Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4Co/1/2024 z 27. 11. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 4Co/1/2024 1219202863 27. 11. 2024 JUDr. Valéria Kleinová, st. ECLI:SK:KSBA:2024:1219202863.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Anny Kašajovej v spore žalobcu: F. U. - I., IČO: XXXXXXXX, U. XXXX/X, F., zastúpeného: JUDr. Michal Feciľak, advokát, Jesenná 8, Prešov, proti žalovanému: Národná diaľničná spoločnosť, a.s., IČO: 35919001, Dúbravská cesta 14, Bratislava, zast. JUDr. Marta Urbánková, Šafárikovo nám. 2, Bratislava, o zaplatenie 2.593,73 Eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 03. 04. 2023 č. k. 21C/29/2019-915 takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania z a m i e t a . III. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanému domáhal zaplatenia 2.593,73 Eur s príslušenstvom, titulom náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. Zamietol (I. výrok). Žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (II. výrok). 2. Vychádzal zo skutkového vymedzenia žaloby žalobcom tým, že dňa 16.01.2019 ako postupník, uzavrel s postupcami, a to P. O., nar. XX.X.XXXX, bytom O. XX/XX, F.-M. a F.. U. O., rod. O., nar. XX.X.XXXX, bytom W. XXXX/XX, F., podielovými spoluvlastníkmi pozemku, parcely O.-I. Č.. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere 127 m2, nachádzajúcej sa v obci F., katastrálnom území X., evidovanej na Okresnom úrade F., katastrálny odbor, na LV č. XXXX zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorú majú postupcovia voči žalovanému - Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., z titulu užívania pozemku stavbou pozemnej komunikácie diaľnice D1 Prešov - Košice vo vlastníctve žalovaného. P. O. bol v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky podielovým spoluvlastníkom pozemku vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 40/120, na spoluvlastnícky podiel pripadá výmera 42,33 m2 a F.. U. O. bola podielovou spoluvlastníčkou pozemku vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 16/120, na spoluvlastnícky podiel pripadá výmera 16,93 m2. Jedná sa o nesplatenú pohľadávku za užívanie pozemku stavbou pozemnej komunikácie, na ktorom pozemku viazne právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech žalovaného, ktorého obsahom je užívanie pozemku za obdobie troch rokov spätne odo dňa uzavretia tejto zmluvy, ako aj za obdobie odo dňa uzavretia tejto zmluvy do budúcna, do doby, kedy dôjde k zmene vlastníckeho práva k pozemku. Dňa 2.5.2019 žalobca ako postupník, uzavrel s postupcom, a to M. O., rod. O., nar. X.X.XXXX, bytom S. XXX/X, M., podielovou spoluvlastníčkou pozemku, zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorú má postupca voči žalovanému, z titulu užívania pozemku stavbou pozemnej komunikácie vo vlastníctve žalovaného. M. O. bola v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky podielovou spoluvlastníčkou pozemku vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 16/60, na spoluvlastnícky

podiel pripadá výmera 33,87 m2. Jedná sa o nesplatenú pohľadávku za užívanie pozemku stavbou pozemnej komunikácie, na ktorom pozemku viazne právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech žalovaného, ktorého obsahom je užívanie pozemku za obdobie troch rokov spätne odo dňa uzavretia tejto zmluvy, ako aj za obdobie odo dňa uzavretia tejto zmluvy do budúcna, do doby, kedy dôjde k zmene vlastníckeho práva k pozemku. Po uzavretí vyššie uvedených zmlúv o postúpení pohľadávok, žalobca zároveň od postupcov P. O., F.. U. O. a ďalšej spoluvlastníčky pozemky, U.D. F., rod. Ž., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XX, H., odkúpil ich spoluvlastnícke podiely na pozemku, a to kúpnou zmluvou zo dňa 28.1.2019, ktorej vklad bol povolený dňa 20.2.2019 pod č. Q. XXX/XXXX. Na základe kúpnej zmluvy zo dňa 2.5.2019, žalobca ako kupujúci odkúpil od M. O. zvyšný spoluvlastnícky podiel na pozemku vo veľkosti 16/60. Postupcovia a U. F., rod. Ž., nadobudli pozemok do svojho vlastníctva od svojich právnych predchodcov na základe dedičských rozhodnutí, a to po U. O. nar. X.XX.XXXX zomrelom dňa X.X.XXXX, naposledy bytom M., na základe uznesenia Okresného súdu Prešov sp. zn. 35 D 52/2018-62, Dnot 46/2018 zo dňa 13.8.2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20.9.2018, po Q. O., rod. F., nar. XX.X.XXXX, zomrelej dňa XX.X.XXXX, naposledy bytom M., na základe uznesenia Okresného súdu Prešov sp. zn. 26 D 52/2018-63, Dnot 68/2018 zo dňa 4.10.2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 4.10.2018. Žalobca ako postupník na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 16.1.2019 a zo dňa 2.5.2019 a takisto ako podielový spoluvlastník predmetného pozemku vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 11/15 od 20.2.2019, má teda voči žalovanému nesplatenú pohľadávku za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom viaznucim na pozemku, ktorej výška bola stanovená na základe znaleckého posudku, ktorý vypracoval Znalecký ústav, Technická univerzita v Košiciach, Stavebná fakulta, Vysokoškolská 4, Košice dňa 7.1.2019 pod č. 1, v znení Doplnenia č. 1 zo dňa 26.4.2019, ktorým Znalecký ústav stanovil všeobecnú hodnotu vecného bremena na predmetnom pozemku v roku 2016 vo výške 8,92 EUR/m2 pozemku ročne, v roku 2017 vo výške 8,93 EUR/m2 pozemku ročne, v roku 2018 vo výške 9,03 EUR/m2 pozemku ročne. Vychádzajúc z vyššie uvedeného Znaleckého posudku Technickej univerzity v Košiciach č. 1 zo dňa 7.1.2019, v znení Doplnenia č. 1 k Znaleckému posudku č. 1 zo dňa 26.4.2019, si žalobca voči žalovanému uplatňuje nárok (pričom za rok 2019 si žalobca uplatňuje nárok vo výške ako v roku 2018) za obdobie od 4.6.2016 do 19.2.2019, titulom zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 16.1.2019, k pozemku vo veľkosti spoluvlastníckych podielov 56/120, na ktoré pripadá výmera 59,27 m2 pozemku, predstavuje náhrada sumu vo výške od 4.6.2016 do 31.12.2016 (za 211 dní) 304,79 EUR, od 1.1.2017 do 31.12.2017 (za rok) 529,28 EUR, od 1.1.2018 do 31.12.2018 (za rok) 535,21 EUR, od 1.1.2019 do 19.02.2019 (za 50 dní) 73,32 EUR, spolu 1.442,60 EUR. Za obdobie od 20.2.2019 do 3.6.2019 titulom vlastníckeho práva žalobcu pozemku na základe kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený dňa 20.2.2019 k pozemku vo veľkosti spoluvlastníckych podielov 11/15, na ktoré pripadá výmera 93,13 m2 pozemku, predstavuje náhrada sumu vo výške od 20.2.2016 do 3.6.2019 (za 104 dní ) 239,62 EUR, spolu 239,62 EUR. Za obdobie od 4.6.2016 do 3.6.2019 titulom zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 2.5.2019 vo veľkosti spoluvlastníckych podielov 16/60, na ktoré pripadá výmera 33,87 m2 pozemku, predstavuje náhrada sumu vo výške od 4.6.2016 do 31.12.2016 (za 211 dní ) 174,17 EUR, od 1.1.2017 do 31.12.2017 (za rok) 302,45 EUR, od 01.01.2018 do 31.12.2018 (za rok) 305,85 EUR, od 1.1.2019 do 3.6.2019 (za 154 dní) 129,04 EUR, spolu 911,51 EUR. Súčtom vyššie uvedeným si žalobca voči žalovanému uplatňuje nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku, na ktorom viazne vecné bremeno vo výške 2.593,73 EUR (1.442,60 EUR + 239,62 EUR + 911,51 EUR). 3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že „predmetom konania je náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva za obdobie od 4.6.2016 do 3.6.2019 na pozemku pare. reg. „C“ č. 3641/9 o výmere 127 m2. Predmetný pozemok sa nachádza mimo zastavaného územia obce, pričom ide o zastavané plochy a nádvoria. Pozemok je v súčasnosti klasifikovanou ako pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba - diaľnica a rýchlostná komunikácia - stavbu Dl Prešov Ličartovce. Predmetnú stavbu žalovaný získal od svojho predchodcu Slovenskej správy ciest. Vzťah vlastníka diaľnice k vlastníkovi pozemku je zákonne upravený, a to zriadením zákonného vecného bremena podľa zákona č. 639/2004 Z.z. - o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene a doplnení zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o NDS platí, že: k nehnuteľnostiam spravovaným ku dňu vzniku diaľničnej spoločnosti Slovenskou správou ciest, ktoré sú predmetom prechodu práv a povinností podľa tohto zákona a ktoré nemôžu byť súčasťou predmetu vkladu do diaľničnej spoločnosti z dôvodu nevyporiadania, prípadne nepreukázania vlastníckeho práva štátu k nim a ktorých užívanie je dané tým, že sú zastavané diaľnicami, vzniká v prospech diaľničnej spoločnosti dňom jej vzniku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je užívanie nehnuteľností. Citované ustanovenie v plnej miere dopadá na situáciu žalobcu, resp. predchádzajúcich vlastníkov pozemku, keďže sú

naplnené všetky predpoklady na vznik zákonného vecného bremena, nakoľko predmetný pozemok zastavaný diaľnicou, bol ku dňu vzniku NDS, a.s. (t.j. k 1.2.2005) spravovaný Slovenskou správou ciest. Pôvodným vlastníkom predmetného pozemku vznikol nárok na náhradu za zriadené vecné bremeno, a to jednorazová náhrada, ktorú si mohli uplatniť do troch rokov odo dňa účinnosti zákona o NDS, teda od 1.2.2005. Z rozhodovacej činnosti súdov možno dospieť k záverom, ktoré sú kľúčové pre posúdenie nárokov žalobcu, a to: nárok na náhradu za vecné bremeno podľa § 6 zákona o NDS vznikol spolu so vznikom vecného bremena ku dňu vzniku NDS, a.s., t.j. ku dňu 1.2.2005, V danom prípade ide o náhradu jednorazovú, ktorá sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, teda do 1.2.2008. Nárok na náhradu za toto vecné bremeno mohol vzniknúť jedine tým vlastníkom predmetných pozemkov, ktorí tento vlastnili ku dňu 1.2.2005, teda nie žalobcovi. Poukázal na ust. § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Citované ustanovenie v plnej miere dopadá na situáciu žalobcu, resp. presnejšie predchádzajúcich vlastníkov pozemku, keďže v danom prípade bol naplnený zákonný predpoklad na vznik tohto zákonného vecného bremena ku dňu 1.7.2009, a to že ide o stavbu, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obce alebo vyšší územný celok. Vyššie špecifikované vecné bremeno má charakter tzv. legálneho vecného bremena, t.j. ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, ktorá síce má súkromnoprávny prvok, avšak má aj výrazný verejnoprávny prvok, daný spôsobom jeho vzniku a účelom, ktorému slúži (verejný záujem). Žalovaný touto cestou vznáša aj námietku premlčania. Pokiaľ nárok na náhradu za vecné bremeno vznikol dňa 1.7.2009, tento nárok voči pôvodnému vlastníkovi sa premlčal vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, teda dňa 1.7.2012. Žaloba bola pritom podaná na súde až v roku 2019. O takýchto dôsledkoch musel mať žalobca vedomosť, nakoľko vo viacerých konaniach, ktoré vedie/viedol voči žalovanému bol neúspešný. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný má zato, že žalobca nie je pasívne legitimovaný. Z ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z. ako aj zákona č. 639/2004 Z.z. vyplýva, že stav existencie vecného bremena je časovo obmedzený. Tiež poukázal na to, že žalobcom žaloby o náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva je F. U. - I., U. X, F., G. XX XXX XXX, zapísaný v Živnostenskom registri OS F., č. XXX-XXXX, avšak nárok na ktorý poukazuje vo svojej žalobe a to na pozemok pare. O.-I. Č.. XXXX/X v kat. úz. X. je vo výlučnom vlastníctve F. U., nar. X.X.XXXX, bytom T. XX, F., čím nie sú splnené všeobecné náležitosti podania podľa § 127 ods. l písm. b/. 4. Žalobca v replike uviedol, že „čo sa týka námietky žalovaného spočívajúcej v tvrdení, že nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa § 6 zák. č. 639/2004 Z.z. je jednorazový a v súčasnosti už premlčaný, tieto názory sú podľa neho v súčasnosti prekonané, a preto ich na prejednávanú vec nie je možné vzťahovať. Ku konštatovaniu žalovaného, že žalobca nie je pasívne legitimovaný, s poukazom na tvrdenie, že stav existencie vecného bremena je časovo obmedzený, uviedol, že mu nie je zrejmé, ako by mali vyššie uvedené tvrdenia žalovaného spoločne súvisieť. Mal za to, že má aktívnu legitimáciu, a túto odvodzuje od vlastníckeho práva k postúpenej a žalovanej pohľadávke, resp. neskôr aj zo svojho vlastníckeho práva k pozemku, ktorého užívanie žalovaným je predmetom prejednávanej veci. A pasívne vecne legitimovaným je v tomto konaní žalovaný, nakoľko je vlastníkom stavby diaľnice postavenej na predmetnom pozemku. Pravdepodobne v súvislosti s namietanou procesnou legitimáciou žalobcu, žalovaný v závere svojho odporu argumentuje skutočnosťou, že žalobca a vlastník pozemku zapísaný na LV č. XXXX, kat. úz. X., nie sú rovnaké osoby, čím podľa názoru žalovaného nie sú splnené všeobecné náležitosti podania podľa § 127 ods. 1 písm. b/ zák. č. 160/2015 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). V súvislosti s uvedeným uviedol, že katastrálne odbory jednotlivých okresných úradov Slovenskej republiky na listy vlastníctva fyzické osoby - podnikateľov pod ich obchodnými menami nezapisujú a v tejto súvislosti poukázal na ust. § 7 písm. c/ zák. č. 162/1995 Z.z. Skutočnosť, či predmetná parcela je majetkom podnikateľa, resp. či s ňou žalobca podniká, je možné preukázať iba jej zahrnutím do obchodného majetku, čo žalobca preukazuje výpismi zo skladovej karty ku dňu nadobudnutia predmetného pozemku a ku dňu podania predmetnej žaloby.

