Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 14CoCsp/17/2024 6121387130 29. 10. 2024 JUDr. Michaela Krajčová ECLI:SK:KSBA:2024:6121387130.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia senátu JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Branislav Král, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava-Petržalka, zast.: Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53 255 739, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: W. T., N.. XX.XX.XXXX, A. S. XX, A., o zaplatenie 522,89 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 6Csp/178/2021-117 zo dňa 12.01.2023, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B5-6Csp/178/2021, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 6Csp/178/2021-117 zo dňa 12.01.2023, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B5-6Csp/178/2021, p o t v r d z u j e. II. Žalovanému nepriznáva proti žalobcovi nárok náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom č.k. 6Csp/178/2021-117 zo dňa 12.01.2023, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B5-6Csp/178/2021, zamietol žalobu a žalovanému proti žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. Podanou žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia istiny 522,89 Eur, úrokov z omeškania a náhrady trov konania. Žalobca uviedol, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka zo dňa 14.12.2020 medzi postupcom Slovenská Sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653 (ďalej len „postupca“) a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku proti žalovanému. Žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky, napriek písomnej výzve postupcu, v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní. Postupca uzatvoril so žalovaným dňa 22.3.2019 Zmluvu č. 5156231430, ktorej súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov, na základe čoho poskytol žalovanému peňažné prostriedky. Žalovaný napriek opakovaným výzvam postupcu neplnil v stanovených termínoch splátky, čím porušil svoju povinnosť podľa zmluvy a tak postupca podaním zo dňa 11.09.2019 znížil celkový úverový rámec na nulu a vypovedal zmluvu. Pohľadávka žalobcu predstavovala ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky sumu vo výške 672,90 Eur, ktorá pozostávala z istiny vo výške 522,89 Eur, z riadneho úroku vo výške 55,- Eur, z úroku z omeškania vo výške 2,01 Eur a z poplatkov vo výške 93,- Eur v súlade s prílohou k Zmluve o postúpení pohľadávok, kde postupca deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky. Žalovaná suma predstavuje sumu vo výške 522,89 Eur, pričom pozostáva z neuhradenej
istiny úveru vo výške 522,89 Eur. Zvyšnú časť dlžnej sumy vo výške 150,01 Eur, ktorá pozostáva z neuhradeného riadneho úroku vo výške 55,- Eur, z neuhradeného úroku z omeškania vo výške 2,01 Eur a z neuhradených poplatkov vo výške 93,- Eur, si žalobca v tomto konaní neuplatňuje. 3. Žalovaný sa napriek výzve súdu prvej inštancie k žalobe nevyjadril, v konaní ostal nečinný. 4. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie na termín 12.01.2023 o 13:00 hod. Právny zástupca žalobcu sa podaním zo dňa 09.01.2023 ospravedlnil z pojednávania s tým, že súhlasil s rozhodnutím bez jeho účasti. Vychádzajúc z listín založených v spise a postupom podľa ust. § 204 CSP súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový a právny stav: Slovenská sporiteľňa, a.s. ako banka uzatvorila so žalovaným zmluvu o kreditnej karte (spotrebiteľský úver). Žalovaný bol bankou vyzvaný na zaplatenie dlžnej sumy výzvou zo dňa 10.09.2020. Adresa trvalého pobytu žalovaného v registri obyvateľov a rovnako aj v zmluve o úvere je Haanova 35, Bratislava. Výzva banky však bola na adresu Bystrická 34, Pezinok. K danej výzve chýbala doručenka, tak súd nemal preukázané, že výzva bola vôbec doručovaná a aj keby túto skutočnosť mal preukázanú, tak bez potvrdenia o prijatí tejto zásielky by ani nemal preukázané, že na danej adrese sa mohla zásielka dostať do sféry vplyvu žalovaného, nakoľko v žalobe ani v priložených dôkazoch sa súdu nepodarilo prepojiť osobu žalovaného s danou adresou. 5. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa § 132 ods. 1 a 3, § 153 a § 181 ods. 4 CSP, § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. 6. V sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2021, sp. zn. 4Cdo/162/2020). 