Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6Co/14/2023 1417212745 30. 05. 2024 JUDr. Zuzana Kučerová ECLI:SK:KSBA:2024:1417212745.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcu: Union zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom: Karadžičova 10, 814 53 Bratislava, IČO: 36 284 831, proti žalovanému: T. W., A.. XX.XX.XXXX, W.: N. XXA, F. XXX XX, zastúpený: CONSULTA s.r.o., so sídlom: Šafárikovo námestie 4, Bratislava, IČO: 31 318 495, o zaplatenie 37.565,70 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 21. novembra 2022, č.k. 43C/33/2017- 440, takto rozhodol: Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . Žalovanému sa p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. odôvodnenie: 1/ Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (I. výrok); žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške si vyhradil rozhodnúť samostatným uznesením. 2/ Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 9 ods.7 písm. b) zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení, § 415, § 420 ods. 1 - 3, § 422, § 450 Obč. Zák., vecne tým, že žalovanému ako poistencovi žalobcu bola poskytnutá lekárska starostlivosť po tom, ako sa dňa 15.01.2017 pokúsil o samovraždu užitím latentnej dávky látky diazepamu, kedy bol hospitalizovaný pre poruchu vedomia pri intoxikácii benzodiazepínmi. Žalobca zaplatil za liečbu žalovaného za obdobie od 15.1.2017 do 11.2.2017 liečebné náklady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť vo výške 37.565,70 €. Súd prvej inštancie stručne zhrnul, že v predmetnej veci v poradí prvým rozsudkom vyhovel žalobe a zaviazal žalovaného na úhradu sumy 37.565,70 eur s prísl., keď mal za to, že z dikcie ust. § 9 ods. 7 písm. b/ zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení nie je podmienkou uplatnenia regresného nároku zo strany poisťovne existencia protiprávneho konania, keď predmetné ustanovenie jednoznačne definuje, že zdravotné poisťovne majú nárok uplatniť si náklady za zdravotnú starostlivosť poskytnutú preukázateľne v dôsledku použitia návykovej látky, pričom v prejednávanej veci bolo požitie návykovej látky nespornou skutočnosťou. Okolnosť, že mal žalovaný k návykovej látke voľný prístup neznamená, že spôsob nakladania a manipulácie s touto látkou je automaticky zákonný len na základe skutočnosti, že osoba nakladajúca s ňou prevádzkuje verejnú lekáreň, právo naopak, konanie žalovaného je z uvedeného dôvodu ešte závažnejšie, keď použil diazepam spôsobom, ktorý je v rozpore s ust. zákona č. 362/2011 Z.z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach, teda išlo o nedovolené nakladanie s liekmi, čo je síce protiprávnym
konaním žalovaného, ale nesúvisí s regresom žalobcu a jeho zákonnými dôvodmi (§ 9 ods. 7 písm. b/ zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení). Na základe odvolania žalovaného odvolací súd tento rozsudok súdu prvej inštancie zrušil. V zrušujúcom uznesení poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 580/2004 Z.z. týkajúcu sa ust. § 9 ods. 7 písm. b/ a c/, podľa ktorej „nárok zdravotnej poisťovne na úhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť voči poistencovi (resp. tretej osobe) vznikne len v prípade preukázateľne zavineného protiprávneho konania, čo v praxi znamená, že zdravotná poisťovňa musí poistencovi preukázať zavinenie, protiprávne konanie (porušenie právnej povinnosti) a príčinnú súvislosť medzi zavinením a protiprávnym konaním. V konečnom dôsledkom o zavinenom protiprávnom konaní môže rozhodnúť len súd.“ Odvolací súd tiež vo svojom rozhodnutí zhrnul, že v prejednávanej veci došlo k poskytnutiu regresovanej náhrady v dôsledku pokusu žalovaného o sebevraždu ako následok značne nepriaznivej životnej situácie, v ktorej sa ocitol. Poukázal pritom na lekársku správu F. Y. P.. P. P. zo dňa 03.04.2017, podľa ktorej „Ž. Q. X. O. Q. H.Á. Y. X. H., X.. G. W. Q. X. Ú. D. T. XX.X.XXXX, X.. O.. F. Q. na Ú. O., X.. Y. X. A. J. Q. Ú., X. Y. W., N. F. E...