Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7CoPr/2/2024 z 31. 7. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 7CoPr/2/2024 1317215513 31. 07. 2024 Mgr. Nina Dubovská ECLI:SK:KSBA:2024:1317215513.3

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: A. B. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. X, D., právne zast. Advokátska kancelária Katarína Babiaková s.r.o., so sídlom Fraňa Kráľa 4, Brezno, IČO: 47 246 855, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a o náhradu funkčného platu, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16.05.2023, č.k. 7Cpr/19/2017-307, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku I. a II. p o t v r d z u j e. II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti výroku III. m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu funkčného platu: - za mesiac september 2019 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.10.2019 do zaplatenia, - za mesiac október 2019 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.11.2019 do zaplatenia, - za mesiac november 2019 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.12.2019 do zaplatenia, - za mesiac december 2019 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.01.2020 do zaplatenia, - za mesiac január 2020 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.02.2020 do zaplatenia, - za mesiac február 2020 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.03.2020 do zaplatenia, - za mesiac marec 2020 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.04.2020 do zaplatenia, - za mesiac apríl 2020 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.05.2020 do zaplatenia, - obdobie od 01.05.2020 do 23.05.2020 vo výške 1.591,82 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.06.2020 do zaplatenia, to všetko do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. III. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dané žalovaným žalobcovi zo dňa 23.05.2017 je neplatné a

štátnozamestnanecký pomer žalobcu naďalej trvá (výrok I.), zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu funkčného platu: za obdobie od 3.7.2018 do 31.7.2018 vo výške 2.007,10 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.8.2017 do zaplatenia, za mesiac august 2018 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.9.2018 do zaplatenia, za mesiac september 2018 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.10.2018 do zaplatenia, za mesiac október 2018 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.11.2018 do zaplatenia, za mesiac november 2018 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.12.2018 do zaplatenia, za mesiac december 2018 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.1.2019 do zaplatenia, za mesiac január 2019 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.2.2019 do zaplatenia, za mesiac február 2019 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.3.2019 do zaplatenia, za mesiac marec 2019 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.4.2019 do zaplatenia, za mesiac apríl 2019 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.5.2019 do zaplatenia, za mesiac máj 2019 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.6.2019 do zaplatenia, za mesiac jún 2019 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.7.2019 do zaplatenia, za mesiac júl 2019 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.8.2019 do zaplatenia a za mesiac august 2019 vo výške 2.145,50 eur spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 11.9.2019 do zaplatenia, to všetko do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.), vo zvyšku žalobu o náhradu funkčného platu zamietol (výrok III.) a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi plnú náhradu trov konania (výrok IV.). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 31 ods. 1 písm. a) až h) a ods. 2 a 3, § 46 ods. 1 písm. c), § 51 ods. 1 a 2, § 60 ods. 1 písm. e) a § 120 zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej službe“), ust. § 1 ods. 4, § 120, § 79 ods. 1 a 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“), ust. § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“) a ust. § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „Nariadenie č. 87/1995“) a vecne tým, že žalobou podanou v zákonnej lehote sa žalobca domáhal určenia, že okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 23.05.2017, dané žalovaným v zmysle ust. § 46 ods. 1 písm. c), v spojení s ust. § 51 zákona o štátnej službe, je neplatné a štátnozamestnanecký pomer žalobcu naďalej trvá a zaplatenia náhrady funkčného platu od žalovaného (v zmysle zmeny žaloby zo dňa 10.08.2020) za obdobie od 24.05.2017 do 23.05.2020 vo výške 2.145,50 eur brutto mesačne spolu so zákonným úrokom z omeškania 5 % ročne vždy od 11. dňa nasledujúceho mesiaca (deň nasledujúci po splatnosti platu). Skutkovo žalobu žalobca odôvodnil tým, že ako štátny zamestnanec vykonával v služobnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV SR“) od 21.09.2010 do 20.02.2011 dočasnú štátnu službu, následne odo dňa 21.02.2011 stálu štátnu službu na štátnozamestnaneckom mieste generálny štátny radca - riaditeľ organizačného odboru sekcie ekonomiky MV SR (ďalej aj „Riaditeľ organizačného odboru SE MV SR“ alebo „riaditeľ odboru“) v odbore štátnej služby 2.027 Financie na základe Služobnej zmluvy zo dňa 18.02.2011 (ďalej len „Služobná zmluva“). Žalovaný skončil so žalobcom štátnozamestnanecký pomer výpoveďou, ktorú žalobca napadol na súde a rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 6Cpr/4/2012-84 zo dňa 20.10.2014 (ďalej len ako „rozsudok č.k. 6Cpr/4/2012-84“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 5CoPr/2/2015-110 zo dňa 28.02.2017 (ďalej len „rozsudok č.k. 5CoPr/2/2015-110“) súd určil, že výpoveď zo dňa 30.04.2012 daná žalovaným je neplatná a štátnozamestnanecký pomer so žalobcom naďalej trvá. Žalobca listom zo dňa 20.04.2017 vyzval žalovaného na prideľovanie práce v zmysle platnej Služobnej zmluvy, následne bol so žalobcom dňa 03.05.2017 vykonaný pohovor, v rámci ktorého žalovaný určil, aby žalobca vykonával prácu na štátnozamestnaneckom mieste vedúceho štátneho zamestnanca - vedúci organizačného oddelenia sekcie ekonomiky MV SR (ďalej aj „Vedúci organizačného oddelenia SE MV SR“ alebo „vedúci oddelenia“). Žalobca reagoval tak, že prácu na tomto určenom mieste odmietol vykonávať, nakoľko uvedené miesto mu už bolo ponúknuté dňa 27.04.2012 v súvislosti s ukončovaním služobného pomeru s odôvodnením, že štátnozamestnanecké miesto generálny štátny radca - Riaditeľ organizačného odboru SE MV už neexistuje, vyzval žalovaného, aby so žalobcom vykonal riadny pohovor v zmysle zákona o štátnej službe, a keďže neexistuje pôvodné štátnozamestnanecké miesto, ktoré pôvodne zastával, aby vykonal riadne ponukové konanie s možnosťou prijať inú adekvátnu pozíciu alebo zvoliť možnosť skončiť služobný pomer. Žalovaný trval na tom, aby žalobca nastúpil na štátnozamestnanecké miesto vedúceho štátneho zamestnanca - vedúceho oddelenia. V nasledujúcich dňoch bolo žalobcovi opakovane doručené oznámenie o neprítomnosti v práci, na čo žalobca reagoval listami, v ktorých zopakoval žalovanému svoje stanovisko. Žalovaný

následne doručil žalobcovi okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 23.05.2017 z dôvodu závažného porušenia služobnej disciplíny, ktoré malo spočívať v neospravedlnenej absencii v práci. Žalobca považoval okamžité skončenie jeho štátnozamestnaneckého pomeru za neplatné z dôvodu, že sa dožadoval prideľovania služobných úloh prináležiacich štátnozamestnaneckému miestu v zmysle platnej Služobnej zmluvy, pričom žalovaný žiadal, aby žalobca vykonával úlohy prináležiace inému služobnému miestu označenému ako vedúci štátny zamestnanec - Vedúci organizačného oddelenia SE MV SR. Žalobca namietal, že zmenu funkcie bez súhlasu žalobcu zákon o štátnej službe nepripúšťa, preto ak žalovaný neprideľoval žalobcovi úlohy v zmysle jeho Služobnej zmluvy, nemožno jeho absenciu v služobnom úrade hodnotiť ako neospravedlnenú, nakoľko ide o prekážku v práci na strane žalovaného (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 4Cdo 67/96 zo dňa 30.09.1996). Žalovaný mal za to, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru bolo platné, keď na osobnom pohovore dňa 03.05.2017 bolo žalobcovi oznámené, že Personálnym rozkazom č. 413/2012 zo dňa 26.04.2012 (ďalej len ako „Personálny rozkaz č. 413/2012“) bolo rozhodnuté o organizačných a systematizačných zmenách a žalobca bol vyzvaný, aby dňa 04.05.2017 nastúpil do práce ako Vedúci oddelenia SE MV SR a vykonával činnosti, ktoré mu vyplývajú z opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta. Napriek tomu žalobca nenastúpil dňa 04.05.2017 do práce na výkon štátnej služby, preto bol viackrát vyzvaný služobným úradom, aby nastúpil na výkon štátnej služby, čo nespravil. Okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 23.05.2017 bolo žalobcovi doručené dňa 29.05.2017. Žalovaný mal za to, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru bolo vykonané v súlade so zákonom o štátnej službe (§ 46 ods. 1 písm. c), § 51 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe, § 70 a § 74 Zákonníka práce). V súvislosti s rozsudkom č.k. 6Cpr/4/2012-84 žalovaný poukázal na listinu označenú ako „Prehľad zmien v tabuľke zloženia a počtov“ k Personálnemu rozkazu č. 413/202 a na to, že ID funkcie riaditeľ odboru a ID funkcie vedúci oddelenia je totožné (ID 2524), čo podľa žalovaného preukazovalo, že ide o rovnaké štátnozamestnanecké miesto. 3. Súd prvej inštancie svoje (v poradí druhé) rozhodnutie odôvodnil poukazujúc na to, že na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 13.10.2022, č.k. 7CoPr/1/2021-267 rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 16.10.2020, č.k. 7Cpr/19/2017-200 (v poradí prvý), ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol (a vyhodnotil okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dané žalovaným žalobcovi zo dňa 23.05.2017 ako platné) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zhrnul argumentáciu odvolacieho súdu o tom, že pre posúdenie v konaní podstatnej skutočnosti ohľadne toho, či v prípade funkcie „Vedúceho organizačného oddelenia SE MV SR“ a „Riaditeľa organizačného odboru SE MV SR“ ide o totožné štátnozamestnanecké miesto, je podstatné zvažovať nastolené kritéria (okrem opisu činností štátnozamestnaneckého miesta aj vzťahy podriadenosti a nadriadenosti, počet riadených pracovníkov alebo podriadených útvarov a výšku funkčného platu), že je potrebné vyhodnotiť a zohľadniť aj tú argumentáciu žalobcu, že (s poukazom na Personálny rozkaz č. 413/2012, jeho Prílohu označenú ako „Prehľad zmien v tabuľke zloženia a počtov“) napriek rovnakému ID funkcie, sú rôzne kódy funkcie, klasifikácia zamestnaní, výška príplatku za riadenie (PR), výška funkčného platu, ako aj stupeň úrovne riadenia (podľa Nariadenia MV SR o organizačnom poriadku MV SR č. 39/2015). Uviedol, že v zrušujúcom uznesení odvolací súd poukázal na to, že z rozsudku č.k. 6Cpr/4/2012-84 v spojení s rozsudkom č.k. 5CoPr/2/2015-110 vyplýva, že Personálnym rozkazom č. 413/2012 boli dňom 01.05.2012 vykonané organizačné a systematizačné zmeny v tabuľke zloženia a počtov SE žalovaného, došlo k zmene názvu organizačného odboru na organizačné oddelenie, pričom sa nezmenil (neznížil) počet miest v SE, čím nebol splnený hmotnoprávny predpoklad pre platné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu u žalovaného z dôvodu jeho nadbytočnosti. Uvedený záver citovaných rozhodnutí podľa odvolacieho súdu neznamená ale bez ďalšieho to, čo dovodzoval žalovaný a súd prvej inštancie v prvom rozhodnutí, že Personálny rozkaz č. 413/2012 nebol v časti SE MV SR takým rozhodnutím o organizačných zmenách, ktoré by malo sledovať zmenu organizačnej štruktúry a že došlo iba k zmene označenia (názvu) organizačného útvaru, ktorý žalobca riadil, teda len o formálnu zmenu, ktorá nemôže (nemohla) mať vplyv na hmotnoprávne postavenie strán. Odvolací súd doplnil, že vo vzťahu k uvedenému, s poukazom na závery rozsudku č.k. 6Cpr/4/2012-84 v spojení s rozsudkom č.k. 5CoPr/2/2015-110, bolo potrebné posúdiť dôvodnosť argumentácie žalobcu spočívajúcu v tom, že rozhodnutia nekonštatujú, že o organizačnú zmenu nejde a že ani nevyvodili, či došlo k nejakým (obsahovým) zmenám a k akým ohľadom (starého) štátnozamestnaneckého miesta „Riaditeľa organizačného odboru SE MV SR“ a nového štátnozamestnaneckého miesta „Vedúceho organizačného oddelenia SE MV SR“, ale len konštatujú, že nejde o takú organizačnú zmenu, ktorá by naplnila hmotnoprávnu podmienku a zakladala (hmotnoprávny) predpoklad a možnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu výpoveďou pre nadbytočnosť. Odvolací súd zhrnul,

