Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 9Co/33/2024 1318207050 30. 05. 2024 JUDr. Zuzana Posluchová ECLI:SK:KSBA:2024:1318207050.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobkyne: H. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX/X, B., zastúpená SODOMA VULGAN, spol. s r.o., Kominárska 2, 4, Bratislava, IČO: 47 254 084, proti žalovaným: 1./ F. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. X. F. XX/XX, Q., zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s.r.o., Záhradnícka 51, Bratislava, IČO: 47 234 318, 2./ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpený JUDr. Felix Neupauer, advokát, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, 3./ D.. M. U., nar. X.X.XXXX, bytom Z.. X. F. XX/XX, Q., o zaplatenie 25.000,- €, na odvolanie žalovaných 1./,2./,3./ proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III č.k. 44C/130/2018-281 zo dňa 2. februára 2022 takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach (výrok I., III.) potvrdzuje. Žalobkyňa má voči žalovaným 1./,2./,3./ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že: I. Žalovaný 1./, žalovaný 2./ a žalovaný 3./ sú povinní zaplatiť žalobkyni 10.000,- €, pričom žalovaný 1./ a žalovaný 3./ sú zaviazaní spoločne a nerozdielne s tým, že plnením žalovaného 1./ alebo žalovaného 3./ zaniká do výšky nimi poskytnutého plnenia povinnosť žalovaného 2./, resp. plnením žalovaného 2./, zaniká do výšky ním poskytnutého plnenia povinnosť žalovaných 1./ a 3./. II. Vo zvyšku súd žalobu zamieta. III. Žalobkyni súd priznáva voči žalovaným 1/, 2/, a 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré sú žalovaní 1/, 2/, a 3/ povinní žalobkyni zaplatiť spoločne a nerozdielne do pätnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka o výške náhrady trov konania. 1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že príslušnosť Okresného súdu Bratislava III je daná ustanovením § 13 C.s.p., spojení s nariadením európskeho parlamentu a rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) Čl. 4 ods. 3, podľa ktorého ak je zo všetkých okolností veci zrejmé, že civilný delikt má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseku 1 alebo 2, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny. Hoci k autonehode, pri ktorej zahynul syn žalobkyne došlo na území Rakúskej republiky vzhľadom na to, že všetky strany sporu majú úzku väzbu so Slovenskou republikou, je daná príslušnosť tunajšieho súdu na prejednanie veci. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil a to z rozsudku Okresného súdu Bruck an der Leitha 1 U 27/17m, že žalovaný 1./, dňa 27.10.2016 ako vodič osobného automobilu so zanedbaním pozornosti a povinnej starostlivosti potrebnej v cestnej premávke privodil z nedbanlivosti smrť X. A. tým, že sa dostal do protismeru a zasiahol osobný automobil X. A., čím menovaný zišiel z jazdného pruhu, zrútil sa cez svah a bol vymrštený z vozidla; F. U. a G. O. boli z nedbanlivosti poškodení na tele aj, že sa v prvom opísanom skutku dostal do šmyku a v pravom uhle kolidoval s oproti prichádzajúcim osobným automobilom G. O., čím menovaný utrpel zlomeninu nosovej kosti a tržnú ranu a pomliaždeninu v oblasti pravého kolenného
kĺbu, F. U. utrpel pomliaždeninu pľúc, trieštivú zlomeninu hrudnej kosti a sériové zlomeniny rebier. Žalovaný 1./ spáchal priestupok zabitia z nedbanlivosti a priestupok ublíženia na tele z nedbanlivosti, za čo bol odsúdený na trest odňatia slobody v dĺžke troch mesiacov podmienečne odložený so stanovením skúšobnej doby v dĺžke troch rokov. Poľahčujúce dôvody na vymeranie trestu bol doteraz riadny spôsob života, vlastné ťažké poranenia a čiastočná náhrada škody, priťažujúce boli súbeh dvoch priestupkov. V rozsudku je uvedené, že žalovaný 1./ zanedbal starostlivosť, ku ktorej je ako vodič osobného automobilu povinný a ku ktorej bol podľa svojich duševných a telesných pomerov schopný a ktoré boli pre neho prijateľné, nakoľko napriek znakom únavy nezastavil ním vedené vozidlo, ale jazdil ďalej. Z tohto dôvodu objektívne spôsobil skutkový stav uvedený vo výroku rozsudku. Zanedbal svoju starostlivosť, ku ktorej bol ako vodič osobného automobilu povinný a považoval za možné, zrealizovať skutkový stav, ktorý zodpovedá obrazu trestného činu, pričom takýto nechcel uskutočniť. Zároveň bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť G. O. 2000,- € a žalobkyni 500,- € do štrnástich dní. S ďalšími nárokmi súd odkázal účastníkov na občianskoprávne konanie. Z lekárskej správy zo dňa 17.09.2018 bolo zistené, že žalobkyňa sa od roku 2016, kedy jej zomrel tragicky syn lieči na depresiu, úzkosť. Snaží sa s touto udalosťou vysporiadať sama, k psychiatrovi ani psychológovi nechodí. Pri liečbe Serlift 50 mg 1-.0-0 a Lexaurin 1.5 mg 0-0-1 stav stabilizovaný. Stále sa vracia v spomienkach na tragickú udalosť, často chodí na políciu, pomáha k objasneniu tragickej smrti syna, čo zintenzívňuje spomienky na syna. Žalovaný 1./ a 3./ poukázali na záver znalca Ing. Alfreda Schmidta, pribratého do trestného konania pred rakúskym súdom, ktorý dňa 30.08.2017 na hlavnom pojednávaní uviedol, že vodič vozidla T. bol zrejme pod vplyvom alkoholu, avšak na základe polohy stôp nie je možné spraviť žiaden záver. Súd prvej inštancie následne uviedol skutočnosti zistené výsluchom žalobkyne, svedkyne V. E., F.. B.M. K., T. A. (pozri odseky 16. až 19. odôvodnenia napadnutého rozsudku). 1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 4 ods. 1,4, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.), ustanoveniami § 420 ods. 1,2,3, § 427 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka 31. V konaní nebolo sporné medzi stranami, že žalovaný 1./ ako vodič zavineným konaním spôsobil motorovým vozidlom, ktorého prevádzkovateľom bol právny predchodca žalovanej 3./ (F. U. nar. X.X.XXXX, zomr. X.XX.XXXX), poisťovateľom žalovaný 2./ dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k usmrteniu syna žalobkyne. V zmysle citovaného ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. poškodený si môže právo na náhradu škody uplatniť buď u osoby, ktorá zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (prevádzkovateľ a vodič) alebo priamo u poisťovateľa škodcu alebo u škodcu a jeho poisťovateľa súčasne. 1.3. V otázke posudzovania premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy existuje ustálená judikatúra (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/265/2009, 5Cdo/278/2007) kedy premlčacia doba začína dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. V prípade nároku uplatneného žalobkyňou nedošlo k jeho premlčaniu a námietka žalovaného 2/ je nedôvodná. 1.4. K náhrade nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 11, § 13 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka a nato, že žalobkyňa preukázala všetky predpoklady priznania nemajetkovej ujmy za smrť syna pri dopravnej nehode spôsobenej žalovaným 1./, teda existenciu zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu vo forme nemajetkovej ujmy za zásah do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením syna žalobkyne, neoprávnenosť (protiprávnosť) tohto zásahu, teda porušenie právnej povinnosti konštatované v rozsudku príslušného súdu v Rakúsku), ako aj príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobkyne. 1.5. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie vychádzal zo svedeckých výpovedí, že žalobkyňa sa v zosnulom synovi videla, jeho stratu niesla mimoriadne ťažko. Následky tejto citovej traumy sú stále prítomné a nie je predpoklad, že by sa plynutím času zmiernili. U žalobkyne došlo v značnej miere k zhoršeniu kvality citového a rodinného života, k zhoršeniu jej psychického zdravia a preto jej súd priznal nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- € (výrok I.). Vo zvyšku súd žalobu zamietol (výrok II.). Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd prihliadol aj na skutočnosť (bez toho, že by súd bagatelizoval stratu jedného z potomkov žalobkyne), že žalobkyňa má ešte možnosť rozvíjať rodinné vzťahy s dcérou, vnučkou ako aj s vnukmi po zomrelom synovi, teda má okolo seba blízkych, s ktorými zdieľa svoj veľký žiaľ nad stratou syna. Súd ďalej prihliadol aj na okolnosti, za ktorých došlo k
neoprávnenému zásahu a síce, že išlo o neúmyselný zásah - dopravnú nehodu, ktorú síce žalovaný 1./ zanedbaním potrebnej starostlivosti spôsobil, avšak ako súd v trestnej veci konštatoval, urobil tak bez toho, že by chcel privodiť nehodu. Pri nehode sám žalovaný 1./ utrpel ťažké poranenia. V zmysle judikatúry nemajetková ujma nemá byť pre škodcu likvidačná a v tomto smere súd prihliadol aj na ďalšie nároky, ktoré si v súvislosti s touto dopravnou nehodou uplatnili potomkovia zomrelého (synovia E. A. a O. A.) na Okresnom súde Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 20C/60/2019 z titulu nemajetkovej ujmy spôsobenej stratou otca, každý vo výške 20.000,- €. Pokiaľ žalovaní poukazovali na spoluzavinenie zomrelého tvrdením o tom, že nebol pripútaný a sám mal byť pod vplyvom alkoholu v čase dopravnej nehody, v tomto smere prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalovaní tieto svoje tvrdenia dôkazmi nepreukázali, keď z výňatkov z výpovede znalca D.. T. Q. na hlavnom pojednávaní dňa 30.08.2017 takéto závery nevyplývali. Súd pri rozhodovaní zohľadnil aj rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov v porovnateľných veciach. Priznávaná suma nemajetkovej ujmy sa pohybuje v rozmedzí od 5.000,€ do 30.000 € v závislosti od konkrétnych okolností prípadu (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2Cdo/164/2011, 1Cdo/77/2009, 1MCdo/10/2013, 4Cdo/139/2011, Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/135/2018, Krajský súd Trnava sp. zn. 27Co/160/2018). Pokiaľ žalovaní 1./ a 3./ poukazovali na to, že v trestnom konaní bol žalovaný 1./ zaviazaný zaplatiť žalobkyni čiastku vo výške 500,-€, v tomto smere nepreukázali súdu, že išlo o plnenie z totožného nároku, ako je nárok uplatnený žalobkyňou v tomto konaní. Žalobkyňa o tejto sume uviedla, že išlo o jej náklady v súvislosti s tým, že sa zúčastnila rekonštrukcie nehody v rámci trestného konania pred rakúskym súdom. 1.6. Žalovaných 1./ a 3./ súd zaviazal na spoločné plnenie s poukazom na ustanovenie § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka , nakoľko u oboch ide o záväzok zo zodpovednosti za škodu voči žalobkyni. Vzhľadom na to, že zdrojom záväzku škodcu na náhradu škody je zodpovednosť za škodu (§ 420 Občianskeho zákonníka, resp. u prevádzkovateľa § 427) Občianskeho zákonníka a zdrojom záväzku poisťovateľa plniť z povinného zmluvného poistenia je poistná zmluva, nemôže súd škodcu a jeho poisťovateľa zaviazať na solidárne plnenie záväzku. V prípade poisťovateľa ide o originálny nárok na plnenie založený osobitným právnym predpisom, ktorým je zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení. 1.8. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 255 ods. 1, 2 C.s.p. , keď zásada úspechu vo veci sa vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konanie, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku (rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 08.02.2017, sp. zn. I. ÚS 56/2017). V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba riešiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do práva žalobcu bolo zasiahnuté. Otázka výšky nemajetkovej ujmy je potom druhoradá a nadväzujúca. V prejednávanom prípade rozsah úspechu žalobkyne závisel od úvahy súdu, nakoľko výška nemajetkovej ujmy bola ustálená, resp. určená rozhodnutím súdu. S poukazom na uvedené, žalobkyňa, hoci mala v časti uplatňovaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v spore úspech len čiastočný, patrí jej plná náhrada trov konania, keďže konečné rozhodnutie o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy závisí od úvahy súdu. Žalovaní 1./ a 3./ žiadali, aby súd v zmysle ustanovenia § 257 C.s.p. nezaviazal žalovaných 1./ a 3./ na náhradu trov konania. Súd konštatoval, že pre uplatnenie § 257 C.s.p., podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, neboli splnené zákonné predpoklady. V tomto smere žalovaní neuviedli a dôkazne nepreukázali, v čom by mali spočívať v tomto prípade dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd nepriznal žalobkyni nárok náhradu trov konania. 2. Proti tomuto rozsudku a to proti výrokom I. a III. podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní 1./,2./,3./. 3. Žalovaní 1./ a 3./ svoje odvolanie odôvodnili ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. f) , h) C.s.p. a žiadali aby odvolací súd rozsudok v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná im plnú náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania. Pre prípad, že odvolací súd potvrdí nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy, žiadali odvolací súd, aby výrok I. prvoinštančného súdu v zmysle § 232 ods. 3 C.s.p. zmenil tak, že prizná lehotu na plnenie v prípade žalovaných 1./ a 3./ aspoň o 60 dní dlhšiu ako v prípade žalovaného 2./.
3.1. Žalovaní 1./,3./ sa nestotožnili s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého nebolo v prejednávanej veci možné zabezpečiť účinnú ochranu porušených práv žalobkyne výlučne prostriedkami morálnej satisfakcie. Zastali názor, že v predmetnom spore nebola vykonaným dokazovaním spoľahlivo preukázaná citová ujma zapríčinená ich nedbanlivostným konaním. Nepopierajú, že úmrtie blízkej osoby nepriaznivo zasiahlo do života žalobkyne, avšak táto svoje tvrdenia nepodporila prakticky žiadnym dôkazným prostriedkom a žiadnym spôsobom neosvedčila, v akej miere bola znížená jej dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti, respektíve akú negatívnu reakciu vyvolalo úmrtie nebohého X. A., nar. XX.X.XXXX (ďalej len „p. A.“) v jej rodinnom, pracovnom či inom prostredí, keď trauma žalobkyne sa im javí ako „bežný“ prejav zo straty blízkej osoby. 3.2. Ďalej namietali výšku súdom priznanej majetkovej kompenzácie nemajetkovej ujmy, ktorú považujú za neprimeranú, keď súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy nebral zreteľ na to, že žalobkyňa je plnoletá a nebola odkázaná na výživu zo strany nebohého syna. Z dikcie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka možno abstrahovať, že podmienkou priznania peňažnej satisfakcie nemajetkovej ujmy je výnimočnosť posudzovaného prípadu. To znamená, že súd môže tento nárok priznať výlučne v prípade, ak by sa inými prostriedkami právnej ochrany nepodarilo zabezpečiť obnovu porušených subjektívnych práv. V tejto súvislosti uviedli, že určitou satisfakciou spôsobilou zmierniť nepriaznivé následky tragickej udalosti bolo pre žalobcov právoplatné odsúdenie vinníka dopravnej nehody - žalovaného 1./, zo dňa 16.1.2018, príslušným súdom Bruck an der Leitha (sp. zn. 1U 27/17m) pre trestný čin usmrtenia podľa § 80 ods. 1 Trestného zákona Rakúskej republiky a pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 88 ods. 1 a 4 Trestného zákona Rakúskej republiky, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní tri mesiace s podmienečným odkladom v trvaní troch rokov a zároveň mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 500,- € v zmysle § 369 ods. 1 Trestného poriadku Rakúskej republiky, čo nepochybne predstavuje zadosťučinenie za neoprávnený zásah do súkromnej sféry žalobcov. Zároveň žalovaní poukázali na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nijakým spôsobom nevysporiadal s ich argumentmi ktorí mi namietali dôvodnosť nároku, resp. jeho výšku z dôvodu, že p. A. mal mať v čase dopravnej nehody 1,23% alkoholu v krvi, nemal byť pripútaný a mal viesť kradnuté motorové vozidlo, čo má podľa tvrdení žalovaných potvrdzovať aj skutočnosť, že p. A. bol po nehode vymrštený z vozidla. 3.3. Záverom uviedli, že ak ani odvolací súd nevzhliadne postačujúcimi výlučne prostriedky morálnej satisfakcie i trestnoprávnej represie a prizná žalobkyni peňažnú kompenzáciu, je potrebné zohľadniť, že žalovaný 1./ dňa 17.4.2016 uzavrel, ako poistník, so žalovaným 2./, ako poisťovateľom, poistnú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Z uvedeného dôvodu majú žalovaní 1./,3./ v súlade s uzavretou poistnou zmluvou a zákonom č. 381/2001 Z.z. legitímne právo očakávať, že v prípade škodovej udalosti budú finančné nároky poškodených (žalobcov) uhradené prostredníctvom žalovaného 2./ z titulu povinného zmluvného poistenia. Žiadali súd prvej inštancie o predĺženie lehoty na plnenie oproti žalovanému 2./, nakoľko v prípade, ak by došlo ku plneniu z ich strany, by si následne uplatňovali predmetné plnenie v konaní vedenom proti žalovanému 2./, čím by podľa nášho názoru došlo ku zbytočnému, nehospodárnemu konaniu. Súd prvej inštancie sa predmetnými argumentami a ich návrhom na predĺženie lehoty na plnenie v prípade, ak na plnenie budú zaviazaní, vôbec nezaoberal, keď v zmysle § 232 ods. 3 C.s.p. súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu na plnenie. 4. Žalovaný 2./ svoje odvolanie odôvodnil ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. d), h) C.s.p. keď poukázal nato, že súd prvej inštancie po tom, ako konštatoval jeho pasívnu vecnú legitimáciu v konaní, mal za to, že nárok žalobcu premlčaný nie je. Žalovaný 2./ mal za to, že rozsudok v napádanej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k premlčaniu nároku na náhradu škody vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Poukázal na odseky 33. a 36. odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď súd mal za to, že nemajetková ujmy pozostalých je pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. škodou a nie samostatným inštitútom ako namietal, avšak paradoxne pre účely premlčania už má tvoriť samostatný inštitút, ktorý sa premlčiava vo všeobecnej trojročnej dobe, a nie dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe. Pokiaľ teoreticky pripustil, že nároky na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých sa na účely zákona č. 381/2001 Z.z. považujú za užšiu kategóriu škody (na zdraví) - a to v dôsledku výlučne vývoja judikatúry, nie je žiadny legitímny dôvod na to, aby sa aj tento nárok ako škoda nepremlčiaval, t. j. v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, ako koniec koncov predpokladá aj sám zákon č. 381/2001 Z.z. v § 15 ods. 2. Pokiaľ v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia NS SR spred obdobia rozhodnutia sp. zn. 6MCdo/1/2016, považoval takúto argumentáciu za neudržateľnú, nakoľko
je v rozpore s vyššie uvedeným „ustálením“, že pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. nemajetková ujma sa rovná škoda, o ktorom možno hovoriť najskôr od roku 2017. Vzhľadom na všetku vyššie uvedenú právnu argumentáciu, mal za to, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci čo do otázky premlčania vo vzťahu k nemu a žiadal aby odvolací súd rozsudok zmenil v napádanom rozsahu tak, že žalobu voči nemu zamietne. 5. K odvolaniu žalovaných sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať je náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. K odvolaniu žalovaných 1./ a 3./ uviedla, že súd v rámci rozhodovania reflektoval všetky kritéria, od ktorých sa v zmysle ustálenej judikatúry ako aj doktríny odvíja výška náhrady nemajetkovej ujmy. Poukázal na všeobecne rešpektovaný nález českého Ústavného súdu z 22.12.2015 sp. zn. I. ÚS 2844/14 v ktorom okrem iného uviedol, že „Jiná forma satisfakce než peněžitá (např. omluva odpovědné osoby) sice nemůže být sama o sobě dostačující, její poskytnutí a následné posouzení jejího významu však může promluvit do snížení peněžitého zadostiučinění.“. Z rovnakých kritérií takisto vychádza dr. I. vo svojom príspevku „Kritériá pre určenie výšky náhrady za nemajetkovú ujmu sekundárnych obetí v slovenskej súdnej rozhodovacej praxi“ publikovanom v zborníku „Náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých a osobitosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v medicínskom práve v podmienkach slovenského a českého práva“. Žalobkyňa mala za to, že v rámci konania boli riadne vykonané početné dôkazy, ktorými bola nespochybniteľne preukázaná značná ujma ako aj všetky vyššie uvedené kritériá. Dokazovanie v tejto otázke bolo vykonané jej lekárskou správou a jej výsluchom ako aj výsluchmi viacerých osôb, ktoré ju dlhodobo poznajú a boli spôsobilé opísať súdu, aký mala vzťah so svojim jediným synom, ako žila pred úmrtím syna, ako prežívala traumatizujúce udalosti, keď sa o úmrtí syna dozvedela, a ako žije v súčasnosti, čo je možné považovať za absolútne adekvátne vzhľadom na povahu preukazovaných skutočností ako aj dôkazný stav v konaní. Na základe vykonaných dôkazov súd dospel k jedinému možnému záveru, že mala mimoriadne blízky vzťah k svojmu synovi a jeho smrť nesie nesmierne ťažko. Súd prvej inštancie sa v rámci konania takisto riadne vysporiadal aj s tvrdeniami žalovaných 1./,3./ o údajom nahradení ujmy zaplatením sumy 500 € (na základe rozhodnutia rakúskeho súdu v rámci trestného konania) a tvrdeniami o údajnom spoluzavinení syna žalobkyne, keď uvedené tvrdenia súd nereflektoval z toho dôvodu, že žalovaný neuniesli dôkazné bremeno. V otázke pasívnej legitimácie žalovaného 2./ sa žalobkyňa v plnom rozsahu stotožnila so stanoviskom žalovaného 1./ a 3./. 5.1. K odvolaniu žalovaného 2./, ktorý sa nestotožnil s tým, ako súd posúdil uplatnenú námietku premlčania uviedla, že právny názor žalovaného 2./ nemá žiadnu oporu v platnej právnej úprave ako aj rozhodovacej praxi súdov (Uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 265/2009). Ak by aj akceptovala právny názor žalovaného 2./ (ktorý nemôže akceptovať), jej nárok by napriek tomu nebol premlčaný. Subjektívna premlčacia lehota je viazaná na dve skutočnosti, a to vedomosť o škode a vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá. V čase, keď sa dozvedela o smrti svojho syna, nemala informácie o tom, kto je vinníkom nehody a už vôbec nemala informácie (a ani ju v danom čase nezaujímali), s ktorým subjektom má vinník nehody uzatvorené povinné zmluvné poistenie. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty by aj v takomto prípade bolo potrebne viazať buď na niektorý z úkonov v rámci trestného konania, kedy sú uvedené skutočnosti objasnené, alebo až na moment právoplatnosti trestného rozsudku rakúskeho súdu. 6. Žalovaní 1./,3./ vo svojej replike k vyjadreniu žalobkyne uviedli, trvajú na svojom odvolaní. Inštitút nemajetkovej ujmy je právny inštitút, ku ktorému sa pristupuje výnimočne vtedy, ak sa nepovažuje za dostačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pod pojmom primerané zadosťučinenie možno v praxi rozumieť ospravedlnenie sa, oľutovanie skutku či odsúdenie v trestnom konaní, pričom to vždy závisí od konkrétneho prípadu. Pravidlá určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy sú na úvahe súdu, ktorá však podlieha istým kritériám hodnotenia. Žalovaní zotrvali na stanovisku, že žalobkyňa žiadnym spôsobom neosvedčila, v akej miere bola znížená jej dôstojnosť či vážnosť v spoločnosti, respektíve akú negatívnu reakciu vyvolalo úmrtie nebohého X. A., nar. XX.X.XXXX (ďalej len „p. A.") v jej rodinnom, pracovnom či inom prostredí. Osobitne dali do pozornosti, že aj v prípade naplnenia predpokladov je možné priznať náhradu vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch, len ak sa morálna satisfakcia javí ako nedostačujúca. Poukázali aj na osobitné povinnosti vyplývajúce zo zákona o cestnej premávke, predovšetkým na všeobecné povinnosti účastníka cestnej premávky (rozsudok Krajského súdu České Budejovice R 30/1957 sp. zn. Co 441/1956 podľa ktorého „Je nutné prihliadať aj ku spoluzavineniu osob, od kterého odvodzujú svoj nárok pozostalí poškodeného.“) a nato, že skutočnosti na strane zosnulého p. A. však žiadnym spôsobom neboli skúmané a následne zohľadnené.
6.2. Žalovaný 2./ nevyužil svoje právo a repliku nepodal. 7. Žalobkyňa v duplike k nedostatočnosti morálnej satisfakcie zdôraznila, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých osôb po úmrtí blízkej osoby zavinenej treťou osobou je dotvorený bohatou judikatúrou súdov Slovenskej republiky. Predmetom ochrany nie je, dôstojnosť vážnosť a česť fyzickej osoby v rámci spoločnosti, ale právo na súkromný a rodinný život, ktoré zahŕňa právo vytvárať si a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami. Akékoľvek protiprávne narušenie takýchto vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život. Smrť blízkej osoby je tak zásadný zásah do osobnostných práv príbuzných, že nám ani nie je známe akékoľvek súdne rozhodnutie, v ktorom by ktorýkoľvek slovenský súd vôbec uvažoval nad tým, či má najbližším príbuzným obete priznať satisfakciu v nemajetkovej podobe alebo v peniazoch. Tragická smrť blízkej osoby predstavuje nesmierne závažnú citovú ujmu spočívajúcej v strate milovanej osoby, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné. Z tohto dôvodu je morálna satisfakcia prakticky nemožná a súdy vždy priznávajú ako satisfakciu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd sa v rozsudku riadne vysporiadal so všetkými všeobecne uznávanými kritériami pre určenie výšky nemajetkovej ujmy, a to intenzita vzťahu medzi ňou a jej zosnulým synom, vek žalobkyne a jej zosnulého syna a existenčná závislosť žalobkyne ako sekundárnej obete od syna ako primárnej obete. Výška nemajetkovej ujmy bola určená po starostlivom zvážení všetkých skutkových okolností, a to najmä: a. mimoriadne blízka citová väzba medzi Žalobkyňou a jej zosnulým synom; b. intenzívne prežívanie straty dieťaťa a stála prítomnosť následkov intenzívnej citovej traumy; c. ďalšie sekundárne obete (deti zosnulého); d. skutočnosť, že zosnulý syn nebol jediným blízkym príbuzným žalobkyne. 7.1. K údajnému spoluzavineniu jej syna žalovaní 1./,3./ namietali, že skutočnosti na strane zosnulého p. A. však žiadnym spôsobom neboli skúmané a následne zohľadnené. Žalobkyňa poukázala na čl. 8 C.s.p. podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Súd pri rozhodovaní môže zohľadňovať výlučne tie dôkazy, ktoré navrhli sporové strany, pričom akákoľvek iniciatíva súdu v rámci procesu dokazovania je zásadným spôsobom limitovaná v § 185 C.s.p.. Napriek skutočnosti, že súd poskytol žalovaným veľkorysý priestor na doloženie dôkazov podporujúcich ich tvrdenie o spoluzavinení jej syna ako primárnej obete, toto tvrdenie neboli schopní preukázať akýmkoľvek relevantným dôkazom. Jediným predloženým dôkazným prostriedkom bol výňatok zo zápisnice z hlavného pojednávania v trestnej veci zo dňa 30.08.2017. Uvedený výňatok zápisnice však nebol súdom považovaný za dôkaz preukazujúci tvrdenia žalovaných 1./ a 3./, pretože tvrdená skutočnosť z uvedeného výňatku nevyplývala. Žalobkyňa mala za to, že neexistujú žiadne procesné ani hmotnoprávne dôvody na zmenu rozsudku a žiadala rozsudok potvrdiť. 8. Počas odvolacieho konania pôvodne žalovaný 3./ F. U., s miestom podnikania Senec, Nám. 1. mája 33, IČO: 33 717 311(prevádzkovateľ motorového vozidla) zomrel dňa 3.12.2022. Súd prvej inštancie uznesením č.k. B3-44C/130/2018-371 zo dňa 31.1.2024 rozhodol, že pokračuje v konaní s dedičom žalovaného 3./: D.. M. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q., Z.. X. F. XX/XX, ako žalovanou 3./. 9. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaných odvolaní t.j. vyhovujúci výrok a výrok o náhrade trov konania (výrok I., III.) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania žalovaných 1./,2./,3./ nie súd dôvodné. 10. V predmetnom konaní sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala zaplatenia sumy vo výške 25.000,-€ z titulu náhrady nemajetkovej ujmy za stratu blízkej osoby (syna), ktorá bola usmrtená pri dopravnej nehode. Žalovaný 1./ bol vodič motorového vozidla, ktoré zavinilo dopravnú nehodu, prevádzkovateľom tohto vozidla bol právny predchodca žalovanej 3./ (F. U. nar. X.X.XXXX, zomr. X.XX.XXXX) a poisťovateľom podľa zákona č. 381/2001 Z.z. bol žalovaný 2./. 11. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania riadne zhodnotil, dôsledne rozviedol ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Súd prvej inštancie citoval
ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona č. 381/2001 Z.z. ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie s ohľadom na vykonané dokazovanie odôvodnil prečo považoval nárok žalobkyne v časti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,-€ za dôvodný. Čo sa týka výroku I. po vyriešení otázky pasívnej legitimácie žalovaných 1./,2./,3./ podrobne a detailne uviedol (pozri odsek 42. až 44. odôvodnenia napadnutého rozsudku) ako dospel k záveru, že žalobkyňa preukázala všetky predpoklady priznania nemajetkovej ujmy za smrť syna pri dopravnej nehode spôsobenej žalovaným 1./, teda existenciu zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu vo forme nemajetkovej ujmy za zásah do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením syna žalobkyne, neoprávnenosť (protiprávnosť) tohto zásahu ako aj príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a neoprávneným zásahom do osobnostných práv žalobkyne. Rovnako primerane vysvetlil (pozri odsek 45. až 49. odôvodnenia napadnutého rozsudku) ako postupoval pri stanovení výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal aj s obranou žalovaných, ktorý vzniesli námietky premlčania nároku resp. poukazovali na spoluzavinenie syna žalobkyne pri dopravnej nehode, keď odôvodnil (pozri odseky 34. a 47. odôvodnenia napadnutého rozsudku) prečo nepovažoval túto ich obranu za dôvodnú. Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p.) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. v celom rozsahu stotožňuje. K podstatným dôvodom odvolania žalovaných považuje potrebné uviesť nasledovné fakty. 12. Žalovaní 1./ a 3./ namietajú, že bolo možné zabezpečiť účinnú ochranu porušených práv žalobkyne výlučne prostriedkami morálnej satisfakcie, ako aj výšku priznanej nemajetkovej ujmy, ktorú považovali za neprimeranú (pozri odsek 3.1., 3.2.). 12.1. Judikatúra súdov sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. na zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu (keďže nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť). Ústavný súd Českej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 2844/14 na ktorý poukazovala aj žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniam sformuloval aj kritériá pre určovanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Pre výšku náhrady je kľúčová najmä kvalita vzájomného vzťahu osôb narušená neoprávneným zásahom, psychická bolesť zo straty veľmi blízkeho človeka je často vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity pozostalého, často prerastajúca do duševného ochorenia. Pri zohľadnení veku zomrelého sa odlišuje nakoľko je prežívaná strata novorodenca jeho rodičmi, strata rodiča jeho deťmi, alebo strata osoby v dôchodkovom veku jej vnúčatami. Dôležitú úlohu má aj pocit zodpovednosti rodiča za svoje deti. Strata osoby, na ktorej je pozostalý existenčne závislý sa prejaví aj vo sfére osobnostného prežívania. Iná forma satisfakcie než peňažná (napr. ospravedlnenie škodcu) nemôže byť sama osebe dostačujúca a preto sú námietky žalovaných o postačujúcej morálnej satisfacie nedôvodné. Morálna satisfakcia a jej poskytnutie a následné posúdenie jej významu však môže mať za následok zníženie peňažnej náhrady. Za okolnosti, ktoré je potrebné skúmať na strane pôvodcu zásahu (škodcu, žalovaného) za predpokladu, ak majú zároveň vplyv na vnímanie ujmy oprávnenými osobami sú považované najmä postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a pod.), dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu fyzickej osoby, jeho majetkové pomery, miera zavinenia škodcu eventuálne miera spoluzavinenia usmrtenej osoby. Postoj škodcu môže podstatným spôsobom ovplyvniť vnímanie ujmy pozostalými, ústretové správanie, ospravedlnenie alebo prejavená ľútosť škodcu môžu zmierniť dopady nemajetkovej ujmy, naopak jeho ľahostajnosť, arogancia či vyjadrená bezcitnosť môže ujmu pozostalých osôb ešte prehĺbiť. Potrebné je prihliadať aj k majetkovým pomerom škodcu, tak, aby bola daná možnosť reálneho uspokojenia priznaných nárokov a aj v tom zmysle, aby uložená povinnosť nahradiť spôsobenú škodu nemala pre škodcu doživotné likvidačné následky a jeho majetkovou likvidáciou neznemožňovala mu viesť znesiteľný a ľudsky dôstojný život. 12.2. Vychádzajúc z téz uvedených v predchádzajúcom odseku odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalovaných 1./ a 3./ o neprimerane vysokej výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.
Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu. Z vykonaného dokazovania mal preukázanú značnú citovú väzbu žalobkyne voči jej zosnulému synovi a že jeho smrť trvalo negatívne poznamenala život žalobkyne, z čoho vyvodil, že ide o nenávratnú ujmu a traumu pre pozostalú matku. Psychická bolesť zo straty blízkeho človeka je vnímaná ako neznesiteľná, fyzická, obmedzujúca ostatné aktivity pozostalého, veľakrát prerastajúca až do duševného ochorenia čo v danom prípade bolo preukázané lekárskymi správami zo dňa 26.7.2018, 24.9.2018 (č.l. 15, 16 spisu). Smrť syna žalobkyne bola nepochybne nečakaná, tragická, žalobkyňou nezavinená udalosť, ktorá do jej života zasiahla a nenávratne pretrhla doterajšie väzby, čím žalobkyňa stratila možnosť realizovať a ďalej rozvíjať svoj rodinný život vo vzťahu k nebohému. Vzťah rodičov s deťmi je charakterizovaný starostlivosťou a vzájomnou pomocou, úzka citová väzba medzi rodičmi a deťmi nezaniká iba z dôvodu, že deti opustia rodičovský dom a založia si vlastnú rodinu. Výpoveďou žalobkyne (č.l. 156 spisu) ako aj svedkov V. E. ( č.l. 252 spisu), F.. B. K. ( č.l. 253 spisu), T. A.( č.l. 253 spisu) bola preukázaná úzka citová väzba medzi žalobkyňou a synom, žalobkyňa sa v zosnulom synovi videla, jeho stratu niesla mimoriadne ťažko došlo u nej v značnej miere k zhoršeniu kvality citového a rodinného života. Následky tejto citovej traumy sú stále prítomné a nie je predpoklad, že by sa plynutím času zmiernili. Priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy na žalovaného 2./ nemôže pôsobiť ani likvidačne, ale predstavuje základné štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy žalobkyne v prípade, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Preto nemožno konštatovať, že by priznanie takejto náhrady vo výške 10.000,-€ súdom prvej inštancie bolo prostriedkom bezdôvodného obohatenia žalobkyne. Naopak náhrada nemajetkovej ujmy v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky morálnej správnosti, ktorá je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti, je spôsobilá naplniť reštitučnú podstatu kompenzácie. Majetkové pomery žalovaného 1./ a 3./ v zásade nie sú vzhľadom na výšku priznanej náhrady škody rozhodujúce pre odstupňovanie výšky priznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože miera subjektívne prežívaných duševných útrap pozostalej matky nie je nijako závislá od majetkových pomerov pôvodcu zásahu, ale od následkov týmto neoprávneným zásahom spôsobených. Výška priznanej náhrady ako to už konštatoval aj súd prvej inštancie by však nemala mať likvidačné dôsledky pre žalovaného 1./ a 3./. Vzhľadom na dedičské rozhodnutie po zomrelom pôvodnom žalovanom 3./ F. U. a čistú hodnotu dedičstva 60.980,58€ (č.l. 366 spisu) výška priznanej náhrady umožňuje žalovanému 1./ a 3./ v budúcnosti uhradiť vzniknutú ujmu odhliadnuc od súčasnej povinnosti žalovaného 2./ ako poisťovateľa zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyni za žalovaných 1./ a 3./ pri súčasnom zachovaní možnosti viesť znesiteľný a dôstojný život. 12.3. Na zdôraznenie správnosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy naviac odvolací súd dodáva, že kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. „statusu obete“ podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva v prípade Scordino proti Taliansku v rozhodnutí zo 6. marca 2007 sťažnosť č. 43662/98, ako i v prípade Q. v.Slovenská republika v rozhodnutí z 9. októbra 2007 č. sťažnosti 7205/02. Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nesmie byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň v danej krajine, a tiež to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine. Odvolací súd v kontexte týchto rozhodnutí s prihliadnutím na rozhodovaciu činnosť súdov SR považuje priznanú náhradu nemajetkovej ujmy za náhradu primeranú s tým, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy žalobcom v zmysle zásad slušnosti a naplnenia požiadavky o morálnej správnosti, ktoré je predovšetkým požiadavkou spravodlivosti je spôsobilá naplniť inštitučnú podstatu kompenzácie. Stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce vecou voľnej úvahy súdu, jeho úvaha musí byť ale náležite odôvodnená a vždy musí mať základ v takých konkrétnych skutkových zisteniach súdu, ktoré zohľadňujú individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a so zreteľom na ne sú relevantné pre posúdenie primeranosti náhrady v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/153/2009, 3Cdo/106/2012, 4Cdo/171/2005, 5Cdo/126/2007, 7Cdo/180/2012), požiadavkám ktorým napadnuté rozhodnutie vyhovuje. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva má byť výška náhrady nemajetkovej ujmy primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. K. F. v. Spojené kráľovstvo) a má zohľadňovať tak výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo), ako aj výšku náhrad, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo obetiam násilných činov, pričom by bez existencie závažných a dostatočných dôvodov nemala prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Odvolací súd zastáva názor, že rozsudok súdu prvej inštancie zohľadňuje vyššie uvedené interpretačné východiská. Požiadavku, aby pri určovaní výšky náhrady za
porušenie osobnostných práv bola zohľadnená aj výška náhrady, ktorá je priznávaná obetiam násilných činov alebo za telesné zranenia, a aby priznaná náhrada za porušenie iných osobnostných práv bez existencie závažných a dostatočných dôvodov neprevyšovala maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy, treba považovať za jedno z viacerých významných hľadísk usmerňujúcich úvahu súdu pri riešení otázky primeranosti priznávanej náhrady za ujmu spôsobenú na osobnostných právach, avšak nie za stanovenie hranice, prekročenie ktorej je vylúčené aj tam, kde to inak zodpovedá vyššie uvedeným funkciám relutárnej satisfakcie. Právne posúdenie primeranosti morálneho zadosťučinenia poskytnutého v danom prípade žalobkyni súdom prvej inštancie forme relutárnej satisfakcie považuje odvolací súd aj z týchto hľadísk za správne. 13. Za nedôvodnú odvolací súd považuje námietku žalovaných 1./,3./, že súd prvej inštancie sa nijakým spôsobom nevysporiadal s ich argumentmi že p. A. mal mať v čase dopravnej nehody 1,23% alkoholu v krvi, nemal byť pripútaný a mal viesť kradnuté motorové vozidlo (pozri odsek 3.2.). 13.1. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozsudku ( pozri odsek 47. napadnutého rozsudku), k týmto argumentom žalovaných vyjadril, s tým, že žalovaní tieto tvrdenia dôkazmi nepreukázali, keďže z výňatkov z výpovede znalca Ing. Alfréda Schmidta na hlavnom pojednávaní dňa 30.08.2017 takéto závery nevyplývali. Žalovaní cestou svojho právneho zástupcu predložili do spisu podklady z trestného konania v nemeckom jazyku (č.l. 181 spisu). Na pojednávaní konanom dňa 27.10.2021 (č.l. 255 spisu) súd uložil žalovaným 1./,3./ aby zabezpečili preklad v tejto časti predložených dôkazov, z ktorých vyvodzujú skutočnosti vo vzťahu k tvrdeniam o spoluzavinení poškodeného p. A. na dopravnej nehode. Žalovaní predložili súdu prvej inštancie (č.l. 264 spisu) preklad prvej strany Zápisnice z hlavného pojednávania pred Okresným súdom Bruck an der Leitha sp. zn. 1U 27/17m-53 a časť z výpovede znalca Ing. Alfréda Schmitda, ktorý na otázky obhajcu uviedol : „ Je potrebné povedať, že vodič Audi bol zrejme pod vplyvom alkoholu, avšak na základe polohy stôp nie je možné spraviť žiaden záver.“ Odvolací súd sa zo závermi súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena žalovaných stotožňuje, nakoľko tieto argumenty zostali len v rovine ničím nepodložených tvrdení; z uvedených dokladov, ktoré do spisu založili žalovaní 1./,3./ a ani zo samotnej výpovede znalca tieto skutočnosti o spoluzavinení neboli preukázané. 14. Žalovaní 1./,3./ v odvolaní upozornili tiež nato, že súd prvej inštancie sa s návrhom na predĺženie lehoty na plnenie v prípade, ak na plnenie budú zaviazaní, vôbec nezaoberal a žiadali aby odvolací súd v zmysle § 232 ods. 3 C.s.p. určiť dlhšiu lehotu na plnenie v prípade žalovaných 1./ a 3./ aspoň o 60 dní dlhšiu ako v prípade žalovaného 2./. 14.1. Odvolací súd nerozporuje ich tvrdenie, že odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie absentujú dôvody, prečo nebolo ich žiadosti o predlženie lehoty na plnenie vyhovené, skutočnosť ktorá ale sama o sebe nemá za následok nesprávnosť rozhodnutia v tejto časti a nepredstavuje ani také porušenie procesných práv žalovaných 1./,3./, ktoré by mali za následok porušenia práva na spravodlivý proces. 14.2. V zmysle § 232 ods. 3 C.s.p. lehota na plnenie je tri dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu. Predmetné ustanovenie neobsahuje žiadne konkrétne predpoklady, pre uplatnenie tohto inštitútu, súd by preto mal prihliadať na špecifické okolnosti konkrétneho sporu a to najmä na preukázanú sociálnu, majetkovú, príjmovú či zdravotnú situáciu osoby, ktorá je na základe súdneho rozhodnutia povinná na plnenie. Súd však musí brať do úvahy i pomery osoby oprávnenej z rozsudku, uplatňujúc zásadu rovnosti strán sporu. Zákon taktiež nevymedzuje, na akú dlhú dobu je možné predĺžiť lehotu na plnenie nad minimálnu zákonnú trojdňovú lehotu. Aj pri stanovení dĺžky tohto odkladu je potrebné zohľadniť pomery oboch strán sporu. Predĺžená lehota nesmie byť v rozpore s účelom súdneho konania, ktorým je v tejto súvislosti potrebné rozumieť najmä dosiahnutie rýchlej a efektívnej ochrany ohrozených alebo porušených práv. Vzhľadom na samotný predmet konania (náhrada nemajetkovej ujmy za stratu blízkej osoby), majetkové pomery žalovaných 1./,3./, ktoré boli v konaní preukázané aj vyššie spomenutým dedičským rozhodnutím po zomrelom pôvodnom žalovanom 3./ Miroslavovi Gabrielovi (pozri odsek 12.4.), samotnú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a osobitné postavenia žalovaného 2./, ktorý je povinný plniť s poukazom na ustanovenia zákona č. 381/2001 Z.z. odvolací súd v prejednávanej veci nezistil žiadne dôvody na predlženie lehoty na plnenie zo strany žalovaných 1./,3./. Predlžená lehota na plnenie na 60 dní by podľa názoru odvolacieho súdu aj vzhľadom na samotnú dĺžku konania (konanie prebieha od roku 2018)
narúšala rovné postavenie strán sporu,. V konaní úspešná žalobkyňa by sa nemohla po dlhý čas reálne domôcť prisúdeného plnenia a neprípustne by sa oddialilo naplnenie samotného účelu súdneho konania. 15. Za neopodstatnenú považuje odvolací súd námietku žalovaného 2./ ohľadne nesprávneho právneho posúdenia otázky premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (viac pozri odsek 4.). K právnej otázke premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode odkazuje odvolací súd na posledné rozhodnutie NS SR sp. zn. 7Cdo/252/2021 z 31.marca 2022, publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod R 3/2022, z ktorého právna veta znie: ,,Právo na náhradu nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného života (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) vzniknutej usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode motorovým vozidlom je nárokom hradeným z povinného zmluvného poistenia podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Premlčacia doba na jeho uplatnenie začína plynúť rok po poistnej udalosti (§ 104 Občianskeho zákonníka)“. Nakoľko k dopravnej nehode došlo dňa 27.10.2016 a žaloba bola podaná na súde 16.11.2018, nárok žalobcov premlčaný nie je, keďže premlčacia doba začala plynúť až dňa 27.10.2017 a žaloba bola podaná na súde prvej inštancie pred uplynutím 3 ročnej premlčacej doby. Z tohto dôvodu prvoinštančný súd postupoval správne, keď neprihliadol na námietku premlčania zo strany žalovanej 2./ aj keď vychádzal z iného plynutia premlčacej doby v zmysle dovtedy rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/265/2009, 5Cdo/278/2007), ktorý právny názor vyslovený v týchto rozhodnutiach bol prekonaný práve vyššie spomínaným rozhodnutím NS SR č. R 3/2022. 16. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I.) potvrdil a vrátane výroku o nároku náhrady trov konania (výrok III.). 16.1. V danom spore mala žalobkyňa plný procesný úspech, preto jej súd prvej inštancie správne priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v 100 % rozsahu proti žalovanej podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p.. Rozsah jej úspechu totiž závisel od úvahy súdu, nakoľko súd na základe vlastnej úvahy stanovil výšku nemajetkovej ujmy, čím bola v konečnom dôsledku znížená suma odškodnenia priznaná žalobkyni. Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy v zmysle ust. § 255 ods.1 C.s.p. je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“, keďže ten sa skúma čo do právneho základu, a nie do výšky priznaného nároku. Odvolací súd poznamenáva v tejto súvislosti, že pokiaľ predchádzajúci procesný predpis - Občiansky súdny poriadok vo svojom ust. § 142 ods. 3 výslovne upravoval, že ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, mala strana nárok na plnú náhradu trov konania aj pokiaľ bola v spore čiastočne neúspešná, v súčasnosti platný Civilný sporový poriadok takého ustanovenie nemá, čo na prvý pohľad evokuje predstavu, že od tohto usporiadania zákonodarca cielene ustúpil. V právnej teórii a už aj v právnej praxi sa však takéto nazeranie na zmenu procesnej úpravy neujalo na podklade názoru, že nová procesná úprava predstavuje len iný spôsob legislatívneho vyjadrenia inak rovnakého normatívneho usporiadania. Tento názor je vystavaný na premise, že pokiaľ výška plnenia závisí na úvahe súdu alebo na znaleckom posudku, strany nevedia výsledok sporu ovplyvniť a preto prípadné nevyhovenie žalobe v celom jej rozsahu nemožno považovať za čiastočný neúspech (pozri Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár, vyd C. H. Beck v Prahe, 2016, str. 926). O výške prisúdenej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.), zohľadniac ust. § 251 C.s.p., pričom pri vyčíslení výšky náhrady trov konania bude vychádzať iba z prisúdenej sumy 10.000,-€ a nie zo žalovanej sumy. 17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa a preto jej vznikol voči žalovaným 1./,2./,3./ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov).
Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).