Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4CoCsp/7/2022 1518200783 29. 05. 2024 Mgr. Ingrid Degmová Pospíšilová ECLI:SK:KSBA:2024:1518200783.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej, st. a JUDr. Anny Kašajovej v právnej veci žalobkyne: S. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, G., proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s.; skrátený názov: VÚB, a.s., IČO: 31 320 155, so sídlom Mlynské nivy 1, Bratislava, zast.: ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., IČO: 36 857 513, so sídlom Kýčerského 5, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie bezúročnosti úverov, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 10.12.2020 č.k. 49Csp/24/2018-353, takto rozhodol: I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v časti o určenie, že úver zo zmluvy XXXXXXX a zo zmluvy vedenej pod číslom I. XXXXXXX je bezúročný a bez poplatkov zamietol, žalobu vo zvyšnej časti zamietol a žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Žalobkyňa sa domáhala pôvodne voči žalovaným v 1. a v 2. rade (žalovaný v 2. rade Consumer Finance Holding, a.s., IČO: 35923130) vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 4.210,37 Eur z titulu Zmluvy č. XXXXXXX zo dňa 17.06.2005, na základe ktorej čerpala úver, ktorý posúdila ako bezúročný a bez poplatkov. Uznesením zo dňa 11.09.2018 č.k. 49Csp/24/2018-73, právoplatným dňa 16.10.2018 súd prvej inštancie podľa ust. § 62 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) zastavil konanie voči žalovanému v 2. rade. Uznesením zo dňa 20.08.2019 č.k 49Csp 24/2018-159, právoplatným dňa 2.9.2019, súd prvej inštancie pripustil zmenu petitu nasledovne: „Žalovaný je povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 4.210,37 Eur spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 5,5% zo sumy 4.210,37 Eur odo dňa 19.03.2009 do zaplatenia.“ Uznesením zo dňa 20.02.2020 č.k 49Csp/24/2018-199, právoplatným dňa 10.03.2020, súd prvej inštancie pripustil zmenu petitu nasledovne: „I. Súd určuje, že úver zo zmluvy XXXXXX a zo zmluvy vedenej pod číslom I. XXXXXXX je bezúročný a bez poplatkov. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 4210,37 Eur spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 5,5% ročne zo sumy 4210,37 Eur odo dňa 19.3.2009 do zaplatenia, všetko do troch dní ako i náhradu trov konania.“ 2. Žaloba bola skutkovo odôvodnená uzavretím úverovej zmluvy č. XXXXXXX dňa 17.06.2005, v ktorej absentovali obligatórne náležitosti v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a to: výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, termín konečnej splatnosti deň, mesiac, rok a RPMN. Žalobkyňa mala za to, že nakoľko jej nebolo vysvetlené, že zmluva ktorú ide podpisovať neobsahuje zákonom vyžadované údaje, nemusí platiť úroky, ale iba sumu, ktorú si požičala. Zmluvu uzavrela v dobrej viere a uhradila úroky bez právneho dôvodu, čím sa žalovaný bezdôvodne obohatil.
Uviedla, že zmluvný vzťah skončil dňa 01.04.2015, o čom svedčí tabuľka úhrad, teda ku dňu 01.04.2015 žalovaná uhradila celú istinu aj úroky. K žalovanému poukázala na nečestné podnikanie, jeho zmluvy, ktoré sú v rozpore so zákonmi, o čom svedčia uložené pokuty Slovenkou obchodnou inšpekciou i rozhodnutia súdov v SR. Neuvedenie náležitostí v úverovej zmluve vyhodnotila žalobkyňa ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom. Žalobkyňa uviedla, že si v roku 2016 pozrela predmetnú zmluvu a zistila, že neobsahuje náležitosti vyžadované zákonom, preto podala žalobu dňa 14.08.2017 v subjektívnej premlčacej dobe. K posudzovaniu plynutia premlčacích dôb poukázala na rozhodnutia Okresného súdu Prešov sp.zn. 20C/505/2015 z 05.09.2016, Okresného súdu Lučenec sp.zn. 11C/11/2014 z 23.06.2014, Krajského súdu Prešov sp.zn. 3Co/243/2016 z 02.02.2017. 3. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu premlčania uplatneného nároku, keď poukázal na uplynutie dvojročnej subjektívnej premlčacej doby a nepreukázanie úhrad po dátume 07.02.2016 (žaloba podaná dňa 07.02.2018). 4. V replike žalobkyňa k námietke premlčania uviedla, že o nedôvodnom konaní žalovaného sa dočítala na internete, preto si predmetnú zmluvu dala posúdiť odborom ochrany spotrebiteľa zriadenom na MS SR, odpoveď prevzala dňa 03.11.2017. V odpovedi jej bolo odporučené, aby vyhľadala odbornú pomoc, čo uskutočnila a následne podala žalobu. Zároveň poukázala na neplatnosť uzavretej zmluvy s poukazom na ust. §§ 37, 39, 43aa a 49a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), keďže bola uvedená do omylu už pri podpise zmluvy. Tvrdila, že subjektívna lehota začala plynúť po dátume 03.11.2017, keď sa dozvedela o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného na jej úkor a lehota uplynie 03.11.2019. Zároveň dodala, že tým, že žalovaný včlenil do zmluvy neprijateľné zmluvné podmienky a v zmluve absentujú náležitosti podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch považuje to za úmyselné a účelové klamstvo zo strany žalovaného. K replike doložila Odpoveď Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 30.10.2017. 5. V duplike žalovaný zdôvodnil premlčanie uplatneného nároku žalovanej v celom rozsahu s poukazom na uplynutie subjektívnej premlčacej doby, k čomu doložil doklad o poslednej platbe žalobkyne v prospech žalovaného v 07/2015. Žalovaný poprel skutkové tvrdenia žalobkyne týkajúce sa jeho úmyslu bezdôvodne sa na jej úkor obohatiť od počiatku a po celý čas zmluvného vzťahu. K neprípustnosti aplikácie premlčania podľa ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka zdôraznil potrebu preukázania úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie, pričom nestačia iba všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného, ale je nevyhnutné v každom jednotlivom prípade s poukazom na okolnosti uzavretia úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedel alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje. Na podporu svojho právneho názoru odkázal na rozhodnutia OS Pezinok č.k. 