Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/21/2023 z 18. 12. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 15Co/21/2023 1620200137 18. 12. 2024 JUDr. Silvia Walterová ECLI:SK:KSBA:2024:1620200137.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Romana Huszára, v právnej veci žalobcu: Q.. I. B. V. Y. C. G. F. I. Č. G. F. Á. , M. R. XX.X.XXXX, Q. A., F. P. U. K. Y. P., L. (Q.) XXXXX, zastúpená: JUDr. Ľuboslav Kašuba, advokát, Bratislava, Na vŕšku č. 1, proti žalovanému: C. R. I. M. R. J. , M. R. XX.X.XXXX, Q. P., zastúpený spoločnosťou: JÁNSKÝ & PARTNERS s. r. o., advokátska kancelária, IČO: 47 249 650, Nitra, Štúrova č. 13, za ktorú koná JUDr. Martin Jánský, o vypratanie nehnuteľnosti a o vzájomnej žalobe o určenie, že vec patrí do dedičstva, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 3. októbra 2022, sp.zn. 32 C 3/2020, takto rozhodol: I. Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 3. októbra 2022, sp.zn. C 3/2020, p o t v r d z u j e . II. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

32 100 %.

odôvodnenie: 1.1. Okresný súd Malacky rozsudkom zo dňa 3.10.2022, sp.zn. 32 C 3/2020, I. uložil žalovanému povinnosť vypratať nehnuteľnosti nachádzajúce sa v obci P., okres L., ktoré sú evidované na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom pre katastrálne územie P., ako chata so súpisným č. XXXX postavená na pozemku s parcelným č. C - KN XXXX/X, ďalej ako nadstavba bez súpisného čísla postavená na pozemku parcelné č. C-KN XXXX/X, garáž bez súpisného čísla postavená na pozemku parcela č. CKN XXXX/X a šopa bez súpisného čísla postavená na pozemku parcela č. C-KN XXXX/X, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku; II. vzájomnú žalobu v celom rozsahu zamietol; III. žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 16.1.2020, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby bola žalovanému uložená povinnosť do 15 dní od právoplatnosti rozsudku vypratať nehnuteľnosti nachádzajúce sa v obci P., evidované na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom pre katastrálne územie P. ako chata so súpisným č. XXXX, postavená na parcele č. C-KN XXXX/X, nadstavba nachádzajúca sa na parcele č. C-KN XXXX/X, garáž postavená na parcele C-KN XXXX/X a šopa postavená na parcele č. C-KN XXXX/X. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným žila v 2-izbovom byte v Bratislave - R., ktorý bol v jej výlučným vlastníctve. Na nátlak žalobcu (pravdepodobne žalovaného, poznámka odvolacieho súdu) tento byt predala a spolu so žalovaným si v máji roku 2007 prenajala rodinný dom v P.. Žalovaný v tej dobe podnikal, predával výrobky Aloe Vera, podľa jeho slov sa mu nedarilo, požičal si od žalovanej (správne žalobkyne, poznámka odvolacieho súdu) na jar roku 2008 sumu 78.000,- Sk a odišiel skúsiť šťastie do východného Nemecka. Po čase sa vrátil s tým, že sa mu nepodarilo zamestnať a peniaze od nej minul na zaplatenie leasingu na jeho auto. Jeho nezamestnanosť trvala 7-8 mesiacov, všetky náklady po túto dobu znášala ona. Neskôr si od nej požičal žalovaný opäť sumu 78.000,- Sk, ktoré údajne prehral v kasíne. Takto si od nej vždy pýtal peniaze na rozbehnutie nového

kšeftu. Po pár mesiacoch si požičal sumu 100.000,- Sk pre svojho priateľa vo Viedni, ktorý ich súrne potreboval s tým, že mu do dvoch dní vráti dvojnásobok. O dva dni jej žalovaný povedal, že jeho priateľa zavreli a peniaze sú nenávratne preč. V roku 2009 si zobrala úver v A. banke, a.s. vo výške 5.000,- €, za ktoré chcela odkúpiť pozemok pod chatou v P.. V tom čase však kúpu od Slovenského pozemkového fondu nebolo možné zrealizovať a žalovaný ju prehovoril, aby z týchto peňazí zaplatila nájom na dva mesiace v sume 2.000,- € a zo zvyšku aby mu požičala na nákup výrobkov Aloe Vera a benzínu a aj zaplatila poplatok za odvoz smetí vo výške 176,- €. Tieto peniaze jej žalovaný nevrátil. V roku 2011 ju prosil žalovaný, aby mu požičala svoje zlato, retiazky, prstene, náušnice a prívesok, ktoré založí do záložne s tým, že jej všetko vráti, keď zarobí peniaze. Tieto šperky v hodnote 3.500,- € už nikdy nevidela. Z peňazí z predaja bytu si zakúpila v Nemecku v roku 2007 motorové vozidlo Toyota RAV 4 za sumu 12.700,- €, ktoré následne používal žalovaný, ktorý na ňom za krátky čas najazdil 286.000 km, o toto vozidlo sa nestaral, čo spôsobilo zadretie a znefunkčnenie motora a prevodovky, na opravu čoho nemala peniaze a tak auto nechala odhlásiť a zošrotovať. Po nejakom čase spolužitia zistila, že žalovaný má exekúcie pre nesplácanie pôžičky, že neplatí výživné na deti v Nemecku, že mu žiadna banka už nepožičia, pretože je na listine dlžníkov, z ktorého dôvodu si nemohol na seba zobrať ani paušál od operátora, že dlhuje na daniach i v poisťovniach, ako aj celej svojej rodine. Žalovaný tvrdil, že sa mu nič nemôže stať, lebo dlh nie je trestný čin. Otec žalovaného MUDr. R. vedel ako ju jeho syn pripravil o všetky peniaze z predaja bytu a keďže sa jednalo o veľmi slušného človeka, navrhol, že na ňu prevedie chatu v P.. Bol to návrh MUDr. T. R., ktorý spoločne so žalovaným navrhol uzavretie kúpnej zmluvy za cenu 1,- €, nie darovacej zmluvy s tým, že takáto zmluva je úplne v poriadku. Ona kúpnu zmluvu nepripravovala, návrh na vklad podával MUDr. R.. Na základe uzavretej kúpnej zmluvy sa stala vlastníčkou predmetných nehnuteľností. So žalovaným žila do roku 2013, kedy musela odísť do Čiech za dcérou, pretože majiteľ domu, ktorý mali so žalovaným v prenájme, ich z neho začal pre neplatenie nájomného vyhadzovať a žalovaný jej nedovolil, aby s ním išla spoločne bývať do chaty v P., kde si nasťahoval svoju priateľku L., s ktorou udržiaval vzťah už počas spolužitia s ňou. Následne sa so žalovaným dohodla, že on bude platiť daň z nehnuteľností, poistenie a ostatné náklady súvisiace s užívaním chaty, neskôr zistila, že žalovaný napriek tomu, že chatu užíva, neplatí za ňu dane, ani poistné a dlžnú sumu musela uhradiť ona. Keďže ju žalovaný pripravil o všetky peniaze z predaja jej bytu, vždy sa snažila o to, aby jej buď peniaze vrátil, alebo mu za túto sumu bola ochotná chatu predať. Žalovaný ale vždy, keď spomenula peniaze, pôžičky, zlato, začal kričať, že čo ona chce, veď má chatu. Po uzavretí kúpnej zmluvy s MUDr. R. sa so žalovaným písomne dohodli, že MUDr. T. R. bude mať na chate právo na doživotné bývanie a že na chate nebudú prevádzať žiadne opravy, renovácie či prestavby bez zvolenia MUDr. R.. Začiatkom roka 2017, kedy ešte MUDr. R. žil, sa žalovaný obrátil na ňu so žiadosťou o podpis plnej moci na predaj chaty, s čím nesúhlasila a plnú moc mu nepodpísala, pretože MUDr. R. sľúbila, že počas jeho života nebude chata predajná. Keďže žalovaný užíva jej chatu a priľahlé nehnuteľnosti bez akéhokoľvek právneho titulu i úhrady za užívanie, ponúkla mu chatu na predaj za polovicu jej trhovej hodnoty, t. j. za cenu, o ktorú ju pripravil žalovaný, čo on odmietol. 1.2. Žalovaný dňa 12.2.2022 doručil súdu vzájomnú žalobu o určenie, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom MUDr. T. R., narodený dňa XX.X.XXXX, zomrel dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom P., G. č. XXXX. Vzájomnú žalobu žalovaný odôvodnil obdobnými argumentmi, aké uvádzal v rámci procesnej obrany proti žalobe. Zopakoval, že žalobkyňa je na príslušnom liste vlastníctva evidovaná ako vlastníčka nehnuteľností, on je synom pôvodného, teraz už nebohého vlastníka nehnuteľností MUDr. T. R., ktorý mal až do svojej smrti trvalé bydlisko na predmetných nehnuteľnostiach. Je podľa svojej vedomosti jediným dedičom poručiteľa, on mal na predmetných nehnuteľnostiach zapísaný trvalý pobyt od roku 2009, od roku 2013 v nehnuteľnostiach aj býva s tým, že do smrti otca koncom roka 2018 sa oňho staral, doopatroval ho a býval s ním v spoločnej domácnosti, taktiež sa podieľal na úhrade podstatnej časti nákladov na ich potreby. Rovnako vynakladal prostriedky na opravy a údržbu nehnuteľností. Predmetné nehnuteľnosti žalobkyňa nadobudla od jeho otca na základe kúpnej zmluvy zo dňa 25.10.2009 a následného vkladu jej vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností pod č. V-XXXX/XX. Podľa článku II. kúpnej zmluvy žalobkyňa nadobudla akýmkoľvek právom tretích osôb (ťarchou) nezaťažené nehnuteľnosti za kúpnu cenu 1,- €. Podľa druhého odseku tohto článku kúpnej zmluvy, žalobkyňa znášala notárske poplatky za overenie podpisov predávajúceho na zmluve, ako aj správny poplatok za vklad jej vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Podľa článku IV. kúpnej zmluvy bolo žalobkyňou v prospech jeho nebohého otca zriadené vecné bremeno spočívajúce v jeho práve doživotného bývania a doopatrovania žalobkyňou až do jeho dožitia. Zároveň sa žalobkyňa v zmysle kúpnej zmluvy zaviazala, že po dobu dožitia predávajúceho (jeho otca), nevykoná na nehnuteľnostiach bez súhlasu akékoľvek opravy, úpravy, prestavby alebo renovácie. Vklad vlastníctva žalobkyne k nehnuteľnostiam nadobudol právoplatnosť

