Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Cob/98/2023 1120201708 11. 09. 2024 JUDr. Lea Gubová ECLI:SK:KSBA:2024:1120201708.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ley Gubovej a členov senátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Marty Šašinkovej, v právnej veci žalobkyne GEROX, spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, Pražská 8, Košice, IČO: 31 715 427, proti žalovanej Československá obchodná banka, a.s., Žižkova 11, Bratislava, IČO: 36 854 140, za účasti intervenienta na strane žalovanej EOS KSI Slovensko, s.r.o., Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, práv. zast. Remedium Legal, s.r.o., Prievozská 2, Bratislava, IČO: 53 255 739, o určenie neplatnosti právneho úkonu a o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 28Cb/10/2020 zo dňa 11.11.2022 jednohlasne, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 28Cb/10/2020 zo dňa 11.11.2022 v napadnutom výroku III., IV. a V. p o t v r d z u j e . II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. III. Intervenientovi na strane žalovaného priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom návrh žalobkyne (ďalej aj „ žalobca“) na spojenie vecí zamietol, druhým výrokom zmenu žaloby navrhnutú žalobkyňou podaním z 5.11.2022 nepripustil, tretím výrokom žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol, štvrtým výrokom žalovanej (ďalej aj „žalovaný“) nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni nepriznal a piatym výrokom uložil žalobkyni povinnosť nahradiť intervenientovi na strane žalovanej trovy konania v rozsahu 100 %. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 16.1.2020 domáhala, aby súd vyhlásil zmluvu o kontokorentnom úvere č. 002348589S zo dňa 31.1.2007 uzavretú medzi žalobkyňou a Československá obchodní banka, a.s., Identifikační číslo: 00001350 vo veci jej organizačnej zložky Československá obchodní banka, a.s., pobočka zahraničnej banky v SR, IČO: 30 805 066, za neplatnú. Tvrdila, že žalovaná sa domáha plnenia zo zmluvy, ktorá je 10 rokov neplatná, pričom žalobkyňa už vyše 10 rokov nie je schopná plniť si svoje povinnosti zo zmluvy. Žiadala zaúčtovať všetky úhrady ako čiastočné plnenia na istinu. Čiastočné plnenia presiahli hodnotu požičanej sumy a ku dňu podania žaloby žalobkyňa nedlhuje žalovanej ani cent. Namietala aj premlčanie nároku žalovanej, pretože tá bola 15.1.2015 vymazaná z obchodného registra. Žalovaná vo svojej procesnej obrane poukázala na okolnosť, že prevzala práva a povinnosti Československá obchodní banka, a.s., pobočka zahraničnej banky v SR, ktoré vznikli do 31.12.2007. Nie sú preto pravdivé tvrdenia žalobkyne, že došlo k zániku veriteľa a nedôvodná je aj vznesená námietka premlčania. Doplnila, že na základe žiadosti žalobkyne bol uzavretý 29.1.2009 dodatok č. 1 k úverovej zmluve, v zmysle ktorého došlo k
zmene výšky úverového limitu na 82.000,- EUR. Tvrdila, že žalobkyňa kontokorentný úver dlhodobo využívala, pričom v prípade porušenia povinností zo strany žalobkyne, žalovaná nemá povinnosť ukončiť úverový vzťah. Upriamila pozornosť na to, že žalobkyňa si neplnila povinnosti z úverovej zmluvy, a preto žalovaná pristúpila k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru. Nárok je zabezpečený zmenkou vystavenou žalobkyňou. V zmysle dohody o vyplňovacom zmenkovom práve žalovaná doplnila zmenku o dátum splatnosti a sumu a tento nárok (zaplatenie 99.700,71 EUR s príslušenstvom) si uplatnila žalobou na Okresnom súde Košice I (konanie je vedené pod sp. zn. 29CbZm/2/2020). Podaním zo dňa 2.3.2022 oznámil intervenient na strane žalovanej vstup do konania. Namietol neprípustnosť žaloby žalobkyne, pretože neexistuje osobitný predpis, z ktorého vyplýva možnosť podať predmetnú žalobu. Žalobkyňa nemá ani naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 29CbZm/2/2020 prebieha konanie o plnenie, v ktorom sa prejudiciálne vyrieši platnosť zmluvy. 