Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 14CoCsp/8/2024 1223201405 25. 06. 2024 JUDr. Darina Kriváňová ECLI:SK:KSBA:2024:1223201405.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Michaela Krajčová v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zast.: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava, proti žalovanému: U. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. P. X/XX, O., o zaplatenie 7.676,76 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k. B2-32Csp/16/2023-275 zo dňa 9.10.2023, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č.k. zo dňa 9.10.2023 v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e.
B2-32Csp/16/2023-275
II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom č.k. B2-32Csp/16/2023-275 zo dňa 9.10.2023 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.605,82 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.605,82 eur od 27.03.2020 až do zaplatenia, a to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 7.676,76 eur s príslušenstvom, t.j. s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 5.950,38 eur od 13.10.2020 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že jeho právny predchodca (Slovenská sporiteľňa, a.s.) poskytol žalovanému úver, ktorý žalovaný riadne nesplácal. Uviedol, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 12.10.2020 uzavretej podľa § 524 Občianskeho zákonníka medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, a žalobcom postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Poukázal na to, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Ďalej uviedol, že postupca uzatvoril so žalovaným v zmysle zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku dňa 26.3.2014 zmluvu č. XXXXXXXXXX, ktorej súčasťou boli všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov, pričom k samotnému uzatvoreniu zmluvy došlo elektronicky prostredníctvom služby Internetbanking pomocou tzv. bezpečnostného predmetu (GRID kartou, SMS kľúčom, alebo elektronickým osobným kľúčom), a to priamo cez kanál Internetbanking-u alebo prostredníctvom nahrávaných čítacích hlášok (v prípade, ak sa zmluva uzatvára prostredníctvom telefónneho rozhovoru). Na základe tejto zmluvy postupca poskytol žalovanému peňažné prostriedky. Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti boli upravené v zmluve a vo všeobecných
obchodných podmienkach. Zmluva podľa názoru žalobcu obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa § 497 až 507 Obchodného zákonníka a podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, resp. podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Žalovaný napriek opakovaným výzvam postupcu, v ktorých ho postupca v súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka upozorňoval v lehote nie kratšej ako 15 dní na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru, neplnil v stanovených termínoch splátky, čím porušil svoju povinnosť podľa zmluvy. S ohľadom na skutočnosť, že žalovaný sa dostal do omeškania so splácaním úveru po dobu dlhšiu ako tri mesiace, pričom bol súčasne upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní na možnosť uplatnenia práva na vyhlásenie, mimoriadnej splatnosti úveru, postupca v súlade s príslušnými ustanoveniami zmluvy a ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka k 2.3.2020 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, pričom vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu jej postúpenia sumu vo výške 7.676,76 eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške 5.950,38 eur, z riadneho úroku vo výške 1.438,94 eur, z úroku z omeškania vo výške 254,12 eur a z poplatkov vo výške 33,32 eur, a to v súlade s prílohou k zmluve o postúpení pohľadávok, v ktorej postupca deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Dňa 9.12.2020 uzavrel žalobca so žalovaným dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach. Žalovaný napriek tomu po postúpení pohľadávky nevykonal žiadne úhrady. Žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie celej postúpenej pohľadávky, t.j. istiny vo výške 5.950,38 eur, riadneho úroku vo výške 1.438,94 eur, úroku z omeškania vo výške 254,12 eur a poplatkov vo výške 33,32 eur. Takisto si uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to počnúc dňom 13.10.2020, t.j. dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky. 3. Žaloba bola doručená žalovanému do vlastných rúk dňa 10.5.2023. Spolu so žalobou bola žalovanému doručená výzva, aby sa v lehote 