5. Žalovaný v duplike uviedol, že žalobca mu zaslal návrh na majetkovoprávne vysporiadanie, v ktorom uviedol, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, pozemku evidovaného na Okresnom úrade F., kat. úz. X. a to parc. č. XXXX/X evidovaného na LV č. XXXX. Na tomto pozemku sa nachádza inžinierska stavba - pozemná komunikácia - diaľnica D1, ktorá je vo vlastníctve žalovaného. S poukazom na vyššie uvedené žalobca navrhuje majetkovoprávne vysporiadanie, a to odkúpenie pozemku za cenu stanovenú v zmysle znaleckého posudku č. 55/2013, ktorým znalec ocenil pôvodnú parcelu O.-I. č. XXXX/X, kat. úz. X. ku dňu 11.11.2013, z ktorej bola odčlenená parcela O.-I. č. XXXX/X o výmere 127 m2. Konštatoval, že žalobca k návrhu na vysporiadanie predložil vlastný znalecký posudok, ktorý však nie je použiteľný, nakoľko je v ňom ocenená všeobecná hodnota iného pozemku a nie pozemku I. O. č. XXXX/X v k.ú. X., ktorý má byť predmetom prevodu. Parcela, ktorá je v znaleckom posudku ocenená (XXXX/X) a žalobca uvádza, že ide o pôvodnú parcelu, z ktorej bola novovytvorená parcela č. XXXX/X odčlenená sa nezakladá na pravde, nakoľko geodetmi žalovaného bolo zistené, že pôvodná parcela je XXXX/XX. O tejto skutočnosti bol aj žalobca informovaný o tom, aby predložil nový znalecký posudok s aktuálnou parcelou, ako aj geometrický plán na odčlenenie parcely, a to za účelom prehodnotenia celej situácie a hlavne za účelom odstránenia nepresností. V každom prípade žalovaný neuznáva nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 2.593,73 Eur s prísl., nakoľko je neoprávnený čo do dôvodu a výšky. Opätovne uviedol, že vzťah vlastníka diaľnice k vlastníkovi pozemku je zákonne upravený, a to zriadením zákonného vecného bremena podľa zákona č. 639/2004 Z.z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene a doplnení zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o NDS“). Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o NDS platí, že k nehnuteľnostiam spravovaným ku dňu vzniku diaľničnej spoločnosti Slovenskou správou ciest, ktoré sú predmetom prechodu práv a povinností podľa tohto zákona a ktoré nemôžu byť súčasťou predmetu vkladu do diaľničnej spoločnosti z dôvodu nevyporiadania, prípadne nepreukázania vlastníckeho práva štátu k nim a ktorých užívanie je dané tým, že sú zastavané diaľnicami, vzniká v prospech diaľničnej spoločnosti dňom jej vzniku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je užívanie nehnuteľností. Citované ustanovenie v plnej miere dopadá na situáciu žalobcu, resp. predchádzajúcich vlastníkov pozemku, keďže sú naplnené všetky predpoklady na vznik zákonného vecného bremena, nakoľko predmetný pozemok zastavaný diaľnicou, bol ku dňu vzniku NDS, a.s. (t.j. k 1.2.2005) spravované Slovenskou správou ciest. Z rozhodovacej činnosti súdov možno dospieť k záverom, ktoré sú kľúčové pre posúdenie nárokov žalobcu, a to nárok na náhradu za vecné bremeno podľa § 6 zákona o NDS vznikol spolu so vznikom vecného bremena ku dňu vzniku NDS, a.s., t.j. ku dňu 1.2.2005 -v danom prípade ide o náhradu jednorazovú, ktorá sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, teda do 1.2.2008, nárok na náhradu za toto vecné bremeno mohol vzniknúť jedine tým vlastníkom predmetných pozemkov, ktorí tento vlastnili ku dňu 1.2.2005, teda nie žalobcovi. 6. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania oboznámením sa so všetkými listinnými dôkaznými prostriedkami tvoriacich obsah spisu dospel k nasledovným skutkovým zisteniam: Zmluvou o postúpení pohľadávok, uzatvorenou dňa 2.5.2019 medzi postupcom M. O. a postupníkom F. U. - I., IČO: XXXXXXXX, postupca postúpil postupníkovi svoju pohľadávku uvedenú v čl. II dňom uzatvorenia zmluvy. Podľa čl. II, bod 2.2 ide o pohľadávku označenú ako: „Stavba pozemnej komunikácie ležiaca na pozemku postupcu, na ktorom viazne právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech NDS, a.s., ktorého obsahom je užívanie nehnuteľnosti, znemožňovala postupcovi riadne užívanie pozemku. NDS, a.s., užívala pozemok postupcu stavbou pozemnej komunikácie bez platnej nájomnej zmluvy a za jeho užívanie neposkytovala postupcovi žiadnu náhradu. Postupca tak má voči NDS, a.s., nesplatenú pohľadávku za užívanie pozemku stavbou pozemnej komunikácie, a to za obdobie troch rokov spätne odo dňa uzavretia tejto zmluvy a pohľadávku do budúcna odo dňa uzavretia tejto zmluvy do doby, kedy dôjde k zmene vlastníckeho práva k pozemku, a to vo výške obvyklej náhrady za vecné bremeno v danom mieste a čase“. Listom zo dňa 2.5.2019, doručeným dňa 31.5.2019, postupca M. O. oznámila NDS, a.s., postúpenie pohľadávok. Listom zo dňa 16.1.2019, doručeným dňa 31.5.2019, postupca P. O. a F.. U. O. oznámila NDS, a.s., postúpenie pohľadávok. Zmluvou o postúpení pohľadávok, uzatvorenou dňa 16.1.2019 medzi postupcom P. O. a F.. U. O. a postupníkom F. U. - I., IČO: XXXXXXXX, postupca postúpil postupníkovi svoju pohľadávku uvedenú v čl. II dňom uzatvorenia zmluvy. Podľa čl. II, bod 2.2 ide o pohľadávku označenú ako: „Stavba pozemnej komunikácie ležiaca na pozemku postupcu, na ktorom viazne právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech NDS, a.s., ktorého obsahom je užívanie nehnuteľnosti, znemožňovala postupcovi riadne užívanie pozemku. NDS, a.s., užívala pozemok postupcu stavbou pozemnej komunikácie bez platnej nájomnej zmluvy a za jeho užívanie neposkytovala postupcovi žiadnu náhradu. Postupca tak má voči

NDS, a.s., nesplatenú pohľadávku za užívanie pozemku stavbou pozemnej komunikácie, a to za obdobie troch rokov spätne odo dňa uzavretia tejto zmluvy a pohľadávku do budúcna odo dňa uzavretia tejto zmluvy do doby, kedy dôjde k zmene vlastníckeho práva k pozemku, a to vo výške obvyklej náhrady za vecné bremeno v danom mieste a čase. Žalobca od postupcov P. O., F.. U. O. a ďalšej spoluvlastníčky pozemky, U. F., rod. Ž., nar. XX.X.XXXX, bytom H. XX, H., odkúpil ich spoluvlastnícke podiely na pozemku, a to kúpnou zmluvou zo dňa 28.01.2019, ktorej vklad bol povolený dňa 20.02.2019 pod č. Q. XXX/XXXX. Na základe kúpnej zmluvy zo dňa 2.5.2019, žalobca ako kupujúci odkúpil od M. O. zvyšný spoluvlastnícky podiel na pozemku vo veľkosti 16/60. 7. Po právnej stránke súd prvej inštancie vec posúdil vychádzajúc z ustanovení § 151n ods. 1, 2, § 151o ods. 2, § 524 ods. 1, § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 43, § 101 Občianskeho zákonníka, čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy SR, § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene a doplnení zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov a na základe vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. 8. Konštatoval, že predmetom sporu je nárok žalobcu na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (stavba pozemnej komunikácie ležiaca na nehnuteľnosti, na ktorej viazne právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech žalovaného). Žalobca dôvodnosť svojho nároku odvíjal od zmlúv o postúpení pohľadávok, ktorými mu mal byť tento nárok postúpený pôvodnými vlastníkmi nehnuteľnosti - pozemku (žalovaná suma vo výške 2.354,11 Eur/1.442,60 + 911,51/). Zvyšnú časť žalovanej sumy vo výške 239,62 Eur tvorí nárok samotného žalobcu ako už vlastníka nehnuteľnosti. Sporným v konaní bola podľa súdu prvej inštancie samotná opodstatnenosť žaloby, resp. vzniku žalovaného nároku, jej povaha a charakter (či ide o jednorazovú alebo opakovanú náhradu) a vzal do úvahy námietku premlčania vznesenú žalovaným odôvodnenú tým, že nárok na náhradu za vecné bremeno podľa § 6 zákona o NDS vznikol spolu so vznikom vecného bremena ku dňu vzniku NDS, a.s., t.j. ku dňu 1.2.2005. Vyslovil, že v danom prípade ide o náhradu jednorazovú, ktorá sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, teda do 1.2.2008. Nárok na náhradu za toto vecné bremeno tak mohol podľa neho vzniknúť jedine tým vlastníkom predmetných pozemkov, ktorí tento vlastnili ku dňu 1.2.2005, teda nie žalobcovi. Uviedol, že jedným zo základných predpokladov úspešnosti žaloby ako takej je, že strany majú vecnú legitimáciu. Všeobecne vecnou legitimáciou treba rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jedna strana civilného súdneho konania (žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a strana na opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný). Až samotné konanie ukáže, či procesnoprávna dvojica (žalobca a žalovaný) je totožná s dvojicou hmotnoprávnou, t.j. či žalobca a žalovaný sú v konaní vecne legitimovaní, a teda či sú účastníkmi hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom súd v konaní rozhoduje. Na to, aby sa niekto stal stranou sporu, netreba aby bol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. O nedostatok aktívnej vecnej legitimácie ide vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (sám žalobca), nie je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Nesprávne určenie okruhu strán v sporovom konaní nemôže súd odstrániť ex offo a nemôže o tomto nedostatku žalobcu poučiť. Neposkytnutím poučenia v tomto prípade nedochádza k odňatiu možnosti pred súdom konať, lebo súd je povinný poskytnúť strane iba poučenie o jeho procesných právach. Poučenie o vecnej legitimácii by bolo poučením o tom, kto má byť podľa hmotného práva stranou sporu. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán nenamieta.

Pohľadávku možno postúpiť písomnou zmluvou, na základe ktorej namiesto doterajšieho veriteľa (postupcu) nastúpi do trvajúceho záväzku nový veriteľ (postupník). Na zmluvu o postúpení pohľadávky sa bez obmedzenia vzťahujú všeobecné ustanovenia o náležitostiach právnych úkonov v zmysle § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka. Určitosť obsahu zmluvy sa posudzuje predovšetkým z hľadiska jednoznačného identifikovania a vymedzenia postupovanej pohľadávky. Nevyhnutným predpokladom postúpenia pohľadávky teda vždy je, že musí ísť o pohľadávku určitú (identifikovateľnú a individualizovanú) a existujúcu. Predmet postúpenia musí byť v zmluve dostatočne vymedzený, a to v záujme splnenia všeobecnej podmienky určitosti právneho úkonu. Základnou podmienkou z hľadiska určitosti predmetu postúpenia je identifikácia dlžníka, ktorý je alebo má byť nositeľom povinnosti zodpovedajúcej postupovanej pohľadávke. Bez náležitého označenia dlžníka nebude zachovaná podmienka individualizovania postupovanej pohľadávky, a tým ani určitosti zmluvy ako celku. Ďalšou podmienkou je označenie predmetu plnenia, na ktoré má veriteľ z postupovanej pohľadávky nárok. Principiálnou podmienkou je teda možnosť presnej identifikácie postupovanej pohľadávky a jej nezameniteľnosť s akýmkoľvek predmetom postúpenia. Nedostatočná určitosť predmetu postúpenia má totiž za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Pre absolútnu neplatnosť právnych úkonov je charakteristické, že nastáva priamo zo zákona (ex lege), pôsobí od počiatku (ex tunc) a súd na ňu prihliada z úradnej povinnosti (ex offo). Táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatným právnym úkonom je aj neurčitý právny úkon. Pri takomto neurčitom právnom úkone nemožno zistiť, čo je jeho predmetom. Ústavný súd SR v náleze I. ÚS 640/2014 zo dňa 1.4.2018 uviedol, že predmetom zmluvy o postúpení pohľadávok sú pohľadávky, ktoré musia byť individualizované takým spôsobom, ktorý ich dostatočne identifikuje a súčasne vylučuje ich zámenu s inými pohľadávkami, ktorých veriteľom síce rovnako môže byť postupca, avšak tieto nemajú byť zmluvou postúpené na postupníka. Ústavný súd SR v ďalšom odseku ďalej dôvodil, že racionálne uvažovanie totiž nemôže viesť k záveru, že za situácie, keď postupca, postupník a súčasne dlžník nemajú žiadnu pochybnosť o tom, aké pohľadávky, z akého právneho dôvodu a v akej výške boli predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky, do týchto právnych vzťahov vstúpi súd, ktorý prednesie svoju vlastnú predstavu o tom, či je zmluva v jej predmete dostatočne určitá. K tomuto druhému odseku odôvodnenia nálezu, v záujme zamedzenia opačného, a tým aj nesprávneho výkladu strán uviedol, že uvedený výklad v prejednávanej veci splnený nie je. Ani postupcovia, ani postupník a ani dlžníci v čase uzatvorenia zmlúv nevedeli a ani nemohli vedieť aké pohľadávky, z akého právneho dôvodu a v akej výške a voči komu boli predmetom zmlúv, čo je logický záver po ich preštudovaní. Pokiaľ má právny úkon plniť svoju funkciu, nesmie prejav vôle konajúceho vzbudzovať pochybnosti o obsahu právneho úkonu, ktorý prejavuje. Preto je potrebné, aby prejav vôle bol zrozumiteľný a aby s ním mohli byť spojené právne následky zamýšľané konajúcou osobou. Predmetom postúpenia môže byť len existujúca pohľadávka a môže to byť iba právo zo záväzkového vzťahu, nie právo vecné alebo iné právo absolútnej povahy. Predmetom postúpenia môže byť len určitá pohľadávka, t.j. právo na plnenie od dlžníka, nie však celý záväzkový (mimozáväzkový) vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla. V opačnom prípade ide už o zmenu vzájomných práv a povinností. Z obsahu predmetných zmlúv však vyplýva, že žalobca nadobudol od postupcov celé ich právo. Predmetom zmlúv totiž nebolo postúpenie určitej „pohľadávky“ ale zmena celého obsahu mimozáväzkového vzťahu. 9. Čo sa týka zmlúv z postupcami - pôvodnými vlastníkmi pozemku, mal súd prvej inštancie bez pochybností za zrejmé, že v týchto zmluvách a k nim naviazanému dodatku absentuje presná identifikácia postupovanej pohľadávky (zásada identity pohľadávky). Uvedený záver totiž vyplýva zo samotného obsahu zmlúv, nakoľko predmetom postúpenia bola pohľadávka identifikovaná ako „Stavba pozemnej komunikácie ležiaca na pozemku postupcu, na ktorom viazne právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech NDS, a.s., ktorého obsahom je užívanie nehnuteľnosti, znemožňovala postupcovi riadne užívanie pozemku. NDS, a.s., užívala pozemok postupcu stavbou pozemnej komunikácie bez platnej nájomnej zmluvy a za jeho užívanie neposkytovala postupcovi žiadnu náhradu. Postupca tak má voči NDS, a.s., nesplatenú pohľadávku za užívanie pozemku stavbou pozemnej komunikácie, a to za obdobie troch rokov spätne odo dňa uzavretia tejto zmluvy a pohľadávku do budúcna odo dňa uzavretia tejto zmluvy do doby, kedy dôjde k zmene vlastníckeho práva k pozemku, a to vo výške obvyklej náhrady za vecné bremeno v danom mieste a čase. Žalobca nepreukázal, že by žalovanú pohľadávku v zodpovedajúcej časti postúpenia (2.354,11 Eur) nadobudol. Zo žalobcom predložených zmlúv túto sumu nie je možné žiadnym výkladom ustáliť a vyčítať. Predmetom zmlúv je iba absolútne všeobecné konštatovanie „nároku“. To isté platí aj o oznámeniach o postúpení pohľadávok; tam sa tiež opakuje situácia zo zmlúv, kedy nie je zrejmé, aké pohľadávky postupník získal, resp. postupca