podľa predmetného listu vlastníctva č. XXXX dňa 3.12.2009. Ako vyplýva z dohody uzavretej medzi ním a žalobkyňou zo dňa 21.11.2009, túto uzavreli v súvislosti s prevodom nehnuteľností na žalobkyňu a v priebehu vkladového konania, sporové strany sa okrem iného dohodli na spoločnom užívaní vyššie uvedených nehnuteľností a na tom, že v zmysle výslovného priania jeho otca, sú nehnuteľnosti nepredajné a k prechodu ich vlastníctva môže prísť len na základe dedenia. Napriek skutočnosti, že kúpnou zmluvou bolo v prospech jeho otca zriadené aj vecné bremeno - právo doživotného bývania, vrátane jeho doopatrovania žalobkyňou až do jeho dožitia, vecné bremeno nebolo nikdy do katastra nehnuteľností zapísané, teda nevzniklo. Žalobkyňa ohľadom vecného bremena nedodržala ani svoj záväzok ohľadom doopatrovania jeho otca, keďže prakticky ihneď po vklade jej vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam ho opustila a o jeho otca sa nestarala, nepostarala, nedoopatrovala ho a jemu i jeho otcovi až do jeho smrti s jeho doopatrovaním nepomohla, ani nepomáhala. Je zrejmé, že žalobkyňa taktiež nedodržala svoj prísľub (a záväzok), ktorý dala (ku ktorému sa zaviazala) jeho otcovi na základe jeho výslovného priania v súvislosti s prevodom nehnuteľností na žalobkyňu, že s ním uzavrie manželstvo. Žalobkyňa nebola od svojho odchodu (po vklade jej vlastníctva do katastra nehnuteľností) s ním, ani jeho nebohým otcom po celý čas ani len v príležitostnom kontakte, nezaujímala sa o nich dlhodobo. Žalobkyňa nerešpektovala taktiež svoj sľub a záväzok daný jeho nebohému otcovi, na ktorom sa napokon dohodli aj s ním, že nehnuteľnosti, ktoré mala nadobudnúť za 1,- € sú nepredajné a k prechodu ich vlastníctva môže prísť len na základe dedenia. Nehnuteľnosti mu ponúkla na predaj a ponúkala ich na predaj aj na internete. Uvedené jednoznačne svedčí o špekulatívnom prístupe žalobkyne k nehnuteľnostiam, a to podľa všetkého od samého počiatku, s cieľom získať nehnuteľnosti za neprimeraných podmienok a bezprávne sa tak obohatiť najmä na úkor jeho nebohého otca, navyše v priamom rozpore s jeho vôľou jasne vyjadrenou v predmetnej kúpnej zmluve. Z pohľadu kúpnej zmluvy a dohody, resp. z pohľadu dobrých mravov žalobkyňa konala a naďalej koná protiprávne, v priamom rozpore s prianím poručiteľa, nepochybne za hranicou dobrých mravov. Z obsahu priložených listín je zrejmé, že pôvodný vlastník nehnuteľností, jeho nebohý otec, uzatvoril so žalobkyňou zmluvu za prísľubu, že budú splnené podmienky, ktoré sú v kúpnej zmluve (a nielen tam) uvedené a zmluvnými stranami dohodnuté. Podľa takto dohodnutých podmienok, pôvodný majiteľ nehnuteľností, ako protihodnotu plnenia, ktoré žalobkyňa od neho nadobudla, žiadal (okrem iného) doopatrovanie žalobkyňou (spoločne s jeho synom), čo v čase podpisu zmluvy a až do vkladu jej vlastníctva nijako neodmietala, nespochybňovala, výslovne ani faktickým správaním. Dôkazom o tom je aj priložená dohoda, spísaná s ním počas vkladového konania, čím (ako je teraz zrejmé) účelovo utvrdzovala jeho nebohého otca i jeho samotného, že budú spoločne žiť v predmetných nehnuteľnostiach, kde sa ako členovia jednej domácností, dokonca ako manželia, budú spoločne starať o jeho nebohého otca, ktorý už aj v predmetnom čase dosiahol nadpriemerne vysoký vek, ktorého mala žalobkyňa spoločne s ním doopatrovať bez ohľadu na ich osobný stav. Je pritom zjavné, že jeho nebohý otec len na základe prísľubu žalobkyne, ktorého dodržanie navonok do vkladu jej vlastníctva do katastra nehnuteľností žalobkyňa deklarovala aj ďalším svojím konaním, previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalobkyňu inak ako za bežných podmienok, t. j. inak ako za primerané finančné protiplnenie zodpovedajúce hodnote nehnuteľností vo výške niekoľkých desiatok tisíc eur a nie za „kúpnu cenu“ vo výške 1,- €. Žalobkyňa však svoje záväzky a sľuby dané jeho otcovi a jemu samotnému nedodržala, keď už len na príslušnú správu katastra bol dodaný návrh na vklad jej vlastníckeho práva, avšak bez toho, aby bolo zároveň žiadané zapísať do katastra aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Okrem toho žalobkyňa prakticky ihneď po nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam ho opustila a reálne sa o jeho otca nikdy nestarala, čo sa najskôr snažil vysvetliť alebo ospravedlniť nebohému otcovi, ktorý sa ho na to opakovane pýtal tak, že žalobkyňa musela odísť do Českej republiky za svojou dcérou vyriešiť jej krízovú situáciu, teda z jej rodinných dôvodov. Ako však napokon z konania žalobkyne vyšlo najavo, bola to len zámienka na jej odchod, keďže sa už do spoločnej domácnosti nevrátila. Z uvedeného je preto zrejmé, že žalobkyňa jeho nebohého otca a napokon aj jeho samotného uviedla do omylu, nakoľko na základe prísľubu doopatrovania jeho otca i pod prísľubom vzniku vecného bremena v prospech pôvodného vlastníka, resp. prísľubom splnenia výslovného priania jeho nebohého otca vstúpiť s ním do manželstva, docielila nadobudnutie nehnuteľností bez primeraného protiplnenia, v hrubom nepomere vzájomných plnení prakticky bez toho, aby splnila čo len jeden zo sľubov a povinností, ktoré pri prevode nehnuteľností do jej výlučného vlastníctva dala, resp. sa k nim zaviazala, bez čoho by nepochybne jeho nebohý otec, dôverujúc žalobkyni, nebol býval na ňu predmetné nehnuteľnosti previedol a ak, tak nepochybne nie za takto neprimeraných a nevýhodných podmienok. Ak by nemal jeho nebohý otec dôverovať žalobkyni v tom, že táto splní svoje záväzky a prísľuby, je zrejmé, že nehnuteľnosti by za neprimeraných podmienok na žalobkyňu nepreviedol a nepripravil by tak v konečnom dôsledku (ako sa ukazuje aktuálne) vlastného syna o strechu nad hlavou. Je nepochybné,

že nebolo ani nemohlo byť vôľou jeho nebohého otca akokoľvek do budúcnosti ohroziť jeho bývanie a majetkovo ho ukrátiť. Vyplýva to aj z toho, že nehnuteľnosti nemali byť v budúcnosti akokoľvek scudzené a k zmene vlastníctva malo prísť len dedením, čo v spojení so vstupom do manželstva, resp. v zotrvaní v spoločnej domácnosti mu garantovalo do budúcna právo k nehnuteľnostiam, ktoré je teraz zjavne v dôsledku viacnásobného nedodržania sľubov, povinností a záväzkov žalobkyne, spochybňované. Skutočnou vôľou jeho nebohého otca nebolo previesť na žalobkyňu nehnuteľnosti bez ďalšieho za 1,- €, ale za predpokladu plnenia ďalších podmienok do budúcnosti, ktoré však neboli žalobkyňou dodržané, a to s viac než pravdepodobným úmyslom nesplniť ich od samotného počiatku. Z vyššie uvedeného sa javí zrejmým, že nadobudnutie vlastníctva nehnuteľností žalobkyňou je v rozpore s dobrými mravmi a zjavnou i aktuálne objektívne zistiteľnou, skutočnou a úplnou vôľou jeho nebohého otca. Prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam je neplatný z rovnakého dôvodu (rozpor s dobrými mravmi) už len pre samotný hrubý nepomer hodnoty nehnuteľností a „kúpnej ceny“ vo výške 1,- €. Potvrdzuje to napokon samotná žalobkyňa svojím konaním, ktoré bezprostredne predchádzalo podaniu jej žaloby o vypratanie, ak za tie isté nehnuteľnosti žiadala od neho zaplatiť sumu 60.000,- €. Prevod vlastníckeho práva na žalobkyňu je neplatný aj z dôvodu zjavného zneužitia neskúsenosti a ľahkomyseľnosti jeho nebohého otca, ktorý mal v čase prevodu 87 rokov, čo predstavuje tzv. civilnú úžeru podľa ustanovenia § 39a Občianskeho zákonníka, pod ktorú spadá aj hrubý nepomer vzájomných plnení, ktorý je dôvodom pre neplatnosť sám o sebe podľa všeobecného ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka. Dôvod neplatnosti spočíva tiež v zjavnom a objektívne danom rozpore s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka, resp. uvedenia jeho nebohého otca do omylu, že otca doopatruje, že vznikne právo zodpovedajúce vecnému bremenu, že sa s ním zosobáši a spoločne s ním doopatrujú jeho nebohého otca. Odhliadnuc od sľubu sobáša, do ktorého samozrejme nemožno kohokoľvek nedobrovoľne nútiť, ostatné porušenia záväzkov a sľubov nemožno vnímať inak ako hrubo porušujúce dobré mravy, zjavné zneužitie situácie (dobromyseľnosti a ľahkomyseľnosti) a zavádzanie uvedením do omylu, čo predstavuje zákonné dôvody neplatnosti napádanej kúpnej zmluvy. Absencia vzniku vecného bremena a nedoopatrovanie jeho nebohého otca pritom priamo potvrdzuje a zvýrazňuje nepomer plnení podľa kúpnej zmluvy a dôvody neplatnosti tejto zmluvy z týchto dôvodov. Z pohľadu civilnej úžery, prihliadnuc na už vyššie opísané správanie žalobkyne po momente, kedy sa stala vlastníčkou nehnuteľností je zrejmé, že konala klamlivo a zneužila dôverčivosť, podľa všetkého aj neskúsenosť, nepochybne však ľahkomyseľnosť na strane pôvodného vlastníka nehnuteľností, ktorý uzatváral predmetnú kúpnu zmluvu s dôverou a v presvedčení, že žalobkyňa splní všetko dohodnuté, na základe čoho si žalobkyňa dala poskytnúť plnenie, ktoré bolo inak v hrubom nepomere vzhľadom na vzájomné plnenie. Vzhľadom na vyššie uvedené objektívne skutočnosti je presvedčený o tom, že predmetný prevod vlastníctva nehnuteľností, realizovaný na základe kúpnej zmluvy medzi žalobkyňou a jeho nebohým otcom, je neplatným právnym úkonom, v dôsledku čoho žalobkyňa platne nenadobudla nehnuteľnosti, nie je ich vlastníčkou a nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi - jeho nebohom otcovi. Dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.6.2019, sp.zn. 3 Cdo 244/2018, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 412/2016 i nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.8.2020, sp.zn. III. ÚS 120/2020. Záverom dodal, že svoj naliehavý právny záujem na podanej vzájomnej určovacej žalobe vidí v tom, že bez takého určenia je ohrozené jeho právo, keď meritórne posúdenie existencie vlastníctva poručiteľa, jeho otca k predmetným nehnuteľnostiam, môže zmeniť jeho právne postavenie s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 26/2007. 2. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie výsluchom sporových strán, svedkyne, oboznámením sa s listinnými dôkazmi predloženými sporovými stranami a zistil nasledovný skutkový stav. Žalobkyňa tvrdila, že zo strany žalovaného je to všetko účelové a zmanipulované. Zopakovala svoje argumenty uvedené v žalobe o predaji bytu, ako ju žalovaný pripravil aj o všetky jej zlaté šperky. O deda sa starala príkladne, chodieval k nim vo všetky sviatky a nedele na obedy, často sa zastavil len tak na kávu, keď išiel na chatu. Pomáhala mu s praním, holila ho, strihala, viackrát boli aj dom upratať. Dedo ale nemal rád, keď sa mu tam zasahovalo, napríklad nedovolil vymiesť pavučiny, mala s ním dobrý vzťah, ale žalovaného „vytáčal“, pretože mu vyčítal, že je nezodpovedný a že mu nevrátil nejaké peniaze. Jej odchod do Prahy prebehol tak, že jej žalovaný v utorok zavolal, že do nedele sa musia vysťahovať z Q.. V stredu si išla do Prahy zariadiť prenájom, kam sa v sobotu sťahovala. Ak tam zostal nejaký neporiadok, tak z toho, že musela rýchlo rozdeliť a zbaliť ich veci. Ešte žalovanému navrhovala, aby sa spolu nasťahovali do P., že sa bude aj starať o deda, žalovaný to odmietol, že s ním bývať nechce. Aj kým bývala v Prahe, žalovaný ju navštevoval, mali priateľský vzťah. Tvrdil, že tá chata je kompenzácia za jej byt a že už o tom nemá rozprávať. Povedal jej, že by

