu, zhodnotiac vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, starostlivo prihliadol na všetko, čo počas konania vyšlo najavo, a zistil skutkový stav veci: Uznesením Odboru dopravných nehôd Krajského dopravného inšpektorátu Č.:W.-XXX/ODNX-X.-XXXX zo dňa 24.12.2011 bolo začaté trestné stíhanie vo veci prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom neposkytnutia pomoci podľa § 178 Tr. zák. Uznesením vyšetrovateľa Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave V Č.:C.-XXX/X-C.-X.-XXXX zo dňa 18.10.2012 bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zák. Uznesením vyšetrovateľa Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave V Č.:C.-XXX/X-C.-X.-XXXX zo dňa 8.11.2012 bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin neposkytnutia pomoci podľa § 178 Tr. zákona. Proti uzneseniam o vznesení obvinenia podal žalobca sťažnosti, o ktorých dozorujúci prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V rozhodol Uznesením č.k. 1Pv 948/11 zo dňa 30.10.2012 a Uznesením č.k. 1Pv 948/11 zo dňa 16.11.2012 tak, že obe sťažnosti ako nedôvodné zamietol. Z Opatrenia prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-28 zo dňa 19.2.2014 vyplýva, že po previerke vyšetrovacieho spisu prokurátor uložil vyšetrovateľovi vykonať vo veci urýchlene konkrétne úkony a po vykonaní uvedených úkonov predložiť spis do 30.3.2014. Z Opatrenia prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-27 zo dňa 7.3.2014, ktoré je súčasťou pripojeného trestného spisu tunajšieho súdu sp.zn. 1T 111/2014, mal za preukázané, že námestník okresného prokurátora odňal vyšetrovateľovi OR PZ Bratislava V vec vedenú na OR PZ Bratislava V pod sp.zn. C.-XXX/X-C.-X.-XXXX a uložil riaditeľovi Odboru kriminálnej polície OR PZ Bratislava V, aby bola vec prikázaná inému vyšetrovateľovi. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že vyšetrovateľ Uznesením pod sp.zn. Č.:C.- XXX/X-C.-X.-XXXX zo dňa 18.10.2012 podľa § 206 ods.1 Tr. poriadku vzniesol obvinenie I. K.Ü. pre prečin ublíženie na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm.

a/ Tr. zák., dňa 6.3.2014 predložil vyšetrovateľ PZ vyšetrovací spis dozorujúcemu prokurátorovi, ktorý si ho vyžiadal za účelom vykonania previerky plynulosti a rýchlosti konania vyšetrovateľa PZ T.. Y.. Y. Š. v danej trestnej veci. V rámci vykonanej previerky vyšetrovacieho spisu dňa 7.3.2014 bolo zistené, že vyšetrovateľ PZ bol vo veci viackrát nečinný, a to v obdobiach od 9.11.2012 do 13.5.2013, od 20.5.2013 do 15.10.2013, a v období od 15.10.2013 do 27.2.2014. Je zjavné, že touto nečinnosťou vznikli nedôvodné prieťahy v konaní. Vyšetrovateľ PZ svojím postojom úplne ignoruje daný vyšetrovací spis, čo je neakceptovateľné. Ďalej z odôvodnenia vyplýva, že námestník okresného prokurátora dospel po preskúmaní spisového materiálu a postupov vyšetrovateľa PZ k záveru, že je potrebné vec vyšetrovateľovi odňať, nakoľko uvedený vyšetrovateľ PZ zrejme nie je schopný vec náležite a včas posúdiť a rozhodnúť, ako aj z dôvodu, že vyšetrovateľ PZ bol vo veci viackrát nečinný. Zo signalizácie námestníka okresného prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-29 zo dňa 7.3.2014 určenej riaditeľovi OR PZ Bratislava V, odbor kriminálnej polície, vyplýva konštatovanie dlhodobej nečinnosti vyšetrovateľa vo veci, ako i žiadosť o oznámenie opatrení prijatých z dôvodu nečinnosti vyšetrovateľa. Dňa 4.11.2014 bola podaná prokurátorom Okresnej prokuratúry Bratislava V na žalobcu obžaloba č.k. 1Pv 948/11/1105 pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zák. a prečin neposkytnutia pomoci podľa § 178 Tr. zák. na Okresný súd Bratislava V. Uznesením sp.zn. 1T 111/2014 zo dňa 6.11.2014 Okresný súd Bratislava V rozhodol podľa § 241 ods. 1 písm. c/ Tr. por. o trestnom stíhaní obvineného I. K., nar. X.X.XXXX v X., bytom X., Ľ. X, pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. h/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že dňa 20.12.2011 v čase okolo 17:45 hod. viedol obv. I. K. ako vodič osobného motorového vozidla zn. Audi A6, striebornej metalízy EČ: X. XXX C. po Jantárovej ceste v Bratislave, v smere od Pajštúnskej ul. na Šintavskú ul., pričom sa v rozpore s ust. § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke plne nevenoval vedeniu motorového vozidla a pred križovatkou so Šintavskou ul. na dopravným značením riadne vyznačenom priechode pre chodcov zrazil chodkyňu pošk. Z. X.Ú., ktorá prechádzala cez cestu z pohľadu vodiča z pravej na ľavú stranu cesty, pričom pri zrážke utrpela chodkyňa poškodená Z. X. zlomeninu krížovej kosti vľavo a lonovej kosti vpravo, otras mozgu, pomliaždenie hlavy s krvnou podliatinou, poranenie väzivového aparátu ľavého kolenného kĺbu, ranu na ľavom líci a dolnej pere vľavo a zlomeninu priečneho výbežku 5. driekového stavca vľavo, s primeranou dobou liečenia 2-3 mesiace, podľa § 215 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zastavuje, nakoľko skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, a pre prečin neposkytnutia pomoci podľa § 178 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že dňa 20.12.2011 v čase okolo 17:45 hod. obv. I. K. po tom, čo mal ako vodič motorového vozidla zn. Audi A6, striebornej metalízy EČ: X. XXX C. na Jantárovej ceste v Bratislave v smere od Pajštúnskej ul. na Šintavskú ul. pred križovatkou so Šintavskou ul. na dopravným značením vyznačenom priechode pre chodcov dopravnú nehodu, kedy zrazil chodkyňu pošk. Z. X., ktorá prechádzala cez cestu z pohľadu vodiča z pravej na ľavú stranu cesty, kedy utrpela ťažké zranenia, a to zlomeninu krížovej kosti vľavo a lonovej kosti vpravo, otras mozgu, pomliaždenie hlavy s krvnou podliatinou, poranenie väzivového aparátu ľavého kolenného kĺbu, ranu na ľavom líci a dolnej pere vľavo a zlomeninu priečneho výbežku 5. driekového stavca vľavo s primeranou dobou liečenia 2-3 mesiace, tejto neposkytol potrebnú pomoc, ale ju naložil do zadnej časti svojho vozidla a z miesta dopravnej nehody odišiel preč, pričom chodkyňa pošk. Z. X. bola nájdená na parkovisku pred ubytovňou MV SR na Romanovej ul. č. 37, svedkami L. B. a T. X., ktorí privolali RZP podľa § 215 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zastavuje, nakoľko je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. 8. Proti tomuto uzneseniu súdu o zastavení trestného stíhania žalobcu podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V sťažnosť, ktorú Krajský súd v Bratislave ako nedôvodnú Uznesením sp. zn. 4Tos/135/2014 zo dňa 12.2.2015 zamietol. Z Pracovnej zmluvy žalobcu č. 66/2006-23 zo dňa 17.01.2006 vyplýva dojednaný druh práce u zamestnávateľa MF SR vodič s miestom výkonu práce so sídlom zamestnávateľa. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 31.01.2007, k čomu žalobca vypovedal, že na základe tejto pracovnej zmluvy pracoval ako vodič i po uvedenej dojednanej dobe, pričom žalovaný tieto skutkové tvrdenia žalobcu nespochybnil, teda ich súd považoval za nesporné, keď týmto skutkovým tvrdeniam nasvedčovali i výpovede svedkýň ako i Dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.05.2012, z ktorej vyplýva zmena Pracovnej zmluvy zo dňa 17.01.2006. Obsahom Dohody o zmene pracovnej zmluvy bola zmena dohodnutého druhu práce, ktorým bola práca v oddelení investičnom a správy majetku, v odbore hospodárskej správy, v sekcii správy majetku a služieb na MF SR, a to najmä technický dozor nad drobnými stavbami, stavebnými úpravami, udržiavacími prácami a stavenými časťami stavby. V predmetnej dohode bolo výslovne uvedené, že ostatné ustanovenia platnej Pracovnej zmluvy č. XX/ XXXX-XX zo dňa 17.01.2006 zostávajú nezmenené.

