Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Cob/182/2023 1220203394 18. 06. 2024 JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI:SK:KSBA:2024:1220203394.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Valérie Kleinovej, ml., v spore žalobcu: BLUE STAR, s.r.o., so sídlom Pri starom letisku 2/A, 831 07 Bratislava, IČO: 35 698 705, zastúpený: Mgr. Jiří Kučera, advokát, so sídlom Záhradnícka 51, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: BILLA s.r.o., so sídlom Bajkalská 19/A, 821 02 Bratislava, IČO: 31 347 037, zastúpený: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862 711, o zaplatenie 83.004,- € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 26Cb/64/2020-613 zo dňa 04.05.2023, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 26Cb/64/2020-613 zo dňa 04.05.2023 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava II (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 26Cb/64/2020-613 zo dňa 04.05.2023 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. 1.1. Súd prvej inštancie posúdil vec po právnej stránke z ustanovení § 1 písm. a), § 3 ods. 1, 2, 3, 4, § 5 ods. 1, 2, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 13 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej aj „zákon č. 116/1990 Zb.“), § 373, § 374 ods. 1, § 378, § 379, § 380 zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodného zákonníka (ďalej aj „Obchodný zákonník“) a § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „Občiansky zákonník“). 1.2. Uviedol, že dňa 26.02.2014 bola medzi žalovaným ako nájomcom na strane jednej a žalobcom ako podnájomcom na strane druhej uzatvorená zmluva o podnájme nebytových priestorov č. 107/2014/1 (ďalej aj „zmluva o podnájme 1“), na základe ktorej prenechal žalovaný žalobcovi do dočasného užívania nebytový priestor o veľkosti 102,45 m2, nachádzajúci sa v nehnuteľnosti - stavbe so súpisným číslom XXXX, postavenej na pozemku parcele registra „C“ č. XXX/XX, zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom Okresným úradom Bratislava, katastrálnym odborom pre okres Bratislava III, obec Bratislava - mestská časť Rača, katastrálne územie A., a to na účely prevádzkovania hazardných hier, výherných prístrojov a pohostinskej činnosti. Dňa 28.07.2014 bola medzi žalovaným ako nájomcom na strane jednej a žalobcom ako podnájomcom na strane druhej uzatvorená zmluva o podnájme nebytových priestorov č. 107/2014/2 (ďalej aj „zmluva o podnájme 2“), na základe ktorej prenechal žalovaný žalobcovi do dočasného užívania nebytový priestor o veľkosti 130,55 m2 na účely prevádzkovania pohostinskej činnosti. S účinnosťou odo dňa 01.07.2015 do práv a povinností podnájomcu zo zmluvy o podnájme 2 vstúpila spoločnosť BLUE STAR GROUP, s.r.o., ktorá zanikla a bola vymazaná z obchodného registra na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 30Nre/99/2020 zo dňa 25.06.2020 a rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7Nre/221/2020 v dôsledku zlúčenia so žalobcom. Žalobca sa teda stal právnym nástupcom predmetnej spoločnosti. Žalovaný bol oprávnený prenechať žalobcovi predmetné nebytové priestory do užívania na základe nájomnej zmluvy, ktorú uzatvoril dňa 01.01.2015 ako nájomca so spoločnosťou BILLA REALITY SLOVENSKO, spol. s r.o., ako prenajímateľom. Predmetom tejto zmluvy bol nájom nehnuteľnosti - stavby súp. č. XXXX. Prenajímateľ
