Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Co/119/2022 1217219913 30. 05. 2024 JUDr. Roman Bolebruch ECLI:SK:KSBA:2024:1217219913.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcov: 1./. C. E., W.. XX.XX.XXXX, F. Q. XXA, F., X./. Y. F., W.. XX.XX.XXXX, F. Š. X, F., X./. U. F., W.. XX.XX.XXXX, F. Q.I. XXB, F., X./. K.. K. V., W.. XX.XX.XXXX, F. Q. XXA, F., X./. K.. F. V., W.. XX.XX.XXXX, F. Q. XXA, F., X./. K.. E. V., W.. XX.XX.XXXX, F. Q. XXB, F., X./. C. L., W.. XX.XX.XXXX, F. I. X, F., X./. K.. R. Š., W.. XX.XX.XXXX, M. F. I. X, F., všetci zast. E. V. R. L..C..I.., K.: XX XXX XXX, V. X, V., proti Ž.: K.. E. N., W.. XX.XX.XXXX, F. R. X, F., A.. R.. Y. H., T.., E. L. L. Š. W.Y.. X, F., o zriadenie vecného bremena, na odvolanie žalobcov 1./ až 8./ proti rozsudku býv. Okresného súdu Bratislava II zo dňa 21.01.2022, č. k. 29C/6/2017-738, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1./ až 8./ voči žalovanej domáhali zriadenia vecného bremena „in rem“ spočívajúceho v práve prechodu peši a prejazdu osobnými a nákladnými motorovými vozidlami všetkého druhu v akomkoľvek čase po spevnenej ploche v časti nachádzajúcej sa na časti pozemku - parcela registra "Z.", parc. č. XXXX/X, o výmere 30 m2 - záhrady a na časti pozemku - parcela registra "Z., parc. č. XXXX/X, o výmere 30 m2 záhrady, vedené na LV č. XXXX Okresného úradu Bratislava, katastrálny odbor, katastrálne územie U.. 2. Svoje rozhodnutie s odkazom na § 151o ods. 1 a 3 zák. č. 40/1964 ZB. Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „OZ“) a vykonané dokazovanie odôvodnil tým, že prístup žalobcov 1./ až 8./ k nehnuteľnostiam v ich vlastníctve, aj keď len peší, je dostačujúci a spĺňa možnosť prístupu vlastníka k stavbe bez potreby zriadenia nevyhnutnej cesty, predstavujúcej obmedzenie vlastníckeho práva žalovanej. Uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná nadobudla parcely č. XXXX/X a č. XXXX/X v kat. úz. U. na základe kúpnej zmluvy zo dňa 29.11.2017, ani to, že cez tieto parcely, resp. ich časti dlhodobo (podľa vyjadrení sporových strán aj viac ako 15 rokov) viedla cesta, komunikácia, ktorá nadväzovala na I. G., ktorá sa končí pri nehnuteľnosti (dome a pozemku) žalovanej, a ktorú využívajú aj žalobcovia. Povrch I. G. je asfaltový a ďalej za pozemkom žalovanej pokračuje prašná, čiastočne spevnená komunikácia. Za nepodstatné označil v spore zaradenie tejto komunikácie do určitej kategórie podľa jej parametrov, resp. požiadaviek na kvalitu príslušných noriem, či podľa zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách. Za podstatné považoval posúdenie dôvodnosti obmedzenia vlastníckeho práva žalovanej v prospech žalobcov, ale aj iných osôb, zriadením vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu peši a prejazdu osobnými a nákladnými motorovými vozidlami po spevnenej ploche v časti nachádzajúcej sa na sporných parcelách vo vlastníctve žalovanej. V teoreticko- právnej rovine poukázal na to, že na zriadenie práva nevyhnutnej cesty podľa § 151o ods. 3 OZ musia byť splnené tri podmienky. Za prvú označil stav, kedy vlastník stavby nie je súčasne vlastníkom priľahlého pozemku, ktorým sa nerozumie len pozemok bezprostredne susediaci s pozemkom vlastníka, ale aj všetky (t. j. aj vzdialenejšie) pozemky, ktoré sú potrebné na zriadenie cesty, ako je tomu v danom prípade s tým,
že žiaden z vlastníkov stavieb nie je vlastníkom priľahlého pozemku. Uviedol, že spornú komunikáciu nadväzujúcu na I. G. tvorí niekoľko pozemkov, ktoré sú vo vlastníctve viacerých vlastníkov. Žaloba však smeruje len voči žalovanej z dôvodu problematického prechodu cez časti pozemkov, ktoré nadobudla v roku 2017. Rozširujúcim výkladom ust. § 151o ods. 3 OZ tak vyhodnotil za splnenú podmienku priľahlého pozemku. Za druhú podmienku označil skutočnosť, že prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak. V súvislosti s jej posúdením poukázal na to, že v jednom prípade stavebný úrad vydal stavebné povolenie, v ktorom konštatoval, že novostavba je dopravne napojená na komunikáciu Ostružinová ulica a tiež, že počas výstavby bude stavba prístupná aj pre stavebné mechanizmy a nákladné automobily z I. G.. V inom prípade konštatoval, že novostavba je dopravne napojená na komunikáciu Q. G. ako i na komunikáciu I. G.. V oboch prípadoch ide o právoplatné rozhodnutia, v jednom bolo vydané aj kolaudačné rozhodnutie. Žalobcovia 1./ až 8./ v priebehu konania preukazovali aj nemožnosť prístupu k nehnuteľnostiam z Q. G.. Vyplýva to z viacerých predložených fotografií, ale aj z geometrického zamerania č. 34/2020 a 32/2020, ktoré vypracoval K.. J.. Šírka prístupovej cesty je uvedená 1,45 m, resp. približne 2,30 m, pričom ide o Q. G.. V tejto súvislosti však zdôraznil, že ust. § 151o ods. 3 Občianskeho zákonníka nedefinuje kvalitu, parametre nevyhnutnej cesty a neurčuje ani, že prístup k stavbe musí byť osobným, či nákladným automobilom alebo či postačuje aj peší prístup. Zo stavebných povolení vyvodil, že stavebný úrad pracuje s „bežným“ prístupom k stavbe, napríklad aj cez Q. G. a prístupom, napojením pre stavebné mechanizmy a nákladné automobily pre účely výstavby. Aj v súlade s obsahom stavebných povolení mal tak za to, že prístup, aj keď len peší, je dostačujúci a spĺňa možnosť prístupu vlastníka k stavbe bez potreby zriadenia nevyhnutnej cesty, čím by došlo k obmedzeniu vlastníckeho práva inej osoby, v tomto prípade žalovanej. Za tretiu zákonnú podmienku označil neexistenciu okolností, ktoré zriadenie práva cesty vylučujú. Zriadenie nevyhnutnej cesty totiž predstavuje vážny zásah do práv vlastníka pozemku, a preto je vždy treba porovnávať výhodu, ktorú cesta poskytuje, s ujmou, ktorá by vznikla jej zriadením vlastníkovi zaťaženého pozemku. Vlastník pozemku musí byť obmedzený čo najmenej. Poukázal na návrh žalovanej riešiť situáciu zriadením vecného bremena v rozsahu 1 m2, k čomu predložila aj geometrický plán a s takýmto obmedzením vlastníckeho práva (rozšírením cesty) pracuje aj K.. H. v predloženej technickej správe. K vzniku navrhovaného vecného bremena zmluvou uzavretou medzi sporovými stranami však bez ohľadu na prebiehajúce súdne konanie nedošlo, keď žalobcovia 1./ až 8./ so zriadením vecného bremena v takomto rozsahu nesúhlasili, pokladali ho za nepostačujúce vychádzajúc z technickej správy K.. F.. Jej technická správa by však podľa názoru súdu predstavovala až príliš veľký zásah do vlastníckeho práva žalovanej. Bol totiž toho názoru, že v prípade nevyhnutnej cesty nie je potrebné a účelné, aby takto vzniknutá cesta spĺňala všetky príslušné STN normy a nespĺňa ich (zrejme) ani teraz, a preto nie je vôbec potrebné, aby ich spĺňala na úkor obmedzenia vlastníckeho práva žalovanej. Za účelné v danom prípade nepovažoval ani zriadenie vecného bremena v rozsahu 1 m2, nakoľko dopravnú situáciu v lokalite, v zákrute pri pozemku žalovanej by to nijako neriešilo a navyše by pravdepodobne vyvolalo ďalšie spory. Vyplynulo to aj zo simulovaného prejazdu motorového vozidla o dĺžke 7 m pri obhliadke, pričom bolo zistené, že je rezerva 110 cm a to v prípade vyznačeného obmedzenia v navrhovanom rozsahu, pričom značky, kolíky, sa však za bežnej premávky na ceste nenachádzajú. Za posledný argument na podporu prijatého záveru prvoinštančný súd označil rozhodnutie stavebného úradu zo dňa 27.07.2021 na stavbu "Rodinný dom", s miestom stavby I. G., v