Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Co/57/2024 6120345003 30. 07. 2024 JUDr. Roman Bolebruch ECLI:SK:KSBA:2024:6120345003.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: Z.. W. A., Q.. X.X.XXXX, U. K. XXXX/XX, Š., zast. G. X. H.. R. U., Y..N..K.., Z.: XX XXX XXX, J. E. X, U., proti žalovanému: Y. N., Q.. XX.X.XXXX, W. U. H. XX, U., zast. H.. Y. Y., G. Y. Y. R. XX, Q. M., o zaplatenie 20.000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 17.1.2024, č. k. B5-42C/64/2020-147, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III.
p o t v r d z u j e.
II. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku sumu 20.000 eur (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 83 % (výrok III.). 2. Rozhodnutie s odkazom na ust. § 657 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 191 CSP odôvodnil tým, že žalobca preukázal oprávnenosť žalovaného nároku predložením zmluvy o pôžičke, z ktorej vyplynulo, že dňa 29.3.2019 bola medzi sporovými stranami uzatvorená zmluva o pôžičke, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu ako veriteľa poskytnúť žalovanému ako dlžníkovi peňažnú sumu a záväzok dlžníka túto vrátiť. Žalobca poskytol žalovanému na základe tejto zmluvy v hotovosti sumu 20.000 eur, čo žalovaný potvrdil podpisom zmluvy o pôžičke. Túto pôžičku sa žalovaný zaviazal vrátiť do decembra 2019 s dohodnutým úrokom vo výške 0 %. Žalovaný v konaní nespochybnil prijatie peňazí, bránil sa tým, že pôžičku vrátil v dvoch splátkach po 10.000 eur s tým, že pri odovzdávaní peňazí mal byť prítomný svedok T. X.. Svedeckú výpoveď T. X. však prvoinštančný súd nevyhodnotil ako dôveryhodnú, nakoľko svedok nevedel o čom je predmet sporu, netrafil sa ani do obdobia kedy malo dôjsť k pôžičke, hovoril o nesúvisiacich veciach, ktoré sa týkali skôr jeho podnikateľských aktivít so žalovaným a následne ich platieb. Nakoniec vo výpovedi aj uviedol že nebol svedkom odovzdania peňazí žalobcovi zo strany žalovaného. Po vykonanom dokazovaní preto dospel preto k záveru, že žalovaný neuniesol v konaní dôkazné bremeno a nepreukázal vrátenie predmetnej pôžičky. Ako nedôvodnú zamietol žalobu v časti uplatneného úroku z omeškania s poukazom na to, že zmluvné strany si v zmluve o pôžičke vyslovene dohodli, že úroky z omeškania budú vo výške 0 %. Uviedol, že strany sporu si mali byť vedomé na čom sa dohodli a podľa toho sa aj riadiť. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady pomeru úspechu vo veci vyjadrenej v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 CSP. Bol toho názoru, že pri rozhodovaní o trovách konania je nevyhnutné zohľadniť celý žalobcom uplatnený nárok ku dňu rozhodnutia vo veci, t. j. nielen istinu v požadovanej výške, ale aj príslušenstvo prislúchajúce k istine, nakoľko ak žalobca okrem istiny žiadal od žalovanej priznať aj
príslušenstvo, na ktoré nemal nárok, bol v tejto zamietajúcej časti neúspešný. Zohľadniac výšku úroku z omeškania ku dňu rozhodovania súdu (5 % zo sumy 20.000 eur od 1.1.2020 do 17.1.2024), ktorá predstavuje 4.000 eur, úspech žalobcu určil na 83 %. Podporne poukázal na rozhodnutie NS SR zo dňa 1MCdo/1/2004 zo dňa 27.4.2004. 3. Proti výrokom I. a III. rozsudku, ktorým súd žalobe vyhovel v časti o zaplatenie 20.000 eur a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania, podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť tak, že súd žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa mu javí, že konajúci súd vyhodnotil dôkazy jednostranne, v prospech žalobcu. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že sa so žalovaným osobne stretol v období, v ktorom malo podľa žalovaného dôjsť k splateniu pôžičky. K hodnoteniu výpovede v konaní vypočutého svedka uviedol, že z jeho výsluchu na pojednávaní bolo zrejmé, že kvôli časovému odstupu si nepamätá na veľa podrobností, avšak svedok uviedol, že si síce nepamätá či bol osobne pri vrátení pôžičky, ale mal vedomosť o tom, že žalovaný vrátil žalobcovi finančné prostriedky tvoriace predmetnú pôžičku. Skutočnosť, že sa pomýlil iba v datovaní obdobia, ohľadne ktorého bol vypočúvaný, je podľa žalovaného bezpredmetná a nemôže zakladať nedôveryhodnosť svedka nakoľko v rokoch uvedených svedkom (2000- 2001) mal žalobca 20 rokov, so žalovaným sa nepoznal a keďže v tom čase mal žalobca len dva roky po skončení strednej školy, s najväčšou pravdepodobnosťou v tomto období nedisponoval sumou 20.000 eur, ktorú by bezúročne požičal žalovanému, je zrejmé, že svedok bol v strese z toho, že bude vypovedať pred súdom (čo je typickou reakciou osoby na osobnú účasť na pojednávaní) a aj následkom stresu došlo k tomu, že svedok uviedol, že nevie, o čom je predmet sporu, pričom dodal, že sa jedná o pôžičku medzi žalobcom a žalovaným, ergo svedok mal vedomosť o predmete sporu. Žalovaný bol toho názoru, že svedok pod vplyvom stresu nepochopil otázku zo strany súdu (resp. svedok mal zrejme pocit, že vie o predmete sporu menej, ako mal na mysli konajúci súd, inak si to žalovaný nevie vysvetliť). Zároveň dodal, že práve spôsob výpovede svedka predpokladá, že svedok nebol nikým ovplyvňovaný ohľadne svojej výpovede, ktorá skutočnosť automaticky zvyšuje jeho dôveryhodnosť. Zhrnul, že podľa neho žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepredložil dôkaz, ktorým by vyvrátil tvrdenie svedka, že došlo k vráteniu pôžičky, najmä keď žalobca uznal, že sa osobne stretával so žalovaným v období, v ktorom malo dôjsť osobne zo strany žalovaného k jej vráteniu. 4. Proti výroku III., ktorým bolo rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý z odvolacieho dôvodu uvedeného v § 365 ods. 1 písm. h) CSP žiadal v napadnutom výroku rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že súd žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vyslovil názor, že súd prvej inštancie nemal pri rozhodovaní o trovách konania prihliadať na úspech žalovaného v časti príslušenstva pohľadávky a nemal uplatnený úrok z omeškania pre tieto účely kapitalizovať. Podľa neho pre pomerné rozdelenie trov konania je rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu v uplatnenej istine bez príslušenstva, nakoľko úrok z omeškania žalobca v žalobe nevyčíslil. Príslušenstvo pohľadávky tak nebolo uplatňované ako kapitalizovaná hodnota a samostatná vec. Úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (t. j. veci hlavnej) podľa § 121 ods. 3 OZ a znášajú osud hlavnej veci, a preto ak sú uplatnené s istinou, netvoria osobitný predmet konania a nejde ani o spojenie dvoch samostatných vecí. Podporne poukázal na obdobné závery vyslovené NS SR v rozhodnutí sp. zn. 6Obo/243/2007, sp. zn. 2MCdo/13/2014, rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41Co/1/2018, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/11/2019. Aj s odkazom na označené rozhodnutia žalovaný bol toho názoru, že súdom prvej inštancie uvádzané rozhodnutie NS SR sp. zn. 1MCdo/1/2004 bolo prekonané. Tým, že prvoinštančný súd z tohto aspektu neposudzoval skutkový stav veci v nadväznosti k právnej stránke veci, došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP. 5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za správne, v súlade so skutkovým a právnym stavom