Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Co/152/2020 1217204102 31. 07. 2024 Mgr. Adela Unčovská ECLI:SK:KSBA:2024:1217204102.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, D. E., zastúpený opatrovníčkou F. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, D. E. a 2/ F. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, D. E., obaja zastúpený: JUDr. Peter Bilkovič, advokát, so sídlom Strojnícka 8, Bratislava proti žalovanému: Univerzitná nemocnica Bratislava, IČO: 31 813 861, so sídlom Pažítková 4, Bratislava o náhradu škody, na odvolanie žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II zo dňa 8.9.2020, č.k. 58C/15/2017-482, jednomyseľne takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku I. potvrdzuje. Vo výroku II. sa rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žaloba žalobkyne 2/ sa zamieta. Žalobcovi 1/ sa proti žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanej sa proti žalobkyni 2/ nepriznáva nárok na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 2 013,58 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 2 013,58 eur odo dňa 15.2.2017 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), povinnosť zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 3 772,24 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3 772,24 eur odo dňa 15.2.2017 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a vyslovil, že žalobcovia majú voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok III.). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil 420 ods. 1, 2, § 442 ods. 3, § 449 ods. 1, 3 a § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že vo vzťahu k žalobcovi 1/ odvodil jeho aktívnu vecnú legitimáciu zo statusu poškodeného vyplývajúceho z trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 7.3.2008, č.k. 1T/23/2008-577, z ktorého dôvodu mu prináleží uplatňovať si nárok na náhradu škody podľa § 420 ods. 1 a 2 a § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka a vo vzťahu k žalobkyni 2/ odvodil jej aktívnu vecnú legitimáciu z § 449 ods. 3 Občianskeho zákonníka (náklady liečenia sa uhradzujú tomu, kto ich vynaložil) v spojitosti s § 40 ods. 3 zákona č. 447/2008 Z.z., podľa ktorého je žalobkyňa 2/ oprávnená na príjem príspevku na opatrovanie žalobcu 1/ a ktorý skutočne takýto príspevok podľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, aj poberá. Z uvedeného vyvodil, že pokiaľ je žalobkyňa 2/ oprávnená na príjem peňažného príspevku na opatrovanie, ktorého účelom je zabezpečiť každodenne pomoc fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím pri úkonoch
sebaobsluhy, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri realizovaní sociálnych aktivít s cieľom zotrvať v prirodzenom domácom prostredí, t.j. nahrádzať stratu na zárobku osobe starajúcej sa o opatrovaného (žalobca 1/) v oblasti sociálneho a spoločenského života, tak je žalobkyňa 2/ taktiež oprávnená domáhať sa žalobou náhrady škody t.j. straty na zárobku žalobkyne 2/ starajúcej sa o opatrovaného (žalobca 1/) v oblasti poskytovania zdravotnej ošetrovateľskej služby. Konštatoval, že právna úprava v tejto oblasti na Slovensku absentuje (čo potvrdila i komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím), pričom v takomto prípade je na súde, aby tam, kde nie je právna úprava na daný spor, právo dotvoril podľa čl. 4 základných princípov Civilného sporového poriadku a v spojitosti s uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 16.10.2018, sp. zn. III. ÚS/388/2018. 3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že mal za preukázané, že k trvalému poškodeniu zdravia žalobcu 1/ došlo v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti zamestnancov žalovaného, ktoré im vyplývali z ich povolania, a to na základe právoplatného trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 7.3.2008, č.k. 1T/23/2008, ktorým súd uznal zamestnancov žalovaného za vinných zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.; žalovaný nespochybňoval základ uplatneného nároku. Prvoinštančný súd uzavrel, že nebola sporná zodpovednosť žalovaného za zdravotný stav žalobcu 1/, rovnako nebol sporný jeho zdravotný stav ako taký. Sporným bola existencia a výška nároku na náhradu škody, ktorú si v tomto konaní žalobcovia uplatnili. V tejto súvislosti uviedol, že žalovaný síce poprel všetky nároky uplatnené žalobcami, avšak neuviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, z dôvodu ktorého mal súd prvej inštancie za to, že takéto popretie skutkových tvrdení je neúčinné a teda ani výška škody požadovaná žalobcami nie je sporná. Aj napriek uvedenému sa podrobne zaoberal jednotlivými nárokmi žalobcov. Zdôraznil, že žalobcovia používajú vo všetkých konaniach tunajšieho súdu (8C/227/2010 a 13C/36/2015, s ktorými sa súd oboznámil) zhodnú metodiku kvantifikácie nárokov, naopak obrana žalovaného v jednotlivých konaniach nie je konzistentná. 4. Vo vzťahu k nároku na náhradu nákladov na zdravotný materiál ako sú hygienické potreby, plienky, kuchynské utierky, obrúsky, detské obrúsky, toaletný papier, čistiaca pena, osviežovač vzduchu, tenká podložka s absorbčným jadrom, vatové tyčinky, mydlo, leukoplast, kompresné pančuchy, bandáž zápästia, pruban obväz, súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia tento nárok podrobne zdôvodnili a svoje tvrdenia podložili listinnými dokladmi v podobe pokladničných dokladov založených do súdneho spisu, preto nevzhliadol dôvod k nepriznaniu nákladov na zdravotný materiál v sume 336,60 eur aj vzhľadom ku konaniu žalovaného, ktorý síce namietal kúpu týchto položiek, avšak neuviedol také vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, ktoré by vyvrátili tvrdenia žalobcov s tým, že náklady na zdravotný materiál vynaložil žalobca 1/ (ktoré uhradila žalobkyňa 2/ z príjmu žalobcu 1/), ktorému súd prvej inštancie ich náhradu aj priznal. 5. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ ide o náklady na prevádzku motorového vozidla zahrňujúce povinné zmluvné poistenie, STK, EK a pohonné látky v sume 331 eur, po odpočítaní kompenzácie štátu vo výške 860,10 eur, ktorého režim využívania bol práve kontrolovaný príslušným orgánom sociálnych vecí, táto skutočnosť vylučuje svojvoľné využívanie motorového vozidla nad rámec predmetného právneho nároku. Nároky uplatnené žalobcom 1/ obsahujú len náklady v súvislosti s obslužnými a zdravotnými činnosťami potrebnými pri starostlivosti o žalobcu 1/ zo strany žalobkyne 2/. Z dôvodu 24-hodinovej domácej starostlivosti (kedy uvedené prístroje nie sú spôsobilé transportu) a zhoršeného zdravotného stavu, žalobca 1/ mesačne a pravidelne podstupuje výmenu trachostomickej kanyly (26 krát), skutočnosť ktorú deklaruje lekárska správa z ORL ambulancie Ružinovská poliklinika a 3x na Centrálnom príjme UN Bratislava, dňa 6.5.2015 mal na Gastroenterologickej ambulancii výmenu PEGu resp. jeho vonkajších súčastí z dôvodu opotrebovania. Okrem iného ide aj o rehabilitácie, pravidelné mesačné predpisovanie potrebných chronických alebo akútnych liekov, plienok a hygienických potrieb všeobecným obvodným lekárom a následne zaobstaranie liekov a potrieb v lekárni, čo je vždy na objednávku, lekárske predpisy od gastroenterológa (strava do PEG - strava pre gastrostómiu), doporučenky od neurológa, poukazy od dermatológa, t.j. v uvedenom období je nevyhnutné objednať a doviezť množstvo materiálov na prevádzku prístrojov (kanyly, podložky pod kanylu, remienky na upevnenie kanyly, podložky pod PEG, trojdňové odsávacie sety, jednorazové odsávacie katétre, viaceré filtre, viaceré hadice, umelé nosy, rukavice, spojovacie krky, roztoky na preplach, dezinfekčné roztoky, saturačné prstové snímače), a taktiež materiál z bežných obchodov (prírodná voda na pitný režim Fatra, papierové utierky a mokré utierky a ostatný hygienický materiál). Ako dôkaz žalobcovia predložili súdu pokladničné doklady z výdajní zdravotného materiálu a lekární. Za žalované obdobie je to 33 ciest,
pričom jedna cesta tam a späť z bydliska žalobcov je cca 50 km, na ktorú je potrebné vynaložiť značné finančné prostriedky pozostávajúce z úhrady za pohonné látky, povinné zmluvné poistenie za obdobie od 1.11.-31.12.2014 vo výške 23 eur, za obdobie od 1.1.2015-31.12.2015 vo výške 138 eur, za obdobie od 1.1.2016 do 31.12.2016 vo výške 138 eur a povinné STK a EK zo dňa 16.2.2016 vo výške 52 eur. Výška požadovaných nákladov ako nárok na náhradu škody tak činí sumu 331 eur za obdobie 26 mesiacov, čo predstavuje sumu 5,50 eur mesačne na pohonné látky (pri spotrebe automobilu podľa technického preukazu v meste 10,21 l/ 100 km), pričom niet rozumného dôvodu spochybňovať výpočet uplatneného nároku, pokiaľ žalovaný obdobný nárok v predchádzajúcom konaní uznal. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o využívaní motorového vozidla na iné účely ako v súvislosti so starostlivosťou o žalobcu 1/, súd uvádza, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálne neexistenciu určitej skutočnosti. Náklady na prevádzku motorového vozidla tak vynaložil žalobca 1/, ktorý je i jeho vlastníkom (a ktoré uhradila žalobkyňa 2/ z príjmu žalobcu 1/), ktorému súd prvej inštancie ich náhradu aj priznal. 6. Náklady na doplatky za lieky a dietetické potraviny žalovaný napadol tým, že nie je možné pri všetkých zakúpených liekoch a potravinách jednoznačne vyvodiť záver, že ide o lieky a potraviny určené pre starostlivosť o žalobcu 1/ a že boli na tento účel naozaj použité. Prvoinštančný súd konštatoval, že je nesporné, že strany majú k dispozícii zdravotnú dokumentáciu žalobcu 1/, ktorá je naopak bohatým prameňom dôkazov, že uvedené lieky sú súčasťou liečby žalobcu 1/, pričom žalobcovia doložili pokladničné bloky z rozhodného obdobia s tým, že pokladničné bloky neobsahujú meno a priezvisko kupujúceho resp. platiteľa a žalobcovia tak nemajú inú možnosť ako tieto nároky preukázať. Tieto nároky žalobcovia písomne deklarovali, skutočnosť ktorú možno navyše považovať za čestné vyhlásenie o existencii a výške nárokov uplatnených žalobou. Spôsob zvolenej obrany žalovaného preto súd prvej inštancie považoval vzhľadom na okolnosti za nepochopiteľne účelový a neúčinný, znova aj v kontexte s bezproblémovým plnením za predchádzajúce a nasledujúce obdobie. K nároku na náhradu nákladov na lieky žalobcovia uviedli, že keby žalobca 1/ vedel používať ruky (keby nebol slepý a hluchý), tak si hmyz ako 21-ročný odoženie sám, ale keďže nevie používať ani jednu končatinu (má kvadruplégiu a vážne mozgové a duševné poruchy, je slepý a hluchý), tak ho občas nejaký hmyz poštípe, i keď mu žalobkyňa 2/ zabezpečila moskytiéru proti hmyzu, ktorú mimo iného žalovaný taktiež namieta ako nepodstatnú pomôcku pre dané zdravotné postihnutie. Ďalšie lieky ako je Ibalgin, Brufen a Paralen žalobca 1/ užíva z dôvodu kolikových bolesti obličiek (napr. správa DK AIM z 14.2.2013, kde je uvedené už v úvode, že trpí na nefroiázu, oxalátové kamene, dokonca aj postúpil z tohto dôvodu operáciu). Na ochorenie obličiek a na rozpúšťanie obličkových kameňov užíva žalobca 1/ aj liek Milurit - na vyplavovanie piesku, tiež minerálnu vodu Fatra, ktorú takisto žalovaný namieta. Žalobcovia pri tomto poukázali na citovanú lekársku správu, v závere pri pokynoch pre PEG (voperovaná sonda v žalúdku) sondovaná strava 200-300 ml medzi dávkami podávať Fatru. U žalobcu 1/ je to 5 x denne, čo predstavuje 1,5 1 na deň. Rovnako tak žalobcovia zdôvodnili i potrebu nákupu ďalších dietetických potravín ako sú krupičná kaša, či ryžový nápoj, ktorá vďaka svojej konzistencii sú spôsobilé prejsť do žalúdka žalobcu 1/ cez PEG trubičku, tak aby sa neupchávala. Súd prvej inštancie vzhľadom k uvedenému nemal pochýb o oprávnenosti žalobcami uplatnených nákladov podložených pokladničnými dokladmi vo výške 590,13 eur. Pokladničné doklady (ako sa vyjadril aj odvolací súd), sú postačujúce, pričom dopisovanie rukou do niektorých listín je logické pre účely špecifikácie uplatnených nárokov. Uvedené náklady na doplatky za lieky a dietetické potraviny tak vynaložil žalobca 1/ (a ktoré uhradila žalobkyňa 2/ z príjmu žalobcu 1/), ktorému súd prvej inštancie ich náhradu aj priznal. 