Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Cob/94/2023 z 2. 7. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 2Cob/94/2023 1621201136 02. 07. 2024 JUDr. Ľubica Krišková ECLI:SK:KSBA:2024:1621201136.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: OIL JPM, s.r.o., Hodonínska cesta, 908 51 Holíč, IČO: 31 644 945, zastúpený JUDr. Alenou Arbetovou, advokátkou, Námestie sv. Martina 3A, 908 51 Holíč, proti žalovanému: O. I., nar. XX.XX.XXXX, A. E. XXXX/X, XXX XX A., zastúpený Advokátska kancelária Marcel Biznár, s.r.o., Bajkalská 31, 821 05 Bratislava, IČO: 36 868 221, v konaní o zaplatenie 4.795,17 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 27Cb/7/2021 - 108 zo dňa 12.10.2022 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Malacky č. k. 27Cb/7/2021 - 108 zo dňa 12.10.2022 potvrdzuje. II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. odôvodnenie: 1. Okresný súd Malacky rozsudkom č. k. 27Cb/7/2021 - 108 zo dňa 12.10.2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) výrokom I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia 4.795,17 Eur s príslušenstvom titulom náhrady škody a vo výroku II. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca žalobu skutkovo odôvodnil tým, že žalovaný bol v období od 10.11.2011 do 12.08.2019 konateľom spoločnosti R&J Logistic, s.r.o., IČO: 46 330 330, ktorej bola právoplatným a vykonateľným rozhodnutím Okresného súdu Malacky č. k. 10Cb/46/2015 zo dňa 22.07.2015 uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.508,67 Eur a náhradu trov konania vo výške 270,- Eur, t.j. spolu 4.778,67 Eur, spoločnosť povinnosť uloženú vykonateľným súdnym rozhodnutím nesplnila, žalobca podal návrh na vykonanie exekúcie, exekúciu vykonávala exekútorka JUDr. Zuzana Dobrodenková, č. k. EX 3692/2015. Exekútor nevymohol ani časť dlhu, dôvodom bol nedostatok majetku, ktorý vyplýva z účtovníctva povinného v rozhodnom čase. Počas exekučného konania žalovaný predal svoj obchodný podiel tretej osobe, v tom čase mal už povinný rozsiahle dlhy aj voči štátnym orgánom. Dňa 02.02.2021 exekútor zaslal žalobcovi Upovedomenie o zastavení exekúcie č. k. EX 3692/2015, dôvodom bol nedostatok majetku povinného, z upovedomenia vyplýva, že povinný nemal ani majetok, ktorý by pokryl aspoň náklady exekučného konania. Zo zákona, účtovníctva povinného, ako aj upovedomenia o zastavení exekúcie je zrejmé, že bol už v roku 2018 a 2019 v úpadku a žalovaný ako štatutárny orgán nesplnil povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu najneskôr v lehote do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o predĺžení. Spoločnosť bola v úpadku v čase, keď bol štatutárom žalovaný. Žalobcovi tak vzniklo právo domáhať sa náhrady škody, ktorá týmto bola

spôsobená. Podľa zákonnej úpravy platí, že na účel uplatnenia zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú tým, že nepodá včas návrh na vyhlásenie konkurzu, sa predpokladá, že návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný včas aj vtedy, ak exekúcia vedená proti dlžníkovi bola ukončená pre nedostatok majetku. Škodou je pohľadávka veriteľa, v časti v ktorej nebola uspokojená po ukončení exekúcie vo výške 4.795,17 Eur. Žalobca ďalej v konaní pred súdom prvej inštancie ešte uviedol, že zákon o starých exekúciách hovorí, že k zastaveniu dôjde, ak neboli vymožené sumy, ktoré pokryjú aspoň trovy starej exekúcie. Rozhodným obdobím by malo byť obdobie od roku 2016. Naposledy bola účtovná závierka doložená za rok 2014. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo vydané dňa 13.01.2016, dňa 6.4.2021 bolo oznámené, že exekúcia bola zastavená z dôvodu, že nedošlo k vymoženiu pohľadávky ani vo výške, ktorá postačuje na úhradu trov exekúcie. Podľa žalobcu bolo teda v konaní preukázané, že dlžník bol predĺžený, čo vyplynulo z výsluchu žalovaného, že spoločnosť nemala majetok ani žiadne prostriedky na účtoch, celkovo dlhy spoločnosti boli vo výške 73.426,34 Eur, spoločnosť bola platobne neschopná a žalovaný porušil povinnosť podať včas na vyhlásenie konkurzu, uviedol, že o tejto povinnosti nevedel, čo ho zodpovednosti nezbavuje. 2. Žalovaný v rámci procesnej obrany uplatnený nárok žalobcu neuznal, uviedol, že v konaní nebolo preukázané splnenie podmienok podľa § 11a zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“), a to, že sa dlžník dostal do predĺženia. Podľa § 11a ods. 3 ZKR sa síce úpadok predpokladá v prípade, že došlo k zastaveniu exekúcie pre nedostatok majetku dlžníka, avšak v tomto prípade došlo k ukončeniu exekúcie z dôvodu uplynutia rozhodného času v zmysle zákona o ukončení starých exekúcií. Úpadok dlžníka teda nebol v konaní preukázaný. Namietol tiež pasívnu legitimáciu žalovaného z dôvodu, že v rozhodnom období, v čase upovedomenia o zastavení exekúcie dňa 02.02.2021 nebol konateľom dlžníka, jeho funkcia zanikla v auguste 2019. Podľa žalovaného ďalej nebolo v konaní preukázané, že v čase, keď bol konateľom, bola spoločnosť v predĺžení, prezumpcia predlženia nastala až v roku 2021, keď konateľom spoločnosti nebol, a teda povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu mu nevznikla. Skutočnosť, že voči spoločnosti bolo vedených viacej exekúcií ešte neznamená, že bola v predĺžení, keďže spoločnosť mala pohľadávky z obchodného styku. 3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov, a to § 3 ods. 1, § 3 ods. 3, § 4 ods. 2, § 7, § 11 ods. 2 v znení účinnom od 01.01.2018 a aj pred 31.12.2017, § 11a ods. 1 v znení účinnom od 01.01.2018, § 11a ods. 2 v znení účinnom od 01.01.2018, § 11a ods. 3 v znení účinnom od 01.01.2018, § 11a ods. 4 v znení účinnom od 01.01.2018, § 11a ods. 5 v znení účinnom od 01.01.2018, § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a zákona č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z.z.“), a to § 1 ods. 2, § 2 ods. 1 písm. a), § 2 ods. 1 písm. f), § 3 ods. 1, § 3 ods. 2 a z vykonaného dokazovania ustálil, že žalobca si uplatnil voči žalovanému ako štatutárnemu orgánu svojho dlžníka nárok na náhradu škody vo výške pohľadávky s príslušenstvom, ktorú sa nepodarilo vymôcť v exekučnom konaní voči dlžníkovi. Žalobca nárok na náhradu škody po právnej stránke uplatnil podľa § 11a ZKR, ktoré upravuje špeciálnu zodpovednosť za škodu, ktorá vznikne porušením povinnosti štatutára podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas zakotvenú v § 11 ods. 2 ZKR. Ustanovenie § 11a ZKR bolo do právneho poriadku opätovne zakomponované s účinnosťou až od 01.01.2018 (táto zodpovednosť bola od 01.01.2013 zo zákona vypustená a novelou od 01.01.2018 opätovne zavedená). Právna úprava v období od 01.01.2013 do 31.12.2017 nepoznala špeciálne ustanovenia pre vznik zodpovednosti štatutára za porušenie právnej povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že ak došlo k porušeniu povinnosti štatutára podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas, ktorú ukladal § 11 ods. 2 ZKR účinný aj pred 01.01.2018, nárok na náhradu škody veriteľovi mohol vzniknúť len podľa ustanovení o všeobecnej zodpovednosti za škodu § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Predpoklady všeobecnej zodpovednosti za škodu (tzv. zodpovednosti za porušenie právnej povinnosti, alebo za protiprávne konanie) podľa § 420 Občianskeho zákonníka sú: 1/ protiprávne konanie (ako konanie odporujúce objektívnemu právu, porušenie právnej povinnosti); 2/ vznik škody (ako majetkovej ujmy, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorú možno objektívne vyjadriť v peniazoch či ako skutočnú škodu alebo i ušlý zisk); 3/ existencia príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním škodcu a

vzniknutou škodou (ktorá musí byť pre vyvodenie zodpovednosti za škodu preukázaná bez akýchkoľvek pochybností); 4/ zavinenie (ako psychický vzťah škodcu k vlastnému protiprávnemu konaniu a ku škode, ktorý môže podľa konkrétnych okolností existovať vo forme úmyslu - priameho alebo nepriameho, alebo nedbanlivosti - vedomej alebo nevedomej). Právna úprava všeobecnej zodpovednosti za škodu v § 420 Občianskeho zákonníka, konkrétne v ods. 3, je založená na princípe zodpovednosti za predpokladané (prezumované) nedbanlivostné zavinenie, čoho dôsledkom v sporoch o náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka je rozloženie tzv. dôkazného bremena medzi obe strany sporu tak, že poškodeného zaťažuje povinnosť preukázať existenciu v poradí prvých troch predpokladov zodpovednosti za škodu a naopak účastníka označeného za škodcu, pokiaľ sa chce tejto zodpovednosti zbaviť úplne alebo čiastočne (napr. podľa § 441 Občianskeho zákonníka), dôkazné bremeno vyvrátenia zákonnej domnienky jeho zavinenia podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie uviedol, že § 11a ZKR účinný od 01.01.2018 predstavuje lex specialis oproti § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zodpovedajú osoby uvedené v § 11 ods. 2 ZKR za to, že porušili právnu povinnosť uloženú týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti za škodu podľa § 11a ZKR účinného od 01.01.2018 sú: 1/ porušenie povinnosti podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ods. 2 ZKR, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu, 4/ neexistencia liberačných dôvodov. Hoci § 11a ZKR bol do právneho poriadku inkorporovaný až s účinnosťou od 01.01.2018, aj v období do 31.12.2017 platila podľa § 11 ods. 2 ZKR povinnosť dlžníka v predĺžení (ako aj osôb uvedených v tomto ustanovení, t.j. aj povinnosť štatutára dlžníka v predĺžení) podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa mohol dozvedieť o predĺžení dlžníka, teda táto povinnosť podľa § 11 ods. 2 ZKR platila po celú dobu, kedy bol žalovaný konateľom dlžníka, s tým rozdielom, že po 01.01.2018 štatutár zodpovedá za škodu podľa § 11a ZKR a pred týmto dátumom podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 4. Súd prvej inštancie skúmal naplnenie prvého predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu v danej veci, či už podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka alebo podľa § 11a ZKR účinného od 01.01.2018, a to porušenie právnej povinnosti upravenej v § 11 ods. 2 ZKR v spojení s § 3 ods. 3 ZKR, podľa ktorého je v predĺžení ten, kto je povinný viesť účtovníctvo podľa osobitného predpisu, má viac ako jedného veriteľa a jeho záväzky presahujú jeho majetok, pri stanovení hodnoty záväzkov a hodnoty majetku sa vychádza z účtovníctva alebo z hodnoty určenej znaleckým posudkom. Dôkazné bremeno preukázania prvého predpokladu vzniku zodpovednosti za škodu - porušenie právnej povinnosti, je na strane poškodeného, t. j. žalobcu. Dlžníkom bola spoločnosť s ručením obmedzeným ako právnická osoba vykonávajúca podnikateľskú činnosť so sídlom na území SR, vzťahuje sa teda na ňu povinnosť viesť účtovníctvo podľa zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov pre čas od svojho vzniku až do svojho zániku. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že dlžník mal v období kedy žalovaný bol jeho štatutárom (od 03.01.2012 do 04.07.2019) viac ako jedného veriteľa. 5. Ďalším pojmovým znakom predlženia je však podľa súdu prvej inštancie tiež skutočnosť, že záväzky dlžníka prevyšujú jeho majetok. V zmysle § 3 ods. 3 ZKR sa táto skutočnosť stanovuje z účtovníctva alebo z hodnoty určenej znaleckým posudkom. V danej veci mal súd prvej inštancie za preukázané, že dlžník naposledy odovzdal účtovnú závierku za rok 2014, išlo o účtovnú závierku, kedy z vykonaného dokazovania nebolo zistené, že by mal dlžník viac ako jedného veriteľa a podľa výsluchu žalovaného mal dlžník v tomto období ešte zisk. Účtovné závierky za neskoršie obdobia neboli súdu predložené, žalovaný uviedol, že za ďalšie obdobia účtovnú závierku a daňové priznania nerobil, pretože nemal peniaze na účtovníčku. Súd prvej inštancie však poukázal na to, že dôkazné bremeno preukázania skutočnosti, že dlžník je v predlžení, zaťažovalo žalobcu, žalobca však v konaní nepredložil ani znalecký posudok na preukázanie, či záväzky dlžníka prevyšovali jeho majetok, teda či a kedy predlženie nastalo a ani takéto dokazovanie nenavrhol a vychádzal len z výsluchu žalovaného. Tento súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že nebolo preukázané, že dlžník bol v predlžení a najmä to, že jeho záväzky prevyšovali jeho majetok, nakoľko majetok predstavujú aj pohľadávky. Žalovaný totiž uviedol, že spoločnosť nevlastnila nijaký hmotný majetok a že bol v situácii, že nevedel platiť bežnú réžiu, ale zároveň uviedol, že to bolo v dôsledku toho, že dlžníkovi neboli uhrádzané pohľadávky z obchodného styku, čo bolo približne 8.000 Eur - 9.000 Eur mesačne, ročne 96.000 Eur - 108.000 Eur. Skutočnosť, že dlžník nemohol platiť bežnú

réžiu ešte nemusí znamenať, že bol v predlžení, ale len nedostatok disponibilných prostriedkov na účtoch. Na to, aby bolo možné konštatovať predlženie dlžníka podľa ZKR, muselo by byť preukázané, že spoločnosť mala vyššie záväzky ako majetok. Súdu však nebolo predložené účtovníctvo dlžníka, znalecký posudok, ktorý by určoval hodnotu záväzkov a majetku spoločnosti, ani iný dôkaz preukazujúci predlženie a len z výsluchu žalovaného súd prvej inštancie túto skutočnosť za preukázanú nepovažoval. 6. Preukázanie vzniku predlženia súd prvej inštancie považoval za dôležité aj z hľadiska presného určenia rozhodného času, v ktorom okamihu sa dlžník do predlženia dostal, resp. v ktorom čase s odbornou starostlivosťou mohol predlženie zistiť, pretože porušenie povinnosti podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu vzniká uplynutím 30 dní od vzniku predlženia, resp. od momentu kedy sa žalovaný s odbornou starostlivosťou o predĺžení dozvedieť mohol. Žalobca len neurčito tvrdil, že v rokoch 2018 a 2019 bol dlžník v úpadku. Z predložených listín mal súd prvej inštancie za preukázanú výšku vyrubenej dane z príjmov za rok 2015 a daňového nedoplatku k dátumu 27.01.2020, z čoho však vychádzať pri konštatovaní predlženia nemôže. V tomto okamihu (uplynutím 30 dní od predlženia, resp. zistenia predlženia s odbornou starostlivosťou) totiž mohlo nastať žalobcom tvrdené porušenie právnej povinnosti, tento okamih v konaní ustálený nebol, žalobca v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol. Súd prvej inštancie uzavrel, že nebolo teda v konaní preukázané, že boli naplnené predpoklady porušenia povinnosti podľa § 11 ods. 2 ZKR, preto žalobu zamietol. 7. Námietku nedostatku vecnej pasívnej uplatnenú žalovaným súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodnú. Uviedol, že v danej veci bol dôležitý aj časový rozmer skutkového deja z hľadiska vyhodnotenia námietky žalovaného. Žalobca tvrdil, že v rokoch 2018 a 2019 bol dlžník v úpadku, túto skutočnosť sa mu preukázať nepodarilo. Žalovaný namietal, že nie je pasívne vecne legitimovaný, nakoľko v roku 2021, kedy mu bolo doručené upovedomenie o zastavení exekúcie, už konateľom dlžníka nebol. Dňa 02.02.2021 bolo zaslané žalobcovi upovedomenie o zastavení starej exekúcie, týmto okamihom teda žalobca zistil, že mu vznikla škoda spočívajúca v nevymoženej pohľadávke voči dlžníkovi. Ak si žalobca uplatnil náhradu škody voči žalovanému, ktorý bol konateľom do 04.07.2019 (zverejnené v OR SR dňa 12.08.2019), mal právo tak učiniť, avšak úspešný by bol iba za toho predpokladu, že by v konaní preukázal, že žalovaný v čase kedy bol konateľom dlžníka, porušil svoju právnu povinnosť podľa § 11 ods. 2 ZKR a tým žalobcovi spôsobil škodu. Pre posúdenie danej veci bolo rozhodujúce, kedy malo k porušeniu právnej povinnosti dôjsť, resp. aj kto mal právnu povinnosť porušiť, nielen to, kedy nastal následok - vznik škody. 8. Súd prvej inštancie sa v rozhodnutí potom okrajovo vyjadril aj k námietke žalovaného, že nie sú splnené predpoklady uplatnenia vyvrátiteľnej domnienky, kedy sa porušenie povinnosti predpokladá, t. j. že by sa v danej veci prezumovalo, že návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný včas, pretože v danej veci došlo k ukončeniu exekúcie uplynutím času podľa zákona č. 233/2019 Z.z., nie pre nedostatok majetku (z dôvodu, že žalobu zamietol pre nepreukázanie skutočnosti, že by bol dlžník v predĺžení a že by na neho a jeho štatutára dopadala povinnosť podľa § 11 ods. 2 ZKR). Súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa zákona č. 233/2019 Z.z. sa síce staré exekúcie zastavujú uplynutím času, nemožno však opomenúť § 2 ods. 2 písm. f) tohto zákona, podľa ktorého by sa stará exekúcia uplynutím času nezastavila, ak by sa v posledných 18 mesiacoch podarilo získať výťažok aspoň 15,- Eur. Z upovedomenia o zastavení starej exekúcie zo dňa 02.02.2021 vyplynulo, že výťažok z exekúcie predstavoval 0 Eur, z čoho by bolo možné posúdiť, že k ukončeniu exekúcie došlo v spojení dvoch predpokladov, ktoré musia byť splnené kumulatívne, a to uplynutím rozhodného obdobia a nevymožením sumy výťažku aspoň 15 Eur. 9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 10. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). V odvolacom návrhu žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil v súlade so žalobným návrhom alebo rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Žalobca namieta, že hoci bol žalovaný konateľom dlžníka žalobcu až do 12.8.2019, súd prvej inštancie bez vysvetlenia (a teda účelovo) skúmal len obdobie do 1.1.2018. Práve týmto sa súd cielene vyhol § 11a ZKR, vymedzenie rozhodujúceho obdobia, v rozpore s podanou žalobou nijako nevysvetlil a skonštatoval, že dlžník mohol pred žalobou vymedzenom období disponovať majetkom, a teda do roku 2018 ani nemusel byť v úpadku. Odvolateľ uvádza, že žaloba bola skutkovo vymedzená práve rokmi 2018 až 2019 na základe skutkových okolností, ktoré boli objektívne dané. Dlžník bol povinný viesť účtovníctvo a podávať účtovné závierky, avšak žalovaný tieto povinnosti zaťažujúce štatutára neplnil od roku 2014, čo ale nemôže byť na škodu žalobcu. Objektívne preto nebolo možné zdokladovať majetkovú situáciu dlžníka inak ako nepriamymi dôkazmi, medzi ktoré patril najmä výsluch žalovaného v konaní ČVS:ORP-520/2-VYYS-MA-2019, kde tvrdil, že po roku 2016 mal mať dlžník ešte nejaké zákazky, teda mohol mať majetok. Preto až exekúcie iniciované po roku 2017 spoločne so záverom exekúcie iniciovanej žalobcom preukázali naplnenie podmienok stanovených ZKR u dlžníka. Žalobca nebol v exekúcii č. k. EX 3692/2015 uspokojený, po tejto exekúcii boli začaté aj ďalšie žalobca exekúcie (č. k. 339EX/258/19, 339 EX/313/2018, 339EX/24/2018, 339EX/197/2018), čo logicky znamenalo záporný pomer majetku dlžníka k jeho záväzkom práve v roku 2018. 12. Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie Daňového úradu Bratislava, ktoré sa stalo právoplatným dňa 6.11.2017, ktorým bola vyrubená dlžníkovi daň vo výške 31.873,18 Eur, splatná do 15 dní teda do dňa 21.11.2017, k tomuto dátumu treba prirátať 30 dní uložených ZKR (ak by sa stal platobne neschopným až na základe tejto udalosti), teda do dňa 20.1.2018; resp. k dňu účinnosti ustanovenia § 11a ZKR. Ako rozhodné obdobie podľa odvolateľa tak mohli byť relevantné len roky 2018 a 2019, kedy boli začaté voči dlžníkovi exekúcie, ktoré už nemohli byť ani teoreticky uspokojené, keďže uspokojenou nebola pohľadávka žalobcu, ktorej vymáhanie predchádzalo týmto exekúciám a zároveň sa stala splatnou aj vyrubená daň. Práve v tomto období tak žalovaný už musel s ohľadom na povinnosť odbornej starostlivosti disponovať poznatkom o naplnení zákonných predpokladov pre konkurz, musel nepochybne chápať, že tieto dlhy už dlžník nedokáže vôbec splatiť. Žalobca v súvislosti s vyššie uvedenou argumentáciou vytýka súdu prvej inštancie nerešpektovanie § 151 CSP, ktoré mu spočívať v tom, že povinnosť žalovaného podľa ZKR vznikla v roku 2018 a toto skutkové tvrdenie žalovaný nespochybnil ani neuviedol vlastné skutkové tvrdenia. Súd prvej inštancie sa v rozpore s § 151 CSP zaoberal iným skutkovým obdobím. Žalobca uvádza, že prienik obdobia výkonu funkcie konateľa dlžníka žalovaným a povinnosti sankcionovanej podľa § 11a ZKR bol viac ako 700 dní, počas ktorých boli naplnené všetky zákonné predpoklady. Súd prvej inštancie presunutie rozhodného obdobia v rozpore s nespornými tvrdeniami účastníkov nevysvetlil. 13. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie naviac aplikoval na porušenie povinností žalovaného ustanovenia občianskeho zákonníka. Pričom škodu, ak by nešlo o § 11a ZKR, by si žalobca voči konateľovi mohol nárokovať (pred účinnosťou § 11a ZKR) v zmysle § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka, podľa ktorého nároky spoločnosti na náhradu škody voči konateľom môže uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet veriteľ spoločnosti, ak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti, v takom prípade sa zavinenie nevyžaduje, keďže by išlo o náhradu škody podľa Obchodného zákonníka, nie podľa Občianskeho zákonníka. Ak by bola správna domnienka súdu, že žalobca mal uplatniť náhradu škody voči konateľovi mimo § 11a ZKR, musel by ju uplatniť práve podľa tohto ustanovenia. 14. Žalobca ďalej namieta zmätočnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko pracuje so záverom o nemožnosti aplikácie § 11a ZKR (z dôvodu jeho údajnej neúčinnosti v inom období, ako je predmetom sporu) a následne skúma domnienku, ktorú toto ustanovenie ustanovuje. Podľa § 11a ods. 1 ZKR platí, že osoba povinná podať návrh na vyhlásenie konkurzu v mene dlžníka podľa § 11 ods. 2 ZKR zodpovedá za škodu spôsobenú veriteľom dlžníka porušením povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas. Podľa odseku 2 sa pre účely uplatnenia zodpovednosti podľa odseku 1 predpokladá, že návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný včas aj vtedy, ak (o.i.) exekúcia vedené voči dlžníkovi bola z takéhoto dôvodu ukončená. V danom prípade sa teda predpokladá, že žalovaný nepodal návrh na vyhlásenie konkurzu včas, a to až do momentu kedy preukáže opak. Napriek uvedenému súd prvej inštancie začal skúmať, či žalovaný svoju povinnosť podľa ZKR (podať návrh na vykonanie konkurzu) splnil riadne a včas, v rozpore so zákonom žiadal, aby ju vyvrátil odvolateľ a keďže ju žalobca nevyvrátil, žalobu zamietol. Súd prvej inštancie absurdne konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, či bol dlžník v úpadku. Zákonná úprava síce priamo o úpadku dlžníka nehovorí, ale tým že odkazuje na návrh

na vyhlásenie konkurzu, úpadok priamo predvída. 15. Žalobca namieta nezákonnosť napadnutého rozhodnutia porušením rovnosti zbraní, čo má spočívať v tom, že súd prvej inštancie bez akejkoľvek procesnej aktivity žalovaného začal iniciatívne sám vyvracať domnienku o podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu včas. Súd prvej inštancie konštatoval, že dlžník mal viac ako jedného veriteľa, odmietol ale už, že by jeho záväzky v rokoch 2018 až 2019 prevyšovali majetok, pritom žalovaný potvrdil platobnú neschopnosť, žiadny majetok spoločnosti. Žalobca namieta záver súdu prvej inštancie, že sa dostal do dôkaznej núdze. Dôkazná núdza žalobcu bola spôsobená výlučne nezákonným konaním žalovaného, ktorý neplnil svoje zákonné povinnosti, nepripravil obligatórnu účtovnú závierku a dokonca neviedol ani účtovníctvo. S ohľadom na absenciu už len účtovníctva nebolo možné vyhotoviť znalecký posudok, keďže by absentovali podklady preň a na druhej strane žalobca namieta, nehospodárnosť znaleckého dokazovania, keď v prospech žalobcu svedčila zákonná domnienka a znalecké dokazovanie tak mal navrhnúť žalovaný. 16. Žalobca poukazuje na rozhodnutie NS SR R77/2011, z ktorého vyplýva, že ak je určitú skutočnosť možné preukázať len na základe nepriamych dôkazov, pre záver o jej preukázaní je dostačujúce, aby predmetný skutkový záver bolo možné s veľkou mierou pravdepodobnosti pripustiť. Podľa žalobcu nepriame dôkazy úpadok dlžníka jasne preukázali, nakoľko po roku 2018 začali ďalšie exekučné konania, v exekučnom konaní na návrh žalobcu sa preukázalo, že dlžník nemal pre uspokojenie pohľadávky žalobcu žiadny majetok, a to ani vo forme pohľadávok voči tretím osobám. Ďalším dôkazom úpadku bolo podľa žalobcu rozhodnutie o vyrubení dane DÚ BA a výsluch samotného žalovaného. Žalobca vytýka súdu prvej inštancie, že napriek domnienke iniciatívne hľadal hypotetický majetok dlžníka. Súd prvej inštancie tiež nebral do úvahy, že žalovaný nikdy relevantne nespochybnil skutkové tvrdenie žalobcu o úpadku dlžníka v rokoch 2018 a nasledujúcich, čím ide o zhodné skutkové tvrdenia (§ 151 CSP). To, že žalovaný nevedel o povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu je neznalosťou zákona, ktorá ho neospravedlňuje. Konateľ je podľa § 135a Obchodného zákonníka povinný zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodnutia. Žalovaný potvrdil, že o exekúciách mal vedomosť a aj to, že dlžník mal viac ako dva záväzky po termíne splatnosti, potvrdil, že už po roku 2016 nemal peniaze na všetky náklady a musel vyberať, ktoré uhradí, rovnako potvrdil, že dlžník nemal žiadny majetok. 17. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie zistené skutočnosti správne vyhodnotil a posúdil. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca nepreukázal predlženie dlžníka v čase, kedy bol žalovaný jej štatutárnym orgánom a s tým spojené porušenie právnej povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ods. 2 ZKR. Žalovaný v prvom rade uviedol, že pri vyvodzovaní akejkoľvek zodpovednosti na základe § 11 ods. 2 ZKR v znení účinnom do 16.07.2022 je nevyhnutné striktne rozlišovať medzi pojmami úpadok, predlženie a platobná neschopnosť, tieto nemožno stotožňovať ani zamieňať. Úpadok je definovaný v § 3 ods. 1 ZKR ako predlženie alebo platobná neschopnosť. Platobnú neschopnosť definuje § 3 ods. 2 ZKR a predlženie definuje § 3 ods. 3 ZKR. Predlžený je ten, kto má viac ako jedného veriteľa a hodnota jeho záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku, zatiaľ čo platobne neschopný bol podľa právnej úpravy účinnej do 16.07.2022 ten, kto nebol schopný plniť 30 dní po lehote splatnosti aspoň dva peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi. Predlženie je otázkou pomeru majetku a záväzkov, zatiaľ čo platobná neschopnosť je otázkou likvidity majetku dlžníka. Ak je dlžník platobne neschopný, nevyhnutne nemusí byť aj predlžený. Porušenie povinnosti žalovaného v zmysle § 11 ods. 2 ZKR je potrebné posudzovať v zmysle právnej normy účinnej v čase, kedy malo dôjsť k porušeniu právnej povinnosti, nie na základe súčasného znenia právnej normy, § 11 ods. 2 ZKR bol zmenený zákonom č. 111/2022 Z. z. o riešení hroziaceho úpadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov tak, že dlžník, ktorý je právnickou osobou, je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom úpadku. 18. Žalovaný zdôrazňuje, že v čase jeho údajného deliktuálneho konania sa povinnosť dlžníka podať návrh na vyhlásenie konkurzu v zmysle § 11 ods. 2 ZKR nevzťahovala na úpadok, ale výlučne na predlženie (pred 17.07.2022). Žalobca účelovo zamieňa pojmy úpadok a predlženie a v rozpore s právnou úpravou účinnou v čase údajného deliktuálneho konania žalovaného uvádza, že konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným má povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ak je táto v úpadku a v podanom odvolaní účelovo zamieňa pojmy platobná neschopnosť

a predlženie a z platobnej neschopnosti dlžníka sa snaží vyvodiť zodpovednosť žalovaného za škodu, hoci v čase údajného deliktuálneho konania žalovaného nebola s platobnou neschopnosťou spojená povinnosť štatutárneho orgánu podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Ak by súd prvej inštancie vyvodzoval zodpovednosť za škodu žalovaného zo súčasného znenia § 11 ods. 2 ZKR, ktorý viaže povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu na úpadok dlžníka, v rozpore s princípom právnej istoty by uskutočnil pravú retroaktivitu. Žalovaný by bol zodpovedný za škodu na základe porušenia povinnosti, ktorú v tom čase vôbec nemal, keďže mu ju neukladal žiadny všeobecne záväzný právny predpis. Žalovaný preto považuje za neprípustné, aby sa žalobca na základe súčasného znenia § 11 ods. 2 ZKR domáhal uplatnenia právnej domnienky podľa § 11a ods. 2 ZKR, keď v danom čase žalovaný pri platobnej neschopnosti dlžníka vôbec nemal povinnosť návrh na vyhlásenie konkurzu podať. 19. Žalovaný poukazuje na bod 41 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie správne uviedol, že pre vyvodenie zodpovednosti za škodu sú v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka štyri základné predpoklady, ktorými sú porušenie právnej povinnosti, vznik škody ako majetkovej ujmy, existencia príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody a zavinenie. Prvým predpokladom bez ohľadu na charakter škody je však vždy porušenie určitej povinnosti a až ak ho súd považuje za preukázané, začne skúmať ďalšie predpoklady pre vyvodenie zodpovednosti za škodu. Osobitné predpisy zakladajú určité právne domnienky, v tomto prípade boli s účinnosťou od 01.01.2018 v § 11a ZKR zavedené dve vyvrátiteľné právne domnienky: v § 11a ods. 2 ZKR ide o právnu domnienku, že návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný včas, ak exekúcia voči dlžníkovi bola ukončená pre nedostatok majetku a v § 11a ods. 3 ZKR právnu domnienku, že veriteľovi vznikla škoda vo výške, v akej nebola vymožená jeho pohľadávka po ukončení exekúcie pre nedostatok majetku dlžníka. Prvá právna domnienka súvisí so situáciami, kedy sa obchodná spoločnosť ocitne v predlžení, predlženie dlžníka nebolo v konaní preukázané, pričom žalovaný tvrdenia žalobcu o predlžení účinne poprel, v zmysle § 151 ods. 2 CSP uviedol vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach a z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dlžník bol platobne neschopný, nie predlžený. Keďže tento základný predpoklad pre vyvodenie zodpovednosti za škodu preukázaný nebol, k ďalším tvrdeniam strán konania a k ďalším predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti žalovaného za škodu sa súd prvej inštancie vyjadril len okrajovo. 