Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3To/57/2024 1124010583 18. 06. 2024 JUDr. Danica Veselovská ECLI:SK:KSBA:2024:1124010583.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Veselovskej a členov senátu JUDr. Márie Šimkovej a JUDr. Denisy Mészárosovej, v trestnej veci obžalovaného M. H. pre zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I sp.zn. 22T/11/2024 zo dňa 27.03.2024, na verejnom zasadnutí konanom dňa 18.06.2024 jednomyseľne takto rozhodol: Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku sa prvostupňový rozsudok z r u š u j e vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému M. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XX, N., Q., ukladá podľa § 355 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 65 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona sa obžalovanému ukladá trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky vo výmere 3 (tri) roky. odôvodnenie: Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I sp.zn. 22T/11/2024 zo dňa 27.03.2024 bol obžalovaný M. H. uznaný vinným zo spáchania zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že ako vodič nákladného motorového vozidla zn. IVECO DAILY, bielej farby, O.: E S.: I. XXX imatrikulovaného v Maďarsku, umožnil 28 osobám, pôvodom zo Sýrie, a to F. Y., nar. XX.XX.XXXX, W. N., nar. XX.XX.XXXX, T. N., nar. XX.XX.XXXX, W. F., nar. XX.XX.XXXX, M. W., nar. XX.XX.XXXX, W. R., nar. XX.XX.XXXX, F. M. F., nar. XX.XX.XXXX, R. R., nar. XX.XX.XXXX, N. AL N., nar. XX.XX.XXXX, W. AL F., nar. XX.XX.XXXX, Z. AL W., nar. XX.XX.XXXX, Z. AL K., nar. XX.XX.XXXX, W. W., nar. XX.XX.XXXX, Z. V., nar. XX.XX.XXXX, V. X., nar. XX.XX.XXXX, K. N., nar. XX.XX.XXXX, N. R., nar. XX.XX.XXXX, T. Q., nar. XX.XX.XXXX, G. AL I., nar. XX.XX.XXXX, W. K. K.. nar. XX.XX.XXXX, I. X., nar. XX.XX.XXXX, Y. K. K., nar. XX.XX.XXXX, V. K. K., nar. XX.XX.XXXX, G.
K. K., nar. XX.XX.XXXX, W. X., nar. XX.XX.XXXX, I. G., nar. XX.XX.XXXX, S. G., XX.XX.XXXX, L. G. nar. XX.XX.XXXX, všetci bez dokladov totožnosti a platných víz umožňujúcich osobám pochádzajúcim z tretích krajín vstup a zotrvanie na území Slovenskej republiky, tak, že po tom čo dňa 17.09.2023 v čase asi o 04.00 hod. v Maďarsku v blízkosti maďarsko-srbských hraníc umožnil týmto osobám nastúpiť do predmetného motorového vozidla a následne ich previezol cez územie Maďarska dňa 17.09.2023 v čase asi o 11.00 hod. prešiel cez hraničný priechod Maďarska so Slovenskou republikou Rajka-Čuňovo na územie Slovenskej republiky, kde sa z doposiaľ nezisteného dôvodu priamo na hraničnom prechode pred tam stojacou hliadkou PZ vykonávajúcou kontrolu prechádzajúcich vozidiel otočil na mieste dopravným značením zakazujúcim otočenie naspäť smerom do Maďarska, kde bol pred prechodom na územie Maďarska zastavený hliadkou OŠK KDI KR PZ Bratislava, ktorá počas kontroly dokladov vodiča počula z nákladového priestoru vozidla hlasy a buchot, v dôsledku čoho vykonala kontrolu vozidla, v rámci ktorej zistila, že v nákladovom priestore sa nachádzalo vyššie uvedených 28 osôb. Za to mu bol podľa § 355 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov, pre výkon ktorého ho súd podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 65 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona súd obžalovanému uložil tiež trest vyhostenia z územia Slovenskej republiky na 3 roky. Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný ihneď po jeho vyhlásení odvolanie, ktoré odôvodnil prostredníctvom obhajcu podaním doručeným na prvostupňový súd dňa 29.04.2024. Obhajoba namieta, že súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní na návrh prokurátora prečítal zápisnicu o skoršej výpovedi svedka W. R., W. K. K. a T. Q., hoci na to neboli splnené podmienky v zmysle § 263 ods. 2, ods. 3 Trestného poriadku. Už pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu dňa 01.02.2024 obžalovaný žiadal o preloženie obžaloby do gruzínčiny, a napriek uvedenému sa tak nestalo. Nemožno preto uzavrieť, že mu bola riadne doručená výzva aj s poučením v zmysle § 240 ods. 3 Trestného poriadku. Zároveň boli odmietnuté návrhy obhajoby na vypočutie svedkov npor. L. U. a npor. M. V. s tým skutočnosti zistiteľné z