postúpil. Nie je zrejmá výška postúpenej pohľadávky. Týmto postupom postupcu a postupníka vznikli pochybnosti o tom, aká pohľadávka, ako a kedy bola postúpená, pričom treba mať na zreteli aj § 43 Občianskeho zákonníka. Je preto dôvodný záver, že individualizácia postupovanej pohľadávky nemohla byť objektívne rozpoznateľná; teda sám postupník, postupca a nielen žalovaný ako dlžník mali nespornú pochybnosť o tom, aká pohľadávka, z akého právneho dôvodu (právnej skutočnosti) a v akej výške bola predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky. Nie je preto možné aprobovať takýto žalobcov výklad a znenie náležitostí právnych úkonov. Pokiaľ právny úkon nedisponuje podstatnými náležitosťami, ktoré vyžaduje zákon, je absolútne neplatný. A pokiaľ je nejaký právny úkon absolútne neplatný, táto neplatnosť nastáva ex tunc a zakladá nemožnosť plnenia, čo je aj prípad zmlúv o postúpení pohľadávok predložených žalobcom. Keďže uvedené zmluvy neobsahujú podstatné náležitosti ako riadne individualizovaný a označený predmet postúpenia a riadne označenie dlžníka (aká pohľadávka sa voči komu postupuje), nemohlo tak dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávok a ide o absolútne neplatné právne úkony, ktoré nemôžu vyvolať a ani nevyvolali žalobcom zamýšľané následky. Žalobca tak nedisponuje tvrdenou „pohľadávkou“ od postupcov v celkovej výške 2.354,11 Eur, čo súd prvej inštancie vyhodnotil, že v tejto časti žaloby nemá aktívnu vecnú legitimáciu. Nakoľko žalobca požadoval aj sumu vo výške 239,62 Eur titulom samotného vlastníctva, súd prvej inštancie pristúpil k posúdeniu tohto nároku. Podstatnou esenciou tohto nároku je posúdenie vzniku vecného bremena a zodpovedanie otázky, či ide o jednorazovú alebo opakovanú náhradu. Žalovaný v tomto smere vzniesol námietku premlčania. 10. Keďže mal súd prvej inštancie pochybnosti o vzniku vecného bremena, konanie uznesením zo dňa 5.6.2020, č. k. 21C/29/2019-735 prerušil a vec predložil Ústavnému súdu SR na prieskum súladnosti právnych predpisov s Ústavou SR, nakoľko „žalobca si uplatňuje náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom, ktoré vzniklo na základe § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z. Ide tak o zákonné vecné bremeno, ktoré vzniká priamo zákonom. Na druhej strane stojí čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a príslušná judikatúra Ústavného súdu SR, ktorý definuje, že k obmedzeniu vlastníckeho práva vlastníka môže dôjsť výlučne na základe zákona a nie priamo zákonom. Ústavný súd SR v náleze PL. ÚS 38/95 z 3. apríla 1996 uviedol, že Ústava Slovenskej republiky neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom. Z uvedeného vyplýva, že Národná rada Slovenskej republiky ako jediný ústavodarný a zákonodarný orgán Slovenskej republiky nie je v zmysle Ústavy Slovenskej republiky oprávnená priamo zákonom vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Článok 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky však určuje, že k vyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť len na základe zákona. Uvedené ustanovenie Ústavy SR predpokladá existenciu zákona, na základe ktorého je možné uskutočniť vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Ústava Slovenskej republiky neumožňuje aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu došlo priamo zákonom.“ Ústavný súd SR uznesením sp. zn. PL. ÚS 7/2022 zo dňa 11.5.2022 návrh odmietol s tým, že „Okresný súd v návrhu len bez ďalšieho konštatuje, že „V konaní je sporný vznik práva zodpovedajúceho zákonnému vecnému bremenu (ktorého obsahom je užívanie nehnuteľností) ku dňu vzniku Národnej diaľničnej spoločnosti, a. s.“, s čím možno polemizovať, keďže strany sa nesporia o vznik vecného bremena (ktoré nepochybne už vzniklo dňom vzniku Národnej diaľničnej spoločnosti), ale o povahu náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníkov pozemkov zastavaných diaľnicou. V prípade úvahy o podaní nového návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy dáva ústavný súd do pozornosti okresného súdu dôvody tohto uznesenia, najmä dôvody uvedené v predchádzajúcom bode, keďže touto problematikou sa ústavný súd vo svojej aktuálnej judikatúre opakovane zaoberal (PL. ÚS 1/2018, PL. ÚS 24/2020, PL. ÚS 4/2021, PL. ÚS 5/2021, PL. ÚS 6/2021, PL. ÚS 16/2021, PL. ÚS 3/2022; osobitne v súvislosti s problematikou vecných bremien PL. ÚS 16/2021 v bodoch 31 - 34 a PL. ÚS 3/2022 v bode 26). Ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť aj požiadavku na ústavne konformný výklad právnych noriem všeobecnými súdmi, a to aj v prípade absencie výslovného zákonného textu (PL. ÚS 16/2021, body 35.2 a 35.3)“. Vzhľadom na uvedené závery Ústavného súdu SR, súd prvej inštancie pristúpil k preskúmaniu namietanej právnej normy so záverom, že je ústavnokonformne vyložiteľná a teda aj aplikovateľná (zásada prezumpcie ústavnosti normy). Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. PL. ÚS 24/2020 zo dňa 21.10.2020 (obdobne napr. aj sp. zn. PL. ÚS 16/2021 - 9 zo dňa 15.12.2021) poukázal „na čl. 152 ods. 4 ústavy, v ktorom sa ustanovuje interpretačné pravidlo pre výklad a uplatňovanie zákonov a podzákonných všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorým sa okrem iného určuje, že zákon sa musí vysvetliť a uplatniť tak, aby bol v súlade s ústavou. V situácii, keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a druhý výklad je s ňou v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy

ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (m. m. PL. ÚS 15/98). 41.2 Povedané inak, zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten výklad, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci vrátane všeobecných súdov sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (m. m. II. ÚS 148/06). Z vyššie uvedeného mal potom súd prvej inštancie za zrejmé, že žalobcom namietaný nesúlad zákonnej normy je možné vyložiť v súlade s Ústavou SR a teda zákonné vecné bremeno podľa § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti vzniklo (Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. PL. ÚS 7/2022 zo dňa 11.05.2022 a taktiež uviedol, že vecné bremeno nepochybne už vzniklo dňom vzniku Národnej diaľničnej spoločnosti). Prihliadnutím na súdnu prax ako i povahu vecných bremien a § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti bol toho názoru, že náhrada za zriadené vecné bremeno môže byť len jednorazovou náhradou. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom, ktorá patrí povinnému subjektu z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na zmenu vlastníctva. Nemožno, teda, jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku, ak by došlo k prevodu alebo prechodu vlastníctva k zaťaženej veci. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníctva mal nový vlastník zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno, nakoľko pri kúpe danej veci by sa zohľadnilo zaťaženie veci právom tretej osoby, v dôsledku čoho by bola cena takého predmetu znížená. Vlastník pozemku si mohol podľa súdu prvej inštancie uplatniť právo na jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena od 1.2.2005, a preto došlo k premlčaniu nároku navrhovateľa na túto náhradu uplynutím dňa 1.2.2008, keď uplynula trojročná premlčacia lehota stanovená v § 101 Občianskeho zákonníka. Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno charakterizuje občianske právo ako právo užívať vec niekým iným než vlastníkom veci, ktorého obmedzuje, tak, že je povinný niečo strpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať, pričom tzv. zákonné vecné bremená majú tiež tento charakter. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov. Pokiaľ tieto špeciálne právne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou podľa hmotnoprávnych ustanovení Občianskeho zákonníka. Nakoľko v súdenej veci došlo k vzniku vecného bremena (práva zodpovedajúceho vecnému bremenu) zo zákona, nie je možné hovoriť o odplatnom zriadení vecného bremena, najmä ak vecné bremeno je zapísané už do katastra nehnuteľností. Vznikol tak nárok na náhradu za zriadené vecné bremeno, a to jednorazovú náhradu, ktorú si mohol uplatniť do troch rokov odo dňa účinnosti zákona o Národnej diaľničnej spoločnosti, teda od 1.2.2005. Bolo preto vecou pôvodného vlastníka/ov, či si nárok na túto náhradu uplatní/nia alebo nie (obdobne rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 3Co/165/2008-255 z 22.4.2009 napadnutý sťažnosťou na Ústavnom súde SR, ktorý sťažnosť rozhodnutím č. III ÚS 13/2010- 24 zo dňa 20.1.2010 odmietol ako zjavne neopodstatnenú). V podobných intenciách rozhodol napr. aj Krajský súd v Banskej Bystrici sp.zn. 16Co/156/2012 z 28.6.2012 v spojení s Ústavným súdom SR sp. zn. IV. ÚS 736/2013 z 12.12.2013, možno aplikovať aj závery Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/99/2019 z 26.01.2022, sp. zn. 1Cdo/255/2021 z 14.12.2022, ktoré posudzovali charakter zákonného vecného bremena zriadeného zákonom č. 66/2009 Z. z. (podobný charakter vecného bremena ako v prejednávanej veci). Ani nález ústavného súdu sp.zn. PL. ÚS 42/2015 nie je podľa názoru súdu prvej inštancie nemôže ovplyvniť vyššie uvedený právny názor. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike (PL. ÚS 42/2015) sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z. o Národnej diaľničnej spoločnosti vzniká k nehnuteľnostiam spravovaným ku dňu vzniku diaľničnej spoločnosti právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t.j. od účinnosti zákona 1.2.2005. Keďže žalobca podal žalobu na súd až dňa 4.6.2019 nárok žalobcu v zostávajúcej časti (239,62 Eur) považoval za premlčaný, pričom prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným. Žalobu žalobcu tak ako nedôvodnú súd prvej inštancie zamietol.

11. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením. 12. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň navrhol odvolaciemu súdu, aby prerušil konanie v prejednávanej veci a následne, aby predložil Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania podľa čl. 125 Ústavy SR o súlade ust. § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z. s čl. 20 ods. 4 ústavy. Porušenie svojho práva na spravodlivý proces odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania a opätovné predloženie ÚS SR návrhu na začatie konania podľa § 125 ústavy a § 42 ods. 2 písm. a/ a § 72 zákona č. 314/2018 Z.z. o súlade zákona o NDS s čl. 20 ods. 4 ústavy, ako aj tým, že súd prvej inštancie neavizoval skutočnosť, že právne úkony, na základe ktorých žalobca nadobudol žalované pohľadávky, požaduje za absolútne neplatné a ani mu nevytvoril procesný priestor na argumentáciu ohľadne (až v napadnutom rozsudku po prvýkrát tvrdenej) absolútnej neplatnosti týchto právnych úkonov. Žalobca bol toho názoru, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Zamietol časť jeho nároku, uplatňovaného ako postupník na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.1.2019 a zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 2.5.2019, keď dospel k záveru, že v tejto časti uplatneného nároku nemal aktívnu vecnú legitimáciu, pretože žalobca touto časťou nároku požadoval na základe sporných zmlúv o postúpení pohľadávok, ktoré neobsahujú podstatné náležitosti, ako riadne individualizovaný označený predmet postúpenia a riadne označenie dlžníka (aká pohľadávka sa voči komu postupuje), a preto nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávok. Súd prvej inštancie tak považoval sporné zmluvy za absolútne neplatné právne úkony. Podľa žalobcu ide o platné právne úkony, ktoré obsahujú všetky podstatné náležitosti, sú jasné a zrozumiteľné, pričom nemôže byť žiadna pochybnosť o tom, čo bolo predmetom zmlúv o postúpení pohľadávky (presná identifikácia a individualizácia pohľadávky), kto je dlžníkom, kto pohľadávku nadobudol od postupcov ako postupník, ako a kedy bola tá ktorá pohľadávka postúpená. Poukázal na to, že súd prvej inštancie mal pochybnosti o vzniku základného vecného bremena podľa § 6 ods. 1 zákona o NDS, v dôsledku čoho konanie prerušil a vec predložil ÚS SR na prieskum súladnosti právneho predpisu ústavou. Návrh súdu prvej inštancie bol následne zo strany ÚS SR odmietnutý uznesením sp. zn. PL.ÚS 7/2022 zo dňa 11.5.2022, z ktorého súd prvej inštancie prevzal zásadu ústavne konformného výkladu právnych noriem všeobecnými súdmi, a teda vychádzal z predpokladu, že namietaná právna norma § 6 ods. 1 zákona o NDS je ústavnokonformne vyložiteľná, a teda aj aplikovateľná. Dospel k záveru, že namietaný nesúlad zákonnej normy je možné vyložiť v súlade s ústavou, a teda zákonné vecné bremeno podľa § 6 ods. 1 zákona o NDS nepochybne vzniklo (už dňom vzniku žalovaného). Tieto závery považoval žalobca za nesprávne, majúc za to, že súd prvej inštancie si nesprávne vyložil uznesenie ÚS SR PL. 7/2022 a nedospel k ústavnokonformnému výkladu § 6 ods. 1 zákona o NDS, ktoré ustanovenie považuje za v rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy. Tento právny názor žalobca odôvodňoval tým, že právny poriadok SR nestanovil žiadne administratívne konanie ani neurčil žiadny štátny orgán, ktorý by mal rozhodovať o nútenom obmedzení vlastníckych práv v zmysle § 6 ods. 1 zákona o NDS, čo znamená, že neexistuje subjekt (štátny orgán), ani zákonný proces, ktorý by posudzoval nevyhnutnú mieru obmedzení, verejný záujem ani primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckych práv. Právny poriadok SR tiež podľa žalobcu nestanovuje žiaden režim náhrad, ktoré by mali byť poskytované za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle § 6 ods. 1 zákona o NDS, ani nestanovuje povinnosť, aby bola akákoľvek náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vôbec uhradená. Žalobca má tiež za to, že úprava § 6 ods. 1 zákona o NDS nie je vo verejnom záujme, ktorý musí vykazovať zhodu s legitímnou sociálnou, hospodárskou alebo inou politikou štátu. Štátna moc a politika pochádzajú od občanov, preto musia slúžiť priamo občanom. Konanie zákonodarného zboru Národnej rady SR, ktorým sa štát zbaví zodpovednosti vysporiadať krivdy z čias socializmu a zriadi nezákonný inštitút v rozpore s medzinárodno-právnymi zásadami, nemôže byť považovaný za konanie vo verejnom záujme, štát je povinný zvyšovať právnu istotu svojich občanov a zachovávať demokratické princípy pri každom svojom rozhodovaní. Opačný názor považoval žalobca za v rozpore s verejným záujmom. Nakoľko podľa súdu prvej inštancie v prejednávanej veci vzniklo zákonné vecné bremeno v prospech žalovaného, vznikol tiež nárok na náhradu za zriadené vecné bremeno, pričom sa jedná o jednorazovú náhradu, ktorá sa dá uplatniť do troch rokov odo dňa účinnosti zákona o NDS (od 1.1.2005) bolo vecou pôvodného vlastníka (vlastníkov) či si nárok na náhradu uplatní (uplatnia) alebo nie. V tejto súvislosti

