Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/37/2024 z 30. 7. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 3Co/37/2024 1122200464 30. 07. 2024 JUDr. Roman Bolebruch ECLI:SK:KSBA:2024:1122200464.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcov: X./. J. G., M.. XX.XX.XXXX, A. Q. U. K. XX, Q., X./. J. G., M.. XX.XX.XXXX, A. Q. Q. M.. XX, B., X./. Q. T., M.. XX.XX.XXXX, A. Q. Q. M.. XX, B., X./. L.. R. G., M.. XX.XX.XXXX, A. Q. Q. M.. XX, B., zast. zákonným zástupcom- žalobcom 1./, všetci žalobcovia právne zastúpení: J. B.D. T.. T. L., P..D..G.., I.: XX XXX XXX, S. XX, Q., proti žalovanému: Z. A. E. P. J. F. I. Y., I.: XXXXXXXXXXXXXX, Z. XXA, XX-XXX F.J., U. D., konajúca prostredníctvom likvidačného zástupcu: B. U.Ť., J..P.. F. I. Y., I.: XX XXX XXX, Š. X, Q., o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov 1./ až 4./ a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 19.1.2024, sp. zn. B1-27C/1/2022, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. v časti priznanej istiny vo výške 15.000 eur a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 15.000 eur od 16.12.2021 do zaplatenia p o t v r d z u j e a v zostávajúcej časti priznanej istiny vo výške 5.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.000 eur od 16.12.2021 do zaplatenia napadnutý výrok I. m e n í tak, že žalobu v tejto časti zamieta. II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. v časti priznanej istiny vo výške 15.000 eur a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 15.000 eur od 16.12.2021 do zaplatenia p o t v r d z u j e a v zostávajúcej časti priznanej istiny vo výške 5.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.000 eur od 16.12.2021 do zaplatenia napadnutý výrok II. m e n í tak, že žalobu v tejto časti zamieta. III. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III. v časti priznanej istiny vo výške 10.000 eur a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 10.000 eur od 16.12.2021 do zaplatenia p o t v r d z u j e a v zostávajúcej časti priznanej istiny vo výške 5.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.000 eur od 16.12.2021 do zaplatenia napadnutý výrok III. m e n í tak, že žalobu v tejto časti zamieta. IV. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku IV. v časti priznanej istiny vo výške 10.000 eur a úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 10.000 eur od 16.12.2021 do zaplatenia p o t v r d z u j e a v zostávajúcej časti priznanej istiny vo výške 5.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.000 eur od 16.12.2021 do zaplatenia napadnutý výrok IV. m e n í tak, že žalobu v tejto časti zamieta. V. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku V. p o t v r d z u j e. VI. Žalobcom 1./ až 4./ p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie titulom náhrady nemajetkovej ujmy uložil žalovanému do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi 1./ sumu 20.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 20.000 eur od 16.12.2021 do zaplatenia (výrok I.), žalobkyni 2./ sumu 20.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 20.000 eur od 16.12.2021 do zaplatenia (výrok II.), žalobkyni 3./ sumu 15.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 15.000 eur od 16.12.2021 do zaplatenia (výrok III.), žalobcovi 4./ sumu 15.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 15.000 eur od 16.12.2021 do zaplatenia (výrok IV.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok V.). Žalobcom 1./ až 4./ priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Rozhodnutie s odkazom na čl. 4 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 z 17.6.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), čl. 10, čl. 11 ods. 1 písm. b) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I bis), § 11, § 13, § 16 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), čl. 15 ods. 1, 2, čl. 16 veta prvá, čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR, § 1 ods. 1, § 4 ods. 1, 2, 4, § 11 ods. 6, 7, 8, 9, § 15 ods. 1, § 15a ods. 2, 3, 4 zák. č. 381/20001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v čase dopravnej nehody (ďalej len „zák. č. 3381/2001 Z. z.“) a vykonané dokazovanie odôvodnil opodstatnenosťou nároku žalobcov 1./ až 4./ na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú uznal za primeranú v nižšej ako požadovanej výške. Vykonaným dokazovaním zistil a medzi stranami ani nebolo sporné, že dňa 29.9.2021 došlo k dopravnej nehode, na následky ktorej zomrel Q. T.. Nebohý bol spolujazdcom v osobnom motorovom vozidle zn. F. Y., V.: B., ktoré zostalo zakliesnené pod nákladným motorovým vozidlom značky L.-Q. J. s EČV: V. s návesom značky B., EČ: V.. Vodičom nákladného motorového vozidla bol U. J., voči ktorému bolo uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Nových Zámkoch zo dňa 30.9.2021, ČVS: ORP-649/1-VYS-NZ-2021RF vznesené obvinenie pre prečin usmrtenia v súbehu s prečinom ublíženia na zdraví. Nákladné motorové vozidlo bolo poistené u poľského poisťovateľa - žalovaného, v mene ktorého v súdnom konaní konal likvidačný zástupca. Spornou nebola ani pasívna vecná legitimácia žalovaného a právo pozostalých príbuzných uplatniť si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 381/2001 Z. z. Žalovaný v konaní označil za nepreukázaný rodinný vzťah medzi žalobcami a nebohým Q. T., za neadekvátnu považoval výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy a sporoval aj dôvodnosť požadovaného úroku z omeškania. S odkazom na uznesenie NS SR zo dňa 29.11.2018, sp. zn. 8Cdo/177/2018 a zo dňa 31.7.2017, sp. zn. 6MCdo/1/2016 (R 61/2018) uzavrel, že za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa účely zák. č. 381/2001 Z. z. považuje ak aj žalovaná nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, z čoho potom vyplýva aj pasívna vecná legitimácia žalovaného v spore. Uviedol, že na poistenie zodpovednosti vodiča poľského nákladného motorového vozidla L.-Q. J. s návesom značky B. - U. J. sa vzťahuje zákon č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a to v spojení s čl. 4 ods. 1 nariadenia Rím I, čl. 10 a čl. 11 ods. 1 písm. b) nariadenia Brusel I bis s tým, že podľa ustanovenia § 15a zákona č. 381/2001 Z. z. za poisťovateľa zahraničného nákladného motorového vozidla konal likvidačný zástupca. Z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obetiach dopravnej nehody, za ktorú možno podľa § 13 Občianskeho zákonníka priznať peňažnú náhradu za nemajetkovú ujmu, ktorú v širšom poňatí treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. Ustanovenie § 15 ods. 1 umožňuje poškodenému uplatniť jeho nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. 3. V teoreticko- právnej rovine konštatoval, že podľa Občianskeho zákonníka prislúcha ochrana osobnosti každej fyzickej osobe bez ohľadu na pôvod, rasu, národnosť, či sociálne postavenie. Predmetom ochrany je osobnosť človeka vo svojej celistvosti ako nehmotný statok, ktorý patrí konkrétnej fyzickej osobe. Právo na ochranu osobnosti je nescudziteľné a neprevoditeľné, za určitých podmienok ho môžu uplatňovať po smrti fyzickej osoby len najbližší príbuzní (§ 15 Občianskeho zákonníka). Obsahom tohto práva je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv, ktoré sú príkladmo uvedené v § 11 Občianskeho zákonníka. Túto ochranu zákon

zabezpečuje v plnom rozsahu aj vtedy, ak sú napadnuté len jednotlivé zložky osobnosti fyzickej osoby (napr. fyzická integrita, občianska česť, meno, podoba človeka, prejavy osobnej povahy a pod.). V občianskom práve platí zásada, že ohrozenie, resp. porušenie čo i len jednej stránky osobnosti človeka je ohrozením, porušením jeho osobnosti ako celku. Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) ujma. Ak dôjde k smrti čo i len jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade, ak došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú exemplifikatívne uvedené v ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka. Prichádzajú do úvahy, pokiaľ hrozí alebo je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu. Ktoré z týchto právnych prostriedkov príslušná fyzická osoba na ochranu svojej osobnosti uplatní, bude závislé v prvom rade na jej vôli ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho zásahu. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. V súlade s rozhodovacou praxou súdov SR je aj úmrtie rodinného príslušníka spôsobené zavinením inej osoby pri dopravnej nehode neoprávneným zásahom do práva pozostalých na súkromie a rodinný život. V prípade žalobcov lustráciou v Registri obyvateľov SR prvoinštančný súd zistil, že žalobkyňa 2./ je matkou žalobcov 3./ a 4./, ako aj matkou nebohého Q. T., žalobca 1./ a žalobkyňa 2./ sú manželia s tým, že žalobca 1./ je otcom maloletého žalobcu 4./. Osobou zodpovednou za smrť nebohého Q. je vodič nákladného motorového vozidla U. J., čo nebolo medzi stranami sporné. V dôsledku tragickej udalosti sa žalobcovia domáhali voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V konaní bolo zistené, že nebohý Q. mal v čase nehody 24 rokov, žalobca 1./ ako nevlastný otec nebohého mal 52 rokov, žalobkyňa 2./ ako matka mala 43 rokov, žalobkyňa 3./ ako sestra mala 23 rokov a maloletý žalobca 4./ mal v čase nehody 9 rokov. Všetci žalobcovia žili v čase dopravnej nehody v spoločnej domácnosti s nebohým Q., ktorého opísali ako milujúceho syna, brata, dobrosrdečného a nápomocného človeka, s ktorým mali veľmi dobré vzťahy. Žili v harmonickom rodinnom vzťahu, bez väčších hádok, boli na seba naviazaní a trávili spolu čas, navzájom sa podporovali. Z jeho straty sa dodnes nevedia spamätať, s jeho úmrtím sa nedokážu zmieriť, ich životy bolo treba prehodnotiť. Vzhľadom na takto zistený skutkový stav prvoinštančný súd konštatoval, že v dôsledku úmrtia nebohého Q. pri dopravnej nehode dňa 29.9.2021 došlo k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie žalobcov, čo je v rozpore s článkom 19 ods. 2 Ústavy SR. Takýmto protiprávnym zásahom bola spôsobená ujma, ktorá bráni napĺňať citové potreby pozostalého, ktorému tak vznikla nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, t. j. sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj emocionálna sféra. Pri úmrtí členov rodiny môže pozostalá osoba utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto aj spoločenstva s blízkou osobou. Takýto zásah do osobnostnej sféry fyzickej osoby spôsobený konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Nepochybne je podľa súdu smrť blízkej osoby pre pozostalých príbuzných traumatizujúcou udalosťou. V okamihu spôsobenia smrti fyzickej osoby neoprávneným konaním dôjde k zásahu do jednej z najdôležitejších hodnôt spoločnosti. Medzi blízkymi osobami existujú vzájomné sociálne, morálne, kultúrne a citové väzby vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, preto ak dôjde k úmrtiu jednej z týchto fyzických osôb zavinením inej osoby, považuje sa takéto konanie za neoprávnený zásah do práva na súkromie ostatných osôb tvoriacich spoločenstvo. Právo na súkromie totiž zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými osobami najmä v citovej oblasti tak, aby fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. V prípadoch, keď došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcu chráneného ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, ktorého súčasťou je aj rodinný život, je z objektívneho hľadiska strata jedného z členov spoločenstva nenapraviteľnou ujmou, ktorá stíha jeho zostávajúcich členov (viď rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. 11C/60/2017 z 22.05.2019). 4. V ďalšom uviedol, že žalobca 1./ sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, tvrdiac, že hoci bol nevlastným otcom nebohého Q., jeho tragická smrť ho silno zasiahla, čím je daný zásah do jeho osobnostných práv, do práva na rodinný a súkromný život. Z výpovede žalobcov mal súd za preukázané,

že žalobca 1./ bol bratrancom otca nebohého Q., rodinu navštevoval od narodenia Q., pomáhal s jeho starostlivosťou, v tom čase maloletý Q. sa na neho tešil. Neskôr, po rozpade manželstva žalobkyne 2./, začali žalobcovia spolu s nebohým fungovať ako rodina, od roku 2008, kedy mal nebohý Q. 12 rokov, žili v spoločnej domácnosti. Žalobca 1./ vnímal Q. ako svojho vlastného syna, pomáhal mu, podporoval ho tak v škole, ako aj v športových činnostiach. Po smrti Q. otca sa ich vzťah ešte viac prehĺbil, vzájomne si pomáhali, boli si oporou. Q. vnímal ako starostlivého, dobrosrdečného, pracovitého mladého muža - syna, ktorý si starostlivo vyberal kamarátov. Pred nehodou plánovali aj spoločnú rodinnú dovolenku. Úmrtie Q.Á. veľmi negatívne zasiahlo žalobcu 1./, s jeho stratou sa ťažko vyrovnáva, trpel nespavosťou a bol nútený užívať lieky. Nevedel sa sústrediť ani v práci, nebohý Q., ktorý mu bol ako vlastný syn, mu veľmi chýba. V súvislosti s posúdením aktívnej vecnej legitimácie prvoinštančný súd za kľúčové kritériom označil intenzitu vzťahu medzi pozostalým a nebohým, vzťah, ktorý intenzívne vplýva na rozvoj súkromia a rodinného života pozostalého. Uviedol, že nestačí len emocionálna ujma pri strate blízkeho, teda zažívanie smútku, ale treba skúmať zásah do osobnostných práv poškodeného - osoby, ktorá sa náhrady nemajetkovej ujmy domáha. V prípade úzkeho citového vzťahu potom smrťou dochádza u pozostalého k ujmám takej intenzity, ktoré je potrebné odškodniť. Vo všeobecnosti je možné konštatovať, že čím intenzívnejší bol vzťah medzi pozostalým a nebohým v čase smrti, tým dochádza k ťažším citovým ujmám na strane pozostalého. V prípade rodiny, kde postavenie biologických rodičov nahradili osoby bez biologických väzieb (t. j. nevlastný otec alebo nevlastná matka), sa vyžaduje splnenie podmienky emocionálnej blízkosti k zomrelému. Ak totiž nevlastný rodič vychováva dieťa, stará sa oňho, materiálne ho zabezpečuje, potom sa jeho postavenie fakticky nelíši od postavenia biologického rodiča. Vychádzajúc z uvedeného považoval žalobcu 1./ ako nevlastného otca nebohého Q. za osobu, ktorá síce nebola biologickým rodičom nebohého, avšak od 11 rokov nebohého sa stal aktívnou súčasťou jeho života, zabezpečoval mu starostlivosť ako otec, ako pomocný a starostlivý člen rodiny, na ktorého sa nebohý mohol kedykoľvek obrátiť. Skutočnosť, že žili v spoločnej domácnosti a žalobca 1./ cítil rovnakú lásku k nevlastným deťom ako k svojmu synovi (žalobcovi 4./), svedčí podľa súdu o tom, že náhla a tragická smrť nebohého Q. zasiahla do jeho života, do jeho práva na súkromný a rodinný život. V otázke určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy preto súd nerozlišoval medzi nevlastným otcom a biologickou matkou nebohého a vychádzal z rovnakej sumy, ktorú obom rodičom priznal. 5. U žalobkyne 2./ mal za preukázané, že smrťou Q. došlo k strate jej prvorodeného syna. Aj keď nebohý bol v čase nehody plnoletým synom, žil v spoločnej domácnosti so svojou matkou, súrodencami a nevlastným otcom. Medzi žalobkyňou 1./ a nebohým bol harmonický vzťah, matka zabezpečovala starostlivosť o syna, podporovala ho aj spolu s manželom (žalobcom 1./), a to tak v školských povinnostiach, ako aj v ostatných životných situáciách. Mali sa veľmi radi, ako rodina veľmi dobre fungovali. Žalobkyňa 2./ spolu so žalobcom 1./ ho často sledovali na futbalových zápasoch, kde ho aktívne podporovali. So smrťou syna sa veľmi ťažko vyrovnáva, ťažko to zvláda a nevie to pochopiť. Jej život sa navždy zmenil, od nehody sa o každého veľmi bojí. 6. Žalobkyňa 3./ bola plnoletou sestrou nebohého, bol medzi nimi len veľmi malý vekový rozdiel, v dôsledku čoho si boli veľmi blízki. Spoločne chodili na zábavy, hrali sa spoločenské hry, či sa starali o najmladšieho súrodenca. Ich vzťah bol veľmi dobrý, mali jeden druhého, zosnulý brat jej vo všetkom pomáhal. Po nehode si ťažko uvedomovala, že už nikdy nebudú spolu, nevytvoria spoločné spomienky a jej brat sa už nikdy nevráti domov. Opísala nebohého Q. ako dobrosrdečného a starostlivého človeka, ktorý mal rád svoju rodinu. Strata brata ju ovplyvnila aj v škole. Od nehody si viac váži rodinu a spoločne strávené chvíle. Brat Q. jej veľmi chýba, týždenne chodí na cintorín a predstavuje si, aký by bol ich život, keby jej brat v osudný deň necestoval do práce. 7. Žalobca 4./ bol maloletým súrodencom nebohého Q. a žalobkyne 3./. Z výpovedí žalobcov vyplynulo, že trpí chorobou ADHD, v dôsledku ktorej nevie vyjadrovať svoje emócie tak, ako zdravé dieťa. S nebohým mal veľmi dobrý vzťah, veľmi sa mali radi, žalobca 4./ bol na neho naviazaný. Nebohý brat ho stále obdaroval nejakou drobnosťou, hral sa s ním, tešili sa jeden na druhého. Maloletý žalobca 4./ vníma, že sa jeho nebohý brat už nevráti, túži sa na neho podobať, chráni jeho veci a spí na jeho posteli. 8. Výpoveďou žalobcov mal prvoinštančný súd za preukázané okolnosti, ktoré existovali na strane žalobcov ako pozostalých príbuzných a nebohého Q.. Vyhodnotil, že vzťahy medzi žalobcami a nebohým boli intenzívne, predstavovali harmonickú, vzájomne sa podporujúcu rodinu, v ktorej aj napriek tomu, že aj nebohý syn, aj žalobkyňa 3./ ako dcéra boli plnoletí, všetci žili v spoločnej domácnosti. Žalobca 1./