výsluchov týchto svedkov sa týkajú okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie, resp. okolnosti, ktorú možno zistiť inými, už skôr navrhnutými a vykonanými dôkazmi. Poukazujúc na judikatúru Najvyššieho súdu SR, konkrétne uznesenie sp.zn. 2Tos/4/2009 zo dňa 26.02.2010, má obhajoba za to, že v dôsledku zamietnutia navrhovaných dôkazov došlo k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu. Aj za predpokladu, že by vykonané dokazovanie dávalo priestor na výrok o jeho vine, obhajoba nesúhlasí s výškou uloženého trestu, ktorý je neprimerane prísny. Má za to, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom na spravodlivé rozhodnutie a odmietnutím návrhov obhajoby zasiahol do práva na obhajobu takým spôsobom, že to narušilo právo na spravodlivý proces. Navrhol preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec súdu prvého stupňa. Prokurátor nevyužil svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu, ktoré mu bolo v súlade s § 314 Trestného poriadku doručované. Odvolací súd nezistil žiadne také vady napadnutého rozsudku alebo predchádzajúceho konania, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozsudku na neverejnom zasadnutí, a preto nariadil verejné zasadnutie. Zástupca krajskej prokuratúry navrhol, aby odvolací súd zamietol odvolanie obžalovaného, keďže súd prvého stupňa rozhodol v súlade so zákonom a ani výsluch obžalovaného na verejnom zasadnutí nepriniesol zmenu v dôkaznej situácii. Obhajkyňa obžalovaného s poukazom na písomné odôvodnenie odvolania navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa. Obžalovaný M. H. v konečnom návrhu uviedol, že spočiatku dostal tlmočníčku z ruštiny, ktorá neprekladala všetko, čo namietal aj na súde prvého stupňa, ktorý námietky akceptoval a dal mu správneho tlmočníka. Rozdiely a nepresnosti však vo veci zostali, a to v rozsudku. Nie je pravdou, že by pri zadržaní spanikáril a pokúsil sa utiecť, a preto žiada vypočuť policajtov, ktorí boli pritom prítomní. Súd prvého stupňa nepostupoval správne, keď mu nepriznal žiadne poľahčujúce okolnosti. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší, ako bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, alinea prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne uvádza, že odvolanie podané obžalovaným je prípustné, bolo podané v zákonnej lehote a spĺňa všetky zákonné náležitosti, preto odvolací súd konštatuje absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal zákonnosť odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné, pretože v čase rozhodovania odvolacieho súdu bola zistená existencia poľahčujúcej okolnosti, ktorá nebola premietnutá do výroku o treste napadnutého rozsudku. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa k otázke viny vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné na rozhodnutie o obžalobe tak, ako to predpokladá ustanovenie § 2 ods. 10 Trestného poriadku, dôkazy vykonal zákonným spôsobom, správne ich jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku vyhodnotil, a svoje rozhodnutie aj zákonným spôsobom odôvodnil. Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V podal dňa 09.02.2024 na Mestský súd Bratislava I na obvineného obžalobu sp. zn. 4Pv/323/23/1105 pre zločin prevádzačstva podľa § 355 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona na totožnom skutkovom základe, ako je uvedený vyššie v tomto odôvodnení. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 27.03.2024 obžalovaný učinil vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinný, preto súd vykonal vo veci dokazovanie. Vypočul obžalovaného, ktorý využil svoje právo a odmietol vypovedať, preto súd v súlade s § 258 ods. 4 Trestného poriadku na návrh prokurátora prečítal výpoveď obžalovaného z prípravného konania. Ďalej podľa § 263 ods. 2, ods. 3 písm. a) Trestného poriadku prečítal výpovede svedkov F. Y., W. R., W. K. K. a T. Q., podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku prečítal znalecký posudok z odboru elektrotechnika a podľa § 269 Trestného poriadku prečítal listinné dôkazy. Odmietol návrh obžalovaného na vypočutie zakročujúcich policajtov. Obhajoba obžalovaného M. H. spočívala v tom, že išiel po ceste, všimol si 2 