7. Súd prvej inštancie uviedol, že pri každej podanej žalobe súd skúma aj otázku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu. Bez toho, aby ňou žalobca disponoval, nie je možné žalobe vyhovieť, nakoľko nemá súd preukázané, že nárok z príslušného vzťahu so žalovaným prináleží žalobcovi. V danom prípade pre pasivitu žalovaného vychádzal súd prvej inštancie len zo skutkových tvrdení žalobcu a ním predložených dôkazov. Je na ťarchu žalobcu, aby uviedol v dostatočnom rozsahu skutkové okolnosti a tie potom dôkazne podložil. Žalobca dôkazmi nepreukázal, že žalovaný bol písomne vyzvaný na úhradu dlžných splátok podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, bez čoho banka nemohla postúpiť svoju pohľadávku voči žalovanému. Súd prvej inštancie má teda za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v preukázaní skutočnosti o postúpení pohľadávky od banky, a preto pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobu zamietol. 8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko uviedol, že žalovaný bol úspešný v celej žalovanej výške, avšak súd prvej inštancie nemal preukázané, že by mu v súvislosti s konaním vznikli trovy, preto nárok na ich náhradu voči žalovanému (správne: žalobcovi - pozn. odvolacieho súdu) nepriznal. 9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V prvom rade žalobca uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je prinajmenšom strohé s tým, že právne závery v ňom uvedené nekorešpondujú s vykonaným dokazovaním. Súd prvej inštancie poukázal na dôvody zamietnutia žaloby v podstate len v bode 13. odôvodnenia, ktoré má obsahovo prakticky na päť viet. Myšlienky uvedené v tomto bode však žiadnym spôsobom nerozvinul, pričom sa jedná o otázky podstatné, na ktoré musí byť daná riadna vyčerpávajúca odpoveď. Žalobca sa teda môže len domnievať, z akého dôvodu súd prvej inštancie napr. právne uzavrel, že žalobca nepreukázal platné postúpenie pohľadávky podľa zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „ZoB“).
Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho závery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé. Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára 2006). Slovné spojenie „do vlastných rúk“ pritom nie je hmotnoprávnym pojmom (aplikuje sa len v procese, napr. nedoručenie do vlastných rúk pri platobnom rozkaze). Uvedené slovné spojenie nemá oporu v ustanoveniach o doručovaní podľa Občianskeho zákonníka. Zároveň nemá oporu ani vo vykonanom dokazovaní. V tejto súvislosti žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 90/2013 zo dňa 22.08.2013 a rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL US 242/2007 zo dňa 03.07.2009, IV. ÚS 214/04, IV. ÚS 123/08, IV. ÚS 313/08. K zásadám právneho štátu, ktorými je sudca viazaný, patrí aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnakú odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatuje, že rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. n. PL ÚS 21/00, PL ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Podobne ESĽP v rozsudku Beian proti Rumunsku konštatuje, že je v rozpore s princípom právnej istoty, ak súd v obdobných veciach rozhodne odlišne, pričom práve úlohou najvyššieho súdu je usmerňovať takéto rozdielne rozhodnutia. Vychádzajúc z faktu, že princípy právneho štátu sú princípmi ústavnými a preto je súd (sudca) nimi viazaný, je jeho povinnosťou rešpektovať princíp právnej istoty a zabezpečiť jeho uplatnenie v rozhodovacej činnosti. V napadnutom rozsudku úplne absentuje vysporiadanie sa s jednotlivými dôkazmi a odôvodnenie konkrétnych dôvodov, ktoré viedli k zamietnutiu žaloby pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu. Napadnutý rozsudok je s prihliadnutím na argumentáciu produkovanú žalobcom v konaní (podloženú relevantnými dôkazmi) absolútne nepredvídateľný a predčasný, pričom neobsahuje ani zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci. Žalobca poukazuje aj na nepredvídateľnosť postupu súdu. Od vydania platobného rozkazu v konaní sa v podstate nič nezmenilo. Žalobca trval na svojom nároku v uplatnenej výške a žalovaný bol absolútne pasívnou stranou sporu, žalobcove tvrdenia tak zostali nespornými počas celého konania (§ 151 ods. 1 CSP), ako aj v čase vyhlásenia rozsudku. Súd prvej inštancie v konaní vyzýval žalobcu výzvou zo dňa 14.03.2022 na uvedenie, kedy