ako nevlastný otec považoval nebohého za vlastného syna, mal ho rád, podporoval ho, žalobkyňa 2./ bola starostlivou matkou svojho syna a žalobcovia 3./ a 4./ boli starostlivými a láskavými súrodencami. V čase nehody mal nebohý Q. 24 rokov, celý život mal pred sebou, chcel sa osamostatniť a zaobstarať si vlastné bývanie. Hoci rodina nebola finančne závislá na nebohom, jeho smrťou ochudobneli v emočnej sfére, keďže už nikdy neuvidia synove/bratove úspechy, nové bývanie, či založenie rodiny. Žalobcovia sú tak od smrti nebohého Q. ochudobnení o sféru prirodzených vzťahov s jedným z najbližších rodinných príslušníkov, došlo k nezvratnej deštrukcii medziľudských väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov a tým k zásahu do ich osobnostných práv. Trauma je zo života žalobcov neodstrániteľná, ochudobnenie žalobcov v citovej oblasti je nenapraviteľné. Vo vzťahu k žalobcom 1./ a 2./ ako rodičom mal súd za preukázané, že vo vzťahu k nebohému išlo o milujúcich a starajúcich sa rodičov, ktorí zásah do ich osobnostných práv, do práva na rodinu a súkromie náhlou tragickou stratou syna pociťovali najťažšie. Žalobcovia 1./ a 2./ zostali z minúty na minútu bez syna. Náhlu prázdnotu v srdci pociťovala aj žalobkyňa 3./, ktorá prišla o starostlivého brata, s ktorým sa mali veľmi radi, rovnako sa tak stalo aj u maloletého žalobcu 4./. Súd v prejednávanej veci prihliadol aj na osobitné okolnosti, keďže nebohý bol 24-ročný mladý, pracujúci človek, slobodný a bezdetný, svoj dovtedajší život žil v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi, s plnoletou sestrou a maloletým bratom, ktorým bol významnou oporou. 9. V ďalšom prvoinštančný súd viedol, že posúdil okolnosti aj na strane pôvodcu zásahu- vodiča nákladného motorového vozidla U. J., ktorému bolo vznesené obvinenie za prečin usmrtenia v súbehu s prečinom ublíženia na zdraví. Z listinných dôkazov vyplynulo, že vodič nákladného vozidla sa nepamätá na okolnosti nehody, avšak nikdy nebolo jeho úmyslom zasiahnuť do životov účastníkov dopravnej nehody, či pozostalých príbuzných. Aj keď žalobcovia uviedli, že sa im pôvodca zásahu neospravedlnil, z listu zo dňa 21.3.2022 vyplýva, že U. J. svoj čin úprimne oľutoval, ospravedlnil sa účastníkom nehody a pozostalým príbuzným, prosil o odpustenie. Žiadne ospravedlnenie, či ľútosť nad tragédiou nevráti žalobcom člena ich rodiny, avšak ide o skutočnosť, ktorú zohľadnil pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Stotožnil sa s procesnou obranou žalovaného, podľa ktorej v danom prípade poisťovateľ poskytuje náhradu škody za poisteného, ktorý škodu spôsobil, a preto je relevantné posúdenie aj kritérií existujúcich na strane pôvodcu zásahu. Uviedol, že okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, musí prihliadať aj k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu a k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie sa. Primeranosť je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia Dohovoru o ľudských právach. Na strane druhej pri zachovaní proporcionality, výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti (viď rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/6/2018 z 29.01.2019). Pri určení konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy prvoinštančný súd aplikoval voľnú úvahu, pričom vychádzal z vyššie uvedených okolností prípadu, závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy posudzoval s obsahom na jej intenzitu, rozsah a trvanie. Mal za preukázané, že úmrtím syna/brata žalobcov v dôsledku dopravnej nehody došlo k pretrhnutiu úzkych a rodinných väzieb, čo predstavuje zásah do ich práva na súkromný a rodinný život. Smrťou Q. T. bola žalobcom spôsobená trvalá a neodstrániteľná ujma, pretože zosnulý už nebude členom ich rodiny, došlo k nenapraviteľnej ujme, ktorú do istej miery možno zmierniť len priznaním peňažnej satisfakcie. U žalobcov nepochybne došlo k zásahu do ich práva na súkromie, ktoré zahŕňa právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, a do práva na súkromný a rodinný život. Smrť blízkej osoby je možné ťažko vyčísliť peniazmi, a teda určiť ekvivalentnú náhradu. V takomto prípade náhrada nemajetkovej ujmy predstavuje len určitú satisfakciu, ktorej úlohou je iba do istej miery odškodniť stratu pozostalým, resp. zmierniť následky neoprávneného zásahu do práva na súkromie a rodinný život. Konajúci súd pritom musí skúmať predovšetkým intenzitu neoprávneného zásahu, pretože v zásade platí, že čím závažnejšia je ujma, čo do svojej intenzity a trvania, tým vyššie by malo byť aj primerané zadosťučinenie. Uvedené zákonné ustanovenie nestanovuje žiadne limity a súd musí stanoviť výšku nemajetkovej ujmy po zohľadnení kritérií vyplývajúcich z § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu súd vždy musí vyhodnotiť osobitné okolnosti prípadu. S prihliadnutím na okolnosti, za ktorých došlo k dopravnej nehode, tragické úmrtie Q. T. v dôsledku dopravnej nehody, vek žalobcov a zosnulého v čase úmrtia syna/brata, úprimnú ľútosť a žiadosť o odpustenie pôvodcu zásahu, súd podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka v spojení s § 4 ods. 1 písm. a) a § 15 ods. 1 č. 381/2001 Z. z. priznal žalobcovi 1./ ako nevlastnému otcovi a žalobkyni 2./ ako matke náhradu nemajetkovej

ujmy vo výške 20.000 eur každému, ktorú považoval za primeranú a spravodlivú vzhľadom na stratu syna, teda závažnosti vzniknutej ujmy a tiež okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva žalobcov 1./ a 2./ došlo. Vo vzťahu k rovnakej výške priznanej sumy u rodičov nebohého, resp. nevlastného otca a biologickej matky nebohého zopakoval, že žalobcov 1./ a 2./ považoval za rovnocenných rodičov nebohého Q. tak, ako to vyplynulo z výpovedí žalobcov a v neposlednom rade aj zo žalovanej sumy, ktorá pri žalobcoch 1./ a 2./ bola rovnaká, t. z. žalobcovia 1./ a 2./ nežiadali o rozdielne sumy s poukazom na stupeň príbuzenského vzťahu. Výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy súd určil s poukazom na výsledok vykonaného dokazovania, na existenciu harmonického vzťahu medzi žalobcami ako rodičmi a nebohým, na náhlu a tragickú stratu člena rodiny - syna, ktorý už síce bol dospelý, avšak od rodiny - rodičov sa zatiaľ neodlúčil, žili spolu, navzájom sa podporovali. Žalobkyni 3./ ako pozostalej sestre priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000 eur za nebohého brata, a to z dôvodu, že so zosnulým žila v spoločnej domácnosti, bol pre ňu oporou, starali sa jeden o druhého, pomáhali si, vyrastali spolu. Rovnakú sumu 15.000 eur považoval za dôvodnú aj vo vzťahu k maloletému žalobcovi 4./, pozostalému bratovi, ktorý napriek jeho zdravotnému stavu a skutočnosti, že v čase dopravnej nehody mal len 9 rokov, smúti za svojím bratom, pociťuje jeho stratu, keďže sa s nebohým Q. mali veľmi radi, pre maloletého žalobcu 4./ bol vzorom. Súd pri určení výšky priznanej sumy prihliadol na rozdielnosť vzťahov medzi žalobcami 1./ a 2./ a nebohým (rodičia/syn) a žalobkyňou 3./ a žalobcom 4./ a nebohým (sestra/brat), zároveň však usúdil, že intenzita citových väzieb medzi žalobcami a nebohým synom/bratom odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v určenej výške. Zohľadnil aj ďalšie negatívne dopady zásahu do života žalobcov, a to v podobe nepriaznivých následkov vzniknutých emocionálnych útrap, keď citová ujma vyvolala u nich pocity hlbokého žiaľu, zármutku a smútku zo straty blízkej osoby a šoku z náhlej smrti ich syna a brata. Prihliadol aj na tú významnú skutočnosť, že následky, ktoré vyvolal zásah v ich ďalšom rodinnom živote, sú trvalé a nezvratné a svojou intenzitou hlboko traumatizujúce, že smrťou ich syna a brata došlo k výrazným zmenám v ich dovtedajšom živote. Tragické úmrtie sa týkalo mladého človeka, po ktorom žalobcom zostali už len spomienky. Priznaná výška peňažnej náhrady sa súdu javí spravodlivá a dostatočne účinná na vyváženie a zmiernenie následkov vzniknutej ujmy. Zásadu proporcionality aplikoval aj na žalovaného, ktorý je subjektom pôsobiacim v oblasti poisťovníctva, ktorý z garančného fondu poskytuje poistné plnenia, pričom limit poistného plnenia vyplýva z § 7 zákona č. 381/2001 Z. z., a preto priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy súd nepovažoval za neprimeranú, či pre žalovaného likvidačnú. Pri učení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal aj z rozhodovacej praxe slovenských súdov, kedy napríklad rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11Co/13/2022 z 20.10.2022 bola matke plnoletého syna priznaná suma 20.000 eur, plnoletému súrodencovi suma 10.000 eur, rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/195/2019 z 29.07.2020 bola matke priznaná suma 20.000 eur, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/188/2019 z 25.03.2021 bola matke priznaná suma 25.000 eur, rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 22C/33/2021 zo dňa 20.05.2022 bola matke priznaná suma 18.000 eur za stratu plnoletého syna a plnoletej sestre priznaná suma 16.000 eur. Okrajovo poznamenal, že výsledok dedičského konania vedeného po poručiteľovi Q. T. žiadnym spôsobom neovplyvnil výsledok tohto sporu, keďže sa dedičské konanie začína ex offo zo zákona po úmrtí každej fyzickej osoby, a preto je irelevantný jeho výsledok. Podstatou dedičského konania je majetkové vysporiadanie, nadobudnutie dedičstva po zomrelom, ktoré je buď zo zákona alebo zo závetu. Výsledok dedičského konania neodbremení pôvodcu zásahu, ktorý zasiahol do osobnostných práv pozostalých príbuzných, od svojej povinnosti, pretože dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa, kým v spore o náhradu nemajetkovej ujmy sa rieši intenzita citových väzieb a zásah do osobnostných práv žalobcov zapríčinený práve vinníkom nehody. Vo zvyšnej časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy a jej príslušenstva žalobu ako nedôvodnú zamietol. 10. Priznanie úrokov z omeškania odôvodnil tým, že rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým príbuzným považoval za rozhodnutie deklaratórnej povahy, keď mal za to, že nemajetková ujma žalobcom vznikla už okamihom zásahu do ich osobnostných práv konaním pôvodcu zásahu, teda úmrtím syna a brata Q.. Považoval za zrejmé, že súdnym rozhodnutím dôjde už len k potvrdeniu tohto existujúceho stavu a priznaniu primeranej finančnej satisfakcie za takýto zásah. Konštitutívne rozhodnutie súdu, naopak vytvára nový hmotnoprávny stav, ktorý sa realizuje práve za pomoci súdneho rozhodnutia, čo však nie je tento prípad. Súd uvedené opiera aj o právny názor Krajského súdu v Bratislave uvedený v rozhodnutí sp. zn. 16Co/71/2022 z 30.06.2023, podľa ktorého legálna formulácia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, že výšku náhrady podľa § 13 ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, totiž nekladie dôraz na to, kto má určovať výšku náhrady, ale na to, čo sa má pri jej určení zohľadniť, a preto účelom citovaného hmotnoprávneho ustanovenia Občianskeho zákonníka bolo nesporne stanoviť kritériá, na ktoré sa