doručil žalovanému čiastočnú výpoveď nájomnej zmluvy s ohľadom na užívanie stavby dňa 04.05.2018, pričom nájomný vzťah zanikol po uplynutí výpovednej lehoty ku dňu 30.06.2018. O tom, že dôjde k zániku nájomného vzťahu informoval žalovaný žalobcu dňa 07.05.2018. Žalovaný taktiež vyzval žalobcu, ako aj spoločnosť BLUE STAR GROUP, s.r.o., aby mu predmety podnájmu vrátili v stave, v akom ich prevzali s prihliadnutím na obvyklé opotrebenie, a to ku dňu skončenia zmlúv o podnájme. Žalobca, ako aj spoločnosť BLUE STAR GROUP, s.r.o. odovzdali žalovanému nebytové priestory tvoriace predmet podnájmu dňa 09.07.2018. 1.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že nie je sporné, že žalobca, resp. jeho právny predchodca - spoločnosť BLUE STAR GROUP, s.r.o., odovzdali predmety podnájmu pred uplynutím dohodnutej doby podnájmu, ktorá mala v prípade zmluvy o podnájme 1 uplynúť dňa 01.03.2019 a v prípade zmluvy o podnájme 2 dňa 01.08.2019. Práve z ukončenia podnájmu pred uplynutím dohodnutej doby podľa súdu prvej inštancie vyvodzoval žalobca svoje nároky na náhradu škody. Poukázal na to, že žalobca svoj nárok odvodzoval práve od skutočnosti, že k ukončeniu podnájmov došlo pred uplynutím dojednanej doby podnájmu. Dôvodom zániku podnájomných vzťahov medzi žalobcom a žalovaným, resp. spoločnosťou BLUE STAR GROUP, s.r.o., bol zánik nájomného vzťahu žalovaného k predmetným nebytovým priestorom. Žalovaný bol nájomcom týchto nebytových priestorov na základe zmluvy o nájme uzatvorenej medzi ním a spoločnosťou BILLA REALITY SLOVENSKO, spol. s r.o. Medzi žalobcom a žalovaným nebolo sporné, že spoločnosť BILLA REALITY SLOVENSKO, spol. s r. o. pristúpila k rekonštrukcii stavby so súpisným číslom XXXX, v ktorej sa nebytové priestory nachádzali. Na túto rekonštrukciu bolo vydané aj stavebné povolenie č.j. 5591/1010/2018/UPSP-LU zo dňa 11.04.2018, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.04.2018. S ohľadom na skutočnosť, že v súlade s § 76 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom konaní (stavebný zákon) nebolo možné počas realizácie rekonštrukcie stavbu so súpisným číslom XXXX užívať, spoločnosť BILLA REALITY, s.r.o. vypovedala žalovanému v súlade s § 9 ods. 2 písm. b) zákona č. 116/1990 Zb. nájomnú zmluvu, pričom nájomný vzťah žalovaného k predmetným nebytovým priestorom zanikol uplynutím výpovednej lehoty, t.j. dňa 30.06.2018. 1.4. V odôvodnení súd prvej inštancie poukázal na to, že podnájomný vzťah je vzťahom odvodeným od nájomného vzťahu a je od tohto hlavného nájomného vzťahu závislý čo do svojho vzniku a čo do svojho trvania. Táto akcesorická povaha podnájmu sa prejavuje v tom, že ak zanikne hlavný nájomný vzťah, zaniká aj vzťah od neho odvodený, t.j. podnájomný vzťah. Tento následok platí bez ohľadu na to, či podnájom bol dohodnutý na dobu určitú alebo neurčitú. Keďže aj podnájom dohodnutý na dobu neurčitú môže trvať maximálne po dobu trvania nájmu, teda len v určitom časovom úseku vymedzenom trvaním hlavného nájmu. K zániku podnájmu dohodnutého na základe zmluvy o podnájme 2 preto podľa súdu prvej inštancie došlo v dôsledku zániku hlavného nájomného vzťahu. Uviedol, že zánik podnájmu pred uplynutím dohodnutej doby podnájmu nebol dôsledkom takého úkonu žalovaného, ktorý by bol v rozpore s právnymi predpismi alebo v rozpore s dojednanými zmluvnými ustanoveniami. Je podľa neho zrejmé, že žalobca nepreukázal existenciu protiprávneho úkonu na strane žalovaného ako esenciálnej podmienky pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu. 1.5. Súd prvej inštancie uviedol, že pri svojom rozhodovaní nemohol opomenúť ani skutočnosť, na ktorú vo svojich podaniach a vyjadreniach upozorňovala aj žalovaná strana, že zmluva o podnájme 1 bola uzatvorená za účelom prevádzkovania hazardných hier, prevádzkovanie výherných prístrojov, pohostinskú činnosť. Medzi žalobcom a žalovaným nebolo sporné, že nebytové priestory tvoriace predmet podnájmu, boli v čase uzatvorenia podnájomnej zmluvy 1 skolaudované na iný účel, než bol účel vymedzený v zmluve. Zmena účelu užívania týchto priestorov na herňu bola povolená až rozhodnutím mestskej časti Bratislava - Rača ako stavebného úradu, č.j. 10737/725/2014/UPSP- LU zo dňa 15.07.2014. Z uvedeného podľa súdu prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že v čase dojednania samotnej zmluvy o podnájme 1, bol jej účel dojednaný v rozpore so stavebným určením nebytových priestorov, čo podľa súdu prvej inštancie „spôsobuje v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, v spojení s ust. § 3 ods. 2 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov.“... (?) 1.6. Ďalej súd prvej inštancie posudzoval, či nárok žalobcu na náhradu škody nemôže byť daný vo vzťahu ku škode, ktorú mal utrpieť pri nebytových priestoroch, ktoré mal v podnájme na základe zmluvy o podnájme 1, kedy by protiprávnym úkonom žalovaného bolo práve dojednanie podnájomnej zmluvy na účel, ktorý by bol v rozpore so stavebným určením nebytových priestorov. Súd prvej inštancie však dospel k záveru, že existencia protiprávneho úkonu je síce základným predpokladom vzniku nároku na náhradu škody, nie však jediným. Žalobca by aj v tomto prípade musel preukázať vznik samotnej škody, ako aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním žalovaného. Na to, aby bol žalobca úspešný v konaní aspoň pokiaľ by išlo o nároky viazané na užívanie nebytových priestorov, ktoré užíval na základe zmluvy o podnájme 1, musel by podľa súdu prvej inštancie preukázať, že škoda mu
vznikla práve v dôsledku neplatnosti tejto zmluvy. Žalobca by tak musel dokázať, že škoda by nevznikla v prípade, ak by bola zmluva uzatvorená platne (napr. tak, že by bol v nej uvedený účel podnájmu v súlade s ich stavebnotechnickým určením a tento by bol zmenený až následne po povolení zmeny užívania nájmu stavebným úradom). 1.7. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca si v rámci nároku na náhradu škody uplatnil pomernú časť nákladov na rekonštrukciu nebytových priestorov, ako aj ušlý zisk, ktorý by dosiahol on, resp. spoločnosť BLUE STAR GROUP, s.r.o. K tomu uviedol, že aj v prípade, ak by zmluva o podnájme 1 bola dojednaná platne, podnájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným by sa skončil rovnako ako v prípade zmluvy o podnájme 2, ktorá platná skutočne bola. Za uvedených okolností nie je možné podľa súdu prvej inštancie považovať za preukázanú existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného - dojednaním účelu podnájmu nebytových priestorov v rozpore s ich určením a vznikom žalobcom tvrdenej škody. Ani v tomto prípade neboli podľa súdu prvej inštancie naplnené podmienky pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov, že mu súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP) a v súvislosti s tým vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 2.1. Namietal, že v dôsledku absencie riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku, prišlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa žalobcu nevyplýva, o aké vykonané dôkazy sa skutkové závery súdu prvej inštancie o tom, že prenajaté priestory sú nebytovými priestormi v súlade so stavebným zákonom a § 1 písm. a) z.č. 116/1990 Zb., a že ako nebytové priestory boli prenajaté v rozpore s účelom vymedzeným kolaudačným rozhodnutím, opiera. Poukázal na to, že súd prvej inštancie postavil svoje rozhodnutie na právnom posúdení skutočnosti, že prenajaté priestory sú nebytovými priestormi, avšak na preukázanie tohto záveru súd prvej inštancie neurobil žiadne skutkové zistenia, ktoré by mali oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie podľa žalobcu nevykonával žiadne dokazovanie na preukázanie stavebným úradom vymedzeného účelu užívania prenajatých priestorov v dobe uzatvorenia podnájomných zmlúv a nedisponoval v tomto smere žiadnymi skutkovými zisteniami, z ktorých by v odôvodnení napadnutého rozsudku vychádzal a sprostredkoval na ne nadväzujúce právne kvalifikačné závery, obsahujúce preskúmateľnú právnu argumentáciu súdu prvej inštancie. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie ohľadom účelu užívania prenajatých priestorov v momente, keď sa stali predmetom podnájmu, podľa žalobcu úplne absentujú, čo malo podľa neho za následok arbitrárnosť napadnutého rozsudku. Takéto zistenia súdu prvej inštancie nemôžu byť nahradené dohodou strán obsiahnutou v podnájomných zmluvách o tom, že predmetom nájmu sú nebytové priestory. 2.2. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil existenciu podmienok vzniku nároku žalobcu na náhradu škody, keď dospel k záveru, že absentuje protiprávny úkon v príčinnej súvislosti, s ktorým vznikla žalobcovi požadovaná škoda. Žalobca nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, keď uzavrel, že k zániku podnájmu dohodnutého na základe zmluvy o podnájme prišlo v dôsledku zániku hlavného nájomného vzťahu, teda zánik podnájmu pred uplynutím dohodnutej doby podnájmu nebol dôsledkom protiprávneho úkonu žalovaného, ktorý by bol v rozpore s právnymi predpismi alebo v rozpore s dojednanými zmluvnými ustanoveniami. Žalobca poukázal na to, že strany sporu uzatvorili podnájomné zmluvy, pričom v oboch zmluvách sa dohodli na určitej dobe podnájmu. Podnájom zazmluvnených priestorov mal trvať konkrétne dohodnutú dobu. Doba nájmu mala v súlade s podnájomnými zmluvami uplynúť dňa 01.03.2019, resp. dňa 01.08.2019 (článok 11 ods. 2.1 podnájomných zmlúv). To znamená, že žalovaný sa v zmluve zaviazal prenechať žalobcovi do podnájmu uvedené priestory práve po dohodnutú dobu nájmu. Ak bol podnájom prenajatých priestorov ukončený skôr, stalo sa tak podľa žalobcu v rozpore so zmluvnými dojednaniami a v rozpore so záujmami a vôľou žalobcu a v tejto súvislosti nie je možné dospieť k inému záveru len k tomu, že žalovaný porušil obe zmluvy o podnájme, a to práve v ich ustanovení článku 11 ods. 2. 2.3. Žalovaný podľa žalobcu porušil zmluvnú povinnosť prevzatú v podnájomných zmluvách, a to povinnosť umožniť žalobcovi užívať po dohodnutú dobu prenajaté priestory, pričom je irelevantný dôvod, pre ktorý žalovaný zmluvnú povinnosť porušil. Hodnotenie dôvodu zániku oprávnenia žalovaného užívať prenajaté priestory ako objektívneho, je vo vzťahu ku vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú porušením jeho povinnosti bez významu. Zodpovednosť za škodu je v obchodnoprávnych
vzťahoch založená na objektívnom princípe a nie je potrebné zisťovať a preukazovať zavinenie povinnej osoby. V uvedenom kontexte je potom podľa žalobcu obrana žalovaného, ktorú v plnom rozsahu prevzal súd prvej inštancie, spočívajúca v tvrdení absencie porušenia povinnosti prevzatej podnájomnými zmluvami žalovaným, neúčinná a odporuje právnej úprave zodpovedností za škodu obsiahnutej v Obchodnom zákonníku. 2.4. Žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný viazal dobu trvania podnájomných zmlúv len ku konkrétnemu dátumu a žiadnym spôsobom právne neošetril v podnájomných zmluvách skutočnosť, že jeho pozícia prenajímateľa vo vzťahu ku žalobcovi, môže zaniknúť zánikom nájomnej zmluvy jej výpoveďou. Žalobca nemal pri uzatvorení podnájomných zmlúv možnosť posúdiť právnu pozíciu žalovaného v rámci ním uzatvorených nájomných zmlúv s vlastníkom prenajatých priestorov. Je podľa neho zrejmé, že žalovaný uzatvoril nájomné zmluvy s obsahom, ktorý umožňoval ich ukončenie pred dobou, ktorú následne v podnájomných zmluvách, uzatvorených so žalobcom, dohodol ako dobu, po ktorú je povinný zabezpečiť žalobcovi nerušené užívanie nebytových priestorov. Žalovaný sa teda v podnájomných zmluvách dohodol so žalobcom nad rozsah svojej dohody, ktorú mal s vlastníkom nebytových priestorov, keď dojednal podnájom na dobu určitú bez toho, aby toto obdobie trvania podnájomných zmlúv mal právnymi prostriedkami ošetrené v rámci dojednaní nájomných zmlúv uzatvorených s vlastníkom stavby. Žalovaný teda zjavne postupoval v rozpore s § 415 Občianskym zákonníkom, ktorý ukladá každému povinnosť postupovať tak, aby vzhľadom ku konkrétnym okolnostiam nedochádzalo ku vzniku škody. Ani s aplikáciou tohto zákonného ustanovenia v posudzovanej veci sa súd prvej inštancie podľa žalobcu žiadnym spôsobom nevysporiadal. 