42Csp/6/2017, KS Banská Bystrica sp.zn. 17Co/799/2014, KS Banská Bystrica sp.zn. 16Co/867/2014. Žalovaný doplnil k svojej právnej argumentácii týkajúcej sa začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby odkaz na rozhodnutia NS SR sp.zn. 1Cdo 67/2011, 3 Cdo 169/207 a k popretiu použitia v danom spore 10-ročnej premlčacej doby na rozhodnutia NS SR sp.zn. 1Cdo/238/2017 zo dňa 18.10.2018 a Uznesenia Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 448/2017-11 zo dňa 04.07.2017. Z dôvodu nepreukázania úmyslu žalovaného bezdôvodne sa na úrok žalobkyne obohatiť nepovažoval za prípustné použitie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že v mesiaci august 2015 bola pohľadávka voči žalobkyni postúpená, z toho dôvodu je vo výpise medzi kreditnými operáciami zaradená pri dátume 11.08.2015 operácia s poznámkou Úprava DZ na odpredanom účte a suma 1.409,70 Eur, ktorá nie je úhradou žalobkyne, ale je to vyrovnanie na kartovom účte súvisiace s postúpením/odpredajom pohľadávky. Žalobkyňa celkovo vyčerpala sumu 1.434,38 Eur a uhradila celkovo sumu 4.727,96 Eur. Žalovaný zdôraznil, že neboli v konaní preukázané nekalé praktiky zo strany žalovaného a správanie postupníka Intrum Justitia Slovakia s.r.o., na ktorého bola pohľadávka voči žalobkyni postúpená, nemôže byť na ujmu žalovanému, keďže celkový vývoj vzájomných vzťahov žalobkyne a postupníka žalovaný nemal ako ovplyvniť. 6. V písomnom vyjadrení doručenom súdu 30.05.2019 žalobkyňa poprela žalovaného skutkové tvrdenie, že celková suma, ktorú za poskytnuté finančné prostriedky uhradila, bola vo výške 3 480 Eur. Uviedla, že z doložených dôkazov vyplýva, že žalovanému uhradila od 08.08.2005 do 31.12.2008 sumu 1 247,96 Eur a za obdobie od 19.03.2009 do 09.07.2015 sumu 3 480 Eur, teda celkovo za vyčerpané finančné prostriedky v sume 1 317,80 Eur zaplatila v splátkach sumu 4 727,96 Eur. Okrem tvrdenia o úmyselnom bezdôvodnom obohatení na strane žalovaného poukázala na to, že žalovaný ako dodávateľ porušil
bankové tajomstvo tým, že postúpil pohľadávku žalobkyne, čím získal z tohto porušenia povinností banky majetkový prospech vo výške 1 409,70 Eur. V závere vyjadrenia zhrnula, že žalovanému uhradila sumu 3 410,16 Eur a postupcovi žalovaného sumu 652,40 Eur, teda spolu sumu 4 062,56 Eur. 7. Žalovaný z dôvodu hospodárnosti a účelnosti trov vynakladaných stranami sporu v konaní pred súdom ospravedlňoval svoje neúčasti na nariadených termínoch pojednávania, vyjadroval sa v konaní písomne, či už samostatnými vyjadreniami alebo vyjadreniami, ktoré boli súčasťou ospravedlnení na nariadený termín pojednávania. Zúčastnil sa iba na pojednávaní konanom dňa 01.10.2020. 8. Na pojednávanie nariadené na deň 10.12.2020 sa nedostavili strany sporu ani ich zástupcovia, termín pojednávania vzala žalobkyňa na pojednávaní dňa 01.10.2020 na vedomie, jej zástupkyňa a právna zástupkyňa žalovaného vzali termín pojednávania na vedomie a zaviazali sa dostaviť bez písomného predvolania (zápisnicu z pojednávania prevzala zástupkyňa žalobkyne i právna zástupkyňa žalovaného). Neúčasť na nariadenom pojednávaní ospravedlnil iba právny zástupca žalovaného, súčasťou ospravedlnenia bol doklad o úhrade sumy 113,68 Eur na účet žalobkyne (totožné č.ú. žalobkyne uvedené na čl. 335, čl. 344). Zástupkyňa žalobkyne ani žalobkyňa svoju neúčasť žiadnym spôsobom neospravedlnili. Súd vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti strán sporu a ich zástupcov podľa ust. § 180 CSP. 9. Súd prvej inštancie v sporovej veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne a oboznámením listinných dôkazov, ktoré doložila žalobkyňa a to najmä: Žiadosti o vydanie pôžičkovej karty Žolík, vydávanej v spolupráci s SKK zo dňa 20.07.2005 + obchodnými podmienkami, výkazov o úhrade za poskytnuté prostriedky Žolík č. zmluvy XXXXXXX; výpisov z pôžičkovej karty Žolík č. zmluvy XXXXXXX za obdobie 20.07.2005-31.12.2008 vystavené ku dňu 09.05.2014 a za obdobie 01.01.2009 do 29.01.2015 vystavené ku dňu 29.01.2015; potvrdení o vklade hotovosti s VS XXXXXXX zo dňa 30.07.2014, zo dňa 09.12.2014, 01.04.2015, prehľadu obratov k zmluve č. 5010369 od 21.10.2010 do 11.05.2014, odpovede MS SR z 30.10.2017, oznámenia o postúpení z 25.08.2015, výzvy na mimosúdnu dohodu čl. 94-95, listu CONSUMER FINANCE HOLDING žalobkyni čl. 104, uznania dlhu a dohoda o splácaní v splátkach s Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. čl. 105, splátkovej dohody čl. 106, Uznania záväzku a dohody o splatení záväzku čl. 107, oznámenia o právnom konaní z 13.9.2016, z 4.5.2017 čl. 108 - 111, urgencia výzvy na úhradu dlhu čl. 112, výzva k bezodkladnej úhrade z 21.10.2015 čl. 113, potvrdenie o dočasnej PN J. XXXXXX žalobkyne čl. 114, poštové ústrižky od Sociálnej poisťovne čl. 115, preukaz FO s ťažkým zdravotným postihnutím čl. 116 výpis z pôžičkovej karty čl. 136-147, žiadosť klienta o poskytnutie bezúročnej pôžičky Consumer Finance Holding, a.s. čl. 184, schválenie žiadosti o poskytnutí bezúročnej pôžičky od Consumer Finance Holding, a.s. čl. 185, príjmové pokladničné doklady od Intrum čl. 186-187, 190, prehľad obratov čl. 188-189, rozhodnutí SOI z 15.3.2012, 07.04.2014, 07.03.2012, dôkazmi predloženými žalovaným: výpisom z pôžičkovej karty Žolík č. zmluvy 2634234 za obdobie od 31.03.2015-11.08.2015, kumulatívnymi výpismi čerpania úveru za obdobia od 20.07.2005 do 31.12.2008 a od 01.01.2009 do 31.08.2015, potvrdením o úhrade zo dňa 01.12.2020 a obsahom spisu tunajšieho súdu sp.zn. 15Csp 75/2016 ako aj ostatným na vec sa vzťahujúcim spisovým materiálom prečítaním a zhodnotiac vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, starostlivo prihliadol na všetko, čo počas konania vyšlo najavo a zistil tento skutkový stav veci: 10. Žalobkyňa dňa 17.06.2005 vyplnila žiadosť o vydanie pôžičkovej karty Žolík, ktorou požiadala o vydanie kreditnej karty a poskytnutie revolvingového úveru s úverovým rámcom vo výške 60000,- Sk (1 991,64 Eur) s výškou 30-tich splátok po 2 000,- Sk (66,39 Eur). Dňa 20.07.2005 bola predmetná žiadosť žalovaným potvrdená, čím došlo medzi stranami sporu k uzavretiu zmluvy č. XXXXXXX, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý revolvingový úver s úverovým rámcom vo výške 18 000,- Sk (597,49 Eur), ktorý sa zaviazala splácať v mesačných splátkach po 600,- Sk (19,92 Eur). Zároveň bolo v zmluve dojednané poistenie v rozsahu základného poistného balíka za poistné v sume 1,92% z aktuálnej štandardnej splátky. Zmluva okrem výšky úverového rámca a výšky mesačnej splátky obsahuje identifikačné údaje dodávateľa (veriteľa) a spotrebiteľa (dlžníka). Výška úrokovej sadzby úveru, RPMN, splatnosť jednotlivých splátok úveru, priemerná hodnota RPMN ani celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom nie sú v zmluve uvedené. 