15 dní vyjadril k žalobe, uviedol vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva, a aby označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Žalovaný sa k žalobe napriek tomu písomne nevyjadril. Žalovaný na pojednávaní dňa 9.10.2023 uviedol, že žalovaná suma súhlasí. Žalovaný však nemá dostatok finančných prostriedkov na to, aby ju v celom rozsahu naraz uhradil. Zarába len minimálnu mzdu, pracuje v reštauračnom zariadení. Pristal by na platenie splátok, rád by sa tak dohodol so žalobcom. Je pravdou, že so žalobcom uzatvoril dohodu o uznaní dlhu a úhrade pohľadávky v splátkach a že na základe tejto dohody neuhradil žiadne splátky. Túto dohodu uzatvoril práve v čase, keď bola pandémia covidu, reštaurácia bola zatvorená a on nemal dostatočné príjmy na úhradu splátok. Žalovaný takisto potvrdil, že mu zo strany banky bola doručená výzva zo dňa 30.1.2020, oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 3.3.2020, výzva zo dňa 4.5.2020 a oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 20.10.2020. 4. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa § 1 ods. 2, § 2 písm. d), g), h), i), § 11 ods. 1 písm. d), § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy; § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov; § 52 ods. 1, ods. 2, § 53 ods. 9, § 524 ods. 1, ods. 2, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“); § 497, § 502 ods. 1, § 504 Obchodného zákonníka. 5. Aplikáciou citovaných ustanovení právnych predpisov na zistený skutkový stav dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobou uplatnený nárok žalobcu voči žalovanému je dôvodný len čiastočne. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným súd prvej inštancie posúdil ako spotrebiteľský, v dôsledku čoho bolo potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa, a to vrátane zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V konaní bolo nesporné, že právny predchodca žalobcu (banka Slovenská sporiteľňa, a.s.) ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzatvorili dňa 26.3.2014 zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej banka poskytla žalovanému spotrebiteľský úver (spotrebný úver na čokoľvek) vo výške 8.500,- eur. Žalovaný sa zaviazal vrátiť úver v 120 mesačných splátkach vo výške 127,62 eur (splatných vždy 19. deň v mesiaci), spolu vo výške 15.325,27 eur. Úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 11,90 % ročne, ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) bola v zmluve uvedená vo výške 13,72 % a priemerná hodnota RPMN bola v zmluve uvedená vo výške 9,19 %. Splatnosť prvej splátky bola dňa 19.5.2014 a termín konečnej splatnosti úveru bol dňa 19.4.2024. Podľa základných podmienok úveru - všeobecných údajov k úveru banka požadovala od žalovaného rozšírený súbor poistenia, pričom poplatok za poistenie bol vo výške 4,32 eur mesačne
a bol splatný v termíne splátok úveru. Predmetnú zmluvu o splátkovom úvere zo dňa 26.03.2014 súd prvej inštancie vyhodnotil ako zmluvu o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a súčasne ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie skúmal, či táto zmluva obsahuje všetky podstatné obsahové náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., pričom dospel k záveru, že v zmluve je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Poskytnutý spotrebiteľský úver sa preto v zmysle § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z potvrdenia o uzatvorení zmluvy o splátkovom úvere totiž vyplýva, že bankou bolo vyžadované poistenie - rozšírený súbor poistenia, za ktoré žalovaný platil mesačne poplatok vo výške 4,32 eur. V takom prípade však mali byť náklady tohto poistného zahrnuté do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Na to, aby žalovaný získal spotrebiteľský úver (za ponúkaných podmienok), musel uzatvoriť zmluvu o doplnkovej službe - poistení schopnosti splácať úver. Náklady na poistné preto mali byť zahrnuté do celkových nákladov a teda aj do ročnej percentuálnej miery nákladov. Celková čiastka k zaplateniu preto nebola vo výške 15.325,27 eur (t.j. 127,62 eur x 120), ale vo výške 15.832,80 eur [(127,62 eur + 4,32 eur) x 120]. Skutočná ročná percentuálna miera nákladov tak nebola vo výške 13,72 %, ale vo výške 14,65 %. V zmluve o spotrebiteľskom úvere bola teda nesprávne uvedená RPMN v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa, čo má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého spotrebiteľského úveru. Keďže žalovaný zaplatil v rámci