Z lekárskych správ žalobcu z 11.01.2013, 10.05.2017, 12.06.2017, 13.06.2018 vyplývajú vyšetrenia tráviaceho traktu, Dg. iné choroby čreva, vyšetrenie v neštátnej internej ambulancii so záverom Dr. hepatopatia dif. dg+HT ako i vyšetrenie 24 hodinové ambulantné monitorovanie EKG s Dg. Benígna primárna artériová hypertenzia, bez hypertenznej krízy. Dňa 29.7.2016 podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu v zmysle § 15 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky. Odpoveďou zo dňa 27.09.2016 bolo právnemu zástupcovi žalobcu oznámené, že nárok na náhradu škody nebude uspokojený. 9. Uviedol, že žalobca pred súdom vypovedal zhodne s obsahom podanej žaloby a k uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy doplnil, že po dopravnej nehode sa dlhšiu dobu nič neriešilo. Nebolo mu jasné, z akého dôvodu konanie tak dlho trvá, keď dopravná nehoda sa stala 20.12.2011, pričom po vyšetrovacích úkonoch na Námestí hraničiarov sa následne nekonalo. Až do augusta 2012 nebol v tejto veci kontaktovaný. Uvedená nečinnosť mala za následok napätie v manželstve, čoho bola svedkom i žalobcova dcéra. Dovtedy napäté situácie v manželstve nezažívali, napriek tomu, že manželstvo trvá od roku 1979. Žalobca uviedol, že zadržanie vodičského oprávnenia ihneď dal na vedomie svojmu zamestnávateľovi, keďže bol na pozícii vodiča, následne bol preradený na oddelenie investícií. Ďalej vypovedal, že jeho psychické útrapy a poníženie cítil v práci, keď bol preradený na iný druh práce, v práci zo strany niektorých kolegov pociťoval zmenu správania voči jeho osobe. V tom čase zažíval neistotu, vnútornú nervozitu, keďže nevedel ako celá situácia dopadne. Jeho vnútorné stavy sa prenášali i do domácnosti. Žalobca mal za to, že následkom uvedeného rozpoloženia mal srdcovú zástavu, ktorá mu bola diagnostikovaná v roku 2017. K príčinnej súvislosti medzi srdečnou zástavou a trestným konaním vzhľadom na skončenie trestného konania 12.2.2015 uviedol, že stres a napätie, keď cítil nespravodlivosť sa kumulovali a následok nastal neskôr. Pred súdom netvrdil, že by mu zamestnávateľ mal naznačiť nejakým spôsobom úmysel ukončiť pracovný pomer, avšak uviedol, že bol dopytovaný na stav konania, nakoľko bol šoférom vedúceho služobného úradu, ktorý mal záujem o informácie v tejto veci. K zmene zdravotného stavu od konca roka 2011 uviedol, že ten sa mu zhoršoval, bol navrhnutý na operáciu bedrových kĺbov, ktorú však ešte neabsolvoval, pred 3 rokmi mal neustále zvýšený krvný tlak, čo konzultoval s lekármi a odvtedy je liečený na túto diagnózu. K pracovnej zmluve uviedol, že v roku 2006, keď nastúpil do zamestnania mal každý zamestnanec skúšobnú lehotu 3 mesiacov a následne zmluvu na dobu neurčitú, od roku 2006 až po dobu vypracovania dodatku k pracovnej zmluve (r. 2012), zmenu pracovnej zmluvy nemal. Svedkyňa X.. Z. K. (dcéra žalobcu) pred súdom vypovedala, že v čase dopravnej nehody i následne žila s rodičmi v spoločnej domácnosti. K osobe žalobcu poukázala na to, že jej bol celý život morálnou oporou, zdôverovala sa mu viac ako svojej matke. Po dopravnej nehode jej žalobca nesúvislo opísal priebeh tejto udalosti. Zhodne so žalobcom poukázala na neprimeranú dĺžku konania, ktorá vyvolávala u všetkých pocit neistoty. Svedkyňa mala pocit, že žalobca potrebuje jej oporu viac ako ona jeho, vnímala, že jej otec vnútorne trpí, cítil sa ukrivdený. Zároveň si bol neistý čo sa týka práce, pociťoval tlak, či bude vedieť zabezpečiť rodinu, a to sa odzrkadľovalo na jeho zdravotnom stave. Nemal vedomosť o výsledku a o tom, aké obdobie to celé bude trvať. Vo svojej výpovedi poukázala na to, že pracuje v rovnakej budove ako žalobca, tiež na Ministerstve financií, kde vnímala šírenie informácií o jej otcovi. Najprv zachytila akoby také šuškanie, potom keď jej otec bol na PN, zavolala si ju riaditeľka osobného úradu a pýtala sa jej, či má vedomosť o tom, ako sa vec vyvíja a čo je v tejto veci nové. Svedkyňa vypovedala, že rozumela pocitom otca, ktorý sa cítil ukrivdený. Zároveň pociťovala svedkyňa medzi rodičmi v tomto období väčšie nezhody, aj po tom, čo opustila domácnosť rodičov pri návštevách vnímala medzi rodičmi napätie. Jedinou záľubou žalobcu bol stolný tenis, avšak v tomto období sa jej otec uzavrel do seba, prestal sa venovať svojej záľube. Mala pocit, že prestal mať záujem stretávať sa s ľuďmi, z dôvodu obavy, že sa ho každý bude pýtať na predmetné skutočnosti. Všetko uvedené malo vplyv na jeho zdravie. Sťažoval sa viac na zdravie, začal navštevovať častejšie lekárov, pričom do tohto obdobia sa skôr lekárom vyhýbal. Poukázala na to, že následkom toho, čo sa stalo koncom roka 2011, bol žalobca v roku 2012 týždeň hospitalizovaný, mal niečo s vnútornými orgánmi (s črevom), čo bol následok stresu. Mala vedomosť i o problémoch žalobcu so srdcom, v dôsledku čoho i v súčasnosti užíva žalobca lieky, poukázala i na krátkodobú zástavu srdca žalobcu, ktorá mu bola zistená lekárskymi vyšetreniami. Uvedené zdravotné problémy začali v období, keď sa svedkyňa sťahovala z domácnosti rodičov v roku 2013 alebo 2014. Ďalej vo svojej výpovedi uviedla, že s otcom riešila jeho záležitosti, nakoľko matka je citlivejšia, tak ju nechcela zaťažovať. Matka danú vec vnímala ako nespravodlivosť a krivdu, avšak keď sa snažila podporiť žalobcu vyvolávalo to medzi nimi skôr hádky. Svedkyňa uviedla, že žalobcu podporovala rozhovormi, bola pri ňom, keď to potreboval. V prípade, ak potreboval niekam odviezť, tak

ho ona odviezla, keďže mu bol vodičský preukaz odňatý. K jej vzťahu so žalobcom uviedla, že ten je naďalej dobrý, avšak považuje ho za slabšieho a zlomeného. Svedkyňa Y. K. (manželka žalobcu) vo svojej výpovedi uviedla, že žije so žalobcom 39 rokov, ich manželstvo bolo harmonické, avšak po dopravnej nehode v r. 2011 začal mať žalobca zdravotné problémy so srdcom. Napriek tomu, že bol sledovaný lekárom pre hypertenziu, začal sa mu zdravotný stav zhoršovať, začal byť podráždený, cítil sa byť menejcenný. Dovtedy jej bol oporou, avšak po tejto udalosti sa musela starať o žalobcu. Zdravotné problémy sa jej manželovi stále zhoršovali, navštevoval lekárov, bol aj hospitalizovaný kvôli črevu, k čomu lekárka uviedla, že tento stav mohol mať súvislosť so stresom. Poukázala na to, že po práceneschopnosti bol žalobca preradený na iné miesto. Žalobca jej mal povedať, že sa tam cíti ukrivdený. Zveroval sa jej, že cítil v práci výsmechy, stále sa ho pýtali, či tam zostane, či ho nevyhodia z práce, či bude robiť vodiča. Zdôraznila, že chodil domov v zlom stave. Hrával stolný tenis od 6 rokov, avšak po tejto udalosti ho prestal hrávať, nemal na nič náladu. Svedkyňa vypovedala, že vždy bola zvyknutá, že sa môže o manžela oprieť, vo všetkom jej vedel poradiť, avšak v tomto období musela byť oporou ona žalobcovi. Snažila sa mu vyhovieť vo všetkom, čo potreboval. Uviedla, že pociťovala trestné stíhanie vedené voči žalobcovi ako krivdu/nespravodlivosť. V súčasnosti má s manželom dobrý vzťah. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu po rozhodnutí odvolacieho súdu pred súdom zopakoval svoju doterajšiu argumentáciu k dôvodnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý mal za preukázaný v konaní vykonaným dokazovaním. Uviedol, že žalovaný sa snaží zbaviť svojich zodpovedností - zodpovedností za nečinnosť, pričom úlohou prokurátora je práve aj vykonávanie dozoru. Zdôraznil, že opatrenia OP BA V a k signalizácii OP BA V, boli vydané v priebehu jedného mesiaca. Žalovaný mal vo veci prieťahov v konaní konať skôr, to nesplnil a dozor nebol vykonávaný efektívne. Žalovaný nebol schopný vyriešiť efektívne prieťahy v konaní za 15 mesiacov. Ďalej poukázal na to, že už len samotné trestné stíhanie zasiahlo žalobcu do jeho súkromného života, cti a dobrej povesti, a to aj s poukazom na dĺžku trestného konania takým zásadným spôsobom, že boli naplnené všetky predpoklady na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V súvislosti s uplatneným nárokom odkázal aj na uznesenie KS v BA sp. zn. 6Co/437/2015 zo 17.5.2017, v ktorom odvolací súd konštatoval, že „každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a to tým skôr, ak sa jedná o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Preto bolo potrebné v danej veci žalobkyni priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ K uplatnenej výške náhrady nemajetkovej ujmy uviedol, že požadovaná výška nemajetkovej ujmy je v súlade s požiadavkou § 17 ods. 4 Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a nie je vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodenými násilnými trestnými činmi, teda nie je vyššia ako 50násobok sumy mesačnej minimálnej mzdy v zmysle § 13 Zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov. 10. Žalovaný považoval nárok na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 Eur za nedôvodný a nepreukázaný. Opätovne dôvodil tým, že za prieťahy v trestnom konaní žalovaný nenesie zodpovednosť, čo preukazujú i dôkazy predložené priamo žalobcom, ako i prednes jeho právneho zástupcu, z ktorého vyplýva, že prieťahy v trestnom konaní mal vyšetrovateľ. Žalovaný nemal v konaní za preukázané obmedzenia a dopady na žalobcu v dôsledku trestného stíhania, zároveň nemal preukázanú príčinnú súvislosť medzi zhoršením jeho zdravotného stavu a trestným stíhaním jeho osoby. K preradeniu žalobcu od 1.6.2012 na inú prácu uviedol, že v konaní predložená pracovná zmluva zo dňa 17.1.2006, na druh vykonanej práce - vodič bola uzavretá na dobu určitú do 31.12.2007. Dopravná nehoda sa stala 20.12.2011 a prvé obvinenie bolo žalobcovi vznesené až 18.10.2012, teda po skončení platnosti pracovnej zmluvy. Ďalej dôvodil tým, že dňa 30.12.2011 bol žalobcovi zadržaný vodičský preukaz, pričom zo žaloby ani z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by žalobca podal proti rozhodnutiu o zadržaní vodičského preukazu odvolanie, a teda splnil tak podmienku na priznanie náhrady škody v zmysle § 6 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z.. Mal za to, že Dohoda o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.5.2012 nepreukazuje, že k zmene druhu práce - z vodiča na technický dozor nad stavebnými prácami došlo v priamej súvislosti s trestným stíhaním žalobcu. Žalobca objektívne nemohol vykonávať prácu vodiča, ak mal zadržaný vodičský preukaz. Z predmetnej dohody o zmene pracovnej zmluvy vyplýva, že ostatné ustanovenia pracovnej zmluvy zo dňa 17.1.2006, vrátane platových podmienok zostali nezmenené. K výsluchom rodinných príslušníkov žalobcu žalovaný uviedol, že tie považuje za málo relevantné, nakoľko bolo vopred zrejmé, že v rámci svedeckých výpovedí budú

obdobným spôsobom tvrdiť vznik nemajetkovej ujmy u žalobcu, čo sa aj udialo. Žalovaný v súvislosti s preukazovaním nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti poukázal aj na rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/32/2007 zo dňa 29.3.200, a to na jeho odôvodnenie: „v právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala, pri tom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (porovnaj R 7/1979). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu“. 11. Po právnej stránke vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení § 1 písm. a/, § 3 ods. 1,2, § 4 ods. 1 písm. f/, § 5 ods. 1, 3, § 6 ods. 1,2,3, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1,2, 3 a 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (účinného ku dňu 12.02.2015, kedy nadobudlo právoplatnosť Uznesenie sp.zn. 1T 111/2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4Tos/135/2014), upravujúceho zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. 12. Skonštatoval, že predmetom konania v zmysle obsahu podanej žaloby po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku č.k. 49C 30/2017-206 zo dňa 15.02.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co/200/2019-280 zo dňa 24.6.2020, v ktorom bol žalovaný zaviazaný na náhradu majetkovej škody vo výške 2 259,79 Eur zostal nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ust. § 17 ods. 2 cit. zákona v uplatnenej sume 5 000 Eur. 13. Vyslovil, že nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, na jeho česť, vážnosť, povesť, spoločenské postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom stanovuje kritéria, ktoré je potrebné vždy posúdiť vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. Určujúcim hľadiskom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadať, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo. Medzi konkrétnymi tvrdenými negatívnymi následkami a nesprávnym úradným postupom musí existovať príčinná súvislosť. Vzťahom príčinnej súvislosti sa v právnej teórií označuje priama väzba vzťahov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vytvára druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom, či nezákonným rozhodnutím a škodou, vzťah príčiny a následku; ak bola príčinou škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o jej skutkové posúdenie vo všetkých konkrétnych súvislostiach, pričom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku, časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R21/1992); príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (R7/1979). Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Príčinná súvislosť medzi vznikom tvrdenej nemajetkovej ujmy a nesprávnym úradným postupom súdu je daná, ak je