3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že tvrdenie žalobcu o tom, že prenajaté priestory nie sú nebytovými priestormi, je účelové, špekulatívne a predstavuje neprípustnú novotu v odvolacom konaní. Žalovaný má za to, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie vôbec nerozporoval kvalifikáciu prenajatých priestorov ako nebytových priestorov. Práve naopak, sám vo svojich vyjadreniach odkazoval na zákon č. 116/1990 Zb. 3.1. Podľa žalovaného nebol splnený ani jeden predpoklad zodpovednosti za škodu, ktorými sú porušenie povinnosti na strane žalovaného, vznik skutočnej škody a ušlého zisku na strane žalobcu a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody. Žalovaný žiadnu svoju povinnosť neporušil a ani sa nedopustil protiprávneho úkonu, ako to správne vyhodnotil súd prvej inštancie v bode 46 napadnutého rozsudku. Zmluvy o podnájme boli ukončené zo zákona (ex lege), a to objektívnou právnou skutočnosťou - akcesorickou povahou zmlúv o podnájme. 3.2. Žalovaný poukázal na to, že prenajímateľ sa rozhodol vykonať rekonštrukciu stavby. Žalovaný súdu preukázal vyjadrením odborne spôsobilej osoby, spoločnosti Neo Domus, s.r.o., zo dňa 25.02.2022, že rekonštrukcia stavby bola nevyhnutná a mala za cieľ chrániť životy a zdravie ľudí. Krok prenajímateľa vypovedať nájomný vzťah a ukončiť užívanie stavby bol podľa žalovaného logický a v súlade so zákonom (keďže podľa § 76 ods. 1 stavebného zákona nebolo možné stavbu počas rekonštrukcie užívať, a to až do momentu nadobudnutia právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia) ako aj všeobecnou prevenčnou povinnosťou predchádzať škodám na životoch a zdraví ľudí. Podľa názoru žalovaného nebol splnený prvý predpoklad zodpovednosti za škodu, a to porušenie povinnosti na jeho strane. O porušení povinnosti možno podľa neho hovoriť v prípade, že by urobil úkon, resp. konal v rozpore so svojimi povinnosťami alebo opomenul niečo vykonať, na čo bol povinný. Zodpovednosť založená na objektívnom princípe podľa žalovaného znamená, že je právne irelevantné, či protiprávny úkon alebo opomenutie povinného konania vykonal škodca úmyselne, z nedbanlivosti alebo z akýchkoľvek dôvodov. 3.3. Podľa žalovaného absentuje aj ďalší základný predpoklad pre zodpovednosť za škodu, a to príčinná súvislosť medzi údajným porušením povinnosti a vznikom škody. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená, ale musí byť aj vierohodne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno týkajúce sa príčinnej súvislosti zaťažuje poškodeného, v danom prípade žalobcu. Medzi údajným porušením povinnosti žalovaným a vynaložením nákladov na rekonštrukciu prenajatých priestorov zo strany žalobcu nie je daný priamy a bezprostredný vzťah. Náklady žalobcu totiž vznikli na začiatku podnájomných vzťahov, t. j. ešte pred údajným porušením povinnosti žalovaným. Žalobcom vyčíslené náklady mali byť vynaložené z toho dôvodu, že žalobca si prenajímané priestory prispôsoboval na ním požadovaný účel činnosti, ktorú chcel v priestoroch vykonávať. Tieto náklady neboli vynakladané v dôsledku údajného (neexistujúceho) protiprávneho úkonu žalovaného. 3.4. Žalobca podľa žalovaného nepreukázal ani tretí predpoklad zodpovednosti žalovaného za škodu, a to výšku škody. Žalobcom uplatňovaná údajná skutočná škoda nebola podľa žalovaného preukázaná relevantnými podkladmi, ako napríklad zmluvami o dielo, faktúrami, účtovnými dokladmi o úhradách.