prejednávanej veci. Žalobca dostatočne preukázal poskytnutie pôžičky v sume 20.000 eur na základe zmluvy uzavretej medzi sporovými stranami dňa 29.3.2019. Žalovaný odovzdanie pôžičky v konaní nespochybnil a nepreukázal tvrdenie, že by predmetnú pôžičku vrátil, a to ani výsluchom svedka Z.. T. X., R.., ktorý sám uviedol, že nebol svedkom odovzdania peňazí žalobcovi zo strany žalovaného. To, že svedok počul, že pôžička bola vrátená, nepreukazuje jej skutočné vrátenie. Výroky I. a II. napadnutého rozsudku preto žiadal ako vecne správne potvrdiť a žalobcovi priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
6. Žalovaný sa k odvolaniu protistrany nevyjadril a rovnako v súdom stanovenej lehote odvolaciu repliku nedoručil. 7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie sporových strán bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rovnako ako nedôvodné vyhodnotil aj odvolanie žalobcu čo do rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania. 8. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava vychádza (rovnako ako právna úprava Občianskeho súdneho poriadku účinná do 30. júna 2016) zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, vyplývajúcej z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada, vychádzajúca z čl. 15 základných princípov CSP a normatívne rozvinutá v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov urobí, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (porov. Š., J.., A., Y.., U., H.., J., Y.., U., H.., W.K., J.., a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s., str. 729). Vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa tak malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke, a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. 9. V prejednávanej veci odvolací súd nezistil žiadnu vadu v hodnotení dôkazov súdom prvej inštancie, ktoré vychádzalo výlučne zo skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, a ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil racionálne a logicky, rešpektujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 CSP). Skutkový záver o tom, že žalobcom poskytnutá pôžička v sume 20.000 eur nebola žalovaným riadne a včas vrátená zodpovedá vykonaným dôkazom, predovšetkým výpovedi svedka X., ako jedinému dôkaznému prostriedku, ktorý označil žalovaný na preukázanie jeho obrany, že pôžičku žalobcovi vrátil. Odvolací súd má zhodne so súdom prvej inštancie za to, že z výpovede svedka nevyplynulo vrátenie peňazí, keď svedok výslovne ne otázku uviedol, že nebol svedkom odovzdania označenej sumy žalovanému. To, že zároveň uviedol, že mal bližšie neobjasnenú vedomosť o vrátení peňazí je z pohľadu tohto skutkového záveru irelevantná, nakoľko svedok nevedel túto skutočnosť potvrdiť na základe vlastného vnímania, čo je nakoniec účelom svedeckej výpovede, a nepamätal si rozhodné skutočnosti ohľadom vrátenia požičaných peňazí žalobcovi, v dôsledku čoho súd prvej inštancie správne uzavrel, že jeho výpoveď nemala výpovednú dôkaznú hodnotu. Na skutočnosť, že svedok bol pod vplyvom stresu pri výpovedi pred súdom, a že aj pod vplyvom času si nepamätal podrobnosti a časové súslednosti, možno v komplexnom hodnotení výpovede svedka v spojení s inými dôkazmi prihliadnuť, avšak v danom prípade je rozhodujúce, že svedok vo výpovedi vyslovene uviedol, že nevie potvrdiť skutočnosti, za účelom ktorých ho ako svedka označil žalovaný, a to vrátenie pôžičky 20.000 eur v dvoch splátkach v decembri 2019 a januári 2020 žalobcovi a nakoľko žalovaný, ktorého v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno, ohľadom tohto