Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 1Cob/49/2023 6118384570 27. 06. 2024 JUDr. Viera Marková ECLI:SK:KSBA:2024:6118384570.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek senátu JUDr. Renáty Šiškovej a JUDr. Antónie Bednarčík v právnej veci žalobcu: Coface Slovakia Services s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/B, 831 04 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 36 828 084, právne zastúpeného: Advokátska kancelária MAJLING & NINČÁK, s.r.o., so sídlom Palárikova 14, 811 04 Bratislava, IČO: 35 960 728, proti žalovanému: RETAX s.r.o., so sídlom Perličková 12307/28, 821 06 Bratislava - mestská časť Podunajské Biskupice, IČO: 35 838 663, právne zastúpenému: Okenica & Co. s. r. o., so sídlom Pražská 11, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 36 866 512, o zaplatenie 1.536,60 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/22/2019-175 zo dňa 05.05.2022, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave o p r a v u j e záhlavie rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 25Cb/22/2019-175 zo dňa 05.05.2022 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/22/2019-233 zo dňa 18.01.2023 v časti označenia právneho zástupcu žalovaného tak, že správne má znieť:„...Okenica Šula & Co. s. r. o....“. II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/22/2019-175 zo dňa 05.05.2022 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/22/2019-233 zo dňa 18.01.2023 p o t v r d z u j e . III. Súd priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. zamietol žalobu, a vo výroku II. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozhodol tak s poukazom na ustanovenia § 261 ods. 1, § 263 ods. 1, § 269 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), § 788 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 22.11.2018 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 1.536,60 eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že ako poskytovateľ informačných služieb a Inkasná agentúra uzavrel dňa 30.04.2016 so žalovaným ako poistníkom a spoločnosťou Compagnie francaise d’assurance pour le commerce extérieur, pobočka poisťovne z iného členského štátu ako poistiteľom, Tradeliner zmluvu č. 870001709, prostredníctvom ktorej sa žalobca zaviazal poskytovať žalovanému služby a žalovaný sa za poskytnuté služby zaviazal platiť žalobcovi tak, ako je to špecifikované v zmluve. Žalobca vykonal pre žalovaného na základe jeho objednávky služby v súvislosti so zabezpečením právneho zastupovania v konaní o vydanie Európskeho platobného rozkazu (ďalej aj „EPR“) voči spoločnosti WB
Plast GmbH, na základe čoho tento žalovanému následne vystavil dňa 26.04.2018 faktúru č. 18TDL046 na sumu 1.521,60 eur so splatnosťou 10.05.2018, ktorú žalovaný neuhradil. 3. Žalovaný namietal, že žalobca v návrhu neuviedol, že predmetom zmluvy bolo za podmienok ustanovených v zmluve poskytnutie poistnej ochrany žalovanému poistiteľom spoločnosťou Compagne francaise, pred rizikom nezaplatenia pohľadávok vyplývajúcich z dodávok, ktoré žalovaný realizoval počas poistnej doby a odškodnenie žalovaného do výšky poistného percenta netto pohľadávky a žalobca vystupoval v predmetnej zmluve ako poskytovateľ informačných služieb a inkasná agentúra. Predmetom zmluvy teda nebolo poskytnutie právneho zastúpenia vo veci vydania EPR. Žalobcom uplatnený nárok nevyplýva z uvedenej zmluvy. V návrhu žalobca tiež neuviedol, na základe akej objednávky a ani skutočnosť, kým bola objednávka vykonaná. Nepreukázal existenciu objednávky na poskytnutie predmetných služieb. Žalovanému tiež nie je známe, z čoho vyplýva žalobcom uplatňovaná výška nároku, teda ako dospel k uvedenej sume. Peňažný nárok žalobcu neuznal v celom rozsahu a pohľadávku poprel aj z dôvodu, že do dnešného dňa nebola faktúra žalovanému doručená. Nemohol tak žalovanému ani vzniknúť záväzok voči žalobcovi. Tvrdenia žalobcu, že žalovaného vyzýval na úhradu faktúry, sú nepravdivé. 4. Žalobca v reakcii uviedol, že žalovaný sa mylne domnieva, že žalobcom uplatnený nárok z uvedenej zmluvy nevyplýva. Žalobca poukázal na čl. 4 zmluvy. Žalobca v postavení inkasnej agentúry vykonal súdne vymáhanie pohľadávok žalovaného poisteného spoločnosťou Compagnie. Z výkladu predmetného ustanovenia sa za tzv. objednávku vymáhania pohľadávok považuje ohlásenie o pohľadávke po splatnosti, pričom žalovaný dňa 03.10.2017 dal v zmysle zmluvy žalobcovi písomný súhlas s vykonaním súdneho vymáhania pohľadávky a zastupovaním v predmetnom konaní. Žalovaný udelil plnú moc nemeckej advokátskej kancelárii na zastupovanie v konaní, preto skutočne nemôže teraz tvrdiť, že o jeho vedení nebol informovaný. Vo veci pohľadávok žalovaného bolo zahájené konanie o vydanie EPR, voči ktorému dlžník žalovaného podal odpor. Pokračovanie v konaní žalovaný odmietol, čím sa trovy konania zastavili na sume 1.521,60 eur. Na základe toho žalobca následne vystavil a zaslal žalovanému faktúru na uvedenú sumu. Žalobca nie je povinný zasielať žalovanému akékoľvek upomienky, resp. výzvy na zaplatenie pred zahájením súdneho konania. 5. Žalovaný reagujúc na tvrdenia žalobcu uviedol, že návrh na vydanie EPR podal žalovaný ešte 25.06.2017, nie žalobca. Žalovaný súhlasil so zastupovaním v konaní až v októbri 2017, teda 3 mesiace po podaní návrhu na vydanie EPR. Od súhlasu žalovaného so zastupovaním žalobcom, žalovaný nemá žiadne vedomosti o vykonaných úkonoch zo strany žalobcu v predmetnom konaní, okrem informácie zo dňa 05.02.2018, že voči EPR bol podaný odpor. Vzhľadom na skutočnosť, že akékoľvek úkony právnej služby by boli vykonané až v prípade, ak by sa v konaní pokračovalo, nie je zrejmé, za aké úkony právnej služby si žalobca vyúčtoval sumu vo faktúre. Medzi žalobcom a žalovaným nikdy nedošlo k dohode o výške poplatkov za vymáhanie pohľadávky žalovaného v konaní o vydaní EPR. Žalobca nijako nepreukázal ani doručenie faktúry žalovanému. Ak by ju doručil, žalovaný by ju evidoval v účtovníctve. Z vyjadrenia žalobcu je navyše zrejmé, že jeho tvrdenia o výzvach žalovaného na úhradu faktúry sa nezakladajú na pravde. Žalovaný má za to, že uplatňovaný nárok žalobcu neexistuje. 