Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3To/103/2024 1624010132 10. 09. 2024 JUDr. Mária Šimková ECLI:SK:KSBA:2024:1624010132.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Šimkovej a členov senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Danice Veselovskej v trestnej veci obžalovaného W. X. pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky sp.zn. 0T/21/2024 zo dňa 20.05.2024 na verejnom zasadnutí konanom dňa 10.09.2024 jednomyseľne takto rozhodol: Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 2 Trestného poriadku sa prvostupňový rozsudok z r u š u j e vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku vec sa obžalovanému W. X., nar. XX.XX.XXXX v V. trvale bytom X. pri U., P. XXX/X, ukladá podľa § 348 ods. 1 Trestného zákona účinného do 06.08.2024 s poukazom na § 2 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona súd obžalovanému ukladá trest zákazu činnosti viesť akékoľvek motorové vozidlá vo výmere 1 (jeden) rok. odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom Okresný súd Malacky pod sp.zn. 0T/21/2024 dňa 20.05.2024 uznal obžalovaného W. X. vinným zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že dňa 16.03.2024 v čase okolo 10:55 hod. viedol po Staničnej ulici v obci Vysoká pri Morave osobné motorové vozidlo zn. VW Polo, EČ: MA-XXXDI, kde bol zastavený a kontrolovaný hliadkou OO PZ Stupava, pričom vykonanou lustráciou bolo zistené, že vozidlo viedol i napriek tomu, že mu bol trestným rozkazom Okresného súdu Malacky, sp. zn. 0T/18/2015 z dňa 19.03.2015, právoplatným dňa 19.03.2015, uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 5 rokov, pričom o tejto skutočnosti vedel.
Súd prvého stupňa obžalovanému podľa § 348 ods. 1, § 38 ods. 4, § 37 písm. m) Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov, pre výkon ktorého zaradil obžalovaného podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 1 rok. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote dňa 05.06.2024 obžalovaný odvolanie, dôvody odvolania však do rozhodnutia odvolacieho súdu neuviedol. Prokurátor nevyužil právo podľa § 314 Trestného poriadku vyjadriť sa k odvolaniu, ktoré mu bolo riadne doručené. Odvolací súd po predložení veci nezistil žiadne také vady napadnutého rozsudku alebo konania, ktoré mu predchádzalo, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozsudku na neverejnom zasadnutí, a preto nariadil vo veci verejné zasadnutie. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného uviedol, že obžalovaný učinil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie, svoje konanie oľutoval aj v prípravnom konaní, preto napáda výšku trestu. Obhajoba sa nestotožňuje s tým ako súd prvého stupňa ustálil priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, nakoľko súd prvého stupňa nemal prihliadať na priťažujúcu okolnosť uvedenú v § 37 písm. m) Trestného zákona, nakoľko ide o okolnosť, ktorá je zákonným znakom skutkovej podstaty, pričom obhajca poukázal na rozhodnutie R 31/2008. Zároveň poukázal na to, že súd prvého stupňa mal priznať poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. l), písm. n) Trestného zákona, nakoľko obžalovaný sa priznal a keďže učinil vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku tak tým aj výrazne napomohol súdu, že nemusel vykonávať dokazovanie. Pokiaľ ide o predchádzajúce odsúdenia obhajca uviedol, že obžalovaný vždy riadne nastúpil trest, riadne ho vykonal, preto poukazovanie na jeho kriminálnu minulosť je porušenie zásady ne bis in idem. Záverom obhajca uviedol, že obžalovaný je toho času vo výkone trestu odňatia slobody, preto dáva na zváženie upustenie od uloženia súhrnného trestu. Zástupca krajskej prokuratúry považuje odvolanie obžalovaného za nedôvodné, napadnutý rozsudok považuje za zákonný a správny a to aj vo výroku o treste, preto navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Obžalovaný pred odvolacím súdom uviedol, že vzhľadom k tomu, že vykonáva 15 mesačný trest, tento považuje za dostatočný. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť a včasnosť odvolania podaného oprávnenou osobou, a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné. Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší aj k bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona. Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 3, Trestného poriadku, veta prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.