20. Podľa tvrdení žalobcu malo deliktuálne konanie žalovaného ako štatutára prebiehať niekedy od roku 2016, kedy začal žalobca exekučne vymáhať dlžnú istinu, prípadne až od nejakého neskoršieho bližšie neurčeného dátumu až do 04.07.2019, kedy žalovaný skončil vo funkcii konateľa dlžníka, preto boli relevantné z časového hľadiska dve právne úpravy. V prípade deliktuálneho konania žalovaného do 31.12.2017 by išlo o vyvodzovanie zodpovednosti za škodu podľa všeobecnej právnej úpravy o zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti a v prípade deliktuálneho konania žalovaného od 01.01.2018 do 04.07.2019 by bola zodpovednosť žalovaného za škodu posudzovaná podľa § 11a ZKR, čo správne konštatoval súd prvej inštancie v bode 42 napadnutého rozsudku. Keďže nebolo preukázané porušenie povinnosti žalovaného podľa § 11 ods. 2 ZKR, súd prvej inštancie k aplikácii týchto ustanovení na zistený skutkový stav nepristúpil. 21. Žalovaný poukazuje na to, že v konaní bolo preukázané, že dlžník mal viacerých veriteľov, avšak nebol preukázaný druhý pojmový znak predlženia, že záväzky prevyšujú majetok dlžníka. Žalobca nenavrhol znalecké dokazovanie, vzal späť návrh na vykonanie dokazovania exekučným spisom a nenavrhol ani žiadny iný dôkaz preukazujúci predlženie dlžníka. Žalobca nebol schopný v konaní určiť rozhodujúce obdobie, v ktorom mal žalovaný porušovať povinnosť podľa § 11 ods. 2 ZKR a iba neurčito tvrdil, že v rokoch 2018 a 2019 mal byť dlžník v úpadku. Žalovaný má za to, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie obmedzil iba na obdobie pred 01.01.2018 a cielene sa vyhýbal aplikácii § 11a ZKR, ako tvrdí žalobca, ale žalobu zamietol preto, lebo v období pred 01.01.2018 a ani v období od 01.01.2018 nebolo preukázané predlženie, ale iba platobná neschopnosť dlžníka. 22. Podľa žalovaného obdobie od 01.01.2018 nemožno hodnotiť izolovane od obdobia pred 01.01.2018, keďže pred 01.01.2018 mali podľa žalobcu nastať skutočnosti, ktoré mali viesť k predlženiu, samotný žalobca argumentoval, že dlžník od roku 2014 neukladal

do zbierky listín obchodného registra účtovné závierky a rozsudkom súdu prvej inštancie z roku 2015. Ak žalobca tvrdil existenciu pozitívnej objektívnej skutočnosti, v tomto prípade predlženie dlžníka (žalobca tento pojem účelovo zamieňa s platobnou neschopnosťou) a z tohto tvrdenia vyvodzoval nárok na náhradu škody, mal preukázať, že spoločnosť bola predlžená. Súd prvej inštancie sa zaoberal obdobím pred 01.01.2018 v bode 44 odôvodnenia, lebo žalobca predložil ako dôkazy tabuľku rozčlenenia odvodov na sociálne poistenie od roku 2012 a informáciu z centrálneho registra exekúcii od roku 2013, ale neuviedol žiadne ďalšie konkrétne skutočnosti, ktoré by sa týkali rokov 2018 a 2019. Žalovaný pred súdom prvej inštancie vypovedal, že odberatelia dlžníka neuhrádzali faktúry, na základe čoho nebol schopný uhrádzať svoje záväzky, pri druhotnej platobnej neschopnosti nie je obchodná spoločnosť predlžená, ale nemá peňažné prostriedky a ani iný dostatočne likvidný majetok, ktorým by mohla priebežne uhrádzať svoje záväzky. Majetok ale tvoria pohľadávky voči jej odberateľom, ktoré nemôže vymôcť. Súd prvej inštancie preto správne v bode 44 napadnutého rozsudku konštatoval, že majetok netvoria len hmotné veci, ale aj pohľadávky a skutočnosť, že dlžník nebol schopný uhrádzať bežnú réžiu nemusí znamenať, že bol predlžený, ale len to, že nemal disponibilné peňažné prostriedky. 23. Žalovaný ďalej uvádza, že túto skutočnosť je potrebné zohľadniť aj pri zastavení exekúcie podľa § 2 ods. 2 písm. f) zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zastavení starých exekúcii“), podľa ktorého sa nezastavuje stará exekúcia, v ktorej bol v posledných 18 mesiacoch dosiahnutý výťažok aspoň 15,- Eur. Je podstatné, či sa podarilo exekútorovi vymôcť určitú sumu. Exekúcia môže byť zastavená ako stará exekúcia nielen z dôvodu absencie majetku, ale aj z dôvodu, že majetok povinného nie je možné postihnúť exekúciou, resp. že exekúcia by nebola úspešná (môže ísť napr. o pohľadávky povinného, ktoré nedokáže vymôcť ani samotný povinný). Zastavenie exekúcie ako starej exekúcie nie je dôkazom, že povinný bol v čase vydania upovedomenia o zastavení starej exekúcie predlžený, ale že exekútorovi sa nepodarilo nájsť taký majetok, ktorého exekúciou by dosiahol výťažok. Zastavenie starej exekúcie tak nie je nevyhnutne zastavením exekúcie pre nedostatok majetku v zmysle § 11a ods. 2 ZKR. Žalovaný tiež poukazuje na to, že exekučné konania začaté pred 01.04.2017 sa v zmysle § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) dokončia podľa predpisov účinných do 31.03.2017. V zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 bol súd povinný zastaviť exekúciu v prípade, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, ako predpokladá v § 11a ods. 2 ZKR. Exekučný súd ale nevydal uznesenie o zastavení exekúcie, exekúcia bola zastavená priamo zo zákona ako stará exekúcia. Dôvod, prečo sa súdnemu exekútorovi nepodarilo vymôcť žiadnu čiastku a informácie o majetkových pomeroch dlžníka mohli byť obsahom exekučného spisu, vykonanie tohto dôkazu síce žalobca navrhol, ale neskôr na jeho vykonaní netrval. Žalobca nesprávne uvádza predpoklad, že ak nebola vymožená jeho pohľadávka, nemohli byť úspešné ani ďalšie exekúcie, vymáhanie jeho pohľadávky malo tieto predchádzať. To, že súdny exekútor zvolený žalobcom nevymohol žiadne peňažné prostriedky nemusí znamenať, že boli rovnako neúspešní aj ostatní súdni exekútori. Samotná skutočnosť, že voči dlžníkovi boli vedené ďalšie exekúcie nie dôkazom o predlžení, ale o jej platobnej neschopnosti. Súd prvej inštancie preto dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam. 24. Žalovaný nesúhlasí ani s námietkou zmätočnosti a vnútornými obsahovými rozpormi, z hľadiska § 220 ods. 2 CSP a z hľadiska práva na spravodlivý súdny proces. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ako celku je zrejmé, že súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané porušenie právnej povinnosti, ktoré je prvým predpokladom pre vyvodenia zodpovednosti za škodu. Následne sa súd prvej inštancie nad rámec dôvodu pre zamietnutie žaloby (z dôvodu, že žalobu zamietol pre nepreukázanie skutočnosti, že by bol dlžník v predlžení a že by na neho a jeho štatutára dopadala povinnosť podľa § 11 ods. 2 ZKR) len okrajovo vyjadril k ďalším námietkam strán konania, a to k námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného z dôvodu, že v roku 2021, kedy bola zastavená exekúcia, už nebol konateľom dlžníka v bode 45 odôvodnenia, k námietke žalovaného, že na zastavenie starej exekúcie sa nevzťahuje vyvrátiteľná domnienka, že návrh na konkurz nebol podaný včas v bode 46 odôvodnenia. Skutočnosť, že sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vyjadril nad rámec dôvodu pre zamietnutie žaloby aj k ďalším námietkam strán nemôže spôsobovať zmätočnosť odôvodnenia. Vo vzťahu k vyvrátiteľnej právnej domnienke v § 11a ods. 2 ZKR je potrebné objasniť, aká právna skutočnosť sa vlastne na základe nej prezumuje. Podľa § 11 ods. 2 ZKR v znení účinnom do 16.07.2022 boli dlžník v predlžení a jeho štatutárny orgán povinní podať návrh

na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedeli alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohli dozvedieť o predlžení. K porušeniu tejto povinnosti dochádza pri kumulatívnom naplnení dvoch predpokladov, ktorými sú predlženie a nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu včas. § 11a ods. 1 ZKR zakladá povinnosť štatutárneho orgánu za škodu, ktorú spôsobí tým, že túto povinnosť poruší. Pre účely vyvodenia zodpovednosti za takto vzniknutú škodu § 11a ods. 2 ZKR zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný včas, ak bola exekúcia na majetok dlžníka zastavená pre nedostatok majetku, teda nezakladá prezumpciu predlženia. Aplikácia § 11a ods. 2 ZKR prichádza do úvahy až vtedy, ak je preukázané, že dlžník bol predlžený, teda sa na neho vzťahovala povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu, až následne sa skúma, či bol tento návrh podaný včas. Z takejto interpretácie § 11a ods. 2 ZKR správne vychádzal aj súd prvej inštancie, nevyvracal z vlastnej iniciatívy túto právnu domnienku, ako tvrdí žalobca. Žalobca vychádza z nesprávnej interpretácie § 11a ods. 2 ZKR, podľa ktorej takto vykonštruovanú prezumpciu ešte aj rozširuje na platobnú neschopnosť, takáto interpretácia nemá žiadnu oporu v znení § 11a ods. 2 ZKR. Ak by aj bola správna taká interpretácia žalovaný ju účinne vyvrátil, keďže nešlo o predlženie, ale o druhotnú platobnú neschopnosť. 