Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6Co/58/2022 1211211461 29. 05. 2024 JUDr. Renáta Janáková ECLI:SK:KSBA:2024:1211211461.7
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek senátu JUDr. Otílie Belavej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: 1/ P & FACTORING, s.r.o., so sídlom: Plynárenská 2/A, Bratislava, IČO: 35 882 140, 2/ STANDARD INVEST s.r.o., so sídlom: Majoránová 1238/8, Most pri Bratislave, IČO: 35 861 436, obaja zastúpení: JUDr. Martin Bezák, PhD., vykonávajúci advokáciu ako konateľ Advokátskej kancelárie Ettor & Niess, s.r.o., Živnostenská 2, Bratislava, IČO: 55 471 081, proti žalovanému: CITY PRESSBURG, s.r.o., so sídlom: Sartorisova 14, Bratislava, IČO: 35 822 414, zastúpený: Advokátska kancelária Chabadová, s.r.o., Pri starej prachárni 13, Bratislava, IČO: 368 667 33, o zaplatenie 30.811,97 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 24. septembra 2021, č. k. 21C/135/2011-680, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému sa proti žalobcom v 1. a 2. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. odôvodnenie: I. Rozsudok súdu prvej inštancie 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I.), vo výroku II. rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III.). V dôvodoch napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zdôvodnenie žaloby, podľa ktorého sa právny predchodca žalobcov domáhal od žalovaného zaplatenia žalovanej sumy s príslušenstvom. Žalobcovia sú právnymi nástupcami pôvodného žalobcu, ktorý bol vlastníkom podielu č. XX/XXX na nehnuteľnosti č. p. XX na U. H. X. V. zapísanej na LV č. XXXX parc. č. XXX, XXX, XXX v katastrálnom území Bratislava - F. U.. Nehnuteľnosti pôvodný žalobca prenechal do prenájmu na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov zo 16.11.2006, pričom žalovaný si nesplnil povinnosť uhradiť nájomné za obdobie od 01.07.2008 do 31.03.2011 vo výške 30.811,97 eur. 2. Súd prvej inštancie v predmetnej veci rozhodol rozsudkom č. k. 21C/135/2011-478 zo dňa 30.11.2018 tak, že žalobe vyhovel v časti istiny, v časti úrokov z omeškania žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia aj žalovaný. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 6Co/92/2019-604 zo dňa 30.10.2020 napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3. Po vrátení veci súd prvej inštancie opakovane vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov založených v spise, a to najmä Zmluvou o nájme, poštovými peňažnými poukazmi, Oznámením Slovenskej pošty o výsledku prešetrenia podania zo dňa 12.12.2013, Odpoveďou Slovenskej pošty na dožiadanie súdu zo dňa 28.04.2015. Za tohto skutkového stavu, citujúc ust. § 391 ods. 2 a 3 C.s.p., § 561 ods. 1, § 567 ods. 2, § 520, § 522 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník dospel súd prvej inštancie k záveru o nedôvodnosti žaloby, keď bolo jednoznačne preukázané (a medzi stranami nesporné), že právny predchodca žalobcov Y.. L.. Ľ. B. ako prenajímateľ 4/ uzatvoril so žalovaným ako nájomcom zmluvu o nájme nehnuteľnosti z 16.11.2006, na základe ktorej prenajímatelia prenechali nehnuteľnosť č. p. XX na U. H. X. V., zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, parc. č. XXX, XXX, XXX v katastrálnom území Bratislava - F. U., do užívania nájomcovi s tým, že výšku nájomného si zmluvné strany dohodli v článku 3. zmluvy o nájme tak, že počnúc dňom 01.11.2007 nájomca bude platiť nájomné za 1 m2 prenajatej plochy obchodných priestorov vo výške 5.000,- Sk/rok a za 1 m2 prenajatej plochy ostatných priestorov vo výške 2.000,- Sk/rok, ktorého splatnosť bola dojednaná vždy za obdobie troch mesiacov (kalendárny štvrťrok), vždy do 10. dňa v mesiaci predchádzajúcom uvedenému trojmesačnému obdobiu vo výške 3/12 ročného nájomného tak, že každý z prenajímateľov obdrží svoj podiel vo výške zodpovedajúcej pomeru jeho spoluvlastníckeho podielu. Doba nájmu bola dohodnutá na dobu určitú od 15.11.2006 do 15.09.2016, pričom žalobca je vlastníkom podielu č. XX/ XXX na predmetnej nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie mal z listinných dôkazov preukázané, že žalovaný poukázal právnemu predchodcovi žalobcov sumu nájomného, t.j. 4.401,71 eur, na základe úhrad uskutočnených dňa 12.01.2009, 09.04.2009, 09.07.2009, 30.12.2010, 10.10.2008 a 12.10.2009, ktoré však neprevzal, resp. odmietol prevziať, ktorú skutočnosť nemal vierohodným spôsobom za preukázanú a tiež v konaní nebolo preukázané, že by právny predchodca žalobcov, resp. žalobcovia tieto platby vrátili žalovanému s výnimkou jednej platby, ktorá bola žalovanému vrátená dňa 09.03.2011. 4. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že k premlčaniu nedošlo, a že platnosť nájomnej zmluvy nebola sporná. Poukazom na právny názor uvedený v odôvodnení Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co/92/2019-604 z 30.10.2020, ktorým je viazaný, mal za to, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že žalovaný prostredníctvom poštového podniku poukazoval na účet právneho predchodcu žalobcov dlžné nájomné za žalované obdobie, ktorá suma by bola zároveň pripísaná na účet právneho predchodcu žalobcov a teda nedošlo k splneniu dlhu v zmysle § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka, rovnako nemal za preukázané vrátenie žalovaným poukázaných súm nájomného na účet žalovaného, s výnimkou platby zo dňa 09.03.2011. V súvislosti so spravodlivým usporiadaním vzťahov zohľadnil dobromyseľnosť žalovaného vzhľadom na to, že poukazoval dlžné nájomné právnemu predchodcovi žalobcov, aj keď žalovaného nekontaktoval, resp. mu neoznámil, že by mu nájomné nebolo zaplatené, nevyzval ho ani na zaplatenie dlžného nájomného, rovnako mu neoznámil dôvody, na základe ktorých nebol ochotný nájomné prevziať. 5. O trovách odvolacieho konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, ods. 2 C.s.p. tak, že žiadnej zo strán nepriznal nárok na ich náhradu vzhľadom na to, že žalobcovia aj žalovaný boli v konaní úspešní. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že v spore úspešnému žalovanému priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. II. Odvolanie 6. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podali žalobcovia odvolanie včas, ktorí navrhli odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Namietali, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v tej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. c) C.s.p.), nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.), ako aj to, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.). Poukázali, že napadnutý rozsudok je v poradí druhým meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie v danej veci. Prvým rozsudkom z 30.11.2018, č.k. 21C/135/2011-478 súd prvej inštancie žalobe vyhovel a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcom požadovanú sumu a v časti príslušenstva žalobu zamietol. Na základe odvolania žalovaného a žalobcov Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 6Co/92/2019-604 z 30.10.2020 rozsudok súdu prvej inštancie z 30.11.2018, č.k. 21C/135/2011-478 podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. zrušil z dôvodu, že
súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy a nebolo účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom. 7. Uviedli, že odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení dospel k právnemu názoru, že žalovaný dlžné sumy nájomného poukazoval prostredníctvom poštového podniku právnemu predchodcovi žalobcov, avšak k splneniu dlhu v zmysle § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka nedošlo. Žalobcovia na pojednávaní konanom dňa 25.08.2021 poukázali na to, že právny záver odvolacieho súdu spočívajúci v tom, aby žalobcovia preukázali, že platby poukazované ich právnemu predchodcovi boli žalovanému vrátené, je v rozpore s rozsahom ako aj s rozložením dôkazného bremena v súvislosti s tým, či žalovaný riadne splnil svoj dlh, t.j., či žalobcom žalovaný zaplatil nájomné. Mali za to, že z ust. § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevyplýva pre žalobcov z dôkazná povinnosť preukazovať skutkovú okolnosť, že platby poukázané ich právnemu predchodcovi boli žalovanému vrátené v zmysle právne záväzného záveru Krajského súdu v Bratislave. 8. Podľa žalobcov, odvolací súd ich zaťažil dôkazným bremenom, ktoré im vôbec nevyplýva z hmotnoprávnej normy upravujúcej ich právny vzťah so žalovaným, a je prejavom svojvôle a porušením práva žalobcov na kontradiktórne súdne konanie a spravodlivý súdny proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.01.2012, č.k. IV. ÚS 35/2012-65). S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.07.2002, sp. zn. 4Cdo 83/02, uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. X/XXXX pod číslom XXX ďalej uviedli, že dôkazné bremeno v súvislosti so splnením peňažného dlhu zaťažuje dlžníka. Výrok napadnutého rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu odporuje právnym záverom prvoinštančného súdu, nakoľko nedošlo k splneniu dlhu v zmysle § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zhrnuli, že samotný