3. Súd prvej inštancie mal za to, že medzi stranami sporu je sporné, či je žaloba žalobkyne v zmysle § 137 C.s.p. prípustná. Vyriešenie tejto otázky je preto v spore prvoradé, pretože v prípade neprípustnosti žaloby žalobkyne je nadbytočné sa zaoberať (ne)platnosťou zmluvy o kontokorentnom úvere č. 002348589S zo dňa 31.1.2007 a dodatkom zmluvy č. 1 zo dňa 29.1.2009. Súd uviedol, že žalobkyňa žiadala spojiť vec vedenú tunajším súdom pod sp. zn. 28Cb/10/2020 a vec vedenú Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 29CbZm/2/2020 do jedného konania. Predmetom spojenia môžu byť veci, ktoré začali pred tým istým súdom, pričom spojenie konaní prebiehajúcich pred odlišnými súdmi tej istej inštancie neprichádza do úvahy. Výnimku predstavuje prikázanie jednej veci na konajúci súd, čo nie je tento prípad. Okrem toho Okresný súd Bratislava I nemôže spojiť na konanie vec vedenú Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 29CbZm/2/2020, pretože v danom spore ide o plnenie zo zmenky, t.j. je daná kauzálna príslušnosť Okresného súdu Košice I. Okresný súd Bratislava I nie je príslušným súdom v zmenkových sporoch, a preto návrh žalobkyne na spojenie vecí zamietol (výrok I.). Podaním zo dňa 5.11.2022 žalobkyňa súdu uviedla, že žiada rozhodnúť o aktuálnom právnom stave, kde súd určí rozsudkom, že tu právo zo zmluvy o kontokorentnom úvere a dodatku k zmluve je alebo nie je, ku dňu vyhlásenia rozsudku. Jediným špecifikovaným právom, ktoré žalobkyňa špecifikovala, je právo žalovanej na uplatnenie si zmenky. Obsahovo preto ide o zmenu žaloby, ktorú ale súd nepripustil, pretože by na konanie nebol kauzálne príslušný (výrok II.). Ďalej mal súd za to, že v prípade určovacích žalôb, ak súd rozhoduje o zamietnutí žaloby z procesných dôvodov, nie je povinnosťou súdu uviesť, z ktorých dôkazov vychádza a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadi. V rozhodovanom spore išlo pritom o taký prípad, z uvedeného dôvodu súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuvádzal, z akých dôkazov pri svojom rozhodovaní vychádzal a ani akými dôkazmi sa pri hodnotení dôkazov riadil, keďže by to bolo nadbytočné. Nadbytočné by bolo (z dôvodu neprípustnosti žaloby) aj vykonanie dokazovania vyžiadaním vkladových a výberových lístkov od žalovanej, a preto súd tento návrh na vykonanie dokazovania zamietol. Na pojednávaní súd žalobkyni uviedol dôvody, pre ktoré je irelevantné žiadať vkladové a výberové lístky od žalovanej. 4. Súd prvej inštancie uviedol, že vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenej žalobe o určenie neplatnosti právneho úkonu (aj napriek námietkam žalobkyne je žaloba o vyhlásenie zmluvy o kontokorentnom úvere č. 002348589S z 31.1.2007 a dodatku zmluvy č. 1 z 29.1.2009 za neplatné žalobou o určenie neplatnosti právneho úkonu, t.j. medzi týmito žalobami je znamienko =) súd poukázal na to, že právna úprava obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku do značnej miery zmenila náhľad na určovacie žaloby v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou v § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a aplikácia doktrinálnych, ale aj judikatórnych záverov je v prípade určovacích žalôb podaných po 1.7.2016, t.j. za účinnosti Civilného sporového poriadku, do značnej miery limitovaná, ak nie až úplne vylúčená. V rozhodovanom spore bola určovacia žaloba podaná na súd dňa 16.1.2020, t.j. za účinnosti Civilného sporového poriadku, a preto bolo nevyhnuté posúdiť, či sa jedná o určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) alebo písm. d) C.s.p. Zohľadňujúc doktrinálne ako aj judikatórne závery súd konštatoval, že žaloba žalobkyne o vyhlásenie zmluvy o kontokorentnom úvere za neplatnú, nie je žalobou podľa § 137 písm. c) C.s.p., keďže sa ňou žalobkyňa nedomáha určenia, či v danej veci právo je alebo nie je, ako to v prípade žaloby podľa § 137 písm. c) C.s.p. vyžaduje zákon. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že z celej argumentácie žalobkyne v žalobe a na pojednávaní vyplývalo, že sa domáha výlučne určenia neplatnosti právneho úkonu, a nie určenia existencie alebo neexistencie práva (zmenu žaloby súd na pojednávaní konanom dňa 11.11.2022 nepripustil). Predmetná skutočnosť je významná aj v tom smere, že nie je možné nájsť akýkoľvek rozpor v žalobnej argumentácii (t.j. nie možné akýmkoľvek spôsobom dospieť k záveru, že by sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala určenia existencie alebo