úverového vzťahu sumu spolu vo výške 6.894,18 eur, zostáva mu zaplatiť sumu 1.605,82 eur (8.500,- eur - 6.894,18 eur). Žalovaný svoj záväzok splácať poskytnutý úver riadne a včas neplnil, keď napriek výzve banky zo dňa 30.1.2020 bol v omeškaní so zaplatením viac ako troch mesačných splátok úveru. Banka preto oznámením zo dňa 3.3.2020 vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 2.3.2020 a zároveň vyzvala žalovaného na zaplatenie celej pohľadávky vo výške 7.037,37 eur do 15 dní. Banka postupovala pri vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru v súlade s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v spojení s § 565 Občianskeho zákonníka. Právo banky vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru bolo dohodnuté v bode 8. obchodných podmienok banky pre poskytovanie úverov a povolených prečerpaní privátnym klientom a MIKRO podnikateľom. Vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru žalovaný stratil právo zaplatiť predmetný úver v dohodnutých splátkach, t.j. vznikla mu povinnosť zaplatiť celý dlh (celú nesplatenú časť úveru) naraz. Súd prvej inštancie sa následne zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní. Na základe predložených listinných dôkazov mal preukázané, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0742/2020/CE zo dňa 12.10.2020 vrátane jej prílohy (identifikácie postúpenej pohľadávky) došlo k postúpeniu žalovanej pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobcu. Postúpenie pohľadávky na žalobcu bolo žalovanému oznámené (pôvodným veriteľom) písomným oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 20.10.2020, pričom žalovaný v konaní ani nespochybňoval platnosť postúpenia, resp. aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní. Postúpenie pohľadávky bankou bolo vykonané v súlade s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a takisto v súlade s § 17 ods. 1 v spojení s § 20 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. (žalobca má udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov bez obmedzenia rozsahu od 5.8.2016). Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca je v konaní aktívne vecne legitimovaný. S ohľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu v časti o zaplatenie istiny úveru vo výške 1.605,82 eur (8.500,- eur - 6.894,18 eur) a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd teda zamietol žalobu v časti o zaplatenie istiny vo výške 4.344,56 eur (5.950,38 eur - 1.605,82 eur). Súd žalobu zamietol takisto v časti o zaplatenie riadnych (zmluvných) úrokov vo výške 1.438,94 eur a v časti o zaplatenie poplatkov vo výške 33,32 eur, keďže poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Uplynutím lehoty 15 dní od doručenia oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti žalovanému (t.j. dňom 27.3.2020), sa žalovaný dostal do omeškania s plnením (celého) peňažného dlhu. Súd prvej inštancie preto v súlade s § 517 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. zaviazal žalovaného aj k zaplateniu úroku z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.605,82 eur od 27.3.2020 až do zaplatenia. Z doplnenia žaloby doručeného súdu dňa 24.4.2023 totiž vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie úrokov z omeškania po zosplatnení úveru odo dňa 24.3.2020. Vo zvyšnej časti uplatnených úrokov z omeškania po zosplatnení úveru súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súd prvej inštancie žalobu zamietol aj v časti o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 63,60 eur (úroky z omeškania pred zosplatnením úveru), pretože žalobca v tejto časti neuniesol svoju základnú procesnú povinnosť tvrdiť (opísať) rozhodujúce skutočnosti o dôvodnosti a trvaní tohto nároku, vyplývajúcu mu
z čl. 8 C.s.p. a z § 132 ods. 1 a 2 C.s.p.. Žalobca totiž neuviedol také skutkové tvrdenia, z ktorých by nepochybne vyplývalo, že mu vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v požadovanej výške. Žalobca vo svojej žalobe neuviedol, z akej sumy a za aké obdobie si vyčíslil tieto úroky z omeškania. V podaní doručenom súdu dňa 24.4.2023 žalobca síce predložil výpočet týchto úrokov z omeškania, tento výpočet však nie je dostatočne určitý. Úrok z omeškania je počítaný aj zo zmluvného (riadneho) úroku a pravdepodobne aj z dlžných poplatkov, na zaplatenie ktorých žalobca nemá nárok, keďže poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Navyše, žalobca pri výpočte úroku z omeškania vychádzal z toho, že rok má 360 dní, čo je pri