rozpor medzi skutkovými zisteniami a ich právnym posúdením súdom prvej inštancie na jednej strane a výrokom napadnutého rozhodnutia na strane druhej zakladá arbitrárnosť napadnutého rozsudku. Zotrvali na argumentácii, že žalovaný si nesplnil povinnosť uhradiť nájomné žalobcom, ani ich právnemu predchodcovi a v konaní pred súdom prvej inštancie bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že by si právny predchodca žalobcov prevzal nájomné, ktoré mu žalovaný plnil prostredníctvom poštového podniku a potom sa v konaní pred súdom snažil o duplicitné splnenie tohto dlhu. Žalobcovia poukázali na to, že právny predchodca žalobcov predložil súdu prvej inštancie poštové peňažné poukazy za účelom preukázania, že si peňažné sumy, prostredníctvom ktorých mal žalovaný plniť, neprevzal, ale aj to, že poštový podnik vrátil tieto peňažné sumy žalovanému po tom, ako právnemu predchodcovi žalobcov márne uplynula lehota na ich prevzatie. Za daných okolností sa preto nestotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie v súvislosti so spravodlivým usporiadaním občianskoprávnych vzťahov, a preto považoval napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne, nakoľko z jeho odôvodnenia nevyplýva, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s dôkazmi, ktoré mu žalobcovia navrhli vykonať, ako aj to, aké skutkové okolnosti z nich zistil a následne právne posúdil. 9. Ďalej žalobcovia namietali, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal so skutočnosťou, že právny predchodca žalobcov prestal byť v omeškaní najneskôr dňom, kedy súd doručil žalovanému jeho žalobu, v ktorej vyzval žalovaného na splnenie úhrady dlžného nájomného. Zdôraznili, že dňom nasledujúcim po tomto dni sa zároveň dostal žalovaný opäť do omeškania s plnením dlžného nájomného podľa § 520 Občianskeho zákonníka a contrario a vznikla mu tým povinnosť zaplatiť žalobcom nájomné. Súd prvej inštancie doslovne prevzal právne posúdenie, ku ktorému dospel odvolací súd v zrušujúcom uznesení, ktoré nemalo žiadnu oporu v skutkovom stave tak, ako bol zistený súdom prvej inštancie, pričom sa vôbec nevysporiadal so zásadnými námietkami žalobcov. Spochybnili, že napadnuté rozhodnutie vychádza z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, a preto je v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorým je garantované stranám sporu právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právne posúdenie v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu nemožno považovať za právne záväzný názor odvolacieho súdu, ktorým by bol súd prvej inštancie viazaný. Žalobcovia mali za to, že sa jedná o porušenie dvojinštančnosti civilného sporového konania, ak odvolací súd bez toho, aby sám vo veci vykonal alebo doplnil dokazovanie, dával pokyny súdu prvej inštancie, ako má vec posudzovať. 10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. K odvolacej argumentácii žalobcov uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, za rovnakého skutkového stavu, ako pri vyhlásení zrušeného
rozhodnutia, žalobu v celom rozsahu zamietol. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobcov, ktorí sa domáhali, aby súd prvej inštancie na vec aplikoval výlučne § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vzhľadom na to, že žalovaný ako dlžník nebol povinný splniť dlh duplicitne z dôvodu nehospodárneho, nezodpovedného konania právneho predchodcu žalobcov. Dôvodil, že pôvodný žalobca si ako veriteľ nepreberal nájomné, avšak neupovedomil žalovaného o uvedenej skutočnosti, ani sa nijakým spôsobom v priebehu žalovaného obdobia nedomáhal úhrady nájomného. Mal za to, že pôvodný žalobca svojim nekonaním spôsobil, že žalovaný vychádzal z predpokladu svojej splnenej povinnosti (úhrady nájomného). Zhrnul, že pôvodný žalobca nepreukázal ani splnenie prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka spočívajúcej v istej miere dohľadu nad právami, ktoré mu vyplývali z nájomnej zmluvy, a ktoré bolo rozumné očakávať od každého prenajímateľa, resp. veriteľa. Uviedol, že pôvodný žalobca vedel o úhradách nájomného, ale z vlastnej vôle odmietal prijať tieto platby. Žalovaný nemohol preukázať, že ním uhradené nájomné, ktoré veriteľ odmietol prevziať, mu nebolo vrátené. Namietal, že žalobcovia v konaní nepreukázali, že žalovanému bolo nájomné doručené spätne, neuniesli teda dôkazné bremeno, aby bez akýchkoľvek pochybností označili osobu, ktorej ostal majetkový prospech, ktorý bol zasielaný pôvodnému žalobcovi. Žalovaný sa v konaní domáhal aplikácie § 522 Občianskeho zákonníka, aby