Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4To/123/2023 1321010445 22. 08. 2024 Mgr. Michal Kačáni ECLI:SK:KSBA:2024:1321010445.3
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Michala Kačániho, PhD. a sudcov JUDr. Zuzany Molnárovej a JUDr. Erika Tomusa, v trestnej veci obžalovaného A. S. pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 46T/73/2021 z 10. februára 2023, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 22. augusta 2024 takto rozhodol: Podľa § 320 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zrušuje sa rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 46T/73/2021 z 10.02.2023 v celom rozsahu a súd postupuje trestnú vec vedenú proti obžalovanému A. S., nar. XX.XX.XXXX v S. C., trvale bytom M. XXXX/XXX, S. C., trestne stíhanému pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že po tom, čo dňa 17.04.2020 v čase asi o 10:30 hod. v K., v sídle firmy svojho zamestnávateľa - A. spol. s r.o., K., M. cesta XX, P.: XX XXX XXX, podpísal dohodu o skončení pracovného pomeru u uvedeného zamestnávateľa, po presne nezistenom ústnom spore s pracovníkmi zamestnávateľa neodovzdal zamestnávateľovi jemu zverené veci, a to notebook HP S. 640 G3, výrobné číslo CG7472WHN v hodnote podľa odborného vyjadrenia 559,19 eur a mobilný telefón Samsung Galaxy Xcover 4, IMEI: 354070095362674 v hodnote podľa odborného vyjadrenia 89,10 eur, čím spôsobil poškodenej spoločnosti A., spol. s r. o. celkovú škodu vo výške 648,- eur, Okresnému úradu Senec, nakoľko nejde o trestný čin, ale žalovaný skutok by mal okresný úrad prejednať ako priestupok. odôvodnenie: Okresný súd Bratislava III napadnutým rozsudkom uznal obžalovaného A. S. vinným zo spáchania prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe uvedenom vo výrokovej časti tohto uznesenia a podľa § 213 ods. 1, § 38 ods. 2 Tr. zák. mu uložil trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, ktorého výkon mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený s určením skúšobnej doby 2 rokov. Súčasne mu podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti A., s.r.o., škodu vo výške 648,- eur.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný, ktoré odôvodnil písomným podaním urobeným prostredníctvom svojho obhajcu. Odvolanie smerovalo proti výroku o vine a tým aj proti výroku o treste a výroku o náhrade škody. V dôvodoch odvolania obžalovaný primárne namietal nepreskúmateľnosť a zmätočnosť napadnutého rozsudku, pretože jeho odôvodnenie neobsahuje prakticky nič okrem stručného konštatovania „preukázaného zavinenia obžalovaného“. Ďalej uviedol, že od začiatku konania popiera spáchanie trestného činu sprenevery, keďže zamestnávateľ nevykonal dostatočnú inventúru predmetov, ktoré mal u seba na základe hmotnej zodpovednosti zverené a bez riadneho súpisu prostredníctvom preberacieho a odovzdávajúceho protokolu odmietol vydať veci, ktoré sú predmetom obžaloby. V deň skutku pritom bola využitá zo strany zamestnávateľa jeho nevedomosť o skutočnom dôvode predvolania do sídla spoločnosti. Bol zavolaný za účelom výmeny vozidla, ale v skutočnosti mu chceli v čase pandémie dať výpoveď. V daný deň bola zamestnávateľom využitá absolútna nepripravenosť zamestnanca a jeho šok zo skončenia pracovného pomeru, a to v situácii, keď bol zavolaný do Senca za účelom výmeny služobného vozidla, t. j. pod falošnou zámienkou. Cieľom zamestnávateľa bez akýchkoľvek pochybností bolo presvedčiť zamestnanca k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru bez výslovného uvedenia dôvodu pod hrozbou výpovede, pretože v skutočnosti k žiadnej organizačnej zmene u žalovaného nedošlo. V tejto súvislosti obžalovaný poukázal aj na prebiehajúce konanie na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 60Cpr/18/2020 vo veci ním podanej žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Obžalovaný argumentoval tiež tým, že jeho správanie zodpovedalo situácii spočívajúcej v prekvapivom rozviazaní pracovného sporu, ktoré sa neuskutočnilo štandardným spôsobom, pričom mu ani neboli vystavené preberacie