ktorom stavebný úrad konštatoval v časti "IV. Dopravné napojenie a statická doprava", že novostavba bude dopravne napojená (prechod a prejazd) na I. G.. V odôvodnení uviedol, že stavebníčka preukázala iné právo podľa § 139 ods. 1 písm. a) stavebného zákona k vymenovaným pozemkom, vecné bremeno in rem spočívajúce v práve prechodu a prejazdu cez pozemky v prospech každodobého vlastníka pozemku registra C KN parc. č. XXXX/X, na ktorom má byť postavený dom. Konkrétne sú uvedené pozemky parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X E. XXXX/X, pričom z obsahu súdneho spisu vyplýva, že v prípade pozemkov č. XXXX/X E. Č.. XXXX/X sa jedná o pozemky vo vlastníctve pôvodného žalobcu v 6. rade, susediace so spornými pozemkami vo vlastníctve žalovanej (XXXX/X E. XXXX/X). Z uvedeného mal za to, že komunikácia nadväzujúca na Ostružinovú ulicu sa posunula smerom k pozemkom pôvodného žalobcu v 6. rade, čo rieši dopravnú situáciu v danej lokalite, presnejšie v problematickej zákrute, oveľa lepšie, vhodnejšie a bezpečnejšie, ako by to bolo v prípade zriedenia vecného bremena v rozsahu 1 m2 v neprospech žalovanej. Z ničoho nevyplýva, že by táto „nová cesta" bola prístupná len pre stavebníčku, ktorá to deklarovala v stavebnom konaní, t. j. cesta je prístupná aj pre žalobcov v tomto konaní. Nakoniec tiež dodal, že v konaní nevystupujú na strane žalobcov všetci obyvatelia I., Č. Q. G., a preto v prípade úspechu žalobcov v tomto konaní, by zriadené vecné bremeno slúžilo bezpochyby aj iným osobám ako len žalobcom. V neposlednom rade tiež poukázal na to, že citované ustanovenie § 151o Občianskeho zákonníka rieši výnimočnú situáciu v prípade, ak vlastník stavby nie je zároveň vlastníkom priľahlého pozemku a prístup vlastníka k stavbe nie je možné
zabezpečiť inak. V takom prípade môže súd na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka stavby spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok. V danom prípade sa však podľa súdu nejedná o výnimočnú situáciu, ale o systémové, riadené, povoľovanie stavieb príslušným stavebným úradom, ktorý má vedomosť o dopravnej situácii v danej lokalite. V každom predloženom stavebnom povolení je súčasťou odôvodnenia rozbor riešenia danej veci, ktorá je však v riešení, nie je vyriešená. Podstatou právnej úpravy však bezpochyby je, aby sa vlastník stavby vedel bez problémov dostať k svojej stavbe. V prvom rade je to však úlohou stavebného úradu, keďže zásah súdu, napríklad rozhodnutím súdu o zriadení vecného bremena, má byť bezpochyby len výnimočný. V súlade s § 335 ods. 2 CSP rozhodol aj o zrušení neodkladného opatrenia, ktoré bolo vo veci nariadené uznesením zo dňa 09.01.2018, č. k. 29C/6/2017-44 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.10.2018, č. k. 3Co/275/2018-239. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP a plne úspešnej žalovanej priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 3. Proti uvedenému rozsudku v celom rozsahu podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1./ až 8./, ktorí z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že súd žalobe v celom rozsahu vyhovie, alternatívne ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Za nezákonné označili argumenty prvoinštančného súdu o nedefinovaní kvality a parametrov nevyhnutnej cesty ust. § 151o ods. 3 OZ, o neurčení toho, či prístup k stavbe musí byť zabezpečený osobným či nákladným motorovým vozidlom alebo či postačuje aj prístup peší, a tiež, že zo stavebných povolení je zrejmé, že stavebný úrad pracoval s „bežným“ prístupom k stavbe, napr. aj cez Q. G. a prístupom pre stavebné mechanizmy a nákladné automobily pre účely výstavby. Uviedli, že kvalita a parametre nevyhnutnej cesty vyplývajú z ustálenej rozhodovacej praxe a judikatúry, ktorá tvorí akési „vodítko“ na výklad ust. § 151o ods. 3 OZ. S odkazom na právne závery vyslovené v rozsudku NS ČR sp. zn. 22Cdo/2667/2004 uviedli, že aj keď nie je vylúčené zriadenie vecného bremena aj len vo forme práva prechodu peši, malo by sa jednať iba o prípad výnimočný, kedy s prihliadnutím ku konkrétnym okolnostiam vzhľadom na porovnanie miery obmedzenia vlastníckeho práva vlastníka zaťaženého pozemku v dôsledku zriadenia vecného bremena na jednej strane a miery obmedzenia vlastníka stavby v dôsledku neexistencie takéhoto vecného bremena na strane druhej, ho je možné považovať za dostačujúce. Prvoinštančný súd však na uvedenú judikatúru neprihliadol, v dôsledku čoho nezohľadnil a neskúmal rozhodné skutkové okolnosti daného prípadu. Medzi ne označil zistenie vzdialenosti jednotlivých nehnuteľností žalobcov od miest, najďalej po ktoré by sa k ich nehnuteľnostiam dostali z I. E. Q. G. vozidlá nevyhnutné pre ich riadne obhospodarovanie. Z vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že tieto vzdialenosti sú pre všetkých žalobcov značné (presahujúce v jednotlivých prípadoch dokonca aj vzdialenosť 100 m), a teda nemožno ich považovať za obvyklé a už vôbec nie krátke, resp. symbolické. Rovnako za potrebné považovali skúmať, aký spôsob prístupu k nehnuteľnostiam jednotlivých žalobcov je potrebné pre riadne obhospodarovanie nehnuteľností tak, aby bol naplnený verejný záujem, ktorého súčasťou je v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe a judikatúry aj zabezpečenie možnosti riadneho užívania stavieb ich vlastníkmi. NS ČR v rozsudku sp. zn. 22Cdo/2977/2009 v súvislosti so zriadením práva nevyhnutnej cesty vyslovil aj požiadavku prihliadať na to, že „ve veřejném záujmu je i zajištení řádného užívaní staveb jejich vlastníky“. Z argumentácie žalobcov pritom jednoznačne vyplývalo, že na riadne obhospodarovanie ich nehnuteľností je potrebné okrem iného zabezpečovať aj odvoz a likvidáciu odpadu (odvoz komunálneho odpadu, vyťahovanie žúmp), ktoré je a môže byť realizované iba veľkými motorovými vozidlami, vysoko presahujúcimi šírkou a dĺžkou parametre vozidla, ohľadne ktorého sa realizoval simulovaný prejazd vozidla o dĺžke 7 m. Prvoinštančný súd tiež nezisťoval, aký spôsob a za akým účelom je potrebné zabezpečiť na to, aby nebol ohrozený verejný záujem spočívajúci v tom, aby nedošlo k ohrozeniu života a zdravia osôb a k ohrozeniu okolitého majetku. Žalobcovia totiž v konaní argumentovali aj nemožnosťou prístupu vozidiel hasičskej a záchrannej služby k svojim nehnuteľnostiam (ktorých parametre sú taktiež vysoko presahujúce parametre vozidla, ohľadne ktorého sa uskutočnil simulovaný prejazd). Aj napriek tomu, že umožnenie prístupu vozidiel hasičskej a záchrannej služby samo o sebe nie je dôvodom na zriadenie práva prechodu v zmysle § 151o ods. 3 OZ, nakoľko tieto vozidlá majú v nevyhnutných prípadoch zaistený prejazd cez cudzie pozemky priamo na základe zákona, aj uvedené je však podľa žalobcov potrebné vnímať v kontexte skutkového stavu veci. Z vykonaného dokazovania je totiž nepochybné, že v predmetnej štvrti je hustá zástavba, pozemky oddelené plotmi a prístup k nehnuteľnostiam žalobcov je množný iba cez predmetný sporný úsek a potom už len od Q. G. cez priechod na niektorých miestach široký iba cca 1 m. Nezriadením žalobcami požadovaného vecného bremena hrozí riziko znemožnenia prejazdu cez sporný pozemok žalovanou, na základe čoho v prípade