“.. Žalovaný teda bol v dôsledku užitia letálnej dávky diazepamu dňa 15.1.2017 v kritickom komatickom stave privezený na internú kliniku UNB - Ružinov, kde bol hospitalizovaný a bola mu poskytnutá akútna zdravotná starostlivosť, následne dňa 26.01.2017 bol prevezený na Psychiatrickú kliniku LFUK, kde bol hospitalizovaný do 11.2.2017. Žalobca za túto zdravotnú starostlivosť plnil za žalovaného (poistenca) náklady na zdravotnú starostlivosť vo výške 37.565,70 eur. Žalobca, napriek žiadostiam žalovaného, ktorý poukazoval na nepriaznivú sociálnu situáciu svoju a svojej rodiny, trval na plnej regresnej náhrade ním poskytnutého plnenia za zdravotnú starostlivosť jednorazovo, resp. formou splátok splatných do pol roka dôvodiac, že bola naplnená hypotéza ust. § 9 ods. 7 písm. b/ zákona č. 580/2004 Z.z., teda že zdravotná starostlivosť bola žalovanému preukázateľne poskytnutá v dôsledku užitia návykovej látky. Odvolací súd tiež upriamil pozornosť súdu prvej inštancie aj na ust. § 450 Obč. zák., podľa ktorého „ z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd náhradu škody primerane zníži. Vezme pritom zreteľ najmä na to, ako ku škode došlo, ako aj na osobné a majetkové pomery fyzickej osoby, ktorá ju spôsobila; prihliadne pritom aj na pomery fyzickej osoby, ktorá bola poškodená. Zníženie nemožno vykonať, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne“. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, že vyhovel žalobnej požiadavke s odkazom na § 9 ods. 7 písm. b/ zákona o zdravotnej starostlivosti, hoci žalovaný namietal splnenie zákonných podmienok na úspešné uplatnenie regresného nároku a preukázateľne argumentoval nepriaznivou sociálnou situáciu (dlhy v značnom rozsahu, ktoré konštatoval v dôvodoch napadnutého rozsudku aj súd prvej inštancie, 3 vyživovacie povinnosti k maloletým deťom a pod.) a z tohto dôvodu žiadal v rámci procesnej obrany požadovanú regresnú náhradu znížiť. Súd prvej inštancie však tejto požiadavke žalovaného nevenoval pozornosť, resp. jej dôvodnosť žiadnym spôsobom neposúdil. Odvolací súd tiež vyslovil právny názor, že právny vzťah medzi stranami sporu je subsidiárne vzťahom občianskoprávnym, a to bez ohľadu na to, že ich vzájomný vzťah je primárne regulovaný zákonom č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení (verejnoprávnym predpisom), pretože Občiansky zákonník je lex generalis pre celú súkromnoprávnu sféru, ktorá upravuje majetkovoprávne vzťahy fyzických a právnických osôb (pozri aj Nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 114/2020, rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo 2904/2016). Z vyššie citovanej dôvodovej správy k ust. § 9 ods. 7 písm. b/ zákona o zdravotnom poistení vyplýva, že nárok zdravotnej poisťovne na úhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť voči poistencovi (resp. tretej osobe) vznikne len v prípade preukázateľne zavineného protiprávneho konania poistenca, čomu súd prvej inštancie nevenoval pozornosť. Odvolací súd v tejto súvislosti dodal, že skutočnosť, že žalovaný disponoval s liečivom diazepam v rozpore so Zákonom o liekoch č. 362/2011 Z.z. (súd prvej inštancie však neuviedol konkrétne ustanovenie zákona, ktoré mal žalovaný porušiť), bez ďalšieho neznamená naplnenie aj ostatných podmienok pre úspešné uplatnenie regresného nároku žalobcu voči svojmu poistencovi. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu opomenul aj možnú analogickú aplikáciu ust. § 450 Obč. Zák. Odvolací sú je názoru, že v prípade preukázania dôvodnosti uplatneného regresného nároku (protiprávne konanie, vznik škody, príčinná súvislosť) sú splnené podmienky predpokladané týmto zákonným ustanovením (existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalovaného) pre jeho zníženie. Uvedené zákonné ustanovenie upravuje tzv. moderačné právo súdu určiť výšku náhrady škody aj výrazne nižšou sumou, než je skutočný rozsah tak, aby priznaná náhrada vyjadrovala to, čo v konkrétnom prípade možno po škodcovi spravodlivo požadovať. Vzhľadom na osobu žalovaného, ktorý doposiaľ riadne prispieval do systému zdravotného poistenia, jeho osobné a majetkové pomery (osoba liečená zo závislosti na alkohole trpiaca zjavne psychiatrickou diagnózou, vyžadujúca liečbu, existencia troch vyživovacích povinností k maloletým deťom, dlhy v značnom rozsahu), okolnosti ako ku škodovej (poistnej) udalosti došlo, pričom nešlo o opakovanú situáciu s následkom vzniku nákladov na zdravotnú starostlivosť ale jednorazové skratové konanie žalovaného, a pomery žalobcu na strane druhej, je podľa
názoru odvolacieho súdu v predmetnej sporovej veci priestor na využitie moderačného oprávnenia súdu určiť výšku regresnej náhrady nižšou sumou než je jej skutočný rozsah. 3/ Súd prvej inštancie v ďalšom konaní posúdil nový dôkaz predložený žalovaným, a to zo znaleckého posudku č. 18/2020 vypracovaného P.. G. Y., F.., P., P., súdnym znalcom z odboru Zdravotníctvo a farmácia a odvetvie Psychiatria (liečba alkoholizmu a toxikománie, gerontopsychiatria) a Sexuológia, na ktorom aj primárne založil svoje rozhodnutie. V tomto znaleckom posudku je konštatované, že „žalovaný pochádza z rodiny, ktorá má pozitívnu psychiatrickú anamnézu. Jeho matka bola invalidizovaná z psychiatrickej indikácie, na depresie je liečený jeho brat. Aj u samotného žalovaného začali vážnejšie psychické problémy depresiami, ambulantným psychiatrom mu boli podávané antidepresíva už od roku 2012. Jeho osobnosť nesie znaky emočnej nestability, na tejto báze sa u neho pozvoľne rozvíjal syndróm závislosti od alkoholu, anxiolytík a hypnotík. Ako pracovníka v zdravotníctve, kam patria aj lekárne, mal ľahký prístup k uvedeným liekom. Opakovane sa pokúsil spáchať samovraždu a to vážnym, radikálnym spôsobom, práve pred hospitalizáciami v roku 2017 užil smrteľnú dávku diazepamu. Môže byť pravdou, že v tej dobe bol v ťažkej osobnej situácii, ako podnikateľ zlyhával, nedokázal splácať úvery a podobne. Dá sa povedať, že bol v debaklovej životnej situácii, ale ani táto okolnosť neznamená, že samovražedný pokus bol uskutočnený „čisto“ bilančne, bez iných sprievodných znakov. Treba uviesť, že pri pojme „bilančná“ samovražda sa odborná psychiatrická verejnosť prikláňa k názoru, že i pri takejto forme samovraždy sú spravidla prítomné sprievodné psychopatologické fenomény“. V materiáloch zdravotnej poisťovne UNION je podľa názoru znalca táto situácia vykresľovaná neprimerane zjednodušene. „V prípade žalovaného išlo o komplex na seba nadväzujúcich vonkajších a i vnútorných psychopatologických činiteľov, ktoré postupne viedli k jeho tragickému konaniu. Chorobné rozpoloženie žalovaného vystihuje aj nález H. F., P.. Q. F.o, ktorý popísal až psychotické elementy v prežívaní žalovaného v čase prevedeného skutku v roku 2017 (26.01.2017). V súčasnosti platí medicínsky model alkoholizmu, resp. syndrómu závislosti od alkoholu, je ponímaný ako porucha, resp. choroba, zakotvená v medzinárodných klasifikáciách duševných porúch. V prípade žalovaného ide o jedinca s ťažkým a komplikovaným vývojom tejto poruchy, spojenej aj so závislosťou od niektorých psychofarmák, porucha má u neho preukázanú genetickú predispozíciu, ku ktorej prispeli osobnostné a dlhodobé nepriaznivé životné okolnosti žalovaného. Na základe uvedených skutočností je znalec presvedčený, že v prípade žalovaného išlo o situáciu, kde z medicínskeho hľadiska, i s pohľadom na platnú legislatívu malo dôjsť zo strany zdravotnej poisťovne UNION k uznaniu a riadnemu preplateniu poistnej udalosti“. V doplnení znaleckého posudku zo dňa 29.04.2022 N. P.. G. Y., F.., P., P. uviedol, že žalovaný G.. T. W. dňa 15.01.2017, kedy v samovražednom úmysle užil nadmerné množstvo liekov, nedokázal svoje konanie ovládať a nevedel rozpoznať jeho následky. 