tvrdenia nepredložil a neoznačil žiadne dôkazy, prvoinštančný súd dospel k správnemu záveru o nepreukázaní vrátenia žalovanej sumy poskytnutej žalovanému titulom pôžičky. Bolo v záujme žalovaného, aby si pre prípad súdneho sporu už pri ním tvrdenom odovzdávaní peňazí zabezpečil nepochybné a plynutiu času nepodliehajúce dôkazy (napr. písomné potvrdenie žalobcu či prítomných svedkov, príp. vrátenie pôžičky prostredníctvom peňažného ústavu a pod.), a to aj vzhľadom na značnú výšku poskytnutej pôžičky. Neobstojí ani žalovaným označený odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1
písm. h) CSP, keď správne skutkové závery, ku ktorým súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel, posúdil správne aj po právnej stránke, keď ich substancoval pod príslušné ustanovenia zákona (§ 657 OZ), ktoré správne vyložil a na vec správne aplikoval. 10. Žalobcom napadnutým výrokom III. prvoinštančný súd s odkazom na ust. § 255 ods. 1 CSP a právne závery vyslovené NS SR v rozhodnutí sp. zn. 1MCdo/1/2004 žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 83 %. Prihliadal pritom aj na neúspech v časti zamietnutého úroku z omeškania (rozhodnutie súdu je v tejto časti právoplatné), keď žalobca požadoval zaplatenie 20.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo žalovanej sumy od 01.01.2020 do zaplatenia, ktorý ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku predstavoval sumu 4.000 eur. Žalobca v odvolaní žiadal na neúspech v časti úroku z omeškania neprihliadať, nakoľko tento v žalobe nevyčíslil, úroky z omeškania sú len príslušenstvom pohľadávky, znášajú jej osud a netvoria osobitný predmet konania. Podporne poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Obo/243/2007, 2MCdo/13/2014, Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Co/1/2018 a Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/11/2019, ktorými bol prekonaný právny záver NS SR v rozhodnutí sp. zn. 1MCdo/1/2004, na ktoré poukazoval prvoinštančný súd. Odvolací súd ani žalobcom podané odvolanie nevyhodnotil ako dôvodné zdieľajúc názor prvoinštančného súdu, že pre účely rozhodovania o nároku na náhradu trov konania je potrebné prihliadnuť aj na neúspech v časti príslušenstva žalovanej pohľadávky, ktoré v danom prípade predstavovalo nezanedbateľných 20 % zo žalovanej istiny. Na zdôraznenie vecnej správnosti tohto záveru a v súvislosti s odvolacou argumentáciou odvolací súd dopĺňa nasledovné. 11. Sporové strany znášajú plnú procesnú zodpovednosť za obsah žalobnej požiadavky, čo sa v záujme naplnenia princípu všeobecnej spravodlivosti a objektívneho určenia úspechu v konaní musí nevyhnutne prejaviť aj v rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania. V súdnej praxi nie sú nezvyčajné prípady, kedy príslušenstvo pohľadávky vo vzťahu k istine nielenže jej výškou konkuruje, ale ju aj značne prevyšuje a niektoré pohľadávky sa tak stávajú zaujímavé práve z hľadiska ich príslušenstva. Na uvedenom nič nemení ani akcesorický vzťah úrokov z omeškania ako príslušenstva k istine pohľadávky a ďalšie hmotnoprávne súvislosti vzájomného vzťahu pohľadávky a jej príslušenstva, ktoré treba dôsledne rozlišovať od procesnoprávnych aspektov. Nakoniec úspech žalobcu v predmetnom konaní ohľadom žalovanej istiny nevyústil aj do jeho úspechu v časti uplatnených úrokov z omeškania (ani v hmotnom práve nepôsobí táto závislosť vyplývajúca z akcesority obojsmerne). Z rovnakého dôvodu nie je možné v prospech nezohľadňovania neúspechu v časti úroku z omeškania prihliadať na právnu úpravu verejnoprávneho predpisu- zák. o súdnych poplatkoch, ktorý pre