preukázané, že nebyť takéhoto porušenia povinností, ku škode by podľa obvyklého chodu vecí nedošlo. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii, ale existencia príčinnej súvislosti musí byť v konaní preukázaná. Predpokladmi pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle vyššie citovaných ustanovení bolo preukázanie tvrdeného nezákonného rozhodnutia/nesprávneho úradného postupu, vznik nemajetkovej ujmy, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy a najmä preukázanie skutočnosti, že samotné zadosťučinenie podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu nie je dostačujúce vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím/ nesprávnym úradným postupom v jednotlivých sférach života žalobcu. Čo do priznania samotnej výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo posudzovanie kritérií demonštratívne stanovených v ust. § 17 ods. 3 cit. zákona ako i posúdenie, či uplatňovaná výška nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je v rozpore s ust § 17 ods. 4 cit. zákona. 14. Konštatoval, že odôvodnil unesenie dôkazného bremena žalobcu, čo do preukázania nezákonného rozhodnutia v rozsudku č.k. 49C/30/2017-206 zo dňa 15.02.2019, s ktorým sa i odvolací súd stotožnil vo svojom rozhodnutí č.k. 4Co/200/2019-280 zo dňa 24.6.2020. V odôvodnení poukázal na uznesenie Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 1T 111/2014 zo dňa 6.11.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4Tos/135/2014 zo dňa 12.2.2015, ktorým bolo trestné stíhanie voči žalobcovi právoplatne zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. a/ a b/ Trestného poriadku. Z dôvodu, že trestné stíhanie voči žalobcovi bolo zastavené, je potrebné posudzovať už uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonný zásah štátu voči žalobcovi, pretože trestné stíhanie voči žalobcovi nemalo byť vôbec začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré bolo zastavené alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (I. ÚS 395/2016-26). 15. V konaní boli podľa súdu prvej inštancie nesporné skutkové tvrdenia týkajúce sa nečinnosti vyšetrovateľa. Z Opatrenia prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-28 zo dňa 19.2.2014 vyplýva, že po previerke vyšetrovacieho spisu prokurátor uložil vyšetrovateľovi vykonať vo veci urýchlene konkrétne úkony a po vykonaní uvedených úkonov predložiť spis do 30.03.2014. Z Opatrenia sp.zn. 1Pv 948/11/1105-27 zo dňa 7.3.2014 mal za preukázané, že námestník okresného prokurátora odňal vyšetrovateľovi vec vedenú na OR PZ Bratislava V pod spisovou značkou C.-XXX/X-C.-X.-XXXX a uložil riaditeľovi Odboru kriminálnej polície OR PZ Bratislava V, aby bola vec prikázaná inému vyšetrovateľovi. V odôvodnení rozhodnutia bola konštatovaná opakovaná nečinnosť, a to v obdobiach od 9.11.2012 do 13.5.2013, od 20.5.2013 do 15.10.2013, a v období od 15.10.2013 do 27.2.2014. Zároveň bolo v odôvodnení uvedené, že je zjavné, že touto nečinnosťou vznikli nedôvodné prieťahy v konaní. „Vyšetrovateľ PZ svojím postojom úplne ignoruje daný vyšetrovací spis, čo je neakceptovateľné“. Ďalej z odôvodnenia vyplýva, že námestník okresného prokurátora dospel po preskúmaní spisového materiálu a postupov vyšetrovateľa PZ k záveru, že je potrebné vec vyšetrovateľovi odňať, nakoľko uvedený vyšetrovateľ PZ zrejme nie je schopný vec náležite a včas posúdiť a rozhodnúť, ako aj z dôvodu, že vyšetrovateľ PZ bol vo veci viackrát nečinný. Zo signalizácie námestníka okresného prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-29 zo dňa 7.3.2014 určenej riaditeľovi OR PZ Bratislava V - odbor kriminálnej polície vyplýva konštatovanie dlhodobej nečinnosti vyšetrovateľa vo veci, ako i žiadosť o oznámenie opatrení prijatých z dôvodu nečinnosti vyšetrovateľa. 16. Čo sa týka argumentácie žalovaného, že dozorujúci prokurátor vykonal všetky zákonné kroky k tomu, aby prieťahom vyšetrovateľa zamedzil, súd prvej inštancie prihliadol na obdobia nečinnosti vyšetrovateľa a dátumy vydania jednotlivých opatrení/signalizácie smerujúcich k zamedzeniu ďalších prieťahov v konaní. Z uvedených listinných dôkazov vyplýva začiatok nečinnosti vyšetrovateľa už 09.11.2012, avšak prvé Opatrenie prokurátora bolo vydané až vo februári 2014, teda nemožno podľa neho prisvedčiť tvrdeniu žalovaného o absencii zodpovednosti prokurátora za vzniknuté prieťahy v konaní. Na základe vyššie uvedeného mal za preukázaný nesprávny úradný postup v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi, za ktorý sa všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou považuje aj nečinnosť, opomenutie v predpísanom postupe štátneho orgánu. 17. Uviedol, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca zdôvodňoval negatívnymi následkami týkajúcimi sa a/ jeho osoby - psychické útrapy, pocit poníženia, pocit neistoty, strata dôstojnosti b/ osobného/rodinného života, c/ zdravotného stavu žalobcu, d/ pracovnej sféry. Žalobca

v konaní tvrdil, že v príčinnej súvislosti s uvedenými nezákonnými rozhodnutiami musel so svojím zamestnávateľom Ministerstvom financií SR zmeniť druh vykonávanej práce z druhu práce: šofér, čo okrem iného pociťoval ako stratu dôvery zo strany dlhoročného zamestnávateľa, vo veku 55 rokov pociťoval vážny strach z možnej straty zamestnania v dôsledku trestného konania vedeného proti jeho osobe. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca mal uzavretú Pracovnú zmluvu č. XX/XXXX-XX zo dňa 17.01.2006 na dobu určitú do 31.01.2017 so zamestnávateľom MF SR s druhom práce - vodič s miestom výkonu práce so sídlom zamestnávateľa. Žalobca vypovedal, že na základe tejto pracovnej zmluvy pracoval ako vodič i po uvedenej dojednanej dobe, čo zhodne vypovedali i svedkyne a dané tvrdenie vyplývalo i z Dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 30.05.2012, z ktorej vyplýva zmena Pracovnej zmluvy zo dňa 17.01.2006. Obsahom Dohody o zmene pracovnej zmluvy bola zmena dohodnutého druhu práce, ktorým bola práca v oddelení investičnom a správy majetku, v odbore hospodárskej správy, v sekcii správy majetku a služieb na MF SR a to najmä: technický dozor nad drobnými stavbami, stavebnými úpravami, udržiavacími prácami a stavenými časťami stavby. V predmetnej dohode bolo výslovne uvedené, že ostatné ustanovenia platnej Pracovnej zmluvy č. XX/ XXXX-XX zo dňa 17.01.2006 zostávajú nezmenené. Dňa 30.12.2011 bol žalobcovi zadržaný vodičský preukaz, žalobca netvrdil ani v konaní nepreukazoval, že podal proti rozhodnutiu o zadržaní vodičského preukazu odvolanie. Je zrejmé, že po zadržaní vodičského preukazu nemohol žalobca vykonávať dojednaný druh práce vodič. Pred súdom žalobca netvrdil, že by mu zamestnávateľ mal naznačiť nejakým spôsobom úmysel ukončiť pracovný pomer, avšak uviedol, že bol dopytovaný na stav konania, nakoľko bol šoférom vedúceho služobného úradu, ktorý mal záujem o informácie v tejto veci. Z Dohody o zmene pracovnej zmluvy vyplýva, že okrem druhu práce k zmene podmienok vrátane platobných nedošlo. Súd prvej inštancie dané vyhodnotil ako prejav dôvery zamestnávateľa k zamestnancovi a umožnenie žalobcovi naďalej zotrvať v pracovnom pomere za nezmenených podmienok. Na základe uvedeného nemal preukázaný konkrétny negatívny následok do pracovnej sféry žalobcu, čím nemohol byť naplnený ani predpoklad nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 18. Žalobca v konaní poukazoval na svoj zlý zdravotný stav v dôsledku neprimeranej dĺžky konania, ktorá mala na neho zlý a ťaživý vplyv, čoho následkom bola srdcová zástava, ktorá mu bola diagnostikovaná v roku 2017. K príčinnej súvislosti medzi srdečnou zástavou a trestným konaním vzhľadom na skončenie trestného konania 12.2.2015 uviedol, že stres a napätie, keď cítil nespravodlivosť, sa kumulovali a následok nastal neskôr. K zmene zdravotného stavu od konca roka 2011 uviedol, že ten sa mu zhoršoval, bol navrhnutý na operáciu bedrových kĺbov, ktorú však ešte neabsolvoval, pred 3 rokmi mal neustále zvýšený krvný tlak, čo konzultoval s lekármi a odvtedy je liečený na túto diagnózu. Z lekárskych správ žalobcu z 11.01.2013, 10.05.2017, 12.06.2017, 13.06.2018 vyplývajú vyšetrenia tráviaceho traktu, Dg. iné choroby čreva, vyšetrenie v neštátnej internej ambulancii so záverom Dr. hepatopatia dif. dg+HT ako i vyšetrenie 24 hodinové ambulantné monitorovanie EKG s Dg. Benígna primárna artériová hypertenzia, bez hypertenznej krízy, z ktorých správ nemal súd prvej inštancie preukázanú príčinnú súvislosť medzi zdravotným stavom žalobcu a neprimeranou dĺžkou konania. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí iba sprostredkovaný. Napriek výpovediam svedkýň o vplyve konania na žalobcovo zdravie nemal preukázanú aspoň v základnom rozsahu takú skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že žalobcovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla taká ujma na zdraví, vzhľadom na ktorú iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a nemožno ju uspokojiť inak. 19. K negatívnym následkom do súkromného/rodinného života žalobca v konaní poukazoval na napäté situácie v manželstve, ktoré dovtedy s manželkou nezažívali, čoho svedkom bola i ich spoločná dcéra. Z výpovede manželky žalobcu súd prvej inštancie zistil, že žalobca jej býval oporou, avšak po dopravnej nehode začal byť podráždený, cítil sa menejcenný, nemal na nič náladu, avšak v súčasnosti majú s manželom (žalobcom) dobrý vzťah. Svedkyňa sa mu snažila vo všetkom vyhovieť, čo potreboval a v tomto období mu bola ona oporou. Z výpovede dcéry žalobcu mal za preukázané, že medzi rodičmi boli v danom období väčšie nezhody a napätie. Na základe vykonaného dokazovania nemal však preukázaný zásah do súkromného života/rodinného života žalobcu spočívajúci v odlúčení manželov, v rozvode manželstva, v pretrvávajúcich napätých vzťahoch medzi členmi domácnosti, naopak v období trestného konania boli manželka a dcéra žalobcu jeho oporou a vynaložili všetko úsilie, aby žalobcovi pomohli prekonať nepriaznivé obdobie. Dospel k záveru, že ani čo do oblasti súkromného/rodinného života nebol v konaní preukázaný taký zásadný negatívny následok, ktorý by zdôvodňoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

