Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7CoR/1/2024 1516217524 26. 06. 2024 Mgr. Marián Degma ECLI:SK:KSBA:2024:1516217524.2
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Valérie Kleinovej ml., v spore žalobcu: Dominant Consult, s. r. o., Tomášikova 50/C, 831 04 Bratislava, IČO: 31 400 892, zastúpeného: Advokátskou kanceláriou ECKER - KÁN & PARTNERS, s. r. o., Námestie Martina Benku 9, 811 07 Bratislava, IČO: 35 886 625, proti žalovanému: F.. U. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom O.X. XXXX/XA, XXX XX W., zastúpený: ANDELOVA & Co., s. r. o., so sídlom Tomášiková 10H, 821 03 Bratislava, IČO: 47 506 946 o zrušenie rozhodcovského rozsudku o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 23Cr/36/2016 - 212 zo dňa 14.09.2021, v spojení s opravným uznesením č. k. 23Cr/36/2016-231 zo dňa 28.03.2022 a opravným uznesením II č. k. B5-23Cr/36/2016-351 zo dňa 04.12.2023, takto rozhodol: Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č. k. 23Cr/36/2016 - 212 zo dňa 14.09.2021 v spojení s opravným uznesením č. k. 23Cr/36/2016-231 zo dňa 28.03.2022 a opravným uznesením II č. k. B5-23Cr/36/2016-351 zo dňa 04.12.2023 z r u š u j e a vec v r a c i a Mestskému súdu Bratislava III na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava V (ďalej aj „súd prvej inštancie“, s účinnosťou od 1. júna 2023 Mestský súd Bratislava III) rozsudkom č. k. 23Cr/36/2016 - 212 zo dňa 14.09.2021 v spojení s opravným uznesením č. k. 23Cr/36/2016-231 zo dňa 28.03.2022 a opravným uznesením II č. k. B5-23Cr/36/2016-351 zo dňa 04.12.2023, (ďalej aj napadnutý rozsudok) zrušil rozhodcovský rozsudok vydaný Rozhodcovským súdom Parnose, Lužná 6, 851 04 Bratislava, IČO: 45 746 184, Slovenská republika, (ďalej len Rozhodcovský súd) dňa 23.11.2016 pod sp. zn. R004/2015 v právnej veci žalobcu: F.. U. C., P. XX, XXX XX A. P. A. Q., IČO: 37 509 659 proti žalovanému: Dominant Consult, s. r. o., Tomášikova 50/C, 831 04 Bratislava, IČO: 31 400 892 a zároveň žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100% (ďalej len rozhodcovský rozsudok). 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 15.12.2016 domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku zn. R004/2015, vydaného Rozhodcovským súdom dňa 23.11.2016 a zároveň navrhol odložiť vykonateľnosť tohto rozhodcovského rozsudku. 3. Žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku ako i návrh na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku žalobca odôvodnil tým, že tento rozsudok je vadný, pričom jeho právny nedostatok spočíval v skutočnosti, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal porušenie povinností vyplývajúcich z Mandátnej zmluvy, pre ktoré by jeho nároky mohli byť oprávnené a opodstatnené a zároveň by predstavovali podklady na riadne a dostatočné zistenie skutkového a právneho stavu veci zo strany rozhodcovského súdu pre vydanie rozsudku, rozhodcovský súd neakceptoval žiadosť žalobcu (v rozhodcovskom konaní žalovaného), aby rozhodcovské konanie nebolo vedené výlučne v písomnej forme, ale aj ústnej forme (s poukazom na skutočnosť, že písomné doklady na strane žalovaného na preukázanie jeho nárokov neexistovali) s cieľom vydania spravodlivého rozhodnutia vo veci samej.
4. V súvislosti so žiadosťou žalobcu na ústne prejednanie veci postupoval Rozhodcovský súd v zmysle čl. XII jeho rokovacieho poriadku na základe ktorého: i) Rozhodcovské konane je písomné, pokiaľ sa účastníci rozhodcovského konania v rozhodcovskej zmluve výslovne nedohodli na ústnej forme rozhodcovského konania. Rozhodcovský súd rozhoduje na základe písomných vyjadrení účastníkov rozhodcovského konania, na základe predložených písomností a na základe vykonaných dôkazov, ii) Pokiaľ sa účastníci rozhodcovského konania v rozhodcovskej zmluve dohodli na ústnej forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhoduje po prejednaní veci na ústnom pojednávaní, iii) Rozhodcovský súd prejedná vec na ústnom pojednávaní aj v prípade, ak sa účastníci konania v rozhodcovskej zmluve nedohodli na ústnej forme rozhodcovského konania, pokiaľ niektorý z účastníkov navrhne prejednanie veci na ústnom pojednávaní vo svojej prvej písomnosti adresovanej Rozhodcovskému súdu, ostatní účastníci na výzvu Rozhodcovského súdu oznámia v lehote určenej Rozhodcovským súdom, že súhlasia s ústnym pojednávaním a účastníci konania spoločne a nerozdielne zaplatia na účet Rozhodcovského súdu rozdiel medzi poplatkom za rozhodcovské konanie v ústnej forme podľa sadzobníka poplatkov platného a účinného k momentu doručenia posledného oznámenia o súhlase s prejednaním na ústnom pojednávaní Rozhodcovskému súdu a zaplateným poplatkom za rozhodcovské konanie v písomnej forme. 5. Rozhodca Rozhodcovského súdu v nadväznosti na žiadosť žalobcu (v rozhodcovskom konaní žalovaného) o ústne prejednanie veci požiadal žalovaného v súlade s čl. XII Rokovacieho poriadku o oznámenie, či súhlasí s ústnym prejedaním veci. Žalovaný oznámil rozhodcovskému súdu, že s ústnym prejednaním veci nesúhlasí, Rozhodcovský súd preto viedol konanie v písomnej forme, pričom táto skutočnosť vyplývala z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodcovského rozsudku na 3. strane, 3. odsek. 6. Žalobca mal za to, že Rozhodcovský súd postupoval v rozpore s ust. § 26 ods. 1, 3 zák. č. 244/2002 Z. z., o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní, resp. ZoRK): (1) Ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak. (2) Stály rozhodcovský súd pripravuje a vedie rozhodcovské konanie podľa rokovacieho poriadku (§ 14) účinného ku dňu začatia konania. Okrem prípadov, v ktorých to tento zákon vylučuje, je stály rozhodcovský súd oprávnený upraviť priebeh konania v rokovacom poriadku inak, ako ustanovuje tento zákon. Musí pritom dbať na zabezpečenie rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a na právo každého účastníka rozhodcovského konania konať pred rozhodcovským súdom. 7. S poukazom na skutočnosť, že zákon v zmysle § 26 ods. 1 druhá veta vyslovene stanovuje Rozhodcovskému súdu, aby na základe návrhu účastníka rozhodcovského konania nariadil ústne pojednávanie, postup Rozhodcovského súdu je teda kogentne upravený, nepodlieha dispozitívnosti. Rozhodcovský súd teda mal postupovať v rámci rozhodcovského konania v súlade s § 26 ods. 1 druhá veta zák. O rozhodcovskom konaní, t. j. na základe požiadavky žalobcu nariadiť vo veci ústne pojednávanie, čo sa však nestalo a Rozhodcovský súd tak porušil zákon. 8. Porušenie postupu podľa § 26 ods. 1 druhá veta zákona o rozhodcovskom konaní vo vzťahu k priebehu rozhodcovského konania mohlo mať vplyv na rozhodnutie Rozhodcovského súdu vo veci samej, rozsudok vydaný Rozhodcovským súdom predstavoval porušenie žalobcovho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj práva na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 9. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie na ktoré sa neustanovil žalovaný, doručenie predvolania na pojednávanie mal vykázané v súlade s ust. § 111 ods. 3 CSP, preto súd prejednal vec v jeho neprítomnosti v súlade s ust. § 180 CSP. 10. Podľa § 40 ods. 1 ZoRK, tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania ak: účastník rozhodcovského konania preukáže, že 1/ nemal spôsobilosť uzavrieť rozhodcovskú zmluvu, rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v súlade s právnym poriadkom podľa ktorého sa na základe dohody zmluvných strán mala rozhodcovská zmluva uzavrieť, alebo že takáto dohoda nebola uzavretá podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, 2/ nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu,