súd prvej inštancie podporne poukázal na závery Najvyššieho súdu SR v zmysle jeho rozhodnutí sp. zn. 1Cdo 99/2019 z 26.1.2022 a sp. zn. 1Cdo 255/2021 zo 14.12.2022, ktoré posudzovali charakter zákonného vecného bremena zriadeného zákonom č 66/2009 Z.z., ktoré má podľa súdu prvej inštancie podobný charakter ako zákonné vecné bremeno v prejednávanej veci. Napokon súd prvej inštancie prihliadol aj na námietku premlčania vznesenú žalovaným a jeho nárok v jeho zostávajúcej časti, t.j. v časti, v ktorej si uplatňoval nárok ako vlastník predmetného pozemku, považoval za premlčaný. 13. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil charakter náhrady za zákonné vecné bremeno vzniknuté podľa § 6 ods. 1 zákona o NDS, keď podľa neho je náhrada za zákonné vecné bremeno opakovaná a právo na ňu vzniká samostatne za každý deň trvania zákonného vecného bremena. Tento svoj názor odôvodňoval tým, že toto zákonné vecné bremeno m len dočasný charakter a trvá len dovtedy, kým si NDS upraví natrvalo majetkový vzťah k pozemku pod stavbou. Táto doba je vopred neurčená a neurčiteľná. Zároveň vlastní pozemku nemá kontrolu nad tým, ako dlho bude toto vecné bremeno trvať. Ak by mal platiť výklad súd prvej inštancie, potom by podľa neho náhrada za zákonné vecné bremeno napr. v trvaní jedného roka mala byť v rovnakej sume ako náhrada za zákonné vecné bremeno v trvaní 20 rokov, ktorý záver nepovažoval za správny. V čase nadobudnutia účinnosti zákona o NDS nebolo totiž možné určiť hodnotu obmedzenia vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom a ani spravodlivo žiadať od vlastníka pozemku, aby vyčísľoval svoj nárok na jednorazovú náhradu, keďže sa nedalo predpokladať, ako dlho bude toto vecné bremeno trvať. Preto výklad súdu prvej inštancie považoval žalobca za v rozpore s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy. Uviedol, že účelom zákona o NDS je, aby vlastníci pozemkov a NDS, a.s., ktorá vlastní stavby na týchto pozemkoch, definitívne vysporiadali právne vzťahy k týmto pozemkom, čo je zároveň postup predpokladaný zákonom. Právny záver súdu prvej inštancie odporuje tomuto záveru a spôsobuje, že už nič nedonúti NDS, a.s., aby pristúpila k vysporiadaniu týchto vzťahov. Podľa tohto záveru tak môže pozemky držať dlhodobo, užívať stavby na nich postavené a nemusí za to nič plniť. Vlastníci zaťažených pozemkov nemajú pritom žiadny zákonný prostriedok, ktorým by donútili NDS, a.s., aby pristúpila k vysporiadaniu týchto právnych vzťahov. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že nerozhodol o jeho opätovnom návrhu na prerušenie konania a opätovné predloženie ÚS SR návrhu na začatie konania podľa § 125 ústavy a § 42 ods. 2 písm. a/ a § 74 zákona č. 314/2018 Z.z. o súlade § 6 ods. 1 zákona o NDS s čl. 20 ods. 4 ústavy. Uviedol, že v podaní zo dňa 31.3.2021 navrhol súdu prvej inštancie pripustenie zmeny žaloby, pričom okrem iného žiadal konanie opätovne prerušiť tak, aby v dôsledku vývoja rozhodovacej činnosti pléna ústavného súdu nedošlo zo strany ústavného súdu k odmietnutiu návrhu na začatie konania podľa § 125 ústavy a § 42 ods. 2 písm. a/ a § 74 zákona č. 314/2018 Z.z. Súd prvej inštancie v nadväznosti na toto jeho podanie vydal uznesenie č.k. 21C/29/2019-860 zo dňa 5.10.2022, ktorým zamietol jeho návrh na zmenu žaloby a k návrhu na opätovné predloženie vec ústavnému súdu sa nevyjadril a tento návrh neposúdil ani v napadnutom rozsudku. Vo vzťahu k predmetnému návrhu na opätovné prerušenie veci a jej opätovné predloženie ústavnému súdu ta účelom posúdenia súladu § 6 ods. 1 zákona o NDS s čl. 20 ods. 4 ústavy tak žalobca doposiaľ nedostal zo strany súdu prvej inštancie odpoveď, čím podľa neho došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé konanie. Namietal, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci neavizoval skutočnosť, že právne úkony na základe ktorých žalobca nadobudol žalované pohľadávky-sporné zmluvy, požaduje za absolútne neplané, navyše ani nevytvoril žalobcovi procesný priestor na argumentáciu ohľadne (až v napadnutom rozsudku po prvýkrát tvrdenej) absolútnej neplatnosti týchto sporných zmlúv. Vyššie uvedené skutočnosti mali podľa žalobcu za následok porušenie práva na spravodlivé konanie, pretože o skutočnosti, že súdu prvej inštancie sa sporné zmluvy javia ako absolútne neplatné právne úkony, sa dozvedel až zo samotného napadnutého rozsudku. Mal za nesporné, a z napadnutého rozsudku zjavne vyplýva, že súd prvej inštancie považoval uzatvorené sporné zmluvy za absolútne neplatné právne úkony, pričom toto posúdenie sa v zmysle záverov napadnutého rozsudku javí ako kľúčové. Za nesprávny označil postup súdu prvej inštancie, ktorý žalobcovi ani len v náznaku neavizoval skutočnosť, že sporné zmluvy sa mu javia ako absolútne neplatné. Mal za to, že súdu prvej inštancie nič nebránilo vyzvať žalobcu na vyjadrenie sa k možnosti považovať sporné zmluvy za absolútne neplatné, alebo napr. v rámci predbežného právneho posúdenia túto skutočnosť uviesť ako spornú. Nemal tak možnosť predostrieť súdu žiadnu argumentáciu ohľadne tvrdených nedostatkov týchto sporných zmlúv, resp. k zamýšľanému posúdeniu týchto zmlúv ako absolútne neplatných. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že tieto sporné zmluvy sú absolútne neplatné, keď neobsahujú podstatné náležitosti ako riadne individualizovaný a označený predmet postúpenia a s riadne označenie dlžníka (aká pohľadávka sa voči komu postupuje), a preto nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávok.

Vytýkal súdu prvej inštancie, že v odôvodnení napadnutého rozsudku takmer doslovne preberá argumentáciu z iného konania, a to z rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 50C/177/2013 zo dňa 28.11.2018 (bod 37 rozsudku). V predmetnej veci vedenej v senáte 50C, hoci na prvý pohľad skutkovo podobnej, však išlo o obsahovo odlišné zmluvy medzi inými zmluvnými stranami. Mal za to, že nemožno takto paušalizovať argumenty, ktoré sa na prejednávanú vec nevzťahujú. Uviedol, že súd prvej inštancie oprel svoje odôvodnenie o tri nosné argumenty, a to že prejav vôle nebol zrozumiteľný, lebo postupcovia, postupník, ani dlžníci nevedeli a nemohli vedieť aké pohľadávky, z akého právneho dôvodu, v akej výške voči komu boli predmetom; predmetom postúpenia malo byť celé právo, nielen pohľadávka; predmetom zmlúv je len všeobecné konštatovanie nároku bez jeho ohodnotenia v peniazoch, ktoré nestačí na naplnenie zásady identity pohľadávky. K zrozumiteľnosti prejavu žalobca uviedol, že postúpením (cesiou) na základe písomnej zmluvy prechádza pohľadávka z doterajšieho veriteľa (postupcu) na nového veriteľa (postupníka) v tom stave, v akom v okamihu postúpenia existovala, a to spolu s jej príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými. Samotné postúpenie podľa neho nespočíva len v jednoduchom prevode pohľadávky, ale práve v zmene záväzku spôsobenej zámenou v osobe oprávneného (veriteľa). Pri tejto zmene totiž postupník ako nový veriteľ nadobúda spolu s postúpenou pohľadávkou aj legitimáciu na jej uplatnenie a vymoženie cestou súdu. Vyplýva to aj zo skutočnosti, že postúpením pohľadávky vzniká záväzkový právny vzťah v zmysle ust. § 488 Obč. zák., t.j. právo veriteľa na plnenie pohľadávky od dlžníka. Interpretáciu obsahu právneho úkonu súdom podľa § 35 ods. 2 Obč. zák. podľa žalobcu nemôže nahrádzať alebo meniť prejavenú vôľu. Použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby obsah právneho úkonu, ktorý účastník urobil, bol vyložený v súlade so stavom, ktorý existoval v čase, keď bol úkon urobený. Uvedené ustanovenie predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť, a pre taký prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby túto pochybnosť odstránil výkladom založeným na tom, že vedľa jazykového vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovami, podrobí skúmaniu aj vôľu jednajúcich osôb. Okrem toho je možné obsah právneho úkonu posúdiť aj podľa vôle strán v okamžiku uzatvárania zmluvy, avšak za podmienky, že táto vôľa nie je v rozpore s tým, čo plynie z jazykového vyjadrenia úkonu. V prípade, že nejasnosť právneho úkonu nie je možné odstrániť ani pomocou výkladu prejavu vôle, je právny úkon neplatný (§ 37 ods. 1 Obč. zák.). Pomocou výkladu právneho úkonu nie je dovolené meniť zmysel a obsah inak jasného právneho úkonu. Zákon, ktorý vyžaduje k platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky písomnú formu, zároveň predpokladá, že z hľadiska určitosti je zmluva platná, keď je v nej jednoznačne určená prevádzaná pohľadávka, hlavne vymedzením predmetu plnenia, osoby dlžníka, prípadne právneho dôvodu, a to natoľko nepochybne, aby bolo zistiteľné, aká pohľadávka je predmetom postúpenia a aby ju nebolo možné zameniť s inou pohľadávkou (Jehlička,O.-Švestka, J. Škárová, M. a kol. Obč. zák., Komentář, 9. vydání, Praha, C.H.Beck, str. 766). V posudzovanej veci je podľa žalobcu zmluva o postúpení pohľadávky jasná a zrozumiteľná a nemôže byť žiadna pochybnosť o tom, čo bolo predmetom zmlúv o postúpení pohľadávok a ani kto je dlžníkom. S poukazom na ust. § 37 Obč. zák. uviedol, že podľa právnej teórie je úkon určitý a zrozumiteľný, ak je vyjadrený tak, aby umožňoval druhému účastníkovi vnímať ho v pre neho pochopiteľnej forme (požiadavka zrozumiteľnosti) a aby aspoň jeho výkladom bolo zistiteľné, aký obsah ním mal byť vyjadrený a čo je konkrétne jeho predmetom(požiadavka určitosti). Konštatoval, že podľa nálezu ÚS SR I.ÚS 12/2010 „zrozumiteľnosť právneho úkonu má značný význam pre to, aby z prejavu vôle konajúceho subjektu bol adresát objektívne schopný pochopiť, čoho sa týmto právnym úkonom konajúci domáha. Právny úkon pritom musí byť zrozumiteľný vo všeobecnosti, teda aby bol význam použitých výrazových prostriedkov všeobecne objasniteľný. Právny úkon musí byť aj určitý, teda ak nie je vnútorne rozporný“. Podľa žalobcu súd prvej inštancie bez bližšieho skutkového odôvodnenia uviedol, že postupcovia, postupník, ani dlžníci nevedeli aké pohľadávky, z akého právneho dôvodu a voči komu mali byť predmetom postúpenia. Poukázal na niekoľko skutkových okolností a právnych súvislostí, ktoré nekriticky prebral z rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 50C/177/2013 zo dňa 28.11.2018 a ktoré sú na sporný právny vzťah neaplikovateľné. Poukazujúc na rozsudok NS SR sp. zn. 3Obdo 7/2009 zo dňa 14.10.2010 mal za to, že zmluvné strany sporných zmlúv boli postupcovia a postupník (žalobca), nie dlžník, ako to nekriticky prebral súd prvej inštancie, je teda z hľadiska výkladu irelevantné, čo mohol dlžník považovať za zrozumiteľné. Uviedol, že právny úkon je nezrozumiteľný, ak jeho obsah je vyjadrený tak nejasne, že ani pomocou výkladu v zmysle § 35 ods. 2 Obč. zák. nemožno ustáliť, čo sa ním chcelo vyjadriť. Pokiaľ ide o to, voči komu pohľadávka smeruje, dlžník je v predmetných zmluvách jednoznačne špecifikovaný ako Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Dúbravská cesta, Bratislava, IČO: 35 919 001. Pokiaľ ide o identifikáciu pohľadávky podľa právneho dôvodu, obe sporné zmluvy vymedzujú „nesplatenú pohľadávku za užívanie pozemku stavbou pozemnej komunikácie, a to za obdobie spätne odo dňa uzavretia tejto zmluvy do doby, kedy dôjde k zmene vlastníckeho práva k pozemku, a to vo výške