4/ Súd prvej inštancie s odkazom na vyslovený právny názor odvolacieho súdu skúmal protiprávne konanie žalovaného. V tejto súvislosti poukázal na tvrdenie žalobcu, podľa ktorého konaním žalovaného bolo porušené ust. § 2 ods. 2 zákona č. 362/2011 Z.z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o liekoch“). Podľa súdu prvej inštancie sa však toto ustanovenie týka zaobchádzania s liekmi, nie užívania liekov. Bližšie ozrejmil, že zaobchádzaním s liekmi sa v zmysle § 2 ods. 2 Zákona o liekoch rozumie výroba liekov, príprava liekov, veľkodistribúcia liekov, ale nie užívanie liekov hoci aj nadmerné. Žalovaný pri pokuse o spáchanie samovraždy lieky ani nevyrábal, ani nepripravoval a ani nedistribuoval, len ich užil, a preto neporušil ustanovenie § 2 ods. 2 citovaného zákona, ani iné ustanovenie Zákona o liekoch. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že povinnosťou žalobcu bolo preukázať porušenie konkrétnej právnej povinnosti zo strany žalovaného, čo sa mu však v konaní nepodarilo. Následne súd prvej inštancie, vzhľadom na nesplnenie jednej z esenciálnych podmienok vzniku nároku na náhradu škody v zmysle § 420 Obč Zák., sa už splnením ďalších predpokladov zodpovednosti za škodu, a to príčinnou súvislosťou a výškou škody nezaoberal. Súd prvej inštancie zároveň poukázal aj na fakt zistený zo znaleckého posudku č. 18/2020 vypracovaným P.. G. Y., F.., P., P., súdnym znalcom z odboru Zdravotníctvo a farmácia a odvetvie Psychiatria (liečba alkoholizmu a toxikománie, gerontopsychiatria) a Sexuológia a jeho doplnenia, zo záverov ktorého vyplynulo, že žalovaný trpí duševnou poruchou, ktorou sa rozumie závislosť od alkoholu a iných návykových látok a zároveň, že dňa 15.01.2017, kedy v samovražednom úmysle užil nadmerné množstvo liekov, nedokázal svoje konanie ovládať a nevedel rozpoznať následky svojho konania, čo by aj v prípade preukázania porušenia právnej povinnosti z jeho strany malo za následok v zmysle § 422 ods. 1 Obč. Zák., teda jeho vyvinenie sa spod zodpovednosti za škodu. Vzhľadom na nepreukázanie porušenia povinnosti zo strany žalovaného a teda nepreukázanie dôvodnosti uplatneného regresného
nároku žalobcu sa súd prvej inštancie možnosťou analogickej aplikácie ust. § 450 Obč. Zák. ďalej nezaoberal a žalobu v celom rozsahu zamietol. 5/ O trovách konania rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. a plne procesne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov tak konania (tak prvoinštnačných, ako aj odvolacích) v rozsahu 100 %. 6/ Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie. Konkrétne argumentoval tým, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď skúmal protiprávne konanie žalovaného, nakoľko pri uplatnení nároku podľa § 9 ods. 7 písm. b/ zákona č. 580/2004 Z.z. toto nie je potrebné, keďže nárok zakladajú objektívne skutočnosti, a to požitie návykovej látky a poskytnutie zdravotnej starostlivosti v priamej súvislosti s týmto požitím návykovej látky. Nie je možné, pri právnom posúdení konkrétneho ustanovenia právneho predpisu, riadiť sa výkladom dôvodovej správy a uprednostniť jej znenie pred logickým a právnym výkladom právneho predpisu. Namietal, že sa súd prvej inštancie nestotožnil ani s jeho názorom, že konaním žalovaného došlo k porušeniu ust. § 2 ods. 2 zákona č. 362/2011 Z.z. o liekoch z dôvodu, že citované ustanovenie sa týka zaobchádzania s liekmi a nie užívania liekov. Podľa súdu prvej inštancie sa „zaobchádzaním s liekmi“ v zmysle § 2 ods. 2 zákona o liekoch rozumie výroba liekov, príprava liekov, veľkodistribúcia liekov, no v žiadnom prípade sa nejedná o užívanie liekov, hoci aj nadmerné. Z takto postavenej konštrukcie tak podľa žalobcu vyplýva, že nárok podľa ust. § 9 ods. 7 písm. b/ nie je opodstatnený ani pri požití alkoholu, hoci nadmernom, teda ak nie je požívanie návykových látok a alkoholu protiprávne, nie je možné za žiadnych okolností aplikovať a uplatňovať nároky vyplývajúce z toho ustanovenia. Žalobca ďalej namietal, že mu nie je zrejmé, aké protiprávne