20. Žalobca v konaní dôvodil vznikom nemajetkovej ujmy zásahom do jeho osobnej integrity (česť, dôstojnosť), ako i do psychického stavu. Tvrdil, že pociťoval v dôsledku neprimeranej dĺžky trestného konania a nezákonným trestným stíhaním psychické útrapy, cítil poníženie v práci, neistotu, vážny strach z možnej straty zamestnania, pocit hanby pred známymi, pociťoval zmenu správania voči jeho osobe zo strany niektorých kolegov, cítil vnútornú nervozitu, pričom jeho vnútorné stavy sa prenášali i do rodinných vzťahov. Svedkyňa (manželka žalobcu) v konaní vypovedala, že žalobca bol podráždený, cítil sa byť menejcenný, prestal byť oporou v rodine, cítil krivdu. Zveroval sa svedkyni, že cítil v práci voči jeho osobe výsmech. Prestal mať náladu na voľnočasové aktivity, pričom stolný tenis hrával od 6 rokov, no v tomto období ho nič nebavilo. Z výpovede dcéry žalobcu súd prvej inštancie zistil, že vnímala ako žalobca trpí, jeho pocit neistoty, žalobca pociťoval tlak, či bude vedieť zabezpečiť rodinu. Svedkyňa vypovedala, že pracuje v rovnakej budove ako žalobca, teda mala možnosť vnímať šírenie informácií o žalobcovi v súvislosti s trestným stíhaním, naviac bola predvolaná riaditeľkou osobného úradu za účelom podania informácií o stave trestného konania žalobcu. Taktiež uviedla, že prestal mať žalobca záujem o svoju jedinú záľubu - stolný tenis. Považovala otca za slabšieho a zlomeného. 21. Súd prvej inštancie poukázal na to, že každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa podľa čl.50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Ak skončilo trestné stíhanie právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu, nepochybne bolo obvinenie vznesené dôvodne. V ostatných prípadoch bolo trestné stíhanie vedené proti osobe, ktorá sa za nevinnú nielen po celý čas považovala, ale nevinnou aj bola. Nevinný sa vnútorne ťažko vyrovnáva so vznesením obvinenia, a hrozbou trestu i vykonávaním úkonov trestného konania. V každom prípade vznesenia obvinenia, ak sa trestné stíhanie neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu, musí byť uznesenie o vznesení obvinenia považované za nezákonné rozhodnutie (bolo vznesené nevinnému), bez ohľadu na to, ako sa vec javila policajtovi v čase vydania rozhodnutia. Štát musí byť potom povinný reparovať nevinnému všetky následky spôsobené trestným stíhaním a nahradiť mu nielen vzniknutú škodu, ale i nemajetkovú ujmu. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti. Zbytočné prieťahy v konaní podľa súdu prvej inštancie nepochybne znamenajú samé osebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik takejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života , ako aj to, že iba samotné konštatovanie práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyvážanie, či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne v konaní preukázal. 22. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané nielen nezákonné rozhodnutie, ale i nesprávny úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch v trestnom konaní, teda žalobca dôvodne ako nevinná osoba sa vnútorne ťažko vyrovnával so vznesenými obvineniami, naviac nečinnosť vyšetrovateľa v trvaní 15 mesiacov uvedený stav u žalobcu zhoršoval. Z výpovede žalobcu a svedkýň mal preukázaný zlý psychický stav žalobcu v dôsledku trestného stíhania a prieťahov v konaní. Zároveň s prihliadnutím na vek žalobcu, jeho druh práce, nemal súd pochybnosti o ním tvrdených pocitoch neistoty, pocitu hanby, nezáujmu o voľnočasové aktivity, nervozite, ktorá sa prenášala do rodinných vzťahov. Mal v konaní preukázaný záujem na pracovisku o výsledok trestného konania, šírenie informácií medzi kolegami o trestnom stíhaní žalobcu. K spochybňovaniu výpovedí svedkýň a ich svedeckých výpovedí žalovaným uviedol, že pri vyhodnotení výpovedí svedkýň prihliadol na rodinný a dobrý vzťah žalobcu so svedkyňami, avšak je potrebné a dôvodné vychádzať z toho, že vnútorné pocity, prežívanie uvedeného obdobia, zmeny nálad, zmeny správania vedia najlepšie spozorovať a opísať práve osoby blízke žalobcovi, ktoré mohli bezprostredne vnímať zmeny a dopad trestného stíhania na žalobcu. Čo do posudzovania následkov trestného stíhania na zdravotný stav žalobcu výpovede svedkýň neboli rozhodujúce. 23. V zmysle vyššie uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca v konaní spoľahlivo preukázal skutočnosti, z ktorých vyplývalo, že mu v dôsledku trestného stíhania, neprimeranej dĺžky trestného konania vznikla ujma v osobnej sfére jeho života (najmä čo do psychického stavu a zníženia dôstojnosti

žalobcu), na ktorú iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a nemožno ju uspokojiť inak. Pri posudzovaní intenzity zásahu súd prvej inštancie ako určujúce hľadisko považoval charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu (trestné konanie, konanie starostlivosti o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života a zdravia) a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký vek, zdravotný stav a pod.). V danom prípade bolo podľa neho potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že bolo vydané nezákonné rozhodnutie a došlo k prieťahom v trestnom konaní. Zároveň súd v zmysle ust. § 17 ods. 3 cit. zákona pri výške nemajetkovej ujmy prihliadal na osobu žalobcu, ktorý nebol nikdy trestaný, bol dlhodobo zamestnaný, viedol rodinný život. Súd vychádzal z toho, že nemajetkovú ujmu možno priznať, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a pokiaľ došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. O zníženie dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere ide, pokiaľ ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a širší okruh pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú, čo v konaní nebolo preukázané. Dospel k záveru, že vzhľadom na všetky okolnosti a skutočnosti zadosťučinenie podľa ods. 1 § 17 cit. zákona nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi v jeho osobnej sfére (nielen, čo do duševného stavu, ale i zníženia dôstojnosti už samotným vedením trestného stíhania). Pri výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzal z toho, že náprava nemajetkovej ujmy nesleduje cieľ poskytnúť žalobcovi náhradu peňažného ekvivalentu, ani obnovu pôvodného stavu, ale iba jej určité spravodlivé zmiernenie (tzv. zadosťučinenie, satisfakciu). Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1 000 Eur nie je v rozpore s ust. § 17 ods. 4 cit. zákona, zohľadňuje konkrétne negatívne následky čo do osobnej sféry žalobcu a predstavuje primeranú peňažnú náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy. Vznik nemajetkovej ujmy žalobcu v dôsledku negatívnych následkov nezákonného rozhodnutia a prieťahov v konaní čo do pracovného života, rodinného života a zdravotného stavu zostal dôkazne nepodložený, z toho dôvodu súd prvej inštancie uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 4 000 Eur zamietol. 24. O nároku na náhradu trov konania vychádzal z ustanovení § 396 ods. 1, 3 CSP a v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1,3 CSP súd priznal procesne úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v časti týkajúcej sa náhrady majetkovej škody, keď odvolací súd napriek odvolaniu žalovaného čo do priznanej sumy náhrady majetkovej škody rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. O nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 druhá veta CSP v spojení s ust. § 396 ods. 3 CSP, keď žalobca v konaní, čo do priznaného nároku na náhradu trov konania argumentoval tým, že v časti majetkovej škody bol úspešný v rozsahu 97,17 % (podľa prepočtu súdu čistý úspech žalobcu po odpočítaní úspechu žalovaného by bol 94,34 %) a teda mu prináleží nárok na plnú náhradu trov konania. Čo do náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na to, že konkrétna výška záleží od úvahy súdu, preto je potrebné vychádzať z toho, že pri priznaní akejkoľvek výšky nemajetkovej ujmy je procesne úspešnou stranou sporu žalobca. Uviedol, že čo do úspechu strán sporu v časti konania o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo potrebné prihliadnuť na základ nároku aj jeho preukázanie v konaní. Žalobcu by bolo možné považovať za plne procesne úspešného iba v prípade, ak by mal plný úspech, čo do základu a súčasne výška plnenia vyplývajúca z jeho procesného úspechu by závisela výlučne od úvahy súdu. Žalobca sa v konaní domáhal nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu vzniku nemajetkovej ujmy v rôznych oblastiach jeho života a to: v pracovnej sfére, v rodinnom živote, v zdravotnej oblasti a v osobnej oblasti, pričom v konaní zo štyroch oblastí života žalobcu bol preukázaný vznik nemajetkovej ujmy zdôvodňujúcej priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch iba v jednej oblasti. Základ pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy bol tak preukázaný v %, vzhľadom na uvedený základ a voľnú úvahu súdu bola priznaná suma vo výške 1 000 Eur. V prípade, ak by žalobca preukázal celý základ uplatneného nároku (negatívne dopady v štyroch oblastiach inej než majetkovej sféry žalobcu) a súd by rovnako priznal iba sumu 1 000 Eur, považoval by žalobcu za plne procesne úspešného. V danom prípade však žalobcu nemožno považovať za plne procesne úspešného, keďže v konaní nepreukázal základ uplatneného nároku v celom rozsahu, ale iba v %. Na základe vyššie uvedeného súd pri posudzovaní úspechu vychádzal z pomeru úspechu nasledovne. Žalobcov úspech predstavuje 45 % (t.j. priznaná istina 3 259,79 Eur/ žalovaná istina 7

325,55 Eur x 100) = úspech žalobcu 45 % - 55 % úspech žalovaného, t. j. čistý úspech žalovaného 10 %. Nakoľko obe strany sporu mali v konaní čiastočný úspech v približne rovnakom pomere 45 % : 55 % , súd nepriznal nárok na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu. 25. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote prostredníctvom svojich právnych zástupcov odvolanie žalobca aj žalovaný. 26. Žalovaný svojim odvolaním napadol I. výrok rozsudku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy 1 000 Eur v lehote do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a III. výrok rozsudku o trovách konania. Dôvodil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ zák. č. 160/2015 Z.z. CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP), a jeho rozhodnutie v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd prvej inštancie podľa neho dospel v tejto časti na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napriek námietkam zo strany žalovaného nesprávne právne posúdil vec, keď nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, keď sa vôbec nezaoberal jeho argumentáciou, ktorú uviedol aj v rámci vyjadrenia k žalobe zo dňa 12.06.2017, ktorú zopakoval aj v rámci pojednávaní vo veci a na nej po celý čas prejednávania veci zotrval, a to aj po vrátení veci zo súdu druhej inštancie. Mal za to, že v celom konaní nebol žalobcom preukázaný žiadny nesprávny či nezákonný postup konaní prokuratúry. Dokonca ani pôvodne v žalobe neuviedol a nešpecifikoval nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní a prokuratúry v danej trestnej veci v príčinnej súvislosti, s ktorým mu mala byť spôsobená nemajetková škoda. V danej veci prokuratúra postupovala v lehotách určených zákonom a v súlade s právnymi predpismi, keď posudzovala všetky skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, nie je možné považovať tento postup za nesprávny úradný postup a tak v dôsledku toho nemohlo dôjsť k vzniku škody. K argumentom súdu prvej inštancie, že v predmetnom konaní sa jedná o objektívnu zodpovednosť štátu za zásah do základných ústavných práv a že súdna prax dospela k záveru, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti vedenia trestného stíhania je jeho neskorší výsledok uviedol, že zákon č. 514/2003 Z.z. vymedzuje striktne a jednoznačne, aké rozhodnutie možno považovať za nezákonné. Nezákonným rozhodnutím je iba právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Žiadnym výkladom a už vôbec nie extenzívnym na základe analógie legis, preto podľa žalovaného nemožno reštriktívne formulovaný zákon vykladať v prospech žalobcu. „Paušálne" zaväzovanie štátu na náhradu škody len preto, že nedošlo k odsúdeniu obžalovaného a len preto, že objektívna zodpovednosť štátu je súdmi vykladaná nad rámec zákona (extenzívny výklad) považoval za v rozpore s podstatou a účelom citovaného zákona. Bol toho názoru, že to, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie sa musí vždy posudzovať so zreteľom na konkrétny prípad, t.j. nie je možné akýmkoľvek rozhodnutím všeobecného (ale aj ústavného súdu) priamo prejudikovať nezákonnosť každého rozhodnutia v prípadoch vedeného trestného konania, ktoré bolo ukončené inak, ako odsudzujúcim rozsudkom. Zákon č. 514/2003 Z.z. jednoznačne určuje, že podmienky zodpovednosti za škodu sú ustanovené v tomto zákone, a ten ustanovuje, že štát zodpovedá za nezákonné rozhodnutie, a nie za výsledok trestného konania. Mal za to, že konanie o náhradu škody má svoje limity, ktoré ustanovuje zákon č. 514/2003 Z.z., a ktoré je potrebné rešpektovať pri každom posúdení nároku na náhradu škody. Súd pri zisťovaní skutkového stavu je povinný vychádzať z dôkazných prostriedkov, predložených žalobcom a taktiež z konkrétnych okolností každého prípadu zistených z riadne vykonaného dokazovania (uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 444/2012 zo dňa 03.10.2012). Žalobca, ktorý si uplatnil nárok na náhradu škody, je povinný v rámci procesnej aktivity predložiť súdu takú sumu dôkazných prostriedkov, z obsahu ktorých nepochybne vyplýva ním tvrdené právo. Úlohou žalobcu je aj v tomto konaní bez pochybností preukázať, že jeho trestné stíhanie bolo nezákonné. Žalobca je povinný preukázať, že štát v celom rozsahu zodpovedá za nezákonnosť rozhodnutia, a to s poukazom na konkrétny akt aplikácie práva, z obsahu ktorého vyplýva kasácia alebo zmena nezákonného rozhodnutia, teda taký akt aplikácie práva (napr. uznesenie prokurátora o zrušení obvinenia), z obsahu ktorého vyplývajú výslovné, konkrétne a preskúmateľné dôvody, na základe ktorých došlo k zrušeniu alebo k zmene titulu pre priznanie nároku na náhradu škody, a kde súd gramatickým a logickým výkladom môže bez pochybností dospieť k záveru, že v prípade žalobcu došlo zo strany štátneho orgánu k vydaniu takého aktu aplikácie práva,