protokoly, ktoré jednoznačne požadoval. Odmietol odovzdať veci, ktoré mu boli zverené a za ktoré niesol hmotnú zodpovednosť, a to výlučne z dôvodu, že zamestnávateľ mu nechcel vystaviť riadne preberacie a odovzdávacie protokoly. Z hľadiska subjektívnej stránky nikdy nemal v úmysle tieto veci si ponechať, chcel ich mať vo svojej držbe len do vyriešenia situácie. Zamestnávateľ pritom reagoval neadekvátne, keď ihneď zapojil do veci orgány činné v trestnom konaní a nevyužil zákonné civilné prostriedky. Počítač a mobilný telefón nemohol zamestnávateľovi odovzdať, najmä z dôvodu, že požadovaný počítač mal doma v Považskej Bystrici. Svedčí o tom i skutočnosť, že počítač sa nenachádza v súpise vydaných vecí po jeho zadržaní s motorovým vozidlom pri vjazde do Považskej Bystrice. Ďalším dôvodom jeho odmietavého postoja bolo to, že z počítača si chcel stiahnuť osobné a niektoré pracovné údaje, ktoré sa týkali jeho osoby. Zástupcovia zamestnávateľa odmietali dodatočne prísť za ním do miesta výkonu práce v zmysle zmluvy, čo dokumentuje i výpoveď svedka B. S.. Na druhej strane mobil i počítač na diaľku zablokovali, takže sa pre neho stali neupotrebiteľnými. Z celej veci je badať zneužívanie orgánov činných v trestnom konaní a za uvedených okolností došlo k porušeniu zásady ultima ratio. Ďalej obžalovaný poukázal na svoje vyjadrenie v rámci výsluchu svojej osoby podľa § 196 ods. 2 Tr. por., kde okrem iného uviedol, že im chcel odovzdať aj náradie, ale ani na ten mu nechceli vystaviť preberací protokol. Taktiež požiadal S., že počítač odovzdá o deň alebo dva, že počítač má doma a potrebuje si z neho vytiahnuť svoje osobné údaje, ako sú výplatné pásky, zostatok dovolenky, záznamy z vyhodnotenia ako jedného z najlepších zamestnancov, mailovú komunikáciu a všetky potrebné veci pre potreby súdu, na ktorý podá žalobu o neplatnosť výpovede. To mu ale znemožnili a odpojili ho zo serveru. Vyvíjali na neho nátlak, aby im nechal veci, ktoré má prebraté vo veľkej hodnote bez náležitého preberacieho protokolu. Tieto vyjadrenia samé osebe mali byť dôvodom na to, aby vo veci nebolo začaté trestné stíhanie. V tejto súvislosti obžalovaný dodal, že na vyvodenie trestnej zodpovednosti za prečin sprenevery podľa § 213 Tr. zák. sa vyžaduje, aby si páchateľ zverené veci „prisvojil“, teda aby úmyselne odňal veci z dispozície vlastníka, bez jeho súhlasu a s úmyslom nakladať s nimi ako s vlastnými (§ 130 ods. 4 Tr. zák.). Prisvojením sa rozumie také konanie, ktorým páchateľ cielene a vedome spôsobil vlastníkovi veci škodu tak, že si vec trvalo ponechá. Takéto dôkazy však neboli vo veci prokurátorom predložené. Aj svedkovia Ing. A. N., B. S. a Z. C. potvrdili v uvedenom rozsahu výpoveď obžalovaného len s tým rozdielom, že ju iným spôsobom vyhodnocovali. Z vyššie uvedeného vyplýva len tvrdenie prokurátora v skutkovej vete obžaloby, že obžalovaný neodovzdal zamestnávateľovi jemu zverené veci, a to počítač a mobilný telefón, pričom prokurátor netvrdí a žiadnym dôkazom nepreukazuje, že obžalovaný si vec prisvojil. Podľa názoru obžalovaného tak v skutkovej vete, ako i v celom dokazovaní chýba preukázané úmyselné a cielené poškodzovanie majetku zamestnávateľa ako obligatórny znak skutkovej podstaty prečinu sprenevery. Obžalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že si počítač a mobil vzal pre konkrétne dôvody s tým, že ich vráti a vydá oproti písomnému súpisu zo strany zamestnávateľa. Túto skutočnosť potvrdil i B. S. vo výpovedi z 18.05.2020, keď okrem iného uviedol, že v telefonickom hovore s obžalovaným im tento povedal, že ak chcú počítač a mobil, majú prísť k nemu domov, avšak