11. Súd prvej inštancie z kumulatívneho výpisu čerpania úveru od 20.07.2005 do 31.08.2015 z pôžičkovej karty Žolík zistil, že žalovaný evidoval k pôžičkovej karte Žolík odo dňa 08.08.2005 do 11.08.2015 debetné operácie vo výške 3 599,23 Eur a kreditné transakcie v sume 4 889,70 Eur (v
kreditných operáciách bola zohľadnená suma 1 409,70 Eur za postúpenie pohľadávky evidovaná k 11.08.2015 ako úprava DZ na odpredanom účte), t.j. kreditné operácie žalobkyne v sume 3 480 Eur. Po prepočte jednotlivých položiek z kumulatívneho výpisu čerpania úveru od 20.07.2005 do 31.08.2015 z pôžičkovej karty Žolík mal za preukázané, že žalovaná výbermi realizovala debetné operácie v celkovej sume 1 334,39 Eur, posledný výber realizovala dňa 14.03.2008, následné debetné operácie odo dňa 14.03.2008 do 31.07.2015 pozostávajú z účtovaných poplatkov za poistenie, za správu rizikovej pohľadávky, za vyhotovenie a zaslanie výpisov; z úrokov z dlžnej čiastky; z poplatkov za správu kartového účtu, zo sankčných poplatkov ; nákladov za vymáhanie. Žalovaná vykonala úhrady celkovo v sume 4 721,45 Eur. Z Oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 28.08.2015 (čl. 103), ktoré v konaní doložila žalobkyňa súd prvej inštancie zistil, že žalovaný postúpil pohľadávku v sume 1 409,70 Eur s príslušenstvom voči žalobkyni spoločnosti Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. ku dňu 01.08.2015, v oznámení uviedol platobné údaje potrebné k úhrade záväzku. Žalobkyňa v konaní nepoprela, že po postúpení pohľadávky komunikovala so zástupcami postupníka a plnila následné splátky spoločnosti Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. Dňa 03.12.2013 žalobkyňa uznala voči žalovanému peňažný dlh z úverovej zmluvy č. 2634234 zo dňa 20.07.2005 pozostávajúci v celkovej sume 1 564,15 Eur, vzala na vedomie pokračujúce úročenie dlžnej sumy úrokmi z omeškania a zaviazala sa uvedenú sumu uhradiť v 21 splátkach po 74,50 Eur, s úhradou prvej splátky do 15.12.2013 a splatnosťou nasledujúcich splátok vždy do 15. dňa v mesiaci až do úplne zaplatenia dlhu pod stratou výhody splátok v prípade neuhradenia, čo i len jednej splátky riadne a včas. (čl. 107). Dňa 27.03.2015 žalobkyňa uznala voči žalovanému peňažný dlh z úverovej zmluvy č. XXXXXXX zo dňa 20.07.2005 pozostávajúci s istiny vo výške 1 238,78 Eur a príslušenstva 762,18 Eur, t.j. uznala čo do dôvodu a výšky peňažný dlh voči žalovanému v celkovej sume 1 479,46 Eur, vzala na vedomie pokračujúce úročenie dlžnej sumy úrokmi z omeškania a zaviazala sa uvedenú sumu uhradiť v splátkach po 77,90 Eur, s úhradou prvej splátky do 15.04.2015 a splatnosťou nasledujúcich splátok vždy do 15. dňa v mesiaci až do úplne zaplatenia dlhu, pod stratou výhody splátok v prípade neuhradenia, čo i len jednej splátky riadne a včas (čl. 105). Dňa 21.10.2011 schválením Žiadosti o poskytnutie bezúročnej pôžičky zo dňa 19.09.2011 uzavrela žalobkyňa a spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s. Zmluvu o poskytnutí bezúročnej pôžičky č. XXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 1 199,88 Eur s ročnou úrokovou sadzbou 0%, ktorý sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť v 99 splátkach po 12,12 Eur splatných vždy k 20. dňu v mesiaci, s úhradou prvej splátky 20.11.2011 a poslednej splátky 01/2020. V zmluve bol dojednaný účel poskytnutého úveru - čiastočná úhrada záväzku voči veriteľovi VÚB, a.s. typ produktu: Pôžičková karta ŽOLÍK v sume 1 199,88 Eur. 12. Z obsahu pripojeného spisu (bývalého Okresného súdu Bratislava V) sp.zn. 15Csp/75/2016, súd prvej inštancie zistil, že spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. si ako veriteľ uplatnila voči žalobkyni nárok na zaplatenie sumy 395,86 Eur z titulu Zmluvy o poskytnutí bezúročnej pôžičky č. 5010369. Z obsahu spisu zároveň vyvodil postúpenie uplatnenej pohľadávky zo spoločnosti Consumer Finance Holding a.s. na spoločnosť Intrum Justitia Slovakia s.r.o., ktoré bolo žalobkyni oznámené listom zo dňa 23.01.2017. Z obsahu pripojeného spisu mal súd prvej inštancie preukázané (dokladov doložených žalobkyňou), že žalobkyňa mala vedomosť o postúpení danej pohľadávky, teda o subjekte, ktorému po postúpení pohľadávky plnila svoje záväzky zo Zmluvy o poskytnutí bezúročnej pôžičky č. 5010369. Uznesením č.k. 15Csp/75/2016-73 zo dňa 03.05.2017, právoplatným dňa 31.05.2017 súd prvej inštancie pripustil podľa ust. § 80 ods. 1, 2 CSP vstup spoločnosti Intrum Justitia Slovakia s.r.o. do konania na strane žalobcu namiesto spoločnosti Consumer Finance Holding a.s. 13. Z listinných dôkazov predložených žalobkyňou v konaní mal súd prvej inštancie preukázanú úhradu na úver č. XXXXXXX za obdobie od 20.11.2011 do 11.05.2014 248,56 Eur a následne vklady s I. XXXXXXX zo dňa 30.07.2014 v sume 252,40 Eur, zo dňa 09.12.2014 v sume 200 Eur, zo dňa 01.04.2015 v sume 200 Eur, t.j. celkovo vo výške 900,96 Eur. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa pred súdom zotrvala na dôvodoch podania žaloby, žiadala priznať k požadovanej istine i úrok z omeškania. Vo výpovedi žalobkyňa uviedla, že z karty Žolík vyčerpala sumu 1 311,16 Eur a dohromady uhradila za poskytnuté finančné prostriedky sumu 5 521,53 Eur, isté obdobie neuhrádzala pokuty, následne do roku 2014 platila úhrady a ďalšie splátky hradila spoločnosti Intrum Justitia. Tvrdila, že bola dotlačená uzavrieť novú zmluvu o pôžičke a to 26.10.2011, ktorou mal byť uhradený pôvodný dlh. Bola jej doručená od spoločnosti Colection Slovakia Bratislava Dohoda o úhrade záväzkov, na základe ktorej uhrádzala splátky po 126,20 Eur, v dôsledku vážneho ochorenia stratila schopnosť splátky riadne a včas plniť, v tom čase sa jej konateľ spoločnosti p. Kuruc vyhrážal exekúciou a tvrdil, že je povinná uhradiť ešte 500 Eur. Súd prvej inštancie konštatoval, že zástupkyňa žalobkyne na pojednávaní dňa 22.01.2020