neexistencie určitého práva), a preto v rozhodovanom spore neprichádzal do úvahy postup súdu podľa ustanovenia § 129 C.s.p., keďže žaloba nemá formálne vady v podobe neurčitosti alebo zmätočnosti v rámci opisu rozhodujúcich skutočností, len je žaloba vecne neprejednateľná (tu myslené v ponímaní, že takto podanej žalobe nie je možné vyhovieť). Uvedené konštatovanie tak má za následok, že na rozhodovaný spor nie sú aplikovateľné závery z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. novembra 2020, sp. zn. 7Cdo/268/2019 (ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2021 ako pod R 14/2021). Keďže súd prvej inštancie dospel k záveru o procesnej neprípustnosti podanej žaloby, nezaoberal sa ani otázkou, či má žalobkyňa na určení neplatnosti právneho úkonu naliehavý právny záujem - tento sa skúma v prípade určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) C.s.p., čo nie je tento prípad. Na základe dôvodov uvedených vyššie súd žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., tak, že žalovaná a intervenient na jej strane mali v spore plný úspech. Súd priznal intervenientovi na strane žalovanej nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v celom rozsahu 100 %. Aj žalovaná by mala nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v celom rozsahu 100%. Keďže ale žalovaná nebola zastúpená advokátom a z obsahu spisu súd zistil, že iné trovy žalovanej nevznikli, súd v súlade s Čl. 17 Základných princípov C. s. p. zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodol priamo a nárok na náhradu trov konania žalovanej proti žalobkyni nepriznal. 5. Proti výroku III., IV. a V. rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, podľa ktorej rozhodol nezákonný sudca, keďže žaloba od 16.1.2020 do júna 2020 bola bez príslušného sudcu. Žalobkyňa uviedla v odvolaní odvolacie dôvody podľa § 365 písm. a), b), e), f), g) a h) C.s.p. a podľa nej došlo k nesprávnemu posúdeniu právnej veci a súd mal posudzovať či tu právo zo zmluvy je alebo nie je. Sudca uvádzal, že bude posudzovať žalobcu nie podľa písm. c), ale v prospech žalovanej pod písm. d) ust. § 137 C.s.p., čím svojim konaním naplnil odvolacie dôvody a zároveň spôsobil žalobcovi škodu nezabezpečením dôkazov. Taktiež súd uzavrel dokazovanie na pojednávaní dňa 11.11.2022 bez dôkazov od žalobcu, ktoré si sám na pojednávaní dňa 21.9.2022 vyžiadal. Akútne chorý zástupca žalobcu nenavrhol odročenie pojednávania, nakoľko súd neoznámil vopred 5 dní, že bude vykonávať dokazovanie mimo pojednávania. Nevykonaním týchto súdom vyžiadaných dôkazov neumožnil žalobkyni zúčastniť sa dokazovania a vyjadriť sa k nemu počas pojednávania. Určenie platnosti zmluvy alebo neplatnosti zmluvy malo za úlohu preukázať predbežne, či tu právo zo zmluvy o úvere je alebo nie je. Žalobkyňa zastáva názor, ktorý je jednoznačný, teda že tu právo zo zmluvy nie je, a preto všetky vzájomné finančné plnenia sa majú započítať. Z tohto vzájomného zápočtu je výsledok známy a žalobkyňa k dnešnému dňu nemá žiadne finančné záväzky voči žalovanej. Na základe uvedeného žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil na opätovné prejednanie, nakoľko sudca rozhodoval tak, že uzavrel dokazovanie svojou činnosťou so zámerom konať v prospech žalovanej, bez prítomnosti žalobcu. Tiež nedošlo k zabezpečeniu dôkazov v prospech žalobcu a žiada odvolací súd, aby doplnil a zopakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu tak, aby žalobca mohol preukázať svoje tvrdenia, že žalovaná mala povinnosť odstúpiť od zmluvy kedykoľvek v rokoch 2009 a 2012, čím stratila platnosť zároveň akcesorická časť zmluvy o úročení istiny. 6. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná a uviedla, že nemá žiadnu vedomosť o tom, že by predmetný spor bol rozhodovaný nezákonným sudcom. Naopak, podľa postupu súdu ako aj podľa odôvodnenia rozsudku má za to, že sudca postupoval riadne v súlade s právnymi predpismi a v súlade so zásadou hospodárnosti konania. Čo sa týka navrhovaných dôkazov zo strany žalobkyne, k uvedenému sa žalovaná niekoľkokrát vyjadrila, a teda, že podľa jej názoru je s ohľadom na predmet sporu a zásadu hospodárnosti konania takéto dokazovanie nadbytočné a neúčelné. Bez ohľadu na ten fakt, že žaloba bola v zmysle právnych predpisov zamietnutá, resp. posúdená ako procesne neprípustná, žalovaná zotrváva na svojom názore, že banka v žiadnom prípade nemala povinnosť úverový vzťah ukončiť: v prípade, že dlžník, resp. klient poruší niektorú z jeho povinnosti banka je oprávnená urobiť jedno alebo viac opatrení definovaných v čI. VIII ods. 2 Úverovej zmluvy. Navyše, ak si bola žalobkyňa vedomá, že nespĺňa podmienky Úverovej zmluvy, resp. nechcela v úverovom vzťahu z akéhokoľvek dôvodu pokračovať, bola oprávnená Úverovú zmluvu kedykoľvek vypovedať bez uvedenia dôvodu. Samozrejme by v takom prípade musel následne splatiť aktuálnu čerpanú čiastku úveru vrátane príslušenstva. Od podania žaloby, prakticky počas celého priebehu súdneho konania, sa žalobkyňa bez akýchkoľvek pochybností dožadovala výslovne vyhlásenia Úverovej zmluvy v znení jej Dodatku za neplatnú. Zmluva je právnym úkonom = je právnou skutočnosťou, preto by sa žaloba mala de facto posudzovať podľa ust. § 137 písm. c) C.s.p., avšak takáto žaloba by bola prípustná len za predpokladu, že tak vyplýva z právneho predpisu, teda najmä z hmotného práva, čo nie je tento prípad. Čo sa týka ust. § 137 písm.
c) C.s.p., teda či tu právo je alebo nie je, súd sa vysporiadal so skutočnosťou prečo nepripustil zmenu žaloby, teda prečo neposudzoval prípustnosť žaloby podľa ust. § 137 písm. c) C.s.p. 7. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril intervenient na strane žalovanej, podľa ktorého predmetné konanie je neprípustné z hľadiska neprípustnosti žaloby (§ 137 písm. d) C.s.p.) ako aj prekážky litispendencie (§ 159 C.s.p.), kedy sa v dvoch konaniach rieši tá istá otázka (platnosť zmluvy), čo intervenient považuje za zjavne účelové a nadbytočné konanie zo strany žalobcu, ktorému nemožno poskytnúť právnu ochranu (čl. 5 C.s.p.). Uviedol, že žiaden zo spomenutých odvolacích dôvodov nebol relevantne konkretizovaný. Žalobkyňa sa opakovane odkazuje na údajné nesprávne postupy súdu (resp. sudcu), pričom ani tieto ničím nepodložené domnienky žalobkyne nemajú s meritom veci nič spoločné. Nemožno pritom konajúcemu súdu pričítať akékoľvek porušenie procesných práv žalobkyne, nakoľko súd oboznámil žalobkyňu s predbežným právnym posúdením veci a zároveň umožnil zmenu žaloby, pričom za týmto účelom odročil pojednávanie. Súd postupoval zákonne a správne, naopak postupy žalobkyne nemajú oporu v právnej norme. 8. Žalobkyňa na vyjadrenie intervenienta uviedla, že podľa jej názoru, naliehavý právny záujem existuje hlavne pri zabezpečených právnych vzťahoch a právach, kde by zamietnutie žaloby malo účinok ako porušenie práva a následné vystavenia exekučného titulu, ako je to v tomto prípade. Žalobkyňa sa nezúčastnila na rozhodnutí a nebolo jej umožnené predniesť záverečnú reč. Žalovaný sa nezúčastnil pojednávania, ale len zástupca intervenienta a obe tieto skutočnosti považuje za konanie proti zneniu zákona. 9. Žalovaná k vyjadreniu žalobkyne uviedla, že sa pridržiava svojich doterajších vyjadrení a navrhla, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny. 10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 3.9.2024. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a s dôvodmi odvolania žalobkyne, vyjadrením žalovanej a intervenienta, dospel súd k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 11. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 12. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 13. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku ako aj s obsahom odvolania žalobkyne a následného vyjadrenia žalovanej a intervenienta, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutých výrokov rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa plne stotožnil so skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie, ako aj jeho prijatým záverom. Súd prvej inštancie sa podrobne, presvedčivo a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými spornými skutočnosťami, na závery ktoré odvolací súd odkazuje. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného súdneho procesu a odvolací súd v tomto smere nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k podstatným tvrdeniam uvedených v odvolaní, odvolací súd uvádza nasledovné. 14. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že žalobkyňa v priebehu odvolacieho konania neuviedla žiadne skutočnosti spôsobilé spochybniť závery súdu prvej inštancie. S dôvodmi napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a uvádza, že podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie správne vysporiadal s neprípustnosťou podanej žaloby žalobkyne. 15. Predmetom sporu je určenie neplatnosti zmluvy o kontokorentnom úvere č. 002348589S zo dňa 31.1.2007 a dodatku zmluvy č. 1 zo dňa 29.1.2009, uzavretej medzi žalovanou a žalobkyňou. Odvolací
súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokov za správne, nakoľko súd prvej inštancie správne posúdil, že v danom prípade sa žalobkyňa nedomáhala určenia, či v danej veci právo je alebo nie je v zmysle § 137 c) C.s.p.. 16. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne, že žalobu je nutné posúdiť ako určovaciu podľa ustanovenia § 137 písm. c) C.s.p. a niet žiadneho dôvodu pre záver, že by malo ísť o žalobu podľa § 137 písm. d) C.s.p.. Odvolací súd poukazuje na to, že z právnej argumentácie žalobkyne v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj jej procesného postupu nevyplýva, že v konaní podala žalobu podľa § 137 d) C.s.p.. 17. Súd prvej inštancie nepripustil zmenu žaloby, podľa ktorej by došlo k zmene žaloby na žalobu podľa § 137 c) C.s.p., pričom svoj postup náležite odôvodnil aj s vysvetlením príslušnosti súdu pre pre zmenkové spory. 18. Keďže predmetom sporu bolo naďalej určenie neplatnosti právneho úkonu, súd prvej inštancie správne posudzoval žalobu podľa § 137 d) C.s.p a teda ako neprípustnú, nakoľko právo domáhať sa neplatnosti zmluvy o kontokorentnom úvere a dodatku č. 1 žalobkyni nevyplýva z osobitného predpisu, pričom nejedná sa vadu žaloby, ktorú by mal súd odstraňovať postupom podľa § 129 C.s.p. 19. Žaloba bola podaná počas platnosti C.s.p., pričom žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu ako právnej skutočnosti je v zmysle § 137d) C.s.p. prípustná len v prípade, ak jej existenciu predpokladá osobitný predpis. 20. Keďže z osobitného predpisu nevyplýva právo domáhať sa určenia neplatnosti zmluvy o kontokorentnom úvere a dodatku zmluvy č. 1, žalobu bolo potrebné zamietnuť. 21. Odvolací súd ďalej poukazuje a zdôrazňuje správne závery súdu prvej inštancie, že ak súd zamieta žalobu z procesných dôvodov, nie je povinnosťou súdu posudzovať žalobcu z vecnej stránky. Rozhodujúce totiž je, že žaloba je procesne neprípustná a teda nie je potrebné vykonať dokazovanie nad rámec uvedeného, nakoľko to je nadbytočné. 22. K námietke, že rozhodol nezákonný sudca odvolací súd poukazuje na to, že súčasťou spisového materiálu je aj potvrdenie a dôvody, kedy došlo k zmene zákonného sudcu v predmetnej veci. Tvrdenia, že sudca, ktorý v spore žalobkyne rozhodol je nezákonný, žalobkyňa náležite nepreukázala a nešpecifikovala, na základe akých skutočností k uvedenému záveru dospela, preto dôvodnosť tvrdenia žalobkyne odvolací súd nezistil. Odvolací súd nezistil dôvody, pre ktoré by v spore rozhodol nesprávne obsadený súd alebo vylúčený sudca. 23. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch III., IV. a V. je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil, nakoľko neboli preukázané odvolacie dôvody uvádzané žalobkyňou a to aj vo výroku o nároku na náhradu trov konania, nakoľko súd prvej inštancie správne rozhodoval podľa zásady úspechu v konaní. 24. Odvolací súd zvýrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Uvedené kritéria pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok splnil. 25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v nadväznosti na ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p., tak, že intervenientovi podľa zásady úspechu v konaní na strane žalovanej priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva, nakoľko jej v odvolacom konaní žiadne nevznikli (čl. 17 C.s.p). O výške priznanej náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa ust. § 262 ods. 2, C.s.p. súd prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 26. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).