Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Co/16/2024 4118203084 02. 10. 2024 JUDr. Nadežda Wallnerová ECLI:SK:KSBA:2024:4118203084.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a členiek senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej v sporovej veci žalobkyne: A.. E. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom: F. Č.. X, X., zastúpená: Mgr. Martin Lieskovský, advokát, so sídlom: Farská č. 40, Nitra, IČO : 42427291, proti žalovaným: v 1. rade: Š. H.Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom: P. Č.. XXX/XX, Y., zastúpený: JUDr. Tatiana Dlhošová, advokátka, so sídlom: Lazaretská 23, Bratislava, v 2. rade: H. H.Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom: X. Č.. XX/XX, Y., Č. K., v 3. rade: J. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom: Z. Č.. XXX, o zaplatenie 1.000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného v 1. rade voči rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 10. mája 2023, č.k. 9C/2/2019-357, takto rozhodol: I. Odvolací súd odvolanie žalovaného v 1. rade voči výrokom II. a III. rozsudku o d m i e t a. II. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 10. mája 2023, č.k. v odvolaním napadnutom výroku I. m e n í tak, že žalobu voči žalovanému
9C/2/2019-357, v 1. rade z a m i e t a.
III. Odvolací súd m e n í výrok o trovách konania v časti týkajúcej sa žalovaného v 1. rade tak, že žalovaný v 1. rade má proti žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v pomere 100 %. Vo zvyšnej časti zostáva výrok o náhrade trov konania nezmenený. odôvodnenie: 1. Okresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 10. mája 2023, č.k. 9C/2/2019-357 rozhodol tak, že žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 333,33 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 333,33 eur odo dňa 19.05.2017 do zaplatenia. Žalovaný v 2. rade je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 333,33 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 333,33 eur odo dňa 19.05.2017 do zaplatenia. Žalovaný v 3. rade je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 333, 33 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 333,33 eur odo dňa 19.05.2017 do zaplatenia. Vo zvyšujúcej časti nároku na zaplatenie úroku z omeškania, súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalobkyni priznal proti žalovaným v 1. až 3. rade právo na náhradu trov konania v rozsahu 91,34 %. 2. Súd prvej inštancie konala na základe žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala najprv proti žalovaným v 1. a 2. rade ako dedičom po zomrelej poručiteľke S. H., zaplatenia sumy 1.000,- eur s príslušenstvom. Skutkový základ sporu odôvodnila žalobkyňa tým, že s matkou žalovaných uzavrela ústnu zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, predmetom ktorej bola kúpa garáže na F. ul., v X., za kúpnu cenu 3.000,- eur. Zálohu na kúpnu cenu uhradila žalobkyňa v troch splátkach, do rúk matky žalovaných, celkom v sume 1.000,- eur. Matka žalovaných však dňa 21.12.2016 zomrela a k predaju garáže už nedošlo. Pohľadávka žalobkyne voči poručiteľke nebola predmetom dedičstva, nakoľko dedičia po zomrelej S. H. (ďalej len poručiteľka) túto pohľadávku rozporovali. Garáž bola v rámci dedičského konania prejednaná v konaní 9D 157/2017, Dnot 137/17 a do podielového vlastníctva ju nadobudli žalovaní v 1. rade a v 2. rade.