navrhla zmenu petitu, ktorou žiadala určiť i poskytnutý úver č. 5010369 za bezúročný a bez poplatkov, ku ktorému uviedla, že finančné prostriedky žalobkyňa z tohto úveru nikdy neprevzala a malo jej byť vysvetlené, že poskytnuté finančné prostriedky slúžia na úhradu úrokov k istine, ktorú uhradila zo zmluvy č. 2634234. K subjektívnej premlčacej dobe uviedla, že brožúra od tajomníčky p. Z. bola vydaná v 2016, ale až v roku 2017 sa žalobkyňa z odpovede z Ministerstva spravodlivosti SR dozvedela, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Zdôraznila, že listinnými dôkazmi v spise bol dostatočne preukázaný hrubý úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úrok žalobkyne. K úhradám v prospech spoločnosti Intrum uviedla, že tie boli v sume 355,77 Eur a žalovaná suma zahŕňa i túto sumu (čl.194). Posúdila postúpenie pohľadávky z úverovej karty Žolík ako neplatné a keďže zmluva nebola vypovedaná, uviedla, že naďalej trvá. Tvrdila, že poslednú úhradu vykonala 01.04.2015 v sume 200 Eur. 14. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení vychádzal z ustanovení § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb., § 52 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 40/1964 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu 20.07.2005 (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 53 ods. 1, 2 a 5 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, 2, 6 a 7 Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom ku dňu 20.07.2005 (ďalej len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 4 ods. 1, 2, 4 písm. a) a 5 Zákona o spotrebiteľských úveroch, § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 456 Občianskeho zákonníka. 15. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v prejednávanej veci si žalobkyňa uplatnila svoj nárok titulom bezdôvodného obohatenia vzniknutého z plnenia, ktoré nebola povinná plniť zo zmluvy č. XXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie revolvingového úveru na karte Žolík. Konštatoval, že zmluva, z ktorej žalobkyňa odvodzovala svoj nárok uplatnený v tomto konaní, je typová spotrebiteľská zmluva. Kontrolou jednotlivých náležitostí zmluvy podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. súd prvej inštancie zistil, že predložená zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 20.07.2005 obsahuje len výšku úverového limitu 597,49 Eur (18 000,- Sk) (§ 4 ods. 2 písm. c) zákona) a sumu mesačnej splátky revolvingového úveru 19,92 Eur (600,-Sk) (§ 4 ods. 2 písm. c) zákona). Uviedol, že vzhľadom na druh poskytnutého úveru (revolvingový úver), počet splátok úveru nebol v zmluve uvedený (§ 4 ods. 2 písm. a) zákona), ani ročná percentuálna miera nákladov (RPMN - § 4 ods. 2 písm. g) zákona), ani výpočet nákladov, ktoré boli zahrnuté do výpočtu RPMN. K absencií sadzby RPMN, konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a počte splátok, súd prvej inštancie konštatoval, že revolvingový úver je typický tým, že veriteľ ho dopĺňa a úverový vzťah tak môže fungovať neurčitú dobu. Doplnil, že dlžník spláca poskytnutý úver, časť splátky sa používa na splatenie poskytnutých úverových prostriedkov a časť na odplatu, keďže úver je odplatný právny úkon, preto počet splátok úveru a jeho konečnú splatnosť dopredu nemožno určiť. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že absencia týchto údajov nie je porušením ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) Zákona o spotrebiteľských úveroch. K rovnakému záveru súd prvej inštancie dospel aj pri chýbajúcom údaji o výške RPMN (§ 4 ods. 2 písm. g) zákona), keď vyvodil, že Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 3 ods. 6 výslovne počíta s nemožnosťou určenia RPMN, nakoľko v uvedenom ustanovení zákona upravil, že pri úveroch formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutých bankou iným spôsobom ako na kreditné karty (§ 1 ods. 3) alebo, ak nemožno určiť ročnú percentuálnu mieru nákladov, musí byť spotrebiteľ najneskôr v čase uzatvorenia zmluvy písomne informovaný o úverovom limite, ak je stanovený, ročnej úrokovej sadzbe a poplatkoch platných od doby, keď bola zmluva uzatvorená a podmienkach, za ktorých môže byť zmenená a doplnená, postupe a spôsobe zániku alebo ukončenia zmluvy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie vyhodnotil, že keďže sa predmetná vec týka revolvingového úveru a RPMN nie je možné presne stanoviť, nebolo možné absenciu údaju o výške RPMN sankcionovať v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch a určiť poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobu v časti určenia úveru zo zmluvy č. 2634234 ako bezúročného a bez poplatkov zamietol ako i z dôvodu postúpenia pohľadávky na postupníka, ktorý nie je v tomto konaní stranou sporu (Intrum Justitia Slovakia s.r.o.). 16. Súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvu o spotrebiteľskom úvere v súlade s ust. § 4 ods. 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch ako platnú, keďže žalobkyňa ako spotrebiteľka poskytnutý úver čerpala. Vychádzal z ust. § 4 ods. 5 Zákona o spotrebiteľských úveroch, keď vyvodil, že žalovaný nemal nárok od žalobkyne požadovať úroky a poplatky, ktoré neboli v zmluve uvedené, keďže debetné operácie pozostávali z poplatkov a úrokov, ktoré neboli dojednané a tak sa nad rámec čerpaných finančných prostriedkov (reálne výbery v sume 1 334,39 Eur) žalovaný bezdôvodne obohatil sumou vo výške 2 575,84 Eur (uhradené 4 721,45 Eur - 1 334,39 Eur = 2 575,84 Eur).
17. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania sa súd prvej inštancie musel v prvom rade zaoberať posúdením otázky možného premlčania žalobného nároku. Pri posudzovaní tejto otázky vychádzal z ust. § 100 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, keď v tejto súvislosti uviedol, že v prípade práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia zákon ustanovuje dvojročnú subjektívnu a trojročnú, resp. desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. Ich vzájomný vzťah je taký, že pokiaľ skončí plynutie jednej z nich a dôjde k vzneseniu námietky premlčania, premlčaný nárok nemožno oprávnenému priznať. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Objektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, keď k bezdôvodnému obohateniu skutočne (fakticky) došlo. Súdna prax v tejto spojitosti už dávnejšie dôvodila, že začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je nezávislý od akejkoľvek subjektívnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení a viaže sa len na jedinú rozhodujúcu okolnosť, ktorou je vznik bezdôvodného obohatenia. Názor, že plynutie objektívnej premlčacej doby je upravené bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení získanom na jeho úkor, sa naďalej uplatňuje aj v súčasnej rozhodovacej činnosti súdov. 18. Pri posudzovaní uplatnenej námietky premlčania súd prvej inštancie vychádzal pri určení začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby z dátumu, keď žalobkyňa uhradila bez právneho dôvodu sumu nad výšku poskytnutého úveru, úhradou vo výške 60 Eur dňa 30.04.2009 žalobkyňa uhradila čerpanú sumu úveru a v tejto úhrade uhradila sumu 17,94 Eur nad poskytnuté finančné prostriedky, ktoré nebola povinná žalovanému plniť. Uviedol, že dňom 30.04.2009 začala plynúť objektívna trojročná premlčacia doba, od tej ktorej úhrady žalobkyne žalovanému. Žaloba bola na súd prvej inštancie podaná dňa 07.02.2018, z listinných dôkazov súd prvej inštancie zistil, že nepremlčaný nárok pozostáva z dvoch úhrad a to zo dňa 06.05.2015 v sume 77,90 Eur a zo dňa 09.07.2015 v sume 20 Eur. Platba v sume 200 Eur zo dňa 01.04.2015, na ktorú poukázala na pojednávaní zástupkyňa žalobkyne nebola úhradou na úver č. XXXXXXX, ale na úver č. XXXXXXX. Nepremlčaný nárok z titulu bezdôvodného obohatenia žalovaný spolu s príslušenstvom žalobkyni uhradil dňa 30.11.2020 v sume 113,68 Eur čl. 344 na jej účet uvedený na čl. 335, žalobkyňa žalobu v tejto časti nevzala späť, z toho dôvodu súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalobkyňa napriek zastúpeniu v konaní a tvrdení o úhrade sumy 652,40 Eur (čl. 157), následne sumy 355,77 Eur v prospech postupcu (spoločnosti Intrum Justitia Slovakia s.r.o.) zotrvala i v tejto časti na uplatnenom nároku voči žalovanému, čo súd prvej inštancie rovnako vyhodnotil ako nedôvodné pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. 19. K právnemu názoru žalobkyne, že v danej veci mala plynúť 10-ročná objektívna premlčacia doba, súd prvej inštancie uviedol, že v predmetnom konaní nebolo preukázané, že žalovaný pri uzatváraní vedel, že spôsobuje bezdôvodné obohatenie a takýto následok (bezdôvodné obohatenie) chcel spôsobiť, t. j. že uzatváral zmluvu so žalobcom s tým, že chcel získať bezdôvodné obohatenie (priamy úmysel), alebo bol aspoň s takýmto následkom uzrozumený (nepriamy úmysel), zároveň pri prijatí jednotlivých platieb nad rámec čerpaných finančných prostriedkov úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť v konaní preukázaný nebol. Dodal, že v desaťročnej premlčacej dobe sa v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bolo bezdôvodné obohatenie získané úmyselne. Podľa jeho názoru úmysel, či už priamy alebo nepriamy, musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nestačí teda, keď povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal. Mal za to, že ak nie sú splnené podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu, platí trojročná objektívna premlčacia doba, a to aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil, nakoľko zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou. Konštatoval, že Občiansky zákonník napriek tomu, že vymedzuje vo svojich ustanoveniach úmyselné bezdôvodné obohatenie, podstatu úmyselného konania nevymedzuje, preto sa pri skúmaní konajúcej osoby vychádza z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom práve. Dodal, že zavinenie je založené na dvoch zložkách, a to vedomostnej a vôľovej. Pri úmyselnom zavinení je zastúpená tak vedomostná ako aj vôľová zložka. Pri nedbanlivosti je daná len vedomostná zložka. V danej veci sa nestotožnil s názorom žalobkyne, že na strane žalovaného došlo k vzniku úmyselného bezdôvodného obohatenia, v dôsledku čoho by sa trojročná objektívna premlčacia doba predĺžila na 10 rokov odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. Vychádzal z toho, že úmysel predstavuje vnútorný vzťah konajúcej osoby k zamýšľanému následku založený tak na vedomostnej, ako aj vôľovej zložke. Záujmom žalovaného pri poskytovaní úverov je získanie odplaty za poskytnutie úveru, preto je podľa
súdu prvej inštancie možné dospieť k záveru, že aj v tejto veci mal žalovaný záujem žalobkyni poskytnúť riadny úver za odplatu. Súd prvej inštancie zastával názor, že pokiaľ poskytnutá zmluva o úvere vykazovala nedostatky, aj keby žalovaný vedel o týchto nedostatkoch zmluvy, jeho vôľa smerovala k zachovaniu platnosti predmetnej zmluvy. Nebolo tak podľa neho možné dospieť k záveru, že by žalovaný mal, či už priamy (vedel a chcel spôsobiť bezdôvodné obohatenie), alebo nepriamy úmysel (vedel a bol uzrozumený s tým, že môže spôsobiť bezdôvodné obohatenie) bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu. V tejto súvislosti dodal, že na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv. Poukázal na rozhodnutie sp. zn. 1Cdo/238/2017 zo dňa 18. 10. 2018, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom podnikateľskom postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna prax, týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch, samé o sebe nemôže bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel nebankového subjektu (veriteľa). Povinnosťou je teda skúmať vôľovú a vedomostnú zložku zavinenia, aplikujúc analógiu podľa trestného práva hmotného pri právnom posúdení formy zavinenia, a to s dôrazom na čas konania protiprávneho úkonu, resp. získania neoprávneného majetkového prospechu. 