o rozhodcovskom konaní alebo že mu nebolo umožnené sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní, 3/ rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, pre ktorý nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva, alebo ktorý nie je v medziach rozhodcovskej doložky, alebo že rozsudok prekračuje dosah dohovoru o rozhodcovi alebo dosah rozhodcovskej doložky, ak ale môžu byť časti rozhodcovského rozsudku vo veciach podrobených rozhodcovskému konaniu oddelené od častí rozsudku pojednávajúcich o veciach, ktoré nie sú mu podrobené, súd zruší rozhodcovský rozsudok len v dotknutej časti, 4/ rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania, alebo, že sa táto dohoda neuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej, alebo súd zistí, že sú dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 tohto zákona. Podľa § 40 ods. 4 ZoRK: „Na dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa odseku 1 písm. a) súd neprihliadne, ak ich účastník nenamietal v konaní pred rozhodcovským súdom v lehote na to ustanovenej, inak bez zbytočného odkladu.“. Dôvodmi na zrušenie rozhodcovského rozsudku sú podľa § 40 ods. 1 písm. a/ ZoRK: neexistencia platnej rozhodcovskej zmluvy, - odňatie možnosti zúčastniť sa rozhodcovského konania, - prekročenie právomoci, - procesné vady Konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom nemôže byť koncipované obdobne ako opravné konania v rámci civilného súdneho konania a všetky námietky vedúce k jeho zrušeniu podľa § 40 ZoRK musia byť nevyhnutne procesného charakteru, musia sa teda týkať postupu rozhodcovského súdu pri prejednávaní sporu a nie správnosti skutkových alebo právnych záverov rozhodcovského súdu. Súd prvej inštancie poznamenal, že námietka existencie akejkoľvek všeobecne vymedzenej procesnej vady musí mať potenciálny vplyv na rozhodnutie vo veci samej. V uznesení Krajského súdu v Bratislave č. kon. 4 CoR/4/2018 - 152 zo dňa 18.04.2019, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava V č. k. 23Cr/36/2016 - 110 zo dňa 11.05.2017 sa konštatuje: „V zmysle ust. § 26 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie aj na návrh účastníka rozhodcovského konania, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak. Rozhodcovský súd mal preto v súlade s § 26 ods. 1 ZoRK nariadiť na návrh žalobcu (zo dňa 15.08.2015), ako účastníka rozhodcovského konania, ústne pojednávanie a to s poukazom na dôvody tvrdené žalobcom, že písomné doklady na preukázanie nárokov žalovaného neexistujú. Tým, že rozhodcovský súd ústne pojednávanie nenariadil, došlo k porušeniu už spomenutého ustanovenia § 26 ods. 1 ZoRK a taktiež bola porušená rovnosť účastníkov rozhodcovského konania i právo účastníka rozhodcovského konania konať pred rozhodcovským súdom v zmysle § 26 ods. 2 ZoRK a § 17 ZoRK. Súd prvej inštancie taktiež správne konštatoval, že porušenie postupu podľa § 26 ods.1 ZoRK vo vzťahu k priebehu rozhodcovského konania mohlo mať vplyv na rozhodnutie rozhodcovského súdu vo veci samej a predmetný rozsudok predstavuje porušenie žalobcovho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. S poukazom na uvedený právny názor Krajského súdu v Bratislave ktorým bol podporený názor tunajšieho súdu mal súd prvej inštancie za to, že boli splnené zákonné dôvody pre zrušenie rozhodcovského rozsudku vydaného Rozhodcovským súdom Parnose, zo dňa 23.11.2016 pod sp. zn. R004/2015 a o nároku na náhradu trov konania rozhodol v súlade s ust. § 262 CSP s použitím § 255 CSP. Žalovaný podal dňa 4. januára 2023 odvolanie voči napadnutému rozsudku s tým, že ho považoval za nezákonný a napádal ho v celom rozsahu a zároveň žiadal o odpustenie zmeškanej lehoty na podanie odvolania voči napadnutému rozsudku a zrušenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti napadnutého rozsudku. Odpustenie zmeškanej lehoty žalovaný odôvodňoval tým, že napadnutý rozsudok bol vydaný dňa 21.09.2021 a podľa doložky právoplatnosti a vykonateľnosti nadobudol právoplatnosť dňa 19.11.2021 a vykonateľnosť dňa 23.11.2021. Zo súdneho spisu vyplývalo, že napadnutý rozsudok bol žalovanému doručovaný poštovou prepravou zásielkami zo dňa 08.10.2021 s podacími číslami: SK028100834SK a SK028100848SK na adresu P. XX, XXX XX A. P. A. Q.. Nakoľko sa zásielky nepodarilo doručiť, nastala
fikcia doručenia a v súlade s ust. § 111 ods. 3 CSP sa písomnosť považovala za doručenú dňom vrátenia nedoručenej zásielky súdu (t. j. 03.11.2021). V súlade s ustanovením § 114 a § 122 CSP týmto žalovaný žiadal o odpustenie zmeškanej lehoty na podanie odvolania proti napadnutému rozsudku, nakoľko existovala ospravedlniteľná prekážka žalovaný sa na adrese, na ktorú súd prvej inštancie tento rozsudok doručoval - P. XX, XXX XX A. P. A. Q. - dlhodobo nezdržiaval, táto adresa nebola adresou jeho trvalého bydliska, z tejto adresy sa odsťahoval ešte v roku 2017, pričom túto zmenu riadne ohlásil a na základe uvedeného adresu žalovaný nemal zapísanú v oficiálnom registri - registri obyvateľov SR. Pre úplnosť poukázal aj na ďalšie podstatné súvislosti, ktoré odôvodňovali dôvodnosť jeho žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty. Žalovaný bol v konaní od jeho začiatku (december 2016) aktívny, zvolil si právneho zástupcu a aktívne sa zúčastňoval na konaní. V polovici roku 2020 právny zástupca žalovaného (AK Jurika & Keltoš) vypovedal plnomocenstvo a súdu prvej inštancie doručil oznámenie o ukončení právneho zastúpenia zo dňa 22.10.2020. Žalovaný bol v konaní naďalej aktívny a snažil sa zistiť aktuálny stav konania. Za týmto účelom dňa 11.05.2020 požiadal o termín na nahliadnutie do spisu. Okresný súd Bratislava V mailom zo dňa 12.05.2020 žalovaného informoval, že spis bude v infocentre k dispozícii na nahliadnutie dňa 20.05.2020 o 9.30 hod. Deň pred nahliadnutím (19.05.2020) do spisu Okresný súd Bratislava V zaslal žalovanému informáciu, že spis momentálne nebude k dispozícií na termín nahliadnutia dňa 20.5.2020 z dôvodu, že spis sa t. č. nachádza u zákonného sudcu. Zároveň bol žalovanému oznámený nový termín na deň 27.05.2020 o 9.30 hod. Dňa 26.05.2020 však Okresný súd Bratislava V žalovanému oznámil, že nakoľko prebieha rekonštrukcia spisu, nie je možné študovať uvedený spis 23Cb 36/16. Nový termín žalovanému pridelený nebol. Žalovanému bolo uvedené, že bude v dohľadnej dobe kontaktovaný príslušnom kanceláriou (žalovaný však žiadnu informáciu o spise a o možnosti nahliadnutia nedostal). Podľa § 97 ods. 1 CSP, strany a ich zástupcovia majú právo nahliadať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a kópie alebo požiadať súd o vyhotovenie kópií za úhradu vecných nákladov . Podľa Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 24.01.2008, č. k. II. ÚS 207/07-41, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy zahŕňa v sebe jednak právo každého na prístup k súdu, t. j. právo každého podať súdu žalobu, ale aj záruky riadneho chodu súdneho procesu, t. j. právo na určitú kvalitu súdneho konania, či inak povedané - právo na spravodlivý proces. Ústavný súd už konštatoval (II. ÚS 307/06), že z hľadiska aspektov a záruk zabezpečujúcich kvalitu priebehu súdneho procesu možno do obsahu tohto základného práva zahrnúť aj právo každého oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami rozhodnými pre jeho vec vrátane práva nazerať do spisu a robiť si z neho odpisy a fotokópie. Z vyššie uvedeného vyplýva, že právo strany oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami dôležitými pre súdne konanie tvorí podstatnú časť práva na spravodlivé súdne konanie. Okresný súd Bratislava V žalovanému však tým, že mu neumožnil nahliadnuť do súdneho spisu, toto právo upieral a znemožnil mu účinne uplatňovať jeho práva v tomto konaní. Žalovaný z uvedeného dôvodu podal sťažnosť predsedovi Okresného súdu Bratislava V. Na sťažnosť žalovaného reagovala predsedníčka súdu Mgr. Anna Križanová listom zo dňa 04.06.2020, v ktorom uviedla, že „spis nie je k dispozícii. Z tohto dôvodu som nariadila dôkladnú kontrolu v oddelení za účelom dohľadania súdneho spisu v termíne do 05.06.2020. V prípade, že spis nebude nájdený, súd pristúpi k jeho rekonštrukcii. Za uvedené pochybenie súdu sa ospravedlňujem a vybavenie veci budem sledovať.“ Poukázal na skutočnosť, že v sťažnosti (obsahujúcej aj spisovú značku konania 23Cr/36/2016) bola už uvedená aktuálna adresa žalovaného - O. XXXX/XA, XXX XX W.. Na túto adresu žalovaný aj dostal odpoveď od predsedníčky súdu. Žalovaný ešte v roku 2017 zmenil adresu trvalého bydliska (z pôvodnej P. XX, XXX XX A.É. P. A. Q.) na novú adresu: O.X. XXXX/XA, XXX XX W.. Túto zmenu riadne ohlásil, vybavil si nový občiansky preukaz (31.05.2017) a rovnako zmenu adresy aj nahlásil na obchodný register v spoločnostiach, kde bol vedený ako konateľ a spoločník (spoločnosti Dr. Fecsu, s. r. o. a MONSEA, spol. s. r. o.). Z popísaného dôvodu nebolo možné považovať adresu P. XX, XXX XX A. P. A. Q. za adresu spôsobilú na doručovanie písomností pre žalovaného podľa ust. § 106 ods. 1 písm. a) CSP a doručovanie na túto (neaktuálnu a neuvedenú v registri obyvateľov SR) adresu nemohlo spôsobiť platné účinky doručovania. Na túto adresu (ako adresu nezodpovedajúcu ust. § 106 CSP) nebolo možné ani uplatniť fikciu doručenia. Podľa § 106 ods. 1 písm. a) CSP, ak nejde o doručovanie do elektronickej schránky podľa osobitného predpisu, o doručovanie v osobitných prípadoch podľa § 107 ods. 2 a adresát neuviedol inú adresu
