Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Co/91/2024 1117206707 25. 09. 2024 JUDr. Mariana Harvancová ECLI:SK:KSBA:2024:1117206707.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXXXX D., C. E. F.X, adresa na doručovanie: G. F.XX, XXX XX H., F. I., proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska ul. 71, 813 11 Bratislava, o návrhu na prerušenie konania, o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 39 000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 10.06.2024, č.k. B1-10C/16/2017-421, takto rozhodol: I. Odvolanie žalobcu proti výroku I. rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odmieta. II. Vo zvyšnej napadnutej časti sa rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. III. Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie návrh žalobcu na prerušenie konania vedeného Mestským súdom Bratislava IV pod sp. zn. B1-10C/16/2017 do právoplatného skončenia konania vedeného Ústavným súdom Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu prijatej na konanie pod sp.zn. RVP 981/23 zamietol (výrok I.), žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok II.) a žalovanej vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok III.) 2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 3 ods.1, 2, § 9 ods. 1,2,4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1,2,3,4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon č. 514/2003 Z.z.“). Vo vzťahu k návrhu žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného Ústavným súdom Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu prijatej na konanie pod sp.zn. RVP 981/23 uviedol, že keďže žalobca vymedzil predmet konania tak, že si uplatňuje nároky na priznanie nemajetkovej ujmy v skúmaných konaniach vedených Krajským súdom Košice vo vzťahu k obdobiu rokov 2007 až 2015, ďalšie prieťahy v skúmaných súdnych konaniach vedených Krajským súdom Košice novou ústavnou sťažnosťou nesúvisia s predmetom konania. Pri posudzovaní žaloby žalobcu súd prvej inštancie poukázal na to, že pri skúmaní prieťahov v dotknutých konaniach je potrebné vychádzať výhradne z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy v namietaných konaniach podanej stranou sporu, ktorá bola vyhodnotená predsedom dotknutého súdu a z výsledkov prejednania ústavnej sťažnosti Ústavným súdom SR, podanej stranou sporu v namietaných konaniach vedených súdom, v ktorých podľa stany sporu, dochádza k nedôvodným prieťahom, resp. z rozhodnutí vydaných subjektmi definovaných v §9 ods.2 zákona č. 514/2003Z.z. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania (pripojením navrhnutých spisov, resp. výsluchom navrhnutých svedkov), zamietol.
Poukázal na nález Ústavného súdu č.k. II.ÚS 593/2012-161 zo dňa 10.12.2013, v ktorom ústavný súd konštatoval porušenie základného práva žalobcu v procesnom postavení sťažovateľa v konaniach vedených Krajským súdom v Košiciach sp. zn. 4Cb/1/2008 a sp. zn. 3Cb/4/2008, na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 ústavy a práva podľa článku 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného vyvodil, že žalovanej by vznikla povinnosť nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu za konštatované prieťahy v skúmaných konaniach Ústavným súdom SR v uvedenom náleze, avšak len za vymedzené obdobie do vydania nálezu Ústavným súdom, t.j. do 10.12.2013. Poukázal na to, že žalobca v konaní nepreukázal rozhodné skutočnosti, na základe ktorých by súd žalobcovi mohol priznať ním uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom tak v konaní o ústavnej sťažnosti ako aj v prejednávanej veci nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatňoval na základe totožných skutkových tvrdení. Upriamil pozornosť na to, že Ústavný súd SR zohľadniac všetky okolnosti prípadu žalobcovi za obe skúmané konania priznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 500 eur, čo súd považoval za primerané. Z obsahu pripojených sťažnostných spisov Spr. 240/2014, Spr. 265/2015 mal súd za preukázané, že sťažnosti žalobcu na prieťahy v súdnom konaní sp. zn. 4Cb/1/2008 a sp. zn. 3Cb/4/2008 vedených Krajským súdom v Košiciach boli predsedom Krajského súdu v Košiciach vyhodnotené ako nedôvodné. Po vydaní nálezu Ústavného súdu SR dňa 10.12.2013 neboli v rámci vybavenia sťažností podaných žalobcom predsedovi Krajského súdu v Košiciach v rokoch 2014-2015, konštatované ďalšie prieťahy v skúmaných konaniach. Mal tak za to, že nálezom, ktorý vydal Ústavný súd Slovenskej republiky pod č.k. II.