žalobcovia ako právni nástupcovia pôvodného žalobcu - veriteľa v omeškaní znášali nebezpečenstvo náhodnej skazy veci a zároveň znášali škodu, ktorú spôsobil ich právny predchodca tým, že si nesplnil povinnosť prevziať riadne ponúknuté plnenie a v konaní nebolo možné ustáliť, v koho majetkovej sfére toto peňažné plnenie ostalo. Stotožnil sa s právnym názorom odvolacieho súdu, že nesúhlas právneho predchodcu žalobcov s výškou nájomného bol právne irelevantný. Mal za to, že zásadám slušnosti a poctivosti subjektov odporuje, aby právny predchodca žalobcov nepreberal nájomné hradené žalovaným bez toho, aby mu dal možnosť vyjadriť sa k dôvodom, ktoré ho viedli k odmietnutiu preberať jeho platby, čím žalovanému znemožnil splnenie dlhu iným spôsobom. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s § 391 ods. 2 C.s.p., v zmysle ktorého, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, preto argumentácia žalobcov k namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu nemá oporu v ustanoveniach C.s.p. V súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 83/02, na ktoré v odvolaní poukázali žalobcovia, žalovaný poznamenal, že nie je možné ho aplikovať na danú vec. 11. Žalobcovia v replike na vyjadrenie žalovaného z 4.2.2022 uviedli, že rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý súdny proces, keď zaťažil žalobcov dôkazným bremenom, ktoré nemá oporu v § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré by upravovalo právny vzťah ich právneho predchodcu so žalovaným. Opakovane zdôraznili, že právny názor odvolacieho súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej dôkazné bremeno v súvislosti so splnením peňažného dlhu zaťažuje dlžníka. Napriek tomu, že žalobcovia poukázali na uvedený nesúlad už vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného voči v poradí prvému rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepostupoval v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3 C.s.p., nakoľko sa odklonil od tejto praxe a porušil tým právo žalobcov na súdnu ochranu. Mali za to, že súd prvej inštancie nebol viazaný pokynom odvolacieho súdu, ako má vec skutkovo a právne posudzovať, čím opäť došlo k porušeniu základného práva žalobcov na súdnu ochranu. V súvislosti s argumentáciou žalovaného uviedli, že ak k splneniu dlhu zo strany žalovaného nedošlo vzhľadom na to, že právny predchodca žalobcov neprijal plnenie poskytnuté žalovaným, nemožno ani dospieť k záveru, že žalovaný má tento (nesplnený) dlh splniť duplicitne. Nestotožnili sa ani s argumentáciou žalovaného, že na danú vec nemožno aplikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.07.2002, sp.zn. 4Cdo/83/02 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. X/XXXX pod číslom XXX, nakoľko sa jedná o totožný hmotnoprávny vzťah, aký existoval medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcov, a preto by mal odvolací súd zohľadniť právne závery uvedené v predmetnom judikáte, resp. zdôvodniť odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít v danej veci. 12. Žalovaný v duplike na vyjadrenie žalobcov z 9.3.2022 zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. III. Právne posúdenie
13. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné. 14. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, a v podrobnostiach naň odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 15. Odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa § 191 ods. 1 C.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcami v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. Právne závery súdu prvej inštancie zodpovedajú skutkovým zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania. 16. Podľa § 561 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak možno záväzok splniť viacerými spôsobmi, má právo voľby dlžník, ak nebolo dohodnuté inak. Od vykonanej voľby však nemožno odstúpiť. 17. Podľa § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka, peňažný dlh plnený prostredníctvom peňažného ústavu alebo prostredníctvom poštového podniku je splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa v peňažnom ústave alebo vyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti, ak osobitný zákon neustanovuje inak alebo ak sa veriteľ a dlžník písomne nedohodnú inak. 18. Podľa § 520 Občianskeho zákonníka, k omeškaniu dlžníka nedôjde, ak veriteľ včas a riadne ponúknuté plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. Ak ide o plnenie veci, znáša veriteľ nebezpečenstvo jej straty, zničenia alebo poškodenia.