ktorý bol po jeho právoplatnosti alebo vykonateľnosti zrušený alebo zmenený napríklad z dôvodu arbitrárneho postupu orgánu, ktorý nezákonný akt aplikácie práva vydal, z dôvodu aplikácie neplatného práva, z dôvodu vydania aktu aplikácie práva nepríslušným orgánom, z dôvodu nedodržania práv a povinností poškodeného subjektu v súvislosti s vydaním aktu aplikácie práva a podobne. Akýkoľvek pokus stavať súd v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci do polohy, aby konštatoval nezákonnosť rozhodnutia, o ktorom žaloba tvrdí, že je nezákonné, a to bez toho, aby žalobca preukázal nezákonnosť rozhodnutia iným rozhodnutím z obsahu, ktorého vyplývajú konkrétne a preskúmateľné dôvody nezákonnosti, je nebezpečný, v rozpore s ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., a najmä v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Je teda neprípustné, aby súd akýmkoľvek extenzívnym výkladom, ktorý nemá oporu v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a v dokazovaní preskúmavaného prípadu, dospel svojvoľne k záveru, v zmysle ktorého nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale rozhodné je to, či sa podozrenie orgánov činných v trestnom konaní potvrdilo, a to tak, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená. Na základe uvedeného bol žalovaný toho názoru, že tento právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo 15/2009 zo dňa 18.08.2010 je v priamom rozpore s ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého sa vyžaduje, aby poškodený preukázal iné rozhodnutie, ktorým došlo ku kasácii alebo k zmene právoplatného rozhodnutia, ktorým mala byť spôsobená škoda, pre jeho nezákonnosť s tým, že súd je v konaní o náhradu škody rozhodnutím iného orgánu viazaný, ak zákon č. 514/2003 Z.z. neustanovuje inak. Viazanosť znamená, že súd v konaní o náhradu škody nemá kompetenciu predbežne posudzovať, či rozhodnutie, o ktorom žalobca tvrdí, že je nezákonné, spĺňa podľa súdu atribúty nezákonnosti, nakoľko súd v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je povinný vždy vychádzať z rozhodnutia nadriadeného orgánu, ktorým došlo k zrušeniu právoplatného alebo vykonateľného rozhodnutia podriadeného orgánu. Oslobodenie spod obžaloby nemožno teda podľa žalovaného automaticky chápať ako skutočnosť, ktorá popiera zákonnosť všetkých úkonov vykonaných v trestnom konaní (vrátane vydania uznesenia o vznesení obvinenia), ale vždy treba dôvody oslobodenia spod obžaloby chápať v kontexte celého trestného stíhania a najmä s poukazom na rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým došlo k zrušeniu alebo k zmene napadnutého rozhodnutia pre jeho nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.). Poukázal na skutočnosť, že argumentácia súdu prvej inštancie, a teda aj značná časť rozhodovacej činnosti a praxe súdov Slovenskej republiky je v rozpore s rozhodovacou činnosťou Európskeho súde pre ľudské práva, ktorý v rozsudku vo veci Lavrechov proti Českej republike č. 57404/08 zo dňa 20. júna 2013 skonštatoval, že skutečnost, že byl stéžovatel zproštén obžaloby, sama o sobé neznamená, že jeho trestní stíhání bylo nezákonné nebo od počátku jinak vadné. Dôkazní požadavky, které je treba splnit, aby mohla být osoba uznána vinnou (obvykle označované jako dukaz nad rozumnou pochybnost), se liší od důkazních požadavku, které je treba splnit, aby mohla být osoba trestné stíhána (v tomto prípade jsou obvykle označované jako dôvodné podezření, že osoba spáchala trestný čin). Z tohoto důvodu tedy mohou existovat prípady dôvodného podezření, které pri soudním řízení nevyústi v odsouzení nad rozumnou pochybnost. Z uvedeného podľa žalovaného jasne vyplýva, že aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zdôrazňuje to, že extenzívny výklad v rozhodovacej praxi súdov, ktorá zaužívala pravidlo, že oslobodením spod obžaloby alebo zastavením trestného stíhania vyjde najavo nezákonnosť celého trestného stíhania, je non lege artis. ESĽP jednoznačne uvádza, že dôkazné prostriedky, ktoré je potrebné splniť, aby mohla byť osoba uznaná vinnou sa líšia od dôkazných požiadaviek, ktoré je potrebné splniť, aby mohla byť osoba trestne stíhaná. Ide tu o rozdiel v dôkazoch označovaných ako nad rozumnú pochybnosť a dôkazoch dôvodného podozrenia. Rozhodovacia prax súdov svojím extenzívnym výkladom zákona č. 514/2003 Z.z. spôsobila, že štát v tomto prípade nesie zodpovednosť za „výsledok trestného konania“, a nie za nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup policajta, prokurátora a sudcu. Ak by sa mala rešpektovať právna konštrukcia, ktorú niektorými rozhodnutiami vytvorili súdy, tak v takomto prípade by musela každá trestná vec, v ktorej bolo vznesené obvinenie pre trestný čin, výlučne skončiť jej odsúdením, čo je absurdné, a naviac úplne zbytočné by boli aj ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. v predbežnom prerokovaní náhrady škody a o odškodňovaní takýchto prípadov, pretože otázku náhrady škody by mohli v tomto prípade upraviť priamo trestno-právne predpisy. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 Eur považoval žalovaný za nedôvodnú a nepreukázanú. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že výšku nemajetkovej ujmy priznal v sume 1 000 Eur prihliadnutím na dĺžku trestného stíhania, obmedzenia a dopady trestného stíhania na žalobcu, uviedol, že za prieťahy v trestnom konaní žalovaný nenesie zodpovednosť. V prvom rade v zmysle

Trestného poriadku je vyšetrovateľ PZ samostatným konajúcim subjektom v rámci prípravného konania, ktorý má oprávnenia a povinnosti v rámci prípravného konania, a jeho povinnosťou v základe je konať v každej veci ex offo, čiže z jeho úradnej povinnosti. V rámci prípravného konania prokuratúra síce dozoruje zákonnosť prípravného konania, avšak nie je možné dĺžku vyšetrovania pričítať dozorujúcemu prokurátorovi, keďže aj predložené dôkazy priamo žalobcom - pokyn dozorujúceho prokurátora zo dňa 19.02.2014 pod sp.zn. 1Pv 948/11/1105-28, signalizácia prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-29 zo dňa 07.03.2014, ako aj opatrenie prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-27 zo dňa 07.03.2014, preukazujú, že prokuratúra podnikla všetky zákonné kroky k tomu, aby k prieťahom vyšetrovateľa v konaní zamedzila, pričom je potrebné si uvedomiť, že k odňatiu veci dozorový prokurátor pristupuje väčšinou len v krajnom prípade, keďže pre rozsiahlosť vyšetrovanej veci nemusí vždy pomôcť odňatie veci pôvodnému vyšetrovateľovi a následné pridelenie veci inému. Nový vyšetrovateľ PZ popri iných veciach musí naštudovať ďalšiu novú vec a aj v tomto prípade je časové hľadisko podstatná premenná. Je na zvážení dozorového prokurátora, či takýto úkon pomôže vyšetrovaniu, alebo nie. V danom prípade dozorový prokurátor komunikoval s vyšetrovateľom na pravidelnej báze písomne so žiadosťami o podanie správ, pričom z nich nevyplývala nečinnosť vyšetrovateľa PZ, avšak po vyžiadaní si spisu, hneď po vykonaní jeho previerky a rýchlosti konania vyšetrovateľa PZ, a teda hneď ako bola zistená nečinnosť, dozorujúci prokurátor vydal dňa 19.02.2014 pod sp.zn. 1Pv 948/11/1105- 28 v zmysle § 230 ods. 2 písm. a/ Tr. por. pokyn za účelom urýchlenia vyšetrovanej veci, a taktiež dňa 07.03.2014 signalizoval nečinnosť vyšetrovateľ PZ priamym nadriadeným vyšetrovateľa PZ pod sp.zn. 1Pv 948/11/1105-29 a za účelom vykonania nápravy, prípadne disciplinárneho potrestania vyšetrovateľa PZ. V neposlednom rade dňa 07.03.2014 dozorový prokurátor vydal opatrenie prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-27, ktorý vyšetrovateľovi PZ odňal predmetnú vec a prikázal, aby bola pridelená inému vyšetrovateľovi PZ. Na základe uvedeného mal žalovaný za to, že argumentácia, ktorú používa súd prvej inštancie a ktorú prebral od žalobcu, je nesprávna a nesúladná so skutkovými skutočnosťami a zisteniami. Priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za dĺžku prípravného konania, ktoré však nevykonávala Generálna prokuratúra SR, ale aktívnym vo vyšetrovaní mal byť vyšetrovateľ PZ, zamestnaný na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Bratislava V, za ktorého chod je zodpovedné Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Nakoniec aj súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení predmetného rozsudku viackrát konštatuje, že išlo o nečinnosť vyšetrovateľa PZ, napr. v týchto odsekoch: odsek 7 piata veta od konca odseku (Nečinnosť..., najmä vyšetrovateľa PZ v žalobcovej veci bola viac krát...“), odsek 46 prvá veta („V konaní boli nesporné skutkové tvrdenia týkajúce sa nečinnosti vyšetrovateľa“), odsek 47 veta druhá („Súd v konaní prihliadol na obdobia nečinnosti vyšetrovateľa...“), odsek 55 („... naviac nečinnosť vyšetrovateľa v trvaní 15 mesiacov uvedený stav u žalobcu zhoršoval.“). Súd prvej inštancie opätovne podľa názoru žalovaného nedostatočne odôvodnil, akým spôsobom podľa neho preukázal žalobca obmedzenia a dopady, ktoré mali na neho vplyv v dôsledku trestného stíhania. Žalovaný bol toho názoru, že vykonaným dokazovaním na súde žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi zhoršením jeho psychického stavu a trestným stíhaním jeho osoby. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že mal za nepochybne preukázaný vplyv trestného stíhania na voľno časové aktivity žalobcu, pocit hanby a pod., považoval žalovaný za irelevantné, keďže tieto nepreukazujú zhoršenie stavu, a teda jeho príčinnú súvislosť medzi trestným stíhaním a stavom psychickým, či fyzickým žalobcu. Odvolanie súdu prvej inštancie na vek žalobcu je podľa žalovaného taktiež bezpredmetné, keďže práve zhoršenie zdravotného psychického a fyzického stavu môže skôr súvisieť s vekom žalobcu. Žalovaný bol toho názoru, že súd prvej inštancie opätovne nedostatočne odôvodnil, že z akých dôvodov a dôkazov mal za to, že žalobca uniesol dôkazné bremeno a považoval odôvodnenie rozhodnutia za arbitrárne. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nakoniec len konštatuje, že mal spoľahlivo preukázané skutočnosti z ktorých vyplýva, že v dôsledku trestného stíhania, neprimeranej dĺžky trestného konania vznikla žalobcovi v osobnej sfére života ujma. Takéto odôvodnenie nepovažoval žalovaný za dostatočné a presvedčivé. Vo veci na preukázanie týchto tvrdení boli vypočutí len dvaja svedkovia a žalobca nenavrhol vykonať také kvantum dôkazov, ktoré by preukázali jeho tvrdenia. Žalovaný mal preto za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v časti žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy, a teda súd prvej inštancie mal v tejto časti žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Po vrátení veci odvolacím súdom na súd prvej inštancie, tento vykonal len jedno pojednávanie a to dňa 17.02.2022, pričom žalobca nenavrhol súdu pre preukázanie svojich tvrdení v rámci jeho žalovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, žiadne ďalšie dôkazy. Žalobca ním uplatňovanú náhradu nemajetkovej ujmy a ani jej výšku nijako nepreukázal. Ním navrhnuté dôkazy v podobe výsluchu jeho rodinných príslušníkov považoval žalovaný za málo relevantné, nakoľko bolo vopred zrejmé, že v rámci svedeckých výpovedí budú obdobným spôsobom