20. V konaní žalobkyňa okrem listinných dôkazov nenavrhla iné prostriedky procesného útoku na preukázanie úmyslu žalovaného získať bezdôvodné obohatenie, napriek zastúpeniu a oboznámeniu jej zástupkyne na pojednávaní dňa 22.01.2020 s rozhodnutím NS SR 1Cdo 238/2017 (bod 19) mala za to, že úmysel bezdôvodne sa obohatiť bol v konaní dostatočne preukázaný, následne doložila listinné dôkazy netýkajúce sa konkrétnej prejednávanej veci. Súd na základe uvedeného dospel k záveru o nemožnosti aplikovať 10-ročnú premlčaciu dobu v danej veci. 21. Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní o námietke neplatnosti postúpenia pohľadávky zo Zmluvy č. XXXXXXX ku dňu 01.08.2015 z ustanovení § 524 ods. 1 a ods. 2 OZ, pričom uviedol, že pri postúpení danej pohľadávky nezistil pochybenie postupcu v zmysle ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, keďže pohľadávka bola zosplatnená už v roku 2013, čo vyplýva z výpisov z pôžičkovej karty ako i z Uznania záväzku a dohody o splatení záväzku z 03.12.2013. Vyvodil, že k postúpeniu pohľadávky došlo ku dňu 01.08.2015, pričom z obsahu spisu mu vyplývalo, že v čase postúpenia pohľadávky žalovaný evidoval voči žalobkyni omeškanie s úhradou o viac ako 90 dní. Žalobkyňa po postúpení pohľadávky plnila splátky postupníkovi. 22. V ďalšom sa súd prvej inštancie zaoberal skutočnosťou, že žalobkyňa sa zmenou žaloby, pripustenou Uznesením č.k. 49Csp/24/2018-199 zo dňa 20.02.2020, právoplatným dňa 10.3.2020, domáhala i určenia úveru poskytnutého zo Zmluvy o poskytnutí bezúročnej pôžičky č. XXXXXXX zo dňa 21.10.2011 za bezúročný a bez poplatkov. V tejto súvislosti uviedol, že nárok z predmetnej zmluvy bol v roku 2017 postúpený na spoločnosť Intrum Justitia Slovakia s.r.o., ktorá nie je stranou sporu, preto by ani vyhovujúci výrok nebol pre daného postupníka záväzný. Z predmetnej úverovej zmluvy mal preukázané, že táto obsahuje údaj o úroku v sadzbe 0 % a z prepočtu splátok 99x 12,12 Eur vyplýva záväzok žalobkyne uhradiť poskytnutú sumu 1 199,88 Eur. Žalobkyňa na daný úver uhradila sumu 900,96 Eur vrátane platby v sume 200 Eur dňa 01.04.2015. Pre úplnosť uviedol, že i v odpovedi Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 30.10.2014, na ktorú sa žalobkyňa v konaní opakovane odvolávala bola upovedomená o tom, že posudzovanie poskytnutého úveru z 21.10.2011 s nulovou ročnou úrokovou sadzbou je bezpredmetné z hľadiska bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Súd prvej inštancie preto žalobu v časti o určenie, že úver zo zmluvy vedenej pod I. XXXXXXX ako nedôvodný zamietol. Na základe vykonaného dokazovania, po vyhodnotení vzniku bezdôvodného obohatenia, námietky premlčania, možnosti aplikácie 10- ročnej premlčacej doby, postúpenia pohľadávky dospel k záveru, že žalobe nebolo možné vyhovieť a v celom rozsahu žalobu zamietol. 23. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 251 CSP, § 252 CSP, § 255 ods. 1 a 2 CSP, § 262 ods. 1 a 2 CSP dôvodiac, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádzal zo 100% úspechu žalovaného, keďže bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá, preto v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP priznal procesne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 24. Záverom uviedol, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán sporu, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 25. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a priznať jej náhradu trov konania z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP. Uviedla, že zmluva č. XXXXXXX zo dňa 17.06.2005 neobsahovala povinné náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a to sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, RPMN. Odvolanie odôvodnila tým, že predmetná vec sa neprejednala v jej prítomnosti a nemohla sa tak vyjadriť k vykonaným dôkazom, čím došlo k porušeniu jej ústavné práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Súd prvej inštancie porušil jej základné právo na spravodlivý proces, keď neodôvodnil rozhodnutie riadne. Ďalej namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Mala za to, že jej nebola priznaná súdna ochrana v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, keď súd prvej inštancie rozhodol na základe sporných skutočností a tieto neodôvodnil, taktiež nepodrobil zmluvu súdnej kontrole. Namietala bod 5. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, keď tvrdila, že podala žalobu dňa 7.2.2018 potom ako jej bolo doručené vyjadrenie z MS SR dňa 3.11.2017 a z ktorého sa dozvedela, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Mala za to, že predmetná zmluva je v rozpore so zákonom s poukazom na §§ 37, 39, 43a, 52 až 54 OZ, bola uvedená do omylu už pri podpise zmluvy, a preto považuje zmluvu za neplatnú. Namietala bod 11., 46. a 47. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, keď tvrdila, že uhradila na účet žalovaného o sumu naviac o 4.210,37 eur a okrem toho uhradila aj spoločnosti Intrum Justitia sumu vo výške 258,50 eur, pričom táto suma nie je započítaná v bezdôvodnom obohatení v sume 4.210,37 eur. Uviedla, že z karty žolík, ktorá bola vydaná k jej bežnému účtu, vyčerpala sumu 1.311,16 eur a uhradila 5.521,23 eur, poukazovala peniaze na svoj bežný účet, kde si žalovaný inkasoval mesačné sumy a tým sa úmyselne bezdôvodne obohacoval nad rámec istiny. Dôvodila k neprijatiu jej argumentácie súdom prvej inštancie, že premlčanie treba posúdiť v desaťročnej premlčacej lehote, nakoľko žalovaný konal úmyselne, keď sa bezdôvodne obohacoval, poukazujúc na rozhodnutia NS SR. Ďalej namietala bod 13. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, keď podľa nej nebola pravda, že zobrala termín na pojednávaní dňa 1.10.2020 na vedomie, predvolanie na pojednávanie na deň 10.12.2020 jej nebolo zaslané a tak sa ho nemohla zúčastniť. Uviedla, že sumu vo výške 113,68 eur vrátila žalovanému, táto suma jej bola oznámená až v januári 2021, kde z výpisu z účtu zistila, že jej bola pripísaná na účet ČSOB banky a uvedenú sumu obratom vrátila späť. Pre upresnenie uviedla, že jej žalovaný ponúkol návrh na urovnanie sporu zo dňa 7.2.2020, ponúkol jej uhradiť sumu vo výške 1.500 eur. S týmto nesúhlasila a požadovala uhradiť sumu 4.210,37 eur, s čím tiež nesúhlasil žalovaný. Žalobkyňa namietala, že sa súd prvej inštancie neoboznámil s listinnými dôkazmi dostatočne, a teda ich nesprávne posúdil. Záverom namietala bod 50. a 52. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, mala za to, že postúpenie pohľadávky pôvodným veriteľom Consumer Finance Holding na Intrum Justitia bolo neplatné, nakoľko ju tento neinformoval o postúpení do 5 pracovných dní. 26. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je jasné a zrozumiteľné a znenie odvolania žalobkyne pramení len v neochote žalobcu akceptovať právny názor vo veci konajúceho súdu prvej inštancie. Mal za to, že žalobkyňa hľadala v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie údajné nedostatky, ktorými toto rozhodnutie netrpí a nie takej intenzity, aby bolo možné v odvolacom konaní zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie. Nad rámec uviedol, že žalobkyňa skutočne žalovaným zaplatené finančné prostriedky vrátila. V tomto konkrétnom prípade sa však jedná už o úplne iný - nový, od súdneho konania nezávislý, záväzkový vzťah bezdôvodného obohatenia, pričom v tomto prípade to bolo plnenie bez právneho dôvodu žalobkyne voči žalovanému, ktorý s prejednávaným vzťahom už nemá nič spoločné, pričom žalovaný je pripravený tieto finančné prostriedky žalobkyni opätovne vrátiť. Jednoducho povedané, plnením nepremlčanej sumy uplatnenej žalobou bol nepremlčaný nárok žalobkyne uspokojený, dôvodnosť žaloby v danej nepremlčanej časti nároku zanikla, a to bez ohľadu na to, čo s danými peňažnými prostriedkami následne žalobkyňa učinila. Záverom uviedol, že odvolanie žalobkyne obsahuje len opakované argumenty, s ktorými sa súd prvej inštancie bezo zvyšku a presvedčivým spôsobom vysporiadal, pričom mal za to, že argumentácia žalobkyne vychádza z nepochopenia zložitosti a štruktúry právneho vzťahu a taktiež právnych noriem, ktoré sa v čase podpisu zmluvy na tento vzťah aplikovali.
27. Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného neuviedla žiadne nové skutkové a právne skutočnosti, zopakovala len tvrdenia uvedené v odvolaní ako aj v predchádzajúcich vyjadreniach, ktoré boli súčasťou spisu. 28. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby a výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd sa s jeho právnym záverom o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku žalobkyne proti žalovanému o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie bezúročnosti úverov plne stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o nedôvodnosti jeho žaloby, keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal alebo by im nevenoval náležitú pozornosť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a nie je preto potrebné ani jeho dôvody dopĺňať, nakoľko by išlo len o opakovanie právnych záverov súdu prvej inštancie. Práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom, zvýraznia právne významné, prípadne skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postoj odvolacieho súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 350/09 z 08.10.2009, v zmysle ktorého ....“ odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II.ÚS 78/05, III.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov vydaných v priebehu príslušného súdneho konania“. I v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo170/2005 „pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Možno konštatovať, že v danej veci súd prvej inštancie dal zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné argumenty strán sporu v snahe garantovať im právo na spravodlivé súdne konanie. Skutočnosť, že neboli naplnené očakávania žalobkyne a že súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s jej právnymi názormi, neznamená porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie. Ochranu poskytol stranám v požadovanej kvalite, keď i podľa ústavnej judikatúry do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (aktuálne strany sporu), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol pred všeobecným súdom úspešný a aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I.ÚS 50/2004). V záujme zachovania práva strán sporu na spravodlivý súdny proces sa odvolací súd teda vyjadruje stručne len k odvolacím námietkam žalobkyne. 29. Predmetom sporu bolo posúdenie nároku žalobkyne titulom bezdôvodného obohatenia vzniknutého z plnenia, ktoré podľa nej nebola povinná plniť zo zmluvy č. XXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie revolvingového úveru na karte Žolík. Súd prvej inštancie dostatočne jasne a zrozumiteľne v napadnutom rozhodnutí odôvodnil prečo vzhľadom na druh poskytnutého úveru nebol v zmluve uvedený počet splátok, výpočet nákladov, konečná splatnosť spotrebiteľského úveru ani RPMN, preto odvolací súd v tejto časti len odkazuje na bod 38. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Preto súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, že nebolo možné absenciu údaju o výške RPMN sankcionovať v zmysle § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch a určiť poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov a z uvedeného dôvodu žalobu v časti určenia úveru zo zmluvy č. XXXXXXX ako bezúročného a bez poplatkov zamietol. Námietku žalobkyne o neplatnosti zmluvy vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Žalobkyňa v odvolaní len uviedla, že bola uvedená do omylu pri podpise zmluvy, neuviedla však akým spôsobom. Súd prvej inštancie vyhodnotil správne zmluvu ako platnú, keďže žalobkyňa poskytnutý úver čerpala. 30. Súd prvej inštancie vyvodil, že žalovaný nemal nárok od žalobkyne požadovať úroky a poplatky, ktoré neboli v zmluve uvedené a keďže debetné operácie pozostávali z poplatkov a úrokov, ktoré neboli dojednané, žalovaný sa bezdôvodne obohatil sumou vo výške 2.575,84 eur. Vzhľadom na
podanú námietku premlčania sa zaoberal plynutím premlčacích lehôt. Ustálil pre určenie začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby dátum, kedy žalobkyňa uhradila bez právneho dôvodu sumu nad výšku poskytnutého úveru, a teda deň 30.04.2009. Keďže bola žaloba podaná na súd dňa 07.02.2018, ako aj uviedla žalobkyňa v odvolaní, a odo dňa 30.04.2009 súd prvej inštancie ustálil, že začala plynúť trojročná objektívna premlčacia doba, z listinných dôkazov vyvodil, že nepremlčaný nárok pozostáva z dvoch úhrad a to zo dňa 06.05.2015 v sume 77,90 Eur a zo dňa 09.07.2015 v sume 20 Eur. Správne poznamenal, že platba v sume 200 Eur zo dňa 01.04.2015, na ktorú poukázala na pojednávaní zástupkyňa žalobkyne nebola úhradou na úver č. XXXXXXX, ale na úver č. XXXXXXX. Keďže nepremlčaný nárok z titulu bezdôvodného obohatenia žalovaný spolu s príslušenstvom žalobkyni uhradil dňa 30.11.2020 v sume 113,68 Eur čl. 344 na jej účet uvedený na čl. 335, žalobkyňa žalobu v tejto časti nevzala späť, z toho dôvodu súd prvej inštancie správne postupoval, keď žalobu zamietol. Žalobkyňa napriek zastúpeniu v konaní a tvrdení o úhrade sumy 652,40 Eur (čl. 157), následne sumy 355,77 Eur v prospech postupcu (spoločnosti Intrum Justitia Slovakia s.r.o., ktorá