ÚS 593/2012 - 161 dňa 10. decembra 2013 boli kompenzované všetky nároky žalobcu vo vzťahu k skúmaným prieťahom v konaniach vedených Krajským súdom Košice pod sp. zn. 4Cb/1/2008 a sp. zn. 3Cb/4/2008 a za ďalšie obdobie vymedzené žalobcom v žalobe neboli žiadnym oprávneným subjektom v skúmaných konaniach konštatované zbytočné prieťahy v zmysle citovaného ustanovenia §9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Keďže žalobca v konaní po vydaní nálezu Ústavným súdom SR č.k. II. ÚS 593/2012-161 nepreukázal nesprávny úradný postup Krajského súdu v Košiciach v namietaných konaniach, nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu v namietaných konaniach, súd prvej inštancie vyvodil, že žalobca nepreukázal splnenie dvoch z troch podmienok vzniku zodpovednosti žalovanej vo vzťahu k uplatnenému nároku, preto nárok žalobcu vyhodnotil ako nedôvodný. Z uvedeného dôvodu bolo nadbytočným skúmať žalobcom uplatnenú nemajetkovú ujmu, ktorej náhrady sa žalobca voči žalovanej domáhal. 3. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods.1, § 262 ods.1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „ CSP“) tak, že úspešnej žalovanej nepriznal vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že žalovanej trovy konania v súvislosti s vedením konania nevznikli. 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne, neúplné, nepreskúmateľné, nebol zistený skutkový stav veci a rozhodnutie je nesprávne aj po právnej stránke. Nesprávnosť a neúplnosť napadnutého rozhodnutia spočíva v tom, že si súdu neobjasnil o akom období prieťahov rozhoduje. Súd uviedol, že rozhoduje o období roku 2007 do 2017, pričom opomenul, že v žiadosti o odškodnenie z 11.03.2007 požaduje odškodnenie za dobu prieťahov od 16.02.2007 do 11.03.2017, teda za dobu 2007-2017. Súd prvej inštancie nerozhodoval o dobe prieťahov 2015-2017, čím je založená neúplnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne označil vec vedenú súdom ohľadne prieťahov vo veci KS Košice sp.zn. 4Cb1/2008, keď správne mal uviesť konanie Pvp 1918/23 zahájené ústavnou sťažnosťou z 31.07.2023. Ústavný súd sťažnosť ohľadne niekoľkoročných prieťahov vo veci 4Cb1/2008 prijal na ďalšie konanie dňa 07.12.2023 nálezom II.ÚS 625/2023-56. Mal tak za to, že súd prvej inštancie pochybil, keď konanie neprerušil a nevyčkal na ďalší nález ústavného súdu, čo odôvodňuje potrebu rozhodnutie súdu prvej ištancie zrušiť. Za ďalšiu vadu namietaného rozhodnutia považoval skutočnosť, že ani k 10.06.2024 Krajský súd v Košiciach nesplnil svoju povinnosť a nevydal rozhodnutie. Pokiaľ nebolo vo veci 4Cb1/2008 rozhodnuté k 11.03.2017 ani k 10.06.2024 tak logicky prieťahy konštatované ústavným súdom trvali aj v dobe od 10.12.2013 do 10.06.2024, trvali aj v dobe od 10.12.2013 do 11.03.2017, o ktorej súd prvej inštancie ani nerozhodol. Mal tak za to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je neúplné, pretože sa súd prvej inštancie nezaoberal relevanciou nevydaných rozhodnutí, ktoré sú kľúčom k tomu, či vec 4Cb/1/2008 je vedená ústavne súladným spôsobom. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.
6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Z obsahu podaného odvolanie vyplýva, že ním odvolateľ napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu, tak vo výroku, ktorým súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol (výrok I. ) ako i vo výroku ktorým súd žalobu žalobcu zamietol ( výrok II.) a závislom výroku o trovách konania ( výrok III.). 7. Podľa § 355 ods. 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa. 8. Podľa § 386 písm. c) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné 9. Ust. § 357 CSP pripúšťa odvolanie len proti rozhodnutiu (uzneseniu), ktorým súd prvej inštancie rozhodol o prerušení konania podľa ust. § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 CSP, teda nie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, ktorým bol návrh na prerušenie konania podľa ust. § 164 CSP zamietnutý. Keďže súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a uvedené ustanovenie striktne uvádza, že je možné odvolanie podať iba proti uzneseniu o prerušení konania podľa § 164 CSP, z uvedeného a contrario vyplýva, že proti zamietavému uzneseniu o návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 164 CSP odvolanie nie je prípustné. Na rozhodnutí odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania žalobcu v tejto časti nemení nič ani skutočnosť, že súd prvej inštancie poučil strany, že je možné podať odvolanie aj proti tomuto výroku napadnutého rozsudku. Ani táto skutočnosť totiž nezakladá procesnú legitimáciu žalobcu na uplatnenia odvolania proti výroku I. napadnutého rozsudku, keďže prípustnosť odvolania je ex lege vylúčená. CSP v ust. § 362 ods. 3 poskytuje stranám (účastníkom) ochranu iba v prípade nesprávneho poučenia o neprípustnosti odvolania, ktorá spočíva v tom, že odvolateľ je oprávnený podať odvolanie v zákonom predĺženej trojmesačnej lehote plynúcej od doručenia odvolaním napadnuteľného rozhodnutia, čo však nie je situácia, ktorá vznikla v danom prípade. V súdenom spore teda nezaložil súd prvej inštancie možnosť podania odvolania nesprávnym poučením proti rozhodnutiu (výroku I. napadnutého rozsudku), proti ktorému je možnosť podania odvolania ex lege vylúčená. 10. Na základe uvedeného odvolací súd odvolanie žalobcu proti výroku I. rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa § 386 písm. c) CSP, odmietol. 11. Následne odvolací súd pristúpil k preskúmaniu dôvodnosti odvolania žalobcu proti výroku II. rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu zamietol. Ako prvoradé, v súvislosti s opravným prostriedkom podaným odvolateľom, odvolací súd upozorňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. 12. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), sa v rámci odvolacieho prieskumu môže zaoberať a zaoberal sa iba tými odvolacími dôvodmi a ich obsahovým vymedzením, ktoré žalobca výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní; pri viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie, nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje procesné práva aj v odvolacom konaní. 13. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. 14. V danej veci odvolateľ v odvolaní namietal ( odôvodnil a vymedzil odvolací dôvod) iba tým, že súd prvej inštancie si neujasnil o akom období prieťahov rozhoduje a tým, že súd prvej inštancie nezohľadnil skutočnosť, že Krajský súd v Košiciach vo veci vedenej pod sp.zn. 4Cb 1/2008 napriek vydanému nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. 593/2012-161 zo dňa 10.12.2013, vo veci nerozhodol. Pokiaľ odvolateľ v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí opomenul vysporiadať s obdobím od roku 2015 do roku 2017, odvolací súd poukazuje na odsek 3 a 4 bodu 20 napadnutého rozhodnutia, v ktorom súd prvej inštancie konštatoval, že ani po vydaní nálezu Ústavného súdu SR neboli v rozhodnom období v žalobe špecifikovanom, konštatované prieťahy v skúmaných konaniach. Rozhodným obdobím v žalobe špecifikovaným je obdobie rokov 2007-2017, tak ako to vyplýva i z bodu 1 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. I keď súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia v bode 20 nesprávne uviedol, že žalobca v ďalšom období od 10.decembra 2013 po rok 2015 (správne malo byť uvedené ... „ po rok 2017“, pozn. odvolacieho súdu) nepreukázal, že by bolo vydané rozhodnutie podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., uvedený záver je plne aplikovateľný aj na obdobie rokov 2015-2017. Napriek nespornej skutočnosti, že nález ústavného súdu, ktorým boli konštatované prieťahy v konaniach vedených na Krajskom súde v Košiciach sp.zn. 4Cb/1/2008 a sp.zn. 3Cb/4/2008, bol vydaný už dňa 10.12.2013, žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie od podania žaloby (dňa 21.03.2017) do rozhodnutia vo veci samej, napriek námietkam žalovanej, že nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu po vydaní nálezu Ústavného súdu SR (obdobie po 10.12.2013), nepreukázal, že by podal sťažnosti na prieťahy v konaní ( predchádzajúce sťažnosti zo dňa 06.03.2015 a zo dňa 09.03.2015 boli vyhodnotené ako nedôvodné), príp. predložil právoplatné rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým by Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vzhliadnuc k uvedenému závery súdu prvej inštancie, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie po vydaní nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 593/2012-161 zo dňa 10.12.2013, nepreukázal naplnenie podmienok uvedených v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., možno považovať za správne vo vzťahu k celému rozhodnému obdobia, t.j. k obdobiu rokov 2015-2017. Preto i keď súd prvej inštancie čiastočne nesprávne v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že posudzovaným obdobím je obdobie rokov 2007 až 2015, jeho závery o nepreukázaní existencie nesprávneho úradného postupu, možno považovať za vecne správne i vo vzťahu k obdobiu rokov 2015 – 2017. 