7. K nákladom spojeným s vyšším odberom elektrickej energie žalovaný namietal, že žalujúca strana nepreukázala aká časť nákladov uvedených vo faktúrach za odber elektrickej energie je spôsobená prevádzkou prístrojov, na ktoré sa žalujúca strana odvoláva a fotodokumentácia prístrojov, ktorú žalujúca strana predložila, nič nepreukazuje. Prvoinštančný súd uviedol, že z podstaty zdravotného stavu žalobcu 1/ je nepochybné a nesporné, že pre jeho život sú nevyhnutné prístroje, ktoré potrebujú elektrickú energiu a teda, že spotreba elektrickej energie je v domácnosti žalobcov touto situáciou dlhodobo determinovaná. Nie je tomu inak ani v období rozhodnom pre nároky uplatnené v tomto konaní. Medzi stranami v minulosti a ani teraz nebol právny základ tohto nároku sporný. K rozhodnutiu o určení jeho výšky súd dospel úvahou, z dôvodu, že jeho exaktné zisťovanie by bolo spojené s nepomernými ťažkosťami, resp. nemožné. Podstatou úvahy súdu bolo, či uplatnený nárok zodpovedá zvýšenej spotrebe v domácnosti žalobcov v súvislosti s účelnými nákladmi spojenými s liečením žalobcu 1/. Je nepochybné, že zvýšené náklady spojené s vyšším odberom elektrickej energie sú spôsobené 24hodinovou prevádzkou prístrojov ako sú domáca pľúcna ventilácia Carat II (prevádzka), domáca pľúcna
ventilácia Carat II (nabíjanie), pulzor Nellcor, výrobník kyslíka A. G., odsávačka Fleam Port A suction, elektrická posteľ (motor 1 a motor 2), walkboy inhalátor Pari, zdvihák pozemný, pracovné osvetlenie, el. antidekubitný matrac s kompresorom, ktoré musia byť neustále v prevádzke po tom, čo bol žalobca 1/ prevezený do domácej starostlivosti (od 14.2.2013 po hospitalizácii, pri ktorej bola u neho z dôvodu respiračného zlyhania vykonaná tracheotómia a agastrostómia percutanea a už nebol schopný školskej dochádzky ako predtým). Zvýšené náklady na prevádzku uvedených prístrojov za uvedené obdobie (26 mesiacov) boli vo výške 469,56 eur pri kWh 0,144 Eur (4.10.2014 - 1.10.2015) a 0,141 eur (2.10.2015 3.10.2016). Žalobcovia ako dôkaz predložili fotodokumentáciu technických štítkov prístrojov a zmluvy o zapožičaní ďalších - nových prístrojov. V tejto súvislosti prvoinštančný súd považoval za potrebné uviesť, že za predošlé obdobie žalovaný túto položku dobrovoľne splnil a preto priznal žalobcovi 1/ nárok na zaplatenie sumy 469,56 eur (za 26 mesiacov), nakoľko tieto náklady vynaložil žalobca 1/, ktoré uhradila žalobkyňa 2/ z príjmu žalobcu 1/. 8. Náklady na kopírovanie, poštovné a overovanie listín vo výške 9,79 eur mal súd prvej inštancie za preukázané listinnými dôkazmi, keď už len poštové služby (doporučený list právnemu zástupcovi) vo výške 1,15 eur na liste 3/2015, kopírovacie služby na doklade 3/2015 a 10/2015 spolu vo výške 2,76 eur a overovanie listín v sume 4,64 eur, ktoré žalujúca strana vynaložila ako nevyhnutný náklad v súvislosti s uplatňovaním si nároku na náhradu škody ich predložením či už žalovanému a/alebo súdu, považoval za akceptovateľný nadväzujúc na značné množstvo predložených listinných dôkazov, ktoré musel žalobca 1/ vyhotoviť cestou žalobkyne 2/, keďže je jeho opatrovníkom. Preto súd nárok žalobcu 1/ vo výške 9,79 eur priznal. 9. Čo sa týka nákladov na zdravotné poplatky, hospitalizácie a odbremeňovaciu službu vo výške 60 eur, súd prvej inštancie tento nárok žalobcovi 1/ priznal, pričom vychádzal zo zmluvy o poskytovaní sociálnej služby neverejným poskytovateľom, na základe ktorej sa poskytovateľ zaväzuje v rámci odľahčovacej služby poskytovať prijímateľovi sebaobslužné úkony, pri ktorých je fyzická osoba odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby (hygiena, stravovanie a dodržiavanie pitného režimu, vyprázdňovanie močového mechúra a hrubého čreva, obliekanie, vyzliekanie) v časovom rozsahu 2 hodiny. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú odo dňa 6.5.2016 do 6.6.2016 za úhradu vo výške 42 eur. Rovnako tak žalobca 1/ preukázal listinnými dokladmi doplatky za lieky a hospitalizácie vo výške 18 eur. Uvedené náklady na doplatky za lieky a dietetické potraviny tak vynaložil žalobca 1/ (ktoré uhradila žalobkyňa 2/ z príjmu žalobcu 1/), ktorému súd prvej inštancie ich náhradu aj priznal. 10. Žalobca 1/ do nákladov na pomôcky a prístroje pre invalidov vo výške 216,50 eur zaradil kuchynský mixér s dopravou, elektrickú zubnú kefku, či moskytiéru (baldachýn). Všetky položky žalobcovia podrobne zdôvodnili a špecifikovali, v podaní doručenom súdu dňa 24.5.2018 a svoje tvrdenia podložili listinnými dokladmi v podobe pokladničných dokladov založených do súdneho spisu. Súd prvej inštancie vzhľadom k uvedenému nemal pochýb o oprávnenosti žalobcom 1/ uplatnených nákladov podložených pokladničnými dokladmi vo výške 216,50 eur, ktoré tento vynaložil (uhradila žalobkyňa 2/ z príjmu žalobcu 1/). 11. Vzhľadom na to, že žalobkyňa 2/ vykonáva celodennú starostlivosť o žalobcu 1/, nemá možnosť riadne sa zamestnať, a preto si rovnako uplatňovala nárok na náhradu škody, ktorá jej vznikla pri strate na zárobku. Výšku tohto nároku vyčíslila ako rozdiel medzi ročným príjmom z roku 1994 a kompenzačnými dávkami štátu, ktoré poberala v dôsledku celodennej starostlivosti o zdravotne ťažko postihnutého syna (žalobca 1/), pričom kompenzácie štátu predstavovali 5.099,69 eur. Žalobkyňa 2/ v podaní doručenom súdu dňa 24.5.2018 (ako i dňa 10.2.2020), uviedla podrobný výpočet toho, akým spôsobom dospela k požadovanej náhrade, pričom uplatnená náhrada za stratu na zárobku predstavuje sumu 3.772,24 eur. V tejto súvislosti súd prvej inštancie vzal na zreteľ, že odmena za zdravotnú starostlivosť poskytovanú vo forme ošetrovateľských úkonov žalobcovi 1/ zo strany žalobkyne 2/ nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky právne upravená, pokiaľ ide o osobu blízku, ktorá sa stará o osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Navyše, pre potreby poberania opatrovateľského príspevku je pre Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny žalobkyňa 2/ aktívne legitimovaná na podanie takej žiadosti o príspevok ako aj na prijímanie takého príspevku. Súd prvej inštancie tak vyhodnotil aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne 2/ na uplatnenie si nároku na odmenu za výkon ošetrovateľskej starostlivosti (nad rámec zabezpečovania každodennej pomoci fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím pri úkonoch sebaobsluhy, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri realizovaní sociálnych aktivít s cieľom zotrvať v prirodzenom domácom prostredí, ktoré úkony sú pokryté opatrovateľským príspevkom), ktorú žalobkyňa 2/ veľmi