tam chcel zostať bývať. Ona mu navrhla, že po smrti dedka to môžu predať, že chce iba svojich 55.000,€, ostatné si môže nechať. Nebola dedkovi na pohrebe preto, nakoľko jej žalovaný povedal, že by to nebolo vhodné. Žalovaný dlhy má, sú o tom informácie aj na internete. Jeho prístup bol vždy taký, že on nemá a že ten druhý má aj tak dosť. Zmluvu s dedkom nepísala, to by si nedovolila, pripravovali to žalovaný s otcom. Na katastri boli potom spolu so žalovaným bez dedka. MUDr. R. od nej nikdy nechcel nehnuteľnosti vrátiť. Poukázala na skutočnosť, že nehnuteľnosti nadobudla v roku 2009 a MUDr. R. zomrel až v roku 2018, pričom počas svojho života nenamietal, ani žalovaný, platnosť uzavretej kúpnej zmluvy. Žalovaný ani netvrdil, že by jeho otec bol na uzatvorenie zmluvy nespôsobilý. Nie je pravdou, že odišla po podpise zmluvy do Čiech, až do roku 2013 bývala so žalovaným v spoločnom podnájme, z ktorého museli odísť pre neplatenie nájmu. Žalovaný sa vtedy odsťahoval na chatu, ktorá je predmetom tohto konania, avšak jej tam zakázal prísť, nasťahoval si tam vtedy svoju novú priateľku. Žalovaný uviedol, že žalobkyni nesvedčí vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, pretože kúpna zmluva zo dňa 19.10.2019 je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka, resp. z dôvodov civilnej úžery podľa § 39a Občianskeho zákonníka. Okrem nízkej ceny sú aj ďalšie okolnosti, ktoré spôsobujú rozpor s dobrými mravmi, najmä skutočnosť, že žalobkyňa nedodržala dohodnuté podmienky. MUDr. R. mal v úmysle domáhať sa už za svojho života vrátenia nehnuteľností, avšak zomrel skôr než k tomu došlo, preto sa tohto chce domáhať jeho dedič. Nikdy nespochybňoval spôsobilosť MUDr. R. na právne úkony, namieta neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi a pre civilnú úžeru. Na pojednávaní konanom dňa 3.10.2022 uviedol žalovaný nové tvrdenia, keď poukázal na to, že v zmysle čl. VI. ods. 2 oboch kúpnych zmlúv, a to zo dňa 19.10. i 25.10., zmluva nadobúda účinnosť zaplatením kúpnej ceny a zápisom zmluvy do katastra nehnuteľností. Keďže v konaní nebol produkovaný dôkaz o tom, že by bola kúpna cena zaplatená, má za to, že kúpna zmluva okrem všetkých vád, ktoré už v konaní vytýkal, nenadobudla účinnosť. Prvoinštančný súd upozornil žalovaného, že na také tvrdenia nebude prihliadať, pretože neboli vznesené včas, ale až na poslednom pojednávaní, po vykonaní všetkého navrhovaného dokazovania a v rozpore so sudcovskou koncentráciou konania. Svedkyňa L. P., priateľka žalovaného, s ktorým aktuálne býva v P. uviedla, že sa o dedka (nebohý MUDr. R.) starala a prišla vypovedať, nakoľko sa jej to celé zdá nespravodlivé. Predmetom konania je podľa nej to, že ten dom bol prepísaný na žalobkyňu preto, že žalovaný jej dlhoval nejaké peniaze, pričom toto jej hovoril žalovaný. Žalovaný jej dal prečítať aj súdny spis. Ona prišla k dedkovi bývať na jeseň 2013, pracovala v Rakúsku v sezónnom zamestnaní a potrebovala si zohnať niečo nové. Vtedy ju žalovaný poprosil, či by mu nepomohla so starostlivosťou o dedka, že za to tam môže zadarmo bývať. Vtedy už žalovaného poznala vyše roka. Ju to potešilo, potrebovala novú prácu a keďže je z Brezna, nevedela sa hýbať po Bratislave. Žalovaný sa až hanbil ju tam zobrať, lebo dom bol v katastrofálnom stave. Keď tam prišla, boli všade pavučiny, prach, splesnivená chladnička a podobne, postupne všetko poupratovala, poprala a povypratávala staré veci. O dedka sa následne starala až do jeho smrti a bývala v dome s ním. Dedkovi prala, varila, upratovala, starala sa o to, aby si dal lieky a podobne. Pokiaľ ide o ten dom, na to sa nevypytovala. Spočiatku so žalovaným neboli nič, ale postupne sa zblížili. Bola pri tom, keď žalovaný dedkovi povedal, že žalobkyňa odišla a dedko bol z toho v úplnom šoku. Hovoril žalovanému, aby to dal do poriadku, že nech ten dom vráti, že jej to nepatrí. Potom ešte raz sa dedka pýtala, čo je taký zamyslený a on uviedol, že sa kvôli tomu trápi. Za celú dobu tam žalobkyňa nebola, neprišla ani na pohreb. Dedko sa domáhal vrátenia domu tak, že žalovanému hovoril, aby to vybavil. Žalovaný to aj chcel vybaviť, ale žalobkyňa vtedy chcela veľkú sumu peňazí, 25.000,- €. Dedko neprepísal dom na žalobkyňu preto, že jej žalovaný dlhoval peniaze, ale preto, že chcel, aby sa oňho niekto postaral. Už takmer zabudla na to, že jej to hovoril. Nepýtala sa ho na to, prečo to neprepísal priamo na žalovaného. S ním bola aj ťažká komunikácia, zle počul. Dedko mal vždy všetko pod kontrolou a strážil si svoje peniaze, myslel si, že sa oni dvaja zoberú a budú sa oňho starať, bol odkázaný na žalovaného pomoc a jeho starostlivosť. Oni potom nevedeli nájsť papiere, ktoré podpísal so žalobkyňou, pretože im nedovolil hrabať sa v jeho veciach. Dedko sa tak bál, aby ona neodišla, že jej ponúkal, že jej bude dávať celý svoj dôchodok, aby sa o neho starala. V roku 2013 mával dedko výpadky pamäte. Súd prvej inštancie z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, vedeného pre katastrálne územie P. zistil, že žalobkyňa je v katastri nehnuteľností vedená ako výlučná vlastníčka chaty so súpisným č. XXXX postavenej na parcele č. XXXX/X, nadstavby bez súpisného čísla postavenej na parcele č. XXXX/X, garáže bez súpisného čísla postavenej na parcele č. XXXX/X a šopy bez súpisného čísla postavenej na parcele č. XXXX/X; ako titul nadobudnutia je uvedená kúpna zmluva V-XXXX/XX, právoplatná dňa 3.12.2009. Kúpna zmluva zo dňa 25.10.2009, ktorá bola súčasťou vyžiadanej kópie administratívneho spisu vtedajšieho Katastrálneho úradu v Bratislave, Správy katastra Malacky č. V-XXXX/XX, bola uzavretá medzi MUDr. T. R., narodený dňa XX.X.XXXX, bytom P., G. č. XXXX, ako predávajúcim a žalobkyňou ako kupujúcou. Predmetom

