Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 16Co/138/2022 1216211167 27. 09. 2024 JUDr. Roman Majerský ECLI:SK:KSBA:2024:1216211167.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: IS INVEST, spol. s r. o., Štúrova 6, Bratislava, IČO: 35 739 550, zastúpeného: MALICH advokátska kancelária, s.r.o., Dunajská 25, Bratislava, IČO: 47 256 991, proti žalovanému: X.. O.. K. J., R.. XX.XX.XXXX, Č. X, D., zastúpenému: FAIRSQUARE advokátska kancelária s. r. o., Lazaretská 3/ A, Bratislava, IČO: 47 232 544, o vydanie motorového vozidla, eventuálne o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 7.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 19C/135/2016-446, zo dňa 13.7.2022, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania, p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie žalobu na vydanie motorového vozidla zamietol (výrok I.); uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 7.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 1.7.2016 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.); a žalobcovi priznal proti žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.). V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 6.7.2016 domáhal uloženia povinnosti žalovanému vydať motorové vozidlo, o ktoré sa bezdôvodne obohatil, alternatívne, ak by z akéhokoľvek dôvodu nebol takýto rozsudok vykonateľný, žiadal uložiť žalovanému povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie v sume 7.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 1.7.2016. Žalobu odôvodnil tým, že od roku 2008 mal vo svojom výlučnom vlastníctve motorové vozidlo značky N., s obchodným názvom: XXXX, E.: D., ktoré bolo okrem iného používané aj žalovaným, vtedajším partnerom konateľky žalobcu. Žalovaný dňa 9.7.2014 uskutočnil v evidencii dopravných vozidiel prepis vozidla na seba, a to bez jeho súhlasu, vedomia a súčinnosti. Cenu vozidla v sume 7.000 eur určil na základe prieskumu uskutočneného prostredníctvom internetových stránok, ktorá je obvyklou cenou a za ktorú sa predávali motorové vozidlá podobného typu v čase zaslania predžalobnej výzvy; úrok z omeškania si uplatnil od 1.7.2016, t. j. od uplynutia sedemdňovej lehoty na splnenie povinnosti podľa predžalobnej výzvy počítanej odo dňa jej prevzatia. 2. Súd prvej inštancie v poradí prvým rozsudkom č. k. 19C/135/2016-231, zo dňa 20.3.2018, žalobu zamietol. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu uznesením č. k. 16Co/182/2018-336, zo dňa 30.6.2020, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V zrušujúcom uznesení uviedol, že ak orgán policajného zboru vykonal zmenu vlastníka a držiteľa vozidla v príslušnej v evidencii vozidiel bez toho, že (spätne)
disponuje žiadosťou o zmenu v evidencii vozidiel spolu s príslušnými dokladmi napriek tomu, že zákon č. 8/2009 Z. z. (účinný ku dňu prepisu vozidla na žalovaného dňa 9.7.2014) výslovne predpisoval, že zmenu vykoná iba po tom, ako sa hodnovernými dokladmi (t. j. listinami) preukáže spôsob nadobudnutia vlastníctva vozidla (a plnenie s tým súvisiacich povinností) a subjekt žiadajúci zmenu (žalovaný) mohol za vlastníka vozidla alebo držiteľa vozidla (žalobcu) konať, len ak mu bolo udelené písomné plnomocenstvo s osvedčeným podpisom vlastníka vozidla alebo držiteľa vozidla (žalobcu); je tým plne spochybnená pravdivosť nielen Osvedčenia o evidencii - časť II (technický preukaz) č. N. XXXXXX, zo dňa 9.7.2014, ale aj Evidenčnej karty vozidla (č. l. 116), ako verejných listín. Pokiaľ súd prvej inštancie zároveň skonštatoval, že z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný disponuje listinnými dôkazmi preukazujúcimi jeho vlastnícke právo k vozidlu od 9.7.2014 až doposiaľ, tento jeho záver je nielen vecne nesprávny (predčasný), ale aj arbitrárny, nakoľko vôbec neuviedol, z akých listinných dôkazov pri formulovaní tohto záveru vychádzal, ako tieto neidentifikované dôkazy hodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach s ďalšími vykonanými dôkazmi v konaní. V nadväznosti na uvedené záverom doplnil, že z obsahu emailu konateľky žalobcu D. J. zo dňa 30.7.2014 adresovaného žalovanému, v ktorom ho žiadala o zaslanie nascanovanej kópie technického preukazu pre dátum, kedy má účtovníčka odpísať auto z firmy, nevyplýva, že o zaslanie scanu ho žiadala z dôvodu prevodu vlastníctva k vozidlu na základe ústne uzatvorenej darovacej zmluvy medzi stranami sporu. 