kogentnej právnej úprave zákonných úrokov z omeškania neprípustné (navyše v spotrebiteľskom vzťahu). Z uvedených dôvodov súd nemohol ustáliť, či si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie týchto úrokov z omeškania v súlade so zákonom. Súd prvej inštancie preto žalobu v tejto časti zamietol. Žalobca si ďalej uplatnil nárok na zaplatenie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky titulom vykonaného úkonu právnej služby - zaslania predžalobnej výzvy - vo výške 299,83 eur. Súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol najmä z dôvodu, že žalobca nepreukázal vykonanie tohto úkonu, keďže žiadnu predžalobnú výzvu (či pokus o zmier) v tomto konaní nepredložil. Žalobca tak v tejto časti uplatneného nároku neuniesol svoje dôkazné bremeno. Ani v prípade predloženia tejto predžalobnej výzvy by však súd prvej inštancie žalobe v tejto časti nevyhovel, keďže žalobca si touto predžalobnou výzvou (pravdepodobne) uplatnil nárok, ktorý bol vo väčšej časti súdom vyhodnotený ako nedôvodný (pozri vyššie). Išlo by teda o neúčelne vynaložené náklady spojené s uplatnením pohľadávky. Žalovaný na pojednávaní požiadal o to, aby mu súd umožnil zaplatiť dlžnú sumu v primeraných mesačných splátkach. Túto svoju žiadosť odôvodnil svojou finančnou situáciou. Súd prvej inštancie žiadosti žalovaného o zaplatenie dlžnej sumy v mesačných splátkach nevyhovel, keďže žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal svoju zlú finančnú situáciu. Žalovaný je riadne zamestnaný, preto jeho argumentácia o strate príjmov z dôvodu pandémie ochorenia COVID-19 v súčasnosti už neobstojí. Žalovanému pritom nič nebráni v tom, aby sa so žalobcom dohodol na splácaní v splátkach mimosúdne, resp. aby o platenie v splátkach požiadal v prípadnom exekučnom konaní. O tom, že platenie v splátkach by nebolo rozumným usporiadaním vzťahov medzi sporovými stranami, svedčí aj tá skutočnosť, že žalovaný dňa 9.12.2020 podpísal so žalobcom dohodu o uznaní dlhu a o úhrade pohľadávky v splátkach, no žalovaný napriek tomu doposiaľ neuhradil ani jednu splátku tohto svojho dlhu (aj keď je dlhodobo zamestnaný). O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p., v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobca bol v konaní úspešný v časti o zaplatenie sumy 1.605,82 eur, žalovaný bol v konaní úspešný v zamietnutej časti o zaplatenie sumy 4.344,56 eur. Žalovaný teda mal v konaní väčší úspech ako žalobca, keďže mu však žiadne trovy konania nevznikli, súd prvej inštancie mu ich náhradu nepriznal. 6. Nad rámec už uvedeného považoval súd prvej inštancie za potrebné vyjadriť sa k písomnému podaniu žalobcu doručenému súdu dňa 5.10.2023 (ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní), ku ktorému uviedol, že súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti žalovaného poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.6.2019 sp.zn. I. ÚS 246/2019). Nebol preto daný dôvod na postup podľa § 150 ods. 2 C.s.p., teda požiadať žalobcu o ďalšie skutkové tvrdenia, keďže takýto postup by bol v rozpore s princípom rovnosti zbraní. Navyše, súd žalobu zamietol najmä z dôvodu nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní (t.j. z dôvodu neunesenia dôkazného bremena), nie z dôvodu neuvedenia rozhodujúcich skutkových tvrdení. Takisto nebol daný dôvod vyzývať žalobcu na odstránenie vady žaloby podľa § 129 C.s.p., keďže nedostatok spočívajúci v neunesení dôkazného bremena nie je vadou žaloby a jeho následkom nie je odmietnutie žaloby, ale jej zamietnutie. Podaná žaloba podľa názoru súdu ani nebola zjavne nedôvodná v zmysle § 138 C.s.p., súd preto nemal povinnosť vyzvať žalobcu na späťvzatie žaloby. Súd zamietol žalobu z dôvodu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojej aktívnej vecnej legitimácie v konaní, a nie z dôvodu, že zo skutočností uvedených v žalobe bolo po predbežnom právnom posúdení zrejmé, že žaloba je zjavne nedôvodná. Bolo by v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania suplovať procesnú aktivitu žalobcu a v konečnom dôsledku by takýto postup súdu viedol k porušeniu princípu rovnosti zbraní v neprospech žalovaného ako slabšej sporovej strany. Navyše, neupozornenie na zjavnú nedôvodnosť žaloby nemožno považovať za taký nesprávny procesný postup súdu, ktorým by sa strane znemožnilo uskutočňovanie jej patriacich procesných práv v takej miere, že by došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces (porovnaj Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 512).
