Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4To/135/2024 1124011456 14. 11. 2024 Mgr. Michal Kačáni ECLI:SK:KSBA:2024:1124011456.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov Mgr. Michala Kačániho, PhD. a JUDr. Erika Tomusa, v trestnej veci obžalovaného W. X., pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 ods. 2 písm. d/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I z 12.08.2024 sp. zn. 17T/19/2024, na verejnom zasadnutí konanom 14. novembra 2024 takto rozhodol: Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/ Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný W. X., nar. XX.XX.XXXX v Z., trvale bytom Z., K. XXXX/X prechodne bez prihlásenia Z., K. XX, vo výkone väzby od 17.10.2023, uznáva sa za
v i n n é h o, ž e
dňa 11.10.2023 v čase okolo 19.10 hod. v Bratislave v mestskej časti Petržalka v lesnom poraste nachádzajúceho sa pri W. X. napadol fyzicky poškodeného B. E., pričom pri útoku použil aj hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa notebooku poškodeného, značky Acer Nitro 5-2021 (AN515-55), model N20C1**, N20C2**, čiernej farby, a to tým spôsobom, že obvinený poškodeného opakovane rukou udieral do tváre a kopol do pravého stehna, následkom čoho poškodený spadol na zem na chrbát a pri tom mu vypadol z rúk notebook, obvinený ďalej poškodeného držal na zemi a začal mu vyzliekať čiapku a mikinu cez hlavu, na zemi chytil poškodeného za hlavu a spredu aj zozadu mu túto udrel o konár, okolo krku poškodeného zovrel obe ruky a škrtil ho, na konci fyzického útoku sa vyhrážal poškodenému zabitím v prípade ak mu nesprístupní heslo do notebooku, pri tom ho potiahol za tričko, čo v poškodenom vyvolalo strach, a preto poškodený pod hrozbou násilia napísal do poznámok v mobilnom telefóne obvineného, ktorý mu obvinený podal, vynútené heslo v tvare „Z následne obvinený držal poškodeného za tričko, pričom ho obvinený nútil aby poškodený otvoril notebook a išiel do nadstavení za účelom „resetovania“ notebooku, avšak to v danom momente nešlo vykonať, a tak obvinený zobral zo zeme notebook a odišiel s ním preč, pričom obvinený takto konal voči poškodenému napriek tomu, že vedel, že je uznaný za osobu s ťažkým zdravotným postihnutím s potrebou sprievodcu, pretože v minulosti videl aj jeho preukaz ZŤP, čím poškodenému B. E., nar. XX.XX.XXXX, trv. bytom W. XXXX/ X, Z. spôsobil škodu odcudzením notebooku značky Acer Nitro 5-2021 (AN515-55), model N20C1**, N20C**, čiernej farby vo výške 1.029,- eur a poranenia - otras mozgu, pomliaždenie hrdla, pomliaždenie ľavého oka, hematóm v okolí ľavého oka a ľavej tváre, odreniny a podliatiny v oblasti krku, modriny v oblasti oboch ramien a modrina pravého kolena, hematóm ľavého ucha s dobou liečenia 7-14 dní s predpokladanom dobou trvania práceneschopnosti do 14 dní, teda
proti inému použil násilie a hrozbu násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, čin spáchal na chránenej osobe - chorej osobe a inému úmyselne ublížil na zdraví, čím
spáchal
zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku s poukazom na § 139 písm. f/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku. Za to sa odsudzuje podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. l/ písm. n/, § 37 písm. h/, § 41 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, § 39 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku a § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku per analogiam, na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky a 8 (osem) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku sa obžalovaný pre výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. sa obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť škodu: - poškodenému B. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., W. XXXX/X, v sume 2.347,20 eur, - poškodenému J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. - B., bez prihlásenia Z., Q. X, v sume XX,- eur, - poškodenej U. zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom N. 10, Bratislava, IČO: XXXXXXXX, v sume 754,72 eur. odôvodnenie: Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I z 12.08.2024 sp. zn. 17T/19/2024 bol obžalovaný W. X. uznaný za vinného pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. f/ Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že dňa 11.10.2023 v čase okolo 19.10 hod. v Bratislave v mestskej časti Petržalka v lesnom poraste nachádzajúceho sa pri Malom Draždiaku napadol fyzicky poškodeného B. E., pričom pri útoku použil aj hrozbu bezprostredného násilia v úmysle zmocniť sa notebooku poškodeného, značky Acer Nitro 5-2021 (AN515-55), model N20C1**, N20C2**, čiernej farby, a to tým spôsobom, že obvinený poškodeného opakovane rukou udieral do tváre a kopol do pravého stehna, následkom čoho poškodený spadol na zem na chrbát a pri tom mu vypadol z rúk notebook, obvinený ďalej poškodeného držal na zemi a začal mu vyzliekať čiapku a mikinu cez hlavu, na zemi chytil poškodeného za hlavu a spredu aj zozadu mu túto udrel o konár, okolo krku poškodeného zovrel obe ruky a škrtil ho, na konci fyzického útoku sa vyhrážal poškodenému zabitím v prípade ak mu nesprístupní heslo do notebooku, pri tom ho potiahol za tričko, čo v poškodenom vyvolalo strach, a preto poškodený pod hrozbou násilia napísal do poznámok v mobilnom telefóne obvineného, ktorý mu obvinený podal, vynútené heslo v tvare „Z následne obvinený držal poškodeného za tričko, pričom ho obvinený nútil aby poškodený otvoril notebook a išiel do nadstavení za účelom „resetovania“ notebooku, avšak to v danom momente nešlo vykonať, a tak obvinený zobral zo zeme notebook a odišiel s ním preč, pričom obvinený takto konal voči poškodenému napriek tomu, že vedel, že je uznaný za osobu s ťažkým zdravotným postihnutím s potrebou sprievodcu, pretože v minulosti videl aj jeho preukaz ZŤP, čím poškodenému B. E., nar. XX.XX.XXXX, trv. bytom W. XXXX/ X, Z. spôsobil škodu odcudzením notebooku značky Acer Nitro 5-2021 (AN515-55), model N20C1**, N20C**, čiernej farby vo výške 1.029,- eur a poranenia - otras mozgu, pomliaždenie hrdla, pomliaždenie ľavého oka, hematóm v okolí ľavého oka a ľavej tváre, odreniny a podliatiny v oblasti krku, modriny v oblasti oboch ramien a modrina pravého kolena, hematóm ľavého ucha s dobou liečenia 7-14 dní s predpokladanom dobou trvania práceneschopnosti do 14 dní.