potreby využitia pomoci vozidiel hasičskej a záchrannej služby nebude možné sa technicky týmito vozidlami dostať k nehnuteľnostiam žalobcov a súčasne v dôsledku hustej a členitej zástavby bude priam nemožné realizovať pre tieto vozidlá prejazd cez iné pozemky na základe zákona, čím existuje riziko ohrozenia života, zdravia a vzniku škôd na majetku (napr. v dôsledku neskorého poskytnutia prvej pomoci, v dôsledku výrazne obmedzených možností uhasiť prípadný požiar a pod.), čo zaiste nie je v súlade s verejným záujmom. Rovnako tak nezriadením vecného bremena bude podľa žalobcov znemožnené aj riadne obhospodarovanie ich nehnuteľností, čím tiež môže byť ohrozený verejný záujem (nedostatočný odvoz odpadu a žúmp, vznik havarijného stavu v dôsledku nemožnosti vykonať určité stavebné práce a pod.). Opätovne v tejto súvislosti zdôraznili, že je potrebné zobrať do úvahy, že vo verejnom záujme je aj zaistenie riadneho užívania stavieb vlastníkmi, pričom sa nejedná len o záujem na tom, aby vlastnícke právo vlastníka stavby mohlo byť vykonávané, ale aj o verejný záujem na riadnej údržbe stavby a na minimalizácii účinkov neužívania a neudržovania stavby na okolie (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo/2977/2009). Tým, že súd prvej inštancie neskúmal a nezohľadnil uvedené rozhodné skutkové okolnosti v otázke, aký prístup k nehnuteľnostiam žalobcov v danom konkrétom prípade je potrebný, zákonite dospel aj k neúplnému a tým aj nesprávne zisteného skutkovému stavu. Za nezákonný označili aj argument súdu, že stavebný úrad v danom prípade pracuje s „bežným“ prístupom k stavbe. Z judikatúry, na ktorú poukazovali totiž vyplýva, že spôsob prístupu k stavbe pri zriadení vecného bremena v podobe tzv. práva nevyhnutnej cesty podľa § 151o ods. 3 OZ sa určí podľa určitých rozhodných skutkových okolností, na ktoré poukázali, a ktoré prvoinštančný súd neskúmal. Záver súdu o tom, že sa jedná o „bežný“ prístup k stavbám žalobcov, je tak podľa žalobcov nielen nesprávny, ale aj nepreskúmateľný. Žalobcovia 1./ až 8./ boli tiež toho názoru, že ani viacnásobné vydanie stavebného povolenia s odôvodnením, že k nehnuteľnostiam žalobcov je zabezpečený riadny prístup, nie je pre účely zriadenia vecného bremena v podobe tzv. práva nevyhnutnej cesty v zmysle § 151o os. 3 OZ relevantné. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia NS ČR sp. zn. 22Cdo/2977/2009, v zmysle ktorého ani to, že žalobca sám zavinil, že k jeho stavbe nie je riadny prístup, nemôže vylúčiť možnosť zriadenia práva nevyhnutnej cesty. Zavinenie žalobcu tak v zmysle uvedeného rozhodnutia môže zahŕňať aj zriadenie stavby na základe stavebného povolenia. Aj tento záver prvoinštančného súdu je preto nesprávny. Zhrnúc uvedené žalobcovia 1./ až 8./ označili závery súdu prvej inštancie vyslovené v ods. 11. odôvodnenia napadnutého rozsudku za nesprávne, vychádzajúce z nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu, v rozpore s ustálenou súdnou praxou a judikatúrou a do určitej miery aj nepreskúmateľné. 4. V súvislosti s hodnotením ďalšej zákonnej podmienky, a to neexistencie okolností vylučujúcich zriadenie práva cesty žalobcovia 1./ až 8./ namietali, že súd pri vyvodzovaní záveru o neúčelnosti zriadenia vecného bremena pracoval iba s obmedzením vlastníckeho práva žalovanej o výmere 1 m2. Žalobcovia sa však žalobou domáhali zriadenia vecného bremena na ploche o rozlohe 60 m2. Nevysporiadal sa tak s celým rozsahom žalovaného nároku, ale iba s jeho nepatrnou časťou o výmere 1 m2. Nakoľko z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že zriadenie vecného bremena o výmere 1 m2 bol návrh žalovanej, je zrejmé, že prvoinštančný súd sa vôbec nevysporiadal s nárokom žalobcov a už len z toho dôvodu je jeho záver o neúčelnosti zriadenia vecného bremena nepreskúmateľný. Prvoinštančnému súdu vytkli, že neuskutočnil riadne porovnanie výhody, ktorú cesta poskytuje, s ujmou, ktorá by vznikla žalovanej zriadením žalobcami požadovaného vecného bremena. V tomto smere vôbec neskúmal a neprihliadol na žalobcami uvádzané skutočnosti, a to že žalovaná v roku 2017 sporné parcely dodatočne odkúpila, pričom cez ne dlhodobo (aj viac ako 15 rokov) viedla cesta, komunikácia, užívaná žalobcami. Tieto skutočnosti boli pritom v konaní nespornými a jedná sa o významné okolnosti, ktoré dávajú vytušiť, že odkúpenie predmetných sporných parciel bolo iba účelové s cieľom znemožniť osobám (vrátane žalobcov) využívať dlhé roky využívanú komunikáciu. Je tiež nesporné, že predmetné pozemky sa nachádzajú až za oplotením dvora žalovanej, pričom táto ich nijako nevyužíva okrem umiestnenia rôznych prekážok na nich za účelom znemožnenia prejazdu po nich (čo je logický následok toho, že boli až dodatočne a účelovo žalovanou prikúpené). Aj v tomto kontexte je podľa žalobcov potrebné hodnotiť aj prípadnú ujmu žalovanej, ktorá by jej nastala v dôsledku zriadenia žalobcami požadovaného vecného bremena. Na základe uvedeného podľa nich prípadnú ujmu žalovanej v dôsledku zriadenia vecného bremena nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ako výrazný zásah do jej vlastníckeho práva, čo prvoinštančný súd nezohľadnil a neskúmal, čím v otázke určenia prípadnej ujmy žalovanej zriadením požadovaného vecného bremena zákonite dospel k neúplnému a tým aj nesprávne zistenému skutkovému stavu. Aj pre účely porovnania výhody a ujmy ostali nepreskúmané žalobcami v úvode odvolania uvádzané skutočnosti. Záver o neúčelnosti zriadenia vecného bremena odôvodnený neprimeraným zásahom do vlastníckeho práva žalovanej je tak podľa žalobcov rovnako záverom vychádzajúcim z nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu, a
teda nesprávnym a zároveň nepreskúmateľným. Za ničím nepodložený, hypotetický a nepreskúmateľný záver označili aj záver súdu prvej inštancie o tom, že zriadenie vecného bremena žalovanej o výmere 1 m2 by pravdepodobne vyvolalo ďalšie spory. Práve naopak žalobcovia majú za to, že k vzniku sporov prispeje práve situácia, kedy žalobcovia nebudú mať zabezpečený nimi požadovaný prístup k ich nehnuteľnostiam, ktorý jediný umožní riadne obhospodarovanie ich nehnuteľností a zabezpečí ďalší verejný záujem v podobe ochrany života, zdravia a okolitého majetku, s čím sa prvoinštančný súd nevysporiadal. Žalobcovia 1./ až 8./ súhlasia s tým, že nevyhnutná cesta nemusí mať parametre STN, avšak to, či sa zriadi a aké bude mať parametre závisí od rozhodných skutkových okolností, ktoré je potrebné skúmať v zmysle ustálenej súdnej praxe, čo súd neurobil. Neobstojí pritom ani argument o simulovanom prejazde motorového vozidla o dĺžke 7 metrov, nakoľko bolo potrebné skúmať, či nie je potrebné zabezpečiť parametre nevyhnutnej cesty, ktorá by zabezpečila aj prejazd väčších vozidiel (napr. v záujme riadneho obhospodarovania stavieb žalobcov, zachovania bezpečnosti atď.). Závery, ku ktorým dospel, tak žalobcovia 1./ až 8./ označili za nesprávne vychádzajúce z nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu, v rozpore s ustálenou súdnou praxou a judikatúrou a tiež aj nepreskúmateľné. Za neodôvodnený označili aj záver prvoinštančného súdu o posunutí cesty smerom k pozemkom žalobcu 6./ prezentovaný v ods. 13 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Tento nepreskúmateľný záver nevyplýva a ani nie je možné ho vyvodiť zo súdom uvedených skutočností. Nakoniec nie je ani zrejmé, aké parametre by mala mať takáto posunutá cesta, a či sú postačujúce pre riadny prístup žalobcov k ich nehnuteľnostiam, ktorým by bolo zabezpečené riadne obhospodarovanie