6. Na pojednávaní dňa 05.05.2022 žalobca doplnil, že výzva súdu, na základe ktorej žalovaného vyzval na doplnenie návrhu na vydanie EPR, bola doručená žalovanému. Na základe toho požiadal žalobcu o pomoc. Žalobca požiadal zmluvného nemeckého advokáta, aby prevzal zastupovanie žalovaného a pomohol mu s tým. Na základe toho aj z e-mailovej komunikácie vyplýva, že žalovaný udelil súhlas na právne zastupovanie v tejto veci a taktiež z priloženej plnej moci, kde tento zmluvný nemecký advokát bol splnomocnený a podal návrh na vydanie EPR. Všetka korešpondencia zo súdu v Berlíne bola adresovaná nemeckému advokátovi. Návrh síce vypracoval žalovaný sám, ale neúspešne. Pokiaľ ide o faktúru, žalobca má v Nemecku rovnakú partnerskú agentúru a tá má zazmluvneného advokáta na plnenie podľa čl. 4 zmluvy. Žalobca platil nemeckej agentúre toľko, čo je predmetom žaloby. 7. Žalovaný doplnil, že žalobca nepreukázal právny titul uplatneného nároku, nepreukázal aj predmet nároku. Žalobca nie je oprávnený na SR poskytovať právne služby. Takéto služby žalovanému nikdy neposkytol. Neexistuje zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorého by bol žalovaný povinný platiť za právne služby žalobcovi. Pokiaľ žalovaný udelil plnú moc nemeckému advokátovi, vznikol mandátny vzťah medzi týmto advokátom a žalovaným. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani o tom, že by nemecký advokát akýkoľvek úkon vykonal. Z označeného čl. 4 zmluvy nevyplýva
záväzok žalobcu hradiť náklady právneho zastúpenia žalovaného, ani záväzok žalovaného tieto náklady žalobcovi akokoľvek refundovať. Pokiaľ žalobca uhradil akúkoľvek sumu inej spoločnosti, je to vec vzťahu medzi žalobcom a touto spoločnosťou. 8. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, a preto je potrebné ju v celom rozsahu zamietnuť. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.521,60 eur s príslušenstvom, z titulu refinancovania právneho zastupovania žalovaného v súdnom konaní pred nemeckými súdmi voči spoločnosti WB Plast GmbH, ktoré mal pre žalovaného zabezpečiť žalobca a ktoré mal za žalovaného aj uhradiť. Je nesporné, že v zmysle vyššie citovaných ustanovení zmluvy mal žalobca oprávnenie vykonávať vymáhanie pohľadávok, pre ktoré žalovaný dojednal so spoločnosťou Compagnie poistenie, pričom zmluva ďalej nespresňuje, akým spôsobom bol žalobca oprávnený vymáhanie pohľadávok vykonávať, ako ani to, či je oprávnený na náhradu akýchkoľvek nákladov, ktoré by mu v súvislosti s vymáhaním pohľadávok mohli vzniknúť. Žalobca v konaní nepreukázal, že by mal mať v zmysle uzatvorenej zmluvy nárok na refinancovanie nákladov voči žalovanému za dojednanie právneho zastúpenia v konaní pred súdom v Nemecku, nakoľko to jednak nevyplýva zo žiadneho ustanovenia zmluvy, ako ani zo žiadnych iných listinných dôkazov, ktoré do konania predložil. Žalobca navyše nijakým spôsobom nepreukázal ani opodstatnenosť samotnej výšky uplatnenej (a žalovanému vyfakturovanej) peňažnej sumy, ako ani to, že vystavenú faktúru žalovanému skutočne doručil. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že to bol práve žalobca, koho v uvedenom rozsahu v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno za účelom preukázania dôvodnosti a právneho dôvodu uplatneného nároku. Navyše sa aj tvrdenia žalobcu o opakovanej výzve žalovaného na úhradu dlžnej sumy ukázali ako nepravdivé. Podľa názoru súdu pre opodstatnenosť žalobcom uplatneného nároku nepostačuje, že bol v zmysle zmluvy poverený vymáhaním pohľadávok po splatnosti poistených žalovaným. V rámci ustanovení zmluvy by malo byť jasne špecifikované, kto je povinný na úhradu nákladov, ktoré žalobcovi vzniknú v súvislosti s takýmto vymáhaním, čo však predmetná zmluva neupravuje. Preto aj keby bol žalovaný informovaný o vedení súdneho konania v Nemecku voči spoločnosti WB Plast GmbH, čo aj vyplýva z emailovej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným, uvedené ešte neznamená, že náklady takéhoto konania by mal bez ďalšieho znášať žalovaný, obzvlášť ak takáto povinnosť žalovanému nevyplýva zo žiadneho zmluvného vzťahu uzatvoreného so žalobcom. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že do predmetného konania bola predložená anglicko/nemecká verzia plnej moci na zastupovanie žalovaného v konaní pred nemeckým súdom spoločnosťou Gräf&Centorbi, ktorá však nebola podpísaná ani datovaná a nemôže tak preukazovať ani len to, či žalovaný bol skutočne v konaní pred nemeckým súdom právne zastúpený. Tvrdenie o úhrade právneho zastúpenia v Nemecku za žalovaného má podľa žalobcu preukazovať e-mail s tabuľkou z roku 2018, kde mal žalobca uhradiť sumu 1.268 eur spoločnosti Coface Debitorenmanagement GmbH. Uvedené však podľa názoru súdu prvej inštancie nepreukazuje žalobcom tvrdené skutočnosti. Žalobca nepreukázal, že by medzi uvedenou platbou spoločnosti v Coface v Nemecku a právnym zastupovaním, ktoré mala vykonať spoločnosť Gräf&Centorbi, existovala akákoľvek súvislosť, nehovoriac o tom, že by následne mal náklady takéhoto právneho zastúpenia žalobcovi refinancovať žalovaný. Žalobca nepreukázal dôvodnosť ním žalovaného nároku a neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, a preto súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. 9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa zásady úspechu v konaní. Keďže žalovaný bol vo veci v celom rozsahu úspešný, súd prvej inštancie mu priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 10. Súd prvej inštancie opravným uznesením zo dňa 18.01.2023, č.k. 25Cb/22/2019-233 opravil záhlavie rozsudku v časti označenia žalobcu a právneho zástupcu žalovaného. 11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v celom rozsahu, a to podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP. Žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov konania, alternatívne napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 12. V odvolaní namietal, že v konaní predložil zmluvu, v súvislosti s ktorou upozornil na čl. 4, pričom zdôraznil, že žalovaný aj súd prvej inštancie sa nesprávne domnievali, že žalobcom uplatnený nárok z uvedenej zmluvy nevyplýva. Žalobca v postavení inkasnej agentúry vykonal súdne vymáhanie pohľadávok žalovaného poisteného spoločnosťou Compagnie. Z výkladu predmetného ustanovenia sa za tzv. objednávku vymáhania pohľadávok žalovaného považuje ohlásenie o pohľadávke po splatnosti,