Za uvedenú trestnú činnosť bol obžalovanému podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák. s prihliadnutím k § 36 písm. l/, písm. n/, § 37 písm. h/, § 39 ods. 1, ods. 5, 41 ods. 1Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky a 8 mesiacov, pre výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť škodu: - poškodenému B. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., W. XXXX/X, v sume 2.347,20 eur, - poškodenému J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. - B., bez prihlásenia Z., Q. X, v sume 30,- eur, - poškodenej U. zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom N., IČO: XXXXXXXX, v sume 754,72 eur. Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení podal odvolanie obžalovaný W. X.. Podané odvolanie odôvodnil tak sám, ako aj prostredníctvom svojho obhajcu. V písomných dôvodoch podaného odvolania, ktoré koncipoval sám obžalovaný (išlo o podanie, ktoré bolo doručené na mestský súd dňa 16.08.2024), bolo uvedené, že senát krajského súdu by mal zohľadniť skutočnosť, že má iba 20 rokov a nikdy nebol vo výkone trestu. Od samého začiatku trestného stíhania sa ku skutku priznal a spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní a nespôsoboval prieťahy. Domáhal sa, aby mu krajský súd zmiernil uložený trest a uložil mu podmienečný trest odňatia slobody. Poukázal na jeho ťaživé rodinné pomery, keďže jeho matka žije s jeho súrodencami v krízovom centre pre týrané ženy, našla si prácu a potrebuje jeho asistenciu pri výchove a starostlivosti o maloleté deti. Matka je navyše chorá, je astamtička v treťom štádiu, čo jej v minulosti spôsobovalo problémy nájsť si prácu. Obžalovaný dodal, že by zatiaľ pracoval ako asistent svojej matky pri výchove a starostlivosti súrodencov a pokiaľ by sa rodinná situácia stabilizovala, potom by sa chcel zamestnať. Obžalovaný zdôraznil, že aj podmienečný trest odňatia slobody je pre neho dvojsečná zbraň a pokiaľ by sa v uloženej podmienke neosvedčil, malo by to pre neho vážne dôsledky. Na strane druhej má z výkonu trestu odňatia slobody veľký strach, už samotný výkon väzby ho dostatočne vystrašil. Záverom žiadal, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a sám mu uložil podmienečný trest odňatia slobody, nakoľko on do výkonu trestu nepatrí, keďže už chce viesť riadny život aj vzhľadom na svoj nízky vek, pričom ani náhodou neporuší podmienky takéhoto alternatívneho druhu trestu. V písomných dôvodoch podaného odvolania, ktoré koncipoval obhajca obžalovaného (išlo o podanie, ktoré bolo doručené na mestský súd dňa 10.09.2024), bolo uvedené: „V danom prípade je už zo samého napádaného výroku, ako aj odôvodnenia predmetného rozsudku zrejmé, že súd pristúpil k mimoriadnemu zníženiu dolnej hranice trestnej sadzby postupom podľa § 39 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona a teda súd v prejednávanej veci expressis verbis skonštatoval, že okrem dôvodov na zníženie dolnej hranice trestnej sadzby o 1/3 (vyhlásenie o vine) podľa § 39 ods. 5 Trestného zákona sú súčasne splnené podmienky aj na mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona (viď. výrok o treste, resp. str. 6 - 7 odôvodnenia rozsudku). A teda vzhľadom na uvedené boli v prejednávanej veci splnené podmienky na uloženie trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu podľa § 39 ods. 3 písm. d) Trestného zákona, tzn. že v prejednávanej právnej veci bola dolná hranica trestnej sadzby pri aplikácií vyššie uvedených ustanovení na úrovni 2 (dvoch) rokov a nie 4 (štyroch) rokov a 8 (ôsmych) mesiacov. Napriek skutočnosti, že súd v prejednávanej trestnej veci okrem splnenia predpokladov na mimoriadne zníženie dolnej hranice trestnej sadzby o 1/3 podľa § 39 ods. 5 prvej vety Trestného zákona skonštatoval aj prítomnosť dôvodov na mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, tak nepristúpil k aplikácií ustanovenia § 39 ods. 5 poslednej vety Trestného zákona, v zmysle ktorého modifikovaná dolná hranica trestnej sadzby pre daný trestný čin predstavovala 2 (dva) roky, pričom súd tento svoj postup v odôvodnení predmetného rozsudku nijakým spôsobom neodôvodnil. Práve naopak z odôvodnenia predmetného rozsudku (viď. str. 7) vyplýva, že súd považoval trest uložený mi napádaným výrokom za trest uložený na spodnej hranici modifikovanej trestnej sadzby, pričom s ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že uvedený právny názor súdu je nesprávny, nakoľko dolná hranica modifikovanej trestnej sadzby pre daný trestný čin po aplikácií ustanovení § 39 ods. 1, ods. 5 Trestného zákona nie je 4 (štyri) roky a 8 (osem) mesiacov ale 2 (dva) roky. V tejto súvislosti zároveň poukazujem aj na názor súdu, v zmysle ktorého sa vyjadril, že trest uložený na spodnej hranici trestnej sadzby považuje v mojom prípade za adekvátny a dostatočný, avšak je zrejmé, že aj napriek tejto snahe o uloženie čo najnižšieho trestu, t. j. na spodnej hranici trestnej sadzby uložil trest neprimerane prísny v dôsledku opomenutia modifikácie spodnej hranice trestnej sadzby podľa § 39 ods. 3 písm. d) Trestného zákona a to aj napriek tomu, že zo samotného znenia napádaného výroku ako aj odôvodnenia