tvrdiť vznik nemajetkovej ujmy u žalobcu, čo sa aj udialo. Takto však minimálne vykonané dôkazy spôsobili, že žalobca neuniesol svoju dôkazné bremeno. V súvislosti s preukazovaním nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti poukázal žalovaný aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo 32/2007 zo dňa 29.03.2007: „V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (porovnaj R 7/1979). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahu ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný navrhol odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zamietnuť. 27. Žalobca považoval ním podaným odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo všetkých jeho výrokoch za nesprávny z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Poukázal na ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a mal za preukázané, že mu vznikla nemajetková ujma spôsobená nezákonným rozhodnutím, ako aj nesprávnym úradným postupom. V konaní bolo preukázané, že došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, žalobcovi vznikla nemajetková ujma, ktorá bola spôsobená týmto rozhodnutím a bola zároveň preukázaná existencia príčinnej súvislosti medzi predmetným nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy, ktorej sa domáha v konaní žalobca. Súd prvej inštancie sa s argumentáciou žalobcu v tomto smere stotožnil a vyslovil, že žalobca uniesol dôkazné bremeno, čo sa týka vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Nesúhlasil však s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovi patrí za uvedené len suma vo výške 1 000 Eur. Spôsob, akým odôvodnil svoje rozhodnutie ohľadom priznanej výšky nároku na nemajetkovú ujmu považoval za nejasný a jeho úvahy za nedostatočne zrejmé. Súd prvej inštancie rozdelil výšku nároku žalobcu podľa nasledovných kategórií v bode 48. napadnutého rozsudku: „a/ osoba psychické útrapy, pocit poníženia, pocit neistoty, strata dôstojnosti, b/ osobný/rodinný život, c/ zdravotný stav d/ pracovná sféra.“ K tomuto súd nedospel na základe tvrdení žalobcu. Žalobca sa nikdy nevyslovil, že by si takýmto spôsobom v určenom pomere na štyri časti zhodnocoval výšku svojej ujmy pre nárokovanie si určitej satisfakcie, vyjadrenej v peniazoch a taktiež sa nikdy nevyslovil na akú peňažnú čiastku si na každú z týchto kategórií ohodnocuje. Podľa bodu 49. napadnutého rozsudku z kategórie d/, tzv. „pracovná sféra“ nemal za naplnený predpoklad pre vyslovenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, čo odôvodňoval prejavom dôvery zamestnávateľa žalobcu, keďže ho naďalej zamestnával a za nezmenených platových podmienok. Vzhľadom na svoj vek a vznesené obvinenie mal obavu, že sa v prípade odsúdenia zamestnávateľ vysloví, že ho ďalej nechce zamestnávať, keďže sa dopytoval aj na stav jeho trestného stíhania. Bál sa, že už nikdy nebude môcť pracovať ako vodič a novú prácu si ako osoba so záznamom v registri trestov nenájde, a ak vôbec tak s ťažkosťami a v neposlednom rade tým finančne utrpí aj jeho rodina. V zmysle bodu 50. napadnutého rozsudku v časti c/ týkajúcej sa zdravotného stavu súd prvej inštancie zosumarizoval tvrdenia žalobcu podložené lekárskymi správami a uviedol, že z uvedeného nemal preukázanú príčinnú súvislosť medzi zdravotným stavom žalobcu a neprimeranou dĺžkou konania. Žalobca však vykonával pozíciu vodiča, na takúto prácu bol zvyknutý a napĺňala ho. Pre prebiehajúce trestné stíhanie, s ktorým súviselo zadržanie jeho vodičského preukazu sa nemohol ďalej živiť ako vodič. Zhoršený zdravotný stav žalobcu však nenastal len z dôvodu neprimeranej dĺžky konania, ale aj zo samotného faktu, že bol trestne stíhaný na základe nezákonného rozhodnutia. Vyšetrovanie a vznesenie obvinenia v ňom vyvolávalo pocity krivdy a obáv. Ak môže byť nevinná osoba trestne stíhaná na základe nezákonného rozhodnutia, môže byť aj odsúdená na podklade tohto nezákonného rozhodnutia. Samotné vyšetrovanie a vznesenie obvinenia už žalobca negatívne pociťoval, čo sa vyjavilo aj na jeho zhoršujúcom sa zdraví

a tlakoch na jeho psychický stav. Bod 51. napadnutého rozsudku rozoberal kategóriu b/, a to negatívne následky v súkromnom/rodinnom živote. Súd prvej inštancie nemal preukázaný taký zásadný negatívny následok, ktorý by zdôvodnil nárok na majetkovú ujmu. Výsluchmi svedkov mal za preukázané, že medzi žalobcom a jeho manželkou: „boli v danom období väčšie nezhody a napätie.“ Na druhej strane však konštatuje, že nemal preukázaný zásah, ktorý by spočíval v: „pretrvávajúcich napätých vzťahoch medzi členmi domácnosti.“, čo si navzájom odporuje, a preto je uvedené nepreskúmateľné. V bode 56. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že: „V zmysle vyššie uvedeného súd uzavrel, že žalobca v konaní spoľahlivo preukázal skutočnosti, z ktorých vyplývalo, že mu v dôsledku trestného stíhania, neprimeranej dĺžky trestného konania vznikla ujma v osobnej sfére jeho života (najmä čo do psychického stavu a zníženia dôstojnosti žalobcu), na ktorú iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a nemožno ju uspokojiť inak.“ V napadnutom rozsudku v bode 60. vyslovil nasledovne: „Vznik nemajetkovej ujmy žalobcu v dôsledku negatívnych následkov nezákonného rozhodnutia a prieťahov v konaní, čo do pracovného života, rodinného života a zdravotného stavu zostal dôkazne nepodložený, z toho dôvodu súd uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 4000 Eur zamietol.“ Žalobca sa s uvedeným názorom nestotožnil a vysvetlenie súdu prvej inštancie, čo vo vzťahu k uplatňovanému peňažnému nároku vyplývajúcemu z nezákonného rozhodnutia mal za nepreukázané a aké konkrétne úvahy ho k viedli k tomuto záveru bližšie nešpecifikoval. Tým je toto rozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné. Napadnutý rozsudok presvedčivým spôsobom neodôvodňuje rozhodovanie súdu. V bode 69. napadnutého rozsudku sa uvádza: „Žalobca sa v konaní domáhal nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu vzniku nemajetkovej ujmy v rôznych oblastiach jeho života, a to: v pracovnej sfére, v rodinnom živote, v zdravotnej oblasti a v osobnej oblasti, pričom v konaní zo štyroch oblastí života žalobcu bol preukázaný vznik nemajetkovej ujmy zdôvodňujúcej priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch iba v jednej oblasti.“ Ďalej bol podľa súdu prvej inštancie preukázaný základ pre priznanie žalobného nároku v % vzhľadom na uvedený základ a jeho preukázanie v konaní, ktoré kategorizovanie však nebolo podložené žiadnymi argumentmi. Nie je mu zrejmé, podľa čoho súd rozdelil žalobcom nárokovanú výšku 5.000 Eur pomerne v rovnakej výške spolu medzi uvedené 4 kategórie, nie je v odôvodnení rozsudku zdôvodnené ani podložené zákonnými ustanoveniami ani príslušnou judikatúrou. V bode 69. napadnutého rozsudku súd ďalej uvádza: „Základ pre priznanie nemajetkovej ujmy bol tak preukázaný na % vzhľadom na uvedený základ a voľnú úvahu súdu bola priznaná suma 1 000 Eur. Voľná úvaha súdu nie je týmto zrozumiteľná, pretože ak by súd považoval žalobcu za úspešného v % nároku spolu vo výške 5 000 Eur, priznal o 250 Eur menej, než je vypočítaná štvrtina nároku. Pokiaľ súd prvej inštancie svojim uvedeným kategóriám dával inú váhu, a tým aj iné možné finančné zadosťučinenie, toto nikde neuviedol, a preto je odôvodnenie konania súdu možné iba v hmlistých a nejasných odhadoch. Žalobca s poukazom na ust. § 220 ods. 2 CSP považoval rozsudok za nie je jasný, ani zrozumiteľný a zároveň ani dostatočným spôsobom odôvodnený, čo podľa neho zakladá jeho nezákonnosť. Mal za to, že v jeho prípade je uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy primeraný vzhľadom na okolnosti a špecifiká jeho osoby a neprevyšuje výšku náhrady poskytovanej osobám poškodeným násilnými trestnými činmi. V priebehu konania boli produkované dôkazné prostriedky, ktoré jeho argumentáciu podporujú a pri rozhodovaní o výške jeho uplatňovaného názoru by malo byť na neprihliadnuté. Žalobca uviedol, že žil a naďalej žije riadnym životom, nikdy sa nedopustil spáchania trestného činu a vznesenie nezákonného obvinenia malo naňho veľmi negatívny vplyv. Ako bezúhonná osoba, ktorá mala dôveru v konanie orgánov činných v trestnom konaní a taktiež systému spravodlivosti, pociťoval intenzívne ťažobu trestného stíhania, ktoré vnímal ako nepodloženú kriminalizáciu svojej osoby. Uvedené sa aj v súvislosti s dlhým konaním podpísalo na jeho zdravotnom stave, ako po fyzickej, tak aj po psychickej stránke, čo preukázal viacerými objektívnymi dôkaznými prostriedkami. Zdravotné problémy po fyzickej stránke podrobne uviedol a podložil najmä predložením častí z jeho zdravotnej dokumentácie. Po psychickej stránke sa stála nervozita a neistota z budúcnosti a obavy prejavili na zvýšenom krvnom tlaku a ďalšími zdravotnými komplikáciami. Uviedol, že v dôsledku nezákonných rozhodnutí intenzívne cítil, že jeho blízka rodina a okolie ho vníma inak, v zamestnaní musel zmeniť v dôsledku nezákonného rozhodnutia pracovnú pozíciu, kolegovia v práci ho vnímali inak. Dobrá povesť, ktorú si žalobca celý život budoval bola narušená, bol apatický, prestal sa venovať svojim koníčkom a najmä športu. Nárokovanú výšku nemajetkovej ujmy nepovažoval za v zjavnom rozpore s ustálenou judikatúrou, preto je toho názoru, že je možné a na základe vykonaného dokazovania dôvodné mu priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, a to v plnom rozsahu v sume 5 000 Eur. Nestotožnil sa ani s III. výrokom súdu, ktorým mu bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v časti týkajúcej sa náhrady majetkovej škody a so IV. výrokom súdu, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, nakoľko nepriznanie náhrady trov konania súd prvej inštancie v bode