Žalobkyňa vyzvala žalovaných v 1. rade a v 2. rade na vrátenie zaplatenej zálohy na kúpnu cenu garáže titulom vydania bezdôvodného obohatenia, avšak bezvýsledne. 3. Uznesením zo dňa 20.04.2022 súd prvej inštancie pripustil pristúpenie ďalšieho dediča do konania a to žalovaného v 3. rade a zmenu žaloby v nasledovnom znení: Žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 333,33 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 01.03.2017 do zaplatenia. Žalovaný v 2. rade je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 333,33 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 01.03.2017 do zaplatenia. Žalovaný v 3. rade je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 333,33 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 01.03.2017 do zaplatenia. 4. Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa ustanovení § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 457, § 458 ods. 1, § 460, § 470 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). Súd prvej inštancie zhrnul, že predmetom konania bol nárok žalobkyne voči žalovaným v 1. až 3. rade na vrátenie sumy 1.000,eur s príslušenstvom, titulom vrátenia časti kúpnej ceny zaplatenej na základe ústne uzavretej zmluvy o budúcej kúpnej zmluve, predmetom ktorej bola garáž nachádzajúca sa v katastrálnom území X., so súpisným číslom XXXX. K predaju garáže nedošlo z dôvodu smrti predávajúcej, právnej predchodkyne žalovaných, ktorí sú jej dedičmi. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa si pôvodne garáž prenajímala a dohodla sa s právnou predchodkyňou žalovaných na jej kúpe. Uvedené mal súd prvej inštancie preukázané výpoveďou svedkyne H. L., ktorá potvrdila, že medzi žalobkyňou a S. H. existovala dohoda o budúcej kúpe garáže. Žalobkyňa predložila súdu prvej inštancie tiež 3 čestné prehlásenia, z ktorých je zrejmý úmysel kúpy garáže a odovzdanie časti kúpnej ceny v troch splátkach v celkovej sume 1.000,eur a to dňa 30.04.2016 v sume 200,- eur, dňa 06.11.2016 v sume 100,- eur a dňa 19.11.2016 v sume 700,- eur. Všetky prehlásenia sú podpísané právnou predchodkyňou žalovaných ako predávajúcou. K odovzdaniu peňazí malo prísť v byte predávajúcej a v hotovosti. Žalovaní namietali, že žalobkyňa klame, že ich matka bola chorá, stará a dementná žena, namietali, že podpis na čestných prehláseniach nie je jej vlastným podpisom. Súd prvej inštancie uviedol, že z predložených lekárskych správ však vyplynulo, že právna predchodkyňa žalovaných, hoci bola onkologická pacientka a mala kardiovaskulárne problémy, bola orientovaná, pri vedomí, artikulovala a bola aktívna. Až v poslednej správe o preklade právnej predchodkyne z Fakultnej nemocnice Nitra do Nemocnice sv. Svorada, zo dňa 07.12.2016 sa uvádza, že pacientka nie je pre svoj stav schopná podpisu. V ani jednej zo správ sa neuvádza skutočnosť či údaj o demencii pacientky. Žalovaní tvrdili, že podpis na listinách predložených žalobkyňou, nie je podpisom ich matky. V konaní bolo preukázané, že žalovaní sú synmi zomrelej predávajúcej a jej dedičmi a so svojou matkou mali kontakt iba sporadicky, o jej finančné a iné záležitosti sa nestarali. Nebývali s ňou v spoločnej domácnosti roky, navštevovali sa občas. Nepredložili súdu žiaden originál podpisu svojej matky z posledných rokov, ktorý by nasvedčoval tvrdeniu, že podpisy na listinách, nie sú jej vlastným podpisom. Na predložených fotokópiách bolo viditeľné, že aj tu sa podpisy matky žalovaných mierne líšia a nie sú úplne identické. Je všeobecne známou skutočnosťou, že podpis človeka sa v priebehu jeho života mení a je závislý od mnohých