rozsudku vyplýva, že v prejednávanej veci súd skonštatoval prítomnosť podmienok odôvodňujúcich tento postup. Súd v odôvodnení predmetného rozsudku odôvodnil svoje negatívne stanovisko k mnou navrhovanému uloženiu podmienečného trestu odňatia slobody s probačným dohľadom okrem iného aj tým, že som sa mal dopustiť spáchania predmetného trestného činu na chránenej osobe. Mám zato, že súd týmto svojim odôvodnením neuloženia podmienečného trestu odňatia slobody s probačným dohľadom nerešpektoval ustanovenie § 38 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko spáchanie trestného činu na chránenej osobe - chorej osobe je jedným zo zákonných znakov zločinu zo spáchania ktorého som bol predmetným rozsudkom uznaný za vinného a teda mi uvedenú okolnosť pripočítal duplicitne (v môj neprospech) aj pri rozhodovaní o mojom návrhu na uloženie podmienečného trestu odňatia slobody s probačným dohľadom. Práve skutočnosť, že poškodený bol chránenou osobou bola dôvodom kvalifikácie môjho konania podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona a tak práve táto skutočnosť bola dôvodom, že som stíhaný práve v sadzbe 7 až 12 rokov. Z uvedeného dôvodu tak súd mimoriadne znižoval trest z trestnej sadzby 7 až 12 rokov a preto odôvodňovanie použitia vyššej trestnej sadzby pri ukladaní trestu z dôvodu chránenej osoby je porušením zásady zákazu dvojitého pričítania (t.j. páchateľ môže byť za naplnenie určitého znaku skutkovej podstaty potrestaný iba raz). V zmysle ustanovenia § 34 ods. 4 Trestného zákona: Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu. V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (PL. ÚS 106/2011) „U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného.“ V tejto súvislosti uvádzam, že som pred spáchaním skutku viedol riadny život, pomáhal svojej mame so starostlivosťou o jej sedemročnú sestru Y. X., s ktorou mám blízky súrodenecký vzťah. Sestra ma pravidelne navštevovala vo výkone väzby a boli sme takmer v každodennom telefonickom kontakte. Z predmetného rozsudku je zrejmé, že v mojom prípade sú splnené podmienky na aplikáciu ustanovení trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu. V prípade aplikácie ustanovení Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu podľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) a ods. 5 Trestného zákona súd môže mimoriadne znížiť trest až na dolnú hranicu trestnej sadzby, ktorá je v tomto prípade 2 roky (viď. výklad v článku II). Z uvedeného vyplýva, že v prípade mimoriadneho zníženia trestu mi možno uložiť aj podmienečný trest odňatia slobody. Mám za to, že vzhľadom na všetky okolnosti prípadu (napr. môj vek, skutočnosť, že som nebol nikdy trestaný, skutočnosť, že som viedol pred spáchaním trestného činu riadny život, záujem nahradiť škodu a pod.) je pre dosiahnutie účelu trestu vyplývajúceho z ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona je v mojom prípade možné aj kratším trestnom odňatia slobody ako bol uložený súdom prvého stupňa resp. trestom odňatia slobody s podmienečným odkladom. Vzhľadom na uvedené mám za to, že trest uložený mi napádaným výrokom o treste je zjavne neprimeraný a preto odvolaciemu súdu navrhujem, aby v zmysle § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku s poukazom na § 321 ods. 2 Trestného poriadku zrušil napádaný výrok o treste rozsudku Mestského súdu Bratislava I, sp. zn. 17T/19/2024 zo dňa 12.08.2024 a v zmysle § 322 ods. 1 Trestného poriadku vo veci sám rozhodol, pričom s ohľadom na vyššie uvedené navrhujem uloženie (alternatívne): podmienečného trestu odňatia slobody s probačným dohľadom alebo uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody na dolnej hranici modifikovanej trestnej sadzby pre daný trestný čin, t. j. vo výmere 2 (dva) roky.“