15. Vo vzťahu k námietkam odvolateľa, že súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, či vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach sp.zn. 4Cb 1/2008 bolo do 10.06.2024 rozhodnuté, odvolací súd v zájme dôsledného vysporiadania sa k odvolacou argumentáciou odvolateľa dopĺňa, že mu je z rozhodovacej činnosti známe, že : a) Krajský súd v Košiciacho vo veci vedenej pod sp.zn. 4Cb 1/2008 rozhodol dňa 15.08.2018, ktorým zamietol návrh žalobcu na vstup ďalších žalobcov do konania a výrokom II. uznesenia zastavil konanie o zaplatenie úrokov z omeškania do zaplatenia. b) Na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Cb/1/2008-1219 zo dňa 15.08.2018, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že uznesením č. k. 2Obo/6/2020-1404 z 30. júna 2020 uznesenie Krajského súdu v Košiciach potvrdil. c) Proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Obo/6/2020-1404 z 30. júna 2020 podal žalobca dovolanie, o ktorom Najvyšší súd SR rozhodol dňa 27.05.2021 sp,zn. 1ObdoV/10/2020 tak, že Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Obo/6/2020-1404 z 30. júna 2020 vo výroku potvrdzujúcom výrok II. uznesenia Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Cb/1/2008-1219 z 15. augusta 2018 o zastavení konania a uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Cb/1/2008-1219 z 15. augusta 2018 vo výroku II. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Krajskému súdu v Košiciach. d) Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 21.06.2022, č. k. 4Cb/1/2008-1867, I. výrokom návrh žalobcu na prerušenie konania do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu vedenej pod č. k. Rvp 1394/2022, zamietol, II. výrokom žalobu v časti o zaplatenie 0,5% úroku z omeškania denne z čiastky 14 763,65 eur (444 770,- Sk) od 11. novembra 1995 do 10. novembra 2007 a v časti o zaplatenie 0,5% úroku z omeškania denne z čiastky 14 763,65 eur (444 770,- Sk) od 11. novembra 2007 do 10. novembra 2013 vylúčil na samostatné konanie, III. výrokom v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol a výrokom IV. žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. e) Na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 21. júna 2022 č. k. 4Cb/1/2008-1867, Najvyšší súd SR rozhodnutím zo dňa 26.04.2023 sp.zn. 2Obo/9/2022 rozhodol tak, že odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 21. júna 2022, č. k. 4Cb/1/2008-1867 v časti výroku I. a II. odmietol a rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 21. júna 2022, č. k. 4Cb/1/2008-1867 v časti výroku III. a IV. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. f) Dňa 22. augusta 2023 bola Krajskému súdu v Košiciach doručená žaloba žalobcu na obnovu konania, smerujúca proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. júna 2008, sp. zn. 1ObdoV/21/2008 (ktorou sa žalobca domáhal, aby súd odložil právoplatnosť a vykonateľnosť napadnutého rozsudku a povolil obnovu konania. Krajský súd v Košiciach prvou výrokovou vetou uznesenia z 24. októbra 2023, č. k. 4Ncb/11/2023-124 odmietol žalobu na obnovu konania proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 6. júna 2008, sp. zn. 1ObdoV/21/2008 a druhou výrokovou vetou uznesenia zamietol návrh žalobcu na odloženie právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 6. júna 2008, sp. zn. 1ObdoV/21/2008. g) Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30.04.2024 sp.zn. 1Obo/1/2024 o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 24. októbra 2023, č. k. 4Ncb/11/2023-124, rozhodol tak, že potvrdil uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 24. októbra 2023, č. k. 4Ncb/11/2023-124 vo výroku o odmietnutí žaloby na obnovu konania a odmietol odvolanie proti výroku o zamietnutí návrhu na odloženie právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 6. júna 2008, sp. zn. 1ObdoV/21/2008. h) Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 04.10.2023, č.k. 4Cb/1/2008-2412, prerušil konanie do právoplatného skončenia konania o žalobe na obnovu konania vedeného Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 4Ncb/11/2023 i) Na odvolanie žalobcu a žalovanej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo dňa 4. októbra 2023, č. k. 4Cb/1/2008-2412, Najvyšší súd SR rozhodol uznesením zo dňa 22.05.2024, sp.zn. 2Obo/1/2024 tak, že odvolanie žalobcu odmietol a uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Cb/1/2008-2412 zo dňa 4. októbra 2023 potvrdil. 