konanie súd požaduje preukázať, ak sám konštatuje, že požitie alkoholu a návykových látok nie je v rozpore so zákonom. Podľa názoru žalobcu ust. § 9 ods. 7 zákona č. 580/2004 Z.z. nevyžaduje protiprávne požitie alkoholu alebo návykovej látky, a preto súd požaduje preukázať podmienku, ktorá neexistuje. V tejto súvislosti dodal, že preukázal protiprávnosť nadobudnutia návykovej látky, resp. protiprávnosť konania žalovaného pri nakladaní s ňou, keď žalovaný ako prevádzkovateľ lekárne si neoprávnene zadovážil návykovú látku. Žalobca trvá na tom, že žalovaný ako prevádzkovateľ lekárne zneužil a porušil niekoľko ustanovení osobitných právnych predpisov upravujúcich nakladanie s liekmi. Podľa žalobcu súd opomenul skutočnosť, že diazepam oxazepam nie je voľne dostupným liekom a poskytuje sa výhradne na základe lekárskeho predpisu, čo potvrdzuje zneužitie postavenia žalovaného a užitie návykovej látky v rozpore s právnymi predpismi. Žalobca ďalej namietal dôvodnosť aplikácie ust. § 422 ods. 1 Obč. Zák. súdom prvej inštancie, nesúhlasil s ňou, a to s poukazom na znenie ust. § 423 Obč. Zák. Žalobca namietal aj právny záver súdu prvej inštancie o občianskoprávnej povahe právneho vzťahu medzi poistencom a zdravotnou poisťovňou, resp. jeho právny názor, že ide o uplatnenie nároku z náhradu škody. Ozrejmil, že regresný nárok je osobitným inštitútom upraveným osobitným zákonom, ktorý má presne stanovené podmienky, za ktorých je možné tento nárok uplatniť a nie je ho možné spájať s náhradou škody. Žalobcovi nevznikla škoda v pravom zmysle slova, ide o oprávnenie mu zverené zákonom uplatniť za určitých okolností upravených týmto zákonom nárok na úhradu nákladov zdravotnej starostlivosti poskytnutej žalovanému ako poistencovi v dôsledku užitia alkoholu/návykovej látky. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie mylne zlúčil podmienky podľa § 9 ods. 7 písm. b/ a písm. c/ zákona č. 580/2004 Z.z. Na splnenie podmienok uplatnenia regresného nároku podľa § 9 ods. 7 písm. b/ však nie je potrebné preukázať protiprávne konanie poistenca pri požívaní alkoholu alebo inej návykovej látky ale ide o objektívnu zodpovednosť žalovaného. Výklad odvolacieho súdu preto považuje za nelogický a nesprávny, ktorým sa vytvára nebezpečný precedens, ktorý je spôsobilý plošne narušiť systém uplatňovania regresných nárokov zdravotných poisťovní v prípadoch jasne a zrozumiteľne upravených osobitnými právnymi predpismi. Opierať sa pri výklade právneho predpisu o dôvodovú správu k zákonu nie je možné, ak je táto výslovne v rozpore s logickým výkladom konkrétneho ustanovenia. Dôvodová správa nesprávne podmieňuje uplatnenie nároku na úhradu zdravotnej starostlivosti poskytnutej v dôsledku požitia alkoholu alebo inej návykovej látky preukázaním protiprávneho konania, zavinením a príčinnou súvislosťou medzi nimi. Uvedený výklad sa podľa názoru žalobcu vzťahuje výlučne na ust. § 9 ods. 7 psím. c/ zákona č. 580/2004 Z.z. Za zavinené protiprávne konanie vo vzťahu k ust. § 9 ods. 7 písm. b/ zákona č. 580/2004 Z.z. je potrebné považovať samotnú skutočnosť, že došlo k požitiu návykovej látky v dôsledku tohto požitia a k nutnosti poskytnutia zdravotnej starostlivosti. Ide o objektívnu zodpovednosť žalovaného, preto nie je potrebné preukázať protiprávnosť konania,
postačí preukázať, že došlo k požitiu alkoholu alebo návykovej látky a následne k poskytnutiu zdravotnej starostlivosti. Pokiaľ išlo o žalovaným predložený znalecký posudok, namietal, že jeho zadanie bolo z jeho strany účelové. Znalec totiž nie je oprávnený posudzovať opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť žaloby z akýchkoľvek dôvodov, a to ani z pohľadu medicínskeho. O opodstatnenosti žaloby môže rozhodnúť výhradne súd. Záver znaleckého posudku nie je objektívny aj z dôvodu hodnotenia okolností, ktoré nespadajú do právomoci a odbornosti znalca. Znalec má nestranne vyhodnotiť zdravotný stav žalovaného, ale nie je