celkom iné účely pracuje so zohľadňovaním/nezohľadňovaním príslušenstva pohľadávky pri výpočte súdneho poplatku a rovnako podzákonného predpisu- vyhl. č. 655/2004 Z.z. Možno tiež doplniť, že pokiaľ vyhláška ako právny predpis nižšej právnej sily nereflektuje vo svojich ustanoveniach na procesné dôsledky rozhodovania o trovách konania plynúce z ustanovení CSP (pokiaľ sa týka výpočtového základu advokátskej odmeny), je úlohou zákonodarcu na tieto nadviazať, a pokiaľ tomu tak nie je, nemožno tomu prispôsobovať a podriaďovať rozhodovanie o trovách konania. 12. Z procesnoprávneho hľadiska je podľa odvolacieho súdu pre účely rozhodovania o nároku na náhradu trov konania podstatná komparácia žalobnej požiadavky a výroku meritórneho rozhodnutia (obdobne viď napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 1MCdo/1/2004, sp. zn. 6MCdo/19/2010), a to vrátane úroku z omeškania ako ďalšieho majetkového benefitu, ktorý si žalobca žalobou, príp. následnými procesnými úkonmi uplatňuje, a za priznanie/nepriznanie ktorého musí niesť aj procesnú zodpovednosť. Prekážkou pre túto komparáciu nie je ani skutočnosť, že úroky z omeškania sú uplatnené od určitého okamihu do zaplatenia, nakoľko sa jedná o objektívne určiteľný a kvantifikovateľný výpočet úrokov z omeškania a vzhľadom na viazanosť súdu stavom v čase rozhodovania sa pre účely zistenia úspechu/neúspechu žalobcu v konaní javí ako vhodné kvantifikovanie úrokov z omeškania ku dňu vyhlásenia prvoinštančného rozsudku. Podľa odvolacieho súdu niet žiaden rozumný dôvod diferencovať rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania podľa toho, či žalobca príslušenstvo pohľadávky v žalobe kapitalizoval alebo nie, a pokiaľ žalovaný je s plnením peňažnej pohľadávky v omeškaní aj pri podaní žaloby, nemôže byť táto skutočnosť na ťarchu žalobcu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania. Záver o tom, že v sporovom konaní sa na účely rozhodnutia o procesnoprávnom nároku na náhradu trov konania pri žalobe na plnenie zohľadňuje aj neúspech v časti príslušenstva, bol vyslovený aj v publikácii: Š., J.. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2016, str. 926 a v aktuálnej rozhodovacej činnosti ÚS SR. Vo veci vedenej na ÚS SR pod sp. zn. III. ÚS 591/2021 bol predmetom odvolacieho prieskumu rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
26.8.2020, sp. zn. 4Co/252/2019 v časti výroku o trovách konania, keď Krajský súd v Bratislave potvrdil prvoinštančné rozhodnutie v časti, v ktorej žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nezohľadniac jeho neúspech v časti príslušenstva (čo do istiny bol plne úspešný, v časti úroku bolo priznané namiesto 9,5 % len 8,5 % a za kratšie ako uplatnené obdobie). Ústavnou sťažnosťou žalovaný namietal, že pri rozhodovaní o trovách konania sa má prihliadnuť na každý neúspech sporovej strany v konaní, t. j. aj v časti príslušenstva. ÚS SR v predmetnom rozhodnutí konštatoval porušenie práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým rozhodnutím o trovách konania. Uviedol, že ak nejde o prípad, kedy sa žalobe celkom vyhovie, musí byť náhrada trov pomerne rozdelená podľa § 255 ods. 2 CSP a je potrebné určiť pomer úspechu oboch strán. Konštatoval, že v takýchto prípadoch je potrebné zistiť pomer priznanej pohľadávky s príslušenstvom a nepriznaného príslušenstva v čase rozhodnutia súdu. V predmetnej veci osciloval úspech a neúspech žalobcu približne v polovici, v dôsledku čoho označil priznanie nároku na náhradu trov konania v rozsahu 100 % za ústavne neudržateľné. Uznesením zo dňa 4.8.2021, sp. zn. I. ÚS 320/2021 