pričom žalovaný dňa 03.10.2017 dal v zmysle zmluvy žalobcovi písomný súhlas s vykonaním súdneho vymáhania pohľadávky a zastupovaním v predmetnom konaní (súdu prvej inštancie bol predložený ako dôkaz e-mail žalovaného zo dňa 03.10.2017). Žalovaný udelil plnú moc nemeckej advokátskej kancelárii na zastupovanie v predmetnom konaní a bolo zahájené konanie o vydanie EPR, preto jeho tvrdenia, že o jeho vedení nebol informovaný nemôžu byť pravdivé. Koniec koncov z dokazovania vyplynulo, že dňa 18.12.2017 a dňa 25.01.2018 sa riaditeľka žalovaného (A. B.) e-mailom dopytovala u žalobcu na priebeh konania - súdneho vymáhania ich pohľadávky voči WB Plast GmbH. Voči vydanému platobnému rozkazu však následne dlžník žalovaného podal odpor, pričom žalobca si od žalovaného vyžiadal ďalší súhlas na pokračovanie v konaní z dôvodu potenciálne vyšších nákladov na vedenie predmetného konania. Bolo dokázané, že e-mailom zo dňa 02.02.2018, 05.02.2018 a 26.02.2018 žalobca informoval žalovaného o všetkom a žiadal ho o vyjadrenie. Vo svojej duplike doručenej súdu dňa 17.05.2019 žalovaný sám priznal, že súhlasil so zastupovaním v októbri 2017 a priznal aj email zo dňa 05.02.2018, kde ho žalobca informoval o konaní. Až dňa 28.02.2018 žalovaný e-mailom prostredníctvom riaditeľky A. B. odmietol pokračovanie v konaní, čím sa trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v konaní o vydanie EPR zastavili na sume vo výške 1.521,60 eur, čo predstavuje zákonné trovy právneho zastúpenia v zmysle nemeckých právnych predpisov, t.j. vopred známe a vyčísliteľné. Žalobca následne vystavil a zaslal žalovanému faktúru na vyššie uvádzanú sumu, ktorú však žalovaný v lehote jej splatnosti, ani po jej uplynutí, neuhradil, a to ani čiastočne. Žalobca taktiež v konaní poukázal na skutočnosť, že nie je v zmysle žiadneho zákona povinný zasielať svojmu dlžníkovi akékoľvek upomienky, resp. výzvy na zaplatenie pred zahájením súdneho konania. V danom ohľade je preto absolútne bezpredmetné, či tak žalobca v skutočnosti urobil alebo neurobil, napriek tomu to súd prvej inštancie hodnotil v odôvodnení svojho rozhodnutia v neprospech žalobcu. Súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie plnou mocou, ktorú mal žalovaný udeliť spoločnosti Gräf&Centorbi, napriek tomu, že udelenie plnej moci nebolo medzi účastníkmi sporné, bolo dokázané, že žalovaný až e-mailom z 28.02.2018 odvolal plnú moc na zastupovanie vo veci. Súd prvej inštancie nevykonal dôkaz ani predpisom „Act on the Remuneration of Lawyers“, nakoľko dôvodil, že tento predpis nemal pre posúdenie veci samej žiadnu relevanciu. S týmto konštatovaním žalobca nesúhlasil, nakoľko práve tento predpis hovorí o odmeňovaní právneho zástupcu v konaní. V konaní bolo dokázané, že žalobca uhradil spoločnosti Coface Debitorenmanagement GmbH náklady za právne služby za žalovaného, ktorému ich následne len refaktúroval. Samotný súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia v bode 24. uviedol, že je nesporné, že žalobca podľa zmluvy mal vymáhať pohľadávku pre žalovaného. Je teda zrejmé, že tak žalobca mohol urobiť. Jedinou možnou právnou cestou bolo podať návrh na vydanie EPR prostredníctvom riadneho advokáta v zahraničí a vymáhať pohľadávku súdnou cestou, napriek tomu súd prvej inštancie konštatoval, že spôsob vymáhania nebol spresnený a nebolo ani spresnené, či má žalobca nárok na náhradu takýchto nákladov. Žalobcovi takýmto konaním žalovaného vznikla škoda, keďže zaplatil za žalovaného a žalovaný by sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil. V prípadoch právneho zastúpenia, však aj v Nemecku, tak ako na Slovensku platí, že ak nie je osobitne dohodnutá odmena, je klient povinný zaplatiť zákonnú odmenu za poskytnuté úkony právnej služby, ktorá sa odvíja od hodnoty sporu. Len presne takú zákonnú odmenu od žalovaného žalobca požaduje, nakoľko takú zaplatil advokátovi za žalovaného. Je v rozpore s dobrými mravmi a s poctivým obchodným stykom, že žalovaný udelením plnej moci sa nechal zastupovať, nakoľko jeho pôvodné podanie nebolo správne a potreboval profesionálnu pomoc a teraz odmieta uhradiť primeranú sumu za takéto zastúpenie. Takéto jeho konanie nemôže požívať ochranu. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s touto otázkou a nevyjadril s k tomu, že prečo by žalovaný mal mať tieto služby zadarmo. Žalobca doručoval faktúru žalovanému, ale aj v prípade nepreukázanie jej doručenia to nemôže znamenať, že žalovaný už nikdy nie je povinný platiť za jemu poskytnuté služby, najmä keď si ich objednal. S doručením žaloby však bola žalovanému doručená aj faktúra a mohol ju zaplatiť. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje v bode 26., že aj napriek tomu, že bol žalovaný informovaný o vedení súdneho konania v Nemecku a toto konanie sa na jeho pokyn viedlo, tak to neznamená, že náklady by mal znášať žalovaný. Súd prvej inštancie nespresnil, že kto iný by to mal teda znášať, alebo aký je dôvod na to, že žalovaný nemusí platiť za služby, ktoré si preukázateľne objednal. V obdobných veciach judikatúra zastáva názor, že ak nie je preukázaná dohodnutá výška odmeny medzi advokátom a klientom, tak advokátovi náleží aspoň zákonná tarifná odmena, nemôže predsa svoju prácu vykonávať zadarmo. 13. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že nepoprel iniciovanie súdneho konania o vydanie EPR vedeného voči spoločnosti WB Plast GmbH, avšak bol to práve žalovaný, kto inicioval predmetné súdne konanie, a to z dôvodu nečinnosti žalobcu, ako Inkasnej agentúry. Žalovaný udelil dňa 03.10.2017 žalobcovi písomný súhlas s vykonaním doplnenia návrhu na vydanie EPR, avšak o tom, že žalobca