nehnuteľností žalobcov ako i ďalší verejný záujem v zmysle ustálenej súdnej praxe. Pokiaľ vyslovil názor, že táto cesta je prístupná aj pre žalobcov, tak títo namietali, že akýkoľvek subjekt nad rámec oprávnených subjektov, ak by fakticky využíval právo zodpovedajúce vecnému bremenu, dopúšťal by sa svojvoľného protiprávneho konania na úkor vlastníka nehnuteľností. Už len z toho dôvodu preto nemôže obstáť argument prvoinštančného súdu spočívajúci vo využívaní protiprávneho stavu. Podľa nich je v materiálnom právnom štáte, za aký sa v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR náš štát považuje, takáto argumentácia súdu neprípustná. Naviac takýto argument by podľa nich spôsobil ďalšie súdne spory. V nadväznosti na uvedené konštatovanie prvoinštančného súdu, že žalobcovia majú zabezpečený prístup k svojim nehnuteľnostiam a nie je potrebné zriaďovať vecné bremeno, je nesprávne a protizákonné, naopak na základe žalobcami uvedeného sa objektívne javí, že sú dané dôvody na vyhovenie žalobnému návrhu. Neodôvodneným ostal nakoniec aj záver súdu, že v danom prípade sa nejedná o výnimočnú situáciu, ktorá je predpokladaná pre zriadenie vecného bremena. Argumentácia súdu v tomto smere pôsobí aj zmätočne, keď súd na jednej strane uvádza, že sa jedná o systémové a riadené povoľovanie stavieb príslušným stavebným úradom majúcimi vedomosť o dopravnej situácii v danej lokalite (čím je daný dojem, že k stavbe je zabezpečený potrebný prístup), na druhej strane uvádza, že súčasťou odôvodnenia stavebného povolenia je aj rozbor riešenia danej situácie, ktorá je však iba v riešení a nie je vyriešená (čím je otázka zabezpečenia prístupu k stavbe v rámci stavebného konania vlastne relativizovaná). Opätovne zdôraznili, že pre účely zriadenia práva nevyhnutnej cesty v zmysle § 151o ods. 3 OZ nie je rozhodné, ako sa s prístupom k stavbe vysporiadal stavebný úrad v stavebnom povolení a akékoľvek poukazy prvoinštančného súdu sú v tomto smere irelevantné, nesprávne a nezákonné. Súd prvej inštancie ani žiadnym spôsobom nevysvetlil, čím vo svojich záveroch rozumel „dostať sa k svojej stavbe“. 5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Zdôraznila, že v konaní predložila geometrické zameranie, ako aj projekt dopravy, z ktorých jednoznačne vyplýva riadny prechod a prejazd bez toho, aby bolo potrebné obmedzovať jej vlastnícke právo. Dokonca preukázala, že pri obmedzení jej vlastníckeho práva o 1 m2 by „cesta“ spĺňala všetky normy STN pre riadnu komunikáciu, čím však sporná cesta nie je. Zistenie skutkového stavu bolo dovŕšené aj súdom vykonanou obhliadkou. Prvoinštančný súd podľa nej starostlivo skúmal zistenia uvádzané stranami sporu a tie, ktoré vyplynuli z priebehu konania vykonaným dokazovaním, a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku. Odvolatelia podľa nej neuviedli podstatné, rozhodujúce a konkrétne skutkové ani právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie súdu. Skutočnosti, ktoré namietajú v podanom odvolaní naviac nenamietali v konaní pred súdom prvej inštancie. Vo vzťahu k stranami predloženým projektom dopravy uviedla, že tieto vychádzajú z rovnakej šírky jazdného pruhu, a to 3 metre, pričom počítajú s odstupmi 0,5 metra. Významný rozdiel je však v smerovom oblúku, kde projekt žalobcov bol bezdôvodne vyhotovený tak, aby boli čo najviac zabrané pozemky vo vlastníctve žalovanej, čo je pre ňu neprijateľné, keďže aj predchádzajúca zaužívaná cesta zasahovala do pozemku parc. č. XXXX/X, iba v minimálne, pričom pôvodná cesta nespĺňala žiadne normy a užívala sa v šírke maximálne 2,7 metra. Vo vyjadrení zo dňa 16.01.2020 žalovaná uviedla, že polomer obruby na vnútornej strane
smerového oblúka je v zákrute lepší v jej návrhu (9 metrov) ako u žalobcov (8 metrov). Pre jednoduchší a plynulejší prechod vozidiel je pritom lepší čo najväčší polomer obruby smerového oblúka, a preto je nelogické, aby bola zákruta lomená v horšom polomere, ak je možný väčší polomer obruby, ako sa uvádza v projekte predloženom žalovanou. Za nepreukázané v ďalšom označila tvrdenie protistrany o tom, že cesta, ktorú užívali, viedla cez pozemky žalovanej v rozsahu v akom žalujú zriadenie vecného bremena a zo žalovanou predloženej fotodokumentácie je zrejmé, že používaná časť cesty je mimo jej pozemkov, dokonca prejazdu nebráni ani zaparkované auto či zložený stavebný materiál. Zo zápisnice o obhliadke zo dňa 16.06.2021 vyplýva, že prejazdu dodávky so šírkou 2 metre a dĺžkou 7 metrov bola v najužšej časti zákruty nameraná rezerva 110 cm bez toho, aby bolo zasiahnuté do pozemkov žalovanej, na ktorej pozemku parkovalo osobné motorové vozidlo. Širšiu cestu pre developerské aktivity potrebuje najmä žalobca 6./, z čoho je vidieť, že navrhovaná komunikácia (rozšírená oproti pôvodne zaužívanej ceste) je iba na úkor žalovanej. Ak širšiu cestu potrebujú žalobcovia, majú na to k dispozícii parcely č. XXXX/X, XXXX/X, ktoré sú predmetom developerského projektu pôvodného žalobcu 6./ na parc. č. XXXX E. XXXX (oproti pozemkom žalovanej). Pôvodný žalobca pozemky parc. č. XXXX/X E. Č.. XXXX/X previedol na spriaznené osoby (Y. C. E. Y. V.- projektantka, ktorá pripravovala developerský projekt žalobcu 6./, kde vlastnia byty žalobcovia v 4. až 6. rade). Oba pozemky boli v priebehu konania prevedené darovacou zmluvou na tieto osoby a jedná sa o pozemky, na ktoré poukazoval aj prvoinštančný súd. Uvedené podľa nej vylučuje, aby cesta viedla cez jej pozemky a nie cez pozemky, ktoré vlastnil pôvodný žalobca 6./, ktoré v priebehu konania daroval spriazneným osobám, a ktoré v plnom rozsahu užívajú aj žalobcovia, ktorí sú účastníkmi stavebného konania a bolo im doručené aj rozhodnutie stavebného úradu, voči ktorému sa neodvolali. Vyslovila presvedčenie, že pokiaľ žalobcovia neoznačili dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, musia niesť s tým spojené nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Žalobcovia totiž nepreukázali skutočnosti, ktorými odôvodňovali žalované právo a naopak žalovaná v konaní preukázala, že nie je dôvod na navrhované obmedzenie jej vlastníckeho práva. V súvislosti s námietkou nepreskúmateľnosti odôvodnenou tým, že prvoinštančný súd sa nevysporiadal s celým rozsahom žalobcami požadovaného nároku uviedla, že súd prvej inštancie riadne vysvetlil z akých dôvodov považuje nárok za nedôvodný a neúčelný a naviac odôvodnil aj to, prečo nepovažuje za potrebné a účelné aj obmedzenie žalovanej v jej vlastníckom práve o výmere 1 m2. Žalobcovia vychádzajú z hypotetických záverov o tom, že nadobudnutie vlastníctva žalovanou k sporným pozemkom bolo účelové, čo nijako nepreukázali. Dostatočným spôsobom bol odôvodnený aj záver súdu o tom, že v danom prípade sa nejedná o výnimočnú situáciu. Pokiaľ žalobcovia namietali, že nie je zrejmé, aké parametre by mala mať cesta, ktorú v súčasnosti reálne užívajú bez obmedzovania vlastníckeho práva žalovanej, tak uvedené je nepravdivé a zavádzajúce tvrdenie, nakoľko z geodetického zamerania a vytýčených bodov na obhliadke, ako aj z projektu dopravy K.. H. sú zrejmé parametre cesty, pričom ku geodetickému bodu na hranici pozemku žalovanej bola nameraná rezerva 110 cm pri prejazde vozidlom o dĺžke 7 m. Záverom pripomenula, že konajúci súd nemusí dať odpoveď na všetky stranami nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, bez toho, aby zachádzali do všetkých