a v akej výške prišlo zo strany žalovaného k čerpaniu spotrebiteľského revolvingového úveru. Na túto výzvu žalobca reagoval doložením požadovaného. Na tomto mieste žalobca zdôrazňuje, že ak súd nemal v tomto momente pochybnosť o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu (a nemal ju ani konajúci súd pri vydaní platobného rozkazu), potom žalobca dôvodne očakával, že táto skutočnosť je nesporná a preukázaná, na základe čoho z dôvodu hospodárnosti nadchádzajúce pojednávanie (12.01.2023) ospravedlnil a žiadal rozhodnúť v jeho neprítomnosti. Na základe uvedeného možno konštatovať, že súdu prvej inštancie nič nebránilo, ak vyzýval na doloženie špecifikácie, vyzvať žalobcu aj na preukázanie jeho aktívnej vecnej legitimácie. Zároveň, vzhľadom na doterajší priebeh konania, nespornosť skutkových tvrdení, ako aj postup konajúceho súdu, nemohol žalobca žiadnym spôsobom očakávať zamietnutie žaloby z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie. Na základe uvedeného žalobca považuje napadnutý rozsudok za prekvapivý a nepredvídateľný, čím súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces. Žalobca po preštudovaní napadnutého rozhodnutia absolútne nerozumie dôvodom, pre ktoré sa súd prvej inštancie nevysporiadal s dôkazmi predloženými žalobcom ohľadom riadneho doručovania jednotlivých výziev a s tým spojenou aktívnou legitimáciou žalobcu. Pre vylúčenie pochybností žalobca uvádza, že ak žalobca určitý adresovaný právny úkon vykonal (o priložených výzvach niet pochýb), napríklad žalovaného na niečo vyzval, je zrejmé, že tým tvrdí aj to, že zabezpečil, aby sa právny úkon dostal do sféry dispozície protistrany, napríklad oznámením v bezprostrednom styku alebo odoslaním
poštovou alebo inou prepravou. Nemožno v tejto súvislosti zvoliť doktrinálne odmietnutý formalistický výklad, nemožno prehliadnuť žalobcom priložené výzvy v konaní, ktoré nesporne vyhotovené a zasielané žalovanému boli. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 9CoCsp/81/2020 z 16.03.2021. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na to, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný bol v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (žalovaný bol v zmysle platobnej histórie úveru a predložených výziev postupcu v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi opakovane, celkom jednoznačne po nepretržitom omeškaní s plnením čo len časti záväzku po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, in concreto 538 dní) a zároveň bolo preukázané, že žalovaný bol postupcom opakovane vyzvaný, a to najmä: výzvou zo dňa 04.10.2019, výzvou zo dňa 11.09.2019 označenou ako Zníženie Celkového úverového rámca na nulu a výpoveď Zmluvy o Kreditnej karte, výzvou zo dňa 10.09.2020 (ku ktorej žalobca priložil poštovú obálku) a Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 22.12.2020 (ku ktorej žalobca priložil poštovú obálku). Žalobca pre vylúčenie pochybností poukazuje na to, že Zmluva poskytovala žalovanému len možnosť čerpania finančných prostriedkov formou čerpania z karty, pričom bolo na žalovanom, aby si sám stanovil kedy, v akej výške a či vôbec bude úverový rámec z karty čerpať. Z logiky veci zákonite vyplýva, že takého dojednanie poskytnutia úveru neumožňuje zmluvným stranám stanoviť termín a výšku pravidelných splátok, splátky preto dohodnuté neboli a jediným možným spôsobom navodenia splatnosti dlhu je v súlade s § 563 Občianskeho zákonníka výzva - požiadanie o plnenie. Žalobca pritom preukázal, a to aj priloženou poštovou obálkou, že výzvou zo dňa 10.09.2020 vyzval (požiadal) žalovaného na zaplatenie celej dlžnej sumy s tým, že ak k uvedenému nedôjde, je oprávnený postúpiť pohľadávku na tretiu osobu (Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 19Co/64/2018 zo dňa 27.03.2019, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16Co/2/2019 z 20.02.2020). Zároveň žalobca na základe vyššie uvedeného poukazuje na platobnú históriu zmluvného účtu, pričom ohľadom doručenia výziev je možné si tieto skutočnosti priamo overiť z výpisu z úverového účtu (Zmluvná pokuta za upomienky podľa sadzobníka). V súvislosti s predloženým podaním zo dňa 11.09.2019 označenou ako „Výpoveď zmluvy“ nie je žalobcovi zrejmé, z akého dôvodu súd prvej inštancie uvedené podanie nepovažoval za kvalifikovanú výzvu banky v zmysle § 92 ods. 8 ZoB. Obsahom podania zo dňa 11.09.2019 bolo viacero právnych úkonov, okrem iného aj výzva postupcu, aby žalovaný uhradil dlžnú sumu. Žalobcovi teda nie je zrejmé, z akého dôvodu uvedenú výzvu postupcu súd prvej inštancie pri skúmaní splnenia podmienok ust. § 92 ods. 8 ZoB nezohľadnil, resp. z akého právneho predpisu vychádzal. Aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 8Cdo/169/2020) pripúšťa, aby za výzvu na plnenie podľa § 92 ods. 8 ZoB bolo možné považovať aj oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti (v tomto prípade Výpoveď zmluvy), avšak iba za súčasnej podmienky, že jeho obsahom je výzva dlžníkovi na zaplatenie. Z uvedeného vyplýva, že oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti nemožno automaticky stotožňovať s písomnou výzvu banky podľa § 92 ods. 8 ZoB, pretože relevantným bude obsah predmetného oznámenia o predčasnej splatnosti. Vôbec však nie je zrejmé, z akého dôvodu súd prvej inštancie nepovažoval za výzvu podľa § 92 ods. 8 ZoB spomenutú výzvu zo dňa 10.09.2020, ktorá znela na plnú postupovanú sumu, kedy dlžník bol v omeškaní presahujúcom 90 dní a ktorej doručenie je riadne zdokladované a navyše nesporné (rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17CoCsp/2/2022 z 28.07.2022, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 11CoCsp/36/2021 z 30.11.2021). Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnenej sumy, spolu s príslušným úrokom z omeškania. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu - predmetnú skutočnosť žalobca preukázal predloženými výzvami postupcu spolu s dôkazmi o ich doručovaní. Žalobca má za to, že v konaní preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu a súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pokiaľ dospel k záveru o opaku a žalobu zamietol. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 C.s.p. ho zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 C.s.p. ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie 10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu, napriek jeho riadnemu doručeniu, nevyjadril. 11. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre
jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. februára 2024; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). 12. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný ako dlžník a Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ, uzatvorili dňa 22.03.2019 Zmluvu o kreditnej karte, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi spotrebiteľský revolvingový úver (kreditnú kartu) s celkovým úverovým rámcom 600,- Eur, s premenlivou úrokovou sadzbou závislou od výšky čerpania úverového rámca ku koncu účtovného obdobia, s RPMN 36,68 % p.a.. 13. Súd prvej inštancie žalobu zamietol s odôvodnením o neexistencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že nedošlo k platnému postúpeniu danej pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu, keď skonštatoval, že postúpenie pohľadávky je absolútne neplatným právnym úkonom pre jeho rozpor so zákonom a to z dôvodu absencie kvalifikovaného úkonu právneho predchodcu žalobcu písomnej výzvy na plnenie peňažného dlhu adresovanej a doručenej do dispozičnej sféry žalovaného. Adresa trvalého pobytu žalovaného v registri obyvateľov a rovnako aj v zmluve je Haanova 35, Bratislava. Výzva banky však bola na adresu Bystrická 34, Pezinok. Keďže k danej výzve chýbala doručenka, tak súd prvej inštancie nemal preukázané, že výzva bola doručovaná a aj keby túto skutočnosť mal preukázanú, tak bez potvrdenia o prijatí tejto zásielky by ani nemal preukázané, že na danej adrese sa mohla zásielka dostať do sféry vplyvu žalovaného, nakoľko v žalobe ani v priložených dôkazoch sa súdu nepodarilo prepojiť osobu žalovaného s danou adresou. 14. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku rozviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na posudzovanú vec a z ktorých vyvodil právne závery a náležite ich vysvetlil; z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo považoval žalobu za nedôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 C.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie zjavne neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/165/2011). 15. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.) a v podrobnostiach poukazuje na skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými aspektmi predmetnej žaloby. 16. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie v nadväznosti na odvolacie námietky žalobcu odvolací súd uvádza, že procesný úspech strany v konaní je podmienený unesením dvoch bremien, jednak ide o bremeno v danom prípade tvrdiť rozhodné skutočnosti pre priznanie uplatneného nároku a zároveň bremeno tvrdené skutočnosti preukázať (obdobne viď aj uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.06.2010, sp. zn. 5Obo/52/2010). Až na základe tvrdenia preukázaného dôkazmi môže protistrana poprieť tvrdenú a preukázanú skutočnosť prednesením procesnej obrany a jej preukázaním. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu a dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. 17. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie ho vyzval výzvou zo dňa 14.03.2022 na uvedenie, kedy a v akej výške prišlo zo strany žalovaného k čerpaniu spotrebiteľského revolvingového úveru. Na túto výzvu žalobca reagoval doložením požadovaného. Ak zároveň súd prvej inštancie mal pochybnosť o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, bolo na mieste, aby zároveň vyzval žalobcu na doplnenie a preukázanie jeho aktívnej legitimácie. Keďže sa tak nestalo, žalobca dôvodne očakával, že táto skutočnosť je nesporná a preukázaná, na základe čoho sa z dôvodu hospodárnosti nadchádzajúce pojednávanie (12.01.2023) ospravedlnil a žiadal rozhodnúť v jeho neprítomnosti. Vzhľadom na
priebeh konania, nespornosť skutkových tvrdení, ako aj postup konajúceho súdu prvej inštancie, nemohol žalobca žiadnym spôsobom očakávať zamietnutie žaloby z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie. Na základe uvedeného žalobca považuje napadnutý rozsudok za prekvapivý a nepredvídateľný, čím súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces. 18. Odvolací súd považuje za nedôvodnú a účelovú vyššie uvedenú námietka žalobcu, že súd prvej inštancie ho mal upovedomiť o tom, že uplatnenú pohľadávku považuje za spornú. Zo spisu vyplýva, že žalobca bol riadne predvolaný na termín pojednávania. Súd prvej inštancie ani nemal povinnosť vyzývať žalobcu na predloženie dokladu o doručení výzvy, ako namietal žalobca v odvolaní, pretože podľa § 132 C.s.p. má žalobca, okrem iného, označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a pripojiť dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Bolo teda povinnosťou žalobcu už spolu so žalobou predložiť alebo (aspoň) označiť všetky dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom potreba predloženia listín na preukázanie splnenia predpokladov vyplývajúcich z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách musela byť žalobcovi známa už v čase podania žaloby vzhľadom na priebeh a výsledok mnohých iných prvoinštančných aj odvolacích konaní vedených na všeobecných súdov na celom území Slovenskej republiky. Za daného stavu potom nemožno nepriaznivé následky neunesenia dôkazného bremena žalobcom pričítať súdu prvej inštancie, ktorý naviac v spore rozhodol až po tom, ako vec prejednal na pojednávaní, na ktorom sa žalobca ani jeho právny zástupca nezúčastnili a ďalšie dôkazné návrhy neprezentovali. 19. Žalobca sa totiž na pojednávanie nariadené na termín 12.01.2023 o 13:00 hod. nedostavil, pričom podaním zo dňa 09.01.2023 z pojednávania ospravedlnil s poukazom na ustanovenia § 150 ods. 1 a § 151 C.s.p.. Odvolací súd poukazuje na to, že medzi porušenie práva na spravodlivý proces patrí aj odňatie možnosti konať pred súdom, ktorým sa rozumie nielen procesný postup súdu, ale aj rozhodnutie, v dôsledku ktorého strana sporu nemôže uplatniť svoje práva. V zmysle platnej právnej úpravy nesprávny procesný postup súdu, priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorým sa sporovej strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej procesný predpis priznáva za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov, je odňatím možnosti strany sporu konať pred súdom. Zákon v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom bližšie nešpecifikuje; pod odňatím možnosti konať pred súdom je však potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje strane sporu realizáciu konkrétnych procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných jej Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov, ktoré by inak mohla pred súdom uplatniť a z ktorých bola v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčená. Vždy ide o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv (napríklad môže ísť o právo predniesť alebo doplniť svoje návrhy, zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať sa k veci, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu a právnej stránke veci, právo podávať opravné prostriedky). Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá samo tvrdenie sporovej strany o existencii tejto procesnej vady; určujúcim je zistenie, že k vade tejto povahy skutočne došlo. Ak došlo k odňatiu možnosti účastníkom konať pred súdom, táto skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú odvolací súd napadnuté rozhodnutie zruší, pretože rozhodnutie, vydané v konaní, postihnutom touto závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. V danom prípade sa sám žalobca rozhodol pojednávania nezúčastniť a tak sám nevyužil priestor na to, aby sa po oboznámení s predbežným právnym posúdením súdu prvej inštancie mohol k veci vyjadriť a uplatniť prípadné prostriedky procesného útoku (za účelom preukázania jeho aktívnej vecnej legitimácie). Prvoinštančný súd potom vo veci rozhodol na základe skutkových tvrdení žalobcu pri skúmaní jeho vecnej legitimácie a s ohľadom na procesné povinnosti žalobcu, pričom prvoinštančný súd nebol povinný suplovať jeho procesnú nedbalosť, keď v danom prípade ide o spotrebiteľský spor. 20. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien, po prvé ide o bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a po druhé, že musí svoje tvrdenia aj preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie čl. 8 C.s.p. v spojení s § 185 C.s.p., podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy
potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Z právnej teórie vyplýva, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Na základe uvedeného potom odvolací súd považoval odvolací dôvod žalobcu o tom, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, za nedôvodný. 21. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že súd prvej inštancie rozhodol spor v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR vyjadrenej v rozsudku zo dňa 27.10.2021, sp. zn. 4Cdo/162/2020, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 6/2022. Najvyšší súd SR v citovanom rozhodnutí konštatoval, že právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nepopierajú zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, nie sú svojvoľné ani neudržateľné. V súvislosti s doručovaním písomnosti (výzvy banky dlžníka na splnenie jeho záväzku pred postúpením pohľadávky) o ktorej žalobca tvrdil, že bola žalovanému riadne doručená a žalovaný túto skutočnosť žiadnym kvalifikovaným spôsobom nepoprel (§ 151 ods. 1 v spojení s § 295 C.s.p.); Najvyšší súd uviedol, že v sporoch s ochranou slabšej strany súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz (§ 295 C.s.p.). Zároveň je potrebné v individuálnych spotrebiteľských sporoch dôsledne aplikovať aj § 132 ods. 3 C.s.p., lebo nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa, ak žalobca v žalobe iba označí, ale nepripojí všetky dôkazy na podporu svojich tvrdení. V dôsledku informačného deficitu, ktorý je pre spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch obvyklý, musí dôkaznú povinnosť za spotrebiteľa suplovať súd, a to aj v prípade, ak spotrebiteľ nepredložil alebo nemôže predložiť dôkazy vlastnou vinou. Z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (C-40/08, C-618/10, C-243/08) vyplýva, že v spotrebiteľských sporoch je revitalizovaná nielen dôkazná povinnosť spotrebiteľa, ale aj jeho povinnosť tvrdenia. Toto pravidlo neplatí jedine vtedy, ak spotrebiteľ s takýmto postupom nesúhlasí, teda prejaví vôľu byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou naďalej viazaný (Š.C.,V., H., B.., A., Q.., V., B.., A., Q.., C.Y., V.. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, 1030-1031 s.). Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok aplikáciou § 151 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 11. júna 2019, sp. zn. I. ÚS 246/2019). Jednou zo základných procesných povinností strán sporu, je povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti „relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí veci. Na absolútnu neplatnosť postúpenia musí súd prihliadnuť aj bez námietky (z úradnej povinnosti) (R 60/2018). V sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa. 22. Pokiaľ súd prvej inštancie pri posudzovaní žalobcom uplatneného nároku vychádzal z toho, že postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je povinný nielen tvrdiť, ale i preukázať, že riadne doručoval výzvu žalovanému a že na tam uvedenej adrese sa mohla zásielka dostať do sféry vplyvu žalovaného.(§ 92 ods. 8 zákona o bankách v spojení s § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.) a nepreukázanie tejto skutočnosti má za následok nepreukázanie aktívnej vecnej legitimácie postupníka a to i v prípade, keď sa spotrebiteľ svojich práv výslovne nedovoláva, nakoľko v takom prípade sa § 151 ods. 1 C.s.p. o nespornosti nepopretých skutkových tvrdení neuplatní a samotná pasivita žalovanej
strany v tomto smere nemôže viesť k aplikácii § 151 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a zakladať povinnosť súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok; založil svoje úvahy v súlade s aktuálnou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a teda v súlade s princípom právnej istoty. 23. Záverom odvolací súd uvádza, že v súvislosti s námietkou žalobcu, ktorá sa týka porušenia práva na spravodlivý proces, ktoré malo podľa žalobcu spočívať v tom, že súd prvej inštancie neprezentoval pred stranami sporu žiadne skutočnosti ohľadom uplatneného nároku za sporné a nevyzval žalobcu na doplnenie dôkazov, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, konkrétne, v ktorom súd prvej inštancie uviedol, že vo veci nariadil pojednávanie na deň 12.01.2023 o 13:00 hod., pričom právny zástupca žalobcu sa podaním zo dňa 09.01.2023 ospravedlnil z pojednávania s tým, že súhlasil s rozhodnutím bez jeho účasti a navrhol, aby v záujme hospodárnosti konania s prihliadnutím na skutkový a právny stav veci, aby súd prvej inštancie rozhodol o žalobe na základe predložených dôkazov bez účasti sporných strán, k čomu udelil súhlas. Riadnym doručením predvolania na pojednávanie mal žalobca vytvorenú procesnú možnosť zúčastniť sa pojednávania osobne alebo prostredníctvom právneho zástupcu, reagovať na skutočnosti, ktoré súd na pojednávaní uviedol; žalobca však túto možnosť nevyužil. V procesnom postupe súdu prvej inštancie nedošlo k žiadnemu pochybeniu, ktoré by napĺňalo odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.. 24. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je irelevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušujú ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 220 ods. 2 C.s.p.), pritom spravodlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby jeho závery, ku ktorým na základe zhodnotenia skutkového stavu veci dospel boli prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a najmä presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 332/09). 25. Pokiaľ žalobca (až) v odvolacom konaní pripojil listinný dôkaz - doklad/obálka preukazujúci doručenie výzvy žalovanému (avšak opätovne len s adresou Bystrická 34, Pezinok), odvolací súd uvádza, že ide o uplatnenie novoty v odvolacom konaní. V zmysle § 366 písm. d) C.s.p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Právo na uvedenie prípadných novôt je podmienené tým, že odvolateľ prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené na súde prvej inštancie, nemohol uplatniť na súde prvej inštancie bez svojej viny. Ak tento predpoklad úspešne nesplní, na novoty odvolací súd nemôže prihliadnuť; na diskvalifikáciu novoty postačí opomenutie jej uvedenia a zavinenie z nedbanlivosti. Žalobcom uvádzaný dôvod uplatnenia novoty v odvolacom konaní - skutočnosť, že žalobca sa spoliehal na to, že bude súdom vyzvaný na predloženie dôkazov, resp. že súd prvej inštancie bude vychádzať z nespornosti skutkových tvrdení - je z hľadiska § 366 C.s.p., t.j. okolnosti, že takýto dôkaz nemohol predložiť bez svojho zavinenia, hoci s ním zjavne počas konania disponoval, bez právnej relevancie. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 26. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. a čl. 4 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorému by inak patrila náhrada trov odvolacieho konania, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli (R 72/2018). 28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).