V ďalších písomných dôvodoch podaného odvolania, ktoré koncipoval obhajca obžalovaného (išlo o podanie, ktoré bolo doručené na krajský súd dňa 19.09.2024), bolo uvedené: „Počas výkonu väzby so sa stretol s osobou, ktorá bola vo výkone väzby a bola obžalovaná za rovnaký trestný čin s rovnakou trestnou sadzbou, pričom trestné konanie prebiehalo pred tou istou sudkyňou a v približne rovnakom čase. Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 17T/22/2024 zo dňa 04.09.2024 (ďalej ako „Rozsudok 17T/22/2024“) bol tento spoluväzeň odsúdený. Predmetom trestného stíhania, v rámci ktorého bol Rozsudok 17T/22/2024 vydaný bol konkrétne zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Z uvedeného teda vyplýva, že predmetom vyššie uvedeného trestného stíhania bol skutok, ktorý bol podobne právne kvalifikovaný ako skutok, za ktorý som bol napádaným výrokom odsúdený na nepodmienečný úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky a 8 (osem) mesiacov so zaradením na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Z uvedeného Rozsudku 17T/22/2024 zároveň vyplýva, že Mestský súd Bratislava I uložil obžalovaným nasledovné tresty: obžalovaný J.W. sa podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. l) Trestného zákona a § 37 písm. m) Trestného zákona, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) a ods. 5 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky; obžalovaný A.K. sa podľa § 188 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. l) Trestného zákona a § 37 písm. m) Trestného zákona, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) a ods. 5 Trestného zákona a § 42 ods. 1 Trestného zákona, na súhrny trest odňatia slobody štyri (4) roky, pričom podľa § 51 ods. 1, § 49 ods. 1 písm. a), § 51 ods. 2 Trestnému zákona sa obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní štyri (4) roky a zároveň sa mu ukladá probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Obžalovaný Z. A. § 188 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. l) Trestného zákona a § 37 písm. m) Trestného zákona, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) a ods. 5 Trestného zákona a § 42 ods. 1 Trestného zákona, na súhrny trest odňatia slobody štyri (4) roky, pričom podľa § 51 ods. 1, § 49 ods. 1 písm. a), § 51 ods. 2 Trestnému zákona sa obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní štyri (4) roky a zároveň sa mu ukladá probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe. Okrem vyššie uvedeného z Rozsudku 17T/22/2024 ďalej vyplýva, že súd obžalovaným A.K. a Z.A. súd ukladal súhrny trest a teda je zrejmé, že obidvaja vyššie uvádzaní obžalovaní sa v minulosti dopustili trestnej činnosti za ktorú boli aj dosúdení. Pre úplnosť zároveň dodávam, že o vyššie uvedenom Rozsudku 17T/22/2024 a výške uložených trestov som sa dozvedel neskôr od spoluväzňov a z uvedeného dôvodu tieto argumenty nie sú obsiahnuté v pôvodnom odôvodnení odvolania. V rámci odôvodnenia svojho odvolania som argumentoval aj nálezom Ústavného súdu SR (PL. ÚS 106/2011), podľa ktorého „U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť (bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu. Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného“. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti preto nie je možné považovať za spravodlivé ak rovnaký súd (rovnaký sudca) približne v rovnakom čase v obdobnej právnej veci mi uloží trest zásadne prísnejší (nepodmienečný trest odňatia slobody na 4 roky a 8 mesiacov) oproti podmienečnému trestu odňatia slobody, ktoré súd uložil v Rozsudku 17T/22/2024. Nepomer uložených trestov vyplýva aj zo skutočnosti, že mne bol pri aplikácia § 39 ods. 1 ods. 5 Trestného zákona uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, pričom ja ako osoba blízka veku mladistvých som doteraz nebol ani len trestne stíhaný, mám prevažujúci pomeru poľahčujúcich okolností a záujem o náhradu škody naproti tomu sú na podmienečné tresty v Rozsudku 17T/22/2024 odsúdené osoby, ktoré sa navyše v minulosti dopustil trestnej činnosti, nemali prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností. Som si vedomý skutočnosti, že každá trestná vec je iná, individuálna, že do nej vstupuje množstvo premenných, ktoré môžu mať vplyv na druh trestu resp. jeho výmeru, avšak som toho názoru, že porovnaním uvedený rozsudkov došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti rozhodnutia a nepodmienečný trest odňatia slobody vo výške 4roky a 8 mesiacov nie je možné považovať za spravodlivý. Preto aj vzhľadom na vyššie uvedené považujem napádaný výrok za neprimerane prísny a nespravodlivý a preto odvolaciemu súdu navrhujem, aby v zmysle § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku s poukazom na § 321 ods. 2 Trestného poriadku zrušil napádaný výrok o treste rozsudku Mestského súdu Bratislava I, sp. zn.