16. Pokiaľ žalobca argumentoval tým, že prieťahy v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. 4Cb/1/2008 trvajú aj po rozhodnutí Ústavného súdu SR ( nález sp.zn. II.593/12 zo dňa 10.12.2013), nutno zdôrazniť, že súd pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní môže vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd prvej inštancie tak správne konštatoval, že žalobca po vydaní nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II.593/12 zo dňa 10.12.2013, nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu konštatovaním konkrétnych prieťahov v súdnom konaní subjektom na to oprávneným v zmysle ust. § 9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z.. 17. Odvolací súd vychádzal aj zo záverov uvedených v uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 383/2015 zo dňa 23.06.2015, podľa ktorých:„Z ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. jednoznačne vyplýva, že jednou z podmienok priznania nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zbytočných prieťahoch je konštatovanie prieťahov konaní niektorým zo subjektov uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Konajúce súdy preto nepochybili, ak zamietli návrh sťažovateľky z dôvodu, že táto objektívne nepreukázala prieťahy v označených konaniach podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., a svoje tvrdenia opierala len o svoj subjektívny názor.“ 18. V uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 710/2016 zo dňa 23.11.2016 ústavný súd sa zaoberal aj účinnosťou sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní podanej predsedovi príslušného súdu, pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní, na základe ktorej v zmysle § 64 zák. č. 757/2004 Z.z o súdoch dôjde nielen k zisteniu, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní, ale aj k prešetreniu všetkých skutočností a v prípade zistenia, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí orgán poverený vybavením
sťažnosti aj vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov. V uvedenej veci ústavný súd konštatoval, „že samotný sťažovateľ nielenže nevyužil možnosť podania sťažnosti na prieťahy v konaní priamo okresnému súdu, ale rovnako sa o konanie (v rámci ktorého vystupoval ako žalovaný, pozn.) nijako „ nestaral“, svojou vlastnou pasivitou neprispel k odstráneniu ním tvrdenej nečinnosti okresného súdu a sám bol vo veci nečinný až do momentu kým mu zo strany okresného súdu nebolo doručené uznesenie, ktorým mu okresný súd uložil v lehote 15 dní písomne vyjadriť sa k podanej žalobe žalobcu s poukazom na ust. § 167 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok.“. 19. I napriek nespornej skutočnosti, že Ústavný súd SR II. ÚS 593/2012-161 nálezom zo dňa 10.12.2013 konštatoval, že sa porušilo právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb 1/2008 (predtým pod sp. zn. 18 Rob 1357/96) a sp.zn. 3Cb/4/2008 ( predtým sp.zn. 17Rob/1361/96), odvolateľ v podanom odvolaní nenapadol závery súdu prvej inštancie, že v konaní nepreukázal také rozhodné skutočnosti, na základ ktorých by mu bolo možné priznať ním uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Nakoľko žalobca nenamietal, že by v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal svoje tvrdenia o tom, že namietané prieťahy mu mali spôsobiť stres, druhotnú platobnú neschopnosť a zhoršenie zdravotného stavu, za tohto stavu odvolací súd (viazaný odvolacími dôvodmi) ani nemohol preskúmať správnosť týchto záverov. Odvolací súd teda vychádzal z toho, že žalobca v konaní skutočne nepreukázal negatívne dopady nesprávneho úradného postupu v jeho osobnostnej sfére, ktoré mu mali byť spôsobené prieťahmi v konaní (teda nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy z hľadiska kritérií vymedzených v § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z.), majúc za to, že ani v prípade existencie nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v súdnom konaní nemožno poškodenému „bez ďalšieho“ priznať nemajetkovú ujmu tzv. paušálnym spôsobom (v paušálnej výške). 