obvyklej náhrady za vecné bremeno v danom mieste a čase“. Žalobcovi preto nie je zrejmé, čo presne na tomto citovanom ustanovení súd prvej inštancie nepovažuje za dostatočne určité a zrozumiteľné. Súd prvej inštancie podľa neho opomenul vziať na zreteľ aj následné chovanie sa účastníkov zmlúv o postúpení pohľadávok a dlžníka, z ktorého je zrejmé, že ani postupcovia, ani postupník a ani dlžník, nemali pochybnosti o predmete pohľadávky. Nie je mu je tiež zrejmé, čo súd prvej inštancie myslel tým, že z obsahu zmlúv vyplýva, že žalobca nadobudol od postupcov celé ich právo, keď obe sporné zmluvy jednoznačne hovoria o „postúpení pohľadávok uvedených v čl. II, ktorý hovorí o nesplatenej pohľadávke za užívanie pozemku stavbou pozemnej komunikácie. Mal za to, že pre platné dojednanie postúpenia pohľadávky je potrebné, aby pohľadávka, ktorá má byť predmetom prevodu, bola nepochybne určená označením predmetu plnenia, osoby dlžníka a právneho dôvodu tak, aby ju nebolo možné zameniť s inou pohľadávkou. Fakultatívne náležitosti takéhoto určenia môžu podľa neho byť aj najmä výška pohľadávky alebo jej splatnosť. Výšku pohľadávky podľa žalobcu nemožno považovať za obligatórnu náležitosť určenia pohľadávky z hľadiska jej nezameniteľnosti. Uviedol, že k postúpeniu sú spôsobilé aj pohľadávky, ktorých existencia je sporná, či pohľadávky, ktoré vzniknú v budúcnosti, t.j. také pohľadávky, u ktorých výška peňažného plnenia spravidla nie je (a ani nemusí byť) v okamihu uzatvárania zmluvy o postúpení pohľadávky objektívne zistiteľná, nemožno určenie presnej výšky pohľadávky v peniazoch požadovať za podstatnú náležitosť zmluvy, ktorej nedostatok by viedol k neplatnosti zmluvy pre neurčitosť. Poukázal na ust.§ 525 ods. 1 a 2 Obč. zák., ktorého znenie normuje negatívny taxatívny výpočet toho, aká pohľadávka nemôže byť predmetom postúpenia pohľadávky, iné pohľadávky môžu byť predmetom prevodu. Kritérium nezameniteľnosti je podľa právnej teórie naplnené vtedy, ak nemožno postúpenú pohľadávku zameniť s inou pohľadávkou voči dlžníkovi. Mal za to, že kritérium nezameniteľnosti je tu jednoznačne naplnené vymedzením dlžníka, pozemku, listu vlastníctva, na ktorom sú zapísaný predmetný pozemok a právny dôvod vzniku pohľadávky, a to vzhľadom na to, že vo vzťahu k predmetnej parcele a dlžníkov neexistuje iná pohľadávka, ktorá by mohla byť predmetom prevodu. Pokiaľ nemá postupca voči dlžníkovi v dobe postúpenia inú pohľadávku alebo iné pohľadávky s predmetom plnenia rovnakého druhu ako u postúpenej pohľadávky (teda inej pohľadávky zameniteľnej s postupovanou pohľadávkou), potom platí, že postupovaná pohľadávka je v zmluve o postúpení pohľadávky dostatočne určite identifikovaná aj vtedy, keď ju vymedzuje iba údaj o osobe dlžníka a predmetu plnenia (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 776/2004 z 28.06.2006). Na základe uvedeného žalobcovi nebolo zrejmé, na akom právnom základe súd prvej inštancie uzavrel, že absencia určenia výšky pohľadávky zakladá absolútnu neplatnosť jej postúpenia. Uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR platí (v tejto súvislosti pozri napr. I.ÚS 243/07, I.ÚS 242/07, IV.ÚS 15/2014), že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa čl. 2 ods. 3 ústavy. Pričom jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 625/03 zo 14. apríla 2005). Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu, vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (pozri IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010). S poukazom na uvedené skutočnosti mal žalobca za to, že zo strany súdu prvej inštancie došlo v napadnutom rozsudku k nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v prejednávanej právnej veci. Otázku (ne)súladnosti zákonného vecného bremena podľa § 6 ods. 1 zákona o NDS s čl. 20 ods. 4 ústavy súd prvej inštancie (po prvotných pochybnostiach o jeho vzniku) posúdil v zmysle zásady prezumpcie ústavnosti právnych predpisov a dospel k záveru, že norma je ústavnokonformne vyložiteľná tak, že zákonné vecné bremeno podľa § 6 ods. 1 zákona o NDS vzniklo. Súd však podľa neho nemal mať pochybnosti o jeho vzniku, ale o jeho súlade s ústavou, čo je potrebné dôrazne rozlišovať. Otázka vzniku zákonného vecného bremena však nebola vo veci podstatná (túto skutočnosť - vznik, príp. účinnosť a trvanie by skúmal a rozhodoval ústavný súd v rámci posudzovania intertemporálneho účinku eventuálne vydaného nálezu), pretože žalobca namietal jeho nesúlad s ústavou, ktorému posúdeniu sa

súd prvej inštancie vôbec nevenoval, čím porušil právo žalobcu na spravodlivé konanie, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok odôvodnenia. Súd prvej inštancie sa k vyššie uvedenému právnemu záveru (o vzniku zákonného vecného bremena) dopracoval s poukazom na závery uznesenia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 24/2020 zo dňa 21.10.2020, kde ústavný súd podal všeobecný výklad zásady interpretácie právnych noriem tak, aby tieto normy boli uplatňované v súlade s ústavou, kedy sa preferuje ten výklad, ktorý zabezpečí plnohodnotnú (plnohodnotnejšiu) realizáciu základných práv a slobôd. Výklad § 6 ods. 1 zákona o NDS je však v nadväznosti na čl. 20 ods. 4 ústavy možný len z dvoch pohľadov, a síce zákonné vecné bremeno podľa tohto ustanovenia buď je v súlade s ústavou, alebo v takomto súlade nie je. Za súčasne platného právneho stavu, kedy § 6 ods. 1 zákona o NDS je platnou účinnou právnou normou a nie je namieste uvažovať o pochybnostiach vzniku vecného bremena, o čo sa žalobca ani nepokúša, pretože tak, ako to už uviedol, prvoradým je posúdenie ústavnej súladnosti tohto ustanovenia. Súd prvej inštancie si osvojil názor, že zákonné vecné bremeno podľa § 6 ods. 1 zákona o NDS vzniklo. Jeho súladu s ústavou s čl. 20 ods. 4 sa však v napadnutom rozsudku vôbec nevenoval. Tento „výklad“ podľa neho tak s poukazom na uznesenie sp. zn. PL. ÚS 24/2020 zabezpečí plnohodnotnejšiu realizáciu základných práv a slobôd žalobcu. Na rozdiel od súdu prvej inštancie sa žalobca domnieva, že jediný ústavnokonformný výklad, ktorý zabezpečí plnohodnotnejšiu realizáciu základných práv a slobôd, je s poukazom na argumentáciu žalobcu uvádzanú počas súdneho konania práve opačný, a síce, že zákonné vecné bremeno podľa § 6 ods. 1 zákona o NDS nie je súladné s čl. 20 ods. 4 ústavy. Nakoľko na svoje námietky ohľadne tvrdeného nesúladu zákonného vecného bremena podľa § 6 ods. 1 zákona o NDS s čl. 20 ods. 4 ústavy žalobca v rámci napadnutého rozsudku nedostal žiadne (nie ešte relevantné) odpovede, tieto námietky považoval za potrebné zopakovať aj v odvolacom konaní. Namietal, že keďže ÚS SR sa doposiaľ meritórne nezaoberal súladom § 6 ods. 1 zákona o NDS s čl. 20 ods. 4 ústavy a právny poriadok Slovenskej republiky nestanovil žiadne administratívne konanie ani neurčil žiadny štátny orgán, ktorý by mal rozhodovať o nútenom obmedzení vlastníckych práv v zmysle § 6 ods. 1 zákona o NDS a právny poriadok Slovenskej republiky nestanovuje žiaden režim náhrad, ktoré by mali byť poskytované za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle § 6 (1) zákona o NDS, ani nestanovuje povinnosť, aby bola akákoľvek náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vôbec uhradená a ak vlastník pozemku na ktorý dopadá § 6 (1) zákona o NDS nemá možnosť domáhať sa preskúmania toho, či obmedzenie jeho vlastníckeho práva k pozemku vecným bremenom je vo verejnom záujme; tak nútené obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle § 6 ods. 1 zákona o NDS nemožno podľa žalobcu považovať za súladné s čl. 20 ods. 4 ústavy. V dôsledku vyššie uvedeného mal preto za to, že je potrebné konanie v prejednávanej právnej veci prerušiť a predložiť ÚS SR návrh na začatie konania podľa čl. 125 ústavy o súlade ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o NDS s čl. 20 ods. 4 ústavy. Zákonné vecné bremeno (podľa zákona o NDS) je inštitút, ktorý má v sebe prvok verejnoprávny, pri ktorom vlastník pozemku musí znášať obmedzenia vo verejnom záujme. Práva vlastníka pozemku sú obmedzované, pričom súd disponuje so „širokou možnosťou úvahy“, ktorú môže použiť pri stanovení rovnováhy medzi všeobecným záujmom komunity a požiadavkami ochrany individuálnych práv (rozsudok ESĽP vo veci Allan Jacobsson v. Sweden, séria A č. 163, rok 1989, s. 17). Zriadením zákonného vecného bremena nedochádza k ochrane práv vlastníka pozemku, ale k ochrane práv vlastníka stavby diaľnice. Vlastnícke právo žalobcu (či jeho právnych predchodcov) k pozemku bolo prijatím zákona o NDS nútene obmedzené zriadením vecného bremena v prospech žalovaného vlastníka stavby diaľnice. Predmetné zákonné vecné bremeno však (na rozdiel od nesprávneho tvrdenia súdu prvej inštancie v bode 44 napadnutého rozsudku) nikdy do katastra nehnuteľností zapísané nebolo (čo zároveň zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, keď súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o jeho zápise v katastri nehnuteľností). K vzniku vecného bremena došlo priamo zákonom, prijatím ustanovenia § 6 ods.1 zákona o NDS, čo znamená, že bez akéhokoľvek administratívneho konania, v rámci ktorého by vlastník pozemku, na ktorom sa zriaďuje vecné bremeno, mohol vystupovať ako účastník konania a obhajovať tak svoje základné ľudské práva a slobody. Ústava v čl. 20 ods. 4 uvádza, že nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné na základe zákona, čo znamená, že je stanovený imperatív, aby akt obmedzenia vlastníctva bol realizovaný konaním orgánu verejnej moci, ktorý bol na to v zákone splnomocnený. Nútené obmedzenie vlastníckeho práva priamo zákonom ústava neumožňuje, a to samo o sebe bez ďalšieho zakladá nesúlad ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o NDS s ústavou. Niet pochýb o tom, že zriadenie vecného bremena je bezprostredným obmedzením vlastníckeho práva. Obsah vlastníckeho práva ÚS SR vymedzil zhodne s rímsko- právnym uti, frui, habere, disponere. Ústava deklaruje vlastníkom rovnaký zákonom ustanovený obsah svojho vlastníckeho práva. Nútené obmedzenie vlastníckeho práva sa spája so zásahom do vlastníckych práv proti vôli vlastníka. Nútené obmedzenie môže spočívať v dočasnom