podrobne popísala. Na podporu svojho tvrdenia žalobca 2/ predložila nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 24.8.2015, sp.zn. I. ÚS/870/2014. Pokiaľ odvolací súd poukazoval na rozhodovaciu činnosť českých súdov, príkladmo rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25Cdo/1088/2015, súd prvej inštancie uviedol, že uvedené rozhodnutie bolo prelomené nálezom Ústavného súdu ČR zo dňa 12.4.2016, sp.zn. I. ÚS/2224/15, v ktorom tento vyslovil, že aktívna vecná legitimácia na uplatnenie nárokov na náhradu nákladov spojených s liečením patrí opatrovateľom, teda žalobkyni 2/. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že náklady, ktoré boli vynaložené pre zachovanie zdravotného stavu žalobcu 1/ je nevyhnutné nahradiť osobám, ktoré ich vynaložili, čo je v tomto prípade žalobkyňa 2/. Rodič (žalobkyňa 2/) ako osoba blízka (žalobcovi 1/) je oprávnená požadovať za osobnú starostlivosť nielen v oblasti, ktorú pokrýva opatrovateľský príspevok, ale aj v oblasti 24 hodinových ošetrovateľských úkonov, náhradu v rozsahu čiastky, ktorú by poškodená osoba (žalobca 1/) zaplatila za odbornú opatrovateľskú službu. V tejto súvislosti žalobkyňa 2/ uviedla, že ošetrovanie takéhoto pacienta v zariadení na tom určenom (H. B. v Banskej Bystrici a Univerzitná nemocnica Trnava) je v náklade cca 260 eur za deň, ktorú zdravotná poisťovňa prepláca. Oproti tomu tak nárok na náhradu škody vyčíslený žalobkyňou 2/ vo výške 3 772,24 eur za 24 mesiacov vyznieva spravodlivo, nakoľko ak súd vezme do úvahy kompenzácie štátu (5.099,69 eur ) spolu s nárokom žalobkyne 2/ (3 772,24 eur), ktoré spolu činia sumu vo výške 8 871,93 eur za 24 mesiacov, pričom na jeden mesiac pripadá sumu 369,66 eur, avšak predmetné zariadenie požaduje len za jeden deň odplatu vo výške cca 260 eur, ktoré navyše prepláca zdravotná poisťovňa podľa vyjadrenia žalobkyne 2/, nie je dôvod takýto nárok nepriznať i žalobkyni 2/. Nie je žiadúce, aby bolo na blízke osoby (žalobkyňa 2/) prenesené bremeno dôsledkov ujmy na zdraví poškodeného (žalobca 1/) v neúmernom rozsahu a škodca tak bol celkom oslobodený od povinnosti nahradiť náklady starostlivosti o poškodeného. V opačnom prípade by sa takéto blízke osoby s poskytovaním zdravotných ošetrovateľských úkonov starali o poškodeného bez nároku na náhradu, čo by bolo pre nich neprimeraným bremenom. Účelom starostlivosti o žalobcu 1/ zo strany žalobkyne 2/ je nielen zlepšenie zdravotného stavu žalobcu 1/, ale i stabilita zdravia poškodeného, ktoré s ohľadom na poskytovanie starostlivosti nie je zhoršovaný. Preto súd prvej inštancie vzal do úvahy i zachovanie zdravotného stavu žalobcu 1/, za ktoré v rámci starostlivosti zodpovedá primárne žalobkyňa 2/ výkonom ošetrovateľských úkonov a to 24 hodín denne, za čo tomuto prináleží náhrada nákladov o starostlivosť o žalobcu 1/, ktorý nie je schopný sa o seba postarať sám. Na základe uvedeného súd prvej inštancie priznal žalobkyni 2/ nárok na náhradu za stratu na zárobku vo výške uplatnenej v žalobe. Poukázal na to, že žalovaný za minulé obdobie tieto náklady žalobkyne 2/ dobrovoľne uhradil. 12. Vo vzťahu k uplatneným nárok prvoinštančný súd poukázal na to, že žalovaný nároky žalobcov už plnil aj minulosti za odlišné obdobie, naposledy v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn. 13C/36/2015 za obdobie od roku 2012 do roku 2014, v ktorom došlo k dobrovoľnej úhrade náhrady škody (a následne k späťvzatiu žaloby v tejto časti). Za obdobie od roku 2010 do roku 2012 boli obdobné náklady uplatnené na súde aj v konaní 8C/227/2010. Inter alia súd prvej inštancie nemal za preukázané a ani žalovaný netvrdil, že uplatnením si nároku na náhradu škody zo strany žalobcov dochádza alebo by mohlo dochádzať k neprimeranému alebo právo zneužívajúcemu spôsobu nadobudnutia finančných prostriedkov (majetkovému prospechu) obohatením sa na úkor žalovaného a zneužívajúc zdravotný stav a sociálnu situáciu žalobcu 1/, keďže všetky tvrdenia žalobcov sú podopreté relevantnými dôkazmi v podobe lekárskych správ, iných listín, či pokladničných dokladov. Súd prvej inštancie vzhľadom na uvedené, procesnú obranu žalovaného v tomto konaní vyhodnotil ako nekvalifikovanú a nepreukázanú. 13. O úrokoch z omeškania s plnením peňažného dlhu a o ich výške rozhodol súd prvej inštancie podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. Žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu listom zo dňa 26.1.2017 vyzvali žalovaného na zaplatenie uvedenej škody do 15 dní odo dňa doručenia tejto výzvy. Podľa vyjadrenia žalovaného na pojednávaní konanom dňa 20.3.2018, žalovanému bola predmetná výzva doručená dňa 30.1.2017. Keďže lehota uvedená vo výzve uplynula dňa 14.2.2017, žalovaný sa dostal do omeškania s plnením dlžnej sumy najskôr dňa 15.2.2017. Výška úrokov z omeškania bola ku dňu 15.2.2017 stanovená na 5,00% ročne. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie priznal žalujúcej strane úrok z omeškania vo výške 5% ročne tak ako je uvedené vo výroku I. a II. tohto rozsudku. 14. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcom ako úspešnej strane priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p.