stranami uvádzaných detailov sporu. Zhrnúc uvedené, podľa žalovanej z odôvodnenia rozhodnutia presne, určite a zrozumiteľne vyplývajú skutkové zistenia a vo väzbe na to, ako aj v logickej nadväznosti súd vyhodnotil dôkazy, keď dospel k záveru, že pre prechod a prejazd k stavbám žalobcov nie je potrebné žiadne obmedzenie vlastníckeho práva žalovanej a nejde o výnimočnú situáciu, ktorá by odôvodňovala zriadenie vecného bremena podľa § 151o OZ. 6. Žalobcovia 1./ až 8./ v odvolacej replike žalovanej vytkli, že v prevažnej väčšine svoju argumentáciu obmedzila iba na všeobecné hodnotenia a konštatácie o správnosti a zákonnosti napadnutého rozsudku, čo však predstavuje len jej subjektívne hodnotenia očakávateľné vzhľadom k tomu, že napadnutý rozsudok je v jej prospech. Nevyvrátila však žiaden z argumentov žalobcov prezentovaných v odvolaní, ba dokonca s podstatnou väčšinou ich argumentácie sa vôbec nevysporiadala. Za nepravdivé a vágne označili jej konštatovanie, že žalobcovia namietané skutočnosti neuvádzali v konaním pred súdom prvej inštancie. Rovnako ako prvoinštančný súd sa žalovaná úplne opomenula vysporiadať s podstatnými skutočnosťami, s ktorými sa pre účely hodnotenia dostatočnosti prechodu a prejazdu v danom konkrétnom prípade, aj vzhľadom na ustálenú súdnu prax a judikatúru, bolo potrebné vysporiadať. Preto aj skutočnosť, že pri simulovanom prejazde motorového vozidla o dĺžke 7 metrov existovala rezerva 110 cm, nie je potvrdením toho, že prejazdové podmienky sú v danom prípade postačujúce a spĺňajúce kritériá, ktoré na nich kladie okrem iného aj ustálená rozhodovacia prax a judikatúra. Žalovaná subjektívne hodnotí projekt predložený do konania žalobcami, vyhotovený H.. K.. F.,
ako bezdôvodne vyhotovený, aby boli čo najviac zabrané pozemky žalovanej. Takýto subjektívny názor žalovanej označili za absurdný, keď žalobcovia takýto cieľ nikdy nemali, ich cieľom bolo zabezpečenie prechodu a prejazdu k nehnuteľnostiam v ich vlastníctve, aby tento prechod a prejazd spĺňal kvalitatívne kritériá, ktoré vzhľadom na danú situáciu a okolnosti s ohľadnom na ustálenú súdnu prax majú spĺňať. To, že právo prechodu a prejazdu je nevyhnutné realizovať aj cez sporné parcely vo vlastníctve žalovanej, je prirodzeným dôsledkom miestnych skutkových pomerov, a nie akejsi žalovanou vyfabulovanej vôle žalobcov „čo najviac zabrať jej pozemky“. Žalovaná účelovo navodzuje mylný dojem o lepšej výhodnosti jej návrhu oproti návrhu žalobcov, a to poukazovaním na jednu skutočnosť vytrhnutú z kontextu (polomer obruby na vnútornej strane smerového oblúka). Z vykonaného dokazovania je však nepochybné, že návrh žalovanej celkovo nedosahuje kvalitatívne parametre ich návrhu. Navyše žalovaná operuje s používaním parciel C KN č. XXXX/X E. XXXX/X, ktoré sú vo vlastníctve inej osoby. Na jednej strane tak odmieta, aby mali žalobcovia právo prechodu a prejazdu na parcelách v jej vlastníctve, zároveň však požaduje, aby na prechod a prejazd využívali parcely vo vlastníctve inej osoby. Takýto prístup nemožno hodnotiť inak ako účelový. Uvedené je potrebné vnímať v kontexte ďalších skutkových okolností, ktoré v konaní vyšli najavo, a na ktoré poukazovali žalobcovia v odvolaní- t. j. že žalovaná v roku 2017 predmetné sporné parcely dodatočne odkúpila, pričom cez ne dlhodobo (aj viac ako 15 rokov) viedla cesta, komunikácia užívaná aj žalobcami, a že predmetné parcely sa nachádzajú až za oplotením dvora žalovanej, pričom táto ich nijako nepoužíva okrem umiestnenia rôznych prekážok na nich za účelom znemožnenia prejazdu po nich (čo je logický následok toho, že boli až dodatočne a účelovo žalovanou prikúpené). Celý tento kontext je podľa žalobcov potvrdením toho, že žalovaná sporné parcely v roku 2017 odkúpila iba účelovo s cieľom znemožniť osobám (vrátane žalobcov) využívať dlhé roky využívanú komunikáciu. Opätovne zdôraznili, že svojvoľné faktické využívanie prechodu a prejazdu cez parcely C KN č. XXXXX/X E. XXXX/X, je protiprávnym konaním na úkor vlastníka týchto parciel. Tvrdeniami o prevode parciel č. XXXX/X E. XXXX/X darovacou zmluvou pod V-18512/2018 žalovaná mylne navodzuje nepravdivý dojem o prepojenosti žalobcov a koordinovanosti a účelovosti ich postupu. Jedná sa však o účelové, ničím nepodložené tvrdenia a domnienky žalovanej, ktoré sú z meritórneho hľadiska vzhľadom na predmet sporu naviac bezvýznamné. Každý zo žalobcov je samostatným subjektom práva a v súlade s § 151o ods. 3 OZ sa domáha toho, aby mal zabezpečený riadny a zákonný prístup k svojej nehnuteľnosti spĺňajúci kvalitatívne požiadavky, ktoré na takýto prístup stanovuje aj ustálená súdna prax a judikatúra. Úlohou súdu tak má byť zistenie, či prístup žalobcov k ich stavbám, spĺňajúci kvalitatívne požiadavky v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe a judikatúry, nemožno zabezpečiť inak ako s využitím parciel žalovanej, pričom v tejto súvislosti ako dôvod nezriadenia vecného bremena nemôže obstáť argument, že je možné svojvoľne prechádzať a jazdiť cez iné pozemky, ktoré sú vo vlastníctve tretích osôb. 7. Žalovaná v odvolacej duplike zotrvala na tom, že žalobcovia v konaní nepreukázali, že cestu, ktorú užívali na prechod a prejazd a užívajú ju aj v súčasnosti, by viedla cez pozemky žalovanej v rozsahu, v akom žalujú zriadenie vecného bremena. Uvedené nakoniec vyplynulo aj z vykonanej obhliadky dňa 16.06.2021 a predloženej fotodokumentácie. Za nepravdivé označila tvrdenia žalobcov o účelovosti jej konania, keď odkúpila v roku 2017 sporné pozemky. Uviedla, že v rodinnom dome susediacom s dotknutými pozemkami žije už 16 rokov a kúpila ho od pani Y. a v roku 2017 dotknuté pozemky odkúpila od jej dedičov. Doplnila, že na pozemkoch parc. č. XXXX/X E. XXXX/X, cez ktoré vedie sčasti prístup žalobcov k nehnuteľnostiam, mali pôvodne podľa projektu pôvodného žalobcu 6./ stáť parkovacie miesta, a práve preto žiadal pôvodný žalobca 6./ zriadiť vecné bremeno k pozemkom žalovanej, ktorá naviac zistila, že pôvodný žalobca 6./ sa znova stal vlastníkom týchto pozemkov a zriadil vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu a prejazdu v prospech vlastníkov pozemku C KN parc. č. XXXX/X, XXXX/ XX, bytu č. X mezanín vo vchode Q. XXB, L.. Č.. XXXXX na pozemku parc. č. XXXX/X, pozemku C KN parc. č. XXXX/X, bytu č. X prízemie vo vchode Q. XXN na pozemku parc. č. XXXX/XX a bytu č. Xpodkrovie vo vchode Q. XXX na pozemku parc. č. XXXX/XX. Uvedené tak preukazuje, že pozemky parc. č. XXXX/X, XXXX/X využívajú iba za účelom prechodu a prejazdu v prospech vlastníkov nehnuteľností v stavbe so súp. č. XXXXX, kde sa nachádzajú byty žalobcov v 4. až 6. rade a nie je preto potrebné žiadnym spôsobom obmedzovať vlastníctvo žalovanej. Je preto podľa nej vylúčené, aby komunikácia, ktorú chcú využívať žalobcovia, viedla cez pozemky vo vlastníctve žalovanej a nie cez pozemky, ktoré vlastnil pôvodný žalobca 6./, a ktoré v priebehu konania previedol na spriaznené osoby a následne späť odkúpil a zriadil v prospech vlastníkov bytov v stavbe so súp. č. XXXXX, kde vlastnia byty aj žalobcovia v 4./ až 7./ rade, vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu a prejazdu. Cestu cez pozemky parc. č. XXXX/X E. XXXX/X žalobcovia po celý čas užívajú a tento prístup je deklarovaný stavebným úradom aj v právoplatnom stavebnom povolení, k nehnuteľnosti, ktorá je susediacou nehnuteľnosťou žalobcov.