zas odmietol ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu, v ktorom konajúci súd zohľadnil pri rozhodovaní o náhrade trov konania neúspech v časti nepriznaného úroku z omeškania (predmetom konania bol nárok na poistné plnenie z poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uplatnený spolu s úrokmi z omeškania, ktoré neboli priznané vôbec s odkazom na to, že úroky podľa zák. o PZP prináležia len za nesplnenie nepeňažnej povinnosti), a v ktorej sťažovateľ žiadal pre účely rozhodovania o trovách konania nezohľadňovať neúspech v časti príslušenstva, pokiaľ toto nie je samostatným predmetom konania. ÚS SR sťažnosť v tejto časti nevyhodnotil ako dôvodnú a uzavrel, že napadnuté rozhodnutie, v ktorom súd aplikujúc zásadu úspechu vo veci porovnal žalobný petit a výrok rozhodnutia, nevykazuje znaky svojvôle, keď odvolací súd rozhodol v intenciách zákona, t. j. spôsobom, ktorý nesignalizuje žiaden závažný exces. Obdobne ústavnú sťažnosť odmietol aj uznesením zo dňa 3.9.2015, sp. zn. II. ÚS 535/2015, v ktorom vyslovil záver, že ak všeobecné súdy pri rozhodovaní o náhrade trov konania zohľadnili aj neúspech sťažovateľky, pokiaľ ide o úrok z omeškania (úrok z omeškania bol priznaný za obdobie o 10 rokov kratšie ako bolo požadované), ktorý je pri jeho kapitalizovaní porovnateľný so žalovanou istinou, a ktorý nebol sťažovateľke priznaný vôbec, nemožno rozhodnutie považovať za extrémne nespravodlivé či také, ktoré by porušilo princípy spravodlivého súdneho konania alebo bolo príliš formalistické, právne názory odvolacieho súdu nevybočujú z medzí pravidiel ústavne konformnej aplikácie jednoduchého práva. V náleze zo dňa 4.2.2021, sp. zn. III. ÚS 475/2018 obiter dictum povedal, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania sa zohľadňuje každý neúspech, vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky. Predmetné aktuálne rozhodnutia ÚS SR tak podporujú Najvyšším súdom SR skôr v rozhodnutiach sp. zn. R 34/2005 (1MCdo/1/2004), 6MCdo/19/2010 vyslovené právne závery, v zmysle ktorých neúspech v časti príslušenstva nemožno nezohľadňovať pri rozhodovaní o náhrade trov konania a ani ho nemožno považovať za neúspech v nepomernej časti podľa ustanovení OSP; základným meradlom pre rozhodovanie v sporovom konaní je meradlo úspechu vo veci a plný úspech vo veci možno konštatovať len v prípade, ak sa zhoduje žalobný petit a výrok rozhodnutia, inak je potrebné pomerovať priznanú pohľadávku s nepriznaným príslušenstvom v čase rozhodovania. Odvolací súd podporne tiež poukazuje na viaceré rozhodnutia krajských súdov, v ktorých bolo zhodne potvrdené zohľadnenie príslušenstva pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania: napr. rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 17.9.2020, sp. zn. 1Co/221/2019 (ústavná sťažnosť odmietnutá), Krajského súdu Bratislava zo dňa 25.4.2018, sp. zn. 4Co/367/2016, Krajského súdu Prešov zo dňa 28.2.2013, sp. zn. 7Co/23/2013, zo dňa 28.3.2014, sp. zn. 1CoCsp/27/2023, Krajského súdu Žilina zo dňa 31.1.2018, sp. zn. 10Co/217/2017, Krajského súdu Nitra zo dňa 23.7.2015, sp. zn. 25Co/149/2015, Krajského súdu Trenčín zo dňa 28.10.2020, sp. zn. 6Co/49/2020, zo dňa 17.3.2012, sp. zn. 5Co/71/2020. Okrajovo možno poukázať aj na rozhodovaciu prax ÚS ČR, NS ČR v prospech zohľadňovania neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky: v náleze zo dňa 30.8.2010, sp. zn. I. ÚS 2717/2008 sa ÚS SR stotožnil s postupom odvolacieho súdu, ktorý pri rozhodovaní o trovách konania zohľadňoval výšku úrokov z omeškania, ktorých sa žalobca domáhal, vedomý si toho, že sa vyskytuje