70. napadnutého rozsudku zdôvodnil tým, že žalobcov úspech predstavuje 45 % a žalovaného 55 % na základe priznanej istiny vo výške 3 259,79 Eur z 7 325,55 Eur. V bode 68. napadnutého rozsudku sa uvádza: „Čo do úspechu v strán sporu v časti konania o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo potrebné prihliadnuť na základ nároku aj jeho preukázanie v konaní. Žalobcu by bolo možné považovať za plne procesne úspešného iba v prípade, ak by mal plný úspech. čo do základu a súčasne výška plnenia vyplývajúca z jeho procesného úspechu by závisela výlučne od úvahy súdu.“ Naďalej trval v plnej miere na svojej argumentácii, uvedenej aj v odvolaní voči predchádzajúcemu rozsudku zo dňa 7.5.2019. S poukazom na ust. § 255 ods. 1CSP uviedol, že žalovaný ako neúspešná strana sa súdnemu konaniu, a tým aj zákonnej povinnosti hradiť trovy konania v prípade svojho neúspechu mohol vyhnúť, ak by reagoval kladne na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku žalobcu zo dňa 01.08.2016. V zmysle ustálenej judikatúry sa tzv. zásada úspechu v spore aplikuje aj pre konania, ktoré sa odvíjajú od výšky priznaného plnenia od úvahy súdu. Nie je možné z objektívneho hľadiska procesne predvídať, akými úvahami sa bude súd zaoberať a akú váhu pripíše tým ktorým dôkazom vykonaným v konaní pre vyslovenie svojho rozhodnutia. Števček M., Ficová, S., Baricová J., Mesiarkinová, S., Bajánková J., Tomašovič M., a kol.: Civilný sporový poriadok, Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, str. 926: „Nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahu súdu alebo znaleckej činnosti. ... Nebolo by však celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania.“ Rozsudkom dané rozdelenie úspechu v konaní čo sa týka trov nie je viacej vysvetlené a nezodpovedá rozhodovacej praxi (napr. uznesenie KS KE, zo d ň a 07.09.2017 sp.zn.: 5Co/82/2017). Taktiež poukázal na ust. § 220 ods. 3 CSP: „Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.“ Bol toho názoru, že bol plne procesne úspešný, čo sa týka základu uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a súdom priznaná výška nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch závisí len od úvah súdu. Napokon s poukazom na ust. § 390 písm. a/ a b/ CSP navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a uložiť žalovanému zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5 000 Eur v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku a priznať mu nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 28. Žalovaný vo svojom vyjadrení podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu k odvolaniu žalobcu ho považoval v celom rozsahu za nedôvodné a vecne nesprávne. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 Eur mal za nedôvodné a nepreukázané, keď výšku nemajetkove ujmy priznal súd prvej inštancie v sume 1 000 Eur s prihliadnutím na dĺžku trestného stíhania, obmedzenia a dopady trestného stíhania na žalobcu. Mal za to, že za prieťahy v trestnom konaní nenesie zodpovednosť. V zmysle Trestného poriadku je vyšetrovateľ PZ samostatným konajúcim subjektom v rámci prípravného konania, ktorý má oprávnenia a povinnosti v rámci prípravného konania, a jeho povinnosťou v základe je konať v každej veci ex offo, čiže z jeho úradnej povinnosti. V rámci prípravného konania prokuratúra síce dozoruje zákonnosť prípravného konania, avšak nie je možné dĺžku vyšetrovania pričítať dozorujúcemu prokurátorovi, keďže aj predložené dôkazy priamo žalobcom - pokyn dozorujúceho prokurátora zo dňa 19.02.2014 pod sp.zn. 1Pv 948/11/1105-28, signalizácia prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-29 zo dňa 07.03.2014, ako aj opatrenie prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-27 zo dňa 07.03.2014 preukazujú, že prokuratúra podnikla všetky zákonné kroky k tomu, aby k prieťahom vyšetrovateľa v konaní zamedzila, pričom je potrebné si uvedomiť, že k odňatiu veci dozorový prokurátor pristupuje väčšinou len v krajnom prípade, keďže pre rozsiahlosť vyšetrovanej veci nemusí vždy pomôcť odňatie veci pôvodnému vyšetrovateľovi a následné pridelenie veci inému. Nový vyšetrovateľ PZ popri iných veciach musí naštudovať ďalšiu novú vec a aj v tomto prípade je časové hľadisko podstatná premenná. Je na zvážení dozorového prokurátora, či takýto úkon pomôže vyšetrovaniu, alebo nie. V danom prípade dozorový prokurátor komunikoval s vyšetrovateľom na pravidelnej báze písomne so žiadosťami o podanie správ, pričom z nich nevyplývala nečinnosť vyšetrovateľa PZ, avšak po vyžiadaní si spisu, hneď po vykonaní jeho previerky a rýchlosti konania vyšetrovateľa PZ, a teda hneď ako bola zistená nečinnosť, dozorujúci prokurátor vydal dňa 19.02.2014 pod sp.zn. 1Pv 948/11/1105-28 v zmysle § 230 ods. 2 písm. a/ Tr. por. pokyn za účelom urýchlenia vyšetrovanej veci, a taktiež dňa 07.03.2014 signalizoval nečinnosť vyšetrovateľ PZ priamym nadriadeným vyšetrovateľa PZ pod sp.zn. 1Pv 948/11/1105-29 a za účelom vykonania nápravy, prípadne disciplinárneho potrestania vyšetrovateľa PZ.V neposlednom rade dňa 07.03.2014 dozorový prokurátora vydal opatrenie prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-27, ktorý vyšetrovateľovi PZ odňal predmetnú vec a prikázal, aby bola pridelená inému vyšetrovateľovi PZ. Na základe uvedeného mal za to, že

argumentácia, ktorú používa súd, a túto prebral od žalobcu, je nesprávna a nesúladná zo skutkovými skutočnosťami. Súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za dĺžku prípravného konania, ktoré však nevykonávala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ale vykonával ju vyšetrovateľ PZ zamestnaný na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Bratislava V, za ktorého chod je zodpovedné Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Nakoniec aj súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení predmetného rozsudku viackrát konštatuje, že išlo o nečinnosť vyšetrovateľa PZ: odsek 7 piata veta od konca odseku (Nečinnosť..., najmä vyšetrovateľa PZ v žalobcovej veci bola viac krát...“), odsek 46 prvá veta („V konaní boli nesporné skutkové tvrdenia týkajúce sa nečinnosti vyšetrovateľa“), odsek 47 veta druhá („Súd v konaní prihliadol na obdobia nečinnosti vyšetrovateľa...“), odsek 55 (naviac nečinnosť vyšetrovateľa v trvaní 15 mesiacov uvedený stav u žalobcu zhoršoval.“). Súd prvej inštancie opätovne podľa názoru žalovaného nedostatočne odôvodnil, akým spôsobom preukázal žalobca obmedzenia a dopady, ktoré mali na neho vplyv v dôsledku trestného stíhania. Žalovaný opätovne uviedol, že vykonaným dokazovaním na súde žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi zhoršením jeho psychického stavu a trestným stíhaním jeho osoby. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že mal za nepochybne preukázaný vplyv trestného stíhania na voľno časové aktivity žalobcu, pocit hanby, a pod. považoval žalovaný za irelevantné, keďže tieto nepreukazujú zhoršenie stavu, a teda príčinnú súvislosť medzi trestným stíhaním a stavom psychickým, či fyzickým žalobcu. Odvolanie súdu prvej inštancie na vek žalobcu je podľa žalovaného taktiež bezpredmetné, keďže práve zhoršenie zdravotného psychického a fyzického stavu môže skôr súvisieť s vekom žalobcu. Súd prvej inštancie nakoniec len konštatuje, že mal spoľahlivo preukázané skutočnosti, z ktorých vyplýva, že v dôsledku trestného stíhania, neprimeranej dĺžky trestného konania vznikla žalobcovi v osobnej sfére života ujma. Takéto odôvodnenie nepovažoval za dostatočné a presvedčivé. Vo veci na preukázanie týchto tvrdení boli vypočutí len dvaja svedkovia a žalobca nenavrhol vykonať také kvantum dôkazov, ktoré by preukázalo jeho tvrdenia. Žalovaný mal preto za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v časti žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy, a teda súd prvej inštancie mal v tejto časti žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Po vrátení veci odvolacím súdom na súd prvej inštancie, tento vykonal len jedno pojednávanie, a to dňa 17.02.2022, pričom žalobca nenavrhol súdu pre preukázanie svojich tvrdení v rámci jeho žalovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, žiadne ďalšie dôkazy. Žalobca ním uplatňovanú náhradu nemajetkovej ujmy a ani jej výšku nijako nepreukázal. Ním navrhnuté dôkazy v podobe výsluchu jeho rodinných príslušníkov považoval žalovaný za málo relevantné, nakoľko bolo vopred zrejmé, že v rámci svedeckých výpovedí budú obdobným spôsobom tvrdiť vznik nemajetkovej ujmy u žalobcu, čo sa aj udialo. Takto však minimálne vykonané dôkazy spôsobili, že žalobca neuniesol svoju dôkazné bremeno. V súvislosti s preukazovaním nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti poukázal žalovaný aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo/32/2007 zo dňa 29.03.2007: „V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (porovnaj R7/1979). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostrednej predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahu ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný navrhol odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zamietnuť. 29. Žalobca prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu vo vyjadrení uviedol, že s vyjadrením žalovaného sa nemôže stotožniť. Žalovaný podľa neho dostatočne neodôvodnil svoj názor, že nebolo zo strany žalobcu unesené dôkazné bremeno v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy, a súd mal preto zamietnuť žalobu v celom rozsahu. Súd prvej inštancie, ako aj príslušný odvolací súd potvrdili, že podaná žaloba je dôvodná. Čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, aj súd

prvej inštancie sa vyslovil, že žalobca uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že v príčinnej súvislosti medzi vznikom nemajetkovej ujmy a existenciou nezákonného rozhodnutia mu vznikla škoda. Žalobca preukázal nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní, ktorú sa žalovaný snažil bagatelizovať, zjednodušovať a odkloniť svoju zákonnú zodpovednosť. Poukazuje na to, že za nečinnosť vyšetrovateľa má zodpovedať Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Podľa jeho názoru však nie je možné sa zbaviť zodpovednosti za nečinnosť, keď medzi jednu zo základných úloh prokurátora ako orgánu zabezpečujúceho vykonávanie dozoru v trestnom konaní patrí aj riešenie prieťahov v konaní. Vyjadrenie zo strany žalovaného, že: „Odvolanie súdu prvej inštancie na vek žalobcu je podľa žalovaného tiež bezpredmetné, keďže práve zhoršenie zdravotného psychického a fyzického stavu môže skôr súvisieť s vekom žalobcu“ mal za v rovine nepodložených špekulácií a žalovanému podľa neho neprináleží posudzovať zdravotný stav ani vek žalobcu. Obsah predmetného vyjadrenia nemôže byť vnímaný žalobcom inak, ako celkom nepodložené a nie dostatočne odvodené názory, ktoré však už žalovaným boli v konaní prezentované a ich obsah sa vo svojej podstate nezmenil a žalobca sa k nim už v predošlých podaniach a počas pojednávaní vyjadril. Žalobca sa pridržiaval všetkých svojich tvrdení, zotrval na svojom odvolaní. 30. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné doplniť ani znova zopakovať (§ 385 ods. 1 CSP), rozhodol vo veci postupom podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP, keď dospel k záveru, že odvolania žalobcu ani žalovaného nie sú dôvodné. 31. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 CSP). 32. Súd prvej inštancie v ďalšom konaní správne postupoval, doplnil dokazovanie správnym smerom a jeho výsledky správne vyhodnotil po každej stránke a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP a presvedčivo odôvodnil. Preto odvolacie námietky ohľadom nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia považoval odvolací súd za nedôvodné. 33. Odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí konštatoval, že v súlade s ustálenou súdnou praxou štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkajú náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo na názor, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/91). Na toto nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov, podľa § 1 až § 4 zák. č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Na podporu týchto právnych záverov, ku ktorým sa dospelo vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. zotrvala súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z.z. Aj Ústavný súd vo svojom rozhodnutí zo 7. júla 2016 sp.zn. I. ÚS 320/2016 konštatoval, že „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania“, a ktorý k tomu v ďalšej časti svojho rozhodnutia dodal, že „pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca“. Od publikovania judikátu R 37/2014 sa rozhodovacia prax najvyššieho