oprávnený ani kompetentný hodnotiť konanie a rozhodnutie žalobcu pri uplatnení zvereného práva uplatniť si nárok na regres. Žalobca akcentoval, že zdravotný stav žalovaného nemôže mať vplyv na opodstatnenosť a zákonnosť uplatňovaného nároku. Žalobca nie je povinný zohľadniť akékoľvek okolnosti, na základe ktorých došlo k vzniku práva na uplatnenie regresného nároku. Ide o jeho legitímne a legálne právo. Pre rozhodnutie vo veci sú preto dôležité fakty a objektívne skutočnosti, teda to, či žalovaný požil návykovú látku, či mu bola poskytnutá zdravotná starostlivosť a či mu táto zdravotná starostlivosť bola poskytnutá v dôsledku požitia návykových látok. Tieto skutočnosti žalovaný nenamietal. 7/ Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Pokiaľ išlo o odvolaciu argumentáciu žalobcu, žalovaný poukázal na zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu č.k. 6Co 124/2019 zo dňa 30.09.2021 a právny názor v ňom vyslovený. Uviedol, že žalobca nepreukázal akékoľvek porušenie právnej povinnosti z jeho strany. Žalobca síce opakovane tvrdí, že nadmerné užitie liekov by malo byť porušením ust. § 2 ods. 2 zákona č. 362/2011 Z.z., avšak citované ustanovenie sa týka zaobchádzania s liekmi a nie ich užívania. Zaobchádzaním s liekmi sa v zmysle § 2 ods. 2 zákona o liekoch totiž rozumie výroba liekov, príprava liekov, veľkodistribúcia liekov, no v žiadnom prípade nie ich užívanie. Dodal, že sa nedopustil protiprávneho konania napr. formou krádeže, vlámania, lúpeže, vedenia motorového vozidla pod vplyvom alkoholu alebo inej návykovej látky; nepadol z bicykla pod vplyvom návykovej látky do jazdnej dráhy motorového vozidla a pod. Uviedol tiež, že zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že ak žalovaný preukáže, že škodu nezavinil, súd prvej inštancie je povinný žalobu zamietnuť. V tejto súvislosti poukázal na listinný dôkaz, ktorý do konania predložil, konkrétne znalecký posudok X. N. P.. G. Y., F.., P. č. 18/2020, z ktorého je zrejmé, že trpí duševnou poruchou (závislosť od alkoholu a iných návykových látok), ktorá nie je prechodného charakteru. Z doplňujúceho vyjadrenia znalca zo dňa 29.04.2022 ďalej vyplynulo, že žalovaný dňa 15.01.2017, kedy v samovražednom úmysle užil nadmerné množstvo liekov, nedokázal svoje konanie ovládnuť a nevedel rozpoznať jeho následky a preto v zmysle § 422 Obč. Zák. za vzniknutú škodu nezodpovedá. K námietke žalobcu týkajúcej sa textu dôvodovej správy k ust. § 9 ods. 7 písm. b/ zákona o zdravotnom poistení, ktorá by tak mala byť v rozpore s logickým a právnym výkladom právneho predpisu uviedol, že práve v dôvodovej správe je presne vysvetlené, aký mal zákonodarca úmysel, keď dané ustanovenie prijímal. Naviac, ak by chcel byť žalobca skutočne korektný, mal by požitie alkoholu alebo inej návykovej látky vnímať vo vzájomnom užšom kontexte, a to v spojení „alkohol - droga“ nie „alkohol - lieky“. K odvolaciemu argumentu žalobcu, ktorým v súvislosti s dôvodnosťou svojho nároku poukazoval na ust. § 423 Obč. Zák., uviedol, že sa neuviedol do stavu, kedy nebol schopný ovládnuť svoje konanie vlastnou vinou, ale skratové konanie nastalo bez ohľadu na jeho vôľu, naviac ust. § 423 Obč. Zák. žiadnym spôsobom neoslabuje aplikáciu ust. § 422 ods. 1 Obč. Zák. Vo vzťahu k uzneseniu NS SR sp. zn. 3Cdo 109/2018, na ktoré žalobca poukázal v odvolaní, žalovaný uviedol, že sa týka Sociálnej poisťovne, teda nie zdravotného poistenia, no z jeho znenia paradoxne vyplýva, že Najvyšší súd SR v ňom vychádzal z dôvodovej správy k zákonnému ustanoveniu. Dodal, že žalobca sa snaží spochybniť aj znalecký posudok, nakoľko mu nevyhovuje, avšak mu nič nebránilo nechať posudok preskúmať alebo vyhotoviť si vlastný znalecký posudok. Prisvedčil žalobcovi v tom smere, že znalec nie je oprávnený posudzovať dôvodnosť jeho nároku, pokiaľ tak však znalec tak urobil, bolo to z dôvodu, že bol presvedčený, že jeho skratové konanie bolo tak ojedinelým javom, ktorý