vykonal doplnenie podania v zmysle výzvy konajúceho súdu v Nemecku nebol žiadnym spôsobom upovedomený. Žalovaný niekoľkokrát písomne, prostredníctvom e-mailu žiadal žalobcu o poskytnutie informácií o stave predmetného konania (dňa 18.12.2017, dňa 25.01.2018), avšak tento na žiadosť žalovaného žiadnym spôsobom nereagoval. Žalobca až dňa 02.02.2018, v slovenskom jazyku dňa 05.02.2018, upovedomil prostredníctvom e-mailu žalovaného o skutočnosti, že spoločnosť WB Plast GmbH podala proti EPR riadny opravný prostriedok - odpor, pričom žiadal stanovisko žalovaného, či tento navrhuje začať sporové konanie. Žalovaný prostredníctvom e-mailu zo dňa 28.02.2018 uviedol, že nemá záujem o zastupovanie zo strany žalobcu, ani o právne zastupovanie advokáta v Nemecku. Žalovanému preto nie je zrejmé, aký právny úkon bol vykonaný žalobcom v konaní o vydanie EPR. Ak by aj žalovaný udelil plnú moc advokátovi v Nemecku, vznikol by mandátny vzťah medzi žalovaným, ako klientom a predmetným splnomocneným advokátom. Žalobca však neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že by žalobcom označený advokát v Nemecku vykonal akýkoľvek právny úkon. Súčasne v zmysle uzatvorenej poistnej zmluvy v žiadnom prípade žalobcovi nevyplýva právny titul uplatňovaného nároku, teda v zmysle poistnej zmluvy žalobcovi nevyplýva nárok na úhradu nákladov voči žalovanému súvisiacich s vymáhaním pohľadávok žalovaného. V zmysle faktúry č. 18TDL046 zo dňa 26.04.2018 si žalobca uplatňuje voči žalovanému nárok, ktorý predmetom znie: „Fakturujeme Vám odmenu za právne služby podľa nižšie uvedené rozpisu: (...) Právne zastupovanie v konaní o vydanie EPR“. Žalovaný opätovne poukázal na predmet nároku vyššie citovanej faktúry, a to na skutočnosť, že žalobca nie je v žiadnom prípade oprávnený poskytovať na území Slovenskej republiky právne služby, ani právne zastupovanie. Teda nie je možné, aby žalobca fakturoval právne služby, ktoré nie je oprávnený poskytovať a ktoré žalovanému nikdy neposkytol. Súčasne v zmysle uvedenej faktúry nie je zrejmé, na základe akej skutočnosti bola vyčíslená výška uplatňovanej pohľadávky žalobcom voči žalovanému. Výška pohľadávky 1.521,60 eur v žiadnom prípade nepredstavuje zákonné trovy právneho zastúpenia v zmysle nemeckých právnych predpisov, nakoľko, ako sám uviedol počas predmetného sporového konania, údajné trovy právneho zastúpenia, ktoré uhradil právnemu zástupcovi v Nemecku tvorili výšku 1.268 eur. Hodnota 1.521,60 eur je už žalobcom navýšená o základnú sadzbu DPH podľa § 27 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Žalobcom predložená nepodpísaná a nedatovaná plná moc, v žiadnom prípade nemôže preukazovať a zakladať skutočnosť, že plná moc spoločnosti Gräf&Centorbi zo strany žalovaného udelená bola. Žalovaný k nevykonaniu dôkazu predpisom „Act on the Remuneration of Lawers“ poukázal na koncentráciu konania a skutočnosť, že súd prvej inštancie nemôže suplovať povinnosť žalobcu pri preukazovaní svojho tvrdenia. Je predsa povinnosťou žalobcu dôkazy predkladať, mal by tak konať v jazyku konania, prípadne v jazyku, ktorému strany sporu jednoznačne rozumejú. Žalobcom predložený nemecký právny predpis bol v anglickom jazyku, v počte 28 listov. Žalobca nepreukázal doručenie faktúry žalovanému, nepreukázal doručenie žiadnych opakovaných výziev zasielaných žalovanému pred začatím súdneho konania, nepreukázal tak, že pohľadávka žalobcu sa dostala do dispozície žalovaného. K otázke odmeny a toho, kto má podľa odvolateľa znášať náklady, resp. otázky dôvodu, prečo žalovaný nemusí platiť za služby, ktorý si preukázateľne objednal, upozornil, že v zmysle uzatvorenej poistnej zmluvy platil poistné a teda žiadne služby, ak boli nejaké žalobcom poskytnuté, žalovaný nikdy nemal zadarmo. Žalobca nepreukázal dôvodnosť a právny dôvod uplatňovaného nároku voči žalovanému, čím neuniesol dôkazné bremeno žiadneho svojho tvrdenia v predmetnom sporovom konaní. Vzhľadom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 14. Žalobca v odvolacej replike upozornil, že žalovaný priznal, že žalobcovi udelil písomný súhlas na doplnenie návrhu na vydanie EPR, čím žalobcu na tento úkon riadne poveril, pričom doplnenie návrhu za žalobcu uskutočnila nemecká advokátska kancelária na základe pokynu žalobcu. Zo strany nemeckej advokátskej kancelárie skutočne došlo k prevzatiu právnej veci a k doplneniu návrhu na vydanie EPR, v opačnom prípade by bol tento návrh predsa odmietnutý a v konaní by sa ďalej nepokračovalo. Nárok žalobcu spočívajúci vo vzniknutých nákladoch za vymáhanie pohľadávky za žalovaného je opodstatnený, nakoľko vychádza z riadneho vykonania služby, konkrétne poskytnutia úkonov právnej služby, za ktoré patrí zákonná odmena odvíjajúca sa od hodnoty sporu. Žalovaný bol o predpokladaných nákladoch na súdne vymáhanie, vrátane odmeny advokáta, riadne informovaný, čo vyplývalo aj z emailovej komunikácie. Až následne, po podaní odporu zo strany dlžníka žalovaného, kedy žalobca opätovne vyčíslil žalovanému predpokladané náklady na pokračovanie v konaní, žalovaný odmietol pokračovať v predmetnom konaní. V tomto smere teda nemôže v žiadnom prípade obstáť tvrdenie žalovaného, že mu nie je zrejmé, aký právny úkon bol vykonaný žalobcom v konaní o vydanie EPR. Žalobca popísal, že informoval žalovaného o konaní. Žalobca svoje tvrdenia riadne preukázal priložením dôkazov, ktoré však súd nevykonal nie z dôvodu ich vyhotovenia v inom ako slovenskom jazyku, ale