alebo 3 ľudí, ktorí mu ukazovali, aby zastavil, čo aj urobil. Boli to ľudia zo Sýrie. Povedali mu, že im treba pomôcť, a že mu za to zaplatia. Za prevoz na Slovensko si vypýtal 1000 € a následne mal v úmysle vrátiť sa späť do Maďarska. Myslel si, že ľudia čo ho prosili o pomoc, tiež pôjdu s ním, ale tu na Slovensku zistil, že nie sú medzi tou skupinou, čo viezol. Je si vedomý, že porušil zákon, no nevedel, že ide o taký závažný trestný čin s takou vysokou trestnou sadzbou. Odvolací súd po revízii napadnutého rozsudku dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa na podklade dokazovania vykonaného v rozsahu umožňujúcom spravodlivé rozhodnutie správne a presvedčivo vysporiadal s obhajobou, jeho hodnotiace úvahy sú logické a nemožno im nič vytnúť. Súd prvého stupňa postupoval správne, keď odmietol vykonať dôkaz vypočutím príslušníkov PZ, pričom svoj postup odôvodnil logicky a vyčerpávajúco. Skutočne totiž pre vznik trestnej zodpovednosti obžalovaného nie je podstatné, či migranti upozornili políciu na seba búchaním zvnútra vozidla alebo nie. Účelom dokazovania na hlavnom pojednávaní je objasniť tie skutkové okolnosti, ktoré tvoria znaky skutkovej podstaty trestného činu. Obžalovanému je kladené za vinu to, že pomáhal viacerým osobám za odplatu nelegálne prekročiť štátnu hranicu Slovenskej republiky, a iba uvedené je trestné. Z hľadiska vzniku trestnoprávnej zodpovednosti je nepodstatné, aké boli životné podmienky vo vozidle, a tiež to, či migranti
nejako na uvedené niekoho upozorňovali. Nie je relevantné ani to, či obžalovaný po zastavení vozidla pred hliadkou utekal alebo nie. Zo skutkového hľadiska od počiatku nebolo sporné, že obžalovaný úmyselne prepravoval nelegálnych migrantov cez štátnu hranicu Slovenskej republiky, obžalovaný uvedené priznal vo svojej výpovedi z prípravného konania, ktorá bola zákonným spôsobom prečítaná na hlavnom pojednávaní. Jeho priznanie korešponduje s ostatnými vykonanými dôkazmi, a to s výpoveďami migrantov a zápisnicou o ohliadke miesta činu s fotodokumentáciou, z ktorých je evidentné, koľko osôb tvorilo posádku vozidla vedeného obžalovaným. Z písomnej informácie Úradu hraničnej a cudzineckej polície prečítanej odvolacím súdom v rámci doplnenia dokazovania v rozsahu návrhov obžaloby vyplýva, že sa jednalo o občanov Sýrie a Iraku, ktoré boli vo väčšine prepustené na slobodu pre zákonné prekážky administratívneho vyhostenia s výnimkou osôb G. Al I., W. Al F. a V. X.. U prvých dvoch bolo zistené, že sú žiadateľmi o azyl v inom členskom štáte Európskej únie, a jeden bol administratívne vyhostený dňa 12.12.2023. Ostatní dvaja boli prepustení z Útvaru policajného zaistenia cudzincov Medveďov. Reagujúc na odvolacie námietky týkajúce sa zákonnosti prečítania svedeckých výpovedí W. R., W. K. K. a T. Q. na hlavnom pojednávaní odvolací súd uvádza, že nezistil porušenie práva obžalovaného na obhajobu v konaní predchádzajúcom prečítaniu týchto výpovedí, obžaloba bola riadne obžalovanému preložená do gruzínskeho jazyka a až po jej preklade súd pristúpil k vykonávaniu dôkazov, na ktoré potom prihliadal. Je irelevantné, či obžalovaný súhlasil s čítaním svedeckých výpovedí migrantov z prípravného konania alebo nie, pretože tieto neboli čítané podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku, kedy sa vyžaduje súhlas procesných strán, ale podľa § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku, kedy sa súhlas nevyžaduje, pretože dôvodom na čítanie predchádzajúcej výpovede je pobyt svedka na neznámom mieste. Z dôkazu, ktorý odvolací súd na verejnom zasadnutí prečítal, z informácie spísanej Úradom hraničnej a cudzineckej polície dňa 18.09.2023, je evidentné, že táto podmienka bola u všetkých 3 svedkov splnená, títo boli bezprostredne po svojej výpovedi prepustení na slobodu a odvtedy nie je zrejmé, kde sa nachádzajú. Obžalovaný svojím podpisom po príslušnom pretlmočení potvrdil, že mu bolo umožnené zúčastniť sa výsluchov migrantov, avšak uvedené odmietol (č.l. 60). Dôkazy teda súd prvého stupňa vykonal zákonným spôsobom a bez toho, aby došlo k zásadnému porušeniu práva obžalovaného na obhajobu v predchádzajúcom konaní. Obžalovanému bol v prípravnom konaní pridelený tlmočník z jazyka, o