15. Proti rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., t.j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal jeho podstatnou argumentáciou v konaní uvedenou v záverečnej reči, resp. argumentáciou uplatnenou po zrušení veci odvolacím súdom. Uviedol, že prvoinštančný súd nijakým spôsobom právne neozrejmil, prečo ak pri jednotlivých nárokoch (napr. nákladoch na prevádzku motorového vozidla alebo nároku na náhradu straty na zárobku) zohľadnil kompenzácie od štátu, príjem fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím (tiež kompenzácia od štátu) pri rozhodovaní nezohľadnil. Súd prvej inštancie si bez relevantných dôkazov iba osvojil tvrdenia žalobcov, že žalobou sa uplatňujú iba nároky v rozsahu, v akom ich nekompenzuje štát. Mal za to, že súd prvej inštancie mal pri posudzovaní nárokov zohľadniť aj príjem žalobcu 1/ ako fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, t.j. invalidný dôchodok. Uviedol, že účelom invalidného dôchodku ako dôchodkovej dávky je zabezpečiť poistencovi príjem v prípade poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v dôsledku dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu poistenca; zákon pri tom nerozlišuje, či dlhodobo nepriaznivý stav bol zavinený poskytovaním zdravotnej starostlivosti alebo nie. Namietal, že súd prvej inštancie sa napriek jeho námietkam nezaoberal a nijakým spôsobom nežiadal preukázať, že uplatnené nároky naozaj vznikajú nad rámec príjmu žalobcu 1/. Z dokazovania podľa jeho názoru nie je zrejmé, čo je z príjmu žalobcu 1/ hradené v domácnosti, resp. aké náklady vôbec vznikajú v domácnosti. Mal za to, že príjem fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím za uplatňované obdobie 24 mesiacov postačoval na úhradu všetkých nárokov uplatnených v žalobe (priemerný mesačný príjem osoby s ťažkým zdravotným postihnutím bol v roku 2014 vo výške 313,27 eur, v roku 2015 vo výške 317,84 eur). Žalovaný ďalej poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.11.2019, sp.zn. 8Co/262/2018-410, ktorý v obdobnej veci dospel k záveru, že stratu na zárobku žalobkyne 2/ nemožno považovať za náklady liečenia vynaloženého žalobkyňou 2/, na náhradu ktorých by jej vznikol nárok v zmysle § 449 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Krajský súd v uvedenom rozhodnutí konštatoval, že „V prejednávanej veci si však žalobkyňa 2/ neuplatnila náhradu za osobnú starostlivosť o žalobcu 1/ v rozsahu nákladov, ktoré by žalobca 1/ vynaložil za odbornú opatrovateľskú službu, ale uplatnila si vzhľadom na nemožnosť zamestnať sa pre výkon celodennej starostlivosti o žalobcu 1/ rozdiel medzi jej zárobkom dosahovaným v roku 1994 a poberanými kompenzačnými dávkami štátu, t. j. vzniknutú stratu na zárobku, ktorá však nepredstavuje náklady ňou vynaložené na liečenie žalobcu 1/ v zmysle § 449 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Okrem toho závery Ústavního soudu ČR, na ktoré poukázala žalobkyňa, boli revidované nálezom sp.zn. I.ÚS 2224/15 zo dňa 12.04.2016, na ktorý poukázal ÚS ČR vo svojom rozhodnutí sp.zn. 25Cdo 786/2016 zo dňa 30.09.2016, v ktorom zhrnul, že ak potrebnú osobnú starostlivosť o poškodeného poskytne tretia osoba, nemôže požadovať odmenu za vykonané činnosti, pretože ju zákon nepriznáva, a ak vzhľadom na nesebestačnosť poškodenej osoby ide o taký rozsah celkovej výpomoci zo strany blízkej osoby, ktorý presahuje bežnú a štandardnú úroveň rodinnej spolupráce, patrí nárok na náhradu priamo poškodenému bez ohľadu na to, či vypomáhajúcich členov rodiny nejako honoroval“. Žalovaný zdôraznil, že krajský súd v uvedenom rozhodnutí jasne poukázal na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie pre priznanie nároku žalobkyni 2/. Napadnutý rozsudok je tak v rozpore so stanoviskom uvedeným v rozhodnutí sp.zn. 8Co/262/2018, preto ho žalovaný považoval za nesprávny. Odvolaním napadnutý rozsudok zároveň považoval za nespĺňajúci kritériá stanovené v § 220 ods. 2 C.s.p. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietne. 16. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaného vyjadrili podaním zo dňa 26.10.2020, v ktorom uviedli, že odstránili všetky rozpory vyslovené v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu a doložili dôkazy, s ktorými sa súd prvej inštancie riadne vysporiadal. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o nezohľadnení príjmu žalobcu 1/, uviedli, že sociálnu dávku dostáva každý občan, ak splnil zákonné predpoklady na jej priznanie a táto slúži na pokrytie bežných potrieb života občana. Uviedli, že u žalobcov sa nejedná o bežný prípad, ale o náklady, ktoré sú finančne a časovo náročné, v príčinnej súvislosti s liečbou a opaterou žalobcu 1/. Zo samotnej žaloby a celej veci je podľa názoru žalovaných zrejmé, že si uplatnili nároky, ktoré vznikli jednoznačne v súvislosti s liečením žalobcu výlučne podľa § 449 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka. Poukázali na to, že u žalobcu 1/ ide o komplexné ťažké poškodenie zdravia s dlhodobým nepriaznivým stavom, vyžadujúce náročnú a mimoriadnu starostlivosť; žalobca 1/ je v celej svojej existencii závislý na tretej osobe, čo predstavuje nielen opatrovateľskú, ale aj ošetrovateľskú starostlivosť, ktorú zabezpečuje žalobkyňa 2/. Uviedli, že rozhodnutím ÚPSVaR je matka určená ako opatrovateľka ťažko zdravotne postihnutého syna a je jej vyplácaný peňažný príspevok za opatrovanie, nakoľko sa stará o pacienta vyžadujúceho zdravotné úkony, t.j. ošetrovateľské úkony,
výhody plynúce pre opatrovateľov zo sociálneho zákona č. 447/2008 Z.z. nemôže čerpať. Ozrejmili, že sociálny systém v Slovenskej republike kompenzuje iba sociálne dôsledky zdravotného postihnutia, nie zdravotné dôsledky a ani zdravotné úkony, preto využitie sociálnych služieb, čiže opatrovateľských agentúr neprichádza do úvahy, nakoľko nejde o opatrovanie ako to má na mysli citovaný zákon, preto žalobkyňa 2/ nemohla uvedené uplatniť, t.j. požadovať sumu účtovanú nemocnicou, resp. kvalifikovaným ošetrovateľom. Podľa ich názoru bol preukázaný rozsah úkonov zahŕňajúci tak ošetrovateľské (zdravotnícke) úkony, na ktoré bola žalobkyňa 2/ zaškolená, ako aj opatrovateľské úkony, ktoré práce a úkony majú celkom isto nejakú hodnotu, pričom rozsah starostlivosti vyplýva z rozpisu úkonov opatrovania a ošetrovania ako aj zo znaleckého posudku. Poukázali na to, že ústavné zdravotné zariadenie dlhodobej intenzívnej starostlivosti o ventilovaných pacientov vzniklo až v roku 2014 v Banskej Bystrici s tým, že pre celé Slovensko existuje len 20 lôžok a