že v závislosti od záveru či došlo alebo nedošlo k organizačnej zmene a či ide alebo nejde o totožné štátnozamestnanecké miesta, bude potrebné posúdiť, či v danom prípade ide o takú zmenu štátnozamestnaneckého pomeru založeného Služobnou zmluvou „zmenou funkcie“, ktorá vyžaduje zmenu Služobnej zmluvy formou obojstrannej dohody zmluvných strán o zmene Služobnej zmluvy (§ 31 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe) alebo je prípustná jednostranná zmena Služobnej zmluvy (§ 31 ods. 3 zákona o štátnej službe) v časti „štátnozamestnanecké miesto“, so zohľadnením ust. § 31 ods. 3 zákona o štátnej službe. 4. V nadväznosti na uvedené dospel súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania z porovnania opisu štátnozamestnaneckého miesta „Riaditeľ organizačného odboru SE MV SR“ zo dňa 18.02.2011 a štátnozamestnaneckého miesta „Vedúci organizačného oddelenia SE MV SR“ zo dňa 02.05.2017 k tomu, že majú takmer identicky formulovanú najnáročnejšiu činnosť a opis činností, ktoré zamestnanec v rámci tejto najnáročnejšej činnosti vykonáva, iba s tým rozdielom, že riaditeľ odboru riadi odbor a vedúci oddelenia riadi oddelenie. Obe funkcie majú inak rovnaké organizačné začlenenie (SE MV), platovú triedu (11) a osobitné kvalifikačné predpoklady (bez požiadavky znalosti cudzieho jazyka, stupeň D na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami). Pokiaľ ide o kvalifikačné predpoklady, u oboch sa vyžadovalo VŠ vzdelanie 2. stupňa, u vedúceho oddelenia nebol určený odbor vzdelania, u riaditeľa odboru bol odbor určený (ekonómia, právo). Z návrhu na úpravu funkčného zaradenia alebo platových náležitosti pre žalobcu na nové zaradenie zo dňa 02.05.2017 vyplynul rozdielny príplatok za riadenie (119,50 eur oproti 110 eur), príplatok za vedenie SVM a starostlivosť o SVM (20 eur oproti 0 eur) a rozdielna náhrada za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie krízovej situácie (34,50 eur oproti 0 eur). Z rozsudku č.k. 6Cpr/4/2012-84, v spojení s rozsudkom č.k. 5CoPr/2/2015-110 súd prvej inštancie dovodil, že Personálnym rozkazom č. 413/2012 boli dňom 01.05.2012 vykonané organizačné a systematizačné zmeny, hoci sa neznížil počet miest v SE, čo ale neznamená, že nešlo o také rozhodnutie o organizačných zmenách, ktoré nemá vplyv na hmotnoprávne postavenie strán a že k zmene štátnozamestnaneckého pomeru môže dôjsť jednostranne služobným úradom len ak to ustanovuje zákon o štátnej službe (§ 31 ods. 3). Súd prvej inštancie uzavrel, že keďže žalovaný nemohol jednostranne a bez dohody so žalobcom, rozhodnúť o zmene štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu z pôvodného miesta „riaditeľa odboru“ na nové štátnozamestnanecké miesto „vedúceho oddelenia“, má takýto záver nepochybne vplyv na hodnotenie závažnosti porušenia služobnej disciplíny, keď žalobca nenastúpenie na výkon štátnej služby odôvodňoval práve tým, že ponúknuté miesto Vedúceho organizačného oddelenia SE MV SR neprijíma, nakoľko toto miesto nie je totožné s miestom Riaditeľa organizačného odboru SE MV SR, ktoré pôvodne zastával. Ak štátnozamestnanecké miesto žalobcu bolo zrušené, mal žalovaný vykonať pohovor, ktorého sa žalobca opakovane dovolával, v rámci ktorého mu mal ponúknuť iné vhodné štátnozamestnanecké miesto a ak žalobca miesto vedúceho oddelenia neprijal, mohol s ním žalovaný skončiť služobný pomer výpoveďou v zmysle ust. § 47 písm. b) zákona o štátnej službe. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca sa nedopustil vytýkaného závažného porušenia služobnej disciplíny, preto je okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru neplatné, pretože na strane žalobcu (pozn. odvolacieho súdu: súd prvej inštancie chybou v písaní uvádza „žalovaného“) existovala prekážka, ktorá ospravedlňovala nenastúpenie do výkonu štátnej služby. 5. V rámci posúdenia nároku žalobcu na náhradu funkčného platu uviedol súd prvej inštancie, že žalobca oznámil žalovanému, že považuje okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru za neplatné a trvá na ďalšom zamestnávaní v pôvodnej funkcii až v žalobe, ktorá bola žalovanému doručená dňa 03.07.2018. Náhradu funkčného platu si žalobca uplatnil odo dňa 24.05.2017 (odo dňa nasledujúceho po okamžitom skončení štátnozamestnaneckého pomeru) a žalovaný pre prípad neplatnosti okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žiadal, aby žalobcovi nebola priznaná náhrada mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, pričom s poukazom na ust. § 55 zákona o štátnej službe navrhol vykonať dokazovanie za účelom zistenia, či žalobca vykonával prácu alebo bol PN v čase, za ktorý požaduje náhradu mzdy, a to dopytom na Sociálnu poisťovňu a túto skutočnosť zohľadniť a náhradu žalobcovi znížiť o všetky prípadné vyplatené príjmy a dávky. Z údajov Sociálne poisťovne vyplynulo, že žalobca bol zamestnaný na dohodu o pracovnej činnosti v období od 08.07.2019 do 31.12.2019 a žalobca potvrdil, že nemal iné zamestnania v období, za ktoré žiadal náhradu funkčného platu. Z oznámenia o výške a zložení funkčného platu zo dňa 02.05.2017 vyplynulo, že žalobca mal funkčný plat spolu 2.145,50 eur (tarifný plat 1.120 eur, príplatok za riadenie 110 eur a osobný príplatok 915,50 eur). Pri posúdení náhrady funkčného platu súd prvej inštancie prihliadal na všetky funkcie, ktoré má náhrada mzdy podľa ustálenej judikatúry (najmä rozhodnutie NS SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 157/2010) plniť - satisfakčnú, reparačnú a sociálnu, vzal do úvahy skutočnosť, že žalobca nebol ochotný