17T/19/2024 zo dňa 12.08.2024 a v zmysle § 322 ods. 1 Trestného poriadku vo veci sám rozhodol, pričom s ohľadom na vyššie uvedené navrhujem uloženie (alternatívne): podmienečného trestu odňatia slobody s probačným dohľadom alebo uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody na dolnej hranici modifikovanej trestnej sadzby pre daný trestný čin, t. j. vo výmere 2 (dva) roky.“ Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní obžalovaného, nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa zúčastnili obžalovaný, ustanovený obhajca a prokurátorka krajskej prokuratúry. Poškodení B. E., J. K. a zástupca poškodenej spoločnosti U. zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom N. XX, Z., sa tohto verejného zasadnutia nezúčastnili. Odvolací súd vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti týchto poškodených subjektov, keďže na takýto postup mal splnené všetky zákonné podmienky. Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom poukázal na písomné odôvodnenie odvolania obžalovaného, tohto sa v plnom rozsahu pridržiava a navrhuje, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a sám rozhodol spôsobom, aký bol navrhovaný v dôvodoch podaného odvolania. Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť postupom podľa § 319 Tr. por. Obžalovaný W. X. na verejnom zasadnutí sa domáhal, aby krajský súd mu zmiernil uložený trest a to na podmienečný trest odňatia slobody v akejkoľvek možnej výmere, za uloženia ďalších povinností a obmedzení, ktoré uzná za vhodné. Chce byť na Vianoce doma a chce pomáhať svojej matke. Krajský súd na podklade odvolania obžalovaného podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného W. X. je iba čiastočne dôvodné. Úvodom treba uviesť, že obžalovaný W. X. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 12.08.2024 urobil vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por., t. j. že je vinný zo spáchania skutku, ktorý mu je kladený za vinu a následne samosudkyňa mestského súdu prijala jeho vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 7 Tr. por. Je nutné tiež uviesť, že pred prijatím vyhlásenia mestský súd obžalovaného poučil o jeho právach, o zmysle priznania, jeho význame a prípadnom ďalšom postupe. Súd I. stupňa obžalovanému položil podľa § 257 ods. 4 a § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/, h/ Tr. por. otázky, na ktoré odpovedal kladne a až potom rozhodol mestský súd podľa § 257 ods. 7 Tr. por. uznesením, že vyhlásenie obžalovaného W. X. prijíma a vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku uvedeného v obžalobe nevykoná, pričom vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom o treste, ochrannom opatrení a náhrade škody. Odvolací súd dospel k takému názoru, že zásah odvolacieho súdu do výroku o vine po postupe súdu podľa § 257 ods. 7 Tr. por. je na podklade odvolania obžalovaného možný v takom prípade, keď vyvstali objektívne a fakticky existujúce okolnosti hmotného práva (nezávislé od priebehu skutkového deja), ktoré si vyžiadali korekciu právneho posúdenia skutku. Súd II. stupňa pri posudzovaní trestnosti a právnej kvalifikácie konania obžalovaného ustáleného v napnutom rozsudku, prihliadol na ustanovenie § 2 ods. 1 Trestného zákona, v ktorom je ustanovená jeho časová pôsobnosť. Ustanovenie o časovej pôsobnosti sa použije tak na skoršie zákony obsahujúce trestné hmotnoprávne normy, ako aj na neskoršie zákony, meniace alebo doplňujúce Trestný zákon a rovnako aj zákony samostatné, ak obsahujú trestnú hmotnoprávnu normu. Z hľadiska riešenia tejto problematiky krajský súd uzatvára, že Trestný zákon účinný od 06.08.2024 nie je pre obžalovaného priaznivejší ako Trestný zákon účinný do 05.08.2024 a preto súd I. stupňa pochybil, keď pri výroku o treste aplikoval neskorší Trestný zákon, t. j. zákon účinný od 06.08.2024, pričom pokiaľ ide o výrok o vine, napadnutý rozsudok sa v tomto smere nedá ani vôbec preskúmať a zistiť, či bol použitý neskorší alebo skorší Trestný zákon. Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 12.08.2024 je zrejmé, že prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V predniesol obžalobu v zhode s písomne podanou. Obžaloba bola na Mestský súd Bratislava I podaná ešte dňa 09.04.2024, z čoho možno jednoznačne vyvodiť, že žalovaný skutok bol právne kvalifikovaný podľa Trestného zákona