určení obmedzujúcich dispozícií majetkom alebo v odňatí časti práv, ktoré sú obsiahnuté v práve vlastniť majetok. Vlastnícke práva nad vecou, ktorá je predmetom obmedzenia, sa zúžia, vlastník takej veci s ňou nemôže nakladať v predchádzajúcej miere, ale neprestane byť jej vlastníkom. Zriadenie zákonného vecného bremena preto reálne a fakticky zbavuje žalobcu - vlastníka pozemku, akejkoľvek možnosti užívať predmet svojho vlastníctva a je mu ponechané iba právo predať pozemok a povinnosť platiť dane z pozemku. V tomto prípade nedošlo aplikáciou § 6 ods. 1 zákona o NDS k oficiálnemu vyvlastneniu, t. j. k prevodu vlastníctva. Opatrenia prijaté štátom však zasiahli do majetkových práv žalobcu tak, že vlastnícke práva žalobcu sa stali v takej miere nevyužiteľné, že sa podľa žalobcu musia považovať za vyvlastnené, aj keď právny titul na majetok formálne zostal žalobcovi ako pôvodnému vlastníkovi. Žalobca preto namieta, že zásah štátu podľa § 6 ods. 1 zákona o NDS má povahu zbavenia vlastníctva podľa druhého pravidla článku 1 protokolu č. 1 Dohovoru. Na to, aby takéto nútené obmedzenie vlastníckych práv (a tiež vyvlastnenie) bolo konformné s ústavou a súčasne bolo v súlade s článkom 1 Protokolu č. 1 Dohovoru, je nevyhnutné, aby zásah do práva na majetok slúžil legitímnemu cieľu vo verejnom alebo všeobecnom záujme, bola zachovaná spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu verejnosti a požiadavkami na ochranu základných práv jednotlivca a pri zásahu bola zachovaná právna istota a zákonnosť. Predmetné princípy sú obsiahnuté aj v čl. 20 ods. 4 ústavy, podľa ktorého nútené obmedzenie vlastníckeho práva (aj vyvlastnenie) je možné iba v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme, a to všetko na základe zákona a za primeranú náhradu. Právny poriadok Slovenskej republiky nestanovil žiadne administratívne konanie ani neurčil žiadny štátny orgán, ktorý by mal rozhodovať o nútenom obmedzení vlastníckych práv v zmysle § 6 (1) zákona o NDS. To znamená, že neexistuje subjekt (štátny orgán), ani zákonný proces, ktorý by posudzoval nevyhnutnú mieru obmedzení, verejný záujem ani primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckych práv. Ide o princíp právnej istoty a zákonnosti obsiahnutý v článku 1 Protokolu č. 1 Dohovoru, kedy štát musí dodržiavať adekvátne zrozumiteľné a dostatočne presne formulované ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré zodpovedajú základným požiadavkám koncepcie „zákona“. To znamená nielen to, že zásah, o ktorý ide musí byť oprávnený na základe niektorého ustanovenia vnútroštátneho právneho predpisu, ale že musí existovať spravodlivý a riadny proces a že príslušné opatrenia musí vydať a vykonať príslušný orgán a nesmie byť svojvoľné (prípad Lithgow v. Spojené kráľovstvo, séria A č. 102, rok 1986, odsek 110). Pritom Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej rozhodovacej právomoci (prípad Sporrong a Lonnroťh v. Švédsko, séria A č. 52, rok 1982) vyslovil, že v súvislosti s odobratím majetku, obmedzením jeho užívania alebo podobnými otázkami bude spravodlivé poskytnúť poškodeným jednotlivcom právo odvolať sa proti rozhodnutiam štátu o zbavení majetku, kontrole jeho užívania alebo kompenzácii. Právny poriadok Slovenskej republiky nestanovuje žiaden režim náhrad, ktoré by mali byť poskytované za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle § 6 (1) zákona o NDS, ani nestanovuje povinnosť, aby bola akákoľvek náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vôbec uhradená. Predmetné ustanovenie je v rozpore s článkom 20 ods. 4 ústavy v zmysle ktorého je nútené obmedzenie vlastníckeho práva možné iba v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. ESĽP pri rozhodovaní v obdobných prípadoch berie do úvahy faktory ako je neposkytnutie žiadnej náhrady v prípade zásahu do práva na majetok, ktorý sa nemohol celkom úplne postaviť na roveň zbavenia majetku (prípad Chassagnou v. Francúzsko, rok 1999 - III), a primeranosť rozsahu kompenzácie, (prípad Akkusová v. Turecko, rok 1997- IV). Primeranosť rozsahu kompenzácie skúmal Európsky súd pre ľudské práva aj v prípade Urbárska obec Trenčianske Biskupice v. Slovenská republika, rok 2007. Európsky súd pre ľudské práva skonštatoval porušenie čl. 1 Protokolu 1 v prípadoch, keď sa zmluvné strany Dohovoru pomocou vykonávania zákona pokúsili vyhnúť povinnosti odškodniť jednotlivcov za vyvlastnenie ich majetku alebo obmedzenie ich vlastníckych práv a nebola zachovaná spravodlivá rovnováha. Žalobca mal tiež za to, že úprava § 6 ods. 1 zákona o NDS nie je vo verejnom záujme. Verejný záujem musí vykazovať zhodu s legitímnou sociálnou, hospodárskou alebo inou politikou štátu. Štátna moc a politika pochádzajú od občanov, preto musia priamo slúžiť občanom. Konanie zákonodarného zboru (Národnej rady Slovenskej republiky), ktorým sa štát zbaví zodpovednosti vysporiadať krivdy z čias socializmu a zriadi nezákonný inštitút v rozpore s medzinárodno-právnymi zásadami, nemôže byť považovaný za konanie vo verejnom záujme. Štát je povinný zvyšovať právnu istotu svojich občanov a zachovávať demokratické princípy pri každom svojom rozhodovaní. Opačný postup je v rozpore s verejným záujmom. Prijatím zákona o NDS Slovenská republika neusporiadala vzťahy v súlade s verejným záujmom. Naopak, dobromyseľných občanov, ktorí sú vlastníkmi pozemkov na ktorých sa nachádzajú stavby diaľníc, vystavila právnej neistote, nakoľko v rozpore so základnými demokratickými princípmi zriadila neústavný inštitút, ktorým obmedzila práva vlastníkov pozemkov. Slovenská republika sa tak zbavila zodpovednosti na úkor svojich občanov, vydávajúc takýto postup za uplatňovanie verejného záujmu. Žalobca preto namietal, že Slovenská

republika v zastúpení svojimi štátnymi orgánmi (zákonodarným zborom) uplatnila „širokú možnosť úvahy“ a bez „rozumného základu“ prijala právny inštitút, ktorý nie je schopný poskytnúť vlastníkom pozemkov práva - nerušený výkon vlastníckych práv k pozemkom. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti mal žalobca za to, že pozemok (teraz vo vlastníctve žalobcu) bol neústavne zaťažený vecným bremenom zriadeným priamo zákonom o NDS a žalobcovi tak bolo odňaté právo pokojne užívať svoj majetok. ÚS SR však už v iných skutkovo obdobných prípadoch (na ktoré žalobca počas súdneho konania poukazoval), rozhodol o nesúlade toho-ktorého zákona s čl. 20 ods. 4 ústavy, ak priamo zákonom malo dôjsť k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckych práv. „Ústava Slovenskej republiky neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom. Z uvedeného vyplýva, že Národná rada SR vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Článok 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky však určuje, že k vyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť len na základe zákona.“ (PL. ÚS 38/95, Nález z 3. apríla 1996. Zbierka nálezov a uznesení ÚS SR 1996, s. 74). „Zákonodarca môže uplatniť svoje zákonodarné oprávnenia autonómne, suverénne. Táto suverenita má limit v nevyhnutnosti ochrany ľudských práv a slobôd. Tento limit sa prekročí, ak zákonodarca, vychádzajúc zo svojej suverénnej pozície, prijme zákon, ktorý okrem dovolenej a od úvahy zákonodarcu závislej reštitúcie obsahuje aj normu porušujúcu právo obsiahnuté v článku 20 Ústavy Slovenskej republiky. Prvou požiadavkou zákona, s existenciou ktorého počíta čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, je určenie orgánu oprávneného uskutočniť vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Ďalšou určenou požiadavkou na takýto zákon je, že k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť len vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu. K porušeniu čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky preto dochádza vtedy, ak takýto zákon Národnej rady Slovenskej republiky nespĺňa podmienky tohto článku (alebo aspoň niektoré z nich). Ústavné limity určené na vyvlastnenie dovoľujú Národnej rade Slovenskej republiky len prijať zákon, ktorý by upravil jeho zákonné predpoklady. Splnenie týchto predpokladov však musí byť preskúmateľné v konaní zaručujúcom ich objektívne posúdenie. Toto konanie je zásadne administratívne, t.j. patrí do výkonnej moci, ale v zmysle článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je zákonnosť tohto konania preskúmateľná aj súdnou mocou, pretože vyvlastnenie sa týka základného práva (vlastníckeho práva).“ (nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 4/2000, na ktorý nadviazali aj nálezy sp. zn. PL. ÚS 19/09 a PL. ÚS 42/15). K porušeniu čl. 20 ods. 4 ústavy dôjde vtedy, ak zákon Národnej rady SR nespĺňa niektorú (čo i len jedinú) podmienku tohto článku. Vecné bremeno zriadené zákonom o NDS tak podľa názoru žalobcu nevyhovuje podmienke jeho zriadenia na základe zákona. Ustanovením § 6 ods. 1 zákona o NDS sa totiž neustanovuje žiaden orgán oprávnený uskutočniť vyvlastnenie, resp. nútené obmedzenie vlastníckeho práva vlastníkov pozemkov. Naopak, toto ustanovenie priamo zákonom zriaďuje vecné bremeno na nevyporiadaných pozemkoch zastavaných diaľnicami, teda na takých, akým je aj pozemok žalobcu. Z predmetného ustanovenia však vyplýva, že okruh týchto pozemkov bol v čase účinnosti cit. zákona už uzavretý, teda išlo o konkrétne určiteľné pozemky (hoci ich samotný zákon explicitne nevymenúva určením ich parcelných čísel). Podľa uvedeného ustanovenia sa totiž tento zákon vzťahuje len na tie pozemky, ktoré boli ku dňu vzniku žalovaného spravované Slovenskou správou ciest, ktoré boli predmetom prechodu práv a povinností podľa cit. zákona, avšak nemohli byť súčasťou predmetu vkladu do majetku žalovaného z dôvodu nevyporiadania, prípadne nepreukázania vlastníckeho práva štátu k nim a zároveň ich užívanie bolo dané tým, že boli zastavané diaľnicami. Z uvedeného je zrejmé, že okruh týchto pozemkov sa už nebude nikdy rozširovať, v dôsledku čoho nemožno vôbec povedať, že by § 6 ods. 1 zákona o oprávnená priamo zákonom vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Článok 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky však určuje, že k vyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť len na základe zákona.“ (PL. ÚS 38/95. Nález z 3. apríla 1996. Zbierka nálezov a uznesení ÚS SR 1996, s. 74). „Zákonodarca môže uplatniť svoje zákonodarné oprávnenia autonómne, suverénne. Táto suverenita má limit v nevyhnutnosti ochrany ľudských práv a slobôd. Tento limit sa prekročí, ak zákonodarca, vychádzajúc zo svojej suverénnej pozície, prijme zákon, ktorý okrem dovolenej a od úvahy zákonodarcu závislej reštitúcie obsahuje aj normu porušujúcu právo obsiahnuté v článku 20 Ústavy Slovenskej republiky. Prvou požiadavkou zákona, s existenciou ktorého počíta čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, je určenie orgánu oprávneného uskutočniť vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Ďalšou určenou požiadavkou na takýto zákon je, že k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť len vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu. K porušeniu čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky preto dochádza vtedy, ak takýto zákon Národnej rady Slovenskej republiky nespĺňa podmienky tohto článku (alebo aspoň niektoré z nich). Ústavné limity určené na vyvlastnenie dovoľujú Národnej rade Slovenskej republiky len prijať zákon, ktorý by upravil jeho zákonné predpoklady. Splnenie

týchto predpokladov však musí byť preskúmateľné v konaní zaručujúcom ich objektívne posúdenie. Toto konanie je zásadne administratívne, t.j. patrí do výkonnej moci, ale v zmysle článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je zákonnosť tohto konania preskúmateľná aj súdnou mocou, pretože vyvlastnenie sa týka základného práva (vlastníckeho práva).“ (nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 4/2000, na ktorý nadviazali aj nálezy sp. zn. PL. ÚS 19/09 a PL. ÚS 42/15). K porušeniu čl. 20 ods. 4 ústavy dôjde vtedy, ak zákon Národnej rady SR nespĺňa niektorú (čo i len jedinú) podmienku tohto článku. Vecné bremeno zriadené zákonom o NDS tak podľa názoru žalobcu nevyhovuje podmienke jeho zriadenia na základe zákona. Ustanovením § 6 ods. 1 zákona o NDS sa totiž neustanovuje žiaden orgán oprávnený uskutočniť vyvlastnenie, resp. nútené obmedzenie vlastníckeho práva vlastníkov pozemkov. Naopak, toto ustanovenie priamo zákonom zriaďuje vecné bremeno na nevyporiadaných pozemkoch zastavaných diaľnicami, teda na takých, akým je aj pozemok žalobcu. Z predmetného ustanovenia však vyplýva, že okruh týchto pozemkov bol v čase účinnosti cit. zákona už uzavretý, teda išlo o konkrétne určiteľné pozemky (hoci ich samotný zákon explicitne nevymenúva určením ich parcelných čísel). Podľa uvedeného ustanovenia sa totiž tento zákon vzťahuje len na tie pozemky, ktoré boli ku dňu vzniku žalovaného spravované Slovenskou správou ciest, ktoré boli predmetom prechodu práv a povinností podľa cit. zákona, avšak nemohli byť súčasťou predmetu vkladu do majetku žalovaného z dôvodu nevyporiadania, prípadne nepreukázania vlastníckeho práva štátu k nim a zároveň ich užívanie bolo dané tým, že boli zastavané diaľnicami. Z uvedeného je zrejmé, že okruh týchto pozemkov sa už nebude nikdy rozširovať, v dôsledku čoho nemožno vôbec povedať, že by § 6 ods. 1 zákona o NDS len určoval podmienky pre budúce zriadenie tohto vecného bremena. Naopak, týmto zákonom sa zaťažili pozemky, na ktorých v čase jeho účinnosti už stáli stavby uvedené v § 6 ods. 1 o NDS len určoval podmienky pre budúce zriadenie tohto vecného bremena. Naopak týmto zákonom sa zaťažili pozemky, na ktorých v čase jeho účinnosti už stáli stavby uvedené v § 6 ods. 1 zákona o NDS diaľnice. Žiadne ustanovenie zákona o NDS pritom neurčuje orgán, ktorý by mal o zriadení vecného bremena rozhodovať, čo je logické vzhľadom na jeho zriadenie priamo zákonom. Tým sa však toto ustanovenie dostáva do priameho rozporu s čl. 20 ods. 4 ústavy tak, ako ho vykladá judikatúra ÚS SR. Ďalej judikatúra ÚS SR k čl. 20 ods. 4 ústavy, k podmienke verejného záujmu vyslovila, že verejný záujem vyvlastnenia je predmetom správnej úvahy a zisťuje sa v priebehu konania na základe zvažovania najrôznejších čiastkových záujmov, po zvážení všetkých rozporov a pripomienok. Verejný záujem teda musí byť predmetom dokazovania v rámci rozhodovania o určitej otázke, napr. vyvlastnení, a nie je možné ho a priori stanoviť. Nie je tiež možné zjednodušiť vec tak, že existencia akéhosi vyššieho nadradeného verejného záujmu umožňuje radikálny, nezvratný zásah do vlastníckeho práva. Ústavná akceptácia takéhoto ďalšieho, všeobecnejšieho, vyššieho verejného záujmu by znamenala dať štátnej moci licenciu na obmedzenie vlastníckeho práva kde a kedy si zmyslí (v tomto zmysle pozri najmä nález sp.zn. PL. ÚS 19/09, ods. 55 a nasl.). Inak povedané, ÚS SR chápe verejný záujem ustanovený v čl. 20 ods. 4 ústavy ako konkrétny verejný záujem na konkrétnom obmedzení vlastníckeho práva konkrétneho vlastníka konkrétnej veci na konkrétny účel. Zákonodarca môže v zákone upraviť len dôvod, resp. všeobecný účel, na ktorého dosiahnutie možno využiť vyvlastnenie, prípadne nútené obmedzenie vlastníckeho práva (teda aj zriadenie vecného bremena). Nemôže však dovoliť štátnej moci realizovať tento účel kdekoľvek a kedykoľvek a automaticky takejto realizácii priznať povahu verejného záujmu. Naopak, štátna moc musí v konkrétnom prípade preukázať verejný záujem tým spôsobom, že uváži, či na dosiahnutie daného, zákonom ustanoveného účelu treba nútene obmedziť práve ten-ktorý konkrétny pozemok a práve tým-ktorým konkrétnym spôsobom. Dôsledkom uvedených dvoch porušení čl. 20 ods. 4 ústavy je potom aj odňatie práva vlastníkom dotknutých pozemkov na efektívnu právnu ochranu, pretože neexistuje postup, ktorým by sa vlastníci mohli domáhať preskúmania toho, či obmedzenie vlastníckych práv k pozemku v ich vlastníctve vecným bremenom je vo verejnom záujme, a teda či je súladné s čl. 20 ods. 4 ústavy. Dôsledkom zákona o NDS je teda to, že spory medzi vlastníkmi pozemkov a vlastníkom stavieb (žalovaným) sa redukujú na spory o výšku náhrady za vecné bremeno. Práve tento stav však ÚS SR vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 19/09 považoval za nesúladný s čl. 20 ods. 4 ústavy. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, opretú o judikatórne závery ústavného súdu má žalobca za to, že ZVB podľa § 6 (1) zákona o NDS nespĺňa kritériá stanovené čl. 20 (4) ústavy, tak ako ich definuje ÚS SR v rozhodnutiach PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 4/00, PL.ÚS 19/09, či PL. ÚS 42/15, v dôsledku čoho možno konštatovať jeho nesúlad s ústavou. V dôsledku vyššie uvedeného možno konštatovať jeho nesúlad s ústavou. V dôsledku vyššie uvedeného je preto namieste a žalobca žiadal odvolací súd, aby konanie v prejednávanej právnej veci prerušil a predložil ÚS SR návrh na začatie konania podľa čl. 125 ústavy o súlade ust. § 6 ods. 1 zákona o NDS s čl. 20 ods. 4 ústavy. Žalobca nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že nárok na náhradu za zriadené vecné bremeno podľa § 6 ods. 1 zákona o NDS môže mať len jednorazový charakter. Konštatoval, že vecné