vykonávať štátnu službu v postavení vedúceho oddelenia, ktoré bolo vlastne identické s jeho pôvodným postavením riaditeľa odboru, preto považoval za primeranú a za spravodlivú náhradu funkčného platu za obdobie do 31.08.2019, t.j. obdobie necelých 14 mesiacov. Za čas od 24.05.2017 do 02.07.2018 a od 01.09.2019 do 23.05.2020 nebola žalobcovi náhrada funkčného platu priznaná a súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol. Pri priznaní úroku z omeškania súd prvej inštancie vychádzal z aktuálneho rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo dňa 04.07.2017 a priznal žalobcovi úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti mesačnej mzdy, t.j. vždy od 11. dňa nasledujúceho mesiaca. Podľa ust. § 232 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) žalovaný žiadal o dlhšiu lehotu splatnosti s odôvodnením, že náhrada mzdy sa skladá z viacerých zložiek (povinné odvody, zdravotné poistenie, úhrada dane), ktoré sa poukazujú rôznym inštitúciám a vzhľadom na opodstatnenosť žiadosti žalovaného, určil súd prvej inštancie žalovanému dlhšiu lehotu na splnenie povinnosti. 6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobca mal vo veci úspech v základe sporu o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, v časti o zaplatenie náhrady funkčného platu bol úspešný len čiastočne, ale rozhodnutie o znížení náhrady záviselo od úvahy súdu, preto vyhodnotil úspech žalobcu ako úplný a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania; o výške náhrady súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. 7. Proti rozhodnutiu vo výrokoch II. a III. podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K nepriznaniu náhrady mzdy namietal rozpornosť odôvodnenia rozsudku súdom prvej inštancie, ak na jednej strane konštatoval, že žalovaný nemohol jednostranne a bez dohody so žalobcom rozhodnúť o zmene štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu z pôvodného miesta riaditeľa odboru na nové štátnozamestnanecké miesto vedúceho oddelenia a zároveň pri posúdení náhrady funkčného platu vzal do úvahy, že žalobca nebol ochotný vykonávať štátnu službu v postavení vedúceho oddelenia, ktoré bolo vlastne identické s jeho pôvodným postavením riaditeľa odboru. Žalobca svoj záujem o prácu u žalovaného od začiatku vzájomných súdnych sporov (od r. 2012) rôznym spôsobom deklaroval (aj nastúpením do služobného pomeru po ukončení prvého súdneho sporu na základe výzvy žalovaného a domáhaním sa zaradenia na štátnozamestnanecké miesto dohodnuté v Služobnej zmluve a prideľovania služobných úloh, ktoré budú v súlade so zaradením na štátnozamestnanecké miesto dohodnuté v Služobnej zmluve), neodmietol chodiť do práce, odmietol len vykonávať služobné úlohy na štátnozamestnaneckom mieste, na ktorom sa so žalobcom nedohodol. Súd prvej inštancie tak na jednej strane rozhodol, že žalobca má pravdu v tom, že bol žalovaným zaradený na štátnozamestnanecké miesto vedúceho oddelenia svojvoľne a v rozpore so zákonom bolo od neho požadované plnenie úloh na tomto štátnozamestnaneckom mieste, na druhej strane práve odmietnutie vykonávania úloh prideľovaných mu v rozpore so zákonom a s jeho Služobnou zmluvou považuje za dôkaz o tom, že o prácu u žalovaného v skutočnosti nemal záujem. S poukazom na ust. § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce uviedol žalobca, že náhrada nemá charakter ekvivalentu mzdy/platu, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť preto, že mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal, že náhrada funkčného platu má podľa ustálenej judikatúry plniť satisfakčnú, reparačnú a sociálnu funkciu (rozhodnutie NS SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 157/2010) vo vzťahu k zamestnancovi, ale predovšetkým aj sankčnú povinnosť voči zamestnávateľovi. Žalobca nevidel žiadny dôvod ani dôkaz vo vzťahu k tomu, prečo mu súdom prvej inštancie náhrada funkčného platu nebola priznaná až do výšky dovolenej zákonom t.j. do výšky 36 priemerných mesačných miezd. Žalobca dal do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu Nitra zo dňa 26.09.2019 sp. zn. 9CoPr/4/2019, z ktorého dovodil, že žalovaný nepredložil žiadne dôkazy o dôvodoch, prečo by sa žalobcovi náhrada funkčného platu na základe ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce mala znížiť alebo dokonca nepriznať, pričom dôkazné bremeno preukázať podmienky pre takéto rozhodnutie o znížení alebo nepriznaní zaťažujú zamestnávateľa (žalovaného) a že súd prvej inštancie nekonal v intenciách vyššie uvedenej súdnej praxe, nakoľko sám svojvoľne rozhodol o nepriznaní funkčného platu za čas presahujúci 12 mesiacov, a to bez akýchkoľvek dôkazov predložených zo strany žalovaného len na základe svojich mylných úvah. Žalobca podotkol s poukazom na ust. § 318 písm. b) CSP, že súd má za účelom uplatnenia a bránenia všetkých

práv zamestnanca poučiť ho o možnosti zmeny petitu žaloby a jeho rozšírenia o tie nároky, na ktoré zamestnanec pri podávaní žaloby nemyslel, resp. o nich nemal vedomosť, o to viac, ak žaloba bola podaná už v r. 2017 a súdu prvej inštancie trvalo viac ako rok, pokiaľ ju doručil žalovanému. Z konzistentného vystupovania žalobcu a jeho písomných podaní bolo podľa žalobcu bezpochyby zrejmé, že si žalobca vo svojej žalobe zo dňa 24.07.2017 od začiatku súdneho sporu uplatňoval maximálnu možnú zákonom dovolenú náhradu mzdy resp. funkčného platu vo výške 36 priemerných miezd spolu s príslušenstvom tak, ako to predpokladá ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce a nerozumie, prečo súd prvej inštancie jeho žiadosti o náhradu funkčného platu za celé zákonom dovolené obdobie nevyhovel. Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd potvrdil rozsudok v rozsahu výroku I. a IV. a zároveň zmenil rozsudok v rozsahu výroku II. a III. tak, že žalobcovi prizná náhradu funkčného platu s príslušenstvom v maximálnom možnom zákonom pripustenom rozsahu 36 mesiacov za obdobie od 03.07.2018 do júla 2021, vrátane. 8. Žalovaný k odvolaniu žalobcu uviedol, že pokiaľ žalobca rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za zmätočné, schizofrenické a nestotožňuje sa s tým, že mu nebola priznaná náhrady mzdy za obdobie 36 mesiacov, odkázal žalovaný na ním podané odvolanie, kde podrobne špecifikoval svoje námietky a na ktorom podaní v celom rozsahu trvá. Žalovaný mal za to, že nepriznanie náhrady mzdy žalobcovi za obdobie presahujúce 12 mesiacov je správne a súladné so zákonom, výrok III. napadnutého rozsudku považuje za správny, nakoľko v konaní boli preukázané dôvody, na základe ktorých príslušné ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov umožňujú súdu takto rozhodnúť a tieto boli riadne uplatnené a primerané. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., II. a IV. zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. 9. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného viac nevyjadril. 10. Proti rozhodnutiu vo výrokoch I., II. a IV. podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že z rozsudku č.k. 6Cpr/4/2012-84, v spojení s rozsudkom č.k. 5CoPr/2/2015-110 vyplýva, že Personálnym rozkazom č. 413/2012 boli dňom 01.05.2012 vykonané organizačné a systematizačné zmeny, hoci sa neznížil počet miest v SE, čo neznamená, že nešlo o také rozhodnutie o organizačných zmenách, ktoré nemá vplyv na hmotnoprávne postavenie strán, že k zmene štátnozamestnaneckého pomeru môže dôjsť jednostranne služobným úradom len ak to ustanovuje zákon o štátnej službe (§ 31 ods. 3) a že ak štátnozamestnanecké miesto žalobcu bolo zrušené, mal žalovaný vykonať pohovor, ktorého sa žalobca opakovane dovolával, v rámci ktorého mu mal ponúknuť iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, a ak žalobca miesto vedúceho oddelenia neprijal, mohol s ním žalovaný skončiť služobný pomer výpoveďou v zmysle ust. § 47 písm. b) zákona o štátnej službe. Zdôraznil, že rozsudkom č.k. 6Cpr/4/2012-84 súd určil, že výpoveď daná žalovaným je neplatná a štátnozamestnanecký pomer žalobcu naďalej trvá, následne rozsudok č.k. 5CoPr/2/2015-110 potvrdil rozsudok č.k. 6Cpr/4/2012-84 a v odôvodnení uviedol: „predmetným personálnym rozkazom č. 413 prišlo len k zmene názvu organizačného odboru a nie k zmene počtu miest zamestnancov v trvalom zamestnaneckom pomere...“, z čoho podľa žalovaného vyplýva, že citovaný Personálny rozkaz č. 413/2012 nebol v časti sekcie ekonomiky (SE) takým rozhodnutím o organizačných zmenách, ktoré by malo sledovať zmenu organizačnej štruktúry, teda došlo iba k zmene označenia organizačného útvaru, ktorý žalobca riadil, nie k jeho zrušeniu, teda že funkcia žalobcu nebola zrušená, ale došlo len k zmene jej názvu. Žalovaný uviedol, že za účelom naplnenia citovaných súdnych rozhodnutí uskutočnil so žalobcom osobný pohovor, z ktorého vyplynulo, že žalobca bol na uvedenom osobnom pohovore oboznámený s tým, že jeho štátnozamestnanecký pomer na základe rozsudku naďalej trvá, so zmenou názvu organizačného útvaru na organizačné oddelenie SE MV SR, so zmenou názvu funkcie na vedúceho zamestnanca organizačného oddelenia SE MV SR, s oznámením o výške a zložení funkčného platu štátneho zamestnanca (č. SPOUPO4-2017/000325-791 z 02.05.2017, s účinnosťou od 19.04.2017 a č. SPOU-PO4-2017/000325-792 z 02.05.2017, s účinnosťou od 03.05.2017) a s opisom činnosti štátnozamestnaneckého miesta (č. SPOU-PO4-2017/000358-057 z 02.05.2017 s účinnosťou od 03.05.2017). Z úradného záznamu zo dňa 03.05.2017 vyplýva aj to, že žalobca bol vyzvaný, aby dňa 04.05.2017 nastúpil do práce ako vedúci oddelenia SE MV SR a vykonával činnosti, ktoré mu vyplývajú z opisu činnosti štátnozamestnaneckého miesta. Na pohovore si žalobca listiny prečítal, ale odmietol ich prevziať. Následne bol žalobca písomne aj elektronicky niekoľkokrát vyzvaný služobným úradom MV SR, aby nastúpil na výkon