3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, doplnil dokazovanie výsluchom svedkyne J. C. J., oboznámením sa s listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a zistil z písomného vyjadrenia MV SR-KR PZ, zo dňa 16.5.2022, že v archíve motorových vozidiel nedisponujú zmenou zo dňa 9.7.2014 a nepodarilo sa ju dohľadať. Z kúpnej zmluvy na motorové vozidlo zo dňa 22.03.2018 vyplynulo, že žalovaný previedol v priebehu konania motorové vozidlo značky N., E.: D. na tretiu osobu. 4. Z výsluchu svedkyne J. C. J. vyplynulo, že je dcérou žalovaného, majú veľmi dobré vzťahy a vie o všetkom. Uviedla, že mali auto ako rodina F. F., neskôr sa otec spriatelil s pani J. konateľkou IS Invest a keďže ona mala tri deti začala nahovárať jej otca, aby si kúpili väčšie rodinné auto. Otec auto vybral K., aj ho kúpil a doteraz ho má, avšak pani J.S. sa to nezdalo dostatočne veľké ako rodinné auto a potom vybrali N. XXX, ktoré bolo napísané na firmu pani J.. Prepis sa neriešil, otec auto používal, až sa stala taká vec, že prišlo k vykradnutiu tohto vozidla, kde bola prítomná a všetky doklady zmizli. V zápisnici policajt nemohol uviesť otca, lebo nebol majiteľom. Volali pani J., tento rozhovor telefonicky bol v prítomnosti svedkyne, policajta, otca, ktorý bol na mieste krádeže a ona počula ako pani J. uviedla, že toto auto firemne nepotrebuje a bolo by lepšie prepísať ho na jej otca. Podľa názoru svedkyne sa dohodli, že auto sa prepíše na jej otca. Potom ho prepísali, ale ona sa nezaoberala touto záležitosťou, lebo sa jej netýkala. Na otázky právneho zástupcu žalobcu svedkyňa uviedla, že jej vzťah s pani J. bol dobrý, brala ju ako partnerku otca, stretávali sa na Slovensku, nemá vedomosť o žiadnej dohodnutej cene auta N. XXXX medzi pani J. a jej otcom. Bolo to vozidlo N. XXXX zelenej farby viac nevie. Nevedela presne kde a kedy bola zmluva uzatvorená, vyjadrila sa k tomu, čo počula pri krádeži vozidla z ich telefonickému rozhovoru, a preto sa nevedela vyjadriť k priebehu udalostí, za ktorých malo dôjsť k uzatvoreniu zmluvy, ani k tomu, aké doklady pani J. a jej otec si mali vymeniť alebo prevziať. Udalosti sa stali dávnejšie a na viac si nepamätala. Na otázky právneho zástupcu žalovaného uviedla, že predmetom prevodu bolo vozidlo N.. 5. Vo vzťahu k právnej stránke veci súd prvej inštancie uviedol, že predmetom sporu je vlastnícka žaloba o vydanie veci podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého žaloba o vydanie veci môže byť úspešná len za splnenia dvoch predpokladov, a to, že žalobca preukáže svoje vlastnícke právo k veci, ktorej vydania sa domáha a ak preukáže, že žalovaný mu vec zadržuje neprávom, ako aj skutočnosť, že vec, ktorej vydania sa žalobca v spore domáha, má v čase rozhodnutia vo svojej dispozícii. Mal za preukázané, že kúpnou zmluvou zo dňa 22.3.2018, t. j. v priebehu konania žalovaný previedol vlastnícke právo k motorovému vozidlu na tretiu osobu a motorové vozidlo už nemá v držbe, primárny petit žalobcu, ktorým sa domáhal vydania motorového vozidla značky N., s obchodným názvom: XXXX, druh: nákladné vozidlo, farba: šedá metalíza. Identifikačné číslo motora (typ): XHN, I. E.: D. od žalovaného, musel zamietnuť. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania nemal za preukázané uzatvorenie darovacej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, nakoľko nebola preukázaná podstatná náležitosť uzatvorenia akejkoľvek zmluvy, a teda ani darovacej a to vôľa žalobcu konajúcom prostredníctvom svojho štatutárneho zástupcu uzatvoriť darovaciu zmluvu a darovať predmetné