7. Proti tomuto rozsudku v rozsahu zamietajúceho výroku a nadväzujúceho výroku o náhrade trov konania, podal odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobe vyhovie, resp. aby ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a zároveň si vyčíslil trovy odvolacieho konania, ktorých priznania sa v rámci odvolacieho konania domáha. Podané odvolanie odôvodnil tým, že nesúhlasí s právnym posúdením súdu vo vzťahu k bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.X.XXXX. Žalobca uvádza, že v súlade s uzavretou Zmluvou (resp. potvrdením o uzatvorení zmluvy o splátkovom úvere), Všeobecnými obchodnými podmienkami Slovenskej sporiteľne, a.s. a Obchodnými podmienkami Slovenskej sporiteľne, a.s., pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym klientom a MIKRO podnikateľom (ďalej len „POP“), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy, predstavujú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom sumu vo výške 15.325,27 eur, t.j. sumu, ktorá je uvedená v zmluve (resp. v potvrdení o uzatvorení zmluvy o splátkovom úvere) ako celkové náklady žalovaného spojené s úverom. Žalobca s tvrdením súdu, že poistenie bolo obligatórne pri uzatvorení zmluvy, samozrejme súhlasí, avšak v žiadnom prípade nemôže súhlasiť so záverom súdu, že celková čiastka spojená s úverom spolu s RPMN je v zmluve uvedená nesprávne, nakoľko súd nezobral v úvahu, že poistné už bolo súčasťou splátky vo výške 127,62 eur a ak ho preto súd opätovne započítal do celkových nákladov, potom poistné vo výške 4,32 eur mesačne započítal do celkových nákladov spojených s úverom duplicitne (raz ako súčasť splátky vo výške 127,62 eur a raz samostatne). V zmluve je uvedená mesačná splátka vo výške 127,62 eur, pričom z výpisu z úveru, ktorý bol riadne priložený k žalobe bezpochyby vyplýva, že súčasťou tejto sumy bolo aj poistenie úveru vo výške 4,32 eur mesačne. Vzhľadom na uvedené je výška celkovej čiastky spojenej s úverom, pri striktnom výpočte počtu splátok (120) x výška splátok (127,62 eur, ktorá v sebe už zahŕňa aj poplatok za poistenie vo výške 4,32 eur) v sume 15.314,40 eur. V zmluve, resp. v potvrdení o uzatvorení zmluvy o splátkovom úvere je uvedená celková čiastka spojená s úverom vo výške 15.325,27 eur, čo predstavuje rozdiel s vypočítanou celkovou čiastkou spojenou s úverom v zmysle vyššie uvedeného výpočtu sumu vo výške 10,87 eur, ktorý vznikol v dôsledku výšky poslednej splátky v súlade s vyššie citovaným ust. čl. 5.5.3. POP. Žalovaný mal úver splatiť v 120 mesačných splátkach vo výške 127,62 eur (splátka zahŕňajúca aj poistné vo výške 4,32 eur), pričom v zmysle čl. 5.3.3. POP mala posledná splátka predstavovať zostatok pohľadávky postupcu. V zmysle uvedeného je potom zrejmé, že žalovaný mal zaplatiť 119 mesačných splátok po 127,62 eur a 120. splátku - ako poslednú splátku vo výške 138,49 eur. Žalovaný tak bol pri riadnom a včasnom splácaní úveru v zmysle dojednaných splátok podľa zmluvy povinný uhradiť postupcovi titulom poskytnutého úveru sumu v celkovej výške 15.325,27 eur, nakoľko posledná splátka úveru bola v súlade s čl. 5.3.3. POP vo výške 138,49 eur. Vzhľadom na to, že v zmluve uvedená celková čiastka spojená s úverom je uvedená správne, potom je bezpochyby zrejmé, že aj RPMN vo výške 13,72 % je v Zmluve uvedená taktiež správne. Prihliadnuc k obsahu zmluvy žalobca zastáva názor, že uvedená zmluva spĺňa všetky náležitosti uvádzané v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. Žalobca sa z uvedených dôvodov nestotožňuje s právnym záverom súdu ohľadom bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru poskytnutého na základe zmluvy. Žalobca podporne poukazuje aj na to, že v obdobnej veci rozhodoval Súdny dvor Európskej únie, ktorý vo svojom rozhodnutí z 9.11.2016 vo veci C 42/15 judikoval, že porušenie povinnosti veriteľa môže byť podľa vnútroštátnej právnej úpravy sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky, avšak takáto sankcia je primeraná len pri takom porušení povinností veriteľa, ktoré môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. V prejednávanom prípade podľa názoru žalobcu postupca uviedol v zmluve všetky náležitosti, ktoré zákon č. 129/2010 Z.z. platný a účinný v čase jej uzavretia vyžadoval. Sankcia bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru je preto pre žalobcu v absolútnej možnej miere nepochopiteľná a najmä v rozpore so zákonom, a preto súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu vec nesprávne právne posúdil, ak dospel k záveru o opaku. Žalobca sa nestotožňuje ani s právnym posúdením súdu, v zmysle ktorého súd čiastočne zamietol uplatňovaný úrok z omeškania. Súd sa prostredníctvom odôvodnenia napádaného rozhodnutia vyjadril k dôvodom zamietnutia úroku z omeškania vo výške 63,60 eur a síce, že má za to, že: „žalobca v tejto časti neuniesol svoju základnú procesnú povinnosť tvrdiť (opísať) rozhodujúce skutočnosti o dôvodnosti a trvaní tohto nároku,“ s čím sa však žalobca v žiadnom prípade nestotožňuje. Žalobca si v žalobe uplatnil vyčíslený úrok z omeškania vo výške 254,12 eur, ktorý pozostáva z vyčísleného úroku z omeškania do zosplatnenia vo výške 63,60 eur a z vyčísleného úroku z omeškania vo výške 190,52 eur, t.j. úrok z omeškania po zosplatnení pohľadávky. Žalobca prostredníctvom vyjadrenia doručeného súdu dňa 24.4.2023 zaslal k predmetnému vyčísleniu úroku z omeškania aj podrobnú špecifikáciu a jeho výpočet, z ktorého jasne vyplýva výška uplatňovaného úroku z omeškania. Žalobcovi vzhľadom na uvedené nie je zrejmé, prečo predmetná špecifikácia sa súdu zdala byť nedostatočná. Je zrejmé, že žalobca bol v omeškaní s uhrádzaním svojho dlhu aj pred zosplatnením,
za čo si žalobca uplatňuje postúpený vyčíslený úrok z omeškania vo výške 63,60 eur, a takisto, že žalovaný bol v omeškaní aj po zosplatnení úveru, nakoľko svoj dlh riadne a včas postupcovi neuhradil, za čo si žalobca uplatňuje úrok z omeškania po zosplatnení vo výške 190,52 eur, ktorý bol na žalobcu takisto riadne postúpený. Ďalej si žalobca v žalobe uplatnil úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 5.950,38 eur od 13.10.2020 (dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky) do zaplatenia. Je zrejmé, že v čase postúpenia pohľadávky bol žalovaný v omeškaní (na čo bol upozornený viacerými výzvami zo strany pôvodného veriteľa) a zmena v osobe veriteľa, ktorá nastala z titulu postúpenia pohľadávky na uvedené nemala vplyv, keďže zmenou v osobe veriteľa sa práva a povinnosti zmluvného záväzku nezmenili. Postúpením pohľadávky prešlo právo na plnenie (vrátane úroku z omeškania) a s ním spojené práva na nového veriteľa (žalobcu). Vzhľadom na vyššie uvedené námietky žalobcu, a teda, že úver nie je možné považovať za bezúročný a bez poplatkov má žalobca za to, že má nárok aj na úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 5.950,38 eur od 13.10.2020 a nie len na priznaný úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.605,82 eur od 27.3.2020 do zaplatenia. Žalobca ďalej namietal, že nemôže nechať bez povšimnutia skutočnosť, že v závere svojho odôvodnenia, konkrétne v bode 35. súd uviedol, že: „žalobu zamietol najmä z dôvodu nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní (t.j. z dôvodu neunesenia dôkazného bremena), nie z dôvodu neuvedenia rozhodujúcich skutkových tvrdení.“ Žalobca uvedené tvrdenie súdu považuje za zmätočné, nakoľko súd na žiadnom mieste (okrem bodu 35. odôvodnenia rozhodnutia) neuvádza, že by žalobca v konaní nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu. Veď predsa, ak by tomu tak bolo, potom nie je žalobcovi zrejmé, z akého dôvodu by súd žalobe v časti vyhovel, ak by aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu nepovažoval za riadne preukázanú. Predmetný bod odôvodnenia a celé rozhodnutie súdu je potom z vyššie uvedených dôvodov nekonzistentné, zmätočné a vzájomne si protirečiace. 8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu, napriek jeho riadnemu doručeniu, nevyjadril. 9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), vec prejednal, bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a po preskúmaní odvolania, ako aj celého obsahu spisu, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné a rozsudok v odvolaním napadnutom rozsahu je potrebné potvrdiť. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.6.2024 podľa § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, resp. ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za vecne a právne správny, a preto ho potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 C.s.p.). 10. Rozsudok súdu prvej inštancie, v žalobcom odvolaním napadnutej zamietajúcej časti, je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 C.s.p.). Odvolateľ v podanom odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. 11. V prejednávanej veci sa súd prvej inštancie náležite zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval dôvodnosť svojej žaloby, správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán, z obsahu spisu, vyplynuli počas konania najavo, následne tieto, v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov (čl. 15 C.s.p. v spojení s § 191 C.s.p.), správne vyhodnotil, a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, ktoré aj správne vyložil a aj riadne vysvetlil v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p., a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, dôkladne posúdil opodstatnenosť skutkovo významných tvrdení strán sporu a relevantnosť ich právnych argumentov a dal potrebné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné námietky súvisiace s predmetom konania. Odvolanie žalobcu nie je z hľadiska ním uplatňovaných
odvolacích dôvodov a jeho obsahového vymedzenia, spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie. 12. Ako už uviedol odvolací súd, žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne podstatné námietky a zásadné argumenty, ktoré by mohli mať za následok iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Súd prvej inštancie poukázal na všetky významné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ veci, a preto jeho rozhodnutie možno považovať za presvedčivé. So zreteľom na uvedené, odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a preto sa stotožňuje s dôvodmi, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto jeho záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd plne stotožnil, rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti, ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p.. 13. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu súdu prvej inštancie v časti, v ktorej zamietol nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy, z dôvodu určenia súdom prvej inštancie, že úver poskytnutý žalovanému ako spotrebiteľovi zo strany žalobcu je vzhľadom na nesplnenie zákonných náležitostí v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročný a bez poplatkov. 14. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že závery súdu prvej inštancie sú v tomto ohľade nesprávne a poukázal na svoj výklad, v zmysle ktorého v zmluve uvedená mesačná splátka vo výške 127,62 eur, ktorou žalovaný splácal poskytnutý úver, pokrýva aj poistenie úveru vo výške 4,32 eur mesačne, preto je aj výpočet a výška RPMN sú v zmluve uvedené správne. 15. S predmetnou námietkou žalobcu sa odvolací súd nestotožňuje, z predlžených výpisov z úveru žalovaného vyplýva, že mesačne mu okrem sumy 127,62 eur označenej ako „splátka“ z účtu odchádzala aj suma vo výške 4,32 eur označená ako „poplatok za poistenie úveru“ (č. l. 41 a nasl.), preto aj odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že v takomto prípade mala byť aj táto čiastka - 4,32 eur mesačne, zarátaná do celkových nákladov spotrebiteľa spojených s úverom, a preto aj zahrnutá do výpočtu RPMN. V takom prípade však mali byť náklady tohto poistného zahrnuté do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom. Podľa § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Na to, aby žalovaný získal spotrebiteľský úver (za ponúkaných podmienok), musel uzatvoriť zmluvu o doplnkovej službe poistení schopnosti splácať úver. Náklady na poistné preto mali byť zahrnuté do celkových nákladov a teda aj do ročnej percentuálnej miery nákladov. Celková čiastka k zaplateniu preto nebola vo výške 15.325,27 eur (t.j. 127,62 eur x 120), ale vo výške 15.832,80 eur [(127,62 eur + 4,32 eur) x 120]. Skutočná ročná percentuálna miera nákladov tak nebola vo výške 13,72 %, ale vo výške 14,65 %. V zmluve o spotrebiteľskom úvere bola teda nesprávne uvedená RPMN v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa, čo má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého spotrebiteľského úveru. 