má pri určení výšky prihliadať, ak o nej rozhoduje súd, avšak nie podmieniť vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch existenciou súdneho rozhodnutia. Akceptáciou konštitutívnej povahy rozhodnutia súdu o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch by bola vylúčená aplikácia všeobecnej úpravy Občianskeho zákonníka (§ 13 ods. 2 v spojení s § 488, § 489, § 492, § 517 ods. 1 a ods. 2, § 559 ods. 2 a § 563 Občianskeho zákonníka). Preto, pokiaľ súd posúdil povahu tohto rozhodnutia ako deklaratórnu, stotožnil sa potom s procesnou argumentáciou žalobcov o tom, že im patrí aj úrok z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poukázal tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 282/2023 z 05.09.2023 a sp. zn. II. ÚS 263/2022 z 07.09.2022, v ktorých bolo podrobne vysvetlené, že ak poisťovňa bola poškodeným priamo žalovaná, na priznanie úroku z omeškania sa vzťahujú ustanovenia, podľa ktorých sa poisťovňa dostáva do omeškania bezprostredne po tom, ako si poškodený u nej uplatní svoj priamy nárok na náhradu škody. Podľa názoru ÚS SR zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by zákonodarca pri pohľadávkach vzniknutých z ublíženia na zdraví (oproti iným škodám) sledoval zvýhodnenie škodcu do takej miery, že by jeho omeškanie s plnením peňažného záväzku a s tým spojené úroky z omeškania sa viazali nie na výzvu na plnenie, ale na rozhodnutie súdu. Každý škodca by mohol logicky bez sankcie oddialiť riešenie škody „odkazom na súd" a neprijateľnosť takejto konštrukcie umocňuje aj predstava, že „čím dlhší súdny proces, tým lepšie pre škodcu". Zákonná lehota na vybavenie prešetrenia poistnej udalosti a na to nadväzujúca 15-dňová lehota na plnenie podľa zákona má svoje opodstatnenie v záujme dôsledného vyšetrenia poistnej udalosti, no nepredstavuje žiadnu liberáciu škodcu od platenia príslušenstva pohľadávky vzniknutej z ublíženia na zdraví. Ústavný súd SR sa problematikou úroku z omeškania podľa zákona č. 381/2001 Z. z. zaoberal aj v skoršom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 309/2020 z 14.10.2021, v ktorom dospel k záveru, že „pokiaľ by skutočne poistiteľ (terminológia Občianskeho zákonníka) či poisťovateľ (terminológia ZoPZP) prakticky nemal poskytnúť aj úroky z omeškania skôr ako po uplynutí 15 dní od právoplatnosti rozsudku (kedy by sa zjavne vyžadovalo iniciovanie ďalšieho súdneho konania, čo sa nejaví ako práve efektívne), potom sa poistiteľovi jednoducho oplatí viac súdiť sa a odkladať okamih jeho plnenia (keď pri pokračujúcej devalvácii hodnota peňazí neustále klesá). Účelom ZoPZP je však zlepšiť postavenie poškodeného - veď aj na ten účel zákonodarca vykreoval osobitný priamy žalovateľný nárok poškodeného voči poistiteľovi (bez potreby žalovať aj škodcu). Toho si je vedomý aj dovolací súd, ktorý si uvedomuje, že je povinnosťou poistiteľa prešetriť poistnú udalosť a poskytnúť plnenie. Výklad prijatý dovolacím súdom, ktorý v podstate vylučuje poskytnutie poistného plnenia, ktoré by zahŕňalo aj úroky z omeškania z náhrady škody, sa tak dostáva do ostrého konfliktu s racionálnym účelom právnej úpravy. Treba pripomenúť, že právna úprava v uvedenej oblasti vychádza zo smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2000/26/ES o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o zmene a doplnení smerníc Rady č. 73/239/EHS a 88/357/EHS (štvrtá smernica o poistení motorových vozidiel), ktorá bola následne nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/103/ ES o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (kodifikované znenie). (...) Európsky zákonodarca chcel dosiahnuť zefektívnenie vyplácania poistného plnenia poškodeným tým, že sa má poistiteľom uložiť povinnosť včas realizovať príslušné šetrenie, a v prípade, že sa zistí jeho opodstatnenie, poskytnúť poistné plnenie, keďže nereagovanie na žiadosť poškodeného o náhradu škody má byť primerane, účinne a systematicky sankcionované a nad rámec štandardného poistného plnenia sa má v prípade porušenia tejto povinnosti dostať poškodenej osobe aj osobitných úrokov. Je preto potrebné vec právne posúdiť aj v týchto súvislostiach." 11. Uviedol, že vzťah žalobcov a žalovanej poisťovne nie je vzťahom poškodeného a škodcu, ale vzťahom osobitným, ktorého podstatou je verejnoprávna potreba náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Táto čiastočne verejnoprávna povaha poistenia následne vedie k tomu, že vzťah žalobcov a žalovanej poisťovne nie je bežným vzťahom veriteľa a dlžníka, čo sa prejavuje v osobitných konštrukciách § 11 ods. 6 až 8 zákona č. 381/2001 Z. z., ktoré modifikujú osobitnou úpravou následky § 563 Občianskeho zákonníka. Podľa týchto ustanovení žalovaná poisťovňa bola povinná bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jej povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti skončiť prešetrovanie a oznámiť poškodenému „sťažovateľovi“ výšku poistného plnenia, ak bol rozsah tejto povinnosti preukázaný alebo mu poskytnúť písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré bolo plnenie odmietnuté alebo znížené. Túto povinnosť si žalovaná poisťovňa splnila tým, že „sťažovateľovi" plnenie odmietla (§ 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z.). Ak by tak neurobila, bola by povinná poskytnúť sťažovateľovi poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady

škody (§ 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z.). Na tieto ustanovenia nadväzuje norma, podľa ktorej ak poisťovňa nesplní povinnosť podľa odseku 6, je povinná zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu, ktorým je Občiansky zákonník (§ 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z.). Z týchto ustanovení je zrejmé, že žalovaná ako poisťovateľ má vo vzťahu k sťažovateľovi ako poškodenému osobitné, nie typické súkromnoprávne postavenie, čo žalovanej poisťovni dôvodne vzhľadom na povahu právneho vzťahu umožňuje to, aby pred vyplatením dôvodného nároku poškodeného, v tomto prípade sťažovateľa, žiadala jeho preukázanie a mala primeranú dobu na jeho prešetrenie. Tieto ustanovenia však na prvý pohľad nemôžu viesť k takému výkladu, ktorý by viedol k nepriznaniu úrokov z omeškania z dôvodnej, mimosúdne osobitne kvalifikovaným spôsobom uplatňovanej istiny (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 214/2020 z 14.10.2021). Dodal, že aj keď predmetné rozhodnutia Ústavného súdu SR neriešia priamo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, javí sa ako spravodlivé a súladné s uvedenými rozhodnutiami priznať žalobcom úrok z omeškania aj z náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vychádzal aj z judikátu R61/2018, podľa ktorého sa škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla považuje aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Mal za to, že pokiaľ ÚS SR vo viacerých rozhodnutiach rozhodol o tom, že poškodenému patrí popri požadovanej náhrade škody aj úrok z omeškania z nej, potom s poukazom na to, že sa za škodu považuje aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd priznal žalobcom úrok z omeškania tak, ako žiadali. Žalobcovia pred podaním žaloby vyzvali žalovaného na plnenie, poskytli mu tak možnosť mimosúdne vysporiadať ich nároky, čo však žalovaný odmietol. Napriek vedomosti žalovaného o súdnej praxi, t. j. o priznávaní peňažných plnení titulom nemajetkovej ujmy vzniknutej pozostalým príbuzným neoprávneným zásahom do ich osobnostných práv (po dopravnej nehode), sa žalovaný odmietol zaoberať nárokom žalobcov a odkázal ich na súdne konanie. V rámci súdneho konania sa však posudzujú okolnosti a kritériá, ktoré sú žalovanému dobre známe, keďže na ne vo svojich vyjadreniach priamo poukazuje (napr. str. 2 vyjadrenia zo dňa 27.02.2022), zároveň si je vedomý aj súm, ktoré súdy priznávajú. Preto žalovanému nič nebránilo prešetriť takto uplatnený nárok a poskytnúť primerané plnenie a prípadne až so zvyškom požadovanej sumy odkázať žalobcov na súd. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy má satisfakčnú funkciu, čo znamená, že pre pozostalých príbuzných by mala byť poskytnutá v čo najkratšej dobe. Vzhľadom na uvedené prvoinštančný súd žalobcom podľa § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z. v spojení s § 517 ods. 2 a § 563 Občianskeho zákonníka priznal aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z výšky priznanej nemajetkovej ujmy od 16.12.2021, t. j. dňa nasledujúceho po dni, kedy bola žalobcom doručená odpoveď žalovaného o odmietnutí poskytnutia poistného plnenia vo forme peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, do zaplatenia. Z predmetnej odpovede žalobcu bolo evidentné, že žalovaný v žiadnom prípade neuspokojí nárok žalobcov, a to ani sčasti, a preto sa žalovaný dostal do omeškania s plnením už deň nasledujúci po doručení predmetného listu žalobcom. Zákonná lehota 3 mesiace určená na prešetrenie poistnej udalosti a následná lehota 15 dní na poskytnutie plnenia v tomto prípade neprichádzala do úvahy, pretože žalovaný odmietol prešetriť uplatnený nárok, ako aj poskytnúť plnenie, a to už listom zo dňa 08.12.2021. Pokiaľ žalovaný poukazoval v tejto súvislosti na ust. § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. prvoinštančný súd ozrejmil, že toto sa týka situácie, kedy si nárok na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla možno uplatniť nielen voči poisťovni, ale aj priamo proti tomu, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V takom prípade, ak si poškodený svoj nárok na náhradu škody uplatní či už súdne alebo mimosúdne len voči napríklad prevádzkovateľovi motorového vozidla, je vylúčené, aby sa poisťovňa dostala vo vzťahu k poškodenému do omeškania a vôbec mu bola povinná zaplatiť úrok z omeškania. Poisťovňa v takomto prípade voči poškodenému nie je v omeškaní, keďže na zaplatenie náhrady škody ju nikto nevyzval a dokonca o škode ani nemusí vedieť. Na uvedený prípad reflektuje práve ustanovenie § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z., ktorý ráta s doručením právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi. Je preto zrejmé, že sa nejedná o predmetnú situáciu, kedy súd rozhoduje o nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým príbuzným uplatnenom voči poisťovni (bližšie viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 214/2020 z 14.10.2021). Okrajovo poukázal aj na prípad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého zákon umožňuje po splnení jednotlivých podmienok domáhať sa priznania aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súdy roky vychádzali z právneho názoru (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/2011 z 14.3.2012 a sp. zn. 1Co/15/97 z 24.6.1998), že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/257/2019 však neskôr uviedol, že právny názor uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/185/2011

zo dňa 14.3.2012 bol prekonaný v neskoršom rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/257/2019, podľa ktorého „k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom uvedený právny záver prijal dovolací súd aj v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/48/2017 a sp. zn. 7Cdo/243/2019. Tým bol prekonaný odlišný skorší právny názor uvedený v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/185/2011. Z uvedeného potom vyplýva, že v prípade neuspokojenia nároku poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy sa dostáva štát do omeškania okamihom, kedy si žalobca môže svoj nárok uplatniť na súde, t. j. v zmysle ustanovenia § 16 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. po márnom uplynutí lehoty 6 mesiacov od podania návrhu na predbežné prerokovanie nároku, resp. odo dňa po vydaní zamietavého stanoviska k podanej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku." Najvyšší súd tak vyvodil, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa uvedeného zákona vzniká už samotnou existenciou väzobného trestného stíhania a rozsudku, ktorým bola osoba pozbavená osobnej slobody následne oslobodená spod obžaloby, a preto rozhodnutie, ktorým sa priznáva táto náhrada škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch v konkrétnej výške, už len deklaruje existenciu tejto zákonom priznanej právnej skutočnosti a nárokov z nej vyplývajúcich. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Z uvedeného je preto možné ďalej vyvodiť, že k vzniku omeškania s plnením nemajetkovej ujmy nedochádza márnym uplynutím lehoty ustanovenej v rozhodnutí súdu, ale už márnym uplynutím šesťmesačnej lehoty na plnenie podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP s tým, že žalobcovia boli v predmetnom konaní úspešní. Aj keď ich žaloba bola sčasti zamietnutá, jej predmetom bol nárok, ktorého výška plnenia závisela od úvahy súdu, preto súd aplikoval zásadu úspechu vo veci. Keďže žalobcovia mali plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto ich procesného úspechu závisela od úvahy súdu, je potrebné ich považovať za plne procesne úspešných (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/191/2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Co/141/2018). 12. Proti výroku V., ktorým súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol, podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1./ až 4./ a žalovaný odvolaním napadol prisudzujúce výroky 1./ až 4/. 13. Žalobcovia namietajúc odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP žiadali napadnutý rozsudok zmeniť tak, že súd žalobe vyhovie v celom rozsahu, t. j. aj v súdom prvej inštancie zamietnutej časti. Prvoinštančnému súdu vytkli nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, keď podľa nich nespĺňa zákonné (§ 220 ods. 2 CSP), ústavné (čl. 1 ods. 1 a čl. 46 Ústavy SR) a ani medzinárodné (čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie. Prvoinštančný súd sa náležite nevysporiadal s výškou peňažnej satisfakcie tak, aby bola zo strany žalobcov vnímaná ako spravodlivá a primeraná. V tejto časti označil napadnutý rozsudok nielen za nepreskúmateľný, ale aj vnútorne rozporný. Bolo povinnosťou konajúceho súdu dostatočne sa vysporiadať s argumentáciou žalobcov, aby dôvody pre nepriznanie náhrady v nimi požadovanom rozsahu boli jasné, zrozumiteľné a dostatočne konkrétne (viď nález ÚS SR zo dňa 5.12.2017, sp. zn. I. ÚUS 736/2016). Zdôraznili pritom, že sudcovská úvaha nesmie byť svojvoľná, a contrario musí byť riadne odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave. V danom prípade bola podľa nich priznaná neadekvátne nízka suma peňažnej satisfakcie, čím bola porušená zásada primeranosti. Boli toho názoru, že výška petitórnych nárokov je plne primeraná spôsobenej tragédii, t. j. protiprávnemu zásahu do najužších rodinných väzieb poistencom žalovaného. Medzi žalobcami a zosnulým boli vzájomné emocionálne vzťahy na mimoriadne vysokej úrovni. Poukázali na to, že v prvoinštančnom konaní boli do súdneho spisu založené rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II (sp. zn. 18C/76/2012) a Krajského súdu v Bratislave (č. k. 6Co/217/2014-286), kde sa rodičia domohli náhrady vo výške 40.000 eur každý za smrť 23- ročnej dcéry už nežijúcej v spoločnej domácnosti. Predložený bol tiež rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (sp. zn. 7C/151/2008) v spojení s rozsudkom Krajského súdu Trenčín (sp. zn. 6Co/810/2014), ktorým bola manželovi priznaná za smrť manželky náhrada 70.000 eur a každému z dospievajúcich detí náhrada vo výške 100.000 eur, z čoho vyplýva, že žalobcami uplatnená suma nie je premrštená. Na tieto rozhodnutia však prvoinštančný súd neprihliadol. Náhradou nemajetkovej ujmy sa totiž odškodňuje zmarený rodinný vzťah ako taký, a je málo podstatné, koho smrťou zanikol. Tak ako rodičia by nemali zažiť smrť svojich detí, tak ani deti by nemali zažiť náhlu a predčasnú smrť svojich rodičov. Ako vyplýva aj zo štatistiky vedenej NBS, priznávanie menších súm pozostalým deťom v porovnaní s rodičmi nie je súdnou praxou prijímané, nakoľko priemerná suma nemajetkovej ujmy priznávaná za smrť dieťaťa a rodiča je v poslednom