účinného v čase spáchania skutku. V zápisnici o hlavnom pojednávaní zo dňa 12.08.2024 absentuje akákoľvek zmienka, resp. poučovacia povinnosť súdu o tom, že by sa žalovaný skutok mal posúdiť podľa Trestného zákona účinného od 06.08.2024. Napokon v odôvodnení napadnutého rozsudku (na str. 4) bolo konštatované, že „súd kvalifikoval konanie obžalovaného v zhode s právnou kvalifikáciou uvedenou v obžalobe“. Ak súd I. stupňa prejednávaný skutok právne kvalifikoval podľa Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, ostalo potom nepochopiteľným, prečo pri výroku o treste odňatia slobody aplikoval Trestný zákon účinný od 06.08.2024, čomu nasvedčuje nielen použitie ustanovenia § 39 ods. 5 Trestného zákona (skorší Trestný zákon ani nemal odsek 5), ale aj odôvodnenie napadnutého rozsudku (na str. 7). V týchto naznačených súvislostiach treba vysloviť, že je vylúčené, aby v odsudzujúcom rozsudku toho istého páchateľa bol vo výroku o vine ohľadom jediného skutku použitý skorší Trestný zákon a zároveň bol uložený trest za ten istý skutok podľa neskoršieho Trestného zákona. Z uvedeného je zrejmé, že súd I. stupňa naznačenej problematike nevenoval dostatočnú pozornosť, na kľúčovú otázku o časovej pôsobnosti Trestného zákona nedal žiadnu odpoveď, táto otázka ostala otvorená a nedoriešená, čím napadnutý rozsudok vo výroku o vine a treste sa v konečnom dôsledku stal nepreskúmateľným. Toto viedlo nadriadený súd k zrušeniu napadnutého rozsudku v celom rozsahu (§ 321 ods. 1 písm. b/, písm. d/ Tr. por. ) a vo veci musel sám rozhodnúť vlastným rozsudkom (§ 322 ods. 3 Tr. por.). Krajský súd ďalej zvýrazňuje, že k zrušeniu napadnutého rozsudku v celom rozsahu došlo napriek tomu, že obžalovaný v konaní pred súdom prvého stupňa podľa § 257 Tr. por. vyhlásil vinu, ktorá bola následne mestským súdom prijatá, pretože hmotnoprávne ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zák. má vždy prednosť pred procesným ustanovením podľa § 257 Tr. por. V posudzovanej veci nebolo ani nutné, aby obžalovaná osoba opätovne pristúpila k vyhláseniu o vine, nakoľko jej vyhlásenie o vine realizované na hlavnom pojednávaní spĺňalo všetky zákonom stanovené náležitosti, pričom skutok, vo vzťahu ku ktorému obžalovaný vyhlásil vinu, zostal bez akejkoľvek zmeny. Odvolací súd napokon rozhodol vlastným rozsudkom tak, že obžalovaného W. X. uznal za vinného pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku s poukazom na § 139 písm. f/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, na nezmenenom skutkovom základe. Nakoľko odvolací súd zrušil výrok o vine napadnutého rozsudku, v zmysle ustanovenia § 321 ods. 3 Tr. por. musel obligatórne zrušiť aj celý výrok o treste a náhrade škody, nakoľko tieto výroky mali vo výroku o vine svoj podklad. Pri skúmaní výroku o treste napadnutého rozsudku krajský súd nezistil žiadny zákonný dôvod na zrušenie alebo zmenu uloženého trestu odňatia slobody, vrátane jeho výmery, ktorú považoval za primeranú. Je potrebné zdôrazniť, že stanovenie druhu trestu a jeho výmery musí vychádzať nielen z podmienok upravených v ustanoveniach pri tom ktorom druhu trestu, ale je tiež potrebné dôsledne skúmať všetky skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v § 34 ods. 1 Tr. zák., ako aj ostatné na účel trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie druhu trestu a jeho výmery, ktorých zohľadnenie predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov. Ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. o účele trestu je spolu s ustanovením § 34 ods. 4 Tr. zák. základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto ustanovení, uložený trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Závery na primeranosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný stav veci a musia z neho vyplynúť.
