Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Co/123/2023 1315219610 11. 09. 2024 JUDr. Michaela Králová ECLI:SK:KSBA:2024:1315219610.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v sporovej veci žalobcu: KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 31 595 545, so sídlom Štefánikova 17, Bratislava, proti žalovanej: T. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom: G. XX, X., o zaplatenie 1.245,97 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej voči rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21. januára 2022, č.k. 21C/584/2015-330, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok bývalého Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21. januára 2022, č.k. 21C/584/2015-330 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. odôvodnenie: 1. Bývalý Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 21. januára 2022, č.k. 21C/584/2015-330 rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.245,97 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne od 13.10.2013 do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Zároveň súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči žalovanej. 2. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobou zo dňa 18.09.2015 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 1.245,97 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % od 13.10.2013 do zaplatenia. Žalobca v rámci skutkových tvrdení odôvodňujúcich svoj žalobný návrh podľa § 150 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) uviedol, že dňa 09.06.2013 došlo k dopravnej nehode, ktorú zavinila žalovaná ako vodička motorového vozidla. Žalovaná síce nebola poistníkom a zmluvnou stranou poistnej zmluvy č. XXXXXXXXXX, ale ako poistený zodpovedala za škodu, ktorú spôsobila prevádzkou poisteného motorového vozidla, aj keď nebola vlastníkom, resp. prevádzkovateľom motorového vozidla. Žalobca uviedol, že na preukázanie regresného nároku predložil doklady od spoločnosti UNIQA poisťovňa, a.s., ktorá vykonala šetrenie poistnej udalosti a poškodenému spoločnosti COLORCAR SERVIS spol. s r.o., IČO: 31 446 043, vyplatila z havarijného poistenia poistné plnenie v sume 1.080,- eur, na základe faktúry za opravu č. XXXXXXXXX, a podľa zdokumentovaného rozsahu poškodenia v zápise o obhliadke poškodeného motorového vozidla po odpočítaní dojednanej spoluúčasti v sume 165,- eur. Žalobca uviedol, že žalovaná v súvislosti s poistnou udalosťou porušila viacero povinností, ktoré jej ako účastníkovi dopravnej nehody ukladá zákon o cestnej premávke, čo podľa žalobcu bolo potvrdené aj rozkazom Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave III zo dňa 23.07.2013, ktorým bola uznaná vinnou zo spáchania priestupkov podľa § 22 ods. 1 písm. b) a g) zákona č. 372/1990 Zb. Žalobca uviedol, že pokiaľ sa faktúry za opravu zdajú byť žalovanej privysoké, poukázal na to, že tlačivo o zázname o dopravnej nehode doručené žalobcovi dňa 18.06.2013 vypísala a podpísala iba žalovaná. Žalobca tvrdil, že vzhľadom na to, že žalovaná na mieste nehody nezotrvala, nemohla mať ani vedomosti o rozsahu škody na poškodenom motorovom vozidle, pričom ako osoba bez odbornej spôsobilosti nemôže mať voľným okom schopnosť posúdiť aké poškodenia boli spôsobené a posúdiť výšku nákladov, ktoré bolo potrebné vynaložiť na opravu poškodení. Následne žalobca vyplatil dňa
02.09.2013 poškodenému z poistnej zmluvy a v súlade so zákonom č. 381/2001 Z.z. poistné plnenie v sume 1.245,97 eur. S odkazom na § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 381/2001 Z.z. žalobca listom zo dňa 24.09.2013 požiadal žalovanú o náhradu vyplateného poistného plnenia v sume 1.245,97 eur, ktoré za ňu vyplatil z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, pričom žalovaná túto sumu žalobcovi neuhradila. Žalobca k povahe tohto nároku uviedol, že nárok vyplývajúci z § 12 zákona č. 381/2001 Z.z. nie je nárokom na náhradu škody vzniknutej poškodenému, teda nejde o nárok odvodený od práva poškodeného, ale ide o osobitný (originárny) nárok poisťovateľa vyplývajúci z poistného vzťahu založeného poistnou zmluvou. Vo vzťahu k výške uplatneného nároku žalobca uviedol, že vzhľadom na to, že žalovaná porušila svoje povinnosti, pristúpil žalobca k uplatneniu nároku na náhradu poistného plnenia v plnej výške, čo mu umožňuje § 12 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z.z. Žalobca zároveň zdôraznil, že uvedený nárok sa podľa § 12 ods. 4 zákona č. 381/2001 Z.z. premlčí do troch rokov odo dňa vyplatenia poistného plnenia, a keďže poistné plnenie bolo vyplatené dňa 30.08.2013, predmetný nárok sa premlčí najskôr dňa 30.08.2016, pričom žaloba bola podaná dňa 18.09.2015, teda pred uplynutím doby premlčania. 3. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval najmä ustanovenie § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“), a súčasne poukázal na závery Krajského súdu v Banskej Bystrici v rozhodnutiach sp.zn. 12Co/403/2014 alebo sp.zn. 12Co/2/2017 a uviedol, že sa nemohol stotožniť s argumentáciu žalovanej, že postihový nárok je odvodený od nároku zo zodpovednosti za škodu, keďže takýto argument žalovanej je v rozpore so zaužívanou rozhodovacou praxou súdov SR, na základe čoho žalobca ako poisťovateľ a subjekt aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie takéhoto postihového nároku nie je povinný preukázať existenciu predpokladov zodpovednosti za škodu, teda výšku škody, porušenie právnej povinnosti a príčinnú súvislosť medzi nimi. Na základe uvedeného nebol podľa súdu prvej inštancie žalobca ako poisťovateľ povinný preukazovať, že ním vyplatené poistné plnenie v sume 1.245,97 eur, ktorým nahrádzal škodu poškodenému, súhlasilo so skutočne spôsobenou škodou prevádzkovou motorového vozidla žalovanou, a to z dôvodu, že nárok na náhradu škody, ktorý vznikol poškodenému a ktorého výšku žalovaná v priebehu sporu spochybňovala a nárok žalobcu na náhradu poistného plnenia podľa § 12 zákona č. 381/2001 Z.z. predstavujú dva od seba nezávislé hmotnoprávne tituly. Keď pri nároku na náhradu škody musí aktívne vecne legitimovaný subjekt tvrdiť a preukázať existenciu škody, protiprávneho konania a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním, pri nároku podľa § 12 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z.z. musí poisťovateľ tvrdiť a preukázať skutočnosť, že vyplatil poistné plnenie z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla a následne jednu z ďalších podmienok upravených v ods. 1 písm. a) až h), prípade ods. 2 písm. a) až h) tohto zákona. V danom prípade žalobca ako poisťovateľ svoj nárok na náhradu poistného plnenia uplatnil v zmysle § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 381/2001 Z.z., a teda v rámci hmotnoprávnych predpokladov súd prvej inštancie skúmal, či (1) žalobca ako poisťovateľ za žalovanú ako poisteného, ktorá nebola poistníkom žalobcu, vyplatil poistné plnenie z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla a či (2) žalovaná porušila povinnosť ohlásiť dopravnú nehodu (ktorá bola poistnou udalosťou) podľa osobitného predpisu t.j. zákona č. 8/2009 Z.z. 4. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaná dňa 09.06.2013 spôsobila dopravnú nehodu ako vodička motorového vozidla, ktoré bolo poistené u žalobcu. Preukázané bolo aj to, že žalovaná nezostala na mieste dopravnej nehody, a že predmetnú nehodu nenahlásila polícii, čo vyplývalo zo správy o výsledku objasňovania priestupku, ako aj rozkazu dopravného inšpektorátu zo dňa 23.07.2013, ktorým uznal žalovanú vinnú z porušenia povinností (§ 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 372/1990 Zb.), že ako vodička vozidla, ktorá sa zúčastnila dopravnej nehody nezotrvala na mieste dopravnej nehody až do príchodu policajta. V oboch listinných dôkazoch bolo konštatované, že žalovaná dopravnú nehodu neoznámila polícii, čím bolo vyvrátené tvrdenie žalovanej, že dopravnú nehodu polícii oznámila. V tejto súvislosti žalovaná však neuviedla ani čas, kedy k oznámeniu nehody došlo, iba tvrdila, že nehodu oznámila p. W.. Z uvedeného tvrdenia však nebolo možné vyčítať, či nehodu oznámila včas, prípade, či k tomuto oznámeniu nedošlo až potom ako napr. W. kontaktoval žalovanú za účelom podania dodatočného vysvetlenia, pričom samotný napr. W. vo svojej správe o výsledku objasňovania priestupku konštatoval, že žalovaná dopravnú nehodu neoznámila. Navyše žalovaná obsah a správnosť rozkazu dopravného inšpektorátu zo dňa 23.07.2013, kde bola uvedená skutočnosť konštatovaná, nenamietala a ani nepodala voči nemu žiadny opravný prostriedok. Na základe uvedeného bolo možné konštatovať, že žalovaná ako účastník dopravnej nehody zo dňa 09.06.2013 porušila svoju povinnosť
danú zákonom č. 8/2009 Z.z., keď podľa § 66 ods. 1 písm. a) tohto zákona neohlásila dopravnú nehodu policajtovi, čím podľa zákona č. 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 381/2001 Z.z. bol daný druhý hmotnoprávny predpoklad nároku žalobcu na náhradu poistného plnenia. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie zároveň preukázané, že žalobca dňa 30.08.2013 bankovým prevodom poukázal poškodenému a poisťovni poškodeného poistné plnenie v celkovej sume 1.245,97 eur, a to všetko v zmysle výsledkov šetrenia poistnej udalosti, ktoré vykonala poisťovňa poškodeného, na základe čoho dňa 15.08.2013 poisťovňa poškodeného si u žalobcu uplatnila právo na náhradu škody v sume 1.245,97 eur, ktorú poisťovňa poškodeného poukázala poškodenému dňa 02.07.2013. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že aj prvý hmotnoprávny predpoklad uplatneného nároku žalobcu podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 381/2001 Z.z. bol daný. To, že tento nárok žalobcu ako poisťovateľa podľa § 12 zákona č. 381/2001 Z.z. nemá charakter nároku na náhradu škody má význam aj v tom, že sa naň neaplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce premlčanie nároku zo zodpovednostného vzťahu (§ 106) a zároveň na naň nemožno aplikovať ani ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce moderačné právo súdu na zníženie náhrady škody (§ 450). Vo vzťahu k namietanému premlčaniu uplatneného nároku žalobcom teda podľa § 12 ods. 4 zákona č. 381/2001 Z.z. platí, že toto právo/ nárok sa premlčí do troch rokov odo dňa vyplatenia poistného plnenia. Keďže poistné plnenie bolo žalobcom vyplatené dňa 30.08.2013, posledný deň premlčacej doby by pripadol na deň 30.08.2016. V danom prípade však žaloba bola podaná dňa 18.09.2015, teda ešte počas plynutia zákonom stanovenej premlčacej doby, a preto túto námietku žalovanej súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Vo vzťahu k žalovanou namietanej výške uplatneného nároku žalobcom na náhradu poistného plnenia súd prvej inštancie považoval za potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (sp.zn. 4Obdo 84/2018), podľa ktorého súd rozhodujúci o nároku poisťovateľa v zmysle § 12 zákona č. 381/2001 Z.z. nemôže skúmať a pri rozhodovaní o tomto nároku prihliadať na to, či výška nároku uplatneného poisťovateľom voči poistníkovi, resp. poistenému je v súlade so všeobecnou zásadou právnej proporcionality, prípadne, či sa neprieči zmyslu a účelu predmetného zákona, pretože jediným oprávneným subjektom, ktorý môže určiť a prípadne znížiť výšku uplatňovaného nároku podľa § 12 zákona č. 381/2001 Z.z. aj pod hornú hranicu je výlučne poisťovateľ. To znamená, že s odkazom na povahu tohto nároku, keďže ho nemožno stotožňovať s nárokom na náhradu škody, a preto u neho nemôže súd uplatniť ani moderačné právo, súd všeobecne nie je oprávnený v konaní o náhradu poistného plnenia podľa § 12 zákona č. 381/2001 Z.z. znížiť výšku požadovanej regresnej náhrady poistného plnenia alebo jeho časti, pretože z uvedeného zákona a ani z iného právneho predpisu takéto oprávnenie súdu nevyplýva. Výška požadovanej náhrady poistného plnenia je výlučne limitovaná ustanovením § 12 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z.z., keďže nemôže presahovať úhrn poistných plnení, ktoré poisťovateľ vyplatil z dôvodu poistnej udalosti, pričom osobou oprávnenou na určenie výšky takéhoto plnenia je výlučne len poisťovateľ za predpokladu dodržania hornej hranice podľa § 12 ods. 3 tohto zákona. Vzhľadom na uvedené považoval súd prvej inštancie námietky žalovanej týkajúce sa výšky uplatneného nároku žalobcu za bezdôvodné, a preto v tejto súvislosti súd nevykonal ďalšie dokazovanie (napr. kontrolné znalecké dokazovanie ohľadom hodnoty poškodenia poškodeného vozidla), keďže by to na rozhodnutie súdu nemalo žiadny vplyv. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti považoval súd prvej inštancie žalobu žalobcu za plne dôvodnú, keďže preukázal všetky hmotnoprávne predpoklady vzniku ním uplatneného nároku na náhradu poistného plnenie podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 381/2001 Z.z., a to vyplatenie poistného plnenia v sume 1.245,97 eur zo dňa 30.08.2013 poškodenému a poisťovni poškodeného, ako aj skutočnosť, že žalovaná porušila svoju povinnosť ohlásiť dopravnú nehodu polícii podľa § 66 ods. 2 písm. a) zákona č. 8/2009 Z.z., pričom na uvedený záver nemali vplyv ani námietky žalovanej týkajúce sa výšky škody vzniknutej poškodenému vozidlu, keďže nárok žalobcu na náhradu poistného plnenia a nárok poškodeného na náhradu škody predstavujú dva od seba nezávislé hmotnoprávne tituly, na základe čoho súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 1.245,97 eur. Súd prvej inštancie zároveň priznal žalobcovi aj právo na úroky z omeškania zo súdom priznanej sumy podľa § 517 ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka v spojení s § 559 Občianskeho zákonníka, vo výške 5,50 % (t.j. o 5 percentuálnych bodov vyššie ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky (ECB) platná k prvému dňu omeškania s plnením priznaného peňažného dlhu), a to odo dňa 13.10.2013, t.j. deň, kedy sa žalovaná dostala do omeškania s platením predmetnej sumy v zmysle výzvy žalobcu zo dňa 24.09.2013, doručenej žalovanej dňa 27.09.2013, ktorou bola žalovaná vyzvaná na zaplatenie predmetnej sumy v lehote 15 dní odo dňa doručenia tejto výzvy, teda do 12.10.2013. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s princípom úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu priznal podľa § 262 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania, pričom o samotnej výške tohto nároku rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 CSP samostatným rozhodnutím, vydaným vyšším súdnym úradník, po právoplatnosti tohto rozsudku.
5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná odvolanie v celom rozsahu spolu s návrhom na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania. Návrh na odpustenie zmeškania lehoty žalovaná odôvodnila tým, že si nebola vedomá pojednávania, na ktorom bol vyhlásený rozsudok ako ani jeho doručenia do elektronickej schránky, a to až do dňa 05.04.2022. Uviedla, že súd prvej inštancie, prostredníctvom samotného konajúceho sudcu, z e-mailovej adresy H..V..sk poslal dňa 01.12.2021 email, že pojednávanie z toho dňa sa odročuje, a že „Nový termín pojednávania súd určuje na 06.04.2022 o 13:00 hod.“ Zároveň súd prvej inštancie vyzval žalovanú na potvrdenie daného termínu. Žalovaná na tento e-mail potvrdzujúco odpovedala, že termín berie na vedomie, a ďalej vec neriešila, pretože logicky a aj legitímne očakávala, že pojednávanie v tejto veci bude 06.04.2022 tak, ako jej to osobne oznámil konajúci sudca. Keďže žalovaná oznámený termín pojednávania dňa 06.04.2022 brala ako záväzný, oznámený priamo sudcom a ňou následne potvrdený, neočakávala jeho zmenu a z tohto dôvodu nekontrolovala správy v elektronickej schránke. Neočakávala, že v tejto veci by jej mohlo byť ešte čokoľvek doručené. Žalovaná si elektronickú schránku skontrolovala až dňa 05.04.2022, teda deň pred pojednávaním a aj to až v nadväznosti na to, že v infocentre súdu, kde zisťovala, či sa zajtrajšie pojednávanie uskutoční, jej povedali, že sa dňa 21.01.2022 uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo aj rozhodnuté a rozsudok už má byť aj právoplatný. Apelovala na súd prvej inštancie so žiadosťou o vcítenie sa do jej pozície, ktorej samotný sudca oznámil termín pojednávania, a ktorá nemala dôvod pochybovať o tom, že tento termín platí. Žalovaná poukázala tiež na to, že sa sama stará o tri deti a popri všetkých súvisiacich „starostiach“ naozaj nepovažovala za potrebné „kontrolovať a overovať“ vyjadrenie sudcu o termíne pojednávania a kontrolovať elektronickú schránku, do ktorej jej nemalo čo iné byť doručené. Žalovaná sa teda o tom, že bolo vydané napadnuté rozhodnutie dozvedela až dňa 05.04.2022, teda deň pred plánovaným a jej oznámeným a ňou potvrdeným termínom pojednávania, keď sama zisťovala, či sa pojednávanie riadne uskutoční. Navyše dala do pozornosti súdu prvej inštancie, že v čase, kedy mala zrejme plynúť „riadna“ lehota na podanie odvolania, bola práceneschopná (od 28.02.2022 do 14.03.2022), o čom doložila príslušné potvrdenie, čo jej tiež bránilo v riadnom spôsobe života a teda aj v iniciatívnom kontrolovaní elektronickej schránky, v ktorej navyše celkom pochopiteľne ani neočakávala žiadnu poštu. Žalovaná jej odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaná namietala, že v konaní nebolo preukázané, že si nesplnila povinnosť ohlásiť dopravnú nehodu. Naopak, bolo podľa jej názoru preukázané, že dopravnú nehodu ohlásila a nasledujúci deň po nej išla podať policajtovi potrebné vysvetlenia. Uviedla, že ak by nehodu neohlásila, zrejme by bola nevyhnutne vystavená pátraniu a bola by sankcionovaná nielen za odídenie z miesta nehody, ale aj za neohlásenie dopravnej nehody a bol by o tom jednoznačný záznam v spise. Žalovaná teda trvala na tom, že neporušila povinnosť ohlásiť dopravnú nehodu, a teda nie je daný hmotnoprávny predpoklad vzniku nároku žalobcu podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona o PZP. Žalovaná ďalej v jej odvolaní uviedla, že podľa jej názoru žalobca nesplnil ani druhý hmotnoprávny predpoklad na uplatnenie svojho nároku podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 381/2001 Z.z. Tvrdila, že ak teda má byť splnená táto podmienka, muselo ísť o vyplatenie náhrady poistného plnenia z titulu škody. Súd by teda mal v tomto konaní skúmať, či išlo skutočne o náhradu plnenia z dôvodu (skutočnej) škody spôsobenej poisteným, pričom nemal by sa obmedziť len na to, že také niečo jednostranne deklaruje žalobca. Ak by to tak bolo, došli by sme k neudržateľnému stavu, že žalobca sám rozhoduje o oprávnenosti svojho nároku len tým, že niekomu poskytne akékoľvek plnenie a tvrdí, že išlo o náhradu poskytnutého plnenia z titulu škody, napr. milión eur a potom bude v obdobnom konaní ako je toto tvrdiť, že veď predsa poskytol náhradu plnenia z titulu škody a súd mu toto bez ďalšieho uzná. Takýto výklad nemôže byť podľa názoru žalovanej správny. Súd sa teda musí zaoberať tým, či boli dané predpoklady vzniku škody pred tým, ako skonštatuje existenciu nároku podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 381/2001 Z.z. Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie sa však námietkami o tom, že neboli splnené zákonné predpoklady vzniku škody, a že nebola správne určená jej výška vôbec nezaoberal. Žalovaná teda trvala na tom, že v tomto konaní nebolo preukázané, že by suma, ktorú žalobca plnil a ktorej náhradu žiada predstavovala skutočne škodu v zmysle príslušných právnych predpisov v správne určenej výške, ktorá by mala ísť takto na ťarchu žalovanej. K tomu žalovaná dodala, že v konaní predložila znalecký posudok, ktorý konštatuje reálnu škodu v rozsahu cca 1/4 žalovanej sumy a namietala splnenie predpokladov vzniku jej zodpovednosti za škodu podľa relevantných právnych predpisov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo aby napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanej prizná voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania, ako aj trov odvolacieho konania, v rozsahu 100 %.
6. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 16.06.2022, č.k. 21C/584/2015-359 odpustil žalovanej zmeškanie lehoty na podanie odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že boli v predmetnej veci splnené všetky zákonné podmienky na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania a zároveň dospel k jednoznačnému záveru, že v danom prípade neprišlo k omeškaniu lehoty na podanie odvolania proti rozsudku vinou žalovanej, ale k omeškaniu lehoty došlo čiastočne aj v dôsledku pochybenia súdu prvej inštancie a v poslednom rade tiež v dôsledku skutočnosti, že žalovaná bola v čase plynutia lehoty na podanie odvolania proti rozsudku práceneschopná. Na základe uvedeného súd prvej inštancie rozhodol tak, že odpustil zmeškanie lehoty na podanie odvolania, nakoľko zákonná lehota bola zmeškaná z ospravedlniteľného dôvodu na strane žalovanej. 7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že sa nestotožnil s vyjadreniami žalovanej obsiahnutými v odvolaní a zároveň uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie. Žalobca naďalej zastal názor, že jeho nárok na náhradu poistného plnenia voči žalovanej je oprávnený a plne preukázaný. S tvrdením žalovanej, že v konaní nebolo preukázané, že si žalovaná nesplnila povinnosť ohlásiť dopravnú nehodu, žalobca nesúhlasil a uviedol, že zo správy o výsledku objasňovania priestupku, ako aj z rozkazu dopravného inšpektorátu zo dňa 23.07.2013 jednoznačne vyplýva, že žalovaná po dopravnej nehode nezostala na mieste a predmetnú nehodu neohlásila, na základe danej skutočnosti bola žalovaná uznaná vinnou z porušenia povinnosti (§ 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 372/1990 Zb.) Ak by sa žalovaná nedopustila priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona č. 372/1990 Zb. (zotrvala na mieste dopravnej nehody až do príchodu policajta), z logiky veci je zrejmé, že by po príchode polície oznámila skutočnosti viažuce sa k objasneniu vzniku dopravnej nehody. K tvrdeniam žalovanej, že dopravnú nehodu „ohlásila“ nasledujúci deň podaním vysvetlenia p. napr. W., žalobca zdôraznil, že v samotnej správe o výsledku objasňovania priestupku napr. W. konštatoval, po vykonanom vyšetrovaní, že žalovaná dopravnú nehodu neoznámila. Konštatovanie žalovanej o splnení si povinnosti ohlásenia dopravnej nehody teda ostáva len v rovine tvrdení, ktoré nie sú dôkazné podložené. Vyjadrenia žalovanej, že výška škody nebola dostatočne zistená považoval žalobca jednak za nedôvodné, ale predovšetkým, vo vzťahu k uplatňovanému nároku, ktorým je náhrada poistného plnenia podľa § 12 zákona č. 381/2001 Z.z. i za absolútne irelevantné. Podľa názoru žalobcu, žalovaná nesprávne stotožňuje nárok na náhradu poistného plnenia od poisteného s nárokom zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla poškodenému. Poukázal na to, že aj samotná rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky deklaruje, že sa jedná o dva samostatné hmotnoprávne tituly. Nárok na náhradu poistného plnenia podľa § 12 zákona č. 381/2001 Z.z. predstavuje tzv. regres/interný postih poisťovateľa voči poistenému, za ktorého poisťovateľ nahradil škodu z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti. Jedná sa o osobitné originálne právo poisťovateľa proti poistenému, pri ktorom si poisťovateľ uplatňuje náhradu už vyplatených súm poškodenému. Pri nároku na náhradu poistného plnenia podľa § 12 zákona č. 381/2001 Z.z. (a konkrétne v predmetnom súdnom spore) je žalobca povinný preukázať skutočnosť, že vyplatil poškodenému poistné plnenie z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla a zároveň porušenie povinnosti podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 381/2001 Z.z. (ohlásiť dopravnú nehodu). Žalobca v konaní preukázal, že dňa 30.08.2013 vyplatil poistné plnenie vo výške 1.245,97 eur poškodenému poisťovni poškodeného z titulu náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla poisteného u žalobcu. Žalobca teda naďalej zastal názor, že preukázanie oboch hmotnoprávnych predpokladov k vzniku nároku boli zo strany žalobcu splnené a jeho uplatnený nárok treba považovať za dôvodný. Žalobca navrhol, aby odvolací súd po vykonanom dokazovaní rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým priznal nárok žalobcu v celom rozsahu potvrdil. 8. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedla, že trvá na všetkých jej doterajších tvrdeniach. K ohláseniu dopravnej nehody uviedla, že čo sa týka správy o objasnení priestupku, táto iba predbežne konštatuje zistený skutkový stav ku dňu jej vyhotovenia, čo je spravidla pred začatím priestupkového konania podľa zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“). Argumentovala, že správa o objasnení priestupku je však len akýsi predbežný záver, ktorý je potrebné v rámci samotného konania o priestupku a rozhodovania o ňom verifikovať, a teda je možné v rámci konania o priestupku ho vyvrátiť; nejde o rozhodnutie vo veci samej, a preto je ako dôkaz irelevantná. Z toho dôvodu nemožno vylúčiť, že žalovaná napriek údajom v správe nehodu ohlásila. Naopak, žalovaná zdôraznila, že danú nehodu riadne ohlásila príslušníkovi PZ pánovi W., ktorý tiež robil obhliadku vozidla. Po ohlásení dopravnej nehody spomenutý príslušník PZ oznámil žalovanej, aby sa na druhý deň po nehode (t.j. dňa 10.06.2013) dostavila na výsluch, keďže dopravná nehoda sa