faktorov: veku, zdravotného stavu, psychického stavu, frekvencie používania podpisu, miesta podpisu, polohy ruky pri podpisovaní a v závislosti od nich sa môže meniť. Skúmajúc čestné prehlásenia zo dňa 30.04.2016, 19.11.2016 a 06.11.2016 a podpis predávajúcej, bolo zrejmé, že podpis patrí staršiemu človeku. Matka žalovaných mala 78 rokov. Podpisy vykazujú mierne odlišnosti, ktoré mohli byť zapríčinené vyššie uvedenými vplyvmi, ale s istotou by pravosť podpisov mohol posúdiť iba písmo znalec znaleckým dokazovaním, avšak takéto dokazovanie žalovaní nenavrhli. Tvrdenie žalovaných o tom, že sa nejedná o podpis ich matky, súd prvej inštancie preto považoval za ničím nepreukázané a účelové. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že spornou skutočnosťou bolo prevzatie sumy 700,- eur dňa 19.11.2016, čo bol zároveň deň, kedy bola právna predchodkyňa žalovaných hospitalizovaná na Kardiologickej klinike FN Nitra a následne dňa 07.12.2016 preložená do Špecializovanej nemocnice sv. Svorada Zobor n.o., kde XX.XX.XXXX zomrela. Žalobkyňa tvrdila, že peniaze odovzdala do rúk právnej predchodkyne žalovaných, dňa 19.11.2016 v doobedňajších hodinách, v jej byte a v hotovosti, čo obe potvrdili svojím podpisom. V byte sa mal v tom istom čase nachádzať aj druh predávajúcej, pán Y.. Žalovaní namietali, že v ten deň bola ich matka v ťažkom stave hospitalizovaná a nebola spôsobilá podpísať prevzatie peňazí a ani posúdiť následky takéhoto úkonu. Podľa Prekladovej správy Kardiologickej kliniky FN Nitra, v čase od 19.11.2016 do 07.12.2016, bola právna predchodkyňa žalovaných hospitalizovaná pre R. B. a U.. Pri prijatí bola pri vedomí, orientovaná, spolupracovala, reč mala artikulovanú. Podľa oznámenia FN Nitra zo dňa 02.01.2020, bola právna predchodkyňa dňa 19.11.2016 najprv vyšetrená na Oddelení urgentnej medicíny FN Nitra lekárska správa bola vypísaná o 8:57. Následne bola odoslaná na hospitalizáciu na JIS Kardiologickej kliniky, prijímacia lekárska správa bola vypísaná o 13.45 hod. Z vykonaného dokazovania jednoznačne
vyplynulo, že právna predchodkyňa bola v deň svojej hospitalizácie, t.j. 19.11.2016 spôsobilá na právne úkony, bola schopná podpisu a tiež bola schopná posúdiť následky svojho konania. Nepotvrdili sa vyjadrenia o tom, že pre ťažký zdravotný stav nemohla prevziať peniaze od žalobkyne a prevzatie peňazí potvrdiť svojim podpisom. Fakt, že právna predchodkyňa žalovaných bola psychicky v poriadku, uviedol i svedok O. Y., ktorý žil s ňou 10 rokov v spoločnej domácnosti. Uviedol tiež, že dňa 19.11.2016 volal sanitku on a bolo to okolo 10:00 hod. Potvrdil tiež, že žalobkyňa chodila k nim do bytu, ale nevedel za akým účelom. Rovnako mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaní neboli prítomní pri prevoze svojej matky do nemocnice a teda nemali priamu vedomosť o tom, v akom psychickom a fyzickom stave sa nachádzala dňa 19.11.2016. Tvrdenia žalovaných mal súd prvej inštancie preto za nepreukázané. Rovnako mal súd prvej inštancie za preukázané, že sa právna predchodkyňa žalovaných dňa 19.11.2016 v ranných, resp. doobedňajších hodinách zdržovala doma, či už do 9.00, alebo 10.00, a teda existoval časový priestor na to, aby prevzatie peňazí podpísala. Až následne, v priebehu hospitalizácie sa jej stav zhoršil a dňa 07.12.2016 už právna predchodkyňa žalovaných nebola schopná podpisu, rozhodne však tak tomu nebolo dňa 19.11.2016. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa uzavrela s matkou žalovaných ústnu zmluvu o budúcej kúpnej zmluve a preukázala, že odovzdala právnej predchodkyni žalovaných časť kúpnej ceny v troch splátkach, spolu v sume 1.000,- eur. Naopak žalovaní, ktorí po celý čas súdneho sporu tvrdili, že si žalobkyňa predaj garáže vymyslela, či už z nevedomosti, alebo úmyselne súd prvej inštancie zavádzali a to zrejme s cieľom, vyhnúť sa zaplateniu bezdôvodného obohatenia, ktoré na úkor žalobkyne získali. V danom prípade plnila žalobkyňa právnej predchodkyni žalovaných na základe zmluvy o budúcej zmluve. Táto napokon uzavretá nebola a právny dôvod plnenia odpadol. Kúpna zmluva sa nerealizovala a zaplatená časť kúpnej ceny, mala byť vrátená žalobkyni. Žalovaní ako dedičia pôvodnej strany zmluvy, zodpovedajú za dlhy poručiteľky ich matky, do výšky nadobudnutého dedičstva. Čistá hodnota dedičstva bola stanovená 60.992,95 eur, čo preukazuje zodpovednosť žalovaných za dlh poručiteľky voči žalobkyni v sume 1.000,- eur. Podľa súdu prvej inštancie bolo skutočne iluzórne si myslieť, že žalobkyňa si celý predaj garáže a odovzdanie peňazí vymyslela, že si vymyslenú pohľadávku prihlásila do dedičského konania, následne podala žalobu, podstúpila 4 roky trvajúce súdne konanie, platila odmenu advokáta, cestovala zo zahraničia na súdne pojednávania a to všetko kvôli 1.000,- eurám, ktoré chcela - podľa názoru žalovaného v 1. rade a v 2. rade takto ľstivo z nich vymámiť. Sú to naopak žalovaní, ktorí svoje tvrdenia a svoju argumentáciu v konaní nepreukázali a súd prvej inštancie nemohol inak, ako ich vyjadrenia vyhodnotiť ako zavádzajúce a účelové. 5. Žalobkyňa si uplatnila voči žalovaným i nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % odo dňa 01.03.2017. Začiatok omeškania žalovaných súdu prvej inštancie riadne neodôvodnila, takže nie je zrejmé od akej právnej skutočnosti odvodzuje žalobkyňa začiatok omeškania žalovaných. Súd prvej inštancie mal v konaní za preukázané, že žalobkyňa si uplatnila pohľadávku v dedičskom konaní po právnej predchodkyni žalovaných sp.zn. 18D 14/2017 na Notárskom úrade JUDr. Aleny Mesárošovej, listom zo dňa 10.02.2017. Žalovaní sa najneskôr dňa 18.05.2017 dozvedeli o uplatnenej pohľadávke žalobkyne v rámci prejednania dedičstva, kedy uviedli, že pohľadávku rozporujú a neuznávajú. Uznesenie 15D 14/2017, Dnot 19/2017 nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 18.05.2017, čo súd prvej inštancie mal za právnu skutočnosť majúcu vplyv na začiatok omeškania žalovaných s plnením žalobkyni. Zákonný úrok z omeškania je preto možné žalobkyni priznať až odo dňa 19.05.2017 do zaplatenia. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel v časti o zaplatenie sumy 1.000,- eur ako vydania bezdôvodného obohatenia z právneho úkonu, ktorý odpadol a z časti vyhovel i nároku na zaplatenie úroku z omeškania. 6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa úspechu v spore. Konštatoval, že žalobkyňa bola úspešná v percentuálnom vyjadrení v rozsahu 95,67 % nakoľko súd prvej inštancie zamietol jej nárok na časť úroku z omeškania za obdobie od 01.3.2017 do 18.05.2017, čo je 79 dní. Ročný úrok z omeškania vo výške 5 %, pri sume 1.000,- eur, predstavuje 50,- eur. Denný úrok z omeškania predstavuje 0,136 eur. Za 79 dní ide o sumu 10,82 eur. Za obdobie 4 rokov trvajúceho sporu sa jedná o čiastku 43,28 eur. Percentuálny neúspech žalobkyne v spore teda predstavuje 4,33 %. Podľa § 255 ods. 2 CSP, pokiaľ je úspech v konaní iba čiastočný, súd buď náhradu trov konania pomerne rozdelí, alebo určí, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Žalobkyňa bola úspešná v rozsahu 95,67 %, žalovaní v rozsahu 4,33 %. Pri pomernom rozdelení mala preto žalobkyňa právo na náhradu trov konania v rozsahu 91,34 %.