19. Podľa § 522 Občianskeho zákonníka, veriteľ je v omeškaní, ak neprijal riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytol v čase plnenia súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. V takých prípadoch je veriteľ najmä povinný nahradiť dlžníkovi náklady, ktoré mu tým vznikli. Ďalej naňho prechádza nebezpečenstvo náhodnej skazy veci. Okrem toho je dlžník oprávnený žiadať od veriteľa náhradu iných škôd spôsobených mu omeškaním, ak možno veriteľovi pripočítať zavinenie. 20. Súd prvej inštancie v konaní rozhodol v poradí prvým rozhodnutím č.k. 21C/135/2011-478 z 30.11.2018 tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 13.205,13 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.); žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 17.606,84 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok III.). Zároveň priznal žalobcovi 1/ voči žalovanému trovy konania v rozsahu 39,18 % (výrok IV.) a žalobcovi 2/ priznal voči žalovanému trovy konania v rozsahu 29,54 % (výrok V.). Na základe odvolania žalobcov a žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 6Co/92/2019-604 z 30.10.2020 rozsudok Okresného súdu Bratislava II. č.k. 21C/135/2011-478 z 30.11.2018 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný prostredníctvom pošty poukázal právnemu predchodcovi žalobcov dlžné nájomné za žalované obdobie, pričom na druhej strane uviedol, že v konaní nebolo preukázané, že by právny predchodca žalobcov, resp. samotní žalobcovia tieto platby vrátili žalovanému s výnimkou platby vo výške 4.401,71 eur, ktorá bola dňa 9.3.2011 vrátená žalovanému. Odvolací súd zhrnul, že za predpokladu, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný dlžné sumy nájomného poukazoval na účet právneho predchodcu žalobcu, a zároveň nebolo preukázané, že by bola suma dlhu pripísaná na účet právneho predchodcu žalobcov, nedošlo k splneniu dlhu v zmysle § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd uzavrel, že ak nebolo preukázané vrátenie žalovaným poukázaných súm nájomného žalovanému, v záujme spravodlivého usporiadania občianskoprávnych vzťahov bolo potrebné vychádzať z posúdenia konania veriteľa a dlžníka za predpokladu zohľadnenia dobromyseľnosti žalovaného, ktorý poukazoval poštovými poukážkami dlžné nájomné právnemu predchodcovi žalobcov, ktorý však žalovaného nekontaktoval, neoznámil mu, že by mu nájomné nebolo zaplatené, resp. nevyzval ho na zaplatenie dlžného nájomného, ani mu neoznámil dôvody, na základe ktorých nebol ochotný platby prevziať. K úrokom z omeškania uviedol, že tieto nemožno žalobcom priznať za obdobie odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanému až do momentu, kedy bola žalovanému doručená zmena žaloby, nakoľko právny predchodca žalobcov podaním z 11.11.2011 vzal žalobu v časti úrokov z omeškania späť a súd prvej inštancie uznesením č.k. 21C/135/2011-103 právoplatným dňa 3.3.2012 konanie v tejto časti zastavil. Pokiaľ žalobcovia v konaní uplatnili úroky z omeškania podaním z 21.12.2015, ktorým žalobu rozšírili o úroky z omeškania, od uvedeného okamihu bol v omeškaní veriteľ (žalobcovia), čo vylučuje omeškanie dlžníka (žalovaného). 21. Z ust. § 391 ods. 2 C.s.p. vyplýva, že súd prvej inštancie po tom, ako bolo jeho rozhodnutie zrušené odvolacím súdom a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie je právnym názorom odvolacieho súdu viazaný. Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia inštruoval súd prvej inštancie ako má po zrušení veci postupovať a uviedol aj svoj jasný a zrozumiteľný názor na skutkové a právne otázky súvisiace so zrušením rozhodnutia. Pokyny odvolacieho súdu majú za cieľ nasmerovať priebeh ďalšieho konania pri rešpektovaní záväzných procesných pravidiel, ktorými sa riadi civilné sporové konanie. Právny názor odvolacieho súdu je záväzný pre súd prvej inštancie a vzťahuje sa rovnako na otázky hmotného aj procesného práva. Ide o tzv. inštančnú alebo kasačnú záväznosť. 