oni vzhľadom na skúsenosti s ním nemali záujem o akýkoľvek osobný kontakt s ním, takže toto odmietli. Svedok B. S. pritom ani večer dňa 17.04.2020, keď prišiel na políciu do Považskej Bystrice, nemal preberacie protokoly, podal len trestné oznámenie a uviedol, že následne všetky veci preberie od zamestnanca A. S.. Obžalovaný poukázal na postup zamestnávateľa, ktorý možno vyhodnotiť vo vzťahu k svojmu zamestnancovi ako špekulatívny, vykonaný v zlom úmysle pod falošnou zámienkou. Dňa 17.04.2020 totiž išiel k svojmu zamestnávateľovi na výmenu auta, ale skutočným dôvodom bolo zo strany zamestnávateľa zabezpečenie jeho účasti, aby s ním mohol byť rozviazaný pracovný pomer. Všetko sa udialo v dobe pandémie korona vírusu. Nebol pripravený na túto situáciu a reagoval v strese. Ďalej uviedol, že miestom výkonu jeho práce podľa pracovnej zmluvy je Považská Bystrica a v tento deň, teda celý deň 17.4.2020 až do 24:00 hod. bol stále zamestnancom spoločnosti A., spol. s r.o., a teda aj z tohto dôvodu sa po objektívnej stránke nemohol dopustiť trestného činu sprenevery, tak ako mu je kladené za vinu. Z výziev zamestnávateľa a jeho mailových odpovedí je zrejmé, že opakovane žiadal o doručenie preberacích protokolov zverených pracovných prostriedkov, t. j. motorového vozidla, náhradných dielov, náradia, ktoré odovzdal. Napriek týmto výzvam mu ich zamestnávateľ ani osobne, ani poštou, či mailom nikdy nedoručil. V nadväznosti na uvedené skutočnosti mal súd vyhodnotiť materiálny korektív spáchaného prečinu, čo však neurobil. Poškodený ako zamestnávateľ nevyužil riadne rozviazanie pracovného pomeru, napr. doručením výpovede s plynutím výpovednej lehoty, ale pritlačil zamestnanca na rozviazanie pracovného pomeru dohodou, o ktorej tvrdil, že je pre neho výhodnejšia, čo však nie je pravda a vyplýva to i z pracovno-právneho konania vedeného pod sp. zn. 60Cpr/18/2020, z ktorého vyplýva, že organizačná zmena v danom čase u poškodeného zamestnávateľa neexistovala, k zrušeniu pracovnej pozície žalobcu nedošlo, a teda nemohol sa stať v jej dôsledku nadbytočným, čo znamená, že neboli naplnené predpoklady pre použitie dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce pre skončenie pracovného pomeru so žalobcom. So zamestnancom tak nemohla byť platne uzavretá dohoda o skončení pracovného pomeru z dôvodu organizačných zmien, inak povedané hrozba výpoveďou zo strany zamestnávateľa predstavovala bezprávnu vyhrážku, keď dôvod výpovede nebol daný a predstavovala psychický donucovací prostriedok prelamujúci vôľu žalobcu a nútiaceho ho urobiť úkon, ktorý si neželá, nenavrhoval ho a inak by ho ani neurobil. Vo svetle uvedených skutočností obrana obžalovaného spočívajúca v odmietnutí vydať niektoré jemu zverené veci neprekročila nepatrnú závažnosť konania. Spravodlivosť musí stáť nad zákonom, inak by rigidné presadzovanie právnych noriem bez poznania toho, čo je spravodlivé, mohlo spôsobiť viac škody ako úžitku. V tomto smere obžalovaný poukázal na zásadu ultima ratio, ktorá v danom prípade nebola dodržaná. Orgány činné v trestnom konaní sa vôbec nezaoberali tým, či tento súkromnoprávny spor medzi obžalovaným a poškodeným možno riešiť prostriedkami iných právnych odvetví a na túto skutočnosť v predmetnej veci vôbec neprihliadali. S poukazom na uvedené skutkové a právne okolnosti tak jeho konanie nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. a preto navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a v zmysle § 285 písm. b/ Tr. por. ho spod obžaloby oslobodil. Krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že podané odvolanie obžalovaného je dôvodné, aj keď primárne z iných dôvodov, než uvádza v podanom odvolaní. Podľa § 320 ods. 1 písm. a/ Tr. por. odvolací súd napadnutý rozsudok zruší a vec postúpi, ak mal tak urobiť už súd prvého stupňa podľa § 280 ods. 1 alebo 2. Podľa § 280 ods. 2 Tr. por. súd postúpi vec inému orgánu, ak zistí, že nejde o trestný čin, ale žalovaný skutok by mal iný orgán prejednaf ako priestupok. Podľa § 326 ods. 1 písm. b/ Tr. por., aj na neverejnom zasadnutí môže odvolací súd urobiť rozhodnutie podľa § 320 ods. 1, ak je zrejmé, že chybu nemožno odstrániť na verejnom zasadnutí. V posudzovanej veci bola primárnym dôvodom na zrušenie napadnutého rozsudku v celom rozsahu tá skutočnosť, že dňa 06.08.2024 nadobudol účinnosť zákon č. 40/2024 Z. z., ktorým bol novelizovaný Trestný zákon a ktorým došlo k zmene (zvýšeniu) škody malej v zmysle § 125 ods. 1 Tr. zák., a to na sumu 700,- eur.