Odvolací súd z pripojeného spisového materiálu zistil, že prokurátor Okresnej prokuratúry Malacky podal dňa 17.03.2024 obžalobu na W. X. pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1písm. d) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v úvodnej časti tohto rozsudku. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 20.05.2024 obžalovaný W. X. učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, že nepopiera spáchanie skutku, a následne kladne odpovedal na otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c), písm. d), písm. f), písm. g), písm. h) Trestného poriadku. Súd prvého stupňa podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku vyhlásenie obžalovaného o vine prijal s tým, že dokazovanie v rozsahu priznania nevykonal, vykonal len dokazovanie vo vzťahu k výroku o treste. Okresný súd na základe vyhlásenia o nepopretí skutku uznal obžalovaného vinným zo spáchania prečinu marenia výkon úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona na skutkovom základe uvedom v obžalobe. K uznaniu viny na skutkovom a právnom základe podľa obžaloby došlo po vyhlásení o nepopretí skutku a postupe podľa § 257 Trestného poriadku, preto výrok o vine nemôže byť predmetom revízie odvolacím súdom, a táto časť rozsudku nemohla byť a ani nebola odvolaním napadnutá. Z listinných dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní vyplýva, že obžalovaný mal v čase hlavného pojednávania 18 záznamov v registri trestov, z toho 12 pre prečin marenie výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 Trestného zákona. Opakovane vykonal uložené nepodmienečné tresty odňatia slobody a uložené podmienečné tresty boli premenené. Posledný záznam bolo odsúdenie trestným rozkazom Okresného súdu Malacky sp.zn. 3T/33/2023 zo dňa 30.11.2023, právoplatným dňa 28.12.2023, pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, k trestu odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov so skúšobnou dobou v trvaní 2 roky, t. j. do 28.12.2025. Aktuálneho trestného činu sa teda dopustil v skúšobnej dobe uvedeného podmienečného odsúdenia. Opakovane spáchal priestupky proti majetku i proti občianskemu spolunažívaniu. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že konanie predchádzajúce napadnutému výroku rozsudku netrpí žiadnymi závažnými procesnými vadami, ktoré by mali za následok porušenie práva na obhajobu alebo nezákonnosť vykonaných dôkazov v zmysle dovolacích dôvodov. Súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné na rozhodnutie tak, ako to predpokladá ustanovenie § 2 ods. 10 Trestného poriadku. Odvolací súd však zistil pochybenie vo výroku o treste, keď súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku nepriznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona. Uvedené bolo dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného zákona. Zároveň, v čase od vyhlásenia rozsudku prvostupňovým súdom do rozhodnutia vo veci odvolacím súdom došlo k zmene Trestného zákona, a to novelou č. 40/2024 Z.z. účinnou od 06.08.2024. Novelou síce nedošlo k zmene právneho posúdenia konania obžalovaného a novela nemala vplyv ani na výšku trestnej sadzby, i napriek tomu odvolací súd ustálil, že neskorší Trestný zákon účinný od 06.08.2024 je pre obžalovaného priaznivejší, a to najmä s poukazom na rozšírenie kritérií, ktoré by mal súd zohľadniť pri určovaní druhu trestu a jeho výmery, ako aj na vypustenie obligatórneho uloženia trestu odňatia slobody pri trestnom čine s hornou hranicou trestnej sadzby trestu odňatia slobody prevyšujúci päť rokov. Podľa 2 ods. 1 Trestného zákona sa trestnosť činu posudzuje podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný; podľa neskoršieho zákona sa posudzuje len vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Použitie nového práva však treba posudzovať ako celok, aby konečný výsledok bol pre páchateľa priaznivejší. Starý a nový zákon je potrebné hodnotiť jednak z hľadiska ustanovení osobitnej časti, jednak aj so zreteľom na ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona <https://app.beck-online.sk/ bo/document-view.seam?documentId=pj5f6mrqga2v6mzqga&refSource=text>. Pri posudzovaní otázky, aký zákon použiť, nemôže teda ísť len o porovnanie trestných sankcií starého a nového zákona. Rozhodný je výsledok porovnania trestov, ktoré by boli pri použití zákonov ako celku páchateľovi za konkrétnych posudzovaných okolností uložené. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu. Pri úvahách o druhu a výmere trestu odvolací súd v zmysle ustanovenia § 34 ods. 4 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 skúmal existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a zistil u obžalovaného jednu poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. l) Trestného zákona, že sa priznal k trestnému činu a tento úprimne oľutoval. Odvolací súd súhlasí so súdom prvého stupňa v tom, že vzhľadom na opakované odsúdenia za prečin marenie výkonu rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 Trestného zákona možno mať určité pochybnosti o skutočnej úprimnosti prejavu ľútosti obžalovaného W. X., nemožno však odškriepiť, že obžalovaný priznanie a ľútosť niekoľkokrát pred orgánmi činnými v trestnom konaní i pred súdom verbalizoval, pričom len on sám dokáže posúdiť, či tak činil, aby si zlepšil postavenie v trestnom konaní, alebo jeho ľútosť pramenila zo skutočnej sebareflexie. Odvolací súd vyhodnotil tieto okolnosti podľa zásad pre hodnotenie dôkazov platných v trestnom práve v prospech obžalovaného a na túto poľahčujúcu okolnosť prihliadal. Pokiaľ obžalovaný namietal, že mu mala byť priznaná aj poľahčujúca okolnosť uvedená v § 36 písm. n) Trestného zákona, odvolací súdu uvádza, že otázka právnych účinkov vyhlásenia o vine (nepopretí skutku) vo vzťahu k poľahčujúcim okolnostiam bola predmetom zjednocovania rozdielneho výkladu ustanovenia § 36 písm. n) Trestného zákona Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ktorý zaujal vo svojom stanovisku č. Tpj 55/2016 taký právny názor, že "objasňovanie (v zmysle zistenia skutkového stavu veci) je doménou orgánov činných v trestnom konaní podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku. Preto samotné priznanie obžalovaného nemôže byť poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. n) Trestného zákona. Vychádzajúc nielen z citovaného zjednocujúceho stanoviska, ale aj z gramatického a logického výkladu ustanovenia § 36 písm. n) Trestného zákona odvolací súd konštatuje, že pre priznanie poľahčujúcej okolnosti spočívajúcej v napomáhaní príslušným orgánom pri objasňovaní trestnej činnosti sa vyžaduje určitá aktivita obvineného vo vzťahu k orgánom prípravného konania, ktorého účelom je objasňovanie trestnej činnosti, spočívajúca v poskytnutí takej súčinnosti, bez ktorej by k objasneniu určitých podstatných skutkových okolností došlo len s vynaložením nezanedbateľného úsilia orgánov činných v trestnom konaní. Obžalovaný sa síce v prípravnom konaní priznal, popísal priebeh skutku, avšak takáto jeho výpoveď neodôvodňuje priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n) Trestného zákona. Priznávajúca výpoveď obžalovaného totiž neumožnila vytvoriť si komplexnejší obraz o okolnostiach činu, ani o účasti ďalších osôb na jeho páchaní v zmysle vyššie citovaného stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Nie je preto možné prijať záver, že obžalovaný napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti, a teda prihliadať na túto poľahčujúcu okolnosť. Pokiaľ ide o priťažujúce okolnosti, odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa zistil u obžalovaného priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, vzhľadom na početnosť predchádzajúcich odsúdení obžalovaného. Reagujúc na námietku obžalovaného ohľadne nemožnosti prihliadať na túto priťažujúcu okolnosť, nakoľko ide o okolnosť, ktorá je znakom trestného činu, odvolací súdu uvádza, že priťažujúca okolnosť v podobe predchádzajúceho odsúdenia za trestný čin podľa § 37 písm. m) Trestného zákona neprichádza do úvahy pri prečine marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona v prípade, ak obžalovaný sa predmetného prečinu dopúšťa tým, že vykonáva činnosť, na ktorú sa vzťahuje práve predchádzajúce odsúdenie o zákaze činnosti. Obžalovaný má v registri trestov okrem odsúdenia Okresného súdu Malacky sp. zn. 0T/18/2015, ktorým mu bol uložený zákaz činnosti a ktoré je uvedené v skutkovej vete, množstvo ďalších odsúdení, pričom v zmysle ustanovenia § 37 písm. m) Trestného zákona súd nemusí na predchádzajúce odsúdenia ako