na doručovanie, doručuje súd písomnosti a) fyzickej osobe na adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky alebo adresu miesta pobytu cudzinca na území Slovenskej republiky podľa druhu pobytu cudzinca . Adresy uvedené v § 106 CSP je nevyhnutné vnímať ako tzv. povinné doručovacie adresy. Z uvedeného dôvodu nebude v zásade rozhodujúce, akú adresu trvalého pobytu alebo pobytu uvedenie žalobca pri identifikácii žalovaného. Súd bude povinný ex officio preveriť skutočný trvalý pobyt žalovaného ako fyzickej osoby alebo adresu sídla právnickej osoby a písomnosti v súlade s § 106 doručovať na toto miesto. Na tieto povinné doručovacie adresy je možné doručiť písomnosti prostredníctvom fikcie doručenia. Rozsudok sa (ak nepôjde o doručovanie do elektronickej schránky, doručovanie podľa § 106 ods. 2 alebo o prípad, keď adresát oznámil súdu inú adresu na doručovanie) doručuje na tzv. oficiálnu adresu, t. j. adresu evidovanú vo verejnom registri (porovnaj § 106 a komentár k nemu). V súlade s koncepciou zvyšovania procesnej zodpovednosti strán sporu, ak rozsudok nemožno doručiť na uvedenej adrese, považuje sa za doručený dňom vrátenia nedoručenej zásielky súdu. Zároveň však zákon v tejto súvislosti umožňuje časovo neohraničené odpustenie zmeškania lehoty. Žalovaný dal do pozornosti, že súd prvej inštancie žalovanému na adresu P. XX, XXX XX A. P. A. Q. doručoval aj predvolanie na pojednávanie na deň 14.06.2021 (podacie číslo SK023682449), ktoré si žalovaný rovnako neprevzal. Vyjadril názor, že po tomto neúspešnom doručení bol súd povinný vykonať úkony potrebné na zistenie skutočnej adresy trvalého pobytu žalovaného (napr. dopytom na register obyvateľov SR) a následne doručovať písomnosti na takto zistenú adresu. Súd však žiaden takéto úkony nevykonal a uspokojil sa s doručovaním na adresu, ktorú uviedol žalobca v podanej žalobe. Pre úplnosť žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie vyšetrovacie úkony (za účelom zistenia dátumu narodenia) vykonal až dopytom zo dňa 03.01.2022 na Okresný úrad Nové Mesto nad Váhom. V uvedenom dopyte sa o. i. uvádza „bez dátumu narodenia žalovaného, nie je možné s istotou zistiť jeho skutočný pobyt, prostredníctvom registra obyvateľom, resp. prostredníctvom iných verejne dostupných registrov. Žalovanému nebolo zrejmé, prečo súd prvej inštancie začal vykonávať zisťovacie úkony s až takým veľkým časovým odstupom a jednak, prečo nemal súd vedomosť o dátume narodenia žalovaného, keď napr. žalobca v podaní „Oprava označenia žalovaného“, doručenom súdu 17.01.2017 uviedol správny dátum narodenia žalovaného (10.01.1966). Súd prvej inštancie mal k dispozícii všetky údaje, aby mohol vykonať zisťovacie úkony a riadne zistiť adresu žalovaného uvedenú v registri obyvateľov SR. Žalovaný dal do pozornosti, že na adrese P. XX, XXX XX A. P. A. Q. sa naďalej zdržiavala jeho manželka (p. C.), s ktorou však žalovaný už dlhšiu dobu žil oddelene a vzájomne spolu nekomunikovali. Manželka žalovaného mala na tejto vyššie uvedenej adrese označenú schránku (C.) a uvedené bolo pravdepodobnou príčinou toho, že pošta uvádzala k zásielke poznámku „adresát nezastihnutý“ namiesto „adresát neznámy“. Ani uvedená skutočnosť však nemohla mať vplyv na nesprávne doručovanie písomností žalovanému zo strany súdu. Nakoľko adresa P. XX, XXX XX A. P. A. Q. nebola v čase doručovania napadnutého rozsudku tzv. povinnou doručovacou adresou/adresou zapísanou v registri obyvateľov SR (touto od roku 2017 bola adresa O. XXXX/XA, XXX XX W.) súd prvej inštancie pochybil pri doručovaní, doručoval na nesprávnu adresu a na túto adresu preto nebolo možné uplatniť fikciu doručenia podľa § 111 ods. 3 CSP a T. nespôsobilo právne účinky doručenia. Žalovaný nebol napriek jeho žiadostiam upovedomený o dokončení rekonštrukcie spisu a nemal tak príležitosť nahliadnuť do spisu. Žalovanému bola v konaní doručená až zásielka obsahujúca napadnutý rozsudok, Uznesenie zo dňa 22.06.2022, T. právoplatnosti a vykonateľnosti a Opravné uznesenie zo dňa 28.03.2022. Uvedená zásielka (podacie číslo SK048994204SK) bola žalovanému doručovaná na adresu O. XXXX/XA, XXX XX Bratislava a žalovaný si ju prevzal dňa 25.10.2022. Žalovaný sa až v tento deň oboznámil s napadnutým rozsudkom a zároveň odpadla prekážka, ktorá zapríčinila zmeškanie lehoty na podanie odvolania. Žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty žalovaný podal v zákonnej 15dňovej lehote. Podľa § 106 ods. 1 písm. a) CSP, ak nejde o doručovanie do elektronickej schránky podľa osobitného predpisu, o doručovanie v osobitných prípadoch podľa § 107 ods. 2 a adresát neuviedol inú adresu na doručovanie, doručuje súd písomnosti a) fyzickej osobe na adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky alebo adresu miesta pobytu cudzinca na území Slovenskej republiky podľa druhu pobytu cudzinca. Podľa § 111 ods. 3 CSP, ak nemožno doručiť písomnosť na adresu podľa § 106, písomnosť sa považuje dňom vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie.
Podľa § 114 CSP, ak bola písomnosť doručená podľa § 111 ods. 3 a § 112 a jej doručením začala plynúť lehota, ktorú adresát zmeškal, pretože sa o písomnosti nedozvedel, súd zmeškanie lehoty odpustí, len ak sa z ospravedlniteľného dôvodu adresát na adrese podľa § 106 nezdržiaval a v tejto súvislosti neporušil žiadnu právnu povinnosť . Podľa § 122 CSP, súd odpustí zmeškanie lehoty, ak ju strana, zástupca alebo procesný opatrovník zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí. Návrh treba podať do 15 dní po odpadnutí prekážky a treba s ním spojiť i zmeškaný úkon. V zmysle citovaného ustanovenia účastník musí v návrhu na odpustenie zmeškania lehoty uviesť ospravedlniteľný dôvod a návrh musí podať spolu so zmeškaným úkonom v zákonnej lehote 15 dní po odpadnutí prekážky. Žalovaný žiadal o odpustenie zmeškania lehoty z dôvodu vady doručovania, nakoľko súd prvej inštancie nedoručoval žalovanému písomnosti v súlade s ust. § 106 CSP, t. j. na adresu, ktorú mal uvedenú v registri obyvateľov SR, ale na inú adresu, kde sa žalovaný o doručených písomnostiach nemohol dozvedieť a nemohol včas uplatniť svoje práva v tomto konaní. Žalovaný zmenu adresy riadne oznámil príslušným orgánom, vymenil si doklad totožnosti, riadne si označil schránku na novej adrese a nezanedbal žiadnu zákonnú povinnosť. Žalovaný bol v konaní aktívny a snažil sa oboznámiť so súdnym spisom, avšak tento mu z dôvodu rekonštrukcie nebol sprístupnený a žalovaný následne nebol informovaný o ukončení rekonštrukcie a o možnosti nahliadnuť do spisu. Rovnako sa žalovanému vadným doručovaním upreli aj základné procesné práva a tieto nemohol riadne brániť v konaní. Žalovaný bezodkladne po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom okamžite pristúpil k ochrane svojich procesných práv. V zákonom stanovenej lehote 15 dní odo dňa odpadnutia prekážky, t. j. od doručenia zásielky na adresu uvedenú v registri obyvateľov SR (O. XXXX/XA, XXX XX W.) dňa 25.10.2022, žiadal o odpustenie zmeškania lehoty spolu s čím spojil i zmeškaný úkon, a to podanie odvolania voči napadnutému rozsudku. Zároveň žalovaný týmto podal odvolanie proti výroku I. a II. výroku (II. výrok je závislý od I. výroku) napadnutého rozsudku, ktorý žiadal zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Žalovaný poukázal na včasnosť podania odvolania, keďže napadnutý rozsudok bol žalovanému riadne doručený dňa 25.10.2022, t. j. odvolanie podal v zákonnej 15-dňovej lehote po odpadnutí prekážky. Žalovaný podal odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP) a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP). Súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento odvolací dôvod úzko súvisí s nesprávnym postupom súdu prvej inštancie pri doručovaní písomnosti žalovanému. V prvom rade poukázal žalovaný na nesprávny postup súdu prvej inštancie, ktorým mu súd znemožnil, aby riadne uplatňoval svoje práva v tomto konaní a síce mu neumožnil napriek jeho opakovaným žiadostiam nahliadnuť do spisu a súd uskutočnil pojednávanie bez prítomnosti žalovaného a to bez toho, aby na takéto konanie boli splnené podmienky. Žalovaný sa snažil nahliadnuť do spisu, aby si po ukončení právneho zastúpenia AK Jurika & Keltoš mohol riadne uplatňovať svoje práva a právom chránené záujmy. Napriek žiadostiam žalovaného nebolo mu umožnené nahliadnutie do spisu. Žalovanému bolo oznámené, že prebieha rekonštrukcia spisu a že bude v dohľadnej dobe kontaktovaný príslušnou kanceláriou. Žalovaný následne požiadal o informáciu, v akom stave sa spis nachádza, prečo bol stratený a kedy bude možné nahliadnuť do spisu. Uvedené informácie žalovanému neboli oznámené a žalovaný nemal možnosť riadne nahliadnuť do spisu. Podľa § 97 ods. 1 CSP, strany a ich zástupcovia majú právo nahliadať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a kópie alebo požiadať súd o vyhotovenie kópií za úhradu vecných nákladov . Podľa Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 24.01.2008, č. k. II. ÚS 207/07-41, základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 ústavy zahŕňa v sebe jednak právo každého na prístup k súdu, t. j. právo každého podať súdu žalobu, ale aj záruky riadneho chodu súdneho procesu, t. j. právo na určitú kvalitu súdneho konania, či inak povedané - právo na spravodlivý proces. Ústavný súd už konštatoval (II. ÚS 307/06), že z hľadiska aspektov a záruk zabezpečujúcich kvalitu priebehu súdneho procesu možno do obsahu tohto základného práva zahrnúť aj právo každého oboznámiť sa so všetkými