stala počas víkendu, v nedeľu dňa 09.06.2023. Žalovaná sa na daný výsluch riadne dostavila a všetky skutočnosti uvedené vyššie sú preukázané v zápisnici z výsluchu založenej v spise, z ktorej je zrejmé, že žalovaná danú nehodu riadne ohlásila ešte v deň nehody. Ďalej žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie skonštatoval, že neohlásenie dopravnej nehody je spomínané aj v rozkaze zo dňa 23.07.2013. Žalovaná pri uvedenom argumentovala tým, že spomínaným rozkazom bola uznaná za vinnú len z priestupkov podľa § 22 ods. 1 písm. a) a g) zákona o priestupkoch, čiže za nezotrvanie na mieste dopravnej nehody ako účastníčka dopravnej nehody a za porušenie všeobecne záväzného právneho predpisu o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, v ktorého dôsledku vznikne dopravná nehoda. Z uvedeného podľa žalovanej vyplýva, že príslušný správny orgán sa zaoberal otázkou porušenia oznamovacej povinnosti, ale tú vyhodnotil tak, že žalovanú neuznal za toto porušenie vinnú a ani jej neuložil sankciu. Žalovaná teda trvala na svojom tvrdení, že si splnila všetky povinnosti, ktoré jej ukladajú príslušné právne predpisy a nehodu ohlásila aj polícii aj poisťovni. Navyše žalovaná poukázala na to, že tak ako uviedla aj v rámci výsluchu zo dňa 10.06.2023, na mieste nehody nezostala z dôvodu agresívneho správania druhého účastníka, z dôvodu strachu, že sa uchýli k násiliu. Následne žalovaná opätovne namietala aj zistenie výšky spôsobenej škody. Žalovaná trvala na jej návrhu na rozhodnutie odvolacieho súdu ako uviedla v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie. 9. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedol, že tvrdenia žalovanej považuje za účelové. K tvrdeniu žalovanej, že zotrvanie na mieste dopravnej nehody a oznámenie dopravnej nehody sú dve rozdielne veci, žalobca uviedol, že ak by aj žalovanou uvedená možnosť mohla byť pripustená, tak by mohla byť akceptovaná len v ojedinelých a dostatočne odôvodnených prípadoch, pričom žalobca prípad žalovanej za takýto nepovažuje. K údajnému agresívnemu správaniu druhého účastníka dopravnej nehody žalobca uviedol, že pri uvedenom tvrdení žalovanej ide len o jej obranu, ktorá nemá oporu v zistených skutkových okolnostiach. Následne žalobca poukázal na skutočnosť, že v danom konaní evidentne bola skúmaná aj výška vzniknutej škody, a to v zmysle predložených dokladov o škodovej udalosti. Čo sa týka otázky znaleckého dokazovania, žalobca sa plne pridržal jeho písomného stanoviska zo dňa 01.04.2020. Žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a odvolanie žalovanej zamietnuť. 10. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedla, že zotrváva na všetkých svojich predchádzajúcich vyjadreniach, ktoré v tejto veci urobila. K argumentácii žalobcu, že nezotrvala na mieste dopravnej nehody opätovne uviedla, že predmetnú dopravnú nehodu ohlásila príslušníkovi PZ, pánovi W., čo je potvrdené aj v zápisnici z výsluchu na polícii. Prípadné nezotrvanie na mieste dopravnej nehody nie je v tomto spore relevantné. Relevantné je iba to, že žalovaná ohlásila dopravnú nehodu. Pokiaľ ide o výšku vzniknutej škody žalovaná trvala na svojom názore, že uplatňovaná výška náhrady poistného plnenia bola zistená nesprávna, pričom poukázala na svoje predošlé podania vo veci. Žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo aby napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanej prizná voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania, ako aj trov odvolacieho konania, v rozsahu 100 %. 11. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovanej (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po prejednaní veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 12. Podľa § 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinného od 01.07.2012 do 30.09.2013 t.j. v čase dopravnej nehody resp. škodovej udalosti) poisťovateľ má proti poistenému, ktorý nie je poistníkom, nárok na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti, ktoré za neho vyplatil z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ak porušil povinnosť ohlásiť dopravnú nehodu podľa osobitného predpisu, ktorá je poistnou udalosťou. 13. Podľa § 64 ods. 1 zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinného od 01.05.2013 do 31.08.2013) dopravná nehoda je udalosť v cestnej premávke, ktorá sa stane v priamej súvislosti s premávkou vozidla a pri ktorej a) sa usmrtí alebo zraní osoba,
b) sa poškodí cesta alebo všeobecne prospešné zariadenie, c) uniknú nebezpečné veci alebo d) na niektorom zo zúčastnených vozidiel vrátane prepravovaných vecí alebo na inom majetku vznikne hmotná škoda zrejme prevyšujúca jedenapolnásobok väčšej škody podľa Trestného zákona. 14. Podľa § 125 ods. 1 zák. č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon (účinný od 04.07.2013 do 31.07.2013) škodou malou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 266,- eur. Škodou väčšou sa rozumie suma dosahujúca najmenej desaťnásobok takej sumy. Značnou škodou sa rozumie suma dosahujúca najmenej stonásobok takej sumy. Škodou veľkého rozsahu sa rozumie suma dosahujúca najmenej päťstonásobok takej sumy. Tieto hľadiská sa použijú rovnako na určenie výšky prospechu, hodnoty veci a rozsahu činu. 15. Podľa § 64 ods. 2 zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinného od 01.05.2013 do 31.08.2013) za dopravnú nehodu sa považuje aj škodová udalosť podľa odseku 3, ak a) nie je splnená niektorá z povinností podľa § 66 ods. 6, b) je vodič zúčastneného vozidla pod vplyvom alkoholu alebo inej návykovej látky alebo sa odmietol podrobiť vyšetreniu na zistenie ich požitia alebo c) sa účastníci škodovej udalosti nedohodli na jej zavinení. 16. Podľa § 64 ods. 3 zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinného od 01.05.2013 do 31.08.2013) ostatné udalosti v cestnej premávke, pri ktorých vznikla škoda v priamej súvislosti s premávkou vozidla, sa na účely tohto zákona nepovažujú za dopravnú nehodu. Takéto udalosti sú škodovou udalosťou. 