starostlivosť preplácajú zdravotné poisťovne v sume 260 – 265 eur na lôžko a deň. Podotkli, že domácu laickú ošetrovateľskú zdravotnú starostlivosť zdravotná poisťovňa nijako nekompenzuje a nezabezpečuje ani poskytnutie a prefinancovanie na danú problematiku odborne vzdelaných ošetrovateľov z agentúry na určitý čas, teda zdravotný systém dlhodobo prenáša liečebnú starostlivosť do domácnosti do starostlivosti blízkych rodinných príslušníkov. Uviedli, že súd prvej inštancie priznal žalobkyni 2/ sumu 3 772,24 eur titulom celkom výnimočnej starostlivosti a opatrovania žalobcu 1/, ktorú vyčíslila ako stratu na zárobku, pričom sa však jednoznačne jedná o nárok podľa § 449 ods. 3 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s argumentáciou žalovaného ohľadom aplikovania českej judikatúry uviedli, že obdobná súdna prax na Slovensku neexistuje a českú judikatúru nemožno brať ako absolútnu, nakoľko v Českej republike došlo v roku 2006 k zmene sociálneho systému a v roku 2012 k prijatiu nového Občianskeho zákonníka. Napriek uvedenému poukázali na nález ÚS ČR zo dňa 12.4.2016, sp.zn. I. ÚS 2224/2015, nález ÚS ČR zo dňa 24.8.2015, sp.zn. I. ÚS ČR 870/2014, nález ÚS ČR zo dňa 15.5.2018, sp.zn. III. ÚS 610/2018, rozsudok NS ČR zo dňa 24.10.2006, sp.zn. 2127/2006, nález ÚS ČR zo dňa 12.4.2016, sp.zn. I. ÚS ČR 224/2015. Mali za to, že súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou uplatneného nároku, ale len jeho výškou. Upriamili pozornosť na to, že opatrovanie je priznané pre stupeň odkázanosti V. a VI. a ide o fakultatívnu dávku, ktorá je v základnej výške rovnaká pre všetkých bez rozdielu náročnosti opatrovania a potreby hodín opatrovania; jedinou podmienkou je odkázanosť na 8 a viac hodín denne. V Českej republike zdravotne postihnutý, či zdravotne znevýhodnený je osobne poberateľom príspevku na starostlivosť a ten je vo výške, ktorá zohľadňuje jeho zdravotný stav a náročnosť opatrovateľských úkonov v 4 kategóriách náročnosti, pričom sám zdravotne znevýhodnený rozhoduje, kto bude starostlivosť vykonávať a v domácnosti majú vyškolený zdravotný personál z agentúry ošetrovateľskej starostlivosti plne hradený poisťovňou na každý deň v rozmedzí 3 až 6 hodín. Mali za to, že či by už hodnota vykonaných úkonov žalobkyne 2/ bola odvoditeľná od hodnoty práce odborného ošetrovateľa, cudzieho opatrovateľa, či od platby poisťovne na lôžko a deň v odbornom ústave, pri odpočítaní príspevku za opatrovanie, ktorý má slúžiť ako náhrada príjmu, v konečnom dôsledku to opätovne aj právne naznačuje, že týmto sa vyčísli reálna strata príjmu opatrovateľa. Poukázali na konanie pred Okresným súdom Bratislava V, sp.zn. 11C/164/2008, v ktorom im bol priznaný nárok na základe uznania nároku žalovaným a na konanie pred Okresným súdom Bratislava II, sp.zn. 13C/36/2015, v ktorom žalovaný uhradil nárok dobrovoľne. Zdôraznili, že žalobkyňa 2/ si nárokuje len zlomok hodnoty svojej a nie v hodnote cudzej vykonanej práce. Poukázali aj na vyjadrenie komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím zo dňa 13.3.2020, ktorá konštatovala, že prejednávaný prípad spadá do porušenia základných práv žalobcov na ľudskú dôstojnosť a súkromný život. Na základe uvedeného žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 17. Žalovaný reagoval podaním zo dňa 5.11.2020, v ktorom poukázal na to, že v odvolaní sa stotožnil s právnym záverom Krajského súdu v Bratislave vysloveným v rozhodnutí sp.zn. 8Co/262/2018. Vo vzťahu k vyjadreniu komisárky pre osoby so zdravotným postihnutím uviedol, že v tomto nie je nijakým spôsobom konštatované pochybenie resp. zodpovednosť za uvedené porušenie práv žalobcov zo strany žalovaného, ale porušenie práv žalobcov spočíva v absentujúcej právnej úprave legislatívy týkajúcej sa zdravotníckej odľahčovacej služby. 18. Žalobcovia v podaní zo dňa 19.11.2020 uviedli, že v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 8Co/262/2018 bolo podané dovolanie, v ktorom napádajú jeho nesprávnosť. Pokiaľ ide o zodpovednosť žalovaného za následné škody na zdraví, táto vyplýva zo skutkového stavu a právneho základu a žalovaný ju nikdy doposiaľ nepoprel.
19. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie je v časti dôvodné. 20. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali náhrady škody na zdraví na tom základe, že u žalobcu 1/ došlo k trvalému poškodeniu zdravia v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti zamestnancov žalovaného, ktoré im vyplývali z ich povolania, a to na základe právoplatného trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 7.3.2008, č.k. 1T/23/2008, ktorým súd uznal zamestnancov žalovaného za vinných zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., s tým, že žalovaný nespochybňoval základ uplatneného nároku. Žalobou uplatnený nárok predstavoval náklady na zdravotný materiál, náklady na prevádzku motorového vozidla, náklady na doplatky za lieky a dietetické potraviny, náklady spojené s vyšším odberom elektrickej energie, náklady na kopírovanie, poštovné, overovanie listín, náklady na zdravotné poplatky a hospitalizácie, odbremeňovaciu službu, náklady na pomôcky a prístroje pre invalidov (vo vzťahu k žalobcovi 1/) a náhradu za stratu na zárobku, ktorá vznikla opatrovníkovi žalobcu 1/ (vo vzťahu k žalobkyni 2/). 21. Súd prvej inštancie (bývalý Okresný súd Bratislava II) v poradí prvým rozsudkom zo dňa 29.5.2018, č.k. 58C/15/2017-213 vo veci rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 5 785,82 eur k rukám jeho opatrovníčky žalobkyne 2/, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5 785,82 eur odo dňa 15.2.2017 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 22. Odvolací súd na odvolanie žalovaného rozhodol uznesením zo dňa 30.9.2019, sp.zn. 7Co/252/2018, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že v prípade nároku na náhradu škody na zdraví je potrebné ozrejmiť si a ustáliť, aký konkrétny nárok sa uplatňuje, a v závislosti od tohto záveru vyvodiť, komu tento nárok prináleží, t.j. kto je aktívne legitimovaným subjektom na jeho uplatnenie. Konštatoval, že z príslušnej zákonnej úpravy je zrejmé, že odškodnenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, rovnako tak náhrada za stratu na zárobku a na dôchodku podľa § 447 a § 447a Občianskeho zákonníka jednoznačne prináleží poškodenému. Pokiaľ ide o náklady liečenia, tieto sa uhrádzajú tomu, kto ich vynaložil. V prejednávanej veci bolo preto v prvom rade potrebné ustáliť, aké nároky boli žalobou uplatnené a kým, a komu sa uhrádzajú; tiež bolo nutné odstrániť