skutočnosťami rozhodnými pre jeho vec vrátane práva nazerať do spisu a robiť si z neho odpisy a fotokópie. Z vyššie uvedeného vyplývalo, že právo strany oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami dôležitými pre súdne konanie tvorí podstatnú časť práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie však žalovanému tým, že mu neumožnil nahliadnuť do súdneho spisu, toto právo upieral a znemožnil mu účinne uplatňovať jeho práva v tomto konaní. Uvedené bolo zvýraznené tým, že nakoľko spis bol stratený a robila sa jeho rekonštrukcia, v spise mohli chýbať podstatné vyjadrenia žalovaného a žalovaný nemal vedomosť o tom, na základe akých listín, vyjadrení a dôkazov (resp. aké listiny súd v rámci rekonštrukcie spisu do spisu zaradil) súd napadnutý rozsudok vydal. Žalovaný uviedol, že v napadnutom rozsudku (v rozpore s ust. § 220 ods. 2 CSP) neboli bližšie uvedené jednotlivé vyjadrenia, prostriedky procesného útoku či obrany, na ktoré súd prvej inštancie pri rozhodovaní prihliadal. V napadnutom rozsudku chýbala akákoľvek zmienka o vyjadreniach žalovaného v danej veci. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku iba uviedol žalobu žalobcu zo dňa 15.12.2016 a poukázal na rokovací poriadok rozhodcovského súdu. Súd vôbec nezmienil podania žalovaného (napr. Vyjadrenie k žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku zo dňa 22.02.2017), neuviedol argumenty žalovaného, a s týmito sa ani nevysporiadal. Súd svoju argumentáciu obmedzil iba na uvedenie tvrdení žalobcu, odcitovanie zákonných ustanovení a prevzatie právneho názoru Krajského súdu v Bratislave č. k. 4CoR/4/2018-152 zo dňa 18.04.2019. S ohľadom na tieto skutočnosti sa žalovaný celkom oprávnene domnieval, že súd prvej inštancie v rámci rekonštrukcie spisu nezaradil všetky podania, ktoré boli do konania doložené a na tieto podania teda v rozpore so zákonom neprihliadal. Jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je jeho kontradiktórny charakter. Každá strana musí zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy a argumenty, ktoré považuje za nutné, aby jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženou súdu na účely ovplyvniť jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim (Mantovanelli c. Francúzsko). Uvedené nesprávne a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku pre absenciu náležitostí odôvodnenia vyplývajúcich z ust. § 220 ods. 2 CSP, spôsobilo jeho nepreskúmateľnosť. Podľa komentáru k ust. § 220 CSP „Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces, zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Povinnosťou súdov ako štátnych orgánov je dbať o to, aby ústavné práva subjektov zúčastnených na konaní boli riadne dodržiavané. Tým sa zároveň zabezpečuje plnenie ústavnej úlohy súdov vykonávať súdnictvo. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto zákon stanovuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov .“ Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR „ Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“ Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 6/03 z 13. marca 2003 „Jasne a jednoznačne odôvodnené meritórne rozhodnutie alebo rozhodnutie procesnej povahy tvorí súčasť základného práva na súdnu ochranu.“ V odôvodnení Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 6/03 z 13. marca 2003 sa uvádza, že „Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky predovšetkým zobral do úvahy, že táto namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu, ktoré zohráva v demokratickej spoločnosti natoľko závažnú úlohu, že pri rozhodovaní o podmienkach jeho uplatnenia neprichádzajú zo strany súdov do úvahy zužujúci výklad a ani také interpretačné postupy pri výklade procesných predpisov, ktorých následkom by mohlo byť jeho neodôvodnené, prípadne svojvoľné obmedzenie alebo odňatie. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa
uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava") a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "dohovor").“ Žalovaný poukázal na nesprávny postup súdu prvej inštancie pri doručovaní predvolania na pojednávanie. Súd doručoval žalovanému predvolanie na pojednávanie na adresu P. XX, XXX XX A. P. A. Q., na ktorej sa žalovaný už dlhší čas nezdržiaval (od roku 2017) a túto adresu ani nemal uvedenú v registri obyvateľov SR. Z uvedeného dôvodu nie je prípustné, aby sa pri doručovaní písomností na takúto adresu uplatňovala fikcia doručenia. Žalovaný sa v roku 2017 presťahoval na adresu O. XXXX/XA, XXX XX W. a túto zmenu adresy riadne oznámil príslušným úradom. Vzhľadom k tejto skutočnosti bol súd prvej inštancie v súlade s ust. § 106 CSP povinný doručovať písomnosti žalovanému na túto adresu. Nakoľko adresa P. XX, XXX XX A. P. A. Q. nebola v čase doručovania napadnutého rozsudku tzv. povinnou doručovacou adresou/adresou zapísanou v registri obyvateľov SR (touto od roku 2017 bola adresa O.O. XXXX/XA, XXX XX W.) bolo zrejmé, že súd prvej inštancie pochybil pri doručovaní, doručoval na nesprávnu adresu a na túto adresu nebolo možné uplatniť fikciu doručenia podľa § 111 ods. 3 CSP a doručenie nespôsobilo právne účinky doručenia. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam neboli splnené podmienky na konanie pojednávanie v neprítomnosti žalovaného, nakoľko žalovanému nebolo riadne a v súlade so zákonom doručené predvolanie na pojednávanie. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam súd prvej inštancie vážnym spôsobom zasiahol do práv účastníka konania (nesprístupnenie spisu na nahliadnutie, vadné doručovanie, konanie v neprítomnosti žalovaného bez splnenia podmienok, porušenie rovnosti zbraní, nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nevysporiadanie sa s argumentmi žalovaného) a to až v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Žalovaný mal zo to, že napadnutý rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s jeho argumentáciou, že sa žalobca a žalovaný v mandátnej zmluve dohodli na tom, že „všetky spory budú riešené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu“. Z uvedeného dôvodu nebola daná zákonná povinnosť rozhodcovského súdu nariadiť ústne pojednávanie. Žalobca žiadal rozhodcovský súd, aby bolo konanie vedené aj v ústnej forme vo svojom vyjadrení zo dňa 17.09.2015, pričom konkrétne dôvody ústneho pojednávania (napr. výsluch svedkov) neuviedol. Žalobca iba všeobecne skonštatoval, že žiada o konanie v ústnej forme s ohľadom na účelnosť žalobného návrhu žalobcu s cieľom vydania spravodlivého rozhodnutia vo veci samej. Žalovaný žiadnym spôsobom neuviedol skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať tomu, že konanie nebude vedené v súlade s princípom spravodlivosti, rovnosti či ďalších základných zásad. Napriek skutočnosti, že rozhodcovský súd ústne prejednanie veci nenariadil, žalobca bez zbytočného odkladu postup súdu v konaní ďalej nenamietal. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že vzhľadom na predmet sporu by prejednanie ústnou formou neprispelo k objasneniu veci, ale len k predĺženiu sporu, nakoľko mal za to, že sporná právna otázka závisela výlučne od posúdenia obsahu žalovaným predložených listín. Žalobca nenavrhoval výsluch svedkov ani iných osôb, pre ktorý by ústna forma prejednania veci mala opodstatnenie. Rovnako nebolo možné ani súhlasiť s tvrdeniami, že iba samotným nenariadením ústneho pojednávania došlo k porušeniu rovnosti strán a zasiahlo sa do práv žalobcu. Žalovaný dal do pozornosti, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku neuviedol žiadnu inú skutočnosť (okrem nenariadenia ústneho pojednávania), ktorá by čo i len naznačovala porušenie rovnosti účastníkov alebo akýchkoľvek iných práv žalobcu. Poukázal aj na dôvodovú správu k zákonu o rozhodcovskom konaní, z ktorej vyplýva, že zákonodarca nemal záujem o zakotvenie povinnosti rozhodcovského súdu nariadiť ústne pojednávanie vždy, ak tak navrhne jeden z účastníkov rozhodcovského konania, naopak ponecháva túto skutočnosť na voľnej úvahe súdu. Súd prvej inštancie iba zopakoval tvrdenia Krajského súdu v Bratislave v Uznesení č. k. 4CoR/4/2018-152 zo dňa 18.04.2019, ktoré sa však venovalo najmä posúdeniu dôvodnosti návrhu žalobcu na odklad vykonateľnosti, a nie samotnému potenciálnemu zásahu do práv žalobcu. Z