25. Nad rámec dôvodov pre zamietnutie žaloby žalovaný vo vyjadrení uvádza, že ak by bolo preukázané predlženie dlžníka a žalovaný účinne nevyvrátil prezumpciu podľa § 11a ods. 2 ZKR, následne by prichádzala do úvahy aplikácia § 11a ods. 3 ZKR, ktorá zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že výška škody predstavuje rozsah, v akom nebola uspokojená pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi. Tu žalovaný uvádza, žalobný návrh nezodpovedá sume nevymoženej pohľadávky, ale žalobca požaduje od žalovaného ako náhradu škody vyššiu sumu. Príslušenstvo pohľadávky, ktoré tvoria úroky z omeškania a trovy konania predstavujú sankcie voči dlžníkovi za nesplnenie peňažného záväzku riadne a včas, účelom ustanovení ZKR nie je prenášať na štatutára zodpovednosť dlžníka za nesplnenie záväzku dlžníka, ale zakladajú nový mimozmluvný záväzok medzi veriteľom a štatutárom dlžníka zo zodpovednosti za náhradu škody, kde je potrebné vychádzať z § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. V prípade, že by bol žalovaný zodpovedný za škodu, žalobca by mal nárok na náhradu škody najviac do výšky 4.508,67 Eur, trovy konania vo výške 270,- Eur a trovy oprávneného pri exekúcii vo výške 16,50 Eur nemožno zahrnúť do rozsahu škody. Pre aplikáciu § 11a ods. 3 ZKR by malo byť kľúčové obdobie pôsobenia žalovaného od 01.01.2018. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva, že v roku 2018 už bol dlžník po dobu niekoľkých rokov platobne neschopný a nedisponoval už motorovými vozidlami, ktoré užíval na základe lízingových zmlúv, kvôli čomu prakticky prestal vykonávať podnikateľskú činnosť. Ak by žalovaný v roku 2018 podal návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka, postavenie žalobcu ako veriteľa by sa nezmenilo, do konkurznej podstaty by sa dostali nedobytné pohľadávky dlžníka, ktoré nevedel vymôcť. Absentuje tak akákoľvek príčinná súvislosť medzi údajným deliktuálnom konaním žalovaného od 01.01.2018 do 04.07.2019 a vznikom údajnej škody na strane žalobcu vo výške 4.795,17 Eur. Žalovaný uvádza, že nevymožená pohľadávka žalobcu pochádza z podnikateľskej činnosti týchto subjektov, ak sa žalobca rozhodol žalovanému dodať pohonné hmoty a doplnkový tovar, podstúpil podnikateľské riziko v podobe neuhradenia kúpnej ceny zo strany svojho odberateľa. Ak žalobca nebol spokojný s tým, že ani napriek vydaniu exekučného príkazu na vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke dňa 10.03.2016 nebola jeho pohľadávka ani čiastočne vymožená, nebránila mu žiadna prekážka, aby podal návrh na vyhlásenie konkurzu. 26. Žalovaný účinne poprel tvrdenia žalobcu, že malo z jeho strany dôjsť k porušeniu povinnosti podľa § 11 ods. 2 ZKR, keď v zmysle § 151 ods. 2 CSP uviedol také tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, z jeho výsluchu vyplynulo, že dlžník nebol predlžený, ale platobne neschopný. Zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k žiadnemu presunutiu rozhodného obdobia, keďže sa na základe navrhnutých dôkazov zaoberal aj obdobím od 01.01.2018. Súd prvej inštancie v prípade obdobia pred 01.01.2018 správne vychádzal z § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Náhrada škody podľa § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka by bola vylúčená. Podľa tohto ustanovenia môže veriteľ vo vlastnom mene uplatniť nároky spoločnosti na náhradu škody spôsobenej konateľom tejto spoločnosti priamo voči tomuto konateľovi. Prvým základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti voči konateľovi je existujúci nárok na náhradu škody tejto spoločnosti voči jej konateľovi. Žalovaný tiež namieta, že ide o neprípustné novoty v odvolacom konaní. Skutkový stav ako bol zistený súdom prvej inštancie na základe žalobcom predložených dôkazov nenapĺňa hypotézu právnych noriem

obsiahnutých v § 135a ods. 2 a 5 Obchodného zákonníka, v tejto súvislosti žalovaný poukazuje na bod 20 odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/164/2016 zo dňa 07.12.2016. 27. Žalovaný tiež nesúhlasí s argumentáciou žalobcu o prenesení dôkazného bremena, k preneseniu dôkazného bremena v dôsledku dôkaznej núdze žalobcu nedochádza vždy a za každých okolností, ako sa domnieva žalobca. Žalobca zjavne nerozlišuje medzi bremenom dôkazu a bremenom tvrdenia. Ak žalobca neuviedol, v čom konkrétne malo spočívať predlženie dlžníka, kedy malo nastať, z čoho takú skutočnosť vyvodzuje a pomocou žiadnych dôkazov tvrdenú skutočnosť nepreukázal, žalovaný sa nemal ani prakticky k čomu vyjadrovať. Preto sa procesná aktivita žalovaného obmedzila iba na uvedenie vlastných tvrdení o predmetných skutkových okolnostiach, ktoré sa týkajú jeho konania a vnímania v súvislosti s jeho pôsobením vo funkcii konateľa. Ak by mal žalovaný preukazovať, že spoločnosť nebola predlžená, bol by tým nútený v rozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou preukazovať neexistenciu objektívnej skutočnosti. Absencia dôkazov na strane žalobcu nie je dôvodom pre prenášanie dôkazného bremena na žalovaného. Žalovaný uvádza, že súd nemôže poskytnúť právnu ochranu takému právu žalobcu, ktoré je len hypotetické, pretože by tým poprel právo žalovaného na súdnu ochranu. Ak žalobca uvádza, že ním tvrdený nárok mal byť preukázaný nepriamymi dôkazmi o úpadku dlžníka, všetky tieto nepriame dôkazy nepreukazujú predlženie, ale len platobnú neschopnosť dlžníka. Žalovaný tiež poukazuje na to, že žalobcom uvádzané rozhodnutie R 77/2011 sa netýka problematiky nepriamych dôkazov. Žalobca v odvolaní uviedol, že v exekúcii, v ktorej vystupoval ako oprávnený, malo byť preukázané, že spoločnosť nemala majetok ani vo forme pohľadávok voči trom osobám, podľa žalovaného nie je zrejmé, z akého listinného dôkazu vychádza a namieta, že opäť ide o neprípustnú novotu v odvolacom konaní. Žalobca netrval na pripojení exekučného spisu a ak by aj mala spoločnosť pohľadávky, nič to nemení na skutočnosti, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané predlženie, ale len platobná neschopnosť spoločnosti. Žalovaný vo výpovedi nepotvrdil, že spoločnosť v rozhodnej dobe nemala žiadny majetok ako tvrdí žalobca, keďže uviedol, že mala pohľadávky, ktoré sú tiež aktívami. 28. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu doručil odvolaciu repliku žalobca. Žalobca uvádza, že preukázal listinnými dôkazmi a výsluchom žalovaného, že žalovaný bol v rozhodnom období konateľom dlžníka, bol povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu a v zmysle § 11a ods. 1 ZKR zodpovedá za škodu spôsobenú nepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, preukázal, že v rozhodnom období 5 rokov neprišlo k vymoženiu ani časti pohľadávky v exekúcii (§ 2 ods. 1 písm. a/ zák. č. 233/2019 Z.z.), pričom v zmysle § 3 ods. 2 cit. zákona platí, že ak počas týchto 5 rokov nedošlo k vymoženiu celého nároku, platí, že sa nezistil majetok, ktorý by stačil aspoň na úhradu starej exekúcie. 29. Žalobca poukázal na § 3 ods. 3 ZKR a uvádza, že to, že dlžník bol platobne neschopný, preukázal výpisom z Centrálneho registra exekúcii, výsluchom žalovaného, ktorý potvrdil, že obchodná spoločnosť nebola schopná plniť 30 dní po lehote splatnosti viac ako dva peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi a rovnako preukázal, že spoločnosť bola predlžená, a to listinnými dôkazmi - výpoveďami žalovaného v trestnom konaní, kde uviedol, že spoločnosť nemala žiadny majetok, výsluchom žalovaného na pojednávaní dňa 14.9.2022, kde potvrdil, že spoločnosť nemala žiadny majetok, všetko mali na leasing (autá), leasing nesplatil a autá musel vrátiť leasingovej spoločnosti. Obchodná spoločnosť RJ Logistic s.r.o. bola povinná viesť podvojné účtovníctvo, za jeho vedenie zodpovedal žalovaný, v tom čase konateľ spoločnosti. Žalovaný od r. 2014 žiadne účtovníctvo neviedol, nerobil daňové priznanie ani účtovnú závierku, uviedol, že už nevedel platiť ani réžiu ani to účtovníctvo. Žalobca má za to, že preukázal, že spoločnosť mala viac ako jedného veriteľa a hodnota záväzkov voči tretím osobám bola v celkovej výške 73.426,34 Eur a nevlastnila žiadny majetok, čo potvrdil konateľ aj súdny exekútor. Žalovaný až na pojednávaní dňa 27.4.2022 uviedol, že nebolo preukázané naplnenie podmienok § 11a ZKR a to, že sa dlžník dostal do predĺženia. Ďalej uviedol, že podľa § 11a ods. 3 ZKR sa síce úpadok predpokladá, ale v prípade, že došlo k zastaveniu, ukončeniu exekúcie pre nedostatok majetku dlžníka, avšak v tomto prípade došlo k ukončeniu exekúcie z dôvodu uplynutia rozhodného času v zmysle zák. o ukončení starých exekúcii. Mal za to, že úpadok dlžníka v konaní nebol preukázaný a namietol pasívnu legitimáciu z dôvodu, že v čase upovedomenia o zastavení starej exekúcie nebol konateľom dlžníka. Žalovaný počas konania neuviedol žiadne vlastné skutkové tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, ostal len v rovine popretia skutkových tvrdení žalobcu. Žalovaný svoje zavinenie nikdy