Žalobca v konaní nepredložil žiaden relevantný dôkaz o tom, že by takéto náklady v skutočnosti musel znášať. 3.5. Žalovaný žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania. 4. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a že odvolaním napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť. 5. Žalobca v odvolaní uplatňuje odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a písm. h) CSP a namieta, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Za rešpektovania zásady viazanosti odvolacími dôvodmi vyplývajúcej z ustanovenia § 380 CSP sa odvolací súd zaoberal žalobcom uvádzanými odvolacími dôvodmi a s tým súvisiacou argumentáciou obsiahnutou v odvolaní. 6. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 7. Podanou žalobou sa žalobca voči žalovanému domáha náhrady škody z dôvodu porušenia povinnosti žalovaného vyplývajúcej z predčasného ukončenia podnájmu zo zmluvy o podnájme nebytových priestorov č. 107/2014/1 zo dňa 26.02.2014 v znení neskorších dodatkov a zmluvy o podnájme nebytových priestorov č. 107/2014/2 zo dňa 28.07.2014 v znení neskorších dodatkov, pričom poukazuje na ním vykonané stavebné úpravy v predmetných nebytových priestoroch za účelom, aby ich mohol v súlade s platnými právnymi predpismi na účely herne a kaviarne, teda na účely svojho podnikania využívať. Tieto vyčíslil spolu sumou 110.850,- €, z čoho si uplatňuje pomernú časť nákladov vo výške 83.804,- €. Uviedol, že vzhľadom na akcesorickú povahu podnájomného vzťahu sa riadil zákonom a v záujme všeobecnej prevenčnej povinnosti predmetné nebytové priestory v stanovenom termíne odovzdal žalovanému. Svoj nárok na náhradu škody vyvodzoval z nedodržania čl. 2.1 zmluvy o podnájme 1 a zmluvy o podnájme 2, v čom videl porušenie zmluvnej povinnosti žalovaného. 8. Podnájomný vzťah je vzťahom akcesorickým, t.j. odvodený od hlavného vzťahu založeného zmluvou o nájme uzavretou medzi prenajímateľom a nájomcom. Akcesorickým právnym vzťahom sa vo všeobecnosti rozumie vedľajší právny vzťah, ktorý je existenčne spätý s právnym vzťahom hlavným. Logickým dôsledkom tohto špecifika je skutočnosť, že rozsah práv a povinností podnájomcu je determinovaný a nesmie prekročiť rozsah práv a povinností, ktoré vyplývajú z nájomnej zmluvy pre nájomcu. Z akcesority podnájomného vzťahu vyplýva, že dĺžka podnájmu musí byť v súlade s trvaním doby nájmu nájomcu. Zánik podnájmu je závislý od zániku nájmu a zaniká najneskôr s nájmom. 9. Uzavretím zmluvy o podnájme medzi nájomcom a podnájomcom nevzniká právny vzťah medzi prenajímateľom a podnájomcom, ale výlučne medzi účastníkmi podnájomnej zmluvy. De iure tak existujú popri sebe dva právne vzťahy, a to vzťah medzi prenajímateľom a nájomcom (hlavný nájomný vzťah) a vzťah medzi nájomcom a podnájomcom (odvodený-podnájomný vzťah). Pre obsah podnájomnej zmluvy platí zásada, že nikto nemôže previesť na iného viac práv, než má sám. Táto zásada vymedzuje právom dovolený rozsah obsahu podnájomnej zmluvy, ktorý vyplýva z akcesority a odvodenosti podnájomného vzťahu. Nájomca je preto v rámci kontrakčného procesu s podnájomcom limitovaný pri dojednaní práv a povinností v podnájomnej zmluve v rozsahu hlavnej, t.j. nájomnej zmluvy. 10. Súd prvej inštancie tak správne konštatoval, že podnájomný vzťah je vzťahom odvodeným od nájomného vzťahu a je od tohto hlavného nájomného vzťahu závislý čo do svojho vzniku a čo do svojho trvania. Táto akcesorická povaha podnájmu sa prejavuje v tom, že ak zanikne hlavný nájomný vzťah, zaniká aj vzťah od neho odvodený, t.j. podnájomný vzťah. Tento následok platí bez ohľadu na to, či podnájom bol dohodnutý na dobu určitú alebo neurčitú. Keďže aj podnájom dohodnutý na dobu neurčitú môže trvať maximálne po dobu trvania nájmu, teda len v určitom časovom úseku vymedzenom trvaním hlavného nájmu. Avšak pokiaľ uviedol, že zánik podnájmu pred uplynutím dohodnutej doby podnájmu nebol dôsledkom takého úkonu žalovaného, ktorý by bol v rozpore aj s dojednanými zmluvnými ustanoveniami, neuviedol, na základe čoho dospel k tomuto záveru, keď k ukončeniu podnájmu nedošlo v dobe uvedenej v čl. 2.1 zmluvy o podnájme 1 a zmluvy o podnájme 2,