z dôvodu, že podľa názoru súdu nemali uvedené dôkazy pre posúdenie veci samej žiadnu relevanciu, čo považoval za nesprávny postup. Konanie žalovaného, ktorý udelil plnú moc a nechal sa v súdnom konaní právne zastúpiť, čo nebolo sporné a následne bez opodstatneného dôvodu odmieta uhradiť zákonnú odmenu za poskytnuté právne služby, ktorá je premietnutá do nákladov, ktoré vznikli žalobcovi, nemôže v žiadnom prípade požívať právnu ochranu. Refaktúrovanie uvedených nákladov spočívajúcich v úkonoch právnych služieb bolo žalovanému vopred známe, bol s ním oboznámený a uvedené náklady je povinný znášať, pokiaľ by ich mal totiž znášať žalobca, hoci právne služby boli vykonané v prospech žalovaného, znamenalo by to bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. S uvedenou otázkou sa súd prvej inštancie absolútne nevysporiadal. 15. Žalovaný v odvolacej duplike opätovne poukázal na znenie faktúry a na skutočnosť, že žalobca nie je v žiadnom prípade oprávnený poskytovať na území Slovenskej republiky právne služby, ani právne zastupovanie a v tejto súvislosti poukázal na § 1 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z.. Žalobca, ako inkasná agentúra, v žiadnom prípade nie je oprávnený akokoľvek poskytovať právne služby. Žalovaný služby uvádzané vo faktúre žalovanému nikdy neposkytol. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdených skutočností o aktivite v konaní o vydanie EPR, a to z dôvodu, že z predmetnej e-mailovej komunikácie, ktorú do konania predložil žalobca, nie je v žiadnom prípade od 03.10.2017 až do 05.02.2018 jasne uvedená odpoveď zamestnanca žalobcu, v akom stave sa konanie voči WB Plast GmbH nachádza, či vôbec boli, a aké úkony boli v danom konaní uskutočnené, prípadne potvrdenie o ich vykonaní. Do 05.02.2018 nemal žalovaný žiadne informácie, o stave a priebehu konania o EPR. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca sa odvolával na plnú moc, ktorú udelil žalovaný právnemu zástupcovi v Nemecku, Graf&Centorbi, avšak predmetnú plnú moc predložil ako dokaz konajúcemu súdu bez dátumu a podpisu. Žalobca jednoznačne nepreukázal, že žalovaný udelil plnú moc na právne zastupovanie uvedenému advokátovi a kedy sa tak malo uskutočniť. Žalovaný sa preto stotožnil s názorom konajúceho súdu o nevykonaní dôkazu vo forme nepodpísanej a nedatovanej plnej moci. Ak by udelil plnú moc advokátovi v Nemecku, vznikol by mandátny vzťah medzi žalovaným, ako klientom a predmetným splnomocneným advokátom. Náklady právneho zastúpenia je oprávnený si voči klientovi z titulu právneho zastúpenia uplatňovať výlučne advokát. Žalovaný sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o nevykonaní dôkazov. Žalovaný opätovne poukázal na neexistenciu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorého by bol žalovaný zmluvne zaviazaný a povinný platiť za právne služby priamo žalobcovi. V uzatvorenej zmluve absentuje akékoľvek ustanovenie o skutočnosti, že je žalobca oprávnený na náhradu akýchkoľvek nákladov voči žalovanému a taktiež absentuje ustanovenie, že je žalobca oprávnený na refinancovanie nákladov za dojednanie právneho zastupovania. Žalovaný zopakoval, že v zmysle uzatvorenej zmluvy platil poistné a teda žiadne služby, ak boli nejaké žalobcom poskytnuté, žalovaný nikdy nemal zadarmo, čím jednoznačne nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu zo strany žalovaného. 16. Podľa § 224 CSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave súd vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania. 17. Vzhľadom na to, že v písomnom vyhotovení v záhlaví rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 25Cb/22/2019-175 zo dňa 05.05.2022 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/22/2019-233 zo dňa 18.01.2023 v časti označenia právneho zástupcu žalovaného došlo k zrejmej nesprávnosti, keď súd prvej inštancie nesprávne označil právneho zástupcu žalovaného ako: „...Okenica & Co. s. r. o...“, keď v čase vyhláseného rozsudku ku dňu 05.05.2022 má obchodné meno právneho zástupcu žalovaného správne znieť:„...Okenica Šula & Co. s. r. o. ...“. Odvolací súd túto zrejmú chybu opravil tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku. 18. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 19. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
20. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že podľa písm. d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, podľa písm. e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, podľa písm. f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, podľa písm. h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 21. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 22. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 23. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 24. Podľa čl. 15 ods. 1 a ods. 2 CSP súd dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu. 25. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. 26. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa ods. 2 na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia. 27. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Podľa ods. 2 ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. 28. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Podľa ods. 2 na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Podľa ods. 3 ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. 29. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. 30. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalobcu, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku a svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP podrobne a dostatočne presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je jednoznačne zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého zamietajúceho výroku rozsudku, keď skonštatoval, že žalobca nepreukázal vznik nároku na refinancovanie nákladov v zmysle uzatvorenej zmluvy podľa čl. 4 za dojednanie právneho zastúpenia v konaní pred súdom v Nemecku, ako aj opodstatnenosť samotnej výšky žalobcom vyfakturovanej peňažnej sumy. Súd prvej inštancie sa v podstatnom rozsahu dostatočne zaoberal aj procesným útokom žalobcu, keď identifikoval, že v danom súdnom konaní sa žalobca domáhal, že ako poskytovateľ informačných služieb a ako inkasná agentúra mal