prevodu boli chata so súpisným číslom XXXX postavená na parcele č. XXXX/X, ďalej nadstavba na parcele č. XXXX/X, garáž na parcele č. XXXX/X a šopa na parcele č. XXXX/X, všetko zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie P.; kúpna cena nehnuteľností bola dohodnutá na 1,- €. Zmluvné strany sa podľa čl. II. bodu 2. zmluvy dohodli na tom, že notárske poplatky za overenie podpisov predávajúceho a správny poplatok za vklad vlastníckeho práva do katastra zaplatí kupujúca. V článku IV. zmluvy sa strany dohodli, že kupujúca na základe tejto zmluvy zriaďuje v prospech predávajúceho vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného bývania a doopatrovania predávajúceho až do jeho dožitia, okrem toho sa kupujúca zaväzuje po dobu dožitia predávajúceho neprevádzať na chate a jej príslušenstve so všetkým kompletným zariadením predávajúceho žiadne opravy, prestavby a renovácie bez odobrenia a zvolenia predávajúceho. Podľa čl. VI. bodu 2. zmluvy nadobúda zmluva platnosť podpisom oboma stranami, účinnosť zaplatením kúpnej ceny a zápisom do katastra nehnuteľností. Pravosť podpisu predávajúceho i kupujúcej na kúpnej zmluve bola úradne osvedčená dňa 2.11.2019. Navrhovateľom vkladu zmluvy do katastra nehnuteľností bol MUDr. T. R., návrh bol datovaný dňom 25.10.2009 a na Správu katastra Malacky bol doručený dňa 2.11.2019 s nalepenými kolkami v hodnote 66,- €. Predmetom návrhu bol len vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech žalobkyne, navrhovateľ nenavrhoval vklad vecného bremena. Rozhodnutím Správy katastra Malacky zo dňa 3.12.2019, č. V-XXXX/XX, bol povolený vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech žalobkyne, pričom rovnakým dňom nastali právne účinky vkladu. Žalobkyňa predložila kúpnu zmluvu uzavretú medzi ňou a L.. R. na prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam za 1,- € datovanú dňom 19.10.2009, kde pravosť podpisov bola úradne osvedčená dňa 21.10.2009. Žalobkyňa nevysvetlila prečo zmluvné strany podpísali krátko po sebe dve takmer identické zmluvy, pretože si to už nepamätala. Zmluvné strany na vklad do katastra nehnuteľností predložili až v poradí druhú zmluvu zo dňa 25.10.2009, v ktorej bolo oproti prvej zmluve doplnené súpisné číslo chaty. Dňa 21.11.2009 uzavreli žalobkyňa a žalovaný dohodu, v ktorej uviedli, že sa dohodli na spoločnom používaní a doživotnom bývaní v nehnuteľnosti nadobudnutej kúpou I. B. od MUDr. T. R.; všetky majetkové pomery sa i v budúcnosti delia rovnakým podielom medzi obe dohodnuté strany. I. B. a C. R. sa zaviazali, že MUDr. T. R. má právo na doživotné bývanie a doopatrovanie až do jeho dožitia, okrem toho sa zaviazali, že nebudú prevádzať na chate s príslušenstvom a jej všetkým kompletným zariadením žiadne opravy, prestavby a renovácie bez odobrenia a zvolenia MUDr. T. R.. Akceptujú otcovu žiadosť, že chata je nepredajná, len dedičná, s nemožnosťou zaťaženia hypotékou alebo iným možným likvidačným záujmom. Po vybavení prepisu na katastrálnom úrade Malacky sa spomínaní otcovi zaväzujú uskutočniť manželský obrad v dohľadnej dobe. Dohoda bola podpísaná v P. dňa 21.11.2009, dňa 27.11.2009 na nej bola úradne osvedčená pravosť podpisu oboch strán. Z rodného listu zistil (č.l. 70 spisu), že T. R., narodený dňa XX.X.XXXX bol otcom žalovaného. Podľa úmrtného listu (č.l. 71 spisu) MUDr. T. R. zomrel dňa XX.XX.XXXX. Z plnomocenstva zo dňa 23.1.2018 vyplýva, že MUDr. T. R., narodený dňa XX.XX.XXXX splnomocnil spoločnosť JÁNSKÝ & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 47 249 650, vo veci určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam, vrátane podania meritórneho žalobného návrhu, návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia a návrhu na zápis poznámky do katastra nehnuteľností. Listom zo dňa 22.8.2010, adresovanom stranám sporu, MUDr. T. R. uviedol, že vzhľadom na zákerno rafinované podvodníctvo oboch a nedodržanie písomného prísľubu, ako i ústneho podania (zosobášenia, starostlivosť zdravotnú o nezdravého skoro 89-ročného starca, nesplatenie žiadnych poistných a povinných mestu, vzhľadom na celosvetovú poveternostnú situáciu, splatenie dlžôb minulých i predminulých v sume 6.370,- €, vyriešenia bývania nehodnej navrátivšej sa z Prahy, vyriešenia sa nadštandardného bývania v Lozorne v kompletnom zariadenom bývaní a vzhľadom na mnohé iné veci) žiada: „ihneď darovania (pripomínam, že vtedy skutočne dobrovoľného) celého majetku za 1 eu I. B. späť na pôvodného majiteľa MUDr. T. R. do dvoch týždňov, podobne tiež sumu v euro, požičanú C.. V opačnom prípade vec odovzdám policii a súdu.“ 3.1. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanoveniami § 78 ods., ods. 2, § 139 písm. c/ Civilného sporového poriadku, § 35 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 36 ods. 1 až 5, § 37 ods. 1, § 39, § 39a, § 49a, § 123, § 126 ods. 1, § 460 Občianskeho zákonníka, dôvodiac tým, že žalobkyňa sa ako výlučná vlastníčka nehnuteľností žalobou domáhala uloženia povinnosti žalovanému tieto nehnuteľnosti vypratať, pretože ich užíva bez právneho dôvodu. Svojou povahou išlo o žalobu na plnenie podľa ustanovenia § 137 písm. a/ C.s.p., na ktorej nie je potrebné tvrdiť a preukazovať naliehavý právny záujem, pričom ide o jednu z typických vlastníckych žalôb, a to žalobu na vydanie veci. Poukázal na predpoklady vydania veci s tým, že súd je oprávnený v konaní o vlastníckej žalobe ako predbežnú riešiť otázku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti; pri posúdení otázky, kto je vlastníkom, môže sa aj odchýliť od stavu zapísaného v katastri nehnuteľností (R 86/2001). Vzhľadom k tomu, že otázka

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam bola medzi stranami sporná, zaoberal sa ňou z formálneho pohľadu a skúmaniu podrobil i právny titul, ktorým žalobkyňa nehnuteľnosti nadobudla a ktorého neplatnosť namietal žalovaný v konaní. Konštatoval, že pri riešení predbežnej otázky platnosti zmluvy súd preskúmava zmluvu zo všetkých hľadísk, na ktoré Občiansky zákonník viaže všeobecnú platnosť právnych úkonov. Pri posudzovaní dôvodov neplatnosti zmluvy je ale potrebné rozlišovať medzi dôvodmi neplatnosti, ktoré musia byť stranami tvrdené (napríklad nedostatok slobody, vážnosti, rozpor s dobrými mravmi, prípadne omyl) a ostatnými, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti (nedostatok formy, neurčitosť, nespôsobilosť subjektu zmluvu uzavrieť, rozpor so zákonom a podobne). Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobkyňa je ku dňu vyhlásenia rozhodnutia zapísaná ako výlučná vlastníčka nehnuteľností v katastri nehnuteľností. Z obsahu katastrálneho spisu vyplynula právne formálna bezchybnosť uzavretej zmluvy, keďže zmluva bola uzavretá písomne, podpisy strán boli na jednej listine a ich prejavy boli dostatočne určité a zrozumiteľné. Žalovaný namietal rozpor uzavretej zmluvy s dobrými mravmi, jej neplatnosť pre civilnú úžeru, naznačiac tiež, že prevodca mohol konať v omyle. Svoj záver o neplatnosti kúpnej zmluvy odôvodňoval skutkovo tým, že v kúpnej zmluve bola za nehnuteľnosti dohodnutá neprimerane nízka cena (1,- €) a že žalobkyňa sa prevodcovi zaviazala, že v jeho prospech zriadi na nehnuteľnostiach vecné bremeno, že ho doopatruje, že sa vydá za jeho syna - žalovaného a že nehnuteľnosti neprevedie, ktoré všetky záväzky porušila alebo mienila porušiť. Keďže žalovaný je tým subjektom v konaní, ktorý vyššie uvedené vady kúpnej zmluvy v konaní tvrdil a vyvodil z nich pre seba priaznivé dôsledky, zaťažilo ho v tejto súvislosti dôkazné bremeno. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. 9. 2010, sp.zn. 4 Cdo 62/2009, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 244/2018 s tým, že sama skutočnosť, že účastníci kúpnej zmluvy dohodli príliš nízku kúpnu cenu (v danom prípade 1,- €), nepredstavuje rozpor so zákonom a nezakladá absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Tým pravda, v niektorých, individuálnych prípadoch nie je dotknutý možný dopad tohto ich dojednania napríklad z hľadiska daňového. Pokiaľ bolo uzavretie kúpnej zmluvy výsledkom dohody jej účastníkov nespätej s konaním priečiacim sa dobrým mravom (konaním contra bonos mores), samo dojednanie kúpnej ceny v tejto výške nie je v rozpore s dobrými mravmi, nemá spoločensky neakceptovateľné ciele, ani dôsledky, ktoré by boli v kolízii s dobrými mravmi. S poukazom na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ak žalovaný v konaní tvrdil, že uzavretá kúpna zmluva bola v rozpore s dobrými mravmi, pretože bola dojednaná kúpna cena 1,€ za nehnuteľnosti, tak samotné toto dojednanie výrazne nižšej kúpnej ceny na vyslovenie záveru o neplatnosti zmluvy nepostačuje. K odkazu žalovaného na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 412/2016-10 konštatoval, že ústavný súd sa tu síce stotožnil so záverom krajského súdu, že v symbolickej dohodnutej kúpnej cene za prevádzanú nehnuteľnosť bola rodičmi účastníkov zohľadnená dlhoročná a obetavá starostlivosť jedného z účastníkov konania o rodičov, čo je v súlade s dobrými mravmi a predmetnú kúpnu zmluvu preto nie je možné považovať za bezodplatný právny úkon. Ústavný súd tu však samozrejme nevyslovil, že by symbolickú kúpnu cenu bolo možné dojednať práve len v tom prípade, že sa prevodcovi poskytovala dlhoročná starostlivosť zo strany nadobúdateľa. Každý prípad uzavretej zmluvy so symbolickou kúpnou cenou je potrebné posudzovať osobitne a vyhodnotiť všetky relevantné okolnosti uzavretia takej zmluvy. Žalovaný tvrdil, že žalobkyňa mala jeho otcovi za prevod za uvedenú odplatu prisľúbiť starostlivosť, vydaj za neho, zriadenie vecného bremena a neprevoditeľnosť nehnuteľností, ktoré záväzky však nedodržala a zneužila dôveru prevodcu v to, že ich dodrží. Práve v tomto konaní žalobkyne v súvislosti s dojednanou cenou 1,- € za nehnuteľnosti žalovaný videl rozpor s dobrými mravmi, z dôvodu ktorého ďalej skúmal, či také žalovaným tvrdené okolnosti uzavretia zmluvy budú dokazovaním potvrdené a ak, či je možné v ich dôsledku zmluvu vyhlásiť za neplatnú. Z predloženej kúpnej zmluvy zistil, že predávajúci MUDr. R. dobrovoľne a slobodne previedol na žalobkyňu nehnuteľnosti za dojednanú kúpnu cenu 1,- €, pričom prevod nebol viazaný na žiadnu odkladaciu ani rozväzovaciu podmienku. V článku IV. kúpnej zmluvy je obsiahnutá dohoda strán na tom, že žalobkyňa „zriaďuje v prospech predávajúceho vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného bývania a doopatrovania predávajúceho až do jeho dožitia.“ Ďalej na seba prijala žalobkyňa v tomto článku zmluvy záväzok do dožitia predávajúceho na nehnuteľnostiach nevykonávať žiadne opravy, prestavby a renovácie bez súhlasu predávajúceho. Ani jeden z týchto záväzkov nebol dojednaný ako podmienka kúpnej zmluvy ako takej. Súd prvej inštancie zdôraznil, že rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi nemôže byť založený tým, že jedna strana zmluvy poruší v budúcnosti, následne, t. j. až po uzavretí príslušnej zmluvy niektorý z ňou zmluvne prijatých záväzkov, inak povedané, rozpor s dobrými mravmi musí založiť samotná existencia záväzku, nie až jeho porušenie. To, či je právny úkon v rozpore s dobrými mravmi, sa musí posudzovať k momentu jeho vzniku, teda sa musí skúmať, či