a práve z čoho vyvodzoval žalobca porušenie zmluvnej povinnosti žalovaného. S týmto sa bude musieť súd prvej inštancie náležite vysporiadať, a to aj v súvislosti s vyššie uvedeným. Vôbec sa totiž nezaoberal s podstatou žalobného nároku žalobcu, uplatňujúceho si voči žalovanému náhradu škody, spočívajúcom v predčasnom ukončení podnájmu zo strany žalovaného, ktorý mal trvať do 01.03.2019 v zmysle čl. II bod 2.1 zmluvy a z čoho žalobca vyvodzoval aj vzniknutú mu škodu ako pomernú časť nákladov, vložených ním na rekonštrukciu predmetných nebytových priestorov. 11. Právna úprava náhrady škody v Obchodnom zákonníku je koncipovaná ako dôsledok porušenia povinnosti zo záväzkového vzťahu (§ 373). Ide o škodu z porušenia záväzkovej povinnosti, t.j. o porušenie povinnosti z obchodnoprávnej zmluvy alebo z obchodného záväzkového vzťahu, ktorý vznikol na základe jednostranného právneho úkonu. Náhrada škody z porušenia záväzkovej povinnosti je viazaná na existenciu záväzku. Je jedným z dôsledkov jeho porušenia. Obchodný zákonník neobsahuje osobitnú úpravu náhrady škody z porušenia mimozáväzkových povinností ustanovených Obchodným zákonníkom. Ustanovenie § 757 Obchodného zákonníka však rozširuje použitie právnej zodpovednosti aj na tieto prípady. 12. Obchodný zákonník vymedzuje ako predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu naplnenie nasledujúcich predpokladov: protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi vznikom škody a protiprávnym úkonom. Existenciu týchto predpokladov je povinný preukázať poškodený, teda žalobca. Právna úprava náhrady škody v Obchodnom zákonníku je na rozdiel od úpravy v Občianskom zákonníku založená na princípe objektívnej zodpovednosti s možnosťou liberácie. Na vznik povinnosti nahradiť škodu sa preto nevyžaduje zavinenie povinnej osoby. Aj pri objektívnej zodpovednosti za škodu je potrebné pre preukázanie jej existencie preukázať existenciu protiprávneho úkonu. Jediným a v rámci práva všeobecným základom vzniku právnej zodpovednosti za škodu je porušenie právnej povinnosti, teda správanie, ktoré sa prieči dobrým mravom. Toto protiprávne správanie je právnou skutočnosťou, teda protiprávnym úkonom. Protiprávny úkon zahŕňa tak zavinené protiprávne správanie (zavinený protiprávny úkon), ako aj nezavinené protiprávne správanie. Z hľadiska § 373 Obchodného zákonníka je nepodstatné, či k porušeniu povinnosti došlo vinou zodpovednej strany, alebo nie, nakoľko pri objektívnej zodpovednosti za škodu je otázka zavinenia bezvýznamná. 13. Úkon je protiprávny, ak ním bola porušená právna povinnosť. Z hľadiska Obchodného zákonníka to znamená, že pôjde o porušenie povinnosti vyplývajúcej zo záväzkového vzťahu (§ 373), ako aj porušenie povinnosti ustanovenej v Obchodnom zákonníku. 14. Z napadnutého rozsudku nie je zrejmé, z čoho súd prvej inštancie vyvodzuje protiprávnosť, nakoľko v bode 56 napadnutého rozsudku nie je jasné, z čoho podľa neho zánik podnájmu nebol v rozpore s dojednanými zmluvnými ustanoveniami pred uplynutím dohodnutej doby podnájmu. Je len zrejmé, že nebol v rozpore s právnymi predpismi, nakoľko išlo o akcesorický vzťah zmluvy o podnájme uzavretej medzi žalobcom a žalovaným k nájomnej zmluve uzavretej medzi žalovaným a BILLA REALITY SLOVENSKO, spol. s r. o. Preto keď došlo k zániku nájmu u žalovaného, nemohol pokračovať podnájomný vzťah žalobcu. 