nie je v tomto konaní stranou sporu) zotrvala i v tejto časti na uplatnenom nároku voči žalovanému, čo súd prvej inštancie rovnako správne vyhodnotil ako nedôvodné pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Žalobkyňa v odvolaní nenamietala dátum začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby, preto mal odvolací súd túto skutočnosť za nespornú. Namietala, že v danej veci mala plynúť 10-ročná objektívna premlčacia doba. Súd prvej inštancie však v bode 46. a 47. napadnutého rozhodnutia dostatočne argumentoval, prečo námietke žalobkyne nevyhovel, vzhľadom k tomu v tejto časti odvolací súd odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd dodáva, že žalobkyňa nijakým konkrétnym spôsobom v odvolaní neuviedla skutočnosti preukazujúce úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie. Ako aj správne uviedol súd prvej inštancie, na preukázanie tohto úmyslu nestačia len všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv. Taktiež nestačia odkazy na rozhodnutia, ktoré sa netýkajú konkrétnej prejednávanej veci. Súd pri zavinení skúma vedomostnú a vôľovú zložku, avšak vzhľadom na absenciu dôkazov v tejto časti konania, uvedené nebolo možné súdom posúdiť. Odvolací súd sa tak stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o nemožnosti aplikácie 10-ročnej premlčacej doby a posúdil túto námietku žalobkyne ako nedôvodnú. Súd prvej inštancie tak správne vyhodnotil nárok žalobkyne z bezdôvodného obohatenia žalovaným ako premlčaný (okrem nepremlčaného nároku, ktorý žalobkyni žalovaný uhradil dňa 30.11.2020 a žalovaná v tejto časti žalobu nevzala späť, z toho dôvodu súd prvej inštancie žalobu aj v tejto časti zamietol ako nedôvodnú). Ďalšie tvrdenia žalobkyne o úhradách v prospech spoločnosti Intrum Justitia Slovakia s.r.o. vyhodnotil správne súd prvej inštancie ako nedôvodné pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Odvolací súd dospel k záveru, že vykonané dôkazy hodnotil súd prvej inštancie logicky a teda zákonu zodpovedajúcim spôsobom. 31. Podľa ust. § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, keď v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. 32. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania. 33. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery
účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. 34. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010). 35. Vychádzajúc z uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že nemal dôvodnú pochybnosť o zistenom skutkovom stave súdom prvej inštancie, keď tento zistil, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil od žalobkyne sumou vo výške 2.575,84 eur, dátumom, kedy začala plynúť objektívna premlčacia doba dňa 30.04.2009, kedy žalobkyňa uhradila čerpanú sumu úveru a v tejto úhrade uhradila sumu 17,94 eur nad poskytnuté finančné prostriedky a ďalších skutkových zistení uvedených v napadnutom rozhodnutí. 36. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, ktorou zistený skutkový stav subsumuje pod skutkové podstaty určitých právnych noriem hmotnoprávneho charakteru, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd skutkový stav subsumuje pod nesprávnu normu, alebo ak správne aplikovanú právnu normu nesprávne interpretuje. Nesprávnym právnym posúdením sa teda rozumie omyl pri aplikácii práva. 37. Odvolací súd sa stotožnil aj s právnym posúdením zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, keď posúdil nárok žalobkyne, ktorým sa na jej úkor žalovaný bezdôvodne obohatil, ako premlčaný. Argumentácia žalobkyne spočívala v 10-ročnej objektívnej premlčacej lehote, avšak súd prvej inštancie správne v danej veci vyvodil, že sa v predmetnej veci aplikuje trojročná premlčacia doba. 38. Odvolaciu námietku žalobkyne ohľadom neplatnosti postúpenia pohľadávky vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, keď z dikcie ustanovenia § 17 ods. 4 zák. č. 129/2010, na ktoré žalobkyňa poukázala v odvolaní, nevyplýva, že porušenie povinnosti písomne informovať spotrebiteľa o postúpení pohľadávky do piatich pracovných dní odo dňa postúpenia pohľadávky spôsobuje neplatnosť postúpenia pohľadávky. Žalobkyňa pritom v konaní nepoprela, že po postúpení pohľadávky komunikovala so zástupcami postupníka a plnila následné splátky spoločnosti Intrum Justitia Slovakia, s.r.o. Odvolací súd sa tak priklonil k záverom súdu prvej inštancie v otázke posúdenia námietky neplatnosti postúpenia pohľadávky z bodu 50. napadnutého rozhodnutia. 39. V neposlednom rade vyhodnotil odvolací súd námietku žalobkyne o nedoručení predvolania na pojednávanie zo dňa 10.12.2020 ako nedôvodnú, nakoľko zo zápisnice z pojednávania zo dňa 01.10.2020 vyplýva, že na pojednávaní konanom dňa 01.10.2020 bola prítomná žalobkyňa aj jej zástupkyňa, pričom prítomna zástupkyňa sa zaviazala dostaviť sa na termín pojednávania 10.12.2020 bez písomného predvolania a žalobkyňa tento termín zobrala na vedomie. 40. Záverom súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu v časti o určenie, že úver zo zmluvy vedenej pod I. XXXXXXX je bezúročný a bez poplatkov, ako nedôvodný, keď správne poznamenal, že nárok z predmetnej zmluvy bol v roku 2017 postúpený na spoločnosť Intrum Justitia Slovakia s.r.o., ktorá nie je stranou sporu, preto by ani vyhovujúci výrok nebol pre daného postupníka záväzný a taktiež posudzovanie poskytnutého úveru z predmetnej zmluvy s nulovou ročnou úrokovou sadzbou je bezpredmetné z hľadiska bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Žalobkyňa v odvolaní nenamietala skutočnosti uvedené v tejto časti rozhodnutia, odvolací súd ich len pre úplnosť dodáva, keďže boli predmetom konania. 41. Na základe uvedeného vyhodnotil odvolací súd všetky odvolacie námietky žalobkyne za nedôvodné a neopodstatnené a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 42. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04), čo plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko
z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní, rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti každého prípadu. Stačí teda, aby reagoval súd na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B) k naplneniu čoho v posudzovanej veci došlo. 43. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému preto priznal v plnom rozsahu nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti v odvolacom konaní neúspešnej žalobkyni. 44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave jednohlasne v pomere 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou
organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).