okolnosti v dobe uzavretia príslušného právneho úkonu dovoľujú prijať záver o rozpore tohto úkonu s dobrými mravmi. Z uvedeného dôvodu platí, že aj keby sa žalobkyňa žalovaným tvrdeného porušenia jej záväzkov podľa kúpnej zmluvy dopustila, nemohlo by to viesť k prijatiu záveru o neplatnosti kúpnej zmluvy ako takej (pre rozpor s dobrými mravmi). Také porušenie by malo za následok maximálne zmenu záväzkov strán, prípadne vznik nových nárokov v tejto súvislosti na strane oprávneného z týchto záväzkov (najmä práva sa proti takým porušeniam brániť). V konaní nebolo ani preukázané, že by vôbec tieto záväzky boli zo strany žalobkyne porušené. Záväzky v čl. IV. kúpnej zmluvy je možné rozdeliť na dve skupiny: záväzok nevykonávať na nehnuteľnostiach opravy, prestavby a renovácie a záväzok zriadiť vecné bremeno doživotného užívania a doopatrovania. To, že by žalobkyňa porušila záväzok na nehnuteľnostiach nevykonávať úpravy či renovácie bez súhlasu prevodcu z vykonaného dokazovania nevyplynulo a stranami nebolo ani tvrdené. Pokiaľ ide o dohodu o zriadení vecného bremena, ktorá je obsiahnutá v zmluve, taká dohoda nie je dostatočne určitá a zrozumiteľná na to, aby mohla byť považovaná za platnú, nie je v nej totiž vôbec uvedené, vo vzťahu ku ktorým nehnuteľným veciam má byť vecné bremeno zriadené, teda ktoré nehnuteľné veci majú byť vecným bremenom zaťažené. Záväzok doopatrovania je v uvedenom ustanovení prakticky len spomenutý bez akejkoľvek bližšej špecifikácie, v čom má taký záväzok spočívať. Druhú časť záväzkov žalobkyne preto nemohol považovať za platne zriadenú z dôvodu ich neurčitosti. Keďže sa tento zistený dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu (časť čl. IV. kúpnej zmluvy - dohodu o zriadení vecného bremena), pričom ide o vadu právneho úkonu, ktorú je možno oddeliť od jeho ostatného obsahu, neplatná ex tunc je len táto časť právneho úkonu (tomuto prístupu, ktorý inak zachováva ostatné časti zmluvy, je potrebné dávať podľa zásady favor negotii prednosť). Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je navyše potrebný aj vklad do katastra nehnuteľností, keď z obsahu katastrálneho spisu č. V-XXXX/XX vyplynulo, že návrh na vklad podával iba MUDr. T. R., ktorý navrhol do katastra vložiť len vlastnícke práva k nehnuteľnostiam, nie vecné bremeno. Podať návrh ohľadom vecného bremena bol pritom oprávnený aj bez súhlasu žalobkyne (hoci by vkladové konanie v tomto prípade vzhľadom na vyššie uvedené nedostatky muselo byť veľmi pravdepodobne prerušené). Skutočnosť, že vecné bremeno nebolo zapísané na príslušný list vlastníctva nemožno vyčítať žalobkyni a nie je to možné považovať za porušenie akéhokoľvek jej záväzku. K doopatrovaniu prevodcu, bez ohľadu na vyššie uvedenú neplatnosť záväzku pre jeho neurčitosť, si bolo potrebné uvedomiť si, že kúpna zmluva bola uzavretá dňa 25.10.2009, kedy spolu žalobkyňa a žalovaný žili, ich spolužitie trvalo až do roku 2013 (od počiatku to tvrdila žalobkyňa, čo potvrdil i žalovaný pri svojom výsluchu, hoci dovtedy v písomných podaniach tvrdil, že ho žalobkyňa opustila bezprostredne po podpise kúpnej zmluvy). Žalobkyňa tvrdila, že až do roku 2013 poskytovala poručiteľovi pomoc, ak ju potreboval, varila aj pre neho a stretávala sa s ním. Nemal dôvod jej tvrdeniam neveriť, pretože boli na rozdiel od tvrdení žalovaného v konaní konzistentné, vo vzájomnom súlade a nepodliehali zmenám v priebehu dokazovania. Pokiaľ sa žalobkyňa aj o poručiteľa prestala starať po roku 2013, na túto skutočnosť je potrebné nazerať so súčasným uvedomením si skutočnosti, že jej vzťah so žalovaným ako synom prevodcu skončil a že tento do domu k poručiteľovi nasťahoval svoju súčasnú partnerku. Ťažko možno potom žalobkyni vyčítať, aj keby starostlivosť prevodcovi poskytovať prestala, tiež s poukazom na to, že o starostlivosť prevodca nebol ochudobnený a dostával ju ďalej od p. P. ktorá s ním bývala. Ďalej prvoinštančný súd uviedol, že žalovaný v konaní odkazoval na dohodu zo dňa 21.11.2009, ktorou žalobkyňa na seba prevzala ďalšie záväzky, ktoré mali byť podmienkou pre prevod nehnuteľností za kúpnu cenu 1,- € na ňu. Ani tieto záväzky žalobkyňa podľa žalovaného nedodržala. Uvedená dohoda bola uzavretá takmer mesiac po uzavretí kúpnej zmluvy (dňa 25.10.2009) a vôbec nebola uzavretá s prevodcom, ale s jeho synom, t. j. žalovaným. Vôbec z nej nevyplýva ani žalovaným uvádzaná súvislosť, či dokonca vzájomná podmienenosť s kúpnou zmluvou. Ak táto dohoda mala založiť akékoľvek záväzky, tieto nemohli byť založené vo vzťahu k prevodcovi, ale len medzi zmluvnými stranami navzájom. Nedodržanie akýchkoľvek záväzkov z dohody vyplývajúcich, nemohlo mať za následok neplatnosť či zánik uzavretej kúpnej zmluvy. Navyše záväzky strán z uvedenej dohody sú formulované len všeobecne, vágne a nanajvýš neurčito. Následkom takej právne imperfektnej dohody tak nemohol byť vznik konkrétnych vymáhateľných záväzkov strán, ale taká dohoda je spôsobilá svedčiť nanajvýš o okolnostiach, za ktorých žalobkyňa kúpnu zmluvu s prevodcom uzatvárala, t. j. že žila v partnerskom vzťahu so žalovaným, mala v pláne sa zaňho vydať a starať sa o jeho otca, a to v prevedených nehnuteľnostiach. Toto žalobkyňa v konaní napokon od počiatku tvrdila. Uzavretie takej dohody ale nemohlo mať za následok stratu práva žalobkyne rozhodnúť sa prestať používať nehnuteľnosti spoločne so žalovaným (najmä v prípade, kedy ich vzťah skončil a žalovaný žije s inou osobou), s nehnuteľnosťami nakladať či na nich vykonávať opravy a úpravy. Taktiež nemožno platne dohodou založiť záväzok žalobkyne vydať sa za žalovaného a z porušenia tohto „záväzku“ vyvodzovať neplatnosť nesúvisiacej

kúpnej zmluvy na nehnuteľnosti. Ku konaniu prevodcu v omyle dôvodil, že ani toto sa žalovanému nepodarilo preukázať. V konaní nebola vykonaným dokazovaním spochybnená perfektnosť vôle MUDr. T. R. nehnuteľnosti previesť na žalobkyňu za dojednanú kúpnu cenu. Omyl v pohnútke, pre ktorú k takému prevodu pristúpil, by neplatnosť kúpnej zmluvy nemohol založiť, avšak dokazovaním sa ani nepodarilo zistiť, z akého dôvodu vlastne MUDr. R. k prevodu na žalobkyňu pristúpil, pretože skutkové tvrdenia strán boli vo vzájomnom rozpore. Žalobkyňa tvrdila, že na ňu boli nehnuteľnosti prevedené ako kompenzácia za to, že jej žalovaný minul všetky peniaze, žalovaný argumentoval, že naňho chcel otec previesť nehnuteľnosti preto, že sa oňho jeho súrodenci nikdy nestarali, avšak obával sa, aby takí súrodenci nevznášali neskôr v dedičskom konaní nejaké námietky, preto nehnuteľnosti previedol na žalobkyňu, s ktorou sa žalovaný mal oženiť a tak mali nehnuteľnosti ostať v rodine. Tvrdenia žalovaného však nevyzneli dôveryhodne, pretože aj keby sa žalobkyňa zaňho vydala, nič by jej nebránilo neskôr požiadať o rozvod manželstva, v takom prípade by nehnuteľnosti (ako nadobudnuté pred uzavretím manželstva) nepatrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a ich jediným vlastníkom by ostala žalobkyňa. V prípade jej úmrtia by žalovaný ako manžel zdedil len menšinový spoluvlastnícky podiel, pretože by dedil v 1. dedičskej skupine s dvoma deťmi žalobkyne. Úmyslom prevodcu tak rozhodne nemohlo byť prevodom na žalobkyňu, zabezpečiť bývanie pre svojho syna, ako naznačil žalovaný. Žalovaný poukazoval v súvislosti s uzavretou kúpnou zmluvou aj na ustanovenie § 39a Občianskeho zákonníka a mal za to, že žalobkyňa si nechala poskytnúť plnenie (nehnuteľnosti), ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie (1,- €) v hrubom nepomere, čím bola naplnená objektívna stránka úžery. Naplnenie subjektívnej stránky videl v tom, že žalobkyňou bola zneužitá neskúsenosť, dôverčivosť a ľahkomyseľnosť prevodcu. Podľa dôvodovej správy neskúsenosť spočíva „napríklad v nedostatočnej znalosti cien, nákupných možností spravidla v spojení s dôverčivosťou. Ide teda predovšetkým o neskúsenosť pri vybavovaní majetkových záležitostí. To môže vyplývať z neskúsenosti v širšom zmysle, resp. z neskúsenosti v určitej oblasti ľudskej činnosti, ktorá má dopad na majetkovú sféru človeka.“ Podľa dôvodovej správy dôverčivosť „predstavuje stav a konanie spotrebiteľa, ktorý ako tzv. slabšia zmluvná strana nedisponuje takou mierou obozretnosti, ktorá by mu zaručila ochranu jeho práva pri ekonomickej nadvláde dodávateľa. Spotrebiteľ je tak náchylný uveriť všetkým prezentovaným skutočnostiam, keďže objektívne nemá dispozíciu na kvalifikované posúdenie dodávateľom poskytovaných skutočností.“ Právny poriadok vo všeobecnosti predpokladá primeranú obozretnosť subjektov a zodpovednosť za svoje konanie. Podľa dôvodovej správy: „ľahkomyseľnosť sa vždy spája s ďalšími znakmi úžery, pričom sa prejavuje tak, že spotrebiteľ titulom zníženej miery vnímania alebo rozumovej vyspelosti neprisudzuje svojmu konaniu také následky, aké by mu v skutočnosti mali byť prisúdené. Uvedený znak možno vyjadriť aj tak, že spotrebiteľ svoje konanie berie na ľahkú mieru, napríklad nie je pre neho problém zobrať 10 úverov po sebe. K takto vymedzenej ľahkomyseľnosti spravidla pristupuje aj nadvláda dodávateľa, ktorý napríklad zanedbaním skúmania bonity alebo zneužitím svojho silnejšieho postavenia profituje na úkor ľahkomyseľnosti slabšieho.“ Z vykonaného dokazovania sa nepodarilo zistiť, že by u prevodcu bol pri uzatváraní zmluvy daný akýkoľvek subjektívny znak úžery. Prevodca bol vysokoškolsky vzdelaný človek, ktorého intelektuálne schopnosti a rozumová vyspelosť neboli ani jednou zo strán sporu spochybňované. Nie je možné ho považovať oproti žalobkyni za „slabšiu“ zmluvnú stranu a vychádzať z toho, že žalobkyňa z pozície moci zneužila prevodcu a v zásade ho „prinútila“ uzavrieť kúpnu zmluvu. Navyše bol o celom procese uzatvárania kúpnej zmluvy a o jej texte informovaný aj žalovaný ako syn prevodcu, ktorý by v prípade zneužitia postavenia žalobkyne bol v postavení do veci zasiahnuť. Z dokazovania tiež vyplynulo, že kúpna zmluva bola uzatváraná na dvakrát a do katastra bola zapísaná až druhá verzia zmluvy. Nemožno preto ani povedať, že by bola zmluva uzatváraná v akomkoľvek časovom strese, alebo pod vplyvom náhle sa vyskytnuvších okolností. Mal potom za to, že kúpna zmluva nie je neplatná ani pre civilnú úžeru podľa § 39a Občianskeho zákonníka, nakoľko nie je daný žiadny subjektívny znak úžery. Dodal, že na skutkové tvrdenia žalovaného, že žalobkyňa neuhradila kúpnu cenu za nehnuteľnosti vo výške 1,- € neprihliadol, pretože tieto skutkové tvrdenia boli po prvý raz uvedené až ústne, priamo na pojednávaní konanom dňa 3.10.2022, na ktorom boli prakticky už len prednesené záverečné reči strán. Ak by sa mal takým tvrdením v konaní zaoberať, musel by umožniť žalovanej (správne žalobkyni, poznámka odvolacieho súdu) na toto tvrdenie reagovať a navrhnúť vykonanie dokazovania, čo by si vyžadovalo nariadenie minimálne jedného ďalšieho pojednávania. Dal do pozornosti v tejto súvislosti ustanovenie § 153 ods. 1 až ods. 3 C.s.p. s tým, že skutkové tvrdenie žalovaného týkajúce sa neuhradenia dojednanej kúpnej ceny ako prostriedok procesného útoku, resp. obrany nebolo uplatnené včas a ako také porušuje zásadu sudcovskej koncentrácie konania, z ktorého dôvodu naňho neprihliadol. Keďže mal v konaní preukázané, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, ktoré žalovaný obýva bez právneho dôvodu aj potom, čo bol na ich vypratanie vyzvaný, vypratanie nehnuteľností nie je v