súdu ustálila (nie je rozdielna) v tom, že vtedy, keď došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby (prejednávaný prípad), treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste a ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknuté a inom pozbavení osobnej slobody alebo zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu (§ 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). 34. Uznesením Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 1T 111/2014 zo dňa 6.11.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4Tos/135/2014 zo dňa 12.2.2015 bolo trestné stíhanie voči žalobcovi právoplatne zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. a/ a b/ Trestného poriadku. Z dôvodu, že trestné stíhanie voči žalobcovi bolo zastavené, je potrebné posudzovať už uznesenia o vznesení obvinenia ako nezákonný zásah štátu voči žalobcovi, pretože trestné stíhanie voči žalobcovi nemalo byť vôbec začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, ktoré bolo zastavené alebo došlo k oslobodeniu spod obžaloby, sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (I. ÚS 395/2016-26). Preto námietky žalovaného v tomto smere neboli dôvodné. Ohľadom argumentácie žalovaného ohľadom prieťahov pri vyšetrovaní, že dozorujúci prokurátor vykonal všetky zákonné kroky k tomu, aby prieťahom vyšetrovateľa zamedzil, súd prvej inštancie správne prihliadol na obdobia nečinnosti vyšetrovateľa a dátumy vydania jednotlivých opatrení/signalizácie smerujúcich k zamedzeniu ďalších prieťahov v konaní, pričom z uvedených listinných dôkazov vyplýva začiatok nečinnosti vyšetrovateľa už 09.11.2012, avšak prvé Opatrenie prokurátora bolo vydané až vo februári 2014, teda nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalovaného o absencii zodpovednosti prokurátora za vzniknuté prieťahy v konaní. Za preukázaný nesprávny úradný postup v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi sa všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou považuje aj nečinnosť, opomenutie v predpísanom postupe štátneho orgánu. Sám žalovaný v odvolaní uviedol, že po vyžiadaní si spisu, po vykonaní jeho previerky a rýchlosti konania vyšetrovateľa PZ, a teda hneď ako bola zistená nečinnosť, dozorujúci prokurátor vydal dňa 19.02.2014 pod sp.zn. 1Pv 948/11/1105- 28 v zmysle § 230 ods. 2 písm. a/ Tr. por. pokyn za účelom urýchlenia vyšetrovanej veci, a taktiež dňa zo dňa 07.03.2014 signalizoval nečinnosť vyšetrovateľ PZ priamym nadriadeným vyšetrovateľa PZ pod sp.zn. 1Pv 948/11/1105-29 a za účelom vykonania nápravy, prípadne disciplinárneho potrestania vyšetrovateľa PZ. V neposlednom rade dňa 07.03.2014 dozorový prokurátor vydal opatrenie prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-27, ktorý vyšetrovateľovi PZ odňal predmetnú vec a prikázal aby bola pridelená inému vyšetrovateľovi PZ. Žalovaný uviedol, že za prieťahy v trestnom konaní nenesie zodpovednosť, keďže v zmysle Trestného poriadku je vyšetrovateľ PZ samostatným konajúcim subjektom v rámci prípravného konania, ktorý má oprávnenia a povinnosti v rámci prípravného konania, a jeho povinnosťou v základe je konať v každej veci ex offo, čiže z jeho úradnej povinnosti. V rámci prípravného konania prokuratúra síce dozoruje zákonnosť prípravného konania, avšak nie je možné dĺžku vyšetrovania pričítať dozorujúcemu prokurátorovi, keďže aj predložené dôkazy priamo žalobcom - pokyn dozorujúceho prokurátora zo dňa 19.02.2014 pod sp.zn. 1Pv 948/11/1105-28, signalizácia prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-29 zo dňa 07.03.2014, ako aj opatrenie prokurátora sp.zn. 1Pv 948/11/1105-27 zo dňa 07.03.2014 preukazujú, že prokuratúra podnikla všetky zákonné kroky k tomu, aby k prieťahom vyšetrovateľa v konaní zamedzila. K týmto opatreniam zo strany žalovaného prostredníctvom dozorujúceho prokurátora však došlo aj podľa odvolacieho súdu oneskorene, keď voči žalobcovi bolo začaté trestné stíhanie uznesením Krajského dopravného inšpektorátu Č.:W.-XXX/ODNX-X.-XXXX zo dňa 24.12.2011 a vznesené obvinenie Uznesením OR PZ v Bratislave V Č.:C.-XXX/X-C.-X.-XXXX zo dňa 18.10.2012. 35. Čo sa týka miery, akou trestné stíhanie zasiahlo poškodenú osobu, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, spoločenskom, či inom prostredí, prípadne na zdraví poškodenej osoby. Pri priznávaní nároku nemajetkovej ujmy a jej výšky súd vezme do úvahy osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobcovi v súkromnom a spoločenskom uplatnení, povahu trestnej veci a celkovú dĺžku trestného konania. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného o nedostatočne odôvodnenom rozhodnutí, nakoľko sa

v ňom súd prvej inštancie po každej stránke nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy zaoberal a s jeho závermi sa odvolací súd stotožnil. Nemožno súhlasiť s jeho argumentáciou, že vykonaným dokazovaní, žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi zhoršením jeho psychického stavu a trestným stíhaním jeho osoby. Už samotné začatie stíhania, nielen jeho dĺžka, sú objektívne spôsobilé spôsobiť u fyzickej osoby psychickú traumu. Trestné stíhanie je vždy závažným zásahom do slobody jednotlivca a vyvoláva negatívny dopad na osobný, rodinný, spoločenský, pracovný život aj zdravie toho, koho sa trestné stíhanie týka. Každé trestné stíhanie je spôsobilé negatívne ovplyvniť spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného a je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy, osobitne v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné. Trestné stíhanie žalobcu negatívne ovplyvnilo už len tým, že prebehlo trestné stíhanie, opodstatnenosť a dôvodnosť ktorého napokon nebola preukázaná, a už len samotné trestné stíhanie je spôsobilé vyvolať u osoby vážnu traumu a pocity frustrácie. Nie je dôvodná odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nakoniec len konštatuje, že mal spoľahlivo preukázané skutočnosti z ktorých vyplýva, že v dôsledku trestného stíhania, neprimeranej dĺžky trestného konania vznikla žalobcovi v osobnej sfére života ujma, ktoré odôvodnenie nepovažoval žalovaný za dostatočné a presvedčivé. V tejto súvislosti tak považoval za nedôvodné aj odvolanie žalobcu. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalobcu o primeranosti sumy nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 Eur. Vychádzajúc zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, odvolací súd mal za to, že priznaná výška nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie vo výške 1 000 Eur je primeraná aj s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj s prihliadnutím na výšku náhrady škody, ktorá sa priznáva podľa vyššie citovaného zák. č. 274/2017 Z.z. Odvolací súd zastáva názor, že výška náhrady v sume 1000 Eur, ktorú žalobcovi priznal súd prvej inštancie je primeraná zásahu do práv žalobcu a okolnostiam, za ktorých k nemu došlo s prihliadnutím na všetky vyššie uvedené kritériá. Nie je tak dôvodná odvolacia námietka žalobcu, že spôsob, akým odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ohľadom priznanej výšky nároku na nemajetkovú ujmu, je nejasný a jeho úvahy nedostatočne zrejmé a že by si zhodnocoval výšku nemajetkovej ujmy spôsobom a v kategóriách, akým jeho nárok na nemajetkovú ujmu skúmal a vyhodnotil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že vykonaným dokazovaním nemal za naplnený predpoklad pre vyslovenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, odôvodňovaný žalobcom prejavom dôvery zamestnávateľa žalobcu, keďže ho naďalej zamestnával a za nezmenených platových podmienok. Žalobca v odvolaní okrem iného argumentoval, že vykonával pozíciu vodiča, na ktorú prácu bol zvyknutý a napĺňala ho, pre prebiehajúce trestné stíhanie, s ktorým súviselo zadržanie jeho vodičského preukazu sa nemohol ďalej živiť ako vodič a bál sa, že už nikdy nebude môcť pracovať ako vodič a novú prácu si ako osoba so záznamom v registri trestov nenájde, a ak vôbec tak s ťažkosťami a v neposlednom rade tým finančne utrpí aj jeho rodina. Odvolací súd k tomu dodáva, že nejde o príčinnú súvislosť s vedením trestného konania, ale s dopravnou nehodou, pri ktorej bol žalobcovi zadržaný vodičský preukaz. V konaní nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi zhoršením zdravotného stavu žalobcu s jeho trestným stíhaním. Na základe vykonaného dokazovania nebol tiež preukázaný taký zásah do súkromného života/ rodinného života žalobcu, ktorý by napĺňal predpoklad pre priznanie nemajetkovej ujmy. Pokiaľ však žalobca v konaní dôvodil vznikom nemajetkovej ujmy zásahom do jeho osobnej integrity (česť, dôstojnosť), ako i do psychického stavu, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o preukázaní nielen nezákonného rozhodnutia, ale i nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v zbytočných prieťahoch v trestnom konaní, v dôsledku čoho žalobcovi nepochybne vznikla ujma v osobnej sfére jeho života (najmä čo do psychického stavu a zníženia dôstojnosti žalobcu). Tiež sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o primeranosti priznanej nemajetkovej ujmy žalobcovi, pri nepreukázaní ujmy vo sfére rodinnej, spoločenskej, pracovnej, či zhoršení zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním, odôvodňujúcej priznanie vyššej nemajetkovej ujmy ako vo výške 1000 Eur, priznanej súdom prvej inštancie. V ostatnom odvolací súd odkazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým s plne stotožnil (§ 387 ods. 2 CSP). 36. V časti týkajúcej sa náhrady trov (predchádzajúceho) odvolacieho konania (III. výrok) napadnutého rozsudku súd prvej inštancie postupoval v zmysle ust. § 396 ods. 3 CSP a správne v zmysle § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na ich náhradu procesne úspešnému žalobcovi v časti týkajúcej sa náhrady majetkovej škody, keď odvolací súd napriek odvolaniu žalovaného čo do priznanej sumy náhrady majetkovej škody rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Pokiaľ žalobca namietal nepriznanie mu nároku na náhradu trov prvoinštančného konania v predmetnom konaní o náhradu nemajetkovej ujmy (IV. výrok), dôvodiac tým, že žalovaný ako neúspešná strana sa súdnemu konaniu, a tým aj zákonnej povinnosti hradiť trovy konania v prípade svojho neúspechu mohol vyhnúť, ak by reagoval kladne na

žiadosť o predbežné prerokovanie nároku žalobcu zo dňa 01.08.2016, nemožno so žalobcom súhlasiť, nakoľko žalobcovi bol priznaný v ním uplatňovanej výške len nárok na náhradu majetkovej škody, avšak z ním uplatneného nároku mu bol z ním uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznaný nárok na nemajetkovú ujmu len vo výške 1 000 Eur. A aj keď možno prisvedčiť žalobcovi, že priznanie plnenia nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu, v danom prípade nebola v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu preukázaná tak závažná ujma, a v príčinnej súvislosti s jeho trestným stíhaním, teda ako ním uplatňovaný základ nároku pre priznanie nemajetkovej ujmy v oblasti rodinnej, pracovnej, a zhoršenom zdravotnom stave, aj keď si v nich samostatne nevyčíslil nemajetkovú ujmu samostatne, avšak nemožno hovoriť o jeho plnom úspechu v ním uplatňovanom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, čo súd prvej inštancie aj odôvodnil. V tomto prípade nevidel odvolací súd ani odklon od ustálenej rozhodovacej praxe. 37. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v vo vyhovujúcej, zamietajúcej časti, ako aj v časti trov konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 38. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a a § 255 ods.2 CSP a žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko v odvolacom konaní mali čiastočný úspech. 39. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) v zmysle § 428 CSP.