štátnej služby, no napriek niekoľkým žiadostiam o bezodkladný nástup, žalobca odmietol nastúpiť na výkon štátnej služby, nemohli mu byť ukladané služobné úlohy, žalobca svoju neprítomnosť na pracovisku riadne neodôvodnil, a z tohto dôvodu služobný úrad MV SR vyhodnotil jeho neprítomnosť ako neospravedlnenú. Žalovaný zopakoval, že podľa rozsudku č.k. 5CoPr/2/2015-110 sa nejednalo o organizačnú zmenu, preto služobný úrad nemohol vykonať so žalobcom personálny pohovor, ktorý nasleduje v súvislosti s organizačnou zmenou, pretože zmena názvu organizačného útvaru neznamená, že je organizačnou zmenou a na základe uvedeného nebolo potrebné realizovať personálny pohovor s ponukovou povinnosťou. Zmenou štátnozamestnaneckého pomeru založeného služobnou zmluvou podľa ust. § 31 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe účinného do 31.05.2017, je zmena funkcie a z ods. 3 citovaného ustanovenia vyplýva, že k zmene štátnozamestnaneckého pomeru môže dôjsť jednostranne služobným úradom, pričom služobný úrad je povinný zmenu štátnozamestnaneckého pomeru oznámiť štátnemu zamestnancovi písomne. Písomné oznámenie (označené ako „organizačné a systemizačné zmeny“) zo dňa 03.05.2017 bolo podľa žalovaného dodatkom k Služobnej zmluve. S poukazom na povinnosti štátneho zamestnanca podľa ust. § 60 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe a Nariadenie vedúcej služobného úradu MV SR č. 23/2013 o služobnom poriadku štátnych zamestnancov v služobnom úrade Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v znení neskorších dodatkov (ďalej ako „Nariadenie č. 23/2013“) sa neospravedlnená neprítomnosť na pracovisku v zmysle čl. 21 ods. 3 písm. g) Nariadenia č. 23/2013 považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny; ak štátny zamestnanec poruší služobnú disciplínu, priamo nadriadený vedúci zamestnanec ho na túto skutočnosť písomne upozorní - na neospravedlnenú neprítomnosť na pracovisku bol žalobca upozornený listom zo dňa 12.05.2017. Žalobca mal nastúpiť na výkon štátnej služby dňa 04.05.2017, závažne však porušil služobnú disciplínu, pretože bez riadneho ospravedlnenia svojej neprítomnosti nenastúpil v dňoch 05.05.2017, 09.05.2017, 10.05.2017, 11.05.2017, 12.05.2017, 15.05.2017, 16.05.2017, 17.05.2017, 18.05.2017, 19.05.2017 a 22.05.2017 na vykonávanie štátnej služby v služobnom úrade, neplnil si služobné úlohy osobne, riadne a včas, ktorým svojím konaním porušil povinnosti štátneho zamestnanca podľa ust. § 60 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe a podľa čl. 21 ods. 3 písm. g) Nariadenia č. 23/2013. Listom zo dňa 23.05.2017 služobný úrad v súlade s ust. § 46 ods. 1 písm. c) v spojení s ust. § 51 zákona o štátnej službe okamžite skončil štátnozamestnanecký pomer žalobcu; okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru bolo doručené žalobcovi dňa 29.05.2017 a bolo vopred prerokované so zástupcami zamestnancov na základe žiadosti o prerokovanie zo dňa 22.05.2017. Žalovaný tak mal za to, že preukázal, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom bolo vykonané v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj zákonné úroky z omeškania, s čím sa nestotožnil a poukázal na subsidiárnu pôsobnosť všeobecnej časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce (§ 1 ods. 4), z čoho je zrejmé, že na pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce úroky z omeškania v jeho ôsmej časti, teda že žalobca požaduje úroky z omeškania v rozpore so zákonom. Namietal, že priznanie úrokov z omeškania sa viaže na právoplatné rozhodnutie súdu a nie je tak možné určiť, že zamestnávateľ je v omeškaní skôr a poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10.10.2016, sp. zn. 11Cpr/7/2013, Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07.12.2018, sp. zn. 6Cpr/4/2012 (v právnej veci žalobcu) a rozhodnutie ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 494/2013. V prípade, ak by mal súd za to, že priznanie úroku z omeškania je dôvodné, žalovaný namietal priznanie výšky úrokov z omeškania zo sumy hrubej mzdy žalobcu, nakoľko žalobca by osobne celou takto vyplatenou mzdou nemohol disponovať ani v prípade, ak by mu bola vyplácaná v bežnom pracovnom pomere. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I., II. a IV. zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol a ak dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná a zmení výroky I. a II. napadnutého rozsudku, potom je výrok IV. napadnutého rozsudku (závislý výrok o trovách konania) potrebné rovnako zmeniť. 11. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril. 12. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu bolo podané čiastočne dôvodne a odvolanie žalovaného nebolo podané dôvodne. 13. Pre vylúčenie pochybností, odvolací súd uvádza, že (i) žalobca síce smeruje formálne svoje odvolanie voči výrokom II. (vyhovujúcemu v časti nároku na náhradu funkčného platu) a výroku III. (zamietajúcemu v časti nároku na náhradu funkčného platu), z

obsahu podaného odvolania je ale zrejmé, že odvolacou argumentáciou napáda len zamietajúci výrok III. (ktorým súd prvej inštancie zamietol nárok žalobcu na náhradu funkčného platu za čas od 24.05.2017 do 02.07.2018 a od 01.09.2019 do 23.05.2020), a zároveň (ii) vychádzajúc z odvolacieho návrhu žalobcu, ktorým žiada rozsudok zmeniť a žalobcovi priznať náhradu funkčného platu s príslušenstvom v maximálnom možnom zákonom pripustenom rozsahu 36 mesiacov za obdobie od 03.07.2018 do júla 2021, vrátane, je potrebné dovodiť, že zamietajúci výrok III. v časti, ktorým bol zamietnutý nárok žalobcu na náhradu funkčného platu za obdobie od 24.05.2017 do 02.07.2018 nebol napadnutý odvolaním žalobcu, preto nebol predmetom odvolacieho prieskumu a v tejto časti zamietajúci výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť. 14. Podľa ust. § 31 ods. 1 zákona o štátnej službe (účinného do 01.06.2017), zmena štátnozamestnaneckého pomeru založeného služobnou zmluvou je a) zmena funkcie, b) zmena odboru štátnej služby, c) zmena opisu činností štátnozamestnaneckého miesta d) zmena najnáročnejšej činnosti uvedenej v služobnej zmluve, e) zmena služobného úradu, f) zmena sídla služobného úradu, g) zmena pravidelného miesta vykonávania štátnej služby, h) zmena dĺžky týždenného služobného času dohodou, i) zaradenie štátneho zamestnanca mimo činnej štátnej služby. 15. Podľa ust. § 31 ods. 2 zákona o štátnej službe, k zmene štátnozamestnaneckého pomeru podľa odseku 1 písm. a) až h) môže dôjsť dohodou medzi štátnym zamestnancom a služobným úradom vo forme písomného dodatku k služobnej zmluve. 16. Podľa ust. § 31 ods. 3 zákona o štátnej službe, k zmene štátnozamestnaneckého pomeru podľa odseku 1 môže dôjsť jednostranne služobným úradom, len ak to ustanovuje tento zákon. Služobný úrad je povinný zmenu štátnozamestnaneckého pomeru oznámiť štátnemu zamestnancovi písomne. Písomné oznámenie o zmene štátnozamestnaneckého pomeru je dodatkom k služobnej zmluve. 17. Podľa ust. § 51 ods. 1 prvá veta zákona o štátnej službe, služobný úrad môže okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca, ak štátny zamestnanec porušil závažne služobnú disciplínu. 18. Podľa ust. § 120 zákona o štátnej službe, na štátnozamestnanecké vzťahy sa primerane použijú ustanovenia § 10, § 11a ods. 1, § 12, § 13 ods. 4 a 7, § 15, § 16, § 17 ods. 1 a 3, § 19, § 20, § 32 až 41, § 49 ods. 1 až 3 a 5, § 52, § 55 ods. 2 písm. c) až f), § 60, § 61 ods. 1, 2 a 4, § 63 ods. 4 až 6, § 64 ods. 1 a 2, § 67, § 69, § 70, § 72, § 74, § 75 ods. 3 a 4, § 76 ods. 3, 4 a 6, § 77 až 80, § 84 ods. 3 a 4, § 85 ods. 2 až 6, 8 a 9, § 85a, § 86 až 95, § 96 ods. 1, 2, 4, 6 a 7, § 96a, § 96b, § 97 ods. 1 až 11, § 98 až 102, § 104, § 104a, § 105 až 114, § 116 ods. 2 a 3, § 117, § 129 až 132, § 136 až 139, § 141, § 142, § 143, § 144, § 144a, § 145 až 148, § 150, § 151, § 152 ods. 1, 2, 4 až 8, § 156, § 157 ods. 3, § 158 až 160, § 161 ods. 1, § 164 až 170, § 177 až 185, § 187 až 189, § 191 ods. 2 až 4, § 192 až 198, § 217 až 222, § 230 až 236 a § 240 Zákonníka práce. 19. Podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. 20. Podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci

12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. 21. Podľa ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. 22. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (CSP) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach NS SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. 23. V podanom odvolaní žalobca uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP majúc za to že konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť súdu (a to tak v prípade, keď bola poskytnutá v užšom rozsahu, ako aj v prípade jej realizácie v širšom než zákonom predpokladanom rozsahu – pozri aj § 160 CSP a komentár k tomuto ustanoveniu), pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu uvedeného v článku 16 ods. 2 CSP, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť výpoveď), porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (pozri § 193 CSP) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (pozri § 194 ods. 2 CSP). 24. K odvolateľmi uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. 25. Vo vzťahu k námietkam, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam považuje odvolací súd za potrebné poukázať na uznesenie NS SR zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5Cdo 218/2010, v zmysle ktorého: „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“. 26. K námietke odvolateľov, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a je daný odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods.1 písm. h) CSP, treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 27. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného (v zásade totožným s argumentáciou pred súdom prvej inštancie), s ktorými sa odvolací súd vysporiadal už v uznesení č.k. 7CoPr/1/2021-267 zo dňa 13.10.2022 (ktorým prvý rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 7Cpr/19/2017-200 zo dňa 16.10.2020, ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol z dôvodu, že vyhodnotil okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dané žalovaným žalobcovi zo dňa 23.05.2017 ako platné, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie), odvolací súd konštatuje, že nemá dôvod sa od právnych záverov vyslovených v citovanom uznesení odchýliť, preto nepovažuje za účelné sa opätovne podrobne zaoberať odvolacími argumentami týkajúcimi sa uvedených záverov; pre úplnosť a prehľadnosť uvádza odvolací súd relevantné skutkové a právne závery a vysporiadava sa s relevantnými námietkami strán, ktoré neboli v citovanom zrušujúcom uznesení vyriešené alebo zodpovedané. 28. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie a obsahu súdneho spisu vyplýva, že rozsudkom č.k. 6Cpr/4/2012-84 súd určil, že výpoveď daná žalobcovi (z dôvodu zrušenia organizačného útvaru, ktorý žalobca riadil) je neplatná a štátnozamestnanecký pomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že Personálnym rozkazom č. 413/2012 boli dňom 01.05.2012 vykonané organizačné a systematizačné zmeny v tabuľke zloženia a počtov SE žalovaného, z Prehľadu zmien v tabuľke zloženia a počtov k Personálnemu rozkazu platnej od 26.04.2012 a účinnej od 01.05.2012 konajúci súd zistil, že došlo k zmene názvu organizačného odboru na organizačné oddelenie, pričom počet miest v SE sa nezmenil. Konajúci súd tak ustálil, že Personálny rozkaz č. 413/2012 nebol v časti SE takým rozhodnutím o organizačných zmenách, ktoré malo sledovať zefektívnenie práce, zmenu organizačnej štruktúry a zníženie počtu zamestnancov objektívne vyvolanú zmenou organizácie práce, fakticky došlo len k zmene označenia organizačného útvaru, ktorý žalobca riadil, ale nedošlo k jeho zrušeniu, teda nebola naplnená hmotnoprávna podmienka pre výpoveď podľa ust. § 47 ods. 1 písm. c) zákona o štátnej službe, preto konajúci súd rozhodol o neplatnosti výpovede danej žalobcovi žalovaným. 29. Rozsudkom č.k. 5CoPr/2/2015-110 odvolací súd odvolaním žalovaného napadnutý rozsudok č.k. 6Cpr/4/2012-84 potvrdil, v odôvodnení sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku č.k. 5CoPr/2/2015-110 a doplnil, že zo spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca (generálny štátny radca - Riaditeľ organizačného odboru SE MV SR), dostal dňa 27.04.2012 výpoveď od žalobcu podľa ust. § 47 písm. c) zákona o štátnej službe z dôvodu, že dňom 01.05.2012 došlo k zrušeniu organizačného odboru sekcie ekonomiky žalovaného Personálnym rozkazom č. 413/2012, z ktorého však podľa odvolacieho súdu vyplýva, že Organizačný odbor sa mení na Organizačné oddelenie, pričom týmto opatrením sa plánovaný počet miest zamestnancov v TZP SE MV SR nemení. Dovodil, že vzhľadom k tomu, že Personálnym rozkazom č. 413/2012 prišlo len k zmene názvu organizačného odboru a nie k zmene počtu miest zamestnancov v trvalom zamestnaneckom pomere, nie je možné tento vnímať ako hmotnoprávny predpoklad na vypovedanie pracovného pomeru (§ 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe) žalobcu žalovaným (§ 38 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe), preto vypovedanie žalobcu

zo štátnozamestnaneckého pomeru žalovaným v zmysle ust. § 47 písm. c) zákona o štátnej službe zo dňa 27.04.2012 je neplatné. 30. V prejednávanej veci dôvodom namietaného okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru daného žalobcovi žalovaným bolo závažné porušenie služobnej disciplíny spočívajúce v tom, že žalobca opakovane (v dňoch uvedených v okamžitom skončení) nenastúpil na vykonávanie štátnej služby v služobnom úrade bez riadneho ospravedlnenia neprítomnosti, a to napriek žiadosti služobného úradu o bezodkladný nástup na vykonávanie štátnej služby a upozorneniu, že neospravedlnená neprítomnosť na pracovisku sa považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny. Uvedeným konaním tak podľa žalovaného žalobca porušil povinnosti štátneho zamestnanca podľa ust. § 60 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe a podľa ust. článku 21 ods. 3 písm. g) Nariadenia č. 23/2013 a neospravedlnená neprítomnosť na pracovisku sa považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny. 31. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu a napadnutého rozhodnutia vyplýva, že na základe Služobnej zmluvy bol žalobca prijatý do stálej štátnej služby na štátnozamestnanecké miesto Generálny štátny radca – vedúci štátny zamestnanec, Riaditeľ organizačného odboru SE MV SR. V opise činností štátnozamestnaneckého miesta je uvedené organizačné začlenenie (SE, Organizačný odbor), nadriadený vedúci štátny zamestnanec (Generálny riaditeľ SE MV SR), opis najnáročnejšej činnosti a opis ostatných činností, kvalifikačné a osobitné kvalifikačné predpoklady a vypracúvané výstupy a ich odberateľ. Personálnym rozkazom č. 413/2012 boli dňom 01.05.2012 vykonané organizačné a systematizačné zmeny v tabuľke zloženia a počtov SE žalovaného. 32. V prejednávanej veci z napadnutého rozhodnutia a obsahu súdneho spisu z opisu činností štátnozamestnaneckého miesta Generálny štátny radca - vedúci zamestnanec, Vedúci oddelenia SE MV SR zo dňa 02.05.2017 vyplynulo organizačné začlenenie (SE MV, organizačné oddelenie), nadriadený vedúci štátny zamestnanec (Generálny riaditeľ SE MV SR), opis najnáročnejšej činnosti a opis ostatných činností, kvalifikačné a osobitné kvalifikačné predpoklady a vypracúvané výstupy a ich odberateľ. 33. V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v priebehu konania odôvodňoval neplatnosť okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru mimo iné tým, že v nadväznosti na rozsudok č.k. 6Cpr/4/2012-84 v spojení s rozsudkom č.k. 5CoPr/2/2015-110 požiadal žalobca žalovaného o pridelenie práce v zmysle Služobnej zmluvy, následne bol so žalobcom dňa 03.05.2017 vykonaný pohovor, v rámci ktorého žalovaný určil žalobcovi vykonávanie práce vo funkcii „Vedúceho organizačného oddelenia MV SR“, čo žalobca odmietol. Žalobca na výkon štátnej služby nenastúpil, a to ani na základe opakovanej výzvy žalovaného s odôvodnením, že táto funkcia nie je totožná s jeho funkciou podľa Služobnej zmluvy („Riaditeľ organizačného odboru SE MV SR“), namietal rozdiely s poukazom na Personálny rozkaz č. 413/2012, že napriek rovnakému ID funkcie v systéme SAP, sú rôzne kódy funkcie (KF), klasifikácia zamestnaní (KZAM), výška príplatku za riadenie (PR), stupeň úrovne riadenia s poukazom na Nariadenie MV SR o organizačnom poriadku MV SR č. 39/2015 (odbory a oddelenia nie sú totožné organizačné útvary MV SR). Namietal, že relevantnou skutočnosťou, že k organizačnej zmene došlo, je, že na pohovore dňa 03.05.2017 bolo žalobcovi žalovaným predložené oznámenie o výške a zložení funkčného platu a opis činnosti štátnozamestnaneckého miesta (ktoré podľa úradného záznamu žalovaného zo dňa 03.05.2017 odmietol žalobca prevziať). Žalobca namietal, že zmena funkcie si vyžaduje zmenu Služobnej zmluvy podľa ust. § 31 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe a nie je ju možné vykonať jednoduchým oznámením listom tak, ako to vykonal a namietal žalovaný. 34. Žalovaný k uvedenému namietal s poukazom na rozsudok č.k. 6Cpr/4/2012-84 a Personálny rozkaz č. 413/2012 (jeho Prílohu označenú ako „Prehľad zmien v tabuľke zloženia a počtov“), že podľa jedinečného ID čísla funkcie v SAP pre každé miesto u žalovaného, ID funkcie „riaditeľ odboru“ a „vedúci oddelenia“ je totožné (ID 2524), čo preukazuje, že ide o rovnaké štátnozamestnanecké miesto a že sa zmenil len názov organizačného odboru SE MV SR na organizačné oddelenie SE MV SR, pričom v súlade s ust. § 31 ods. 3 zákona o štátnej službe bolo na osobnom pohovore dňa 03.05.2017 jednostranne žalovaným žalobcovi oznámené, že Personálnym rozkazom č. 413/2012 bolo rozhodnuté o organizačných a systematizačných zmenách. Písomné oznámenie o organizačných a systemizačných zmenách zo dňa 03.05.2017 bolo podľa žalovaného dodatkom k Služobnej zmluve. 35. Súd prvej inštancie, v nadväznosti na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu, argumentáciu strán sporu vyhodnotil tak, že z rozsudku č.k. 6Cpr/4/2012-84 v spojení s rozsudkom č.k. 5CoPr/2/2015-110