15. Pri nároku na náhradu škody je potrebné sa tiež náležite vysporiadať so všetkými jeho predpokladmi, a to okrem otázky porušenia právnej povinnosti, vznikom škody a príčinnou súvislosťou medzi nimi. Čo sa týka žalobcom uvádzanej mu škody, je potrebné sa vysporiadať s tým, či mu škoda mohla vzniknúť, či vykonanou rekonštrukciou došlo k zhodnoteniu priestorov, alebo išlo len o úpravy pre účely podnikania žalobcu vykonané v jeho záujme. 16. Odvolací súd poukazuje tiež na to, že napadnutý rozsudok je v bode 36 nedopísaný a nepreskúmateľným je tiež v bodoch 47, 48 a nasl. Nie je zrejmé, z čoho súd prvej inštancie vyvodil protiprávny úkon žalovaného pri uzatvorení podnájomnej zmluvy uzavretej so žalobcom, keď uviedol, že v čase dojednania uzavretej zmluvy o podnájme bol účel dojednaný v rozpore so stavebným určením nebytových priestorov, pričom rozhodnutie stavebného úradu je zo dňa 15.07.2014, čiže až po uzavretí podnájomnej zmluvy, ktorá bola uzavretá dňa 26.02.2024, z čoho by skôr vyplývalo, že došlo k zmene účelu užívania oproti tomu, ako bol dohodnutý účel podnájmu v zmluve. V závere bodu 47 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uvádza len právne ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 2 zákona č. 116/1992 Zb., avšak bez jeho záveru, čo malo tento rozpor spôsobiť a bez akéhokoľvek bližšieho vysvetlenia, v čom vidí absolútnu neplatnosť. Navyše pokiaľ by išlo o absolútne
neplatný úkon pri uzavretí zmluvy o podnájme 1, nemohol by byť takto nulitný neexistujúci úkon ani predčasne ukončený a s neplatnosťou zmluvy by boli spojené iné nároky. 17. Napadnutý rozsudok je tak v odôvodnení vnútorne protirečivý a nepreskúmateľný vo vzťahu k určeniu protiprávnosti a absolútnej neplatnosti, na ktorú poukazuje ustanovením, čo je v rozpore s § 220 ods. 2 CSP. 18. Ako vyplýva z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy (sp. zn. I. ÚS 625/03). Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (I. ÚS 242/07, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 340/2012). Primát autonómie vôle zmluvných strán je primárnym dôvodom preferencie čiastočnej neplatnosti zmluvy. 19. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Povinnosťou súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). Podobne v náleze sp. zn. IV. ÚS 296/09 Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol: „Otázka, či súd nevyhovel požiadavke odôvodnenia vyplývajúcej z čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže byť zodpovedaná iba s prihliadnutím na okolnosti prípadu. Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach stabilne uvádza: „Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).“ (napr. III. ÚS 107/07). Ústavný súd Slovenskej republiky tiež uvádza: „Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.“ (IV. ÚS 14/07). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). 20. Odvolací súd poukazuje na to, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Povinnosťou súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). 21. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj ústavného súdu platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30).
22. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP), v ktorom ďalšom konaní sa bude riadiť vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s § 220 ods. 2 CSP a presvedčivo odôvodní. V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).