období takmer rovnaká. Aj keď ide „len“ o štatistický ukazovateľ, aj tento napovedá, že sa odškodňuje najbližší príbuzenský vzťah per se bez ohľadu na to, či zanikol smrťou dieťaťa, alebo „iba“ jeho rodiča. Nad rámec uvedeného poukázal príkladmo na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/19/2017, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie súdu, ktorý v prípade hmotne nezávislých osôb priznal pre plnoleté deti sumy 17.000 eur a 20.000 eur za smrť rodiča. Takisto Krajský súd v Prešove vo svojom rozhodnutí sp. zn. 21Co/137/2017 potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorý priznal plnoletým deťom zosnulého nemajetkovú ujmu vo výške 20.000 eur každému. Preto aj s ohľadom na tieto rozhodnutia, kde zosnulou osobou bol rodič a pri zohľadnení individuálnych okolností prejednávaného prípadu (odôvodňujúcich zvýšenie sumy), považovali žalovanú sumu za dôvodnú. Poukázali aj na rozsudok NS ČR zo dňa 19.9.2018, sp. zn. 25Cdo/894/2018, Rc 85/2019, v ktorom NS ČR k výške nemajetkovej ujmy uviedol, že „za základní částku náhrady, modifikovatelnou s užitím zákonných a judikaturou dovozených hledisek, lze považovat v případe nejbližších osob (manžel, rodiče, děti) dvacetinásobek průměrné hrubé měsíční nominálni mzdy na přepočtené počty zaměstnanců v národním hospodářství za rok předcházející smrti poškozeného.“ Upozornil tiež na to, že NS ČR hovorí o state najbližších osôb bez podstatného rozlíšenia v tom, či ide o smrť rodiča alebo dieťaťa. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že ide o základnú sumu, ktorá je modifikovateľná okolnosťami prejednávaného prípadu, ktoré odôvodňujú zvýšenie priznanej sumy (intenzita citovej ujmy, ako aj s ňou spojené zdravotné problémy, strata šance rozvíjať vzťah do budúcna, strata najbližšej osoby). Nejedná sa pritom o maximálnu čiastku, ktorá by sa mala deliť medzi pozostalých, ale prináleží každému zvlášť. Práve adekvátna finančná kompenzácia by aspoň čiastočne prispela k zmierneniu následkov traumatizujúcej udalosti. Priznané odškodnenie musí mať podľa žalobcov taktiež ambíciu „vyvážiť“ hodnotu ľudského života i v budúcnosti prítomné duševné útrapy žalobcov pri spomienkach na dopravnú nehodu, pri ktorej umrel ich syn/brat. Súdom priznaná peňažná satisfakcia však podľa nich ne(s)plní svoj účel, t. j. nekompenzuje stratu rodinného príslušníka a nedokáže zmierniť súčasné i budúce psychické trápenia žalobcov. Je zrejmé, že žiadna suma nedokáže nahradiť zničený ľudský život. Hoci žalobcovia 1./ a 2./ požadujú 50.000 eur každý a žalobcovia 1./ a 4./ 40.000 eur každý, ich zámerom nie je zneužitie právneho inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy a nedôvodné obohatenie sa na úkor komerčnej poisťovne, ale záujem na takomto zadosťučinení, ktoré by oprávnene považovali za spravodlivé a zodpovedajúce strate najbližšej osoby, a ktoré by bolo aspoň v čiastočnej miere spôsobilé zmierniť traumy zapríčinené neočakávaným a náhlym úmrtím syna a brata. Nejedená sa totiž len o satisfakciu, ale predovšetkým aj o gesto slušnosti a spravodlivosti, ktoré žiadnym spôsobom nemôže nahradiť dopady tragickej udalosti (totožne uznesenie ÚS ČR zo dňa 20.5.2002, sp. zn. IV. ÚS 315/2001). Prvoinštančný súd však vychádzal v danom prípade z rozhodovacej praxe slovenských súdov, kedy bola pozostalým priznaná nižšia suma, pričom neuviedol, prečo nevychádzal z rozhodovacej praxe uvedenej žalobcami. Stotožnil sa tiež s argumentáciou protistrany žiadajúcej zohľadnenie okolností aj na strane škodcu v zmysle rozhodnutia ÚS ČR zo dňa 9.8.2016, sp. zn. I. ÚS 3456/15, no opomenul, že súdy v prezentovanom prípade rozhodovali o náhrade nemajetkovej ujmy v adhéznom konaní, čo je rozhodujúcou odlišnosťou, ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia. „Výrok o povinnosti k náhradě ujmy z adhezního řízení je totiž v plném rozsahu závazný pouze pro stěžovatele jako pojištěného škůdce, a nikoliv již pro pojistitele, ktorý nemá v adhézním řízení zákonem zakotveno žádné procesní postavení a nemá tak procesní prostředky, jak toto řízení ovlivnit. Mohou proto nastat a v praxi nastávají např. případy, kdy je pojistuitelem vyplacena poškozenému jako pojistné plnění menší částka, než jaká je výše soudem přiznaného nároku na náhradu újmy vůči pojištěnému škůdci (srov. Kazda, P., Kazdová, K. Zákon o pojištění oodpovědnosti z provozu vcozidla: komentář. Praha: Wolters Kluwer, 2016, s. 76). Také mohou nastat případy, kde o výplatě pojistného plnení, resp. jeho výši bude veden s pojistitelem spor, zatímco plnění uložené výrokem soudu o povinnosti k náhradě újmy bude vůči pojištěnému již exekvovatelné. S ohledem na uvedené je proto namístě zkoumat, zda uplatnění nároku na náhradu škody nebude mít pre pojištěného důsledky z ekonomických hledisek zcela likvidační.“ S týmto postupom sa žalobcovia nestotožňujú a považujú ho za nesprávny z dôvodu, že to následne limituje voľnú úvahu súdu pri určení výšky plnenia. Žalobcovia v konaní konštantne namietali, že v sporoch o ochranu osobnosti vedených proti komerčnej poisťovni sú osobné či majetkové pomery škodcu z pohľadu merita veci irelevantné. Podľa žalobcov by tieto okolnosti mali relevanciu len vtedy, ak by žalovaným bol vodič, tak ako tomu bolo v uvedenom rozhodnutí. Považujú preto rozporné so samotným zmyslom poistenia prihliadať pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy na majetkové pomery škodcu, keďže zmyslom poistenia je poskytnutie adekvátnej kompenzácie poškodenej či ujmu znášajúcej osobe. Opätovne preto poukázali na právne závery NS SR vyslovené v rozsudku z 31.7.2017, sp. zn. 6MCdo/1/2016 (R 61/2018), v zmysle ktorých, „ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, prinášalo by to značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré

by v individuálnych prípadoch malo viesť aj k ich bankrotu. Zároveň by to však mohlo znamenať aj neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že v prípadoch insolvencie (platobnej neschopnosti) zodpovedného subjektu táto nebude vymožiteľná.“ Ak by sa teda zakaždým mala posúdiť solventnosť škodcu v prípadoch, keď žaloba smeruje výlučne voči poisťovateľovi, ako kritérium pri určení výšky poistného plnenia, poisťovateľ by za škodcu v prípade jeho insolventnosti nebol povinný plniť. Jediným kritériom je teda intenzita ujmy, nie majetkové pomery škodcu a opačný záver by bol popretím samotného zmyslu poistenia. K rovnakému záveru dospel aj Krajský súd v Košiciach v rozsudku z 7.6.2018, sp. zn. 2Co/52/2018, keď uviedol, že poistiteľovi vzniká povinnosť poskytnúť poistné plnenie bez ohľad na sociálne, majetkové a osobné pomery poisteného škodcu. Tento nárok je charakterizovaný obsahom poistného vzťahu, ktorý nie je definovaný majetkovým zabezpečením poisteného, ale obsahom poistného rizika, ktorým je poistenie zodpovednosti za škodu vrátane nemajetkovej ujmy, ktorá musí by poistením krytá bez zreteľa na osobný status poisteného, ktorý za vznik škody zodpovedá. Uzavrel tak, že pokiaľ je poisteným poisťovateľ, je bez významu trvať na požiadavke skúmania osobných, majetkových či sociálnych pomerov škodcu. Výrok rozsudku nijakým spôsobom tak nezasiahne samotného škodcu. Nesprávne sa prvoinštančný súd v ods. 29. odôvodnenia odvolal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/6/2018 v súvislosti s argumentáciou o tom, že výška peňažnej satisfakcie nemôže byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. K odvolaniu pripojili ako dôkaz tabuľku priemernej sumy nemajetkovej ujmy. 14. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1./ až 4./ uviedol, že sa nestotožňuje s ich odvolacou argumentáciou. Ako vyplýva z ním podaného odvolania, samotnú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy považuje žalovaný za neprimerane vysokú s ohľadom na okolnosti daného prípadu a rozhodovaciu prax súdov v obdobných sporoch. Rozhodnutia, na ktoré v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal zohľadňovali pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy osobitné okolnosti danej veci (napr. skutočnosť, že pozostalá matka sa v dôsledku úmrtia svojej jedinej dcéry musela začať starať o svoju maloletú dvojročnú vnučku- rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/188/2018, zomrelého syn prevzal na seba rolu tzv. chýbajúceho otca v rodine, kde žili bez otca, pomáhal rodine, súrodencom a maloletého súrodenca v podstate vychovával- rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 11Co/13/2022). Prvoinštančným súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy podľa neho prevyšovala všeobecnými súdmi štandardne priznávanú výšku nemajetkovej ujmy v obdobných sporoch. Žalovaný na rozdiel od žalobcov v spore poukázal na aktuálnu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov vo veci priznania nemajetkovej ujmy pre rodičov a súrodencov s ohľadom na apel ÚS SR „zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť“ a „rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako“ (nález ÚS SR sp. Zn. III. ÚS 288/2017 z 5.12.2017). S odkazom na aktuálnu rozhodovaciu prax súdov je tak zrejmé, že uplatnené nároky žalobcov v nimi požadovanej sume sú neadekvátne a ako také niekoľkonásobne prevyšujú náhrady priznávané v obdobných prípadoch. Za nenáležitú považoval aj argumentáciu, v ktorej žalobcovia namietali zohľadňovanie majetkových, osobných či sociálnych pomerov škodcu, pokiaľ je žalovaným poistiteľ. Stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je predmetom úvahy súdu, ktorá musí byť náležite odôvodnená a musí sa opierať o preskúmateľné a celkom konkrétne kritériá. Jedná sa pritom o súdnou praxou ustálené kritériá tak na strane pozostalého, ako aj na strane škodcu (nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 2844/2014 z 22.12.2015). Na strane pôvodcu zásahu k nim patria aj majetkové pomery pôvodcu zásahu, ktorým nie je a nemôže byť žalovaný. Aj napriek možnosti uplatňovať si žalovaný nárok voči škodcovi alebo voči poisťovateľovi, je potrebné si podľa žalovaného uvedomiť, že v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z. má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky. Žalovaný tak poskytuje poistné plnenie len za poisteného škodcu, hoci je poškodený oprávnený uplatniť si nárok priamo proti poisťovateľovi. Pri rozhodovaní o nároku pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy je preto potrebné sa zaoberať aj samotnými kritériami na strane pôvodcu zásahu, vrátane majetkových pomerov pôvodcu zásahu. Tieto úvahy sa musia do odôvodnenia rozhodnutia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy premietnuť, a nie je možné, aby sa nimi súd vôbec nezaoberal. A to ani vtedy, ak ide o prípad ujmy spôsobenej prevádzkou vozidla, na ktorú sa vzťahuje povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (viď napr. nález ÚS ČR z 9.8.2016, sp. zn. I ÚS 3465/15). Namietal, že žalobcovia v odvolaní pravdepodobne zámerne citovali len časť nálezu ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 3456/2015, nakoľko ÚS ČR bazíroval na posudzovaní kritéria majetkových pomerov škodcu, a to aj vtedy, ak ide o prípad ujmy spôsobenej prevádzkou motorového vozidla: „Ústavní soud však musí přisvědčit stěžovatelově námitce, podle ktoré se krajský soud, při rozhodování o nároku poškozených na náhradu nemajetkové újmy, vůbec nezabýral kritériem majetkových poměrů stěžovatele, resp. otázkou,

zda nejsou dány zákonné předpoklady pro snížení požadované náhrady škody ve smyslu § 2953 OZ. Tyto úvahy se musí do odůvodnění rozhodnutí soudu o nároku na náhradu nemajetkové újmy promítnout a není proto možné, aby se jimi soud vůbec nezabýval. A to ani tehdy, pokud jde o případ újmy způsobené provozem vozidla, na kterou se vztahuje poojištění odpovědnosti z provozu vozidla podle zák. č. 68/1999 Sb., o pojištění odpovědnosti z provozu vozidla, ve znění pozdějších předpisů.“ Pokiaľ ide o poukaz žalobcov na rozsudok NS SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 z 31.7.2017 (R 61/2018), v predmetnom rozsudku sa riešila otázka pasívnej vecnej legitimácie poisťovní v konaniach o náhrade nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ktorá nie je medzi stranami sporná, nakoľko žalovaný nespochybnil pasívnu vecnú legitimáciu v spore. Pokiaľ ide o poukaz na rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 7.6.2018, sp. zn. 2Co/52/2018 je evidentné, že predmetné rozhodnutie nerešpektuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít k otázke potreby skúmania kritérií na strane pôvodcu zásahu, a preto aj poukaz na toto rozhodnutie žalovaný vyhodnotil ako nenáležitý. Aj z obsahu žalobcami podaného odvolania je podľa žalovaného zrejmé, že uplatnený nárok evokuje skôr získanie majetkového prospechu ako morálnej satisfakcie, čo umocňuje jednak skutočnosť, že žiadajú od žalovaného ako poisťovateľa neprimerane premrštené sumy, pričom za týmto účelom prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý sa špecializuje na danú problematiku poukazujú jednak na 1./ súdne rozhodnutia, ktoré sa týkajú odlišných nárokov (t. j. úplne odlišných druhov nemajetkových újm) ako je nemajetková ujma za neoprávnený zásah do osobnosti práv pozostalých príbuzných v dôsledku dopravnej nehody, zároveň 2./ poukazujú na odškodňovanie odlišných príbuzenských vzťahov ako v danom prípade (viď poukaz na rozsudok KS Banská Bystrica sp. zn. 14Co/19/2017, KS Prešov sp. zn. 21Co/1337/2017) a zároveň 3./ na rozhodnutia staršieho dáta, ktoré sú s ohľadom na aktuálnu rozhodovaciu činnosť neaktuálne. V ďalšom odkázal na svoje vyjadrenie zo dňa 28.7.2022, v ktorom reagoval na argumentáciu, ktorú žalobcovia prezentovali aj v odvolaní. Konštatoval, že pri nemajetkovej ujme pozostalých po obetiach dopravných nehôd sa súdna prax vyvinula nielen v rámci určenia pasívnej vecnej legitimácie poisťovní (R 61/2018), ale aj v rámci určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. V súčasnosti súdy nepriznávajú neprimerané sumy a viac prihliadajú na to, aby došlo k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj na požiadavku nezneužívania tohto inštitútu na neprípustné obohacovanie. Priznané zadosťučinenie zároveň nesmie pôsobiť likvidačne vo vzťahu k povinnému subjektu a musí zodpovedať zásade proporcionality (viď napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/140/2018). 15. Žalobcovia 1./ až 4./ v odvolacej replike poznamenali, že gro svojich tvrdení prezentovali jednak v samotnom prvoinštančnom konaní a ďalej vo svojom odvolaní a vyjadrení k odvolaniu žalovaného, a preto sa vyjadria len v nevyhnutnej miere konzekventne sledujúc princíp procesnej ekonómie. Pokiaľ žalovaný poukazoval na právne závery vyslovené v náleze ÚS ČR zo dňa 22.12.2015, sp. zn. I. ÚS 2844/2014 uviedli, že daná právna vec skutkovo nezodpovedá prípadu prejednávanému v tomto sporovom konaní, pričom in concreto sa jednalo o spôsobenie nemajetkovej ujmy pozostalým postupom non lege artis lekárov pracujúcich pre českú nemocnicu, ktorá bola následne rozhodnutím zriaďovateľa zrušená a podnik patriaci tomuto podnikateľovi bol vložený do základného imania ďalšej českej nemocnice, z čoho vyplýva, že sa nejednalo o zásah do osobnostnej integrity pozostalých spôsobený fyzickou osobou, ktorá viedla povinne zmluvne poistené motorové vozidlo. Zdôraznili tiež, že právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnený titulom uzatvoreného povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla vedeného vinníkom dopravnej nehody je nevyhnutné kategoricky odlišovať od iných nárokov na náhradu škody či nemajetkovej ujmy, ktorá je uplatňovaná zo strany poškodených (pozostalých) proti pôvodcom zásahu do osobnostnej integrity poškodeného. V prípadoch, akým je daný spor, je skúmanie okolností na strane vinníka podstatné v rovne ustálenia viny/zodpovednosti za dopravnú nehodu, od čoho je nepochybne a priamo závislá aj následná povinnosť príslušného poisťovateľa pristúpiť k prešetreniu a likvidácii poistnej udalosti. Po ustálení tejto otázky je najpodstatnejšie skúmať samotnú opodstatnenosť spôsobenej nemajetkovej ujmy a požadovanej relutárnej náhrady. Stotožňovanie fyzickej osoby- vinníka dopravnej nehody, jeho majetkových pomerov, príp. aj dopadu udalosti do jeho duševnej sféry s majetkovými pomermi príslušného poisťovateľa je podľa nich prinajmenšom neadekvátne. Takýmto nazeraním na prešetrovanie udalosti by sa ad absurdnom dospelo k značným nepomerom odškodňovania pozostalých po obetiach dopravných nehôd, kedy by malo byť za bonitného a finančne vysoko zabezpečeného vodiča kolízneho vozidla zodpovedného za dopravnú nehodu poskytnuté rádovo vyššie odškodnenie nemajetkovej ujmy, ako by tomu bolo v prípade, ak by išlo o totožnú dopravnú nehodu/poistnú udalosť, v ktorej by sme vinníka dopravnej nehody ako premennú vymenili za fyzickú osobu žijúcu v chudobe či na