vyplýva, že Personálnym rozkazom č. 413/2012 boli dňom 01.05.2012 vykonané organizačné a systematizačné zmeny (zároveň došlo k zmene názvu organizačného odbor na organizačné oddelenie), hoci sa neznížil počet miest v SE, čo však ale neznamená, že nešlo o také rozhodnutie o organizačných zmenách, ktoré nemá vplyv na hmotnoprávne postavenie strán. Odvolací súd len dopĺňa, že zohľadňujúc, že sa neznížil počet miest v SE, bolo v citovaných rozhodnutiach dovodené, že nebol splnený hmotnoprávny predpoklad pre platné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu u žalovaného z dôvodu jeho nadbytočnosti. 36. Z porovnania opisu štátnozamestnaneckých miest Riaditeľ organizačného odboru SE MV SR zo dňa 18.02.2011 a Vedúci organizačného oddelenia SE MV SR zo dňa 02.05.2017 súd prvej inštancie dovodil, že majú takmer identicky formulovanú najnáročnejšiu činnosť, ako aj opis činností, ktoré zamestnanec v rámci tejto najnáročnejšej činnosti vykonáva s tým rozdielom, že riaditeľ odboru riadi odbor a vedúci oddelenia riadi oddelenie. Obe funkcie majú inak rovnaké organizačné začlenenie (SE MV), platovú triedu (11) a osobitné kvalifikačné predpoklady (bez požiadavky znalosti cudzieho jazyka, stupeň D na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami), že ako kvalifikačné predpoklady sa u oboch vyžadovalo VŠ vzdelanie 2. stupňa, u vedúceho oddelenia nebol určený odbor vzdelania, u riaditeľa odboru bol odbor určený (ekonómia, právo). Z návrhu na úpravu funkčného zaradenia alebo platových náležitosti pre žalobcu na nové zaradenie zo dňa 02.05.2017 vyplynul rozdielny príplatok za riadenie (119,50 eur oproti 110 eur), príplatok za vedenie SVM a starostlivosť o SVM (20 eur oproti 0 eur) a rozdielna náhrada za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie krízovej situácie (34,50 eur oproti 0 eur). 37. S poukazom na to, že k zmene štátnozamestnaneckého pomeru môže dôjsť jednostranne služobným úradom len ak to ustanovuje zákon o štátnej službe (§ 31 ods. 3) súd prvej inštancie dovodil, že keďže žalovaný nemohol jednostranne bez dohody so žalobcom rozhodnúť o zmene štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu z pôvodného starého miesta „riaditeľa odboru“ na nové štátnozamestnanecké miesto „vedúceho oddelenia“, nenastúpením na výkon štátnej služby odôvodňovaným žalobcom tým, že ponúknuté miesto Vedúceho organizačného oddelenia SE MV SR neprijíma, nakoľko toto miesto nie je totožné s miestom Riaditeľa organizačného odboru SE MV SR, ktoré pôvodne zastával, sa žalobca nedopustil vytýkaného závažného porušenia služobnej disciplíny, preto je okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru neplatné. Doplnil, že ak štátnozamestnanecké miesto žalobcu bolo zrušené, mal žalovaný vykonať pohovor, ktorého sa žalobca opakovane dovolával, v rámci ktorého mu mal ponúknuť iné vhodné štátnozamestnanecké miesto, a ak žalobca miesto vedúceho oddelenia neprijal, mohol s ním žalovaný skončiť služobný pomer výpoveďou v zmysle § 47 písm. b) zákona o štátnej službe. 38. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje. Súd prvej inštancie postupoval správne, ak posudzoval, či v prípade funkcie „Vedúceho organizačného oddelenia SE MV SR“ a „Riaditeľa organizačného odboru SE MV SR“ ide o totožné štátnozamestnanecké miesto. Správne vyvodil, že nejde o totožné štátnozamestnanecké miesta, čo je zrejmé najmä z toho, že napriek rovnakému ID funkcie (čím argumentoval žalovaný v prospech ich totožnosti), sú rôzne kódy funkcie, klasifikácia zamestnaní, výška príplatku za riadenie (PR), výška funkčného platu a najmä stupeň úrovne riadenia podľa Nariadenia MV SR o organizačnom poriadku MV SR č. 39/2015 (napriek tomu, že vo vzťahu k obom je nadriadeným štátnym zamestnancom Generálny riaditeľ SE MV SR, odbory a oddelenia nie sú totožné organizačné útvary MV SR podľa čl. 2 ods. 4, 13, 25 a 26 Nariadenia č. 39/2015, keď čo sa týka kompetencií riaditeľov, nemajú totožné kompetencie a riaditeľ odboru riadi podriadených vedúcich oddelení, vedúci oddelenia neriadi iných vedúcich štátnych zamestnancov, ale len podriadených štátnych zamestnancov). Uvedené je podporené aj Prílohou Personálneho rozkazu č. 413/2012 označenou ako „Prehľad zmien v tabuľke zloženia a počtov“. 39. Z Personálneho rozkazu č. 413/2012 aj podľa citovaných rozhodnutí (rozsudok č.k. 6Cpr/4/2012-84 v spojení s rozsudkom č.k. 5CoPr/2/2015-110) však nevyplýva, že Personálny rozkaz č. 413/2012 nebol v časti SE MV SR rozhodnutím o organizačnej zmene alebo takým rozhodnutím o organizačných zmenách, ktoré nesledovalo zmenu organizačnej štruktúry a že došlo iba k zmene označenia (názvu) organizačného útvaru (nedošlo k jeho zrušeniu), teda že išlo len o formálnu zmenu, ktorá nemôže (nemohla) mať vplyv na hmotnoprávne postavenie strán. Inak povedené, rozhodnutia nevyvodili, či došlo k nejakým zmenám (fakticky a v dôsledkoch vyvolaných Personálnym rozkazom č. 413/2012 na postavenie žalobcu u žalovaného) a k akým ohľadom štátnozamestnaneckého miesta „riaditeľa

odboru“ a nového štátnozamestnaneckého miesta „vedúceho oddelenia“, vyvodili iba to, že nedošlo k zníženiu počtu zamestnancov SE MV SR, teda že nejde o takú organizačnú zmenu, ktorá by naplnila hmotnoprávnu podmienku a zakladala predpoklad skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu výpoveďou pre nadbytočnosť. 40. Ak teda v konaní žalovaný tvrdil, že došlo „len“ k zmene označenia organizačného útvaru a že Písomné oznámenie o organizačných a systemizačných zmenách zo dňa 03.05.2017 bolo dodatkom k Služobnej zmluve (a trval na totožnosti štátnozamestnaneckých miest), neozrejmil dôvody, pre ktoré predložil žalobcovi nový opis činností štátnozamestnaneckého miesta (aj so zmenou/zmeneným opisom niektorých činností) a návrh na úpravu funkčného zaradenia alebo platových náležitosti. Žalovaný rovnako nijak účinne nepoprel tvrdenia žalobcu, aj s poukazom na Nariadenie MV SR o organizačnom poriadku MV SR č. 39/2015, že v prípade vedúceho oddelenia a riaditeľa odboru išlo o rozdielne stupne/úrovne riadenia (pričom žalobca pripustil, že opis činností funkcie riaditeľa odboru a vedúceho oddelenia je vo viacerých činnostiach podobný a môže sa prelínať, nie je ale úplne totožný) a z toho vyplývajúce rozdielne úlohy/činnosti a rozdielnosť funkcií (riadenie podriadených podútvarov a skutočnosť, že oddelenie je najnižší podútvar). Ak teda podľa žalovaného interpretujúc rozsudok č.k. 6Cpr/4/2012-84 v spojení s rozsudkom č.k. 5CoPr/2/2015-110 nedošlo k zrušeniu funkcie riaditeľa odboru, je a ostala funkcia (postavenie) riaditeľa odboru v organizačnej štruktúre žalovaného nadradená funkcii (postaveniu) vedúceho oddelenia. S uvedenými podstatnými aspektami sa v konaní žalovaný nijak nevysporiadal, ak po celý čas tvrdil, že došlo výhradne k zmene názvu/označenia organizačného útvaru u žalovaného, že k žiadnym ďalším zmenám nedošlo a uvedené vyvodzoval len s odkazom na rozsudok č.k. 6Cpr/4/2012-84 v spojení s rozsudkom č.k. 5CoPr/2/2015-110 a z totožnosti ID čísla funkcie v SAP pre ID 2524 (a tým vyvolané zmeny kódov funkcie, klasifikácie zamestnaní a charakteru práce), nevyjadroval sa k rozdielom v platových náležitostiach (3. stupeň riadenia pre určenie percentuálneho podielu príplatku za riadenie pre funkciu riaditeľ odboru a nižší 4. stupeň riadenia pre funkciu vedúci oddelenia), čím tieto žalobcove tvrdenia o zmene úrovne riadenia účinne nepoprel. Záver vyvodzovaný žalovaným, že citovanými rozsudkami bolo určené, že došlo iba k zmene názvu a teda že ide o totožné štátnozamestnanecké miesta by obstál v prípade, ak by nedošlo k žiadnej obsahovej (kvalitatívnej) zmene štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu u žalovaného, čo ale žalovaný v konaní nepreukázal, teda neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno o tejto skutočnosti. 41. Z predpokladov vyvodených v ods. 38 a 40 vyššie a vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie je podľa odvolacieho súdu potrebné skonštatovať, že došlo k organizačnej zmene majúcej vplyv na obsah štátnozamestnaneckého pomeru - nie len k zmene názvu ako argumentoval žalovaný (najmä s ohľadom na zmenu stupňa/úrovne riadenia), a že nejde o totožné štátnozamestnanecké miesta, z čoho je potrebné vyvodiť, že ide o zmenu štátnozamestnaneckého pomeru založeného Služobnou zmluvou (zmenou funkcie a jeho zaradenia v organizačnej štruktúre MV SR podľa ust. § 31 ods. 1 zákona o štátnej službe), ktorá vyžaduje zmenu Služobnej zmluvy formou obojstrannej dohody zmluvných strán o zmene Služobnej zmluvy (§ 31 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe). 42. Ust. § 31 ods. 3 zákona o štátnej službe pripúšťajúce jednostrannú zmenu Služobnej zmluvy tak na daný prípad nedopadá (k zmene štátnozamestnaneckého pomeru môže dôjsť jednostranne služobným úradom, len ak to ustanovuje zákon o štátnej službe - napr. zmena výšky funkčného platu, ktorá je upravená právnym predpisom (oznámenie o výške a zložení funkčného platu), výhradne zmena názvu služobného úradu, dočasné preloženie štátneho zamestnanca, odvolanie, vyslanie, zaradenie mimo službu a pod.). V konaní nebolo sporným, že k dohode o zmene Služobnej zmluvy nedošlo. Keďže žalovaný nemohol jednostranne a bez dohody so žalobcom rozhodnúť o zmene štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu založeného Služobnou zmluvou z pôvodného miesta „riaditeľa odboru“ na nové miesto „vedúceho oddelenia“, odmietnutie vykonávať služobné úlohy na štátnozamestnaneckom mieste, na ktorom sa žalovaný so žalobcom nedohodol (vedúceho oddelenia), požadovanie prideľovania úloh podľa Služobnej zmluvy a tým vyvolané nenastúpenie na výkon štátnej služby a neprítomnosť žalobcu na pracovisku, nepredstavovalo závažné porušenie služobnej disciplíny žalovaným (ak žalovaný neprideľoval žalobcovi úlohy v zmysle jeho Služobnej zmluvy, nemožno jeho absenciu na pracovisku hodnotiť ako neospravedlnenú, nakoľko ide o prekážku v práci na strane žalovaného). Uvedené vedie k určeniu, ktoré vyslovil súd prvej inštancie, že okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dané žalovaným žalobcovi je neplatné.