v zmysle čl. 4 zmluvy súdne vymáhať pohľadávku poistenú poisťovateľom v súdnom konaní pred nemeckým súdom voči spoločnosti WB Plast GmbH, avšak dojednaná zmluva nespresnila, akým spôsobom je žalobca oprávnený na vymáhanie pohľadávok, ani či žalobcovi v súvislosti s vymáhaním pohľadávok vzniknú náklady, ktoré by bol povinný uhradiť žalovaný. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie správne posúdil, že vznik nároku a opodstatnenosť týchto nákladov žalobca nepreukázal. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že opodstatnenosť výšky predmetných nákladov v konaní nebola preukázaná v dôsledku absencie preukázania zastupovania žalovaného v spore voči WB Plast GmbH konkrétne právnym zástupcom Gräf&Centorbi, keď žalobca nedoložil podpísanú plnú moc na zastupovania práve pre tohto splnomocnenca, ako aj následnú súvislosť medzi platbou spoločnosti Coface Debitorenmanagement GmBH a právnym zastupovaním, ktoré mala podľa tvrdení žalobcu vykonať spoločnosť Gräf&Centorbi (avšak nebolo preukázané, že predmetná spoločnosť aj bola splnomocnená žalovaným na právne zastupovanie). 31. Odvolací súd konštatuje, že konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu, pričom nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, keďže súd prvej inštancie sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie vysporiadal a odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnej miere stotožnil. Na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, súd dopĺňa nasledovné dôvody v kontexte odvolacích dôvodov. 32. Odvolací súd v prvom rade predovšetkým uvádza, že súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (súd pozná právo). Strany konania nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak strana konania uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany konania a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (bližšie pozri uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn. 5Cdo/196/2009). 33. Predmet konania (resp. obsah žaloby) nie je tvorený výlučne žalobným návrhom (petitum), ale aj rozhodujúcimi skutkovými tvrdeniami - opísaním skutkového deja (causa petendi). Na základe žalobného návrhu a opísania skutkového deja možno individualizovať predmet konania. Súd je viazaný petitom žaloby po obsahovej stránke a tento petit je potrebné vykladať v súvislosti so skutkovými tvrdeniami žalobcu v spore. Súd má skúmať celý obsah podanej žaloby, nielen samotný žalobný návrh. 34. Z obsahu žaloby je zrejmé, že odvolateľ ako inkasná agentúra poskytujúca služby vymáhania poistených pohľadávok v zmysle čl. 4 poistnej zmluvy (Tradeliner č. 870001709) si uplatňoval nárok na základe objednávky žalovaného za „služby v súvislosti so zabezpečením právneho zastupovania v konaní o vydanie EPR voči spoločnosti WB Plast GmBH“, ktoré boli vyúčtované faktúrou č. 18TDL046 na sumu 1.521,60 eur. Medzi stranami konania nebolo sporné, že žalovaný, ako poistník uzatvoril so spoločnosťou Compagnie francaise ďassurance pour le commerce extérieur, pobočka poisťovne z iného členského štátu, ako poistiteľom Tradeliner zmluvu č. 870001709 zo dňa 30.04.2016 v zmysle jej dodatkov č. 1 a č. 2, na základe ktorej mal poistiteľ poskytnúť žalovanému poistnú ochranu a v ktorej žalobca vystupoval ako poskytovateľ informačných služieb a inkasná agentúra. Podľa žalobcu v zmysle čl. 4 za objednávku považoval ohlásenie o pohľadávke po splatnosti a písomný súhlas žalovaného s vykonaním súdneho vymáhania pohľadávky zo dňa 03.10.2017. V zmysle faktúry č. 18TDL046 zo dňa 26.04.2018, si žalobca uplatnil nárok vo výške 1.536,60 eur, ktorý znel: „Fakturujeme Vám odmenu za právne služby podľa nižšie uvedené rozpisu: (...) Právne zastupovanie v konaní o vydanie EPR“. Na druhej strane spoločnosť Coface Debitorenmanagement GmbH, si uplatnila od žalobcu sumu 1.268 eur, ktorú žalobca uhradil dňa 05.05.2022. Z uvedeného, ako aj zo samotnej faktúry č. 18TDL046, je preto zrejmé, že rozdiel medzi týmito sumami tvorí 20 % DPH, ktorú si rovnako tak za vykonanie predmetných služieb žalobca voči žalovanému uplatnil. Samotný žalobca v reakcii na odpor žalovaného uviedol, že „žalobca v postavení inkasnej agentúry tak vykonal súdne
vymáhanie pohľadávok žalovaného poisteného spoločnosťou Compagnie“. Na pojednávaní konanom dňa 05.05.2022 žalobca opätovne zdôraznil, že „pokiaľ ide o faktúru, žalobca má v Nemecku rovnakú partnerskú agentúru a tá zazmluvneného advokáta na plnenie čl. 4 zmluvy“. 35. Odvolací súd na základe vyššie uvedených skutočností a vymedzenia nároku samotným odvolateľom v žalobe a v priebehu súdneho konania, konštatuje správnosť právneho posudzovania súdom prvej inštancie predmetného nároku v zmysle čl. 4 poistnej zmluvy a oprávnenosti vzniku nákladov vyplývajúcich práve zo základu tejto zmluvy. V dôsledku uvedeného odvolací súd konštatuje aj nenaplnenie odvolacieho dôvodu uvedeného pod § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Odvolateľ až v priebehu odvolacieho konania (napriek tomu, že samotný žalovaný na pojednávaní reagoval, že pokiaľ by žalovaný udelil plnú moc nemeckému advokátovi, vznikol by mandátny vzťah medzi advokátom a klientom, pričom pokiaľ by žalobca uhradil tieto náklady, čo nepreukázal, mohlo by najviac vzniknúť bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného) uviedol, že „konaním žalovaného mu vznikla škoda, ktorú zaplatil za žalovaného a žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil“. Predmetný nárok však nie je možné vnímať cez prizmu skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, a to ani ako plnenie za iného, keď podľa odvolateľa mal uhradiť žalovaným objednané služby právneho zastúpenia v konaní o vydanie EPR v Nemecku, a to práve z hľadiska vymedzeného