hranici chudoby. Boli preto toho názoru, že vo vzťahu k primeranosti oprávneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je nevyhnutné objektivizovať od konkrétneho vodiča povinne zmluvne poisteného vozidla, na ktorého poistenie je v zmysle zák. o PZP zákonne zaviazaný držiteľ použitého v cestnej premávke. Záverom pozornosť upriamili aj na nález ÚS ČR zo dňa 9.8.2016, sp. zn. I. ÚS 3456/15, na ktorý priamo odkazuje žalovaný, v ktorom bolo predmetom posúdenia zaviazanie žalovaného vinníka dopravnej nehody na náhradu škody v trestnom konaní, v ktorom sa trestný súd vôbec, resp. značne nedostatočne vysporiadal s otázkou nároku na náhradu škody uplatneného poškodenými v trestnom konaní, ktoré je nepoužiteľné pre účely rozhodnutia v danej veci. 16. Žalovaný v odvolacej duplike žalobcom vyčítal účelovosť argumentácie, v ktorej poukazovali na rozdielnosť veci posudzovanej ÚS ČR pod sp. zn. I. ÚS 2844/2014 s cieľom odvádzať pozornosť od podstatnej skutočnosti, a to, že pri nemajetkovej ujme za neoprávnený zásah do osobnostných práv pozostalých príbuzných v dôsledku dopravnej nehody je potrebné prihliadať práve na kritériá dané ustálenou rozhodovacou praxou súdov vzhľadom na absenciu zákonnej úpravy v tejto otázke. Aj keď predmetom sporu v označenom náleze ÚS ČR bola náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých postupom non lege artis lekárov, ÚS ČR sa v danom náleze venoval všeobecne inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch pri usmrtení blízkeho človeka s ohľadom na § 444 ods. 3 starého OZ, ako aj § 2959 nového OZ (na Slovensku inštitút § 11 a § 13 OZ) a ním vymedzené kritériá sú všeobecne akceptované aj všeobecnými slovenskými súdmi pri posudzovaní nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do osobnostných práv pozostalých príbuzných v dôsledku dopravnej nehody (rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.5.2019, sp. zn. 3Co/140/2018, Krajského súdu v Trnave zo dňa 11.5.2021, sp. zn. 26Co/60/2020, Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.4.2021, sp. zn. 14Co/76/2020 a pod.). Žalobcovia nedôvodne a účelovo až teraz rozporujú predmetný nález, na ktorý žalovaný poukázal už vo vyjadrení k žalobe. Podstatné je, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy nezohľadnil všetky judikatúrou ustálené kritériá tak na strane pozostalého, ako aj na strane pôvodcu zásahu. Žalovaný nezhliadol žiadny rozdiel oproti prípadom, ak dopravnú nehodu spôsobí napr. osoba pod vplyvom alkoholu alebo osoba, ktorá neprejaví žiadnu ľútosť. Z priebehu konania pritom vyplynulo, že pôvodca zásahu mal psychické ťažkosti, finančne potreboval zabezpečiť svoje zdravotne postihnuté dieťa, v dôsledku čoho veľa pracoval. Nehodu nespôsobil úmyselne, ale pravdepodobne pod vplyvom mikrospánku, čo rovnako treba zohľadniť pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy súdom, a to nielen formálnym konštatovaním, že súd na ne prihliadol, ale mali sa premietnuť aj reálne do priznanej nemajetkovej ujmy. Žalobcovia celkom nesprávne nezohľadňujú skutočnosť, že pri rozhodovaní o nároku pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné zaoberať sa judikatúrou stanovenými kritériami aj na strane pôvodcu zásahu, vrátane jeho majetkových pomerov. Zopakoval, že ich argumentácia evokuje skôr snahu o získanie neprimeraného majetkového prospechu ako majetkovej satisfakcie. 17. Žalovaný v odvolaní navrhol z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, že výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy považuje za neprimerane vysokú zisteným okolnostiam prípadu, ako aj rozhodovacej praxi slovenských súdov v obdobných sporoch. Nespochybňuje, že žalobcovia utrpeli citovú ujmu stratou nevlastného syna, syna a brata, avšak samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie nemajetkovej ujmy v peniazoch (R 29/2001). Poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.7.2019, sp. zn. 12Co/215/2018, podľa ktorého „Z hľadiska kritérií pre poskytnutie náhrady je tiež potrebné skúmať okolnosti na strane poškodeného, ktoré spočívajú a) v intenzite vzťahu žalobcu so zomrelým, b) vek zomrelého a pozostalých, c) otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe, d) prípadné poskytnutie inej satisfakcie. Pre výšku náhrady je kvalita vzájomného vzťahu kľúčová. Psychická bolesť zo straty blízkeho človeka je vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity pozostalého, veľakrát prerastajúca až do duševného ochorenia. Pri zohľadnení veku zomrelého sa rozlišuje, nakoľko je prežívaná strata novorodenca jeho rodičmi, strata rodiča jeho deťmi alebo strata osoby dôchodkového veku jeho vnúčatami. Okolnosti na strane osoby zodpovednej sú a) postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a iné), b) dopad udalostí do duševnej sféry pôvodcu, c) miera zavinenia, resp. miera spoluzavinenia usmrtenej osoby. Je celkom zreteľné, že postoj tejto osoby môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy pozostalými. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dôležitým aspektom aj to, aby jej výška odrážala všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Preto je nutné použiť aj princíp proporcionality s tým, že súdy porovnajú čiastky náhrady prisúdené v iných prípadoch, a to nielen podobných, ale aj v ďalších, v

ktorých sa jednalo o zásah do iných osobnostných práv.“ Podľa názoru žalovaného prvoinštančný súd pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy nezohľadnil všetky zákonom stanovené kritériá v zmysle § 13 ods. 3 OZ fakticky, ale iba formálne, nakoľko tieto sa nepremietli do konečnej súdom priznanej sumy (skutočnosti uvedené v ods. 27. odôvodnenia). Z uvedeného dôvodu napadnuté rozhodnutie považuje za nepresvedčivé. Z priebehu konania pritom vyplynulo, že pôvodca zásahu mal sám v dôsledku dopravnej nehody psychické ťažkosti, finančne potreboval zabezpečiť svoje zdravotne postihnuté dieťa, v dôsledku čoho veľa pracoval. Nehodu nespôsobil úmyselne, zrejme pod vplyvom mikrospánku. Aj tieto skutočnosti by podľa žalovaného mali mať vplyv na stanovenie výšky nemajetkovej umy, a to nielen formálnym konštatovaním, že súd na ne prihliadal, ale mali sa premietnuť aj do reálne priznanej nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti poukázal aj na nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5.12.2017, v ktorom ÚS SR uviedol: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.“ V nadväznosti na to poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.2.2021, sp. zn. 15Co/278/2019, ktorým bol potvrdený rozsudok, na základe ktorého bola rodičom v súvislosti s úmrtím 5- ročnej dcérky ako ich jediného dieťaťa z požadovaných 100.000 eur priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur, a to aj napriek tomu, že súd konštatoval, že nehodu spôsobil vodič pod vplyvom alkoholu a zároveň poukázal na vek zomrelého dieťaťa, ktoré malo celý život pred sebou a obaja rodičia v konaní preukázali, že boli nútení vyhľadať psychiatrickú odbornú pomoc, ktorá trvala aj v čase vydania rozsudku. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 12Co/215/2018 z 26.7.2019 potvrdil rozsudok, ktorým bola v súvislosti s úmrtím dvoch blízkych osôb (otca a matky, resp. starej matky) priznaná suma 20.000 eur pozostalej manželke a dcére a suma 13.000 eur pozostalým deťom a vnúčatám. Krajský súd v Bratislave rozhodnutím sp. zn. 3Co/140/2018 z 30.5.2019 potvrdil prvoinštančný rozsudok vo veci náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000 eur pre rodičov dospelého syna v mladom veku, s ktorým žili v spoločnej domácnosti, a ktorý si plánoval založiť vlastnú rodinu a vo výške 3.000 eur pre brata nebohého, s ktorým nežil pred smrťou v spoločnej domácnosti, nakoľko už mal vlastnú rodinu. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27Co/160/2018 z 29.1.2019 bolo potvrdené priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 18.000 eur otcovi v súvislosti so smrťou jediného syna, o ktorého sa od deviatich rokov staral sám, bez matky nebohého a existoval medzi nimi veľmi silný a blízky citový vzťah a pozostalému sa v dôsledku tragickej udalosti rozvinula stredne ťažká depresívna porucha so somatickými príznakmi. Krajský súd Žilina v rozhodnutí sp. zn. 12Co/21/2020 priznal matke plnoletého syna sumu 2.000 eur, dcére 3.200 eur a sestrám a družke zomrelého po 400 eur. Krajský súd v Nitre v rozhodnutí sp. zn. 10Co/50/20 priznal matke zomrelého plnoletého syna náhradu nemajetkovej ujmy 10.000 eur. Krajský súd Žilina potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Čadca, keď v konaní vedenom pod sp. zn. 8Co/57/2018 priznal rodičom zomrelého syna sumu 10.000 eur a pozostalým sestrám po 3.000 eur. NS SR v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo/77/2009 odmietol dovolanie, čím potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým priznal pozostalým rodičom a sestre po nebohom náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6.638,78 eur. Záverom žalovaný namietal aj priznanie úrokov z omeškania, ktoré je v rozpore s ustálenou judikatúrou. Okrem relevantných súdnych rozhodnutí, na ktoré žalovaný poukazoval v priebehu súdneho konania, poukázal aj na aktuálny rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.12.2023, č. k. 7Co/23/2023-316, v ktorom konštatoval, že „za situácie, že výška nemajetkovej ujmy je na úvahe súdu a až rozhodnutím súdu sa povinný dozvie o tom, že v akej výške má nemajetkovú ujmu plniť, nemôže dôjsť skôr k omeškaniu ako dňom nasledujúcim po dni, aký určil súd v rozhodnutí o povinnosti plniť nemajetkovú ujmu. Z uvedeného jednoznačne vyplýva správny záver súdu prvej inštancie týkajúci sa nepriznania nároku na úroky z omeškania z priznanej nemajetkovej ujmy. 18. Žalobcovia 1./ až 4./ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného v celom rozsahu odkázali na svoje odvolanie. Vo vzťahu k žalovaným namietanému priznaniu úrokov z omeškania uviedli, že táto otázka je prinajmenšom vo svetle judikatúry ÚS SR definitívne vyriešená, a to v prípade, že poisťovateľ neposkytne plnenie v zákonom stanovenej lehote troch mesiacov a 15 dní. V tomto smere sa žalobcovia preto plne stotožňujú s argumentáciou súdu v ods. 36. a 37. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Donedávna totiž rozhodovacia prax NS SR uprednostňovala takú interpretáciu vzájomného vzťahu OZ a zák. o PZP, podľa ktorej poškodeným neprináležia úroky z omeškania za neplnenie peňažnej povinnosti. Tie im patria len vtedy, ak si poisťovateľ nesplní (nepeňažnú) povinnosť poskytnúť písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré plnenie neposkytol (napr. rozsudok NS SR z 22.11.2018, sp. zn. 3Cdo/145/2017, zo dňa 26.2.2019, sp. zn. 1Cdo/212/2017). Uvedené rozhodnutia sú však v súčasnosti zrušené nálezmi ÚS SR, ktorý zhodnotil výklad prijatý všeobecnými súdmi nasledovne: „Výklad prijatý dovolacím