Pokiaľ súd I. stupňa obžalovanému pri ukladaní trestu odňatia slobody okrem ustanovenia § 39 ods. 5 Tr. zák. (zrejme podľa zákona účinného od 06.08.2024), súčasne aplikoval aj ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák. (zrejme podľa zákona účinného od 06.08.2024), tak tu išlo o zrejmú nesprávnosť. Znovu treba zopakovať, že mestský súd otázke časovej pôsobnosti Trestného zákona nevenoval žiadnu pozornosť, ponechal ju nedoriešenú a preto napadnutý rozsudok aj vo výroku treste sa stal zmätočným a nepreskúmateľným. Ak obžalovaný z tejto zrejmej nesprávnosti mestského súdu, ktorá sa nedala napraviť ani opravným uznesením v zmysle § 174 Tr. por., v dôvodoch podaného odvolania vyvodzoval, že dolná hranica modifikovanej trestnej sadzby nemohla byť 4 roky a 8 mesiacov (ako to tvrdil súd I. stupňa), ale iba 2 roky, čo podľa neho, malo v jeho prípade viesť k uloženiu podmienečného trestu odňatia slobody s probačným dohľadom alebo k uloženiu nepodmienečného trestu odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby t. j. vo výmere 2 roky, tak krajský súd takéto argumenty považoval za neakceptovateľné. Možno preto konštatovať, že mestský súd na jednej strane postupoval správne, keď obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere 4 roky a 8 mesiacov, avšak na strane druhej pochybil v tom, keď nepoužil zmierňovacie ustanovenie v zmysle § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku per analogiam, ale nesprávne použil zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. (zrejme podľa zákona účinného od 06.08.2024). Odvolací súd sa tiež nestotožnil s argumentmi odvolateľa, že v posudzovanom prípade boli splnené zákonné podmienky pre mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku. Krajský súd nezistil také okolnosti prípadu alebo také pomery obžalovaného, ktoré by vzhľadom na svoju povahu a intenzitu boli takého rázu, ktoré by jednotlivo alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami prípadu alebo jeho pomermi, odôvodňovali uložiť obžalovanému trest odňatia slobody aj pod dolnú hranicu trestnej sadzby podľa režimu § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku. Nakoľko však odvolanie podal iba obžalovaný, rešpektujúc zásadu zákazu „reformatio in peius“ (§ 322 ods. 3 Tr. por.), neprichádzala do úvahy akákoľvek zmena rozsudku súdu prvého stupňa v neprospech obžalovaného, pre nedostatok odvolania prokurátora. Z týchto dôvodov musel aj krajský súd vo svojom rozsudku aplikovať ustanovenie podľa § 39 ods. 1Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, avšak oproti tomu, samotnú výmeru trestu odňatia slobody už viac neznižoval (ako sa toho domáhal obžalovaný v podanom odvolaní), ale ponechal rovnakú výmeru ako súd I. stupňa t. j. 4 roky a 8 mesiacov. Odvolací súd považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že v posudzovanom prípade sa nepochybne závažnosť konania obžalovaného W. X. výrazným spôsobom zvýšila aj tým, že čin spáchal na chránenej osobe - chorej osobe (poškodený bol osobou s ťažkým zdravotným postihnutím), čo sa premietlo i do prísnejšej právnej kvalifikácie. Nemožno prehliadnuť ani to, že obžalovaný v čase spáchania skutku pravidelne užíval návykové látky (marihuanu), hoci podľa znaleckého dokazovania sa u neho ešte nerozvinula závislosť na takýchto látkach. Možno však konštatovať, že u obžalovaného išlo o škodlivé užívanie marihuany. Napriek týmto negatívnym zisteniam, zastáva krajský súd názor, že trest odňatia slobody vo výmere 4 roky a 8 mesiacov, ktorý bol mimoriadne znížený je s prihliadnutím na všetky zistené okolnosti dostatočne primeraným postihom. Samozrejme, že je potrebné vnímať uložený trest odňatia slobody ako výsledok postupu, v ktorom bola uplatnená určitá forma benefitu dosiahnutá vzdaním sa práv obžalovaného na klasický súdny proces. Odvolací súd ďalej zistil, že prvostupňový súd nebol dôsledný ani pri ustálení poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Pochybil v tom, keď obžalovanému priznal aj poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/ Tr. zák. spočívajúcu v tom, že napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. Na tomto mieste odvolací súd považuje za nutné vysloviť, že pokiaľ ide o ustálenie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n/ Tr. zák., aby bolo vôbec možné zohľadniť v prospech páchateľa (procesne ako obžalovaného) aj túto poľahčujúcu okolnosť, musí obžalovaný k vlastnému priznaniu sa k činu, uviesť také údaje, ktoré umožňujú vytvoriť si komplexnejší obraz o okolnostiach činu, resp. obžalovaný musí aktívne vystupovať na ďalších dôkazných úkonoch, než je jeho výsluch (napríklad rekonštrukcia, vyšetrovací pokus, previerka výpovede na mieste činu, atď.). Súd prvého stupňa evidentne pochybil, keď obžalovanému priznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. n/ Tr. zák., nakoľko nešlo o také napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom, ako to má na mysli dotknuté ustanovenie Trestného zákona.