rozpore s dobrými mravmi a žalovanému nenáleží pri vyprataní ani bytová náhrada, uložil žalovanému povinnosť nehnuteľnosti vypratať bez ďalšieho. K vzájomnej žalobe prvoinštančný súd dôvodil, že ide o určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c/ C.s.p. a žalovaný má na danom určení naliehavý právny záujem. Ďalej skúmal aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu vo vzťahu k vzájomnej žalobe. V konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi až do vyporiadania dedičstva, ohľadom tejto veci sú všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov, pričom v danom určovacom spore, títo majú postavenie tzv. nútených procesných spoločníkov. Konania o takejto žalobe sa tak musia zúčastniť (ako žalobcovia alebo ako žalovaní) všetci dedičia, inak je daný nedostatok vecnej legitimácie (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republike zo dňa 16.5.2019, sp.zn. 8 Cdo 94/2018). Ak sa žalovaný vzájomnou žalobou domáhal určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi MUDr. T. R., tak bol povinný preukázať, že práve on je dedičom poručiteľa a že sa na konaní zúčastňujú všetky osoby, ktoré ako dedičia poručiteľa prichádzajú do úvahy. Žalobca (správne žalovaný, poznámka odvolacieho súdu) síce súdu dedičské rozhodnutie po MUDr. T. R. nepredložil, podľa § 186 ods. 1 C.s.p. sa však skutočnosti známe súdu z jeho činnosti nedokazujú. Uznesením Okresného súdu Malacky zo dňa 18.2.2020, č.k. 12 D 792/2018-33 (v ktorom konaní bola zákonnou sudkyňou rovnaká sudkyňa ako v tomto konaní), bolo konanie o dedičstve po poručiteľovi zastavené a majetok nepatrnej hodnoty bol vydaný žalovanému ako osobe, ktorá sa postarala o pohreb poručiteľa. V odôvodnení uznesenia sa konštatuje, že podľa potvrdenia o lustrácii poručiteľa v Notárskom centrálnom registri závetov dňa 12.6.2019 a údajov dedičov bolo zistené, že poručiteľ zanechal závet zo dňa 6.3.1988, ktorý bol nahradený neskorším závetom zo dňa 26.10.1992, spísaným a podpísaným pred dvomi svedkami v komerčnoprávnej kancelárii AGILITA, Panenská 7, Bratislava, ktorým ustanovil za svojich dedičov manželku PhDr. G. R., vnukov G., L. a Q. R., syna C. R. a vnukov B., B. a R. W.. Zároveň vydedil svojho syna T. R. a dcéru L. W.. Poručiteľ zomrel ako ovdovelý a ako dedičia zo zákona v prvej dedičskej skupine v zmysle § 473 Občianskeho zákonníka by do úvahy prichádzali deti poručiteľa: L. W., rodená R., T. R., rodený R. a C. R., rodený R.. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nie je jediným dedičom po poručiteľovi, pretože sú tu jednak dvaja jeho súrodenci ako zákonní (hoci vydedení) dedičia a jednak povolaní závetní dedičia. Podľa § 78 ods. 1, ods. 2 C.s.p. nútené spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu. Súd žalobu zamietne, ak nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov podľa odseku 1. Keďže je s poukazom na citované uznesenie (č.k. 12 D 792/2018-33) zrejmé, že žalovaný nie je jediným dedičom po poručiteľovi, a teda nebola splnená podmienka podľa § 78 C.s.p., podľa ktorej sa na konaní musia zúčastniť všetci dedičia poručiteľa, musel žalobu zamietnuť primárne s poukazom na ustanovenie § 78 ods. 2 C.s.p. Doplnil, že ak by aj o vzájomnej žalobe rozhodoval po meritórnej stránke, musel by ju s poukazom na vyhovenie žalobe žalobkyne a prijatý záver o existencii jej vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, zamietnuť. 3.2.Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanoveniami § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a. v konaní úspešnej žalobkyni, keďže jej žalobe vyhovel v celom rozsahu a vzájomnú žalobu v celom rozsahu zamietol, priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie žalovaný, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b, d/, f, h/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Namietal, že napadnuté rozhodnutie v časti týkajúcej sa toho, že nebolo v konaní preukázané zaplatenie kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy zo dňa 25.10.2009 je neodôvodnené a tak hrubo porušuje jeho právo na spravodlivý súdny proces. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 149 C.s.p. a komentované znenie Civilného sporového poriadku s tým, že on (jeho právny zástupca) nežiadal od prvoinštančného súdu akúkoľvek dodatočnú procesnú aktivitu, ktorá by mala spočívať v nariadení ďalšieho pojednávania, alebo vo vykonaní dôkazu. Jednoznačne nebolo v jeho úmysle doplniť dokazovanie ohľadom platenia kúpnej ceny alebo iným spôsobom odďaľovať rozhodnutie vo veci. Naopak, v zmysle uznesenia, ktoré súd prvej inštancie vyhlásil v závere pojednávania konaného dňa 12.5.2022 a podľa ktorého umožnil stranám sporu vyjadriť sa k všetkému doteraz vykonanému dokazovaniu, vyjadril sa ku konkrétnemu dôkazu. V tomto smere teda, ani z hľadiska pozitívneho vymedzenia, no ani z hľadiska negatívneho vymedzenia nešlo a nemohlo ísť o prostriedok procesného útoku, resp. prostriedok procesnej obrany, na ktoré sa môže (naviac však aj nemusí) uplatňovať tzv. sudcovská koncentrácia konania, išlo o vyjadrenie