43. S poukazom na ust. § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a ust. § 120 zákona o štátnej službe, súd prvej inštancie výrokom II. priznal žalobcovi nárok na náhradu funkčného platu za obdobie od 03.07.2018, kedy bola doručená žalovanému žaloba, v ktorej žalobca oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní (ktorý moment nebol medzi stranami sporný a rozporovaný) do augusta 2019, vrátane a výrokom II. zvyšný nárok žalobcu na náhradu funkčného platu za čas od 24.05.2017 do 02.07.2018 a od 01.09.2019 do 23.05.2020 zamietol. 44. Voči výrokom II. a III. napadnutého rozsudku, ktorými súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu funkčného platu podali odvolanie (i) žalobca voči zamietajúcemu výroku III. zohľadňujúc, že zamietajúci výrok III. v časti, ktorým bol zamietnutý nárok na náhradu funkčného platu za obdobie od 24.05.2017 do 02.07.2018 nebol napadnutý odvolaním žalobcu a nebol tak predmetom odvolacieho prieskumu (viď. ods. 13 vyššie) (ii) žalovaný (voči vyhovujúcemu výroku II.), pričom konkrétnymi odvolacími námietkami žalovaný rozporuje iba priznanie úroku z omeškania. 45. Z obsahu spisu vyplýva, že po zmene žaloby pripustenej súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 24.02.2023 sa žalobca domáhal náhrady funkčného platu za obdobie od 24.05.2017 do 23.05.2020, vychádzajúc z funkčného platu žalobcu vo výške 2.145,50 eur brutto mesačne (ktorá výška nebola rozporovaná žalovaným). 46. Priznanie nároku na náhradu funkčného platu za necelých 14 mesiacov (od 03.07.2018 od augusta 2019, vrátane) odôvodnil súd prvej inštancie tým, že žalovaný pre prípad neplatnosti okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žiadal, aby žalobcovi nebola priznaná náhrada mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, že z údajov Sociálne poisťovne vyplynulo, že žalobca bol zamestnaný na dohodu o pracovnej činnosti v období od 08.07.2019 do 31.12.2019 a že žalobca potvrdil, že nemal iné zamestnania v období, za ktoré žiadal náhradu funkčného platu. Prihliadajúc na všetky funkcie, ktoré má náhrada mzdy podľa ustálenej judikatúry plniť, vzal do úvahy skutočnosť, že žalobca nebol ochotný vykonávať štátnu službu v postavení vedúceho oddelenia, ktoré bolo vlastne identické s jeho pôvodným postavením riaditeľa odboru, preto považoval za primeranú a za spravodlivú náhradu funkčného platu len za obdobie do 31.08.2019, t.j. obdobie necelých 14 mesiacov. Pri priznaní úroku z omeškania súd prvej inštancie vychádzal z rozhodnutia ÚS SR sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo dňa 04.07.2017 a priznal žalobcovi úrok z omeškania v zákonnej výške odo dňa nasledujúceho po splatnosti mesačnej mzdy, t.j. od 11. dňa nasledujúceho mesiaca. 47. Žalobca v zásade namietal rozpornosť argumentácie súdu prvej inštancie, ktorú použil pri znížení náhrady funkčného platu na žiadosť žalovaného, keď na jednej strane konštatoval, že žalovaný nemohol jednostranne a bez dohody so žalobcom rozhodnúť o zmene štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu z pôvodného miesta riaditeľa odboru na nové štátnozamestnanecké miesto vedúceho oddelenia a zároveň pri posúdení náhrady funkčného platu bral do úvahy, že žalobca nebol ochotný vykonávať štátnu službu v postavení vedúceho oddelenia, ktoré bolo vlastne identické s jeho pôvodným postavením riaditeľa odboru. 48. V kontexte s touto odvolacou námietkou odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 79 Zákonníka práce má kogentnú povahu, t.j. účastníci právneho vzťahu sa od jeho znenia nemôžu odchýliť. Náhrada mzdy (aj funkčného platu) patriaca zamestnancovi podľa tohto ustanovenia, je vyvolaná tým, že zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru (aj štátnozamestnaneckého pomeru) prestal zamestnancovi prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy (aj služobnej zmluvy) napriek tomu, že zamestnanec trval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Poskytnutie náhrady mzdy je teda dôsledkom nesplnenia povinnosti zo strany zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, prácu podľa pracovnej zmluvy. Odvolací súd považuje za vhodné poukázať na právny názor NS SR vyslovený v uznesení sp. zn. 6Cdo/157/2010 zo dňa 14.09.2011 (z ktorého vychádza aj nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 331/2019 zo dňa 19.11.2019, potvrdený v neskoršom rozsudku NS SR sp. zn. 6Cdo/100/2016 zo dňa 31.05.2017), v zmysle ktorého Ústava SR prijatá súčinnosťou od 01.10.1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila tak zásadu rešpektujúcu jednu zo základných hodnôt právneho štátu, a to hodnotu slobody konania. Zmyslom tejto zásady je, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s

ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 (pretým v čase vydania nálezu 9) mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. To zároveň znamená, že ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikované takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej mu z ust. § 79 ods. 1 Zákonníka a aby sa vyplatilo konať protiprávne. V súvislosti s tým poukazuje odvolací súd (rovnako ako aj ÚS SR už vo vyššie zmienenom náleze) na odbornú právnickú literatúru, ktorá vo vzťahu k nárokom z neplatného skončenia pracovného pomeru uvádza, že „Výšku nároku na náhradu mzdy môže zamestnávateľ minimalizovať dvoma spôsobmi, a to buď čím skôr, ako sa dozvie o tom, že pracovný pomer bol skončený neplatne, umožní zamestnancovi pracovať, alebo môže v konaní o nároku na náhradu mzdy požadovať primerané zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, alebo môže požadovať, aby súd náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznal. Ak zamestnávateľ umožní zamestnancovi naďalej pokračovať v práci, možno to považovať za jeden zo spôsobov, ako upraviť právny vzťah medzi účastníkmi pracovného pomeru počas obdobia neistoty do právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru (alebo do času, než dôjde ku skončeniu pracovného pomeru iným spôsobom). Prideľovanie práce až do vyriešenia spornosti skončenia pracovného pomeru je právnym následkom oznámenia zamestnanca o tom, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. Na ten účel má zamestnávateľ povinnosť oznámiť zamestnancovi, že jeho požiadavke vyhovel a vyzvať ho k tomu, aby nastúpil do práce. Zamestnávateľ je potom povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pôvodnej pracovnej zmluvy, nie je potrebné uzatvárať novú pracovnú zmluvu alebo dohodu o zmene pracovných podmienok. Takýto postup sa v praxi stále viac a viac používa, pretože zamestnávatelia sa snažia eliminovať výšku náhrady mzdy, ktorú budú potenciálne povinní zamestnancovi vyplatiť a získať tak od zamestnanca reálny pracovný výkon. Samozrejme, prieči sa to samotnej vôli zamestnávateľa prejavenej v zrušovacom prejave vôle pri skončení pracovného pomeru nepokračovať v spolupráci s konkrétnym zamestnancom.“ (E., F., G., D., G., H., I., V. Zákonník práce. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer s. r. o., 2014. s. 389 - 390). V tomto ohľade aj s poukazom na „voľnú úvahu súdu“ pri možnosti zníženia náhrady mzdy poukázal ÚS SR na odbornú literatúru, pričom uviedol, že pri takom rozhodovaní treba vychádza z konkrétneho dôvodu toho ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v ust. § 59 ods. 1 písm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. Na týchto názoroch zotrval NS SR aj v rozhodnutiach sp. zn. 6Cdo 100/2016, sp. zn. 7Cdo 52/2020 a sp. zn. 4Cdo 15/2021. 49. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nárok na náhradu mzdy podľa ust. § 79 od. 1 Zákonníka práce je zákonným nárokom zamestnanca pri neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, ktorý zamestnancovi patrí v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce limituje rozsah tejto náhrady tak, že náhrada mzdy môže byť priznaná zamestnancovi najviac za čas 36 mesiacov. Náhrady mzdy je tak nárokom zamestnanca, ktorý mu priznáva Zákonník práce, ktorého uplatnenie v súdnom konaní samo o sebe nemôže byť výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi (čl. 2 Zákonníka práce). Súd môže tento zákonný nárok za obdobie presahujúce 12 mesiacov znížiť, príp. vôbec nepriznať, výlučne a len na základe žiadosti zamestnávateľa uplatnenej v spore, v ktorom si zamestnanec uplatňuje tento nárok. Z uvedeného tak možno vyvodiť (viď. napr. rozsudok NS SR spis. zn. 6Cdo/100/2016 zo dňa 31.05.2017), že povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré odôvodňujú zníženie náhrady mzdy, resp. jej nepriznanie a tieto preukázať, zaťažuje v spore zamestnávateľa (akcentujúc dôkaznú teóriu, že preukázanie opaku tvrdenej negatívnej skutočnosti, t.j. že niečo neexistuje, zaťažuje v spore protistranu, teda zamestnanca). Na uvedené vo svojom odvolaní správne poukazoval aj žalobca.