22. Súd prvej inštancie v konaní nasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu musí rešpektovať v ňom zaujatý právny názor odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.) a bezvýhradne sa mu podriadiť. Len výnimočne, napríklad ak nastala zmena v skutkových zisteniach, ktoré tvorili základ zrušujúceho aj zrušovaného rozhodnutia, alebo zmena právnej úpravy, ku ktorej došlo po zrušovacom rozhodnutí, ale pred opätovným rozhodnutím súdu prvej inštancie, alebo ak došlo k zásadnému judikatórnemu posunu (reflektujúcemu niektoré rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, alebo Európskeho súdu pre ľudské práva alebo ústavného súdu alebo najvyššieho súdu) v otázke, ktorá v čase rozhodovania odvolacieho súdu nebola celkom uspokojivo vyriešená, sa súd prvej inštancie nemusí riadiť kasačnou záväznosťou zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. K uvedenému pozri uznesenie Najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 12/2016 zo dňa 31.03.2016. Výkon súdnej moci je zverený všeobecným súdom, ktoré v rozhodovacej činnosti postupujú podľa záväzných predpisov procesného práva. Súdny systém je jednotný a jednotlivé stupne súdov plnia v inštančnom postupe tie úlohy, ktoré sú
im týmito predpismi zverené. Ide teda o zákonný príkaz rešpektovať právny názor súdu vyššej inštancie vyplývajúci z ust. § 391 ods. 2 C.s.p. 23. Keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo zrušené odvolacím súdom a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie bol v zmysle ust. § 391 ods. 2 C.s.p. právnym názorom odvolacieho súdu viazaný, a preto postupoval správne, keď v ďalšom konaní sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným vyššie, v dôsledku čoho rozhodnutím č.k. 21C/135/2011-680 z 24.9.2021 zamietol žalobu, keďže v konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo k zmene dôkaznej situácie. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania na pojednávaní konanom dňa 25.8.2021 (č.l. 652 spisu) a dňa 24.9.2021 (č.l. 665 až 668 spisu) dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. 24. Zo súdneho spisu mal odvolací súd jednoznačne preukázané, že z uzatvorenej nájomnej zmluvy nevyplýva spôsob platenia nájomného. Výška nájomného je upravená v čl. 3 tejto zmluvy a v čl. 4 je upravená splatnosť nájomného tak, že nájomné je splatné vždy za obdobie troch mesiacov (kalendárny štvrťrok), vždy do 10. dňa v mesiaci predchádzajúcom uvedenému trojmesačnému obdobiu vo výške 3/12 ročného nájomného tak, že každý prenajímateľ obdrží svoj podiel vo výške zodpovedajúcej pomeru jeho spoluvlastníckeho podielu. Spôsob platby nájomného upravený v nájomnej zmluve nebol a zmluva neobsahovala výslovne, že nájomné má byť zaplatené a dlh plnený prostredníctvom peňažného ústavu, neobsahovala ani účet prenajímateľa, t.j. právneho predchodcu žalobcov, na ktorý by žalovaný mohol nájomné posielať. Nájomná zmluva teda neobsahovala dohodu účastníkov nájomného vzťahu akou formou bude peňažný dlh splnený. Je zrejmé, že žalovaný si zvolil spôsob platby nájomného prostredníctvom poštového podniku a tiež je zrejmé, že právny predchodca žalobcov túto skutočnosť nenamietal a ani nerozporoval. Ako už bolo uvedené vyššie, žalovaný preukázal, že pôvodnému žalobcovi plnil svoj záväzok platiť nájomné prostredníctvom poštového podniku, a to formou poukazov poštového platobného styku v listinnej podobe. V zmysle zákonnej úpravy ak je peňažný dlh plnený prostredníctvom peňažného ústavu, je splnený pripísaním sumy dlhu na účet veriteľa. Z hľadiska poštových služieb ide najmä o plnenie prostredníctvom poštového poukazu na adresu a poštového poukazu na výplatu. Ak je peňažný dlh plnený prostredníctvom poštového podniku, je splnený vyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti. V tomto prípade sa však vyžaduje súčinnosť veriteľa na prijatie dlhu. V konaní nebolo sporné, že právny predchodca žalobcov odmietol prijať plnenie poskytnuté žalovaným prostredníctvom poštového podniku, keďže ako aj sami žalobcovia v odvolaní uviedli, že ich právny predchodca predložil súdu prvej inštancie poštové peňažné poukazy za účelom preukázania, že si peňažné sumy, prostredníctvom ktorých mal žalovaný plniť, neprevzal. Medzi stranami sporu tiež nebolo sporné, že pôvodný žalobca neinformoval o tom žalovaného, že poskytnuté plnenie titulom nájomného si od poštového podniku odmietol prevziať, a tiež mu neoznámil ani dôvod odmietnutia plnenia a ani sa nijakým spôsobom v priebehu žalovaného obdobia nedomáhal úhrady nájomného podľa svojich predstáv. 