Podľa § 2 ods. 1 Tr. zák. trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Trestný zákon účinný v čase rozhodovania odvolacieho súdu je pre obžalovaného priaznivejší, nakoľko trestnú zodpovednosť za spáchanie trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. je možné vyvodzovať až od spôsobenia škody prevyšujúcej 700,- eur. Keďže obžalovaný mal spôsobiť škodu vo výške 648,- eur, teda v nižšej sume ako je suma 700,- eur, nejde o trestnoprávnu problematiku, keďže nebol naplnený formálny znak v podobe spôsobenia Trestným zákonom (účinným od 06.08.2024) predpokladaného následku ako súčasti objektívnej stránky stíhaného trestného činu, avšak skutok by mohol byť posúdený ako priestupok proti majetku. Krajský súd však považuje za potrebné konštatovať, že rozhodnúť o postúpení veci podľa § 280 ods. 2 Trestného zákona mal už súd prvého stupňa, i keď z iného dôvodu, než pre ktorý bola vec postúpená týmto uznesením, keďže v čase jeho rozhodnutia bol zmienený formálny znak trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. naplnený. Týmto dôvodom mala byť nepatrná závažnosť činu v zmysle úpravy materiálneho korektívu obsiahnutej v § 10 ods. 2 Tr. zák., ako na to správne poukázal obžalovaný v podanom odvolaní. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ ide o otázku viny, je potrebné dôsledne sa vysporiadať aj so závažnosťou prečinu cez kritéria obsiahnuté v § 10 ods. 2 Tr. zák. a v odôvodnení rozsudku presvedčivo rozviesť úvahy o tom, na základe čoho mal súd Trestným zákonom požadovaný stupeň závažnosti za naplnený. V danom prípade však súd prvého stupňa takto nepostupoval, hoci vzhľadom na všetky skutočnosti vyplývajúce z vykonaných dôkazov, na podklade ktorých bolo možné posúdiť spôsob spáchania činu a jeho následok, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku, bolo možné reálne učiniť záver, že obžalovaným spáchaný čin nedosahuje takú závažnosť, pre ktorú by bolo nevyhnutné vyvodzovať trestnoprávnu zodpovednosť. Opätovne je potrebné zdôrazniť, že ustanovenie § 10 ods. 2 Tr. zák. upravuje materiálny znak pri prečinoch, ktorý sa uplatňuje ako tzv. materiálny korektív k formálnym znakom prečinu. To znamená, že súd je povinný popri formálnych znakoch prečinu vždy skúmať aj to, či je naplnený aj Trestným zákonom požadovaný konkrétny stupeň závažnosti prečinu. Pre takéto posúdenie sú určujúce kritéria taxatívne upravené v § 10 ods. 2 Tr. zák., z ktorých je súd povinný vychádzať pri hodnotení konkrétnej závažnosti činu, pričom je potrebné rešpektovať požiadavku, že skutočnosti predpokladané v § 10 odsek 2 Tr. zák. je potrebné hodnotiť vo svojom súhrne bez toho, aby sa niektorej pripisoval väčší či menší význam (jednej na úkor druhej). Dokazovanie okolností preukazujúcich mieru (stupeň) závažnosti prečinu v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák. je pri prečine obligatórne (Uznesenie Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne z 03.03.2008, sp. zn. 4To/2/2008, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 3/2008 pod č. 23), pričom aj dovolací súd môže pri posudzovaní dôvodu dovolania uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku hodnotiť i potrebnú (vyššiu než nepatrnú) závažnosť prečinu (§ 10 ods. 2 Trestného zákona) a opierať sa pritom o dôkazy, ktoré boli v súdnom konaní vykonané; nesmie však skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15.04.2014, sp. zn. 2 Tdo 17/2014 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 8/2014 pod č. 121). V posudzovanej veci bolo možné nepatrnú závažnosť spáchaného činu vyvodzovať v podstate zo všetkých tých skutočností, ktoré v odôvodnení podaného odvolania prezentoval