súdom, ktorý v podstate vylučuje poskytnutie poistného plnenia, ktoré by zahŕňalo aj úroky z omeškania z náhrady škody, sa tak dostáva do ostrého konfliktu s racionálnym účelom právnej úpravy“ (nálezy ÚS SR zo dňa 14.10.2021, sp. zn. III. ÚS 214/2020 a III. ÚS 309/2020). Diskusiu k úrokom z omeškania ÚS SR uzatvára interpretáciou, podľa ktorej je poisťovateľ povinný poskytnúť úrok z omeškania vždy, a nie len vo vzťahu k nárokom, ktoré sú nepochybné: „35. K námietke znenia preambuly dotknutej smernice, z ktorej vyplýva, že sa vzťahuje na nepochybné nároky poškodeného, ústavný súd upriamuje pozornosť krajského súdu na skutočnosť, že zákon je transpozíciou všetkých smerníc o aproximácii úprav v tejto oblasti, a preto pri jeho výklade je nevyhnutné prihliadať na smernicami zamýšľaný účinok formou eurokonformného výkladu. 30. Ak teda poisťovateľ nesplní právnu povinnosť plniť oprávnenú náhradu škody poškodenému včas a riadne (t. j. v lehote 15 dní po skončení šetrenia), dostáva sa po uplynutí tejto lehoty s plnením náhrady škody do omeškania a poškodenému vzniká nárok uplatňovať si voči poisťovateľovi aj nárok na úrok z omeškania v zmysle § 5157 ods. 2 OZ (nález ÚS SR z 7.9.2022, sp. zn. II. ÚS 263/2022).“ Nad rámec uvedeného poukázali aj na judikatúru ÚS ČR, ktorý zdôraznil význam úrokov z omeškania v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v náleze zo dňa 10.12.2019, sp. zn. II. ÚS 2149/17:„55. (...) Jak patrno, do interpretace zásady ochrany práv se promítá také běh času. Náhrada nemajetkové újmy pozůstalým bude efektivně chránit jejich základní práva pouze tehdy, bude-li jim poskytnuta v co nejkratší době po jejim vzniku. Čím více bude poškozený pociťovat tutu újmu jako nespravedlivou. Bude v něm přitom zároveň sílit přesvědčení, že „právo není na jeho straně“. Náhrada nemajetkové újmy pozůstalým tehdy nebude způsobilá plnit svou satisfakční funkci. Nebudeli tato náhrada poskytnuta v blízké časové návaznosti na okamžik, kdy újma vznikla, nebude způsobilá plnit svou preventivně- sankční funkci. Měla-li by totiž být povinnost nahradit vzniklou újmu pro povinného pouze otázkou „virtuální“ (závislou na budoucí právní skutečnosti- rozhodnutí soudu), pak nebude schopna ovlyvnit jeho budoucí jednání, stejně jako jednání dalších osob, ktoré by se mohly v budoucnu dostat do obdobných situací. 56. Aby mohla náhrada nemajetkové újmy pozůstalým plnit svou satisfakční a preventivně- sankční funkci a zprostředkovaně též naplnit pozitivní závazky plynoucí z práva na ochranu soukromného a rodinného života, resp. práva na život a tato práva účinně chránit, musí z ní plynout také nárok na úroky z prodlení. Odepřením úroků z prodlené se institut náhrady nemajetkové újmy pozůstalým stáva „bezzubým“, neboť se umožňuje povinnému, aby se úspešně, bez jakékoli sankce vyhýbal plnění svých povinností. Obecné soudy tak zásadně ztěžují vymahatelnost práv poškozených, namísto toho aby tato jejich práva chránily.“ Boli toho názoru, že aj keď rozhodnutia najvyšších súdnych autorít Českej republiky nie sú pre slovenské súdy judikatúrou v pravom zmysle slova, ich argumentačnú presvedčivosť im nemožno uprieť. Záverom zhrnul, že náhrada nemajetkovej ujmy poškodeným pozostalým bude efektívne chrániť základné právo podľa čl. 46 Ústavy SR len vtedy, ak im bude táto náhrada poskytnutá v čo najkratšom čase po jej vzniku. Omeškanie povinnej osoby s plnením nemajetkovej ujmy nepochybne znižuje mieru kompenzačnej funkcie jej odškodnenia. Neskoré plnenie by už vlastne ani nepredstavovalo plnú náhradu, a preto je potrebné ju vyvážiť priznaním úrokov z omeškania. 19. Žalovaný v odvolacej replike v súvislosti s poukazom protistrany na nález ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 2149/17 poukázal na odlišnosť relevantnej právnej úpravy v SR a ČR, ktorá sa prejavuje v rozdielnej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít. Rozhodovacia prax NS SR a ÚS SR je ustálená v tom, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až jej uplynutím sa dlžník dostáva do omeškania (R 22/2000), nakoľko ide o konštitutívne rozhodnutie (napr. nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 72/2019). Z uvedeného dôvodu preto označil za nenáležitý poukaz žalobcov na nález ÚS ČR sp. zn. II. ÚS 2149/2017. Opomenúť nemožno ani skutočnosť, že rozhodnutia súdov iných štátov nespadajú pod pojem ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít upravený v čl. 2 ods. 2 CSP (pozri uznesenie NS ST z 31.10.2017, sp. zn. 6Cdo/129/217). Uvedené však neznamená, že podporne nemožno argumentovať zahraničnou rozhodovacou činnosťou súdnych autorít napr. ÚS ČR, NS ČR, napríklad z hľadiska kritérií relevantných pre posudzovanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, príp. právnou doktrínou, nakoľko tieto kritériá sú všeobecne akceptované aj všeobecnými súdmi SR. S argumentáciou žalovaného sa pritom stotožnil aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku zo dňa 20.12.223, sp. zn. 7Co/23/2023, ktorý k poukazu na predmetný nález ÚS ČR uviedol, že právny názor v ňom vyslovený je v rozpore s doterajšou praxou slovenských súdov, navyše v rozpore s judikovaným právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý nebol prekonaný, pričom pre rozhodovanie slovenských súdov je záväzná iba táto judikatúra a rozhodnutiami súdnych autorít ČR sa súdy nemôžu inšpirovať. Taktiež dodal, že sa jedná o konštitutívne rozhodnutie priznávajúce právo v určitom rozsahu. Odkázal pritom aj na právne závery vyslovené v rozhodnutí NS SR zo dňa 15.8.2023, sp. zn. 4Cdo/174/2021 a rozhodnutie

ÚS SR zo dňa 2.10.2019, sp. zn. IV. ÚS 72/2019. S poukazom už len na uvedené označil za nenáležité aj poukazy žalobcov na nálezy ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 282/2023 a sp. zn. III. ÚS 309/2020, II. ÚS 263/2022, ktoré neboli prijaté konkrétne k nároku na úrok z omeškania s plnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a súd sa v nich venoval výkladu len prvej časti ust. § 11 ods. 7 zák. č. 381/2001 Z. z., ktoré na rozdiel od žalobcov reflektuje špecifickosť uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej výšku určuje súd. Poukázal tiež na svoj list zo dňa 8.12.2021, ktorým žalobcom oznámil, že ich nárok vysporiada podľa právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu a dodal, že žalovaný nie je súdnou autoritou určujúcou náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 OZ. Z uvedeného vyvodil, že až na základe vykonaného dokazovania súdy určia alebo naopak neurčia náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a takéto rozhodnutie nie je možné považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy, ako nesprávne dospel k tomuto záveru prvoinštančný súd. Samotný ÚS SR vychádza z toho, že sú predmetom posúdenia a úvahy súdu otázky, či sú vôbec splnené podmienky pre priznanie tohto práva uplatneného v žalobe a v akom rozsahu. Nejedná sa tak o povinnosť na strane zasahovateľa, ktorá by vyplývala priamo z hmotného práva, a už vôbec nie jej rozsah. Jedine konajúci súd, keď autoritatívne posúdi neoprávnenosť zásahu, ho môže konštituovať svojim rozhodnutím a na tomto nič nemení skutočnosť, že možnosť priznania tohto práva vyplýva z hmotného práva. Ak dôjde k zrušeniu právoplatného rozhodnutia upravujúceho povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy a neexistuje žiadne iné rozhodnutia vo veci, ktorým by bolo dotknutej osobe toto právo priznané, je potrebné uvedenú sumu považovať za bezdôvodné obohatenie. Preto podľa žalovaného je záver, že samotný zásah je dôvodom priznania tohto do úvahy prichádzajúceho hmotného práva považuje žalovaný za mylný a nemajúci oporu v právnom poriadku SR, nakoľko sa jedná povahou o konštitutívne rozhodnutie. Zotrval preto na názore, že súd prvej inštancie pochybil, keď žalobcom priznal aj úroky z omeškania. 20. Žalobcovia 1./ až 4./ v odvolacej duplike na margo argumentácie žalovaného, že tento nie je súdnou autoritou určujúcou náhradu nemajetkovej ujmy uviedli, že žalovaný je finančnou inštitúciou, ktorá je povinná pristúpiť k prešetreniu a likvidácii uplatnenej nemajetkovej ujmy pozostalými po obetiach dopravných nehôd nezávisle od samotného vinníka. K povahe rozhodnutia priznávajúceho náhradu nemajetkovej ujmy poukázali na to, že ust. § 13 ods. 3 OZ normuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, no toto právo nijako nepodmieňuje súdnym rozhodnutím. Tam, kde v dôsledku neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby vznikla nemajetková ujma, vznikajú občianskoprávne sankcie uvedené v § 13 ods. 1 a 2 OZ. Žalobcovia sú preto roho názoru, že povinnosť poskytnúť peňažnú náhradu vzniká momentom neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby. Namietali, že žalovaný sa vo svojom vyjadrení opiera o rozhodnutia súdov, ktorých judikatórna línia už bola zvrátená, keď sa súdy priklonili k deklaratórnej povahe takéhoto rozsudku. Rovnako sa k deklaratórnej povahe priklonila aj rozhodovacia prax v Poľsku (rozsudok NS PR sp. zn. V CSK 38/11 z 16.12.2011). Opačné tvrdenia žalovaného nemajú oporu v zákonnom znení, pretože OZ jasne uvádza, že dotknutá osoba má právo, nie iba možnosť domáhať sa priznania svojho práva. Zotrvali aj na dôvodnosti uplatnených úrokov z omeškania, vo vzťahu ku ktorých zaujal ÚS SR definitívne stanovisko. 21. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolania sporových strán bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že čiastočne dôvodným je len odvolanie žalovaného. K zmene napadnutého rozhodnutia pristúpil odvolací súd bez potreby nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP, a to vzhľadom k tomu, že vo veci vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, v dôsledku čoho nebolo vo veci potrebné dopĺňať prvoinštančným súdom vykonané dokazovanie a dôvodom pre zmenu rozhodnutia podľa § 388 CSP bolo rozdielne právne posúdenie primeranosti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov 1./ až 4./. 22. V prejednávanej veci súd prvej inštancie rozhodoval o relutárnom odškodnení žalobcov 1./ až 4./ ako pozostalých príbuzných za zásah do ich súkromného a rodinného života pri nespornej opodstatnenosti samotného základu žalovaného nároku. Sporovými stranami vymedzeným odvolacím prieskumom sa stala primeranosť prvoinštančným súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, keď žalobcovia 1./ až 4./ považovali priznané odškodnenie za neprimerane nízke a žalovaný zas neprimerane vysoké individuálnym okolnostiam daného prípadu s odkazom na rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach a rovnako aj žalovaným spochybňovaná dôvodnosť priznania úrokov z meškania z finančného odškodnenia nemajetkovej ujmy. Žalobcovia 1./ až 4./ odvolaním namietali aj nepreskúmateľnosť

napadnutého rozsudku majúc za to, že prvoinštančný súd sa náležite nevysporiadal s výškou peňažnej satisfakcie tak, aby bola zo strany žalobcov vnímaná ako spravodlivá a primeraná a neodôvodnil ani prečo neprihliadol na rozsudky, na ktoré v tejto súvislosti poukazovali. 23. V sporoch o ochranu osobnosti za splnenia podmienok neoprávnenosti zásahu do označených osobnostných práv dotknutej fyzickej osoby a v príčinnej súvislosti s ním spôsobenej nemajetkovej ujmy, pre odškodnenie ktorej sa vzhľadom na intenzitu zníženia jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti nejaví ako dostatočná morálna satisfakcia, je úlohou súdu posúdiť výšku peňažného odškodnenia. Skutočnosť, že táto je závislá od úvahy súdu však neznamená, že môže byť svojvoľná, bezbrehá a arbitrárna, naopak, súdom musí byť dostatočne odôvodnená a spočívať na logických a legitímnych faktoch, musí zohľadňovať závažnosť vzniknutej ujmy a individuálne okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo osobnostných práv (§ 13 ods. 3 OZ), a to v súlade s požiadavkou spravodlivosti a proporcionality. Práve voľná úvaha vytvára pre súd dostatočný priestor pre zváženie konkrétnych okolností prípadu a individualizáciu finančného odškodnenia. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy musí mať súd za preukázanú existenciu okolností preukazujúcich, že v danom prípade nestačí zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ, a to najmä z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých poškodenému vzhľadom na jeho postavenie v rodine, spoločnosti, podnikaní... Súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy nemá reparačný charakter, nakoľko ju nie je možné exaktne kvantifikovať a oceniť citovú stránku a vnútorné prežívanie obete, ktoré má výlučne subjektívny charakter vyčísliť. Jej cieľom je pôsobiť predovšetkým ako satisfakčný prostriedok a sekundárne plní aj funkciu sankčnú, keďže zaplatenie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy predstavuje svojim spôsobom pre pôvodcu zásahu aj určitú sankciu, ktorá by mohla plniť aj preventívnu funkciu tak pre pôvodcu zásahu, ako aj jeho možných nasledovníkov v odradení od protiprávneho konania (viď napr. nález ÚS ČR sp. zn I. ÚS 2844/2014 z 22.12.2015, rozsudok NS SR zo dňa 30.10.2012, sp. zn. 4Cdo/139/2011). Ako správne poukázal vo svojej argumentácii žalovaný, súdna prax vo svojom vývoji stanovila zohľadniteľné kritériá, ktoré nemožno aplikovať mechanicky bez konkrétneho vzťahu na skutkové okolnosti prejednávaného prípadu a prepojenia na súdom určenú výšku odškodnenia. Priznaná náhrada nemajetkovej ujmy musí odzrkadľovať individuálne preukázané okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva, medzi ktoré patrí intenzita kontaktu a kvalita vzťahu so zomrelou osobou, jej vek, ako i vek pozostalých, finančnú odkázanosť pozostalých na tejto osobe, morálne zadosťučinenie vo forme právneho postihu pôvodcu zásahu (spravidla trestnoprávna sankcia), prípadné spoluzavinenie poškodeného, skutočnosť, že pozostalý príbuzný bol aj očitým svedkom škodovej udalosti, následky v osobnostnej sfére pozostalých, keď preukázanie značnej, resp. vyššej intenzity takýchto okolností, väzieb a dopadu smrti do vnútornej sféry pozostalých príbuzných odôvodňuje aj priznanie vyššej náhrady nemajetkovej ujmy. Hodnoteniu tiež podliehajú aj okolnosti na strane škodcu, ako ospravedlnenie, ľútosť, náhrada škody, forma zavinenia pôvodcu zásahu a dopad do jeho duševnej sféry (úmysel/ nedbanlivosť) a v obmedzenom rozsahu aj jeho majetkové pomery (viď napr. rozsudok NS ČR zo dňa 18.6.2014, sp. zn. 30Cdo/2535/2013, zo dňa 19.9.2018, sp. zn. 25Cdo/894/2018, rozhodnutie ÚS ČR zo dňa 9.8.2016, sp. zn. I. ÚS 3456/15, zo dňa 22.12.2015, sp. zn. I. ÚS 2844/2014). Súdy vyšších inštancií tiež vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne zdôrazňujú, že výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nesmie byť zrejmým bezdôvodným obohatením pre poškodeného a zároveň by nemala byť pre pôvodcu zásahu likvidačná (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo/180/2012, nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 1586/09). Zároveň sa však musí jednať o sankciu dostatočne dôraznú a primeranú i z hľadiska naplnenia preventívnej sankcie (nález ÚS SR zo dňa 09.11.2016, sp. zn. I. ÚS 689/2014) a pri jej určovaní by mali súdy reflektovať aj na vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti by mali rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v judikatúre by mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady (obdobne viď nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 zo dňa 05.12.2017, ESĽP vo veci Público- Comunicacáo Social, S. A. vs. Portugalsko). 24. V intenciách vyššie uvedeného odvolací súd vyhodnotil ako nenáležitú odvolaciu námietku žalobcov 1./ až 4./ namierenú voči odôvodneniu napadnutého rozhodnutia, ktoré bez akýchkoľvek pochybností zodpovedá normatívnym požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP a aj v súlade s požiadavkami rozhodovacej praxe poskytuje riadne, zrozumiteľné a kvalifikované označenie skutočností ovplyvňujúcich úvahu prvoinštančného súdu pri stanovení výšky finančného zadosťučinenia. Skutočnosť, že sa súd prvej inštancie nestotožnil so subjektívnymi názormi a predstavami žalobcov o výške finančného odškodnenia nezakladá odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) CSP a nepreskúmateľnosť rozsudku nemožno bez ďalšieho odvodzovať ani zo skutočnosti, že súd prvej inštancie sa nepriklonil, resp. nevychádzal z rozhodnutí, na ktoré poukazovali žalobcovia.