sa k doteraz vykonanému dokazovaniu, konkrétne k dôkazu listinou kúpnej zmluvy zo dňa 25.10.2009, v súvislosti s čím poukázal na to, že v konaní nebol doposiaľ produkovaný dôkaz o tom, že kúpna cena bola žalobkyňou zaplatená, až čím sa kúpna zmluva mohla stáť účinnou, teda až čím sa mohla kúpna zmluva stať spôsobilou vyvolať vecnoprávne účinky v podobe vkladu vlastníckeho práva žalobkyne k predmetným nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností, ako jedného zo základných hmotnoprávnych predpokladov možnosti vyhovenia jej žalobe o ich vypratanie vôbec. Žalobkyňa, ani jej právny zástupca sa nijako nevyjadrili k tomu, že by kúpna cena 1,- € bola zaplatená ani potom, ako absenciu takého dôkazu jeho právny zástupca predniesol v rámci svojho vyjadrenia k všetkému doteraz vykonanému dokazovaniu. Mal v úmysle sa vyjadriť k dokazovaniu už na pojednávaní konanom dňa 12.5.2022, ktoré aj tak bolo odročené, avšak prvoinštančný súd to v čase cca 12,10 hod. neumožnil s odôvodnením, že o 13,00 hod. prejednáva inú vec, odvolávajúc sa aj na hygienické podmienky v práci. Uvedené vyplýva z audiozáznamu z uvedeného pojednávania. Dodal, že na nasledujúcom pojednávaní konanom dňa 3.10.2022, kedy bolo vo veci rozhodnuté (nie 26.9.2022 ako je uvedené v bode 11. odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré sa z dôvodov na strane súdu neuskutočnilo), súd prvej inštancie vyzval strany sporu na prednes záverečných návrhov, pričom jeho právny zástupca sa musel možnosti vyjadriť sa k dokazovaniu v zmysle uznesenia vyhláseného na predchádzajúcom pojednávaní (dňa 12.5.2022) osobitne výslovne dovolať, čo mu napokon bolo umožnené. Neboli potom splnené podmienky na to, aby prvoinštančný súd na uvedené vyjadrenie právneho ho zástupcu neprihliadal, nakoľko to bolo rozhodujúce pre samotné skutkové zistenia súdu, najmä v súvislosti s ďalším právnym posúdením, resp. vyriešením otázky preverenia okolností nadobudnutia vlastníctva predmetných nehnuteľností žalobkyňou, ktorá sa ako (tvrdená) vlastníčka, vychádzajúc z údajov katastra nehnuteľností, domáha voči nemu ich vypratania. Absentuje tak dôkaz o nadobudnutí účinnosti kúpnej zmluvy, v dôsledku čoho prvoinštančný súd nemohol mať za zistené, že zmluva nadobudla účinnosť a spôsobilosť vyvolať vecnoprávne účinky, ako chybne konštatuje v bode 16. odôvodnenia napadnutého rozsudku. V tomto smere žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia a na nepreukázanie zaplatenia kúpnej ceny žalobkyňou sa stalo s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 2 C.s.p. naviac aj nesporným s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.9.2010, sp.zn. 3 M Cdo 6/2010. Ďalej namietal závery uvedené v bode 35. odôvodnenia napadnutého rozsudku týkajúce sa dohody, keď žalobkyňa mala v konaní preukázať svoje vlastníctvo, resp. to, že on užíva predmetné nehnuteľnosti neoprávnenie. Vykonané dokazovanie však svedčí o opaku a žalobkyňa tieto predpoklady na možnosť vyhovieť jej žalobe o vypratanie nepreukázala. Okrem nezistenej, resp. nepreukázanej, t. j. chybne a neodôvodnene konštatovanej účinnosti kúpnej zmluvy a účinkov vkladu vlastníckeho práva žalobkyne do katastra nehnuteľností, nie je vôbec zrejmé z akých dôvodov súd prvej inštancie skonštatoval ním bezprávne užívanie nehnuteľností, keď vykonaným listinným dôkazom - dohodou zo dňa 21.11.2009 preukázal spoločné užívanie nehnuteľností, ktoré mala žalobkyňa nadobudnúť od jeho nebohého otca. Je pritom nepochybné, že užívanie veci je možné dohodnúť aj neformálne, keď žalobkyňa túto dohodu ani len v časti nespochybnila, nijako ju nenamietala, nepoprela. S poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1 C.s.p. je potrebné užívanie predmetných nehnuteľností ním na základe tejto dohody potom považovať za nesporné. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplývajú dôvody, prečo prvoinštančný súd z tohto hľadiska túto dohodu, ako nespochybnenú dohodu sporových strán o užívaní predmetných nehnuteľností aj ním, odmietol. Dal do pozornosti bod 44. odôvodnenia napadnutého rozsudku, pričom zo žiadneho vyjadrenia žalobkyne alebo vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by uvedenú dohodu sporové strany zrušili, bola vypovedaná, bolo od nej odstúpené, alebo bola inak zrušená. Za nesprávne skutkové závery s následným nesprávnym právnym posúdením ďalej považuje aj v odmietnutí dôvodov o neplatnosti kúpnej zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi, resp. z dôvodu tzv. civilnej úžery. Má za to, že je neodôvodnený i vo svojej podstate neudržateľný záver súdu prvej inštancie, že rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi nemôže spočívať v tom, že jedna strana zmluvu poruší v budúcnosti, po uzavretí príslušnej zmluvy, nakoľko rozpor s dobrými mravmi musí založiť samotná existencia záväzku, nie až jeho porušenie. Tento záver je v priamom rozpore s viacerou judikatúrou, resp. rozhodovacou súdnou praxou a odbornou literatúrou, na ktorú poukazoval napríklad v písomnom vyjadrení zo dňa 27.3.2020; dal do pozornosti v tejto súvislosti rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 18.3.2004, sp.zn. 32 Odo 807/2002. Súdna prax rozlišuje dva hlavné dôvody, pre ktoré môže byť právny úkon neplatný pre rozpor s dobrými mravmi, buď sa právnym úkonom sledujú nemravné ciele, alebo má právny úkon nemravné dôsledky, čo priamo vyvracia konštatujúci a nevysvetlený záver prvoinštančného súdu o tom, že rozpor s dobrými mravmi musí založiť samotná existencia záväzku. Ak teda dobrým mravom môžu odporovať ciele alebo dôsledky právneho úkonu, nepochybne nemožno viazať rozpor s dobrými mravmi len na okamih právneho úkonu, ale treba skúmať ciele, dôsledky, ako aj

všetky ostatné okolnosti. Ďalej poukázal na inštitút civilnoprávnej úžery s tým, že v danom prípade prišlo k spojeniu objektívneho znaku civilnoprávnej úžery, spočívajúceho v konaní žalobkyne smerujúcemu k získaniu predmetných nehnuteľností a subjektívneho znaku, a to hrubý nepomer majetkových hodnôt vzájomných plnení. Pri napádanom prevode nemuselo ísť o spotrebiteľský vzťah, keď len vysoký vek sám o sebe môže predstavovať oslabenie účastníka právneho úkonu, oproti účastníkovi v produktívnom veku, v plnej fyzickej a mentálnej sile a tak je zarážajúce, ak súd prvej inštancie paušálne, naviac v priamom rozpore s objektívnou skutočnosťou konštatoval, že nezistil akýkoľvek subjektívny znak, ak zrejmým bolo zistenie dôverčivosti, no najmä objektívne daný hrubý nepomer majetkovej hodnoty vzhľadom na vzájomné plnenie, ktorý predstavuje nepochybný subjektívny znak civilnoprávnej úžery. Za nesprávny a neodôvodnený záver považuje i záver súdu prvej inštancie uvedený v bode 43. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pretože žalobkyňa svoje tvrdenia nijako nepreukázala, navyše stretávanie sa alebo varenie nepochybne nemožno považovať za doopatrovanie prevodcu žalobkyňou, keď zostalo aj z jej výpovede nesporným, že jeho nebohého otca nedoopatrovala ako vyplynulo z jeho výpovede i svedkyne. Záverom dôvodil, že skutočnosti nezodpovedá ani ďalšie v žalobe uvedené tvrdenie žalobkyne o tom, že by ju mal pripraviť o všetky prostriedky z predaja jej bytu, rovnako tak, že prevod nehnuteľností mal byť kompenzáciou za jeho dlhy, keďže ani v tomto smere jednotlivé sumy nekorešpondujú s realitou, ktoré naviac boli žalobkyňou aj opakovane menené. Jeho tvrdenia pritom zapadali do celkového kontextu s ním predloženými dôkazmi, najmä listom otca, prípadne plnou mocou, z ktorej vyplývalo, že prevodca mal v úmysle žiadať nehnuteľnosti späť. Žalobkyňa ale svoje tvrdenie, že požičiavala žalovanému peniaze, alebo že by mu odovzdala, resp. ju on o nich pripravil, nepreukázala. Súdu prvej inštancie žalobkyňa predložila neprípustný a pofidérny dôkaz prepisu SMS komunikácie svojej dcéry s ním, ktorý on vyvrátil, že zásadne komunikuje s diakritikou, ak by však v tomto svojom závere prvoinštančný súd k tejto komunikácii prihliadal a považoval ju za jeho komunikáciu, ide o neprípustný a nezákonný dôkaz, nakoľko bol porušený dôverný charakter neverejnej konverzácie, čím mohlo dôjsť, resp. došlo k porušenie dôvernosti ústneho prejavu a iného prejavu osobnej povahy v zmysle ustanovenia § 377 Trestného zákona, čo okrem iného predstavuje aj inú vadu konania. Z uvedených dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyhnutne trpí, okrem nesprávneho právneho posúdenia, aj vadou nepreskúmateľnosti, keďže nevyhnutnou podmienkou preskúmateľnosti sudcovského rozhodnutia je, aby súd vysvetlil každú jednotlivú úvahu jasným spôsobom, zrozumiteľným prinajmenšom pre právneho odborníka, čo konštatuje jednak právne teória, resp. najvyššie súdne autority. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 311/07, sp.zn. III. ÚS 119/03, resp. sp.zn. IV. ÚS 115/03. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu žalobkyne zamietnuť; žiadal nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 5. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila. 6. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 18. decembra 2024; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 7. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná

v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať. 9. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že žalovaný je povinný vypratať, nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území P., zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, a to chatu so súpisným č. XXXX postavená na pozemku parcelné č. C - KN XXXX/X, nadstavbu bez súpisného čísla postavenú na pozemku parcelné č. C-KN XXXX/X, garáž bez súpisného čísla postavená na pozemku parcela č. CKN XXXX/X a šopu bez súpisného čísla postavenú na pozemku parcela č. C-KN XXXX/X, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve žalobkyne, ktoré žalovaný užíva bez právneho dôvodu, ktorý záver riadne odôvodnil. 10. Nebolo možné súhlasiť s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí neuviedol dôvody k jeho námietke o tom, že nebolo v konaní preukázané zaplatenie kúpnej ceny žalobkyňou za predmetné nehnuteľnosti vo výške 1,- €, pričom nešlo z jeho strany o nové skutkové tvrdenie, ale o vyjadrenie sa k doteraz vykonanému dokazovaniu. Odvolací súd k tejto odvolacej námietke konštatuje, že súd prvej inštancie sa v bode 47. odôvodnenia napadnutého rozsudku vyjadril, z akého dôvodu neprihliadol na skutkové tvrdenie žalovaného týkajúce sa toho, že žalobkyňa neuhradila kúpnu cenu za predmetné nehnuteľnosti vo výške 1,- €, s ktorým odvolací súd súhlasí a dodáva nasledovné. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu na pojednávaní konanom dňa 3.10.2022 uviedol, že zmluva nadobúda účinnosť zaplatením kúpnej ceny a zápisom zmluvy do katastra nehnuteľností s poukazom na čl. VI. ods. 2. oboch kúpnych zmlúv zo dňa 19.10. a 25.10. s tým, že v konaní nebol produkovaný dôkaz o tom, že by bola kúpna cena zaplatená (č.l. 222 spisu). Prvoinštančný súd dospel k záveru, že uvedené skutkové tvrdenie bolo po prvý raz uvedené až na tomto pojednávaní, z dôvodu ktorého skonštatoval, že tento prostriedok procesného útoku, resp. procesnej obrany nebol uplatnený včas, s čím sa odvolací súd stotožňuje. Žalovaný vyššie uvedené skutkové tvrdenie mohol uviesť už skôr (vyjadrenie k žalobe, ďalších písomných vyjadreniach, alebo na predchádzajúcich pojednávaniach), čo ale neurobil, keď mu v tomto tvrdení a navrhovaní dôkazov na preukazovanie tohto tvrdenia pred posledným pojednávaním vo veci samej (dňa 3.10.2022) nič nebránilo. U žalovaného potom ide o zodpovednosť za jeho procesnú nečinnosť, ktorá v spojení s nehospodárnosťou konania v nijakom smere nemôže vyústiť do porušenia jeho práva na spravodlivý proces, ako namietal v odvolaní. 11. Odvolací súd nesúhlasí ani s tvrdeniami žalovaného uvedenými v jeho odvolaní o tom, že považuje za nesprávne skutkové závery s následným nesprávnym právnym posúdením aj odmietnutie dôvodov o neplatnosti kúpnej zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi, resp. z dôvodu tzv. civilnej úžery, pretože prvoinštančný súd v bodoch 37. až 45. vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil z akého dôvodu právny úkon - kúpna zmluva zo dňa 25.10.2009 uzavretá medzi žalobkyňou ako kupujúcou a MUDr. T. R. (otec žalovaného) ako predávajúcim, ktorej predmetom boli vyššie uvedené nehnuteľnosti za kúpnu cenu 1,€, nie je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje. Uvedené zmluvné strany si dohodli v kúpnej zmluve kúpnu cenu za predmetné nehnuteľnosti vo výške 1,€ (čl. II. ods. 1. kúpnej zmluvy) k čomu odvolací súd dôvodí, že jej dojednanie je celkom voľné. Všeobecne platí a je samozrejmosťou, že účastníci kúpnej zmluvy nie sú v zásade viazaní či obmedzovaní v dojednaní výšky kúpnej ceny, ktorá nie je upravená cenovým predpisom. Môžu si tak dojednať aj cenu, ktorá sa odchyľuje od ceny obvyklej (trhovej), najmä ak ide o cenu podstatne nižšiu. V danom prípade sa účastníci zmluvy dohodli na kúpnej cene 1,- € a v záverečných ustanovenia kúpnej zmluvy (čl. VI. bod 1.) uviedli, že zmluvu uzatvárajú slobodne, vážne, jej obsahu porozumeli a súhlasia a s ním, na znak čoho ju podpísali. Predávajúci MUDr. T. R. do doby než zomrel (dňa XX.XX.XXXX), teda za dobu 9 rokov od uzavretia kúpnej zmluvy, nenapadol jej neplatnosť pre jej rozpor s dobrými mravmi, resp. civilnej úžery pre určenie príliš nízkej ceny za predaj nehnuteľností. Taktiež sa predávajúci nedomáhal toho, že by kúpna cena nebola zo strany žalobkyne zaplatená. Z uvedených dôvodov potom žalobkyňa nemusela preukazovať, že kúpnu cenu zaplatila, ani svoje tvrdenia, že žalovanému požičiavala peniaze a že prevod nehnuteľností bol kompenzáciou za jeho dlhy u nej, ako uvádzal žalovaný v odvolaní. Žalovaný v konaní vôbec netvrdil, že by jeho otec nebol spôsobilý kúpnu zmluvu podpísať (napríklad bol v čase jej podpisu pozbavený, resp. obmedzený v spôsobilosti na právne úkony) a tak kúpna zmluva nadobudla platnosť a účinnosť (čl. VI. bod 2. zmluvy - zmluva nadobúda platnosť podpisom oboma zmluvnými stranami a účinnosť zaplatením kúpnej ceny a zápisom do katastra nehnuteľností.), je zapísaná v katastri nehnuteľností, z dôvodu ktorého argumentáciu žalovaného v odvolaní o tom, že nebola preukázaná

účinnosť kúpnej zmluvy pre nezaplatenie kúpnej ceny a vlastnícke právo žalobkyne k nehnuteľnostiam, vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú. Odvolací súd dodáva, že o predmetnej kúpnej zmluve, ako uviedol aj prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, teda aj o kúpnej cene, mal vedomosť aj sám žalovaný, ako vyplýva z dohody zo dňa 21.11.2009, uzavretej medzi sporovými stranami (č.l. 165 spisu). 12. K tvrdeniam žalovaného v odvolaní o civilnoprávnej úžere odvolací súd dôvodí, že súd prvej inštancie v bode 46. náležite odôvodnil prečo nepovažoval právny úkon - predmetnú kúpnu zmluvu za neplatnú podľa § 39a Občianskeho zákonníka, s ktorými dôvodmi odvolací súd súhlasí a dodáva, že otec žalovaného slobodne a vážne uzavrel predmetnú kúpnu zmluvu, o čom svedčí aj už spomínaný čl. VI. ods. 1. kúpnej zmluvy, pričom išlo o muža s vysokoškolským vzdelaním a vzhľadom na svoj vek (v čase uzavretia zmluvy mal viac ako 80. rokov) mal mať dostatok životných skúseností na to, aby vedel posúdiť okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy. Žalovaný netvrdil, že by jeho otec v čase uzavretia kúpnej zmluvy trpel duševnou poruchou, konal v tiesni, že by bol donútený k uzavretiu tejto zmluvy, alebo bol neskúsený, tvrdil iba, že bol v čase uzavretia tejto zmluvy dôverčivý a ľahkomyseľný, čo však v konaní preukázané nebolo. Odvolací súd poukazuje na to, že dôverčivosť je stav vôle uveriť v existenciu určitých skutočností bez toho, aby bola preukázaná ich existencia alebo aspoň znalosť o ich existencii. Dôverčivosť je časti dôsledkom nedostatku životných skúseností a spočíva vo viere, že druhá strana koná čestne a poctivo. Ľahkomyseľne koná ten, kto bez ohľadu na následky a dosah svojho konania koná ľahkovážne či ľahkomyseľne. 13. V konaní nebolo preukázané ani to, že by otca žalovaného niekto prinútil uzavrieť kúpnu zmluvu, ktorý dokonca sám podal aj návrh na vklad tejto zmluvy do katastra nehnuteľností. Ak vznikli pochybnosti o platnosti kúpnej zmluvy, nič nebránilo otcovi žalovaného podať žalobu o určenie jej neplatnosti, čo ale až do svojej smrti neurobil, preto argumentácia žalovaného v odvolaní, že jeho otec mal v úmysle žiadať nehnuteľnosti späť neobstojí. Ani žalovaný sa nedomáhal vrátenia týchto nehnuteľností, keď v konaní o dedičstve po jeho otcovi nenamietal, že by predmetné nehnuteľnosti mali patriť do dedičstva z dôvodu neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi jeho otcom a žalobkyňou, urobil tak až v tomto konaní vzájomnou žalobou, ktorou sa domáhal určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po jeho otcovi, ktorú vzájomnú žalobu prvoinštančný súd správne zamietol (body 49. až 52. odôvodnenia napadnutého rozsudku). 14. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdeniami žalovaného v odvolaní o tom, že súd prvej inštancie nesprávne odmietol dohodu zo dňa 21.11.2009 uzavretú medzi ním a žalobkyňou, nakoľko prvoinštančný súd v bode 44. uviedol dôvody, pre ktoré na túto dohodu neprihliadol, s ktorými dôvodmi odvolací súd súhlasí. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že dohoda bola uzavretá medzi sporovými stranami, nie medzi žalobkyňou a otcom žalovaného a neodkazuje sa v nej na predmetnú kúpnu zmluvu. V dohode je uvedené, že sa sporové strany dohodli na spoločnom používaní a doživotnom bývaní v nehnuteľnosti nadobudnutej kúpou žalobkyne od MUDr. Dindu bez bližšej špecifikácie tejto kúpy. Okrem toho, má žalovaný mať podľa tejto dohody doživotné právo bývania v nehnuteľnostiach, ale táto dohoda nebola zapísaná do katastra nehnuteľností, čo si dohoda o zriadení vecného bremena k nehnuteľnosti vyžaduje. 15. Ďalšia odvolacia námietka žalovaného o tom, že považuje aj záver súdu prvej inštancie uvedený v bode 43. odôvodnenia napadnutého rozsudku za nesprávny a neodôvodnený je nedôvodná, nakoľko v bodoch 42. a 43. prvoinštančný súd odôvodnil prečo nepovažoval záväzok žalobkyne v zmysle čl. IV. kúpnej zmluvy, v ktorom bolo dohodnuté vecné bremeno, okrem iného spočívajúce v práve doživotného bývania a doopatrovania predávajúceho až do jeho dožitia žalobkyňou, za porušený z jej strany. Odvolací súd dodáva, že vecné bremeno nebolo zapísané do katastra nehnuteľností, napriek tomu, že návrh na vklad kúpnej zmluvy podával otec žalovaného, ako vyplýva zo spisu katastrálneho úradu (č.l. 123 spisu) a ako aj konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že otec žalovaného v predmetnej nehnuteľnosti žil až do svojej smrti a že sa o neho žalobkyňa starala do roku 2013, t. j. do doby, dokedy žila spoločne so žalovaným. Ak si po tejto dobe prestala žalobkyňa plniť svoje povinnosti vyplývajúce z vecného bremena, mal možnosť otec žalovaného domáhať sa určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, čo ale neurobil, pričom žalobkyňa si uvedenú povinnosť prestala plniť aj z dôvodu, že odišla od žalovaného a tento začal predmetné nehnuteľnosti užívať s novou priateľkou.

16. Z vyššie uvedených dôvodov preto podľa odvolacieho súdu nebol daný odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), nakoľko prvoinštančný súd náležite zistil skutkový stav veci, správne aplikoval príslušné ustanovenia hmotného práva a pri vykonaní dokazovania postupoval v súlade s príslušným ustanoveniami Civilného sporového poriadku. 17. Žalovaný podal odvolanie voči napadnutému rozsudku v celom rozsahu, t. j. aj do výroku II., ktorým prvoinštančný súd jeho vzájomnú žalobu zamietol, avšak odvolanie voči tomuto výroku nijako neodôvodnil, preto odvolací súd nemohol preskúmavať vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku. Odvolací súd poukazuje na to, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). 18. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného v odvolaní, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, pretože rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ako aj jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Prvoinštančný súd jasne a zrozumiteľne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, aj ako vec právne posúdil, z dôvodu ktorého nie je možné napadnutý rozsudok považovať za arbitrárny alebo nepreskúmateľný. Ústavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, napríklad v náleze č.k. III. ÚS 119/03-30, pričom vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu považoval nárok žalobkyne o vypratanie nehnuteľnosti za dôvodný, rovnako tak z akého dôvodu zamietol vzájomnú žalobu žalovaného o určenie, že vec patrí do dedičstva a tak odvolací súd odvolaciu námietku žalovaného, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces tým, že napadnutý rozsudok nebol dostatočne odôvodnený, považoval za nedôvodnú. Odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012, vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). 19. K odvolacím námietkam žalovaného o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu o tom, prečo žalobe žalobkyne vyhovel a vzájomnej žalobe nevyhovel. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd znova poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 20. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 21. Odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. aj vo výroku III. o náhrade trov konania, pretože žalovaný podal odvolanie aj voči tomuto výroku, avšak toto odvolanie vo vzťahu k výroku o trovách vôbec neodôvodnil, preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku, keď žalobca odvolanie nepodal. Odvolací súd zdôrazňuje, ako v bode 17. odôvodnenia tohto rozsudku, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. 22. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 23. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 24. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).