Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3CoKR/25/2024 1123200413 30. 09. 2024 JUDr. Paulína Pacherová ECLI:SK:KSBA:2024:1123200413.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Paulíny Pacherovej a členov senátu JUDr. Borisa Tótha a JUDr. Renáty Šiškovej, v spore žalobcu: EK Legal, s. r. o., so sídlom Černockého 13, 831 51 Bratislava – mestská časť Rača, IČO: 47 386 371, právne zastúpeného: PK LEGAL s.r.o., so sídlom ul. 29. augusta 32/B, 811 09 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 429 888, proti žalovaným: 1. Arca Investments, a.s., so sídlom Plynárenská 7/A, 821 09 Bratislava, IČO: 35 975 041 a 2. UBC 2020, k. s., so sídlom Tamaškovičova 2742/17, 917 01 Trnava, IČO: 53 151 135, správca úpadcu: Silverside, a.s. v konkurze, so sídlom Plynárenská 7/B, 821 09 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 50 052 560, o určenie popretej pohľadávky a o odvolaní žalobcu proti výroku II. uznesenia Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-31Cbi/3/2023-283 zo dňa 01.02.2024, pomerom hlasov 3 : 0, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave uznesenie Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-31Cbi/3/2023-283 zo dňa 01.02.2024 v napadnutom výroku II. o trovách prvoinštančného konania p o t v r d z u j e . II. Súd p r i z n á v a žalovanému 1. voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške trov odvolacieho konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, súd prvej inštancie v osobe vyššieho súdneho úradníka. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava III, ako súd prvej inštancie, napadnutým uznesením výrokom I. zastavil konanie, výrokom II. priznal žalovanému 1. voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a výrokom III. rozhodol, že žalovanému 2. náhradu trov konania nepriznáva. Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 144, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). 2. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 13.01.2023 domáhal určenia, že je veriteľom pohľadávky prihlásenej do konkurzu vyhláseného na majetok spoločnosti Silverside, a.s. v konkurze. Podaním zo dňa 26.01.2024 žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť, preto súd prvej inštancie konanie v celom rozsahu zastavil. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že tieto priznal žalovanému 1., nakoľko žalobca z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania, keď dôvodom späťvzatia žaloby nebolo správanie sa žalovaného 1. po podaní žaloby, ale žalobu vzal späť na základe výzvy súdu pred otvorením pojednávania, keď k popretiu došlo aj čo do vymáhateľnosti, avšak žalobca sa podanou žalobou nedomáhal určenia vymáhateľnosti popretej pohľadávky. Nesprávnosť koncipovania žaloby zo strany žalobcu je možné považovať za nedbanlivosť žalobcu a nie za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by nemal súd protistrane priznať náhradu trov konania. Tieto trovy pritom strane vznikli výlučne na základe podanej žaloby, za čo musí niesť zodpovednosť žalobca a táto okolnosť nemôže ísť na ťarchu žalovaného 1. Žalovanému 2. nárok na náhradu trov konania súd prvej inštancie nepriznal, keďže mu v konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli.
3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v rozsahu výroku II., elektronicky s autorizáciou podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žalobca považuje výrok II. o trovách konania za nezákonný a nesprávny. Žalobca ako odvolateľ je toho názoru, že súd prvej inštancie opomenul aplikovať ustanovenie § 257 CSP, pričom v prejednávanej veci jednoznačne existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobcu, a teda dôvody na nepriznanie nároku žalovanému 1. na náhradu trov konania voči žalobcovi. Je pravdou, že žalobca sa podanou žalobou nedomáhal vymáhateľnosti popretej pohľadávky, avšak dôvod, pre ktorý sa jej nedomáhal, je ten, že žalobca nemal vedomosť o tom, že by žalovaný pohľadávku poprel aj čo do vymáhateľnosti. Žalobca vychádzal zo zoznamu pohľadávok a z Oznámenia o popretí pohľadávok, v ktorom bolo o. i. uvedené, že vymáhateľnosť nebola veriteľom popretá. O tom, že pohľadávka bola popretá aj čo do vymáhateľnosti, sa dozvedel až po podaní žaloby, pokračovať v konaní už nedávalo žiadny zmysel a žalobca bol nútený vziať žalobu späť. Uvedené skutočnosti mal súd prvej inštancie vyhodnotiť tak, že je na mieste nepriznať žalovanému 1. nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, na strane ktorého existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Vzhľadom k uvedenému má žalobca za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, a preto žiada, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania neprizná. 4. Žalovaný 1. sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril a uviedol, že nesúhlasí s námietkou žalobcu a považuje ju za nedôvodnú. Súd prvej inštancie správne aplikoval § 256 ods. 1 CSP s odôvodnením, že žalobca zavinil zastavenie konania, keď dôvodom zastavenia konania nebolo správanie sa žalovaného po podaní žaloby, ale vlastné rozhodnutie žalobcu. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobca nesie zodpovednosť za nesprávne podanú žalobu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a dôsledne a logicky odôvodnené a žalovaný 1. sa v plnom rozsahu stotožňuje s výrokom II. uznesenia a súvisiacim odôvodnením. Vzhľadom k uvedenému má žalovaný 1. za to, že odvolanie žalobcu je nedôvodné a navrhuje, aby odvolací súd napadnutý výrok II. uznesenia súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 5. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu dôvodov odvolania dospel k právnemu záveru, že napadnutý výrok II. rozhodnutia súdu prvej inštancie plne akceptuje požiadavku zákona. Odvolací súd sa preto obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia prvoinštančného súdu a na doplnenie jeho správnosti uvádza nasledovné. 9. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca podaním zo dňa 26.01.2024, doručeným súdu prvej inštancie dňa 26.01.2024 (č. l. 273-274), vzal žalobu o určenie právneho dôvodu a výšky pohľadávky späť v plnom rozsahu a požiadal súd, aby konanie zastavil a žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania. V uvedenom podaní žalobca uviedol, že až po podaní žaloby zistil, že žalovaný 1. poprel pohľadávku žalobcu aj čo do vymáhateľnosti. O tom, že pohľadávka bola popretá aj čo do vymáhateľnosti, nemal vedomosť. Pokračovanie v konaní na základe žaloby je tak pre žalobcu bezpredmetné. 10. Odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 256 ods. 1 CSP predstavuje výnimku zo zásady náhrady trov konania podľa pomeru úspechu vo veci. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. V danom prípade pri rozhodovaní o náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi súd