25. Už v rímskom práve platila zásada, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí o svoje práva dbajú s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. Odvolací súd konštatuje, že právny predchodca žalobcu pochybil, keď svojou nečinnosťou a pri zanedbaní primeranej obozretnosti zapríčinil, že dlh mu nebol riadne splnený, hoci mu žalovaný nájomné v zmysle platne uzatvorenej nájomnej zmluvy riadne plnil. V dôsledku takéhoto správania právneho predchodcu žalobcov sa žalovaný ani nedozvedel, že dlh, ktorý plnil právnemu predchodcovi žalobcov, mu ani riadne splnený nebol. Žalovaný sa tak dôvodne domnieval, že svoju povinnosť úhrady nájomného si riadne splnil. V zmysle ust. § 520 Občianskeho zákonníka k omeškaniu dlžníka nedôjde, ak veriteľ včas a riadne plnenie od neho neprijme alebo mu neposkytne súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. Z uvedeného je zrejmé, že veriteľ žalovanému ako dlžníkovi neposkytol súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu, keď plnenie plnené prostredníctvom poštového podniku neprijal. V dôsledku tohto jeho konania sa dostal veriteľ do omeškania v zmysle ust. § 522 OZ. K uvedenému pozri aj rozhodnutie R 69/1954, podľa ktorého o omeškanie dlžníka nejde, ak suma peňažného záväzku, ktorú dlžník poukázal poštou veriteľovmu splnomocnencovi, nemohla mu byť včas doručená len preto, že splnomocnenec neposkytol potrebnú súčinnosť na splnenie záväzku.
26. V prípade, ak by veriteľ - právny predchodca žalobcov oznámil žalovanému, že odmietol prijať ním poskytnuté plnenie, a to už z rôzneho dôvodu, žalovaný ako dlžník mohol svoj dlh splniť aj spôsobom uvedeným v ust. § 568 Občianskeho zákonníka, t.j. uložením do notárskej úschovy na účely splnenia záväzku. Taktiež sa žalovaný nemohol ani od poštového podniku domáhať oznámenia, prečo mu ním poskytnuté plnenie nebolo vrátené, keďže nemal ani vedomosť o tom, že právny predchodca žalobcov plnenie odmietol prijať. 27. Žalobcovia v obnovenom konaní pred súdom prvej inštancie nepredložili a ani nenavrhli ďalšie vykonanie dôkazov v danej veci, ktoré by preukazovali, že platby poukázané právnemu predchodcovi žalobcov boli vrátené žalovanému a ani tú skutočnosť, že by sa ich právny predchodca zaujímal o to, ako s týmito jemu poukázanými peniazmi bolo ďalej naložené v súlade so zásadou starostlivého hospodára, pretože ako už bolo uvedené vyššie, odopretím prijatia plnenia sa dostal do omeškania a prešlo na neho riziko náhodnej skazy veci. V danej veci žalobcovia tak neuniesli dôkazné bremeno preukázania tejto skutočnosti, nakoľko z dôkazov predložených žalobcami nebolo možné skonštatovať pripísanie dlžnej sumy nájomného na účet právneho predchodcu žalobcov, ak by žalovaný plnil bezhotovostným prevodom prostredníctvom poskytovateľa platobných služieb, čo nebol prejednávaný prípad, ale ani prostredníctvom inej oprávnenej osoby, ktorou bol poštový podnik, a to prostredníctvom poukazov poštového platobného styku, a teda, že by bol dlh splnený vyplatením sumy dlhu veriteľovi v hotovosti poštovým podnikom. Zároveň nebolo preukázané vrátenie dlžných súm zo strany právneho predchodcu žalobcov žalovanému (s výnimkou platby vo výške 4.401,71 eur, ktorá bola dňa 9.3.2011 vrátená žalovanému). Z uvedeného vyplýva, že pôvodný žalobca, resp. žalobcovia neprijali riadne ponúknuté plnenie žalovaným (úhradu platieb nájomného na základe nájomnej zmluvy) v zmysle § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka, aj