ktorom vyhlásil, že mu rozumie, a pri žiadnom úkone neavízoval žiadne námietky voči tlmočeniu. Teda ani v tomto smere neboli práva obžalovaného nijako porušené. Na uvedenom dôkaznom podklade ani odvolací súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že obžalovaný úmyselne prevážal 28 nelegálnych migrantov cez územie Slovenskej republiky za prisľúbenú odplatu, čím naplnil znaky skutkovej podstaty zločinu prevádzačstva podľa § 355 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Podľa § 36 ods. 2 písm. j) Trestného zákona poľahčujúcou okolnosťou je to, že páchateľ viedol pred spáchaním trestného činu riadny život. Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Pri revízii výroku o treste odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa nezistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre spravodlivé rozhodnutie o treste, avšak jednalo sa o nedostatok, ktorý bolo možné a potrebné odstrániť v odvolacom konaní. Pri dokazovaní týkajúcom sa výroku o treste je súd povinný aj z vlastnej iniciatívy určovať rozsah dokazovania a dokazovať všetko, čo je pre možnosť posúdiť naplnenie zákonných kritérií trestania dôležité, a to bez toho, aby procesné strany vyvíjali akúkoľvek aktivitu, ktorá sa vyžaduje pri dokazovaní skutkových okolností. Dokazovanie pre účely výroku o treste a ochranného opatrenia nemusí spĺňať požiadavku kontradiktórnosti, pretože je zodpovednosťou a úlohou súdu zistiť všetko, čo je pre spravodlivé potrestanie páchateľa potrebné. Súd prvého stupňa zanedbal
svoje povinnosti a riadne nezisťoval a nedokazoval osobné a rodinné pomery obžalovaného. Odvolací súd preto podľa § 326 ods. 5 Trestného poriadku dokazovanie doplnil výsluchom obžalovaného. Obžalovaný M. H. pred odvolacím súdom vypovedal, že nemá trvalé bydlisko, v roku 2020 odišiel z Gruzínska do Turecka za prácou. V Gruzínsku mal dlhy, ktoré vznikli z úveru čerpaného jeho otcom. Otec vykonával poľnohospodársku výrobu a za účelom rozvoja biznisu si zobral úver, ktorý si banka uplatňovala voči obžalovanému pretože nadobudol vlastníctvo k ich rodinnému domu. S bratom, ktorý tam žil, sa vysporiadal. Matka zomrela osem mesiacov po jeho narodení. Má základné vzdelanie, sústreďoval sa viac na prax, pred vzatím do väzby pracoval v Poľsku na stavbe drevodomov. Deti nemá, jeho zdravotný stav je normálny. Súd prvého stupňa v súlade s § 38 ods. 2 Trestného zákona zisťoval pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, avšak nezistil ich celkom správne, keď nepriznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona spočívajúcu vo vedení riadneho života. Obžalovaný doposiaľ súdne trestaný nebol, ani v súčasnosti nie je proti nemu vedené žiadne ďalšie trestné stíhanie, nie je známe, že by sa dopustil priestupku. Vzhľadom na tieto skutočnosti nie je vôbec zrejmé, aké dôvody viedli súd prvého stupňa k nepriznaniu tejto poľahčujúcej okolnosti obžalovanému. Korekcia tohto pochybenia odvolacím súdom bola dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku vo výroku o treste. V dôsledku uvedeného nastala prevaha počtu poľahčujúcich okolností nad počtom priťažujúcich okolností v pomere 1:0. Z tohto dôvodu bolo potrebné u obžalovaného podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona znížiť hornú hranicu trestnej sadzby uvedenej v § 355 ods. 3 Trestného zákona, ktorá je 7 až 10 rokov, o jednu tretinu, a trest ukladať v trestnej sadzbe 7 rokov až 9 rokov. Odvolací súd pristúpil k hodnoteniu, či nie sú splnené zákonné podmienky pre mimoriadne zníženie trestu pod spodnú hranicu trestnej sadzby podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, a za týmto účelom obžalovaného vypočul k jeho osobným pomerom. Pomery páchateľa sa týkajú jeho osobnostného hodnotenia. Ide teda o okolnosti, ktoré charakterizujú osobu páchateľa ako objekt trestu, a tiež o okolnosti, pre ktoré je rovnaký trest pre rôznych páchateľov rôzne citeľný. Ich význam pre mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody sa zhodnotí podobne ako význam okolností prípadu. Z hľadiska tohto ustanovenia sa vyžaduje, aby išlo o pomery takého charakteru, z ktorých je zjavné, že trest odňatia slobody uložený v rámci zákonnej trestnej sadzby by páchateľ pociťoval podstatne citeľnejšie ako iní páchatelia. V podstate sa hodnotia rodinné a osobné pomery, ktoré existujú až v čase rozhodovania o treste (napr. majetkové pomery páchateľa, jeho zdravotný stav a zdravotný stav jeho rodiny, starostlivosť o početnú rodinu, tehotenstvo páchateľky a pod.). Za pomery páchateľa odôvodňujúce postup podľa tohto ustanovenia možno považovať viac významných poľahčujúcich okolností pri nedostatku priťažujúcich okolností, vážnu chorobu páchateľa, závislosť mnohopočetnej rodiny páchateľa od jeho zárobku, stav zmenšenej príčetnosti páchateľa, ak nie je možný iný zákonný postup a pod. Okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa môžu odôvodniť aplikáciu ustanovenia § 39 ods.1 Trestného zákona len za predpokladu, že použitie zákonom ustanovenej trestnej sadzby odňatia slobody by bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. U obžalovaného však odvolací súd zistil iba bežné okolnosti, obžalovaný nemá rodinu, je zdravý, spáchanie trestného činu bolo jeho slobodným rozhodnutím. Skutok vykazuje bežné okolnosti, rovnako ako v iných obdobných trestných veciach. Odvolací súd teda nezistil žiadne výnimočné okolnosti prípadu ani pomery páchateľa, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona. Na použitie § 39 ods. 1 Trestného zákona by museli vyjsť najavo výnimočné, osobitné okolnosti, ktoré by sa vymykali rámcu bežne sa vyskytujúcich situácií, na ktoré by bol rozumný dôvod brať zreteľ. Nie každá okolnosť prípadu a ani nie akékoľvek osobitné pomery páchateľa sú totiž spôsobilé privodiť následok podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona. Navyše vedenie riadneho života, či beztrestnosť páchateľa má byť štandardom a nie výnimkou. Z výpovede obžalovaného vyplynulo, že jeho rodina nie je na neho odkázaná pomocou a príjmom, je bezdetný, nezamestnaný, trvalé bydlisko nemá. Skutok spáchal obžalovaný v dôsledku vízie rýchleho zárobku a bol v plnej miere uzrozumený so všetkými okolnosťami nelegálneho prevozu. Zároveň odvolací súd bral do úvahy, že nelegálna migrácia v súčasnosti predstavuje širokospektrálny problém v rámci Schengenského priestoru, ktorý otvára široké možnosti pre odplatné napomáhanie k nedovolenému prekročeniu štátnych hraníc vo veľkých rozmeroch, čo je spoločensky negatívny jav tak vo vzťahu k členským štátom Európskej únie a ich občanom nesúcim riziká spojené s nekontrolovaným
prílevom migrantov, ale aj vo vzťahu k samotným migrantom, ktorí sú spravidla obeťami nepriaznivej situácie v domovskej krajine. Trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov nepodmienečne zohľadňuje závažnosť posudzovaného zločinu, a postačí na naplnenie účelu trestu vyjadreného v § 34 ods. 1 Trestného zákona. Zároveň korešponduje i s možnosťami nápravy obžalovaných, odzrkadľuje požiadavky individuálnej aj generálnej prevencie a dostatočne vyjadruje aj morálne odsúdenie páchateľov. Nakoľko obžalovaný nebol vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin, odvolací súd prevzal do svojho rozhodnutia výrok napadnutého rozsudku o jeho zaradení do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Súd prvého stupňa rozhodol správne keď nevyhovel obžalobou navrhovanému trestu prepadnutia veci mobilného telefónu, keďže vykonaným dokazovaním, predovšetkým oboznámeným znaleckým posudkom nebolo bez dôvodných pochybností preukázané, že by obžalovaný tento mobilný telefón použil na spáchanie skutku, ktorý mu je obžalobou kladený za vinu. Trest vyhostenia vo výmere 3 roky uložil súd prvého stupňa obžalovanému správne a zákonne, pretože sa dopustil trestného činu na území Slovenskej republiky ako cudzí štátny občan, čím konal proti verejnému záujmu Slovenskej republiky. Súčasne nie je osobou, ktorej bol udelený azyl či doplnková ochrana podľa osobitného predpisu, a preto je vo verejnom záujme, aby mu bolo právo vstupu na územie Slovenskej republiky vo významnom rozsahu odňaté. Preto odvolací súd prevzal výrok o treste vyhostenia do svojho rozhodnutia. Z vyššie rozobratých dôvodov odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste vo vzťahu k obžalovanému a sám vo veci rozhodol rozsudkom na podklade dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.