20. Samotný nesprávny úradný postup v podobe existencie prieťahov v súdnom konaní neumožňuje (bez preukázania reálnych dopadov podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.) priznať nemajetkovú ujmu v paušálnej výške (t. j. paušálnu sumu za každý rok prieťahov), keďže žalobca žiadne negatívne dopady v osobnostnej sfére, ktoré by mu vznikli týmto nesprávnym úradným postupom nepreukázal. Nebolo rozhodujúcim, že ústavný súd v náleze konštatoval..“ že celkové trvanie tohto konania, najmä od 16. februára 2007, keď odporca podal návrh na zrušenie platobného rozkazu č. k. 18 Rob 1357/96-22 vydaného 1. júla 1997 z dôvodu, že mu toto rozhodnutie nebolo doručené do vlastných rúk, teda trvanie tohto konania už viac ako 6 rokov je už samo osebe neprimerané. Ďalej možno konštatovať, že krajský súd bol v predmetnej veci nečinný aj od 21. septembra 2010 do 10. januára 2011 (štyri mesiace) a neefektívne činný (napr. v období od 22. marca 2007 do 11. septembra 2007), rozhodujúcim bolo to, či bolo možné žalobcovi za tento nesprávny úradný postup (v podobe prieťahov v konaní, bez ohľadu na ich trvanie) priznať nemajetkovú ujmu v paušálnej výške (t.j. bez potreby preukazovania skutočných negatívnych dopadov v jeho osobnostnej sfére, a teda bez preukázania splnenia kritérií podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.). Odvolací súd je toho názoru, že nemajetkovú ujmu za nesprávny úradný postup v podobe zbytočných prieťahov v súdnom konaní nemožno podľa zákona č. 514/2003 Z. z. odškodňovať paušálne, ale je potrebné v takomto konaní riadne preukázať negatívne dopady tohto nesprávneho úradného postupu podľa kritérií uvedených v § 17 ods. 3 cit. zákona ako aj ich príčinnú súvislosť s týmto nesprávnym úradným postupom (čo však žalobca v konaní nepreukázal a závery súdu prvej inštancie v tomto smere v podanom odvolaní ani nenapadol). 21. Odvolací súd upriamuje pozornosť na sporový charakter konania o nároku podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a dôkazné bremeno nesené stranami sporu (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 285/2018). Pre prejednávanú vec sú, z pohľadu odvolacieho súdu, relevantné závery tohto uznesenia, v ktorých je uvedené, že „...nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo...zbytočné prieťahy v konaní poškodeného nepochybne znamenajú samé o sebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy.... je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, hodnoverne preukázal....nesprávny úradný postup nemožno považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky prináležal nárok na peňažnú
náhradu nemajetkovej ujmy....žalobca...nepreukázal vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vzniknúť a jeho všeobecné tvrdenia v tomto smere zostali v konaní dôkazne nepodložené... žalobca v tomto smere nenavrhol žiadne dokazovanie poukazovaním na to, že vznik takejto ujmy sa v prípade porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote prezumuje, náležite nepreukázal existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov.....“ (k tomu pozri napr. i uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/6/2022). V porovnateľnom konaní sp. zn. 3Cdo/7/2017 o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy najvyšší súd poukázal na závery ESĽP, ktorý vo svojich rozhodnutiach judikoval, že náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. J. C. v. Spojené kráľovstvo) a konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo). 22. Súd prvej inštancie tak rozhodol vo veci vecne správne, keď žalobu zamietol (aj) z dôvodu, že žalobca v konaní nepreukázal také negatívne dopady označeného nesprávneho úradného postupu Krajského súdu v Košiciach vo veciach vedených pod sp.zn. 4Cb 1/2008 a sp.zn. 3Cb/4/2008, ktoré by umožňovali priznanie nemajetkovej ujmy v žalovanej výške, keďže nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť iba zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, a teda sa pri svojom rozhodovaní neodklonil od ustálenej praxe dovolacieho súdu, práve naopak v plnom rozsahu ju rešpektoval. 23. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej napadnutej časti ( vo výroku II. a závislom výroku III. o trovách konania) ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, potvrdil. 24. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej, úspešnej v odvolacom konaní, ich náhradu nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli. 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).