Na strane druhej mestský súd postupoval správne, keď u obžalovaného ustálil poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zák., ktorá spočívala v tom, že sa priznal k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval a zároveň ustálil priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák., ktorá spočívala v tom, že obžalovaný spáchal viac trestných činov. S poukazom na uvedené, aj tu rovnako platí, že v posudzovanej veci neprichádzala do úvahy akákoľvek zmena rozsudku súdu prvého stupňa v neprospech obžalovaného (§ 322 ods. 3 Tr. por.), preto krajský súd vo svojom rozsudku musel aplikovať i ustanovenie § 36 písm. n/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku. Pri zločine lúpeže podľa § 188 ods. 2 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, možno páchateľovi uložiť trest odňatia slobody od 7 do 12 rokov. Nakoľko u obžalovaného prevažoval pomer poľahčujúcich okolností nad priťažujúcimi okolnosťami, došlo k úprave trestnej sadzby podľa režimu § 38 ods. 3 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, t. j. od 7 rokov do 10 rokov a 4 mesiace. Keďže v posudzovanej veci bolo potrebné aplikovať aj ustanovenie § 41 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku, o úhrnnom treste, uložený trest odňatia slobody predstavoval u obžalovaného potrestanie za oba zbiehajúce sa trestné činy. Napokon trestná sadzba bola upravená podľa režimu zmierňovacieho ustanovenia v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku a zároveň v zmysle § 39 ods. 2 písm. d/, ods. 4 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku per analogiam. S prihliadnutím na povahu spáchaných trestných činov a ich závažnosť, ako aj na osobu obžalovaného, odvolací súd považuje uloženie úhrnného trestu odňatia slobody vo výmere 4 roky a 8 mesiacov za adekvátne i zákonné. Odvolací súd obžalovaného W. X. pre výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stráženia, keďže obžalovaný v posledných desiatich rokoch pred spáchaním tejto trestnej činnosti nebol vôbec vo výkone trestu odňatia slobody (§ 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku). Ak obžalovaný W. X. v rámci odvolacieho konania poukazoval na to, že nepodmienečný trest odňatia slobody veľmi citeľne zasiahne do jeho rodinného života, tak nadriadený súd konštatuje, že týchto okolností si musel byť obžalovaný vedomý aj v čase spáchania skutku a evidentne chcel postúpiť riziko, že týmto konaním si môže skomplikovať rodinný život. Treba vysloviť aj to, že samotným uložením trestu páchateľovi trestného činu sa nepriamo postihne i jeho rodina a jemu blízke osoby, ak sú závislé aj od jeho pomoci alebo prípadnej starostlivosti. Preto nie je možné za každých okolností zabezpečiť (ako to bolo aj v tomto posudzovanom prípade), aby sa nepodmienečný trest odňatia slobody uložený obžalovanému, nedotkol jeho rodiny (matky a jeho súrodencov). Aj samotné ustanovenie § 34 ods. 3 Tr. zák. sa môže aplikovať iba v rámci zákonných podmienok pre uloženie konkrétneho druhu trestu. Pre úplnosť dodať aj to, že odvolací súd nemal žiadny dôvod preskúmať správnosť a zákonnosť výrokov o trestoch, ktoré boli uložené páchateľom v inej trestnej veci, na ktoré poukazoval obžalovaný v dôvodoch podaného odvolania, nakoľko trestné konanie vedené na Mestskom súde Bratislava I pod sp. zn. 17T/22/2024 s posudzovanou trestnou vecou nesúvisí. Je nutné akcentovať, že u každého obžalovaného sa čo do druhu a výmery trest ukladá prísne individuálne s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a osobu obžalovaného. V tomto smere by nebolo možné a ani poctivé bez znalosti obsahu iného súdneho spisu komparovať (porovnávať) tresty uložené páchateľom v takejto trestnej veci, ktorá nemá s prejednávanou trestnou vecou žiadny súvis a následne z toho vyvodzovať určité závery o primeranosti alebo neprimeranosti uložených trestov. Možno iba konštatovať, že všeobecne platí tzv. prezumpcia správnosti a zákonnosti súdneho rozhodnutia, ktoré platí až dovtedy, kým takéto rozhodnutie nebude v predpísanom konaní zrušené. Napriek tomuto konštatovaniu, takýmto súdnym rozhodnutím (t. j. rozsudkom Mestského súdu Bratislava I zo 04.09.2024 sp. zn. 17T/22/2024) prvostupňový súd a ani druhostupňový súd nie je viazaný, keďže nejde o rozhodnutie, ktoré by napríklad boli publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Alebo povedané inak, rozsudok Mestského súdu Bratislava I zo 04.09.2024 sp. zn. 17T/22/2024 predstavuje len rozhodnutie inter partes (medzi stranami), nevyvolávajúce účinky erga omnes (voči všetkým) a preto netýka sa trestnej veci obžalovaného W. X..
Vychádzajúc zo všetkých skutočností významných pre výrok o treste odňatia slobody krajský súd uzatvára, že takto uložený trest vo výmere 4 roky a 8 mesiacov (za použitia zmierňovacieho ustanovenia) zodpovedá všetkým zásadám pre ukladanie trestov, ako aj účelu trestu a rozhodne ho nemožno považovať za neprimeraný. V neposlednom rade odvolací súd do svojho rozhodnutia prebral aj výrok o uložení povinnosti obžalovanému W. X. podľa § 287 ods. 1 Tr. por. nahradiť poškodenému B. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., W. XXXX/X, sumu vo výške 2.347,20 eur, poškodenému J. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. - B., bez prihlásenia Z., Q. 3, sumu vo výške 30,- eur a poškodenej U. zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom N. XX, Bratislava, IČO: XXXXXXXX, sumu vo výške 754,72 eur, ako náhradu škody spôsobenú trestným činom. Vzhľadom na všetky zistené skutočnosti a vyjadrené právne úvahy Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, pričom v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por. mal dostatok podkladov pre vlastné rozhodnutie. Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.