skutočne nedokázal ovplyvniť a preto nemôže zaň niesť nijakú zodpovednosť. Žalovaný v závere svojho vyjadrenia poukázal na možnú diskrimináciu žalobcu v súvislosti s hradeným poskytnutej zdravotnej starostlivosti žalovanému (§ 2a ods. 2, § 3 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z.z.). V tejto súvislosti akcentoval, že v medzinárodnej klasifikácii I. T. C. Y. C. sú spoločne nazvané ako „Poruchy psychiky a správania zapríčinené užívaním psychoaktívnych látok“, F. C. je porucha psychiky a správania zapríčinená užívaním alkoholu, F11 je porucha psychiky a správania zapríčinená užívaním tabaku. Mal za to, že žalobca nepreukázal uplatnenie svojho nároku na úhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť poistencom užívajúcim vysoko návykovú látku - nikotín, teda nepreukázal rovnaký postup voči iným svojim poistencom a voči žalovanému.
8/ Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 9/ Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe zistil správne skutkový stav veci a vec po právnej stránke aj správne posúdil. Odvolací súd sa stotožňuje s nosnými dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 10/ Odvolací súd poukazuje predovšetkým na právny názor, ktorý už v predmetnej veci vyslovil v Uznesení č.k. 6Co/124/2019-307 zo dňa 30.09.2021 (najmä ods. 7/, 8/, 9/, 12/), keď nevzhliadol žiadny dôvod, aby sa od neho odchýlil, resp. ho revidoval. 11/ Pokiaľ ide o žalobcom namietaný výklad sporného ustanovenia § 9 ods. 7 písm. b/ zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení cez dôvodovú správu k nemu, odvolací súd uvádza, že dôvodová správa je vecné odôvodnenie jednotlivých navrhovaných ustanovení právneho predpisu predkladateľom právnej normy. Ide o tzv. autentický výklad právnej normy, teda o jeden z plne legálnych (hoci nie právne záväzných) spôsobov výkladu právnej normy, ktorý slúži na overenie správnosti, či nesprávnosti jazykového výkladu právnej normy, resp. na jeho doplnenie alebo spresnenie. Na podporu svojej argumentácie odvolací súd poukazuje napr. aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/2012, sp. zn. I. ÚS 351/2010 a sp. zn. II. ÚS 695/2017. Ústavný súd v označených rozhodnutia opakovane uviedol, že jazykový výklad právnej normy môže predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis. Ostatné interpretačné prístupy (medzi nimi napr. aj teleologický, hodnotový výklad, výklad právnej normy podľa vzájomných vzťahov, logický, systematický výklad, atď. ) slúžia na overenie správnosti, či nesprávnosti výkladu právnej normy, resp. na jeho doplnenie, či spresnenie, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy. 12/ Podľa § 9 ods. 7 písm. b/ a c/ zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení, „Zdravotná poisťovňa má právo uplatniť svoj nárok na úhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť voči poistencovi, ak sa mu poskytla preukázateľne v dôsledku užitia alkoholu alebo inej návykovej látky; to neplatí, ak ide o maloletého poistenca, ktorý je umiestnený v resocializačnom stredisku pre drogovo závislých a inak závislých na základe rozhodnutia súdu (písm. b/); zdravotnú starostlivosť voči tretej osobe, ak k úrazu alebo inému poškodeniu zdravia u poistenca došlo jej zavineným protiprávnym konaním (písm. c/). Pokiaľ teda dôvodová správa k zákonu č. 580/2004 Z.z. k ust. § 9 ods. 7 písm. b/, c/ znie: „ nárok zdravotnej poisťovne na úhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť voči poistencovi (resp. tretej osobe) vznikne len v prípade preukázateľne zavineného protiprávneho konania, čo v praxi znamená, že zdravotná poisťovňa musí poistencovi preukázať zavinenie, protiprávne konanie (porušenie právnej povinnosti) a príčinnú súvislosť medzi zavinením a protiprávnym konaním; v konečnom dôsledku o zavinenom protiprávnom konaní môže rozhodnúť len súd “, nad úmyslom predkladateľa zákona, v kontexte s logickým výkladom tohto zákonného ustanovenia zákona, nie je priestor polemizovať. Aj z tohto dôvodu je plne namieste právny názor o subsidiárnom použití ustanovení Občianskeho zákonníka v súvislosti s preukazovaním zavinenia a protiprávneho konania či už poistenca alebo tretej osoby. 