8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcov 1./ až 8./ bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že ich odvolanie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie. 9. V prejednávanej veci súd prvej inštancie posudzoval dôvodnosť žalobcami 1./ až 8./ navrhovaného zriadenia vecného bremena in rem v podobe práva prechodu peši a prejazdu osobnými a nákladnými motorovými vozidlami všetkého druhu a v akomkoľvek čase po spevnenej ploche nachádzajúcej sa na časti pozemku s parc. č. XXXX/X o výmere 30 m2- záhrady a parc. č. XXXX/XX o výmere 30 m2- záhrady, podľa LV č. XXXX katastrálneho odboru Okresného úradu Bratislava vo vlastníctve žalovanej. Jedná sa o v právnej teórii označené právo nevyhnutnej cesty upravené v pomerne stručnom ust. § 151o ods. 3 OZ. Správne z predmetného ustanovenia prvoinštančný súd identifikoval tri zákonné podmienky pre úspešnosť podanej žaloby, a to (i) skutočnosť, že vlastník stavby nie je vlastníkom priľahlého pozemku, (ii) nemožnosť zabezpečiť prístup vlastníka k stavbe inak, (iii) neexistenciu okolností vylučujúcich zriadenie práva cesty na základe rozhodnutia súdu. Vo vzťahu k prvej zákonnej podmienke osvojac si extenzívny výklad súdnej praxe konštatoval, že ju považuje za splnenú, keď žiaden zo žalobcov 1./ až 8./ nie je vlastníkom žiadneho z pozemkov tvoriacich spornú komunikáciu nadväzujúcu na Ostružinovú ulicu. K otázke možnosti iného prístupu žalobcov k stavbám v ich vlastníctve (podmienka (ii)) s odkazom na predložené stavebné povolenia vyhodnotil, že aj len peší prístup k stavbám žalobcov 1./ až 8./ z Hrušovskej ulice je dostatočný a spĺňa možnosť ich prístupu bez potreby zriadenia nevyhnutnej cesty súdom. Nakoniec za nesplnenú z viacerých dôvodov vyhodnotil aj podmienku (iii), keď bol toho názoru, že navrhované vecné bremeno predstavuje až príliš veľký zásah do vlastníckeho práva žalovanej, s poukazom na rozhodnutie stavebného úradu zo dňa 27.07.2021 sa komunikácia nadväzujúca na I. G. posunula smerom k pozemkom pôvodného žalobcu 6./, čo rieši dopravnú situáciu v danej lokalite lepšie a nevyplýva, že by bola prístupnou len pre stavebníčku a nakoniec dodal, že navrhované zriadenie vecného bremena by v prípade úspechu žalobcov slúžilo aj iným osobám. Záverom podporne uviedol, že sa nejedná ani o žiadnu výnimočnú situáciu, ale o systémové, riadené povoľovanie stavieb príslušným stavebným úradom, ktorý má vedomosť o dopravnej situácii v danej lokalite. Žalobcovia 1./ až 8./ v odvolaní namietajú nesprávne a nepreskúmateľné skutkové a právne závery vyslovené k podmienkam (ii) a (iii) majúc za to, že súd prvej inštancie nezohľadnil a neskúmal všetky skutkové okolnosti prípadu rozhodné pre zriadenie práva nevyhnutnej cesty stanovené ustálenou rozhodovacou praxou, čo ho priviedlo k nesprávnym skutkovým a právnym záverom, neuskutočnil riadne porovnanie výhody zo zriadenia vecného bremena a ujmy, ktorá by zriadením vecného bremena vznikla žalovanej, v dôsledku čoho označili za nepreskúmateľný aj záver prvoinštančného súdu o neprimeranosti navrhovaného zásahu do vlastníckeho práva žalovanej, s čím sa odvolací súd z nižšie uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožňuje. K otázke možnosti zabezpečenia iného prístupu k stavbám vo vlastníctve žalobcov 1./ a 8./ odvolací súd uvádza: 10. Zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve nevyhnutnej cesty podľa § 151o ods. 3 OZ je vylúčené v prípadoch, kedy prístup vlastníka k stavbe možno zabezpečiť inak. Súdna prax sa vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberala viacerými prípadmi, v ktorých vymedzila materiálne poňatie tejto podmienky. Zriadenie vecného bremena vylúčila v prípadoch, kedy je možné vecné bremeno v prospech vlastníka stavby zriadiť písomnou zmluvou či faktickým vybudovaním prístupu k stavbe z verejnej komunikácie. Zriadenie vecného bremena v podobe práva prechodu a prejazdu cez priľahlý pozemok však nebude vylúčené, ak zabezpečenie prístupu síce bude technicky možné, avšak náklady na jeho zriadenie budú také vysoké, že ich vynaloženie nebude možné od vlastníka stavby spravodlivo požadovať a prevýšia ujmu, ktorá by vznikla zriadením vecného bremena vlastníkovi pozemku. Podľa záverov prezentovaných v rozhodnutí R 32/2006 (rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo/1897/2004) za nesplnenú možno považovať predmetnú podmienku, ak vlastník priľahlého pozemku, ktorý má slúžiť ako cesta, ponúkol vlastníkovi stavby, že mu pozemok alebo jeho časť odpredá alebo mu umožní zriadiť vecné bremeno zmluvou za obvyklú cenu. NS ČR v rozhodnutiach sp. zn. 22Cdo/3903/2008 či sp. zn. 22Cdo/2854/2010 uviedol, že vo všeobecnosti možno konštatovať, že právo cesty nemožno zriadiť, ak by vzhľadom na okolnosti konkrétnej veci nebolo možné od vlastníka veci spravodlivo požadovať, aby cestu trpel.