7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v 1. rade v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu, a to z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalovaný v 1. rade žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, žalobu zamietol a priznal žalovanému v 1. rade náhradu trov konania. V odvolaní žalovaný v 1. rade uviedol, že žalobkyňou tvrdená ústna budúca zmluva o predaji garáži nebola vôbec uzavretá, resp. bola od počiatku neplatná a namietal, že súd prvej inštancie neskúmal, kedy mala byť ústna dohoda uzavretá. Následne súdu prvej inštancie vytýkal, že označil listinu - čestné prehlásenie S. H. (matky žalovaných, zomrelej) o prevzatí sumy 700,eur zo dňa 19.11.2016 za prehlásenie o prevzatí peňazí, avšak žiadnym spôsobom sa nevysporiadal v rozsudku so skutočnosťou, že potvrdenie je záznamom o odovzdaní peňazí dňa 20.11.2016, kedy bola p. S. H. preukázateľne v nemocnici hospitalizovaná (od 19.11.2016). Podľa žalovaného v 1. rade ide o arbitrárne posúdenie dôkazu súdom prvej inštancie. Žalovaný v 1. rade zopakoval, že namietal absolútnu neplatnosť žalobkyňou predloženého prehlásenia datovaného z 19.11.2016, pričom k prevzatiu peňazí malo dôjsť až na ďalší deň 20.11.2016 z dôvodu zmätočnosti a nezrozumiteľnosti, teda pre rozpor s ustanovením § 37 OZ. Ďalej súdu prvej inštancie vytýkal, že v rozsudku nijako nezdôvodnil, prečo sa stotožnil s tvrdením žalobkyne, že k odovzdaniu peňazí došlo dňa 19.11.2016, keď listinný dôkaz uvádza odovzdanie peňazí dňa 20.11.2016. Vytýkal aj, že sa nevysporiadal so svedectvom p. O.F. Y., ktorý poprel, že bol pri preberaní peňazí, a teda vypovedal proti tvrdeniu žalobkyne. Ďalej žalovaný v 1. rade súdu prvej inštancie vytýkal, že jeho záver v bode 23 odôvodnenia, že až v poslednej správe o preklade právnej predchodkyne z FN Nitra do Nemocnice sv. Svorada, zo dňa 07.12.2016 sa uvádza, že pacientka nie je pre svoj stav schopná podpisu a v ani jednej zo správ sa neuvádza skutočnosť či údaj o demencii pacientky, je nepravdivý. Poukázal na to, že v listinnom dôkaze - lekárska správa o hospitalizácii S. H. na internej klinike od 26.09.2016 do 12.10.2016 je na strane 2 v časti epikríza uvedené, že od kolonoskopie vzhľadom k demencii, polymorbidite a hypomobilite pacientkjy ustupujeme. Poukazuje na to, že lekárska správa bola z obdobia 09-10/2016, teda dve z potvrdení o prevzatí peňazí (06.11.2016, 19.11.2016) boli datované v čase, kedy lekársky bola demencia p. S. H. konštatovaná lekárom (v rámci správy o hospitalizácii). Následne žalovaný namietal odôvodnenie súdu prvej inštancie týkajúce sa vyhodnotenia otázky pravosti podpisov. Žalovaný v 1. rade mal za to, že nemožno hovoriť o “miernych odlišnostiach” podpisov, ktoré sú tak rozdielne, že rozdiely sú viditeľné okom. Podpis na prehlásení 30.04.2016 je značne nečitateľný a časovo následné podpisy zo dňa 06.11.2016 a 19.11.2016 sú čitateľné, každý je však iný sklonom aj tvarom písma do takej miery, že vyvolávajú oprávnené pochybnosti o ich pravosti. Posledný podpis na lekárskej správe z nemocnice je zjavne nečitateľný a jediný je podpisom pani S. H., keďže bol urobený v zdravotníckom zariadení. Otázna zostáva vec úsudku pani S. H. v čase podpisovania, keďže už v lekárskej správe z hospitalizácie na Internej klinike od 26.09.2016 do 12.10.2016 bola lekármi konštatovaná demencia pani S. H.. Žalovaný v 1. rade namietal, že súd prvej inštancie sa obmedzil len na konštatovanie, že žalovaní nežiadali znalecké dokazovanie o podpisoch. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že podpisy na listine sú pravé a iba znalecký posudok môže vyvrátiť pravosť podpisov. Tvrdil, že súd prvej inštancie mal posudzovať jednotlivé dôkazy v ich vzájomnej súvislosti vo vzťahu k ostatným dôkazom, najmä keď podpisy sú rozdielne. Podľa názoru žalovaného v 1. rade mal súd prvej inštancie ustáliť aj spôsobilosť p. S. H. porozumieť tomu, čo žalobkyňa tvrdí, že sa stalo a tiež ustáliť vyhodnotenie listinných dôkazov vo vzťahu k výsluchom svedkov, ktorí nepotvrdili tvrdenia žalobkyne, ktorá tvrdila, že pri podpise dňa 06.11.2016 bol prítomný J. H., čo tento poprel a tiež tvrdila, že pri podpise všetkých prehlásení bol prítomný O.U. Y., čo tento poprel. Podľa žalovaného v 1. rade zrozumiteľné vyhodnotenie súdu prvej inštancie o súvislostiach listín a odporujúcich svedeckých vyhlásení v rozsudku chýba, preto je rozsudok nezrozumiteľný a arbitrárny. 8. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli pre rozhodnutie v merite veci podstatné. Poukázala na to, že súd prvej inštancie nemá povinnosť odpovedať na všetky argumenty strán konania. Uviedla, že žalovaný v 1. rade intenzívne poukazoval na podpisy, ktoré sa nachádzali na prehláseniach potvrdzujúcich prevzatie jednotlivých súm a sporoval podpisy na prehláseniach, že by nemali patriť matke žalovaných. Žalobkyňa bola však toho názoru, že pokiaľ takéto tvrdenia žalovaný v 1. rade tvrdil, tak mal k tomu prispôsobiť aj svoje návrhy na vykonanie dokazovania, prípadne si mal zabezpečiť svoje dôkazy, ktoré mal do konania predložiť. Podľa názoru žalobkyne žalovaný v 1. rade bol vo vzťahu k tejto svojej povinnosti pasívny a zaoberal sa len bremenom tvrdenia, dôkazné bremeno na preukázanie jeho tvrdení však neuniesol. V závere vyjadrenia žalobkyňa poukázala aj na skutočnosť, že žalovaný v 1. rade je jediný kto podal odvolanie, žalovaný v 2. rade a v 3. rade ich omisívnym konaním podľa jej názoru potvrdili správnosť rozsudku súdu prvej inštancie. Na základe uvedeného žiadala odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
9. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že spornosť podpisov tvrdili všetci žalovaní, spornosť podpisov vychádza aj z ich absolútnej neoveriteľnosti, kedy podpisy sa nepodobajú, nie sú overené úradným orgánom, a že sa nepotvrdila žalobkyňou tvrdená teória, že pri podpisoch boli svedkovia. Žalovaný v 1. rade podrobne uviedol v konaní nemožnosť akceptácie takýchto podpisov na listine, keď bolo zistené, že listiny pripravovala žalobkyňa a navyše prítomnosť pri podpisovaní listín a odovzdávaní peňazí nepotvrdil ani jeden z označených svedkov žalobkyňou. Žalovaný v 1. rade mal za to, že v tejto súvislosti súd prvej inštancie vyhodnotil dôkazy arbitrárne, lebo okrem tvrdení žalobkyne sú závery súdu prvej inštancie vyhodnotené ako možná teória bez skutkového potvrdenia, bez uvedenia miestnych a časových súvislostí, kedy došlo k podpisu listín. Uviedol, že žiadna domnienka súdu o skutočnosti nesmie slúžiť ako náhrada za zistený stav a chýbajúci dôkaz pre rozhodnutie vo veci samej, a teda ide o postup arbitrárny, založený na svojvôli súdu, spočívajúci vo vymyslení popisu skutočnosti, ktorá sa mala stať. K omisívnemu správaniu žalovaných v 2. a 3. rade uviedol, že správanie žalovaných v 2. rade a 3. rade vyplýva z ich rezignácie na dosiahnutie objektívnej spravodlivosti, čo žalovaný v 2. rade aj vyslovil na poslednom pojednávaní. 10. Odvolací súd v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP nariadil vo veci pojednávanie z dôvodu, že bolo potrebné zopakovať dokazovanie. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a výrok, ktorým bol žalovaný v 1. rade zaviazaný uhradiť istinu s úrokom žalobkyni je dôvodné zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. 11. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že odvolanie bolo podané len zo stany žalovaného v 1. rade. V danom prípade ide o žalobu, ktorou sa domáha žalobkyňa zaplatenia dlhu poručiteľky od jej dedičov. Podľa ust. § 470 ods. 2 OZ ak je viac dedičov, zodpovedajú za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu. Každý z dedičov teda zodpovedá za dlhy v pomere v akom dedil z majetku poručiteľa. Pomerná zodpovednosť viacerých dedičov je preto delenou zodpovednosťou, to znamená že veriteľ nemôže uplatniť pohľadávku voči hociktorému z dedičov, ale len voči dedičovi, ktorý skutočne dedičstvo nadobudol a požadovať z dlhu môže len pomernú časť pripadajúcu na konkrétneho dediča. Preto ak odvolanie podal len žalovaný v 1. rade, odvolanie sa týka len výroku I, ktorým bola uložená povinnosť žalovaného v 1. rade uhradiť pomernú časť z dlhu, ktorá na neho pripadá podľa pomeru v akom dedil. Nakoľko žalovaný v 2. rade a ani v 3. rade odvolanie nepodali, výroky II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie sú právoplatné. 12. Žalovaný v 1. rade je oprávnenou osobou na podanie odvolania len do výroku I rozsudku, teda výroku, ktorým je uložená povinnosť žalovanému v 1. rade. Žalovaný v 1. rade v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie voči celému rozsudku, teda aj výrokom II. a III, ktorými je však uložená povinnosť žalovanému v 2. rade a v 3. rade a žalovaného v 1. rade sa netýkajú. Preto odvolací súd odvolanie žalovaného v 1. rade voči výrokom II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie odmietol v zmysle ust. § 447 písm. b) ako podané neoprávnenou osobou. 13. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd preskúmal a posúdil vec len vo vzťahu k výroku I., teda vo vzťahu ku žalovanému v 1. rade. Odvolací súd z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že súd prvej inštancie z dokazovania ustálil nesprávny skutkový stav, keď uviedol, že všetky tri prehlásenia sú podpísané predchodkyňou žalovaných. Taktiež nesprávne vyhodnotil, že bolo preukázané že dňa 19.11.2016 bola predchodkyňa žalovaných schopná podpísať čestné prehlásenie a prevziať peniaze. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dňa 19.11.2016 bola o 8.57 hod predchodkyňa žalovaných vyšetrená na oddelení urgentnej medicíny FN Nitra a následne odoslaná na hospitalizáciu na JIS kardiologikej kliniky FN Nitra. Jej druh pán Y. uviedol, že okolo 10.00 hod. jej volal sanitku. Žalobkyňa uviedla, že medzi 9.00-10.00 hod. mala odovzdať v deň 19.11.2016 peniaze v sume 700,- eur predchodkyni žalovaných. Ďalej tvrdila, že pri odovzdaní peňazí bol prítomný druh p. Y.. Odvolací súd však uvádza, že na predloženom čestnom prehlásení, ktoré má preukazovať prevzatie sumy 700,- eur predchodkyňou žalovaných je uvedené, že peniaze prevzala dňa 20.11.2016, čo je vylúčené, nakoľko v tom čase bola hospitalizovaná. Ďalej vieme, že dňa 19.11.2016 bola predchodkyňa o 8.57 hod. vyšetrená na oddelení urgentnej medicíny FN Nitra. Následne bola odoslaná na hospitalizáciu na JIS Kardiologickej kliniky FN Nitra. Svedok, druh právnej predchodkyne, p. Y. uviedol vo výpovedi, že volal sanitku okolo 10.00 doobeda, avšak nie je preukázané, že by z vyšetrenia na urgentnom príjme, bola predchodkyňa žalovaných poslaná domov, s tým, že si má zavolať sanitku a dostaviť sa na hospitalizáciu.