Uvedené nakoniec vyplýva aj z požiadavky individuálneho posudzovania každej prejednávanej veci a konštantných záverov ÚS SR, v zmysle ktorých z práva na spravodlivý súdny procespre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03, rozhodnutie NS SR z 3.10.2011, sp. zn. 5Cdo/165/2011). Pokiaľ podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie riadne vysvetlil z akých úvah pri rozhodovaní vychádzal, na aké skutočnosti prihliadol alebo neprihliadol nemôže žalovaným namietaný odvolací dôvod spočívajúci v arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP) obstáť v korelácii s náležitým a zrozumiteľným odôvodnením napadnutého rozsudku obstáť. 25. V ďalšom sa preto odvolací súd zameral na posúdenie toho, či úvaha prvoinštančného súdu, na základe ktorej vyhodnotil ako primerané finančné zadosťučinenie pre žalobcov 1./ a 2./ ako rodičov sumu 20.000 eur pre každého a pre žalovaných 3./ a 4./ ako súrodencov nebohého Q. T. sumu 15.000 eur pre každého, reflektuje na okolnosti vzniku žalobcom spôsobenej nemajetkovej ujmy, či zohľadňuje osobitosti daného prípadu a výrazne nevybočuje z rámca súdmi v porovnateľných prípadoch priznávaných náhrad. 26. U všetkých žalobcov prvoinštančný súd konštatoval blízky, intenzívny a harmonický vzťah s nebohým plnoletým synom a bratom, s ktorým žili všetci žalobcovia v rozhodnom čase v spoločnej domácnosti, avšak neboli na neho finančne odkázaní, všetci sa vzájomne podporovali, prejavovali si úctu, podporu a náklonnosť. Tragická smrť 24- ročného Q. T. nezvratne a citeľne zasiahla tak do súkromného a rodinného života žalobcu 1./ ako nevlastného otca, ktorého vzhľadom na kvalitu a intenzitu vzťahu s nebohým, o ktorého sa aktívne staral a žil s ním v spoločnej domácnosti od jeho 11 rokov, postavil na roveň biologického rodiča, ako aj do života žalobkyne 2./, ktorá v dôsledku dopravnej nehody prišla o prvorodeného syna, ktorého milovala, starala sa o neho, podporovala a aktívne s ním trávila spoločné chvíle. Smrť syna ako milujúci a starostliví rodičia pociťovali podľa súdu najťažšie. Blízkosť vzťahov nebohého konštatoval aj so žalobkyňou 3./ ako sestrou a žalobcom 4./ ako neplnoletým bratom. Žalobcovia 1./ až 4./ sa len veľmi ťažko vyrovnávali so stratou svojho blízkeho, ktorý im doposiaľ veľmi chýba. Konštatoval nezvratnú deštrukciu medziľudských vzťahov v dôsledku smrti najbližšieho člena rodiny a neodstrániteľnú traumu v živote žalobcov. Na strane poškodeného a pozostalých tak prihliadol na vysokú kvalitu vzájomných vzťahov, spolužitie v spoločnej domácnosti, mladý vek nebohého (24) a závažnosť spôsobenej ujmy spočívajúcej v trvalej a nezvrátiteľnej deštrukcii rodinného života všetkých žalobcov. Reflektoval aj na ďalšie negatívne dopady zásahu do života žalobcov, a to v podobe vzniknutých emocionálnych útrap, keď citová ujma vyvolala u žalobcov pocity hlbokého žiaľu, zármutku, smútku zo straty blízkej osoby, šoku z náhlej smrti syna a brata a výrazné zmeny v ich živote spôsobené smrťou blízkej osoby, na ktorú im už ostali len spomienky. Zároveň v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou zohľadnil aj okolnosti na strane pôvodcu zásahu- vodiča motorového vozidla, ktorý spôsobil dopravnú nehodu, a to neúmyselné konanie, úprimnú ľútosť a ospravedlnenie sa účastníkom nehody a pozostalým príbuzným. Priznanú výšku finančného odškodnenia považoval za spravodlivú a dostatočne účinnú na vyváženie a zmiernene následkov vzniknutej ujmy. Zásadu proporcionality aplikoval aj na žalovaného, vo vzťahu ku ktorému ju nevyhodnotil ani ako neprimeranú, ani ako likvidačnú. V neposlednom rade prvoinštančný súd odkázal aj na rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach, ktorá mala podporiť ním uváženú výšku primeraného odškodnenia. 27. Z obsahu súdneho spisu a rovnako aj odvolacej argumentácie sporových strán vyplýva, že skutkové okolnosti zistené vykonaným dokazovaním, ktoré boli predpokladom úvahy prvoinštančného súdu, neboli v konaní sporné a z týchto vychádzal v odvolacom prieskume aj odvolací súd. Nakoniec ani žalovaný, aj napriek tomu, že v odvolaní formálne označil aj odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. f) CSP, neidentifikoval žiadne nesprávne skutkové zistenia a jeho odvolacia argumentácia bola založená „len“ na tom, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy dostatočne nereflektuje zisteným okolnostiam prípadu a aj z pohľadu rozhodovacej praxe sa javí ako neprimerane vysoká. Namietal tak správnosť sudcovskej úvahy a právny záver o proporcionalite priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, t. j. odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP, ktorým bol odvolací súd viazaný. Hodno tiež uviesť, že všetky skutočnosti, z ktorých vychádzal súd prvej inštancie predstavujú v súdnej praxi skutočnosti zohľadniteľné pri posudzovaní konkrétnej výšky a proporcionality nemajetkového odškodnenia. Ustálená súdna prax kladie požiadavku aj na skúmanie toho, či priznaná výška finančného odškodnenia nebude mať pre pôvodcu zásahu likvidačné následky, na čom sa sporové strany vo svojej argumentácii nezhodli.

Odvolací súd reflektuje na tieto závery, ktoré však platia v obmedzenom rozsahu, keď prihliadajúc na účel poistenia (v danom prípade povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla) majú svoje opodstatnenie predovšetkým v sporoch vedených voči pôvodcom zásahu. V zhode s argumentáciou žalobcov 1./ až 4./ uvádza, že u tohto hodnotiaceho kritéria je potrebné rozlišovať, či je náhrada nemajetkovej ujmy uplatnená ako predmet poistného krytia voči poisťovateľovi (ako tomu bolo v danom prípade) alebo či satisfakčná žaloba smeruje priamo voči pôvodcovi zásahu. Bolo by totiž v príkrom rozpore so zmyslom a účelom postenia, pokiaľ by majetkové pomery pôvodcu zásahu mali byť rozhodujúcim kritériom pre odškodnenie v sporoch vedených voči poisťovateľovi a prípadná insolventnosť pôvodcu zásahu by vylúčila, resp. minimalizovala odškodnenie kryté poistným vzťahom. Je potrebné si uvedomiť, že ochrana majetkového statusu je primárnym motívom pri vstupe poistencov do poistného vzťahu, ktorého obsah nie je závislý od ich finančnej kondície a krytie poistného rizika má zabezpečiť dostatočnú ochranu aj poškodeným subjektom a garantovať im adekvátne odškodnenie nezávislé od aktuálneho majetkového statusu poistenca ako pôvodcu zásahu. Cieľom osobitného druhu poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla ustanoveného zákonom č. 381/2001 Z. z. je predovšetkým zabezpečiť uspokojenie práv poškodených pri vzniknutých škodových udalostiach v jednotlivých prípadoch, kde by k tomu nestačili majetkové a platobné možnosti škodcov, resp. zodpovedných subjektov, ale tiež aj ochrániť zodpovedné osoby pred neúmerným rizikom spojeným s touto nebezpečnou činnosťou. 28. Pri zohľadnení konkrétnych okolností prejednávaného prípadu a v nadväznosti na porovnateľnú rozhodovaciu prax v obdobných prípadoch dospel odvolací súd vo svojej úvahe zhodne so žalovaným k záveru o miernom nadhodnotení žalobcom 1./ až 4./ priznaného finančného odškodnenia. Je zrejmé, že finančné odškodnenie v konaní preukázanej nemajetkovej ujmy na strane žalobcov 1./ až 4./ ako pozostalých príbuzných po nebohom Q.S. T., s ktorým mali blízky a harmonický vzťah, nemôže predstavovať vyčíslenie hodnoty straty mladého ľudského života a vzhľadom na fatálnosť a nereparovateľnosť následkov spôsobených neoprávneným zásahom, odvolací súd žalobcami uplatnenú náhradu nevníma aj pri určitom nadhodnotení ako zneužitie tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. V tejto súvislosti žalovaný vo svojej argumentácii nenáležite žalobcom 1./ až 4./ vyčíta, že si na zastupovanie v spore zvolili advokátsku kanceláriu špecializujúcu sa na danú problematiku, čo je celom prirodzené, pochopiteľné a vyplývajúce z ústavného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom (§ 47 ods. 2 Ústavy SR). V dôsledku protiprávneho konania U. J. došlo k neodčiniteľnej ujme a deštrukcii dobre rozvinutých rodinných vzťahov a akákoľvek náhrada imateriálnej ujmy môže slúžiť len ako čiastočné zmiernenie následkov vzniknutej ujmy, aj keď je nepochybné, že pri dopravnej nehode usmrteného blízkeho im nevráti. Priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 20.000 eur rodičom plnoletého syna žijúceho s nimi v spoločnej domácnosti, na ktorého neboli finančne odkázaní, ktorý nebol ich jediným synom, s ktorým mali pekný a harmonický vzťah, ktorý utrpel zranenia nezlučiteľné so životom v dôsledku neúmyselného konania vinníka dopravnej nehody, ktorý pravdepodobne v dôsledku mikrospánku (nie napr. pod vplyvom alkoholu či inej hrubej nedbanlivosti ako značne priťažujúcej okolnosti) porušil dopravné predpisy s fatálnym následkom, svoj čin úprimne oľutoval za súčasného ospravedlnenia sa pozostalým a bez prítomnosti iných osobitostí dopadu smrti nebohého na ich životy, ktoré by sa vymykali štandardnému spôsobu reakcie na náhlu a neočakávanú smrť príbuzného, a pozostalým v spoločnej domácnosti žijúcim súrodencom vo výške 15.000 eur, podľa odvolacieho súdu mierne prevyšuje štandardne súdmi priznávajú výšku finančného odškodnenia v komparovateľných prípadoch. Za týmto účelom odvolací súd príkladmo poukazuje na nasledovné rozhodnutia súdov: - rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 4C/119/2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Co/286/2017 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy pozostalým rodičom po 15.000 eur a sestre vo výške 10.000 eur (neprimeraná rýchlosť), - rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 2.11.2016, sp. zn. 23Co/535/2015 v spojení s dovolanie odmietajúcim uznesením NS SR sp. zn. 6Cdo/219/2017, bolo potvrdené priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 16.600 eur každému z rodičov usmrteného syna žijúceho s nimi v spoločnej domácnosti, ktorí okrem psychickej bolesti, boli zasiahnutí stratou osoby, ktorá sa o nich starala a v budúcnosti (obzvlášť v prípade ich odkázanosti) sa starať mala, - rozsudkom Krajského súdu Nitra zo dňa 29.3.2017, sp. zn. 6Co/176/2016 bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bola matke nebohého syna žijúceho s ňou v spoločnej domácnosti priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 20.000 eur s tým, že pozostalá bola na syna finančne odkázaná a citovaná trauma bola znásobená tým, že o syna prišla krátko po smrti manžela,

- rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 25.8.2017, sp. zn. 8Co/165/2017 v spojení s uznesením NS SR sp. zn. 5Cdo/178/2018 odmietajúcim dovolanie bolo potvrdené priznanie náhrady nemajetkovej ujmy rodičom plnoletého syna usmrteného pri dopravnej nehode v sume 15.000 eur každému, - rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.09.2017, sp. zn. 9Co/462/2016, bola rodičom zomrelého 30- ročného syna nežijúceho v spoločnej domácnosti no pravidelne navštevujúceho rodičov priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 eur a bratom po 10.000 eur, - Okresný súd Kežmarok rozsudkom zo dňa 04.08.2021, č. k. 5C/2/2020-197 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa 29.11.2022, sp. zn. 2Co/25/2022, priznal žalobkyni ako matke zosnulého, ktorá nebola na neho finančne odkázaná, nemajetkovú ujmu v sume 12.000 eur a súrodencom nebohého po 6.500 eur, - rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.5.2015, sp. zn. 20Co/183/2014 bolo potvrdené priznanie náhrady nemajetkovej ujmy rodičom za usmrtenie syna pri dopravnej nehode vo výške 15.000 eur (dovolanie uznesením NS SR zo dňa 14.6.2017, sp. zn. 3CdoGp/1/2016 bolo odmietnuté), - rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10Co/5/2018 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 16.500 eur matke a vo výške 10.000 eur bratovi (nesprávne predchádzanie na úzkej ceste), - rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa 30.5.2019, sp. zn. 7Co/9/2019 bola potvrdená náhrada nemajetkovej ujmy pozostalej matke odkázanej na syna vo výške 20.000 eur a súrodencom vo výške 10.000 eur, všetci žijúci v spoločnej domácnosti, - Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 20.4.2021, sp. zn. 13Co/12/2021 priznal žalobcom za smrť dcéry 17.000 eur a sestre nebohej 7.000 eur, - rozsudkom Krajského súdu Trnava zo dňa 10.9.2019, sp. zn. 9Co/56/2019 bolo potvrdené priznanie odškodnenie každému z rodičov 18- ročnej dcéry usmrtenej pri dopravnej nehode vo výške 20.000 eur a bratovi za stratu sestry 10.000 eur, - rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.05.2022, sp. zn. 13Co/20/2021, bola matke nebohého v čase úrazu 24- ročného syna žijúceho v spoločnej domácnosti, a ktorý zomrel 25- mesiacov po dopravnej nehode náhradu nemajetkovej ujmy v sume 13.200 eur, keď prihliadal i na spoluzavinenie nebohého - Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 29.09.2021, sp. zn. 7Co/130/2020, priznal žalobcom (rodičom) náhradu nemajetkovej ujmy 16.500 eur v súvislosti so smrťou ich 22- ročného syna pri dopravnej nehode, prihliadol aj na neospravedlnenie vinníka dopravnej nehody a rozvrat manželstva, na ktorý mala vplyv aj strata ich syna, - Krajský súd v Bratislave v rozsudku zo dňa 30.5.2024, sp. zn. 3Co/101/2023 vychádzal zo základu pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy rodičom 22- ročného syna žijúceho s nimi v spoločnej domácnosti v sume 15.000 eur, z ktorého následne zohľadňoval spoluzavinenie poškodeného, - rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.10.2022, sp. zn. 8Co/19/2021 bolo potvrdené priznanie náhrady nemajetkovej ujmy matke v dôsledku smrti jej jediného 20- ročného syna žijúceho s ňou v spoločnej domácnosti pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo v dôsledku mikrospánku, vo výške 15.000 eur, - rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.6.2021, sp. zn. 8CoCsp/25/2020 bolo potvrdené priznanie náhrady nemajetkovej ujmy rodičom 18- ročného syna žijúceho v spoločnej domácnosti vo výške 15.000 eur a bratovi vo výške 10.000 eur v súvislosti s usmrtením ich príbuzného pri dopravnej nehode spôsobenej vinníkom pod vplyvom alkoholu, ktorý svoj čin oľutoval a pozostalým sa ospravedlnil, - rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24.2.2021, sp. zn. 15Co/278/2019 bola pozostalým potvrdená náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur za smrť 5- ročnej dcéry ako jediného dieťaťa pri dopravnej nehode spôsobenej pod vplyvom alkoholu s výrazným dopadom do psychickej sféry rodičov s dlhodobou psychoterapeutickou intervenciou, - rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 18C/381/2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/322/2017 bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy rodičom vo výške 15.000 eur každý a bratovi vo výške 10.000,- Eur (náraz do protiidúceho vozidla), - rozsudkom Krajského súdu Trenčín zo dňa 29.1.2019, sp. zn. 27Co/160/2018 v spojení s uznesením NS SR zo dňa 31.3.2021, sp. zn. 2Cdo/40/2020, ktorým bolo dovolanie odmietnuté, bolo potvrdené priznanie náhrady nemajetkovej ujmy rodičovi zomrelého syna žijúceho v spoločnej domácnosti v sume 18.000 eur pri zohľadnení ľútosti, ospravedlnenia, odsúdenia a nedbanlivosti vinníka dopravnej nehody. 29. Rozhodnutia, na ktoré podporne poukázal súd prvej inštancie, reflektujú na iné skutkové okolnosti prípadu. Vo veci vedenej na Krajskom súde Banská Bystrica sp. zn. 11Co/13/2022, v ktorej bolo matke plnoletého syna žijúceho s ňou v spoločnej domácnosti priznané odškodnenie vo výške 20.000 eur, bolo zohľadnené okrem iného vyvinutie sa stredne ťažkej depresie a dlhotrvajúcej medikamentóznej liečby