bremená, ktoré vznikajú na základe zákona, majú rôzny právny režim. To, čo platí pre vecné bremeno podľa jedného zákona, nemusí platiť pre vecné bremená podľa iných zákonov, pričom poukázal na nález ÚS SR PL. ÚS 42/2015. Z citovaného nálezu je zrejmé, že ústava nebráni tomu, aby bola náhrada za vecné bremeno (ktorá je jedným z druhov náhrady za obmedzenie vlastníctva) poskytnutá opakovane. Preto nepovažoval za správny právny záver súdu prvej inštancie v tom, že náhrada za zriadené vecné bremeno môže byť len jednorazovou náhradou. Konštatoval, že toto zákonné vecné bremeno má dočasný charakter, je dočasným opatrením dovtedy, kým si NDS, a.s. upravil natrvalo majetkový vzťah k pozemku pod stavbou, v čom je toto zákonné vecné bremeno podobné nájomnému právu, ktoré je typické svojou dočasnosťou a odplatou vo forme nájomného, ktoré nie je jednorazové, ale je splatné v podobe opakujúcich sa platieb za určité obdobie. Podľa zákona o NDS je žalovaný povinný vyporiadať vlastníctvo k pozemkom do svojho vlastníctva. Zákon o NDS teda počíta s tým, že zákonné vecné bremeno bude trvať len obmedzenú, avšak vopred neurčenú a neurčiteľnú dobu, pričom vlastník pozemku nemá žiadnu kontrolu nad tým, ako dlho bude takéto vecné bremeno trvať. Je vecou a povinnosťou žalovaného vysporiadať vlastnícke právo k pozemku, a tak je možné, že v jednom prípade bude zákonné vecné bremeno trvať jeden rok a v inom prípade dvadsať rokov. Mal za to, že ak by mal platiť výklad podľa uznesením NS SR sp. zn. 1Cdo 99/2019 z 26.1.2022 či sp. zn. 1Cdo 255/2021 zo 14.12.2022 (ktoré rozhodnutia sa zaoberajú zákonným vecným bremenom n základe zákona č. 66/2009 Z.z.), ktorý výklad si osvojil a poukázal naň aj súd prvej inštancie, potom by náhrada vyplatená za zákonné vecné bremeno obmedzujúce vlastníka počas obdobia len jedného roka mala byť v rovnakej sume ako náhrada za to isté vecné bremeno, ktoré by obmedzovalo vlastníka počas dvadsať rokov. Takýto záver považoval preto za nesprávny aj z pohľadu princípov primeranosti a spravodlivosti náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré vyplývajú z čl. 20 ods. 4 ústavy. Za takýchto okolností nebolo možné podľa neho v čase nadobudnutia účinnosti zákona o NDS (01.01.2005): určiť hodnotu obmedzenia vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom; od vlastníka pozemku spravodlivo žiadať, aby vyčíslil svoj nárok na jednorázovú náhradu, ak nemohol vedieť, kedy si NDS, a.s. splní svoju zákonnú povinnosť a vyporiada vlastníctvo k pozemku (t. j. nemohol ani predpokladať, ako dlho bude zákonné vecné bremeno trvať). Výklad, ktorý podal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku a NS SR v uzneseniach sp. zn. 1 Cdo 99/2019 z 26.01.2022 či sp. zn. 1 Cdo 255/2021 zo 14.12.2022, považoval žalobca za v rozpore aj s princípom právnej istoty (čl. 1 ods.1 ústavy).Účelom zákona o NDS je, aby súkromní vlastníci pozemkov a NDS, a.s., ktoré vlastnia stavby postavené na týchto pozemkoch, definitívne vysporiadali vlastnícke vzťahy k týmto pozemkom. Právny záver súdu prvej inštancie nepodporuje tento účel; skôr naopak, ide proti nemu. Je vecou NDS, a.s. ako žalovaného, či pristúpi k splneniu si svojej povinnosti vyporiadať právnych vzťahov k pozemkom pod ich stavbami a kedy to urobí. Právny záver OS BA II a doterajšia rozhodovacia prax NS SR spôsobujú, že už nič nedonúti NDS, a.s., aby pristúpila k vyporiadaniu týchto vzťahov - podľa tohto právneho záveru totiž NDS, a.s. môže zaťažené pozemky dlhodobo držať, užívať stavby na nich postavené a nemusia za to nič platiť (nič ich to nestojí). Takáto nečinnosť NDS, a.s. je nespravodlivá vo vzťahu k vlastníkom zaťažených pozemkov, ktorí boli nútene obmedzení na svojich právach, jednostranným mocenským zásahom zákonodarcu. Vlastníci zaťažených pozemkov nemajú žiadny výslovný zákonný prostriedok, ktorým by donútili NDS, a.s., aby pristúpila k vysporiadaniu právnych vzťahov k pozemkom. Jediným takýmto donucovacím prostriedkom je práve opakovaná náhrada za zákonné vecné bremeno, ktorá motivuje NDS, a.s., aby čo najskôr vysporiadala majetkové vzťahy k zaťaženým pozemkom. Z vyššie uvedených dôvodov je žalobca presvedčený, že jediným ústavne konformným výkladom zákona o NDS je teologický výklad podľa zmyslu a účelu príslušnej právnej normy, a teda výklad, ktorý umožňuje vlastníkovi zaťaženého pozemku domáhať sa opakovanej náhrady za obmedzenie jeho vlastníctva zákonným vecným bremenom, a to za každý jeden deň trvania tohto vecného bremena. S poukazom na argumentáciu žalobcu uvedenú v odvolaní spoločne s jeho argumentáciou uvádzanou v priebehu konania na súde prvej inštancie, žalobca žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 14.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nepovažoval za potrebné doplniť ani znova zopakovať (§ 385 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a vo veci rozhodol postupom podľa § 379 od. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

16. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene a doplnení zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov, k nehnuteľnostiam spravovaným ku dňu vzniku diaľničnej spoločnosti Slovenskou správou ciest, ktoré sú predmetom prechodu práv a povinností podľa tohto zákona a ktoré nemôžu byť súčasťou predmetu vkladu do diaľničnej spoločnosti z dôvodu nevyporiadania, prípadne nepreukázania vlastníckeho práva štátu k nim a ktorých užívanie je dané tým, že sú zastavané diaľnicami, vzniká v prospech diaľničnej spoločnosti dňom jej vzniku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je užívanie nehnuteľností. 17. Predovšetkým odvolací súd posudzoval návrh žalobcu na prerušenie konania s návrhom na opätovné predloženie ÚS SR návrhu na začatie konania podľa § 125 ústavy a § 42 ods. 2 písm. a/ a § 72 zákona č. 314/2018 Z.z. o súlade zákona o NDS s čl. 20 ods. 4 ústavy. Podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania. Z obsahu spisu mal odvolací súd preukázané, že súd prvej inštancie uznesením č.k. 21C/29/2019-735 zo dňa 5. júna 2020 prerušil konanie z dôvodu podania návrhu na konanie o súlade právnych predpisov podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP, ktorý jeho návrh Ústavný súd SR uznesením PL.ÚS 7/2022-11 zo dňa 11. mája 2022 odmietol s tým, že na podanie návrhu podľa § 125 ods. 1 ústavy interpretuje ústavný súd vo svojej judikatúre v tom zmysle, že podaniu návrhu musí predchádzať rozhodovacia činnosť všeobecného súdu, v rámci ktorej je podľa jeho úsudku potrebné vyložiť a aplikovať všeobecne záväzný právny predpis, ktorého nesúlad mieni všeobecný súd v konaní pred ústavným súdom uplatniť (z najnovšej judikatúry, napr. PL.ÚS 6/2021); všeobecný súd je teda oprávnený napadnúť len také ustanovenie zákona (všeobecne záväzného predpisu), ktorého použitie možno v konaní pred všeobecným súdom rozumne očakávať (PL.ÚS 12/2012). Ústavný súd uviedol, že strany sa nesporia o vznik vecného bremena, ktoré nepochybne už vzniklo dňom vzniku Národnej diaľničnej spoločnosti, ale o povahu náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníkov pozemkov zastavaných diaľnicou a že jeho úlohou v konaní o súlade právnych predpisov nie je hľadať alebo nahrádzať argumentáciu navrhovateľa spočívajúcu v porovnaní účinkov prípadného derogačného rozhodnutia na konečné rozhodnutie vo veci samej oproti aktuálnemu právnemu stavu. V doplňujúcich stanoviskách ústavný súd v náleze uvádza, že podstata zákonných (legálnych) vecných bremien spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva. Pri zákonných vecných bremenách nejde o klasický druh vecných bremien, tento obmedzuje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam (osobitne k pozemkom) vo verejnom záujme, napr. v prospech zriaďovateľov a prevádzkovateľov líniových stavieb (sietí) a iných verejnoprospešných zariadení v oblastiach energetiky, telekomunikácií, vodovodu a kanalizácií. Zákonné vecné bremená sa zriaďujú vo verejnom záujme za náhradu (za odplatu). Verejný záujem na obmedzení vlastníckeho práva nemôže a nesmie byť nadradený ochrane vlastníkov (PL.ÚS 428/2015). Vždy ide o vecné bremená in rem. Zákonné vecné bremená zriadené ex lege majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou právnou úpravou, avšak nejde o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Ak tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou (III.ÚS 320/2018). K náhrade za zákonné vecné bremená bolo konštatované, že právne predpisy upravujúce zákonné vecné bremená definujú náhradu za verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, t.j. za zákonné vecné bremeno, zásadne ako jednorazovú. Po nadobudnutí účinnosti nálezu sp.zn. PL.ÚS 42/2015, slovo „jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“ síce stratilo platnosť, avšak do iných zákonov upravujúcich „primeranú jednorazovú náhradu“ v súvislosti so zákonnými vecnými bremenami sa nález ústavného súdu už nepremietol. Ani chýbajúca právna úprava k náhrade za zákonné vecné bremeno nemôže brániť všeobecnému súdu v spore o túto náhradu rozhodnúť. Už v uznesení č.k. PL.ÚS 16/2021-9 z 15.12.2021 ústavný súd pripomenul čl. 4 základných princípov CSP zakotvujúci analógiu a dotváranie práva súdom v civilnom súdnom procese, ktorý umožňuje sudcovi, ak určitá procesná situácia nie je pokrytá výslovný textom zákona, analogicky použiť inú, zákonom upravenú skutkovú podstatu po abstrahovaní tzv. účelu zákona, prípadne umožňuje sudcovi aj čestne právo dotvoriť na konkrétny prípad. Ak teda určitá situácia (procesná, či vo sfére práva súkromného - v danom prípade obmedzenie vlastníckeho práva zasadeného do predpisu verejnoprávnej povahy) nie je pokrytá výslovným textom zákona, má sudca možnosť analogicky použiť inú, zákonom upravenú skutkovú podstatu po abstrahovaní tzv. účelu zákona. Tiež, že v tejto prejednávanej veci,