17. Podľa § 66 ods. 6 zák. č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinného od 01.05.2013 do 31.08.2013) účastník škodovej udalosti je povinný bezodkladne zastaviť vozidlo, preukázať svoju totožnosť inému účastníkovi škodovej udalosti, poskytnúť údaje o poistení vozidla, vyplniť a podpísať tlačivo zavedené na zabezpečenie náhrady vzniknutej škody podľa osobitného predpisu, zdržať sa požitia alkoholu alebo inej návykovej látky a urobiť vhodné opatrenia, aby nebola ohrozená bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky. Ak účastník škodovej udalosti spôsobil hmotnú škodu osobe, ktorá nie je účastníkom škodovej udalosti, je povinný o tom túto osobu bezodkladne upovedomiť a oznámiť jej svoje osobné údaje. 18. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, pričom z jeho záverov vyplýva, že súd prvej inštancie posúdil hmotnoprávny predpoklad pre priznanie uvedeného nároku v zmysle § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o povinnom zmluvnom poistení“), podľa ktorého poisťovateľ má proti poistenému, ktorý nie je poistníkom nárok na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti, ktoré za neho vyplatil z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ak porušil povinnosť ohlásiť dopravnú nehodu podľa osobitného predpisu, ktorá je poistnou udalosťou. V danom prípade však súd prvej inštancie v rámci skutkového stavu riadne nezisťoval, či v danom prípade ide skutočne o dopravnú nehodu, alebo ide iba o škodovú udalosť. Zákon č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov jasne v § 64 definuje, ktoré predpoklady musia byť splnené na to, aby poistná udalosť bola posúdená buď ako dopravná nehoda, alebo iba ako škodová udalosť. Inými slovami, na to, aby súd prvej inštancie mohol aplikovať ustanovenie § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 381/2001 Z.z. musí byť jasne preukázané, že išlo o dopravnú nehodu. Uvedený zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení odkazuje prostredníctvom poznámky k tomuto ustanoveniu na síce neplatný zákon č. 315/1996 Z.z., konkrétne na § 51 ods. 3 tohto zákona, avšak tento zákon nahradil zákon č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ zákon o cestnej premávke), ktorý v čase vyššie uvedenej poistnej udalosti platil v znení, ako je uvedený vyššie, tzn. jasne definoval vo svojom ustanovení § 64, čo je dopravnou nehodou. Ustanovenie § 64 ods. 1 zákona o cestnej premávke určuje, že dopravná nehoda je udalosť cestnej premávky, ktorá sa stane v priamej súvislosti s premávkou vozidla a pri ktorej sa a) usmrtí alebo zraní osoba b) sa poškodí cesta alebo všeobecne prospešné zariadenie, c) uniknú nebezpečné veci alebo d) na niektorom zo zúčastnených vozidiel vrátane prepravovaných vecí alebo na inom majetku vznikne hmotná škoda zrejme prevyšujúca 1,5 násobok väčšej škody podľa Trestného zákona (t.j. prevyšujúca sumu 3.990,- eur). V tomto prípade je zrejmé, že poistná udalosť, ktorá je
predmetom tohto konania v zmysle ustanovenia § 64 ods. 1 zákona o cestnej premávke nespĺňa definíciu dopravnej nehody. Je však pravdou, že podľa § 64 ods. 2 zákona o cestnej premávke za dopravnú nehodu sa považuje aj škodová udalosť podľa ods. 3, ak a) nie je splnená niektorá z povinností podľa § 66 ods. 6, b) je vodič zúčastneného vozidla pod vplyvom alkoholu alebo inej návykovej látky alebo sa odmietol podrobiť vyšetreniu na zistenie ich použitia alebo c) sa účastníci škodovej udalosti nedohodli na jej zavinení. Podľa § 64 ods. 3 zákona o cestnej premávke ostatné udalosti v cestnej premávke, pri ktorých vznikla škoda v priamej súvislosti s premávkou vozidla, sa na účely tohto zákona nepovažujú za dopravnú nehodu. Takéto udalosti sú škodovou udalosťou. Z vyššie citovaných ustanovení zákona o cestnej premávke teda vyplýva, že ak má byť táto poistná udalosť kvalifikovaná ako dopravná nehoda musela by byť podradená pod ustanovenie § 64 ods.2 písm. a) zákona o cestnej premávke, podľa ktorého za dopravnú nehodu sa považuje aj škodová udalosť podľa ods. 3, ak nie je splnená niektorá z povinností podľa § 66 ods. 6. Citovaný § 66 ods. 6 zákona o cestnej premávke hovorí o tom, že účastník škodovej udalosti je povinný bezodkladne zastaviť vozidlo, preukázať svoju totožnosť inému účastníkovi škodovej udalosti, poskytnúť údaje o poistení vozidla, vyplniť a podpísať tlačivo zavedené na zabezpečenie náhrady vzniknutej škody podľa osobitného predpisu, zdržať sa požitia alkoholu alebo inej návykovej látky a robiť vhodné opatrenia, aby nebola ohrozená bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky. V danom prípade však z obsahu spisu odvolací súd nezistil, že by súd prvej inštancie zameral svoje dokazovanie na zistenie, čo sa reálne stalo tesne po poistnej udalosti, t.j., kedy žalovaná po zrážke vozidiel odišla, prečo odišla, či vypísala riadne tlačivo o poistnej udalosti na mieste, alebo dodatočne, či si zisťovala doklady od poškodeného, či ona poskytla doklady o poistení vozidla poškodenému, či poškodený vypísal príslušné tlačivá o poistnej udalosti priamo na mieste poistnej udalosti, respektíve, čo sa presne na mieste poistnej udalosti udialo a za akých okolností. Inými slovami, súd prvej inštancie prostredníctvom vykonaného dokazovania nezistil riadne skutkový stav veci, napriek tomu, že pre aplikáciu ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení, je zistenie týchto skutočností rozhodujúce. Inak povedané, z obsahu spisu nevyplýva, či v danom prípade poistnú udalosť je možné vyhodnotiť ako dopravnú nehodu, alebo iba ako škodovú udalosť. Naopak z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná v rámci svojej procesnej obrany uviedla, že z miesta nehody odišla práve preto, že vodič druhého motorového vozidla sa správal agresívne a na žalovanú viackrát slovne zaútočil. Z tohto dôvodu mala teda obavy o svoje zdravie, ktoré viedli k jej rozhodnutiu opustiť miesto dopravnej nehody. Toto všetko má byť uvedené aj v zápisnici o jej výsluchu k dopravnej nehode, ktorú však odvolací súd v súdnom spise nenašiel. Z uvedeného teda vyplýva, že na to, aby bolo možné predmetnú poistnú udalosť charakterizovať ako dopravnú nehodu (nie iba ako škodovú udalosť, pri ktorej sa nahlásenie polícii zo zákona nevyžaduje) bolo potrebné zisťovať konkrétne porušenia povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 66 ods. 6 zákona o cestnej premávke a s ohľadom na uvedené riadne preskúmať, čo konkrétne v zmysle citovaného ustanovená žalovaná porušila a to aj s ohľadom na osobitosti danej veci. Súd prvej inštancie v rámci výsluchu žalovanej sa na uvedené skutočnosti nezameral. Bez zistenia všetkých relevantných skutočností nie je možné jednoznačne ustáliť, či išlo o dopravnú nehodu alebo išlo o škodovú udalosť a teda, či vôbec bolo možné v danom prípade aplikovať ustanovenie § 12 ods. 2 písm. f) zák.č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení. 19. Odhliadnuc od vyššie uvedeného odvolací súd uvádza, že zákon č. 381/2001 Z.z. v ust. § 12 ods. 2 písm. f/ priznáva poisťovateľovi, teda žalobcovi proti poistenému, ktorý nie je poistníkom nárok na náhradu poistného plnenia, alebo jeho časti, ktoré zaňho vyplatil z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, keď bola porušená povinnosť ohlásiť dopravnú nehodu podľa osobitného predpisu. Ak by teda zo strany súdu prvej inštancie bolo nepochybne ustálené, že v danom prípade ide o dopravnú nehodu a nie o škodovú udalosť, citované zákonné ustanovenie (§ 12 ods. 2 písm. f/) zák.č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistená ukladá právo poisťovateľovi, aby si tento nárok uplatnil, nie je to jeho povinnosťou. Výška uplatneného nároku závisí na úvahe poisťovateľa, musí byť však bezpečne preukázaný zákonný dôvod, z ktorého si tento nárok poisťovateľ uplatňuje a súčasne musí byť dostatočne odôvodnená výška požadovaného regresu. V danom prípade poisťovateľ sa rozhodol uplatniť od žalovanej regres v rozsahu 100 %, pretože žalovaná neohlásila dopravnú nehodu (škodovú udalosť) podľa osobitného predpisu a táto je poistnou udalosťou podľa uzatvorenej poistnej zmluvy. Z dôkazu predloženého žalobcom v rámci konania na súde prvej inštancie označeného ako „Pokyn č. 59/06/A3/200200 k postupu pri uplatňovaní regresov (č.l. 89 - 92) vyplýva, že ak si poisťovňa uplatňuje regres z dôvodu nenahlásenia poistnej udalosti orgánom policajného zboru výška regresu je pohyblivá t.j. závisí od zavinenia škodcu a pohybuje sa v rozmedzí, t.j. od 10 % do 100 %, spravidla 30 % z poistného plnenia. V danom prípade žalobca podľa názoru odvolacieho súdu ani jasne nešpecifikoval, prečo si od žalovanej uplatňuje regres v celej výške t.j. vo výške 100 % z poistného plnenia, a
prečo nepostupuje v zmysle svojich interných pokynov a postupov. S ohľadom na vyššie uvedené, ako aj s ohľadom na tvrdenie súdu prvej inštancie, že „s odkazom na povahu tohto nároku, ktorý nemožno stotožňovať s nárokom na náhradu škody, a preto u neho nemôže súd uplatniť ani moderačné právo, súd všeobecne nie je oprávnený v konaní o náhradu poistného plnenia podľa § 12 zákona č. 381/2001 Z.z. znížiť výšku požadovanej regresnej náhrady poistného plnenia alebo jeho časti, pretože z uvedeného zákona a ani z iného právneho predpisu takéto oprávnenie súdu nevyplýva...“ odvolací súd dáva súdu prvej inštancie do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky aplikovateľný aj na prejednávaný prípad, podľa ktorého: „Ústavný súd sa nemôže stotožniť s argumentáciou, podľa ktorej jediným oprávneným subjektom, ktorý môže určiť a prípadne znížiť výšku uplatňovaného nároku v zmysle ustanovenia § 12 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je poisťovateľ, nie súd. Uvedený prístup jednoznačne naráža na garancie doktrinálne zakotvené v namietaných referenčných normách. Taký výklad ustanovenia § 12 ods. 1 písm. g) zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorý by neumožňoval preskúmať správnosť postupu poisťovne, by nebol spravodlivý, pretože by bolo celkom na úvahe poisťovne, akú sumu uplatní, či zohľadní alebo nezohľadní napr. eventuálne spoluzavinenie, resp. iné relevantné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Ústavný súd k uvedenému dodáva, že je to práve otázka proporcionality, ktorú je potrebné skúmať zo strany všeobecného súdnictva, pričom uplatnenie regresu jednoznačne musí byť zo strany poisťovateľa riadne zdôvodnené. Povinnosťou účastníkov právneho vzťahu je dodržiavať zákonné a zmluvné záväzky, no súčasne musia všetci zainteresovaní konať férovo. Pokiaľ mierne oneskorenie nespôsobí žiaden negatívny následok a k danej situácii pristúpia dôvody hodné osobitného zreteľa (nevedomosť o škode, vážne zranenie manželky a jej následné onkologické ochorenie, akútne starosti s tým spojené), nesmie ich súd opomenúť. Právo v sebe musí mať aj aspekt empatie, pričom priznávanie obdobných nárokov ako v posudzovanej veci môže často narážať na samu podstatu dobrých mravov.“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 90/2021 z 30. novembra 2021). Na základe uvedeného možno uzavrieť, že súd prvej inštancie po riadnom zistení skutkového stavu veci, musí preskúmať, či výška regresu uplatňovaného poisťovňou je proporcionálna k prípadnému porušeniu povinnosti zo strany žalovanej. 