v tejto otázke aj rozdielny právny názor (Chalupa, L. Náklady řízení a příslušenství pohledávky nebo práva. Právni radce č. /2005, s. 22). Dôraz ÚS SR kládol na predmet sporového konania ovládaného prejednacou zásadou a účinkami medzi rozhodnutím súdu a vymedzením žalobnej požiadavky; ak by súd nerozhodol o príslušenstve, pochybil by, lebo by nevyčerpal celý predmet konania a pochybenie zakladá aj nezohľadnenie predmetu konania v podobe úrokov z omeškania, bez ohľadu na to, či boli alebo neboli kvantifikované; irelevantná je úprava zák. o súdnych poplatkoch a advokátska tarifa, ktoré predstavujú špecifické úpravy týkajúce sa iných oblastí; pokiaľ sú úroky vymedzené od určitého dátumu do zaplatenia, jedná sa o určité vymedzenie a pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania je potrebné vychádzať z ich výšky ku dňu vyhlásenia rozhodnutia. Na tieto závery ÚS ČR potom plne nadviazal NS ČR v uzneseniach zo dňa
3.12.2015, sp. zn. 23Cdo/2585/2015, zo dňa 25.9.2017, sp. zn. 32Cdo/1492/2017 a zo dňa 28.3.2018, sp. zn. 33Cdo/1357/2017. 13. Pokiaľ sa žalobca v prejednávanej veci odvolával na rozhodnutie NS SR sp. zn. 60bo/243/2007 je potrebné uviesť, že sa jedná o ojedinelé rozhodnutie v rozhodovacej praxi NS SR, ktoré aj napriek tomu, že sa odkláňa od skôr vyslovených a odôvodnených právnych záverov v rozhodnutí sp. zn. 1MCdo/1/2004 publikovanom pod R 34/2005, na ktoré poukázal aj súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, a ku ktorým sa priklonil NS SR aj v neskoršom rozhodnutí sp. zn. 6MCdo/19/2010, tento odklon presvedčivo neodôvodňuje, len stroho a bez ďalšieho konštatuje nemožnosť zohľadňovať príslušenstvo pre jeho nevyčíslenie v žalobe. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2MCdo/13/2014, uvedené rieši otázku výpočtu základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta a nie procesné otázky rozhodovania o náhrade trov konania v prípade neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky. Vo vzťahu k rozhodnutiu tunajšieho súdu sp. zn. 3Co/11/2019, na ktoré tiež žalobca podporne poukazoval, odvolací súd uvádza, že predmetné rozhodnutie bolo vydané dňa 19.12.2019 a svoj odklon od právnych záverov v ňom vyslovených odvolací súd riadne odôvodnil, a to aj s odkazom na neskôr vydané rozhodnutia ÚS SR, ktoré potvrdili ústavnú konformitu záveru, že pre účely rozhodovania o nároku na náhradu trov konania je potrebné zohľadňovať každý neúspech v konaní, vrátane neúspechu v časti uplatneného úroku z omeškania (aj nekapitalizovaného). Opakovane odvolací súd zdôrazňuje, že žalobcu v sporovom konaní zaťažuje zodpovednosť za celý ním uplatnený predmet konania, ktorý sa na základe jeho dispozície stáva predmetom prejednania súdom a predmetom obrany žalovaného. V danom prípade pritom úroky z omeškania ku dňu rozhodnutia prvoinštančného súdu predstavovali 20 % z výšky žalovanej istiny, v dôsledku čoho pri zohľadnení úspechu žalovaného predstavoval úspech žalobcu v percentuálnom vyjadrení 83 %. 14. Vzhľadom na vyššie uvedené, keď súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia a vec správne právne posúdil, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v oboch napadnutých výrokoch podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu vyjadrenej v ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. Nakoľko odvolací súd neuznal za dôvodné ani odvolanie žalobcu a ani odvolanie žalovaného, t. j. každá zo strán bola čiastočne úspešná ohľadom odvolania protistrany a čiastočne neúspešná ohľadom svojho odvolania, žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).