11. V posudzovanej veci nebolo medzi stranami sporné, že prístup k nehnuteľnostiam žalobcov 1./ až 8./ vedie cez Q. G., E. E. I. G.. Žalobcovia 1./ až 8./ sa žalobou domáhali zriadenia prechodu peši, ako aj prejazdu osobnými i nákladnými motorovými vozidlami všetkého druhu v akomkoľvek čase. Namietali, že takýto prístup Q. G. neposkytuje, nakoľko ako to vyplýva z predložených fotografií, ako i geometrického zamerania č. 34/2020 a č. 32/2020 vypracovaného K.. J., šírka komunikácie na Q.Š. G. sa pohybuje v rozmedzí 1,45 - 2,30 metra, v dôsledku čoho nie je cez túto komunikáciu možný prejazd motorovými vozidlami. Súd prvej inštancie vychádzajúc zo skutočnosti, že samotný stavebný úrad konštatoval v stavebných povoleniach v danej lokalite pre niektoré nehnuteľnosti dopravné napojenie aj z Ostružinovej ulice a pre niektoré nehnuteľnosti z Q. G., a že pracoval tak s bežným prístupom k stavbe, ako aj s napojením na stavebné mechanizmy a nákladné automobily, a že zákon nedefinuje parametre a kvalitu cesty, konštatoval, že peší prístup cez Q. G. je dostatočný. Pre účely posúdenia dostatočnosti prístupu k stavbe z Q. G., ako správne namietajú žalobcovia 1./ až 8./, však bolo potrebné posúdiť viaceré skutočnosti, ktoré z napadnutého rozhodnutia nie sú zrejmé, či a ako boli prvoinštančným súdom pri rozhodovaní zohľadnené. Predovšetkým bolo zo strany prvoinštančného súdu potrebné posúdiť, aký prístup možno považovať za obvyklý a potrebný pre účely riadneho obhospodarovania dotknutých nehnuteľností žalobcov 1./ až 8./. Samotná skutočnosť, že žalobcovia 1./ až 8./ majú nejaký iný ako požadovaný prístup k stavbám sama o sebe neznamená, že tento je dostatočný obvyklému účelu, ku ktorému majú stavby vo vlastníctve žalobcov 1./ až 8./ slúžiť. Pre záver o tom, že existujúci prístup k stavbám žalobcov 1./ až 8./ je pre účely ich užívania a so zreteľom na okolnosti prípadu dostatočný, bolo potrebné posúdiť aj vzdialenosti stavieb vo vlastníctve každého zo žalobcov 1./ až 8./ od miesta, po ktoré by sa najviac k stavbám dostali z Q. G. E. A. I. G. bez zriadenia vecného bremena a ich dostatočnosť/ nedostatočnosť pre účely riadneho a v súlade aj s verejným záujmom realizovaného obhospodarovania nehnuteľností, nakoľko súdna prax dospela k záveru, že zriadenie práva nevyhnutnej cesty sama o sebe vylučuje len krátka- niekoľkometrová vzdialenosť, ktorej prekonanie by s prihliadnutím na účel užívania stavieb žalobcov nebolo potrebné uprednostniť pred obmedzením vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam žalovanej (rozsudok NS ČR zo dňa 23.07.2005, sp. zn. 22Cdo/2667/2004). Žalobcovia už v konaní pred prvoinštančným súdom namietali aj potrebu zabezpečenia prístupu k nehnuteľnostiam aj nákladnými motorovými vozidlami presahujúcimi dĺžku nákladného motorového vozidla použitého pri obhliadke nehnuteľnosti na simulovaný prejazd (t. j. nad 7 metrov), a to konkrétne na zabezpečenie odvozu odpadu, vyťahovanie žúmp, pre potreby príjazdu motorových vozidiel zložiek záchranného systému. Boli si pritom vedomí toho, že prejazd zložiek záchranného integrovaného systému nie je sám o sebe dôvodom pre zriadenie vecného bremena, nakoľko tento majú zabezpečený zo zákona v záujme ochrany života, zdravia a majetku, avšak poukazovali na to, že možnosť prístupu týchto motorových vozidiel je nevyhnutné hodnotiť v kontexte konkrétnych okolností prípadu a s prihliadnutím na verejný účel, nakoľko v dôsledku hustej členitej zástavby rodinnými domami s oplotením by v prípade technického znemožnenia prejazdu pozemkami, na ktorých navrhovali zriadiť vecné bremeno, bol fakticky znemožnený prístup týchto vozidiel k ich nehnuteľnostiam, čo nie je v súlade nielen so súkromným záujmom žalobcov 1./ až 8./, ale ohrozuje to aj verejné záujmy na ochrane života, zdravia a majetku. Pokiaľ aj súd prvej inštancie argumentoval rezervou 110 cm pri simulovanom prejazde motorového vozidla s dĺžkou 7 metrov po spornej komunikácii, tak je potrebné uviesť, že žalobcovia v konaní namietali potrebu prejazdu aj motorovými vozidlami s dĺžkou 9 metrov. Naviac je potrebné poukázať na to, že pri simulovanom prejazde bola komunikácia vyznačená podľa žalovanou navrhovaného vecného premena v rozsahu 1 m2 zasahujúceho do pozemkov v jej vlastníctve a prejazd bol uskutočňovaný za dobrých poveternostných podmienok v letnom období. Prvoinštančný súd sa s uvedenými a pre rozhodnutie vo veci podstatnými skutočnosťami v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal a náležite neodôvodnil názor o dostatočnosti pešieho prístupu k stavbám slúžiacim pre zabezpečenie potrieb trvalého bývania žalobcov. Odpoveď, že zákon nepredpisuje kvalitu cesty, a že stavebný úrad pracoval aj s bežným prístupom cez Q. G. sa v intenciách už uvedeného objektívne javí ako nedostatočná. Napokon sa odvolací súd stotožňuje aj s argumentáciou odvolateľov, v ktorej namietali, že bežný prístup, s ktorým pracoval stavebný úrad, je pre účely rozhodnutia o žalovanom nároku irelevantný. K neexistencii okolností vylučujúcich zriadenie práva nevyhnutnej cesty odvolací súd uvádza: 12. Autoritatívne zriadenie nevyhnutnej cesty konštitutívnym súdnym rozhodnutím predstavuje vážny zásah do ústavne chráneného vlastníckeho práva, a preto je potrebné dbať na to, aby právo vlastníka priľahlého pozemku bolo obmedzené čo najmenej. Za týmto účelom je súd v konaní o zriadenie vecného bremena podľa § 151o ods. 3 OZ povinný vždy porovnávať výhody, ktoré cesta poskytne vlastníkovi
stavby s ujmou, ktorá by vlastníkovi zaťaženého pozemku vznikla zriadením vecného bremena (viď napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 2411/2008, zo dňa 27.02.2018, sp. zn. 22Cdo/5917/2017), na čo v teoretickej rovine v ods. 12. napadnutého rozsudku poukázal aj súd prvej inštancie. Zohľadniť je potrebné najmä výmeru časti pozemku, ktorý má slúžiť ako nevyhnutná cesta, spôsob jeho užívania, ako aj spôsob užívania stavby, ku ktorej má nevyhnutná cesta prístup zabezpečovať a mieru rušenia vlastníka. Pohodlie oprávneného pri užívaní cesty nie je hlavným kritériom, avšak pri existencii viac približne rovnocenných variant by nemala byť zvolená tá, ktorá umožňuje užívať cestu len s väčšími obtiažnosťami. Nakoľko zriadenie vecného bremena spočívajúceho v práve cesty po protiľahlom pozemku ku stavbe predstavuje určitý spôsob vyporiadania vzťahu medzi vlastníkom stavby, ku ktorej nie je zabezpečený prístup, a vlastníkom priľahlého pozemku, nemôže súd bez ďalšieho zamietnuť žalobu vlastníka stavby o zriadenie vecného bremena iba preto, že navrhovaný zásah sa mu javí ako neprimeraný (rozsudok NS ČR zo dňa 11.07.2007, sp. zn. 22Cdo/1075/2006). V záujme minimalizácie obmedzenia vlastníka zaťaženého pozemku preto súd môže zriadiť vecné bremeno zodpovedajúce právu cesty v rozsahu objektívne zabezpečujúcom riadne užívanie stavby, aj keď nepôjde o užívanie komfortné- napr. podľa okolností prípadu nemusí mať vlastník stavby zabezpečený príjazd k domu autom za účelom garážovania, ak by to neprimerane obmedzilo vlastníka (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, S., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, str. 1395). Súdna prax tak v závislostí od okolností konkrétneho prípadu pripúšťa aj zriadenie vecného bremena spočívajúceho len v práve pešieho prechodu, aj keď je potrebné súhlasiť s odvolateľmi, že sa jedná o skôr výnimočné prípady (viď rozhodnutie NS ČR zo dňa 23.06.2005, sp. zn. 22Cdo/2667/2004, zo dňa 24.04.2018, sp. zn. 22Cdo/4690/2017, zo dňa 13.08.2014, sp. zn. 22Cdo/2304/2012). Najčastejšie dôvodom pre zriadenie vecného bremena v takomto obmedzenom rozsahu budú situácie, keď vlastník stavby má zabezpečený príjazd motorovým vozidlom k hranici zaťaženého pozemku, od ktorého ku vchodu do domu je len krátka niekoľkometrová vzdialenosť nevybočujúca z obvyklej vzdialenosti od miesta príjazdu (rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdo/2667/2004). Samotná skutočnosť, že prístup k stavbe je možný len cez cudzí pozemok, sama o sebe nezakladá právo na zriadenie nevyhnutnej cesty pre vlastníka stavby. Nemenej dôležitý je ďalší záver súdnej praxe, v zmysle ktorého zriadeniu vecného bremena nebráni skutočnosť, ak niekto vedome kúpi stavbu bez zabezpečeného prístupu či sám zaviní, že k jeho stavbe nie je riadny prístup, keďže zabezpečovanie využívania stavieb je tak vo všeobecnom záujme, ako aj v záujme vlastníkov susedných nehnuteľností (napr. rozhodnutie ÚS ČR zo dňa 12.01.2022, sp. zn. II. ÚS 1587/2020). Na druhej strane dostatočným dôvodom pre zriadenie práva nevyhnutnej cesty nie je nutnosť umožniť vjazd motorovým vozidlám rýchlej záchrannej služby, hasičom či polícii, keďže uvedené zložky integrovaného záchranného systému majú v nevyhnutných prípadoch zabezpečený prejazd cez cudzie pozemky zo zákona (napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo/2977/2009). 