určitú nejasnosť žalobného petitu, spočívajúcu vo formulovaní uloženia povinnosti (žalobcovi 1/ alebo žalobkyni 2/) a v tomto smere s určitosťou zistiť vôľu a zámer žalobcov. Ďalej uviedol, že z obsahu súdneho spisu a z priebehu sporu je vo vzťahu k uplatňovanému nároku doposiaľ zrejmé, že ide o náklady liečenia, náklady spojené s uplatnením si pohľadávky a náklady označené ako „strata na zárobku“. Pokiaľ ide o posledný z uvedených nárokov, odvolací súd poukázal na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu ČR, ktorú v dôsledku absencie slovenskej judikatúry v tejto oblasti je možné podporne využiť (sp.zn. 25Cdo/786/2016, 25Cdo/1088/2015, 25Cdo/1250/2016). Odvolací súd sa vyjadril aj k niektorým námietkam žalovaného a uviedol, že vo všeobecnosti je nutné vo vzťahu k preukazovaniu nároku pokladničnými dokladmi a pod. vysloviť záver, že takéto dôkazy sú postačujúce, ak zo všetkých ďalších okolností vyplýva, kto bol platiteľom týchto nákladov. Taktiež upriamil pozornosť na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, v zmysle ktorej od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (napríklad v prípade námietky využívania motorového vozidla na iné účely ako v súvislosti so starostlivosťou o žalobcu 1/). Konštatoval, že z obsahu súdneho spisu doposiaľ nevyplynulo, že listinné dôkazy predložené žalobcami by boli nečitateľné takým spôsobom, že by sa k nim žalovaný nemal možnosť vyjadriť, keďže ide o opakujúce sa položky (liekov a zdravotného materiálu), ktoré sa dajú z pokladničných blokov jednoducho identifikovať aj pri prípadnom chýbajúcom začiatočnom písmene a podobne. Dopisovanie rukou do niektorých listín sa odvolaciemu súdu javilo ako logické pre účely špecifikácie uplatnených nárokov. Zároveň uviedol, že znalecký posudok znaleckej spoločnosti Forensic, na ktorý sa odvolávali žalobcovia vo svojom vyjadrení, a ktorý mal popisovať súčasný zdravotný stav žalobcu 1/ a zrejme aj dôvodnosť užívania liečiv, ktorých preplatenie žalobcovia žiadajú, sa v súdnom spise nenachádzal. Rovnako sa v spise nenachádzali doklady ohľadom používaného motorového vozidla, z ktorých by bolo jasné, aké kompenzácie s
ním súvisia, na ktorú skutočnosť sa odvolávali žalobcovia vo svojom vyjadrení, rovnako tak listiny preukazujúce výšku zárobku žalobkyne 2/ v roku 1994, z ktorej má vychádzať nárok uplatnený vo výške 3 772,24 eur. Odvolací súd v rozhodnutí uviedol, že úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci ustáliť aký konkrétny nárok je žalobou uplatnený a kým a v závislosti od uvedeného zistenia vyvodiť a jasne ustáliť aktívnu vecnú legitimáciu vo vzťahu k týmto nárokom, a to v intenciách právneho názoru vysloveného odvolacím súdom. 23. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. 24. Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. 25. Podľa § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka škoda sa uhrádza v peniazoch; ak však o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu. 26. Podľa § 449 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka pri škode na zdraví sa uhradzujú aj účelné náklady spojené s liečením. Náklady liečenia a náklady pohrebu sa uhradzujú tomu, kto ich vynaložil. 27. Odvolací súd v prejednávanej veci konštatuje, že zodpovednosť žalovaného za poškodenie zdravia žalobcu 1/ nebola v konaní sporná. Súd prvej inštancie preto správne vychádzal z nesporných tvrdení sporových strán v nadväznosti na právoplatný trestný rozkaz, ktorým boli zamestnanci žalovaného uznaní za vinných zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví žalobcu 1/. Spornou otázkou v konaní bola existencia a výška škody. Žalovaným uplatnené odvolacie námietky smerovali k nezohľadneniu príjmu žalobcu 1/ vo vzťahu k nároku priznanému žalobcovi 1/ a k posúdeniu straty na zárobku žalobkyne 2/ ako nároku podľa § 449 ods. 3 Občianskeho zákonníka. 28. Pokiaľ ide o námietku nezohľadnenia príjmu žalobcu 1/, odvolací súd dáva do pozornosti, že súd prvej inštancie pri uplatňovanej náhrade nákladov na prevádzku motorového vozidla odpočítal kompenzácie štátu vo výške 860,10 eur. V danom prípade išlo o peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla vyplácaný žalobcovi 1/ Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny. Predmetný peňažný príspevok slúži na zmiernenie dôsledkov pravidelných zvýšených výdavkov spojených s ťažkým zdravotným postihnutím fyzickej osoby, a to na pohonné látky slúžiace na prevádzku osobného motorového vozidla, ktorým sa prepravuje osoba s ťažkým zdravotným postihnutím. Z uvedeného je zrejmé, že ide o účelovo viazanú kompenzáciu štátu osobám zdravotne postihnutým, t.j. kompenzuje sa konkrétny typ zvýšených výdavkov spojených so zdravotným postihnutím. Je preto logické (a súd prvej inštancie správne postupoval), ak sa takáto kompenzáciu odpočíta od uplatňovaného nároku na náhradu nákladov na prevádzku motorového vozidla. Uvedený typ kompenzácie (peňažného príspevku) však nemožno zamieňať s účelom vyplácania invalidného dôchodku, ktorý je dávkou dôchodkového poistenia a jeho účelom je zabezpečiť poistencovi príjem v prípade poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v dôsledku dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu poistenca. V prípade invalidného dôchodku teda nejde o účelovo viazaný príspevok a nekompenzujú sa ním konkrétne zvýšené výdavky osoby so zdravotným postihnutím (na ktorý účel slúžia iné sociálne dávky a príspevky), ale zabezpečuje sa jej príjem, ak táto osoba nemôže vykonávať zárobkovú činnosť v dôsledku svojho nepriaznivého zdravotného stavu, a to bez ohľadu na jej prípadné zvýšené náklady v niektorej z oblastí života. So zreteľom na uvedené potom nemožno príjem žalobcu 1/ v podobe invalidného dôchodku zohľadniť pri náhrade škody na zdraví a náhradu o tento príjem znížiť. Súd prvej inštancie v tomto ohľade správne postupoval, ak priznal žalobcovi 1/ uplatnenú náhradu bez jej zníženia o príjem z invalidného dôchodku žalobcu 1/. 29. Vo vzťahu k nároku žalobkyne 2/ odvolací súd poukazuje na to, že už vo svojom zrušujúcom uznesení konštatoval, že odškodnenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, rovnako tak náhrada za stratu na zárobku a na dôchodku podľa § 447 a § 447a Občianskeho zákonníka jednoznačne prináleží poškodenému a pokiaľ ide o náklady liečenia, tieto sa uhrádzajú tomu, kto ich vynaložil. Pokiaľ si teda žalobkyňa 2/ uplatnila nárok na náhradu straty na zárobku, je nutné konštatovať, že takýto nárok v súvislosti so starostlivosťou o poškodeného jej z hmotného práva nevyplýva, keďže zákon priznáva
nárok na náhradu straty na zárobku iba poškodenému. Ak by súd pripustil, že podľa obsahu ide o nárok v zmysle § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka, musel by skúmať aktívnu vecnú legitimáciu na uplatnenie daného nároku. Odvolací súd vo svojom v poradí prvom rozhodnutí uviedol, že vo vzťahu k uplatnenému nároku označenému ako strata na zárobku je možné v dôsledku absencie slovenskej judikatúry v tejto oblasti podporne využiť judikatúru Najvyššieho súdu ČR (sp.zn. 25Cdo/786/2016, 25Cdo/1088/2015, 25Cdo/1250/2016). Je potrebné podotknúť, že odvolací súd sa v dôsledku nejasnosti žalobného petitu, spočívajúcej vo formulovaní uloženia povinnosti (žalobcovi 1/ alebo žalobkyni 2/) nevyjadroval k aktívnej legitimácii vo vzťahu k tomuto nároku. V rozhodnutiach Najvyššieho súdu ČR, na ktoré odkázal, sa okrem vymedzenia rozsahu náhrady nákladov na liečenie, riešila aj otázka aktívnej vecnej legitimácie pri uplatňovaní tohto nároku. Česká judikatúra (aj prostredníctvom uvedených rozhodnutí) dospela k záveru, že pod náklady na liečenie je potrebné podradiť nielen výdavky, ktoré nie sú hradené z prostriedkov verejného zdravotného poistenia a ktoré sú spojené s vlastným liečebným procesom, ale aj obdobné náklady vynaložené v dobe, keď už samotné liečenie skončilo, avšak niektoré potiaže pretrvávajú a vznikajú v súvislosti s nimi ďalšie výdavky. Ustanovenie § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka je preto potrebné vykladať širšie tak, že zakladá nárok na náhradu nákladov na liečenie, ktorých účelom je v prvom rade obnovenie zdravia alebo aspoň zlepšenie zdravotného stavu poškodeného po škodovej udalosti, ďalej tiež udržanie viac či menej stabilizovaného zdravotného stavu aj v situácii, keď sa ďalšie zlepšenie nepredpokladá, a v tejto súvislosti tiež nárok na skutočne vynaložené náklady na zabezpečenie pomoci pri základných životných úkonoch poškodeného či zabezpečení chodu jeho domácnosti, ktoré poškodený vzhľadom k trvalým následkom poškodenia zdravia už nemôže sám vykonávať. V otázke aktívnej vecnej legitimácie sa právny názor v českej judikatúre menil, keď pôvodne Ústavný súd ČR v náleze zo dňa 24.8.2015, sp.zn. I. ÚS 870/14 vyslovil, že nárok na náhradu nákladov na liečenie (v rozsahu nákladov na zachovanie zdravotného stavu alebo starostlivosti o poškodeného) prináleží osobám, ktoré ich vynaložili, a teda osoby poskytujúce starostlivosť o poškodeného majú právo domáhať sa voči osobe, ktorá vyvolala škodu poškodeného týchto nákladov, a to z titulu § 449 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Uvedený záver bol však revidovaný nálezom zo dňa 12.4.2016, sp.zn. I. ÚS 2224/15, v ktorom ústavný súd uviedol, že nemôže dospieť k záveru, že nepriznanie aktívnej vecnej legitimácie osobám poskytujúcim starostlivosť vedie bez ďalšieho k porušeniu ich základných práv. Jediný výklad, ktorý by takýto záver pri existencii skorších nálezov ústavného súdu umožňoval, by bol ten, že ústavný poriadok a práva z neho vyplývajúce vyžadujú, aby aktívne legitimované osoby boli zároveň osoby poškodené i osoby starajúce sa o ne. Takáto požiadavka však z ničoho nevyplýva, pretože nič nebráni tomu, aby sa poškodený (buď sám, alebo prostredníctvom opatrovníka) svojho nároku domohol, a rovnako nič nebráni tomu, aby následne došlo k akémukoľvek vysporiadaniu medzi poškodenými a osobami, ktoré sa o neho starajú. Ústavný súd tak vyšiel z doterajšej judikatúry najvyššieho súdu, ktorá aktívnu legitimáciu k uplatneniu nároku na náhradu nákladov na liečenie v širšom slova zmysle nepriznávala osobám, ktoré sa o poškodeného osobne starajú, ale samotnému poškodenému, ak rozsah činnosti osôb blízkych prevyšuje mieru únosnú pre bežnú ľudskú a rodinnú solidaritu a vymyká sa bežnej rodinnej spolupráci a prirodzenej bezplatnej starostlivosti. 30. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcov obsiahnutou v predmetnej judikatúre českých súdov v otázke rozsahu nákladov na liečenie a považuje ju za aplikovateľnú aj v podmienkach rozhodovania slovenských súdov. Odvolaciemu súdu sa javí definovanie nákladov na liečenie v širšom zmysle za akceptovateľné a legitímne. Nárok na náhradu nákladov spočívajúcich v osobnej starostlivosti o poškodeného pri jeho základných životných úkonoch, v starostlivosti o udržanie jeho zdravotného stavu ako aj starostlivosť o jeho domácnosť možno považovať za nárok na náhradu nákladov na liečenie, hoci ho žalobcovia označili termínom „strata na zárobku“. V otázke aktívnej vecnej legitimácie sa však odvolací súd priklonil k právnemu záveru, že aktívne legitimovaným subjektom na uplatnenie tohto nároku je poškodený (hoci v rámci českej judikatúry bol záver vyslovený v náleze Ústavného súdu ČR zo dňa 12.4.2016, sp.zn. I. ÚS 2224/15 opätovne „modifikovaný“ v rozhodnutí Ústavného súdu ČR zo dňa 15.5.2018, sp.zn. III. ÚS 610/18). Odvolací súd zastáva názor, že osoba tým, že sa starala a ošetrovala poškodeného, náklady sama nevynaložila a teda ide o náklady, ktoré vznikli priamo poškodenému. Ten sa môže domáhať svojho nároku buď osobne alebo prostredníctvom ustanoveného opatrovníka (ktorý zároveň môže vykonať voľbu osoby, ktorá bude realizovať starostlivosť v prípade, ak túto voľbu nemôže vykonať sám poškodený). Uvedený záver podľa názoru odvolacieho súdu je v súlade s princípom právnej istoty a zabraňuje možným sporom o „voľbe“ opatrovateľa a prípadným sporom o to, kto starostlivosť skutočne vykonáva, komu náhrada patrí a v akom rozsahu. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že na strane žalobkyne 2/ absentuje aktívna vecná legitimácia na uplatnenie predmetného nároku, čo je samostatným dôvodom na zamietnutie žaloby.
31. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil a vo výroku II. podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu žalobkyne 2/ zamietol. 32. O trovách konania (celkových) rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1, 2 C.s.p. a ich plnú náhradu priznal úspešnému žalobcovi 1/ voči neúspešnému žalovanému, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. Úspešnému žalovanému voči žalobkyni 2/ odvolací súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko z obsahu spisu vznik trov odvolacieho konania na strane žalovaného nevyplýval, preto odvolací súd v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, prihliadol na procesnú ekonómiu a rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhrada trov konania voči žalobkyni 2/ nepriznal. 33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).