motorové vozidlo žalovanému. Konateľka žalobcu vo svojej výpovedi uzatvorenie darovacej ústnej darovacej zmluvy so žalovaným k predmetnému motorovému vozidlu odmietla a ani výpoveď svedkyne nepreukázala uzatvorenie ústnej darovacej zmluvy medzi stranami sporu, keď svedkyňa vo výpovedi k údajnému uzatvoreniu darovacej zmluvy iba uviedla, že v telefonickom rozhovore počula ako pani J. uviedla, že toto auto firemne nepotrebuje a bolo by lepšie prepísať ho na jej otca (žalovaného), avšak táto skutočnosť sama o sebe nepreukázala uzatvorenie ústnej darovacej zmluvy medzi stranami sporu, ale iba naznačuje hypotetickú možnosť prepisu motorového vozidla. Uzavrel, že výpoveď svedkyne, ktorá je navyše aj dcérou žalovaného, nepreukázala uzatvorenie ústnej darovacej zmluvy k motorovému vozidlu medzi stranami sporu. 6. Uviedol, že uzatvorenie ústnej darovacej zmluvy a nadobudnutie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu značky N., s obchodným názvom: XXXX, druh: nákladné vozidlo, farba: šedá metalíza, identifikačné číslo motora (typ): XHN, I. E.: D., nepreukazuje ani zápis žalovaného v evidenčnej karte predmetného motorového vozidla ako vlastníka (držiteľa), lebo nebolo preukázané, že žalovaný v čase, keď došlo k prepisu v evidencii motorových vozidiel disponoval relevantným titulom oprávňujúcim ho k prepisu motorového vozidla od vlastníka a motorového vozidla t. j. od žalobcu, a preto bol zápis uskutočnený v evidencii motorových vozidiel relevantne spochybnený. Mal za preukázané vlastnícke právo žalobcu k motorovému vozidlu, nakoľko žalovaný nepredložil v spore žiadne dôkazy o tom, že bol vlastníkom motorového vozidla, t. j. žalobcom splnomocnený a oprávnený na tento úkon, ani skutočnosť, že sa žalobca osobne prepisu motorového vozidla zúčastnil. Pokiaľ žalovaný poukazoval na skutočnosť, že orgán, ktorý uskutočnil prepis vlastníka motorového vozidla, nedisponuje podkladmi (listinami) potrebnými na prepis motorového vozidla v evidencii motorových vozidiel a že žalovaný nemá povinnosť archivovať takéto dokumenty tak uviedol, že tvrdeniu žalovaného o tom, že nemá zákonnú povinnosť archivácie týchto dokumentov možno síce prisvedčiť, avšak pokiaľ žalovaný v spore o vlastnícke právo nepredloží relevantné doklady preukazujúce nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaného k motorovému vozidlu, neunesie tak v spore dôkazné bremeno ohľadom tvrdenia nadobudnutia vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, čoho následkom je jeho neúspech v spore o vlastnícke právo. Mal za to, že z ostatných vykonaných dôkazov (výpoveď svedkyne, výsluch konateľky žalobcu, obsah emailu zo dňa 30.7.2014 od konateľky žalobcu) nevyplynulo nadobudnutie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu značky N., s obchodným názvom: XXXX, druh: nákladné vozidlo, farba: šedá metalíza, identifikačné číslo motora (typ): XHN, I. E.: D., žalovaným, samotný zápis v evidencii motorových vozidiel bez preukázania titulu nadobudnutia vlastníckeho práva nepreukazuje vlastnícke právo žalovaného k predmetnému motorovému vozidlu. 7. Na uvedenom základe za použitia § 3 ods. 1, § 34, § 35 ods. 1, § 123, § 124, § 126 ods. 1, § 451 ods. 1, § 456 ods. 1, prvá veta, § 458 ods. 1, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2, § 628 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., nakoľko žalovaný v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie nedisponoval motorovým vozidlom vydania, ktorého sa žalobca primárnym petitom domáhal; súd prvej inštancie vyhovel eventuálnemu petitu žalobcu a zaviazal žalovaného na zaplatenie peňažnej náhrady vo výške 7.000 eur titulom bezdôvodného obohatenia, nakoľko tým, že žalovaný kúpnou zmluvou zo dňa 22.3.2018 previedol motorové vozidlo vo vlastníctve žalobcu na iný subjekt a nemôže ho žalobcovi vydať, sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil a je povinný toto bezdôvodné obohatenie v peňažnej náhrade vydať. Žalovaný výšku získaného bezdôvodného obohatenia ničím relevantne v spore nespochybnil, a preto vychádzal z hodnoty peňažnej náhrady za motorové vozidlo, ktorú si v spore uplatnil žalobca. Žalobcovi popri istine priznal aj úrok z omeškania od 1.7.2016 do zaplatenia v zákonom stanovenej výške platnej v čase vzniku omeškania, nakoľko mal za preukázané, že žalobca účinnou výzvou zo dňa 17.6.2016, doručenou žalovanému dňa 23.6.2016 žalovaného vyzval na uzatvorenie kúpnej zmluvy k motorovému vozidlu a zaplateniu kúpnej ceny, alebo na zaplatenie bezdôvodného obohatenia v žalovanej výške. Žalovaný vznik omeškania relevantne nespochybnil. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 v spojení s § 255 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu; žalobca nebol neúspešný ani v zamietajúcej časti o vydanie veci, nakoľko žalovaný svojím konaním a to scudzením motorového vozidla v priebehu sporu procesne zavinil, že súd prvej inštancie primárny žalobný petit na vydanie motorového vozidla musel zamietnuť. 8. Proti rozsudku vo vyhovujúcom výroku a výroku o trovách konania podal žalovaný odvolanie a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať nárok na náhradu trov konania. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania
(§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nestotožnil sa s tvrdeniami súdu prvej inštancie o absencii vôle žalobcu uzavrieť darovaciu zmluvu a považoval ho za nesprávny v nadväznosti na nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie. Mal za to, že výpoveď svedkyne J. C. J. zjavne preukázala, že to bola práve pani J.Á., ktorá iniciovala myšlienku prevodu motorového vozidla na žalovaného. Konštatovanie svedkyne, že pani J. v telefonickom rozhovore so žalovaným po vykradnutí motorového vozidla iniciovala a riešila prepis vozidla na jeho osobu, vyplynula vôľa pani J. ako spoločníčky a konateľky žalobcu previesť vlastnícke právo k motorovému vozidlu na žalovaného. Vo vzťahu k tvrdeniu svedkyne, že nevie kedy a kde bola zmluva uzatvorená uviedol, že táto nedisponuje právnickým vzdelaním, a preto nemohla objektívne posúdiť konkrétny moment uzatvorenia darovacej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, ku ktorému došlo v rámci ich telefonickej komunikácie ústnou formou. V predmetnom prípade išlo o ústnu darovaciu zmluvu (čo vzhľadom na hnuteľný charakter motorového vozidla ako aj charakter vzťahu pani J. a žalovaného možno označiť za štandardné), pričom došlo aj k reálnemu odovzdaniu predmetu darovania, nakoľko žalovaný motorové vozidlo aktívne užíval. Bol názoru, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s časovým odstupom medzi údajným nezákonným prepisom motorového vozidla a podaním žaloby, resp. iniciovaním predmetného konania, a tiež s predloženou mailovou komunikáciou, ktorú do konania predložil. 9. Vo vzťahu k časovému odstupu iniciovania tohto konania v súvislosti s ukončením partnerského spolužitia pani J. a žalovaného, ako aj v súvislosti s predloženou emailovou komunikáciou uviedol, že zo strany pani J. išlo výsostne o pomstu, nakoľko v opačnom prípade jej konanie postráda zmysel. Nový technický preukaz, v zmysle ktorého bol ako vlastník motorového vozidla zaevidovaný žalovaný, bol vystavený dňa 9.7.2014. V súvislosti s uvedeným malo dôjsť k odpisu motorového vozidla z majetku žalobcu. Zmena nastala potom, čo medzi pani J. a žalovaným po ukončení ich partnerského spolužitia vznikli spory o hnuteľné veci. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že uzatvorenie ústnej darovacej zmluvy k motorovému vozidlu medzi sporovými stranami nepreukazuje ani zápis žalovaného v evidenčnej karte motorového vozidla, pretože uvedená skutočnosť nepreukazuje, že žalovaný disponoval relevantným titulom oprávňujúcim ho k prepisu predmetného vozidla, a preto je zápis uskutočnený v evidencii motorových vozidiel relevantne spochybnený a uviedol, že predmetnú okolnosť nesprávne skutkovo ako i právne posúdil. Pokiaľ by príslušnému dopravnému inšpektorátu nepreukázal, že disponuje relevantným právnym titulom na uskutočnenie prepisu predmetného motorového vozidla, dopravný inšpektorát by tento prepis nevykonal a naopak pokiaľ by