nepoprel, z jeho výsluchu je zrejmé, že vedome neplatil všetky dlhy, neplatil odvody, nepodával účtovnú závierku, neplnil si zákonné povinnosti ako konateľ spoločnosti, dlhé roky nepripravil obligatórnu účtovnú závierku a dokonca neviedol ani účtovníctvo (§ 35 ObZ). Podľa žalobcu žalovaný nikdy relevantne nespochybnil jeho skutkové tvrdenie (§ 151 CSP) o úpadku spoločnosti v rokoch 2018 a nasledujúcich, čím išlo o zhodné tvrdenie strán. 30. K odvolacej replike žalobcu doručil žalovaný dupliku, poukázal na svoju argumentáciu vo vyjadrení k odvolaniu. Žalovaný opätovne uvádza, že žalobca aj v odvolacej replike opätovne účelovo zamieňa právne pojmy úpadok, predlženie a platobná neschopnosť a z platobnej neschopnosti spoločnosti sa snaží vyvodiť zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú tým, že nepodal návrh na vyhlásenie konkurzu, hoci v tom čase § 11 ods. 2 ZKR neukladal štatutárom povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu v prípade platobnej neschopnosti. Žalobca v replike poukazuje na to, že preukázal platobnú neschopnosť spoločnosti, uvádza, že medzi stranami nebol sporný úpadok spoločnosti a uvádza, že spoločnosť mala viac ako dva záväzky po termíne splatnosti, čím opätovne poukazuje na platobnú neschopnosť, hoci právne relevantné by bolo jedine predlženie, a to nepreukázal. Žalobca v replike po citácii § 149 až 151 CSP uvádza, že dôkazné bremeno leží na tej strane, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, bolo na žalobcovi navrhnúť také dôkazy, ktorými by preukázal, že spoločnosť bola v rozhodnom období predlžená, žalobca neposkytol súdu prvej inštancie o týchto tvrdených skutočnostiach tzv. plný dôkaz. Listinnými dôkazmi a výsluchom žalovaného bola preukázaná iba platobná neschopnosť, žalobca tak nepreukázal, že sa mala na žalovaného v rozhodnom období vzťahovať povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Súd prvej inštancie nemal čo dokazovať, ak skutkové tvrdenia žalobcu o predlžení spoločnosti neboli substancované ani žalovaný potom objektívne nemohol poprieť takéto nesubstancované skutkové tvrdenia žalobcu. Žalovaný vzhľadom na prevod obchodného podielu spojený s odovzdaním kompletnej dokumentácie spoločnosti by ani nemal k dispozícii listiny, ktorými by mal on preukazovať, že spoločnosť predlžená nebola. 31. Žalovaný ďalej uvádza, že žalobca sa snaží tvrdiť, že ak bola spoločnosť platobne neschopná, tak musela byť aj predlžená, resp. vychádza z toho, že ak bola v úpadku, tak by malo byť irelevantné, o akú formu úpadku ide. Neexistuje zákonom založená právna domnienka, ktorá by v prípade platobnej neschopnosti prezumovala aj predlženie dlžníka. Ustanovenie § 3 ods. 2 zákona o ukončení starých exekúcii iba zakladá právnu domnienku o tom, že ak bola exekúcia zastavená uplynutím rozhodnej doby, tak sa nezistil majetok, ktorý by postačoval aspoň na úhradu starej exekúcie. Žalovaný poukazuje na rozdiel oproti § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, podľa ktorého sa exekúcia zastaví vtedy, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Medzi situáciou, kedy sa nezistí taký majetok a situáciou, kedy takýto majetok objektívne neexistuje, je podstatný rozdiel. Takáto situácia nie je nemajetnosťou v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 a v zmysle § 11a ods. 2 ZKR. Ak exekučný súd nezastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 a táto bola zastavená ako stará exekúcia, podľa žalovaného to znamená, že spoločnosť nejaký majetok mala, avšak exekútor voči nemu neviedol exekúciu, dôvody postupu ako aj majetkové pomery spoločnosti mohli byť obsahom exekučného spisu, avšak žalobca napokon zobral návrh na vykonanie tohto dôkazu späť. Žalobca ako účastník tohto exekučného konania mal tiež možnosť vyhotoviť si kópiu exekučného spisu a túto predložiť súdu prvej inštancie. 32. Žalovaný žalobu považuje za špekulatívnu, ktorou žalobca obchádza ustanovenia ZKR, keď miesto podania návrhu na vyhlásenie konkurzu v roku 2016 ako veriteľ počkal na zastavenie exekúcie, aby tvrdil, že tento návrh mal podať žalovaný a je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla jeho nepodaním. Ak by žalobca ako veriteľ podal návrh na vyhlásenie konkurzu, jeho pohľadávka voči úpadcovi by nebola uspokojená v rozsahu 100% a vzhľadom na platobnú neschopnosť by mohol byť konkurz aj zastavený. V tomto konaní si žalobca uplatňuje pohľadávku v rozsahu 100% s príslušenstvom, žalobný návrh je preto v rozpore so základnými zásadami konkurzu. Ak by bolo možné uplatňovať nároky na náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu spôsobom, ako to urobil žalobca, vznikla by absurdná situácia, kedy sa veriteľom neoplatí podávať návrhy na vyhlásenie konkurzu svojho dlžníka v úpadku, pretože by nedosiahli výťažok v rozsahu 100% svojej prihlásenej pohľadávky, museli by zložiť preddavok. Pri takomto výklade § 11a ods. 1 až 3 ZKR tak konkurz stráca akýkoľvek zmysel. Žalobca si mal byť vedomý, že vstupuje do zmluvných vzťahov so

spoločnosťou s ručením obmedzeným, podstupuje podnikateľské riziko, keď za uhradenie pohľadávky bude zodpovedať výlučne táto spoločnosť s ručením obmedzeným. Žalovaný napokon uvádza, že ak by aj bolo možné vychádzať z extenzívneho výkladu § 11a ods. 2 ZKR, podľa ktorého sa táto právna domnienka vzťahuje nielen na porušenie povinnosti podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu v prípade predĺženia úpadcu, ale aj na samotné predlženie, pričom by zároveň bolo možné považovať zastavenie starej exekúcie uplynutím rozhodného obdobia za ukončenie exekúcie pre nedostatok majetku, táto zákonná domnienka nastala až v roku 2021, kedy už žalovaný nebol konateľom spoločnosti. 33. Žalovaný ďalej poukazuje na vykonané dokazovanie. Z výsluchu žalovaného v trestnom konaní a pred súdom prvej inštancie vyplýva, že spoločnosť nemala žiadny hmotný majetok, ale mala pohľadávky, ktoré sú aktívami, ktoré sa zaraďujú do majetku spoločnosti. Z výsluchu žalovaného v trestnom konaní vyplýva, že posledné motorové vozidlo, ktoré spoločnosť používala na vykonávanie podnikateľskej činnosti, bolo vrátené leasingovej spoločnosti v roku 2018, spoločnosť tak až do roku 2018 bola schopná vykonávať občasné prepravy. Žalovaný pred súdom prvej inštancie vypovedal, že neuhrádzané pohľadávky boli v objeme 8.000 Eur - 9.000 Eur mesačne, čo je predstavuje druhotnú platobnú neschopnosť, čo však neznamená, že je obchodná spoločnosť predĺžená. Z dokazovania vôbec nevyplynulo, že by spoločnosť nemala žiadny majetok a bola predlžená, ako tvrdí žalobca. Neexistuje žiadna zákonná domnienka, ktorá by s porušovaním povinnosti viesť účtovníctvo, odovzdávať daňové priznania a účtovnú závierku spájala predlženie obchodnej spoločnosti. Až od 01.10.2020 obsahuje CMP v § 309f zákonnú domnienku o úpadku obchodnej spoločnosti pre prípad, že zrušená obchodná spoločnosť do 90 dní od zverejnenia oznámenia o zrušení spoločnosti v Obchodnom vestníku nevstúpi do likvidácie. Úpadok obchodnej spoločnosti však môže byť vo forme platobnej neschopnosti alebo predlženia, nejde tak o prezumpciu predlženia. Pred týmto dátumom obsahoval obdobnú úpravu § 68 ods. 9 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak si obchodná spoločnosť nesplnila povinnosť odovzdať najmenej za dve po sebe nasledujúce účtovné obdobia účtovnú závierku, tak v konaní o zrušenie tejto obchodnej spoločnosti sa uplatnila právna domnienka, že nemá obchodný majetok, ktorý by postačoval na náhradu primeraných výdavkov a odmeny za výkon funkcie likvidátora, na základe čoho registrový súd rozhodol o jej zrušení bez likvidácie. Tieto zákonné domnienky sú spojené so začatím konania o zrušenie obchodnej spoločnosti. V tomto prípade takéto konanie začaté nebolo, pričom nejde ani o prezumpcie predlženia. Žalovanému nie je zrejmé, akým spôsobom žalobca vypočítal, že spoločnosť mala dlhy v celkovej výške 73.426,34 Eur a žiadny majetok, čo mal potvrdiť súdny exekútor, keď nenavrhol taký dôkaz, ktorým by preukázal celkovú hospodársku situáciu spoločnosti v rozhodnom období a nebolo tak možné posúdiť pomer záväzkov a majetku. Preukazovanie ďalších predpokladov zodpovednosti žalovaného sa tak javilo ako nadbytočné. 34. K duplike žalovaného doručil bez výzvy súdu stanovisko žalobca. Žalobca poukazuje na tvrdenie žalovaného, že nemal povinnosť vyhlásiť konkurz, nakoľko spoločnosť mala nejaký majetok a konšpiruje, že by sa malo jednať o majetok, ktorý ale nemožno postihnúť exekúciou, aký majetok by to mal byť vôbec neuvádza, preto ide o neplatné popretie tvrdenia žalobcu, že spoločnosť predĺžená bola v zmysle § 151 ods. 2 CSP. Žalovaný bol povinný uviesť, aký konkrétny majetok spoločnosť mala, inak je jeho popretie neúčinné. Žalobca poukazuje na výpoveď žalovaného ako svedka pred OR PZ Malacky dňa 16.12.2019, kde jasne uviedol, že spoločnosť po celý čas ako bol konateľom hmotný nehmotný majetok nemala. Ak spoločnosť nemala žiadny hmotný ani nehmotný majetok (teda ani pohľadávky) ale mala dlhy, hodnota jeho záväzkov nevyhnutne presahovala hodnotu jeho majetku, čo je podľa v tom čase účinného § 3 ods. 3 ZKR znakom predĺženia a v zmysle § 11 ods. 2 v tom čase účinného ZKR je dlžník v predlžení povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom predlžení. Žalovaný zjavne nekonal v zmysle právnej úpravy a svoju povinnosť nesplnil. Žalobca namieta účelový výklad § 11a ods. 2 ZKR platného v tom čase, teda, že na účel zodpovednosti sa predpokladá, že návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný včas aj vtedy, ak konkurz na majetok dlžníka nebol pre nedostatok majetku vyhlásený, bol z takéhoto dôvodu zrušený alebo ak exekúcia alebo obdobné vykonávacie konanie vedené voči dlžníkovi bolo z takéhoto dôvodu ukončené. V prípade zastavenia exekúcie z dôvodu nedostatku majetku sa prezumuje nielen nesplnenie povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas, ale aj naplnenie podmienok preň. Zákon takto judikuje právo veriteľa na postih voči povinnej osobe, t.j. v tomto prípade voči žalovanému. V exekučnom poriadku