rovnako ako predtým v ďalších veciach rozhodovaných už za účinnosti Civilného sporového poriadku, je ustanovením, z ktorého možno vychádzať ako zo základu pre rozhodnutie o náhrade za zákonné vecné bremeno, predovšetkým čl. 20 ods. 4 ústavy, podľa ktorého vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu a § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z., v zmysle ktorého vecné bremeno vzniknuté v prospech diaľničnej spoločnosti k neusporiadaným pozemkom, má nesporne charakter zákonného vecného bremena s nasledujúcou povinnosťou diaľničnej spoločnosti vyporiadať vlastníctvo týchto nehnuteľností do svojho vlastníctva (§ 6 ods. 2). Ani skutočnosť, že si diaľničná spoločnosť túto povinnosť riadne neplní, nemôže brániť súdu rozhodnúť o priznaní náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom zastavaným diaľnicami. Ak sudca rozhoduje konkrétny spor, na ktorý mu zákonodarca nedáva žiaden dôvod dotvoriť si spravodlivo a racionálne normu na konkrétny prípad za použitia analógie. K otázke spôsobu plnenia náhrady za vecné bremeno ústavný súd poznamenal, že všeobecné súdy v SR v mnohých prípadoch rozhodli o náhrade za vecné bremeno aj za stavu, že zákon, na základe ktorého vecné bremeno vzniklo, o náhrade mlčí. Najpočetnejšie prípady sa týkajú uplatňovania § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom z nedávnych rozhodnutí poukázal napr. na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 194/2018 z 26.augusta 2019 alebo sp. zn. 8Cdo 17/2019 z 30. novembra 2020. Ústavný súd tiež v doplňujúcom stanovisku konštatoval, že napriek mlčaniu zákona o náhrade za vecné bremeno v kontexte napádanej právnej úpravy súdy takúto náhradu prisúdili, pričom sa priklonili prevažne k náhrade jednorazovej. 18. Vzhľadom na vyššie uvedené nebolo potrebné opätovne predkladať na návrh žalobcu Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania podľa § 125 ústavy a § 42 ods. 2 písm. a/ a § 72 zákona č. 314/2018 Z.z. o súlade zákona o NDS s čl. 20 ods. 4 ústavy a za tým účelom aj prerušiť odvolacie konanie a odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani odvolaciu námietku žalobcu, že tak neurobil súd prvej inštancie, ktorý nerozhodol ani o jeho návrhu na prerušenie konania, v čom videl porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Navyše súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Súd hodnotí predložené dôkazy, resp. vykonáva dokazovanie aj inými dôkazmi, než predložia strany a následne ich hodnotí podľa svojho uváženia v zmysle zákona. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov majú byť súčasťou rozsudku. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania, lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (obdobne R 125/1999, R 6/2000). Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania a na opätovné predloženie ÚS SR návrhu na začatie konania podľa § 125 ústavy a § 42 ods. 2 písm. a/ a § 72 zákona č. 314/2018 Z.z. o súlade zákona o NDS s čl. 20 ods. 4 ústavy zamietol. 19. Podľa § 524 ods. 1 Obč. zák. veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. Citované ustanovenie upravuje postúpenie pohľadávky na základe zmluvy, ktorou dochádza k zmene v osobe veriteľa. Postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že na základe zmluvy uzavretej v písomnej forme medzi doterajším veriteľom (postupcom, cedentom) a treťou osobou (postupníkom, cesionárom) postúpi pôvodný veriteľ svoju pohľadávku proti dlžníkovi (cesus) novému veriteľovi, a to buď za odplatu, alebo bezodplatne. Do právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom nastupuje namiesto pôvodného veriteľa nový veriteľ bez toho, že by inak sa tento vzťah zmenil. Pohľadávka prechádza v stave, v akom existuje v čase postúpenia, vrátane jej príslušenstva. Zmluvu uzaviera pôvodný veriteľ (postupiteľ) a iný subjekt postupník, ktorý nastupuje na miesto pôvodného veriteľa. Predmetom postúpenia môže byť len určitá pohľadávka, t.j. právo na plnenie od dlžníka, nie však celý záväzkový vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla, v ktorom prípade ide už o zmenu zmluvy, a teda zmenu vzájomných práv a povinností tvoriacich obsah záväzku, ktorá predpokladá v zmysle § 493 Obč. zák. dohodu zmluvných strán. Zmluva o postúpení pohľadávky musí mať písomnú formu a postúpená pohľadávka musí byť v zmluve individualizovaná. Podmienkou platnosti zmluvy o postúpení

pohľadávky je spôsobilý predmet postúpenia, t.j. aby išlo o postupiteľnú pohľadávku. Postúpená môže byť iba existujúca pohľadávka, aj premlčaná, a tiež budúca pohľadávka, pokiaľ je určitá, identifikovateľná. Postúpiť nemožno pohľadávky, pri ktorých plnenie je obmedzené len na osobu veriteľa, pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenil zmenou veriteľa. Účelom postúpenia je, aby došlo k zmene veriteľa a nie k zmene obsahu postúpenej pohľadávky, pohľadávky, ktoré nemôžu byť postihnuté výkonom rozhodnutia. Čo sa týka odvolacej námietky žalobcu o nesprávnom posúdení časti jeho nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva z titulu postúpenia pohľadávok, a to zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 16.1.2019 a zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 2.5.2019, odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v týchto zmluvách a k nim naviazanému dodatku absentuje presná identifikácia postupovanej pohľadávky, nakoľko predmetom postúpenia bola pohľadávka identifikovaná ako „Stavba pozemnej komunikácie ležiaca na pozemku postupcu, na ktorom viazne právo zodpovedajúce vecnému bremenu v prospech NDS, a.s., ktorého obsahom je užívanie nehnuteľnosti, znemožňovala postupcovi riadne užívanie pozemku. NDS, a.s., užívala pozemok postupcu stavbou pozemnej komunikácie bez platnej nájomnej zmluvy a za jeho užívanie neposkytovala postupcovi žiadnu náhradu. Postupca tak má voči NDS, a.s., nesplatenú pohľadávku za užívanie pozemku stavbou pozemnej komunikácie, a to za obdobie troch rokov spätne odo dňa uzavretia tejto zmluvy a pohľadávku do budúcna odo dňa uzavretia tejto zmluvy do doby, kedy dôjde k zmene vlastníckeho práva k pozemku, a to vo výške obvyklej náhrady za vecné bremeno v danom mieste a čase“. Správne skonštatoval, že žalobca nepreukázal, že by žalovanú pohľadávku v zodpovedajúcej časti postúpenia 2.354,11 Eur nadobudol. Zo žalobcom predložených zmlúv túto sumu nie je možné žiadnym výkladom ustáliť a vyčítať. Predmetom zmlúv je iba absolútne všeobecné konštatovanie „nároku“. To isté platí aj o oznámeniach o postúpení pohľadávok; tam sa tiež opakuje situácia zo zmlúv, kedy nie je zrejmé, aké pohľadávky postupník získal, resp. postupca postúpil. Nie je zrejmá výška postúpenej pohľadávky. V danom prípade nie je namieste argumentácia žalobcu, že ustanovenie § 35 ods. 1 Obč. zák. predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť, a pre taký prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby túto pochybnosť odstránil výkladom založeným na tom, že vedľa jazykového vyjadrenia právneho úkonu vyjadreného slovami, podrobí skúmaniu aj vôľu jednajúcich osôb. Okrem toho je možné obsah právneho úkonu posúdiť aj podľa vôle strán v okamžiku uzatvárania zmluvy, avšak za podmienky, že táto vôľa nie je v rozpore s tým, čo plynie z jazykového vyjadrenia úkonu. Odvolací súd zdôrazňuje, že predmetom postúpenia môže byť len určitá pohľadávka, t.j. právo na plnenie od dlžníka, nie však celý záväzkový vzťah, z ktorého pohľadávka vznikla, v ktorom prípade ide už o zmenu zmluvy, a teda zmenu vzájomných práv a povinností tvoriacich obsah záväzku, ktorá predpokladá v zmysle § 493 Obč. zák. dohodu zmluvných strán. Postupovať je možné pohľadávky, ktoré už existujú a sú splatné (napr. nesplatená pôžička, neuhradená faktúra); vie sa o nich, že v budúcnosti vzniknú ( napr. splatnosť nastane až za pár mesiacov); sú nesporné, t.j. žiadna zo strán nenamieta, že pohľadávka neexistuje; sú sporné, t.j. prebieha o nich napr. súdne konanie. Základným pravidlom je, že pohľadávka, ktorú chcete postúpiť, musí byť vymáhateľná v rámci exekúcie, aby nový veriteľ mal možnosť získať od dlžníka plnenie. To však absentuje v prípade predmetných postúpených pohľadávok. Preto odvolacie námietky žalobcu v tomto smere nie súd dôvodné. Navyše ide o nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníkov dotknutých pozemkov a títo si ju mali uplatniť v premlčacej lehote. Vlastníci pozemkov si mohli uplatniť právo, a to na jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena od 1.2.2005, a preto došlo k premlčaniu tohto nároku na túto náhradu uplynutím dňa 1.2.2008, keď uplynula trojročná premlčacia lehota stanovená v § 101 Občianskeho zákonníka. Premlčaný je aj nárok žalobcu vo zvyšnej časti nároku vo výške 239,62 Eur na náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva, keďže túto náhradu si tiež mohli uplatniť vlastníci pozemku, ktorého vlastníctvo bolo na žalobcu prevedené na základe kúpnej zmluvy, a to od 1.2.2005, a preto došlo k premlčaniu tohto nároku na túto náhradu uplynutím dňa 1.2.2008, keď uplynula trojročná premlčacia lehota stanovená v § 101 Občianskeho zákonníka. Na premlčanie nároku žalobcu vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným preto súd prvej inštancie správne prihliadol a vec správne právne aj posúdil, a to aj vzhľadom na názory vyslovené vo vyššie uvedenom uznesení Ústavného súdu SR PL.ÚS 7/2022-11 zo dňa 11. mája 2022, na ktoré aj odvolací súd poukazuje: „Ani chýbajúca právna úprava k náhrade za zákonné vecné bremeno nemôže brániť všeobecnému súdu v spore o túto náhradu rozhodnúť. Už v uznesení č.k. PL.ÚS 16/2021-9 z 15.12.2021 ústavný súd pripomenul čl. 4 základných princípov CSP zakotvujúci analógiu a dotváranie práva súdom v civilnom súdnom procese, ktorý umožňuje sudcovi, ak určitá procesná situácia nie je pokrytá výslovný textom zákona, analogicky použiť inú, zákonom upravenú skutkovú podstatu po abstrahovaní tzv. účelu zákona, prípadne umožňuje sudcovi aj čestne právo dotvoriť na konkrétny prípad. Zákonné vecné bremená zriadené ex lege majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však

majú aj súkromnoprávny prvok. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou právnou úpravou, avšak nejde o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Ak tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou (III.ÚS 320/2018). K náhrade za zákonné vecné bremená bolo konštatované, že právne predpisy upravujúce zákonné vecné bremená definujú náhradu za verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, t.j. za zákonné vecné bremeno, zásadne ako jednorazovú. Tiež, že v tejto prejednávanej veci, rovnako ako predtým v ďalších veciach rozhodovaných už za účinnosti Civilného sporového poriadku, je ustanovením, z ktorého možno vychádzať ako zo základu pre rozhodnutie o náhrade za zákonné vecné bremeno, predovšetkým čl. 20 ods. 4 ústavy, podľa ktorého vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu a § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z., v zmysle ktorého vecné bremeno vzniknuté v prospech diaľničnej spoločnosti k neusporiadaným pozemkom, má nesporne charakter zákonného vecného bremena s nasledujúcou povinnosťou diaľničnej spoločnosti vyporiadať vlastníctvo týchto nehnuteľností do svojho vlastníctva (§ 6 ods. 2). Ani skutočnosť, že si diaľničná spoločnosť túto povinnosť riadne neplní, nemôže brániť súdu rozhodnúť o priznaní náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom zastavaným diaľnicami. K otázke spôsobu plnenia náhrady za vecné bremeno ústavný súd poznamenal, že všeobecné súdy v SR v mnohých prípadoch rozhodli o náhrade za vecné bremeno aj za stavu, že zákon, na základe ktorého vecné bremeno vzniklo, o náhrade mlčí. Najpočetnejšie prípady sa týkajú uplatňovania § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom z nedávnych rozhodnutí poukázal napr. na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 194/2018 z 26.augusta 2019 alebo sp. zn. 8Cdo 17/2019 z 30. novembra 2020. Ústavný súd tiež v doplňujúcom stanovisku konštatoval, že napriek mlčaniu zákona o náhrade za vecné bremeno v kontexte napádanej právnej úpravy súdy takúto náhradu prisúdili, pričom sa priklonili prevažne k náhrade jednorazovej. 20. Súd prvej inštancie vychádzal z doposiaľ rozhodovacej praxi všeobecných súdov ohľadom charakteru náhrady za zákonné obmedzenie vlastníckeho práva a ani odvolací súd nevidel dôvod sa od tohto názoru odchýliť. Podstata zákonných (legálnych) vecných bremien spočíva v tom, že ide o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, teda vymedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom predpisu verejného práva. Zákonné vecné bremená sú inštitútmi sui generis, ktorým nemožno priznať povahu súkromnoprávnych opatrení, nakoľko ide o obmedzenia vlastníckeho práva vo verejnom záujme a v zmysle verejnoprávnych predpisov. Čl. 20 ods.1 druhá veta ústavy zakotvuje, že vlastnícke právo má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Zároveň pripúšťa, že zákonom možno ustanoviť obsah vlastníckeho práva. Ako uvádza Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. PL.ÚS 20/2014, z čl. 20 ods. 1 ústavy vyplýva, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah, no nie sú v ňom presne definované (vymedzené) prvky charakterizujúce takýto obsah vlastníckeho práv. V rámci zákona, existenciu ktorého predpokladá čl. 20 ods. 4 ústavy, nejde už o stanovenie zákonného obsahu vlastníckeho práva, ale o vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva, t.j. obmedzenie samotného výkonu (uplatňovania) vlastníckeho práva, zákonný obsah ktorého zákonodarca už stanovil na základe čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd SR samotné stanovenie obsahu vlastníckeho práva vo vzťahu ku všetkým vlastníkom druhovo určenej veci zákonom nepovažuje za nesúladné s ústavou, avšak aj takéto stanovenie obsahu vlastníckeho práva zákonom musí obstáť v teste proporcionality v zmysle čl. 13 ods. 4 ústavy. Vlastnícke právo je potrebné rešpektovať a chrániť, no na druhej strane ho nemožno absolutizovať, a preto nemožno každý zásah do vlastníckeho práva zákonom považovať za protiústavný, keď samotný čl. 20 ods. 1 ústavy odkazuje pri vymedzení obsahu vlastníckeho práva na zákon. Ustanovenie § 123 Občianskeho zákonníka zakotvuje triádu vlastníckych oprávnení, a to právo vec držať, užívať ju a požívať jej plody a úžitky a disponovať ňou. To však neznamená, že pri druhovo určených veciach nemožno upraviť obsah vlastníckeho práva zákonom inak, resp. bližšie konkretizovať obsah vlastníckeho práva. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd SR už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 89/2008). I v prípade zriadenia

vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná náhrada namieste. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Podstatou predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. Ani nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Analogicky problematiku priznávania náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z.z. vlastníkovi pozemku pod stavbou povolenou podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, riešil Najvyšší súd SR aj v uznesení sp. zn. 8Cdo 17/2019 zo dňa 30. novembra 2020, v ktorom rozhodnutí vychádzal zo záverov skôr vydaných rozsudkov najvyššieho súdu z 24. marca 2015 sp. zn. 7Cdo 26/2014 a zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3Cdo 49/2014, ako aj z uznesenia sp. zn. 2Cdo 194/2018, s ktorými sa stotožnil. Dospel k záveru, že aj judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 55/2009 Z.z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.j. ide o obmedzenie vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z.z. treba považovať vzhľadom na konštrukciu § 2 ods. 1,2 za nútené obmedzenie vlastníkov síce na dlhší, ale zo zákona vopred určiteľný čas a jednorazová náhrada zohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníka pozemku pri ustálení výšky tejto náhrady. K právnej istote vlastníka v zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy patrí totiž aj istota o čase, kedy vlastník dostane primeranú náhradu. To sa vzťahuje analogicky aj na zákonné vecné bremeno vzniknuté podľa § 6 ods. 1 zákona č. 639/2004 Z.z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene a doplnení zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov. 21. Odvolací súd preto z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 2 CSP nie je prípustné v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP.