Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 16CoPr/12/2023 1319206966 27. 09. 2024 JUDr. Ivana Štiftová ECLI:SK:KSBA:2024:1319206966.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr. Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcu: B. T., V.. X.X.XXXX, T. XXXX/XX, P., zastúpenému: advokátska kancelária AKPF s. r. o., Dúbravská cesta 2, Bratislava, IČO: 55 032 800, proti žalovanému: BOARD INVEST a. s., Tomášikova 26, Bratislava, IČO: 35 919 451, zastúpeného: LAW FIRM s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, IČO: 36 867 209, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 21Cpr/18/2019-175, zo dňa 31.1.2023, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobcu v celom rozsahu zamietol; žalovanému priznal proti žalobcovi náhradu trov konania v pomere úspechu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu 9.12.2019, doplnenou podaním doručeným 24.1.2020, sa žalobca voči žalovanému domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru dohodou zo dňa 9.10.2019 a určenia, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným trvá, ako i zaviazania žalovaného na náhradu mzdy špecifikovanej v podaní zo dňa 24.1.2020 na tom skutkovom základe, že 12.12.2012 uzavrel so žalovaným pracovnú zmluvu dohodnutú na neurčito s tým, že pracovný pomer vznikol 1.1.2013 na dohodnutú prácu pre žalovaného ako pomocný a manipulačný robotník v službách. Dňa 9.10.2019 bola na pravidelnej pracovnej porade žalobcovi pridelená práca jeho nadriadeným S.. J. Q. (ďalej aj ako „nadriadený“) vyčistiť dlhší čas upchatú záchodovú misu. Po pracovnej porade požiadal žalobca nadriadeného o pracovné pomôcky, pomocou ktorých by pridelenú prácu splnil. Nadriadený pracovné pomôcky žalobcovi neposkytol a povedal, že si prácu zrealizuje sám. Žalobca tak do skončenia pracovnej doby vykonával druhú uloženú mu úlohu - zametanie lístia a vyškrabávanie buriny z chodníka. Dňa 10.10.2019 bolo žalobcovi na pravidelnej pracovnej porade nadriadeným oznámené, že má opustiť pracovisko, čo žalobca urobil. Dňa 11.10.2019 bol telefonicky kontaktovaný J. Z., aby sa dostavil do práce. Po príchode žalobcu na pracovisko mu nadriadeným bola predložená na podpis Dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 9.10.2019, ktorú odmietal podpísať, žiadal nadriadeného, aby si dohodu vzal domov a poradil sa s rodičmi, keďže je zdravotne postihnutou osobou, na čo nadriadený zamkol dvere kancelárie a zastrašoval ho, že ho z kancelárie nepustí, kým dohodu nepodpíše. Keďže žalobca je ťažko zdravotne postihnutý, nedokázal vyvíjanému nátlaku zo strany nadriadeného odporovať a Dohodu o skončení pracovného pomeru podpísal. Následne 17.10.2019 žalovanému oznámil, že Dohodu o skončení pracovného pomeru považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní. Namietal, že ako ťažko zdravotne postihnutá osoba nie je schopný v rýchlosti a pod nátlakom porozumieť obsahu písomností a potrebuje sa o niektorých úkonoch s niekým poradiť, príp. vysvetliť obsah písomností.
Rovnako aj Dohodu o skončení pracovného pomeru si chcel najskôr prečítať a poprosiť rodičov o vysvetlenie jej obsahu a následne ju prípadne podpísať. Nadriadený si bol vedomý zdravotného postihnutia žalobcu, ale napriek tomu na jeho žiadosť, aby sa mohol s rodičmi poradiť, nereagoval a žalobcu pod vyhrážkami, že ho nepustí z uzamknutej miestnosti, kým dohodu nepodpíše, dostal do takého strachu a úzkosti, že v jeho dôsledku ho donútil predmetnú dohodu podpísať. Vôľa žalobcu pri podpise dohody nebola slobodná. Žalobca nemal v úmysle skončiť pracovný pomer so žalovaným, bol k podpisu dohody donútený pod psychickým nátlakom nadriadeného, ktorý využil jeho zdravotný hendikep. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie posúdiac spor po právnej stránke podľa § 37 ods. 1, § 39, Občianskeho zákonníka, § 18, § 47 ods. 1 písm. b), § 59 ods. 1, § 60 ods. 1, § 77 Zákonníka práce ozrejmil, že ak právny úkon trpí vadami vôle alebo prejavu vôle, je absolútne neplatný. Danosť vôle je základným predpokladom každého právneho správania, tvorí podstatnú, neopomenuteľnú a nenahraditeľnú náležitosť právneho úkonu. Prejav vôle je odrazom (vyjadrením) psychického vnútra človeka rozpoznateľný v objektívnej realite. Právny úkon nie je urobený slobodne, ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka alebo aj zo strany tretej osoby, ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Takýmto nátlakom môže byť priame fyzické donútenie alebo bezprávna vyhrážka. Pri fyzickom donútení je vôľa konajúceho účastníka nahradená vôľou donucovateľa. Bezprávna (protiprávna) vyhrážka je psychické donútenie takej intenzity, že vzbudzuje dôvodný strach u konajúceho účastníka. Právny úkon nie je urobený vážne, ak konajúci nechcel svojim prejavom vôle vyvolať právne následky, ktoré by inak v dôsledku jeho prejavu nastali. Dohoda o skončení pracovného pomeru je dvojstranný právny úkon, ktorým na základe zhodného prejavu vôle zamestnanca a zamestnávateľa dochádza ku skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Proces vzniku dohody o skončení pracovného pomeru možno posudzovať podľa ustanovení § 43a a nasl. Občianskeho zákonníka. Návrh na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru je jednostranný adresovaný právny úkon a má smerovať ku skončeniu pracovného pomeru k určitému dňu. Obsah dohody o skončení pracovného pomeru nemusí byť na tej istej listine. Môže ísť o písomný návrh a jeho písomné prijatie. Nedodržanie písomnej formy dohody o skončení pracovného pomeru nespôsobuje jej neplatnosť (§ 242 ods. 2 Zákonníka práce, správne má byť § 17 ods. 2 Zákonníka práce). Pokiaľ prejav vôle v tomto dvojstrannom právnom úkone bez ohľadu na jeho formu nie je formulovaný výslovne, ale iným spôsobom, nesmie vzbudzovať pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť. 3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané a medzi stranami nebolo ani sporné, že 12.12.2012 bola medzi stranami uzavretá Pracovná zmluva na dobu neurčitú od 1.1.2013 s dohodnutým druhom práce žalobcu: pomocný a manipulačný robotník v službách. Rovnako nebolo sporné, že 10.11.2019 bola podpísaná žalobcom i žalovaným v zastúpení jeho konateľom S.. Q. Dohoda o skončení pracovného pomeru žalobcu u žalovaného ku dňu 9.10.2019. Predmetom prejednávanej veci je posúdenie neplatnosti predmetnej Dohody o skončení pracovného pomeru, ktorý mal byť skončený k 9.10.2019 s nárokom na náhradu mzdy, a ktorú spochybňoval žalobca z dôvodu, že nebola z jeho strany uzavretá slobodne a vážne. 4. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že k prijatiu návrhu na uzavretie Dohody o skončení pracovného pomeru na návrh žalovaného (S.. Q.) došlo zo strany žalobcu dobrovoľne potom, čo v deň 9.10.2019 bolo vytýkané žalobcovi neplnenie si pracovných povinností. Žalobca nebol v zamestnaní u žalovaného spokojný, čo mal súd prvej inštancie preukázané výpoveďou samotného žalobcu ako i svedka T. a mal záujem ukončiť u žalovaného pracovný pomer, ktorú vôľu veľakrát prezentoval navonok. Podľa vyjadrenia žalobcu, tento v deň podpisu Dohody o skončení pracovného pomeru 9.10.2019 (resp. 10.10.2019) mal jasnú vedomosť, čo podpisuje a chápal aj obsah predmetnej dohody. Nikto mu v kancelárii S.. Q. nebránil telefonicky osloviť rodičov, aby mu poradili, resp. sa s nimi poradil o podpísaní predmetnej dohody, sám žalobca potvrdil, že nechcel rodičov zaťažovať, lebo mama je chúlostivá. Preto bez nátlaku fyzického S.. Q. predmetnú dohodu dňa 10.10.2019 podpísal. Súd neuveril žalobcovi, že Dohodu o skončení pracovného pomeru podpísal pod psychickým nátlakom žalovaného, že pokiaľ dohodu nepodpíše, tak ho konateľ žalovaného nepustí z kancelárie. Žalobca uviedol, že celý proces podpisovania prebehol cca počas 15 minút, čo pri objektívnom vyhodnotení tvrdených námietok žalobcom je veľmi krátka doba na to, aby bol nútený dohodu podpísať s nesúhlasom žalobcu. Súd prvej inštancie uviedol, že aj následné konanie žalobcu nasvedčuje tomu, že jeho vôľa a vedomosť ukončiť pracovný pomer u žalovaného boli jasné, s týmto bol žalobca uzrozumený, v dôsledku
čoho sa dňa 11.10.2019 nedostavil do práce, ale išiel si hľadať nové zamestnanie. Súd prvej inštancie žalobu považoval za výsostne účelovú z dôvodu, že žalobcovi sa po ukončení pracovného pomeru so žalovaným nepodarilo nájsť inú vhodnú prácu, jeho schopnosť zamestnať je obmedzená a ako uvádzali v podaní aj jeho rodičia, zostáva mu do dôchodku 5 rokov. Navyše skutočnosť, že 11.10.2019 podpísal žalobca ďalší exemplár Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 9.10.2019 s podpisom svedka Z. svedčí podľa súdu prvej inštancie o tom, že žalobca vedel, čo podpisuje duplicitne, navyše, ako sám uviedol, aj rodičom po podpise dohody oznámil skončenie pracovného pomeru, na čo mu matka povedala, že čo sa dá robiť. Celé konanie ohľadne podania žaloby na súd považoval za špekulatívne z dôvodu, že žalobca po ukončení pracovného pomeru následne zistil, že sa nemôže inde zamestnať (úrad práce mu nenašiel vhodné zamestnanie) a je blízky dôchodkovému veku, čo však neznamená, že predmetnú Dohodu o skončení pracovného pomeru zo dňa 9.10.2019 nepodpísal slobodne a vážne v súlade s § 37, § 39 Občianskeho zákonníka. Vo veci považoval za potrebné tiež uviesť, že i následné konanie žalobcu po podpise Dohody o skončení pracovného pomeru ako - dostavovanie sa na pracovisko za účelom prevzatia výstupných dokumentov svedčia o tom, že žalobca vedel, že jeho pracovný pomer u žalovaného na základe Dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 9.10.2019 bol ukončený. Úmysel a vôľa žalobcu ukončiť pracovný pomeru u žalovaného mal súd preukázaný i výpoveďou svedka T., navyše keď po dennej pravidelnej rannej porade 9.10.2019 bolo žalobcovi vytýkané neplnenie si pracovných povinností, z ktorého dôvodu jeho vôľa bola ukončiť pracovný pomer u žalovaného, predtým viackrát prezentovaná, a jeho následné konanie, keď si 11.10.2019 išiel hľadať novú prácu s vedomím, že nie je zamestnancom žalovaného. Súd prvej inštancie aj s prihliadnutím na výpoveď žalobcu, že matke oznámil skončenie pracovného pomeru telefonicky, mal preukázané, že žalobca vedel, čo podpisoval a bol s tým uzrozumený. Skutočnosť, že rodičia následne nesúhlasili s týmto konaním žalobcu, nemá právny význam, nakoľko žalobca nie je obmedzený ani zbavený svojprávnosti. 5. O nároku na náhradu trov konania procesných strán súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému ako plne úspešnej procesnej strane priznal proti žalobcovi, ktorý bol v spore neúspešný, náhradu trov konania v plnej výške s tým, že v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. o výške priznanej náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 6. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a z dôvodu že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť alebo napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka nesprávneho posúdenia ukončenia pracovného pomeru súdom prvej inštancie, nakoľko dohoda o skončení pracovného pomeru je neplatná, pretože bola podpísaná pod nátlakom a právny úkon nebol urobený slobodne a vážne v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka; predmetná dohoda bola antidatovaná a žalobcovi nebola vydaná ani kópia predmetnej dohody (čím porušil žalovaný § 60 ods. 3 Zákonníka práce). 7. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil vec bez celkového zhodnotenia kontextu všetkých skutočností a rozhodol vo veci čisto formalisticky. Žalobca je od narodenia ťažko zdravotne postihnutý, duševne zaostalý, s uznanou invaliditou na 72 %, má diagnostikovanú detskú mozgovú obrnu, z toho vyplývajúcu epilepsiu a pedes aquanovari. Z týchto dôvodov nie je schopný bezchybne vnímať a porozumieť náročnejším otázkam bežného života. Keďže s ochorením, ktorým trpí žalobca sú spojené poruchy vnímania, poruchy pozornosti, poruchy reči, zníženie intelektu a mentálna retardácia, žalobca nie je schopný relevantne posúdiť význam a dopad zložitejších úkonov. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal so skutočnosťou do akej miery je žalobca schopný pochopiť význam dopadu uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru v dôsledku jeho zdravotného postihnutia. Zároveň súd prvej inštancie vôbec neposudzoval žalobcovu diagnózu v kontexte predmetnej situácie pri podpise predmetnej dohody. Napríklad ako zvláda žalobca v dôsledku jeho diagnózy stresové situácie, či je schopný samostatne čeliť tlaku a pod. Súd prvej inštancie pritom autenticky zažil výpoveď žalobcu, pri ktorej bolo zrejmé, že žalobca sa ťažko koncentruje na svoj prednes a na formulovanie myšlienok a počas pojednávania 17.5.2022 takmer odpadol, musel
si v pojednávacej miestnosti ľahnúť a oddýchnuť si. Za týmto účelom súd prvej inštancie aj prerušil pojednávanie. Žalobca ako zamestnanec je slabšou stranou v civilnom konaní v zmysle Civilného sporového poriadku. Táto právna úprava je odôvodnená legitímnou potrebou zvýšenej miery ingerencie orgánu ochrany práva za účelom toho, aby žalobca mal možnosť na férový súboj so žalovaným v spore o nároky vyplývajúce z individuálnych pracovnoprávnych vzťahov. Avšak v tomto prípade nie je žalobca „obyčajným“ zamestnancom. Žalobca ako zamestnanec je ešte o to viac zraniteľnejší, pretože je zdravotne postihnutý. Na túto skutočnosť mal prihliadať súd prvej inštancie pri vyhodnocovaní tvrdení žalobcu a celého kontextu sporu. Taktiež žalobca dodáva, že spôsob vypočúvania žalobcu nebol prispôsobený potrebám mentálne zaostalej osoby. 8. Poukázal na § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého platí, že je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou. Právne úkony môžu byť neplatné už z toho dôvodu, že boli urobené v duševnej poruche aj bez toho, aby bolo treba, aby táto osoba bola pozbavená spôsobilosti na právne úkony. V tomto prípade ide o obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, ktoré trvá po obmedzený čas v prípade, ak osoba vykoná úkon v stave, kedy nie je schopná posúdiť následky svojho konania alebo ovládať svoje konanie. Skutočnosť, či osoba konala v stave duševnej poruchy, sa skúma vždy pri každom posudzovanom úkone (alebo navzájom súvisiacich súboroch úkonov). Čas preskúmania duševnej poruchy sa musí viazať na čas vykonania právneho úkonu. Súd prvej inštancie počas konania neskúmal platnosť dohody o skončení pracovného pomeru v kontexte uvedeného ustanovenia § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 9. Aj napriek tomu, že Zákonník práce neposkytuje špecifickú ochranu zamestnancom so zdravotným postihnutím pri skončení pracovného pomeru dohodou, má žalobca za to, že vzhľadom na osobu žalobcu a okolnosti na základe, ktorých bola predmetná dohoda podpísaná, by mali byť tieto skutočnosti pri posudzovaní platnosti predmetnej dohody brané do úvahy. Trval na tom, že dohoda nebola podpísaná slobodne, pretože nemal možnosť a dostatok času z dôvodu jeho hendikepu (bez právneho povedomia, s nízkym vzdelaním) si ju prečítať a uvedomiť si jej právne následky. K podpisu žalobcu došlo z úzkosti a strachu vyvolanom nadriadeným tým, že žalobcu nepustí z kancelárie bez toho, aby dohodu podpísal a odmietol mu umožniť poradiť sa o skončení pracovného pomeru s blízkymi osobami. Zároveň žalobca zotrváva aj na tom, že dohoda nebola podpísaná vážne. Žalobca nemal úmysel, dôvod, vôľu pracovný pomeru u žalovaného skončiť. Do vzniku starobného dôchodku mu chýba 7 rokov a s ohľadom na jeho zdravotné postihnutie je minimálna šanca opätovne sa zamestnať. Okrem vyššie uvedeného do úvahy pripadá aj posúdenie platnosti predmetnej dohody z hľadiska možnej aplikácie § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný si bol vedomý toho, že žalobca má zdravotné postihnutie, a že toto zdravotné postihnutie spôsobuje žalobcovi obmedzenie po fyzickej a aj psychickej stránke. Dňa 15.11.2022 sa S.. Q. snažil spochybniť výpoveď svedka T., pričom S.. Q. uviedol, že vypočúvaný svedok má 70 % obmedzenie po fyzickej a psychickej stránke, tak ako aj žalobca. To znamená, že S.. Q. vedel, že žalobca je osoba s obmedzenou spôsobilosťou na právne úkony aj keď to nie je dané súdnym rozhodnutím. Akékoľvek úkony, ktoré sa týkali trvania pracovného pomeru mali byť prispôsobené skutočnosti, že žalobca je fyzicky a psychicky postihnutý. 10. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovi nikto nebránil v kancelárii S.. Q. telefonicky kontaktovať jeho rodičov za účelom porady ohľadom podpisu predmetnej dohody. K predmetnej úvahe súdu prvej inštancie žalobca dodáva, že vzhľadom na jeho zdravotné postihnutie si porada s jeho rodičmi ohľadom podpisu predmetnej dohody vyžadovala dlhší časový rámec a pokojné prostredie, keďže v danej situácii bol žalobca pod výrazným stresom. Okrem toho, možnosť telefonátu mu objektívne ani nemusela napadnúť, keďže bol pod tlakom a triezvo neuvažoval. Súd prvej inštancie konštatoval, že neuveril žalobcovi, že dohodu o skončení pracovného pomeru podpísal pod psychickým nátlakom žalovaného, že pokiaľ dohodu nepodpíše, tak ho konateľ žalovaného nepustí z kancelárie. Žalobca uviedol, že celý proces podpisovania prebehol cca počas 15 minút, čo pri objektívnom vyhodnotení tvrdených námietok žalobcom je veľmi krátka doba na to, aby bol nútený dohodu podpísať s nesúhlasom žalobcu. Žalobca sa s týmto tvrdením súdu prvej inštancie nestotožňuje, a to z toho dôvodu, že aj naďalej trvá na tom, že psychický nátlak zo strany žalovaného bol naňho pri podpise dohody vyvinutý. Žalobca je toho názoru, že nátlak sa nedá odhadnúť, tým že proces podpisovania dohody trval 15 minút. Pre konanie, ktoré sa označuje ako nátlak je irelevantné jeho časové trvanie. 11. Žalovaný v konaní na súde prvej inštancie tvrdil, že žalobcovi boli dané viaceré písomné napomenutia z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny, ktoré však žalobcovi neboli doručené, teda nemá o nich
vedomosť. Uvedené tvrdenie žalovaného naznačuje, že žalovaný nebol spokojný so žalobcom ako zamestnancom a pravdepodobne s ním chcel ukončiť pracovný pomer. Zrejme táto skutočnosť bola hlavným motívom, aby bola podpísaná dohoda o skončení pracovného pomeru so žalobcom. Nakoľko dohoda o skončení pracovného pomeru neposkytuje žiadne podmienky ochrany zamestnancom so zdravotným postihnutím, nekladie žiadne obmedzenia ani jednej zo strán. Žalobca sa domnieva, že žalovaný využil jeho zdravotné postihnutie a pod nátlakom ho donútil podpísať predmetnú dohodu, aby s ním nemusel skončiť pracovný pomer inak, napríklad výpoveďou, keďže na tento dôvod skončenia pracovného pomeru nemal dostatočné zákonné dôvody. Súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil tieto tvrdenia žalobcu a nevysporiadal sa s nimi ani v odôvodnení rozsudku . 12. Namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal v odôvodnení rozsudku ani s tvrdením žalobcu ohľadom antidatovania dohody. Poukázal na výpoveď S.. Q. na pojednávaní 20.9.2022, ktorý uviedol ohľadom diania v deň 9.10.2019, že: „Potom sme sa dohodli, že ja pripravím dohodu o ukončení pracovného pomeru do nasledujúceho dňa.“ Z uvedeného je jednoznačné, že nemohlo dôjsť k podpisu dohody 9.10.2019. Týmto rozporom sa však súd prvej inštancie nezaoberal. Žalobca trvá na tom, že dohoda o skončení pracovného pomeru bola podpísaná 11.10.2019 pod tlakom zo strany žalovaného. 13. Nedostatok predmetného rozsudku videl aj v tom, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, keď nevypočul pána R. Z., ktorý mal byť prítomný pri podpise predmetnej dohody. Výsluch predmetného svedka navrhoval dokonca žalovaný, avšak z dôvodu nemožnosti jeho vyhľadania od tejto požiadavky upustil. Nakoľko predmetné konanie je sporom s ochranou slabšej strany platí § 319 Civilného sporového poriadku, z ktorého vyplýva, že je irelevantné či bol dôkaz zamestnancom navrhnutý, súd má možnosť taký dôkaz obstarať alebo zabezpečiť aj bez návrhu. V spore s ochranou slabšej strany je typický príklon k vyšetrovaciemu princípu. V zmysle tohto princípu sa súd nebude v plnej miere spoliehať na splnenie si dôkaznej povinnosti zamestnanca. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s tým, prečo nevykonal výsluch pána Z. na základe návrhu žalovaného alebo z vlastnej iniciatívy, keďže v zmysle § 319 Civilného sporového poriadku súd takúto možnosť má. 14. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, pričom uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že bola medzi nimi uzatvorená podpísaná dohoda o skončení pracovného pomeru. Trval na tom, že dohoda o skončení pracovného pomeru bola vypracovaná na žiadosť samého žalobcu, ktorý bol so svojou prácou (resp. jemu prideľovanou prácou) dlhodobo nespokojný, čo v konaní bolo preukázané tak výpoveďou samotného žalobcu ako i svedka T.. 15. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že dohoda o skončení pracovného pomeru je neplatná, pretože bola podpísaná pod nátlakom a právny úkon nebol urobený slobodne a vážne v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nikdy žiaden nátlak na žalobcu ani žiadneho iného zamestnanca nevyvíjal, čo vo svojej výpovedi potvrdil i svedok T.. Žalobca neoznačil žiaden dôkaz na preukázanie tohto svojho tvrdenia a ani nemohol, nakoľko k žiadnemu nátlaku nikdy nedošlo. S procesom samotného uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru sa súd prvej inštancie dostatočne a správne vysporiadal v odseku 21 odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje. 16. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní ďalej tvrdí, že súd prvej inštancie počas konania neskúmal platnosť dohody o skončení pracovného pomeru v zmysle ustanovenia § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom poukazuje na zdravotné postihnutie žalobcu, zdôraznil, že žalobca v žalobe ani počas konania na súde prvej inštancie netvrdil (rovnako ako nikto iný zúčastnený na konaní), že by mal byť duševne chorý, resp. že k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru malo dôjsť v duševnej poruche, ktorá ho robila na tento právny úkon neschopným. Ide o tvrdenie nové a podľa žalovaného účelové. To, že je žalobca zdravotne postihnutou osobou ešte neznamená, že je duševne chorý a že nerozumel úkonu, ktorý robí. V samotnom konaní bol dvakrát vypočutý, všetkým položeným otázkam rozumel a tieto i zodpovedal. Bol názoru, že dohoda o skončení pracovného pomeru rozhodne nepredstavuje natoľko náročný právny dokument, ktorému by žalobca nebol schopný porozumieť. Nakoniec žalobca počas celého konania ako dôvod neplatnosti tvrdil iba to, že mal byť na neho údajne vyvíjaný nátlak, nie že by nerozumel samotnému obsahu úkonu. Z uvedeného dôvodu nemal súd prvej inštancie najmenší dôvod v tomto smere nariadiť znalecké dokazovanie, v ktorom by sa riešila otázka, či v čase podpisu dohody o skončení pracovného pomeru konal v duševnej poruche (prípadne mal „jasnú chvíľku“), keďže toto je znaleckou otázkou, o ktorej súd bez znaleckého dokazovania rozhodnúť nemôže,
nakoľko o tejto nemá odbornú znalosť. Bol názoru, že v predmetnej veci súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie postačujúce na rozhodnutie vo veci samej, pričom na základe vykonaného dokazovania úplne zistil skutkový stav veci, o ktorom vecne správne rozhodol. 17. Žalobca v odvolacej replike zotrval na svojich doterajších tvrdeniach uvedených v jeho písomných podaniach a v odvolaní. Zopakoval, že nemal dôvod ani vôľu ukončiť pracovný pomer u žalovaného. S ohľadom na vek (do dovŕšenia veku na poberanie starobného dôchodku mu chýba 7 rokov) a jeho zdravotné postihnutie, je šanca na jeho opätovné zamestnanie minimálna. Z uvedených dôvodov právny úkon nebol vykonaný vážne. Vzhľadom na existenciu zdravotného postihnutia a duševnej zaostalosti tu jednoznačne existujú predpoklady na to, aby súd skúmal platnosť dohody v kontexte § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného, že súd prvej inštancie nemal ani najmenší dôvod na nariadenie znaleckého dokazovania, v ktorom by sa riešila otázka, či v čase podpisu dohody o skončení pracovného pomeru konal v duševnej poruche. Žalobca je duševne zaostalý, čo je potvrdené aj lekárskym posudkom zo dňa 15.1.2015 vypracovaným na účely dôchodkovej dávky priznanej Sociálnou poisťovňou. V predmetnom lekárskom posudku bola žalobcovi diagnostikovaná ľahká duševná zaostalosť kód MKCH-10 F 70 (ľahká mentálna retardácia). IQ u ľahko mentálne retardovaných ľudí predstavuje IQ od 50 do 69 a tento stav v dospelosti zodpovedá v dospelosti mentálnemu veku od 9 do 12 rokov. Predmetný lekársky posudok bol súdu prvej inštancie doručený 24.1.2020 a žalovaný mal možnosť sa s ním oboznámiť. Nejde o nové a účelové tvrdenia ako tvrdí žalovaný. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal so skutočnosťou, do akej miery je žalobca schopný pochopiť význam a dopad uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru v dôsledku jeho zdravotného postihnutia. Zároveň súd prvej inštancie vôbec neposudzoval žalobcovu diagnózu v kontexte predmetnej situácie pri podpise predmetnej dohody. Napríklad ako zvláda žalobca v dôsledku jeho diagnózy stresové situácie, či je schopný samostatne čeliť tlaku a pod.. Žalovaný mal vedomosť o zdravotnom postihnutí žalobcu, čo preukazuje aj jeho vyjadrenie na pojednávaní 15.11.2022, kedy S.. Q. prirovnal svedka T. v kontexte obmedzenia po fyzickej a psychickej stránke k žalobcovi. 18. Žalovaný v odvolacej duplike zopakoval, že žalobca neoznačil žiaden dôkaz na preukázanie svojho tvrdenia o vyvíjaní údajného nátlaku, a ani nemohol, nakoľko k žiadnemu nátlaku nikdy nedošlo. Žalobca v žalobe ani počas konania na súde prvej inštancie netvrdil (rovnako ako nikto iný zúčastnený na konaní), že by mal byť duševne chorý, resp. že k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru malo dôjsť v duševnej poruche, ktorá ho robila na tento právny úkon neschopným. Ide o tvrdenie nové a podľa žalovaného účelové. Na uvedenom nemení nič skutočnosť, že u žalobcu bola diagnostikovaná ľahká duševná zaostalosť (a dôkaz o tom - lekársky posudok - bol súdu prvej inštancie predložený). Uvedené totiž neznamená, že nerozumel úkonu, ktorý robí. V samotnom konaní bol dvakrát vypočutý, všetkým položeným otázkam rozumel a tieto i zodpovedal. Na pojednávaní konanom 31. januára 2023 dokonca uviedol, cit.: „Ja som vedel, že idem podpisovať Dohodu o skončení PP.“. Žalobca počas celého konania ako dôvod neplatnosti tvrdil iba to, že mal byť na neho údajne vyvíjaný nátlak, nie že by nerozumel samotnému obsahu úkonu. Z uvedeného dôvodu nemal súd prvej inštancie najmenší dôvod v tomto smere nariadiť znalecké dokazovanie, v ktorom by sa riešila otázka, či bol v čase podpisu dohody o skončení pracovného pomeru konal v duševnej poruche (prípadne mal „jasnú chvíľku“), keďže toto je znaleckou otázkou, o ktorej súd bez znaleckého dokazovania rozhodnúť nemôže. 19. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.9.2024 (§ 219 ods. 3 C. s. p.). 20. Podľa § 60 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce účinného k 10.10.2019 (ďalej len Zákonník práve“) ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c) <https://www.slovlex.sk/ezbierky-fe/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/20240801?ucinnost=10.10.2019>.
21. Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán alebo zákonný zástupca alebo na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis. 22. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. 23. Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie relevantnosti tvrdení žalobcu na podporu podanej žaloby a žalovaného prednesených na jeho obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti podanej žaloby. 24. Súd prvej inštancie totižto v odôvodnení svojho rozsudku rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z ktorých vyvodil právne závery; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo považoval žalobu za dôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C. s. p. Za porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011). 25. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo možno podradiť pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p. odvolací súd pripomína, že riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procese dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo sa malo stať, čo (ne)urobil žalobca alebo žalovaný, čo (ne)bolo dohodnuté, či a aké skutočnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec. S istým zjednodušením možno konštatovať, že otázkou skutkovou (faktickou) je pravdivosť, či nepravdivosť tvrdení procesných strán. 26. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorý vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie je vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je teda úsudok - záver sudcu o tom, ktoré z rozhodujúcich sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchto skutočností vytvára zistený skutkový stav. Predmetom odvolacieho prieskumu nie je potom vlastné „hodnotenie“ dôkazov súdu prvej inštancie, pretože nemožno „hodnotiť“ dôkazy „zhodnotené“, okrem tej procesnej situácie, kedy súdom prvej inštancie vykonané hodnotenie dôkazov je v rozpore s pravidlami logického myslenia alebo v extrémnom rozpore s obsahom spisu. Odvolací súd preto iba posudzuje, či v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia hodnotenie (inak pre rozhodnutie zásadne významných) dôkazov je alebo nie je v rozpore s pravidlami logického myslenia, a to vo väzbe na ďalšie dôkazné prostriedky; či informácie zachytené v tom ktorom dôkaznom prostriedku sú rozdielne a súd prvej inštancie bez ďalšieho privileguje len určitý dôkaz, či určitú množinu dôkazných prostriedkov a ponecháva bez povšimnutia (komplexného či riadne odôvodneného hodnotenia) iný dôkaz, či zostávajúcu množinu dôkazných prostriedkov.
27. Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd konštatuje, že žiadne takéto pochybenie v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, resp. z obsahu spisu nezaznamenal. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku jasne a zrozumiteľne uviedol, že k prijatiu návrhu žalovaného na uzavretie dohody došlo zo strany žalobcu dobrovoľne potom, čo mu bolo v práci vytýkané neplnenie pracovných povinností, žalobca nebol v zamestnaní u žalovaného spokojný, vôľu skončiť pracovný pomer veľakrát prezentoval aj navonok, dohodu o skončení pracovného pomeru podpísal 10.10.2019 bez fyzického nátlaku S.. Q.; podľa vyjadrenia samotného žalobcu, tento v deň podpisu dohody o skončení pracovného pomeru mal jasnú vedomosť o tom, čo podpisuje a chápal aj obsah predmetnej dohody; sám tiež potvrdil, že nikto mu v kancelárii S.. Q. nebránil telefonicky osloviť rodičov, aby mu poradili, resp. sa s nimi poradil o podpísaní dohody; vo svojej výpovedi potvrdil, že rodičov nechcel zaťažovať, lebo mama je chúlostivá. Aj následné konanie žalobcu svedčalo o tom, že jeho vôľa a vedomosť ukončiť u žalobcu pracovný pomer boli jasné a s týmto bol uzrozumený, v dôsledku čoho sa 11.10.2019 nedostavil do práce, ale išiel si hľadať nové zamestnanie; o skutočnosti, že žalobca vedel čo podpisuje, svedčí aj to, že 11.10.2019 duplicitne podpísal ďalší exemplár dohody o skončení pracovného pomeru (s podpisom svedka Z.). Ak na základe takto zisteného skutkového stavu dospel súd prvej inštancie k záveru, že dohoda bola žalobcom uzavretá slobodne a vážne, nemožno jeho úsudku a záverom, ktoré vyvodil z vykonaného dokazovania, vyčítať žiadne pochybenia. Súd prvej inštancie správne tiež uviedol, že nedostatok vážnosti, či vôle posudzovaného právneho úkonu nespôsobuje tá skutočnosť, že žalobca po ukončení pracovného pomeru zistil, že sa nemôže zamestnať (úrad práce mu nenašiel iné vhodné zamestnanie) a je blízky dôchodkovému veku. Na existenciu vážnej vôle totižto možno usudzovať z objektívnych skutočností, za ktorých bol právny úkon urobený, najmä z toho, či bol urobený spôsobom a za okolností, ktoré nevzbudzujú pochybnosť, že subjekt prejavujúci vôľu zamýšľal privodiť právne účinky, ktoré zákon s týmto prejavom spája. Pokiaľ žalobca namietal, že pri vyhodnocovaní tvrdení žalobcu a celého kontextu sporu mal súd prvej inštancie prihliadnuť na tú skutočnosť, že žalobca je zdravotne postihnutý zamestnanec a spôsob jeho vypočúvania nebol prispôsobený potrebám mentálne postihnutej osoby, odvolací súd uvádza, že nie je zrejmé, ako inak, s ohľadom na postavenie žalobcu, mal súd prvej inštancie vyhodnotiť jeho vlastné vyjadrenia, ktoré v podanom odvolaní ani nespochybňoval. Rovnako nie je zrejmé, v čom konkrétne mal spočívať nesprávny spôsob vypočúvania žalobcu súdom prvej inštancie, resp. ako mali byť úkony, ktoré sa týkali trvania pracovného pomeru prispôsobené skutočnosti, že žalobca je zdravotne postihnutý. 28. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní zotrvával na tom, že dohoda bola podpísaná 11.10.2019, odvolací súd uvádza, že ide o tvrdenie žalobcu, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na výpoveď žalobcu, v ktorej potvrdil, že podpisovanie dohody prebiehalo počas viacerých dní, že s S.. Q. sa dohodli, že mu písomne vystaví dohodu, že na druhý deň prišiel dohodu o skončení pracovného pomeru podpísať, že vedel, že ide podpisovať dohodu o skončení pracovného pomeru; žalobca tiež sám uviedol, že v jeden deň podpísal dohodu v jednom exemplári, avšak na druhý deň ho Ing. Q. zastihol na ceste, keď si hľadal nové miesto, aby sa dostavil k nemu, kde mu dal podpísať dohodu, na ktorej bol podpis S.. Q. D. Y.. Z., ktorú dohodu znovu podpísal (č. l. 172). Je teda správny skutkový záver súdu prvej inštancie, že dohoda o skončení pracovného pomeru bola uzavretá 10.10.2019 a duplicitne podpísaná 11.10.2019. Ak žalobca poukazoval na to, že pri podpisovaní dohody čelil tlaku, nemal možnosť a dostatok času z dôvodu svojho hendikepu dohodu si prečítať a uvedomiť si jej právne následky, odvolací súd uvádza, že práve s ohľadom na časový sled udalostí, je zrejmé, že žalobca mal nielenže dostatok času zvážiť, či dohodu o skončení pracovného pomeru podpíše, nakoľko táto mu bola S.. Q. predložená až na „druhý deň“ (10.10.2019), potom ako sa dohodli, že S.. Q. dohodu pripraví, ale mal dostatok času informovať o tom aj svojich rodičov. Podpísanie dohody pod tlakom, ktorý mal byť vyvolaný S.. Q. tým, že mu hrozil, že kým dohodu nepodpíše, nepustí ho z kancelárie, žalobca nepreukázal. Naviac, pokiaľ by žalobca mal akékoľvek výhrady k postupu žalovaného pri ukončení pracovného pomeru, alebo by s ukončením pracovného pomeru nesúhlasil, zrejme by si 11.10.2019 nehľadal nové zamestnanie, resp. svoj nesúhlas, či nespokojnosť s ukončením pracovného pomeru by nejakým spôsobom vyjadril, keď dohodu o skončení pracovného pomeru podpisoval aj 11.10.2019 (kedy ju podpísal aj svedok Z.) „pre potreby žalovaného“ duplicitne. Existenciu takýchto skutočností však žalobca v konaní netvrdil. 29. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku s tým, že dohoda o skončení pracovného pomeru bola antidatovaná a k podpisu dohody nemohlo dôjsť 9.10.2019, nakoľko z výpovede S.. Q. ohľadom diania 9.10.2019 vyplýva, že sa so žalobcom dohodli, že pripraví dohodu o skončení pracovného pomeru do nasledujúceho dňa, odvolací
súd uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že medzi stranami nebolo sporné (vyplýva to z výpovede S.,. Q. a tiež žalobcu, pozn. odvolacieho súdu), že medzi žalobcom a žalovaným v zastúpení konateľom S.. Q. bola uzavretá dohoda o skončení pracovného pomeru 10.10.2019. Súd prvej inštancie teda nevychádzal z toho, že k uzavretiu dohody (jej podpísaniu) došlo 9.10.2019 tak, ako je uvedené v jej písomnom vyhotovení. K uvedenému odvolací súd súčasne dodáva, že podľa § 60 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. Pre uzavretie zmluvy stačí, ak prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, dôjde osobe, ktorej je určený (§ 43a ods. 2 Občianskeho zákonníka); zmluva je uzatvorená okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť (§ 44 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka); včasné prijatie návrhu nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi (§ 43c ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka). Dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a zamestnanec uzatvárajú písomne, avšak absenciu písomnej formy Zákonník práce nesankcionuje neplatnosťou (§ 17 ods. 2 Zákonníka práce). Dohodu o skončení pracovného pomeru možno platne uzavrieť ústne alebo aj konkludentne. Judikatúra radí medzi podstatné obsahové náležitosti dohody o skončení pracovného pomeru minimálne vzájomný súhlasný prejav vôle účastníkov skončiť pracovný pomer a určenie dňa, kedy pracovný pomer zaniká (R 27/1960). Neuvedenie dôvodu skončenia pracovného pomeru nemá vplyv na platnosť dohody o skončení pracovného pomeru. Na platnosť uzavretej dohody nemá vplyv ani tá skutočnosť, že na písomnom vyhotovení je uvedený dátum 9.10.2019; podstatné je, že v konaní bolo preukázané, že žalobca a žalovaný 10.10.2019 zhodne prejavili vôľu ukončiť pracovný pomer, pričom z obsahu uzavretej dohody súčasne vyplýva, že pracovný pomer končí uplynutím dňa 9.10.2019. Skončenie pracovného pomeru uzavretím dohody 10.10.2019 potvrdzuje aj tá skutočnosť, že žalobca si už na druhý deň (11.10.2019) hľadal novú prácu. Pokiaľ ide o dátum uzavretia samotnej dohody, odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu z 26.2.1999, sp. zn. 5 Cdo 78/1998, v ktorom najvyšší súd okrem iného uviedol, že: ,,Dohoda o rozviazaní pracovného pomeru je dvojstranný právny úkon, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Vzhľadom na to, že obidvaja účastníci pracovného pomeru chcú ukončiť pracovný pomer a ich vôľa je zhodná, nekladie im právna úprava žiadne závažnejšie prekážky formálne ani vecné pre jej uzavretie. Dohodou je teda možné rozviazať pracovný pomer kedykoľvek a bez akéhokoľvek obmedzenia. Najdôležitejšou obsahovou náležitosťou dohody o rozviazaní pracovného pomeru (okrem vyjadrenia vôle obidvoch účastníkov rozviazať pracovný pomer touto formou) je určenie okamihu, kedy má pracovný pomer skončiť tak, aby nevznikali žiadne pochybnosti o dni, kedy pracovný pomer má skončiť. V našej právnej teórii i praxi sa prijal názor, že práva sa strácajú až na konci posledného dňa lehoty (doby), teda o 24.00 hod.. Ak preto účastníci konania dňa 2.7.1996 jednoznačne formulovali vôľu ukončiť pracovný pomer dňom 1.7.1996, nastala podľa názoru dovolacieho súdu jednoduchá právna situácia, a to že uvedeným dňom bol rozviazaný pracovný pomer medzi účastníkmi tohto pracovnoprávneho vzťahu.“ Najvyšší súd tak vo svojom rozhodnutí jednoznačne konštatoval, že dohodu o rozviazaní pracovného pomeru zamestnanca so zamestnávateľom ku dňu bezprostredne predchádzajúcemu uzavretiu dohody, nemožno považovať bez ďalšieho za neplatne uzavretú pre rozpor so zákonom. Námietka žalobcu, že žalobcovi nebola vydaná ani kópia predmetnej dohody je bez právnej relevancie, nakoľko porušenie § 60 ods. 3 Zákonníka práce nezakladá neplatnosť uzavretej dohody. Toto tvrdenie žalobcu v odvolaní odvolací súd súčasne považuje za nepravdivé, nakoľko je v rozpore s výpoveďou žalobcu, v ktorej uviedol, že keď mu dával S.. Q. podpísať dohodu, na ktorej bol podpis S.. Q. a svedka Y.. Z. v deň, kedy ho zastihol na ceste, keď si hľadal nové miesto, aby sa dostavil k nemu (11.10.2019, pozn. odvolacieho súdu) spýtal sa ho, na čo to má ešte raz podpísať, keď on už dohodu má. 30. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď nevypočul R. Z.D., ktorý mal byť prítomný pri podpise dohody, ani sa nevyysporiadal s tým, prečo nevykonal jeho výsluch na základe návrhu žalovaného alebo z vlastnej iniciatívy podľa § 319 C. s. p., odvolací súd predovšetkým uvádza, že súdna prax je jednotná v názore, že k procesným právam strany sporu nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz alebo dôkaz, o ktorom sa procesná strana subjektívne domnieva, že by mal byť súdom vykonaný. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03); súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 C. s. p.). Pokiaľ ide o dôkazy vykonávané súdom podľa § 319 C. s. p. k tomuto odvolací súd uvádza, že zo znenia § 319 C. s. p. vyplýva, že ustanovenie § 319 C. s. p. umožňuje súdu vykonať ex offo aj tie dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz;