uvedeného dôvodu nebolo možné, bez zistenia a skonštatovania ďalších skutočností prevziať tieto závery aj do rozhodnutia o veci samej. „V danom prípade sa teda nielen účastníci dohodli na písomnej forme rozhodcovského konania, ale takáto forma konania vyplývala aj z Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Ak teda zmluvné strany sa dohodnú, že ich spory sa budú riešiť v rozhodcovskom konaní, musia si tým byť vedomé, že sú povinné podrobiť sa rokovaciemu poriadku príslušného súdu ... V danom prípade však rozhodca nepovažoval vykonanie ústneho pojednávania za účelné, pričom v odôvodnení rozhodcovského rozsudku sa rozhodcovský súd dôsledne a dostatočne vysporiadal s tým, prečo nepovažoval nariadenie ústneho pojednávania za nevyhnutné ... Rozhodcovský súd teda neporušil zásadu rovnosti účastníkov konania tým, že nerozhodol o nariadení ústneho pojednávania.“ (Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica 43 CoB 52/2015, ÚS II. ÚS 205/2017). Vzhľadom k vyššie uvedenému bolo zrejmé, že samotným nenariadením ústneho pojednávania nebola porušená rovnosť účastníkov rozhodcovského konania a ani právo účastníka konať pred rozhodcovským súdom. K podanému odvolaniu žalovaného sa písomným podaním (odvolacou replikou) zo dňa 17.01.2023 vyjadril žalobca, ktorý mal za to, že u žalovaného neexistoval ospravedlniteľný dôvod pre odpustenie zmeškanej lehoty pre podanie odvolania voči napadnutému rozsudku v zmysle § 114 v spojení s § 122 CSP, nakoľko súd prvej inštancie doručoval žalovanému napadnutý rozsudok v zmysle § 106 ods. 1 CSP na „inú adresu na doručovanie“, ktorou mala byť práve adresa P. XX, XXX XX A. P. A. Q., nakoľko: a) predmetnú adresu uviedol žalovaný aj v rámci splnomocnenia pre svojho bývalého právneho zástupcu Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r. o., v rámci súdneho konania; b) tak žalovaným, ako ani jeho bývalým právnym zástupcom nebola počas súdneho konania oznámená konajúcemu súdu zmena doručovacej adresy z P. XX, XXX XX A. P. A. Q., na O.X. XXXX/XA, XXX XX W., ktorá by tak následne nemala predstavovať „inú adresu na doručovanie“ žalovaného, ale adresu žalovaného evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky pre účely doručovania písomností v zmysle § 106, ods. 1, písm. a) CSP; c) v rámci doručovania písomností súdom prvej inštancie žalovanému na adresu P. XX, XXX XX A. P. A. Q. sa vracali zásielky súdu späť s poznámkou Slovenskej pošty „neprevzatá v odbernej lehote - odoslaná späť“, namiesto „adresát neznámy“, čo malo pre súd predstavovať informáciu o tom, že zásielky sú doručované na správnu adresu adresáta, avšak nie sú preberané v odbernej lehote. Uvedené bolo súčasne v rozpore s tvrdením žalovaného o tom, že mal byť počas celého súdneho konania aktívny, a to najmä v súvislosti so zásadou „právo patrí bdelým“, nakoľko: bolo primárne zodpovednosťou žalovaného oznámiť súdu zmenu doručovacej adresy z P. XX, XXX XX A. P. A. Q., na O. XXXX/XA, XXX XX W., ku ktorej došlo počas súdneho konania; a) v prípade deklarovanej aktivity žalovaného (ku ktorej však riadne nedošlo): - by musel tento zistiť, že k rekonštrukcii súdneho spisu došlo súdom už v rámci 3. štvrťroka 2020 (v uvedenej súvislosti podotýkame, že žalobca zasielal súdu podklady k rekonštrukcii spisu začiatkom mesiaca júl 2020), avšak žalovaný sa od momentu odpovede predsedníčky Okresného súdu Bratislava V. žalovanému v rámci jeho sťažnosti na prieťahy v konaní vo vzťahu k nemožnosti nahliadať do súdneho spisu (04.06.2020) ďalej opätovne sám z vlastnej aktivity nezaujímal o to, či už došlo k rekonštrukcii súdneho spisu a či už je možné nahliadať do súdneho spisu, kedy minimálne do súdneho pojednávania v uvedenej veci 14.09.2021, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ubehlo viac ako 1 a 1 roka - akú aktivitu vyvíjal žalovaný v rámci tohto časového obdobia pre účely účinného uplatňovania jeho práv v súdnom konaní, ktoré mu mali byť údajne konajúcim súdom znemožnené/odopreté ? - aktivitou účastníka konania je predsa primárne konanie z jeho vlastnej iniciatívy, a nie až konanie na základe úkonu súdu, a teda žalovaný sa mal aktívne zaujímať o rekonštrukciu súdneho spisu sám, a nie čakať až na prípadné oznámenie konajúceho súdu; - by musel zistiť, že v súdnom spise je stále evidovaná jeho doručovacia adresa P. XX, XXX XX A. P. A. Q., na základe čoho mohol voči konajúcemu súdu riadne uskutočniť oznámenie o zmene vo vzťahu ku novej doručovacej adrese O. XXXX/XA, XXX XX W., ako jedinej adresy pre doručovanie v zmysle § 106, ods. 1 CSP; b) žalovaný mal predsa ustanoveného právneho zástupcu Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r. o. v rámci súdneho konania až do 2. polovice roka 2020, na základe čoho mohol/mal primárne od svojho právneho zástupcu žiadať/získavať informácie vo vzťahu k súdnemu konaniu, ktorými tento disponoval od začiatku súdneho konania (bez ohľadu na rekonštrukciu súdneho spisu), a ktoré bol tento povinný poskytovať žalovanému;
a teda v súvislosti s takýmto nedbanlivým/nezodpovedným konaním žalovaného sa tento sám vystavil negatívnym dôsledkom jeho nekonania vo vzťahu k možnosti riadneho uplatňovania jeho práv v súdnom konaní a nemohli tak byť zo strany konajúceho súdu žalovanému upreté jeho práva na spravodlivý proces v uvedenom kontexte. Žalobca považoval odvolanie žalovaného v celom rozsahu za nedôvodné, nakoľko: K námietke nesprávneho procesného postupu, ktorým znemožnil žalovanému uskutočňovať jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca sa k tejto otázke/oblasti vyjadril už v rámci svojho vyjadrenia k žiadosti na odpustenie zmeškanej lehoty, v zmysle ktorého vyplývalo, že žalovaný nemohol účinne/ úspešne argumentovať týmto odvolacím dôvodom, nakoľko nebol to konajúci súd, ale práve sám žalovaný, ktorý svojim nedbanlivým/ nezodpovedným konaním si znemožnil riadne uplatňovanie/uskutočňovanie svojich procesných práv v rámci súdneho konania- na základe uvedeného tak nemohlo dôjsť na strane konajúceho súdu k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súčasne vo vzťahu k argumentácii žalovaného o tom, že súd prvej inštancie v rámci rekonštrukcie spisu nezaradil do spisu všetky podania, ktoré boli do konania predložené a na tieto v rozpore so zákonom neprihliadol žalobca uviedol, že: a) rekonštrukcia spisu (vrátane výzvy súdu účastníkom konania na predloženie všetkých listín / dokumentov/podaní) začala prebiehať ešte v polovici roka 2020 a v čase, kedy mal byť žalovaný ešte zastúpený jeho právnym zástupcom Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r. o. - na základe uvedeného je odôvodnený predpoklad, že pôvodný právny zástupca ešte predkladal súdu listiny/ dokumenty/podania vzťahujúce sa k žalovanému; b) pri ukončení právneho zastupovania mal pôvodný právny zástupca odovzdať žalovanému kompletný súdny spis, s ktorým by sa žalovaný tak mal možnosť oboznámiť a zistiť stav konania, vrátane zistenia, či rekonštruovaný spis obsahuje všetky žalovaným doložené listiny /dokumenty/podania v rámci súdneho konania; Bolo teda výlučne na ťarchu a zodpovednosť žalovaného, aké listiny/dokumenty/podania sa tak nachádzali v spise po jeho rekonštrukcii, ktoré sa mali vzťahovať k podaniam žalovaného a uvedené nemohlo predstavovať procesné pochybenie súdu - opätovne sa prejavujú dôsledky nedostatočného konania/záujmu žalovaného o súdne konanie a jeho priebeh. Súd prvej inštancie mohol použiť na hodnotenie a rozhodnutie sporu iba tie prostriedky/listiny/dokumenty/podania, ktoré sa nachádzali v spise (v spise po rekonštrukcii samozrejme) a teda malo byť primárnym záujmom strán sporu, aby na základe výzvy súdu predložili súdu všetky ich doposiaľ predložené listiny/dokumenty/podania pre účely zabezpečenia úspechu v spore. K námietke, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci, a to najmä: Žalobca vo svojom vyjadrení zo 17.09.2015 k žalobe v rámci rozhodcovského konania žiadal rozhodcovský súd, aby predmetné konanie nebolo vedené iba v písomnej forme, ale aj v ústnej forme, primárne za účelom riadneho prejednania veci, vykonania dokazovania (ktoré je možné uskutočniť iba v ústnej forme, nakoľko písomné doklady na strane žalobcu neexistovali) a riadneho/ správneho zistenia skutkového a právneho stavu veci zo strany rozhodcovského súdu s cieľom vydania spravodlivého rozhodnutia vo veci samej, nakoľko v rozhodcovskom konaní bolo predmetom posúdenie oprávnenosti žalovaného voči žalobcovi na zmluvnú pokutu z titulu porušenia dôvernosti informácií/úniku dôverných informácií, kedy takáto posudzovaná otázka je tak všeobecná, komplexná vo výklade (forme/rozsahu/princípe), neurčitá a komplikovaná na posúdenie, že rozhodnutiu vo veci malo predchádzať ústne pojednávanie, ktorom by boli vzájomne prednesené a deklarované argumenty účastníkov rozhodcovského konania k meritu prejednávanej veci a súčasne by bola navrhnutá na vypočutie konateľka žalobcu, prostredníctvom konania ktorej malo dôjsť k porušeniu zmluvnej povinnosti žalobcu a tým aj vzniku titulu k žalovanému nároku, kedy až na základe uvedeného by si rozhodcovský súd mohol dostatočne a riadne posúdiť zistený skutkový/právny stav veci pred vydaním rozhodcovského rozsudku - v tomto kontexte bolo potrebné poukázať na to, že nakoľko rozhodnutie rozhodcovského súdu malo byť jednoinštančným konečným, záväzným a vykonateľným rozhodnutím s nemožnosťou jeho preskúmania, bolo o to podstatnejšie na strane rozhodcovského súdu riadne/náležite zistiť (s dôrazným