50. Z obsahu spisu, napadnutého rozhodnutia ani vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcu nevyplývajú a neboli žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdené žiadne (teda ani významné) skutočnosti, ktorými by žalovaný odôvodňoval zníženie náhrady funkčného platu, resp. jej nepriznanie (žalovaný ich v konaní ani nepreukázal). Žalovaný v konaní len poukazoval na ust. § 55 zákona o štátnej službe (podľa ktorého ak štátny zamestnanec vykonával štátnu službu podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu, vykonával prácu vo verejnom záujme alebo vykonával inú závislú prácu pre zamestnávateľa, ktorý je služobným úradom podľa tohto zákona, počas doby, za ktorú je služobný úrad povinný poskytnúť mu funkčný plat z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, povinnosť služobného úradu poskytnúť štátnemu zamestnancovi tento funkčný plat sa znižuje o funkčný plat alebo mzdu za uvedenú činnosť), na aplikáciu ktorého v konaní neboli dané predpoklady (lustráciou zo Sociálne poisťovne vyplynulo, že žalobca bol zamestnaný na dohodu o pracovnej činnosti v období od 08.07.2019 do 31.12.2019 a nemal iné zamestnania v období, za ktoré žiadal náhradu funkčného platu). 51. Odvolací súd má za to, že v súdenom prípade žalovaný ako zamestnávateľ ani len netvrdil skutočnosti, že by u neho existovali objektívne prekážky pre znovuzaradenie do zamestnania, i keď bol zrejmý jeho postoj k posúdeniu zmeny organizačnej štruktúry a tým vyvolaného ďalšieho jeho postupu (neuzavretie dohody o zmene Služobnej zmluvy, príp. nevykonanie pohovoru a ponukového konania), naopak - žalobca svoj záujem o prácu u žalovaného od začiatku deklaroval a domáhal sa zaradenia na štátnozamestnanecké miesto dohodnuté v Služobnej zmluve. Žalovaný tak v konaní neuviedol a nepreukázal skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé viesť k záveru o znížení, resp. nepriznaní žalobcom uplatneného nároku na náhradu funkčného platu za obdobie presahujúce 12 mesiacov, a ani k záveru, že výkon tohto práva žalobcom by bol v rozpore s dobrými mravmi. NS SR v uznesení sp. zn. 6Cdo/157/2010 zo dňa 14.09.2011 uviedol, že z nejestvujúcej povinnosti zamestnanca (žalobcu) zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Žalovaný súčasne netvrdil ani nepreukázal aspoň existenciu objektívnej (z dôvodov len žalobcovi pričítateľných však nevyužitej) možnosti na zamestnanie sa žalobcu u iného zamestnávateľa, rovnako netvrdil ani nepreukázal, že by sa bol žalovaný snažil akýmkoľvek spôsobom eliminovať výšku náhrady mzdy, ktorú mal byť potenciálne povinný žalobcovi vyplatiť. Rovnako je možné uzavrieť, že žalobca nemal na dôvode neplatnosti okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru akýkoľvek podiel, a teda dôvod neplatnosti okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru tak nemôže mať pre neho nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, resp. nepriznania náhrady mzdy. 52. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaný nijak netvrdil ani nepreukázal skutočnosti, ktoré odôvodňovali zníženie náhrady funkčného platu, resp. jeho nepriznanie. Na druhej strane, pokiaľ žalobca v odvolaní žiadal priznať náhradu funkčného platu aj za obdobie presahujúce pôvodný žalobný návrh po zmene žaloby (v konaní pred súdom prvej inštancie uplatnený nárok na náhradu funkčného platu do 23.05.2020, v podanom odvolaní až do júla 2021, vrátane s poukazom na to, že si uplatňuje nárok za 36 mesiacov), odvolací súd poukazuje na to, že zmena žaloby (rozšírenie uplatneného práva podľa ust. § 140 ods. 1 CSP) je v odvolacom konaní vylúčená (§ 371 CSP) a zároveň, že súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu (§ 215 ods. 1 CSP), pričom prejednávaná vec (ani z dôvodu, že ide o spor so slabšou stranou a individuálny pracovnoprávny spor) nespadá pod prípady, kedy súd nie je žalobným návrhom viazaný a tento môže prekročiť alebo prisúdiť viac, než sa strany domáhajú (§ 216 ods. 2 CSP). Preto takému návrhu žalobcu (priznanie nároku na náhradu funkčného platu za obdobie od 24.05.2020 do júla 2021, vrátane) uplatnenému v odvolaní nebolo možné vyhovieť a žalobcovi patrí celkovo nárok na náhradu funkčného platu vo výške 2.145,50 eur brutto mesačne za obdobie 03.07.2018 od 23.05.2020 tak, ako žiadal v žalobe po zmene žaloby, pričom odvolací súd žalobcovi priznal za mesiac máj 2020 alikvotnú časť náhrady funkčného platu 1.591,82 eur [23x (2.145,50/31)]. 53. Vo vzťahu k podanému odvolaniu žalovaného voči priznaným úrokom z omeškania, odvolací súd sa obmedzí na odkaz na už ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov založenú na podklade rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Cdo116/2008, sp. zn. 1Cdo 180/2009 a sp. zn. 6Cdo 246/2010 a na uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo dňa 04.07.2017, podľa ktorého: „Záver, podľa ktorého by zamestnávateľa nestíhala sankcia v podobe úroku z omeškania, pokiaľ sa dostane do omeškania s plnením mzdy, náhrady mzdy a obdobných záväzkov voči zamestnancovi, by bol neudržateľný“. Preto bolo priznanie úrokov žalobcovi súdom prvej inštancie správne.

54. Pokiaľ žalovaný namietal priznanie úrokov z hrubej mzdy, odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/180/2009, v ktorom nevytkol súdu prvej inštancie, že náhradu mzdy brutto priznal spolu s úrokom z omeškania. Odvolací súd tak nepovažuje za dôvodnú námietku žalovaného, že úroky z omeškania nemal súd prvej inštancie priznať z brutto náhrady mzdy z dôvodu, že Zákonník práce výslovne ustanovuje, že pre účely pracovnoprávne sa vychádza z priemerného (hrubého) zárobku, ktorý sa používa aj pre účely výpočtu náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Podľa uznesenia NS SR sp. zn. 6Cdo/246/2010 z 01.07.2012 k omeškaniu na strane zamestnávateľa s plnením náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru dochádza u jednotlivých náhrad mzdy spravidla za ten ktorý mesiac podľa toho, keď u nich nastala splatnosť a nie až právoplatnosťou rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Podľa ust. § 120 zákona o štátnej službe sa na štátnozamestnanecké vzťahy primerane používali aj ustanovenia Zákonníka práce o splatnosti a o výplate mzdy (§ 129, § 130 ods. 2). Plat je povinný žalovaný doplatiť v brutto vyjadrení, čo je zrejmé z ust. § 114 zákona o štátnej službe a z odkazu v ust. § 120 zákona o štátnej službe na ust. § 129 až 132 Zákonníka práce upravujúce spôsob výplaty mzdy a vykonávanie zrážok zo mzdy. Zákon o štátnej službe v ust. § 114 zakotvuje, že ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na služobné úrady alebo na štátnych zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje tento zákon, obsahujú ustanovenia o mzde, rozumie sa ňou plat podľa tohto zákona. Ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na služobné úrady alebo na štátnych zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje tento zákon, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku, priemernej mzde alebo náhrade mzdy, rozumie sa tým funkčný plat priznaný štátnemu zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie. Plat a funkčný plat sú neočistené peňažné plnenia od zákonných zrážok, ako vyplýva ust. § 114 ods. 3 zákona o štátnej službe, ktorý definuje, čo sa považuje za priemerný čistý funkčný plat štátneho zamestnanca. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu funkčného platu, to znamená hrubého (brutto) funkčného platu, neočisteného od zrážok na poistné, na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti, zdravotné poistenie a preddavok na daň z príjmov zo závislej činnosti a žiaden všeobecne záväzný právny predpis neustanovuje, že pre účely výpočtu náhrady funkčného platu štátneho zamestnanca sa má použiť čistý funkčný plat, preto bolo podľa názoru odvolacieho súdu správne vysloviť, že úrok z omeškania sa žalobcovi priznáva zo sumy rovnajúcej sa hrubému (brutto) funkčnému platu. 55. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 387 ods. 1 vo výroku I. (ktorým súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dané žalovaným žalobcovi zo dňa 23.05.2017 je neplatné a štátnozamestnanecký pomer žalobcu naďalej trvá) a vo výroku II. (ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu funkčného platu za obdobie od 03.07.2018 do augusta 2019, vrátane) ako vecne správne potvrdil a podľa ust. § 388 CSP v napadnutej časti výroku III. (ktorým súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol, zohľadňujúc rozsah odvolacieho prieskumu – viď. ods. 13 vyššie) zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu funkčného platu za obdobie od septembra 2019 do 23.05.2020 spolu s úrokom z omeškania v zákonnej výške 5% ročne odo dňa nasledujúceho po splatnosti mesačnej mzdy, t.j. vždy od 11. dňa nasledujúceho mesiaca do zaplatenia; o úrokoch z omeškania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. 56. Odvolací súd v súlade s ust. § 396 ods. 1 a 2 CSP a ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP rozhodol (o celkových) trovách konania podľa výsledku konania podľa ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd (zhodne so súdom prvej inštancie) z osobitného režimu posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu (nález ÚS SR č. k. III. ÚS 475/2018 zo dňa 04.02.2021), keď žalobca bol úspešný v základe sporu v časti určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a v časti náhrady mzdy bol síce žalobca úspešný len čiastočne, avšak rozhodnutie o výške náhrady mzdy (a jej prípadnom znížení) záviselo od úvahy súdu; kumulatívne tak bol v celom rozsahu úspešný žalobca. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 57. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).