obžalovaný a ktoré uvádzal aj v priebehu konania pred súdom prvého stupňa, pričom tieto neboli vykonaným dokazovaním nijako zásadne spochybnené. Z dokazovania na hlavnom pojednávaní v konaní pred prvostupňovým súdom (napr. z výpovedí svedkov B. S., Z. C., ale aj P.. A. N.) totiž vyplynulo, že obžalovanému ako dôvod, pre ktorý sa mal dostaviť k svojmu zamestnávateľovi, bolo prezentované odovzdanie, resp. výmena vozidla a nie ukončenie pracovného pomeru, hoci práve to bolo primárnym a vopred daným zámerom zamestnávateľa. Obžalovaný tak bol na uvedené stretnutie zjavne vylákaný pod falošnou zámienkou. Rovnako nebolo žiadnym dôkazom vyvrátené tvrdenie obžalovaného, že k odovzdaniu alebo vráteniu zverených vecí (notebook a mobilný telefón) z jeho strany nedošlo hlavne v dôsledku neochoty poškodeného vystaviť mu preberacie protokoly. Ďalej možno poukázať aj na vyjadrenie svedka B. S., ktorý na hlavnom pojednávaní vypovedal zhodne ako v prípravnom konaní, teda aj ohľadne toho, že im obžalovaný uviedol, aby si prišli po uvedené veci k nemu domov, čo však oni odmietli. Taktiež je potrebné sa zmieniť o tom, že ak podľa svedka B. S. mal mať obžalovaný notebook v uvedený deň 17.04.2020 v čase príchodu k zamestnávateľovi pri sebe a tento mal následne v ten istý deň aj osobne vidieť u obžalovaného na polícii v Považskej Bystrici, nie je zrejmé, prečo nedošlo k vydaniu (odňatiu) aj tejto veci, ak v daný deň obžalovaný orgánom činným v trestnom konaní vydal
osobné motorové vozidlo patriace poškodenej spoločnosti, pričom z vykonaného dokazovania vyplýva, že obžalovaný mal byť príslušníkmi PZ zastavený skôr, ako sa dostal na miesto trvalého pobytu, kde by mohol tieto veci zanechať. V tento deň pritom bolo začaté trestné stíhanie nielen pre prečin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., ale aj pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., pričom v skutkovej vete uznesenia o začatí trestného stíhania sa uvádza aj neodovzdanie zvereného notebooku. Za týchto okolností by teda bolo možné predpokladať, že k vydaniu notebooku obžalovaným, alebo jeho odňatiu zo strany orgánov činných v trestnom konaní by nepochybne došlo, ak by ho mal obžalovaný v danom čase pri sebe. Táto okolnosť (ale aj ďalšie) vyvoláva dôvodné pochybnosti minimálne o niektorých tvrdeniach zo strany (nielen) menovaného svedka, čo v spojení s ostatnými, predovšetkým listinnými dôkazmi (napr. doložená emailová komunikácia), neumožňovalo vyhodnotiť vyjadrenia obžalovaného ako účelové a jeho obranu vykonanými dôkazmi za vyvrátenú, čo v konečnom dôsledku malo význam aj pre posudzovanie závažnosti spáchaného činu. S prihliadnutím na uvedené okolnosti, ako aj so zreteľom na výšku škody, ktorá mala byť činom spôsobená a skutočnosť, že poškodený okamžite riešil vec podaním trestného oznámenia bez toho, aby vôbec zvažoval akékoľvek uplatnenie iných právnych mechanizmov na ochranu svojich práv a k týmto nepristúpil ani následne, a teda úplne rezignoval na riešenie právneho vzťahu primárne súkromnoprávnej povahy využitím mimotrestných právnych prostriedkov, bolo možné považovať uplatnenie princípu ultima ratio prostredníctvom materiálneho korektívu v zmysle § 10 ods. 2 Tr. zák. za plne opodstatnené. Ďalšie skutočnosti odôvodňujúce postup v intenciách zmieneného ustanovenia krajský súd nepovažuje za potrebné bližšie rozvádzať, keďže zásadným dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku a rozhodnutie o postúpení veci podľa § 320 ods. 1 písm. a/ Tr. por. je nenaplnenie formálnych znakov trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. v znení účinnom od 06.08.2024. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.