prvej inštancie správne aplikoval ustanovenie § 256 ods. 1 CSP, pričom správne určil, že zodpovednosť za zastavenie konania je jednoznačne na strane žalobcu. Pokiaľ žalobca nezobral späť žalobu pre správanie sa žalovanej strany, ale z dôvodov na jeho strane, potom je potrebné konštatovať, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania. V prejednávanej veci bola žaloba podaná žalobcom, ktorý tvrdí, že neskôr zistil, že v prípade pohľadávky, ktorej určenia sa domáhal, došlo aj k popretiu vymáhateľnosti. Je preto absolútne zrejmé, že sa v danom prípade nejedná o dôvod späťvzatia žaloby, ktorý by zavinil alebo spôsobil žalovaný 1. Procesná zodpovednosť za zastavenie konania by bola daná na strane žalovaného 1. iba vtedy, ak by žalobca žalobu zobral späť výlučne ako reakciu na správanie sa samotného žalovaného 1. po podaní žaloby. V tomto prípade však žalobca žalobu zobral späť jednoznačne z dôvodov na jeho strane, teda sa nejednalo o reakciu na neskoršie správanie sa žalovanej strany (žalovaného 1.). S ohľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd v súlade so záverom súdu prvej inštancie ustálil záver o procesnom zavinení zastavenia konania žalobcom, čo zakladá správnosť napadnutého výroku II. uznesenia a existenciu nároku žalovaného 1. voči žalobcovi na náhradu trov prvoinštančného konania. 11. Pokiaľ ide o námietku žalobcu súvisiacu s aplikáciou ustanovenia § 257 CSP, odvolací súd uvádza, že dôvod, pre ktorý žalobca vzal žalobu späť, nie je možné kvalifikovať ako dôvod hodný osobitného zreteľa odôvodňujúci odklon od zásady úspechu, resp. zásady zavinenia zastavenia konania pri náhrade trov konania v zmysle ustanovenia § 255 CSP, resp. § 256 CSP. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, avšak zároveň existujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Za splnenia podmienok preto môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Zo slovného znenia zákonného ustanovenia § 257 CSP vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti, pričom jeho aplikácia nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi a ani odporovať základným princípom CSP. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. V danom prípade má odvolací súd v súlade s názorom súdu prvej inštancie za to, že zodpovednosť za podanie žaloby nesie žalobca, ktorý sa sám rozhodol v konaní nepokračovať. Žalovaný 1. v danom prípade nenesie žiadnu zodpovednosť za podanú žalobu, jej obsah a žalobný návrh. Bolo iba na žalobcovi, aby žalobu podal s ohľadom na popierací prejav. Pokiaľ ide o dôvody, pre ktoré žalobca vzal žalobu späť, t. j. tvrdenie, že žalobu podal len čo do určenia dôvodu a výšky (nie aj vymáhateľnosti), nakoľko nemal vedomosť o tom, že pohľadávka bola popretá aj čo do vymáhateľnosti, uvedené skutočnosti nie sú dôvodmi, ktoré by zakladali dôvodnosť aplikácie ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania. Uvedené skutočnosti nepredstavujú konanie žalovaného 1. po podaní žaloby, ktoré by zbavovali žalobcu viny na zastavení konania. Záver súdu prvej inštancie, že nesprávnosť koncipovania žaloby zo strany žalobcu je možné považovať za nedbanlivosť žalobcu a nie za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by nemal súd protistrane priznať náhradu trov konania, je preto správny a nie sú splnené podmienky na aplikáciu § 257 CSP. 12. Odvolací súd poukazuje ďalej na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/4/2010 zo dňa 14.09.2011, zo záverov ktorého vyplýva, že: Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. K zastaveniu konania môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov (napríklad pre nezaplatenie súdneho poplatku, pre nedostatok podmienok konania, z dôvodu späťvzatia návrhu alebo žaloby a pod.). Pri zastavení sporového konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom, či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť, a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí
návrhu. Rovnako odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/12/2008 zo dňa 14.10.2008, z ktorého vyplýva, že zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného práva z dôvodu, že v opačnom prípade by išlo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo veci samej. Kritérium procesného zavinenia treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana požadovala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby bolo konanie zastavené. Odvolací súd vychádzal tiež z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 569/2017 zo dňa 20.03.2018, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že ustanovenie § 256 ods. 1 CSP je z obsahového hľadiska v podstate zhodné so skorším § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (OSP), ktorý stratil účinnosť 30.06.2016. Ústavný súd SR uviedol, že niet dôvodu neaplikovať ustálenú judikatúru všeobecných súdov, ktorá sa týka § 146 ods. 2 OSP. 13. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výroku II. napadnutého uznesenia, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o trovách prvoinštančného konania v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vecne správne potvrdil. 14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému 1. priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).