nároku samotným žalobcom v súdnom konaní, keď súd prvej inštancie s ohľadom na vyššie uvedený popis posudzoval predmetný nárok podľa čl. 4 zmluvy. Obzvlášť za situácie, ak si samotný žalobca odvodzoval nárok zo zmluvy a faktúrou vyúčtoval nielen uhradené náklady spoločnosti Coface Debitorenmanagement GmbH, ale aj DPH za poskytnuté služby žalobcom, pričom v tomto smere v žalobe, ale aj v priebehu súdneho konania, absentujú tvrdenia týkajúce sa predpokladov naplnenia skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd preto aj dopĺňa, že je v rozpore s vykonanými dôkazmi tvrdenie žalobcu, že suma 1.521,60 eur predstavuje zákonné trovy právneho zastúpenia v zmysle nemeckých právnych predpisov, keď samotný žalobca uhradil nemeckému partnerovi Coface Debitorenmanagement GmbH len sumu nákladov vo výške 1.268 eur, pričom vo faktúre č. 18TDL046 si vyúčtoval aj sumu 20 % DPH za poskytnuté služby právneho zastúpenia. Na pojednávaní konanom dňa 05.05.2022 v tomto smere právny zástupca žalobcu tvrdil, že „čo sa týka faktúry, u nás to funguje tak, že žalobca má v Nemecku rovnakú partnerskú agentúru a tá má zazmluvneného nemeckého advokáta na plnenie čl. 4 zmluvy“. Argument odvolateľa, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s posudzovaním nároku ako bezdôvodného obohatenia je vzhľadom na vymedzenie nároku samotným žalobcom, nedôvodný. 36. Odvolací súd k namietanému tvrdeniu odvolateľa o nesprávnom skutkovom závere súdu prvej inštancie, ktoré má napĺňať odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, že žalobcom uplatnený nárok zo zmluvy nevyplýva, uvádza nasledovné. Súd prvej inštancie správne vysvetlil, že aj keď v zmysle čl. 4 poistnej zmluvy mal žalobca oprávnenie vykonať súdne vymáhanie poistených pohľadávok, zmluva ďalej nespresňuje, akým spôsobom bol žalobca oprávnený vykonávať toto vymáhanie pohľadávok, ani to, či je oprávnený na náhradu akýchkoľvek nákladov, ktoré by mu v súvislosti s vymáhaním pohľadávok mohli vzniknúť. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že opodstatnenosť nároku na úhradu nákladov za vymáhanie pohľadávok z predmetnej zmluvy nevyplýva. Predmetná zmluva uzatvorená medzi stranami sporu totiž neuvádza žiadne ustanovenie, na základe ktorého bol žalobca oprávnený a mal nárok aj na refinancovanie nákladov voči žalovanému v prípade, ak inkasná agentúra na vymáhanie pohľadávok v zmysle čl. 4 zmluvy využije služby právneho zástupcu. V tomto smere nebolo medzi stranami jasne dojednané, že predmetné náklady nie sú zahrnuté v úhrade poistného, prípadne či si takéto náklady hradí poistený sám a nad rámec uhradeného poistného, alebo či inkasnej agentúre patrí za vymáhanie poistených pohľadávok prostredníctvom právneho zástupcu úhrada takto poskytnutých služieb v rámci poistnej zmluvy. Na danom mieste odvolací súd pripomína, že v konaní nebolo preukázané, že žalovaný splnomocnil na zastupovanie v konaní pred nemeckými súdmi spoločnosť Gräf&Centorbi, keďže plná moc doložená do konania nebola datovaná a ani podpísaná, pričom v konaní napriek rozporovaniu zo strany žalovaného nebolo ani následne preukázané, aké úkony právnej služby mal nemecký právny zástupca poskytnúť. Žalovaný síce nesporoval, že súhlasil s poskytnutím právnym služieb sprostredkovanou nemeckou advokátskou kanceláriou, ale v tomto smere absentovalo účinné tvrdenie žalobcu o akú konkrétnu advokátsku kanceláriu sa malo jednať, a preto nebolo možné ustáliť túto skutočnosť len na základe tvrdení strán konania. V tomto smere nie je ani správne a vyplývajúce z ustálenia skutkových okolností konštatovanie žalobcu, že v konaní nebolo sporné, že spoločnosť Gräf&Centorbi poskytovala právne služby žalovanému. Žalobca v priebehu súdneho konania skutočnosť, že spoločnosti Gräf&Centorbi bola udelená plná moc žalovaným konkrétne ani netvrdil, vyjadril sa len vo všeobecnosti, že žalovaný
bol zastúpený nemeckým zástupcom. Následne na pojednávaní konanom dňa 05.05.2022 uviedol, že z priloženej plnej moci (zrejme právny zástupca žalobcu myslel z nepodpísanej plnej moci spoločnosti Gräf&Centorbi) vyplýva udelenie súhlasu na zastupovanie a že tento zmluvný nemecký advokát bol splnomocnený konať vo veci vydania EPR. Na uvedené však reagoval žalovaný, ktorý poprel existenciu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ako aj spochybnil udelenie plnej moci nemeckému advokátovi, keď uviedol, že pokiaľ by žalovaný udelil plnú moc, vznikol by mandátny vzťah medzi týmto advokátom a žalovaným ako jeho klientom, avšak žalobca nepreukázal, že by uhradil takéto náklady, ani neuniesol dôkazné bremeno, že by ním označený nemecký advokát akýkoľvek úkon vykonal. 37. Súd prvej inštancie preto aj správne skonštatoval, že doloženie nepodpísanej plnej moci nemôže preukazovať ani to, či bol žalovaný skutočne v konaní pred nemeckým súdom právne zastúpený. V žiadnom prípade nebolo možné ani uvažovať, tak ako sa nesprávne domnieval odvolateľ, že „v konaní bolo dokázané, že žalobca uhradil spoločnosti Coface Debitorenmanagement GmbH náklady za právne služby žalovaného, ktorý ich následne len refaktúroval“. V tomto smere súd prvej inštancie správne poukázal na tú skutočnosť, že medzi platbou spoločnosti v Coface Debitorenmanagement GmbH a právnym zastupovaním Gräf&Centorbi neexistuje súvislosť. Predmetnú spojitosť nepreukazuje ani e-mail s tabuľkou z roku 2018 o úhrade spoločnosti Coface Debitorenmanagement GmbH, či označenie platby pre spoločnosť Coface Debitorenmanagement GmbH (č.l. 172-173), obzvlášť za situácie, ak v konaní žalobca nepreukázal, že spoločnosť Gräf&Centorbi bola priamo splnomocnená žalovaným na zastupovanie v konaní o vydanie EPR pred nemeckým súdom. Súd prvej inštancie preto správne uzavrel, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal ani opodstatnenosť nároku a výšky uplatnenej a vyfakturovanej peňažnej sumy žalobcom. Len pre doplnenie na danom mieste odvolací súd uvádza, že tvrdenie žalobcu o tom, že mu patrila