na priťažujúcu okolnosť prihliadnuť, avšak takýto záver nemôže byť založený na svojvôli súdu, ale musí byť odôvodnený povahou predchádzajúceho odsúdenia. Vzhľadom na to, že povaha predchádzajúcich odsúdení obžalovaného je vo viacerých prípadoch rovnaká ako povaha prejednávanej trestnej činnosti, resp. povaha predchádzajúcich odsúdení obžalovaného je taká, že kopíruje povahu v súčasnosti prejednávaného trestného činu, nie preto zákonného dôvodu pre opomenutie uvedenej priťažujúcej okolnosti. Z uvedených dôvodov odvolací súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadal na jednu poľahčujúcu okolnosť uvedenú v § 36 písm. l) a jednu priťažujúcu okolnosť uvedenú v § 37 písm. m) Trestného zákona. Ďalej odvolací súd pri úvahách o druhu a výmere trestu prihliadal na to, že obžalovaný riadil motorové vozidlo nielen počas výkonu súdneho trestu zákazu činnosti, ale naviac aj v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Zároveň prihliadal na to, že obžalovaný mal v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku v registri trestov 18 záznamov, z toho 12 pre prečin marenie výkonu úradného rozhodnutia, teda osoba obžalovaného je všeobecným i špeciálnym recidivistom, čo neumožňuje uloženie iného ako nepodmienečného trestu odňatia slobody. Obžalovaný sa dopustil trestného činu v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a po opakovanom výkone nepodmienečného trestu odňatia slobody a hoci verbalizoval snahu napraviť sa, žiť riadnym životom, z jeho registra trestov vyplývajú evidentné sklony obžalovaného k páchaniu rôznej trestnej činnosti, vrátane trestnej činnosti proti verejným autoritám, pričom od spáchania ďalšieho, druhovo rovnakého trestného činu ako už opakovane spáchal predtým, ho neodradil ani opakovaný výkon nepodmienečných trestov odňatia slobody, ktoré sa minuli svojim účinkom. Z tohto dôvodu nemožno predpokladať, že ochranu spoločnosti pred ďalšou trestnou činnosťou zo strany obžalovaného možno docieliť miernejším trestom nespojeným s odňatím slobody. Na základe týchto skutočností je uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovanému súdom prvého stupňa plne opodstatnené a odráža nielen možnosti jeho nápravy a morálne odsúdenie páchateľa, ale aj požiadavky generálnej prevencie. Uloženie takéhoto druhu trestu zodpovedá zákonným kritériám uvedeným v § 34 ods. 1 Trestného zákona. Odvolací súd považuje trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov, čo je v spodnej polovici trestnej sadzby, za mierny a nie celkom zohľadňujúci možnostiam nápravy obžalovaného, vzhľadom na trestnú minulosť obžalovaného a na tú skutočnosť, že vo vzťahu k prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia je špeciálny recidivista, ktorého ako už bolo opakovane uvedené nenapravilo ani opakované ukladanie nepodmienečných trestov odňatia slobody. Pre nedostatok odvolania prokurátora však nebolo možné pred odvolacím súdom tento sprísňovať, pretože odvolanie podal len obžalovaný (zákaz reformationis in peius), a teda odvolací súd nemohol obžalovanému uložiť prísnejší trest, než mu bol uložený napadnutým rozsudkom. V tomto kontexte uložený trest v žiadnom prípade nie je neprimerane mierny, pretože možnosti nápravy obžalovaného, sú nepriaznivé. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozhodol tak, že obžalovanému uložil trest v rovnakej výmere, v akej mu bol uložený napadnutým rozsudkom. Výrok napadnutého rozsudku o zaradení obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia bol v súlade so záklonom, nakoľko obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin, a preto ho odvolací súd v nezmenenej podobe prevzal do svojho rozsudku. Odvolací súd prevzal aj výrok o treste zákazu činnosti viesť akékoľvek motorové vozidlá vo výmere 1 rok z napadnutého rozsudku. Výmeru trestu zákazu činnosti na samej spodnej hranici trestnej sadzby trestu zákazu činnosti 1 až 10 rokov, je možné považovať síce sa miernu, avšak aj v tomto prípade, pre nedostatok odvolania prokurátora ho nebolo možné pred odvolacím súdom sprísňovať. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie: Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.