Javí sa ako málo pravdepodobné, že z vyšetrenia na urgentnom príjme v tej istej nemocnici, kde je nariadená hospitalizácia, pošlú pacienta domov. Aj keby bola nachvíľu predchodkyňa medzi vyšetrením na urgentnom príjme a hospitalizáciou doma, javí sa ako málo prevdepodobné, že by v takejto situácii riešila prevzatie peňazí. Navyše žalobkyňa tvrdila, že pri odovzdaní peňazí bol prítomný druh pán Y., ktorý však dané vo svojej výpovedi poprel. Ďalej odvolací súd uvádza, že aj voľným okom je viditeľné, že podpis na prehlásení zo dňa 19.11.2016 je oproti podpisu poručiteľky na prehlásení zo dňa 06.11.2016, ako aj podpisu na prehlásení zo dňa 30.09.2016 iný, omnoho úhľadnejší. Nie je ani správny záver súdu prvej inštancie, že žalovaní nenavrhli znalecké dokazovanie na pravosť podpisov. Na čísle listu 52 spisu, v podanom odpore proti platobnému rozkazu, žalovaný v 1. rade uvádza, že v prípade spornosti jeho tvrdenia navrhuje, aby súd nariadil dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectvo. Odvolací súd má k vzhľadom k faktu, že dňa 19.11.2016 bola v ranných hodinách predchodkyňa žalovaných vyšetrená v nemocnici a odoslaná na hospitalizíciu, že svedok p. Y. nepotvrdil, že bol prítomný pri odovzdaní peňazí a aj vzhľadom ku skutočnosti, že na čestnom prehlásení zo dňa 19.11.2016 je uvedené, že predchodkyňa prevzala peniaze dňa 20.11.2016, za to, že vykonanie znaleckého dokazovania je nehospodárne. 14. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že minimálne odovzdanie sumy 700,eur dňa 19.11.2016 predchodkyni žalovaných nie je preukázané, teda žalobkyňa neuniesla v tomto smere dôkazné bremeno. Vzhľadom aj k tomu, že v časti istiny 666,66 eur je rozsudok právoplatný, teda žalovaní v 2. a 3. rade majú povinnosť uhradiť túto istinu žalobkyni, odvolací súd výrok I., teda povinnosť žalovaného v 1. rade uhradiť ešte ďalších 333,33 eur zamietol. 15. Podľa ust. § 396 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 16. Podľa ust. § 396 ods. 2 OSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 17. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 18. Odvolací súd z dôvodu zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie rozhodol o nároku trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v 1. rade. Nakoľko odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému v 1. rade tak, že žalobu voči nemu zamietol, je žalovaný v 1. rade plne úspešný, a preto odvolací súd rozhodol tak, že žalovaný v 1. rade má proti žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Voči žalovaným v 2. a 3. rade ostáva výrok o trovách konania nezmenený, nakoľko ako je už vyššie uvedené ide o delenú zodpovednosť dedičov za dlhy poručiteľa, preto každý z dedičov vystupuje samostatne a voči každému z nich je uplatnený samostatný nárok na úhradu 333,33 eur s prísl. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).