napriek absencii preukázania právneho titulu k prepisu vozidla príslušný dopravný inšpektorát pristúpil, zodpovednosť za porušenie svojich povinností mal niesť výlučne konajúci dopravný inšpektorát. V prípade, ak mal teda žalobca dojem, že k prepisu v evidencii vozidiel došlo nezákonne, vyvodenia zodpovednosti za takýto prepis sa mal dožadovať na strane príslušného dopravného inšpektorátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Predmetnou úvahou sa súd prvej inštancie ani len nezaoberal a namiesto konštatovania potreby domáhať sa zo strany žalobcu vyvodenia zodpovednosti voči dopravnému inšpektorátu, ktorý vykonal prepis motorového vozidla posúdil absenciu súčinnosti dopravného inšpektorátu ako okolnosť pripadajúcu na zodpovednosť žalovanému, t. j. nesprávnym posúdením skutkového stavu dospel k nesprávnemu právnemu záveru. 10. Uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje za nedostatočné z hľadiska jeho rozsahu ako aj jeho obsahovej stránky, nakoľko odôvodnenie zhmotnené v piatich odsekoch nemožno s prihliadnutím na predmet tohto konania označiť za dostatočné. Bol názoru, že napadnutý rozsudok nedisponuje dostatočným odôvodnením, bez uvedenia skutočnosti, ktoré sa považujú za dokázané, dôkazov, o ktoré sa opierajú skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa súd prvej inštancie spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na ktorých základe podľa príslušných ustanovení zákona posudzoval dokázané skutočnosti, a preto ho považoval za arbitrárny, zmätočný a nezákonný. 11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Stotožnil sa s právnym posúdením skutkového stavu a s právnym názorom vyjadreným súdom prvej inštancie k inštitútu bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor žalobcu. Mal za to, že výpoveď svedkyne J. C. J.Á. bola účelová, a to najmä z dôvodu navrhnutia vykonania tohto dôkazu až v období po zrušení rozhodnutia súdu prvej inštancie a taktiež z dôvodu, že svedkyňa je blízkou osobou žalovaného, ktorý má evidentný záujem sťažiť uplatnenie nároku žalobcu akýmkoľvek spôsobom. Bol názoru, že žalovaný si je vedomý nedovoleného prepisu, ku ktorému v súlade v tom čase platnou legislatívou bolo
potrebné priložiť okrem iného aj splnomocnenie žalobcu udelené žalovanému na zmenu vlastníctva vozidla, a to s úradne osvedčeným podpisom žalobcu, avšak bolo preukázané, že takéto splnomocnenie nikdy žalovanému nebolo udelené zo strany žalobcu, a teda žalovaný nemôže ani len deklarovať osvedčený podpis žalobcu napríklad výpisom z verejnosti prístupného registra osvedčených podpisov a taktiež žiaden takýto listinný doklad nie je evidovaný ani na príslušnom správnom orgáne, a to z dôvodu ak žalovaný nedisponoval týmto splnomocnením, tak tento doklad nemohol ani odovzdať pri žiadosti o vykonanie zmeny v evidencii vozidla poverenému pracovníkovi a následne správny orgán nemohol takýto dôkaz predložiť v tomto súdnom konaní na potvrdenie skutočnosti uvedenej samotným žalovaným. Tvrdenie žalovaného, že jeho dôkazné bremeno preukazujúce nadobudnutie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu žalobcu je výlučne v rukách príslušného správneho orgánu, ktorý má na rozdiel od žalovaného zákonom stanovenú archivačnú povinnosť a tým pádom by mal tento orgán predložiť súdu prvej inštancie doklady, na základe ktorých došlo k spornej zmene vlastníctva tohto vozidla, je nesprávne a neodôvodnené, nakoľko tieto skutočnosti má preukázať žalovaný a nie iný subjekt, o ktorého právach a povinnostiach sa v tomto konaní nerozhoduje. 12. Záverom namietal údajnú vedomosť žalobcu o prepise motorového vozidla na žalovaného, ktorá mu bola oznámená prostredníctvom e-mailovej komunikácie, ktorú však žalovaný bližšie nešpecifikoval napríklad uvedením konkrétneho dňa, kedy táto elektronická správa bola odoslaná alebo doručená žalobcovi. V prípade, ak žalovaný považoval e-mail zo dňa 30.7.2014 zo strany žalobcu za preukazujúci vedomosť o prepise motorové vozidla na žalovaného, tak s týmto tvrdením sa nestotožnil s prihliadnutím na odôvodnenie zrušujúceho rozhodnutia, kde odvolací súd uviedol, že z obsahu emailu konateľky žalobcu zo dňa 30.7.2014 adresovanému žalovanému, v ktorom ho žiadala o zaslanie nascanovanej kópie technického preukazu pre dátum, kedy má účtovníčka odpísať auto z firmy, bez ďalšieho nevyplýva, že o zaslanie scanu ho žiadala z dôvodu prevodu vlastníctva k vozidlu na základe ústne uzatvorenej darovacej zmluvy medzi stranami sporu. 13. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na svojich vyjadreniach uvedených v odvolaní. K navrhovanému výsluchu svedkyne uviedol, že civilné konanie je založené na celom spektre zásad, medzi ktoré patrí aj zásada hospodárnosti. Strana v konaní, ktorá preukazuje svoje tvrdenie nemusí na toto preukázanie využiť všetky možné dôkazné prostriedky, ale rešpektujúc zásadu hospodárnosti postačuje čo i len jeden poctivý dôkaz a nakoľko považoval ním predložené dôkazy za dostačujúce, nemal za potreby navrhovať pred vydaním zrušujúceho rozhodnutia aj výsluch svedkyne. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, uverejnenom v zbierke rozhodnutí R 27/2010. Cieľom výsluchu svedkyne bolo zistiť prejav vôle konateľky žalobcu, t. j. ofertu (návrh), ktorý z dôvodu jeho akceptácie znamenal uzavretie zmluvy (§ 43 Občianskeho zákonníka). Mal za to, že je preukázaná existencia hmotnoprávneho vzťahu založeného na základe ústnej darovacej zmluvy, a nie sú dané relevantné dôvody na spochybnenie vykonaných dôkazov. Zápis v evidencii vozidiel nie je hmotnoprávnou podmienkou vzniku vlastníckeho práva, ale podporne môže slúžiť ako dôkaz preukázania a existencie jeho vlastníckeho práva k spornému vozidlu. Mal za to, že aj predložená verejná listina preukazuje vlastnícke právo žalovaného k spornému vozidlu. 14. K otázke viazanosti civilného súdu rozhodnutiami vydanými v trestnom konaní poukázal na zbierkové rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, R 27/1977 podľa ktorého: „Hoci je súd v občianskom súdnom konaní vždy viazaný rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin, musí vychádzať aj z iných rozhodnutí vynesených v trestnom konaní a dbať o to, aby sa s nimi nedostal do rozporu. Aj keď je teda súd v občianskom súdnom konaní výslovne viazaný len odsudzujúcim rozsudkom vyneseným v trestnom konaní, nemôže ponechať bez povšimnutia oslobodzujúci rozsudok, ak sa v ňom konštatuje, že skutok, z ktorého sa vyvodzuje nárok na náhradu škody, nespáchal žalovaný a pod.“ a uviedol, že napriek tomu, že sa trestné konanie vedené vo veci prešetrenia prepisu motorového vozidla na žalovaného skončilo ešte v predsúdnom štádiu, možno uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vzťahovať aj na toto štádium z dôvodu, že v zmysle tohto rozhodnutia predstavuje iné rozhodnutie vynesené v trestnom konaní, z ktorého musí súd vychádzať, a s ktorým sa nesmie dostať do rozporu, nakoľko aj takému rozhodnutiu predchádzalo náležité zisťovanie a oboznámenie sa s vecou, a teda vplýva na právnu istotu žalovaného. 15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal rozsudok v napadnutých častiach, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval
ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom vyhovujúcom výroku, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, vecne správny, a preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.9.2024 (§ 219 ods. 3 C. s. p.). 16. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody; pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C. s. p.). 17. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovaného v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávnych skutkových zistení a z nesprávneho právneho posúdenia veci), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na dostatočné a správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k vyhoveniu žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci totiž vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení žalovaného z hľadiska skutočností uvádzaných na jeho obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď vychádzal zo záveru, že žalovaný sa bezdôvodne na úkor žalobcu obohatil tým, že mal v držbe osobné motorové vozidlo N., E.: D. bez toho, že bol jeho vlastníkom a toto vozidlo scudzil tretej osobe, založeného na skutkovom zistení, že vlastníkom tohto motorového vozidla bol žalobca, pričom žalovaný v spore nepreukázal, že došlo k prevodu vlastníckeho práva k tomuto vozidlu. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku spoľahlivým spôsobom objasnil splnenie všetkých základných predpokladov pre aplikáciu § 456 a § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 18. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku dostatočne rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo považoval žalobu za dôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p.. Za porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/165/2011). 19. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie bol povinný riadiť sa právnym názorom odvolacieho súdu vyjadreným v zrušujúcom uznesení zo dňa 30.6.2020, č. k. 16Co/182/2018-336. Základom tohto zrušujúceho uznesenia bolo konštatovanie, že za dôkaznej situácie, t. j. že žalobca bol prvým vlastníkom a držiteľom vozidla zapísaným v evidencii vozidiel od 11.9.2008 do 9.7.2014, kedy došlo v evidencii k prepisu evidovaného vlastníka a držiteľa na žalovaného a súčasne pri procesnej obrane žalovaného v spore, že vlastníctvo k vozidlu nadobudol od žalobcu na základe ústnej darovacej zmluvy, ktorý však uzatvorenie ústnej darovacej zmluvy od počiatku popieral; tak došlo k preneseniu dôkazného bremena na žalovaného, ktorý svoje tvrdenie o nadobudnutí vlastníctva musel (musí) ponúknutými dôkazmi preukázať. Preukázanie nadobúdacieho právneho titulu vlastníctva žalovaného k vozidlu, tak je nielen na prospech žalovaného, ale aj výlučne v jeho možnostiach, a preto je aj jeho procesnou povinnosťou v spore ponúknutými dôkaznými prostriedkami preukázať svoju procesnú obranu, že je vlastníkom vozidla; v opačnom prípade platí, že nadobudnutie vlastníctva k vozidlu od žalobcu nepreukázal, pričom nie je vôbec nespravodlivé po žalovanom žiadať, aby preukázal, akými hodnovernými dokladmi preukázal orgánom policajného zboru nadobudnutie vlastníctva k vozidlu. Orgán policajného zboru nemohol vykonať zmenu vlastníka a držiteľa vozidla v príslušnej v evidencii vozidiel bez toho, že disponoval žiadosťou o zmenu v evidencii vozidiel spolu s príslušnými dokladmi, pričom zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinného ku dňu prepisu vozidla na žalovaného dňa 9.7.2014) výslovne
predpisoval, že zmenu vykoná iba po tom, ako sa hodnovernými dokladmi (t. j. listinami) preukáže spôsob nadobudnutia vlastníctva vozidla (a splnenie s tým súvisiacich povinností) a subjekt žiadajúci zmenu (žalovaný) mohol za vlastníka vozidla alebo držiteľa vozidla (žalobcu) konať, len ak mu bolo udelené písomné plnomocenstvo s osvedčeným podpisom vlastníka vozidla alebo držiteľa vozidla (žalobcu); v opačnom prípade je plne spochybnená pravdivosť nielen Osvedčenia o evidencii - časť II (technický preukaz) č. N. XXXXXX, zo dňa 9.7.2014, ale aj Evidenčnej karty vozidla (č. l. 116), ako verejných listín. 20. V súvislosti s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo možno podradiť pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p., odvolací súd pripomína, že zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (Čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Právna úprava neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska pravdivosti. Prisudzovanie hodnoty pravdivosti konkrétnemu dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane, z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva, až potom môže súd pristúpiť k posudzovaniu, resp. k hodnoteniu všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti. Pod hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade hodnota vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia. Prostredníctvom hodnotenia dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy informujú, možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotenie dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti informácie podanej prostredníctvom dôkazu vzhľadom na druh dôkazného prostriedku a spôsob, akým sa podľa zákona vykonáva. Pri dôkaze výpovede svedka musí súd vyhodnotiť vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci. Celkové posúdenie z uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností. 21. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je potom vlastné „hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo väzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom - ktorom dôkaznom prostriedku sú rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkazných prostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný dôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov. 22. Civilný sporový poriadok ukladá stranám sporu, ktoré žiadajú o procesnú ochranu svojich nárokov a stoja proti sebe v postavení vzájomných „odporcov“, povinnosť tvrdiť, že určitý právny vzťah, o ktorého ochranu žiadajú, skutočne existuje (Čl. 6 ods. 1 Základných princípov C. s. p., § 132 ods. 1, § 150, § 167 ods. 2 C. s. p.). Ukladá stranám tiež tzv. dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť označiť dôkazné prostriedky spôsobilé preukázať pravdivosť uplatnených tvrdení (§ 132 ods. 1, ods. 3, § 149 ods. 1 C. s. p.). Dôkazné bremeno je povinnosť strany, pokiaľ chce byť úspešná v spore, preukázať existenciu takých svojich skutkových tvrdení, ktoré môžu pre ňu privodiť priaznivý výsledok; dôkazné bremeno sa teda netýka vždy výsledku celého konania, ale sa môže týkať aj čiastkového skutkového tvrdenia významného pre rozhodnutie súdu. Pre určenie toho, kto je nositeľom dôkazného bremena, je kľúčová hmotnoprávna úprava vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje svoje právo alebo povinnosť žalovaného. Dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, v ktorého záujme je preukázanie pravdivosti ním tvrdených skutočností, zakladajúcich ním tvrdené právo; na druhej strane žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ak jeho existenciu žalobca preukázal.
23. Súd prvej inštancie v uvedenom kontexte a v intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu žalobcovi správne priznal uplatňovaný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď po skutkovej stránke ani doplnené dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie po zrušení v poradí prvého rozsudku, ktoré spočívalo vo vypočutí svedkyne J. C. J., vyhodnotené jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach s ostatnými dôkazmi, nepreukázalo existenciu scudzovacieho právneho úkonu, ktorým by sa žalovaný stal vlastníkom osobného motorového vozidla N., E.: D.. Po skutkovej stránke bola totiž podstatnou skutočnosť, že ani existencia ústnej darovacej zmluvy nemohla byť právnou skutočnosťou, na podklade ktorej na žiadosť žalovaného mohol orgán policajného zboru vykonať zmenu vlastníka a držiteľa vozidla v príslušnej v evidencii vozidiel bez toho, že spolu so žiadosťou o zmenu v evidencii vozidiel by žalovaný súčasne predložil príslušné doklady hodnoverne preukazujúce spôsob nadobudnutia vlastníctva vozidla, ako aj udelené písomné plnomocenstvo s osvedčeným podpisom vlastníka vozidla (žalobcu). Preto ak žalovaný v spore netvrdil a nepreukázal, kedy, kde a akým spôsobom bol vyhotovený doklad (listina) preukazujúca prevod vlastníckeho práva zo žalobcu na žalovaného a súčasne udelené písomné plnomocenstvo na zastupovanie žalobcu pred orgánom policajného zboru; neuniesol žalovaný v spore dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní skutočností, ktoré vylučujú existenciu uplatňovaného práva, ktorého existenciu žalobca preukázal. 24. A keďže žalovaný v podanom odvolaní neuviedol iné relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; odvolacie námietky žalovaného boli preto vyhodnotené v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).