keď vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný poukázal právnemu predchodcovi žalobcov hromadným príkazom na úhradu sumu nájomného za 3. kvartál vo výške 132.606,- Sk dňa 07.07.2008 (č.l. 28 spisu), ďalej sumu 4.401,71 eur dňa 12.01.2009 (č.l. 29 spisu), sumu 4.401,71 eur dňa 9.4.2009 (č.l. 30 spisu), sumu 4.401,71 eur dňa 9.7.2009 (č.l. 31 spisu), sumu 4.401,71 eur dňa 30.12.2010 (č.l. 32 spisu), sumu 4.401,71 eur dňa 10.10.2008 (č.l. 38 spisu), sumu 4.401,71 eur dňa 12.10.2009 (č.l. 39 spisu). Poukaz žalobcov v odvolaní, že poštový podnik vrátil tieto peňažné sumy žalovanému po tom, ako právnemu predchodcovi žalobcov márne uplynula lehota na ich prevzatie, nebolo v konaní žiadnym spôsobom preukázané (s výnimkou jednej platby), a teda toto ich tvrdenie možno vyhodnotiť ako účelovú obranu. 28. Odvolací súd neuznal dôvodnú ani námietku žalobcov, že výrok napadnutého rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu odporuje právnym záverom prvoinštančného súdu, nakoľko nedošlo k splneniu dlhu v zmysle § 567 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd konštatuje a súhlasí s tvrdením žalobcov, že dôkazné bremeno v súvislosti so splnením peňažného dlhu zaťažuje dlžníka (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.07.2002, sp. zn. 4Cdo 83/02). V tejto súvislosti však treba uviesť, že žalovaný ako dlžník, ako už bolo uvedené vyššie, preukázal, že svoj dlh voči svojmu veriteľovi riadne a včas plnil, a teda svoju dôkaznú povinnosť splnil. Od momentu, kedy právny predchodca odmietol poskytnúť súčinnosť pri splnení dlhu a od poštového podniku odmietol si prevziať peniaze poukázané žalovaným, sa dôkazná povinnosť preniesla zo žalovaného na právneho predchodcu žalobcov, resp. na žalobcov. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne posúdil a uplatnil zodpovednosť strán sporu za splnenie procesnej povinnosti preukázať svoje tvrdenia a jeho záver založený na konštatovaní o neunesení dôkazného bremena žalobcami vo vzťahu k preukázaniu uhradených platieb nájomného naspäť žalovanému má oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania a zároveň je v súlade s platnou právnou úpravou. Postup súdu prvej inštancie, na základe ktorého k tomuto záveru dospel, zodpovedá kontradiktórnosti sporového konania, v rámci ktorého bolo stranám sporu umožnené realizáciou ich procesných práv navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. 29. Odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcov ako nedôvodné, nespôsobilé spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Odvolacie námietky teda neboli spôsobilé privodiť zrušenie alebo zmenu napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda
riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám musí dať odpoveď na podstatné otázky a skutočnosti, čím sa súd prvej inštancie aj riadil, svoje rozhodnutie náležité odôvodnil, keď sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami oboch sporových strán, ktoré prezentovali v rámci svojej argumentácie v spore. Odvolací súd nemá o správnosti jeho záverov pochybnosti, nakoľko sú dostatočne odôvodnené, logické a založené na riadne vykonanom dokazovaní, správnom hodnotení dôkazov a správnom právnom posúdení veci. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. 30. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil vrátane výrokov o trovách konania (výrok II. a III.), pretože súd prvej inštancie vo vzťahu k výroku III náležite aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p., a vo vzťahu k trovám predchádzajúceho odvolacieho konania (výrok II.) správne rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a 2, keďže úspech oboch sporových strán nie je dobre možné a účelné pomerne rozdeliť. 31. Odvolací súd pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný, preto mu odvolací súd priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p). 32. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p.).