20. S vyššie uvedeným názorom však úzko súvisí aj ďalšia námietka žalovanej vznesená v rámci podaného odvolania, a to, že výška uplatneného regresu nezohľadňuje reálne poškodenie motorového vozidla z tejto poistnej udalosti, a teda žalovaná má za to, že táto výška poskytnutého poistného plnenia bola nadhodnotená. K uvedeným zisteniam súd prvej inštancie nariadil aj znalecké dokazovanie, ktorého závery žalovaná vyvrátila prostredníctvom jej súkromného znaleckého posudku. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie však k týmto rozporom uviedol, že výška požadovanej náhrady poistného plnenia je výlučne limitovaná ustanovením § 12 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z.z., keďže nemôže presahovať úhrn poistných plnení, ktoré poisťovateľ vyplatil z dôvodu poistnej udalosti, pričom osobou oprávnenou na určenie výšky takéhoto plnenia je výlučne len poisťovateľ za predpokladu dodržania hornej hranice podľa § 12 ods. 3 tohto zákona. Vzhľadom na uvedené považoval súd prvej inštancie námietky žalovanej týkajúce sa výšky uplatneného nároku žalobcu za bezdôvodné a preto v tejto súvislosti súd nevykonal ďalšie dokazovanie (napr. kontrolné znalecké dokazovanie ohľadom hodnoty poškodenia poškodeného vozidla), keďže by to na rozhodnutie súdu nemalo žiadny vplyv. S týmito závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd rovnako nemôže stotožniť. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie nariadil znalecké dokazovanie za účelom zistenia poškodenia motorového vozidla a to nielen rozsahu tohto poškodenia, ale aj výšky opravy. Zo znaleckého posudku č. X/XXXX nariadeného súdom prvej inštancie vypracovaného znalcom N.. T. J. vyplýva, že výška škody na poškodenom vozidle predstavuje sumu 1.237,68 eur a rozsah poškodenia tohto motorového vozidla mohol vzniknúť podľa znalca touto poistnou udalosťou. Zo znaleckého posudku č. XX/XXXX vypracovaného znalcom N.. W. Š. predloženého žalovanou zas vyplýva, že výška škody na motorovom vozidle predstavuje sumu 371,80 eur, a pokiaľ ide o rozsah poškodenia znalec uviedol, že niektoré poškodenia motorového vozidla museli byť na vozidlách už pred poistnou udalosťou, a poškodený mohol byť iba ľavý roh stredovej vodorovnej časti zadného nárazníka, senzor cúvania vozidla Renault a plastový kryt predného nárazníka vozidla Volkswagen. Je teda zrejmé, že závery znaleckých posudkov sú protichodné a bez ohľadu na objednávateľa znaleckého posudku majú rovnakú dôkaznú silu. S poukazom na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že závery znalcov je potrebné podrobiť vzájomnej konfrontácii. Uvedené zistenia (rozsah poškodenia a výška škody) sú dôležité preto, lebo regres, ktorý poisťovňa voči žalovanej uplatňuje sa odvíja od poskytnutého plnenia, t.j. od výšky škody, ktorú poisťovňa uhradila, avšak skutočne môže nastať situácia, že poisťovňa mohla plniť aj nad rámec poškodenia motorového vozidla, t.j. za opravu poškodenia
motorového vozidla, ktoré ale touto poistnou udalosťou nebolo spôsobené. Nebolo by potom spravodlivé od žalovanej požadovať úhradu takýchto nákladov poisťovne, ktoré s poistnou udalosťou nesúvisia, pričom neštandardným sa javí aj to, že v tomto prípade je poškodený z dopravnej nehody a autorizovaný servis, ktorý vykonal opravu, tá istá právnická osoba. Na základe uvedeného je treba uzavrieť, že regresný nárok sa nemôže odvíjať od sumy vyplatenej poisťovňou (hoc označenou ako škoda), ale od skutočnej škody, ktorá na motorovom vozidle reálne poistnou udalosťou vznikla. Preto aj zistenie týchto skutočností je pre uplatnenie regresného nároku poisťovne významné. V prípade, že sa súdu prvej inštancie nepodarí daný rozpor medzi znaleckými posudkami odstrániť výsluchom znalcov, prípadne ich konfrontáciou, bude potrebné zo strany súdu prvej inštancie postupovať podľa § 207 ods. 3 CSP podľa ktorého návrh na nariadenie znaleckého dokazovania znaleckým ústavom je prípustný len v obzvlášť závažných prípadoch vyžadujúcich si osobitné vedecké posúdenie, alebo ak závery znalcov sú v zrejmom rozpore. Odstránenie týchto rozporov však bude významné až vtedy, ak si súd prvej inštancie jasne ustáli, či ide v tejto veci o dopravnú nehodu, alebo ide o škodovú udalosť. Ak by totiž išlo iba o škodovú udalosť, tak vykonávanie dokazovania ohľadom výšky škody a rozsahu poškodenia motorového vozidla možno považovať za nadbytočné. Na základe uvedeného odvolací súd ustálil, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci a z tohto dôvodu vec nesprávne právne posúdil. V dôsledku nesprávneho právneho posúdenia, ako aj v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu zo strany súdu prvej inštancie odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a s odkazom na ustanovenie § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 21. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 391 ods. 2 CSP viazaný. Bude úlohou súdu prvej inštancie v prvom rade riadne zistiť, či v danom prípade ide o dopravnú nehodu, alebo ide o škodovú udalosť, v závislosti od týchto zistení je potrebné ustáliť výšku škody a rozsah poškodenia motorového vozidla spôsobený poistnou udalosťou, a nakoniec v okolnostiach danej veci posúdiť výšku uplatneného regresu. V novom rozhodnutí nesmú absentovať dôvody rozhodnutia, rozhodnutie musí byť presvedčivé a preskúmateľné a musí mať všetky náležitosti v zmysle § 220 CSP. 22. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie ako o trovách prvoinštančného tak i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. l CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. l prvá veta CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. l CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).