dodržaním zákona) a následne posúdiť riadne zistený skutkový/právny stav veci tak, aby (i) boli dodržané zásady spravodlivosti, zákonnosti a ústavnosti, a aby (ii) výsledkom konania bol rozsudok spĺňajúci parametre zákonnosti a ústavnosti a nebol prejavom svojvôle rozhodcovského súdu, k čomu s ohľadom na prejednávanú vec malo prispieť práve aj ústne konanie. Súčasne: • rozhodcovský súd neupovedomil žiadnym spôsobom žalobcu o nesúhlase žalovaného s požadovaným ústnym prejednaním veci a súčasne tak nebolo umožnené žalobcovi zo strany rozhodcovského súdu sa vyjadriť k takémuto podaniu žalovaného o tom, že nesúhlasí so žalobcom požadovaným prejednaním veci vo forme ústneho pojednávania; a teda • žalobca nemal v rozhodcovskom konaní vôbec vedomosť o nesúhlase žalovaného a súčasne žalobcovi bola odňatá možnosť vyjadriť sa k podaniu žalovaného v zmysle ktorého mal tento nesúhlasiť so žalobcom požadovaným prejednaním veci vo forme ústneho pojednávania; a • žalobcovi nebolo vôbec preukázané rozhodcovským súdom vyjadrenie žalovaného o tom, že nesúhlasí s o žalobcom požadovaným prejednaním veci vo forme ústneho pojednávania (t. j. či uvedené vôbec existuje); a • rozhodcovský súd vychádzal pre účely formy vedenia rozhodcovského konania a súčasne aj rozhodovania v konaní práve v súlade s nesúhlasom žalovaného s požadovaným ústnym prejednaním veci. Na základe vyššie uvedených skutočností tak došlo na strane rozhodcovského súdu k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania (rovnosť zbraní), pretože nemali rovnakú možnosť na uplatnenie svojich procesných práv. Rozhodcovský súd mal: a) nariadiť ústne pojednávanie na návrh žalobcu, ako účastníka rozhodcovského konania, vyplývajúcu mu zo ZoRK; b) umožniť žalobcovi vyjadriť sa k vyjadreniu žalovaného s nesúhlasom s ústnym prejednaním veci; v záujme zabezpečenia rovnakého postavenia účastníkov rozhodcovského konania a súčasne poskytnúť žalobcovi procesné prostriedky na uplatnenie a ochranu jeho práv a právom chránených záujmov. V uvedenej súvislosti tak neprichádza do úvahy aplikácia §17a ZoRK, nakoľko (i) žalobca sa dozvedel o neakceptácii žalobcom požadovaného ústneho prejednania veci a s tým spojeného (ii) vedenia rozhodcovského konania rozhodcovským súdom výlučne písomnou formou až z doručeného rozhodcovského rozsudku, a teda až po skončení rozhodcovského konania (nie v rámci samotného rozhodcovského konania). Neobstojí argumentácia žalovaného o tom, že by prejednanie veci ústnou formou v rámci rozhodcovského konania neprispelo k objasneniu veci, ale iba k predĺženiu sporu, nakoľko sporná právna otázka mala závisieť výlučne na posúdení listín predložených žalovaným - týmto spôsobom je práve zo strany žalovaného preukazovaná/deklarovaná arbitrárnosť rozhodcovského konania a tento sa stotožňovanie s postupom rozhodcovského súdu neposkytnúť žalobcovi procesné prostriedky na ochranu jeho práv a právom chránených záujmov a tak neumožniť dodržanie rovnakého postavenia účastníkov rozhodcovského konania. Práve z dôvodu povahy a spornosti prejednávanej veci a pre účely riadneho/náležitého zistenia (s dôrazným dodržaním zákona) a následne posúdenia riadne zisteného skutkového/právneho stavu veci bolo potrebné použiť aj formu ústneho konania - navrhnutie výsluchu svedkov žalobcom už vo fáze žiadosti o ústne konanie je irelevantné, nakoľko uvedené by bolo vykonané bezodkladne po pripustení ústneho konania. Prvoinštančný súd podporením odôvodnenia napadnutého rozsudku použitím prejudikovaného právneho názoru súdu druhej inštancie v zmysle bodu 16 Uznesenia Krajského súdu Bratislava č. k.: 4CoR/4/2018 - 152 zo dňa 18.04.2019, ktorým súd druhej inštancie potvrdil uznesenie prvoinštančného súdu č. k.: 23Cr/36/2016-110 zo dňa 11.05.2017 o odložení vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku (ďalej tiež aj ako „Uznesenie KS BA“), konal nielen v zmysle zákonných oprávnení, ale súčasne aj uvážlivo, nakoľko použil právne posúdenie aj samotného merita prejednávanej veci práve jemu priamo nadriadeným druhoinštančným súdom - v uvedenom prípade tak neobstojí tvrdenie žalovaného o tom, že závery Uznesenia KS BA nemožno bez ďalších skutočností prevziať aj do rozhodnutia vo veci samej, nakoľko prvoinštančný súd prevzal iba tie právne názory/závery druhoinštančného súdu, ktoré mali priamy vplyv na rozhodnutie vo veci samej v zmysle napadnutého rozsudku. Súčasne dal žalobca do pozornosti, že na predmetné konanie nebolo možné aplikovať žalovaným uvádzané závery z rozsudku KS BB 43 Cob 52/2015, resp. Uznesenia ÚS SR č.: II ÚS 205/2017 - 34 (ďalej tiež aj ako „Iné rozhodnutia“), a to najmä z nasledovných dôvodov:
a) V zmysle iných rozhodnutí vyplýva, že si účastníci rozhodcovského konania dohodli v rámci ich obchodnej zmluvy rozhodcovskú doložku v znení tom, že „všetky spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú predložia na rozhodnutie Obchodnému súdu, keď súčasne sa dohodli, že rozhodcovský súd bude konať podľa jeho rokovacieho poriadku a štatútu a konanie bude písomné“ - v uvedenom prípade sa tak sporové strany dohodli na výslovne písomnej forme vedenia konania priamo v rozhodcovskej doložke a teda nebolo zákonnou povinnosťou rozhodcu postupovať postupom podľa § 26, ods. 1, druhá veta ZoRK na základe žiadosti sporovej strany o ústne konanie v rámci rozhodcovského konania; kedy práve naopak b) žalobca a žalovaný sa nedohodli v rámci rozhodcovskej doložky na písomnej forme vedenia rozhodcovského konania, na základe čoho bolo zákonnou povinnosťou rozhodcu nariadiť ústne pojednávanie na návrh žalobcu, ako účastníka konania podľa § 26, ods. 1, druhá veta ZoRK a jeho nenariadením došlo k porušeniu ZoRK na strane rozhodcu, čím teda bol priebeh rozhodcovského konania v rozpore so ZoRK. Žalobca dodal, že rozhodcovský súd sa v rozhodcovskom rozsudku žiadnym spôsobom nezmienil/ nevyporiadal s porušením jeho zákonnej povinnosti na nariadenie ústneho pojednávania a ani túto skutočnosť nezdôvodnil. Žalobca na základe uvedených skutočností navrhol: a) prvoinštančnému súdu, aby žiadosť žalovaného na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania voči napadnutému rozsudku ako nedôvodnú zamietol; b) odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil a zaviazal žalovaného na náhradu trov konania v plnej sume v prípade, ak bude prvoinštančným súdom rozhodnuté o odpustení zmeškania lehoty na podanie odvolania voči napadnutému rozsudku na strane žalovaného. K podanému vyjadreniu žalobcu zaujal stanovisko žalovaný, a to písomným podaním zo dňa 08.06.2023, pričom zotrval na svojich odvolacích dôvodoch ako aj skutočnostiach rozhodných pre kladné rozhodnutie o jeho návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania voči napadnutému rozsudku. Žalobca k vyššie uvedenému vyjadreniu žalovaného sa vyjadril písomným podaním zo dňa 14.08.2023 a pridŕžal sa svojich skutkových tvrdení uvedených vo vyjadrení k podanému odvolaniu/návrhu na odpustenie zmeškania lehoty. Ďalšie vyjadrenia strany sporu v rámci odvolacieho konania nepodali. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 106 ods. 1 písm. a) CSP, ak nejde o doručovanie do elektronickej schránky podľa osobitného predpisu, o doručovanie v osobitných prípadoch podľa § 107 ods. 2 a adresát neuviedol inú adresu na doručovanie, doručuje súd písomnosti fyzickej osobe na adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky alebo adresu miesta pobytu cudzinca na území Slovenskej republiky podľa druhu pobytu cudzinca. Preskúmaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel odvolací súd k záveru, že zákonné kritérium vyplývajúce z § 220 ods. 2 CSP odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa. Predmetom odvolacieho konania bolo mimo iného aj posúdiť či žalovaným podané odvolanie zo dňa 09.11.2022 bolo podané včas v zákonnej lehote, resp. vrátiť spis súdu prvej inštancie za účelom rozhodnutia o návrhu žalovaného na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania podaného spoločne s podaným odvolaním. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na zákonnú úpravu v zmysle ust. § 105 a nasl. CSP ohľadom doručovania písomností konajúcim súdom. Predmetom posúdenia