16. Vzhľadom na vyššie uvedené, tak súd prvej inštancie postupoval vecne a právne správne, keď predmetný spotrebiteľský úver vyhlásil za bezúročný a bez poplatkov, a žalovaného zaviazal na zaplatenie nesplatenej časti žalobcom poskytnutej istiny a vo zvyšnej časti (v časti žalobcom uplatnených úrokov a poplatkov) žalobu zamietol. 17. Na základe vyššie uvedeného neobstojí ani ďalšia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5,00 % ročne z priznanej sumy, t.j. 1.605,82 eur, keď mu mal priznať nárok na úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 5.950,38 eur (z celej žalobcom uplatnenej žalovanej sumy). Nakoľko súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že predmetný spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, správne potom priznal žalobcovi nárok na tzv. zákonné úroky z omeškania z priznanej sumy, t.j. 1.605,82 eur vo výške 5,00 % ročne od 27.3.2020 až do zaplatenia v súlade s § 517 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.. 18. Taktiež odvolací súd hodnotí ako nedôvodnú námietku žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne zamietol žalobu v časti vyčísleného úroku z omeškania do zosplatnenia úveru vo výške 63,60 eur, keď podľa názoru žalobcu si tento svoj nárok náležite zdôvodnil a vyčíslil v podaní zo dňa 24.4.2023. Taktiež
žalobca namieta, že si uplatnil aj vyčíslený úrok z omeškania po zosplatnení pohľadávky vo výške 190,52 eur, ktorý tiež súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu nedôvodne zamietol. Odvolací súd sa aj v tejto otázke stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v tejto časti neuniesol svoju základnú procesnú povinnosť tvrdiť (opísať) rozhodujúce skutočnosti o dôvodnosti a trvaní tohto nároku, vyplývajúcu mu z čl. 8 C.s.p. a z § 132 ods. 1 a 2 C.s.p.. Žalobca totiž neuviedol také skutkové tvrdenia, z ktorých by nepochybne vyplývalo, že mu vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v požadovanej výške. Žalobca vo svojej žalobe neuviedol, z akej sumy a za aké obdobie si vyčíslil tieto úroky z omeškania. V podaní doručenom súdu dňa 24.4.2023 žalobca síce predložil výpočet týchto úrokov z omeškania, tento výpočet však nie je dostatočne určitý. Úrok z omeškania je počítaný aj zo zmluvného (riadneho) úroku a pravdepodobne aj z dlžných poplatkov, na zaplatenie ktorých žalobca nemá nárok, keďže poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie správne uzavrel, že nemohol ustáliť, či si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie týchto úrokov z omeškania v súlade so zákonom a preto aj v tejto časti žalobu zamietol. 19. Čo sa týka námietky žalobcu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti ustálenia aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je zmätočné, tak k tejto námietke odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie ustálil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v bode 28. odôvodnenia napadnutého rozsudku. V časti odôvodnenia (bod 34. a 35.) napadnutého rozsudku, ktoré žalobca namieta ako zmätočné a nekonzistentné, súd prvej inštancie len nad rámec daného rozhodnutia poukazoval na výklad niektorých ustanovení, judikatúru a právnu literatúru, z ktorej citoval aj časť týkajúcu sa nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, avšak nie s poukazom na prejednávaný spor. Navyše odvolací súd uvádza, že ak by súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu v predmetnom spore, viedlo by to logicky k zamietnutiu žaloby ako celku, v predmetnom prípade však súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na zaplatenie poskytnutej istiny ako aj úrokov z omeškania, preto aj túto námietku žalobcu považuje odvolací súd za nedôvodnú. 20. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. § 195 C.s.p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 C.s.p. poukazuje. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 C.s.p. zdôvodnil. 21. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok súdu prvej inštancie v žalobcom napadnutej časti ako správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený súdom prvej inštancie, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil a podľa § 387 ods. 2 C.s.p. sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie. 22. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 23. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 C.s.p.. 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).