13. Odvolací súd je toho názoru, že v posudzovanom prípade súd prvej inštancie sa dostatočne nevenoval ani komparácii výhod navrhovaného vecného bremena a ujmy, ktorá by jeho zriadením vznikla žalovanej. Uskutočnenie testu proporcionality nie je možné vyabstrahovať zo stručného záveru súdu, že navrhované vecné bremeno predstavuje príliš veľký zásah do vlastníckeho práva žalovanej. Žalobcovia 1./ až 8./ však nedôvodne namietajú, že súd prvej inštancie sa v tomto smere zaoberal len žalovanou navrhovaným vecným bremeno o rozsahu 1 m2, keď je zrejmé, že sa vyjadroval aj k vecnému bremenu v nimi navrhovanom rozsahu, avšak v nedostatočnom rozsahu. Prvoinštančný súd v praktickej rovine vôbec nevysvetlil úvahy, ktorého ho viedli k tomuto záveru, neuviedol aké benefity s prihliadnutím na nielen súkromný záujem žalobcov, ale aj verejný záujem by prinieslo zriadenie nevyhnutnej cesty v požadovanom rozsahu a aké konkrétne obmedzenie by to znamenalo pre žalovanú, a to aj s prihliadnutím na účel a využitie pozemku, na ktorom by malo byť zriadené vecné bremeno, zo strany žalovanej pred začatím súdneho konania aj s prihliadnutím na okolnosti jeho nadobudnutia žalovanou. Žalobcovia 1./ až 8./ pritom dávali do pozornosti prvoinštančného súdu, že pozemok, na ktorom žiadajú vo svoj prospech zriadiť vecné bremeno, žalovaná nadobudla až dodatočne v roku 2017 s vedomím, že dlhoročne cez tieto pozemky viedla cesta užívaná aj žalobcami (čo považoval súd prvej inštancie za nesporné) a nachádza sa za oplotením dvora žalovanej a táto ho využíva ako priestor na odparkovanie motorového vozidla či odloženie stavebného materiálu. Rovnako správne žalobcovia pritom správne dôvodia tým, že sa jedná o významné skutkové okolnosti, s ktorými je nevyhnutné sa relevantne vysporiadať. 14. Nezrozumiteľne v spojitosti s meritórnymi závermi vyznieva aj názor prvoinštančného súdu o posunutí cesty smerom k pozemkom pôvodného žalobcu 6./ s odkazom na existenciu vecného bremena
na ťarchu pozemkov parc. č. XXXX/X E. XXXX/X v prospech vlastníka pozemku pac. č. XXX/X konštatovanú v rozhodnutí stavebného úradu zo dňa 27.07.2021. Pokiaľ sa snažil súd prvej inštancie naznačiť, že prístup k stavbám žalobcov z I. G. existuje aj cez parcely č. XXXX/X E. XXXX/X je nutné uviesť, že uvedené pozemky sú vo vlastníctve tretej fyzickej osoby a nie žalobcov 1./ až 8./, a preto je bez ďalšieho nenáležité zo strany prvoinštančného súdu odvolávať sa na takýto prístup, ku ktorému žalobcovia 1./ až 8./ nemajú žiaden právny titul, a to bez ohľadu na žalovanou zdôrazňovanú skutočnosť, že sa jedná o pozemky vo vlastníctve developera realizujúceho stavebnú činnosť v danej lokalite, od ktorého nadobudli žalobcovia rodinné domy. Odvolací súd je zhodne so žalobcami 1./ až 8./ tiež toho názoru, že na ich ťarchu nemožno v zmysle súdnej praxe pripísať skutočnosti týkajúce sa problematického prístupu k ich rodinným domom, predovšetkým nie tie, na ktoré poukazoval súd prvej inštancie v ods. 15. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keď konštatoval, že sa nejedná o žiadnu výnimočnú situáciu, ale o systémové, riadené povoľovanie stavieb príslušným stavebným úradom. Rovnako v neprospech žalobcov 1./ až 8./ nemožno vykladať ani súdom prvej inštancie načrtnutú hypotetickú možnosť protiprávneho konania zo strany tretích osôb (ostatných obyvateľov Q. E. I. G.), na prospech ktorým by mohlo slúžiť zriadené vecné bremeno. Každý zo žalobcov 1./ až 8./ je oprávnený aj samostatne sa domáhať navrhovaného zriadenia vecného bremena v prospech vytvorenia prístupu k stavbe v ich vlastníctve v záujme jej riadneho užívania a ich úspech v konaní vzhľadom na to, že sa nejedná o nerozlučné spoločenstvo, nie je podmienený tým, či aj ostatní vlastníci domov v dotknutej lokalite s obmedzeným prístupom k nehnuteľnostiam sa budú domáhať zriadenia vecného bremena, a pokiaľ budú neoprávnene participovať na prípadnom úspechu žalobcov v konaní, môže sa žalovaná domáhať voči rušiteľom ochrany svojho vlastníckeho práva. Skutočnosť, že nie všetci obyvatelia predmetných ulíc sa domáhajú zriadenia vecného bremena spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu cez pozemky žalovanej, tak možno označiť rovnako za irelevantnú pre meritórne posúdenie veci. 15. V kontexte už uvedeného je zrejmé, že odvolací súd sa musí stotožniť aj s poslednou odvolacou námietkou, v ktorej žalobcovia 1./ až 8./ argumentovali, že závery, ku ktorým súd prvej inštancie dospel, vychádzajú z nedostatočného a nepreskúmateľného posúdenia všetkých okolností rozhodných pre zriadenie práva nevyhnutnej cesty stanovených rozhodovacou praxou súdov. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedal odpoveď na všetky žalobcami 1./ až 8./ v konaní nastolené podstatné otázky, ktorých zodpovedanie má nepochybný význam pre konečné rozhodnutie, nie je z neho zrejmý jeho postoj k zásadným skutočnostiam, ktoré je podľa záverov súdnej praxe potrebné posudzovať pri rozhodovaní o zriadení vecného bremena podľa § 151o ods. 3 OZ, v dôsledku čoho ho nemožno hodnotiť ako súladné s požiadavkami kladenými ust. § 220 ods. 2 CSP a rozhodovacou praxou vyšších súdnych autorít (napr. ÚS SR sp. zn. I. ÚS 241/07, II. ÚS 410/2006, ESĽP vo veci García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999, vo veci Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998, Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06). Zistený nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zakladá aj žalobcami namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou obranou žalovanej, v ktorej namietala, že žalobcovia 1./ až 8./ namietajú niektoré skutočnosti prvýkrát až v odvolaní, a ktorá nemá oporu v obsahu súdneho spisu, z ktorého vyplýva, že na rozhodné skutočnosti, ktoré ostali prvoinštančným súdom opomenuté, upozorňovali už v priebehu prvoinštančného konania. So žalovanou nemožno súhlasiť ani v názore, že ňou predložené geometrické zameranie a projekt dopravy jednoznačne vylučuje potrebu zriadenia vecného bremena. V konaní boli oboma stranami predložené technické správy a geodetické zamerania, ktorých závery sa značne rozchádzali, a ku ktorým sa súd prvej inštancie nijako nevyjadril. 16. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP v celom rozsahu, t. j. vrátane súvisiaceho výroku II., ktorým bolo podľa § 335 ods. 1 CSP zrušené počas konania nariadené neodkladné opatrenie, zrušil a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude úlohou súdu prvej inštancie v súlade s vyššie uvedeným posúdiť všetky skutkové a právne okolnosti rozhodné nielen z pohľadu zákona, ale aj ustálených záverov súdnej praxe a závery, ku ktorým dospeje aj riadne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP odôvodniť. Prvoinštančný súd so zreteľom na naznačené východiská vrátane zohľadnenia spôsobu užívania dotknutých nehnuteľností a na to nadväzujúceho nielen súkromného, ale aj verejného záujmu, opätovne posúdi dostatočnosť prístupu žalobcov 1./ až 8./ k stavbám v ich vlastníctve z Q. G., vrátane vyhodnotenia potreby zabezpečenia prístupu aj prostredníctvom motorových vozidiel presahujúcich 7 metrov za účelom žalobcami tvrdeného riadneho obhospodarovania stavieb a tiež prístupu zložiek
integrovaného záchranného systému vzhľadom na miestne pomery v danej lokalite. Ak zotrvá na názore, že pri zohľadnení všetkých rozhodných skutočností je dostatočný peší prístup z Q. G., svoje úvahy riadne vysvetlí so zreteľom na žalobcami namietané skutočnosti. Pre posúdenie primeranosti navrhovaného vecného bremena riadne porovná výhody, ktoré by zriadené vecné bremeno prinieslo žalobcom 1./ až 8./ s ujmou, ktorá vznikne zásahom do vlastníckeho práva žalovanej, s prihliadnutím na účel využitia pozemku, na ktorom má byť zriadené vecné bremeno a okolnosti jeho nadobudnutia žalovanou. 17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).