aspoň obvyklá odmena, ak súd považoval predmetnú výšku za nepreukázanú, odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie zamietol žalobu nielen z dôvodu nepreukázanej výšky a jej opodstatnenosti, keď nemal preukázanú súvislosť medzi právnym zastupovaním Gräf&Centorbi a platbou spoločnosti žalobcu v Coface Debitorenmanagement GmbH, ale aj z dôvodu nepreukázania samotného zastupovania žalovaného spoločnosťou Gräf&Centorbi, ako aj nepreukázaním vzniku nákladov v zmysle čl. 4 zmluvy, ktoré by mal hradiť podľa zmluvy žalovaný s ohľadom na neexistenciu takéhoto ustanovenia. Okrem uvedeného, je možné skonštatovať, že v prípade žalobcovho tvrdenia, že predmetný nárok je obvyklou odmenou, je treba skonštatovať, že ide o neprípustnú novotu, keďže v súdnom konaní žalobca len tvrdil, že suma trov právneho zastúpenia sa zastavila na sume 1.521,60 eur, čo predstavuje zákonné trovy v zmysle nemeckých právnych predpisov, ktoré sú vopred známe a vyčísliteľné (žalobca netvrdil a nepreukazoval obvyklú výšku odmeny, keďže sa nedomáhal nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia). Odvolací súd však dáva za pravdu žalobcovi, ak tvrdil, že pre uplatnenie predmetného nároku na súde, nebol povinný zasielať žalovanému výzvu na zaplatenie. Uvedené však nemá vplyv na posúdenie predmetného odvolania. 38. V kontexte odvolateľovej námietky, že je v rozpore s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom, že sa žalovaný udelením plnej moci nechal zastupovať, pričom odmieta uhradiť primeranú sumu, odvolací súd upozorňuje, že ide o prostriedok procesnej obrany, ktorý žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie neuplatnil, napriek tomu, že tak v zmysle § 154 CSP mohol urobiť, a preto ide o tzv. neprípustnú novotu v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP, ktorú nie je možné použiť, keďže nebola naplnená ani jedna z výnimiek, ktoré zákon v zmysle § 366 CSP pod písm. a) až d) pripúšťa. Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že v zmysle § 384 ods. 3 CSP, môže odvolací súd doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 CSP. Odvolací súd dáva v tomto smere do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t.j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou (bližšie pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/169/2020). 39. Vo vzťahu k námietke odvolateľa, že „súd prvej inštancie v bode 24 odôvodnenia uviedol, že je nesporné, že žalobca mal podľa zmluvy vymáhať pohľadávku pre žalovaného“, dáva do pozornosti znenie celého bodu tohto odôvodnenia, keď súd prvej inštancie dodáva, že zmluva nespresňuje spôsob, akým mal žalobca oprávnenie vymáhať tieto pohľadávky, ani to, či je oprávnený na náhradu akýchkoľvek nákladov, ktoré mu v súvislosti s vymáhaním pohľadávok mohli vzniknúť. Uvedená námietka je tak bez relevancie v predmetnom konaní.
40. Odvolateľ v podanom odvolaní namietal nevykonanie navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP. V súvislosti s týmto uplatneným odvolacím dôvodom žalobca poukázal na plnú moc, ktorú mal udeliť žalovaný spoločnosti Gräf&Centrobi, napriek tomu, že udelenie plnej moci nebolo sporné a bolo preukázané, že žalovaný e-mailom odvolal plnú moc na zastupovanie. Žalobca namietal aj nevykonanie dôkazu predpisom „Act on the Remuneration of Lawyers“, nakoľko podľa súdu prvej inštancie tento predpis nemal pre posúdenie danej veci relevanciu. Žalovaný v tomto smere okrem iného namietal, že predmetné dokumenty neboli do spisu založené v slovenskom jazyku. 41. „Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t.j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť“ ( bližšie pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.03.2021, sp. zn. 5Cdo/107/2019). 42. V prvom rade odvolací súd upozorňuje, že aj keď nebolo sporné, že žalovaný súhlasil s právnym zastupovaním nemeckého právneho zástupcu, v konaní absentovali skutkové tvrdenia žalobcu, akému konkrétnemu právnemu zástupcovi bolo toto plnomocenstvo udelené, teda, že išlo o nemeckého právneho zástupcu Gräf&Centrobi s ohľadom na absenciu podpísanej plnej moci udelenej žalovaným, ako aj spochybnenie žalovaného na pojednávaní dňa 05.05.2022 o udelení plnej moci nemeckému advokátovi (vyjadrené slovami „pokiaľ žalovaný udelil plnú moc...“) a námietky, či označený nemecký advokát akýkoľvek úkon vykonal. Žalobca ani nevysvetlil, prečo do konania nedoložil podpísanú (a datovanú) plnú moc udelenú tomuto právnemu zástupcovi. Absentujúce skutkové tvrdenia nie je možné nahrádzať odkazom na listinný dôkaz, či domnievať sa, že tieto skutkové tvrdenia si súd dotvorí sám. Nie je následne možné, argumentovať povinnosťou súdu vykonať dôkaz, ktorý nemá žiadnu relevanciu k danému sporu, keďže na predloženej plnej moci absentovali podpisy splnomocnenca a splnomocniteľa. Vo vzťahu k nevykonaniu listinného dôkazu - nemeckému právnemu predpisu a odôvodneniu súdu prvej inštancie o jeho irelevantnosti, odvolací súd považuje za potrebné poukázať na bod 27. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca nepreukázal akúkoľvek súvislosť medzi platbou spoločnosti v Coface Debitorenmanagement GmbH a právnym zastupovaním spoločnosti Gräf&Centorbi, ako aj oprávnenosť refinancovania nákladov tohto právneho zastúpenia žalobcovi zo strany žalovaného na základe čl. 4 zmluvy. Následne ani vykonanie predmetného dôkazu na účely len zistenia prípadnej výšky vyúčtovania trov právneho zastúpenia spoločnosťou Gräf&Centorbi, nie je relevantným pre posúdenie danej veci. Odvolací súd konštatuje, že až následne, po vyhodnotení relevantnosti predmetných listinných dôkazov, by bol súd prvej inštancie povinný zabezpečiť preklad do slovenského jazyka. 43. Odvolací súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto podľa § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 44. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 45. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d), e) CSP).