na tento účel je zamestnávateľ povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. Súd môže považovať vykonanie dôkazného prostriedku za nevyhnutné vtedy, ak je to potrebné na preukázanie skutočností tvrdených zamestnancom, ale tiež vtedy, ak je to potrebné na vyvrátenie skutočností preukázaných zamestnávateľom. Tento odklon však vychádza z pozície zamestnanca ako slabšej strany vo vzťahu k zamestnávateľovi, ktorý preto môže mať dôkaznú núdzu, najmä čo sa týka jeho možností získania rôznych dokumentov, ktoré sú v dispozičnej sfére zamestnávateľa ako protistrany v spore, a tento zo strategických dôvodov nemusí mať v záujme predkladať dôkazy, ktoré by mohli byť použité v jeho neprospech. Uvedený vyšetrovací princíp v sporoch s ochranou slabšej strany, bol do Civilného sporového poriadku zakotvený teda predovšetkým v tej súvislosti, že slabšia strana v mnohých prípadoch nemá objektívnu možnosť prístupu k dôkazným prostriedkom a nedisponuje dostatkom informácií, na základe ktorých by mohla bez pochybností preukázať svoje tvrdenia, ktorými sa domáha ochrany svojich práv a právnom chránených záujmov v súdnom konaní. Uvedené ale nemožno vykladať tak, že súd je povinný aktívne vyhľadávať dôkazy až dovtedy, kým sa mu nepodarí preukázať dôvodnosť obrany slabšej strany (resp. jej žaloby, pokiaľ by bola v postavení žalujúceho subjektu) a rozhodnúť v jej prospech, alebo aby slabšia strana v spore celkom rezignovala vo svojej dôkaznej povinnosti a vedenie všetkého dokazovania vo svoj prospech ponechala na súd. Aj pri zdôraznení postavenia zamestnanca ako slabšej strany v spore, zároveň treba mať na zreteli, že súd vyvíja zvýšenú aktivitu súvisiacu s obstarávaním dôkazných prostriedkov až v prípade, keď je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej (pričom rozhodnutie vo veci samej zároveň neznamená aj rozhodnutie v prospech slabšej strany). Takáto iniciatíva súdu zároveň logicky nepripadá do úvahy ani tam, kde súd zamieta žalobu z dôvodu neunesenia bremena tvrdenia (absencie tvrdení a skutočností relevantných pre posúdenie dôvodnosti žalovaného nároku a splnenie podmienok pre jeho priznanie), keďže dôkazy slúžia na preukazovanie skutočností tvrdených stranou a nie na ich dotváranie či dopĺňanie súdom. Žalobca naviac v odvolaní uvádza, že žalovaný upustil od návrhu na vykonanie výsluchu svedka R. Z. z dôvodu nemožnosti jeho vyhľadania. Ak teda žalovaný nevedel vyhľadať navrhovaného svedka a nemal o ňom žiadne informácie (ako vyplýva z obsahu spisu), odvolaciemu súdu nie je zrejmé, ako mal informácie potrebné k identifikácii tohto svedka ako aj adresu, z ktorej mal byť predvolaný, získať súd prvej inštancie. Z odvolania napokon nie je zrejmé ani to, v čom konkrétne nevykonanie výsluchu svedkom R. Z. malo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, teda aké konkrétne skutočnosti mali byť výsluchom tohto svedka v prospech žalobcu preukázané. Odvolací súd preto (aj) tento žalobcom uplatnený odvolací dôvod považoval za neopodstatnený. 31. Napokon k námietke žalobcu, že súd prvej inštancie neskúmal platnosť dohody o skončení pracovného pomeru podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že žalobca v podanej žalobe ani v priebehu konania na súde prvej inštancie netvrdil ani nepreukazoval existenciu žiadnych okolností, ktoré by zakladali neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru podľa 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t. j. netvrdil ani nepreukazoval, že žalobca v čase uzavretia dohody o skončení pracovného pomeru konal v duševnej poruche, ktorá ho na tento úkon robí neschopným. Ak žalobca mal za to, že súd prvej inštancie mal platnosť dohody o skončení pracovného pomeru skúmať podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bolo jeho povinnosťou (naviac, ak bol od počiatku zastúpený advokátom), už na súde prvej inštancie tvrdiť a preukazovať existenciu skutočností zakladajúcich neplatnosť uzavretej dohody podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. A pretože žalobca ohľadom týchto skutočností na súde prvej inštancie nič netvrdil ani nepreukazoval, súd prvej inštancie nemal žiadnu povinnosť sa so skutočnosti žalobcom netvrdenými vysporiadať; uvedené preto nezakladá žiadnu vadu nedostatočne zisteného skutkového stavu ani vadu nesprávneho právneho posúdenia veci. 32. Skutočnosťami uvádzanými žalobcom (až) v odvolacom konaní (konkrétne až v odvolacej replike), a síce že žalobcovi je diagnostikovaná ľahká duševná zaostalosť, čo predstavuje IQ od 50 do 69 a tento stav v dospelosti zodpovedá mentálnemu veku od 9 do 12 rokov (majúcimi povahu skutkových tvrdení), ktoré majú zakladať absolútnu neplatnosť uzavretej dohody podľa § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sa nezaoberal ani odvolací súd, pretože v danom prípade ide o uplatnenie novôt v odvolacom konaní. V zmysle § 366 písm. d) C. s. p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Právo na uvedenie prípadných novôt je podmienené tým, že odvolateľ prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené na súde prvej inštancie, nemohol uplatniť na súde prvej inštancie bez svojej viny. Ak tento predpoklad úspešne nesplní, na novoty odvolací súd nemôže prihliadnuť; na diskvalifikáciu novoty postačí opomenutie jej uvedenia a zavinenie z nedbanlivosti. Žalobca v podanom
odvolaní nekonkretizoval dôvod uplatnenia novoty v odvolacom konaní podľa § 366 C. s. p. a tiež neuviedol žiadnu skutočnosť, pre ktorú tieto prostriedky procesného útoku nemohol použiť v doterajšom priebehu konania bez svojej viny. 33. A keďže žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech. 35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).