doručovania písomností súdu prvej inštancie doručovaných žalovanému sú: napadnutý rozsudok vydaný dňa 14.09.2021 a nariadený termín pojednávania (14.09.2021), na ktorom bol spor prejednaný a vydaný napadnutý rozsudok. V prípade doručovania napadnutého rozsudku bol súd prvej inštancie povinný túto písomnosť doručovať žalovanému ako strane sporu výhradne do vlastných rúk. V zmysle § 106 CSP v danom prípade bolo možné doručovanie napadnutého rozsudku žalovanému do jeho elektronickej schránky, resp. na adresu, ktorú mal tento evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok doručoval žalovanému elektronicky zasielaný súdom dňa 08.10.2021 a tiež aj poštou zasielaný dňa 12.10.2021. Rozsudok patrí medzi tie písomnosti súdu, ktoré je potrebné doručiť strane sporu do vlastných rúk. V prípade doručovania písomností (napadnutého rozsudku) do elektronickej schránky je tento proces upravený zákonom č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci (zákon o eGovermente), podľa ktorého miestom na elektronické doručenie je aktivovaná elektronická schránka a doručením do vlastných rúk sa v tomto prípade rozumie doručenie, pri ktorom sa vyžaduje potvrdenie doručenia zo strany adresáta, a to formou elektronickej doručenky odoslanej odosielateľovi (súdu prvej inštancie), ktorá obsahuje údaje o dni, hodine, minúte a sekunde elektronického doručenia, identifikátor osoby prijímateľa, osoby odosielateľa, identifikáciu úradnej správy a elektronických dokumentov, ktoré sa doručujú. Potvrdenie doručenia je podmienkou sprístupnenia elektronickej správy prijímateľovi v jeho elektronickej schránke. V danom prípade je obsahom súdneho spisu elektronická doručenka doručovania napadnutého rozsudku žalovanému založená na čl. 222, na doručovaciu adresu P. XX, A. P. A. Q., z obsahu ktorej je zrejmé, že k odoslaniu došlo 08.10.2021 o 14:12:01, pričom podľa informácie o výsledku doručenia listinného rovnopisu vyplýva, že nedošlo k doručeniu napadnutého rozsudku žalovanému, keďže neobsahuje potvrdenie doručenia žalovanému (adresát) a z elektronickej doručenky odoslanej odosielateľovi (súdu prvej inštancie) vyplýva, že doručovanú správu, ktorej obsahom bol napadnutý rozsudok si adresát - žalovaný neprevzal v odbernej lehote a tento mu potom nebol riadne doručený. V prípade doručovania napadnutého rozsudku súd prvej inštancie ho doručoval žalovanému tak elektronicky ako aj prostredníctvom poštového podniku - Slovenskej pošty. V prípade doručovania písomností súdu je tento v prípade, ak je adresátom fyzická osoba (aj fyzická osoba - podnikateľ) povinný doručovať písomnosti na adresu uvedenú v registri obyvateľov Slovenskej republiky. Odvolací súd po oboznámení sa so spisom súdu prvej inštancie tak ako mu bol predložený (spis sa rekonštruoval) musí konštatovať pochybenie súdu prvej inštancie pri doručovaní napadnutého rozsudku žalovanému prostredníctvom poštového podniku (podaný na doručovanie 12.10.2021), kedy sa tento na adrese, na ktorú mu súd prvej inštancie napadnutý rozsudok doručoval už od 30.05.2017 nezdržiaval, táto adresa nebola v príslušnej evidencii vedená ako adresa trvalého pobytu žalovaného, a tento mal v registri obyvateľov SR uvedenú ako jedinú adresu svojho trvalého pobytu od 30.05.2017 adresu - O. XXXX/XA, W., pričom žiadnu inú adresu trvalého, resp. prechodného pobytu registrovanú v príslušnej evidencii uvedenú nemal. Táto skutočnosť vyplýva z poskytnutia údajov Ministerstvom vnútra SR zo dňa 21.11.2022 (čl. 324 súdneho spisu). Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v spore vystupoval ako fyzická osoba, konajúci súd nemal dôvod zisťovať jeho adresu v inom registri ako Registri obyvateľov SR, pričom súd mal všetky údaje potrebné k zisťovaniu pobytu žalovaného k dispozícii (žalobca opravil dátum narodenia žalovaného na základe výzvy konajúceho súdu podaním došlým súdu dňa 19.01.2017). Potom súd prvej inštancie pochybil, keď žalovanému napadnutý rozsudok, ale aj termín nariadeného pojednávania, na ktorom bol tento rozsudok vyhlásený doručoval na pôvodnú adresu jeho trvalého pobytu, na ktorej sa však tento od 30.05.2017 oficiálne nezdržiaval. Svoje pochybenie pri doručovaní napadnutého rozsudku po upozornení odvolacím súdom (vrátenie spisu zo dňa 09.11.2023 súdu prvej inštancie ako predčasne predloženého) súd prvej inštancie dodatočne odstránil, a to vydaním opravného uznesenia II (č. k. B5-23Cr/36/2016-351 zo dňa 04.12.2023), ktorého predmetom bola mimo iných skutočností aj oprava adresy pobytu žalovaného a uvedenie správnej novej adresy jeho trvalého pobytu (O. J.. XXXX/XA, W.) a predmetný napadnutý rozsudok dodatočne na túto adresu žalovanému predtým aj doručoval, a žalovaný si ho aj riadne prevzal dňa 25.10.2022. K pochybeniu pri doručovaní predvolania na pojednávanie a napadnutého rozsudku došlo aj zo strany poštového podniku, ktorý tieto písomnosti doručoval na dovtedajšiu adresu žalovaného, kde však tento už nemal evidovaný trvalý pobyt (od mája 2017), na tejto adrese sa nezdržiaval, pričom na tejto adrese ostala bývať bývala manželka žalovaného (s menom označenou poštovou schránkou C.) a táto skutočnosť mala byť poštovému orgánu známa, no napriek tomu na poštových doručenkách nesprávne vyznačil adresát nezastihnutý namiesto neznámy. Odvolací súd vzhľadom na zistený skutkový stav vyplývajúci z predloženého spisu musí prijať záver o tom, že napadnutý rozsudok bol žalovanému súdom prvej inštancie riadne zákonne doručovaný až dňa 13.10.2022 na adresu jeho trvalého pobytu, pričom žalovaný si napadnutý rozsudok riadne osobne
listinne prevzal dňa 25.10.2022 (týmto dňom sa považuje za doručený žalovanému) a potom podané odvolanie voči nemu žalovaným zo dňa 09.11.2022 zaslané konajúcemu súdu emailom dňa 11.11.2022 bolo podané v zákonnej 15 dňovej lehote. Preto odvolací súd vyhodnotil návrh žalovaného na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania voči napadnutému rozsudku za nadbytočný úkon a nerozhodol o vrátený spisu súdu prvej inštancie na rozhodnutie o tomto návrhu na odpustenie zmeškania lehoty, ale priamo pristúpil k meritórnemu preskúmaniu napadnutého rozsudku v zmysle odvolacích námietok žalovaného. Odvolací súd poukazuje na to, že Civilný sporový poriadok určuje základné obsahové podmienky a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Obsahom hodnotenia dôkazov je opísanie úvahy súdu o tom, ktorý z vykonaných dôkazov považuje za hodnoverný a ktorý nie, ktoré zistenia si z celkového dokazovania odporujú a ktoré sa vylučujú. Tiež je potrebné uviesť, ktoré dôkazy neboli vykonané a z akých dôvodov. Nie je pritom prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom (pozri napr. nález I.ÚS 114/2008). Správnosť a úplnosť odôvodnenia rozsudku je predpokladom vykonateľnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, dochádza nielen k nepreskúmateľnosti rozsudku, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa strane sporu odníma možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy, nakoľko je problematické zaujať stanovisko k argumentom konajúceho súdu. Ide o nesprávny procesný postup súdu v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Samotné súdne rozhodnutie má byť logickým a právnym vyústením celého priebehu konania a hodnotenia všetkých vykonaných dôkazov, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne aj obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku daného rozhodnutia. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu a tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť, keď právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecný súd po zistení skutkového stavu a po výklade a použití adekvátnych právnych noriem rozhodne a jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Práve odôvodnenie súdneho rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny (II.ÚS 383/06, I.ÚS 117/07). V súlade s § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. Podľa čl. 15 základných princípov CSP dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, pričom žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy súd hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon (CSP) nepredpisuje pravidlá, z ktorých by mal súd vychádzať pri hodnotení jednotlivých dôkazov a ich hodnotení vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery konajúceho sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane a jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce, príp. vylučujúce sa a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver konajúceho súdu o pravdivosti tvrdených skutočností stranami sporu,
ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery tá ktorá strana sporu splnila svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre stranu sporu, ktorej pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu súd uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010). Právnym posúdením veci je potom činnosť súdu, ktorou zistený skutkový stav subsumuje pod skutkové podstaty určitých právnych noriem hmotnoprávneho charakteru, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd skutkový stav subsumuje pod nesprávnu normu, alebo ak správne aplikovanú právnu normu nesprávne interpretuje. Je síce pravdou, že podľa ústavnej judikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (rozhodnutie IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (rozhodnutie I. ÚS 50/2004), avšak konajúci súd je rozhodne povinný v rámci odôvodnenia vo veci vydaného rozhodnutia zaoberať sa právne podstatnou argumentáciou strany sporu vyjadrenou v rámci jej procesného útoku alebo jej procesnej obrany a právne posúdiť jej opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť. Osoby dotknuté rozhodnutím príslušného súdu majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých konajúci súd vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti, znamenajúci porušenie ústavou garantovaného základného práva, majúci za následok nepreskúmateľnosť takéhoto súdneho rozhodnutia. Ako plne dôvodnú vyhodnotil odvolací súd odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok dostatočne riadne neodôvodnil, čo malo za následok jeho nepreskúmateľnosť. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal dostatočným, náležitým a zrozumiteľným spôsobom so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie predmetného sporu, najmä vôbec nijako nereflektoval na skutkové tvrdenia žalovaného uvedené v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 22.02.2017 - vyjadrenie k žalobe a doplnenie vyjadrenia k žalobe zo dňa 13.03.2017, ktoré sú obsahom súdneho spisu, avšak súd prvej inštancie ich existenciu (aj obsah) v odôvodnení napadnutého rozsudku úplne odignoroval. Z obsahu súdneho spisu pritom vyplýva, že žalovaný vo vyššie uvedenom vyjadrení k žalobe zaujal stanovisko, ktoré primerane odôvodnil, k skutkovým tvrdeniam uvedených v žalobe žalobcom o tom, že rozhodcovský súd postupoval v rozpore s § 26 ods. 1, ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní a že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal porušenie povinností vyplývajúcich zo zmluvy žalobcom. Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku zjavne nijako nereagoval na žalovaným v konaní riadne uplatnený prostriedok procesnej obrany (§ 149 CSP) - vyjadrenie k žalobe a skutkovým tvrdeniam žalobcu a na jeho skutkové tvrdenia riadne uplatnené v konaní v napadnutom rozsudku nie je možné nájsť žiadne zodpovedajúce vysvetlenie zo strany konajúceho súdu prvej inštancie, ktorý sa obmedzil na strohý opis skutkových tvrdení uvedených v žalobe žalobcom a citáciu rozhodnutia - uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 CoR/4/2018 - 152 zo dňa 18.04.2019. Potom ani konanie uskutočnené súdom prvej inštancie nie je možné označiť za súladné so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu. Odvolací súd musí konštatovať, že súd prvej inštancie sa nezaoberal všetkými okolnosťami rozhodujúcimi pre vyvodenie svojho záveru sporu a svoje rozhodnutie (napadnutý rozsudok) odôvodnil formalisticky, v rozpore s § 220 ods. 2 CSP. V súlade s cit. ustanovením musí konajúci súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a svoj myšlienkový postup musí byť v odôvodnení rozhodnutia dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti ako aj s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody, pre ktoré práve takto rozhodol. Odôvodnenie rozhodnutia súdu nižšej inštancie zároveň musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Ak rozhodnutie súdu prvej inštancie neobsahuje náležitosti uvedené v § 220 ods. 2 CSP, je ho treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto nepreskúmateľné rozhodnutie súdu odníma strane sporu možnosť uskutočňovať procesné práva a v konečnom dôsledku porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces, čo zakladá vadu súdneho konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.
Zároveň odvolací súd uvádza, že v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu SR platí, že judikatúra síce nevyžaduje, aby na každý argument strany sporu, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia; ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03-30). Porušením práva na spravodlivý proces pritom však nie je prípadné iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení strán, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť uplatneného nároku. Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. Bude preto povinnosťou súdu prvej inštancie po opätovnom prejednaní sporu logicky reagovať a podať špecifickú, zrozumiteľnú odpoveď na konkrétne relevantné argumenty žalovaného prednesené v konaní. Z vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd musí konštatovať, že nakoľko súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom spočívajúcim v nedostatočnom a teda nezákonnom odôvodnení napadnutého rozsudku, keďže sa nezaoberal všetkými podstatnými argumentmi prednesenými v konaní jednou zo strán sporu (žalovaným), v nekomplexnom hodnotení vykonaného dokazovania porušil právo žalovaného na spravodlivý súdny proces a zároveň tým, že žalovanému nesprávne doručoval upovedomenie o nariadenom termíne pojednávania napadnutý rozsudok postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). Vzhľadom na dvojinštančnosť civilného sporového konania a s tým spojenú dvojinštančnosť hodnotenia vykonaných dôkazov a dvojinštančnosť právneho posúdenia veci v záujme zachovania práva strán sporu na spravodlivý súdny proces nie je účelné napraviť tento stav súdom odvolacím, a to za účelom predídenia vydaniu prekvapivého rozhodnutia vo veci bez možnosti podania riadneho opravného prostriedku. Zásada zachovania práva oboch strán sporu na spravodlivý súdny proces v tomto prípade prevyšuje nad zásadou hospodárnosti konania. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a vysporiada sa so všetkými okolnosťami potrebnými pre vyvodenie svojho právneho záveru, vychádzajúc z celého obsahu spisu a jeho vyhodnotenia, a tým vyvodenie spravodlivého rozhodnutia o uplatnenom nároku žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s § 220 ods. 2 CSP tak, aby v odôvodnení rozhodnutia bol podaný výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia. Musí ísť o vysporiadanie sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup súdu prvej inštancie musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia tak, aby bolo presvedčivé. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd prisvedčil odvolacej námietke žalovaného o nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie pri doručovaní mu predvolania na nariadený termín pojednávania, čím znemožnil žalovanému uskutočňovať jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zároveň prisvedčil aj odvolacej námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, ktorý bol nedostatočne odôvodnený, pričom vzhľadom na tento dôvod zrušenia napadnutého rozsudku odvolací súd nedokázal dostatočne vyhodnotiť žalovaným namietané nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým dospel súd prvej inštancie na základe ním vykonaných dôkazov. Podľa ust. § 391 ods. 1 CSP odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď v ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný vyhodnotiť vykonané dokazovanie, ustáliť skutkový stav a tento právne posúdiť, nanovo zrozumiteľne a preskúmateľne vo veci opätovne rozhodnúť, s tým, že nové rozhodnutie vo veci musí byť pre účely prípadného odvolacieho konania preskúmateľné a musí spĺňať náležitosti podľa ust. § 220 ods. 2 CSP (§ 391 ods. 3 CSP). V novom rozhodnutí o spore rozhodne súd prvej inštancie aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP). Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP).
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).