sa dostatočne zrozumiteľne uvádza, že exekútor exekúciu zastaví o.i. aj vtedy, ak sa od posledného zexekvovania majetku nepodarilo zistiť majetok alebo príjmy, ktoré by mohli byť postihnuté exekúciou, teda ten majetok, ktorý je spôsobilý byť postihnutý výkonom rozhodnutia. Majetok, ktorý by nepodliehal exekúcii pre prípad zastavenia exekúcie z dôvodu nedostatku majetku, je irelevantnou skutočnosťou. 35. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 CSP prejednal vec podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP, oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 20.6.2024. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 36. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 37. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 38. Po oboznámení sa s obsahom spisu, obsahom napadnutého rozsudku a s konaním, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj obsahom odvolania žalovaného odvolací dospel k záveru, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 CSP a preto je viazaný skutkovým stavom veci, tak ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 CSP. Odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, keďže súd prvej inštancie sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie vysporiadal a odvolací súd sa s týmto odôvodnením stotožnil. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 2 CSP konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a na doplnenie jeho správnosti k odvolacím námietkam žalovaného uvádza nasledovné: 39. Žalobca sa podanou žalobou domáha nároku na náhradu škody voči žalovanému ako konateľovi jeho dlžníka, ktorá mu mala vzniknúť nepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu včas, pričom rozhodné obdobie žalobca odôvodnil skutkovými tvrdeniami, že jeho dlžník bol v úpadku v presne nešpecifikovanom období rokov 2018 a 2019, kedy bol konateľom žalovaný a nesplnil si svoju povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu najneskôr v lehote 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo mohol pri zachovaní odbornej starostlivosti dozvedieť o predlžení. Tvrdený úpadok odôvodnil zastavením exekúcie vedenej na vymoženie jeho pohľadávky voči dlžníkovi upovedomením o zastavení exekúcie dňa 02.02.2021. Žalobca dôvodil, že na účel zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú nepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu včas sa predpokladá, že návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný včas aj vtedy, ak exekúcia vedená proti dlžníkovi bola ukončená pre nedostatok majetku. 40. Nárok žalobcu na náhradu škody na skutkovom základe, od ktorého ho žalobca odvodzuje v prejednávanej veci, je priamym nárokom veriteľa voči konateľovi, ktorý sa vzťahuje tak na oneskorené podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu a aj na prípady, ak návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný vôbec (teda napríklad ak spoločnosť zanikla ex offo uznesením súdu). Vyvrátiteľná domnienka sa týka rozsahu náhrady škody, ktorá nastupuje v prípade, ak sa nepreukáže iná výška škody, je definovaný rozsahom, v akom pohľadávka veriteľa nebola uspokojená po zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku dlžníka, zrušení konkurzu vyhláseného na majetok dlžníka pre nedostatok majetku alebo ukončení exekúcie alebo obdobného vykonávacieho konania vedeného voči dlžníkovi pre nedostatok majetku. Dôkazné bremeno rozsahu spôsobenej škody zaťažuje dlžníka. 41. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že ustanovenie § 3 ods. 1 veta prvá ZKR predpokladá, že dlžník je v úpadku, ak je platobne neschopný alebo predlžený. Povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ods. 2 ZKR sa vzťahuje na dlžníka v predlžení, a to do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom predlžení. Predlžený podľa § 11 ods. 3 ZKR je ten, kto je povinný viesť účtovníctvo podľa osobitného predpisu, má viac ako jedného veriteľa a hodnota jeho záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku. Pri stanovení hodnoty záväzkov a

hodnoty majetku sa vychádza z účtovníctva alebo z hodnoty určenej znaleckým posudkom, ktorý má pred účtovníctvom prednosť. Ak teda žalobca odôvodňoval žalobu nesplnením povinnosti žalovaného upravenej v § 11 ods. 2 ZKR, bolo jeho povinnosťou tvrdiť a preukázať okamih vzniku úpadku dlžníka vo forme predlženia, od ktorého sa v zmysle § 11 ods. 2 ZKR odvíja povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. 42. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie zamietol žalobu práve z dôvodu, že žalobca nepreukázal predlženie dlžníka, a teda ani porušenie zákonnej povinnosti žalovaného ako konateľa podľa § 11 ods. 2 ZKR podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas. Súd prvej inštancie mal síce za preukázané, že dlžník mal v období, kedy bol žalovaný jeho štatutárom (od 03.01.2012 do 04.07.2019) viac ako jedného veriteľa, ale nemal za preukázané splnenie ďalšieho predpokladu, ktorý je pojmovým znakom predlženia, a to že záväzky dlžníka prevyšujú jeho majetok. Súd prvej inštancie vychádzal z § 3 ods. 3 ZKR, v zmysle ktorého sa táto skutočnosť stanovuje z účtovníctva alebo z hodnoty určenej znaleckým posudkom, dôkazné bremeno preukázania skutočnosti, že dlžník je v predlžení, zaťažovalo žalobcu, ten však v konaní nepredložil znalecký posudok, z ktorého by sa preukázalo, či záväzky dlžníka prevyšovali jeho majetok a teda či a kedy predĺženie nastalo a takéto dokazovanie ani nenavrhol. Preukázanie vzniku predlženia súd prvej inštancie považoval za dôležité aj z hľadiska určenia rozhodného času, nakoľko je potrebné presne určiť, v ktorom okamihu sa dlžník do predĺženia dostal, resp. v ktorom čase s odbornou starostlivosťou ho mohol zistiť, pretože porušenie povinnosti podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu vzniká uplynutím 30 dní od vzniku predĺženia, resp. od momentu kedy sa s odbornou starostlivosťou o predlžení dozvedieť mohol a tento okamih ani časový rámec súd v konaní preukázaný nemal. Žalobca len neurčito tvrdil, že v rokoch 2018 a 2019 bol dlžník v úpadku. Ak si žalobca uplatnil náhradu škody voči žalovanému, ktorý bol konateľom len do 04.07.2019, úspešný by bol iba za predpokladu, že by preukázal, že žalovaný v čase, kedy bol konateľom dlžníka, porušil povinnosť podľa § 11 ods. 2 ZKR a tým žalobcovi spôsobil škodu. Pre posúdenie danej veci bolo rozhodujúce, kedy malo k porušeniu právnej povinnosti dôjsť, resp. aj kto mal právnu povinnosť porušiť. Žalobca naviac v odvolaní uviedol, že prienik obdobia výkonu funkcie konateľa dlžníka žalovaným a povinnosti sankcionovanej podľa § 11a ZKR bol viac ako 700 dní, počas ktorých boli naplnené všetky zákonné predpoklady, avšak ani túto námietku žalobca presne nešpecifikoval a ani odvolaciemu súdu z nej nie je zrejmé, aké rozhodné obdobie, kedy bol žalovaný podľa žalobcu povinný podať návrh, má napokon žalobca na mysli, keď sám rozhodné obdobie ohraničil rokmi 2018 a 2019, žalovaný však bol konateľom len do 04.07.2019, teda išlo by o 540 dní. Odvolacia námietka tak, ako je odôvodnená žalobcom, je neurčitá a zmätočná. V kontradiktórnom konaní nie je úlohou súdu vyberať z rôznych nekonzistentných tvrdení žalobcu práve tie, ktoré budú znamenať jeho úspech v spore. 43. Žalobca v prvom rade vytýka súdu prvej inštancie, že hoci bol žalovaný konateľom jeho dlžníka až do 12.08.2019 (z údajov obchodného registra vyplýva, že ním bol do 04.07.2019), súd prvej inštancie v rozpore s podanou žalobou, ktorá bola skutkovo vymedzená práve rokmi 2018 až 2019, skúmal bez vysvetlenia (a teda účelovo) len obdobie do 01.01.2018 a nevysvetlil dôvod. Odvolacia námietka žalobcu je v rozpore s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd poukazuje predovšetkým na body 43 až 45 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nadväzujúce na bod 42, kde súd prvej inštancie posúdil žalobu práve tak, ako bolo časovo vymedzená, rokmi 2018 až 2019. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie zaoberal iným skutkovým obdobím, ako tvrdí žalobca. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia len vysvetľuje, že povinnosť dlžníka podľa § 11 ods. 2 ZKR platila po celú dobu, kedy bol žalovaný konateľom dlžníka s tým rozdielom, že po 01.01.2018 štatutár zodpovedá za škodu podľa § 11a ZKR a pred týmto dátumom podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uvádza predpoklady vzniku zodpovednosti konateľa vyžadované právnym predpisom pred 01.01.2018 a po 01.01.2018 (v bodoch 40 a 41 rozhodnutia). 44. Odvolací súd k námietkam žalobcu považuje tiež za potrebné zhodne so súdom prvej inštancie uviesť, že žalobca prezentoval skutkové tvrdenia týkajúce sa okamihu vzniku povinnosti žalovaného ako konateľa podať návrh na vyhlásenie konkurzu len nekonkrétnym časovým úsekom období rokov 2018 a 2019, kedy bolo podľa neho zrejmé, že bol dlžník v úpadku. Žalobca v žalobe tvrdí, že je podľa neho zrejmé, že v rokoch 2018 a 2019 bol dlžník v úpadku (čo zrejme považuje za „rozhodujúce obdobie“), avšak v odvolaní súčasne uvádza, že až exekúcie iniciované č. k. 339EX/258/2019, 339EX/313/2018, 339EX/24/2018, 339EX/197/2018 spoločne so záverom ním vedenej exekúcie preukázali naplnenie