13/ Podľa § 2 ods. 2, 3 zákona o liekoch 362/2011 Z.z. „Zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami je výroba liekov, príprava transfúznych liekov, príprava liekov na inovatívnu liečbu, veľkodistribúcia liekov, poskytovanie lekárenskej starostlivosti a maloobchodný predaj veterinárnych liekov; Nedovolené zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami je zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami iným spôsobom, ako ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis“. Pokiaľ ide o vyššie citované ustanovenie zákona, o ktoré opiera dôvodnosť svojho odvolania žalobca, odvolací súd je názoru, že ide o ustanovenie, ktoré porušil žalovaný ako štatutárny zástupca lekárne, resp. zamestnanec subjektu, ktorý bol za distribúciu liekov zodpovedný (Unipharma), nie však žalovaný ako poistenec žalobcu, ktorý so sebevražedným úmyslom užil smrteľnú dávku diazepamu. 14/ Podľa § 422 ods. 1 Obč. Zák. maloletý, alebo ten, kto je postihnutý duševnou poruchou, zodpovedá za škodu ním spôsobenú, ak je schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky.
15/ Podľa § 423 Obč. Zák. kto sa uvedie vlastnou vinou do takého stavu, že nie je schopný ovládnuť svoje konanie alebo posúdiť jeho následky, je povinný nahradiť škodu v tomto stave spôsobenú; spoločne a nerozdielne s ním zodpovedajú tí, ktorí ho do tohto stavu úmyselne priviedli“. 16/ V kontexte s vyššie citovanými ust. § 422 ods. 1 a § 423 Obč. Zák., ktorých nesprávnu aplikáciu namieta žalobca v odvolaní, odvolací súd poukazuje na závery znaleckého posudku č. 18/2020 z 11.02.2020 a jeho dodatku z 29.04.2022 vypracovaného P.. G. Y., F.., P., P., súdnym znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria (liečba alkoholizmu a toxikománie), podľa ktorých žalovaný trpí depresívnou poruchou v anamnéze, s opakovanými vážnymi suicidálnymi pokusmi (TF 32.8), polymorfnou závislosťou (alkohol, anxiolytiká, hypnotiká, F 19.2). V čase vzniku spornej poistnej udalosti išlo teda o drogovo závislého poistenca, ktorý nevedel svoje konanie ovládať a rozpoznať jeho následky (uvedené vyplýva z dodatku k posudku), s diagnózou klasifikovanou ako duševná porucha, ktorá si vyžadovala liečbu hradenú z verejného zdravotného systému, do ktorého žalovaný riadne prispieval. Odvolací súd dodáva, že ide o listinný dôkaz, ktorý síce žalobca v odvolaní namieta, ale nesprávnosť jeho záverov v konaní dôkazne nepreukázal. Z tohto dôvodu je aplikácia ust. § 423 Obč. Zák. a napokon aj ust. § 415 Obč. Zák. v tejto právnej veci vylúčená. 17/ Odvolací súd svojim rozhodnutím v žiadnom prípade neznižuje dôvodnosť tzv. priameho regresu zdravotnej poisťovne voči poistencovi, ktorému sa poskytla zdravotná starostlivosť preukázateľne v dôsledku zavineného užitia alkoholu alebo inej návykovej látky. Je však názoru, že zdravotná poisťovňa by nemala pristupovať k tomuto postihu výlučne paušálne, bez širšieho vyhodnotenia konkrétnej situácie, najmä zdravotného stavu a diagnózy poistenca, ktorá bola dôvodom takéhoto konania, zohľadniac princíp spravodlivosti a najmä zásluhovosti, pokiaľ ide o čerpanie prostriedkov zo systému verejného zdravotného poistenia (do ktorého žalovaný riadne prispieva). Poisťovňa je tiež povinná pri realizácií oprávnenia podľa § 9 ods. 7 písm. b/ zákona č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení zohľadniť všeobecné občianskoprávne princípy pokiaľ ide o otázku protiprávneho konania a zavinenia poistenca. 18/ So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 19/ O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a plne procesne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 20/
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).