v súvislosti so smrťou syna vyvolaného duševného onemocnenia, skutočnosť, že nebohý syn v rodine plnil aj úlohu otca a ambulantná liečba psychiatrického ochorenia vyvolaného v dôsledku smrti brata bola zistená aj u sestry, ktorej bolo priznané odškodnenie 10.000 eur. Vo veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 3Co/188/2019, v ktorej bolo odvolacím súdom matke zomrelej plnoletej dcéry priznané odškodnenie 25.000 eur, k traume matky pristupovala aj skutočnosť, že v dôsledku smrti dcéry musela zabezpečovať výchovu a starostlivosť v tom čase dvojročnej vnučky, za ktorú prevzala zodpovednosť a jej pracovné možnosti zostali značne obmedzené. 30. Zo záveru o miernom nadhodnotení priznanej náhrady je zrejmé, že odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacou argumentáciou žalobcov 1./ až 4./, v ktorej sa s odkazom na vybrané rozhodnutia iných súdov snažili presvedčiť odvolací súd, že spravodlivá a primeraná je náhrada v nimi požadovanej výške (50.000 eur pre žalobcov 1./ a 2./ a 40.000 eur pre žalobcov 3./ a 4./). Takto uplatnenú náhradu vzhľadom k tomu, že v prejednávanej veci neboli prvoinštančným súdom zistené a žalobcami ani tvrdené žiadne osobitosti dopadu smrti nebohého na životy žalobcov, ktoré by sa vymykali štandardnému spôsobu reakcie na neočakávané úmrtie ich blízkeho, považuje odvolací súd za neproporcionálnu a neadekvátnu okolnostiam danej veci. Odvolací súd si týmto nedovolí bagatelizovať mimoriadnosť zásahu, ktorá je a priori daná smrťou blízkej osoby predstavujúcou pre rodičov a súrodencov nebohého neodčiniteľnú, doživotnú bolesť a stratu a rovnako si je vedomý aj skutočnosti, že vyrovnanie sa s touto stratou z vonkajšieho pohľadu nemusí zodpovedať ich vnútornému prežívaniu, ale pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v požadovanej výške z objektívneho hľadiska neboli dané predpoklady. V ods. 28. odôvodnenia tohto rozhodnutia označená rozhodovacia prax súdov má rešpektujúc princíp proporcionality a legitímnych očakávaní za cieľ presvedčiť žalobcov 1./ až 4./ o tom, že odvolacím súdom ponížená výška peňažnej náhrady nie je neadekvátne nízka a neprimeraná tragédii, ktorá poznačila ich životy. Pokiaľ žalobcovia poukazovali na rozsudok Okresného súdu Bratislava II vydaný vo veci sp. zn. 18C/76/2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/217/2014 je potrebné uviesť, rozsudok prvoinštančného súdu bol v časti náhrady nemajetkovej ujmy priznanej rodičom nebohej plnoletej dcéry zrušený, a preto predmetný odkaz považuje odvolací súd za nenáležitý. Za komparovateľné odvolací súd nepovažuje ani rozhodnutie vydané Krajským súdom Trenčín vo veci sp. zn. 6Co/810/2014, a to vzhľadom na odlišné okolnosti prípadu (nezvratné následky úmrtia matky na život manžela a pozostalých detí v rodinnom i spoločenskom živote, recidivujúca depresívna porucha a kolapsy pozostalej dcéry, medikamentózna liečba, individuálny študijný plán, problémy detí pri pokračovaní v štúdiu, spôsobenie dopravnej nehody pod značným vplyvom alkoholu) a tiež absenciu komparácie priznanej náhrady nemajetkovej ujmy s rozhodnutiami súdov v porovnateľných prípadoch, ktorá by zvyšovala presvedčivosť rozhodnutia. Žalobcami označené rozhodnutia nepredstavujú podľa odvolacieho súdu ani dostatočnú a ani priliehavú porovnávaciu vzorku spôsobilú spochybniť neadekvátnosť prvoinštančným priznanej a následne odvolacím súdom revidovanej výšky peňažnej satisfakcie či vybočenie z rámca súdmi priznávaného odškodnenia v obdobných prípadoch. Odvolaciemu súdu je rovnako zrejmé, že z bohatej rozhodovacej činnosti v oblasti ochrany osobnostných práv nie je pre sporové strany náročné vyabstrahovať a označiť niekoľko rozhodnutí v prospech nimi obhajovanej sumy peňažnej satisfakcie. Výskyt rozdielnych rozhodnutí v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva (viď napr. nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 51/2014, rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/40/2020). Požiadavka zohľadniť rozhodovaciu činnosť súdov v obdobných veciach nemôže ustúpiť potrebe posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach. Aj keď rešpektujúc princíp legitímnych očakávaní priznaná náhrada nesmie excesívne vybočovať z referenčného rámca odškodňovania obdobných prípadov, každé rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady (viď rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/215/2020 z 31.1.2022). Práve preto je podľa odvolacieho súdu úlohou konajúcich súdov pri starostlivom a dôslednom zvážení konkrétnych okolností prípadu a ich objektívneho vyhodnotenia, ako aj aktuálnych poznatkov ustálenej rozhodovacej činnosti súdov vyššej inštancie, určiť sumu, ktorá sa bude javiť ako proporcionálna a spravodlivá z pohľadu väčšej skupiny nezainteresovaných subjektov. 31. Ako neadekvátny odvolací súd nevyhodnotil ani všeobecný poukaz prvoinštančného súdu, ktorý pri vysvetlení požiadavky primeranosti v ods. 29. odôvodnenia poukázal na právne závery Krajského súdu v Banskej Bystrici v rozhodnutí zo dňa 29.1.2019 sp. zn. 14Co/6/2018 prevzaté z rozhodovacej praxe vyšších súdnych autorít, v zmysle ktorých peňažná satisfakcia nesmie byť prostriedkom bezdôvodného

obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Jedná sa len o inými slovami vyjadrenú požiadavku proporcionality náhrady a zdôraznenie jej satisfakčnej povahy. Nakoniec v ods. 31. odôvodnenia prvoinštančný súd ozrejmil, že pri svojom rozhodovaní prihliadol aj na tú skutočnosť, že žalovaný je subjektom pôsobiacim v oblasti poisťovníctva poskytujúcim plnenie z garančného fondu, pre ktorého priznaná suma nemôže pôsobiť likvidačne, čo je nesporné. 32. Ako nedôvodné vyhodnotil odvolací súd odvolanie žalovaného v časti, v ktorej namietal nedôvodnosť súdom priznaných úrokov z omeškania z priznaných súm náhrad nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie v tomto smere veľmi podrobne, presvedčivo a za podpory aktuálnej rozhodovacej praxe vysvetlil dôvodnosť nároku na príslušenstvo žalovanej pohľadávky a odvolací súd sa stotožniac s jeho odôvodnením v tejto časti naň plne odkazuje. Pre zdôraznenie správnosti tohto záveru a v súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovaného dopĺňa, že žalovaný celkom opomína zmeny v judikatórnej činnosti, ku ktorým došlo v právnom posudzovaní tejto otázky (viď viaceré rozhodnutia, na ktoré poukázal súd prvej inštancie v ods. 35.- 42. odôvodnenia). Pod vplyvom rozhodnutí súdov vyššej inštancie došlo k zmene v náhľade na charakter rozhodnutia priznávajúceho peňažné odškodnenie za nemajetkovú ujmu, ktoré sa tak vo svetle aktuálnej judikatúry považuje za deklaratórne, s čím sa odvolací súd plne stotožňuje. Rozhodnutím o priznaní finančného odškodnenia za ujmu v imateriálnej sfére poškodeného súd nekonštituuje žiadne právo (nárok), len deklaruje prítomnosť tejto nemajetkovej ujmy v osobnostnej sfére poškodeného a v prípade jej dobrovoľného neodškodnenia zo strany povinnej osoby posudzuje dôvodnosť výšky peňažnej satisfakcie uplatnenej súdnou cestou. Opačný záver nevyplýva ani z normatívnej úpravy v § 13 OZ či skutočnosti, že výšku finančného odškodnenia určuje súd na základe voľnej úvahy a ako nesprávna sa ukázala aj argumentácia poisťovní namietajúca možnosť priznania úrokov z omeškania s poukazom na právnu úpravu zák. č. 381/2001 Z. z. Priznanie úrokov z omeškania pri závere o deklaratórnej povahe súdneho rozhodnutia v sporoch o ochranu osobnostných práv napĺňa sankčný a prevenčný účel tohto inštitútu postihujúci všetkých účastníkov súkromnoprávnych vzťahov pri riadnom a včasnom nesplnení peňažnej povinnosti (§ 517 OZ), vrátane poisťovateľov. Odvolací súd tiež súhlasí so žalobcami, že žalovaná bola a je účastná množstva súdnych sporov a aj z jej argumentácie v predmetnom spore je zrejmé, že pod vplyvom obdobnej rozhodovacej činnosti súdov je schopná určiť minimálnu výšku nemateriálneho odškodnenia priznávanú v typovo rovnakých kauzách pri nesporenom základe nároku na odškodnenie, a aj napriek tomu nepristupuje ani k čiastočnému odškodneniu pozostalých. Z pohľadu odvolacieho súdu motívom opačného prístupu a zmeny postoja by mohla byť nielen snaha znížiť počet súdnych konaní a trov s nimi spojených, ktoré vzhľadom na charakter sporu v konečnom dôsledku znáša spravidla žalovaná strana, ale aj prihliadnutie na neodstrániteľnú bolesť a duševné utrpenie v živote pozostalých, voči ktorým takýto prístup poisťovateľov nepomáha zmierniť trvalú ujmu a naplniť tak účel požadovanej satisfakcie (obdobne viď nález ÚS ČR zo dňa 10.12.2019, sp. zn. II. ÚS 2149/2017). Podporne odvolací súd dopĺňa ďalšie rozhodnutia súdov priznávajúce opodstatnenosť úrokov z omeškania ako príslušenstva peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, a to napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 4.10.2023, sp. zn. 2Co/18/2023, uznesenie NS SR zo dňa 31.1.2022, sp. zn. 7Cdo/39/2021 a súčasne zdôrazňuje, že rozhodnutia NS SR vo veciach sp. zn. 4Cdo/257/2019, sp. zn. 4Cdo/48/2017, sp. zn. 7Cdo/243/2019, sp. zn. 7Cdo/339/2021 predstavujú v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP aktuálnu ustálenú rozhodovaciu prax v riešení otázky úrokov z omeškania z priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ktorou boli prekonané odlišné právne názory vyslovené v starších rozhodnutiach. Zároveň dodáva, že pre účely charakteru rozhodnutia priznávajúceho finančné odškodnenie a na to nadväzujúcej dôvodnosti úroku z omeškania sú relevantné aj rozhodnutia v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z., na ktoré celkom správne a náležite poukázal aj súd prvej inštancie. V oboch prípadoch, t. j. tak v sporoch o odškodnenie nemajetkovej ujmy pozostalých obetí dopravných nehôd podľa § 13 OZ, ako aj v sporoch o odškodnenie nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z., sa odškodňuje imateriálna ujma na ústavne a zákonne chránených osobnostných právach fyzických osôb, a to bez ohľadu na to, že právnym základom je v jednom prípade protiprávne konanie fyzických a právnických osôb a v druhom nezákonnosť rozhodnutia alebo nesprávnosť úradného postupu orgánov verejnej moci pri výkone verejnej moci. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou Krajského súdu v Bratislave prezentovanou v rozsudku zo dňa 20.12.2023, sp. zn. 7Co/23/2023, ktorá sa javí ako ojedinelá a bez presvedčivého odôvodnenia odkláňajúca sa od označených rozhodnutí vyšších súdnych autorít. Opakovane zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že v prípade súdneho sporu o výške náhrady nemajetkovej ujmy rozhoduje súd nemôže poškodeného vylúčiť z nároku na úroky z omeškania. Opačný záver nemá oporu v hmotnom práve a ani v aktuálnej ustálenej rozhodovacej praxi a na úkor poškodených osôb a v rozpore s účelom odškodnenia zvýhodňuje škodcov, resp. subjekty povinné za nich plniť titulom poistného vzťahu. Pokiaľ žalovaný

poukázal na opačný záver vyslovený v rozhodnutí NS SR sp. zn. 4Cdo/174/2021 zo dňa 15.08.2023, odvolací súd sa k nemu nepriklonil a to vzhľadom k tomu, že sa jedná o ojedinelé rozhodnutie, v ktorom naviac NS SR považoval za neprekonaný právny názor o nemožnosti priznať nárok na úroky z omeškania z nemajetkovej ujmy skôr, ako o nej rozhodne súd, vyslovený v rozhodnutí NS SR sp. zn. 6Cdo/185/2011, čo ako vyplýva z viacerých neskorších rozhodnutí dovolacieho súdu (sp. zn. 4Cdo/257/2019, sp. zn. 4Cdo/48/2017, sp. zn. 7Cdo/243/2019, sp. zn. 7Cdo/339/2021), nezodpovedá skutočnosti. Irelevantná je aj argumentácia žalovaného o existencii bezdôvodného obohatenia v prípade zrušenia rozhodnutia súdu, záver ktorý platí pri zrušení aj iných nemajetkovou ujmou sa nezaoberajúcich rozhodnutí. 33. Odvolací súd tak v zmysle už uvedeného dospel k záveru, že požiadavku proporcionálneho, spravodlivého a rozhodovaciu činnosť súdov v obdobných prípadoch zohľadňujúceho odškodnenia napĺňa finančné zadosťučinenie vo výške 15.000 eur pre žalobcov 1./ a 2./ a 10.000 eur pre žalobcov 3./ a 4./. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie preto v uvedenom prisudzujúcom rozsahu a vo výroku, ktorým žalobu zamietol podľa § 387 ods. CSP ako vecne správny potvrdil a vo zvyšnej časti prvoinštančným súdom priznanej náhrady nemajetkovej ujmy k nej prislúchajúceho príslušenstva podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu vo zvyšnej časti ako nedôvodnú zamietol. 34. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 35. Podľa § 396 ods. 1, 2 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konania. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 36. Zmenou napadnutého rozhodnutia vznikla odvolaciemu súdu v zmysle § 396 ods. 2 CSP povinnosť rozhodnúť o nároku na náhradu trov celého konania. Žalobcom 1./ až 4./ súd podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP priznal nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) v plnom rozsahu, a to aj napriek čiastočnému neúspechu zohľadniac skutočnosť, že základ žalovaného nároku bol daný a výška súdom priznaného plnenia sa priamo odvíjala a bola závislá od úvahy súdu, t. j. nebola závislá od objektívnych vopred určiteľných skutočností, čo v zmysle ustálenej súdnej praxe vedie k priznaniu plnej náhrady trov konania a zodpovedá nemožnosti strán sporu objektívne určiť výšku požadovaného plnenia (viď napr. nález Ústavného súdu SR z 15. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 399/2019, uznesenie NS SR zo dňa 30.07.2019, sp. zn. 4Cdo/34/2018). 37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).