podmienok stanovených ZKR u dlžníka, čo malo logicky znamenať záporný pomer majetku dlžníka k jeho záväzkom práve v roku 2018, hoci výsledok ním vedenej exekúcie nastal až v roku 2021. Takúto úvahu žalobcu v kontradiktórnom konaní je možné posúdiť len v rovine domnienky, resp. púhych tvrdení. Začatie žalobcom uvedených exekučných konaní v rokoch 2018 a 2019 preukazuje výlučne skutočnosť, že dlžník nesplnil dobrovoľne povinnosť uloženú exekučným titulom, nepreukazuje a ani logicky neznamená záporný pomer majetku povinného k jeho záväzkom práve v roku 2018. Ani začatie exekúcii č. k. 339EX/258/19, 339 EX/313/2018, 339EX/24/2018, 339EX/197/2018 v spojení s ukončením exekúcie vedenej žalobcom podľa § 5 zákona č. 233/2019 Z. z. zákona o ukončení niektorých exekučných konaní v znení neskorších predpisov ako tzv. stará exekúcia (§ 2 ods. 1 písm. a zákona) uplynutím rozhodnej doby žalobcom tvrdený záver nepreukazuje. Odvolací súd naviac uvádza, že právna úprava zák. č. 233/2019 Z. z. predpokladá, že ak v rozhodnej dobe nedošlo k vymoženiu celého vymáhaného nároku, platí, že sa nezistil majetok, ktorý by stačil aspoň na úhradu trov starej exekúcie, zákonodarca teda nepredpokladá nie neexistenciu majetku, ale nezistenie majetku postačujúceho na úhradu trov starej exekúcie. Pre žalobcom tvrdený záver o zápornom pomere majetku dlžníka k jeho záväzkom v roku 2018 tento predpoklad nepostačuje. Predpoklad žalobcu v podanom odvolaní, že exekúcie č. k. 339EX/258/19, 339EX/313/2018, 339EX/24/2018, 339EX/197/2018 už nemohli byť ani teoreticky uspokojené, keďže uspokojenou nebola jeho pohľadávka, ktorej vymáhanie im predchádzalo, nemá oporu v žiadnom dôkaze. Nakoľko žalobca v priebehu konania zmenil stanovisko k vlastnému návrhu na vykonanie dokazovania pripojením exekučného spisu, na ktorom návrhu netrval, platí, že takýto dôkaz nenavrhol. Z obsahu Oznámenia o ukončení exekučného konania zo dňa 06.04.2021 ani Upovedomenia o zastavení starej exekúcie zo dňa 02.02.2021 ale nevyplýva žiadne konkrétne stanovisko exekútora k stavu majetku a záväzkov povinného. 45. Ak žalobca ďalej argumentuje rozhodnutím správcu dane o vyrubení dane dlžníkovi, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 6.11.2017 s lehotou na plnenie do 15 dní, teda do dňa 21.11.2017, ku ktorej odvolateľ pripočítava 30 dní uložených ZKR (ak by sa podľa žalobcu stal dlžník platobne neschopným až na základe tejto udalosti, k čomu odvolací súd dodáva, že žalobca aj tu, rovnako ako v konaní pred súdom prvej inštancie, nesprávne stotožňuje platobnú neschopnosť s predlžením), teda do dňa 20.1.2018; resp. ku dňu účinnosti ustanovenia § 11a ZKR, existencia daňovej pohľadávky opäť preukazuje len existenciu viacerých veriteľov, nepreukazuje splnenie ďalšej podmienky predlženia, a to že záväzky dlžníka prevyšujú jeho majetok. Platobná neschopnosť právnickej osoby je stav, ak nie je schopná plniť 30 dní po lehote splatnosti aspoň dva peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi a za jednu pohľadávku pri posudzovaní platobnej schopnosti dlžníka sa považujú všetky pohľadávky, ktoré počas 90 dní pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu pôvodne patrili len jednému veriteľovi (§ 3 ods. 2 ZKR). 46. Právna úprava za predlženého považuje toho, kto je povinný viesť účtovníctvo podľa osobitného predpisu, má viac ako jedného veriteľa a hodnota jeho záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku. Definičné znaky, resp. predpoklady predlženia zákon upravuje kumulatívne a podľa § 3 ods. 3 ZKR sa pri stanovení hodnoty záväzkov a hodnoty majetku vychádza z účtovníctva alebo z hodnoty určenej znaleckým posudkom, ktorý má pred účtovníctvom prednosť. Odvolací súd dodáva, že žalobca znalecké dokazovanie nenavrhol. Pokiaľ v prejednávanej veci žalovaný na pojednávaní uviedol, že nespracovával účtovnú závierku po roku 2014 (otázka právneho zástupcu žalobcu žalovanému bola položená na spracovanie účtovnej závierky), ani táto skutočnosť ešte bez ďalšieho neznamená v odvolaní tvrdenú nemožnosť preukázať predlženie znaleckým posudkom, práve ktorý právna úprava favorizuje pred účtovníctvom. Z výsluchu žalovaného pred súdom prvej inštancie totiž nevyplýva neexistencia účtovných a daňových dokladov, žalovaný uviedol, že po roku 2014 nevypracovával účtovnú závierku, z výsluchu žalovaného konaní ČVS: ORP-520/2- VYYS-MA-2019 vedenom Okresným riaditeľstvom PZ v Malackách vyplynulo, že dlžník nepodal daňové priznanie za niekoľko rokov z dôvodu, že nevedel, čo má robiť (a nemal peniaze a nemal účtovníčku) a po predaji spoločnosti všetky doklady odovzdal zamestnancovi právnickej firmy, ktorá vybavovala prepis firmy a uviedol, že účtovníctvo spoločnosti má nový majiteľ. Pokiaľ žalobca odôvodňuje rezignáciu na splnenie dôkaznej povinnosti návrhom na vykonanie dokazovania znaleckým posudkom nemožnosťou jeho vyhotovenia z dôvodu absencie podkladov a poukazuje na výpovede žalovaného, záver o neexistencii účtovných dokladov z jeho výpovedí nevyplýva. Nie je možné stotožniť neplnenie povinnosti viesť účtovníctvo spôsobom podľa osobitného predpisu a neexistenciu daňových, resp. účtovných dokladov.

47. Pokiaľ žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci, ktoré má spočívať v tom, že súd prvej inštancie aplikoval na porušenie povinností žalovaného ustanovenia občianskeho zákonníka, pričom škodu, ak by nešlo o § 11a ZKR, by si žalobca voči konateľovi mohol nárokovať v zmysle § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka a v takom prípade sa zavinenie nevyžaduje, odvolacia námietka vychádza z nepochopenia nároku, ktorý upravuje § 135a Obchodného zákonníka. V ustanovení § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka je upravený nárok spoločnosti na náhradu škody voči konateľom, kde zákon pripúšťa vecnú aktívnu legitimáciu na podanie žaloby voči svojmu konateľovi aj inému subjektu, a to veriteľovi vo svojom mene a na vlastný účet, ak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti. Ide teda o nárok spoločnosti voči svojmu konateľovi vymáhaný veriteľom, nie nárok veriteľa voči konateľovi dlžníka. Zodpovednosť za škodu nepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu nepostihuje samotného dlžníka, ale len osoby povinné podať v mene dlžníka (za dlžníka) návrh na vyhlásenie konkurzu. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinnosti podľa iného právneho predpisu než Obchodného zákonníka sa aplikuje Občiansky zákonník (tento záver vyslovil Najvyšší súd SR napr. v rozhodnutí sp. zn. 3MCdo 40/2012, príp. vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 637/2015, ktorý riešil otázku právneho režimu v súvislosti s premlčaním nároku na náhradu škody a z ktorého vyplýva, že ak nedošlo k porušeniu povinností uložených Obchodným zákonníkom, naplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinnosti treba posudzovať podľa všeobecnej právnej úpravy zodpovednosti za škodu, ktorou sú ustanovenia Občianskeho zákonníka). Rovnako otázku aplikácie Občianskeho zákonníka rieši aj odborná literatúra, zodpovednosť dlžníka sa môže posudzovať len podľa § 420 O <https://www.slovlex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/>bčianskeho zákonníka (ĎURICA, Milan. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. 3. vydanie. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2019, s. 84, § 11a [Zodpovednosť za škodu spôsobenú nepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu (s účinnosťou od 1. januára 2018)]). Odvolaciu námietku je preto rovnako potrebné vyhodnotiť ako nedôvodnú. 48. Žalobca v odvolaní tiež namieta nerešpektovanie § 151 CSP a porušenie rovnosti zbraní súdom prvej inštancie. Žalobca tieto pochybenia vidí v tom, že súd prvej inštancie bez akejkoľvek procesnej aktivity žalovaného začal iniciatívne sám vyvracať domnienku o nepodaní návrhu na vyhlásenie konkurzu včas, keď konštatoval, že dlžník mal viac ako jedného veriteľa, odmietol ale už, že by jeho záväzky v rokoch 2018 až 2019 prevyšovali majetok, pritom žalovaný potvrdil platobnú neschopnosť, žiadny majetok spoločnosti. Odvolací súd konštatuje, že odvolacia námietka žalobcu je v rozpore s obsahom spisu. Žalovaný sa v konaní pred súdom prvej inštancie bránil (tým, že mu povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu nevznikla, nakoľko dlžník nebol v predlžení) a ním uplatnenú procesnú obranu bol súd prvej inštancie povinný skúmať. Žalobca tu nesprávne aplikuje § 11a ods. 2 ZRK, právna norma tu upravuje predpoklad nepodania návrhu na vyhlásenie konkurzu včas, neupravuje domnienku existencie predlženia. Námietku nerešpektovania § 151 CSP odvolací súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa žalobcu žalovaný nepoprel predlženie a naopak tvrdil, že nemal prostriedky na chod. Vyjadrenie žalovaného vo výsluch žalovaného ako strany sporu na pojednávaní, že dlžník nemal prostriedky na chod, nie je možné posúdiť ako nepopretie skutkových tvrdení žalobcu o tvrdenom predlžení dlžníka. 49. Odvolací súd napokon ako nedôvodnú posúdil aj námietku zmätočnosti napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení jednoznačne uviedol, že zamietol žalobu z dôvodu, že žalobca nepreukázal prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti konateľa za škodu nepodaním návrhu na vyhlásenie konkurzu včas, a to porušenie právnej povinnosti, t.j. nepreukázanie skutočnosti, že bol dlžník v predlžení a že by žalovanému vznikla povinnosť podľa § 11 ods. 2 ZKR. Skutočnosť, že sa súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia okrajovo vyjadril aj k ďalším námietkam strán nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia, naviac, súd prvej inštancie v texte výslovne uviedol, ku ktorej námietke sa vyjadruje okrajovo. V prípade napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie zo systematiky a kontextu odôvodnenia nemožno mať pochybnosť o jeho zisteniach a právnom názore vedúcom k zamietnutiu žaloby. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, ktoré skutkové tvrdenia a označené dôkazy zobral pri rozhodovaní do úvahy a z ktorých právnych predpisov pri posudzovaní merita veci vychádzal. 50. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je v celom rozsahu nedôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, preto ho podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil, pričom nezachádzal do všetkých podrobností uvádzaných stranami v obsiahlych podaniach. Judikatúra ESĽP a ani Ústavného súdu SR pritom nevyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (napr. Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 119/03-30). Európsky súd pre ľudské práva (napr. v rozhodnutí Kraska c/a Švajčiarsko) konštatoval, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. 51. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 52. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 53. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 54. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 55. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).